Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, November 11, 2025

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-9C/21/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1122203499
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Hadrbulcová

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2025:1122203499.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV, v konaní pred sudkyňou JUDr. Vierou Hadrbulcovou, v právnej veci žalobcu:

Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2,
Bratislava, IČO: 00 151 866, zast. Slovenská konsolidačná a.s. Cintorínska ul. č. 21, 814 99, Bratislava,
IČO: 35776005, proti žalovanej: B. B. P., nar. XX.XX.XXXX trvale bytom: M. XXX/XX, XXX XX J., o
zaplatenie 91,00 Eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou dňa 28.4.2022 Okresnému súdu Bratislava I (výkon súdnictva z

ktorého prešiel s účinnosťou od 01.06.2023 na Mestský súd Bratislava IV) domáhal, aby súd zaviazal
žalovanú na zaplatenia sumy 91,00 € s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že žalovanej bola dňa
21.05.2020 vystavená faktúra č. XXXXXXXXXX vo výške 91,00 Eur, splatná do 20.06.2020 za stravu
zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Školský internát Poprad za obdobie od
07.05.2020 do 13.05.2020. Keďže žalovaná pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradila, bola
žalovanejzaslanávýzvanaúhradupohľadávkyštátuzodňa19.10.2020nazaplateniedlžnejsumydo30
dní od vystavenia výzvy. Žalobca zaslal žalovanej výzvu na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 10.02.2022,

ktorou vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy do 10 dní od doručenia tejto výzvy. Žalovanej boli
listové zásielky adresované na adresu trvalého pobytu žalovaného, ktorá bola overená prostredníctvom
Registra obyvateľov Slovenskej republiky podľa zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov
Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Keďže
žalovaná nezaplatila žalobcovi dlžnú sumu v lehote splatnosti, dostala sa do omeškania s plnením
peňažného dlhu, čím jej zároveň vznikla povinnosť zaplatiť aj zákonný úrok z omeškania, ktorý je v
súladesustanovením§121ods.3,§517ods.1a2zákonač.40/1964Zb.Občianskyzákonník,vspojení

s § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka vo výške 5,00 % ročne, a to zo sumy 91,00 Eur od 21.06.2020 do zaplatenia.
Faktúrapredstavujeplnenievpodobepaušálnychnákladovzastravu,ktorábolažalovanejzabezpečená
počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca zastával názor, že žalovaná by si
potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebola umiestnená v karanténnom zariadení, a preto
žalobca postupoval v súlade s príslušnými platnými právnymi predpismi a stravu žalovanej zabezpečil.
Vychádzajúc z platnej právnej úpravy, žalobca je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu

majetku štátu v súlade so zákonom NR SR č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších
predpisov. V tomto prípade nemožno opomenúť zákon č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý ukladá žalobcovi povinnosťvyužívať všetky právne prostriedky na vymoženie pohľadávky štátu a dbať, aby nedošlo k jej zániku
alebo premlčaniu, zániku alebo premlčaniu práv na jej vymáhanie a k zníženiu pohľadávky štátu.
2. Na preukázanie skutkových tvrdení žalobca predložil súdu listinné dôkazy: faktúru č. XXXXXXXXXX

zo dňa 21.05.2020 a výzvu na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 19.10.2020 a 10.2.2022.
3. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré sa sporové strany nedostavili. Zástupca žalobu svoju
neprítomnosť ospravedlnil z dôvodu hospodárnosti konania, súhlasil s prejednaním sporu v jeho
neprítomnosti. Žalovaná svoju neprítomnosť neospravedlnila ani nepožiadala z dôležitého dôvodu o
odročenie pojednávania, Súd podľa § 180 CSP vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti sporových

strán.
4. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalobcom a zistil nasledovný skutkový
stav.Žalobcavystavilžalovanejdňa21.05.2020 faktúruč.XXXXXXXXXXvovýške91,00Eur,splatnúdo
20.06.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Školský internát
Poprad za obdobie od 07.05.2020 do 13.05.2020. Žalobca výzvou zo dňa 19.10.2020 a 10.02.2022
vyzval žalovanú na úhradu fakturovanej sumy. Žalovaná žalovanú sumu neuhradila.

5. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie stravy počas pobytu žalovaného v karanténnom
zariadení, v zmysle vydaného opatrenia, ktoré si žalobca uplatnil na základe vystavenej faktúry s
poukazom na § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia.
6. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia náklady, ktoré fyzickým a právnickým osobám
vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi

predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.
Podľa názoru žalobcu to znamená, že pokiaľ sa žalovanej uložila izolácia v zariadeniach určených
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, je povinný uhradiť náklady, ktoré mu v súvislosti s plnením
tejto povinnosti vznikli.
7. Z hypotézy ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva, že náklady, ktoré má

žalovaný znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa zákona o ochrane verejného zdravia alebo
podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov, t.j. všeobecne záväznými právnymi aktami. Súd
preto zameral svoje posudzovanie nároku na otázku, či žalobca plnil povinnosti uložené mu zákonom
o ochrane verejného zdravia, konkrétne podľa § 12 ods. 2 písm. f) v znení účinnom v čase vydania
opatrenia, podľa ktorého: „Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia

v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený
zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“
8. Ústavný súd v náleze PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 (ktorým došlo k derogácii časti
predmetného ustanovenia zákona pre nesúlad s ústavou) v bode 109 a 110 nálezu uviedol: „Hoci
samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti ani

neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje do
osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona o ochrane
verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie
ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho
úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý

zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho
územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný
aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e), ktorá
zahŕňa odkaz na § 12, ako aj na § 48 ods. 4, ale aj výslovným prepojením § 48 ods. 4 písm. n) na § 12
ods.2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej terminológie v § 48 ods. 4 písm.

u) a§ 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu a napriek tomu, že § 12 ods.
2písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom
určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje
ibavymenovanieopatrenínapredchádzanieochoreniamasámosebenemápriameprávneúčinky,šírka
jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou

zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a §
6ods. 3 a nadväzne aj podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahov do osobnej
slobody,ktorésasícemôžujaviťakoformálnesúladnésozákonom,novdôsledkupoužitianedostatočne
legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto
prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i

legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy. Preto situácia, v ktorej§
5 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa§
12 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich
formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnejsúladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v
tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného
zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov

tejto kompetencie zákonodarcom.“
9. Z uvedeného vyplýva, že v § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia síce nie
sú ustanovené žiadne povinnosti, pretože toto ustanovenie obsahuje len vymenovanie opatrení na
predchádzanie ochoreniam a sám o sebe nemá priame právne účinky, avšak tie nastávajú v prípade,
ak sú spojené s v tom čase účinnom oprávnení ÚVZ nariadiť opatrenia podľa § 48 ods. 4 zákona o

ochrane verejného zdravia. Z logického výkladu v súvislosti s právnym názorom Ústavného súdu SR
potom vyplýva, že žalovaný mal podľa opatrenia ÚVZ povinnosť podrobiť sa karanténe s poukazom na
právne účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021 až od okamihu jeho zverejnenia
v Zbierke zákonov.
10. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, bolo účelom zákonodarcu, aby osoby ktoré
sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením UVZ

znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (rovnako aj Ústavného súdu SR v bode 157nálezu
PL. ÚS 4/2021) ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby
vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu
je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická
osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen

povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť
znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie
atď. (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021, bod 158). Aj z argumentácie Ústavného súdu SR v
plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia má výrazný
súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu

v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť
domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom - osobou povinnou
plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58 ods. 2zákona
o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto
povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým

spojené.
11. Ako vyplýva už z citovaného nálezu Ústavného súdu SR (bod 158) uvedené ustanovenia
dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napríklad o náklady z titulu kúpy rúšok,
respirátorov ,dezinfekcie, teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanému poskytnutá.
Náklady stým súvisiace však žalovanému vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho

vzťahu, ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené mu opatrením ÚVZ. To znamená, že v
prípade povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane
verejného zdravia) okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade, ak by túto kúpnu
cenu povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci (napr. lekáreň a pod.) domáhať zaplatenia kúpnej
ceny na súde podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie na základe § 58 ods. 2 zákona o ochrane

verejného zdravia. To rovnako platí aj na prípad poskytnutia stravy žalovanej. Výdavky spojené so
zabezpečením karantény, konkrétne s poskytnutím stravy pre žalovanú predstavovali podľa právnej
úpravy účinnej v čase izolácie žalovaného pohľadávku, ktorá patrila prevádzkovateľovi zariadenia,
prípadne inej osobe ,ktorá uvedenú službu dodala.
12. Žalobca v konaní netvrdil a nepreukázal, že bol poskytovateľom ubytovania a stravy pre žalovanú,

resp. že bol prevádzkovateľom tohto zariadenia. Nepreukázal teda existenciu právneho vzťahu, na
základe ktorého by mu patrilo právo domáhať sa zaplatenia stravy za obdobie izolácie žalovanej.
Rovnako nepreukázal ani sekundárny právny nárok, ktorý v tejto súvislosti mohol vzniknúť, napríklad,
že na základe osobitného predpisu (zákon č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii) zaplatil
prevádzkovateľovi zariadenia, v ktorom bola karanténa poskytnutá, náklady na stravu žalovanej, ktoré

prevádzkovateľovi v tej súvislosti vznikli. Faktúru č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.05.2020 súd nepovažoval
za doklad preukazujúci vyššie uvedené. Jedná sa iba o vystavený doklad na zaplatenie a nie o dôkaz
o skutočnom zaplatení finančných prostriedkov. Naviac žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že
žalovaná bola v tomto období v predmetnom zariadení skutočne umiestnená.
13. Zo žaloby vyplýva len to, že žalovanej bola vystavená faktúra za stravu zabezpečenú počas

nariadenej izolácie. V argumentácii žalobcu absentuje tvrdenie o tom, že žalobca bol prevádzkovateľom
tohto zariadenia, že mu z toho dôvodu stravu poskytol a na základe čoho dospel k výške stravného.
14. Súd na základe predložených dôkazov mal podľa § 186 ods. 2 CSP o týchto skutkových tvrdeniach
žalobcu pochybnosti. Žalobca smeroval svoje rozhodujúce skutkové tvrdenia k aplikácii § 58 ods.2zákona o ochrane verejného zdravia. Samotná faktúra so všetkými zákonnými náležitosťami je síce
formálnou podmienkou uplatnenia si nároku, nie je však postačujúcou podmienkou pre priznanie nároku,
pokiaľ nie je odrazom reálneho plnenia. Technicky je totiž možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci

na určité plnenie, bez ohľadu na to, či takéto plnenie bolo skutočne poskytnuté a rovnako je technicky
možné previesť akékoľvek peňažné prostriedky na akýkoľvek účet. Faktúra ako taká nie je právny úkon,
ale len účtovný doklad podľa osobitného predpisu, ktorý automaticky bez ďalšieho nezakladá nárok na
jej úhradu.
15. Podľa čl. 15 ods. 1 CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s

princípmi, na ktorých spočíva tento zákon.
16. Podľa čl. 15 ods. 2 CSP žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.
17. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo .
18. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný

návrh.
19. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na
označené dôkazy.
20. Podľa § 132 ods. 3 CSP žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých,
ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť.

21. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný a ani nie je
preukázaný.Žalobcanedisponujeexistencioumateriálnehoplneniažalovanej,nepreukázal,žežalovaná
skutočne v uvedenom zariadení karanténu absolvovala a že jej strava bola v zariadení poskytnutá,
pričom svoj nárok preukazuje iba faktúrou. Povinnosť predložiť dôkazy spolu so žalobou žalobcovi
vyplýva z ustanovenia § 132 ods. 3 CSP. Napriek procesnej nečinnosti žalovaného žalobca neuniesol

bremeno tvrdenia preukazujúce odôvodnenosť podanej žaloby a to ani za účelom možnej identifikácie
hmotnoprávnej normy, pod ktorú by súd zistený skutkový stav podradil a preto súd žalobu zamietol.
Povinnosť tvrdenia je úzko spojená s dôkazným bremenom. Jej nesplnenie má spravidla významné
dôsledky pre rozhodnutie vo veci samej. Neunesenie dôkazného bremena totiž znamená neúspešnosť
účastníka v spore.

22. Na ďalšie objasnenie súd poukazuje na to, že v období, v ktorom bola žalovaná v karanténnom
zariadení, t.j. v období od 07.05.2020 do 13.05.2020, faktúra bola vystavená dňa 21.05.2020 , nebola
účinná právna úprava, na ktorú poukázala Národná rada SR v bode 34. nálezu Ústavného súdu PL.
ÚS 4/2021,podľa ktorého v súčasnosti je platné a účinné nariadenie vlády č. 183/2021 Z. z. znení
nariadenia vlády č. 228/2021 Z. z. Na predmetný prípad nedopadá ani nariadenie vlády č. 269/2020 Z.

z., ktoré nadobudlo účinnosť dňom jeho vyhlásenia 30.09.2020 v spojení s usmernením Ministerstva
vnútra SR, sekcie krízového riadenia č. SKR-COKP1- 2020/000496-006 zo dňa 11.11.2020, pretože
nadobudli účinnosť až po tom, ako bola žalovaná v izolácii.
23. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí ,ktorým sa konanie končí.

24. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný mal v konaní plní
úspech, preto by mu voči žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania. Nakoľko však žalovanému
žiadne trovy konania nevznikli, súd mu ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

P o u č e n i e:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený má právo podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti(Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov.