Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 26, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/22/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119201910
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7119201910.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobkyne A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v
C., D. X, zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o., so sídlom v Košiciach, Thurzova
3367/6A, IČO: 47 231 785, proti žalovanej E. F. A. G. C., H. H. I. C., J. XX, K.: XX XXX XXX, zastúpenej:
ALENA ZADÁKOVÁ - advokát s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kováčska 245/32, IČO: 53 209 451, za
účasti intervenienta na strane žalovanej: C. G., L.. I. K. M., H. H. I. N., O. X, K.: XX XXX XXX, o ochranu
osobnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 29. novembra 2022
č. k. 35C/5/2019 - 363 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 12. januára

2024 č. k. 35C/5/2019 - 425

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. a II.

Žalobkyni priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (t.č. Mestský súd Košice, ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom
označeným v záhlaví uložil žalovanej povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť
žalobkyni titulom nemajetkovej ujmy sumu 30.000 eur (výrok I.) a žalobkyni priznal voči žalovanej nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 12. januára 2024 č.

k. 35C/5/2019 - 425 v prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne zamietol.

2. Súd týmto rozhodnutím rozhodol o žalobe, ktorou žalobkyňa žiada uložiť žalovanej povinnosť
nahradiť jej nemajetkovú ujmu v sume 70.000,- eur za neoprávnený zásah žalovanej spočívajúci vo
vykonaní operačného zákroku bez platného informovaného súhlasu žalobkyne ako pacientky, ktorá
riadny informovaný súhlas žalovanej udelila iba ku gynekologickému vyšetreniu, odberu krvi a vyšetreniu
moču, ale nie k možnej hysterektómii.

3.Súdtakrozhodolpotom,akovporadíprvýrozsudokzodňa16.1.2020,ktorýmžalobuzamietol,Krajský
súd v Košiciach uznesením zo dňa 12.10.2021 č. k. 9Co/75/2020 -170 zrušil a vrátil vec súdu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie s názorom, že: (3.1) z informovaného súhlasu nevyplýva, že žalobkyňa s
navrhovaným liečebným postupom resp. navrhovaným výkonom súhlasila resp. nesúhlasila, nakoľko
v uvedenom dokumente to nebolo jasne a bez pochýb označené zakrúžkovaním resp. podčiarknutím
slova „súhlasím“/„nesúhlasím“, a preto informovaný súhlas je neurčitý, na čom nič nemení ani podpis

žalobkyne, keďže prejav jej vôle nebol v predmetnom dokumente vyznačený konkrétne, jasne, určito
a zrozumiteľne tak, aby bolo z jeho obsahu možné vyvodiť akékoľvek právne závery, (3.2.) žalovaná
nebola oprávnená žalobkyni vyoperovať vnútorné ženské orgány, nakoľko bez platného informovaného
súhlasu z 8.8.2017 vôbec nebola oprávnená žalobkyňu operovať, lebo v informovanom súhlasevýslovný, určitý a zrozumiteľný súhlas žalobkyne s operačným zákrokom absentuje, a preto (3.3.)
operačný zákrok žalobkyne vykonaný žalovanou dňa 9.8.2017 bol protiprávny v dôsledku absencie
platného informovaného súhlasu žalobkyne zo dňa 8.8.2017 v písomnej forme stanovenej § 6 ods. 5

zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení konštatoval, že pokiaľ žalobkyňa svoj nárok odvíja
od skutočnosti, že vykonaný zákrok, ktorý ju zbavil ženských orgánov, nebol vôbec potrebný, lebo
podľa následnej biopsie odobratých tkanív žalobkyne sa žiadne rakovinové bunky neobjavili, príčinná
súvislosť mala byť súdom zisťovaná medzi nezákonným operačným zákrokom zo dňa 9.8.2017, ktorý

nebola žalovaná oprávnená vykonať bez platného písomného informovaného súhlasu zo dňa 8.8.2017
a samotným dôsledkom operačného zákroku - vyoperovanie úplne zdravých ženských vnútorných
pohlavných orgánov, čo bolo preukázané histologickým vyšetrením vyoperovaného tkaniva, čím mala
žalovaná poškodiť nezvratne zdravie žalobkyne a znemožniť jej ďalšiu reprodukčnú schopnosť.

4. Po vrátení veci a po vykonanom dokazovaní v intenciách záväzného právneho názoru odvolacieho

súdu, a to listinnými dôkazmi, výsluchom žalobkyne a svedkov (P. L. P., P. Q. A.) súd prvej inštancie
vec právne posúdil podľa článku 4 a 5 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne, článku 8 bod 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejnený pod č. 102/1999 Z.z.), článku 19
ods. 1 a 2 a článku 46 ústavného zákona č. 460/1992 Z.z. Ústavy Slovenskej republiky, ako i podľa §
11, § 13 ods. 1, 2 a 3, § 35 ods. 2 a 3, § 37 ods. 1 a 3, § 39 a § 40 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho

zákonníka, podľa § 4 ods. 3, § 6 ods. 1, 2, 4, 5 a 8 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti,
službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (ďalej aj „zákon o ZS“).

5. Dospel k záveru, že operačný zákrok vykonaný žalovanou na žalobkyni dňa 9.8.2017 spočívajúci
vo vyoperovaní jej vnútorných ženských pohlavných orgánov, bol vykonaný neoprávnene. Tento

záver súd vyvodil z úsudku, že právny úkon žalobkyne - informatívny súhlas, nebol učinený
slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, pričom vadu spočívajúcu v nezaškrtnutí slova „súhlasím“ resp.
„nesúhlasím“ nebolo možné odstrániť výkladom, nakoľko citovaný zákon striktne vyžaduje písomnú
formu informovaného súhlasu, ktorú nie je možné ako podstatnú náležitosť právneho úkonu nahradiť
výkladom. Súd sa nestotožnil s názorom žalovanej, že absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu

- informovaného súhlasu zo dňa 8.8.2017 zapríčinila žalobkyňa neoznačením slova súhlasím alebo
nesúhlasí s odôvodnením, že bolo povinnosťou žalovanej dbať na perfektnosť tohto tak závažného
právneho úkonu, pretože v opačnom prípade sa sama žalovaná vystavila situácii, že vykonala operačný
zákrok bez právne perfektného informovaného súhlasu žalobkyne.

6. Súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení súd prvej inštancie
následne posudzoval otázku preukázania príčinnej súvislosti medzi týmto neoprávnene vykonaným
operačným zákrokom a nezvratným poškodením zdravia žalobkyne v podobe straty jej reprodukčnej
schopnosti. Žalobkyňou predložený dôkaz - záznam z histologického vyšetrenia vyoperovaného tkaniva,
z ktorého mal súd za jednoznačne zistené, že „štruktúry tuby boli bez podstatnejších histologických

zmien (A a B), ďalej zachytená paratubárna cysta (B) a bolo konštatované, že tretia vzorka je
bez dysplastických, nádorových a iných histomorfologických zmien, bez podstatnejších histologických
zmien, bez hyperplázie (C - resektát maternice), súd prvej inštancie posúdil ako dôkaz bez pochýb
preukazujúcitvrdeniežalobkyne,žejejbolivyoperovanévpodstatezdravéreprodukčnéorgány.Dôvodil,
že ak sa žalobkyňa podrobila operačnému zákroku z dôvodu predpokladanej diagnózy - stredná či

ťažká dysplázia krčka maternice (č.l. 7, 9, 10, 15) a ak následne záver histologického vyšetrenia
hovorí, že odobratá vzorka je bez dysplázie (č.l.10 rub), tento záver je vyjadrený absolútne bez
pochýb pre akúkoľvek osobu, a to aj bez medicínskeho vzdelania. Usúdil, že k prečítaniu záverov
histologického vyšetrenia biopsie z predloženého dokumentu nie je potrebné nariaďovať znalecké
dokazovanie znalcom z daného odboru, a preto posúdil ako neopodstatnenú obranu žalovanej založenú

na tvrdení, že súd sám nie je spôsobilý vyhodnotiť tento zdravotný záznam ako súčasť zdravotnej
dokumentácie žalovanej, nakoľko ide o odbornú otázku. Dodal, že v takomto prípade by súd v každej
sporovej veci, kde je ako dôkaz predložená akákoľvek lekárska správa, by bol povinný nariadiť znalecké
dokazovanie za účelom jej reprodukovania.

7. Nevykonanie žalovanou navrhnutého dokazovania výsluchom P. C. H. (gynekologičky žalobkyne),
opätovným výsluchom P. L. P. P., vypracovaním znaleckého posudku v odbore zdravotníctvo a farmácia,
odbor gynekológia súd prvej inštancie odôvodnil úsudkom, že navrhovanými dôkazmi sa má preukázať
skutočnosť, či bola žalobkyni poskytnutá zdravotná starostlivosť lege artis, ktorá ale nie je podstatnápre účel sporu, pretože nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyňa odvodzuje nie od správne či
nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, ale od operačného zákroku neoprávnene vykonaného
bezriadnehoplatnéhoinformovanéhosúhlasužalobkyne,čoustálilodvolacísúdvzrušujúcomuznesení.

Žalovanou navrhované dôkazy súd vyhodnotil aj ako nadbytočné s odôvodnením, že ostatné sporné
skutočnosti (príčinná súvislosť) bola v spore predloženými dôkazmi spoľahlivo zistená.

8. Vychádzajúc z nespornej skutočnosti, že po vykonaní označeného operačného zákroku žalobkyňa
nemá vnútorné ženské pohlavné orgány a nie je schopná ďalšej reprodukcie, čo znamená nezvratné

poškodenie jej zdravia, prvoinštančný súd uzavrel, že medzi neoprávnene vykonaným operačným
zákrokom dňa 9.8.2017 bez platného informovaného súhlasu žalobkyne a následkom v podobe
nezvratného poškodenia zdravia žalobkyne, je príčinná súvislosť, nárok žalobkyne titulom ochrany
osobnosti je dôvodný a žalobkyni prináleží právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

9. Poukázal na prostriedky nápravy zásahov do práva na ochranu osobnosti definované v § 13

Občianskeho zákonníka, rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 171/2005, sp. zn. 4Cdo/81/2011, sp. zn. 5Cdo
201/2013, ako i na rozhodnutie KS v KE sp. zn. 11Co/20/2015 a s ohľadom na žiadosť žalobkyne, aby
súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva,
najmä prípad V.C., N.B. proti Slovensku ako na ustálenú judikatúru, súd prvej inštancie konštatoval, že:
(9.1) dané prípady sa týkajú sterilizácií rómskych žien, kde išlo o podobný skutkový stav týchto prípadov,

pretože súhlas so sterilizáciami vôbec nebol daný pacientkám na podpis, resp. podpísali ho maloleté
osoby, t.j. chýbal podpis ich zákonného zástupcu, resp. podpísali ho ženy po podaní analgetík tesne pred
pôrodom, (9.2.) uvedené prípady možno stotožniť so skutkovým stavom prípadu žalobkyne, pretože aj
u žalobkyne bola vykonaná hysterektómia (laicky sterilizácia) bez platného informovaného súhlasu.

10. Súd vychádzal z nesporných dôsledkov neoprávneného operačného zákroku žalobkyne, ktorej život
sa po spornej operácii zmenil, nefunguje jej telo, pribrala, rozišla sa s partnerom, s ktorým plánovali
ďalšie deti a z tohto dôvodu je na tom zle aj psychicky a uzavrel, že posudzovaný zákrok vykonaný
na žalobkyni mal za následok porušenie základných práv žalobkyne podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom nemajetková ujma vznikla žalobkyni

už samotným poškodením zdravia žalobkyne, a teda zásahom do osobnostnej sféry žalobkyne ako
poškodenej, najmä do jej práva na ochranu cti, zdravia, súkromného a rodinného života. Dôvodil, že
s prihliadnutím na objektívne hľadisko tohto prípadu je evidentné, že následky, ktoré nastali na strane
žalobkyne, t.j. zásah do jej osobnostných práv, poznačená psychika žalobkyne, strata schopnosti mať
deti, a teda byť z reprodukčného hľadiska plnohodnotnou ženou, sú objektívneho charakteru a takéto

následky by v podobnej situácii pociťovala aj iná žena v pozícii žalobkyne, najmä ak plánovala mať ešte
ďalšie deti.

11. Po zohľadnení povahy veci, dopadov neoprávnene vykonaného operačného zásahu vykonaného
žalovanou na žalobkyni v podobe nezvratného poškodenia zdravia, ktoré predstavuje zásah do

osobnostnej sféry žalobkyne, a s prihliadnutím aj na rozhodnutie V.C. proti Slovensku z 8.11.2011
(sťažnosť č. 18968/07) v obdobnej veci týkajúcej sa prípadu vykonania sterilizácie bez informovaného
súhlasu pacientky, kedy ESĽP priznal sťažovateľke odškodnenie vo výške 31.000 eur ako aj
rozhodnutie v obdobnom prípade I.G. a ďalší proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 15966/04), v
ktorom z titulu nemajetkovej ujmy ESĽP priznal sťažovateľkám sumu 28.500 eur a 27.000 eur, ako

na rozhodnutia ESĽP, ktoré sú analogicky plne použiteľné na prípad žalobkyne, priznal žalobkyni
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur, ktorú posúdil za spravodlivú, primeranú
a predstavujúcu adekvátny balans medzi bagatelizovaním ujmy na strane žalobkyne a priznaním
premrštenej neprimeranej sumy nemajetkovej ujmy a v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.

12. Výrok o trovách konania súd odôvodnil aplikáciou § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 2 CSP.
Dôvodil, že v tomto konkrétnom prípade súd nevidel v dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257
CSP ani na strane žalovanej a ani v charaktere konania.

13. Proti vyhovujúcemu výroku I. rozsudku a súvisiacemu výroku o trovách konania (výrok II.) podala

včas odvolanie žalovaná z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Navrhla
zmeniť rozsudok, žalobu zamietnuť a žalovanej priznať v plnom rozsahu nárok na náhradu trov
prvoinštančného i odvolacieho konania.13.1. Rozsudok označila za nedostatočne odôvodnený, odôvodnenie rozsudku za arbitrárne, zjavne
neodôvodnené, neprimerane prísne a nezohľadňujúce okolnosti prejednávanej veci. Súdu prvej
inštancie vytkla, že nezodpovedal na všetky skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, nakoľko sa nielen nevysporiadal, ale námietky žalovanej úplne ignoroval. Dôkazné prvky
svedčiace v prospech žalobkyne súd prvej inštancie kládol do popredia a v podstate iba na nich založil
svoje rozhodnutie, ktorým žalobe vyhovel. Naopak, vyhol sa hodnoteniu skutočností svedčiacich v
prospech žalovanej a tým ich ani nemohol hodnotiť v súvislosti s ostatnými dôkazmi. Keďže opomenul
dôležité skutočnosti prípadu, logicky ich do dôvodov svojho meritórneho rozhodnutia súd ani nepojal a

nevyhodnotil ich. Jeho záver je založený len na otázke súdu ako sa žalobkyňa cíti. Nie je vôbec jasné
ako súd dospel k záveru, že pribrala, že ešte plánovala mať deti, keď žalobkyňa ani nepreukázala, že
by mala partnera s ktorým plánovala mať rodinu.

13.2. Namietla, že súd prvej inštancie nerešpektoval povinnosť skúmať príčinnú súvislosť medzi
operáciou a následkom vyoperovaním ženských orgánov, ktorú mu uložil odvolací súd v uznesení zo

dňa 12.10.2021 č.k. 9Co/75/2020-170, ktorým odvolací súd na str. 13 ods. 22 odvolací súd uvádza:
„Príčinná súvislosť mala byť preto súdom zistená medzi nezákonným operačným zákrokom z 9.8.2017,
ktorý nebola žalovaná oprávnená vykonať bez riadneho platného preukázateľného písomného súhlasu
z 8.8.2017 a následne samotným dôsledkom operačného zákroku – vyoperovanie úplne zdravých
ženských vnútorných pohlavných orgánov tak, ako to tvrdí žalobkyňa. ..... či došlo k poškodeniu

v dôsledku tohto neoprávneného zákroku jej zdravia, mal súd zistiť vykonaným dokazovaním, toto
vyhodnotiť a napokon urobiť záver, či je nárok žalobkyne čo do základu a výšky dôvodný, resp.
nedôvodný.“ Podčiarkla, že ak vznikne spor o postupe poskytovania zdravotnej starostlivosti, súd
nemôže posúdiť tieto odborné otázky bez znaleckého dokazovania z príslušného odvetvia, lebo súd
nie je odborne spôsobilý vyhodnotiť správnosť priebehu poskytovania zdravotnej starostlivosti, nie je

spôsobilý vyhodnotiť zdravotnú dokumentáciu a to z dôvodu, že sa jedná o odbornú otázku. Vykonanie
zákroku bez informovaného súhlasu je porušením povinností vyplývajúcej zo zákona č. 576/2004
Z.z. o zdravotnej starostlivosti. Samotné porušenie povinnosti v zmysle tohto zákona automaticky
nezakladá zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia. Zotrvala na názore, že v prejednávanej veci
bolo nutné znaleckým posudkom preukázať, či zákrok vykonaný bez informovaného súhlasu je v

príčinnejsúvislostisnásledkom:vyoperovanímženskýchorgánov,lebolenznaleckýmposudkommožno
posúdiť, či žalobkyňou uvádzané následky sú respektíve nie sú z objektívneho hľadiska v príčinnej
súvislosti s neoprávneným zásahom. Súdu prvej inštancie žalovaná vytkla, že vo veci nevykonal žiadne
dokazovanie.

13.3. Žalovaná v odvolaní spochybnila aj správnosť postupu a záverov súdu o nevykonaní navrhnutých
dôkazov. Podľa názoru žalovanej nevykonaním znaleckého dokazovania súd prvej inštancie porušil
právo na spravodlivé súdne konanie, lebo úplne odignoroval okolnosti prejednávaného prípadu, ktoré
môžu byť významné tak u postihnutej osoby ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila, t.j.
či operácia bola alebo nebola indikovaná správne a zodpovedanie tejto otázky by malo zásadný vplyv

aj na stanovenie výšky nemajetkovej ujmy, resp. dôvodnosť nároku žalobkyne. Žalovaná spochybnila
i úvahy súdu, že biopsiou sa preukázalo, že pohlavné orgány boli úplne zdravé, tvrdením, že
HPV vírus, papilomavírus je vysokorizikový /onkogénny/ vyvolávajúci prekanceróru a rakovinu krčka
maternice, hrtana , penisu a anogenitálnej oblasti, pretrvávanie týchto vírusov v tele ženy sa zvyšuje
pravdepodobnosť vzniku karciómu, pričom hysterektómia je v takýchto prípadoch preventívnym

riešením, ktoré ma ženu nakazenú papilomavírusom ochrániť pred rakovinou krčka maternice a jej
včasným vykonaním sa predchádza vzniku rakoviny a následnej liečbe chemoterapiou.

13.4. Žalovaná vyjadrila nesúhlas so záverom súdu, že bolo povinnosťou žalovanej dosledovať, či
žalobkyňa zaškrtla súhlas s operáciou s argumentom, že minimálne prichádza do úvahy spoluzavinenie

poškodenej. Súdu prvej inštancie vytkla, že konal v rozpore s § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, kde
sú taxatívne ustanovené dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať ex offo, a
to závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej
osoby došlo. Poukázala pritom na rozsudok NS SR z 28.4.1998, sp.zn. 1Cdo 89/97, R 21/2001, podľa
ktorého samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu

osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom na určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri
určení výšky súd musí prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti
môžu byť významné tak u postihnutej osoby, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.13.5. Nakoniec žalovaná namietla i výšku nemajetkovej ujmy súdom priznanú s ohľadom na rozhodnutia
ESĽP, v ktorých bola poškodeným v dôsledku sterilizácie priznaná suma 30.000 eur. Podľa názoru
žalovanej v danom prípade na tieto rozhodnutia nemožno vziať zreteľ preto, lebo v prípade rozsudkov

ESĽP sa jednalo o nezákonné sterilizácie rómskych žien, ktoré boli vykonané bez akéhokoľvek
informovaného súhlasu, nebol im daný čas na rozmyslenie a sterilizácia bez náležitého vysvetlenia
im bola urobená počas cisárskeho rezu. Preto súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s ustálenou
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, lebo nie je možné porovnávať to so situáciou, kedy v
prípade žalobkyne boli dodržané všetky zákonné postupy a len v dôsledku toho, že žalobkyňa nezaškrtla

políčko, nie je možné tieto prípady brať ako rovnocenné. Podľa názoru žalovanej súd pri určení výšky
nemajetkovej ujmy rozhodol aj v rozpore s judikatúrou ústavného súdu (nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS
288/2017), Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (NS SR sp.zn. 4Cdo 171/2005), ako aj vlastnou
rozhodovacou činnosťou (rozsudok Okresného súdu Košice II č.k. 43C/54/2011 - 814, kde konajúci súd
priznal nezákonne sterilizovanej žene sumu 15.096,96 eur titulom nemajetkovej ujmy).

14. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil. Stotožňujúc sa
s rozsudkom v celom rozsahu žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny,
zákonný, dostatočne odôvodnený, vydaný na základe náležite zisteného skutkového stavu a priznal
žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

14.1. Podľa názoru žalobkyne súd rešpektoval závery odvolacieho súdu a splnil si aj povinnosť v bode
22 na strane 13 uznesenia odvolacieho súdu, čo podrobne popísal aj v bode 66 a 67 odôvodnenia
rozsudku, pričom je zrejmé, že tieto závery sa opierajú o nikým (žiadnou stranou sporu) nespochybnené
dôkazy či tvrdenia. Podčiarkla, že operačný zákrok vykonaný na žalobkyni bol bezpochyby protiprávny,

pričom jeho protiprávnosť ( ako ju správne a v súlade s dôkazmi zistil súd ) tkvela v tom, že bol
vykonaný v rozpore so zákonom č. 576/2004 Z.z. (ďalej aj „ZOS“). Podľa názoru žalobkyne, ak žalovaná
opakovane navrhovala dôkazy na preukázanie oprávnenosti zákroku či jeho vykonania lege artis, súd
ich úplne zákonne a správne odmietol vykonať ako irelevantné a nadbytočné, pretože neoprávnenosť
a nezákonnosť zákroku bola súdom (aj odvolacím) už zistená aj preukázaná. Uviedla, že súd správne

postupoval, ak vykonanie dôkazov navrhnutých žalovanou zamietol a v rozsudku súd aj dostatočne
odôvodnil z akých dôvodov. Žiadne návrhy žalovanej teda súd neignoroval a s nevykonaním dôkazov
navrhovaných žalovanou sa riadne vysporiadal. Tvrdila, že žalovaná si nesprávne vykladá skutkový
stav, na ktorý následne nesprávne aplikuje právne normy a rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, o
ktoré svoju argumentáciu opiera, pričom ani jeden zo žalovanou navrhovaných dôkazov - výsluch P.

H., výsluch P. P. a vypracovanie znaleckého posudku, v ktorom znalec zodpovie na otázky týkajúce sa
najmä postupov žalovanej a ošetrujúcich lekárov, vyhodnotenie metodiky liečby, vyhodnotenie priebehu
liečenia a priblíženie definície hysterektómie, nie je možné zhojiť absenciu informovaného súhlasu a
teda jeho neposkytnutie zo strany žalobkyne, a teda nezákonnosť zákroku ako takého. Dodala, že
irelevantným ostáva, či žalobkyňa "počula" od sestier alebo doktora aký zákrok bude vykonaný, alebo či

mohla „tušiť“ alebo „očakávať“ či „myslieť si“ čo nastane, aké následky zákrok môže mať, keďže výslovný
písomný súhlas s vykonaním takéhoto zákroku neudelila, lebo takýto prejav vôle musí byť striktne a len
písomný, a to v zmysle kogentnej právnej úpravy § 6 ods. 5 písm. b) ZOS. Uvedený prejav vôle si nie
je možné vyvodiť ani nahradiť konkludentným prejavom žalobkyne, nakoľko nebol daný vo forme, aký
predpisuje zákon a teda písomne.

14.2. Zdôraznila, že ak na žalobkyni bol vykonaný zákrok hysterektómie a odobraté tkanivo bolo zdravé,
tak je každej osobe zrejmá príčinná súvislosť medzi nezákonným operačným zákrokom z 9.8.2017,
ktorý nebola žalovaná oprávnená vykonať bez riadneho platného preukázateľného písomného súhlasu
z 8.8.2017 a následne samotným dôsledkom operačného zákroku - vyoperovanie úplne zdravých

ženských vnútorných pohlavných orgánov tak, ako to tvrdí žalobkyňa. K vyššie uvedenému záveru nie je
nutné žiadne znalecké dokazovanie, ako sa to snaží tvrdiť žalovaná. Zopakovala, že príčinná súvislosť
medzi nezákonne vykonaným zákrokom a následkom, teda doživotnou stratou reprodukčnej schopnosti
žalovanej z dôvodu absencie jej pohlavných orgánov, ktoré by jej umožňovali splodiť dieťa, je jasná,
logická a nevyvrátiteľná. Zdôraznila, že túto skutočnosť potvrdzujú výsledky histologického vyšetrenia

(príloha 6 žaloby), ktoré sú súčasťou spisu, na čo taktiež poukázal aj samotný Krajský súd: „ ... čo malo
byť preukázané histologickým vyšetrením vyoperovaného tkaniva ... “.14.3. Žalobkyňa vyjadrila nesúhlas s argumentáciou žalovanej o spoluzavinení poškodenej žalobkyne.
Podčiarkla, že žalobkyňa nemá absolútne žiadnu povinnosť udeliť súhlas s vykonaním akéhokoľvek
zákroku na jej vlastnom tele. Uvedené reflektuje aj samotné znenie ustanovení ZOS, kde zákon skriktne

vyžaduje písomnú formu súhlasu pri jednotlivých úkonoch, nakoľko je len vôľou a voľbou pacienta, v
tomto bode žalobkyne, či s „odporúčaným“ zákrokom bude súhlasiť alebo nie. Práve naopak, je len a
jedine povinnosťou žalovanej takýmto informovaným súhlasom disponovať v čase vykonania zákroku
resp. pred jeho vykonaním a to v písomnej forme, inak zákrok nesmie vykonať. Žalovaná takýmto
súhlasom s vykonaním zákroku udeleným žalobkyňou pred vykonaním zákroku nedisponovala, čo má

za následok nezákonnosť vykonaného zákroku ako takého, od čoho následne žalobkyňa odvodzovala
svoje nároky v tomto konaní, ktoré jej súd správne a zákonne priznal.

14.4. Poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 201/2013, uznesenie Ústavného súdu SR sp.
zn. III ÚS 154/2011 žalobkyňa odmietla aj žalovanej námietku, že výška nemajetkovej ujmy priznaná
žalobkynisúdomžalovanoujevrozporesustálenoujudikatúrounajvyššíchsúdnychautorít.Zopakovala,

že nezákonným konaním žalovanej prišla o svoje pohlavné orgány, v dôsledku čoho už nikdy v jej živote
nebude môcť mať vlastné deti aj napriek tomu, že ešte plánovala mať v budúcnosti ďalšie vlastné deti a
tedatúžilabyťmatkou.Totoprávo,ktoréžalobkynipatrí,jejbolonenávratneodňatéatoprávežalovanou.
S ohľadom na intenzitu a následky nezákonného zásahu žalovanej do fyzickej integrity žalobkyne, a
najmä ich nezvrátiteľnosť a nemožnosť obnovenia stavu pred vykonaním nezákonného zákroku, ktorá

zakladá bezmocnosť žalobkyne vo vzťahu k jej túžbe byť opäť matkou, považuje výšku nemajetkovej
ujmy priznanú žalobkyni za primeranú, a to taktiež s odkazom na ustálenú judikatúru súdnych autorít,
na ktorú sme v rámci podaní niekoľkokrát odkazovala.

15. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas

(§ 362 v spojení s § 367 ods. 2 CSP) a oprávnenou osobou (§ 359 až § 361 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 až § 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1
a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích
dôvodov, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods.
2 CSP a dospel k záveru, že podané odvolanie je nedôvodné a odvolacie námietky žalovanej, čo do

posúdenia právneho základu uplatneného nároku a priznania náhrady nemajetkovej ujmy, nemožno
považovať za opodstatnené.

16. Skutočnosti, ktoré žalobkyňa uviedla v podanom odvolaní nič nemenia na vecnej správnosti
rozsudku v jeho napadnutej časti, lebo nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkových záverov

(skutkových zistení) ani právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a neumožňujú prijať
rozhodnutie v danom spore v prospech žalovanej ako odvolateľky. Ani počas odvolacieho konania
nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie o nároku žalobcu, než ako rozhodol súd prvej inštancie, ktorý stranám
sporu vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali všetky svoje

procesné práva. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa posúdenia odvolacieho súdu spĺňa zákonné
požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP a nemožno ho
považovať za nepreskúmateľné a arbitrárne alebo porušujúce právo žalovanej na spravodlivý proces.
V preskúmavanej veci tak nedošlo podľa názoru odvolacieho súdu k naplneniu vady podľa § 365
ods. 1 písm. b) CSP spočívajúcej v porušení práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie

neodôvodnil svoj rozsudok podľa predstáv žalovanej, keďže sa vzhľadom na svoje právne posúdenie
veci vysporiadal v podstatnom s tvrdeniami strán konania, ktoré sa týkali predmetu sporu. Navyše z
hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na všetky otázky,
ktoré vyšli v priebehu sporu najavo. Povinnosťou súdu je vyhodnotiť iba tie sporné tvrdenia a skutočnosti,

ktoré sú pre meritórne rozhodnutie súdu postačujúce (por. napr. ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04,
II.ÚS 200/09, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti
Slovenskej republike - sťažnosť č. 59102/08). Ostatné sporné skutočnosti nie sú takého charakteru,
ktoré by mali vplyv na meritórne rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie (nález Ústavného súdu SR zo
14.9.2011 sp. zn. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.9.2009 sp. zn. 5MCdo

8/2008).17.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo,
preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje.
Odvolací súd konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva
rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP). V súlade s § 387

ods. 2 CSP, v intenciách odvolaním vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu, sa plne stotožňuje
so správnym, presvedčivým a zákonu zodpovedajúcim odôvodnením napadnutého rozsudku, a so
zreteľom na to, že: (a) odôvodnenie a rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu tvoria jeden
celok, a preto nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie isté
závery napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje, (b) odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument

uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie námietky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie
o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia,
ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo (por. napr. IV. ÚS 350/2009, IV. ÚS
4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07), odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 druhá veta CSP na
zdôraznenie správnosti rozsudku a k odvolacím námietkam žalovanej dodáva nasledovné:

19.Právonaochranuosobnostipodľa§11anasl.Občianskehozákonníkajejednotnýmprávom,ktorého
základnou úlohou je zabezpečenie rešpektovania osobnosti človeka a jeho všestranného rozvoja.
Ochranu osobnej autonómie možno odôvodniť právom na slobodný rozvoj osobnosti, prejavujúci sa i
v aktivitách smerovaných navonok, smerom k sociálnemu okoliu, čo reflektuje sociálny rozmer osôb

pri realizácii ich súkromného života. Funkciou práva na rešpekt k súkromnému životu je zabezpečiť
priestor pre rozvoj a realizáciu individuálnej autonómnej osobnosti, t.j zabezpečiť priestor jej slobody.
Toto právo zahŕňa garanciu sebaurčenia v zmysle zásadného rozhodovania o sebe samom, vrátane
rozhodovania o usporiadaní vlastného života, čo možno označiť ako aktívny sebarealizačný komponent
osobného sebaurčenia. Za pasívnu oblasť súkromného života môžeme označiť osobnostnú sféru, ako

je najmä ľudská dôstojnosť, osobná česť, dobré meno a tiež vnútorná potreba sociálneho kontaktu
a sociálneho začlenenia. Súčasťou súkromného života je tiež rodinný život zahrňujúci vzťahy medzi
blízkymi príbuznými a rešpektovanie súkromného, teda aj rodinného života musí zahrňovať do určitej
miery právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ostatnými členmi rodiny.

20. Okrem samotného utvárania vzťahov voči ostatným členom rodiny táto zložka súkromia zahrňuje
i možnosť rozhodnutia človeka o tom, či byť alebo nebyť rodičom, či už prirodzeným biologickým
rodičovstvom alebo asistovaným počatím (por. rozsudok ESĽP zo dňa 10. 4. 2007, 6339/05, Evans v.
Spojene´kra´ľovstvo,rozsudokESĽPzodňa3.11.2011,57813/00,S.H.aďalšív.Rakúsko),rozhodnutie
o osobnej autonómii človeka, čo činiť so svojim vlastným telom, vrátane ukončenia tehotenstva

(rozhodnutie ESĽP zo dňa 16.12.2010, 25579/05, A, B a C v. Írsko). Do tohoto rámca patrí a je chránené
i rozhodovanie ženy o vlastnej duševnej a telesnej integrite a o jej vrstvách, okrem iného aj to, či počne
dieťa.

21. V korelácii s uvedeným odvolací súd dospel k záveru, že v okolnostiach posudzovanej veci súd

prvej inštancie správne dovodil neoprávnenosť zásahu žalovanej do osobnostných práv pri znemožnení
realizácie práva žalobkyne slobodne rozhodnúť o svojom budúcom živote v dôsledku fatálneho
ovplyvnenia jej budúceho osobného života orientovaného v dôsledku neoprávneného zásahu žalovanej
iným spôsobom, než ktorý si žalobkyňa v rámci práva voľby zvolila, a to za zbavenie príležitosti žiť svoj
život spôsobom, aký si želala a aký plánovala.

22. Súd prvej inštancie správne dovodil, že v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovanej
došlo k neoprávnenému zásahu žalovanej do osobnostných práv žalobkyne, chránených v dobe
neoprávneného zásahu ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, in concreto do dielčích
osobnostných práv žalobkyne na súkromný a rodinný život. V tomto rámci je totiž imanentne chránené

tiež rozhodovanie ženy o usporiadaní svojho budúceho rodinného života, vrátane rozhodovania o otázke
regulácie ďalšieho počatia. Realizácia práva žalobkyne slobodne sa rozhodnúť o vlastnom budúcom
živote bola neoprávneným zásahom žalovanej znemožnená a v dôsledku toho bol zásadným spôsobomovplyvnený celý budúci život žalobkyne, ktorý bol potom v dôsledku neoprávneneho zásahu žalovanej
smerovaný iným smerom, než ktorý si žalobkyňa priala a plánovala.

23. Súd prvej inštancie správne vychádzal zo záveru, že pri vykonaní sterilizácie žalobkyne nebol
dodržaný postup vyžadovaný zákonom, nakoľko žalovaná vykonala tento sterilizačný zákrok bez
platného písomného informovaného súhlasu žalobkyne. Pre toto porušenie právnej povinnosti súd
správne vyhodnotil počínanie žalovanej ako postup non lege artis largo sensu.

23.1. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že postup lege artis (v doslovnom preklade „postup v
súlade so zákonom“) nie je v slovenskom právnom poriadku výslovne a jednoznačne definovaný, jeho
podstatným znakom je však súlad s poznatkami medicíny a biomedicínskych vied a nie je vyčerpaný iba
samotným odborným postupom (lege artis stricto sensu).

23.2. Za postup non lege artis v širšom zmysle (largo sensu) sa podľa prevládajúcej medicínskoprávnej

doktríny považuje i riadne poučenie pacienta a získanie jeho riadneho informovaného súhlasu so
zákrokom, ako i riadne vedenie zdravotníckej dokumentácie.

23.3. Správny je tak skutkový záver súdu, že žalovaná žalobkyni sterilizačný zákrok vykonala bez
písomného informovaného žalobkyne. Súd rešpektoval závery odvolacieho súdu a splnil si aj povinnosť

v bode 22 na strane 13 uznesenia odvolacieho súdu, čo podrobne popísal aj v bode 66 a 67 odôvodnenia
rozsudku, pričom je zrejmé, že tieto závery sa opierajú o nikým (žiadnou stranou sporu) nespochybnené
dôkazy či tvrdenia. Odvolací súd j e v zhode so žalobkyňou v jej vyjadrení k odvolaniu žalovanej v
názore, že ak žalovaná opakovane navrhovala dôkazy na preukázanie oprávnenosti zákroku či jeho
vykonania lege artis, súd ich úplne zákonne a správne odmietol vykonať ako irelevantné a nadbytočné,

pretože neoprávnenosť a nezákonnosť zákroku bola súdom (aj odvolacím) už zistená aj preukázaná.
Súd teda žiadne návrhy žalovanej neignoroval, lebo s nevykonaním dôkazov navrhovaných žalovanou
sa riadne vysporiadal v bode 82, 83 a 84 odôvodnenia. Súd správne vychádzal pri svojom rozhodovaní
zo záveru, že ak na žalobkyni bol vykonaný zákrok hysterektómie a odobraté tkanivo bolo zdravé, tak je
zrejmá príčinná súvislosť medzi nezákonným operačným zákrokom z 9.8.2017, ktorý nebola žalovaná

oprávnená vykonať bez riadneho platného preukázateľného písomného súhlasu z 8.8.2017 a následne
samotným dôsledkom operačného zákroku - vyoperovanie úplne zdravých ženských vnútorných
pohlavných orgánov. K vyššie uvedenému záveru aj podľa názoru odvolacieho súdu nie je nutné
znalecké dokazovanie, lebo príčinná súvislosť medzi nezákonne vykonaným zákrokom a následkom,
teda doživotnou stratou reprodukčnej schopnosti žalovanej z dôvodu absencie jej pohlavných orgánov,

ktoré by jej umožňovali splodiť dieťa, je nevyvrátiteľná. Nezákonnosť – t.j. vykonanie sterilizácie
žalobkyne bez jej platného písomného informovaného súhlasu, nie je možné zhojiť ani hypotetickým
predpokladom, čo by bolo, ak by žalobkyňa informovaný súhlas udelila.

24. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa

upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

25. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v

spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

26. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

27. Podľa posúdenia odvolacieho súdu prvoinštančný súd správne a v súlade s názorom odvolacieho
súdu vysloveným v jeho zrušujúcom uznesení uzavrel, že žalobkyni za tejto situácie svedčia
občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka, pričom s ohľadom
na osudové následky neoprávneného zásahu, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil súkromný život
žalobkyne a jej osobný život, možno mať dôvodne za to, že náprava týchto následkov spôsobom podľa

§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka primeraným zadosťučinením v nepeňažnej podobe, by bola sama
o sebe nepostačujúca. Sú tak splnené podmienky pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch žalobkyni podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, lebo výpočet zákonných podmienok
stanovených v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je iba príkladný a nebráni podľa ustálenej súdnejpraxe priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v iných situáciách, kedy ba sa
nejavilo postačujúcim zadosťučinenie podľa ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo v danej veci bolo bez
pochýb splnené.

28. Stanovenie formy alebo výšky primeraného zadosťučinenia je úlohou súdu prvej inštancie,
pričom v rámci prieskumu úvah tohto súdu odvolacím súdom nestačí iba samotný nesúhlas
odvolateľa (žalovanej) s formou alebo výškou usudzovaného zadosťučinenia s výnimkou úplne
zjavnej neprimeranosti. Podľa posúdenia odvolacieho súdu nie je priliehavý odvolací argument

žalovanej, že v otázke priznanej výšky náhrady za nemajetkovú ujmu je rozsudok súdu prvej
inštancie nepreskúmateľný a arbitrárny. Súd prvej inštancie sa totiž kritériám rozhodným podľa § 13
ods. 3 Občianskeho zákonníka, teda závažnosťou vzniknutej ujmy i okolnostiam, za ktorých došlo
k neoprávnenému zásahu starostlivo venoval v odôvodnení rozsudku.

29.Priposudzovaníprimeranostivýškynáhradynemajetkovejujmysúdprvejinštancienáležitezhodnotil

žalobkyňou tvrdené skutočnosti, týkajúce sa nemožnosti slobodne rozhodovať o počte členov svojej
rodiny, vrátane skutočností týkajúce sa psychického stavu žalobkyne. Nutné je totiž rozlišovať, čo je
hlavné a čo sprievodné, pričom neoprávnená orientácia súkromného a rodinného života žalobkyne
úplne iným smerom, než pre ktorý bola rozhodnutá (mať s partnerom deti a spoločný rodinný život), je
nepochybnenásledkomzhľadiskaintenzityidĺžkytrvaniazávažnejším,nežiba„jednoduchá“prechodná

ujma na (psychickom) zdraví žalobkyne.

30. Súd prvej inštancie preto pre účely stanovenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy z hľadiska
závažnosti žalobkyni vzniknutej nemajetkovej ujmy ako kritéria rozhodného podľa § 13 ods. 3
Občianskeho zákonníka adekvátne akcentoval práve onen osudový dopad neoprávneného zásahu

žalovanej do celého života žalobkyne, spočívajúci v tom, že v dôsledku neoprávnene vykonaného
sterilizačného zákroku bol ďalší súkromný a rodinný život žalobkyne neoprávnene smerovaný iným
smerom, než ktorý si sama priala a plánovala. Otázky plánovania rodičovstva sú pritom z hľadiska
súkromného života ženy jedny z najzávažnejších otázok vôbec.

31. Z hľadiska kritéria okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, ako druhého kritéria rozhodného
podľa§13ods.2Občianskehozákonníkasúdnáležitezohľadnil,žekneoprávnenémuzásahužalovanej
došlo v situácii, že žalovaná v rozpore s § 6 ods. 5 písm. b) ZOS pristúpila k sterilizačnému zákroku
bez riadneho písomného informovaného súhlasu žalovanej. Toto pochybenie žalovanej súd správne
vyhodnotil ako postup non lege artis. Na tomto mieste je odvolací súd v zhode so žalobkyňou v názore,

že je irelevantné, či žalobkyňa „počula“ od sestier alebo doktora aký zákrok bude vykonaný, alebo či
mohla „tušiť“ alebo „očakávať“ či „myslieť si“ čo nastane, aké následky zákrok môže mať, keďže výslovný
písomný súhlas s vykonaním takéhoto zákroku bezpochyby žalobkyňa žalovanej neudelila. Absenciu
informovaného súhlasu, a teda nezákonnosť zákroku ako takého nie je pritom možné zhojiť ani jedným
zo žalovanou navrhovaných dôkazov - výsluch P. H., výsluch P. P. a vypracovanie znaleckého posudku,

v ktorom znalec zodpovie na otázky týkajúce sa najmä postupov žalovanej a ošetrujúcich lekárov,
vyhodnotenie metodiky liečby, vyhodnotenie priebehu liečenia a priblíženie definície hysterektómie.

32. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie v názore, že zodpovednosť za zásah do
osobnostných práv je zodpovednosťou objektívneho charakteru, čo znamená, že občianskoprávna

sankcia vzniká na objektívnom základe, jej nastúpenie nevyžaduje zavinenie. Vzniknutá nemajetková
ujma na osobnosti postihnutej fyzickej osoby je pre ňu rovnako závažná bez ohľadu na to, či pôvodca
zásahukonalzavinenealebonie.Subjektívnyprvokzavineniamávýznamibapriurčovanívýškynáhrady
nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka v rámci zohľadnenia okolností, za ktorých
k porušeniu práva došlo. Ani v tomto smere podľa posúdenia odvolacieho nemožno vytknúť pochybenie

súdu, ak akcentoval mieru zavinenia pôvodcu zásahu (žalovanej) pre stanovenie výšky relutárnej
náhrady podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ako jedno z kľúčových hľadísk pre stanovenie
výšky relutárnej náhrady. Súd pritom v okolnostiach súdenej veci primerane zohľadnil i preventívno-
sankčnú funkciu relutárnej satisfakcie, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov
od protiprávneho konania a byť tak nástrojom špeciálnej a generálnej prevencie. Nemožno pritom

priznať opodstatnenosť odvolacej námietke žalovanej založenej na tvrdení o spoluzavinení poškodenej
žalobkyne v situácii, ak bezpochyby žalobkyňa nemá absolútne žiadnu povinnosť udeliť súhlas s
vykonaním akéhokoľvek zákroku na jej vlastnom tele. Uvedené reflektuje aj samotné znenie ustanovení
ZOS, kde zákon skriktne vyžaduje písomnú formu súhlasu pri jednotlivých úkonoch, nakoľko je lenvôľou a voľbou pacienta (žalobkyne), či s „odporúčaným“ zákrokom bude súhlasiť alebo nie. Práve
naopak, je (bolo) povinnosťou žalovanej takýmto informovaným súhlasom disponovať v čase vykonania
zákroku, resp. pred jeho vykonaním a to v písomnej forme, inak zákrok nesmela (nesmie) vykonať.

Žalovaná takýmto súhlasom s vykonaním zákroku udeleným žalobkyňou pred vykonaním zákroku
nedisponovala, čo má za následok nezákonnosť vykonaného zákroku ako takého, od čoho následne
žalobkyňa odvodzovala svoje nároky v tomto konaní, ktoré jej súd správne a zákonne priznal.

33. Súd prvej inštancie správne postupoval, ak vzal na zreteľ na závažnosť žalobkyni vzniknutej

ujmy, okolnosti, za ktorých k porušeniu práva zo strany žalovanej došlo, ako i potrebu preventívno-
sankčného pôsobenia voči žalovanej a na základe voľnej úvahy priznal žalobkyni nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške adekvátne vystihujúcej rozhodné kritériá i účel satisfakcie. Súd prvej
inštancie pri stanovení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy správne postupoval, ak zohľadnil
(aj) rozhodnutia ESĽP v podobných prípadoch, na ktoré odkázal v bode 78 odôvodnenia rozsudku,
ktorými bolo priznané odškodnenie sťažovateľkám (taktiež sterilizovaným bez úplného a informovaného

súhlasu) v sumách 27.000 eur, 28.500 eur, príp. 31.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Úvaha
súdu o výške primeraného zadosťučinenia v peniazoch (vo vzťahu k vyhovujúcej časti nároku)
vychádza z dostatočných a správnych skutkových podkladov a je podložená správnym hodnotením
zisteného skutkového stavu a rozhodujúcich skutkových okolností daného prípadu, pri správnej aplikácii
relevantných právnych noriem, na čom nemôže zmeniť ani odvolacia námietka žalovanej, že stanovenie

satisfakcie v priznanej výške bránila (bez ďalšieho) samotná skutočnosť, že daná čiastka je vo
výsledku vyššia, než bola priznaná v rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 43C/54/2011 – 814.
Odvolacia námietka žalovanej založená na tvrdení, že rozsudok neobsahuje žiadne konkrétne vecné
a preskúmateľné závery o výške priznanej nemajetkovej ujmy a z rozsudku nevyplývajú ani skutkové
dôvody ani právne posúdenie, ktoré by konkretizovali úvahu súdu o primeranosti tejto sumy, je tak podľa

posúdenia odvolacieho súdu neopodstatnená.

34.Zovšetkýchvyššieuvedenýchdôvodovsúodvolacienámietkyžalovanejnedôvodnéapretoodvolací
súd rozsudok napadnutý výroku I. a v súvisiacom výroku II. o trovách konania ako vecne správny potvrdil
procesným postupom podľa 387 ods. 1, 2 CSP.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s
§ 262 ods. 1, 2 a § 396 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní neúspešná, nemá preto právo na
náhradu trov odvolacieho konania a vznikla jej povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnej
žalobkyni. Odvolací súd preto priznal žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením.

36.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnejotázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred

diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).