Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, September 3, 2024

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 18C/45/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123213501
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krzysztofek

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:6123213501.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Michaelou Krzysztofek v právnej veci sporu žalobcu: J. F., Q..

XX.XX.XXXX, W. U. O. XXXX/X, D. X., zastúpený: Advokátska kancelária SLAMKA & Partners s.r.o.,
so sídlom Radlinského 1735/29, Dolný Kubín, IČO: 50 120 000, proti žalovanému: BOGE Elastmetall
Slovakia, a.s., so sídlom Strojárenská 5, Trnava, IČO: 36 235 164, zastúpený: Advokátska kancelária
Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., so sídlom Námestie SNP 3, Trnava, IČO: 36 857 548, o zaplatenie sumy
6.231,50 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 16.01.2023, postúpenou
tunajšiemu súdu dňa 18.04.2023, domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 6.231,50 Eur a náhradu trov konania, a to titulom náhrady
škody.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 15.06.2021 v čase okolo 10:18 hod. v meste Trnava v
priestoroch areálu spoločnosti žalovaného na pracovisku spôsobil Z. J., Q.. XX.XX.XXXX, W. U. H..

E.. W. XXXX/X, W., ako vodič vysokozdvižného vozíka, žalobcovi ťažkú ujmu na zdraví. Posudzujúci
lekár zdravotníckeho zariadenia J.. W. T. v lekárskom posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského
uplatnenia zo dňa 30.09.2022 ohodnotil bolestné žalobcu na celkový počet bodov 245 a sťaženie
spoločenského uplatnenia na celkový počet bodov 30. Podľa lekárskeho posudku zo dňa 30.09.2022
v súlade so zákonom č. 437/2004 Z.z. patrí žalobcovi náhrada za bolesť vo výške 5.551,70 Eur
(22,66 x 245) a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 679,80 Eur (22,66 x 30). V
trestnom konaní č. 12T/26/2022 rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 04.10.2022 bol žalobca,

ako poškodený, odkázaný na civilný proces, pričom v predmetnom trestnom konaní bolo preukázané,
že Z. J. bol v pracovnoprávnom spore so žalovaným, pričom pri vedení vysokozdvižného vozíka,
ktorým žalobcovi spôsobil predmetnú škodu, vykonával svoje pracovnoprávne povinnosti vyplývajúce
z pracovnoprávneho vzťahu medzi ním ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom. Podľa
žalobcu je škoda spôsobená Z. J. spôsobená žalovaným, ktorý p. J. pri výkone činnosti používal.
Poškodený, žalobca, dňa 31.10.2022 vyzval žalovaného na plnenie svojej zákonnej povinnosti náhrady
škody a zaplatenia sumy 6.231,50 Eur, pričom žalovaný si svoju povinnosť do dnešného dňa nesplnil.

3. Okresný súd Banská Bystrica vo veci rozhodol platobným rozkazom sp. zn. 23Up/95/2023 zo dňa
13.03.2023, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel. Proti uvedenému platobnému rozkazu podal
žalovaný odpor, v ktorom uviedol, že s vydaným platobným rozkazom nesúhlasí, žalobcom uplatňovanúpohľadávku popiera čo do dôvodu a výšky a považuje ho v plnej miere za nedôvodný a neopodstatnený.
Pokiaľ žalobca poukazuje na priznanie páchateľa v trestnom konaní, podľa žalovaného toto priznanie
nemá dopad na žalovaného. Priznanie páchateľa v trestnom konaní je bez významu pre toto konanie,

nakoľko súd v trestnom konaní skúmal okolnosti spáchania trestného činu, vinu a trest páchateľa, nie
nárok na náhradu škody, s ktorým súd odkázal žalobcu na toto civilné konanie a rovnako tak súd
neskúmal otázku zavinenia / spoluzavinenia samotného žalobcu. Žalovaný zároveň vyhlásil, že p. Z.
J. nebol v žiadnom pracovnoprávnom spore so žalovaným. Páchateľ nebol v čase nehodovej udalosti
ani kmeňovým zamestnancom žalovaného, ale bol zamestnancom inej právnickej osoby, a to agentúry

dočasného zamestnávania. Žalovaný zároveň zdôraznil, že žalobca sa sám pričinil o vzniknutý úraz.
Táto skutočnosť vyplýva z vyjadrení samotného páchateľa uvedených v zápisnici, z ktorých vyplynulo,
že žalobca sa pohyboval nepovolene v priestore, v ktorom sa pohybovať nemal, pričom nemal na sebe
reflexnú vestu a bol otočný chrbtom. Žalovaný má za to, že žalobca sa v čase nehodovej udalosti správal
výslovne neobozretne, kedy sa bez zmysluplného dôvodu nečinne zdržiaval v priestore vyhradenom
pre priechod vysokozdvižného vozíka, pričom nevenoval pozornosť svojmu okoliu (postával, uvoľnene

komunikoval s tretími osobami). Žalobca nedbal na zvukové signály prichádzajúceho vysokozdvižného
vozíka, a to všetko navzdory tomu, že zvukový signál počul a musel počuť, pričom žalobca bol tiež
náležite poučený a preškolený z hľadiska BOZP, t. j. vedel a musel vedieť, ako sa má správať v danom
priestore. Žalovaný je tak toho názoru, že žalobca je minimálne spoluzodpovedný za vznik nehodovej
udalosti, respektíve žalovaný nezodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi v žalovanom rozsahu.

Žalovaný je toho názoru, že nehodovú udalosť nezavinil. Žalovaný v neposlednom rade poukázal na
skutočnosť, že žalovaný výslovne požiadal žalobcu, aby žalovanému uviedol a preukázal, aký status mal
žalobcavčasenehodovejudalosti,t.j.čibolvpracovnoprávnomvzťahu,vobdobnomaleboinomvzťahu
a táto skutočnosť by mala priamy dopad na subjekt zodpovedný za škodu žalobcu (ak by žalobca bol
zamestnancom tretej osoby, za „pracovný úraz“ by znášala zodpovednosť eventuálne táto tretia osoba).

4. V replike žalobca poukázal na to, že žalovaný sa snaží zbaviť svojej zodpovednosti za spôsobenú
škodu tým, že svojimi tvrdeniami prevaľuje na žalobcu spoluzodpovednosť za vznik nehodovej
udalosti. Zároveň uviedol, že žalobca ako zamestnanec spoločnosti AV Systémy, spol. s r.o. sa v
čase nehodovej udalosti nachádzal v priestoroch žalovaného určených na vykladanie a nakladanie
nákladných motorových vozidiel, pričom bol poverený a zodpovedný za výklad nákladu, ktorý bol

doručený jeho zamestnávateľom. Žalobca bol povinný zabezpečiť vyloženie nákladného motorového
vozidla spolu so svojim kolegom p. H. J.Ú., ktorý bol očitým svedkom predmetnej nehodovej udalosti. Nie
je tak pravdou, že žalobca sa v priestoroch žalovaného nachádzal bez zmysluplného dôvodu. Priestor
žalovaného, v ktorom došlo k nehodovej udalosti nebol žiadnym spôsobom označený ako priestor
vyhradený pre priechod vysokozdvižných vozíkov, neobsahoval žiadne vyznačené čiary, po ktorých sa

vysokozdvižné vozíky mali pohybovať, ani žiadne upozornenie, že v danom priestore je zákaz pohybu
pre fyzické osoby. Súčasne v priestoroch nebola preukázateľne uložená povinnosť mať reflexnú vestu.
Podľa odborného vyjadrenia bezpečnostného technika, pokiaľ nie je v priestore uložená povinnosť nosiť
reflexné vesty, nie je osoba povinná mať reflexnú vestu, okrem prípadu, že by bola znížená viditeľnosť.
V čase nehodovej udalosti žiaden z vysokozdvižných vozíkov pohybujúcich sa v priestoroch nehodovej

udalosti nevydával žiadny zvukový signál pri svojom pohybe. Žalobca spolu s p. J. sa v čase nehodovej
udalosti dostavili k nákladnému motorovému vozidlu, kedy čakali na príjazd vysokozdvižného vozíka,
ktorý mal zabezpečiť výklad nákladu, kedy sa bez akéhokoľvek signálu objavil vysokozdvižný vozík
obsluhovaný p. Z. J.J., a tento zozadu nabúral do žalobcu, čím došlo k predmetnej nehode. Žalobca
si pri výkone svojej práce splnil všetky svoje povinnosti a v priestore sa aj so svojim kolegom p. J.

pohybovali so všetkou obozretnosťou. Zároveň z tvrdení p. J. v trestnom konaní sp. zn. 12T/26/2022 sa
javilo ako jednoznačné, že p. Z. J. bol v pracovnoprávnom pomere so žalovaným, avšak skutočnosť, že
p. Z. J. nebol v čase nehodovej udalosti kmeňovým zamestnancom žalovaného, ale bol zamestnancom
inej právnickej osoby, a to agentúry dočasného zamestnávateľa INDEX NOSLUŠ, s.r.o., nezbavuje
žalovaného zodpovednosti za spôsobenú škodu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/1855/2012.

5. Žalovaný vo svojej duplike poukázal na vyjadrenie žalobcu zo dňa 17.04.2023, v ktorom v bode
2. výslovne priznáva, že v čase nehodovej udalosti, ktorá je predmetom tohto konania, mal status
zamestnanca a vykonával prácu pre svojho zamestnávateľa. Žalobca konkrétne uviedol, že „žalobca

ako zamestnanec spoločnosti AV Systémy, spol. s r.o., IČO: 36 442 852, sa v čase nehodovej
udalosti nachádzal v priestoroch žalovaného určených na vykladanie a nakladanie nákladných
motorových vozidiel, pričom bol poverený a zodpovedný za výklad nákladu, ktorý bol doručený jeho
zamestnávateľom. Žalobca bol povinný zabezpečiť vyloženie nákladného motorového vozidla spolu sosvojim kolegom p. H. J., Q..: XX.XX.XXXX, ktorý bol očitým svedkom predmetnej nehodovej udalosti.“
Z uvedeného vyplýva, že žalobca ako zamestnanec spoločnosti AV Systémy, spol. s r.o. utrpel v
rámci nehodovej udalosti pracovný úraz, za ktorý nezodpovedá žalovaný, ale zamestnávateľ žalobcu,

spoločnosť AV Systémy, spol. s r.o.. Žalovaný upriamil pozornosť súdu na skutočnosť, že zamestnávateľ
žalobcu zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi v rámci všeobecne platného princípu „lex specialis
derogat legi generali”. V danom prípade je zákonom „lex specialis” Zákonník práce. Právna úprava
zodpovednosti za škodu v rámci zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisovsataknažalovanéhonevzťahuje.Žalovanýpodporneuviedol,žeuvedenáskutočnosťvyplýva

aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 329/2014
zo dňa 05.06.2014. Reflektujúc vyššie vyšpecifikované skutočnosti je podľa žalovaného zrejmé, že
žalovaný v danej veci nezodpovedá za škodu, ktorú žalobca utrpel ako zamestnanec v rámci výkonu
práce pre svojho zamestnávateľa - spoločnosť AV Systémy, spol. s r.o..

6. Žalobca k žalobe ako dôkazy predložil Výzvu na zaplatenie sumy 6.231,50 Eur s príslušenstvom zo

dňa 31.10.2022, doručenku, Lekársky posudok o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia zo
dňa 30.09.2022, Zápisnicu o hlavnom pojednávaní sp. zn. 12T/26/2022 zo dňa 04.10.2022.

7. Žalovaný ako dôkazy predložil Informovanie dodávateľa o BOZP a OPP zo dňa 13.01.2020,
Pracovnú zmluvu uzavretú medzi zamestnávateľom INDEX NOSLUŠ s.r.o. a zamestnancom Z. J. zo

dňa 01.09.2020, Stanovisko k uplatnenému nároku na náhradu škody zo dňa 28.11.2022.

8. Uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 03.09.2024 súd pripustil zmenu žaloby, pričom rozhodol,
že ďalej bude konať o petite v znení: „žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 6.231,50 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 6.231,50 Eur od 01.11.2022 do zaplatenia,

a to všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia“ a „žalobca má voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %“.

9. Súd zhodnotil všetky podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, vypočul si ich prednesy,
vykonal dokazovanie relevantnými listinami založenými stranami do spisu špecifikovanými vyššie a za

preukázané považoval nižšie opísané skutočnosti, z ktorých po právnom posúdení dospel k záveru o
nedôvodnom podaní žaloby.

10. Žalobca sa ako zamestnanec spoločnosti AV Systémy, spol. s r.o. dňa 15.06.2021 v čase okolo 10:18
hod. nachádzal v priestoroch žalovaného určených na vykladanie a nakladanie nákladných motorových

vozidiel, pričom svojim zamestnávateľom bol poverený a zodpovedný za výklad nákladu, ktorý bol
doručený jeho zamestnávateľom. Žalobca bol povinný zabezpečiť vyloženie nákladného motorového
vozidla. V týchto priestoroch areálu žalovaného došlo k nehodovej udalosti, počas ktorej spôsobil Z. J.Ý.
ako vodič vysokozdvižného vozíka žalobcovi ťažkú ujmu na zdraví.

11. Rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 12T/26/2022 zo dňa 04.10.2022 bol obžalovaný Z. J.
uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona s
poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona. Žalobca ako poškodený bol s nárokom na náhradu
škody odkázaný na civilný proces.

12. Z lekárskeho posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia vypracovaného dňa
30.09.2022 J.. W. T. súd zistil, že posudzujúci lekár ohodnotil bolestné žalobcu na celkový počet bodov
245 a sťaženie spoločenského uplatnenia na celkový počet bodov 30.

13. Na pojednávaní žalobca uviedol, že na preukázanie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného sa

odvoláva na ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Toto ust. jasne stanovuje, že ak niekto spôsobí
škodu pri vykonávaní činnosti pre inú osobu, za škodu nezodpovedá priamo ten, kto ju spôsobil, ale
osoba, pre ktorú bola činnosť vykonávaná. Ide o osobitnú zodpovednosť za iného a nie o všeobecnú
zodpovednosť za škodu. K námietke žalovaného, že medzi ním a osobou, ktorá škodu spôsobila,
neexistoval priamy zmluvný alebo pracovno-právny vzťah poukázal žalobca na rozhodnutie NS ČR

z roku 2013, sp. zn. 25Cdo/1855/2012. V tomto rozhodnutí sa súd zaoberal výkladom, akú osobu
mal zákonodarca na mysli pri formulácii § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd dospel k záveru,
že zodpovednosť právnickej osoby alebo fyzickej osoby sa uplatňuje nielen v prípadoch, kedy škodu
spôsobí zamestnanec, ale aj vtedy, ak je škoda spôsobená inými osobami, ktoré právnická osobapoužila na svoju činnosť. Podmienkou teda nie je priamy zmluvný vzťah medzi tým, kto škodu spôsobil
a právnickou osobou, ktorá za škodu zodpovedá. Tzv. osoba použitá na činnosť nekoná vo vlastnom
mene a na vlastné riziko, ale na základe príkazov a v záujme právnickej osoby. Na základe uvedeného

nie je dôvod pochybovať o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v tomto konaní. Žalovaný sa v tomto
konaní snaží zbaviť viny, avšak v kontexte právoplatného rozhodnutia v trestnom konaní vedenom pod
sp. zn. 12T/26/2022 je zrejmé, že súd sa už dôkladne zaoberal otázkou zavinenia. Je dôležité zdôrazniť,
že v trestnom konaní je súd povinný hľadať materiálnu pravdu, čo znamená, že všetky okolnosti prípadu
sú skúmané s cieľom zistiť skutočný stav. V rámci tohto konania súd jednoznačne dospel k záveru

o zavinení a preto považuje žalobca otázku viny za uzavretú. Napriek tomu sa žalovanému doposiaľ
nepodarilo preukázať akékoľvek zavinenie na strane žalobcu, čo je kľúčový aspekt, ktorý výrazne
oslabuje obranu žalovaného. Tento fakt jasne nasvedčuje tomu, že žalovaný nesie zodpovednosť za
škodu spôsobenú v súlade s vyššie uvedenými právnymi predpismi a rozhodnutiami. Čo sa týka výšky
náhrady škody mal žalobca za to, že táto je nesporná, keďže zo strany žalovaného nebola ani účinne
rozporovaná. Výška náhrady vychádza z odborných podkladov, ktoré preukazujú vznik a rozsah škody.

Z tohto dôvodu je žalobca presvedčený, že nárok žalobcu je opodstatnený a plne odôvodnený. Pre
lepšie a objektívnejšie posúdenie veci žalobca zároveň uviedol, že v čase, keď došlo k udalosti - škode,
nebol zamestnancom, ale pracoval ako živnostník v prospech žalovaného. Žalobca bol toho názoru,
že chyba v písaní pri označení žalobcu ako zamestnanca nemôže byť dôvodom na to, aby súd túto
chybu správne následne nevyhodnotil ako chybu v písaní a na základe dôkazov, ktoré sa nachádzajú

v spise, podľa obsahu spisu, jasne neustálil, že žalobca nebol zamestnanec, ale osoba, ktorá bola
živnostníkom. V takomto prípade súdu nič nebráni, aby objektívne vo veci rozhodol tak, ako žalobca,
ktorýježivnostník,siuplatnilsvojnárok.ŽalobcasibolakopoškodenýuplatňovaťsvojnároknaSociálnej
poisťovni hneď, ešte predtým ako podal žalobu s tým, že mu bolo na mieste oznámené, že nebude
môcť byť odškodnený, keďže bol v čase úrazu osoba SZČO. Až následne si potom žalobca uplatnil svoj

nárok na súde, potom, čo mu odmietol žalovaný dobrovoľne plniť náhradu škody. Podľa názoru žalobcu
je teda bránenie práva žalobcovi, keď sa pri takomto pisárskom pochybení súd oprie o koncentráciu
konania a súčasne neprihliadne na obsahové dôkazy v spise preukazujúce skutkový stav, z ktorých
sa dá objektívne rozhodnúť. Žalobca bol presvedčený, že je preukázané dôkazmi nachádzajúcimi sa v
spise, že pasívna legitimácia žalovaného je správna, pretože žalobca vychádzal z poučenia Sociálnej

poisťovne a mal postavenie SZČO počas celého konania. To, že bolo v jednom vyjadrení pisárskou
chybou mylne uvedené postavenie žalobcu ako zamestnanca, nemôže spôsobiť zamietnutie žaloby,
pretože v žalobe bolo dostatočné množstvo dôkazov, z ktorých je zrejmé, že žalobca vystupoval ako
osoba SZČO.

14. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že kľúčovou otázkou pre posúdenie veci je otázka, či bol žalobca
v čase poškodenia zdravia zamestnancom konkrétneho zamestnávateľa. Vzhľadom na skutočnosť,
že žalobca vyhlásil vo svojom písomnom podaní, že zamestnancom bol, konkrétne zamestnancom
spoločnosti AV Systémy spol. s r.o., na tomto základe žalovaný postavil aj právnu obranu. Pokiaľ
teda žalobca, tak ako tvrdil, bol zamestnancom, stal sa mu pracovný úraz, za ktorý zodpovedá jeho

zamestnávateľ a teda nie žalovaný. V takom prípade sa uplatňuje osobitná právna úprava, špeciálna
úprava Zákonníka práce, ktorá ruší všeobecnú právnu úpravu, na ktorú poukazuje žalobca. V takomto
prípade má žalobca nárok na náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia voči Sociálnej
poisťovni, ktorá je zároveň poskytovateľom náhrady s poukazom na zákon č. 437/2004 Z.z. o náhrade
za bolesť a náhrade sťaženia spoločenského uplatnenia. Až do dňa pojednávania žalobca žalovaného

ponechal v tom, že bol zamestnanec. Z toho, čo uviedol žalobca, a teda že žalobca nemá byť
zamestnancom, ale živnostníkom, bol žalovaný v rozpakoch. Preto mal za to, že súd má v rámci
koncentrácie konania všetky prostriedky na to, aby mohol žalobcu za zamestnanca považovať, pretože
išlo o vyhlásenie, ktoré bolo ním tvrdené a žalovaným nebolo rozporované. Zároveň so žiadnych
písomných vyjadrení ani iných vyjadrení žalobcu v tomto konaní žalovaný nevybadal žiadny opak.

Skutočnosť, že žalobca až na pojednávaní mení v kľúčovej otázke svoj postoj a svoje vyhlásenie,
považoval žalovaný za hrubo zavádzajúce, manipulatívne a špekulatívne konanie, pričom tomuto
konaniu žalovaného by súd s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania nemal priznať právnu
ochranu. Žalobca mal smerovať svoju žalobu voči inému subjektu, je preto potrebné konštatovať, že
žalovaný je v tejto veci pasívne vecne nelegitimovaný. Žaloba bola voči nemu podaná nedôvodne a

preto nie je potrebné ani vykonať žiadne ďalšie dokazovanie a je potrebné žalobu zamietnuť.15. Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), záväzkovým vzťahom je
právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká
povinnosť splniť záväzok.

16. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,
z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

17. Podľa § 420 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. (1)

Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti
tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto
zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. (2)
Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. (3)

18. Podľa § 195 ods. 1, 2 a 6 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „ZP“), ak u zamestnanca

došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti
úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec
v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere. (1) Pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo
zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho
vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov. (2) Zamestnávateľ zodpovedá za

škodu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví podľa § 196. (6)

19. Podľa § 220 ZP, plnenie pracovných úloh je výkon pracovných povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávneho vzťahu, iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je

predmetom pracovnej cesty. (1) V priamej súvislosti s plnením pracovných úloh sú úkony potrebné
na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej
skončení. Takými úkonmi nie je cesta do zamestnania a späť, stravovanie, ošetrenie alebo vyšetrenie
v zdravotníckom zariadení, ani cesta na ne a späť. Vyšetrenie v zdravotníckom zariadení vykonávané
na príkaz zamestnávateľa alebo ošetrenie pri prvej pomoci a cesta na ne a späť sú úkony v priamej

súvislosti s plnením pracovných úloh. (2) Ako pracovný úraz sa posudzuje aj úraz, ktorý zamestnanec
utrpel pre plnenie pracovných úloh. (3)

20. Podľa § 219 ods. 1 ZP, zamestnávateľ, ktorý nahradil poškodenému škodu, má nárok na náhradu
voči tomu, kto poškodenému za takú škodu zodpovedá podľa osobitného predpisu, a to v rozsahu, ktorý

zodpovedá miere tejto zodpovednosti voči poškodenému, ak nie je vopred dohodnuté inak.

21. V zmysle čl. 8 základných princípov zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť
svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

22. Podľa § 132 ods. 1 a 2 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie
a žalobný návrh. (1) Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené
dôkazy. (2)

23. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

24.Podľa§150CSP,stranymajúpovinnosťpravdivoaúplneuvádzaťpodstatnéarozhodujúceskutkové
tvrdenia týkajúce sa sporu. (1) Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany
požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia. (2)

25. V zmysle § 151 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana nepoprela sa považujú za nesporné

(1). Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné
tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (2).26. Podľa § 153 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich
strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.

(1) Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas,
nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie
ďalších úkonov súdu. (2) Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany
neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. (3)

27. Podľa § 185 ods. 1 a 2 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (1). Súd môže
aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo
zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu
nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak (2).

28. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

29. V zmysle § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

30. Zákon č. 160/2015 Z. z. CSP (čl. 8 Základných princípov, § 132 ods. 1, § 150 ods. 1) ako zákonný

procesný predpis, ktorým sa riadi civilné sporové konanie, je postavený na zásade kontradiktórnosti
sporu dvoch rovnocenných strán, ktorý je potom ovládaný prejednacím princípom. Ten spočíva v tom, že
tvrdiť skutočnosti, rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto
skutočnosti, je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie
skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov

leží zásadne na stranách a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu ich tvrdení. Strana
má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazu. Súd nie je povinný sám vyhľadávať potrebné
tvrdenia a dôkazy. Nie je jeho povinnosťou, a nemá ani právo vykonávať dokazovanie o rozhodujúcich
skutočnostiach bez návrhu strán sporu. Neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena vedie k
strate sporu. Dôkazné prostriedky možno navrhovať spôsobom a v lehotách v zmysle CSP v súlade s

princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

31. Vzhľadom ku skutočnosti, že predmetné konanie má charakter kontradiktórneho a sporového
konania, kedy sú to práve sporové strany, ktorých zaťažuje povinnosť uviesť súdu skutočnosti
osvedčujúce vznik a dôvodnosť uplatneného nároku, resp. v prípade obrany, uviesť súdu skutočnosti

uplatnený nárok spochybňujúce, resp. úplne vylučujúce. Túto povinnosť právna teória označuje ako
povinnosť unesenia bremena tvrdenia, na ktoré následne nadväzuje aj povinnosť unesenia dôkazného
bremena. Znamená to, že sporové strany sú povinné nielen tvrdiť určité relevantné skutočnosti, ale
zároveň na ich preukázanie sú povinné označiť dôkazy. V prípade, že neunesú dôkazné bremeno, ani
bremeno tvrdenia, nemôžu byť v konaní úspešní.

32. V sporovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe
akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca
v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený
nárok (povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia,

označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným
návrhom je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a
formuláciu procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby
žalobu prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Súd však zdôrazňuje, že
podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené

dôkazy, pretože podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a
rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

33. V zmysle § 153 CSP civilné sporové konanie sa zároveň spravuje zásadou koncentrácie konania.
Strany sporu tak nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania,

ale iba v určenom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je
vykonaný včas, nespôsobuje za zákonom ustanovených podmienok procesnoprávne účinky. Absencia
procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Koncentrácia konania
má za následok osobitné procesnoprávne sankcie v podobe neúčinnosti procesného úkonu strany sporuza to, že strana porušila procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu. Účelom sudcovskej koncentrácie
konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Včasnosť
predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnotí v okolnostiach

konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškania procesného úkonu
ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na procesný úkon
neprihliadne a tým mu neprizná procesné účinky. Ustanovenie § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii
konania je normatívnym vyjadrením základného princípu zakotveného v čl. 5 CSP, podľa ktorého môže
súd v rozsahu ustanovenom zákonom odmietnuť procesné úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom

v konaní. Ustanovenie § 153 CSP ustanovuje právnu povinnosť a sankciu za jej porušenie. Strana
sporu má procesnú povinnosť predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
včas. V prípade porušenia tejto povinnosti môže nastúpiť sankcia predpokladaná v § 153 ods. 2, 3 CSP,
príp. aj iné právne následky. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať
skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že
predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné (subjektívne

hľadisko) (Civilný sporový poriadok, komentár, Števček M. a spol., 2016, str. 578).

34. Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania
a pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Zásada koncentrácie konania sa
uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153 - sudcovská koncentrácia konania)

a koncentrácia nutná (§ 154 - zákonná koncentrácia konania). Sudcovská koncentrácia konania je v
diskrečnejprávomocisúdu.Zákonnákoncentráciakonaniajepresúdastranysporuobligatórna.Účelom
sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými
procesnými úkonmi.

35. Keďže sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do
jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť
už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať
(uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 530/2018 z 15.11.2018).

36. Replika a duplika (§ 167 ods. 4 CSP) je procesný režim, ktorého zmyslom a účelom je „substancovať“
skutkovétvrdeniaaprávneargumentystrántak,abymoholbyťuplatnenýrežimsudcovskejkoncentrácie
podľa§153 CSP. Inak povedané, po vyčerpaní repliky a dupliky by strana v zásade nemala mať možnosť
uvádzať nové skutočnosti a dôkazy pre existenciu režimu sudcovskej koncentrácie (Civilný sporový
poriadok, komentár, Horváth E. a spol., 2015, str. 371).

37. Z hľadiska pravidiel o koncentrácii konania je želateľné, aby všetky skutkové tvrdenia boli obsiahnuté
a) ak ide o žalobcu, tak v žalobe a vo vyjadrení žalobcu podľa § 167 ods. 3 CSP, b) ak ide o žalovaného,
tak vo vyjadrení žalovaného k žalobe podľa § 167 ods. 2 a vo vyjadrení žalovaného podľa § 167 ods.
4 CSP. Skutkové tvrdenia predložené neskôr (napr. vo forme ústnych prednesov na pojednávaní) je

potrebné ospravedlniť tým, že ich strana sporu nemohla predložiť už skôr (napr. novým skutkovým
tvrdením sa reaguje na skutočnosť, ktorá vyšla najavo až z dôkazu vykonaného na pojednávaní); inak
na ne súd nemusí prihliadať (§ 153). (Civilný sporový poriadok, komentár, Števček M. a spol., 2016,
str. 569).

38. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť súdneho konania
a zamedziť tak špekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe oneskorene predkladaných vyjadrení
obsahujúcich nové skutkové tvrdenia alebo nové návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré bolo možné
predložiť v skoršom štádiu konania) smerujúcemu k zbytočnému predlžovaniu konania (a k vzniku
prieťahov konania), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany bolo rýchle a účinné (uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/43/2018 zo dňa 26.02.2019).

39. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu prezentovaným až na samotnom pojednávaní dňa 03.09.2024
spochybňujúcich vlastné skutkové tvrdenia uvedené v replike, že žalobca nebol zamestnancom
spoločnosti AV Systémy spol. s r.o., ale živnostníkom, aplikoval súd sudcovskú koncentráciu konania

a na tieto tvrdenia neprihliadal. V danom prípade išlo o podstatnú zmenu skutkových tvrdení žalobcu,
o ktorých nepredložil ani žiaden dôkaz. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
sú uplatnené včas iba vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela,
ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť skutočnostia predložiť dôkazy. Žalovaný v priebehu celého sporu poukazoval na status žalobcu ako zamestnanca
a nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, pričom žalobca to nijako nesporoval a seba
ako zamestnanca sám uvádzal, pričom uviedol, že v čase nehodovej udalosti vykonával práce pre

svojho zamestnávateľa na jeho pokyn. Uvedené tvrdenia o statuse žalobcu ako živnostníka mohol
žalobca prezentovať už počas svojho písomného vyjadrenie v rámci repliky, a preto tieto skutkové
tvrdenia žalobcu uvádzané až na pojednávaní súd nepovažoval za uplatnené včas. Žalobca bol o práve
vyjadriť sa riadne poučený. Zároveň bol dôrazne a riadne poučený aj o možnosti aplikácie sudcovskej
koncentrácie konania, pričom od začiatku sporu bol kvalifikovane zastúpený advokátom, u ktorého

sa predpokladá, že je znalý práva a procesných predpisov. Tvrdenia, ktoré žalobca prezentoval na
pojednávaní, neboli zjavne novými skutočnosťami, o ktorých by nevedel a ani ich nemohol predvídať,
keďže žalobcovi muselo a musí byť zrejmé, na základe akého statusu vykonával výklad tovaru u
žalovaného,atedanazákladečohoplnilpokynyspoločnostiAVSystémyspol.sr.o.,čiakozamestnanec
alebo ako živnostník. Uvedenie skutočnosti, na ktorej základe stojí celý tento spor, až na pojednávaní,
považuje súd za hrubo zavádzajúci a špekulatívny postup žalobcu, ktorý uvádzaný postup a podstatnú

zmenu skutkových tvrdení zviedol na chybu v písaní s poukazom na to, že súd si mohol z predložených
dôkazov v spise vyvodiť záver, že žalobca je živnostník a nie zamestnanec. Na margo toho súd uvádza,
že nie je povinný a ani oprávnený nahrádzať skutkové tvrdenia strany sporu a popierať nesporné
skutkové tvrdenia (tvrdenia žalobcu o tom, že bol zamestnancom v čase nehodovej udalosti, neboli
žalovaným vôbec sporované) a v zmysle CSP nahrádzať skutkové tvrdenia odkazom na dôkazy nie je

ani možné. Vzhľadom k uvedenému, súd v zmysle skutkových tvrdení žalobcu uvádzaných v žalobe a
v replike, považuje žalobcu v čase nehodovej udalosti za zamestnanca.

40. Žalobca si v žalobe uplatnil nárok na náhradu škody, konkrétne za bolestné a sťaženie
spoločenského uplatnania. Zmyslom náhrady ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej

(fyzickej) integrity fyzickej osoby (§ 444 OZ) je poskytnúť relutárnu náhradu za ujmu spôsobenú
poškodením zdravia, jeho liečenia alebo odstraňovania jeho následkov (bolestné), resp. za ujmu
na zdraví, ktorá má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, pre
uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo plnenie jeho spoločenských úloh (sťaženie
spoločenského uplatnenia).

41. Na základe vykonaného dokazovania považoval súd za potrebné žalobu zamietnuť. V predmetnej
veci bolo nesporne preukázané, že predmetom konania je odškodnenie poškodenia zdravia žalobcu,
ktoré vzniklo ako pracovný úraz pri plnení pracovných povinností žalobcu ako zamestnanca pre jeho
zamestnávateľa AV Systémy, spol s r.o.. Z týchto dôvodov súd posudzoval tento nárok podľa Zákonníka

práce, pretože išlo o pracovný úraz, ktorý upravuje špeciálne Zákonník práce, konkrétne ust. § 195
Zákonníka práce. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by si žalobca uplatnil u svojho
zamestnávateľa nejaké nároky v súvislosti s predmetným pracovným úrazom a že by mu zamestnávateľ
nejakú sumu vyplatil. Tiež nebolo v konaní preukázané, že by prebiehali aj iné konania, napr. pred
Sociálnou poisťovňou.

42. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 195 Zákonníka práce je pracovný úraz poškodenie
zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti
s ním, nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným spôsobením vonkajších vplyvov. Za
pracovný úraz teda možno považovať úraz, ktorý sa stal na pracovisku pri plnení pracovných povinností

alebo inej činnosti, vykonávanej v závislosti od nariadenia zamestnávateľa. Plnenie pracovných úloh
je výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu, iná činnosť vykonávaná
na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty. V danom prípade ide o
objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa, a teda jej predpokladom nie je zavinenie ani protiprávnosť.
Na zodpovednosť sa vyžaduje vznik ujmy, škodná udalosť a príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou

a škodou a ďalším predpokladom tejto zodpovednosti je, že musí ísť o zamestnanca v pracovnom
pomere a že k pracovnému úrazu došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto
plnením.

43. Zamestnávateľ je zodpovedný za škodu pri pracovnom úraze, alebo v dôsledku choroby z povolania

zamestnanca, ak sa svojej zodpovednosti nezbaví celkom, alebo čiastočne podľa § 196 Zákonníka
práce. Zamestnávateľ sa môže svojej zodpovednosti zbaviť celkom, ak preukáže, že vznik pracovného
úrazu zavinil sám poškodený zamestnanec. Dôkazné bremeno je však na strane zamestnávateľa,
ktorý musí preukázať, že: a) zamestnanec porušil právne predpisy, alebo ostatné predpisy, alebopokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ide o zavinené porušenie predpisov
zamestnancom, s týmito predpismi bol riadne oboznámený a zamestnávateľ ich znalosť sústavne
vyžadovalakontroloval,dodržiavanietýchtopredpisovzamestnávateľsústavnevyžadovalakontroloval,

uvedené skutočnosti boli jedinou príčinou škody, b) zamestnanec si privodil pracovný úraz opitosťou,
alebo požitím iných omamných, alebo psychotropných látok, ak uvedené skutočnosti boli jedinou
príčinou škody a zamestnávateľ nemohol škode zabrániť. Zamestnávateľ sa svojej zodpovednosti
zbaví sčasti, ak preukáže že: a) postihnutý zamestnanec porušil svojim zavinením právne predpisy,
alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci bol

s nimi riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin vzniku škody,
b) jednou z príčin vzniku škody bolo, že zamestnanec bol pod vplyvom alkoholu, omamných látok,
alebo psychotropných látok, c) zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým
spôsobom správania sa tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy, alebo ostatné predpisy,
alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal
ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže

privodiť ujmu na zdraví. Mieru zavinenia zamestnanca určí zamestnávateľ podľa výsledkov šetrenia.
Za účelom objektívneho zistenia príčin vzniku pracovného úrazu, prípadne určenia miery zavinenia
zamestnanca, môžu zamestnávatelia zriaďovať komisie, závery ktorých bude možné použiť aj pre
posúdenie ďalších nárokov zamestnancov.

44. V konaní bolo preukázané nespornými skutkovými tvrdeniami žalobcu, že k poškodeniu zdravia
žalobcu došlo pri plnení pracovných úloh pre zamestnávateľa AV Systémy spol. s r.o. počas pracovnej
doby, pričom bol poverený a zodpovedný za výklad nákladu, ktorý bol doručený jeho zamestnávateľom.
Toto poškodenie zdravia žalobcu je preto pracovným úrazom, za ktorý zodpovedá v plnom rozsahu
zamestnávateľ bez ohľadu na to, že pracovný úraz sa stal v areáli iného subjektu. Nič na tom

nemení ani skutočnosť, že zamestnanec tohto iného subjektu bol v trestnom konaní uznaný za
vinného za spôsobenie poškodenia zdravia žalobcu. Všetky nároky súvisiace s pracovným úrazom
si môže zamestnanec uplatniť iba voči svojmu zamestnávateľovi, ktorý zodpovedá za pracovný úraz
zamestnanca, následne si zamestnávateľ môže u iného subjektu, ktorého zamestnanec zavinil pracovný
úraz, uplatniť refundáciu vyplatených nárokov. Preto súd v danom prípade posudzoval tento nárok podľa

špeciálneho právneho predpisu, Zákonníka práce, ktorý upravuje otázku zodpovednosti za škodu, ktorá
vznikla zamestnancovi pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi.

45. V tejto súvislosti sa súd musel stotožniť s námietkami a právnymi argumentmi žalovaného, a teda
s jeho obranou, pretože v danom prípade nebolo vôbec sporné, že u žalobcu išlo o pracovný úraz,

pretože žalobca bol v čase, keď mu vznikol pracovný úraz v pracovnom pomere so spoločnosťou AV
Systémy spol. s r.o., bol jeho zamestnancom, a teda nároky v tomto smere, ktoré vzniknú zamestnancovi
pri plnení pracovných úloh, je potrebné si uplatňovať u zamestnávateľa, lebo ujma vznikla pri plnení
pracovných úloh. Občiansky zákonník by sa mohol použiť iba v súvislosti s náhradou nemajetkovej
ujmy, ak by vzniknutá škoda nebola spôsobená pri plnení pracovných povinností pre zamestnávateľa.

Iba v takom prípade by si žalobca mohol uplatňovať nároky na náhradu nemajetkovej ujmy priamo u
žalovaného. Žalobca však v tomto smere pochybil a nesprávne žaloval žalovaného s tými nárokmi,
ktoré si uplatnil v tomto konaní, pretože najprv mal podať žalobu o náhradu škody z pracovného úrazu
proti svojmu zamestnávateľovi, a to spoločnosti AV Systémy spol. s r.o. a následne táto spoločnosť si
mohla uplatňovať podľa § 219 odsek 1 Zákonníka práce regresnú náhradu voči spoločnosti žalovaného,

a to na základe príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, konkrétne § 420 a nasl.. Na základe
vyššie uvedeného, má súd za to, že žalobca nesprávne označil v tomto konaní stranu žalovaného a
nesprávne si uplatňoval svoje nároky v súvislosti s pracovným úrazom od žalovaného, ktorý nebol jeho
zamestnávateľom a žalobca pre neho nevykonával v čase nehodovej udalosti žiadne úlohy v rámci
pracovnoprávneho vzťahu. Keďže žalovaný v tomto konaní nie je pasívne vecne legitimovanou stranou

sporu, nemôže byť žalobca úspešný v tomto konaní.

46. V súvislosti s pracovným úrazom, ktorý sa stal žalobcovi dňa 15.06.2021, je potrebné poukázať na to,
že v danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa, ktorá vyžaduje vznik ujmy, škodnú
udalosť a príčinnú súvislosť medzi škodnou udalosťou a škodou, čo v danom prípade bolo preukázané

a boli splnené všetky atribúty tejto zodpovednosti za vznik pracovného úrazu, pretože žalobca bol
vyslaný svojím zamestnávateľom do priestorov areálu žalovaného a pracovný úraz sa mu stal pri plnení
pracovných úloh, resp. v súvislosti s plnením pracovných úloh, čiže vznikla žalobcovi ujma, škodná
udalosťvsúvislostistým,žeutrpelpracovnýúrazavtejtosúvislostiboladanáajpríčinnásúvislosťmedziškodnou udalosťou a škodou a rozhodne žalobca mal z tohto titulu žalovať svojho zamestnávateľa,
a to spoločnosť AV Systémy spol. s r.o. a až následne si zamestnávateľ žalobcu mohol svoje nároky
uplatňovať regresnou náhradou voči žalovanému v súvislosti s príslušnými ustanoveniami Občianskeho

zákonníka. Tieto skutočnosti však preukázané v tomto konaní neboli.

47. Keďže žalobca si uplatnil žalovaný nárok voči žalovanému, ktorý nie je vo veci pasívne
legitimovaným, t. j. nie je nositeľom hmotného práva, súd sa nezaoberal vecou v takom rozsahu
dokazovania,ktorébybolonadbytočné.Vzhľadomktomu,žežalovanýnárokboluplatnenývočisubjektu

bez pasívnej legitimácie, súd sa nezaoberal meritom veci, a to ani otázkou nároku žalobcu na náhradu
škody ani otázkou zodpovednosti za škodu v súvislosti s § 420 OZ.

48. V danom prípade tak súd žalobu žalobcu vo výroku I. rozsudku v celom rozsahu zamietol, a to
vzhľadom k tomu, že žalobca si uplatnil nárok voči žalovanému bez pasívnej vecnej legitimácie v tomto
spore.

49. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

50. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

51. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

52. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (1). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (2).

53. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd aplikoval ustanovenia § 262 ods. 1 CSP

v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaný bol v konaní v celom rozsahu úspešný, čo v konečnom
dôsledku znamená nárok žalovaného voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov celého
konania v rozsahu 100 % trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku II. rozsudku. V konaní pritom nebol
tvrdený a súd sám nezistil žiaden dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. O výške náhrady trov
konania bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m) CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie
len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda,
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1

CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).