Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/38/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119218601
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Ragan

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6119218601.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov

JUDr. Ondreja Hvišča, PhD. a JUDr. Natálie Štrkolcovej v spore žalobcu: 1. FVE HUMENNÉ s.r.o.,
Dostojevského 4532/67, 058 01 Poprad, IČO: 45 918 643, právne zastúpený: Art or Ius, s.r.o., Panenská
668/24, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 038 315, proti žalovanému v 1. rade:
Energetika Slovensko, a. s., Čulenova 6, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 09, IČO: 44 483
767, žalovanému v 2. rade: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36
599 361, žalovaní právne zastúpení: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS/ADVOKÁTI s.r.o., Apollo Business
Center II, blok A, Prievozská 4, Bratislava - mestská časť Ružinov 821 09, IČO: 51 003 848, o zaplatenie

2.097,62 eur s príslušenstvom voči žalovanému v 1. rade a o zaplatenie 61.014,81 eur s príslušenstvom
voči žalovanému v 2. rade, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice z 24. septembra
2024, č.k. 26Cb/22/2019 - 1076, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice z 24. septembra 2024, č.k. 26Cb/22/2019 - 1076
v napadnutom výroku II., III., IV. a V.

II. Žalovanému v 1. a 2.rade priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.
II. Žalobu proti žalovanému v 1. rade zamietol.
III. Žalobu proti žalovanému v 2. rade zamietol.
IV. Žalovanému v 1. rade priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
V. Žalovanému v 2. rade priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie vo veci odôvodnil tým, že žalobca sa v konaní domáhal, aby súd
uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť 2.097,62 eur s príslušenstvom, titulom elektriny za cenu
na straty za obdobie 1/2015 – 2/2015 a žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť 61.014,81 eur s
príslušenstvom, titulom doplatku za obdobie 2/2015 – 3/2015.

3. Žalobu odôvodnil tým, že je výrobcom a dodávateľom elektriny z fotovoltickej elektrárne, ktoré

zariadenie bolo uvedené do prevádzky 26.4.2011. V súvislosti s podporou podľa zákona č. 309/2009
Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o podpore“) bola medzi
žalobcom a žalovaným v 2. rade uzavretá dňa 2.5.2011 Zmluva o dodávke elektriny a doplatkuza elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnou kombinovanou výrobou a
prevzatí zodpovednosti za odchýlku č. OZE_193_2011 („Zmluva o dodávke a doplatku 2011“), ktorá bola
s účinnosťou od 1.1.2015 nahradená Zmluvou o dodávke a doplatku 2015, uzavretou dňa 9.12.2014

medzi žalobcom, žalovaným v 1. rade (ako osobou poverenou žalovaným v 2. rade k výkupu elektriny
za cenu na straty) a žalovaným v 2. rade. Žalobcovi bola rozhodnutím ÚRSO č. 0651/2014/E-OZ,
schválená cena elektriny pre stanovenie doplatku 382,61 eur/MWh. Cena elektriny na straty pre rok
2015 predstavovala 44,0150 eur/MWh. Žalobca zaslal ÚRSO formulár pre uplatnenie si podpory podľa
§ 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Rovnaký formulár „Predpokladaná ročná charakteristika dodávky

vyrobenej elektriny v roku 2015“ zo dňa 29.5.2014, ktorý obsahoval aj text deklarujúci uplatnenie
si podpory v roku 2015 s uvedením predpokladaného množstva dodanej elektriny bol zaslaný aj
žalovanému v 2. rade v poštovej zásielke č. RP909909963SK zo dňa 3.6.2014 spolu s faktúrou č.
005/2014 a jej prílohou. Po 15.8.2014 zaslal žalovaný v 2. rade žalobcovi list zo dňa 10.10.2014
(„Sprievodný list“) spolu s priloženým návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s predpokladanou
účinnosťou od 1.1.2015. Žalobca podpísal návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 dňa 13.10.2014

a zaslal ho žalovanému v 2. rade. Žalovaný v 2. rade po tom, ako obdržal návrh Zmluvy o dodávke
a doplatku 2015 podpísaný za žalobcu, podpísal uvedenú zmluvu sám dňa 21.11.2014 a zabezpečil
jej podpis za žalovaného v 1. rade dňa 9.12.2014. Následne dňa 10.12.2014 žalovaný v 2. rade zaslal
plne podpísanú Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 žalobcovi spolu aj so sprievodným listom zo dňa
10.12.2014 s inštrukciou k fakturácii podľa nej pre rok 2015. Žalovaní následne namietali, že žalovaný

v 2. rade neeviduje splnenie povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore pre rok
2015 v termíne do 15.8.2014, v dôsledku čoho si žalobca nemôže uplatňovať podporu s poukazom na
znenie § 4 ods. 3 Zákona o podpore. Podľa tvrdenia žalovaných, podateľňa eviduje ako obsah prijatej
poštovej zásielky č. RP909909963SK zo dňa 3.6.2014 iba faktúru č. 005/2014. Uvedená podateľňa
pritom fungovala ako spoločná a nerozlíšená podateľňa pre viaceré spoločnosti, vrátane žalovaných,

čo odporovalo § 32 ods. 10 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Táto podateľňa však fungovala bez stanovených pravidiel a iba
intuitívne.Pripríjmezásielok,obsahujúcichviacerélistinyevidovalaibapríjemjednejlistiny(dokumentu).
Uvedenéjednoznačnevyplývazosvedeckejvýpovedepracovníčkyuvedenejpodateľnezodňa7.9.2016
v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 33Cb/70/2015. Obsahom poštovej zásielky

č. RP909909963SK bol aj formulár „Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny
v roku 2015“ zo dňa 29.5.2014, čo potvrdzuje svedecká výpoveď A. B. v konaní vedenom pod
sp.zn. 26Cb/128/2015 z 3.10.2017. Ďalej žalobca poukázal, že Zákon o podpore predpokladá zákonnú
kontraktačnú povinnosť žalovaného v 2. rade vo vzťahu k výrobcom elektriny z OZE a VÚKVET ohľadne
odberu elektriny za cenu na straty a doplatok, pričom listom žalovaného v 2. rade zo dňa 10.10.2014

spoluspriloženýmnávrhomZmluvyododávkeadoplatku2015bolodeklarované,žežalovanísúpovinní
(t.j. uznávajú, že sú povinní) poskytovať žalobcovi podporu aj pre rok 2015, teda uznávajú svoj uvedený
záväzok. Procesným dôsledkom uznania záväzku je nevyhnutnosť aplikácie § 192 C.s.p. Dokonca, ak
by aj neexistovala Zmluva o dodávke a doplatku 2011, potom by bolo potrebné posúdiť Sprievodný
list žalovaného v 2. rade zo dňa 10.10.2014 spolu s návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 ako

návrh zmluvy (ktorý je právnym úkonom a vyvoláva právne účinky), a to aj z pohľadu výkladových
pravidiel právneho úkonu obsiahnutých v § 266 Obchodného zákonníka. Ďalej žalobca poukázal, že jeho
zariadenie bolo uvedené do prevádzky pred 1.1.2014, teda sa na neho vzťahuje § 18e ods. 1 Zákona
o podpore. Právna norma obsiahnutá v § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 4 ods. 3 Zákona o podpore má
dispozitívnu povahu, pričom Zmluva o dodávke a doplatku 2015 obsahuje iné dojednanie (resp. zmluvnú

úpravu) oproti zákonnej úprave.

4. Žalovaní žiadali žalobcom uplatnený nárok ako nedôvodný zamietnuť. Žalovaný v 1. rade poukázal,
že je podnikateľom v energetike, no nie je subjektom, ktorému majú byť v zmysle Zákona o podpore
adresované úkony potrebné na možnosť si uplatniť právo na podporu. Žalovanému v 1. rade bola zo

strany žalovaného v 2. rade poskytnutá informácia, že žalobca si nesplnil povinnosti podľa § 4 ods.
2 písm. c) Zákona o podpore, ktoré by ho oprávňovalo uplatniť si právo na podporu za rok 2015.
Nesplnenie povinnosti žalobcu potvrdil aj ÚRSO. Zásielka, na ktorú žalobca poukazuje, neobsahovala
skutočnosti požadované ustanovením § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Konanie a argumentácia
žalobcu vzbudzuje dôvodné podozrenie, že žalobca sa len snaží využiť situáciu a zvrátiť následok

nesplnenia tejto povinnosti tvrdením, že skutočnosti požadované predmetným zákonným ustanovením
boli obsiahnuté v niektorej z jeho zásielok, ktoré tento zasielal na adresu žalovaného v 2. rade, obdobne
ako výrobcovia zastupovaní totožným právnym zástupcom. Žalovaný v 2. rade ako adresát spornej
zásielky, splnenie si oznamovacej povinnosti žalobcu neeviduje. Žalovanému v 2. rade do uplynutiazákonom stanovenej lehoty nebolo doručené žiadne oznámenie, obsahujúce zákonom požadované
údaje v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Zásielka s podacím číslom RP909909963SK,
na ktorú žalobca odkazuje neobsahovala žalobcom uvádzané dokumenty, ale len faktúru č. 005/2014,

ktorou si žalobca u žalovaného v 2. rade uplatnil doplatok za dodanú elektrinu za predošlý kalendárny
mesiac. Splnenie povinnosti žalobcom voči žalovanému v 2. rade bolo už posudzované v konaní sp. zn.
26Cb/128/2015 a sp. zn. 26Cb/14/2016, kde súd dospel k jednoznačnému záveru, že žalobca si voči
žalovanému v 2. rade svoju povinnosť nesplnil. Žalovaný v 2. rade nemá inú možnosť ako preukázať
negatívne tvrdenie, že mu zásielka, na ktorú žalobca poukazuje, nebola doručená, než predloženou

fotokópiou z knihy doručenej pošty a originálu obsahu skutočne doručenej zásielky, keďže v dotknutom
období žiadnu zásielku so žalobcom uvádzaným obsahom o „Predpokladanej ročnej charakteristike
dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015“ zo dňa 29.5.2014 neobdržal. Bez ohľadu na zápis v knihe
doručenej pošty, dôkazné bremeno pri preukazovaní obsahu zásielky znáša žalobca ako odosielateľ,
ktorý svoje tvrdenie o splnení svojej zákonnej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o
podpore nepreukázal (viď uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/3/2008, sp. zn. 5Obo/163/2006,

sp. zn. 4Obdo/252/2017 ako aj sp. zn. 2Obdo/7/2021 a uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
26Cdo/268/2011, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/231/2019, rozsudok Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 4Cob/170/2018 ako aj rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/2/2020, sp.
zn. 3Cob/98/2022, sp. zn. 3Cob/126/2022, sp. zn. 4Cob/179/2022 a sp. zn. 4Cob/180/2022). Zároveň
žalobca v predošlých rokoch 2011 – 2013 zasielal žalovanému v 2. rade oznámenie o uplatnení podpory

samostatne a nie spolu aj s ďalšími dokladmi. Žalovaní spochybnili vierohodnosť výpovede svedkyne
B. s poukazom, že táto pri všetkých výrobcoch (Lesná Development s.r.o., 2. FVE HUMENNÉ s.r.o.,
žalobca), ktorí sú personálne a majetkovo prepojenými subjektmi uvádzala, že v roku 2014 oznámenie,
ktoré malo byť súčasťou zásielky bolo doručované spolu s faktúrou, pričom v každom z konaní si na
zásielky od ostatných výrobcov nespomína.

5. Súd prvej inštancie v odsekoch 24. až 26. odôvodnenia rozsudku uviedol listinné dôkazy predložené
stranami, ktorými vykonal dokazovanie.

6.Súdprvejinštancievodseku27.odôvodneniauviedol,ktoréskutkovétvrdeniapovažovalzanesporné.

7. Za sporný považoval súd prvej inštancie výklad ust. § 4 ods. 2 v spojení s § 4 ods. 3 Zákona o podpore,
výklad ust. § 18e zák. č. 309/2009 Z.z., ako aj interpretáciu trojstrannej zmluvy uzavretej dňa 9.12.2014.
Sporným zostalo, či došlo k uznaniu nároku žalobcu, či si žalobca riadne a včas splnil svoju oznamovaciu
povinnosť v roku 2014 v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore voči žalovanému v 2. rade.

8. Súd prvej inštancie poukázal na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 26.10.2021,
sp.zn. 26Cb/128/2015.

9. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 3, § 4 (v znení účinnom do 31.12.2013

a od 1.1.2014), § 18e (účinným od 1.1.2014) zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov
energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov, upravujúce
práva a povinnosti výrobcu elektriny, podľa § 269 ods. 1 a 2, § 323, § 407 ods. 2 a 3, § 266 Obchodného
zákonníka.

10. Konštatoval súd prvej inštancie s poukazom na nález Ústavného súdu SR č. PL. 50/2015-148 zo dňa
22.3.2017, že ustanovenie § 4 ods. 3 Zákona o podpore nie je v rozpore s článkom 1 ods. 1, článkom 13
ods.4,článkom20ods.1a4ačlánkom35ods.1ÚstavySlovenskejrepublikyačlánkom1Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

11. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na zoznam výrobcov, ktorý predložil žalovaný v 2. rade ÚRSO
v rámci uplatnenia predpokladaných nákladov pre rok 2015, z ktorého vyplýva, že žalobca je uvedený
pod číslom 52., kde je uvedené, že žalobca si povinnosť voči žalovanému v 2. rade nesplnil.

12. Z listu ÚRSO (Predloženie administratívneho spisu) zo dňa 23.1.2020 adresovaného súdu (v spore

vedenom pod sp. zn. 26Cb/128/2015) bolo zistené, že žalobca bol zahrnutý medzi výrobcami elektriny
pripojenými do distribučnej sústavy žalovaného v 2. rade, na základe ktorých prevádzkovateľ regionálnej
distribučnej sústavy vyčíslil plánované náklady na prevádzkovanie systému na rok 2015. V návrhu ceny
spravidla prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy zahŕňa do plánovaných nákladov všetkýchvýrobcov elektriny, pričom v tomto čase nezohľadňuje či v daný rok výrobca má právo na podporu
alebo nie. Skutočné zohľadnenie nákladov na rok 2015 vrátane toho, či výrobca elektriny mal nárok
na podporu bolo predmetom korekcie, ktorá sa za rok 2015 vykonala v roku 2017 v samostatnom

cenovom konaní (rok t +2). Úrad pristúpil v roku 2017 v cenovom konaní podľa § 14 ods. 11 a 12 zák.
č. 250/2012 Z.z. v spojení s § 12 vyhl. č. 18/2017 Z.z. ku korekcii skutočných nákladov na doplatok pre
výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou. Jeden z
podkladov pre korekciu je okrem iných aj prevádzkovateľom regionálnej distribučnej siete poskytnutý
zoznam výrobcov elektriny na rok 2015 zohľadňujúci skutočné vyplatenie doplatku výrobcom, ktorým

pre daný rok vznikol nárok na vyplatenie doplatku. Úrad tento zoznam výrobcov elektriny zverejňuje na
webovom sídle úradu. V zozname za rok 2015 bolo pri žalobcovi uvedené, že množstvo elektriny na
doplatok je 0 MWh a výška doplatku v roku 2015 bola 0,- eur. Ako prílohy boli k listu pripojené plánované
údaje o výrobcoch elektriny pre rok 2015 a zoznam výrobcov elektriny za rok 2015. V prílohe listu zo dňa
11.12.2014 žalovaný v 2. rade predložil ÚRSO zoznam zariadení na výrobu elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie a vysokoúčinnou kombinovanou výrobou s právom na podporu, ktoré si na rok 2015

nemôžu uplatňovať právo na podporu odberom elektriny za cenu elektriny na straty a doplatok. Žalobca
je uvedený v bode 52. na zozname s tým, že v zozname v kolónkach o množstve vyrobenej elektriny v
roku 2015 a výške doplatku nie sú u žalobcu uvedené žiadne údaje.

13. Súd prvej inštancie uviedol, že mal preukázané, že medzi stranami vznikol právny vzťah na

základe zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku. Nebolo medzi
stranami sporné, že žalobca je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov. ÚRSO vydal dňa 16.10.2013
rozhodnutie, ktorým schválil žalobcovi na roky 2014 až 2026 pevnú cenu elektriny pre stanovenie
doplatku. Žalovaný v 2. rade listom zo dňa 15.12.2014 oznámil žalobcovi nemožnosť uplatnenia si
podpory pre kalendárny rok 2015 z dôvodu, že vo vzťahu k zdrojom prevádzkovaného žalobcom nedošlo

v roku 2014 k splneniu všetkých zákonných náležitostí, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby
žalobcom prevádzkovaný zdroj požíval podporu vyrobenej a dodanej elektriny v kalendárnom roku 2015.

14. V zmysle čl. I bodu 1. písm. f) Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku
a doplatku (číslo zmluvy PDS: OZE_193_2011_15, číslo zmluvy VSE: OZE_193_2011_15_VSE) z

9.12.2014, žalovaný v 2. rade sa zaviazal žalobcovi zaplatiť doplatok v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi.

15.Novelouust.§4ods.3Zákonaopodpore,účinnouod1.1.2014nedošlokzmenepodmienokpodpory
výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Podmienky podpory ako také ostali aj po 1.1.2014

nezmenené. Došlo len k zmene následkov nesplnenia si povinností výrobcov uvedených v ust. § 4 ods.
2 Zákona o podpore a to tak, že výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa
odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa
odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.

16. Ani v zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL.ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.3.2017
táto sankcia uvedená v ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore, v znení platnom a účinnom od 1.1.2014, nie
je neprimeraná a nie je ani v rozpore s ústavou.

17. Ústavný súd v Náleze č. PL. ÚS 50/2015-148 z 22.03.2017 vyslovil, že v prípade ust. § 4 ods.

3 Zákona o podpore v znení od 1.1.2014 ide o novozavedenú sankciu, ktorá sa viaže na povinnosti
výrobcov rovnako upravené v zákone /§ 4 ods. 2 písm. c)/ aj pred 1.1.2014. Preto aj keď u žalobcu došlo
k uvedeniu zariadenia do prevádzky pred 1.1.2014, prechodné ustanovenie § 18e sa týka ustanovenia §
3, teda podmienok podpory výroby elektriny so zachovaním doterajšej úpravy, avšak práva a povinnosti
stanovené v § 4 sa týkajú každého subjektu bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie uvedené do

prevádzky. Navyše aj z ust. § 4 je zrejmé, že výrobca musí spĺňať podmienky na získanie podpory
podľa § 3 (v čase uvedenia do prevádzky) a až potom má právo na podporu. Nesplnením povinnosti
ustanovených v § 4 výrobca nestráca právo na podporu, nemôže si ju len uplatniť na ďalší kalendárny
rok.Nejdetedaoďalšiupodmienkupodpory-aleosankciezanesplneniepovinnostíustanovenýchv§4.

18. Zákon o podpore dôsledne odlišuje medzi podmienkami podpory a právami a povinnosťami výrobcov
elektriny z obnoviteľných zdrojov. Ustanovenie § 3 Zákona o podpore upravuje podmienky, ktoré je
treba splniť, aby sa výrobca vôbec stal subjektom s právom na podporu. Pokiaľ podmienky splní, musí
následne splniť povinnosti v zmysle § 4 Zákona o podpore a v prípade porušenia niektorej z povinnostíuloženejsubjektusprávomnapodporu,jezákonomdanásankcia.Ustanovenie§18eZákonaopodpore
iba upravuje, že podmienky podpory výroby elektriny v prípade zmeny podmienok, zostávajú pre žalobcu
zachované. Teda ak sa zmenia podmienky podpory, teda podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom

s právom na podporu a to po tom, ako sa žalobca takýmto subjektom stal, prípadné nové podmienky sa
netýkajú v zmysle § 18e Zákona o podpore žalobcu, ale len nových subjektov. Ustanovenie § 18e ods.
1 má teda väzbu k podmienkam podpory výroby elektriny, ktoré sú upravené v § 3 predmetného zákona
a nemá väzbu k § 4, v ktorom sú vyjadrené práva a povinnosti výrobcu elektriny, podľa znenia zákona
do 31.12.2018. Ustanovenie § 18e ods. 1 Zákona o podpore teda nemôže byť aplikované aj na sankciu

vyplývajúcu z ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore v znení do 31.12.2018 (viď uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Obdo/41/2020).

19. K tvrdeniam žalobcu týkajúcim sa uznania záväzku žalovaným v 2. rade s poukazom na jeho úkony
po 15.8.2014 ako aj na uzavretie Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku
a doplatku (číslo zmluvy PDS: OZE_193_2011_15, číslo zmluvy VSE: OZE_193_2011_15_VSE) z

9.12.2014 (účinnej od 1.1.2015) súd prvej inštancie uviedol, že tieto už boli tiež posúdené Krajským
súdom v Košiciach v uznesení sp. zn. 2Cob/137/2018 zo dňa 28.6.2019 a to v bodoch 55. až 62. jeho
odôvodnenia. Odvolací súd dospel k záveru, že dokumenty uvádzané žalobcom nie sú uznaním záväzku
žalovaného v 2. rade platiť doplatok za dodávku elektriny a cenu za straty v roku 2015. Uznanie záväzku
podľa § 323 Obchodného zákonníka je zabezpečovacím inštitútom, a to v tom zmysle, že zlepšuje

procesné postavenie veriteľa tým, že mu uľahčuje vymôcť splnenie pohľadávky (existencia záväzku sa
v čase uznania predpokladá, pri súdnom spore dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku
zaťažuje žalovaného). Uznanie záväzku (urobené dlžníkom) teda musí byť písomné, adresované
veriteľovi a záväzok musí byť určený jednoznačne (bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť).
Právny úkon uznania môže byť súčasťou aj iných právnych úkonov dlžníka, avšak pre jeho platnosť

sa vyžaduje splnenie vyššie uvedených zákonných podmienok. Z obsahu uvedených dokumentov,
skutočnosť, že žalovaný v 2. rade uznáva, t.j. deklaruje, že má voči žalobcovi záväzok v roku 2015
platiť doplatok, nevyplýva. Preto je nenáležitá ani argumentácia žalobcu o prenose dôkazného bremena
na žalovaného. Právo žalobcu na podporu nezaniklo (čo deklarujú vyššie uvedené dokumenty), ale
vzhľadom na nesplnenie povinností ustanovených v § 4 si ho žalobca nemôže uplatniť v kalendárnom

roku 2015. Rovnako posúdil otázku uznania nároku Krajský súd v Košiciach v rozsudkoch sp.zn.
4Cob/179/2022 a sp.zn. 4Cob/180/2022.

20. Zmluvou o dodávke a doplatku 2015 sa žalovaný v 2. rade a žalobca dohodli na ukončení pôvodnej
zmluvy o dodávke elektriny s účinnosťou k 31.12.2014 a spolu so žalovaným v 1. rade sa dohodli

na nových podmienkach vzájomného zmluvného vzťahu s účinnosťou od 1.1.2015 na celé zvyšné
obdobie trvania práva žalobcu na podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore. Takéto
dojednanie o zmene zmluvných podmienok vzájomného zmluvného vzťahu formou zániku pôvodného
zmluvného vzťahu a vzniku úplne nového zmluvného vzťahu nie je možné považovať za uznanie
záväzku. Vzhľadom na zánik pôvodnej zmluvy o dodávke a doplatku medzi žalobcom a žalovaným v 2.

rade s účinnosťou k 31.12.2014, záväzok žalovaných uhrádzať žalobcovi podporu elektriny vyrobenej
z obnoviteľných zdrojov energie pre rok 2015 mohol vzniknúť až novou zmluvou o dodávke elektriny s
účinnosťou na rok 2015, za predpokladu, že by si žalobca v roku 2014 splnil riadne a včas všetky svoje
zákonné povinnosti, vrátane povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore.

21. Podstatou uznania záväzku nie je vznik nového záväzku, ale len potvrdenie existencie už
existujúceho záväzku. Navyše žalovaní nikdy žiadnym spôsobom neprejavili vôľu uznať žiaden záväzok
voči žalobcovi na podporu vo forme doplatku ani odberu elektriny za cenu na straty, a to ani pre rok 2015
a takúto vôľu žalovaní nikdy ani nemali, a už vôbec nie vo vzťahu k podpore vo forme výkupu elektriny
za cenu elektriny na straty a doplatok nad rozsah stanovený Zákonom o podpore. Na strane žalovaných

teda nebola nie len prejavená, ale vôbec ani daná vôľa uznať akýkoľvek záväzok voči žalobcovi.

22. Zmluva o dodávke a doplatku 2015, k uzavretiu ktorej došlo po 15.8.2014 (kedy žalovaný musel
vedieť o prípadnom nesplnení povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore
pre rok 2015) nie je sama o sebe dôkazom skutočnosti, že k splneniu povinnosti došlo. Žalobcom

prezentovaná konštrukcia o obsahu zmluvy a o tom, že jej predmetom mala byť údajne aj podpora
nad rámec stanovený Zákonom o podpore, je v priamom rozpore so samotným textom zmluvy o
dodávke elektriny a doplatku, z ktorej znenia je jednoznačne zrejmé, že predmetom Zmluvy o dodávke a
doplatku 2015 je výlučne podpora vyrobenej a dodanej elektriny v rozsahu a za podmienok stanovenýchvšeobecne záväznými právnymi predpismi, t.j. v rozsahu stanovenom Zákonom o podpore. S uvedenou
argumentáciou žalobcu sa už vysporiadal Krajský súd v Košiciach vo svojich rozsudkoch sp.zn.
4Cob/179/2022, sp.zn. 3Cob/126/2022 a sp.zn. 4Cob/180/2022. Zo Zmluvy o dodávke a doplatku 2015

a z jej obsahu (a vzájomnej písomnej korešpondencie) nevyplýva, že by si predmetnou zmluvou zmluvné
strany inak upravili práva a povinnosti oproti zákonnej úprave uvedenej v § 4 ods. 3, resp. vylúčili účinky
tohto zákonného ustanovenia. Naopak z uzatvorenej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 jednoznačne
vyplýva, že jej predmetom je výlučne podpora v rozsahu a za podmienok stanovených všeobecnými
právnymi predpismi. Z uvedeného dôvodu je akékoľvek polemizovanie strán sporu o dispozitívnosti,

resp. kogentnosti a možnosti sa odchýlenia od ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore bez právneho
významu. V prejednávanom spore nebolo zo strany žalobcu preukázané, že úmyslom, resp. vôľou
žalovaných bolo poskytnúť žalobcovi podporu nad rámec zákonom stanoveného rozsahu. Ako už bolo
uvedené vyššie, žalobca právo na podporu má (čo deklaruje uvedená zmluva), avšak pre ten-ktorý
kalendárny rok si ju môže uplatniť len ak splní podmienky v § 4 ods. 2 písm. c). Ustanovenie § 4 ods.
2 písm. c) stanovuje, že ide o opakovanú činnosť oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, ku

komu smeruje (vôľa) a v akom rozsahu. Nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo zákona, teda ex lege
na nasledujúci kalendárny rok. Uzatvorenie zmluvy o dodávke elektriny, zodpovednosti za odchýlku a
doplatku je len jedným (nie však výlučným) z predpokladov na reálne nadobudnutie podpory v zmysle §
4 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore a splnenie tohto predpokladu, žiadnym spôsobom nenahrádza
splnenie ďalších zákonom stanovených predpokladov a rovnako ani zákonom stanovených povinností

žalobcu Zákonom o podpore obligatórne vyžadovaných pre reálne nadobudnutie podpory v zmysle §
4 ods. 1 písm. b) a c) zákona, vzhľadom k čomu takáto zmluva nie je spôsobilá akokoľvek ovplyvniť
právne účinky sankcie v podobe nepriznania podpory v neprospech žalobcu, nakoľko tieto právne účinky
sankčnej povahy nastupujú ex lege a to bez ohľadu na (ne)vôľu zmluvných strán. Zmluva o dodávke
elektriny, zodpovednosti za odchýlku a doplatok je len prostriedok, prostredníctvom ktorého si žalovaní

plnia svoje Zákonom o podpore stanovené povinnosti voči konkrétnym výrobcom elektriny.

23. Žalobca sa vo svojich podaniach domáha tiež interpretácie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 ním
požadovaným spôsobom s poukazom na aplikáciu § 266 Obchodného zákonníka. Aplikácia jednotlivých
ustanovení § 266 Obchodného zákonníka prichádza do úvahy v prípade, ak prejav vôle nie je celkom

určitý a existujúcu neurčitosť je potrebné odstrániť výkladom prostredníctvom zákonom stanovených
interpretačných pravidiel podľa § 266 Obchodného zákonníka. Uvedená situácia neurčitosti prejavu vôle
však nie je v prípade Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, daná. Z jej znenia je jednoznačne zrejmé,
že predmetom zmluvy je výlučne podpora vyrobenej a dodanej elektriny v rozsahu a za podmienok
stanovených všeobecne záväznými právnymi predpismi. V zmysle bodu 2. preambuly zmluvy je: „Odber

elektriny na základe tejto Zmluvy zabezpečovaný Odberateľom ako osobou poverenou PDS v súlade
so zákonom č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej
výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o podpore).“ Predmetom zmluvy je
v zmysle bodu 1.: a) „Záväzok Výrobcu odovzdať elektrinu Odberateľovi v zmysle § 3 ods. 1 písm. b)
Zákona o podpore a odovzdať údaje o vyrobenej elektrine podľa ustanovení Prevádzkového poriadku,

b) Záväzok Odberateľa odobrať vo vlastnom mene a na vlastný účet od Výrobcu elektrinu podliehajúcu
§ 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore za cenu za dodávku elektriny podľa tejto zmluvy, c) Záväzok
Odberateľa Výrobcovi zaplatiť za odobranú elektrinu určenú cenu, d) Záväzok Odberateľ prevziať
zodpovednosť za odchýlku Výrobcu v zmysle § 3 ods. 1 písm. d) Zákona o podpore, e) Záväzok
Výrobcu vyrobiť elektrinu spôsobom, na ktorý sa vzťahuje podpora vo forme doplatku v zmysle § 3 ods.

1 písm. c) Zákona o podpore a zároveň odovzdať údaje o takto vyrobenej elektrine PDS v súlade s
Prevádzkovým poriadkom PDS, f) Záväzok PDS v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi
a spôsobom v tejto zmluve uvedeným zaplatiť výrobcovi doplatok podľa cenového rozhodnutia Úradu
pre reguláciu sieťových odvetví vydaného výrobcovi.“ V texte zmluvy je teda jednoznačne zadefinované,
že jej predmetom je poskytovanie doplatku a odberu elektriny za cenu elektriny na straty v súlade so

všeobecne záväznými právnymi predpismi, t.j. v rozsahu predpokladanom Zákonom o podpore, nie
nad rámec Zákonom o podpore stanoveného rozsahu. V danom prípade nie je dôvod, aby súd prvej
inštancie vykonal dokazovanie na výklad prejavu vôle premietnutého do Zmluvy o dodávke a doplatku
2015 podľa § 266 Obchodného zákonníka, ktorého sa žalobca domáha v konaní. Vo vzťahu k § 266 ods.
1 Obchodného zákonníka je možné uviesť, že vôľou žalovaných bolo výlučne poskytovanie podpory v

rozsahu stanovenom Zákonom o podpore, tak ako to vyplýva aj zo samotného textu Zmluvy o dodávke a
doplatku 2015. Žalobcovi bolo a muselo byť, tak ako všetkým ostatným výrobcom v obdobnom postavení
akožalobca,známe,žesajednávýlučneopodporuvZákonomopodporestanovenomrozsahu.Žalobca
sa teda nemal dôvod domnievať, že práve v jeho prípade, napriek tomu, že takýto obsah zmluvy nikdynebol medzi stranami sporu vzájomne komunikovaný, a podpora nad rámec Zákona o podpore nebola
zo strany žalovaných žalobcovi ani žiadnym iným výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie ani
nikdy v minulosti poskytovaná, by malo dôjsť zo strany žalovaných k poskytovaniu podpory nad rámec

stanovený Zákonom o podpore a za iných podmienok ako stanovuje Zákon o podpore. Ani aplikáciou §
266 ods. 1 Obchodného zákonníka teda nie je možné dospieť k záveru, ktorého sa domáha žalobca o
tom, že predmetom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 mala byť údajne podpora nad rámec stanovený
Zákonom o podpore. Pri výklade zmluvy podľa ust. § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka je rozhodujúci
objektívny význam prikladaný zmluve zo strany akéhokoľvek iného subjektu v postavení adresáta

zmluvy. V danom prípade vzhľadom na to, že rovnaké zmluvy za rovnakých podmienok (po dátume
15.8.2014, t.j. po dátume, dokedy mala byť splnená povinnosť výrobcov v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)
Zákonaopodpore),srovnakýmobsahomanarovnakéobdobietrvaniazmluvy,bolizostranyžalovaných
naprelomerokov2014/2015uzatváranéceloplošnesostovkamiďalšíchvýrobcovvpostaveníadresátov
predmetnej zmluvy, t.j. v postavení rovnakom ako sám žalobca, je možné objektívny význam, ktorý
by prejavu vôle premietnutého do obsahu zmluvy prikladal akýkoľvek iný subjekt v postavení adresáta

zmluvyododávkeadoplatku,t.j.vpostavenížalobcu,vyvodiťprávezvýznamu,ktorýpredmetnejzmluve
o dodávke elektriny a doplatku prikladali ostatní výrobcovia, ktorí boli adresátmi predmetnej zmluvy o
dodávke a doplatku. Ostatní výrobcovia ako adresáti, ktorým bol návrh zmluvy určený, t.j. iné osoby v
postavení žalobcu, prikladali zmluve o dodávke a doplatku práve význam, ktorý bol zmluvou o dodávke
a doplatku určený a sledovaný samotnými žalovanými, teda, že sa jedná o zmluvu týkajúcu sa zákonnej

podpory poskytovanej zo strany žalovaných spôsobom stanoveným Zákonom o podpore a v rozsahu
stanovenom Zákonom o podpore. Ostatní výrobcovia (okrem výrobcov prepojených prostredníctvom
spoločníka C. B.) v rovnakom postavení ako žalobca nenamietali obsah zmluvy, ani že by obsahom
zmluvy mala byť podpora nad rozsah stanovený zákonom. Rovnako nie je možné dospieť k záveru,
ktorého sa domáha žalobca o tom, že predmetom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 mala byť údajne

podpora nad rámec stanovený Zákonom o podpore, ani aplikáciou § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka.
Žalobca a žalovaný v 2. rade sú vo vzájomnom zmluvnom vzťahu v súvislosti s poskytovaním podpory
podľa Zákona o podpore od roku 2011, pričom ani predmetom pôvodného zmluvného vzťahu uzavretého
medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade nikdy nebolo poskytovanie podpory nad rámec a nad rozsah
stanovený Zákonom o podpore, ale predmetom vzájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2.

rade bolo vždy aj na základe predchádzajúceho zmluvného vzťahu, výlučne poskytovanie podpory v
rozsahu stanovenom Zákonom o podpore a za podmienok stanovených Zákonom o podpore. Rovnako
nebolo poskytovanie podpory v rozsahu nad rámec a nad rozsah stanovený Zákonom o podpore a za
podmienok odlišných od podmienok stanovených Zákonom o podpore nikdy ani predmetom žiadnych
vzájomných predzmluvných rokovaní strán sporu, a to ani pri uzatváraní pôvodnej zmluvy o dodávke

elektriny a doplatku a rovnako ani pri uzatváraní novej zmluvy o dodávke a doplatku. V danom prípade
sa nejedná o prejav vôle pripúšťajúci rôzny výklad, hoci sa takéhoto výkladu žalobca domáha, preto nie
je dôvod na aplikáciu § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka a na jeho aplikáciu nie sú splnené zákonom
požadované podmienky.

24. Žalobca vo svojich podaniach poukazuje tiež na údajnú dispozitívnosť ustanovenia § 4 ods. 2 písm.
c) Zákona o podpore a dispozitívnosť § 4 ods. 3 Zákona o podpore, ktorú vyvodzuje zo skutočnosti,
že predmetné zákonné ustanovenia obsahujú právne normy súkromnoprávnej povahy. Z uzatvorenej
Zmluvyododávkeadoplatku2015jednoznačnevyplýva,žejejpredmetomjevýlučnepodporavrozsahu
a za podmienok stanovených všeobecnými právnymi predpismi. Z uvedeného dôvodu je akákoľvek

polemika žalobcu o dispozitívnosti a možnosti sa odchýlenia od ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o
podpore bez právneho významu, na čo poukázal vo svojich obdobných rozhodnutiach aj Krajský súd v
Košiciach. Z obsahu zákonného ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore ako aj zo samotného
nálezu sp. zn. PL. ÚS 50/2015 je zrejmé, že povinnosti stanovené výrobcom ustanovením § 4 ods. 2
písm. c) Zákona o podpore sú povinnosťami obligatórnymi, ktoré sú povinní plniť si všetci výrobcovia

elektriny s právom na podporu. Vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore
tvorí s ustanovením § 4 ods. 3 Zákona o podpore jeden celok a predstavuje hypotézu a dispozíciu
jednej a tej istej právnej normy, pričom ustanovenie § 4 ods. 3 predstavuje sankciu tej istej právnej
normy, je potrebné dospieť k záveru o kogentnom charaktere celej dotknutej právnej normy tvorenej
§ 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore a § 4 ods. 3 Zákona o podpore ako celku. Z rozhodnutia

Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 299/2017, sp. zn. PL. ÚS 50/2015 ako aj sp. zn. IV. ÚS 491/2018
je jednoznačne zrejmé, že v prípade povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore sa
jedná o obligatórnu zákonnú povinnosť výrobcu, ktorú je tento povinný pravidelne opakovane v zákonom
stanovenej lehote a so zákonom stanoveným obsahom plniť. Zákon o podpore nesplnenie predmetnejzákonom stanovenej povinnosti sankcionuje následkom v podobe obligatórnej nemožnosti uplatnenia
si podpory dotknutého výrobcu na celý ďalší nasledujúci kalendárny rok v zmysle § 4 ods. 3 Zákona o
podpore, ktorú sankciu Ústavný súd SR považuje za ústavne súladnú a žiaducu. Ustanovenia Zákona

o podpore sú prioritne kogentného charakteru a predstavujú oprávnenú a žiaducu ingerenciu štátu do
súkromnoprávneho vzťahu medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi distribučnej sústavy, ktorú
skutočnosť potvrdzuje aj uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 299/2017, ktoré jednoznačne
konštatuje, že štát do súkromnoprávneho vzťahu týkajúceho sa nároku výrobcu elektriny s právom na
podporu voči prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy v zmysle § 4 ods. 1 Zákona o podpore,

oprávnene a odôvodnene zasiahol úpravou kogentných noriem, či verejnoprávnych povinností subjektov
súkromnoprávneho vzťahu. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 299/2017, sp. zn. PL.
ÚS 50/2015 ako aj sp. zn. IV. ÚS 491/2018 je jednoznačne zrejmé, že v prípade povinnosti v zmysle
§ 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore sa jedná o kogentnou normou stanovenú obligatórnu zákonnú
povinnosť výrobcu, ktorú je tento povinný pravidelne opakovane v zákonom stanovenej lehote a so
zákonom stanoveným obsahom plniť. Zákon o podpore nesplnenie predmetnej zákonom stanovenej

povinnosti sankcionuje následkom v podobe obligatórnej nemožnosti uplatnenia si podpory dotknutého
výrobcu na celý ďalší nasledujúci kalendárny rok v zmysle § 4 ods. 3, ktorú sankciu Ústavný súd SR
považuje za ústavne súladnú a žiaducu. Zákonodarca ustanovil výrobcom určité povinnosti, ktorých
splnením podmienil nárokovateľnosť ich zákonom garantovaných práv a s ktorých nesplnením spojil
sankciu v podobe zániku nároku na uplatnenie ich zákonom garantovaných práv. V prípade dotknutej

právnej normy obsiahnutej v ustanoveniach § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore a § 4 ods. 3 Zákona
o podpore sa jedná o štátom zvolený spôsob regulácie určitého súkromnoprávneho vzťahu, ktorá má
byť regulovanými subjektmi dodržiavaná, a od ktorej regulácie nie je možné sa súkromnými subjektmi
svojvoľne odchýliť. Vzhľadom na znenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore ako aj závery
nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 50/2015 a sp. zn. II. ÚS 299/2017 mal súd prvej inštancie

za to, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, je ustanovením kogentným.

25. Vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Žilina, sp.zn. 10Cb/287/2014, predloženého žalobcom
súd prvej inštancie uviedol, že predmetné rozhodnutie nebolo preskúmané súdom vyššej inštancie a
nepredstavuje rozhodnutie vyšších súdnych autorít a nemôže založiť ustálenú rozhodovaciu prax podľa

článku 2 ods. 2 C.s.p., preto na predmetné rozhodnutie neprihliadal. Uvedený rozsudok rieši iný právny
problém a pre tento prípad nemá právny význam, čo potvrdil aj Krajský súd v Košiciach vo svojom
rozhodnutí sp. zn. 3Cob/41/2019.

26. Uviedol súd prvej inštancie, že nemal dôvod neveriť vyjadreniu ÚRSO uvedenému v liste

(Predloženie administratívneho spisu) zo dňa 23.1.2020 adresovaného súdu. Aj keď žalobca poukázal
na to, že v zozname boli zahrnutí výrobcovia, pre ktorých ÚRSO vydal rozhodnutie v neskoršom
období, podľa vyjadrenia úradu skutočné zohľadnenie nákladov na rok 2015 vrátane toho, či výrobca
elektriny mal nárok na podporu bolo predmetom korekcie, ktorá sa za rok 2015 vykonala v roku 2017
v samostatnom cenovom konaní (rok t +2). ÚRSO pristúpil v roku 2017 v cenovom konaní podľa § 14

ods. 11 a 12 zák. č. 250/2012 Z.z. v spojení s § 12 vyhl. č. 18/2017 Z.z. ku korekcii skutočných nákladov
na doplatok pre výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou
výrobou, pričom v zozname za rok 2015 bolo pri žalobcovi uvedené, že množstvo elektriny na doplatok
je 0 MWh a výška doplatku v roku 2015 bola 0,- eur.

27. Dôvodil súd prvej inštancie, že podstatným pre posúdenie žaloby bolo vyhodnotiť, či žalobca
má alebo nemá nárok na podporu. Vo vzťahu k tomuto nároku uplatnenom žalobou, bolo podstatné
vyhodnotenie,čižalobcapodľanímposkytnutýchtvrdeníaktomudoloženýchdôkazovsisplnilzákonom
uloženú notifikačnú povinnosť, vyplývajúcu z ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Pre rozhodnutie
vo veci samej je teda právne významná iba skutočnosť, či žalobca doručil/nedoručil žalovanému v 2.

rade formulár „Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015“ zo dňa
29.5.2014, pretože takúto povinnosť mu bez akýchkoľvek pochybností ukladá § 4 Zákona o podpore.
Keďže žalobca tvrdil, že tento doklad doručil, preto ohľadom tejto ním tvrdenej skutočnosti, zaťažuje
dôkazné bremeno jeho. Pri hodnotení dôkazov súd zásadne nie je právnymi predpismi obmedzovaný
v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť, musí ale hodnotiť vykonané dôkazy v

ich vzájomnej súvislosti a následne ustáliť, či strana, ktorú v konaní zaťažuje dôkazné bremeno, toto
bremeno uniesla.28. V konaní bolo preukázané, že podateľňa, prijímajúca zásielky aj pre žalovaného v 2.
rade nefungovala spôsobom zaručujúcim označenie a zaevidovanie každého listinného podania
nachádzajúceho sa v jednej doručenej zásielke (čo konštatoval Krajský súd v Košiciach v uznesení

zo dňa 28.06.2019 sp. zn. 2Cob/137/2018), odvolací súd poukázal na to, že je potrebné hodnotiť
skutočnosť doručenia/nedoručenia vo vzájomnej súvislosti so všetkými zisteniami získanými v procese
dokazovania, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že voči ÚRSO si žalobca svoju povinnosť splnil.

29. Uviedol súd prvej inštancie, že nemal preukázané, že žalobca riadne a včas doručil žalovanému v 2.

rade tlačivo označené ako Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015
zo dňa 29.5.2014. Podľa tvrdenia žalobcu predmetné tlačivo malo byť obsahom zásielky, ktorú podal
na pošte dňa 3.6.2014. Jediným relevantným dôkazom na preukázanie skutočnosti, že zásielka podaná
na pošte 3.6.2014 s podacím číslom RP909909963SK obsahovala aj predmetné oznámenie je výpoveď
svedkyne A. A. B.. Vzhľadom na to, že menovaná je manželkou konateľa a spoločníka žalobcu, súd prvej
inštancie mal pochybnosti o vierohodnosti jej výpovede. Dôkazné bremeno na preukázanie doručenia

predmetného oznámenia o uplatnení podpory v danom prípade zaťažuje žalobcu. Samotná váha
zásielky, resp. rozdiel medzi hmotnosťami jednotlivých zásielok doručovaných žalobcom žalovanému v
2. rade nemôžu preukázať obsah týchto zásielok. To znamená, že ani vyššia hmotnosť zásielky podanej
na poštu dňa 3.6.2014 nepreukazuje, že obsahom zásielky bolo aj oznámenie zo dňa 29.5.2014. Navyše
nebolo jednoznačne preukázané, prečo je rozdiel v hmotnosti medzi zásielkou, ktorá obsahovala iba

faktúru a jej prílohu (0,014 kg) a zásielkou, ktorá údajne obsahovala len faktúru jej prílohu a predmetné
oznámenie (0,050 kg) až taký veľký. To, či predmetná zásielka obsahovala ešte inú písomnosť, alebo
bola v nej nejaká kancelárska spinka, alebo došlo k chybe pri vážení zásielky, nebolo preukázané.
Svedkyňa A. B. nevedela uviesť čo okrem faktúry, jej prílohy a údajného oznámenia malo byť obsahom
dotknutej zásielky. Výpoveď svedkyne A. B. nebola preukázaná inými dôkazmi a dôkazy predložené

a označené žalobcom neboli spôsobilé preukázať obsah predmetnej zásielky, resp. to, že žalobca
k 15.8.2014 riadne splnil svoju oznamovaciu povinnosť voči žalovanému v 2. rade. Skutočnosť, že
zamestnankyňa podateľne žalovaného v 2. rade A. D. pripustila, že mohlo v určitých prípadoch
dôjsť k chybe v použití pečiatky pri označovaní došlej pošty nepreukazuje, že tomu tak bolo aj v
tomto konkrétnom prípade a ani to, že súčasťou zásielky bolo alebo nebolo predmetné oznámenie. Z

predloženej knihy doručenej pošty súd prvej inštancie zistil, že nie je v nej zaevidované podanie žalobcu
označené ako Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 zo dňa
29.5.2014. Vzhľadom na zvolený spôsob doručovania odoslanej zásielky, nevie žalobca hodnoverne
a preukázateľne doložiť, či predmetné oznámenie bolo, alebo nebolo doručené žalovanému v 2. rade.
Relevantným dôkazom by mohla byť doručenka, ale takýto spôsob doručovania začal žalobca používať

až v neskoršom období. Navyše tvrdenia svedkyne A. B. neboli preukázané žiadnymi inými dôkazmi.

30. Dôkazné bremeno ohľadom doručenia predmetného formulára a perfektnosti právneho úkonu
žalobcu zaťažuje samotného žalobcu (viď aj uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Obo/3/2008,
sp. zn. 5Obo/163/2006, sp. zn. 4Obdo/252/2017 ako aj sp. zn. 2Obdo/7/2021 a Najvyššieho súdu ČR

sp. zn. 26Cdo/268/2011, rozsudky Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/231/2019, Krajského súdu v
Bratislave, sp. zn. 4Cob/170/2018 ako aj Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4Cob/2/2020 a tiež sp. zn.
3Cob/98/2022, sp. zn. 3Cob/126/2022, sp. zn. 4Cob/179/2022 a sp. zn. 4Cob/180/2022).

31. Argumentáciu žalobcu o prenose dôkazného bremena pri preukazovaní doručenia zásielky a

jej obsahu na žalovaného jednoznačne vyvracia, okrem vyššie uvedených rozhodnutí, aj uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Obdo/7/2021, v rámci ktorého Najvyšší súd SR v bodoch 60. - 64.
jednoznačne zdôrazňuje, že: „61. Dovolací súd zdôrazňuje, že v prípade sporu o doručení písomnosti
dôkazné bremeno o doručení zaťažuje odosielateľa. Ak žalovaný ako adresát namietol doručenie
spornej zásielky žalobcu zo dňa 12.8.2014 do jeho dispozičnej sféry, bolo úlohou konajúcich súdov

prešetriť, či došlo k doručeniu žalobcom uvádzanej zásielky zo dňa 12.8.2014, to aj s akcentom na
hmotnoprávny charakter (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.08.2019, sp. zn. 2Obdo/18/2018;
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2020, sp. zn. 4 Obdo/90/2020; Nález Ústavného súdu
SR zo dňa 22.03.2017, sp. zn.: PL. ÚS 50/2015). 62. Za danej situácie sa dôkazné bremeno zo strany
žalovaného ako adresáta spornej zásielky zo dňa 12.8.2014 presunulo na žalobcu ako odosielateľa.

(...) 63. Preto, ak konajúce súdy nepreniesli dôkazné bremeno zo žalovaného (adresáta) na žalobcu
(odosielateľa), dopustili sa takého procesného postupu, ktorým konanie zaťažili vadou spočívajúcou
v porušení zásady, podľa ktorej od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu
neexistenciuurčitejskutočnosti,resp.niečo,čosanikdynestalo,keďžepreukazovanietakejtonegatívnejskutočnosti je objektívne nemožné. 64. Žalovaný totiž nemá možnosť preukázať, že spornú zásielku
žalobcu zo dňa 12.8.2014 (ako ani predmetné oznámenie o uplatnení podpory vrátane oznámenia o
predpokladanej charakteristike dodávky elektriny vyrobenej zariadením žalobcu z obnoviteľných zdrojov

energie) od žalobcu neobdržal. Takáto požiadavka by bola popretím tzv. negatívnej dôkaznej teórie,
podľa ktorej nie je možné preukazovať neexistujúce skutočnosti.“ Najvyšší súd SR vo vyššie citovanom
uznesení riešil práve otázku preukazovania doručenia jednostranného právneho úkonu v zmysle §
4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore zo strany výrobcu žalovanému v 2. rade, a teda jeho závery
sú v plnom rozsahu aplikovateľné v predmetnom spore. Najvyšší súd SR vyhodnotil ako absolútne

nesprávny postup všeobecných súdov nižšej inštancie, ktoré preniesli dôkazné bremeno preukazovania
nedoručenia oznámenia o uplatnení podpory z výrobcu na žalovaného v 2. rade, ktorého súdy nižšej
inštancie nútili preukazovať, že mu oznámenie o uplatnení podpory zo strany výrobcu nebolo doručené.
Je teda zrejmé, že prenos dôkazného bremena pri preukazovaní nedoručenia písomnosti, ktorého sa
domáha žalobca v tomto konaní, je v absolútnom rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj so
samotnými princípmi spravodlivého procesu.

32. Žalobca sa snaží preukázať splnenie svojej povinnosti zásielkou odosielanou tretím subjektom - p. A.
B., IČO: 41572149, s miestom podnikania: E. XXXX/XX, XXXXX D., ktorá na základe mandátnej zmluvy
so spoločnosťou Adove Development, s.r.o. vykonávala administratívne činnosti pre viaceré subjekty.
V kontexte vyššie uvedeného ani žalobcom predložený podací lístok o odoslaní zásielky neznámeho

obsahu s podacím číslom RP909909963SK na adresu žalovaného v 2. rade, v súlade s vyššie citovanou
judikatúrou žiadnym spôsobom nepreukazuje, že obsahom predmetnej zásielky bola aj listina žalobcu
s náležitosťami v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore a že predmetné žalobcom predložené
oznámenie bolo skutočne odoslané na adresu žalovaného v 2. rade a že toto bolo skutočne doručené
do dispozičnej sféry žalovaného v 2. rade. Ani svedecká výpoveď p. B. jednoznačne nepreukázala

doručenie žalobcom predloženého formulára žalovanému v 2. rade, nakoľko táto obsahovala viacero
nezrovnalostí a navyše táto nie je podporená žiadnymi ďalšími dôkazmi. Žalobcom predložená fotokópia
formulára datovaného dňom 29.5.2014 žiadnym spôsobom nepreukazuje, že predmetný žalobcom
predložený formulár bol skutočne odoslaný na adresu žalovaného v 2. rade a že tento bol skutočne
doručený do dispozičnej sféry žalovaného v 2. rade. Rovnako ani žalobcom predložený podací lístok o

odoslaní zásielky s podacím číslom RP909909963SK na adresu žalovaného v 2. rade v súlade s nižšie
citovanou judikatúrou žiadnym spôsobom nepreukazuje, že obsahom predmetnej zásielky bola listina s
náležitosťami v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore.

33. Žalobca vo svojich vyjadreniach opiera svoju argumentáciu o prenose dôkazného bremena zo

žalobcu na žalovaného v 2. rade o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4MCdo/3/2011 a
rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 32/2012. Aplikovateľnosť názorov obsiahnutých v
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4MCdo/3/2011 a v rozhodnutí Ústavného súdu SR, sp. zn.
II. ÚS 32/2012 na predmet tohto sporu takým spôsobom, akým sa ho dožaduje žalobca vo svojom
vyjadrení, bol priamo vylúčený zo strany Najvyššieho súdu SR v jeho uznesení sp. zn. 2Obdo/16/2021.

Uznesením sp. zn. 2Obdo/16/2021 Najvyšší súd SR potvrdil právny názor vyslovený Krajským súdom
v Bratislave v jeho rozsudku sp. zn. 4Cob/170/2018, pričom sa vysporiadal aj s uznesením Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 4MCdo/3/2011 a tiež uznesením Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 32/2012. Najvyšší
súd SR po oboznámení sa so skutkovým a právnym stavom posudzovaným zo strany Najvyššieho
súdu SR v jeho uznesení, sp. zn. 4MCdo/3/2011 a skutkovým a právnym stavom posudzovaným zo

strany Ústavného súdu SR v jeho uznesení, sp. zn. II. ÚS 32/2012 jednoznačne dospel k záveru o
neaplikovateľnosti oboch vyššie uvedených rozhodnutí na predmet posudzovaného sporu. Najvyšší súd
SR vo svojom uznesení sp. zn. 2Obdo/16/2021 dôrazne upozorňuje, že: „...v konaní vedenom pod sp.
zn. 4MCdo/3/2011 (na ktoré poukazuje aj žalobca v tomto konaní), Najvyšší súd SR ako súd dovolací
konštatoval osobné prevzatie zásielky preukázateľne obsahujúcej výpoveď nájmu bytu žalovaným,

ktorý aj napriek uvedenej skutočnosti v konaní preukázanej tvrdil opak, teda nedoručenie predmetnej
výpovede. Inými slovami, žalobcovia dôkazné bremeno uniesli, a teda osvedčili, že výpoveď nájmu
bola obsahom zásielky doručenej žalovanému. Nakoľko žalovaný doručenie výpovede nenamietal,
dovolací súd nepovažoval zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie, ktoré rozhodnutie bolo potvrdené
odvolacím súdom, za vecne správne, a preto napadnuté rozhodnutia súdov oboch inštancii zrušil

a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.“ Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd
SR vo svojom uznesení sp. zn. 2Obdo/16/2021 konštatuje záver, že: „...dovolací súd dôkladným
preskúmaním rozhodnutia vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 4MCdo/3/2011, má za to, že ho
nie je možné aplikovať v prejednávanom spore, pretože v danom prípade konajúce súdy napriekdôkazom produkovaným žalobcom vo svojich rozhodnutiach nekonštatovali, že by mali za preukázané
doručenie sporného oznámenia v rámci listovej zásielky doručenej žalovanému. Z uvedeného dôvodu
nemohlobyťpovinnosťoužalovaného,abydokazovalopakniečoho,čosúdynemalizapreukázané,teda

dokazovanie nedoručenia oznámenia žalobcu v rámci listovej zásielky. V prípade, ktorý je predmetom
tohto sporu, obdobne ako aj v prípade posudzovanom Najvyšším súdom SR v jeho uznesení sp.
zn. 2Obdo/16/2021, nebolo zo strany žalobcu preukázané, že by žalobcom predložené oznámenie o
predpokladanej charakteristike dodávky vyrobenej elektriny datované dňom 29.5.2014, bolo súčasťou
spornej zásielky s podacím číslom RP909909963SK zo dňa 3.6.2014, a teda zo strany žalobcu nebolo

preukázané splnenie povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Z uvedeného dôvodu
teda ani v prejednávanom spore vo veci samej nemohlo byť povinnosťou žalovaného v 2. rade, aby
dokazoval opak niečoho, čo súd prvej inštancie nemal zo strany žalobcu za preukázané, t.j. nemohlo byť
povinnosťou žalovaných, aby títo dokazovali nedoručenie oznámenia žalobcu v rámci listovej zásielky
s podacím číslom RP909909963SK zo dňa 3.6.2014. Na rozdiel od skutkového stavu posudzovaného
v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4MCdo/3/2011 a rozhodnutí Ústavného súdu SR, sp. zn. II.

ÚS 32/2012: (i) medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade v prejednávanej veci jednoznačne, preukázane
a nesporne existoval iný dôvod vzájomnej poštovej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade
dňa 3.6.2014 v podobe fakturácie doplatku na elektrinu vyrobenú vo výrobnom zariadení žalobcu za
mesiac máj 2014, (ii) žalovaní originálom reálne doručenej zásielky žalovanému v 2. rade a jej obálkou
preukázali iný ako žalobcom tvrdený obsah zásielky, a to faktúru č. 005/2014 s jej povinnou prílohou.

Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 2Obdo/16/2021 s poukazom na uznesenie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 6Cdo 81/2010 v súvislosti s negatívnou dôkaznou teóriou výslovne zdôrazňuje, že:
„...nakoľko preukázanie splnenia oznamovacej povinnosti žalobcom, doručením listovej zásielky, ktorej
obsahommalobyťajoznámenie,bymalozanásledokúspechžalobcuvkonanívovecisamej,jednalosa
otvrdenievprospechžalobcu,kedydôkaznébremenozaťažujevýlučnežalobcuanemožnohopresúvať

na žalovaného, aby dokazoval opak, hlavne opak niečoho, čo nie je bez akýchkoľvek pochybností
preukázané.“ K uzneseniu Ústavného súdu SR zo dňa 13.03.2012, sp. zn. II. ÚS 32/2012, ktorým tiež
argumentuje aj sám žalobca v tomto spore vo veci samej, Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn.
2Obdo/16/2021 uvádza, že: „...ani toto nie je možné v danom prípade aplikovať na predmetnú situáciu.“
NajvyššísúdSRdospelkzáveruoneaplikovateľnostiuzneseniaÚstavnéhosúduSRzodňa13.03.2012,

sp. zn. II. ÚS 32/2012 na predmet sporu z dôvodu, že zo znenia predmetného uznesenia Ústavného
súdu SR je zrejmé, že Ústavný súd SR sa námietkou sťažovateľov, podľa ktorej nebolo dostatočným
spôsobom preukázané, že zásielka, ktorú sťažovateľka prevzala, obsahovala v sebe výpoveď z nájmu
bytu, podrobnejšie ďalej nezaoberal. Mali za to, že Najvyšší súd SR sa vo svojom uznesení sp. zn.
2Obdo/16/2021 jasne a jednoznačne vysporiadal s argumentáciou žalobcu vo vzťahu k dôkaznému

bremenu pri preukazovaní splnenia povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore ako aj
pri preukazovaní obsahu zásielky, ktoré právne názory sú jednoznačne aplikovateľné aj na predmet
sporu vo veci samej, a to vrátane záverov o neaplikovateľnosti uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 4MCdo/3/2011 ako aj neaplikovateľnosti uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 32/2012 na
predmet sporu.

34. Oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore je prejavom vôle, ktorý musí byť v
zmysle § 37 Občianskeho zákonníka urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Oznámenie ako jednostranný prejav vôle, musí byť dostatočne určitým spôsobom vyjadrený, aby nebol
zameniteľný, resp., aby z tohto oznámenia bolo určitým a zrozumiteľným spôsobom vyjadrené, čo sa

ním uplatňuje, požaduje. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 2Obdo/18/2018 a následne tiež
v uznesení sp. zn. 3Obdo/72/2019 ako aj v uznesení sp. zn. 3Odbo/116/2019 výslovne zdôraznil, že:
„Logickým a gramatickým výkladom uvedeného ustanovenia je zrejmé, že výrobca elektriny je povinný
vykonať dva úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej
elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené

kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti,
inými slovami, ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory, avšak neuvedie predpokladané
množstvo dodanej elektriny k určenému dátumu (alebo naopak), nesplní svoju oznamovaciu povinnosť
riadne.“ Uvedený právny názor bol podrobený skúmaniu zo strany Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom
uznesení sp. zn. II. ÚS 52/2020 jednoznačne potvrdil správnosť uvedeného právneho názoru: „Najvyšší

súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia správne identifikoval, že nejde len o oznamovaciu
povinnosť o predpokladanom množstve dodanej elektriny, ale zároveň aj o oznámenie o uplatnení
podpory subjektom súkromného práva u subjektu súkromného práva, ktoré je sankcionované...“ Z
vyššie uvedeného je jednoznačne zrejmé, že dôraz sa kladie na dôsledné určité a zrozumiteľné splnenieoboch zákonom stanovených povinností výrobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Z
vyššie citovanej ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít je jednoznačne zrejmé, že samotné
oznámenie predpokladaného množstva dodanej elektriny je bez ďalšieho automaticky považované

priamo aj za splnenie druhej zákonom stanovenej povinnosti, a to oznámenia o uplatnení podpory a
druhuuplatňovanejpodpory.Riadnesplnenieobochobligatórnychpovinnostívýrobcovvzmysle§4ods.
2 písm. c) Zákona o podpore vyžaduje, aby každá z oboch uvedených povinností bola splnená určito a
zrozumiteľne. Riadnym a včasným splnením jednej z uvedených povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)
Zákona o podpore, nie je možné automaticky považovať za splnenú aj druhú zákonnú povinnosť, tak ako

to správne zdôraznil aj Najvyšší súd SR a Ústavný súd SR, len s odôvodnením, že ak by výrobca nemal v
úmysle splniť obe povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, neplnil by predsa ani jednu z
nich a keďže splnil jednu z nich, treba z toho automaticky dovodiť aj jeho záujem splniť aj druhú zákonom
stanovenú povinnosť. Pre riadne a včasné splnenie každej z ustanovením § 4 ods. 2 písm. c) Zákona
o podpore stanovených povinností, nepostačuje len samotná vôľa výrobcu splniť si takúto zákonom
stanovenú povinnosť, ktorej existenciu výrobcovia (vrátane žalobcu), ale je potrebné, aby takáto vôľa

bola určitým a zrozumiteľným spôsobom v zákonom stanovenom termíne aj prejavená a takýto prejav
bol v zákonom stanovenom termíne doručený do dispozičnej sféry prevádzkovateľa distribučnej sústavy,
čo sa v posudzovanom prípade nestalo. Navyše vôbec nie je dôležité a rozhodujúce to, akým spôsobom
si výrobcovia (vrátane žalobcu) dokresľujú údajnú vôľu ex post v rámci prebiehajúcich súdnych konaní,
ale to aká vôľa reálne existovala v dotknutom rozhodnom období a to, či a akým spôsobom bola táto

v rozhodnom období prejavená a či sa takýto prejav vôle dostal v zákonom stanovenom termíne do
dispozičnej sféry žalovaného.

35. V súvislosti so skúmaním obsahov iných dokumentov zasielaných výrobcami prevádzkovateľom
distribučných sústav z rôznych iných dôvodov a/alebo za účelom plnenia iných zmluvných alebo

zákonných povinností, je potrebné poukázať na právny názor Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom
náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 výslovne uvádza, že: „...plnenie tejto povinnosti nepredstavuje pre
výrobcu elektriny z OZE mimoriadnu záťaž, keďže skupina poslancov sama tvrdí, že ide o informácie,
ktorésúobsahominýchdokumentov,ktorésúvýrobcoviaelektrinypovinnípredkladaťprevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy podľa § 4 ods. 2 písm. a) a b) zákona. Ústavný súd v tejto súvislosti

konštatuje, že aj v prípade ak by zákon aj reálne vyžadoval od výrobcov elektriny duplicitné predkladanie
určitých informácií, nemohol by takéto pochybenie zákonodarcu kvalifikovať ako pochybenie takej
intenzity, na základe ktorého by musel bezvýhradne dospieť k záveru o nesúlade napadnutého
ustanovenia Zákona o podpore s ústavou.“ Z vyššie uvedeného je zrejmé, že povinnosti v zmysle § 4
ods. 2 písm. c) Zákona o podpore sa môžu v prípade niektorých výrobcov obsahovo prekrývať s inými

zákonnými alebo zmluvnými povinnosťami, avšak napriek tomu jednak samotný zákonodarca ako aj
Ústavný súd SR považovali zakotvenie tejto povinnosti do normatívneho textu Zákona o podpore za
účelné a žiaduce a rovnako zákonodarca ako aj Ústavný súd SR považovali za účelné a žiaduce riadne
plnenie oboch dotknutých zákonných povinností (napriek ich prípadnej duplicite) pod hrozbou sankcie v
podobe straty nároku na podporu vyrobenej elektriny v celom nasledujúcom kalendárnom roku v zmysle

§ 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Opačným výkladom a aplikáciou § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o
podpore ako aj § 4 ods. 3 Zákona o podpore by bol popretý nie len právny názor Ústavného súdu SR,
ale aj samotný zmysel a účel dotknutých právnych noriem.

36. Čo sa týka prípadnej „zaužívanej obchodnej praxe“ vo vzťahu k akceptovaniu splnenia povinnosti v

zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore určitým spôsobom v predchádzajúcich rokoch, súd prvej
inštancie uviedol, že je dôležité poukázať najmä na skutočnosť, že povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm.
c) Zákona o podpore bola síce súčasťou právneho poriadku už od roku 2010, avšak zákonodarca až s
účinnosťou od 1.1.2014 zakotvil v rámci ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore sankciu, ktorá nastáva
v prípade, ak zo strany výrobcov nedôjde k včasnému a riadnemu splneniu oboch zákonom stanovených

povinností v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c). Pred 1.1.2014 teda prevádzkovatelia distribučných
sústav a rovnako ani samotný žalovaný v 2. rade, nemali napriek riadnemu a včasnému nesplneniu
ktorejkoľvek povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore zo strany ktoréhokoľvek
výrobcu, možnosť pristúpiť k uplatneniu akejkoľvek sankcie a neposkytnúť výrobcovi podporu na
vyrobenú elektrinu v ďalšom kalendárnom roku. Predmetná sankcia predstavuje objektívnu legislatívnu

skutočnosť, ktorá nastáva ex lege bez toho, aby bol túto žalovaný spôsobilý akýmkoľvek spôsobom
ovplyvniť. Z uvedeného je teda celkom zrejmé, že sám zákonodarca úpravou legislatívy záväzným
spôsobom modifikoval podmienky obchodnej spolupráce medzi stranami sporu, a teda poukazovanie
na akúkoľvek zaužívanú obchodnú spoluprácu medzi stranami sporu, zodpovedajúcu obdobiu pred1.1.2014, sa javí ako bezpredmetné vzhľadom na objektívny legislatívny vývoj. Uvedené však nebráni
posudzovaniu zaužívanej praxe vo vzťahu k určitému spôsobu doručovania zásielok zo strany výrobcov
voči žalovanému v 2. rade, nakoľko na túto skutočnosť nemala legislatívna zmena v podobe zakotvenia

sankcie v zmysle § 4 ods. 3 Zákona o podpore žiaden vplyv. Medzi stranami sporu nikdy nebolo
bežné zasielanie oznámenia o uplatnení podpory a o predpokladanej charakteristike dodávky elektriny v
nasledujúcom kalendárnom roku v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore žalobcom žalovanému
v 2. rade ako súčasť akejkoľvek inej zásielky. Z predložených zásielok za predchádzajúce kalendárne
roky 2011, 2012 a 2013 je naopak jednoznačne zrejmé, že medzi stranami sporu bola zaužívaná prax,

že žalobca si plnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore vždy osobitnou
zásielkou. Nikdy v období predchádzajúcom žalovanému obdobiu žalobca neplnil svoju povinnosť tak,
že by oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) vložil ako súčasť do nejakej faktúry alebo akejkoľvek inej
zásielky odosielanej na adresu žalovaného v 2. rade.

37. Zvýraznil súd prvej inštancie, že vo vzťahu k posudzovaniu splnenia povinnosti žalobcu voči

žalovanému v 2. rade nie je relevantný ani odkaz na stanovisko ÚRSO zverejnené na jeho webovej
stránke zo dňa 28.7.2014. Vzťah žalovaného v 2. rade a ÚRSO a (ne)záväznosť stanovísk ÚRSO vo
vzťahu k posudzovaniu splnenia povinnosti výrobcu voči žalovanému, už boli zo strany Najvyššieho
súdu SR a rovnako aj zo strany Ústavného súdu SR posudzované v súvislosti s interpretáciou povahy
lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v dotknutom ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, kde

bolo rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít jednoznačne ustálené, že vzťah medzi výrobcom
elektriny a ÚRSO je pre posúdenie obsahu povinnosti výrobcu elektriny vo vzťahu s prevádzkovateľom
distribučnej sústavy, irelevantný. Ústavný súd SR už vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 zdôraznil,
že: „Povinnosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu
k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy ako subjektom súkromného práva. Na tom nič

nemení skutočnosť, že povinnosť oznámiť skutočnosti, resp. informácie uvedené v § 4 ods. 2 písm. c)
majú výrobcovia elektriny z OZE nielen vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy,
ale aj vo vzťahu k ÚRSO. Z koncepcie posudzovanej právnej úpravy ale zjavne vyplýva, že z hľadiska
aplikácie § 4 ods. 3 Zákona o podpore je podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi
regionálnych distribučných sústav. Tento záver potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že práva podľa

§ 4 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu k
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a nie úradu, príp. inému orgánu verejnej správy.“
NásledneÚstavnýsúdSRvosvojomuzneseníč.k.IV.ÚS491/2018-65posudzovalrelevantnosťodkazu
na stanovisko ÚSRO zverejnené na jeho webovej stránke pri posudzovaní charakteru lehoty obsiahnutej
v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, pričom jednoznačne konštatoval, že: „Ústavný súd

sa v tejto súvislosti stotožňuje s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého ÚRSO nie je ako orgán štátnej
správy s pôsobnosťou na úseku regulácie sieťových odvetví kompetentný podávať výklad všeobecne
záväzných právnych noriem. Navyše, ÚRSO vo svojom stanovisku prezentuje len záver o tom, že lehota
vyplývajúca z § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore je procesno-právna, avšak bez toho, aby zároveň
uviedol, na podklade akých dôvodov k tomuto záveru sám dospel.“ Rovnako aj v stanovisku ÚRSO zo

dňa 28.7.2014, ÚRSO len konštatuje, že výrobcovia, ktorí si splnili voči ÚRSO riadne a včas povinnosť v
zmysle iného zákonného ustanovenia do 30.5.2014, nemusia opakovane voči ÚRSO plniť aj povinnosť
v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore a táto povinnosť sa bude zo strany ÚRSO v prípade
týchto výrobcov považovať za splnenú. Ani v prípade tohto stanoviska ÚRSO, rovnako ako v prípade
stanoviska ÚRSO posudzovaného Ústavným súdom SR v jeho vyššie citovanom uznesení, nie je takéto

stanovisko ÚRSO žiadnym spôsobom odôvodnené a nie je uvedené, akým spôsobom a na základe
akých úvah a podkladov ÚRSO dospelo k takémuto záveru a takejto aplikácii § 4 ods. 2 písm. c) Zákona
o podpore, a navyše rovnako ako v predchádzajúcom stanovisku ÚRSO posudzovanom Ústavným
súdom SR v jeho vyššie citovanom uznesení, ani predmetné stanovisko ÚRSO zo dňa 28.7.2014 nie
je pre prevádzkovateľov distribučných sústav záväzné, a rovnako toto nie je ani možné považovať za

správne.NajvyššísúdSRposudzovalrelevantnosťasprávnosťodkazunastanoviskoÚSROzverejnené
na jeho webovej stránke pri posudzovaní charakteru lehoty obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2 písm.
c) Zákona o podpore aj vo svojom uznesení judikatórnej povahy, sp. zn. 2Obdo/18/2018 kde zdôraznil,
že: „V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že stanovisko ÚRSO charakterizujúce dotknutú lehotu za
procesnoprávnu, nie je záväzné a v zmysle vyššie uvedeného ani správne, z ktorého dôvodu sa na

takéto stanovisko nemožno úspešne dovolávať.“

38. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nakoľko žalobca svoju povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.
c) Zákona o podpore nesplnil voči žalovanému v 2. rade v zákonom stanovenej lehote (do 15.8.2014),nemôže si na elektrinu vyrobenú vo svojom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku
1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok, t.j. na rok 2015. Keďže oznamovaciu povinnosť je
potrebné splniť periodicky každý rok, nie je možné akceptovať názor žalobcu, že si svoju povinnosť

splnil predložením cenového rozhodnutia, uzavretím zmluvy, resp. iným dokladom obsahujúcim aj údaje,
ktoré majú byť predmetom oznámenia. Aj keď zákon neustanovuje formu oznámenia, s prihliadnutím
na požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti prejavu vôle, z jednostranného právneho úkonu, ktorým sa
oznamovacia povinnosť plní, musí byť zrejmé, kto ho robí, komu je určený a čo sa ním sleduje, k
čomu smeruje, resp. aké práva a povinnosti z neho majú vzniknúť. Vzhľadom na uvedené e-mailová

správa doručená žalovanému v 2. rade dňa 30.1.2014 obsahujúca okrem iného aj rozhodnutie ÚRSO
č. 0651/2014/E-OZ zo dňa 16.10.2013 nepreukazuje splnenie oznamovacej povinnosti žalobcu.

39. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie mal za to, že ani odpoveď žalovaného v 2. rade
žalobcovi na e-mail zo dňa 30.1.2014 nie je možné považovať za dôkaz o splnení jeho oznamovacej
povinnosti, nakoľko žalovaný výslovne neuviedol, že považuje oznamovaciu povinnosť za splnenú,

pričom pripustenie možnosti fakturácie sa vzťahuje len na splnenie povinnosti v zmysle predloženého
rozhodnutia ÚRSO zo dňa 16.10.2013. Takéto rozhodnutie však ako to už bolo vyššie uvedené nie je
relevantným dokladom o splnení oznamovacej povinnosti.

40. Právo žalobcu na podporu nezaniklo, ale v dôsledku nesplnenia povinnosti vyplývajúcej zo zákona,

ho nie je možné uplatniť v danom kalendárnom roku. Sankcia za nesplnenie povinnosti vyplýva priamo
zo zákona a aj v zmysle predmetného nálezu Ústavného súdu SR nie je potrebné o nej rozhodnúť
v správnom konaní, keďže sa jedná o vzťah medzi subjektami súkromného práva. Keďže žalobcovi
nevznikol nárok na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom voči žalovaným v 1. a 2. rade, súd prvej
inštancie žalobu voči žalovaným zamietol (výrok II. a III.)

41. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešným žalovaným
priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči neúspešnému žalobcu (výrok IV. a V.)

42. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to jeho výrokom II. až V., ktorými bola žaloba žalobcu voči

žalovanému v 1. a 2. rade zamietnutá a výrokom o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie
žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel alebo zrušil a vrátil vec
na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces /§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p./; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci /§ 365 ods. 1 písm. d) C.s.p./; súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./ a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm.
h) C.s.p./.

43. V úvodnej časti žalobca zhrnul konanie pred súdom prvej inštancie po skutkovej a právnej stránke.
Zvýraznil,žežalovaníprinávrhu(10.10.2014)aanipriuzavretí(9.12.2014)Zmluvyododávkeadoplatku
2015 s jej celou navrhnutou a dohodnutou účinnosťou už od 1.1.2015 a ani pri inštruovaní žalobcu
k fakturácii podľa nej pre rok 2015 (10.12.2014) ani len náznakom nevyjadrili žiadnu výhradu, ktorá
by smerovala k tomu, že žalobca nesplnil oznamovaciu povinnosť pre rok 2015 voči žalovanému v 2.

rade v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore vo vtedy už uplynulom termíne (do 15.8.2014),
resp. že by Zmluva o dodávke a doplatku 2015 nemala byť účinná, resp. v celosti plnená v roku
2015 (t.j. už od 1.1.2015). Žalovaní v čase jej uzavretia už museli vedieť o tom, či si žalobca splnil
alebo nesplnil v termíne do 15.8.2014 oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o
podpore pre rok 2015, teda či žalovaný v 2. rade a aj žalovaný v 1. rade (z poverenia žalovaného

v 2. rade) aj budú v roku 2015 povinní poskytovať žalobcovi povinnú podporu. Žalobca poukazoval
aj na to, že upretie žalovaných nárokov by za daného stavu muselo byť nevyhnutne založené iba na
konštatovaní (čiastočnej) absolútnej alebo relatívnej neplatnosti súkromnoprávnej Zmluvy o dodávke a
doplatku 2015 pre rok 2015, keďže táto bola bez akýchkoľvek pochybností bezvýhradne uzavretá po
15.8.2014. Podľa povahy veci by takáto (čiastočná) neplatnosť zmluvy (pre rok 2015) mohla byť daná

iba vtedy, ak by bola zmluva v rozpore so zákonom alebo ak by bola žalovanými uzavretá v omyle,
pričom by muselo ísť o právne relevantný a ospravedlniteľný omyl, ktorého by sa žalovaní museli aj včas
dovolať. Ani jeden z uvedených dôvodov (čiastočnej) neplatnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2015
(pre rok 2015) však neexistuje. Zákon o podpore sa nedotýka zmluvnej voľnosti strán, pretože neurčujeobmedzenie (nezakazuje) uzatvoriť alebo plniť zmluvu o poskytovaní podpory pod následkom sankcie
v iných prípadoch. Uzatvorením Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 pre rok 2015 viedla k opačným
účinkom ako predvída § 4 ods. 3 Zákona o podpore, čo žalovaní museli vedieť. Ustanovenie § 4 ods. 3

Zákona o podpore nemá kogentný charakter a predstavuje súkromnoprávnu sankciu. Ak by žalobca aj
neoznámil pred uzatvorením Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 uplatnenie podpory žalovanému v 2.
rade pre rok 2015, neodporuje to a nie je v nesúlade so všeobecne záväznými predpismi a Zákonom
o podpore.

44. Zmluva o dodávke a doplatku 2015 a aj návrh na jej uzavretie jasne vyjadrujú a dokumentujú
výslovný a bezvýhradný prejav vôle žalovaných uzavrieť po 15.8.2014 uvedenú zmluvu tak, aby táto celá
nadobudla účinnosť už od 1.1.2015, čo znamená aj to, že žalovaný v 2. rade bude žalobcovi vyplácať
doplatok už od 1.1.2015 a žalovaný v 1. rade bude z poverenia žalovaného v 2. rade odoberať elektrinu
za cenu na straty od žalobcu už od 1.1.2015.

45. Ak by mala platiť argumentácia žalovaných (t.j. že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 upravuje
poskytovanie podpory striktne iba v rozsahu a za podmienok Zákona o podpore a zároveň že táto zmluva
neobsahuje také ustanovenie, ktoré by sa odchyľovalo alebo by vylučovalo pre rok 2015 uplatnenie §
4 ods. 3 Zákona o podpore), potom by muselo byť ustanovenie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015
o jej celej účinnosti od 1.1.2015 interpretované iba tak, že celá a bezvýhradná účinnosť spomenutej

zmluvy od 1.1.2015 sa v roku 2015 týka iba prevzatia zodpovednosti za odchýlku a nie aj doplatku
a dodávky elektriny za cenu na straty, čo však z návrhu spomenutej zmluvy, z jej uzavretej verzie a
ani zo sprievodnej komunikácie žalovaného v 2. rade a žalobcu vôbec nevyplýva a taktiež, že takáto
neprimerane zužujúca interpretácia nie je možná a viedla by priam k zmene, resp. k prepísaniu Zmluvy
o dodávke a doplatku 2015 v porovnaní s prejavom vôle, ktorý je v nej jasne a jednoznačne obsiahnutý

ohľadne jej celej a bezvýhradnej účinnosti už od 1.1.2015.

46. Žalovaní až v priebehu konania začali tvrdiť, že takéto zmluvy boli uzavreté v rámci „celoplošného
prezmluvnenia všetkých výrobcov elektriny z OZE bez rozdielu, či títo splnili povinnosť podľa § 4 ods.
2 písm. c) Zákona o podpore na rok 2015, čo ale z návrhu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, z jej

uzavretej verzie a ani zo sprievodných listov žalovaného v 2. rade zo dňa 10.10.2014 a 10.12.2014
doručených žalobcovi nevyplýva, pričom týmto žalovaní zároveň uznávajú, že Zmluva o dodávke a
doplatku 2015 obsahuje prejav vôle k poskytovaniu podpory pre žalobcu na rok 2015 bez ohľadu na to,
či si žalobca splnil predmetnú oznamovaciu povinnosť alebo nie.

47. Žalobca zotrval na tvrdeniach, že dôkazné bremeno či v poštovej zásielke č. RP909909963SK
bolo žalobcovo oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015, zaťažuje žalovaného v 2. rade (resp. aj
žalovaného v 1. rade) v dôsledku: (i) uznania záväzku, (ii) podstatnej časovej a naviac aj kauzálnej a
vecnejsúvislostia(iii)zmareniamožnostiuniesťdôkaznébremenožalobcužalovanýmv2.rade.Vlastné
úkony žalovaných po 15.8.2014 vzhľadom na svoju jednoznačnú časovú súvislosť a kauzálnu súhlasnú

nadväznosť spôsobujú prenos dôkazného bremena na žalovaných. Žalobca namietal, že žalovaný v 2.
rade do 15.8.2014 neviedol a nezabezpečoval evidenciu obsahu jemu doručených poštových zásielok
úplným a hodnoverným spôsobom (s dopadom na možnosť preukazovania skutočného a úplného
obsahu doručených zásielok) a napriek významným dôsledkom, ktoré pripisoval sám oznámeniam
výrobcov elektriny z OZE o uplatnení podpory na rok 2015, týmto nevenoval náležitú, resp. osobitnú

pozornosť a starostlivosť pri ich evidovaní. Uvedené bolo preukázané svedeckou výpoveďou A. D., čo
konštatoval aj Krajský súd v Košiciach v uznesení z 28.6.2019, sp.zn. 2Cob/137/2018.

48. Splnenie alebo nesplnenie povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore pre rok
2015 je irelevantné aj s poukazom na ustanovenie § 18e ods. 1 Zákona o podpore, keďže zariadenie

žalobcu bolo uvedené do prevádzky dňa 26.4.2011 a podľa uvedeného ustanovenia bolo potrebné vo
vzťahu k zariadeniu žalobcu aplikovať iba tie podmienky podpory výroby elektriny z OZE, ktoré boli dané
právnou úpravou účinnou pred 1.1.2014, pričom podľa takejto právnej úpravy (účinnej pred 1.1.2014)
boli podmienky podpory (t.j. nadobudnutého práva a nároku na podporu) definované nielen v § 3 Zákona
o podpore ale aj v § 4 ods. 2 písm. a) a b) v spojení s § 4 ods. 3 Zákona o podpore, nie však už v §

4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore.

49. Žalobca ďalej namietal, že odôvodnenie napádaného rozsudku nevyhovuje kritériám podľa § 220
ods. 2 C.s.p., keďže vôbec nereaguje a neobjasňuje reakciu súdu prvej inštancie na argumentáciužalobcu: (i) o dispozitívnej povahe § 4 ods. 2 písm. c/ v spojení s § 4 ods. 3 Zákona o podpore;
súkromnoprávnej povahe sankcie predpokladanej v § 4 ods. 3 Zákona o podpore; (ii) dezinterpretuje
obsah Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 v prospech žalovaných a úplne opomína, že po tom, ako

prípadne mohla nastúpiť pre rok 2015 súkromnoprávna sankcia predpokladaná ustanovením § 4 ods.
3 Zákona o podpore, sami žalovaní navrhli a aj dobrovoľne uzavreli so žalobcom Zmluvu o dodávke
a doplatku 2015 s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou už od 1.1.2015, ktorá takto svojim obsahom
jasne smeruje pre rok 2015 k opačnému výsledku, než aký predpokladá spomenutá súkromnoprávna
sankcia; (iii) nereaguje a neobjasňuje reakciu súdu prvej inštancie na argumentáciu žalobcu ohľadne

právne irelevantného omylu, resp. vnútornej a neprejavenej výhrady na strane žalovaných vo vzťahu k
uzavretiu a plneniu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 práve pre rok 2015. Žalobca v tejto súvislosti
poukázal, že súd prvej inštancie na jednej strane konštatuje, že kogentný alebo dispozitívny charakter
právnej normy obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 4 ods. 3 Zákona o podpore je v danej
veci „bez právneho významu“, avšak vzápätí uvádza a zdôvodňuje, že predmetná právna norma má
kogentný charakter, čo vytvára logickú rozpornosť.

50. Ďalej súd prvej inštancie na argumentáciu žalobcu o celej a bezvýhradnej účinnosti Zmluvy o
dodávke a doplatku 2015 od 1.1.2015 vychádza z toho, že ustanovenia uvedenej zmluvy sú natoľko
jasné a jednoznačné, že nie je namieste ich interpretácia podľa § 266 Obchodného zákonníka. Hneď
nato však pristupuje k interpretácii týchto ustanovení práve podľa § 266 Obchodného zákonníka, a to

úplne jednostranne (a aj nesprávne) tak, že doslovne preberá argumentáciu žalovaných.

51. Zároveň súd prvej inštancie ignoroval závery rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 10Cb/287/2014
- 471 z 21.11.2017 a to tak, že iba formalisticky (a nesprávne) uvádza, že tento „rieši iný právny problém
a pre tento prípad nemá právny význam“, no neuvádza konkrétne, aký iný problém.

52. Súd prvej inštancie taktiež ignoruje a prepisuje záver právoplatného zrušujúceho uznesenia
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/137/2018 a odkláňa sa od svedeckej výpovede A. D.,
ktorá jednoznačne uviedla, že v prípade, ak v doručenej zásielke bola faktúra a ešte iné listiny,
podateľňa evidovala iba príjem samotnej faktúry. Zároveň diskvalifikuje svedeckú výpoveď A. B..

Samotný príbuzenský vzťah svedkyne k účastníkovi konania nemôže byť dostatočným dôvodom pre
spochybnenie objektívnosti svedeckej výpovede s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 276/2014-29. Nie je vyžadované, aby svedeckú výpoveď potvrdzoval aj iný dôkaz. Záver
súdu prvej inštancie, že svedecká výpoveď A. B. „obsahovala viacero nezrovnalostí a navyše táto
nie je podporená žiadnymi ďalšími dôkazmi“, bez špecifikácie konkrétnych nezrovnalostí je arbitrárny.

V danom prípade nemôže byť dôkazom záznam podateľne žalovaného v 2. rade o obsahu doručenej
poštovej zásielky č. RP909909963SK predložený až v priebehu konania vzhľadom k svedeckej výpovedi
A. D., k zjavne nepresnému a neúplnému samotnému záznamu, ktorý sa týka predmetnej zásielky a aj
vzhľadom k záveru uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/137/2018. Žalobca neporušil
žiadnu právnu povinnosť, keď predmetný formulár zaslal v zásielke spolu s inými listinami. Súd prvej

inštancie nesprávne zúžil posudzovanie splnenia oznamovacej povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2
písm. c) Zákona o podpore formalisticky a čisto iba na skúmanie preukázania samotného fyzického aktu
doručenia predmetného oznámenia, ktoré bolo odoslané na adresu žalovaného v 2. rade v doporučenej
poštovej zásielke spolu s inými listinami. Súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal so zjavne
nepresným záznamom v evidencii podateľne činnej pre žalovaného v 2. rade, keďže uvedený záznam je

nepresný, keď uvádza, že obsahom zásielky bola iba faktúra 005/14 od odosielateľa „FVE HUMENNÉ“,
pričom skutočným obsahom zásielky bola faktúra č. 005/2014 a jej príloha a odosielateľom bol žalobca
s obchodným menom „2. FVE HUMENNÉ“. Súd prvej inštancie ignoroval a spochybňoval iba tvrdenia
a dôkazy žalobcu a nevysporiadal sa s argumentáciou žalobcu uvádzanou v konaní predpísaným
spôsobom, čím došlo k odňatiu práva žalobcu konať pred súdom a dozvedieť sa o skutočných príčinách

napádaného rozsudku.

53. Žalobca zvýraznil, že Zákon o podpore upravoval iba prevádzkovateľmi regionálnych distribučných
sústav povinne poskytovanú podporu (na ktorú vzniklo právo a nárok výrobcom elektriny po
splnení zákonom stanovených predpokladov), ktorej poskytovanie bolo prevádzkovateľom regionálnych

distribučných sústav následne kompenzované, zároveň ale nebránil a nezakazoval, aby sa títo
prevádzkovatelia alebo ním poverené osoby dobrovoľne zaviazali k poskytnutiu podpory aj bez
splnenia Zákonom o podpore daných predpokladov, pričom v takýchto prípadoch im ale neboli náklady
na takúto podporu kompenzované. Interpretovanie a aplikovanie Zákona o podpore bez náležitéhozohľadnenia vyššie uvedeného by znamenalo popretie súkromnoprávnej (resp. zmluvnej) autonómie
súkromnoprávnych subjektov a článku 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň by znamenalo aj
postavenie takýchto súkromnoprávnych subjektov do pozície, ktorá je vlastná iba štátnym orgánom.

54. Formulácia § 4 ods. 2 písm. c) a § 4 ods. 3 Zákona o podpore nehovorí nič o nemožnosti, resp.
o zákaze odchýlneho súkromnoprávneho (autonómneho) zmluvného dojednania. Právna úprava teda
neustanovuje žiaden výslovný zákaz dohody, podľa ktorej by sa nárok na podporu priznal aj v prípadoch
nesplnenia oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore a dokonca ak by

takýto zákaz Zákon o podpore stanovoval, musel by byť aj tak skúmaný jeho účel. Povahu a účel
právnej normy obsiahnutej v ustanoveniach § 4 ods. 2 písm. c) a § 4 ods. 3 Zákona o podpore je
potrebné vidieť z celkového pohľadu právnej úpravy Zákona o podpore. Účel Zákona o podpore je
obmedzený práve iba na zabezpečenie povinnej (zo zákona nárokovateľnej) podpory prostredníctvom
zákonnej kontraktačnej povinnosti kde podľa § 5 ods. 1 Zákona o podpore iba náklady na takúto
povinnú (zo zákona nárokovateľnú) podporu sú následne prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej

sústavy kompenzované, resp. zohľadňované v cenovom konaní pred ÚRSO. Ani novelizovaná právna
úprava ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore (s jeho účinnosťou od 1.1.2014) nezakazuje
dohodnutie poskytovania podpory ak nie sú naplnené predpoklady podľa Zákona o podpore, pretože
ňou sledovaný cieľ (minimalizovanie nárastu cien elektriny pre koncových odberateľov) je v nevyhnutnej
miere zabezpečený práve tým, že iba náklady na (zo zákona) povinnú podporu sa premietajú do

konečnej ceny elektriny koncových odberateľov v rámci TPS (pričom náklady na inú dohodnutú podporu
sa do uvedenej ceny nepremietajú a tieto znáša poskytovateľ podpory sám). Dôsledkom prípadného
nastúpenia súkromnoprávnej sankcie podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore (v jeho znení účinnom od
1.1.2014) je teda to, že ak nie je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore pre
konkrétny rok, potom právo na povinnú podporu pre tento rok zostáva vo sfére naturálneho záväzku.

Takýto naturálny záväzok však z povahy veci môže byť predmetom ďalšej súkromnoprávnej dispozície
zúčastnených strán. Konštatovanie napadnutého rozsudku, že mechanizmus sankcie podľa § 4 ods. 3
Zákona o podpore (v jeho znení účinnom od 1.1.2014) sa uplatňuje ex lege a preto žalobcovi zanikli
(resp. nevznikli) žalované nároky, je nesprávny. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.
PL. ÚS 50/2015-148 jednoznačne vyplýva, že ex lege následok bol spojený iba s ustanovením § 4

ods. 3 Zákona o podpore v jeho znení účinnom pred 1.1.2014. Teda, ak sa v súvislosti so sankciou
vyjadrenou v § 4 ods. 3 Zákona o podpore (v jeho znení účinnom od 1.1.2014) niekde (reziduálne)
hovorí, že táto nastupuje „ex lege“, potom uvedené znamená (a správne môže znamenať) iba vyjadrenie
súkromnoprávnej povahy tejto sankcie, ktorú je možné v rámci autonómnej vôle súkromnoprávnych
subjektov zmeniť, resp. účinne negovať.

55. Napadnutý rozsudok odôvodňuje kogentnú povahu právnej normy obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c)
v spojení s § 4 ods. 3 Zákona o podpore s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
299/2017, ktorý záver súdu prvej inštancie nie je správny, a to s poukazom na nález Ústavného súdu
SR sp. zn. PL. ÚS 50/2015, ktorý uvádza, že „súkromnoprávna úprava má mať primárne dispozitívny

charakter a len v nevyhnutných prípadoch kogentný charakter.“ Uznesenie Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 299/2017 neoznačuje právnu normu obsiahnutú v § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 4 ods.
3 Zákona o podpore ako kogentnú, neoznačuje ani jej hypotézu stanovenú v § 4 ods. 2 písm. c)
spomenutého zákona ako kogentné ustanovenie a ustanovenie § 4 ods. 3 Zákona o podpore ani len
nespomína. Žalovaní uzavreli so žalobcom Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 tak, že jej celá účinnosť

bola bezvýhradne stanovená od 1.1.2015 a teda pokrývala nielen prevzatie zodpovednosti za odchýlku,
ale najmä aj vyplácanie doplatku a dodávku (a odber) elektriny za cenu na straty práve s účinnosťou
už od 1.1.2015 (a teda už pre rok 2015), pretože takéto dojednanie účinnosti celej spomenutej zmluvy
vedie pre rok 2015 práve k opačnému výsledku, než aký predvída § 4 ods. 3 Zákona o podpore, t.j.
vedie k (po 15.8.2014) zmluvne založeným záväzkom žalovaných (už) pre rok 2015 vyplácať žalobcovi

doplatok a odoberať od neho elektrinu za cenu na straty.

56. Podľa žalobcu požiadavka „poskytovanie podpory v súlade so všeobecne záväznými predpismi“
znamená (pre rok 2015) skúmanie toho, či existuje nesúlad, t.j. rozpor Zmluvy o dodávke a doplatku
2015 uzavretej po 15.8.2014 s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou od 1.1.2015 s prípadným zákazom

jej uzavretia pre rok 2015, ktorý by bol obsiahnutý vo všeobecne záväzných predpisoch, pričom takýto
nesúlad, resp. rozpor neexistuje ani len z pohľadu Zákona o podpore, o to viac neexistuje z pohľadu
komplexnosti právneho poriadku v oblasti súkromného práva akcentujúceho súkromnú autonómiu.57. Napadnutý rozsudok nesprávne vyvodzuje, že spomenutá textácia vymedzenia predmetu Zmluvy o
dodávke a doplatku 2015 zahŕňa aj plnenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore pre
rok 2015 s dôsledkom jej prípadného nesplnenia podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore a že predmetom

spomenutejzmluvyjetedavýlučnepodporavrozsahuazapodmienokstanovenýchZákonomopodpore
a nie nad rámec takéhoto rozsahu a podmienok, keďže textácia § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o
podpore (aj v spojení s ostatnými ustanoveniami § 3 uvedeného zákona) upravuje iba požiadavky, resp.
podmienky na vznik práva na podporu podľa Zákona o podpore na celé (v zásade 15 ročné) obdobie
trvania takéhoto práva na podporu (t.j. ak výrobca elektriny z OZE uvedené podmienky spĺňa, má právo

na podporu podľa spomenutého zákona po stanovenú, spravidla 15 ročnú, dobu jej trvania), a nezahŕňa
aj povinnosti podľa § 4 uvedeného zákona (pričom prípadný dôsledok podľa § 4 ods. 3 spomenutého
zákona nemá vplyv na existenciu práva na podporu – tak ako už bolo uvedené, dôvody zániku práva na
podporu upravovali vyčerpávajúcim spôsobom iba ustanovenia § 3b ods. 2, 3 a 5 Zákona o podpore).

58. Samotní žalovaní si boli vedomí a pripúšťali minimálne nejednoznačnosť a rôzny výklad Zmluvy o

dodávke a doplatku 2015. Pokiaľ ide o samotnú interpretáciu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 podľa
§ 266 Obchodného zákonníka, ku ktorej dospel súd prvej inštancie, žalobca túto namieta ako nesprávnu
a aj príkro jednostrannú a neobjektívnu. Je nesporné, že žalovaný v 2. rade navrhol žalobcovi uzavretie
Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou už od 1.1.2015 (t.j. už ohľadne
roku 2015) a to po 15.8.2014 – teda v čase kedy vedel, či bude povinný (a či bude na základe jeho

poverenia spolupovinný aj žalovaný v 1. rade) poskytovať žalobcovi povinnú podporu v rozsahu a za
podmienok podľa Zákona o podpore v roku 2015, alebo povedané inak, uvedené navrhol v čase kedy
vedel či žalobcovi vznikol popri jeho existujúcom práve aj nárok na povinnú podporu pre rok 2015 podľa
Zákona o podpore. Ak by nemala byť Zmluva o dodávke a doplatku 2015 plnená v roku 2015 v rozsahu
doplatku a odberu elektriny za cenu na straty, bola by nevyhnutná existencia prejavu vôle žalovaných v

takomto smere. Súd prvej inštancie namiesto toho, aby sa zaoberal relevantnou otázkou, či predmetom
Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 a úmyslom, resp. vôľou zmluvných strán tejto zmluvy, bolo plniť túto
zmluvu v roku 2015 v jej celom rozsahu – t. j. (aj) v rozsahu doplatku a dodávky elektriny za cenu na
straty, venoval nesprávne pozornosť otázke, či predmetom spomenutej zmluvy a úmyslom jej zmluvných
strán bolo poskytovanie podpory v roku 2015 v rozsahu podľa Zákona o podpore alebo aj mimo takéhoto

rozsahu. Žalobcovi pri návrhu a uzavretí Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 (t. j. po 15.8.2014) nebol
známy úmysel žalovaných, že títo napriek (nimi navrhnutej) bezvýhradnej a celej účinnosti Zmluvy o
dodávke a doplatku 2015 túto nechcú plniť alebo nebudú chcieť plniť v roku 2015 v jej celom rozsahu,
pretože takýto a ani podobný úmysel nebol nijako prejavený a ani len naznačený a z ničoho nevyplýval.

59. Záver súdu prvej inštancie, že všetci ostatní výrobcovia elektriny z OZE, s ktorými žalovaní uzavreli
v závere roku 2014 rovnaké zmluvy ako bola Zmluva o dodávke a doplatku 2015, chápali resp.
pochopili, že predmetom uvedených zmlúv je „výlučne podpora v rozsahu a za podmienok stanovených
Zákonom o podpore“ predstavuje skutkové tvrdenie, ktoré nielenže z ničoho nevyplýva a nebolo ničím
preukázané, ale je aj nepravdivé. Naviac, kontraktačný proces pri uzavretí trojstrannej Zmluvy o dodávke

a doplatku 2015 prebiehal adresovane medzi stranami sporu a ostatní výrobcovia elektriny z OZE
neboli do neho zapojení (takisto ako žalobca nebol zapojený do kontraktačného procesu ostatných
výrobcov elektriny z OZE a nemal o ňom žiadnu bližšiu vedomosť). Za daných okolnosti žalovanými až
následne tvrdený úmysel môže predstavovať iba deklarovanie vnútornej a neprejavenej výhrady, resp.
právne neospravedlniteľný omyl na strane žalovaných. Žiadne rokovania o uzavretí Zmluvy o dodávke

a doplatku 2015 medzi žalovanými a žalobcom sa neuskutočnili. Ak by z akýchkoľvek dôvodov mal
byť braný do úvahy neprejavený úmysel žalovaných neplniť Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 v roku
2015 v jej celom rozsahu popri po 15.8.2014 navrhnutej a aj zmluvne zakotvenej celej a bezvýhradnej
účinnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 už od 1.1.2015, potom by muselo byť zmluvné ustanovenie
o účinnosti spomenutej zmluvy považované za taký prejav vôle, ktorý pripúšťa rôzny výklad a ktorý treba

vykladať na ťarchu žalovaných v zmysle § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka.

60. Žalobca zotrval na svojej argumentácii uvádzanej v konaní na súde prvej inštancie, že vzhľadom
na Zmluvu o dodávke a doplatku 2011, vedomosti žalovaného či bude alebo nebude poskytovať
žalobcovi povinnú podporu v roku 2015 Zákona o podpore, uzavretiu Zmluvy o dodávke a doplatku

2015, informovaní žalobcu o fakturácii podpory pre rok 2015 bolo a je potrebné právne kvalifikovať ako
uznanie záväzku s dôsledkami podľa § 192 C.s.p. Žalobca už v konaní pred súdom prvej inštancie
osobitne zdôrazňoval rozdiel medzi uznaním záväzku podľa Obchodného zákonníka a uznaním dlhu
podľa Občianskeho zákonníka a aj to, že uznávaný záväzok nemusí mať peňažnú povahu ale môžepredstavovať (aj) záväzok nepeňažnej povahy. Ak by malo platiť, že Zmluvou o dodávke a doplatku
2015 sa mala realizovať práve len povinná podpora podľa Zákona o podpore, potom by Zmluva o
dodávke a doplatku 2015 predstavovala iba zmenu, resp. pokračovanie Zmluvy o dodávke a doplatku

2011 po zvyšnú časť 15 ročného obdobia trvania práva na povinnú podporu, a to v tom smere, že
podpora dodávkou elektriny za cenu na straty a prevzatím zodpovednosti za odchýlku bude od 1.1.2015
realizovaná z poverenia žalovaného v 2. rade prostredníctvom žalovaného v 1. rade a vo zvyšku bude
uvedená podpora aj naďalej realizovaná žalovaným v 2. rade.

61. Žalobca zvýraznil, že vzhľadom na svoju jednoznačnú časovú súvislosť a aj vecnú a kauzálnu
súhlasnú nadväznosť na žalobcom tvrdené splnenie jeho oznamovacej povinnosti na rok 2015 v termíne
do 15.8.2014, spôsobujú prinajmenšom prenos dôkazného bremena o obsahu doručenej poštovej
zásielky č. RP909909963SK (t.j. o tom, že sa v nej nenachádzalo aj žalobcovo oznámenie o uplatnení
podpory na rok 2015 datované dňom 29.5.2014) zo žalobcu na žalovaných, a to s poukazom na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/3/2011 zo dňa 27.2.2012 a uznesenie Ústavného súdu

SR sp. zn. II. ÚS 32/2012 zo dňa 13.3.2012. Skutková a dôkazná situácia v konaní vedenom na
Najvyššom súde SR pod sp. zn. 2Obdo/16/2021 bola absolútne odlišná. Ani závery uvedené v uznesení
NS SR sp. zn. 2Obdo/7/2021 nemôžu byť nekriticky uplatnené na prejednávanú vec vzhľadom na
odlišnosť oboch prípadov. Závery dovolacieho súdu musia byť chápané s poukazom na to, že dôkazné
bremeno musí vždy vystihovať aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu sporového konania a v jeho

priebehu môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu (napokon sám dovolací súd zmieňuje v danom
prípade „presun“ dôkazného bremena na žalobcu). Tzv. negatívna dôkazná teória sa podľa judikatúry
Najvyššieho súdu SR (uznesenia sp. zn. 6Cdo/81/2010 z 31.5.2010 a sp. zn. 6MCdo/17/2010 z
28.3.2012) vzťahuje iba k trvajúcej (a nie teda k jednorazovej) negatívnej skutočnosti, pričom táto teória
bola modernou civilistikou už prekonaná a bola vylúčená aj v už spomenutých uzneseniach sp. zn.

4MCdo/3/2011 a sp. zn. II. ÚS 32/2012). V danej vedenej veci sa nejedná o skutočnosť resp. niečo, čo
má trvajúci charakter, ale iba o jednorazovú skutočnosť (t.j. či v poštovej zásielke č. RP909909963SK
doručenej žalovanému v 2. rade dňa 5.6.2014 bolo alebo nebolo okrem faktúry aj žalobcove oznámenie
o uplatnení podpory na rok 2015) a nie o skutočnosť trvajúceho charakteru.

62. Napokon, žalobca osobitne poukázal, že napadnutý rozsudok konštatuje svoje hodnotiace závery k
svedeckej výpovedi svedkyne p. A. B., ktorá odznela na pojednávaní dňa 3.10.2017 v konaní vedenom
pred súdom sp. zn. 26Cb/128/2015. Tá istá svedecká výpoveď bola už opätovne hodnotená súdom
prvej inštancie (pričom takéto hodnotenie prešlo už dvakrát prieskumom odvolacieho Krajského súdu v
Košiciach). Ani v jednom z (dvoch) rozsudkov súdu prvej inštancie (vydaných v konaní vedenom pod sp.

zn. 26Cb/128/2015) a ani v jednom z rozhodnutí vydaných Krajským súdom v Košiciach (v konaniach
vedených pod sp. zn. 2Cob/137/2018 a sp. zn. 3Cob/126/2022) neboli konštatované žiadne rozpory,
resp. nezrovnalosti svedeckej výpovede menovanej svedkyne.

63. Samotná vyššia hmotnosť poštovej zásielky (oproti hmotnosti zásielky obsahujúcej iba faktúru a

jej prílohu) síce priamo nepreukazuje, že v nej muselo byť práve aj oznámenie žalobcu o uplatnení
podpory na rok 2015, avšak preukazuje, že v zásielke muselo byť ešte niečo viac ako iba faktúra a jej
príloha. V tejto súvislosti je nepodstatné, že menovaná svedkyňa neuviedla čo okrem faktúry, jej prílohy
a oznámenia o uplatnení podpory na rok 2015 bolo alebo mohlo byť v poštovej zásielke, pretože takáto
otázka jej nebola vôbec položená.

64. Súd prvej inštancie sa obmedzil iba na tú časť svedeckej výpovede A. D., v ktorej sa vyjadrovala
k chybovému použitiu pečiatky pri vyznačení príjmu doručenej listiny, avšak úplne ignoroval zvyšnú
a najpodstatnejšiu časť uvedenej výpovede o tom, že ak bola doručená faktúra a ešte iné listiny v
jednej zásielke, vyznačil sa iba príjem faktúry a v doručenej zásielke mohlo byť aj niečo iné ako to, čo

bolo podateľňou zaevidované. Súd prvej inštancie nevedel v napadnutom rozsudku zákonne súladným
spôsobom zdôvodniť svoj záver o neunesení dôkazného bremena žalobcu a preto opätovne a v rozpore
so spomenutým zrušujúcim uznesením Krajského súdu v Košiciach ignoroval podstatnú časť svedeckej
výpovede A. D.. Takýto postup signalizuje absenciu zákonnosti a nestrannosti v postupe a rozhodovaní
súdu prvej inštancie v predmetnej veci.

65. Oznámenie o uplatnení podpory podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore je jednostranným
adresovaným právnym úkonom a nie dvojstranným právnym úkonom. Táto skutočnosť potom
diskvalifikuje poukaz na „prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli“, resp. „medzi stranami zaužívanúprax“, pretože jednostranné konanie jednej zo strán nemožno považovať za takúto stranami zavedenú
alebo zaužívanú prax. Preto zo spôsobu odoslania oznámení o uplatnení podpory žalobcu v minulých
rokoch (kde právne normy nestanovovali žiadnu formu takýchto oznámení a spôsob ich odosielania)

nie je možné odvodzovať dôkaz pre obsah predmetnej poštovej zásielky č. RP909909963SK, najmä
ak prípravu a odoslanie oznámení v predošlých rokoch (t.j. pred rokom 2014) za žalobcu obstarávala
iná osoba ako v roku 2014. To, že si žalobca plnil svoju oznamovaciu povinnosť aj v minulých rokoch
(2011, 2012 a 2013) ako voči ÚRSO tak aj voči žalovanému v 2. rade, hoc táto v tom čase nebola
sankcionovaná a zároveň aj to, že si predmetnú oznamovaciu povinnosť v roku 2014 splnil voči ÚRSO

naopak nasvedčuje tomu, že by bolo maximálne nelogické, aby si žalobca túto povinnosť nesplnil práve
v roku 2014 aj voči žalovanému v 2. rade, kedy táto už sankcionovaná bola.

66. ÚRSO vo svojej odpovedi zo dňa 23.1.2020 na výzvu súdu prvej inštancie v konaní sp. zn.
26Cb/128/2015 uviedol, že v rámci takto poskytnutých údajov zo strany žalovaného v 2. rade zo dňa
28.11.2014: „[...] spoločnosť 1. FVE HUMENNÉ, s.r.o. bola zahrnutá medzi výrobcami pripojenými do

distribučnej sústavy spoločnosti VSD, a.s. na základe ktorých prevádzkovateľ regionálnej distribučnej
sústavy vyčíslil plánované náklady na prevádzkovanie systému na rok 2015.“ To znamená, že žalovaný
v 2. rade dňa 28.11.2014 (a teda po 15.8.2014) plánoval a voči ÚRSO aj vyčíslil náklady na podporu
pre žalobcu na rok 2015. Žalovaný v 2. rade nemohol dňa 28.11.2014 plánovať náklady na povinnú
podporu podľa Zákona o podpore pre žalobcu, ak by mu tento v termíne do 15.8.2014 nebol oznámil

uplatnenie podpory na rok 2015 a takéto plánované náklady by logicky ani nemohol vo vzťahu k ÚRSO
vyčísliť.Žalobcavkonanípredsúdomprvejinštancienamietal,žetakýtopredloženýzoznamsurčitosťou
nemôže byť zoznamom zo dňa 28.11.2014 (napriek opačnému tvrdeniu žalovaného v 2. rade), pretože
obsahuje také údaje, ktoré žalovaný v 2. rade dňa 28.11.2014 zjavne nemohol mať k dispozícii, pretože
neexistovali (zoznam uvádza aj také zariadenia na výrobu elektriny z OZE a KVET, ktoré boli uvedené do

prevádzky a boli pripojené do distribučnej sústavy prevádzkovanej žalovaným v 2. rade až v roku 2015
alebo 2016. Zároveň (tak ako už bolo uvedené) ÚRSO potvrdil vo svojej odpovedi zo dňa 23.1.2020 súdu
prvej inštancie, že žalovaný v 2. rade v informáciách a podkladoch zaslaných na ÚRSO dňa 28.11.2014
zahrnul žalobcu medzi výrobcov elektriny z OZE a KVET, vo vzťahu ku ktorým (dňa 28.11.2014 a teda po
15.8.2014) plánoval náklady na povinnú podporu podľa Zákona o podpore a takéto náklady aj konkrétne

vyčíslil. Následný zoznam (označený ako „Zoznam výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili povinnosť podľa
§ 4 ods. 2“), ktorý predložil žalovaný v 2. rade na ÚRSO dňa 11.12.2014: (i) sa významne líši od zoznamu
zo dňa 28.11.2014, pričom žalobca poukazuje na výrazne vyšší počet subjektov, ktoré v uvedenom
zoznamežalovanýv2.radeoznačilakotaké,ktorésivočinemuúdajnenesplnilipovinnosťpodľa§4ods.
2 písm. c) Zákona o podpore v porovnaní so zoznamom zo dňa 28.11.2014; (ii) vôbec neuvádza niektoré

subjekty, ktoré boli v zozname zo dňa 28.11.2014 uvedené ako také, ktoré si nesplnili povinnosť podľa
§ 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore a zároveň uvádza ďalšie subjekty, ktoré si predmetnú povinnosť
nesplnili, avšak v zozname zo dňa 28.11.2014 boli uvedené ako také, ktoré si voči žalovanému v 2. rade
uvedenú povinnosť splnili; (iii) bol predložený zo strany žalovaného v 2. rade na ÚRSO až po tom, ako
sa žalovaný v 2. rade dozvedel o tom, že ÚRSO v rámci zmeny TPS na rok 2015 nezohľadní všetky

oprávnene plánované náklady žalovaného v 2. rade na povinnú podporu podľa Zákona o podpore.

67. K výkladu ustanovenia § 18e ods. 1 Zákona o podpore žalobca uviedol, že pojem „podpora
(výroby elektriny)“ má svoj materiálny obsah spočívajúci v práve, resp. aj nároku výrobcu elektriny na
povinnú podporu, ktorému korešponduje povinnosť prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy

(resp. ním poverenej osoby v prípade podpory odberom elektriny za cenu na straty) poskytovať takúto
povinnú podporu. Bez takéhoto materiálneho obsahu by pojem „podpora (výroby elektriny)“ bol čisto
iluzórnym a zbaveným skutočného reálneho dopadu na právnou úpravou regulované spoločenské
vzťahy. Zariadenie žalobcu na výrobu elektriny z OZE/KVET bolo uvedené do prevádzky dňa 26.4.2011
(t.j. pred 1.1.2014) a vzhľadom k ustanoveniu § 18e ods. 1 Zákona o podpore je splnenie alebo

nesplnenie oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore pre rok 2015 z
jeho strany irelevantné, pretože právna úprava účinná predo dňom 1.1.2014 nestanovovala splnenie
uvedenej oznamovacej povinnosti ako podmienku práva a ani nároku na podporu, pričom práve takéto
právo a nárok (t.j. právo v kvalite nároku) žalobca nadobudol ešte pred 1.1.2014 na dobu 15 rokov (s
tým, že toto právo a pochopiteľne aj nárok by pred uvedenou dobou zanikli, ak by nastala situácia podľa

§ 3b ods. 2, 3 a 5 Zákona o podpore, čo sa však doposiaľ nestalo). Z ustanovení, kde Zákon o podpore
používal pojem „podmienky podpory“, je zrejmé, že podmienkami podpory sa nemysleli (len) „podmienky
na získanie podpory podľa § 3“ Zákona o podpore, ale práve (aj) príslušné podmienky vyplývajúce z § 4
Zákona o podpore, kde sú vymedzené práva a povinnosti výrobcu elektriny a zákonné dôsledky splneniaalebo nesplnenia niektorých takýchto povinností výrobcu elektriny vo väzbe na existenciu a trvanie práva
aajnárokunapodporu.Zákonopodporevjehozneníúčinnomdo31.12.2013tedadefinoval„podmienky
podpory“ v materiálnom zmysle kombinovaným spôsobom, a to jednak prostredníctvom pozitívneho

vymedzenia (podmienky na získanie podpory podľa § 3) a súčasne aj prostredníctvom negatívneho
vymedzenia (absencia porušenia povinností iba podľa § 4 ods. 2 písm. a) a b) a iba vo vzťahu k
právu a nároku na podporu odberom elektriny za jej cenu na straty), pričom ako pozitívne kritérium
tak aj negatívne kritérium vymedzenia uvedeného práva (a aj nároku) musia byť použité súčasne pre
konštatovanie jeho existencie.

68. Je zrejmé, že aj splnenie (už existujúcej) povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore
sa stalo od 1.1.2014 materiálnou podmienkou podpory (v zmysle požiadavky materiálnej a nie iba
čisto formálnej aplikácie a interpretácie práva) na ten-ktorý rok a takáto podmienka sa zjavne nemôže
uplatniť v prípadoch podľa § 18e ods. 1 Zákona o podpore pre zariadenia uvedené do prevádzky pred
1.1.2014, pretože v takýchto prípadoch: (a) ak už výrobca mal, resp. nadobudol právo na podporu

formou doplatku, tak zároveň mal, resp. nadobudol aj nárok na podporu formou doplatku (pretože ten
nebol podmienený plnením žiadnej ďalšej povinnosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore v jeho znení
účinnom do 31.12.2013) a zároveň (b) ak už výrobca mal, resp. nadobudol právo na podporu formou
odberu elektriny za cenu na straty, tak jeho nárok na takúto formu podpory bol podmienený iba plnením
povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. a) a b) Zákona o podpore v jeho znení účinnom do 31.12.2013).

Nemôže byť pochýb, že podľa Zákona o podpore účinného pred 1.1.2014 sankcia predpokladaná podľa
§ 4 ods. 3 tohto zákona bola spojená iba s porušením povinností výrobcu podľa § 4 ods. 2 písm. a) a b) a
takýto sankčný dôsledok pre dotknutého výrobcu elektriny spočíval práve a iba v tom, že tento výrobca
„nemal právo na podporu“ len formou dodávky elektriny za cenu na straty (pre ten-ktorý rok). Ak by mala
platiť argumentácia, že ustanovenie § 18e ods. 1 Zákona o podpore sa nevzťahuje aj na podmienky

vyplývajúce z § 4 uvedeného zákona v jeho znení účinnom do 31.12.2013, potom by to nevyhnutne
znamenalo aj to, že zmenou § 4 ods. 3 uvedeného zákona s účinnosťou od 1.1.2014 došlo zároveň
aj k zásahu do už nadobudnutého práva a nároku na podporu na obdobie 15 rokov formou rozšírenia
už existujúcich povinností, ktoré neboli pre určité prípady dovtedy podmieňujúce pre už získané právo
a nárok.

69. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.
Uviedli, že napadnutý rozsudok je zrozumiteľný, jasný a riadne odôvodnený. Súd prvej inštancie sa v
jeho odôvodnení dostatočne vysporiadal so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie vo
veci samej a svoje právne úvahy a posúdenia náležite zdôvodnil. Poukázali na skutočnosť, že právo

na spravodlivý súdny proces nie je možné vykladať tak extenzívnym výkladom, že by bol súd povinný
reagovať na každý argument ktorejkoľvek zo strán sporu.

70. Pokiaľ ide o základnú spornú otázku, ktorou bolo splnenie si zákonnej povinnosti žalobcu, ktoré
žalobcovi ako výrobcovi elektriny s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť ÚRSO a žalovanému

v 2. rade ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods.
1 písm. b) a c) Zákona o podpore, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k
15. augustu na nasledujúci kalendárny rok dôvodili, že žalobca v celom konaní pred súdom prvej
inštancie žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal splnenie svojej oznamovacej povinnosti, čo
zaťažovalo práve žalobcu. Žalovaní nemajú možnosť preukázať, že obsahom spornej zásielky žalobcu

pre žalovaného v 2. rade nebolo aj oznámenie o uplatnení podpory vrátane oznámenia o predpokladanej
charakteristike dodávky elektriny. Išlo by o popretie tzv. negatívnej dôkaznej teórie, podľa ktorej nie je
možné preukazovať neexistujúce skutočnosti.

71. Jediným relevantným dôkazom na preukázanie skutočnosti, že zásielka s podacím číslom

RP909909963SK obsahovala aj predmetné oznámenie je výpoveď svedkyne A. A. B.. Vzhľadom na
to, že menovaná je manželkou konateľa a spoločníka žalobcu súd prvej inštancie mal pochybnosti
o vierohodnosti jej výpovede. Samotná váha zásielky, resp. rozdiel medzi hmotnosťami jednotlivých
zásielok doručovaných žalobcom žalovanému v 2. rade nemôžu preukázať obsah týchto zásielok. Ani
vyššia hmotnosť spornej zásielky nepreukazuje, že jej obsahom bolo aj oznámenie žalobcu z 29.5.2014.

Navyše nebolo súdu prvej inštancie jednoznačne preukázané, prečo je rozdiel v hmotnosti medzi
zásielkou, ktorá obsahovala iba faktúru a jej prílohu (0,014 kg) a zásielkou, ktorá údajne obsahovala
len faktúru, jej prílohu a predmetné oznámenie (0,050 kg) až taký veľký. To, či predmetná zásielka
obsahovala ešte inú písomnosť, alebo bola v nej nejaká kancelárska spinka, alebo došlo k chybe privážení zásielky nebolo preukázané. Svedkyňa A. B. nevedela uviesť, čo okrem faktúry, jej prílohy a
údajného oznámenia malo byť obsahom dotknutej zásielky. Výpoveď svedkyne A. B. nebola preukázaná
inýmidôkazmiadôkazypredloženéaoznačenéžalobcomnebolispôsobilépreukázaťobsahpredmetnej

zásielky, resp. to, že žalobca k 15.8.2014 riadne splnil svoju oznamovaciu povinnosť voči žalovanému
v 2. rade. Skutočnosť, že zamestnankyňa podateľne žalovaného v 2. rade A. D. pripustila, že mohlo v
určitých prípadoch dôjsť k chybe v použití pečiatky pri označovaní došlej pošty nepreukazuje, že tomu
tak bolo aj v tomto konkrétnom prípade a ani to, že súčasťou zásielky bolo alebo nebolo predmetné
oznámenie. Z predloženej knihy doručenej pošty súd prvej inštancie zistil, že nie je v nej zaevidované

podanie žalobcu označené ako Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku
2015 zo dňa 29.5.2014. Vzhľadom na žalobcom zvolený spôsob doručovania ním údajne odoslanej
zásielky, nevie žalobca súdu hodnoverne a preukázateľne doložiť, či predmetné oznámenie bolo, alebo
nebolo doručené žalovanému v 2. rade. Relevantným dôkazom by mohla byť doručenka, ale takýto
spôsob doručovania začal žalobca používať až v neskoršom období. Navyše tvrdenia svedkyne A. B.
neboli preukázané žiadnymi inými dôkazmi a táto obsahovala viacero nezrovnalostí. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie vyhodnocoval všetky dôkazy súvisiace so
spornou zásielkou a zrealizoval rozsiahle dokazovanie vo vzťahu k preukázaniu obsahu zásielky,
ktorá skutočnosť je zrejmá zo samotného obsahu súdneho spisu, ako aj z odôvodnenia napadnutého
rozsudku a všetkými vykonanými dôkazmi sa súd prvej inštancie aj zaoberal a tieto vyhodnocoval
každý jednotlivo ako aj všetky vo svojej vzájomnej súvislosti. Zároveň dospel k správnemu záveru, že z

vykonaného dokazovania nevyplýva skutočnosť, že by žalobca v zákonom stanovenej lehote uskutočnil
voči žalovanému v 2. rade jednostranný právny úkon s obligatórnymi obsahovými náležitosťami v zmysle
ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. V tejto súvislosti žalovaní poukázali na závery
rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28.9.2023, sp.zn. 3Cob/126/2022 (konanie vedené na súde
prvej inštancie pod sp.zn.: 26Cb/128/2015, týkajúce sa totožného žalobcu a totožného predmetu sporu

za iné žalované obdobie), kde odvolací súd v bodoch 33. a 34. odôvodnenie dospel k záveru, že
žalobcom produkované dôkazy neboli spôsobilé preukázať, že riadne a včas splnil povinnosť v zmysle
§ 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Aj ústavný súd v uznesení sp.zn. II. ÚS 420/2021 konštatoval, že
podací lístok tretej osoby nie je spôsobilý preukázať doručenie sporných listín sťažovateľkou, najmä v
kontexte toho, že tretia osoba podniká v oblasti administratívnej podpory pre viaceré subjekty. Aj žalobca

sa snažil preukázať splnenie svojej povinnosti zásielkou odosielanou tretím subjektom – A. B., IČO:
41572149, s miestom podnikania: Jesenná 3055/19, 05801 Poprad, ktorá na základe mandátnej zmluvy
so spoločnosťou Adove Development, s.r.o. vykonávala administratívne činnosti vrátane spracovania
odosielanej a prijímanej pošty pre viaceré rôzne podnikateľské subjekty. Oznámenie zo dňa 29.5.2014,
ktoré malo byť podľa tvrdení žalobcu údajne obsahom zásielky s podacím číslom RP 909909963SK

zo dňa 3.6.2014, sa do dispozičnej sféry žalovaného v 2. rade nikdy nedostalo a uvedená skutočnosť
nebola zo strany žalobcu v konaní ani nesporne preukázaná. Do dispozičnej sféry žalovaného v 2.
rade sa dostalo len oznámenie žalobcu bez dátumu a podpisu, ktoré bolo obsahom zásielky zo
dňa 3.12.2014, a to až dňa 5.12.2014, teda oneskorene. Rovnaký skutkový stav a rovnaké dôkazy
vyhodnocovalužKrajskýsúdvKošiciachvkonanívedenompodsp.zn.:3Cob/126/2022(zhodnýžalobca

a zhodná zásielka), ako aj sp.zn.: 4Cob/180/2022, sp.zn.: 3Cob/98/2022, sp.zn.: 4Cob/179/2022,
pričom vo všetkých prípadoch dospel k záveru, že žalobcom predložené dôkazy nie sú spôsobilé
preukázať, že žalobca si svoju povinnosť voči žalovanému v 2. rade splnil riadne a včas. Svedecká
výpoveď A. B. pritom bola vyvrátená: (i) originálom doručenej zásielky, (ii) výpisom z knihy doručenej
pošty žalovaného v 2. rade, (iii) zoznamami a odpoveďami ÚRSO na infožiadosti strán sporu ako

aj samotného súdu prvej inštancie, ako aj (iv) rozdielnym spôsobom plnenia povinnosti a zasielania
zásielok žalobcom žalovanému v 2. rade v predchádzajúcich rokoch 2011 – 2013. Aj Krajský súd
vKošiciachvrozsudkochsp.zn.:3Cob/98/2022,sp.zn.:3Cob/126/2022,sp.zn.:4Cob/179/2022asp.zn.:
4Cob/180/2022 konštatoval, že nebolo preukázané, že práve pri preberaní spornej zásielky žalobcu (a
sporných zásielok so žalobcom prepojených subjektov) došlo k chybám pri evidencii zásielky. Najvyšší

súd SR ako aj Najvyšší súd ČR vo všetkých rozhodnutiach 2Obo/3/2008, sp.zn.: 5Obo/163/2006, sp.zn.:
2Obdo/7/2021 a sp.zn.: 26Cdo/268/2011, na ktoré poukazuje súd prvej inštancie v bode 72. svojho
rozsudku, jednoznačne konštatovali, že dôkazné bremeno pri preukazovaní doručenia jednostranného
právneho úkonu adresátovi, a teda jeho perfektnosti, znáša odosielateľ, teda žalobca. Súd prvej
inštancie správne poukázal na to, že aplikovateľnosť názorov obsiahnutých v rozhodnutí Najvyššieho

súdu SR sp.zn.: 4MCdo/3/2011 a v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp.zn.: II. ÚS 32/2012 na predmet
tohto sporu takým spôsobom, akým sa ho dožaduje žalobca bola priamo vylúčená zo strany Najvyššieho
súdu SR v jeho uznesení sp.zn.: 2Obdo/16/2021. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že zo
strany žalovaných bol v konaní pred súdom prvej inštancie jednoznačne a nesporne preukázaný inýnež žalobcom tvrdený dôvod korešpondencie medzi žalobcom ako odosielateľom spornej zásielky a
žalovaným v 2. rade a jemu zodpovedajúci iný obsah spornej zásielky.

72. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že Zmluva o dodávke a doplatku nemá
náležitosti uznania záväzku v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka a táto nie je, ani nemôže
byť posudzovaná ako uznanie záväzku v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Zmluva o
dodávke a doplatku neobsahuje žiadnu identifikáciu záväzku, ktorý by mal byť zo strany žalovaných
údajne uznávaný, a to ani jeho priamou identifikáciou ako ani odkazom na žiadnu zmluvu, z ktorej

údajný uznávaný záväzok vznikol. Rovnako tak neobsahuje prejav vôle žalovaných uznať akýkoľvek
záväzok voči žalobcovi. Zo záverečných ustanovení novej zmluvy o dodávke a doplatku je jednoznačne
zrejmé, že sa jedná o privatívnu nováciu, t.j. dochádza k zániku pôvodného zmluvného vzťahu z roku
2011 uzavretého medzi stranami sporu a vzniku úplne nového zmluvného vzťahu. Zmluvou o dodávke
elektriny a doplatku 2015 sa žalovaný v 2. rade a žalobca dohodli na ukončení pôvodnej zmluvy o
dodávke elektriny s účinnosťou k 31.12.2014 a spolu so žalovaným v 1. rade sa dohodli na nových

podmienkach vzájomného zmluvného vzťahu s účinnosťou od 1.1.2015 na celé zvyšné obdobie trvania
práva žalobcu na podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore. Takéto dojednanie
o zmene zmluvných podmienok vzájomného zmluvného vzťahu formou zániku pôvodného zmluvného
vzťahu a vzniku úplne nového zmluvného vzťahu nie je možné považovať za uznanie záväzku. Pôvodná
zmluva o dodávke elektriny medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade zanikla v zmysle vzájomnej dohody

zmluvných strán obsiahnutej v bode 19. článku VII. zmluvy o dodávke elektriny účinnej od 1.1.2015,
dňom 31.12.2014. Zároveň pôvodná zmluva o dodávke bola uzavretá len medzi žalobcom a žalovaným
v 2. rade. Žalovaný v 1. rade nebol zmluvnou stranou pôvodnej zmluvy o dodávke, z ktorého dôvodu
žalovanému v 1. rade nemohli z pôvodnej zmluvy o dodávke vznikať žiadne záväzky ani povinnosti.
Vzhľadom k zániku pôvodnej zmluvy o dodávke a doplatku s účinnosťou k 31.12.2014 a tiež vzhľadom

na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade nebol zmluvnou stranou pôvodnej zmluvy o dodávke a doplatku, nie
je pravdivé tvrdenie žalobcu, že záväzok žalovaných na úhradu podpory žalobcovi v roku 2015 vznikol
z pôvodnej zmluvy o dodávke a doplatku a tento bol následne novou zmluvou o dodávke a doplatku,
účinnouod1.1.2015uznaný.Vzhľadomnazánikpôvodnejzmluvyododávkeadoplatkumedzižalobcom
a žalovaným v 2. rade s účinnosťou k 31.12.2014, záväzok žalovaných uhrádzať žalobcovi podporu

elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie pre rok 2015 mohol vzniknúť až novou zmluvou o
dodávkeadoplatkusúčinnosťounarok2015zapredpokladu,žebysižalobcavroku2014splnilriadnea
včas všetky svoje zákonné povinnosti, vrátane povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore.
Uznanie záväzku je len zabezpečovací právny inštitút, a teda právny úkon, ktorým dlžník svoj záväzok
voči veriteľovi uznáva, nie je možné stotožňovať s právnym úkonom, z ktorého má údajne uznávaný

záväzok vzniknúť. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaní akýmkoľvek spôsobom prejavili vôľu
uznať akýkoľvek záväzok voči žalobcovi na podporu vo forme doplatku alebo odberu elektriny za cenu
na straty, a to ani pre rok 2015 a taktiež nebolo preukázané, že by takúto vôľu žalovaní niekedy vôbec
mali a už vôbec nie vo vzťahu k podpore vo forme výkupu elektriny za cenu elektriny na straty a doplatok
nad rozsah stanovený Zákonom o podpore. Argumentácia žalobcu o prenose dôkazného bremena je

preto nedôvodná.

73. Žalovaní sa nestotožnili ani s argumentáciou žalobcu, že zmluva o dodávke a doplatku s účinnosťou
pre rok 2015 mala žalobcovi priznávať nárok na podporu nad rámec stanovený Zákonom o podpore,
a teda aj pre prípad nesplnenia jeho povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore a

vylučovať tak aplikáciu sankcie v zmysle § 4 ods. 3 Zákona o podpore. Poukázali, že v texte zmluvy
je jednoznačne zadefinované, že predmetom zmluvy o dodávke a doplatku je poskytovanie doplatku
a odberu elektriny za cenu elektriny na straty v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi,
t.j. v rozsahu predpokladanom Zákonom o podpore, nie nad jeho rámec. Naviac zmluva o dodávke
a doplatku obsahuje v rámci definície predmetu zmluvy v zmysle bodu 1. písm. a) záväzok výrobcu:

„Záväzok Výrobcu odovzdať elektrinu Odberateľovi v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore a
odovzdaťúdajeovyrobenejelektrinepodľaustanoveníPrevádzkovéhoporiadku.“Nauvedenénásledne
nadväzuje v zmysle bodu 1. písm. b) záväzok žalovaného: „Záväzok Odberateľa odobrať vo vlastnom
mene a na vlastný účet od Výrobcu elektrinu podliehajúcu § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore za cenu
za dodávku elektriny podľa tejto zmluvy.“ Je teda zrejmé, že zmluva o dodávke elektriny ako aj práva a

povinnosti z nej vyplývajúce sa vzťahujú výlučne na vyrobenú a odovzdanú elektrinu v zmysle § 3 ods.
1 písm. b) Zákona o podpore, t.j. výlučne v rozsahu a za podmienok stanovených Zákonom o podpore.
Záväzok žalovaných vyplývajúci zo zmluvy o dodávke elektriny na úhradu doplatku a odber elektriny za
cenu na straty je priamo v samotnej zmluve o dodávke a doplatku explicitne naviazaný na všeobecnezáväzné právne predpisy, a to vrátane Zákona o podpore a v ňom obsiahnutého ustanovenia § 4 ods.
3. Strany sporu teda neprejavili v zmluve o dodávke elektriny a doplatku vôľu odchýliť sa od zákonného
znenia ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore (a ani takúto vôľu nikdy nemali a takéto dojednanie

nikdy nebolo ani predmetom žiadnych vzájomných rokovaní strán sporu), a to ani pre rok 2015, ani pre
žiadne iné roky trvania zmluvy.

74. K interpretácii zmluvy o dodávke elektriny žalobcom uvádzaným spôsobom s poukazom na aplikáciu
§ 266 Obchodného zákonníka žalovaní uviedli, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že zo znenia

zmluvy o dodávke elektriny a doplatku je jednoznačne zrejmé, že jej predmetom je výlučne podpora
vyrobenej a dodanej elektriny v rozsahu a za podmienok stanovených všeobecne záväznými právnymi
predpismi a preto nie je dôvod na aplikáciu § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka. Zároveň je akákoľvek
polemikažalobcuodispozitívnostiamožnostisaodchýleniaodustanovenia§4ods.3Zákonaopodpore
bez právneho významu. Ak by aj súd prvej inštancie dospel k záveru o dispozitívnej povahe ustanovenia
§ 4 ods. 3 Zákona o podpore, ktorej sa žalobca dožaduje, takéto právne posúdenie by vzhľadom na

súdom prvej inštancie ustálený obsah zmluvy nemalo žiaden vplyv na výsledok sporu, a teda uvedená
právna otázka je len teoretickou, bez akéhokoľvek vplyvu na výsledok sporu. Z vykonaného dokazovania
a zisteného skutkového stavu vyplýva, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu s účinnosťou od
1.1.2015, neobsahuje žiadne odchylné dojednanie, ktoré by vylučovalo aplikáciu sankcie v § 4 ods. 3
Zákona o podpore a napriek odlišnej dikcii Zákona o podpore umožňovalo žalobcovi uplatniť si a reálne

nadobudnúť podporu aj v prípade nesplnenia si jeho zákonom stanovených povinností v zmysle § 4
ods. 2.

75. Pokiaľ žalobca poukazoval na znenie § 18e ods. 1 Zákona o podpore dôvodiac, že nesplnenie
oznamovacejpovinnostipodľa§4ods.2písm.c)Zákonaopodporeprerok2015sananehonevzťahuje,

žalovaní poukázali na už ustálený právny názor zo strany samotného Ústavného súdu SR v jeho náleze
sp.zn.: PL. ÚS 50/2015, ako aj zo strany Najvyššieho súdu SR v jeho uznesení sp.zn.: 2Obdo/18/2018
a ďalších naň nadväzujúcich rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR.

76. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že argumentácia uvedená vo vyjadrení k odvolaniu je nesprávna

a účelová. Zároveň odvolaním namietané nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku nemôžu
žalovaní zhojiť vo svojom vyjadrení k odvolaniu. Pokiaľ žalovaní poukazovali na závery vyslovené
v rozsudkoch Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Cob/98/2022, sp. zn. 3Cob/126/2022, sp zn.
4Cob/179/2022, sp. zn. 4Cob/180/2022, tieto sú predmetom dovolacieho prieskumu. Žalobca zotrval
na už uvádzaných skutkových tvrdeniach o prenose dôkazného bremena na žalovaných, uznania

záväzku zo strany žalovaných, preukázaní splnenia oznamovacej povinnosti žalobcom, resp. zmarenia
unesenia dôkazného bremena žalobcu žalovanými, nesprávneho hodnotenia výpovede A. B. v spojení
s nedôsledným fungovaním podateľne činnej pre žalovaných a (ne)aplikácie § 18e ods. 1 Zákona
o podpore v spore.

77. Žalovaní v odvolacej duplike uviedli, že žalobca v odvolacej replike okrem svojho názoru o údajnej
nedôvodnosti a nesprávnosti argumentácie žalovaných neuvádza žiadne nové skutočnosti. Zdôraznili,
že zo záverov zrušujúcich uznesení Najvyššieho súdu sp.zn. 4Obdo/76/2022 a sp. zn. 1Obdo/1/2021,
na ktoré žalobca poukázal nevyplýva, že argumentácia žalobcu je správna a nesprávne sú závery
odvolacieho súdu, ktoré rozsudky boli zrušené výlučne z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Vo

zvyšku zotrvali na svojej argumentácii uvádzanej v priebehu konania.

78. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné

nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385
C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

79. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

80. Žalobca podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) C.s.p. Odvolací
súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.81. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. t.j., že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces je daný vtedy, ak súd porušil ktorékoľvek procesné právo strany sporu,

pričom musí ísť o také pochybenie vo vzťahu k celému konaniu, že z dôvodu takého pochybenia súdu sa
javí byť nespravodlivým celé konanie. Do obsahu práva na spravodlivý proces patrí aj právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

82. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., odvolací súd uvádza, že inou

vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
§ 365 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

83. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./ je

výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 ods. 1
C.s.p., v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy, ak neprihliadne

na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi, alebo vyšli za konania najavo,
alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo
vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní
vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho
posúdenia veci.

84. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je myšlienkový postup súdu a
z neho vyplývajúce závery pri výklade právnych predpisov a pri ich aplikácii na zistený skutkový stav.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav

nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval.

85. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením. Posúdil, či súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces; či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci; či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; či na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy; či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť

daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

86. Odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý relevantný
argument vznesený v spore a odôvodnenie jeho rozhodnutia spĺňa kritéria vyžadované vyššími

súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Právne závery odvolaním
napadnutého rozhodnutia sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami. Napadnuté rozhodnutie
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

87. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalobca nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej
inštancie. Skutočnosť, že žalobca mal na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je dostačujúcou bázou pre tvrdenia o nepreskúmateľnosti
napádaného rozhodnutia a existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.

88. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil
správny právny záver. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, na ktoré odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).89. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu a k
podstatným tvrdeniam strán sporu v odvolacom konaní odvolací súd uvádza :

90. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca si žalobou uplatňuje ako výrobca elektriny s právom na podporu
v zmysle § 3 ods. 1 písm. b), c) Zákona o podpore s odôvodnením, že si splnil všetky povinnosti
vyplývajúce zo zákona (resp. zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu). Súd prvej inštancie žalobcom
uplatnený nárok preskúmal osobitne z hľadiska splnenia, resp. nesplnenia zákonných podmienok a
osobitne zákonných povinností vyplývajúcich z právnej úpravy Zákona o podpore.

91. Základnou spornou otázkou v predmetnom konaní je splnenie si zákonnej povinnosti žalobcu v
zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore vo vzťahu k výrobnému zariadeniu žalobcu, čo je
nevyhnutné pre posúdenie riadneho a včasného splnenia povinnosti žalobcom voči žalovanému v 2.
rade, pretože podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore je žalobca ako výrobca elektriny s právom
na podporu povinný ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy oznámiť uplatnenie

podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore, vrátane predpokladaného množstva dodanej
elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Ak by si žalobca nesplnil svoju povinnosť
podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore malo by to za následok, že si nemôže na elektrinu vyrobenú
v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo na cenu elektriny na straty a doplatok za rok 2015.

92. Žalobca dôvodil, že si svoju oznamovaciu povinnosť voči žalovanému v 2. rade ako
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy riadne a včas splnil prostredníctvom oznámenia
doručeného žalovanému v 2. rade dňa 3.6.2014 v poštovej zásielke spolu s ďalšími dokumentmi, pričom
predložil dôkaz o odoslaní takejto zásielky. Žalovaní namietali, že podateľňa činná pre žalovaných
eviduje príjem uvedenej zásielky, avšak neeviduje, že by jej obsahom bolo predmetné oznámenie.

Žalobca poukázal, že zo svedeckej výpovede pracovníčky podateľne činnej pre žalovaných v inom
konaní vyplynulo, že evidencia obsahu prijatých zásielok neprebieha podľa formalizovaných pravidiel
a je nepresná a nespoľahlivá. Zároveň odoslanie zásielky s oznámením o uplatnení podpory pre
žalovaného v 2. rade mala potvrdiť svedkyňa A. B..

93. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom produkované dôkazy v konaní neboli spôsobilé
preukázať, že riadne a včas splnil povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, keďže
z evidencie prijatej pošty žalovaného v 2. rade bolo jednoznačne preukázané, že obsahom spornej
zásielky bola iba faktúra č. 005/2014 a jej príloha, teda predmetná zásielka neobsahovala oznámenie
o uplatnení podpory žalobcom na rok 2015. Nemožno z listinného dôkazu predloženého žalobcom

a to o obsahu svedeckej výpovede A. D. o spôsobe fungovania podateľne žalovaného v 2. rade
dospieť k paušálnemu záveru, že táto vo všetkých prípadoch neevidovala doručenú poštu (resp.
neevidovala ju správne), keďže v prípade predmetnej spornej zásielky, je evidentné, že v prijatej
pošte žalovaného v 2. rade bola zaznamenaná faktúra č. 005/2014. V tejto súvislosti odvolací súd
zvýrazňuje, že odosielateľom predmetnej zásielky nebol žalobca ale tretí subjekt, ktorý jej obsahom

zjavne sledoval iný účel ako splnenie povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore.
Za takýchto okolností nie je možné pričítať na ťarchu žalovaným neobozretné správanie žalobcu, ktorý
v konaní tvrdil, že súčasťou zásielky odosielanej tretím subjektom bolo aj práve oznámenie o uplatnení
podpory na rok 2015. Preukázať tieto tvrdenia žalobcu neboli spôsobilé ani ním predložené ďalšie
dôkazy, a to listinný dôkaz o obsahu výsluchu svedkyne A. B.. Je pravdou, že blízky vzťah svedkyne

k strane sporu (resp. k jej štatutárnemu zástupcovi) sám o sebe nevylučuje hodnovernosť svedeckej
výpovede, no hodnotiac dokazovanie (všetky vykonané dôkazy) spôsobom uvedeným v § 191 C.s.p.,
teda prihliadnuc na skutočnosť, že v knihe došlej pošty žalovaného v 2. rade oznámenie evidované nie
je (to, že sa mohla stať pri evidovaní občas nesprávnosť, neznamená, že sa tak stalo v prejednávanej
veci), na skutočnosť, že rozdielna hmotnosť zásielok nepreukazuje, že vyššiu hmotnosť spôsobilo

oznámenie (existencia kancelárskej spinky atď.) a že za predchádzajúce roky žalobca oznámenie
zasielal samostatne a z evidencie prijatej pošty bolo preukázané, že obsah zásielky, o ktorej žalobca
tvrdí, že ňou bola splnená povinnosť, neobsahoval oznámenie o uplatnení podpory žalobcom na rok
2015, nie je skutkové tvrdenie žalobcu preukázané s vysokou pravdepodobnosťou.

94. Odvolací súd má za to, že ak by aj podateľňa činná pre žalovaného v 2. rade uviedla pri evidencii
došlej pošty počet listín, ktoré boli obsahom zásielky a tie by sa prípadne nezhodovali s počtom listín,
z ktorých pozostáva faktúra č. č. 005/2014 s prílohou, uvedené by ešte spoľahlivo nepreukazovalo, žedokladom v nej chýbajúcim, ktorý je príčinou rozdielu v počte listov bolo práve podanie, ktorým si žalobca
splnil svoju oznamovaciu povinnosť.

95. Žalobcom uvádzané dôkazy tak ani v časovej a vecnej súvislosti neboli podľa odvolacieho súdu
spôsobilé preukázať a ani preniesť dôkazné bremeno o tvrdeniach žalobcu, že si riadne a včas splnil
zákonnú povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore na žalovaných, tak ako k tomu
napokon dospel aj súd prvej inštancie a to práve s poukazom na obsah evidencie doručenej pošty
žalovanéhov2.rade.Uvedenéplatíobdobneajnalistžalovanéhov2.radezodňa28.11.2014,zktorého

prílohy má vyplývať, že je v nej žalobca uvedený ako výrobca, ktorý oznámil ÚRSO a žalovanému
v 2. rade uplatnenie podpory, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, do 15. augusta
na nasledujúci kalendárny rok (resp. oznámenia ÚRSO na infožiadosti žalobcu) a to s poukazom na
žalovaným predložené zoznamy: (i) žalovaného v 2. rade zo dňa 11.12.2014, (ii) ÚRSO o výrobcov, ktorí
nesplnili povinnosť podľa § 4 Zákona o podpore; (iii) výrobcov s doplatkom na rok 2014 a (iv) výrobcov
s doplatkom na rok 2015, kde je žalobca zaradený medzi výrobcov, ktorí povinnosť v zmysle § 4 ods.

2 písm. c) voči žalovanému v 2. rade v roku 2014 nesplnili. Žalovaný teda účinne spochybnil správnosť
a hodnovernosť ich obsahu v súlade s § 151 C.s.p., čo malo za následok neunesenie dôkazného
bremena žalobcom.

96. Ďalej odvolací súd uvádza, že s aplikáciou § 18e ods. 1 Zákona o podpore sa vysporiadal Ústavný

súd SR nálezom PL. ÚS 50/2015, v ktorom uviedol, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom
nového znenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore je z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale
aj žiaduce, pričom mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie
rozhodnutia s tým, že sa jedná o súkromno-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Ustanovenia o
podpore v zmysle § 4 ods. 2 Zákona o podpore sú tak relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok

na podporu, bez ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky.

97. Ustanovenie § 18e ods. 1 Zákona o podpore sa výslovne viaže k podmienkam podpory výroby
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou
výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré podmienky podpory výroby elektriny a spôsob podpory

sú upravené v § 3 Zákona o podpore a preto nemôže byť ustanovenie § 18e ods. 1 aplikované aj na
sankciu vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore v znení do 31.12.2018. Pre žalobcu platí
len to, že podľa doterajších predpisov zostávajú zachované len podmienky podpory výroby elektriny.
Nemožno podmienky podpory, ktoré sú upravené v § 3 zamieňať s ustanovením § 4, ktorý upravuje
práva a povinnosti výrobcu elektriny. Z ustanovenia článku I. § 1, ktorý špecifikuje predmet úpravy,

nepochybne vyplýva, že zákon ustanovuje jednak spôsob podpory a podmienky výroby /§ 1 písm. a)/ a
jednak práva a povinnosti výrobcov /§ 1 písm. b)/. V nadväznosti na predmet úpravy potom § 3 Zákona
o podpore bližšie konkretizuje spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny a § 4 upravuje
práva a povinnosti výrobcu elektriny. Zákon o podpore dôsledne odlišuje medzi podmienkami podpory a
právami a povinnosťami výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov. Ustanovenie § 3 citovaného zákona

upravuje podmienky, ktoré je treba splniť, aby sa výrobca vôbec stal subjektom s právom na podporu.
Pokiaľ podmienky splní, musí následne splniť povinnosti v zmysle § 4 citovaného zákona a v prípade
porušenia niektorej z povinností uloženej subjektu s právom na podporu, je zákonom daná sankcia.
Ustanovenie § 18e citovaného zákona iba upravuje, že podmienky podpory výroby elektriny v prípade
zmeny podmienok, zostávajú pre žalobcu zachované. Teda ak sa zmenia podmienky podpory, teda

podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom s právom na podporu a to po tom, ako sa žalobca takýmto
subjektom stal, prípadné nové podmienky sa netýkajú v zmysle § 18e žalobcu ale len nových subjektov.
Ustanovenie § 18e ods. 1 má teda väzbu k podmienkam podpory výroby elektriny, ktoré sú upravené v §
3 a nemá väzbu k § 4, v ktorom sú vyjadrené práva a povinnosti výrobcu elektriny, podľa znenia zákona
do 31.12.2018. Vychádzajúc z uvedeného, ustanovenie § 18e ods. 1 Zákona o podpore nemôže byť

aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore v znení do 31.12.2018
a teda, že žalobca nemusí plniť povinnosti (notifikačnú povinnosť) v zmysle § 4 pod hrozbou sankcie. So
zreteľom na uvedené súd prvej inštancie vec po právnej stránke posúdil správne, keď nepodriadil práva
a povinnosti výrobcov podľa § 4 Zákona o podpore pod podmienky podpory podľa § 3 a neaplikoval
na ne prechodné ustanovenie v § 18e ods. 1 Zákona o podpore. Je pravdou, že ústavný súd v náleze

č. k. PL. ÚS 50/2015-148 výslovne neposudzoval výklad pojmu „podmienky podpory“, ale odvolací súd
poukazuje na to, že ústavný súd v súvislosti s § 4 ods. 2 písm. a), b) a c) Zákona o podpore hovoril iba
o povinnostiach výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ustanovených týmto ustanovením
zákona (porovnaj napr. str. 32, 39, 47 nálezu) a nie o podmienkach podpory.98. Pokiaľ žalobca namietal, že mu právo na podporu vzniklo uzatvorením Zmluvy o dodávke a doplatku
2011medzižalobcomažalovanýmv2.radeanásledneZmluvyododávkeadoplatku2015ajžalovaným

v 1. rade, odvolací súd udáva, že žalovaný v 1. rade nebol zmluvnou stranou Zmluvy o dodávke a
doplatku 2011, teda mu z tejto zmluvy nemohli vzniknúť žiadne práva a povinnosti. Pokiaľ ide o Zmluvu o
dodávke a doplatku 2015, ktorá nahradila Zmluvu o dodávke a doplatku 2011, z jej obsahu (a vzájomnej
písomnej korešpondencie) nevyplýva, že by si ňou zmluvné strany inak upravili práva a povinnosti oproti
zákonnej úprave uvedenej v § 4 ods. 3, resp. vylúčili účinky tohto zákonného ustanovenia. Naopak

z uzatvorenej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 jednoznačne vyplýva, že jej predmetom je výlučne
podpora v rozsahu a za podmienok stanovených všeobecnými právnymi predpismi. Z uvedeného
dôvodu je akákoľvek polemika strán o dispozitívnosti, resp. kogentnosti a možnosti sa odchýlenia od
ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore bez právneho významu. V konaní nebolo preukázané, že
úmyslom, resp. vôľou žalovaných bolo poskytnúť žalobcovi podporu nad rámec zákonom stanoveného
rozsahu. Nedôvodná v tomto smere je aj argumentácia žalobcu, že žalovaní uzatvorením Zmluvy

o dodávke a doplatku 2015 prejavili vôľu poskytnúť žalobcovi podporu na rok 2015, inak by takúto
zmluvu so žalobcom neuzatvorili pri vedomosti o jeho nesplnení povinnosti podľa § 4 ods. 2 Zákona
o podpore, keďže uvedená zmluva sa uzatvárala na celé obdobie podpory, bez ohľadu, či právo na
podporu výrobcovi na daný rok (2015) zaniklo z dôvodu nesplnenia zákonnej povinnosti. Odvolaciemu
súdu je pritom známe z jeho rozhodovacej činnosti, tak ako to uviedol už súd prvej inštancie, že

k uzatváraniu takýchto zmlúv zo strany žalovaných dochádzalo v roku 2014 celoplošne, so všetkými
výrobcami s právom na podporu, bez rozdielu, či títo splnili povinnosť podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore
na rok 2015, keďže sa uvedenou zmluvou malo regulovať celé obdobie podpory a nie len jeho jeden
rok. Napokon Zmluvou o dodávke a doplatku 2015 boli upravené práva a povinnosti zmluvných strán
nielen vo vzťahu k odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je

zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty a doplatku (§ 3 ods. 1 písm. b/ a c/) ale
aj prevzatím zodpovednosti za odchýlku prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy (§ 3 ods. 1
písm. d/), teda bez jej uzatvorenia s účinkami k 1.1.2015 by žalobca nemal nárok na takýto druh podpory.

99. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že sprievodný list žalovaného v 2. rade zo dňa 10.10.2014 spolu s

návrhom zmluvy, ďalej uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 zo dňa 9.12.2014 a sprievodný
list žalovaného v 2. rade zo dňa 10.12.2014, resp. samotné uzatvorenie Zmluvy o dodávke a podpore
2011, predstavujú uznanie záväzku žalovaných zodpovedajúceho právu žalobcu na poskytnutie podpory
na rok 2015, odvolací súd uvádza, že je potrebné hodnotiť len to, čo je poznateľné z textu listiny.
Nepochybne § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore stanovuje žalobcovi povinnosť oznámiť voči

žalovanému dve skutočnosti, a to oznámiť uplatnenie podpory a oznámiť predpokladané množstvo
dodanej elektriny. I keď predmetná zákonná úprava nestanovuje formu pre splnenie si týchto dvoch
notifikačných povinností, musí byť preukázané, že tieto boli splnené, pričom listiny, na ktoré žalobca
poukázal nemožno akceptovať ako dôkaz o tom, že žalobca si splnil povinnosti podľa § 4 ods. 2 Zákona
o podpore v roku 2014, aby nestratil právo na podporu pre nasledujúci rok, t. j. pre rok 2015.

100. Podľa § 323 ods. 1 prvá veta Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok,
predpokladá sa, že v uznanom rozsahu trvá tento záväzok v čase uznania.

101. Uznanie záväzku je teda zabezpečovacím inštitútom, a to v tom zmysle, že zlepšuje procesné

postavenie veriteľa tým, že mu uľahčuje vymôcť splnenie pohľadávky (existencia záväzku sa v čase
uznania predpokladá, pri súdnom spore dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku zaťažuje
žalovaného). Uznanie záväzku (urobené dlžníkom) teda musí byť písomné, adresované veriteľovi a
záväzok musí byť určený jednoznačne (bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť). Právny úkon
uznania môže byť súčasťou aj iných právnych úkonov dlžníka, avšak pre jeho platnosť sa vyžaduje

splnenie vyššie uvedených zákonných podmienok.

102. V zmysle vyššie uvedeného, dokumenty uvádzané žalobcom nie sú uznaním záväzku žalovaných
platiť cenu elektriny na straty v roku 2015, keďže sa nejedná o právne úkony, ktoré by obsahovali tak
jasný a zrozumiteľný prejav vôle žalovaných smerujúcich k uznaniu záväzku platiť cenu elektriny na

straty a doplatok podľa Zákona o podpore v roku 2015, že by bolo možné konštatovať, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku je neudržateľné. Preto je nenáležitá ani argumentácia žalobcu o prenose
dôkazného bremena na žalovaného.103. Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdeniami žalobcu, že žalovaný v 2. rade zmaril možnosť žalobcu
uniesť dôkazné bremeno ohľadne doručenia zásielky, keďže tieto neboli preukázané.

104. Uzatvorenie zmlúv o podpore a doplatku nie je samo o sebe dôkazom skutočnosti, že k splneniu
povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore došlo. Listiny, na ktoré žalobca poukázal v konaní
nemožno akceptovať ako dôkaz o tom, že žalobca si splnil povinnosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore
v roku 2014, aby nestratil právo na podporu pre nasledujúci rok, t.j. pre rok 2015. Tieto listiny nemožno
považovať za dôkazy, ktorými by mohlo byť preukázané doručenie oznámenia v lehote podľa Zákona

o podpore.

105. Z obsahu uvedených dokumentov skutočnosť, že žalovaní uznávajú, t.j. deklarujú, že majú voči
žalobcovi záväzok v roku 2015 platiť cenu elektriny na straty a doplatok nevyplýva. Ako už odvolací
súd uviedol vyššie, právo žalobcu na podporu nezaniklo (čo deklarujú vyššie uvedené dokumenty); ale
vzhľadom na nesplnenie povinností ustanovených v § 4 si ho žalobca nemôže uplatniť v kalendárnom

roku 2015.

106. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015, k uzavretiu ktorej
došlo po 15.8.2014 (kedy žalovaní museli vedieť o prípadnom nesplnení povinnosti žalobcu podľa § 4
ods. 2 písm. c) Zákona o podpore pre rok 2015) a ani ďalšia korešpondencia strán sporu nie je sama

o sebe dôkazom skutočnosti, že k splneniu povinnosti došlo, čo nepreukazuje ani žalobcom udávaná
časová, vecná, kauzálna súvislosť medzi krokmi žalovaného v 2. rade (návrh na uzatvorenie zmluvy,
uzatvorenie zmluvy, a inštrukcia žalovaného v 2. rade). Ako už bolo uvedené vyššie, žalobca právo na
podporu má (čo deklaruje uvedená zmluva), avšak pre ten - ktorý kalendárny rok si ju môže uplatniť len
ak splní podmienky v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore.

107. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore stanovuje, že ide o opakovanú činnosť
oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, ku komu smeruje (vôľa) a v akom rozsahu.
Nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo zákona, teda ex lege na nasledujúci kalendárny rok.

108. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaní zmarili žalobcovi uniesť dôkazné bremeno v spore, tým že sa
neviedla a nezabezpečovala evidencia doručených zásielok úplným a hodnoverným spôsobom odvolací
súd udáva, že toto nebolo v spore preukázané. V tejto súvislosti k otázke presunu dôkazného bremena
na žalovaných odvolací súd poukazuje na závery NS SR sp. zn. 2Obdo/7/2021 v obdobnej veci, kde
dovolací súd zdôraznil, že v prípade sporu o doručení písomností dôkazné bremeno o doručení zaťažuje

odosielateľa. Žalovaní totiž nemajú možnosť preukázať, že spornú zásielku so žalobcom tvrdeným
obsahom od žalobcu neobdržali, takáto požiadavka by bola popretím tzv. negatívnej dôkaznej teórie,
podľa ktorej nie je možné preukazovať neexistujúce skutočnosti.

109. Pokiaľ žalobca poukazoval na potrebu použitia výkladových pravidiel podľa § 266 Obchodného

zákonníka, ním naznačeným spôsobom, odvolací súd udáva, že výkladom možno zisťovať iba obsah
právneho úkonu, nemožno ním však prejavy vôle dopĺňať. Z obsahu napádaného rozsudku odvolací
súd zistil, že súd prvej inštancie mal za to, že z obsahu zmlúv ako aj ďalšej písomnej korešpondencie
nevyplýva, že by si ňou zmluvné strany inak upravili práva a povinnosti oproti zákonnej úprave uvedenej
v § 4 ods. 3 Zákona o podpore, resp. vylúčili účinky tohto zákonného ustanovenia, keďže absentuje

dostatočne jasná a jednoznačná vôľa vylúčiť pôsobnosť sankcie podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore
v roku 2015. Výklad prejavu vôle podľa § 266 Obchodného zákonníka je potrebný len v prípade, ak
prejav vôle konajúcej osoby nie je celkom zrozumiteľný alebo určitý, čo nie je posudzovaný prípad.

110. K polemike žalobcu o prípadnej ne/platnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, odvolací

súd udáva, že strany sporu jej neplatnosť výslovne nenamietali, preto súd prvej inštancie správne
nevzhliadnuc ex offo skutočnosti spôsobujúce jej neplatnosť, túto posúdil v súlade s aplikačnou praxou,
podľa ktorej je nevyhnutné použiť aj princíp preferencie platnosti právnych úkonov, ktoré sa uskutočňujú
s jednoznačným zámerom vyvolať riadne právne účinky, čo možno vyjadriť aj tým spôsobom, že za
bežných okolností nikto nerobí právny úkon s úmyslom, aby bol tento úkon neplatný.

111. Vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Žilina sp.zn. 10Cb/287/2014 odvolací súd udáva, že
predmetné rozhodnutie nepredstavuje rozhodnutie vyšších súdnych autorít a nemôže založiť ustálenú
rozhodovaciu prax podľa článku 2 základných princípov C.s.p. Zároveň odvolací súd zvýrazňuje, žeposudzovaný spor v konaní sp.zn. 10Cb/287/2014 sa netýkal totožnej zmluvnej dokumentácie ako to
bolo v prejednávanej veci na súde prvej inštancie, ktorého rozsudok bol napadnutý odvolaním žalobcu,
teda nešlo o obdobný spor po skutkovej a právnej stránke.

112. V prípade jednotlivých rozhodnutí iných súdov, na ktoré žalobca poukázal, odvolací súd
poznamenáva, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom
poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatné súdy rozhodujúce v skutkovo
a právne obdobných sporoch zaväzoval rozhodnúť identicky.

113. Pokiaľ žalobca poukázal na rozpornosť v obsahu jednotlivých zoznamoch ohľadne výrobcov, ktorí
splnili svoju povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, kde mal byť žalobca uvádzaný ako
subjekt, ktorý uvedenú povinnosť splnil voči ÚRSO ako aj žalovanému v 2. rade, odvolací súd vzhľadom
k protichodným listinným dôkazom predloženým stranami vychádzal z cenového konania ÚRSO podľa
§ 14 ods. 11 a 12 zákona č. 250/2012 Z.z. v spojení s § 12 vyhlášky č. 18/2017 Z.z., kde došlo v roku

2017 ku korekcii skutočných nákladov za rok 2015 (rok t + 2), pričom v zozname za rok 2015 bol pri
žalovanom uvedený údaj 0 MWh.

114. Pokiaľ žalobca spochybňuje kvalitu dôkazov potvrdzujúcich nedoručenie oznámenia, odvolací súd
udáva, že žalobca opomína, že pre výsledok tohto sporu bolo rozhodujúce, že to bol žalobca ako strana

sporu, ktorú zaťažovalo dôkazné bremeno, nepredložil dôkazné prostriedky takej kvality, ktoré by boli
spôsobilé dostatočne dôveryhodne preukázať ním tvrdené skutočnosti. Dôkazy predložené žalobcom
nie sú na takej kvalitatívnej úrovni, aby boli spôsobilé spochybniť logickosť alebo racionálnosť záveru
súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol v spore dôkazné bremeno. Prenesenie dôkazného bremena
na žalovaných nemôže byť odôvodnené len samotným spochybnením dôkazov potvrdzujúcich tvrdenie

o nedoručení oznámenia, pokiaľ žalobca súčasne nepredložil v konaní dôkazy na kvalitatívne vyššej
úrovni, ktoré by potvrdzovali jeho tvrdenie o doručení oznámenia žalovanému v 2. rade.

115. Napokon odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci
ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní,

nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu
materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného
porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé
súdne konanie (čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný
súdSlovenskejrepubliky(kmateriálnemuchápaniuústavnostiviďnapr.IV.ÚS19/2012,III.ÚS37/2012).

116. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že strana sporu sa s právnym
názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06). K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie, odvolací súd odkazuje aj na závery zjednocujúceho stanoviska, ktoré prijalo

občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 3.12.2015 pod R 2/2016, podľa
ktorého: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej

úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu
tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.

117. V posudzovanej veci obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska
R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých

(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdnysystém“(pozriSutyazhnik
protiRusku,rozsudokzroku2009),prípadneakdošlokvadetakzásadnej,žemalazanásledok„justičný
omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

118. Odvolací súd pritom udáva, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní
(občianskoprávnom spore).119. Sumarizujúc vyššie uvedené závery, odvolací súd uzatvára, že žalobca nepreukázal, že splnil svoju
povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Pokiaľ postup podľa § 4 ods. 2 písm. c) nebol
dodržaný, nemožno konštatovať splnenie notifikačnej povinnosti. Výrobca má určité zákonné povinnosti,

ktoré musí akceptovať, pokiaľ si chce uplatniť podporu. Bez jednoznačného prejavu vôle nemôžu mať
žalovaní vedomosť, či má výrobca záujem uplatniť si podporu, ani to, že žalobca má zámer uplatniť si
podporu doplatkom, výkupom na straty, resp. obidvomi druhmi tejto podpory, vrátane predpokladaného
množstva „dodanej“ elektriny na nasledujúci kalendárny rok. Odvolací súd teda dospel k záveru o vecnej
správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, preto ho podľa § 387 ods. 1 C.s.p. v napadnutých výrokoch

o zamietnutí žaloby (II. a III.) a výrokoch o trovách konania (IV. a V.), ktorými žalovaným ako úspešnej
strane sporu priznal nárok na plnú náhradu trov konania podľa § 255 C.s.p. potvrdil.

120. Ďalšie argumenty považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez
potreby sa s nimi osobitne zaoberať.

121. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní,
priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalobca. O výške
trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením.

122. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na

súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1
C.s.p.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).