Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/135/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123406756
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Štrkolcová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6123406756.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov
senátu JUDr. Igora Ragana a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v spore žalobcu: SWAN, a.s., so sídlom
Landererova 12, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 35 680 202, proti žalovanému: J&M
- Group, s.r.o., so sídlom Letná 47, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 36 598 364, zastúpenému LEGATE,
s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 35 846 909, o zaplatenie 968.250,-

eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku pre zmeškanie Mestského súdu Košice, č. k.
26Cb/4/2024-242 zo dňa 10. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie odmieta.

II. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom pre zmeškanie (ďalej aj „kontumačný
rozsudok“) vo výroku I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie
samostatným uznesením.

2. Rozhodol tak o žalobe podanej pôvodne na upomínacom súde (Okresný súd Banská Bystrica),

ktorou žalobca navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 968.250 eur s úrokmi
z omeškania vo výške 12 % ročne zo sumy 163.497 eur od 20.3.2023 do zaplatenia, zo sumy 156.468
eur od 20.3.2023 do zaplatenia, zo sumy 165.105 eur od 20.3.2023 do zaplatenia, zo sumy 163.888
eur od 20.3.2023 do zaplatenia, zo sumy 151.450 eur od 23.3.2023 do zaplatenia, zo sumy 167.842
eur od 21.4.2023 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40 eur
a nahradiť žalobcovi trovy konania.

3. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 1.10.2017 uzavrel so žalovaným ako predajcom rámcovú zmluvu o
spolupráci (ďalej len „rámcová zmluva“), predmetom ktorej bolo rámcové vymedzenie práv a povinností
zmluvných strán pri vzájomnej spolupráci (i) pri poskytovaní služieb zo strany žalovaného tak, ako sú
zadefinované v článku I. bode 1.1 písm. a) rámcovej zmluvy, (ii) pri budovaní infraštruktúry predajných a
obslužných kanálov pre poskytovanie služieb a (iii) v ďalších oblastiach na základe dohody zmluvných

strán. V nadväznosti na rámcovú zmluvu a v súlade s ňou uzavreli žalobca a žalovaný vykonávacie
zmluvykrámcovejzmluve,ktorépodrobnestanovovaliprávaapovinnostizmluvnýchstrán.Medzislužby
žalovaného pre žalobcu patril aj výber platieb žalovaným od zákazníkov žalobcu za dodané služby
poskytované žalobcom v dohodnutom rozsahu. Na základe bodu 4.1 vykonávacej zmluvy č. 2, žalobcovi
vznikal a priebežne aj vzniká voči žalovanému nárok na úhradu platieb, ktoré v príslušnom kalendárnom
mesiaci v mene žalobcu prijal a prijíma žalovaný od zákazníkov žalobcu za služby im poskytované

žalobcom. Tento nárok si žalobca voči žalovanému uplatňoval a priebežne uplatňuje prostredníctvom
vystavovania a doručovania výziev na úhradu so splatnosťou v nich uvedenou, ktoré výzvy na úhradužalobca vystavuje a žalovanému doručuje vo forme faktúr. Žalobca tvrdil, že žalovanému vystavil
šesť takýchto faktúr, ktorými si uplatnil u žalovaného svoje peňažné nároky na úhradu platieb za
šesť mesačných období, ktoré v rámci poskytovania služieb žalovaný v jednotlivých mesiacoch prijal

od zákazníkov žalobcu. Pri každej z nich je uvedené číslo faktúry, dátum jej vystavenia, pôvodný
dátum splatnosti a fakturovaná suma. Žalobca si voči žalovanému šiestimi faktúrami uplatnil peňažnú
pohľadávku v celkovej výške 968.250 eur bez DPH, pričom táto pohľadávka pozostáva z peňažných
nárokov žalobcu za jednotlivé mesačné obdobia. Žalobca argumentoval, že každá z faktúr po vecnej
(obsahovej) aj po formálnej stránke zodpovedala zneniu vykonávacej zmluvy č. 2 aj predchádzajúcej

praxi strán, ktorú si medzi sebou v súvislosti s uplatňovaním dotknutých peňažných nárokov zaviedli.
Žiadna z nich nebola zo strany žalovaného rozporovaná a žiadny z peňažných nárokov žalobcu
uplatnený jednotlivými faktúrami nebol žalovaným uhradený ani len z časti, a to aj napriek výzve žalobcu
na úhradu zo dňa 31.5.2023. Žalobca uzavrel, že sa so žalovaným ústne dohodol na predĺžení doby
splatnosti faktúr na úhradu nárokov žalobcu doručovaných po 1.4.2022 (okrem faktúr, ktorých splatnosť
je stanovená na dátum neskorší ako 20.3.2023), a to až do 20.3.2023, ktorý sa považuje za nový dátum

splatnostikaždejzfaktúr,ktorýmisižalobcauplatňovalvočižalovanémusvojepeňažnénárokyvzniknuté
žalobcovi na základe ustanovení vykonávacej zmluvy č. 2. V zmysle tejto ústnej dohody si žalobca
uplatnil aj úroky z omeškania.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, a to v odpore proti platobnému rozkazu, navrhol žalobu zamietnuť.

Uviedol, že sporné faktúry neeviduje vo svojom účtovníctve ani v kontrolnom výkaze. Dodal, že eviduje
vo svojom účtovníctve pohľadávky uplatnené jednotlivými žiadosťami o úhradu, ale ako pohľadávky,
ktorých splatnosť doposiaľ nenastala. Navyše, žalovaný mal za to, že medzičasom pohľadávky v celosti
zanikli. Potvrdil, že medzi ním a žalobcom vo vzťahu k žalovaným nárokom došlo k uzavretiu ústnej
dohody o predĺžení doby ich splatnosti. Poprel ale, že došlo k dohode o novom dátume splatnosti

týchto nárokov, ktorý uvádza žalobca (20.3.2023). Tvrdil, že odklad splatnosti nárokov žalobcu stále
trvá a že dôvodom pre odklad splatnosti žalovaných nárokov boli pokračujúce a naďalej prebiehajúce
rokovania strán o rádovo vyššej pohľadávke žalovaného voči žalobcovi vyplývajúcej z akvizičnej
zmluvy uzavretej medzi stranami (4.868.953,05 eur). S poukazom na neukončené rokovania strán
žalovaný argumentoval, že nároky žalobcu uplatnené v tomto konaní v čase podania žaloby ešte neboli

splatné a žaloba je preto predčasná. Pre prípad, ak by súd ustálil, že došlo k ukončeniu dohody o
odklade splatnosti pohľadávok, žalovaný žiadal, aby súd uplatnenie pohľadávok žalobcom v rozpore s
legitímnymi očakávaniami žalovaného vyplývajúcimi z prebiehajúcich rokovaní posúdil ako konanie v
rozpore s dobrými mravmi, resp. v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Záverom dodal,
že nárok žalobcu zanikol v dôsledku započítania s pohľadávkou žalovaného proti žalobcovi z akvizičnej

zmluvy.

5. Súd prvej inštancie nariadil vo veci pojednávanie na deň 10.5.2024, na ktoré sa žalobca nedostavil
a ani nenavrhol z dôležitého dôvodu jeho odročenie. Žalovaný na tomto pojednávaní navrhol, aby
súd rozhodol o žalobe rozsudkom pre zmeškanie žalobcu. Zároveň súd prvej inštancie poukázal, že

splnomocnení zástupcovia žalobcu sa dostavili na pojednávanie až po jeho riadnom ukončení.

6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §§ 278, 279, 281 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Uviedol, že žalobca bol na pojednávanie dňa 10.5.2024 riadne
predvolaný, pričom na pojednávanie sa nedostavil včas, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho

odročenie. V predvolaní na pojednávanie bol žalobca poučený o následku nedostavenia sa, vrátane
možnosti rozhodnutia o žalobe rozsudkom pre zmeškanie. Súd prvej inštancie mal za to, že boli splnené
podmienky stanovené v ust. § 278 CSP, preto rozhodol o žalobe rozsudkom pre zmeškanie žalobcu.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §§ 255, 262 CSP tak, že

žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

8. Proti rozsudku pre zmeškanie podal žalobca odvolanie, ktoré konzumovalo aj návrh na zrušenie
rozsudku pre zmeškanie. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok pre zmeškanie zrušil a vrátil

vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil tým, že neboli
splnené podmienky na vydanie takéhoto rozhodnutia (§ 356 písm. b) CSP).9. Žalobca v odvolaní uviedol, že mal záujem o verejné prejednanie sporu a dňa 21.2.2024 adresoval
súdu prvej inštancie svoje vyjadrenie, v ktorom prejavil nesúhlas s rozhodnutím vo veci bez nariadenia
pojednávania. Dňa 9.5.2024 (t. j. deň pred pojednávaním) doručil súdu prvej inštancie odvolanie plnej

moci pre predchádzajúceho splnomocnenca a tiež plnomocenstvá pre dvoch nových splnomocnencov
- A. B. a A. A.. V záujme vyhnutia sa prípadným problémom s medzimestskou prepravou zaistil svojim
splnomocnencom ubytovanie v hoteli v Košiciach, kde sa títo deň pred pojednávaním aj ubytovali a
prenocovali. Večer pred pojednávaním sa jeden zo splnomocnencov žalobcu informoval u recepčnej
hotela, koľko trvá cesta na pracovisko Mestského súdu Košice na adrese C. XX, D.. Táto mu oznámila,

že cesta autom na označenú adresu trvá cca 5 až 7 minút. Uvedené časy sa zhodujú aj s kvalifikovaným
výpočtom odhadu času dopravy počítačovou navigáciou (Google Maps, navigácia Iphone Apple). Tiež
sa informoval, či hotel stabilne spolupracuje s nejakou taxi službou, ktorej služby by na druhý deň
ráno mohli využiť, pričom odpoveď bola kladná. Žalobca poukázal, že ako je uvedené aj v odvolaním
napadnutom rozsudku pre zmeškanie, jeho splnomocnenci sa dostavili na pojednávanie až po jeho
ukončení. Podľa zápisnice o pojednávaní zo dňa 10.05.2024, ako aj podľa nahrávky z pojednávania

dostupnej v rámci elektronického súdneho spisu, pojednávanie sa začalo 10:38 hod., pričom súd
na návrh žalovaného vydal kontumačný rozsudok (a zároveň ukončil pojednávanie) o 10:43 hod.
Splnomocnenci žalobcu vstúpili do budovy Mestského súdu Košice o 10:40 - 10:41 hod., pričom do
pojednávacej miestnosti sa (po absolvovaní bezpečnostných prehliadok) dostavili o 10:44 - 10:45
hod., kde sa po vstupe a prednesení ospravedlnenia na báze v odvolaní uvádzaných skutočností od

sudcu (v tej chvíli skladajúceho na stôl nahrávacie zariadenie) dozvedeli, že pojednávanie bolo práve
ukončené vydaním kontumačného rozsudku na návrh žalovaného. Sudca následne na to ešte pred
odchodom z miestnosti (za prítomnosti zástupcu žalovaného) skontroloval plnomocenstvá a preukazy
splnomocnencov žalobcu a do zápisnice zaprotokoloval vetu obdobnú s tou, ktorá je obsiahnutá v
odseku 9. kontumačného rozsudku.

10. Žalobca mal za to, že dôvod jeho meškania na dotknuté pojednávanie ospravedlňuje jeho neskorý
príchod na pojednávanie. Argumentoval, že podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“), sp. zn. 4Cdo 132/2020 sú ospravedlniteľným dôvodom v zmysle § 281 ods.
1 CSP len také okolnosti, ktoré na strane žalobcu nastali neočakávane, boli príčinou, že sa nemohol

na pojednávanie dostaviť, prípadne svoju neúčasť vopred riadne ospravedlniť, a ktoré za danej situácie
možno považovať za dôvod ospravedlňujúci zmeškanie konania. Žalobca tvrdil, že dôvod, pre ktorý
meškal na pojednávanie, spĺňa požiadavky uvádzané v označenom rozhodnutí najvyššieho súdu, a teda
ide o dôvod v súlade so zákonom uznávaný za ospravedlniteľný dôvod meškania. Preto podal návrh na
zrušenie kontumačného rozsudku, v ktorom podrobne špecifikoval nasledovné skutkové okolnosti, pre

ktoré meškanie jeho splnomocnencov na pojednávanie považuje za ospravedlniteľný dôvod v zmysle
ust. § 281 ods. 1 CSP a k návrhu pripojil dôkazy na preukázanie ním uvádzaných tvrdení: V deň
pojednávania splnomocnenec žalobcu ešte pred 10:00 hod. požiadal recepčnú hotela, aby objednala
pre splnomocnencov taxík u hotelom využívanej taxi služby. Recepčná splnomocnencov žalobcu krátko
po 10:00 hod. informovala, že taxi služba je riadne objednaná s tým, že dispečing taxi služby potvrdil

predpokladaný príchod pred hotel v čase o 10:10 hod., čo dávalo zástupcom žalobcu dostatočný časový
priestor na ich prepravu na pojednávanie aj s časovou rezervou. Objednaná taxi služba sa v dohodnutý
čas (10:10 hod.) pred hotel nedostavila, preto splnomocnenci žalobcu okamžite požiadali recepčnú
hotela,abykontaktovalataxislužbuazistilabližšieinformácieohľadomomeškania.Taxislužbaprisľúbila
recepčnej, že taxi bude pred hotelom do 5 minút. Napriek uvedenému sa objednaný taxík nedostavil ani

do 10:15 hod. Recepčná na požiadanie splnomocnencov žalobcu opakovane kontaktovala a upomínala
taxi službu, pričom tá jej opakovane uviedla, že taxi príde najneskôr do 5 minút. Splnomocnenci žalobcu
by v takom prípade stále mali dostatok času potrebného k preprave na súd. Keď taxík nedorazil pred
hotel ani do 10:20 hod. a recepčná hotela na žiadosť splnomocnencov žalobcu znova urgovala dispečing
taxi služby, bolo recepčnej hotela a následne aj splnomocnencom žalobcu oznámené, že taxík bude

ešte niekoľko minút meškať, nakoľko sa dostal do zápchy z dôvodu havárie na trase, ktorou prichádza
k hotelu. V čase, keď sa splnomocnenci žalobcu dozvedeli o tom, že objednaný taxi nepríde ani
bezprostredne po 10:20 hod., ako aj o príčine jeho meškania, sa splnomocnencom stalo zrejmé, že sa v
danom čase už nedá obstarať alebo realizovať dostatočne rýchlu prepravu na súd (inou auto prepravou,
či pešo). Počkali preto na objednaný taxík, do ktorého nastúpili o 10:31 - 10:32 hod., ktorý ich následne

vysadilpredbudovousúduo10:39hod.Spoukazomnauvedenéokolnostipovažovalžalobcazazjavné,
že pojednávanie neignoroval. Tvrdil, že jeho splnomocnenci boli uvedení do omylu v otázke príjazdu
hotelom objednaného taxíka. Boli dvakrát ubezpečení, že taxík je na ceste a príde do 5 minút. O uvedenído omylu sa dozvedeli až tesne po 10:20 hod., kedy sa aj dozvedeli, že príčinou meškania taxíka je
dopravná nehoda na trase.

11. Žalobca argumentoval, že okrem toho, že považuje za naplnený zákonný predpoklad pre podanie
návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, sú dané aj zákonné dôvody pre podanie odvolania proti
nemu v zmysle ust. § 356 písm. b) CSP. Dodal, že sú mu známe rozdielnosti v názoroch ohľadne
možnostičinemožnostisúbežnéhovyužitia(podania)návrhunazrušenierozsudkuprezmeškaniepodľa
ust. § 181 ods. 1 CSP a odvolania proti rozsudku pre zmeškanie podľa ust. § 356 písm. b) CSP, a to či

už v odborných výkladoch dotknutých ustanovení CSP, tak aj v rozhodovacej činnosti súdov.

12. Žalobca uviedol, že podľa doslovného, gramatického výkladu ust. § 278 CSP musí sudca vydať
rozsudok pre zmeškanie žalobcu vždy vtedy, keď došlo ku kumulatívnemu naplneniu podmienok
vyjadrených v § 278 CSP. Namietal ale, že okrem naplnenia formálnych podmienok stanovených v §
278 CSP by mal súd pri vydávaní rozsudkov pre zmeškanie žalobcu, ako aj pri rozhodovaní o ponechaní

(už vydaných) rozsudkov pre zmeškanie žalobcu skúmať tiež to, či vydaním takýchto rozsudkov alebo
ich ponechaním bez zrušenia, nedochádza k porušeniu pravidiel a podmienok ustanovených pre
vedenie civilného sporového procesu v základných princípoch CSP, t. j. v článkoch 1 až 18 CSP.
Dôvodil, že pri aplikovaní doslovného, gramatického výkladu je vydávanie rozsudkov pre zmeškanie
pre prípad neospravedlnenej účasti strany na ktoromkoľvek pojednávaní koncipované ako kogentné,

povinné, bez možnosti úvahy súdu. Poukázal, že účinnosti CSP (od 1.7.2016) sa súdy v rozhodovacej
činnosti, vrátane dovolacieho prieskumu, v zásade jednotne pridržiavali prísneho, formalistického,
doslovného výkladu dotknutých ustanovení CSP, vychádzajúcom z kogentnosti pri vydávaní rozsudkov
pre zmeškanie v prípadoch čo i len jednej neospravedlnenej neúčasti strany na pojednávaní. Pokiaľ
teda došlo k naplneniu formálnych požiadaviek pre vydanie rozsudku pre zmeškanie, súdy prakticky

ďalej neposudzovali súladnosť vydania takého rozsudku so základnými zásadami CSP, ani s obsahom
ústavného práva strany na spravodlivý súdny proces. Možnú zmenu v prístupe súdov k vydávaniu
rozsudkov pre zmeškanie naznačil až Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v
uznesení sp. zn. I. ÚS 233/2019 zo dňa 4.6.2019, v ktorom vyslovil, že formalistický výklad ust. §
274 CSP, a to, že súd vždy za kumulatívneho splnenia v tomto ustanovení zakotvených zákonných

podmienok rozsudkom pre zmeškanie „žalobe vyhovie”, skutočne nie je žiaduci, najmä, ak súdne
konanie trvá dlhšiu dobu, vo veci sa uskutočnilo viac pojednávaní, na ktoré sa žalovaný riadne
dostavil, nebol v konaní nečinný a súd na návrh obidvoch strán vykonal rozsiahle dokazovanie.
Podľa názoru ústavného súdu treba návrh na vydanie rozsudku pre zmeškanie a splnenie ďalších
zákonných podmienok podľa § 274 CSP posudzovať vždy aj podľa okolností prejednávanej veci.

Napriek kogentnosti ust. § 274 CSP by pri čisto gramatickom výklade a lipnutím na formálnych
znakoch vydanie rozsudku pre zmeškanie mohlo znamenať porušenie práva na spravodlivý proces,
v neposlednom rade v tom, že pri takomto formalistickom postupe by bola odopretá strane sporu
možnosť podať riadny opravný prostriedok (odvolanie vo veci samej). Okrem toho žalobca poukázal
aj na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 121/2021 zo dňa 22.7.2021, v ktorom ústavný súd uviedol,

že rozsudok pre zmeškanie by nemal byt' využívaný s cieľom čo najrýchlejšieho a inak bezúčelného
ukončenia sporu na úkor základného práva na súdnu ochranu. Prioritou v súdnom konaní musí
zostať materiálna, nie formálna ochrana práv strán sporu. Pred formalizmom schematických poučení
je potrebné uprednostniť zváženie celého priebehu konania. Podmienky pre vydanie rozsudku pre
zmeškanie sú dané len vtedy, keď je takýto rozsudok oprávnenou sankciou za skutočnú pasivitu

strany, ktorá úmyselne mieri k zmareniu efektivity súdneho procesu, Preto musia byt' tieto podmienky
posudzované zdržanlivo s tým, že v hraničných prípadoch musí byt' uprednostnené riadne prejednanie
sporu. Zároveň žalobca dodal, že pod vplyvom uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 233/2019 sa
naznačený odklon od formalistického, doslovného aplikovania inštitútu rozsudku pre zmeškanie v súdnej
praxi od bezpodmienečnej obligatórnosti vydávania rozsudkov pre zmeškanie na pojednávaní začal vo

svojej rozhodovacej činnosti odkláňať aj najvyšší súd, ktorý v uznesení sp. zn. 5CdoGp 1/2019 zo dňa
15.7.2021 odmietol dovolanie generálneho prokurátora proti kasačnému uzneseniu Krajského súdu v
Bratislave, ktorým krajský súd (ako odvolací súd) zrušil rozsudok pre zmeškanie v spore o ochranu
osobnosti z dôvodu, že odvolací súd vyhodnotil procesnú kontumáciu žalovaného ako neadekvátnu,
vzhľadom na jedinú neúčasť jeho advokáta na nariadenom pojednávaní a celkovú aktivitu žalovaného

v spore. Argument generálneho prokurátora, že súd je za splnenia podmienok podľa § 274 CSP
vždy povinný kontumačne rozhodnúť, a to bez ohľadu na akékoľvek iné okolnosti prípadu, dovolací
súd neakceptoval. Obdobne najvyšší súd rozhodol dňa 31.3.2022 uznesením aj v inej veci pod sp.
zn. 7Cdo/326/2021, kde z podrobností prípadu je zrejmé, že súd prvej inštancie rozhodol na návrhžalovaného na pojednávaní rozsudkom pre zmeškanie žalobcu z dôvodu, že sa jeho advokát bez
ospravedlnenianedostavilnanariadenépojednávanie.Súdtaktorozhodolponiekoľkýchrokochvedenia
sporu, pričom nevykonal žiadne dokazovanie. Nariadil spolu štyri pojednávania, z ktorých sa advokát

žalobcuvjednomprípadeospravedlnilzozdravotnýchdôvodovadvochpojednávanísariadnezúčastnil.
V spore bol procesne aktívny a reagoval na všetky výzvy súdu riadne a včas. Jediným jeho pochybením
bolo teda zanedbanie povinnej účasti na kritickom pojednávaní. V postupe súdu prvej inštancie videl
odvolací súd neprípustný formalizmus a na základe odvolania žalobcu kontumačný rozsudok zrušil.
Zároveň zrušil aj uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý návrh žalobcu na zrušenie

rozsudku pre zmeškanie. Proti kasačnému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie.
Najvyšší súd dovolanie odmietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že ak sú splnené
zákonné podmienky na rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie podľa § 274, resp. § 278 CSP, nie je
povinnosťou súdu rozhodnúť touto skrátenou formou, ale ide o fakultatívnu možnosť súdu. A teda v
prípade splnenia zákonných podmienok podľa § 274, resp. § 278 CSP, je súd vždy povinný pred vydaním
rozsudku pre zmeškanie zobrať na zreteľ okolnosti konkrétneho sporu. Opačný, teda jazykový výklad

§ 274, resp. § 278 CSP možno posudzovať ako príliš formálny, ktorý by mohol viest' k odmietnutiu
spravodlivosti (denegatio iustitiae). Imperatívna dikcia „na pojednávaní rozhodne” ustanovenia § 278
CSP je obmedzená ústavne konformným výkladom podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, a to s prihliadnutím
na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 233/2019 v druhovo obdobnej veci týkajúcej sa ust. §
274 CSP. Žalobca považoval pre objasnenie úvah o prístupe k aplikovaniu inštitútu rozsudku pre

zmeškanie na pojednávaní tiež nález Ústavního soudu ČR zo dňa 23.2.2016, sp. zn. IV ÚS 3143/15,
ktorý sa zasadzuje pri aplikovaní inštitútu rozsudku pre zmeškanie na pojednávaní v súdnej praxi za
uvážlivosť a zdržanlivosť, pričom v hraničných situáciách pred formalistickým prístupom a rýchlosťou
konania uprednostňuje záujem nad materiálnym prieskumom uplatňovaných práv, ako aj dôsledné
zohľadňovanie okolností daného prípadu, procesnú aj celkovú aktivitu vo väzbe na predmet sporu tej

strany, ktorá by mala byt' postihovaná, základné zásady civilného procesu s dôrazom na materiálnu
stránku ústavného práva na spravodlivý proces.

13. Žalobca tvrdil, že na formalizmus v prístupe súdu prvej inštancie pri vydávaní odvolaním
napadnutého rozsudku pre zmeškanie poukazujú aj časové okolnosti, za akých v deň pojednávania

vydal rozsudok pre zmeškanie, ktoré žalobca zistil zo zápisnice Mestského súdu Košice z pojednávania
zo dňa 10.05.2024, ako aj zo zvukovej nahrávky z pojednávania, a to nasledovné : (i) 10:38:00 —
10:41:00-sudcazačínanahrávaťaotvárapojednávanie,(ii)10:41:02—10:41:55-zástupcažalovaného
navrhuje, aby súd žalobu zamietol rozsudkom pre zmeškanie žalobcu, (iii) 10:41:57 — 10:42:37 - sudca
začína protokolovať návrh žalovaného, konštatuje doručenie predvolania žalobcovi a jeho neprítomnosti

na pojednávaní, (iv) 10:42:42 — 10:43:40 sudca vyhlasuje rozsudok, (v) medzi dokončením návrhu
žalovaného na vydanie rozsudku pre zmeškanie a začiatkom vyhlasovania rozsudku pre zmeškanie
uplynulo 42 sekúnd. Podľa žalobcu je evidentné, že v spore, kde bol postihnutý vydaním rozsudku
pre zmeškanie, nebol pasívny a mal záujem na prejednaní veci, čo preukazuje to, že (i) podal návrh
na vydanie platobného rozkazu, ktorý riadne odôvodnil a zaplatil súdny poplatok vo výške 29.047,50

eur, (ii) dňa 24.1.2024 predložil súdu v stanovenej lehote vyjadrenie k odporu žalovaného a návrh na
pokračovanie v súdnom konaní, (iii) dňa 21.2.2024 adresoval súdu vyjadrenie, v ktorom prejavil svoj
nesúhlas s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania a požiadal súd o vytýčenie pojednávania
vo veci, (iv) dňa 9.5.2024, t. j. deň pred pojednávaním žalobca doručil súdu odvolanie plnej moci pre
predchádzajúceho splnomocnenca a predložil plnomocenstvá pre nových splnomocnencov, (v) obaja

splnomocnenci žalobcu sa na pojednávanie v deň 10.5.2024 dostavili, a to len jednu až dve minúty
po samotnom vyhlásení rozsudku pre zmeškanie, (vi) žalobca aj inak aktívny ohľadne obhajoby ním
žalobouuplatnenéhonároku(predmetusporu)-ajpozačatísporudochádzalomedzistranamikpočetnej
vzájomnej komunikácií. Ohľadne postupu súdu prvej inštancie pri vydávaní kontumačného rozsudku
žalobca poukázal aj na zaužívaný, spoločensky akceptovaný úzus (zvyklosť), ktorou je tzv. „akademická

štvrťhodinka", t. j. čas, ktorý sa zhovievavo venuje meškajúcemu. Poukázal v tejto súvislosti i na to,
že príslušný sudca už na daný deň nemal po predmetnom pojednávaní zakončenom kontumačným
rozsudkom naplánované žiadne ďalšie pojednávanie.

14. Podľa žalobcu je možné konštatovať, že v tomto prípade dochádza ku kolízii vedľa seba stojacich

verejných záujmov, a to konkrétne zásady hospodárnosti na jednej strane a práva na spravodlivý proces
a súdnu ochranu (vrátane práva na verejné prerokovanie veci) na druhej strane. Dôvodil, že na riešenie
takýchto kolízií v súdnych konaniach aplikujú súdy tzv. test proporcionality, ktorého cieľom je zistiť či je
konkrétny zásah do práv účastníkov konania adekvátny vzhľadom na sledovaný legitímny účel. Žalobcatvrdil, že súd prvej inštancie pred vydaním kontumačného rozsudku test proporcionality nevykonal a
uprednostnil pri jeho vydaní výlučne formalistický prístup. Preto žalobca vykonal test proporcionality
sám v rámci odvolania, pričom sa opieral o všeobecne zaužívanú metodiku testovania proporcionality,

ktorá pozostáva z troch „subtestov", a to vhodnosti, nevyhnutnosti a proporcionality v užšom význame.
Pokiaľ ide o subtest vhodnosti, uviedol, že aj napriek všeobecnej spôsobilosti účinkov vydania rozsudku
pre zmeškanie naplniť legitímny účel, nepredstavuje jeho vydanie resp. použitie vždy vhodný nástroj
na dosiahnutie naplnenia princípu hospodárnosti. Zastal názor, že vydanie rozsudku pre zmeškanie je
spôsobilé naplniť legitímny účel a dodal, že nevhodnosť prostriedku síce môže oslabiť jeho efektivitu, no

nemôže úplne vylúčiť jeho schopnosti dosiahnuť sledovaný legitímny účel. V nadväznosti na uvedené
žalobca považoval test vhodnosti za splnený. Pokiaľ ide o test nevyhnutnosti, žalobca argumentoval, že
súdprvejinštanciemoholnamiestovydaniakontumačnéhorozsudkupočkaťaspoň15minútsotvorením
pojednávania pre prípad meškania žalobcu, keď sudca nemal naplánované žiadne ďalšie pojednávania.
Tým by sa zabezpečilo, že by žalobca neprišiel o právo obhajovať svoj nárok verejne pred súdom.
Vzhľadom na to, že výška žalobcom uplatneného nároku (cca jeden milión eur) nie je zanedbateľná,

bolo možné objektívne predpokladať, že v prípade vydania kontumačného rozsudku žalobca podá
odvolanie, čo bude viest' k predĺženiu konania a k zvýšeniu nákladov pre obe sporové strany. Preto
súd prvej inštancie podľa žalobcu mohol namiesto vydania kontumačného rozsudku rozhodnúť o
odročení pojednávania. Popri tom mohol uložiť žalobcovi aj poriadkovú pokutu za nedostavenie sa
na pojednávanie na čas. Vzhľadom na uvedené argumenty mal žalobca za to, že test nevyhnutnosti

nie je možné považovať za splnený, keď vydanie kontumačného rozsudku nebolo nevyhnutné. K testu
proporcionality v užšom význame žalobca dôvodil, že vydaním kontumačného rozsudku sa dosiahol
sledovaný legitímny účel (hospodárnosť konania) len formálne a povrchne, keďže sa na základe neho
síce umožnilo rýchle ukončenie konania na prvej inštancii, no týmto krokom sa zároveň otvorili dvere
k odvolaciemu konaniu, ktoré v konečnom dôsledku predĺži celý proces a zvýši náklady pre obe strany

sporu. Sumarizujúc uvedené žalobca uzavrel, že prínosy vydania kontumačného rozsudku neprevažujú
nad negatívnymi dôsledkami tohto kroku, a teda že zásah do práv žalobcu v tomto prípade nie je
proporcionálny.

15. K súbehu návrhu na zrušenie kontumačného rozsudku a odvolania žalobca uviedol, že sa

nestotožňuje s argumentáciou ústavného súdu vyjadrenou v náleze III. ÚS 287/2023, a to že z povahy
inštitútov odvolania proti rozsudku pre zmeškanie a návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie je
vylúčené ich súbežné použitie. Žalobca namietal, že každý z týchto inštitútov má zakotvené špecifické
právne dôvody pre ich uplatnenie a každý z týchto inštitútov zjavne sleduje aj svoj osobitý, vecný
účel. Každý z týchto prostriedkov súdnej nápravy je aj odlišne spoplatnený. Podľa žalobcu v konkrétnej

súdnej veci môže súbežne byť daný ako ospravedlniteľný dôvod neprítomnosti na pojednávaní a vznik
skutočností, ktoré zakladajú nesplnenie procesných podmienok pre vydanie rozsudku pre zmeškanie.

16. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol odvolanie žalobcu proti rozsudku pre zmeškanie
odmietnuť a žalovanému priznať proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol,

že súd prvej inštancie žalobcu riadne písomne poučil o možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie
podľa ust. § 278 CSP s tým, že žalobca na toto poučenie reagoval podaním zo dňa 21.2.2024,
ktorým potvrdil porozumenie poučenia o možnosti vydania rozsudku podľa ust. § 278 CSP, ďalej súd
prvej inštancie písomne predvolal žalobcu, a to vrátane právneho zástupcu žalobcu – advokátky Mgr.
Veroniky Krištofovej. Aj v rámci predvolania zo dňa 8.4.2024 súd prvej inštancie žalobcu opakovane

písomne poučil a upozornil na možné následky nedostavenia sa na pojednávanie, vrátane možnosti
vydať rozsudok pre zmeškanie podľa ust. § 278 CSP. Žalobca sa na pojednávanie včas nedostavil a
svoju neprítomnosť na pojednávaní vôbec neospravedlnil, a to riadne (vážnymi okolnosťami) a včasne
(pred začatím pojednávania). Právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 10.5.2024
kvalifikovane navrhol vydanie rozsudku pre zmeškanie podľa ust. § 278 CSP. S poukazom na uvedené

mal žalovaný za to, že zákonné podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie boli splnené.

17. Žalovaný poukázal, že súd prvej inštancie o návrhu žalobcu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie
rozhodol tak, že tento návrh uznesením zamietol. Predmetné uznesenie žalobca odvolaním nenapadol,
z čoho vyplýva, že ho rešpektuje a považuje ho za zákonné a jeho závery za správne. Žalovaný aj

s ohľadom na právoplatnosť uznesenia súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu žalobcu na zrušenie
rozsudku pre zmeškanie vyjadril presvedčenie, že žalobca koná účelovo a špekulatívne, čo môže podľa
žalovaného súvisieť s priebehom mimosúdnych rokovaní medzi sporovými stranami, ktoré prebiehali
nielen pred začatím konania, ale prebiehajú aj v súčasnosti. V tejto súvislosti žalovaný dodal, že krátkopo podaní návrhu na zrušenie rozsudku a podaní odvolania žalobca oslovil žalovaného s možnosťou
dokončenia nezávislého auditu v zmysle bodu 5.6. akvizičnej zmluvy, ktoré by malo vplyv na celkové
urovnanie nárokov medzi sporovými stranami, ktoré medzi sebou vnímajú ako sporné, ako aj tohto

konania.

18. K námietke žalobcu o neodročení pojednávania súdom žalovaný dôvodil, že súd prvej inštancie
v čase pojednávania objektívne nemohol vedieť o akýchkoľvek hypotetických dôvodoch, pre ktoré sa
žalobca rozhodol nezúčastniť pojednávania. Preto nemal dôvod postupovať podľa ust. § 183 ods. 1

a 3 CSP a ani povinnosť vykonať posúdenie možného dôvodu odročenia pojednávania podľa ust. §
183 ods. 4 CSP, ak žalobca pred pojednávaním nežiadal o jeho odročenie. Žalovaný mal za to, že
bezdôvodným zásahom súdu do priebehu konania v podobe odročenia pojednávania bez zákonného
dôvodu by konal súd prvej inštancie svojvoľne a navyše aj v rozpore so základnými zásadami civilného
sporovéhokonania,mimoinéhoajzásadyzákonnosti(inakbykonalnadrámeczákona),zásadyrovnosti
sporových strán (konal by bez zákonného titulu výlučne v prospech jednej zo sporových strán, navyše

takej, ktorá porušuje zákon), zásady kontradiktórnosti konania (nahrádzal by procesnú aktivitu sporovej
strany), prejednacej zásady (hľadaním dôvodu pre odročenie pojednávania by prekročil zákonný rámec
činnosti súdu a prejednaciu zásadu by povýšil až na vyhľadávaciu zásadu) ale aj zásad hospodárnosti
a rýchlosti konania.

19. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, o ktorú sa žalobca v odvolaní opiera,
žalovaný argumentoval, že ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 233/2019 odmietol ústavnú sťažnosť
sťažovateľky (sporovej strany, v neprospech ktorej bol vydaný rozsudok pre zmeškanie) ako zjavne
neopodstatnenú. Z popisu priebehu sporu vyplýva, že išlo o identickú skutkovú situáciu, kde sporová
strana bola zastúpená, bola poučená v zmysle § 273 a § 278 CSP a nasl., právny zástupca sporovej

strany sa pojednávania nezúčastnil, keď dôvodom neúčasti právneho zástupcu sporovej strany mala
byť údajná nepriaznivá dopravná situácia, ktorá ostala v konaní nepreukázaná. S poukazom na
uvedené sa žalovaný domnieval, že žalobca predmetné rozhodnutie dezinterpretuje. Čo sa týka
nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 121/2021, tam išlo podľa žalovaného o významne odlišnú
skutkovú situáciu, keď sporová strana nebola zastúpená, bola poučená v zmysle § 273 a § 278 CSP,

pojednávania sa nezúčastnila, spor pôvodne trval šesť rokov a dôvodom neúčasti sporovej strany bola
náhla hospitalizácia konateľky sťažovateľa (zlyhávanie srdca) a druhý konateľ, syn prvej konateľky, sa
nedostavil na pojednávanie pre poskytnutie neodkladnej pomoci matke v ohrození života. Ďalej žalobca
poukazoval aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo 326/2021, ktorým dovolanie odmietol, pričom
sajednaloospor,ktorýbolvedenýniekoľkorokovavrámcitohtosporubolinariadenéštyripojednávania.

Z uvedeného dôvodu žalovaný považoval argumentáciu takýmto rozhodnutím za irelevantnú, tvrdiac,
že nejde o porovnateľnú situáciu ako v danom prípade.

20. Žalovaný uzavrel, že návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie podal žalobca dňa 27.5.2024,
v ktorom deklaroval ospravedlniteľný dôvod na zmeškanie pojednávania. V tomto čase preto žalobca

netvrdil, že by podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie neboli splnené. Následne podal žalobca
dňa 19.6.2024 odvolanie, v ktorom už deklaruje nesplnenie podmienok pre vydanie napadnutého
rozsudku. Žalovaný uviedol, že sa stotožňuje s argumentáciou ústavného súdu vyjadrenou v náleze III.
ÚS 287/2023, a to že z povahy inštitútov odvolania proti rozsudku pre zmeškanie a návrhu na zrušenie
rozsudku pre zmeškanie je úplne vylúčené ich súbežné použitie, pretože buď (i) žalobca tvrdí, že existuje

ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý zmeškal pojednávanie, ktorý nevyhnutne musí preukázať, alebo (ii)
žalobca tvrdí, že podmienky pre vydanie rozsudku neboli dané, čím ale potom sám seba spochybňuje
s ohľadom na jeho predchádzajúcu procesnú argumentáciu v konaní.

21. V odvolacej replike žalobca zotrval na svojej argumentácii a odmietol tvrdenie žalovaného, že

považuje uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie za
zákonné a jeho závery za správne, nakoľko proti nemu nepodal odvolanie. Tvrdil, že naopak sa s ním
nestotožňuje, avšak rozhodol sa, že skoncentruje svoju obranu na konania o podanom odvolaní proti
rozsudku pre zmeškanie, lebo (i) v konaní o odvolaní je pre súd vyššieho stupňa vytvorený väčší priestor
pre posúdenie toho, či je vydanie kontumačného rozsudku a jeho udržanie súladné nielen s doslovným

výkladom ust. § 278 CSP, ale aj s ustanoveniami o základných princípoch CSP a ústavným právom
žalobcu na spravodlivý súdny proces, (ii) odpadnú očakávané argumenty žalovaného o nemožnosti
súbežného vedenia konania o návrhu na zrušenie kontumačného rozsudku a o podanom odvolaní proti
nemu, (iii) vedením len jedného z konaní dôjde k rýchlejšiemu ukončeniu celého súdneho sporu.22. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na svojej argumentácii.

23. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd po zistení, že odvolanie podala strana sporu, v neprospech
ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario) odvolanie žalobcu podľa § 386 písm. c) CSP odmietol z dôvodu podľa § 356 písm. b) CSP.

24. Podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalobcu z dôvodu, že sa nedostavil na

pojednávanie, upravuje ust. § 278 CSP, podľa ktorého na pojednávaní rozhodne súd o žalobe podľa §
137 písm. a) na návrh žalovaného rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobu zamietne, ak
a) sa žalobca nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní
na pojednávanie bol žalobca poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku
pre zmeškanie a
b) žalobca neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami.

25. Rozsudok pre zmeškanie žalobcu podľa ust. § 278 CSP je osobitným druhom súdneho rozhodnutia.
K otázke, či súd musí bez ďalšieho vydať rozsudok pre zmeškanie, alebo či má prihliadať aj na konkrétne
okolnosti daného sporu a rozsudok pre zmeškanie v určitých prípadoch nevydať, hoci sú na to splnené
formálne zákonné predpoklady, uviedol ústavný súd v uznesení I. ÚS 233/2019 zo dňa 4. júna 2019

nasledovné : „Podľa názoru ústavného súdu treba návrh na vydanie rozsudku pre zmeškanie a splnenie
ďalších zákonných podmienok podľa § 274 CSP posudzovať vždy aj podľa okolností prejednávanej veci.
Napriek kogentnosti ustanovenia § 274 CSP by pri čisto gramatickom výklade a lipnutím na formálnych
znakoch vydanie rozsudku pre zmeškanie mohlo znamenať porušenie práva na spravodlivý proces, v
neposlednom rade v tom, že pri takomto formalistickom postupe by bolo odopreté strane sporu možnosť

podať riadny opravný prostriedok (odvolanie vo veci samej).“ Napriek tomu, že závery citovaného
uznesenia ústavného súdu sa vzťahujú na rozsudok pre zmeškanie žalovaného podľa ust. § 274 CSP,
odvolací súd zastáva názor, že sú vzhľadom na porovnateľnú konštrukciu podmienok pre rozhodovanie
rozsudkom pre zmeškanie žalovaného (§ 274 CSP) aplikovateľné aj rozsudok pre zmeškanie žalobcu
(§ 278 CSP).

26. Žalobca rozsudok pre zmeškanie napadol odvolaním, ktoré konzumovalo aj návrh na jeho zrušenie.
Rozsiahlo opísal dôvody, ktoré podľa jeho názoru odôvodňujú záver, že z ospravedlniteľného dôvodu
zmeškal pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie. Tvrdil, že meškanie
na pojednávanie bolo zapríčinené a nastalo v dôsledku okolností vyššej moci, a to z dôvodu nepriaznivej

dopravnej situácie spôsobenej dopravnou nehodou, ktorá zmarila posledný možný včasný odchod
splnomocnencov žalobcu na pojednávanie. Žalobca dôvodil, že nemal žiadnu objektívnu možnosť
ovplyvniť riešenie takejto situácie. V odvolaní proti rozsudku pre zmeškanie argumentoval tým, že
z povahy odvolania proti rozsudku pre zmeškanie a návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie nie je
vylúčené ich súbežné použitie, pretože každý z týchto inštitútov má zakotvené špecifické právne dôvody

pre ich uplatnenie a každý z týchto inštitútov zjavne sleduje aj svoj osobitý, vecný účel. Nespochybnil,
že podmienky pre rozhodnutie o žalobe rozsudkom pre zmeškanie žalobcu stanovené v ust. § 278 CSP
boli formálne splnené, tvrdil však, že pri rozhodovaní sporu takouto formou rozhodnutia dochádza ku
kolízii vedľa seba stojacich záujmov, a to konkrétne zásady hospodárnosti na jednej strane a práva na
spravodlivýprocesasúdnuochranu(vrátaneprávanaverejnéprerokovanieveci)nastranedruhej.Preto

považoval za potrebné podrobiť otázku rozhodovania o žalobe rozsudkom pre zmeškanie tzv. testom
proporcionality (čo súd prvej inštancie podľa žalobcu nespravil), ktorého cieľom je zistiť, či je konkrétny
zásah do práv sporových strán adekvátny vzhľadom na sledovaný legitímny účel. Na podporu svojich
tvrdení poukázal i na viaceré rozhodnutia najvyšších súdnych autorít k otázke rozhodovania o žalobe
rozsudkom pre zmeškanie (viď. odsek 12. tohto uznesenia).

27. Odvolací súd udáva, že Civilný sporový poriadok vo svojich ustanoveniach upravuje dve možnosti
pre žalobcu, ktorými môže dosiahnuť zrušenie rozsudku pre zmeškanie, a tými sú návrh na zrušenie
rozsudku pre zmeškanie a odvolanie proti rozsudku pre zmeškanie. Rozdiel medzi nimi spočíva
v tom, že v prípade návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie žalobca namieta existenciu

ospravedlniteľného dôvodu, pre ktorý sa nedostavil na pojednávanie pri splnení zákonných podmienok.
Pri odvolaní proti rozsudku pre zmeškanie už nenamieta existenciu ospravedlniteľného dôvodu,
ale namieta existenciu kumulatívneho splnenia podmienok pre vydanie rozsudku pre zmeškanie.
Z uvedeného je zrejmé, že sa jedná o dva rozdielne obranné prostriedky žalobcu proti rozsudku prezmeškanie. Napriek vyššie uvedeným odlišnostiam môže dôjsť (a v praxi aj bežne dochádza) k ich
kumulácii, ako tomu napokon je aj v prejednávanej veci. V takýchto prípadoch je súd povinný vychádzať
z charakteru namietanej vady, teda či žalobca namieta primárne existenciu ospravedlniteľného dôvodu

- vtedy bude mať prednosť postup v zmysle § 281 ods. 1 CSP a o návrhu rozhodne súd prvej inštancie,
alebo bude žalobca namietať nesplnenie podmienok na vydanie rozsudku pre zmeškanie, kedy je
vytvorený priestor pre postup podľa § 356 písm. b) CSP.

28.Zobsahuspisuodvolacísúdzistil,žeonávrhužalobcunazrušenierozsudkuprezmeškanierozhodol

súd prvej inštancie uznesením č. k. 26Cb/4/2024-345 zo dňa 17.7.2024. Nakoľko predmetné uznesenie
žalobca nenapadol odvolaním, i keď mu ust. § 357 písm. h) CSP umožňovalo, dňa 3.8.2024 nadobudlo
právoplatnosť.

29. V návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie žalobca argumentoval dôvodmi, ktoré odvolací
súd zhrnul v odseku 9. tohto uznesenia, pričom tieto dôvody súd prvej inštancie nepovažoval za

ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré žalobca zmeškal pojednávanie vo veci, preto návrh na zrušenie
rozsudku pre zmeškanie zamietol. Skutočnosť, že žalobca nepodal proti uzneseniu súdu prvej inštancie
ozamietnutínávrhunazrušenierozsudkuprezmeškanieodvolaniemázanásledok,žežalobcavyčerpal
možnosť, aby odvolací súd posudzoval, či na strane žalobcu boli alebo neboli dané ospravedlniteľné
dôvody, pre ktoré zmeškal pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie.

30. Podľa § 365 písm. b) CSP, odvolanie nie je prípustné proti rozsudku pre zmeškanie okrem prípadov,
že neboli splnené podmienky na vydanie takéhoto rozhodnutia.

31. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že odvolanie proti rozsudku pre zmeškanie

zákon pripúšťa len z dôvodu, že neboli splnené podmienky na jeho vydanie. Podmienky pre rozhodnutie
o žalobe rozsudkom pre zmeškanie žalobcu sú upravené v ust. § 278 CSP. V zmysle nich sa vyžaduje,
aby (i) bola podaná žaloba na plnenie podľa ust. § 137 písm. a) CSP, (ii) žalobca bol riadne a včas
predvolaný na pojednávanie, pričom včasnosť predvolania na pojednávanie treba vykladať v súlade
s ust. § 178 ods. 2 CSP, čo znamená, že predvolanie musí byť doručené žalobcovi, resp. jeho

zástupcovi spravidla najmenej päť dní predo dňom, kedy sa má pojednávanie konať, (iii) žalobca
v predvolaní na pojednávanie bol poučený o následku nedostavenia sa, vrátane možnosti vydania
rozsudku pre zmeškanie, (iv) žalobca sa nedostavil na pojednávanie vo veci, (v) žalobca svoju
neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami, pričom podmienka, že sa žalobca riadne
a včas neospravedlnil, musí byť splnená v čase, keď súd rozhoduje o vydaní rozsudku pre zmeškanie

asúčasneplatí,žesúdnemôžeprihliadaťnaskutočnosti,ktorémuvtejdobeneboliznáme,(vi)žalovaný,
ktorý je prítomný na pojednávaní, podal návrh na rozhodnutie o žalobe rozsudkom pre zmeškanie.
Všetky vyššie uvedené podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalobcu musia byť splnené
práve na tom pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vydaný.

32. V danom prípade žalobca podal žalobu na plnenie podľa ust. § 137 písm. a) CSP. Dňa 8.4.2024
súd prvej inštancie predvolal sporové strany na pojednávanie, pričom v predvolaní (č. l. 204 spisu) ich
poučil, že ak sa na predvolanie riadne a včas nedostavia a svoju neprítomnosť neospravedlnia včas
a vážnymi okolnosťami, súd na návrh druhej strany rozhodne rozsudkom pre zmeškanie (§ 274 a § 278
CSP). Predvolanie na pojednávanie súd prvej inštancie doručil dňa 9.4.2024 žalobcovi (doručenka na č.

l. 205 spisu) aj jeho vtedajšej právnej zástupkyni Mgr. Veronike Krištofovej, advokátke, spolu s duplikou
žalovaného a jej prílohami (doručenka na č. l. 206 spisu). Z uvedeného je zrejmé, že predvolanie na
pojednávanie bolo žalobcovi doručené v lehote podľa § 178 ods. 2 CSP. Zo zápisnice z pojednávania
zo dňa 10.5.2024 aj z audiozáznamu z tohto pojednávania vyplýva, že žalovaný vzhľadom na súdom
prvej inštancie protokolovanú neprítomnosť žalobcu a jeho zástupcov na pojednávaní navrhol, aby súd

rozhodol o žalobe rozsudkom pre zmeškanie žalobcu, pričom súd prvej inštancie v zmysle uvedeného
návrhu aj rozhodol, keď žalobu zamietol. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 10.5.2024 zároveň
vyplýva, že splnomocnení zástupcovia žalobcu sa do pojednávacej miestnosti dostavili až po ukončení
pojednávania.

33. Z obsahu spisu odvolací súd ďalej zistil, že žalobca podal návrh na vydanie platobného rozkazu
dňa 28.9.2023 na upomínacom súde, ktorý dňa 15.11.2023 vydal platobný rozkaz. Žalovaný podal proti
platobnému rozkazu odpor s odôvodnením a vzhľadom na to, že žalobca v zákonom stanovenej lehote
navrhol pokračovanie v konaní na príslušnom súde podľa ust. § 10 ods. 3 resp. v zmysle § 14 ods. 3zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní, dňa 26.1.2024 upomínací súd postúpil vec Mestskému
súdu Košice ako súdu príslušnému na jej prejednanie. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie
dňa 7.2.2024 poučil žalobcu o jeho procesných právach a povinnostiach (vrátane možnosti rozhodnutia

o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa § 278 CSP) a dňa 8.4.2024 nariadil termín pojednávania
na deň 10.5.2024, na ktorom pojednávaní na návrh žalovaného rozhodol o žalobe rozsudkom pre
zmeškanie žalobcu.

34. Odvolací súd nespochybňuje, že súd má možnosť rozhodnúť sa, či rozsudok pre zmeškanie podľa

§ 278 CSP vydá alebo nie, a tým nepristupovať k návrhu žalovaného iba formálne bez toho, aby
zároveň zohľadnil aj materiálnu stránku sporu a širšie aspekty dovtedajšieho konania v ich vzájomných
súvislostiach. Súdu tým vzniká priestor na to, aby prihliadol aj na konkrétne okolnosti sporu a rozsudok
pre zmeškanie v určitých prípadoch nevydal, i keď formálne zákonné predpoklady na to splnené sú.
Práve k nežiaducemu formalizmu pri vydávaní rozsudku pre zmeškanie sa vyjadril aj ústavný súd v
uznesení I. ÚS 233/2019 zo dňa 4.6.2019, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal.

35. V prejednávanom spore však nemožno podľa odvolacieho súdu opomenúť, že súd prvej inštancie
rozhodol o žalobe rozsudkom pre zmeškanie na prvom nariadenom pojednávaní, len necelé štyri
mesiace po tom, ako mu bola vec postúpená upomínacím súdom. Konanie teda netrvalo po dlhší čas
a nebolo v rámci neho vykonané také dokazovanie, ktoré by umožnilo súdu prvej inštancie zhodnotiť

procesnú obranu žalovaného ako nepresvedčivú, prípadne rozpornú. Navyše odvolací súd dodáva, že
mu nie sú známe dôvody, ktoré splnomocneným zástupcom žalobcu bránili aspoň telefonicky oznámiť
konajúcemu súdu, že na pojednávanie sa nedokážu dostaviť včas pre vzniknuté komplikácie, ktoré
v odvolaní opísali, a o ktorých v krátkom čase pred pojednávaním nepochybne vedeli.

36. Pokiaľ žalobca namieta, že súd prvej inštancie mohol namiesto vydania kontumačného rozsudku
počkať aspoň pätnásť minút s otvorením pojednávania pre prípad meškania žalobcu, keď sudca nemal
naplánované žiadne ďalšie pojednávania, odvolací súd poukazuje, že súd prvej inštancie v uznesení
č. k. 26Cb/4/2024-345 zo dňa 17.7.2024, ktorým zamietol návrh žalobcu na zrušenie rozsudku pre
zmeškanie, v odseku 10. uviedol, že pojednávanie začal s omeškaním ôsmich minút o 10:38 hod., keď

pred otvorením pojednávania sudca preveroval prípadnú prítomnosť žalobcu v spoločných priestoroch
súdu pred pojednávacou miestnosťou a v jej blízkom okolí. Zároveň súd prvej inštancie dodal,
že z opatrnosti a korektnosti počkal s otvorením pojednávania pre prípad nevýrazného omeškania
žalobcu. K argumentácii žalobcu o „akademickej pätnásť minútovke“ súd prvej inštancie v odseku 14.
uznesenia správne uviedol, že pojednávanie nie je spoločenskou udalosťou, neformálnym stretnutím

ani nezáväzným podujatím a omeškanie účasti a neprítomnosť na ňom zasahuje do práv a záujmov
ostatných účastníkov.

37. K tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie mohol namiesto vydania kontumačného rozsudku
rozhodnúť o odročení pojednávania (príp. mohol popri tom uložiť žalobcovi aj poriadkovú

pokutu za nedostavenie sa na pojednávanie na čas), odvolací súd udáva, že možnosť súdu
odročiť pojednávanie zákon podmieňuje existenciou dôležitých dôvodov. Skutočnosť, že odročenie
pojednávania predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla, že vec sa má rozhodnúť na prvom
pojednávaní, vyplýva aj zo zákonnej formulácie prípustnosti odročenia pojednávania, a to len
z dôležitých dôvodov.

38. Z obsahu spisu odvolací súd nezistil, že v danom prípade boli dané dôležité dôvody na odročenie
pojednávania na strane súdu prvej inštancie, ktoré by odôvodňovali odročenie pojednávania, a ktoré
súd prvej inštancie nemohol predvídať pri príprave a nariadení termínu pojednávania. Odročenie
pojednávania je možné aj na návrh strany sporu alebo jej zástupcu, pričom rovnako aj v tomto prípade

platí, že odročenie pojednávania prichádza do úvahy len z dôležitého dôvodu, teda ak sa strana sporu
alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôžu dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno
spravodlivo požadovať, aby sa na pojednávaní dali zastúpiť. Takýto návrh ale žalobcom podaný nebol,
preto neprichádzalo do úvahy ani to, aby súd prvej inštancie odročil pojednávanie podľa § 183 ods.
1 vety druhej CSP. Zároveň odvolací súd dodáva, že posúdenie dôležitosti dôvodu na odročenie

termínu pojednávania posudzuje súd podľa konkrétnych okolností prípadu a môže ich preveriť len
zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti o odročenie termínu pojednávania
(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Obdo 19/2014).39. Sumarizujúc vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že podmienky pre rozhodnutie o žalobe
rozsudkom pre zmeškanie žalobcu uvedené v ust. § 278 CSP v danom prípade naplnené boli (viď.
odsek 32. tohto uznesenia). S poukazom na to, že súd prvej inštancie rozhodol o žalobe rozsudkom

pre zmeškanie na prvom nariadenom pojednávaní, teda konanie netrvalo po dlhší čas a navyše ako
už odvolací súd uviedol, nebolo v rámci neho vykonané také dokazovanie, ktoré by umožnilo súdu
prvej inštancie zhodnotiť procesnú obranu žalovaného ako nepresvedčivú, prípadne rozpornú, dospel
odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o žalobe rozsudkom pre zmeškanie
neprichýlil k formalistickému výkladu ust. § 278 CSP.

40. Keďže odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal dôvod prípustnosti odvolania, odvolací
súd odvolanie odmietol.

41. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 2 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal proti

žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

42.Totorozhodnutie prijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
v ustanovení § 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak
bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu

vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd

dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).