Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, January 31, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoPr/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214205634
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4214205634.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr.
Romana Greguša a JUDr. Mareka Olekšáka, v spore žalobkyne v 1. rade: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom: C. X. XXXX XXXX/X, XXX XX D., zastúpenej: JUDr. Ema Zacharová, advokát s.r.o. so sídlom:
Forgáchova bašta 5676/7, 940 01 Nové Zámky, IČO: 47 237 023, žalobkyne v 2. rade: E. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom: G. XXXX/XX, XXX XX D., zastúpenej: JUDr. Ema Zacharová, advokát s.r.o. so

sídlom: Forgáchova bašta 5676/7, 940 01 Nové Zámky, IČO: 47 237 023, žalobkyne v 3. rade: E.
H., nar. XX.XX.XXXX, bytom: I. XXXX/X, XXX XX D., zastúpenej: JUDr. Ema Zacharová, advokát
s.r.o. so sídlom: Forgáchova bašta 5676/7, 940 01 Nové Zámky, IČO: 47 237 023, ako aj: Mgr. RNDr.
Mária Zacharová, PhD. so sídlom: Forgáchova bašta 5676/7, 940 01 Nové Zámky, IČO: 52 864 910 a
žalobkyne v 4. rade: E. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom: K. XXX/XX, XXX XX D., zastúpenej: JUDr. Ema
Zacharová, advokát s.r.o. so sídlom: Forgáchova bašta 5676/7, 940 01 Nové Zámky, IČO: 47 237 023,

proti žalovanej: G. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom: D. XX/XX, XXX XX G. – M. N., zastúpenej: LMH Legal,
s.r.o. so sídlom: Moyzesova 314/39, 900 01 Modra, IČO: 55 137 652, o nároky z pracovnoprávneho
vzťahu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 15Cpr/2/2014 – 1354 zo
dňa 1. júna 2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 15Cpr/2/2014 – 1354 zo dňa 1. júna 2023 zrušuje

a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyne v 1. až 4. rade sa žalobou doručenou Okresnému súdu Komárno dňa 24.03.2014
domáhali zaplatenia nárokov z pracovnoprávnych vzťahov na tom skutkovom základe, že žalovaná bola
živnostníčkou pod obchodným nemom G. L., IČO: 35 048 298, miesto podnikania Hlavná 61, Ďulov
Dvor, 945 01 Komárno. Podnikateľskú činnosť začala 01.02.1998 a ukončila 31.12.2013. Predmetom
jej činnosti bola maloobchodná a veľkoobchodná činnosť v rozsahu voľnej živnosti, ktorú činnosť

vykonávala aj v prevádzkami Komárňanská 56, 947 01 Hurbanovo. Žalovaná bola zamestnávateľkou,
žalobkýň v 1. až 4. rade. Pracovali u nej v pracovnom pomere, a to žalobkyňa v 1. rade (A. B.) od
05.01.1998, žalobkyňa v 2. rade (E. F.) od 08.12.2007, žalobkyňa v 3. rade (E. H.) od 01.12.2004 a
žalobkyňa v 4. rade (E. J.) od 01.06.2006. Žalobkyne tvrdili, že odo dňa 07.10.2013 im žalovaná prestala
prideľovať prácu, nikdy im nezabezpečovala stravovanie a neodmeňovala ich za prácu v sobotu a v
sviatok a za nadčasovú prácu tak, ako jej to ukladá zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“). Žalovaná sa pokúsila žalobkyniam dňa 08.10.2013
doručiť výpoveď dohodou ku dňu 06.10.2013, ktorú odmietli prevziať, pretože dohodnúť sa s ňou o
skončení pracovného pomeru bez nároku na odstupné nechceli. Prípisom zo dňa 07.10.2013, ktorý
žalobkyniam zaslala žalovaná poštou v obálke 30.10.2013, im žalovaná oznámila, že sa dohodla s p.
O. I., že práva a povinnosti z ich pracovných zmlúv prejdú naňho; takáto dohoda však uzatvorená
nebola. Pán I. im oznámil, že kúpil zásoby a uzatvoril nájomnú zmluvu na nebytové priestory a

ponúkol im uzatvorenie dohody o vykonaní práce. Dohodu s ním uzatvorili s tým, že pokiaľ im prácu
neprideľovala žalovaná, tak chceli uňho pracovať na dohodu od 07.10.2013 do skončenia sporu spredošlouzamestnávateľkou.Nap.O.I.neprešliprávaapovinnostizpracovnoprávnychvzťahov,akona
preberajúceho zamestnávateľa. Vyplýva to z kúpnej zmluvy z 10.10.2013, ktorú uzatvoril so žalovanou.
Ako žalobkyne informoval p. O. I., k delimitácii pracovníkov nedošlo, pretože sa na tom nedohodli, a

preto mu ani žalovaná neodovzdala žiadnu personálnu agendu, zoznam pracovníkov, osobné spisy,
mzdové listy. Keďže žalovaná žalobkyniam prácu neprideľovala a pán I. ich informoval, že k uzatvoreniu
zmluvy o predaji podniku neprišlo, neprišlo ani k inému nástupníctvu, tak vznikli prekážky v práci na
strane žalovanej, za čo bola podľa žalobkýň povinná poskytnúť im náhradu mzdy v sume priemerného
zárobku podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Svoje nároky žalobkyne žalovanej oznámili prípisom zo

dňa 11.11.2013. Keďže im žalovaná nevyplatila náhradu mzdy za mesiac október 2013 do 25 dní od jej
splatnosti,takokamžiteskončilipracovnýpomer,každáprípisomz17.12.2013,všetkyžalovanáprevzala
19.12.2013. Výplatný termín určený nemali. Žalovaná žalobkyniam podľa ich tvrdenia neposkytovala
stravné a ani ho nezabezpečovala napriek tomu, že jej túto povinnosť ukladá Zákonník práce. Keďže
žalovaná neposkytovala a ani nezabezpečovala stravu, mala žalobkyniam poskytnúť finančný príspevok
podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce. Ani tento im neposkytla, pritom však mohli chodiť na stravovanie

do stravovacieho zariadenia neďaleko pracoviska, v ktorom je poskytované denné menu. Prípisom z
08.01.2014 vyzvali žalovanú na náhradu stravného a to pre žalobkyňu v 1. rade (A. B.) v roku 2011 za
225 odpracovaných dní vo výške 855,- eur, v roku 2012 za 225 odpracovaných dní vo výške 869,40 eura,
v roku 2013 za 170 odpracovaných dní vo výške 680,- eur x 2 = 404,40 eura, v roku 2013 nevyčerpala
celú dovolenku, žiadala preplatiť 3 dni za čo jej patrí náhrada mzdy v sume cca 15,51 eura/deň, teda

46,53 eura. Pre žalobkyňu v 2. rade (E. F.): v roku 2011 za 224 odpracovaných dní vo výške 851,20 eura,
v roku 2012 za 217 odpracovaných dní vo výške 837,40 eura, v roku 2013 za 167 odpracovaných dní vo
výške 668,- eur x 2 = 356,60 eura. Pre žalobkyňu v 3. rade (E. H.): v roku 2011 za 225 odpracovaných
dní vo výške 855,- eur, v roku 2012 za 168 odpracovaných dní vo výške 747,80 eura, v roku 2013 za
168 odpracovaných dní vo výške 672 eur x 2 = 274,80 eura, v roku 2013 nevyčerpala celú dovolenku,

žiadala preplatiť 5 dní, za čo jej patrí náhrada mzdy v sume cca 15,51 eura/deň, teda 77,55 eura. Pre
žalobkyňu v 4. rade (E. J.): v roku 2011 za 225 odpracovaných dní vo výške 855,- eur, v roku 2012
za 225 odpracovaných dní vo výške 869,40 eura, v roku 2013 za 173 odpracovaných dní vo výške
692 eur x 2 = 416,40 eura. Keďže žalobkyne nemali k dispozícii dochádzku, ktorú je zamestnávateľ
povinný viesť a archivovať, tak v žalobe nárok vypočítali na počet pracovných dní, pričom v ňom nie sú

zahrnuté soboty a nedele, ktoré tiež pracovali. Za prácu v nedeľu im platila žalovaná príplatok v sume
8,- eur, za soboty a sviatky im príplatok neplatila. Vo sviatky zvykli mať pracovnú dobu od 6.00 hod. do
14.00 hod., vtedy sa striedali - jedna dvojica pracovala jeden sviatok a druhá dvojica pracovala druhý
sviatok. Ak vyšiel sviatok na sobotu, alebo piatok tak pracovali do 22.00 hod. Teda pracovali obe dvojice
na zmeny. Náhradné voľno za prácu vo sviatok nikdy nečerpali. Na základe uvedeného žalobkyne

žiadali priznať: (i) nárok na náhradu mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3
Zákonníka práce od 07.10.2013 do 19.12.2013 (53 pracovných dní) a nárok na výplatu za výpovednú
dobu 2 mesiace (40 pracovných dní) a nárok na preplatenie nevyčerpanej dovolenky: žalobkyňa v 1.
rade (A. B.) pri priemernej čistej dennej mzde 15,51 eura vo výške 1.488,96 eura; žalobkyňa v 2. rade
(E. F.) pri priemernej čistej dennej mzde 14,90 eura vo výške 1.385,70 eura; žalobkyňa v 3. rade (E.

H.) pri priemernej čistej dennej mzde 15,51 eura vo výške 1.519,98 eura; žalobkyňa v 4. rade (E. J.) pri
priemernej čistej dennej mzde 14,99 eura vo výške 1.394,07 eura; (ii) nárok na náhradu stravného za
obdobie od 01.01.2011 do 06.10.2013: žalobkyňa v 1. rade (A. B.) vo výške 2.404,40 eura; žalobkyňa
v 2. rade (E. F.) vo výške 2.356,60 eura; žalobkyňa v 3. rade (E. H.) vo výške 2.274,80 eura; žalobkyňa
v 4. rade (E. J.) vo výške 2.416,40 eura; (iii) nárok na mzdové zvýhodnenie za soboty a sviatky a

prácu nadčas (priemerne týždenne 8,25 hod.): žalobkyňa v 1. rade (A. B.) za obdobie od 01.04.2011 do
06.10.2013 (30 mesiacov) vo výške 480,30 eura (počítané z 33 hod. mesačne nadčas, hodinová mzda
1,94 eura, príplatok 25 %); žalobkyňa v 2. rade (E. F.) za obdobie od 01.04.2011 do 06.10.2013 (30
mesiacov) vo výške 460,50 eura, žalobkyňa v 3. rade (E. H.) za obdobie od 01.04.2011 do 06.10.2013
(30 mesiacov) vo výške 480,30 eura; žalobkyňa v 4. rade (E. J.) za obdobie od 01.04.2011 do 06.10.2013

(30 mesiacov) vo výške 462,90 eura.

2. Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 15Cpr/2/2014 – 1354
zo dňa 1. júna 2023 (ďalej aj len „napadnutý rozsudok“) tak, že vo výroku I. uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 4.570,96 eura s 5,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.570,96

eura od 20.03.2014 do zaplatenia; žalobkyni v 2. rade sumu 4.570,99 eura s 5,5 % ročným úrokom z
omeškania zo sumy 4.570,99 eura od 20.03.2014 do zaplatenia; žalobkyni v 3. rade sumu 4.488,49 eura
s 5,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.488,49 eura od 20.03.2014 do zaplatenia; žalobkyni v 4.
rade sumu 4.581,78 eura s 5,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.581,78 eura od 20.03.2014do zaplatenia. Vo výroku II. priznal žalobkyniam v 1. až 4. rade voči žalovanej nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

3. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania, predložených
listinných dôkazov, ako aj z oboznámenia spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 13Cpr/1/2014 mal
za preukázané, že pracovný pomer žalobkýň v 1. až 4. rade, ako zamestnankýň u žalovanej ako
zamestnávateľky, sa skončil okamžitým skončením pracovného pomeru v zmysle § 69 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce zo dňa 17.12.2013, jeho doručením žalovanej, teda dňom 19.12.2013. Dôvodom

na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalobkýň bola skutočnosť, že žalovaná ako
zamestnávateľka nevyplatila zamestnankyniam - žalobkyniam mzdu za obdobie od 07.10.2013 do
19.12.2013. Platnosť predmetného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalobkýň
ku dňu 19.12.2013 bola predmetom konania Okresného súdu Komárno vedeného pod sp. zn.
13Cpr/1/2014. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za nesporné a preukázané, že žalobkyne
v 1. až 4. rade mali nárok na náhradu mzdy za obdobie od 07.10.2013 do 19.12.2013, počas ktorého

ich pracovný pomer nesporne trval a zamestnávateľka (žalovaná) im prácu neprideľovala. Žalovaná ako
zamestnávateľka mala podľa súdu prvej inštancie povinnosť prideľovať prácu žalobkyniam v zmysle
ustanovenia § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce až do platného skončenia pracovného pomeru, teda
do 19.12.2013. Keďže však prácu žalobkyniam neprideľovala, vznikli na jej strane odo dňa 07.10.2013
(tento deň bol v konaní nesporný a ustálený stranami sporu) prekážky v práci na strane zamestnávateľa

v zmysle §142 ods. 3 Zákonníka práce, za ktoré patrila žalobkyniam náhrada mzdy v sume ich
priemerného zárobku. Súd prvej inštancie preto priznal žalobkyniam v 1. až 4. rade nárok na jeho
náhraduzaobdobieod07.10.2013do06.10.2013,tedazaobdobie,kedyžalovanáakozamestnávateľka
prestala žalobkyniam prácu prideľovať až do dňa skončenia ich pracovného pomeru, vo výške podľa
vyčíslenia v znaleckých posudkoch č. 04/2021, č. 05/2021, č. 06/2021 a č. 07/2021.

4. K nároku žalobkýň na stravné súd prvej inštancie poukázal na povinnosť zamestnávateľa podľa
ust. § 152 ods. 1 a 2 Zákonníka práce. Žalobkyne podľa súdu prvej inštancie zhodne popreli tvrdenie
žalovanej, že sa im strava poskytovala takým spôsobom, že si mohli z predajne potravín, kde pracovali
vziať potraviny resp. nakúpiť potraviny za symbolické ceny, čo malo pokryť povinnosť zamestnávateľa

poskytovať zamestnancom stravné. Súd prvej inštancie preto priznal žalobkyniam nárok na finančný
príspevok za stravovanie v zmysle § 151 ods. 2 a ods. 6 Zákonníka práce vo výške podľa vyčíslenia v
znaleckých posudkoch č. 04/2021, č. 05/2021, č. 06/2021 a č. 07/2021, a to za obdobie od 20.03.2011
[(obdobie troch rokov od podania žaloby o nároky z pracovných vzťahov na súd prvej inštancie zo
dňa 20.03.2014 v súlade s ust. § 100 a ust. § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“)] do 19.12.2013 (okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalobkýň).

5. K nároku žalobkýň na náhradu za prácu nadčas súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku uviedol, že podľa ust. § 121 Zákonníka práce patrí zamestnancovi za prácu nadčas dosiahnutá

mzda a mzdové zvýhodnenie vo výške najmenej 25 % priemerného zárobku. Mzdové zvýhodnenie
za prácu vo sviatok určuje ust. § 122 Zákonníka práce. Za túto prácu podľa neho patrila žalobkyniam
dosiahnutá mzda, ktorá bola na základe predložených výplatných listín žalobkyniam vyplatená, avšak
z predmetných výplatných listín nevyplýva, že by žalobkyniam bolo poskytnuté aj mzdové zvýhodnenie
vo výške najmenej 50 % priemerného zárobku. Takáto mzda im podľa súdu prvej inštancie patrila

aj za prácu vykonávanú počas nepretržitého odpočinku - ten upravuje ust. § 93 Zákonníka práce.
Pracovali každú sobotu, každú druhú nedeľu a každý sviatok v zmysle vyššie uvedených rozvrhov práce.
Definícia pojmu štátny sviatok je upravená v zákone č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch
pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov. Súd prvej inštancie na základe
vykonaného dokazovania vyhodnotil ako dôvodný nárok žalobkýň na náhradu mzdy za sviatok a za

dni pracovného pokoja v rozsahu: 6. január - Zjavenie Pána (Traja králi); Veľký piatok; 1. máj - Sviatok
práce; 8. máj - Deň víťazstva nad fašizmom; 15. september - Sedembolestná Panna Mária; 1. november
- Sviatok všetkých svätých; 24. december - Štedrý deň (od 6.00 hod. do 12.00 hod.); 25. december -
Prvý sviatok vianočný. Zároveň podľa súdu prvej inštancie patrí žalobkyniam mzdové zvýhodnenie za
prácu vykonávanú počas nepretržitého odpočinku v zmysle § 93 Zákonníka práce. Keďže z vykonaného

dokazovania nebolo podľa súdu prvej inštancie preukázané, že by žalobkyniam žalovaná takéto mzdové
zvýhodnenie vyplatila, priznal im nárok na mzdové zvýhodnenie vo výške 25 % za prácu nadčas podľa
§ 121 ods. 1 Zákonníka práce a vo výške 50 % za prácu vo sviatok v zmysle § 122 Zákonníka práce,
vo výške vyčíslenom v znaleckých posudkoch č. 04/2021, č. 05/2021, č. 06/2021 a č. 07/2021, a to zaobdobie od 20.03.2011 (obdobie troch rokov od podania žaloby o nároky z pracovných vzťahov v súlade
s ust. § 100 a ust. § 101 Občianskeho zákonníka) do 19.12.2013 (okamžitého skončenia pracovného
pomeru žalobkýň).

6. K náročnosti práce žalobkýň súd prvej inštancie uviedol, že z výsluchov sporových strán mal
preukázané, že pracovná činnosť žalobkýň spĺňala predpoklady na zaradenie do pracovnej činnosti
so zaradením do II. stupňa náročnosti. Keďže z listinných dôkazov, predovšetkým pracovných zmlúv
a výške dohodnutej odmeny za prácu, ako aj z výsluchu strán sporu bolo podľa súdu prvej inštancie

preukázané, že žalovaná zaradila žalobkyne do práce so zaradením do I. stupňa náročnosti, v zmysle
ktorej by však neboli oprávnené pracovať s finančnou hotovosťou ani byť hmotne zodpovedné za
zverenýtovarahodnotyanáplňprácezamestnankýňpozostávalazvyššieuvedenýchčinností,vzmysle
zaradenia práce do II. stupňa náročnosti im za prácu mala patriť mzda vo výške 1,2-násobku mzdy
určenej pre stupeň náročnosti I. Keďže súd prvej inštancie pokladal tento nárok za dôvodný a nesporne
nevyplácaný, priznal žalobkyniam v 1. až 4. rade nárok na jeho náhradu za obdobie od 20.03.2011

(obdobie troch rokov od podania žaloby o nároky z pracovných vzťahov na súd zo prvej inštancie dňa
20.03.2014 v súlade z § 100 a §101 Občianskeho zákonníka) do 06.10.2013 (obdobia, kedy fakticky
zamestnankyne prestali vykonávať prácu) v zmysle vyčíslenia podľa znaleckých posudkov č. 04/2021,
č. 05/2021, č. 06/2021 a č. 07/2021.

7. Pokiaľ ide o nároky za nevyčerpanú dovolenku, súd prvej inštancie uviedol, že v prípade žalobkyne
v 1. rade (A. B.) jej vznikol nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od
01.01.2013 do 19.12.2013. Žalovaná tento nárok počas konania nepoprela, iba rozporovala skutočnosť,
že nebol uplatnený v presnej výške pri podaní žaloby, ale bol špecifikovaný, až po vykonaní znaleckého
dokazovania pri zmene petitu žaloby zo strany žalobkýň. Súd prvej inštancie považoval tento nárok za

nesporný, námietku žalovanej vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže nárok ako taký žalobkyňa v 1. rade
uviedla už v pôvodnej žalobe zo dňa 20.03.2014. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni v 1. rade tento
nárok vo výške vyčíslenom podľa znaleckého posudku č. 05/2021.

8. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že na základe výsluchu strán

sporu,atopredovšetkýmžalobkýňv1.až4.rademalzapreukázané,žežalobkyne,akozamestnankyne
žalovanej vykonávali pracovnú činnosť - predavačky u žalovanej a ich pracovná doba bola na základe
rozvrhu vypracovaného, resp. určeného žalovanou cez pracovné dni ráno od 6.00 hod. do 22.00 hod.,
kde pracovali dve predavačky na dve smeny s tým, že jedna smena trvala 8 hodín, teda dve pracovali
pred obedom a dve poobede. V soboty pracovali taktiež v rovnakom režime, dve na dve smeny. V

nedeľu pracovali, v lete od 8.00 do 16.00 hod. a v zime od 8.00 do 14.00 hod., a v tento deň sa
striedalitak,žekaždúnedeľupracovalidvezamestnankyneavrovnakomrežimepracovaliajcezsviatky.
Z výsluchu strán mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaná žalobkyniam za prácu cez víkend a
vo sviatok žiadne príplatky neplatila a za nedeľu im platila sumu 8,- eur za celý deň, teda vrátane bežnej
mzdy. Pracovnou náplňou žalobkýň bolo preberať tovar, kontrolovať záručné doby, predávať, pracovať

s pokladňou, oceňovať, uhrádzať cenu za tovar, upratovať, všetko. Robili aj uzávierky pokladne. Výška
mzdy bola vypočítavaná žalovanou na základe evidenčnej listiny. Evidencia dochádzky bola vedená
na evidenčnej listine ešte v jednom zošite, kde bol uvádzaný odpracovaný počet hodín, hodinová
sadzba a vypočítaná mzda. Týmto zošitom disponovala žalovaná, bol súčasťou spisu Okresného súdu
Komárno sp. zn. 13Cpr/1/2014, kde bol uložený v prílohovej obálke. Po právoplatnom skončení tejto

veci bol vrátený žalovanej, avšak pre potreby konania v tejto veci ho už žalovaná predložiť nevedela
z dôvodu, že nevedela, kde sa nachádza. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaná neuniesla
dôkazné bremeno v zmysle § 150 a 151 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj len „CSP“) a počas celého konania neposkytla súdu žiaden dôkaz o
skutočnostiach, ktoré tvrdila na svoju obranu. Žalovaná podľa súdu prvej inštancie počas celého konania

neprodukovala žiadne dôkazy a účinne sa jej nepodarilo poprieť skutočnosti tvrdené žalobkyňami, ktoré
bolipodporenélistinnýmidôkazmiaichvýsluchmi.Žalovanánamietalapočasceléhokonaniapremlčanie
nárokov žalobkýň a vierohodnosť a odborné zistenia znaleckých posudkov organizácie INŠTITÚT
ZNALCOV SÚDNEHO INŽINIERSTVA, družstvo, ev. č. 900267, ktoré žalobkyne v konaní predložili,
avšak nijako konkrétne nepreukázala nesprávnosť týchto tvrdení, neuviedla aké nároky žalobkýň boli

uspokojené, v ktorých konkrétnych výpočtoch sú znalecké posudky nepresné a v čom spočíva ich
omyl. Žalovaná nepredložila v konaní vlastný znalecký posudok a zároveň nesúhlasila s vykonaním
znaleckého dokazovania súdom. Žalovaná mala možnosť predložiť listiny a uviesť skutočnosti, ktoré v
zmysle jej námietok v znaleckých posudkoch neboli zohľadnené a ktoré by boli následne dopracovanéa na ich základe prehodnotené možné závery posudkov, avšak neurobila tak, a preto vyhodnotil súd
prvej inštancie námietku a obranu žalovanej týkajúcu sa znaleckých posudkov ako neúčinnú a znalecké
posudky vyhotovené organizáciou INŠTITÚT ZNALCOV SÚDNEHO INŽINIERSTVA, družstvo, ev. č.

900267 vyhodnotil ako vypracované v súlade s ust. § 209 ods. 2 CSP.

9. K námietke premlčania vznesenej žalovanou súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyne si svoje
nároky, čo do dôvodu a z časti aj čo do výšky uplatnili v žalobe zo dňa 20.03.2014. Poukázal na
to, že v pracovnom práve sa nároky z pracovno-právnych vzťahov premlčujú v zmysle ustanovení

Občianskeho zákonníka. V zmysle ust. § 100 Občianskeho zákonníka, sa právo premlčí, ak sa
nevykonalo v dobe v zákone ustanovenej. Túto dobu ustanovuje § 101 Občianskeho zákonníka tak,
že premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V zmysle
uvedeného, premlčacia lehota začala plynúť dňa 20.03.2014. Keďže žalobkyne všetky svoje nároky
špecifikovali na základe znaleckých posudkov č. 04/2021, č. 05/2021, č. 06/2021 a č. 07/2021, v ktorých
boli nároky vyčíslené odo dňa 20.03.2011 až do dňa uplynutia nároku na jednotlivé špecifikované nároky,

súd prvej inštancie vyhodnotil vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú.

10. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol vo výroku II. napadnutého rozsudku
v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keďže žalobkyne boli v konaní voči žalovanej úspešnou stranou sporu
v rozsahu 100 %.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v celom rozsahu (výrok I. aj II.) odvolanie
a navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu
zamietne a žalovanej prizná nárok na náhradu trov konania; alternatívne, aby napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedla, že rozsudok považuje za nesprávny

z nasledovných dôvodov:
a) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP];
b) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností [§
365 ods. 1 písm. e) CSP];

c) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§
365 ods. 1 písm. f) CSP];
d) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1
písm. h) CSP].

12. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozsudku opomenul zhodnotiť všetky dôkazy, z ktorých by bolo možné čerpať
skutočnosti významné pre právne posúdenie veci, resp. dôkazy, ktorých vykonanie navrhla žalovaná
na podporu svojich právne významných tvrdení. Už táto vada je podľa nej sama o sebe dôvodom na
zrušenie napadnutého rozsudku. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa nej nevyplýva vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov a jednoznačným právnym záverom
na strane druhej, ktorý sa dostal do zjavného nesúladu so skutkovými zisteniami, resp. z nich v
žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia rozsudku nevyplývajú, čím došlo k porušeniu práva žalovanej
na spravodlivý proces. Napriek možno zdaniu rozsiahleho odôvodnenia napádaného rozhodnutia je
podľa žalovanej celé odôvodnenie (jeho podstata) de facto len v niekoľkých bodoch (54. až 63.),

pričom však v týchto bodoch odôvodnenia úplne absentuje vecné zhodnotenie všetkých dôkazov vo
vzájomnej súvislosti a vysporiadanie sa s podstatnými argumentmi oboch strán sporu (nielen žalovanej),
čo robí rozsudok nepreskúmateľný ako celok. Zo strany žalovanej mala byť jej procesná obrana a
najpodstatnejšie skutkové a právne tvrdenia pomerne jednoducho zhrnuté v písomnej záverečnej reči zo
dňa 03.05.2023, avšak súd prvej inštancie sa podľa nej s podstatnými argumentmi, procesnou obranou,

predloženými listinnými dôkazmi v odôvodnení vôbec nevysporiadal, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť
napádaného rozhodnutia a tým uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. K tomu
ďalej uviedla, že v rozpore so svojím predbežným právnym názorom súd prvej inštancie priznal dokonca
navýšenej žalovanej sumy oproti pôvodne podanej žalobe v zmysle uznesenia o zmene petitu žaloby v
zápisnici zo dňa 23.08.2021, keď žalobný návrh bol rozšírený (navýšená pôvodná žalovaná suma) po

viac ako siedmich rokoch od podania žaloby. Akékoľvek navýšenie bolo podľa žalovanej nepochybne
premlčané, k čomu bola z jej strany vznesená aj námietka premlčania (písomne v podaní zo dňa
14.05.2021).13. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, žalovaná namietala, že písomným
podaním zo dňa 24.06.2020 doručila súdu prvej inštancie listinné dôkazy v podobe mzdových listov za
obdobie 1/2011 až 8/2013 ku každej žalobkyni. Zároveň ako listinné dôkazy predložila výplatné pásky

za obdobie 1/2011 až 8/2013, z ktorých podľa nej vyplývalo, že v žalovanom období boli žalobkyniam
vyplatené všetky nároky vzniknuté z pracovno-právneho vzťahu. Zároveň zo strany žalovanej malo
byť preukázané vyplatenie nevyčerpanej dovolenky každej zo žalobkýň na konci pracovnoprávneho
vzťahu. Uvedené listinné dôkazy nie sú podľa žalovanej v žiadnej časti odôvodnenia súdom prvej
inštancie relevantne vyhodnotené a tento sa s nimi jednoducho nevysporiadal. Naproti tomu dôvodnosť

žalobného nároku, ako vyplýva z viacerých častí odôvodnenia napádaného rozhodnutia, je podľa nej
založená “na ústnych výpovediach žalobkýň“ (ktoré si s odstupom času ich výpovede pred súdom v
roku 2022 dokonca údajne presne pamätali rozvrh práce z obdobia rokov 2011 až 2013), čo ako dôkaz
a dôvodnosť žalovanej sumy nemôže podľa žalovanej bez ďalšieho obstáť. Ďalej žalovaná uviedla,
že písomným podaním zo dňa 27.01.2021 doručila súdu prvej inštancie listinné dôkazy vzťahujúce
sa k časti uplatneného nároku – finančného príspevku na stravovanie. V tomto podaní mala žalovaná

vysvetliť, že nárok na finančný príspevok žalobkyniam nevznikol, pretože im žalovaná zabezpečovala
priamo stravovanie na prevádzke. Keďže táto otázka bola založená na ústnych výpovediach (tvrdenie
žalovanej o zabezpečovaní stravovania / popretie tvrdenia žalovanej žalobkyňami), žalovaná predložila
6x čestné prehlásenia iných bývalých zamestnankýň o tom, že dohodnutá forma stravovania bola
žalovanou zabezpečovaná. Uvedené zamestnankyne pracovali v rovnakej prevádzke ako žalobkyne,

čím sa malo potvrdiť podľa žalovanej účelové spochybňovanie týchto skutočností žalobkyňami. Vyššie
uvedené listinné dôkazy súd prvej inštancie podľa nej nielenže vôbec nevyhodnotil, ale nenachádzajú
sa ani pri vymenovaní dôkazov v bode 23. odôvodnenia napádaného rozsudku, kde súd prvej inštancie
zhrnul, z ktorých dôkazov tvoriacich obsah spisu vychádzal. Zároveň podľa žalovanej platí, že súd prvej
inštancie nerozhodol podľa § 185 ods. 1 CSP, že tieto dôkazy vôbec nevykoná, čo je podľa nej ďalšou

vadou konania v prípade, ak sa im chcel v odôvodnení vyhnúť.

14. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP žalovaná uviedla, že v tomto konaní
nijakým spôsobom nenamietala a v konaní nebola sporná skutočnosť, ako došlo k ukončeniu pracovno-
právneho vzťahu medzi žalobkyňami a žalovanou (okamžitým skončením pracovného pomeru v zmysle

právoplatne skončeného konania vedeného Okresným súdom Komárno pod sp. zn. 13Cpr/1/2014). Súd
prvej inštancie však podľa nej (vychádzajúc z bodov 54. až 56. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia)
buď vôbec nepochopil argumentačné námietky žalovanej vo vzťahu k nárokom na náhradu mzdy za
výpovednú lehotu (ust. § 69 ods. 4 Zákonníka práce) a náhradu priemerného zárobku za obdobie
neprideľovania práce (ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce) alebo ich posúdil zmätočne a nekontextuálne,

čo vyplýva z ustáleného záveru súdu v bode 54. odôvodnenia o tom, že prechod zamestnancov bol
spôsobenýadministratívnympochybenímatátoteóriabolavkonanípodsp.zn.13Cpr/1/2014vyvrátená.
Žalovaná v zmysle písomných podaní (najmä podania zo dňa 11.09.2020 ako aj záverečnej reči zo
dňa 3.5.2023) podľa nej namietala niečo úplne iné resp. úplne v inej rovine, ktorá zostala zrejme
nepochopená a dehonestujúco bagatelizovaná. Skutočnosť, že Zákonník práce spája s okamžitým

skončením pracovného pomeru vznik nároku na náhradu mzdy za výpovednú lehotu automaticky podľa
žalovanej neznamená, že uplatnenie takéhoto nároku je aj v súlade s dobrými mravmi s poukazom
na konkrétne skutkové okolnosti v tejto veci, ktoré mali byť žalovanou niekoľkokrát uvedené. Žalovaná
v tejto súvislosti poukázala na to, že medzi ňou a p. I. boli v roku 2013 viaceré rokovania o prevzatí
prevádzky potravín žalovanej, pri ktorom malo byť dohodnuté, že dôjde rovnako tak aj k prechodu

zamestnancov a len z dôvodu formálnych nedostatkov (absencie úradne overeného podpisu na zmluve)
k prechodu zamestnancov nedošlo, pričom žalovaná mala byť pri dohadovaní odovzdania prevádzky
potravín po celý čas uvádzaná do omylu, že nový majiteľ prevádzky má záujem a prevezme aj jej
zamestnankyne. Keďže tento právny stav podľa vlastných slov nevyvolala žalovaná a bolo potrebné
ho ad hoc vyriešiť, mala sa so zamestnankyňami dohodnúť na skončení pracovného pomeru ku dňu

06.10.2013 ústnou dohodou. Akceptácia skončenia pracovného pomeru týmto spôsobom podľa nej
vyplývala z faktického a nespochybniteľného konania samotných žalobkýň, keď (i) sa všetky zúčastnili
na vykonaní inventúry pred odovzdaním prevádzky (inventúra sa podľa žalovanej vykonávala vždy
štandardne ku koncu roka, nie v jeho priebehu); (ii) ku dňu 06.10.2013 prevzali mzdu za mesiac
september 2013 ako aj časť mesiaca október 2013 (bez namietania alebo uplatnenia akýchkoľvek

ďalších nárokov a prípadného sporovania ukončenia pracovného pomeru); (iii) zúčastnili sa na spoločnej
rozlúčkovej večeri, na ktorej im mala žalovaná poďakovať za dlhoročnú spoluprácu a odovzdať vecné
dary. V rozpore s vyššie uvedeným žalovaná podľa jej slov ani len netušila, že žalobkyne v 2. až 4. rade
sa dohodli “poza jej chrbát“ s novým majiteľom prevádzky, že u neho nastúpia na dohodu o vykonanípráce (dohody mali byť podpísané už 04.10.2013, t. j. o 3 dni skôr, ako malo dôjsť k samotnému
odovzdaniu prevádzky) a žalovaná rovnako ani len netušila, že po takmer dvoch mesiacoch po tom, ako
fakticky ukončili žalobkyne pracovný pomer zo žalovanou ústnou dohodou, budú následne prezentovať

klamlivé tvrdenia o tom, že žalovaná im údajne neprideľuje prácu, odošlú jej list o okamžitom skončení
pracovného pomeru zo strany zamestnanca, aby si mohli uplatňovať nároky, ktoré sa viažu k tomuto
spôsobu skončenia pracovného pomeru. Žalovaná vzhľadom na celkový kontext skutkového stavu,
ktorý žalobkyne v žalobe neuviedli, popierala v konaní dôvodnosť nároku na náhradu mzdy podľa § 69
ods. 4 Zákonníka práce, pretože jeho uplatnenie vzhľadom na skutkové okolnosti je podľa nej možné

považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa ust. § 15 Zákonníka práce. Žalovaná vzhľadom
nauvedenépopieralavkonanídôvodnosťnárokunanáhradumzdyzaobdobieúdajnéhoneprideľovania
práce podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce, keď žalobkyne o prideľovanie práce podľa nej nežiadali,
do práce ku žalovanej sa nedostavovali a žalovaná im reálne ani nemala kde a akú inú prácu poskytnúť.
Uvedené nároky boli súdom prvej inštancie podľa odvolateľky automaticky priznané bez ohľadu na to,
že ide o nároky týkajúce sa tej istej práce v tej istej prevádzke, čo je podľa nej de facto logicky nemožné.

15. Ďalej na margo odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP žalovaná uviedla, že ďalším
nesprávnym skutkovým zistením z vykonaného dokazovania (ktoré nebolo zohľadnené komplexne
a malo vychádzať z účelových výpovedi žalobkýň) bolo riešenie otázky stravovania, čo súd prvej
inštancie odôvodnil v bode 27. a 57. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Podľa odvolateľky nie

je jasné, ako súd prvej inštancie spravodlivo a nestranne vyhodnotil vzájomne protichodné tvrdenia
žalobkýň a žalovanej o zabezpečovania stravovania, resp. prečo túto otázku vyhodnotil v prospech
žalobkýň, keď žiadnym spôsobom nezohľadnil listinné dôkazy predložené žalovanou v tomto smere.
Žalovaná dodala, že v žiadnom písomnom podaní nikdy netvrdila, že zákonná povinnosť zabezpečiť
zamestnancom stravovanie bola splnená alternatívnym spôsobom v podobe toho, že si mohli nakúpiť

potraviny v prevádzke za zvýhodnené ceny, ale uvedené tvrdila nad rámec zabezpečovania stravovania
s tým, že poskytovala svojim bývalým zamestnankyniam aj takéto “výhody“, ktoré nemusela. Závery
súdu prvej inštancie v bode 27. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú podľa nej zmätočné a
nesprávne skutkové zistenia založené na vyhodnotení dokazovania, kedy písomné podanie žalovanej
zo dňa 16.05.2014 a ďalšie boli značne dezinterpretované. Žalovaná mala tiež v konaní tvrdiť a

konkrétnymi listinnými dôkazmi (výplatnými páskami a mzdovými listami) preukázať, že žalobkyniam
boli vyplácané v ich mzde za príslušné žalované obdobie všetky súvisiace nároky ako príplatky za
prácu vo sviatok a pod., a preto uplatnené nároky podľa ust. § 122 a § 121 Zákonníka práce dôvodne
poprela. V bode 58. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie podľa žalovanej dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam o tom, že z vykonaného dokazovania údajne nebolo preukázané, že

by žalobkyniam bolo vyplácané mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok a nadčas, čo nie je podľa nej
pravdou. Rovnako súd prvej inštancie podľa žalovanej nesprávne vyhodnotil z vykonaného dokazovania
skutkové okolnosti ohľadom vyplatenia nevyčerpanej dovolenky žalobkyne v 1. rade, čo rovnako nie
je podľa nej pravdou a z listinných dôkazov má vyplývať, že jej boli vyplatené všetky nároky vrátane
náhrady za nevyčerpanú dovolenku.

16. Z vykonaného dokazovania mal dospieť súd prvej inštancie aj k nesprávnym skutkovým zisteniam
aj ohľadom zaradenia žalobkýň ako zamestnankýň do stupňa náročnosti práce v bode 59. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, keď podľa žalovanej v rozpore so zákonnou požiadavkou vykonania
dokazovania (každý dôkaz samostatne a následne všetky vo vzájomnej súvislosti) nevyhodnotil obsah

pracovných zmlúv žalobkýň v 2. až 4. rade s výsluchmi oboch strán sporu dôvodiac, že z výsluchov strán
sporu bolo preukázané, že činnosť žalobkýň spĺňala 2. stupeň náročnosti práce. Súd prvej inštancie
v bode 59. odôvodnenia napadnutého rozsudku skonštatoval, že žalovaná zaradila žalobkyne do 1.
stupňa náročnosti práce, v zmysle ktorého by však neboli oprávnené pracovať z finančnou hotovosťou
ani byť hmotne zodpovedné za zverený tovar a hodnoty, čo však podľa nej nebolo možné bez toho,

aby mali uzavretú dohodu o hmotnej zodpovednosti, čo v konaní preukázané nebolo (ani ako súčasť
pracovnej zmluvy ani ako samostatný dokument). Do akej miery teda žalobkyne boli reálne zodpovedné,
resp. mohli byť zodpovedné za zverené hodnoty súd prvej inštancie podľa nej vyhodnotil zmätočne
a urýchlene a v rozpore s vykonaným dokazovaním (výsluchmi strán sporu) ustálil pracovnú činnosť a
jej zaradenie podľa stupňa náročnosti práce. Ak napríklad podľa tvrdení samotných žalobkýň pracovali

tieto údajne na tzv. smeny a vždy dve, nemohla podľa žalovanej každá z nich v rovnakom čase pracovať
s pokladňou a ako samé opísali, vykonávali často jednoduché manuálne činnosti (dokladanie tovaru,
oceňovanie tovaru, kontrola záručnej doby potravín, upratovanie prevádzky), za ktoré im nemohla patriť
mzdapodľa2.stupňanáročnostipráce.Vbode61.odôvodnenianapadnutéhorozhodnutiamalsúdprvejinštancie dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam aj o tom, že z výsluchov strán bolo preukázané,
že žalovaná žalobkyniam neplatila za prácu cez víkend a vo sviatok žiadne príplatky, čo podľa nej nie
je pravda a toto bolo len v rovine tvrdení žalobkýň ako jednej zo strán sporu, pričom žalovaná k tejto

otázke mala doložiť relevantné listinné dôkazy (výplatné pásky), z ktorých vyplýva opak.

17. Nesprávne právne posúdenie veci [odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP] videla žalovaná
v posúdení námietky premlčania súdom prvej inštancie, ktorý mal v bode 63. odôvodnenia napadnutého
rozsudku dospieť k záveru o nedôvodnosti námietky premlčania a doplnila, že odôvodnenie súdu prvej

inštancie je zároveň nepreskúmateľné, keď v ňom nie je žiadnym spôsobom vysvetlené, ako sa súd
vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania v písomnom podaní zo dňa 16.05.2014. Vzhľadom na
to, že žalobkyne nepochybne realizovali písomným podaním zo dňa 30.03.2021 tzv. kvantitatívnu zmenu
žaloby podľa § 140 ods. 1 CSP, rozšírenie žalobného návrhu – navýšenie pôvodných žalovaných súm
(zároveň je podľa žalovanej otázne, či nešlo aj o uplatnenie iného práva oproti pôvodne podanej žalobe
v časti doplatku čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do 1. a 2. stupňa náročnosti práce), žalovaná

vzniesla novú, ďalšiu námietku premlčania v písomnom podaní zo dňa 14.05.2021. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia je podľa žalovanej absolútne nepreskúmateľné, akú námietku a vo vzťahu
k čomu súd vôbec vyhodnotil ako nedôvodnú. Z odôvodnenia bodu 63. podľa nej nevyplýva a je
nepreskúmateľné,nazákladečohosúdustálil,žepremlčacialehotažalobnýchnárokov(ktoréspočívaliz
viacerých samostatných nárokov) začala údajne plynúť až dňa 20.03.2014 (čo je len dátum vyhotovenia

žaloby) a aký malo vplyv na plynutie premlčacej lehoty podľa § 101 Občianskeho zákonníka to, že
žalované si dali v roku 2021 vypracovať súkromné znalecké posudky a na základe ich záverov upravili
(navýšili) žalobný petit.

18. Súd prvej inštancie tiež podľa žalovanej nesprávne právne vec posúdil aj s poukazom na

odôvodnenie bodu 62. napadnutého rozhodnutia pokiaľ ide o právnu otázku zákonnosti súkromných
znaleckých posudkov vypracovaných Inštitútom znalcov súdneho inžinierstva pod č. 4 až 7/2021. V
tomto bode odôvodnenia je podľa nej nesprávne právne posúdená aj procesná otázka o dôkaznom
bremene. Žalovaná uviedla, že nemala vzhľadom na svoje námietky o nezákonnosti doložených
posudkov žiadnu dôkaznú povinnosť predkladať alebo žiadať o doplnenie súkromných znaleckých

posudkov, o to viac za stavu, ak po výsluchu znalca, ktorý ich vypracoval, sa bez dôvodných pochybností
okrem zjavnej nezákonnosti týchto posudkov preukázala aj absolútna odborná nekompetentnosť
vypočúvanej znalkyne. Súd prvej inštancie podľa žalovanej vyložil jej údajné procesné povinnosti v
diametrálnom rozpore s tým, čo naopak vyplýva z ust. § 209 ods. 3 CSP, kedy nepreskúmateľne dospel
k záveru, že súkromné znalecké posudky boli v súlade s § 209 CSP, čo podľa nej nie je pravdou.

Žalovanej podstatné námietky ohľadom nezákonnosti posudkov vyplývali okrem iného aj z porušenia
§ 209 ods. 3 CSP, keď sa mali vypracovať v priebehu súdneho konania a znalecká organizácia ich
podľa žalovanej nevypracovala na základe listín založených do súdneho spisu, teda tak, aby bola
zachovaná elementárna objektivita týchto posudkov. V rozpore s vyššie uvedeným súd prvej inštancie v
bode 62. odôvodnenia ustálil podľa žalovanej arbitrárny a viac ako svojvoľný záver, že žalovaná údajne

nepreukázala nesprávnosť tvrdení v znaleckých posudkoch, v čom sú nepresné a v čom spočíva ich
omyl.
19. K výroku II. o náhrade trov konania žalovaná neuviedla žiadnu odvolaciu argumentáciu.

20. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrili žalobkyne spoločne prostredníctvom právneho zástupcu tak,

že rozhodnutie súdu prvej inštancie je podľa nich vo svojich výrokoch vecne správne, a preto žiadali,
aby ho odvolací súd potvrdil. Mali za to, že označili všetky skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo
veci a svoje tvrdenia na rozdiel od žalovanej podopreli relevantnými dôkazmi. Ak žalovaná poukazovala
na Čl. 8 CSP, tento sa podľa nich vzťahuje na obe strany sporu, teda aj na žalovanú. Poukázali na
ust. § 151 CSP, ktoré pojednáva o popretí skutkových tvrdení protistrany; žalovaná síce niektoré nimi

tvrdené skutočnosti účelovo slovne popierala, ale svoje tvrdenia podľa žalobkýň nepodoprela žiadnymi
dôkazmi ani neuviedla konkrétne skutočnosti, ktoré by ich tvrdenia spochybňovali. Napriek početnému
dotazovaniu zo strany súdu prvej inštancie nemala žalovaná ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania,
nepredložila vo veci vlastný súkromný znalecký posudok a nevyužila ani možnosť na doplnenie
posudkov, ktoré predložili žalobkyne. Zároveň poukázali na ust. § 319 CSP, z ktorého žalovanej ako

zamestnávateľovi vyplývala povinnosť poskytnúť súdu prvej inštancie súčinnosť a povinnosť archivácie
listín, ktoré súd prvej inštancie od žalovanej požadoval, jej vyplývala zo zákona; neposkytnutie súčinnosti
žalovanej nemôže byť na škodu žalobkýň.21. K žalovanej tvrdenému porušeniu práva na spravodlivý proces žalobkyne uviedli, že v bodoch
55. až 63. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa podľa nich súd prvej inštancie vysporiadal a dal
odpoveď na všetky argumenty žalovanej, ktoré mohli byť pre rozhodnutie významné vrátane argumentov

v záverečnej reči žalovanej. Pokiaľ išlo o odvolaciu námietku nevykonania navrhovaných dôkazov
(listinné dôkazy označené ako mzdové listy a výplatné pásky za obdobie 1/2011 až 8/2013), žalobkyne
uviedli, že k týmto účelovo vyhotoveným, nikým nepodpísaným mzdovým listom a výplatným páskam
predloženým žalovanou po viac ako šiestich rokoch konania sa podrobne vyjadrili podaním zo dňa
14.08.2020 a opakovane popreli, že by išlo o listiny, ktoré by zodpovedali vykonanej práci pre žalovanú;

žalovaná im nikdy nemala dávať výplatné pásky, čo potvrdili aj vo svojich výpovediach. Sama žalovaná
v tomto konaní ako aj v konaní vedenom Okresným súdom Komárno pod sp. zn. 13Cpr/1/2014 mala
potvrdiť, ako žalobkyne pracovali a ako ich vyplácala, pričom žalovanou predložené listiny sú v rozpore s
jej tvrdeniami. Žalobkyne tiež poukázali na to, že na niektoré žalobou uplatnené nároky im vzniklo právo
až okamžitým skončením pracovného pomeru, takže ani nikdy nemohlo byť ich vyplatenie preukázané
dokladmi za obdobie do 8/2013. K žalovanou tvrdenému zabezpečovaniu stravovania sa žalobkyne

vyjadrili tak, že toto tvrdenie je v rozpore s konaním žalovanej, ktorá v tomto smere menila svoje
tvrdenia, a to tak počas konania vedeného Okresným súdom Komárno pod sp. zn. 13Cpr/1/2014
ako aj v tomto konaní. Žalovaná napr. tvrdila, že žalobkyne si mohli nakupovať jedlo v obchode so
zľavou alebo že im varila ona osobne, dokonca za poskytovanie stravovania považovala aj pestovanie
zeleniny na pozemku vedľa obchodu (čo žalobkyne nikdy ani nerobili); ani jeden zo spôsobov jej

tvrdeného zabezpečovania stravovania však nezodpovedá tomu, čo pod zabezpečením stravovania
uvádza Zákonník práce. Žalovaná nikdy nezabezpečovala stravovanie v zmysle Zákonníka práce ani
žalobkyniam nikdy nevyplácala finančný príspevok na stavovanie. Čo sa týka čestných prehlásení
predložených žalovanou, tieto podľa žalobkýň žiadnym spôsobom nepreukazujú, že by im žalovaná
poskytovala stravovanie. Pri jednotlivých osobách, ktoré žalovaná označuje ako iné zamestnankyne,

ktoré mali pracovať v totožnej prevádzke, absentuje údaj o tom, v akom období tam pracovali; žalobkyne
preto nemajú vedomosť a popierajú, že by boli prítomné, keď žalovaná poskytovala stravu uvedeným
osobám. Dané osoby prehlasujú, každá za seba, že jej bola zo strany p. G. L., ako zamestnávateľa
v obchodnej prevádzke POTRAVINY 24, zabezpečovaná strava počas ich pracovnej činnosti, čo
žalobkyne nemôžu potvrdiť, keďže nikdy neboli pri tom prítomné. Žalobkyne uviedli, že žiadali, aby

žalovaná svoje tvrdenia preukázala napr. účtovnými listinami, ktoré však nepredložila, keďže nikdy
žiadne stravovanie na prevádzke podľa nich nezabezpečovala.

22. Žalobkyne k námietke, že priznanie nároku by bolo v rozpore s dobrými mravmi uviedli, že sa už
Okresný súd Komárno k tejto otázke vyjadril v konaní sp. zn. 13Cpr/1/2014. Názor Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej aj len „NS SR“) zahrnul súd prvej inštancie aj do odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia a to do jeho bodu 26., kde citoval, že NS SR uvedený zrušovací prejav vôle žalobkýň
(okamžité skončenie pracovného pomeru) nepovažuje za rozporný s dobrými mravmi, ale o dovolený a
zákonom predpokladaný spôsob skončenia pracovného pomeru zamestnancom, teda považuje ho za
platný právny úkon. V predchádzajúcom konaní teda bola podľa nich definitívne vyriešená nielen otázka

skončenia pracovného pomeru žalobkýň u žalovanej, ale aj otázka rozporu s dobrými mravmi. Zároveň
uviedli, že pokiaľ žalovaná tvrdí, že im vyplatila všetky pracovno-právne nároky, žalovaná podľa nich
žiadnym spôsobom nepreukázala, že by im vyplatila za žalované obdobie mzdové zvýhodnenie za prácu
nadčas a prácu vo sviatok. Žalovaná mala tiež vo svojej výpovedi potvrdiť pracovnú náplň žalobkýň,
na základe ktorej mali byť zaradené do druhého stupňa náročnosti a to, že žalovaná si nesplnila svoju

zákonnú povinnosť a neuzatvorila so svojimi zamestnankyňami dohodu o hmotnej zodpovednosti, podľa
nich nepreukazuje, že by jej zamestnankyne nepracovali s hotovosťou a pokladňou a nevykonávali
pracovnú činnosť pre zaradenie do druhého stupňa náročnosti. Úplne smiešne je podľa žalobkýň
tvrdenie právneho zástupcu žalovanej, že ak bolo na prevádzke viac predavačiek, nemohli všetky naraz
pracovať s pokladňou. Ak by boli zamestnanci zaraďovaní do stupňa náročnosti podľa tejto logiky, tak

by všetci, čo si niekedy v práci upracú stôl, museli byť zaradení do prvého stupňa náročnosti. Zákonník
práce je podľa nich v tomto smere jednoznačný, keď v ust. § 120 ods. 3 uvádza, že zamestnávateľ
je povinný priradiť každému pracovnému miestu stupeň náročnosti podľa najnáročnejšej pracovnej
činnosti, ktorej výkon sa od zamestnanca vyžaduje. Žalovaná na pojednávaní dňa 10.10.2022 podľa
žalobkýň potvrdila, že ich pracovnou náplňou bola napr. aj práca s finančnou hotovosťou a pokladňou.

23. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci žalobkyne uviedli, že súd prvej inštancie
sa náležite vysporiadal s námietkou premlčania vznesenou žalovanou v bode 63. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia. Žalovaná nepoprela nárok žalobkýň na doplatok v sume rozdielu pri zaradenído prvého stupňa a druhého stupňa náročnosti, účelovo však tvrdí, že tento nárok je premlčaný.
Takéto konanie žalovanej je podľa žalobkýň nemorálne a neetické a ako také nemá nárok na súdnu
ochranu, pričom majú za to, že tento nárok bol riadne uplatnený už v žalobe a spresnením petitu

na základe odborných zistení znalca neprišlo k zmene žaloby. K námietke zákonnosti súkromných
znaleckých posudkov zaujali stanovisko, že žalovaná opätovne bez konkretizácie, v čom by mala
spočívať nezákonnosť alebo nesprávnosť daných znaleckých posudkov, spochybňuje objektivitu a
odbornosť znalca. Stotožnili sa pritom so záverom súdu prvej inštancie v bode 62. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, že žalovaná nijako konkrétne nepreukázala nesprávnosť týchto tvrdení,

neuviedla aké nároky žalobkýň boli uspokojené, v ktorých konkrétnych výpočtoch sú znalecké posudky
nepresné a v čom spočíva ich omyl. Žalovaná nepredložila v konaní vlastný znalecký posudok a zároveň
nesúhlasila s vykonaním znaleckého dokazovania súdom. Žalovaná mala možnosť predložiť listiny a
uviesť skutočnosti, ktoré v zmysle jej námietok v znaleckých posudkoch neboli zohľadnené a ktoré by
boli následne dopracované a na ich základe prehodnotené možné závery posudkov, avšak neurobila tak
a preto vyhodnotil súd prvej inštancie námietku a obranu žalovanej týkajúcu sa znaleckých posudkov

ako neúčinnú a znalecké posudky ako vypracované v súlade s ust. § 209 ods. 2 CSP. Žalovaná
ani výsluchom znalkyne nepreukázala jej neodbornosť alebo nestrannosť; zároveň nepreukázala ani
to, že by jej žalobkyne nepredložili všetky podklady nachádzajúce sa v súdnom spise. Keď dal súd
prvej inštancie právnemu zástupcovi žalovanej možnosť žiadať doplnenie znaleckých posudkov po
tom, ako by sa znalkyňa oboznámila s originálom súdneho spisu, túto možnosť odmietol. Žalovaná

v rámci konania ani raz podľa žalobkýň neuviedla, čo v znaleckom posudku absentuje alebo v čom
konkrétnom by mala spočívať jeho nesprávnosť a aký by to mohlo mať vplyv na jeho závery. Navyše
v rámci svojich výpovedí žalobkyne zhodne so žalovanou potvrdili, že všetky žalobkyne (vrátane A.
B.) u žalovanej pracovali v období a v rozsahu uvedenom v žalobe, viedla sa evidencia, ktorej časť
žalovaná predložila súdu v predchádzajúcom konaní, žalovaná žalobkyne vyplácala spôsobom ako

uviedližalobkyne,žalobkynevykonávalipracovnúčinnosť,ktoráichzaraďujedoII.stupňanáročnosti.Pri
absolútne zhodných tvrdeniach účastníkov konania by sa vypracovanie nejakého doplnenia znaleckých
posudkov ani nedalo uskutočniť. Strany sporu sa nezhodli iba vo veci stravného, pričom žalovaná
poskytovanie stravy v zmysle Zákonníka práce v konaní nepreukázala.

24. Žalovaná na vyjadrenie žalobcov reagovala tak, že sa pridržiava v celom rozsahu svojej odvolacej
argumentácie, pričom vyjadrenia žalobkýň podľa nej značne dezinterpretujú to, čo namietala v podanom
odvolaní; poukázala napr. na to, že v konaní sp. zn. 13Cpr/1/2014 bol posudzovaný a vyhodnotený len
spôsob skončenia pracovného pomeru, nie dôvodnosť a súlad s dobrými mravmi nárokov vyplývajúcich
z takto ukončeného pracovného pomeru, čo je zásadný rozdiel, ktorý si žalobkyne zmätočne spájajú do

jednej roviny. Neuviedla však žiadne nové skutočnosti.

25. Žalobkyne v následnej reakcii taktiež len poukázali na svoje predošlé vyjadrenie, pričom neuviedli
žiadne nové skutočnosti.

26. Podľa Čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

27. Podľa Čl. 11 ods. 4 CSP, súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v
tomto konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom.

28. Podľa Čl. 15 ods. 1 CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s
princípmi, na ktorých spočíva tento zákon.

29. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť

najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

30. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.31. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

32. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

33. Podľa § 379 ods. 1 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,

b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,
c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

34. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

35. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

36. Podľa § 389 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom,
c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,
ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo

d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody
neexistovali.

37. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej v súlade s ust. § 378 a nasl. CSP, pričom dospel k
záveru, že odvolanie je dôvodné.

38. V zmysle uznesenia NS SR sp. zn. 4Obdo/87/2021 zo dňa 30.09.2022 „povinnosť súdu svoje
rozhodnutie náležite odôvodniť je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý
proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená

v § 220 ods. 2 C. s. p., pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 378 ods. 2 C.
s. p.). Najvyšší súd SR už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach s ohľadom na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky zaujal stanovisko,
že medzi práva civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a právom chránených
záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, pričom za jeho porušenie treba považovať

aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie
náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj
špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva sa strane sporu odníma možnosť
náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych

alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.“

39. Podľa uznesenia NS SR sp. zn. 8Sžo/191/2010 zo dňa 28.07.2011 „súčasťou práva na súdnu
ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na riadne odôvodnenie súdneho verdiktu.
Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie bolo odôvodnené. Vyplýva to z potreby

transparentnosti výkonu spravodlivosti, ktorá je inherentná každému jurisdikčnému aktu. Je korelátom
práva účastníka prednášať návrhy aj argumenty, aby na ne dostal odpoveď. Odôvodnenie rozhodnutia je
aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne
uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zostrany verejnosti. Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal so
všetkými relevantnými námietkami účastníka konania. Nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami
účastníka konania spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Odôvodnenie má presvedčiť účastníkov

konania, že rozhodnutie bolo výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, že nebolo
len doprovodom vopred prijatého rozhodnutia a že nebolo svojvoľné. Z uvedeného dôvodu je preto
potrebné trvať na logickej súladnosti (bezrozpornosti) a vecnej konzistencii odôvodnenia rozhodnutia,
ktoré nemôže opomenúť dôležité skutočnosti a tieto ponechať bez odpovede. Z obsahu napadnutého
rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa v odôvodnení reagoval len na prvý žalobný dôvod, pričom nie

je zrejmé, ako sa vysporiadal s námietkami a argumentmi žalobcu týkajúcimi sa zostávajúcich dvoch
žalobných bodov, pretože z obsahu napadnutého rozsudku nevyplynulo, že by sa ďalšími žalobnými
námietkami zaoberal vôbec. Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne
žalobcove procesné i hmotné námietky, podľa názoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne, a
uvedeným postupom bolo porušené jeho právo na spravodlivý a riadny súdny proces, právo domáhať
sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde ako aj zásadu

spravodlivéhoprocesupodľačl.46ods.1ačl.38ods.2Listinyzákladnýchprávaslobôd.ÚstavnýsúdSR
už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03). U nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno

hodnotiť správnosť relevantných právnych otázok ani vady správneho konania, preto bolo nutné takéto
rozhodnutie zrušiť a otvoriť tým krajskému súdu procesný priestor pre vydanie rozhodnutia nového, ktoré
nebude postihnuté zmieneným deficitom.“

40. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia, s poukazom na vyššie citované rozhodnutia NS SR a ust. §

220ods.2CSPodvolacísúddospelkzáveru,ženapadnutýrozsudoknapriekjehorozsiahlosti(46strán)
trpí vadou nedostatočného odôvodnenia, čo zakladá jeho nepreskúmateľnosť a odvolací dôvod podľa
ust.§365ods.1písm.b)CSP.Nedostatočnéodôvodnenievidelodvolacísúdvniekoľkýchnedostatkoch,
ktoré konkretizuje nižšie.

41. V prvom rade má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil právny základ
uplatňovaného nároku žalobkýň, keď sa obmedzil len na citovanie ustanovení právnych predpisov
(prevažne Zákonníka práce) a poukazom na závery (vyčíslenie nárokov) znaleckých posudkov č.
04/2021, č. 05/2021, č. 06/2021 a č. 07/2021. Právne posúdenie veci je imanentnou súčasťou
odôvodnenia rozhodnutia súdu a rozumie sa ním činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. A contrario, nesprávne
právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy, ak
súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale
nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
V prejednávanej veci však v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie úplne absentuje právne

posúdenie nárokov žalobkýň, keď je síce zrejmé, čoho sa žalobkyne domáhali a zároveň je zrejmá výška
uplatňovaných nárokov (zo znaleckých posudkov), avšak odôvodnenie neobsahuje vo vzťahu k týmto
nárokom právne úvahy súdu o aplikácii relevantných právnych predpisov na zistený skutkový stav.
Odvolacísúdmázato,žekritériáriadnehoodôvodneniarozsudkumusiabyťnaplnenétakýmspôsobom,
aby z odôvodnenia bolo aj laickej verejnosti zrejmé, ako súd aplikoval príslušnú právnu normu na zistený

skutkový stav; inak povedané, nestačí, aby súd citoval právne predpisy, konštatoval skutkové zistenia,
ale neuviedol svoje právne závery o aplikácii týchto právnych predpisov a túto ponechal na dedukciu
účastníkov konania. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia slúži
najmä pre sporové strany (bez ohľadu na to, či sú zastúpené osobami s právnym vzdelaním), pričom
by mal súd klásť dôraz nie na obsiahlosť odôvodnenia, ale najmä jeho zrozumiteľnosť. Úlohou súdu

prvej inštancie tak bude doplniť odôvodnenie v zmysle vyššie uvedených kritérií pre riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia.

42. Ďalším nedostatkom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je skutočnosť, že v ňom úplne
absentuje reakcia súdu prvej inštancie na otázku vznesenú žalovanou v konaní týkajúcu sa uplatnenia

nárokov žalobkýň po ich okamžitom skončení pracovného pomeru touto žalobou. Ako naznačila
žalovaná vo svojom odvolaní, súd prvej inštancie zrejme nerozlíšil, k čomu sa vzťahuje argumentácia
žalovanej, keď uvádzala, že v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 15 Zákonníka práce nie
je podľa nej samotné okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalobkýň, s ktorým sa sícežalovaná nestotožnila, ale zároveň uviedla, že rešpektuje závery súdov v konaní sp. zn. 13Cpr/1/2014
vedenom Okresným súdom Komárno (vrátane rozhodnutia NS SR v konaní sp. zn. 4Cdo/89/2018), ale
za rozporné s dobrými mravmi považovala samotné uplatnenie pracovno-právnych nárokov žalobkýň,

pričom dôvody, pre ktoré ich konania považuje za v rozpore s ust. § 15 Zákonníka práce uviedla už
v konaní pred súdom prvej inštancie a zopakovala ich aj vo svojom odvolaní (viď ods. 14. odôvodnenia
tohto rozhodnutia). Súd prvej inštancie sa tak v novom rozhodnutí bude musieť náležite vysporiadať aj
s touto otázkou, keďže vo vzťahu k nej v napadnutom rozsudku absentuje akékoľvek odôvodnenie.

43. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že odôvodnenie súdu prvej inštancie vo vzťahu k námietke
premlčania vznesenej žalovanou (v bode 63. napadnutého rozsudku) je nepreskúmateľné z dôvodu jeho
nezrozumiteľnosti. Súd prvej inštancie síce správne poukázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka
vzťahujúce sa na premlčanie, avšak v jeho odôvodnení opäť absentuje, ako tieto ustanovenia aplikoval
na skutkový stav a taktiež absentuje náležitá reakcia na argumentáciu žalovanej, ktorú prezentovala
v priebehu prvoinštančného konania. V tomto smere je potrebné dať za pravdu odvolacej argumentácii

žalovanej, ktorá uviedla že v odôvodnení súdu prvej inštancie nie je žiadnym spôsobom vysvetlené,
ako sa vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania v jej písomnom podaní zo dňa 16.05.2014
a nereagoval ani na (podľa žalovanej) tzv. kvantitatívnu zmenu žaloby podľa § 140 ods. 1 CSP,
ktorou malo dôjsť k rozšíreniu žalobného návrhu (podaním zo dňa 30.03.2021). Zároveň odvolaciemu
súdu z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je jasné, prečo súd prvej inštancie (vzhľadom na

ním citované ust. § 101 Občianskeho zákonníka) ustálil začatie premlčacej doby od 20.03.2014, čo
je dátum vyhotovenia žaloby. Riadne odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietke premlčania
považuje odvolací súd za dôležité aj s prihliadnutím na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa odchýlil
od svojho predbežného právneho názoru, ktorým síce nie je viazaný, ale práve z dôvodu zmeny svojho
právneho názoru bolo potrebné venovať odôvodneniu svojich záverov väčší priestor. Úlohou súdu prvej

inštancie tak bude vysporiadať sa náležite a komplexne s námietkou premlčania vznesenou žalobkyňou
a zodpovedať na všetky ňou vznesené relevantné argumenty.

44. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky žalovanej, k tým odvolací súd uvádza nasledovné:
a) čo sa týka námietky žalovanej o tvrdenom prechode zamestnancov od jedného zamestnávateľa

(žalovanej) k inému zamestnávateľovi (podľa žalovanej p. O. I.), odvolací súd ju považuje za nedôvodnú
a stotožňuje sa so záverom súdu prvej inštancie ako aj závermi súdov v konaní sp. zn. 13Cpr/1/2014,
v zmysle ktorých nedošlo k prechodu práv a povinností v zmysle § 28 ods. 1 Zákonníka práce (účinného
od 22.08.2013 do 31.05.2014), pričom žalovaná v konaní neuniesla dôkazné bremeno ohľadne svojho
tvrdenia, že k prechodu práv a povinností z pracovno-právnych vzťahov došlo;

b) rovnako považuje odvolací súd za nedôvodnú námietku žalovanej týkajúcu sa zabezpečovania
stravovania pre žalobkyne a stotožňuje sa so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná v konaní
nepreukázala, že by pre ne zabezpečovala stravovanie v súlade s príslušnými ustanoveniami
Zákonníka práce, ktoré v ust. § 152 a nasl. jasne formulujú, čo sa rozumie zabezpečovaním
stravovania a akou formou. Spôsoby zabezpečovania stravovania, ktoré prezentovala žalovaná ako

alternatívy k povinnostiam, ktoré stanovil Zákonník práce (pestovanie zeleniny, možnosť nákupu
potravín v prevádzke, osobné varenie žalovanou, a pod.) nebolo žalovanou žiadnym spôsobom náležite
preukázané a ak by aj uniesla dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení o týchto formách „stravovania“,
odvolací súd je jednoznačne toho názoru, že tieto formy nemožno považovať za zabezpečenie
stravovania v zmysle Zákonníka práce. Vo vzťahu k otázke stravovania však považuje odvolací súd

za potrebné vytknúť súdu prvej inštancie, že sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia opomenul
vysporiadať so žalovanou predloženými čestnými vyhláseniami jej zamestnankýň z predchádzajúceho
obdobia, hoci na strane 31 napadnutého rozsudku uvádza, že tieto boli v počte 6 ks vykonané ako
dôkazy v konaní. Odvolací súd sa však stotožňuje s argumentáciou žalobkýň prezentovaných v rámci
odvolaciehokonania(viďods.21.odôvodneniatohtorozhodnutia),žetietočestnéprehláseniavzhľadom

na postoj žalobkýň nepreukazujú, že by im žalovaná zabezpečovala stravovanie. Na základe toho
žalobkyniampatrilnároknafinančnýpríspevoknastravovanietak,akoktomudospelsúdprvejinštancie,
t. j. vychádzajúc zo znaleckých posudkov; aj tu však v odvolaní absentujú právne závery súdu prvej
inštancie o aplikácii príslušných ustanovení právnych predpisov na zistený skutkový stav;
c) obdobne ako pri predchádzajúcom písm. b) odvolací súd konštatuje, že žalovaná nepreukázala, že by

vyplácalažalobkyniamfinančnénárokysúvisiacesichprácouvosviatkyadňochpracovnéhopokojaako
aj nevyčerpanou dovolenkou, a preto považuje závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k týmto nárokom
za správne;d) vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej sa zaradenia žalobkýň do druhého stupňa náročnosti práce,
ajtútopovažujeodvolacísúdzanedôvodnúastotožňujesasargumentácioutaksúduprvejinštancieako
aj argumentáciou žalobkýň v odvolacom konaní (viď ods. 22. odôvodnenia tohto rozhodnutia). Na tomto

mieste odvolací súd konštatuje, že je naozaj absurdné, ak žalovaná argumentuje absenciou dohody
o hmotnej zodpovednosti, pričom uzavretie takejto dohody je povinnosť zamestnávateľa a jej prípadná
absencia nemá vplyv na posúdenie skutočne vykonávanej pracovnej činnosti zamestnanca. Ani pri tejto
časti nároku žalovaná neuniesla dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení a právne posúdenie tejto
otázky súdom prvej inštancie (na rozdiel od žalovanej) považuje odvolací súd za správne;

e) pokiaľ ide o námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v 1. rade, odvolací súd má
za to, že s touto otázkou sa náležite vysporiadali súdy v rámci konania sp. zn. 13Cpr/1/2014 ako na to
poukázal aj súd prvej inštancie a odvolací súd nevidí žiaden dôvod, aby sa od týchto záverov odchýlil,
keďže žalovaná neprezentovala v konaní žiadnu novú (inú) skutkovú ani právnu argumentáciu. Odvolací
súd má za to, že bolo správne ustálené, že žalobkyňa v 1. rade bola zamestnankyňou žalovanej pre
účely uplatnenia jej nárokov v tomto konaní.

45. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

46. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

47. Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej voči výroku II. napadnutého rozhodnutia o trovách konania,
žalovaná neuviedla vo svojom odvolaní vo vzťahu k tomuto výroku žiadnu odvolaciu argumentáciu,
a preto odvolací súd nemohol podrobiť tento výrok náležitému odvolaciemu prieskumu. Vzhľadom na

zrušenie napadnutého rozsudku v napadnutej časti však v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP rozhodne o
náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania, súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

48. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní povinný vysporiadať sa so všetkými otázkami
a nedostatkami, na ktoré poukázal odvolací súd vyššie, pričom je viazaný právnym názorom odvolacieho

súdu (ust. § 391 ods. 2 CSP).

49. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 393 ods.
2 druhá veta CSP a ust. § 3 ods. 10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len

v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy

tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.