Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 21, 2024

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 28C/3/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2123204673
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Greguš, PhD., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:2123204673.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudcom JUDr. Jozefom Gregušom, PhD., LL.M., v spore žalobcu: L.. A. B., D..:

XX.XX.XXXX, N. B. Č.. XX, XXX XX N., v zast.: Mgr. Marcel Péli, LL.M., advokát so sídlom M. R.
Štefánika č. 157/45, 017 01 Považská Bystrica, proti žalovanému: S. T., D..: XX.XX.XXXX, N. F.É. Č..
XX, XXX XX C., v zast.: Advokátska kancelária Prachová & Partners, s.r.o., IČO: 50 491 300, so sídlom
Pribinova 20, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré mesto, o zaplatenie 51.600,00 EUR, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa svojou žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava dňa 12.06.2023 domáhal zaplatenia

sumy 50.000,00 EUR spolu so zmluvnou pokutou vo výške 1.600,00 EUR a so zmluvným úrokom z
omeškania vo výške 15,00 % ročne zo sumy 20.000,00 EUR od 03.11.2013 do 21.07.2017; s úrokom z
omeškania vo výške 15,00 % ročne zo sumy 10.000,00 EUR od 22.07.2017 do zaplatenia; s úrokom z
omeškania vo výške 15,00 % ročne zo sumy 20.000,00 EUR od 30.12.2013 do zaplatenia a s úrokom
z omeškania vo výške 15,00 % ročne zo sumy 20.000.00 EUR od 04.03.2014 do zaplatenia, pričom si
žalobca súčasne uplatnil zákonný úrok z omeškania vo výške 6,25 % ročne zo sumy 50.000,00 EUR od
31.10.2022 do zaplatenia spolu s náhradou trov konania.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalobca zapožičal žalovanému finančné prostriedky, ktoré poukázal
na bankový účet žalovaného, spolu vo výške 60.000,00 EUR. O zapožičaní finančných prostriedkom si
spísali tri dohody, a to dňa:
- 03.11.2013, kedy zapožičal žalobca žalovanému sumu vo výške 20.000,00 EUR s ročnou úrokovou
sadzbou vo výške 15 % (ďalej len: „Dohoda č. 1“);
- 30.12.2013, kedy zapožičal žalobca žalovanému sumu vo výške 20.000,00 EUR s ročnou úrokovou

sadzbou vo výške 15 % a zmluvnou pokutou vo výške 800,00 EUR (ďalej len: „Dohoda č. 2“);
- 04.03.2014, kedy zapožičal žalobca žalovanému sumu vo výške 20.000,00 EUR s ročnou úrokovou
sadzbou vo výške 15 %, a zmluvnou pokutou vo výške 800,00 EUR (ďalej len: „Dohoda č. 3“).
Žalovaný zo svojho záväzku uhradil sumu vo výške 10.000,00 EUR, a to dňa 21.07.2017. Žalovaný v
prílohe predkladá potvrdenie z Prima banky, zo dňa 12.06.2020, o poukázaní vyššie uvedenej sumy od
žalovaného na bankový účet žalobcu. Dňa 24.08.2020 podpísal žalovaný uznanie záväzku, v zmysle
ktorého potvrdzuje, že ku dňu spísania uznania záväzku uznáva svoj dlh voči žalobcovi, čo do dôvodu

a výšky, teda 50.000,00 EUR zaväzuje sa sumu vrátiť do 31. 10. 2020 (ďalej len: „Uznanie záväzku
č. 1“). Žalovaný zo svojho záväzku neuhradil žiadnu sumu a dňa 25.08.2022 podpísal opäť žalovaný
uznanie záväzku, v zmysle ktorého potvrdzuje, že ku dňu spísania uznania záväzku uznáva svoj dlh voči
žalobcovi, čo do dôvodu a výšky, v zmysle dohody, teda 50.000,00 EUR s príslušenstvom a zaväzujesa sumu vrátiť do 30.10.2022 (ďalej len: „Uznanie záväzku č. 2“) . Žalovaný dodnes svoj záväzok voči
žalobcovi neuhradil, žalobca nemá inú možnosť ako uplatňovať si úhradu dlžnej sumy cestou súdu.

3. Žalobca v rámci svojej žaloby na preukázanie svojich tvrdení predložil tri dohody o zapožičaní
finančných prostriedkov (Dohodu č. 1, Dohodu č. 2 a Dohodu č. 3), potvrdenie o vedení účtu a dve
uznania záväzku (Uznanie záväzku č. 1 a Uznanie záväzku č.2).

4. Následne Okresný súd Trnava vyzval žalovaného, aby sa v stanovenej lehote k žalobe žalobcu

písomne vyjadril. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 23.11.2023 uviedol, že žalobu žalobcu považoval
vcelomrozsahuzanedôvodnúatonazákladenižšieuvedenýchdôvodov.Žalovanývosvojomvyjadrení
poukázal na skutočnosť, že zmluva o pôžičke je reálny kontrakt v zmysle § 657 a nasl. Občianskeho
zákonníka a žalobca žiadnym spôsobom v jeho žalobe nepreukázal skutočnosť, že došlo k reálnemu
poskytnutiuvyššieuvedenýchpeňažnýchsúmžalovanému,t.j.žeboližalovanémuskutočneodovzdané.
Žalovaný je toho názoru, že žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno.

5. Ďalej žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení vzniesol námietku premlčania. Žalovaný pri premlčaní
poukázal na skutočnosť, že:
- v zmysle Dohody č. 1 sa žalovaný zaviazal vrátiť peňažné prostriedky do 3 mesiacov odo dňa uzavretia
Dohody č. 1, t.j. do 03.02.2014. Odo dňa 4.2.2014 tak bol žalobca oprávnený si uplatniť svoj nárok na

vrátenie peňažných prostriedkov a od uvedeného dňa začala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá
žalobcovi uplynula dňa 4.2.2017;
- v zmysle Dohody č. 2 sa žalovaný zaviazal vrátiť peňažné prostriedky v lehote do 30.4.2014. Odo
dňa 1.5.2014 tak bol žalobca oprávnený si uplatniť svoj nárok na vrátenie peňažných prostriedkov a od
uvedeného dňa začala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá žalobcovi uplynula dňa 1.5.2017;

- v zmysle Dohody č. 3 sa žalovaný zaviazal vrátiť peňažné prostriedky v lehote do 30.5.2014. Odo dňa
31.5.2014 tak bol žalobca oprávnený si uplatniť svoj nárok na vrátenie peňažných prostriedkov a od
uvedeného dňa začala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá žalobcovi uplynula dňa 31.5.2017.

6. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že v čase vykonania úkonu - Uznania č. 1 a Uznania č. 2 boli

pohľadávky žalobcu už dlhú dobu premlčané. Súčasne žalovaný poukázal na § 558 Občianskeho
zákonníka. Uznať možno aj premlčaný dlh. Uznávací prejav dlžníka bude mať právne účinky len vtedy,
ak dlžník vedel, že dlh je premlčaný. Ak dlžník nevedel o premlčaní, či pre skutkový alebo pre právny
omyl, napr. preto, že nepoznal ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní, nemá jeho uznanie
spomenuté právne účinky, ani účinky na plynutie premlčacej doby v tom zmysle, že by začala plynúť

nová premlčacia lehota. Žalovaný v tomto smere poukázal na aplikačnú prax najvyšších súdnych autorít.
Žalovaný v čase vykonania úkonu Uznania č. 1 a Uznania č. 2 nemal vedomosť o premlčaní pohľadávok
žalobcu titulom existencie vyššie uvedených Dohôd č. 1, č. 2 a č. 3, nakoľko žalovaný nemá právne
povedomie a vzdelanie, pričom ani zo strany žalobcu nebol o tejto skutočnosti oboznámený a poučený.

7. Práve zakomponovaním uvedenej skutočnosti do Uznania č. 1 alebo do Uznania č. 2 a teda, že
pohľadávky žalobcu boli v čase Uznania č. 1 a Uznania č. 2 už premlčané, by bolo možné zo strany
žalobcu preukázať vedomosť žalovaného o premlčaní. Žalovaný tak mal za to, že nárok uplatnený
žalobcom v tomto konaní je v celom rozsahu nedôvodný, nakoľko pohľadávky žalobcu sú už dávno
premlčané, a to aj vzhľadom na Uznanie č. 1 a Uznanie č. 2, kedy nedošlo k začatiu plynutia novej

premlčacej lehoty, nakoľko žalovaný pri uznaní dlhu nemal vedomosť o tom, že tieto pohľadávky sú už
premlčané.

8. V závere svojho vyjadrenia žalovaný poukázal na skutočnosť, že potvrdenie o úhrade zo strany
žalovaného, ktoré žalobca priložil k žalobe, nemá v tomto smere žiadnu dôkaznú váhu, či inú relevanciu,

nakoľko z uvedeného potvrdenia nie je zrejmé to, že suma 10.000 EUR predstavovala úhradu práve
splatnej pohľadávky žalobcu na základe vyššie uvedených troch Dohôd. Zároveň v tomto smere
poukázal na to, že v režime Občianskeho zákonníka neplatí prezumpcia, že ak dlžník plní čiastočne
svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ako v prípade § 407 ods. 3 Obchodného
zákonníka.Spoukazomnavyššieuvedenénavrholžalovanýžalobužalobcuvcelomrozsahuzamietnuť.

9. Následne Okresný súd Trnava vyzval na vyjadrenie žalovaného. Žalovaný v rámci svojho vyjadrenia k
vyjadreniužalovaného(replika)okreminéhouviedol,žecelévyjadreniežalovanéhopovažujezaúčelové
a je z neho v šoku, ako sa žalovaný postavil k celej veci. Dohody o zapožičaní finančných prostriedkovboli podpisované žalovaným postupne, vždy po zaslaní financií na jeho účet a k by peniaze nebol
obdržal, tak by rozhodne tieto dohody nebol podpísal. Keďže si myslel, že sa jedná o charakterného a
seriózneho človeka, tak žaloba bola tým posledným riešením. Súčasne uviedol, že sa nemá chuť obšírne

vyjadrovať k vyjadreniu žalovaného.

10. Následne Okresný súd Trnava vyzval na vyjadrenie žalobcu. Žalovaný v rámci svojho vyjadrenia
k vyjadreniu žalobcu (duplika) okrem iného uviedol, že žalobca neuviedol žiadne relevantné skutkové
tvrdenia, takisto nedošlo k účinnému popretiu skutkových tvrdení žalovaného z jeho predošlého

vyjadrenia a nepredložil ani ďalšie dôkazy, preto máme zato, že nárok žalobcu je nepreukázaný a
zároveň aj premlčaný. Žalobca opätovne zopakoval, že žalobca žiadnym hodnoverným spôsobom
neosvedčiltúskutočnosť,žekreálnemuposkytnutiuuvedenýchpeňažnýchsúmžalovanémunazáklade
vyššie uvedených Dohôd č. 1, č. 2 a č. 3 aj došlo, teda, že tieto boli žalovanému skutočne odovzdané. Zo
strany žalobcu teda nedošlo k uneseniu ani dôkazného bremena. Žalovaný k premlčaniu dlhu uviedol,
že keďže žalovaný v danom čase uvedenú vedomosť o premlčaní dlhu nemal, a ani zo strany žalobcu na

to nebol upovedomený. Žalobca teda v predmetnom konaní nepreukázal ani tú skutočnosť, že žalovaný
vedel o jeho premlčanom nároku voči nemu v čase uznávacieho úkonu. Bežne sa pochybnosti o absencii
vedomosti dlžníka o premlčanej pohľadávke odstraňujú priamym uvedením v texte daného úkonu, čo
však v danom prípade chýba. Žalovaný preto opakovane uvádza, že nárok uplatnený žalobcom v tomto
konaní je v celom rozsahu nedôvodný.

11. Podľa § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len: „Civilný sporový poriadok“): „v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil

podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“

12. Podľa 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo.“

13. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a ich podstatným obsahom, ktoré

boli v konaní predložené žalobcom. Z vykonaného dokazovania si súd ustálil nasledovný skutkový
stav: Žalobca zapožičal žalovanému finančné prostriedky, ktoré poukázal na bankový účet žalovaného,
spolu vo výške 60.000,00 EUR. O zapožičaní finančných prostriedkom si spísali tri dohody, a to vyššie
uvedenú Dohodu č. 1, Dohodu č. 2 a Dohodu č. 3. Žalovaný zo svojho záväzku uhradil sumu vo výške
10.000,00 EUR, a to dňa 21.07.2017. Dňa 24.08.2020 podpísal žalovaný Uznanie záväzku č.1. Žalovaný

zo svojho záväzku neuhradil žiadnu sumu. Dňa 25.08.2022 žalovaný opäť podpísal Uznanie záväzku č.
2. Žalovaný dodnes svoj záväzok voči žalobcovi ku dňu podania žaloby neuhradil.

14. Podľa § 491 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len:
„Občiansky zákonník“) platí, že: „záväzky vznikajú najmä zo zmlúv týmto zákonom výslovne upravených;

môžu však vznikať aj z iných zmlúv v zákone neupravených (§ 51) a zo zmiešaných zmlúv obsahujúcich
prvky rôznych zmlúv.“

15. Podľa § 51 Občianskeho zákonníka platí, že: „účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je
osobitne upravená; zmluva však nesmie odporovať obsahu alebo účelu tohto zákona.“

16. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka platí, že: „zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi
veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu.

17. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka platí, že: „ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo
do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie
tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.“18. Súd zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným posúdil po právnej stránke tak, že žalobca a
žalovaný uzatvorili medzi sebou zmluvu o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka. V zmysle
vyššie uvedených Dohôd č. 1, č. 2 a č. 3 žalobca žalovanému dokopy požičal 60.000,00 Eur. Nakoľko sa

žalovaný dostal do omeškania s platením svojho peňažného záväzku, žalobca so žalovaným podpísali
Uznanie záväzku č. 1 a Uznanie záväzku č. 2., ktoré súd posúdil v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka
ako uznanie dlhu.

19. V danom spore boli medzi sporovými stranami sporné najmä dve právne skutočnosti, a to reálny

vznik zmluvy o pôžičke v dôsledku absencie preukázania reálneho odovzdania peňažných prostriedkov
žalovanému a premlčanie nároku žalobcu. Nakoľko žalovaný vo svojich vyjadreniach poukázal na to,
že žalobca nepreukázal reálne odovzdanie peňažných prostriedkov žalovanému, súd sa najprv zameral
na verifikáciu reálneho odovzdania finančných prostriedkov žalovanému zo strany žalobcu. Následne
sa súd zameral na právne posúdenie námietky premlčania, ktorú vzniesol žalovaný.

20.Kproblematikeskutočnéhoareálnehoodovzdaniafinančnýchprostriedkovžalovanémusúduvádza,
že žalobca v konaní nijakým spôsobom skutočne nepreukázal reálneho zaslanie alebo odovzdanie
peňažných prostriedkov žalovanému. Žalobca v rámci svojej žaloby a vyjadrenia (repliky) nepripojil
žiaden dôkaz o tom, že tieto peňažné prostriedky boli žalovanému aj reálne poskytnuté. Nakoľko je
zmluva o pôžičke reálny kontrakt, ktorý vzniká medzi veriteľom a dlžníkom až skutočným a reálnym

poskytnutím peňažných prostriedkov dlžníkovi v zmysle § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom
reálny vznik tejto zmluvy bol zo strany žalovaného kvalifikovane spochybnený, súd musí mať za
preukázané, že uvedené peňažné prostriedky boli skutočne poskytnuté dlžníkovi ako žalovanému v
tomto konaní.

21. Žalobca túto skutočnosť v rámci svojich dvoch písomných podaní, a to žaloby a repliky žiadnym
spôsobom nepreukázal. Na pojednávaní konanom dňa 21.03.2024 žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu navrhol, aby na preukázanie reálneho poskytnutia finančných prostriedkov súd
vykonal dôkaz nahliadnutia do mobilného telefónu žalobcu, kde bude v rámci whatupovej komunikácie
vidno, že žalobca žalovanému peňažné prostriedky skutočne poslal. Žalobca súčasne dodatočne

navrhol výsluch strán sporu ako aj dodatočné zabezpečenie výpisu z účtu z belgickej pobočky
banky ING, nakoľko peňažný účet žalobcu spadal práve pod belgickú sekciu tejto banky. Žalovaný k
navrhovaným dôkazom na preukázanie reálneho vzniku zmluvy o pôžičke uviedol, že s navrhnutými
dôkazmi nesúhlasí, pretože bol toho názoru, keďže žalobca bol v konaní zastúpený advokátom a bol
poučený o sudcovskej koncentrácii konania, mohol a mal tieto dôkazy zabezpečiť skôr a pripojiť v

rámci svojich písomných vyjadrení, pričom žalovaný výslovne žiadal súd, aby návrhy na doplnenie
dokazovania zamietol.

22. Podľa článku 17 Civilného sporového poriadku platí, že: „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez

zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.“

23. Podľa § 153 ods. 1 Civilného sporového poriadku, platí, že: „strany sú povinné uplatniť prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo

so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.“

24. Podľa § 153 ods. 2 Civilného sporového poriadku, platí, že: „na prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to
vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.“

25. Podľa § 153 ods. 3 Civilného sporového poriadku, platí, že: „ak súd na prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.“

26. Podľa § 149 Civilného sporového poriadku, platí, že: „prostriedkami procesného útoku a

prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany,
návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne
námietky.“27. Podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku, platí, že: „skutkové tvrdenia strany, ktoré
protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.“

28. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3Obdo/43/2018 zo dňa 26.2.2019,
bodu 9. odôvodnenia platí, že: „účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabezpečiť rýchlosť
a hospodárnosť súdneho konania a zamedziť tak špekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe
oneskorene predkladaných vyjadrení obsahujúcich nové skutkové tvrdenia alebo nové návrhy na
vykonanie dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v skoršom štádiu konania) smerujúcemu k

zbytočnému predlžovaniu konania (a k vzniku prieťahov v konaní), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie
súdnej ochrany bolo rýchle a účinné.“

29. Súd na návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania neprihliadol, zamietol ich a to na základe
nasledujúcich skutočností. Súd v prvom rade uvádza, že nahliadnutie do mobilného telefónu žalobcu
na preukázanie jeho tvrdení by znamenalo vykonanie dôkazu priamo v rozpore s ustanoveniami o

dokazovaní v zmysle § 185 a nasl. Civilného sporového poriadku. Súd súčasne vyhovel námietke
žalovaného a uplatnil k ďalším návrhom na vykonanie dokazovania sudcovskú koncentráciu konania
v zmysle § 153 Civilného sporového poriadku. Súd je toho názoru, že výsluch strán sporu ako aj
zabezpečenie dôkazu v podobe výpisu z účtu žalobcu mohol a mal žalobca realizovať v rámci svojich
dvoch písomných podaní (žaloba a replika žalobcu). Súd uvádza, že predmetný spor bolo možné

vzhľadom na jeho skutkové a právne aspekty rozhodnúť v zmysle § 171 ods. 2 Civilného sporového
poriadku a § 179 ods. 1 Civilného sporového poriadku na prvom pojednávaní. Ďalšie vykonanie
dokazovania by automaticky znamenalo nariadenie nového pojednávania s predvolaním žalovaného,
čo je priamo v rozpore s článkom 17 Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje zásadu rýchlosti a
hospodárnosti konania, ktorá sa okrem iného prejavuje aj v podobe inštitútu sudcovskej koncentrácii

konania. Je to práve žalobca, ktorého zaťažuje v sporovom konaní dôkazné bremeno a je na procesnej
zodpovednosti žalobcu, aby skutočnosti tvrdené v jeho žalobe aj náležite a včas súdu preukázal
prostredníctvom riadne a včas navrhovaných dôkazných prostriedkov. Súd je toho názoru, že žalobca
mohol uvedené návrhy na doplnenie dokazovania navrhnúť skôr v rámci svojich písomných podaní,
resp. výpis z účtu žalobcu zabezpečiť skôr, minimálne po podaní žaloby žalobcu do nariadenia prvého

pojednávania. Z uvedeného dôvodu súd návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania nevyhovel a po
uplatnení sudcovskej koncentrácie konania ich zamietol.

30. Je síce pravdou, že žalovaný zaslal žalobcovi sumu vo výške 10.000,00 EUR, a to dňa 21.07.2017,
o čom žalobca predložil potvrdenie z Prima banky, avšak žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na

to, potvrdenie o úhrade zo strany žalovaného, ktoré žalobca priložil k žalobe nemá v tomto smere
žiadnu relevanciu, nakoľko z uvedeného potvrdenia nie je zrejmé, že uvedená suma 10.000,00 EUR
predstavovala úhradu práve splatnej pohľadávky žalobcu na základe jednej z vyššie uvedených troch
Dohôd. Na túto skutočnosť tvrdenú žalovaným žalobca vo svojom vyjadrení (replika) vôbec nereagoval
a ani sa k nej nevyjadril na pojednávaní. Z uvedeného dôvodu súd uvedenú skutočnosť považoval za

nespornú v celom rozsahu v zmysle § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Na základe týchto
skutočností súd vyhodnotil reálny vznik zmluvy o pôžičke v dôsledku absencie preukázania reálneho
odovzdania peňažných prostriedkov žalovanému za nepreukázaný zo strany žalobcu.

31. Aj keď vyššie uvedený dôvod sám o sebe predstavuje právnu skutočnosť relevantnú z pohľadu

procesného práva, ktorej následkom bolo zamietnutie žaloby, súd sa zameral aj na druhú právnu
skutočnosť, ktorou bolo posúdenie premlčania na základe vznesenej námietky premlčania zo strany
žalovaného.

32. Podľa § 409 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len: „Obchodný zákonník“) platí, že: „Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.“

33. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka platí, že: „ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo

do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie
tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.“34. Po následnej aplikácií relevantných ustanovení Občianskeho zákonníka na skutkový stav medzi
žalobcom a žalovaným súd dospel k záveru, že
- na základe Dohody č. 1 sa žalovaný zaviazal vrátiť peňažné prostriedky do 3 mesiacov odo dňa

uzavretia Dohody č. 1, t.j. do 03.02.2014. Odo dňa 4.2.2014 tak bol žalobca oprávnený si uplatniť
svoj nárok na vrátenie peňažných prostriedkov a od uvedeného dňa začala plynúť trojročná premlčacia
lehota, ktorá žalobcovi uplynula dňa 4.2.2017;
- na základe Dohody č. 2 sa žalovaný zaviazal vrátiť peňažné prostriedky v lehote do 30.4.2014. Odo
dňa 1.5.2014 tak bol žalobca oprávnený si uplatniť svoj nárok na vrátenie peňažných prostriedkov a od

uvedeného dňa začala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá žalobcovi uplynula dňa 1.5.2017;
- na základe Dohody č. 3 sa žalovaný zaviazal vrátiť peňažné prostriedky v lehote do 30.5.2014. Odo
dňa 31.5.2014 tak bol žalobca oprávnený si uplatniť svoj nárok na vrátenie peňažných prostriedkov a
od uvedeného dňa začala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá žalobcovi uplynula dňa 31.5.2017.

35. Nakoľko žalovaný podpísal až dňa 24.08.2020 Uznanie záväzku č. 1 a dňa 25.08.2022 podpísal

opäť žalovaný Uznanie záväzku č. 2, je zrejmé, že v čase uznania dlhu žalovaným v zmysle § 558
Občianskeho zákonníka bol dlh žalobcu už premlčaný.

36. V zmysle § 558 Občianskeho zákonníka vyplýva, že uznať možno aj premlčaný dlh. Takýto uznávací
prejav dlžníka bude mať právne účinky len vtedy, ak dlžník vedel, že dlh je premlčaný. Ak však

dlžník nevedel, že dlh je premlčaný, napríklad preto, že nepozná relevantné ustanovenia Občianskeho
zákonníka o premlčaní, nemôže mať jeho uznanie spomenuté právne účinky, t.j. nezačne plynúť nová
premlčacia lehota.

37. Nakoľko žalovaný nevedel, že uznáva v tom čase premlčaný dlh, nemohlo jeho uznanie dlhu

(Uznanie č. 1 a Uznanie č. 2) mať za následok plynutie novej desaťročnej premlčacej lehoty. Súd
vykonaným dokazovaním v zmysle § 204 Civilného sporového poriadku sa podrobne oboznámil s
obsahom listín majúcich za následok uznanie dlhu (Uznanie č. 1 a Uznanie č. 2), pričom dospel k
jednoznačnému a nespochybniteľnému záveru, že ich obsahom nie je skutočnosť, že by dlžník, t.j.
žalovaný mal vedomosť, že uznáva premlčaný dlh. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa

13.12.2023 (replika) túto skutočnosť nepoprel a nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie skutočnosti,
že by žalovaný vedel, že v tom čase uznáva premlčaný dlh.

38. Na základe týchto skutočností súd dospel k záveru, že žalovaný v čase podpísania Uznania č. 1
a Uznania č. 2 nevedel, že uznáva v tom čase premlčaný dlh. Nakoľko žalobca žiadnym spôsobom

nepreukázal, že by žalovaný mal vedomosť o tom, že dlh je premlčaný a súčasne uvedené listiny
neobsahovali ustanovenie alebo prehlásenie o tom, že by žalovaný mal vedomosť o tom, že uznáva
premlčaný dlh, súd dospel k záveru, že Uznanie č. 1 a Uznanie č. 2 nemalo za právny následok začiatok
plynutia novej desaťročnej premlčacej lehoty v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

39. Podľa článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „právna istota je stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže
legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.“

40. Na podporu svojho právneho záveru o premlčaní nároku žalobcu voči žalovanému súd pristúpil
v zmysle článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku k analýze a následnej aplikácií relevantnej
rozhodovacejčinnostinajvyššíchsúdnychautorít,ktorésavrámcisvojejrozhodovacejčinnostizaoberali
problematikou uznania premlčaného dlhu.

41. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 1 Cdo/197/2009 zo dňa 25.03.2010
platí, že: „k prerušeniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a k začatiu plynutia novej desaťročnej doby
dôjde len za predpokladu, ak uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon spĺňa všetky náležitosti, ktoré
zákon vyžaduje pre právne úkony a je vykonané v písomnej forme; v prípade uznania premlčaného
dlhu má jeho uznanie taký istý následok iba za predpokladu, ak si dlžník bol vedomý toho, že uznáva

premlčaný dlh.“

42. Krajský súd v Prešove vo svojom rozsudku sp. zn.: 5Co/2/2018 uviedol, že: „podľa § 558
Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený, čo do dôvodu a výšky,predpokladása,žedlhvčaseuznaniatrval.Pripremlčanomdlhumátakéuznanietentoprávnynásledok,
len ak ten, kto dlh uznal vedel o jeho premlčaní. Odvolací súd vyslovuje názor, že samotné uznanie
dlhu a vedomosť dlžníka o jeho premlčaní, má mať priamu textovú súvislosť v listine o uznaní dlhu, aby

nemohli vzniknúť žiadne pochybnosti o tejto vedomosti.“

43. Krajský súd v Trenčíne vo svojom odôvodnení rozsudku sp. zn.: 5Co/296/2013 uviedol, že: „ako
predbežnú otázku súd prvého stupňa skúmal platnosť uznania dlhu zo dňa 10.05.2013, pričom dospel
k záveru, že predmetné uznanie dlhu nie je platným právnym úkonom, a to z toho dôvodu, že ide o

právny úkon, ktorý obchádza zákon a prieči sa dobrým mravom, ...... (pozn. súdu: „skrátené“). Súd tak
rozhodol z toho dôvodu, že dohodu pripravil a predložil na podpis odporcovi navrhovateľ. Z textu dohody
nevyplýva, že by navrhovateľ odporcu upozornil, že jeho záväzok je premlčaný, a teda že v konečnom
dôsledku nemusí záväzok zaplatiť, hoci v tom čase vedel, že v konaní je vznesená námietka premlčania,
ktorej procesným následkom je zamietnutie jeho návrhu. Je nepochybné, že účelom, ktorý predložením
dohody na podpis odporcovi sledoval, bolo prelomenie účinku premlčania predĺžením premlčacej doby

na 10 rokov (§ 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka)..“

44. Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom rozsudku sp. zn.: 17Co/231/2018 zo dňa 24.04.2019
uviedol, že: „právne následky na možnosť počítania novej desaťročnej premlčacej doby pri právach
písomne uznaných čo dôvodu a výšky ( §110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka) sú závislé

od toho, či dlžník o premlčaní vedel alebo nie. Uznanie premlčaného práva zakladá právne dôsledky
uvedené v ustanovení § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka len vtedy, ak o premlčaní vedel
(§ 558 posledná veta Občianskeho zákonníka); ak dlžník o premlčaní nevedel, či už pre omyl skutkový
alebo právny (napr. že nepoznal ustanovenia o premlčaní), nemá jeho uznanie akékoľvek účinky.“

45. Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom rozsudku sp. zn.: 41Co/114/2019 zo dňa 25.02.2020
uviedol, že: „po preskúmaní veci sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že
v právnom úkone označenom ako uznanie dlhu nie je žiadna zmienka o tom, že v čase uznania sa pri
uplatnenom nároku jedná o dlh premlčaný. Odvolací súd mal súčasne preukázane, že žalovaný v čase
uznania dlhu nemal vedomosť o premlčaní svojho dlhu. Skutočnosť, že žalovaný mal vedomosť o tom,

že uznáva premlčaný dlh nevyplýva ani zo samotného obsahu uznania dlhu. Žalobca súčasne žiadnym
spôsobom nepreukázal v konaní, že žalovaný mal vedomosť o premlčaní jeho dlhu v čase jeho uznania.
Ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka na to, aby boli splnené účinky uznania dlhu vyžaduje, aby
dlžník, v danom prípade žalovaný, mal vedomosť o jeho premlčaní. Keďže žalovaný v čase uznania dlhu
nemal vedomosť o jeho premlčaní, v tomto prípade nenastali právne následky viažuce sa na plynutie

desaťročnej premlčacej doby v súlade s § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd preto posudzoval
plynutie premlčacej doby v súlade s § 101 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je premlčacia doba
trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.“

46. Na základe dostupnej relevantnej vedeckej literatúry súd uvádza publikáciu od autora: FEKETE,

I.: Občiansky zákonník 2 (osobitná časť). Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex, 2011, str. 1603,
978-80-8944-750-3 platí, že: „ak dlžník nevedel o premlčaní, či pre skutkový alebo právny omyl, napr.
preto, že nepoznal ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní, nemá jeho uznanie spomenuté
právne účinky ani účinky na plynutie premlčacej lehoty.“ Obdobný názor je uvedený od autora:
SVOBODA, J. a kol.: Občiansky zákonník. Komentár a súvisiace predpisy, V. vydanie, Bratislava:

EUROUNION, str. 509, ISBN: 80-88984-64-5., podľa ktorého: „ak dlžník nevedel o premlčaní, či pre
skutkový alebo právny omyl, napr. preto, že nepoznal ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní,
nemá jeho uznanie spomenuté právne účinky.“

47. Na základe ustáleného skutkového skutkovú stavu a po aplikácií ustanovení § 558 a § 101

Občianskeho zákonníka, vyššie citovanej judikatúry najvyšších súdnych autorít tvoriacu jednotnú
rozhodovaciu líniu pri posúdení otázky premlčania uznaného dlhu, ktorá je navyše podporená odborným
názorom z akademického prostredia vyjadreným vo vyššie uvedených publikáciách, súd dospel k
právnemu záveru, že bez ohľadu na prvý vyššie uvedený dôvod zamietnutia žaloby, je nárok žalobcu
voči žalovanému premlčaný. Je tomu tak preto, pretože

- v prípade Dohody č. 1 začala žalobcovi odo dňa 04.02.2014 plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá
žalobcovi uplynula dňa 4.2.2017;
- v prípade Dohody č. 2 začala žalobcovi odo dňa 01.05.2014 plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá
žalobcovi uplynula dňa 1.5.2017;- v prípade Dohody č. 3 začala žalobcovi odo dňa 31.05.2014 plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá
žalobcovi uplynula dňa 31.05.2017.
Keďže žalobca podal svoju žalobu na Okresný súd Trnava až dňa 12.06.2023, súd dospel k

jednoznačnému právnemu názoru, že žaloba bola podaná na súd až po uplynutí premlčacej lehoty. Z
uvedeného dôvodu súd námietku premlčania žalovaného vyhodnotil ako dôvodnú.

48. Na základe vyššie uvedených dôvodov súd rozhodol vo výroku č. I tohto rozsudku tak, že žalobu
žalobcu v celom rozsahu zamietol. Následne sa súd zameral na rozhodovanie o nároku na náhradu

trov konania.

49. Podľa § 251 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené
a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.“

50. Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku: „súd prizná strane náhradu trov konania

podľapomerujejúspechuvoveci.Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“

51. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

52. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

53.Otrováchkonaniasúdrozhodolpostupompodľa§262ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuvzmysle
zásady pomeru úspechu vo veci uvedenej v § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že ich
náhradu priznal žalovanému v rozsahu 100,00 % voči žalobcovi, pretože žalovaný mal vo veci úspech
v plnom rozsahu, nakoľko súd vo výroku č. I. tohto rozsudku žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu.
V predmetnom spore mal žalovaný hrubý úspech 100,00 % a hrubý úspech žalobcu bol 0,00 %, z čoho

jednoznačne vyplýva konečný čistý úspech žalovaného 100,00 % (100,00 % - 0,00 % = 100,00 %). To
v konečnom dôsledku znamená nárok žalovaného voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov
celého konania v rozsahu 100,00 %, o čom konajúci súd rozhodol vo výroku II. tohto rozsudku.

54. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového

poriadku v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

55. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 a § 357 písm. m) Civilného sporového poriadku).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového
poriadku).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 Civilného sporového
poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)

(§ 363 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
Civilného sporového poriadku).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať

návrh na vykonanie exekúcie podľa § 48 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. zákon o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov.