Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 20, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoPr/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214205634
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Olekšák

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4214205634.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Olekšáka a členov senátu

JUDr. Pavla Pileka a JUDr. Romana Greguša, v spore žalobcu v 1. rade: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom:
X.XXXX XXXX/X, XXX XX C., žalobkyne v 2. rade: D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom: F. XXXX/XX, XXX XX
C., zastúpenej: JUDr. Ema Zacharová, advokát s.r.o., so sídlom: Forgáchova bašta 5676/7, 940 01 Nové
Zámky, IČO: 47 237 023, žalobkyne v 3. rade: D. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom: H. XXXX/X, XXX XX C.,
zastúpenej: JUDr. Ema Zacharová, advokát s.r.o., so sídlom: Forgáchova bašta 5676/7, 940 01 Nové
Zámky, IČO: 47 237 023, ako aj: Mgr. RNDr. Mária Zacharová, PhD., advokátka, so sídlom: Forgáchova
bašta 7, 940 02 Nové Zámky, a žalobkyne v 4. rade: D. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom: J. XXX/XX, XXX XX

C., zastúpenej: JUDr. Ema Zacharová, advokát s.r.o., so sídlom: Forgáchova bašta 5676/7, 940 01 Nové
Zámky, IČO: 47 237 023, žalobcu v 5. rade: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom: K. L. XXXX/X, XXX XX C.
proti žalovanej: F. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom: C. N. XX/XX, XXX XX F. - O. P., zastúpenej: LMH Legal,
s.r.o., so sídlom: Moyzesova 314/39, 900 01 Modra, IČO: 55 137 652, o nároky z pracovnoprávneho
vzťahu, o odvolaní žalovanej proti I. a III: výroku rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 15Cpr/2/2014
- 1518 zo dňa 5. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 15Cpr/2/2014 - 1518 zo dňa 5. júna 2024

v napadnutej časti potvrdzuje.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do 3 dní
od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyne v 1. až 4. rade [pôvodne žalobkyňa v 1. rade: neb. Q. B., nar. XX.XX.XXXX, zomr.
XX.XX.XXXX, naposledy bytom: X.XXXX XXXX/X, XXX XX C. (ďalej aj len „pôvodná žalobkyňa v 1.
rade“] sa žalobou doručenou Okresnému súdu Komárno dňa 24.03.2014 domáhali zaplatenia nárokov z
pracovnoprávnych vzťahov na tom skutkovom základe, že žalovaná bola živnostníčkou pod obchodným

nemom F. M., miesto podnikania C. XX, O. P., XXX XX F., IČO: XX XXX XXX. Podnikateľskú činnosť
začala dňa 01.02.1998 a ukončila ju dňa 31.12.2013, pričom predmetom jej činnosti bola maloobchodná
a veľkoobchodná činnosť v rozsahu voľnej živnosti, ktorú činnosť vykonávala aj v prevádzkami F. XX,
XXX XX C.. Žalovaná bola zamestnávateľkou pôvodnej žalobkyne v 1. rade a žalobkýň v 2. až 4. rade
(ďalej aj len „žalobkyne“). Pracovali u nej v pracovnom pomere, a to pôvodná žalobkyňa v 1. rade (Q. B.)
od 05.01.1998, žalobkyňa v 2. rade (D. E.) od 08.12.2007, žalobkyňa v 3. rade (D. G.) od 01.12.2004 a
žalobkyňa v 4. rade (D. I.) od 01.06.2006. Žalobkyne tvrdili, že odo dňa 07.10.2013 im žalovaná prestala

prideľovať prácu, nikdy im nezabezpečovala stravovanie a neodmeňovala ich za prácu v sobotu a v
sviatok a za nadčasovú prácu tak, ako jej to ukladá zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“). Žalovaná sa pokúsila žalobkyniam dňa 08.10.2013
doručiť výpoveď dohodou ku dňu 06.10.2013, ktorú odmietli prevziať, pretože dohodnúť sa s ňou oskončení pracovného pomeru bez nároku na odstupné nechceli. Prípisom zo dňa 07.10.2013, ktorý
žalobkyniam zaslala žalovaná poštou v obálke 30.10.2013, im žalovaná oznámila, že sa dohodla s p.
L. H., že práva a povinnosti z ich pracovných zmlúv prejdú naňho; takáto dohoda však uzatvorená

nebola. Pán H. im oznámil, že kúpil zásoby a uzatvoril nájomnú zmluvu na nebytové priestory a
ponúkol im uzatvorenie dohody o vykonaní práce. Dohodu s ním uzatvorili s tým, že pokiaľ im prácu
neprideľovala žalovaná, tak chceli uňho pracovať na dohodu od 07.10.2013 do skončenia sporu s
predošlouzamestnávateľkou.Podľažalobkýňnap.L.H.neprešliprávaapovinnostizpracovnoprávnych
vzťahov,akonapreberajúcehozamestnávateľa.Vyplývatozkúpnejzmluvyz10.10.2013,ktorúuzatvoril

so žalovanou. Ako žalobkyne informoval p. L. H., k delimitácii pracovníkov nedošlo, pretože sa na
tom nedohodli, a preto mu ani žalovaná neodovzdala žiadnu personálnu agendu, zoznam pracovníkov,
osobné spisy, či mzdové listy. Keďže žalovaná žalobkyniam prácu neprideľovala a pán H. ich informoval,
že k uzatvoreniu zmluvy o predaji podniku neprišlo a neprišlo ani k inému nástupníctvu, tak vznikli
prekážky v práci na strane žalovanej, za čo bola podľa žalobkýň povinná poskytnúť im náhradu mzdy
v sume priemerného zárobku podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Svoje nároky žalobkyne žalovanej

oznámili prípisom zo dňa 11.11.2013. Keďže im žalovaná nevyplatila náhradu mzdy za mesiac október
2013 do 25 dní od jej splatnosti, tak okamžite skončili pracovný pomer, každá prípisom zo 17.12.2013;
všetky žalovaná prevzala 19.12.2013. Výplatný termín určený nemali. Žalovaná žalobkyniam podľa ich
tvrdenia neposkytovala stravné a ani ho nezabezpečovala napriek tomu, že jej túto povinnosť ukladá
Zákonník práce. Keďže žalovaná neposkytovala a ani nezabezpečovala stravu, mala žalobkyniam

poskytnúť finančný príspevok podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce. Ani tento im neposkytla, pritom však
mohli chodiť na stravovanie do stravovacieho zariadenia neďaleko pracoviska, v ktorom je poskytované
denné menu. Prípisom zo dňa 08.01.2014 vyzvali žalovanú na náhradu stravného, a to: (i) pre pôvodnú
žalobkyňu v 1. rade (Q. B.) v roku 2011 za 225 odpracovaných dní vo výške 855 eur, v roku 2012
za 225 odpracovaných dní vo výške 869,40 eura, v roku 2013 za 170 odpracovaných dní vo výške

680 eur = 2.404,40 eura, v roku 2013 nevyčerpala celú dovolenku, žiadala preplatiť 3 dni, za čo jej
patrí náhrada mzdy v sume cca 15,51 eura/deň, teda 46,53 eura; (ii) pre žalobkyňu v 2. rade (D. E.)
v roku 2011 za 224 odpracovaných dní vo výške 851,20 eura, v roku 2012 za 217 odpracovaných
dní vo výške 837,40 eura, v roku 2013 za 167 odpracovaných dní vo výške 668 eur = 2.356,60 eura;
(iii) pre žalobkyňu v 3. rade (D. G.) v roku 2011 za 225 odpracovaných dní vo výške 855 eur, v roku 2012

za 168 odpracovaných dní vo výške 747,80 eura, v roku 2013 za 168 odpracovaných dní vo výške 672
eur = 2.274,80 eura, v roku 2013 nevyčerpala celú dovolenku, žiadala preplatiť 5 dní, za čo jej patrí
náhradamzdyvsumecca15,51eura/deň,teda77,55eura;(iv)prežalobkyňuv4.rade(D.I.)vroku2011
za 225 odpracovaných dní vo výške 855 eur, v roku 2012 za 225 odpracovaných dní vo výške 869,40
eura, v roku 2013 za 173 odpracovaných dní vo výške 692 eur = 2.416,40 eura. Keďže žalobkyne nemali

k dispozícii dochádzku, ktorú je zamestnávateľ povinný viesť a archivovať, tak v žalobe nárok vypočítali
na počet pracovných dní, pričom v ňom nie sú zahrnuté soboty a nedele, ktoré tiež pracovali. Za prácu
v nedeľu im platila žalovaná príplatok v sume 8 eur, za soboty a sviatky im príplatok neplatila. Vo sviatky
zvykli mať pracovnú dobu od 6:00 hod. do 14:00 hod., vtedy sa striedali - jedna dvojica pracovala jeden
sviatok a druhá dvojica pracovala druhý sviatok. Ak vyšiel sviatok na sobotu alebo piatok, tak pracovali

do 22:00 hod. Teda pracovali obe dvojice na zmeny. Náhradné voľno za prácu vo sviatok nikdy nečerpali.
Na základe uvedeného žalobkyne žiadali priznať: (i) nárok na náhradu mzdy pre prekážky na strane
zamestnávateľapodľa§142ods.3Zákonníkapráceod07.10.2013do19.12.2013(53pracovnýchdní)a
nároknavýplatuzavýpovednúdobu2mesiace(40pracovnýchdní)anároknapreplatenienevyčerpanej
dovolenky: pôvodná žalobkyňa v 1. rade (Q. B.) pri priemernej čistej dennej mzde 15,51 eura vo výške

1.488,96eura;žalobkyňav2.rade(D.E.)pripriemernejčistejdennejmzde14,90euravovýške1.385,70
eura; žalobkyňa v 3. rade (D. G.) pri priemernej čistej dennej mzde 15,51 eura vo výške 1.519,98 eura;
žalobkyňa v 4. rade (D. I.) pri priemernej čistej dennej mzde 14,99 eura vo výške 1.394,07 eura; (ii) nárok
na náhradu stravného za obdobie od 01.01.2011 do 06.10.2013: pôvodná žalobkyňa v 1. rade (Q. B.)
vo výške 2.404,40 eura; žalobkyňa v 2. rade (D. E.) vo výške 2.356,60 eura; žalobkyňa v 3. rade (D.

G.) vo výške 2.274,80 eura; žalobkyňa v 4. rade (D. I.) vo výške 2.416,40 eura; (iii) nárok na mzdové
zvýhodnenie za soboty a sviatky a prácu nadčas (priemerne týždenne 8,25 hod.): pôvodná žalobkyňa v
1. rade (Q. B.) za obdobie od 01.04.2011 do 06.10.2013 (30 mesiacov) vo výške 480,30 eura (počítané
z 33 hodín mesačne nadčas, hodinová mzda 1,94 eura, príplatok 25 %); žalobkyňa v 2. rade (D. E.) za
obdobie od 01.04.2011 do 06.10.2013 (30 mesiacov) vo výške 460,50 eura, žalobkyňa v 3. rade (D. G.)

za obdobie od 01.04.2011 do 06.10.2013 (30 mesiacov) vo výške 480,30 eura; žalobkyňa v 4. rade (D.
I.) za obdobie od 01.04.2011 do 06.10.2013 (30 mesiacov) vo výške 462,90 eura.
2. Okresný súd Komárno rozsudkom č. k. 15Cpr/2/2014 – 1354 zo dňa 01.06.2023 rozhodol vo výroku
I. tak, že žalovaná je povinná zaplatiť pôvodnej žalobkyni v 1. rade Q. B. celkom sumu 4.570,96 euras 5,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.570,96 eura od 20.3.2014 do zaplatenia; že žalovaná
je povinná zaplatiť žalobkyni v 2. rade D. E. celkom sumu 4.570,99 eura s 5,5 % ročným úrokom z
omeškania zo sumy 4.570,99 eura od 20.3.2014 do zaplatenia; že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni

v 3. rade D. G. celkom sumu 4.488,49 eura s 5,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.488,49
eura od 20.3.2014 do zaplatenia; že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v 4. rade D. I. celkom sumu
4.581,78 eura s 5,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.581,78 eura od 20.03.2014 do zaplatenia,
všetkodotrochdníodprávoplatnostirozhodnutia;avovýrokuII.tak,žežalobkyne1.až4.rademajúvoči
žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie

podala žalovaná v celom rozsahu (výrok I. aj II.) odvolanie a navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanej prizná nárok na náhradu trov
konania; alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 26CoPr/1/2023 – 1476 zo dňa 31.01.2024 (ďalej aj len
„predchádzajúce rozhodnutie“) zrušil rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 15Cpr/2/2014 – 1354
zo dňa 01.06.2023 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, aby doplnil odôvodnenie

rozhodnutia v zmysle kritérií pre riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k právnemu
posúdeniu nárokov žalobkýň, vysporiadal sa s otázkou, či predmetné nároky nie sú v rozpore s dobrými
mravmi podľa ust. § 15 Zákonníka práce; aby sa náležite a komplexne vysporiadal so vznesenou
námietkou premlčania zo strany žalovanej a zodpovedal na všetky ňou vznesené relevantné argumenty.
4. Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom rozhodol vo veci č. k.

15Cpr/2/2014 - 1518 zo dňa 5. júna 2024 (ďalej aj len „napadnutý rozsudok“) tak, že vo výroku I. uložil
povinnosť žalovanej zaplatiť pôvodnej žalobkyni v 1. rade Q. B. celkom sumu 3.163,18 eura spolu s
5,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.163,18 eura od 20.03.2014 do zaplatenia, žalobkyni v 2.
rade D. E. celkom sumu 3.185,09 eura spolu s 5,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.185,09
eura od 20.03.2014 do zaplatenia, žalobkyni v 3. rade D. G. celkom sumu 3.109,81 eura spolu s 5,5 %

ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.109,81 eura od 20.03.2014 do zaplatenia, žalobkyni v 4. rade
D. I. celkom sumu 3.175,56 eura spolu s 5,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.175,56 eura od
20.03.2014 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; vo výroku II. žalobu
vo zvyšnej časti zamietol; vo výroku III. priznal pôvodnej žalobkyni v 1. rade, žalobkyni v 2. až 4. rade
voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 38,74 %.

5. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok právne odôvodnil primárne ustanoveniami čl. 2, § 13 ods. 3,
§ 43 ods. 1, § 47 ods. 1 písm. a), § 59 ods. 1, § 69 ods. 1 písm. b), § 69 ods. 4, § 74, § 79 ods. 1, § 77,
§ 79 ods. 1, § 79 ods. 2, § 121 ods. 1, § 122 ods. 2, § 142 ods. 3, § 152 ods.1, 2, 3 a 6, § 262 ods. 1
Zákonníka práce; § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v
znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“); § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky

č.87/1995Z.z.ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaObčianskehozákonníka;§150,§255ods.1,
§ 320 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
6. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie v podstate odôvodnil tým, že žalovaná mala povinnosť
prideľovať pôvodnej žalobkyni v 1. rade a žalobkyni v 2. až 4. rade prácu v zmysle ust. § 47 ods. 1
Zákonníka práce. Súd prvej inštancie tak vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalovanej, ktorá spočívala

v popretí dôvodnosti nároku na náhradu mzdy podľa ust. § 69 ods. 4 Zákonníka práce, ktorý bol podľa
jej názoru v rozpore s dobrými mravmi podľa ust. § 15 Zákonníka práce. Žalovaná ukončila svoju
podnikateľskú činnosť dňa 31.12.2013, v rozhodnom čase tak disponovala plnou právnou subjektivitou,
pracovný pomer preukázateľne trval, pričom vedenie prevádzky vrátane spracovania pracovnoprávnej
agendy, ako aj riadenia personálneho substrátu bolo plne v kompetencii žalovanej, respektíve bolo to jej

povinnosťou.Nesplneniepovinnostipodnikateľskéhosubjektu,atoajznedbanlivostialebonevedomosti
nemôže byť na ťarchu zamestnancov odvolávajúc sa na ich konanie proti dobrým mravom. Súd prvej
inštancie konštatoval, že žalovaná nepreukázala, že by konanie žalobkýň, ako aj samotné podanie
žaloby bolo v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie konštatoval, že titul, na základe ktorého
priznal žalobkyniam nárok, predstavovalo okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkýň dňom

19.12.2013. Základným a rozhodujúcim predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti
s neplatným skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bola neplatnosť tohto skončenia
pracovného pomeru. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že pracovné pomery medzi stranami
sa, v zmysle rozhodnutia Okresného súdu Komárno č. k. 13Cpr/1/2014 – 276 zo dňa 08.08.2016
(ktorý žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo dňa 17.12.2013 zamietol), skončili

okamžitým skončením pracovných pomerov žalobkyňami zo dňa 17.12.2013, doručenými žalovanej dňa
19.12.2013 a práve táto skutočnosť predstavuje právny titul žalobkyňami uplatňovaných práv. Ďalej
súd prvej inštancie konštatoval, že na preukázanie reálneho vyplatenia mzdy je potrebné predložiť
dôkaz o prevedení finančných prostriedkov do dispozičnej sféry žalobkýň ako napr. výplatnú páskus podpisom preberajúcich zamestnankýň, výpis z bankového účtu žalovanej o prevode na účet žalobkýň
a podobne. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žiaden takýto dôkaz nebol predložený zo strany
žalovanej, pričom dôkazy, ktoré predložila na preukázanie svojich tvrdení, súd prvej inštancie vyhodnotil

tak, že predmetné skutočnosti tieto dôkazy nepreukazovali. Vzhľadom na to, že všetky žalobkyne
zhodne potvrdili, že žalovaná im nevyplatila žalované nároky, túto skutočnosť mal súd prvej inštancie za
preukázanú na základe výpovede strán konania. Vo vzťahu k zabezpečovaní stravy pre žalobkyne súd
prvej inštancie uviedol, že žalovaná ani v tomto prípade nepreukázala - nepredložila žiaden relevantný
dôkaz, na základe ktorého by toto tvrdenie mohol súd prvej inštancie pokladať za sporné. Žalovaná

taktiež nepodala návrh na výsluch zamestnankýň, ktoré mali čestným vyhlásením potvrdzovať, že
bola strava zabezpečená zo strany žalovanej. Súd prvej inštancie sa tak priklonil k priamemu dôkazu,
ktorý predstavoval výpoveď žalobkýň pred nepriamym dôkazom, ktorý predstavoval čestné vyhlásenie
zamestnankýň žalovanej (ktoré nie sú stranou tohto konania) o poskytovaní stravy žalovanou.
7. Ďalej súd prvej inštancie vo vzťahu k otázke premlčania uviedol, že žalobkyne si svoje nároky
čo do dôvodu a sčasti čo do výšky uplatnili v žalobe zo dňa 20.03.2014. Premlčacia lehota začala

plynúť dňa 20.12.2013 (dňom nasledujúcim po skončení pracovných pomerov medzi sporovými
stranami okamžitým skončením pracovného pomeru dňom 19.12.2013). Súd prvej inštancie vychádzal
z ust. § 101 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je premlčacia doba 3 roky, pričom sa
nestotožnil s argumentáciou právnych zástupcov žalobkýň v tom, že v danom prípade je potrebné
posudzovať premlčaciu dobu podľa ust. § 106 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie konštatoval,

že predmetné ustanovenie upravuje premlčaciu dobu práva na náhradu škody v zmysle Občianskeho
zákonníka, ale v danom prípade je predmetom konania nárok z pracovnoprávneho vzťahu, a preto nie je
možné aplikovať ust. § 106 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie poukázal na to, že premlčacia
lehota v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka neplynula v čase od 04.04.2015 do 11.12.2017
a následne od 08.06.2018 do 27.06.2019 vzhľadom na to, že konanie na súde vo veci 15Cpr/2/2014

bolo prerušené uznesením č. k.: 15Cpr/2/2014 - 160 zo dňa 04.03.2015 (právoplatného 04.04.2015)
až do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Komárno sp. zn.13Cpr/1/2014,
ktoré skončilo rozsudkom č. k. 13Cpr/1/2014-276 zo dňa 08.08.2016 (právoplatným dňa 11.12.2017)
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 9CoPr/7/2016-327 zo dňa 28.09.2017, a
následne bolo konanie prerušené uznesením č. k.: 15Cpr/2/2014-328 zo dňa 23.05.2018 (právoplatného

08.06.2018) až do právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o dovolaní zo dňa
06.02.2018 v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno sp. zn. 13Cpr/1/2014, ktoré sa
skončilo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Cdo/89/2018 - 345 zo dňa 27.06.2019.
Na základe týchto skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru o uplynutí premlčacej lehoty dňom
13.09.2020 (premlčacia lehota plynula: 20.12.2013 - 04.04.2015 v dĺžke 1 rok a 106 dní, 11.12.12017 -

08.06.2018 v dĺžke 180 dní, 27.06.2019 - 13.09.2020 v dĺžke 1 rok a 79 dní).
8. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nároky boli uplatnené včas napriek zmene ich výšky úpravou
petitu, ktorý bol doručený súdu dňa 31.03.2021 a premlčacia doba uplynula dňa 13.09.2020; tým pádom
nevyhovel námietke premlčania zo strany žalovanej, pretože žalobkyne jasne a zrozumiteľne označili
tieto nároky v žalobe doručenej dňa 24.03.2014. Súd prvej inštancie poukázal na to, že výšky nárokov

je možné jednoznačne a nespochybniteľne určiť iba na základe relevantných podkladov a výstupov zo
mzdového účtovníctva, pričom žalovaná napriek výzvam súdu prvej inštancie (respektíve na základe
jej vedomého konania) predložila potrebné údaje až dňa 25.06.2020, a to v podobe fotokópií výpisov
zo mzdového účtovníctva v podobe vlastných listín a výplatných lístkov. Súd prvej inštancie tak dospel
k záveru, že reálnu výšku nárokov bolo možné objektívne vypočítať až týmto dátumom, respektíve

rozšírením žaloby, a to podaním doručeným dňa 31.03.2021, jedná sa tak len o kvantitatívnu zmenu
žaloby. Súd prvej inštancie však vyhodnotil nárok, čo do obsahu, uplatnený až v návrhu na pripustenie
zmeny žaloby jej rozšírením, ako uplatnený po uplynutí premlčacej lehoty, keďže zo žaloby nevyplýva,
že by žalobkyne mali, čo i len úmysel takýto nárok uplatniť. Súd prvej inštancie zdôraznil, že vo
vzťahu k neuplatnenému právu plynie ďalej premlčacia doba. Premlčacia doba spočíva iba v tej časti

pohľadávky, ktorú žalobca žaloval v pôvodnej žalobe. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania,
z predložených listinných dôkazov, ako aj z oboznámenia sa spisu mal za preukázané a nesporné,
že žalobkyne mali nárok na náhradu mzdy za obdobie 07.10.2013 do 19.12.2013, počas ktorého ich
pracovný pomer nesporne trval a prácu im žalovaná neprideľovala, pričom túto povinnosť mala až do
19.12.2013 (do platného skočenia pracovného pomeru). Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyniam

patrí nárok podľa ust. § 69 ods. 4 Zákonníka práce, a preto im tento nárok priznal. Taktiež súd prvej
inštancie priznal žalobkyniam nároky podľa ust. § 93, § 121 ods. 1 a § 122 Zákonníka práce, teda
nárok na náhradu mzdy za sviatok a za dni pracovného pokoja, ako aj mzdové zvýhodnenie za prácu
vykonávanú počas nepretržitého odpočinku. Ďalej súd prvej inštancie priznal žalobkyniam finančnýpríspevok za stravovanie v zmysle ust. § 151 ods. 2 a ods. 6 Zákonníka práce, pretože žalobkyne
zhodne popreli tvrdenia žalovanej o zabezpečení stravy. Pôvodnej žalobkyni v 1. rade súd prvej inštancie
priznal nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 01.01.2013 do 19.12.2013,

pretože tento nárok vyhodnotil ako nesporný a námietky žalovanej vo vzťahu k predmetnému nároku ako
nedôvodné, pretože tá tento nárok nepoprela, len rozporovala skutočnosť, že nebol uplatnený v presnej
výške pri podaní žaloby. Súd prvej inštancie vzhľadom na námietku premlčania uplatnenú žalovanou,
žalobu v časti výšky nárokov na doplatok čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa a do
II. stupňa náročnosti žalobkýň zamietol. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyne predmetný

nárok uplatnili až dňa 31.03.2021 (úpravou petitu), respektíve po uplynutí premlčacej doby. Na základe
týchto skutočností súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu ako čiastočne dôvodnú.
9. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol na základe pomeru úspechu strán
konania. Predmet sporu tvorilo zaplatenie sumy vo výške 18.212,22 eura a žalobkyne boli úspešné
v časti 12.633,64 eura (t. j. 69,37 %) a žalovaná bola úspešná v časti 5.578,58 eura (t. j. 30,63 %),
a preto súd prvej inštancie priznal žalobkyniam nárok na náhradu trov konania v rozsahu 38,74 % (69,37

% - 30,63 %).
10. Proti I. a III. výroku napadnutého rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie a
navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanej voči
žalobkyniam nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Napadnutý rozsudok považovala za
nesprávny z odvolacích dôvodov:

(i) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP];
(ii) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§
365 ods. 1 písm. f) CSP];
(iii) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1

písm. h) CSP].
11. Odvolanie odôvodnila tým, že aj druhé rozhodnutie súdu prvej inštancie vykazuje rovnaké znaky
nepreskúmateľnosti a zmätočnosti ako jeho prvé rozhodnutie. Žalovaná mala za to, že si dôkazné
bremeno splnila a skutočnosti, z ktorých odvodzuje nedôvodnosť žalobného návrhu preukázala
listinnými dôkazmi. Sporové strany nie sú oprávnené sa navzájom zaťažovať povinnosťami dôkazného

bremena. Súd prvej inštancie v bode 55. napadnutého rozsudku tvrdil, že pracovnoprávny spor
má údajne charakter spotrebiteľského sporu a dôkazné bremeno prioritne zaťažuje zamestnávateľa.
Žalobkyne v danej veci nemali žiadne osobitné postavenie a na tento spor (pracovnoprávny) sa mohli
vzťahovať len drobné odchýlky podľa CSP. Žalovaná poukázala na neodôvodnenosť napadnutého
rozsudku. Nad rámec konštatovania odvolacieho súdu bola žalovaná v ďalšom konaní pred súdom prvej

inštancie názoru, že pri posúdení nárokov je potrebné zároveň správne ustáliť príslušný titul, ktorý má
dopad na prípadné premlčanie nároku a že v ďalšom konaní malo byť úlohou súdu prvej inštancie nielen
preskúmateľným spôsobom zdôvodniť právne posúdenie žalovaných nárokov, ale aj z akého titulu boli
uplatnené a v nadväznosti na to správne posúdiť aj ďalšie skutkové a právne námietky strán sporu,
najmä žalovanej. Zároveň žalovaná poukázala na to, že sa stotožnila s argumentáciou odvolacieho súdu

v tom, že žalovaná v konaní nenamietala, že v rozpore s dobrými mravmi je samotné okamžité skončenie
pracovného pomeru, ale za v rozpore s dobrými mravmi (§ 15 Zákonníka práce) považovala samotné
uplatnenie nárokov žalobkýň. Žalovaná poukázala na to, že súd prvej inštancie v súvislosti s predmetnou
námietkou žalovanej len odkázal na skôr prebiehajúce konanie o posúdenie platnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru žalobkýň vedené na totožnom súde pod sp. zn. 13Cpr/1/2024, pričom

tvrdil, že je týmto právoplatným rozhodnutím viazaný, čo však podľa názoru žalovanej je iný pojem ako
posúdenie tzv. prejudiciálnej otázky v inom konaní. Súd prvej inštancie znovu porušil práva žalovanej
na spravodlivý súdny proces, keď preskúmateľným spôsobom nezdôvodnil právny základ jednotlivých
žalobných nárokov a nevysporiadal sa ani s námietkami žalovanej vo vzťahu k otázke dobrých mravov
podľa ust. § 15 Zákonníka práce, čo podľa názoru žalovanej zakladá odvolací dôvod podľa ust. § 365

ods. 1 písm. b) CSP.
12. Ďalej žalovaná konštatovala, že súdu prvej inštancie predložila listinné dôkazy v podobe mzdových
listov za obdobie 1/2011 až 8/2013 ku každej žalobkyni a zároveň výplatné pásky za to isté
obdobie, z ktorých malo vyplývať, že v predmetnom období boli žalobkyniam vyplatené všetky nároky
z pracovnoprávneho vzťahu. Zároveň bolo žalovanou preukázané vyplatenie nevyčerpanej dovolenky

každej zo žalobkýň na konci pracovnoprávneho vzťahu, pričom túto skutočnosť žalovaná považovala
za nespornú. Predmetné listinné dôkazy mal súd prvej inštancie vyhodnotiť tak, že sporné malo byť
aj to, čo sporné ani nebolo medzi sporovými stranami. Žalovaná vyjadrila názor, že v podaní zo dňa
27.01.2022 vysvetlila, že nárok finančný príspevok na stravovanie žalobkyniam právne nevznikol, keďžeim žalovaná zabezpečovala stravovanie priamo na prevádzke. V tejto otázke sa súd prvej inštancie
priklonil k priamemu dôkazu, ktorý spočíval vo výpovediach žalobkýň pred nepriamym dôkazom, ktorý
predstavoval čestné vyhlásenie zamestnankýň žalovanej, pričom opomenul, že priamy dôkaz taktiež

predstavovala výpoveď žalovanej, čo súd prvej inštancie nedal do pomeru miery a váhy dôkazov.
Ďalej žalovaná poukázala na to, že keď Zákonník práce spája s okamžitým skončením pracovného
pomeru vznik nároku na náhradu mzdy za výpovednú lehotu, automaticky to však neznamená, že aj
uplatnenie takéhoto nároku je v súlade s dobrými mravmi, a to s poukazom na konkrétne skutkové
okolnosti, ktoré žalovaná už niekoľkokrát uvádzala, pričom ich znovu zopakovala v odvolaní. Vzhľadom

na celkový kontext skutkového stavu uvedeného žalovanou, v konaní popierala dôvodnosť nároku na
náhradu mzdy podľa ust. § 69 ods. 4 Zákonníka práce, pretože jeho uplatnenie je možné považovať za
v rozpore s dobrými mravmi podľa ust. § 15 Zákonníka práce. Podnikateľskú činnosť žalovaná reálne
a fakticky ukončila ku dňu 07.10.2023 a ďalej žiadnu nevykonávala. Žalovaná taktiež považovala za
v rozpore s dobrými mravmi podľa ust. § 15 Zákonníka práce nároky na náhradu mzdy za obdobie
údajného neprideľovania práce podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce, pretože žalobkyne nežiadali

o prideľovanie práce, do práce k žalovanej sa nedostavili a tá im reálne ani nemala, kde a akú inú prácu
poskytnúť. Súd prvej inštancie však automaticky priznal predmetné nároky žalobkyniam bez ohľadu na
to, že ide o nároky týkajúce sa tej istej práce v tej istej prevádzke, čo je de facto nemožné. Na základe
týchto dôvodov považovala žalovaná napadnutý rozsudok za nesprávny na základe odvolacieho dôvodu
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP.

13. Žalovaná napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považovala za nesprávny aj z odvolacieho
dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Vo vzťahu k predmetnému odvolaciemu dôvodu
namietala, že v bode 44. napadnutého rozsudku možno považovať za nesprávne právne posúdenie
právnuotázkuzákonnostisúkromnýchznaleckýchposudkovvypracovanýchInštitútomznalcovsúdneho
inžinierstva pod č. 4 až 7/2021. Žalovaná taktiež poukázala v predmetnom bode napadnutého rozsudku

na nesprávne právne posúdenie procesných otázok o dôkaznom bremene. Poukázala na to, že
vzhľadom na jej námietky o nezákonnosti predmetných posudkov, nemala žiadnu dôkaznú povinnosť
predkladať alebo žiadať o ich doplnenie, pričom sa mala výsluchom znalkyne preukázať jej odborná
nekompetentnosť. Nezákonnosť predmetných znaleckých posudkov žalovaná vyvodzovala z porušenia
ust. § 209 ods. 3 CSP, pretože oslovená znalecká organizácia ich nevypracovala na základe listín

založených v súdnom spise napriek tomu, že prebiehalo súdne konanie. Žalovaná pokladala záver súdu
prvej inštancie o tom, že mala možnosť predložiť listiny a uviesť skutočnosti, ktoré neboli v predmetných
posudkoch zohľadnené, za arbitrárny a svojvoľný. Za nesprávne právne posúdenie veci považovala
žalovaná aj to, že súd prvej inštancie na zistený skutkový stav neaplikoval ňou vybrané ustanovenia,
respektíve ich absolútne opomenul vyhodnotiť.

14. Vo vzťahu k III. napadnutému výroku napadnutého rozsudku žalovaná uviedla, že v dôsledku, že
napadla výrok vo veci samej (výrok I.), uvedené má priamy dopad aj na výrok o náhrade trov konania,
ako priamy závislý výrok, a preto žiadala, aby jej odvolací súd priznal voči žalobkyniam nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.
15. Podaním zo dňa 28.08.2024 žalobkyne reagujúc na odvolanie žalovanej argumentovali tým, že

odvolanie nie je riadne odôvodnené podľa ust. § 365 ods. 1 CSP. Právny zástupca žalovanej iba
opakoval svoje námietky z konania, a to napriek tomu, že viaceré boli odvolacím súdom vyhodnotené
ako nedôvodné, pričom tvrdenia žalovanej obsiahnuté v odvolaní sú v rozpore s jej konaním,
predchádzajúcimi vyjadreniami ako aj vyjadreniami jej právneho zástupcu. Žalobkyne pokladali
napadnutý rozsudok za vecne správny a dostatočne odôvodnený. Poukázali na ust. § 319 CSP,

z ktorého žalovanej ako zamestnávateľovi vyplýva povinnosť poskytnúť súčinnosť. Teda táto povinnosť
jej vyplýva zo zákona aj v súvislosti s listinami, ktoré od nej požadoval súd prvej inštancie. Žalovaná
síce účelovo popierala niektoré tvrdenia žalobkýň, avšak nepredložila žiadne dôkazy na podporu svojej
argumentácie, pričom súd prvej inštancie jej poskytol dostatočný priestor. Žalovaná takisto po vrátení
veci na súd prvej inštancie nemala žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, nepredložila vlastný

súkromný znalecký posudok a nevyužila možnosť na doplnenie posudkov predložených žalobkyňami.
Žalobkyne konštatovali, že súd prvej inštancie v bode 64. napadnutého rozsudku dospel k správnemu
záveru,žezdokazovaniabolpreukázanýprávnytituluplatňovanýchnárokov,ktorýpredstavujeokamžité
skončenie pracovných pomerov. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil námietku žalovanej vo vzťahu
k otázke rozporu s dobrými mravmi podľa ust. § 15 Zákonníka práce, ako nedôvodnú (v bode 46.

napadnutého rozsudku). Zároveň v tejto súvislosti poukázal na ust. § 47 ods. 1 Zákonníka práce, podľa
ktorého bolo povinnosťou žalovanej prideľovať žalobkyniam prácu, pretože žalovaná v rozhodnom čase
disponovala plnou právnou subjektivitou a riadenie personálneho substrátu bolo v jej plnej kompetencii.16. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP žalobkyne uviedli,
že predmetná časť odvolania je v rozpore s doterajšími tvrdeniami žalovanej, ako aj jej právneho
zástupcu. Žalobkyne popreli, že listinné dôkazy predložené žalovanou podaním zo dňa 24.06.2020

predstavujú listiny, ktoré by zodpovedali ich vykonanej práci pre žalovanú, pričom žalovaná im nikdy
výplatné pásky nedávala. Sama žalovaná v tomto konaní, ako aj v konaní pred Okresným súdom
Komárno sp. zn. 13Cpr/1/2014 potvrdila, ako pracovali žalobkyne a ako ich vyplácala. Žalobkyne
sa stotožnili so záverom súdu prvej inštancie obsiahnutom v bode 51. napadnutého rozsudku, že
predmetné listiny nepreukazovali reálne vyplatenie miezd žalobkyniam, pričom žalobkyne popreli, že

nimi bolo preukázané vyplatenie nevyčerpanej dovolenky každej zo žalobkýň. Námietku žalovanej
týkajúcu sa zabezpečovania stravovania už vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, ako aj námietku
o prechode zamestnancov, pričom čestné prehlásenia zamestnankýň žalovanej vyhodnotil tak, že
nepreukazujú, že by žalobkyniam žalovaná zabezpečovala stravovanie. Vo vzťahu k nesprávnemu
právnemu posúdeniu žalobkyne argumentovali tým, že právny zástupca žalovanej opätovne bez
uvedenia toho, v čom by mala spočívať nezákonnosť alebo nesprávnosť predmetných znaleckých

posudkov, spochybňoval objektivitu a odbornosť znalca. V tejto otázke sa žalobkyne stotožnili so
záverom súdu prvej inštancie (bod 44. napadnutého rozsudku) s poukazom na ust. § 209 ods. 2 CSP,
podľa ktorého, ak má súkromný znalecký posudok všetky zákonné náležitosti a obsahuje doložku
o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, postupuje sa pri
vykonaní tohto dôkazu, ako by išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca. Zároveň žalobkyne

konštatovali, že inštitúcia, ktorá vyhotovila súkromné znalecké posudky, je riadnym znalcom zapísaným
v zozname znalcov vedeného Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Na základe týchto
skutočností žalobkyne navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil a priznal im nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
17. Replikou zo dňa 07.10.2024 sa žalovaná vyjadrila k vyjadreniu žalobkýň. Uviedla, že trvá na všetkých

uplatnených dôvodoch v odvolaní, ako aj na svojej právnej a skutkovej argumentácii. Pridržiavala sa
svojej argumentácie obsiahnutej v odvolaní, žiadne nové, relevantné skutočnosti neuviedla. Žalobkyne
reagovali na repliku žalovanej duplikou zo dňa 21.10.2024. Konštatovali, že pokiaľ žalovaná nie je
spokojná s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ešte to nezakladá jeho nesprávnosť. Poukázali na to,
že pracovali v inej prevádzke u iného podnikateľského subjektu na dohodu s kratším pracovným

časom práce a nepracovali v pokladni, pričom pôvodná žalobkyňa v 1. rade u nového zamestnávateľa
nemala dohodu ani iný pracovnoprávny vzťah. Tým reagovali na argumentáciu žalovanej vo vzťahu
k neprideľovaniu práce žalobkyniam z dôvodu, že práce mali pridelené v rovnakej prevádzke, rovnakého
druhu, čo považovali za zavádzajúce. Iné relevantné skutočnosti neuviedli.
18. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 26CoPr/1/2024 – 1633 zo dňa 30.06.2025 (právoplatné dňa

09.07.2025) rozhodol o pokračovaní v konaní s dedičmi pôvodnej žalobkyne v 1. rade, ako žalobcami -
žalobca v 1. rade: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom: X.XXXX XXXX/X, XXX XX C. a žalobca v 5. rade:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom: K. L. XXXX/X, XXX XX C..
19. Podľa čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

20. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
21. Podľa § 379 ods. 1 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,
b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,

c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
22. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
23. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
24. Podľa § 385 ods. 1 CSP, na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
25. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
26. Podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom v čase vzniku uplatnených nárokov (od
07.10.2013 do 19.12.2013), zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu

mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
27. Podľa § 121 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom v čase vzniku uplatnených nárokov (od
01.04.2011 do 06.10.2013; veta prvá a druhá k zneniu účinnému 01.04.2011 – poznámka odvolacieho
súdu), za prácu nadčas patrí zamestnancovi dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej v sume25 % jeho priemerného zárobku. Zamestnancovi, ktorý vykonáva rizikové práce, patrí za prácu nadčas
dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 35 % jeho priemerného zárobku.
28. Podľa § 122 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom v čase vzniku uplatnených nárokov (od

01.04.2011 do 06.10.2013), za prácu vo sviatok zamestnancovi patrí dosiahnutá mzda a mzdové
zvýhodnenie najmenej 50 % jeho priemerného zárobku. Mzdové zvýhodnenie patrí aj za prácu
vykonávanú vo sviatok, ktorý pripadne na deň nepretržitého odpočinku zamestnanca v týždni.
29. Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom v čase vzniku uplatnených nárokov (od
07.10.2013 do 19.12.2013), ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane

zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume
jeho priemerného zárobku.
30. Podľa § 152 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce v znení účinnom v čase vzniku uplatnených nárokov
(od 01.01.2011 do 06.10.2013), zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých
zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich
blízkosti.

31. Podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom v čase vzniku uplatnených nárokov
(od 01.01.2011 do 06.10.2013), zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie podľa odseku 1 najmä
poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu
pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa
alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej

osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby
alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Nárok na poskytnutie stravy
má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná
zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného
jedla.

32. Podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom v čase vzniku uplatnených nárokov (od
01.01.2011 do 06.10.2013), zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa odseku 2 v sume najmenej
55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej
ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok
podľa osobitného predpisu.

33. Podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce v znení účinnom v čase vzniku uplatnených nárokov
(od 01.01.2011 do 06.10.2013; ods. 5 k zneniu účinnému 01.01.2011 – poznámka odvolacieho
súdu), zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný príspevok v sume uvedenej v odseku
3, len ak povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancom stravovanie vylučujú podmienky
výkonu práce na pracovisku alebo ak zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie podľa odseku

2, alebo ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo
zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených
zamestnávateľom.
34. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP), bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods.
1 CSP a contrario, prejednal odvolanie žalovanej voči výroku I. a III. napadnutého rozsudku v súlade s

ust. § 378 a nasl. CSP a cítiac sa viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ako aj skutkovým stavom, tak
ako ho zistil súd prvej inštancie, dospel k záveru, že predmetné odvolanie nie je dôvodné.
35. Ustanovenie § 389 ods. 1 písm. b) CSP zakladá dôvodnosť odvolania a povinnosť odvolacieho
súdu zrušiť napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v takých prípadoch, v ktorých miera porušenia
procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením

práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa
vymyká nielen zákonnému ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň predstavuje
aj porušenie ústavne zaručených práv spojených práve s uplatnením práva na súdnu ochranu. Jedným
z takýchto práv je práve aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

36. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na
spravodlivý proces, zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Povinnosťou súdov
ako štátnych orgánov je dbať o to, aby ústavné práva subjektov zúčastnených na konaní boli riadne
dodržiavané. Odôvodnenie predstavuje tú časť rozhodnutia, v ktorej súd interpretuje, akým spôsobom

a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Len také odôvodnenie súdneho rozhodnutia
napĺňa požiadavky vyplývajúce zo základného práva na spravodlivý proces, z ktorého je zrejmá
opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia má tak obsahovať
dostatok dôvodov a ich uvedenie má spĺňať požiadavku zrozumiteľnosti. Súd je povinný formulovaťodôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a
musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom takéhoto odôvodnenia je
predovšetkýmdeklarovaťsprávnosťrozhodnutia;zároveňjeajprostriedkomkontrolysprávnostipostupu

súdu pri vydávaní rozhodnutia. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej
strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných
prostriedkov. Kým vo výroku rozhodnutia súd vyslovuje ako rozhodol, z odôvodnenia musí vyplynúť,
prečo tak rozhodol. Pri odôvodňovaní rozhodnutia je nevyhnutné vyhnúť sa tomu, aby text odôvodnenia
bol popisný a formálny a naopak dôsledne dbať o to, aby obsahoval jasné a logické argumenty, ktoré sú

konzistentné a navzájom si neodporujú. V prípade, ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje
uvedeným spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, predstavujúce akýsi návod
pre súdy pri písaní odôvodnenia rozhodnutia, ide o nedostatky odôvodnenia, ktoré zakladajú vadu
nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
37. Nepreskúmateľnosťou rozhodnutia, majúcou za následok i jeho nepresvedčivosť, sa účastníkovi
konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom)

odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky
s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych opravných prostriedkov, a tým sa mu odníma
možnosť konať pred odvolacím súdom. Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy, keď jeho písomné
vyhotovenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu [viď závery
vyplývajúce zo stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

aj len „Najvyšší súd SR“) z 03.12.2015, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2016 pod č. 2]. Za nedostatok zásadného vysvetlenia
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov,
vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke, od riešenia ktorej bolo rozhodnutie závislé.
38. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP odvolací súd konštatuje,

že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na
základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti
oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania

najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo
vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na
chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov

nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP.
39. Právne posúdenie veci predstavuje činnosť súdu spočívajúcu v podriadení zisteného skutkového
stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho
vzťahu. Pri tejto činnosti súd rieši questio iuris (právne otázky), pričom ich riešeniu predchádza riešenie
questio facti (skutkové otázky), respektíve zistenie skutkového stavu. Vo všeobecnosti sa za nesprávne

považuje právne posúdenie, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu
(t. j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu (t.
j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), prípadne správne určenú právnu normu
nesprávne interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
40. Odvolací súd v odvolacom konaní po vykonaní meritórneho odvolacieho prieskumu napadnutého

rozsudku dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkovéhostavuurobilajsprávnyprávnyzáverasvojerozhodnutieajsprávneavrozsahudostatočnom
pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku tak spĺňa vyššie popísané
atribúty (odsek 35. a 36.) takého odôvodnenia rozhodnutia, ktoré napĺňa požiadavky vyplývajúce zo
základného práva na spravodlivý proces.

41. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a za účelom
vysporiadania sa s relevantnými tvrdeniami žalovanej uvedenými v odvolaní odvolací súd dopĺňa
nasledovné.
42. Právna úprava CSP účinná od 1. júla 2016 považuje individuálne pracovnoprávne spory za spory
s ochranou slabšej strany, pričom na porovnanie so všeobecnými ustanoveniami civilného sporového

konania obsahuje predmetná úprava niektoré diferencie, napríklad v otázke zastúpenia zamestnanca
(§ 317 CSP), manudukčnej povinnosti súdu (§ 318 CSP), dokazovania (§ 319 CSP), koncentrácie
konania (§ 320 CSP), možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie (§ 321 CSP), pojednávania (§ 322
CSP). Takáto úprava vychádza z toho, že niektoré princípy (kontradiktórnosti konania, arbitrárnehoporiadku a dispozičný princíp) sa v civilnom sporovom konaní neuplatňujú, respektíve sa nemôžu
uplatňovať bezvýnimočne, pretože nie vždy zohľadňujú osobitosti niektorých strán. Odôvodnenie tohto
postulátu spočíva v objektívnej nerovnosti zamestnanca a zamestnávateľa, ktorú musí súd v súlade

s právnou úpravou kompenzovať, a to prostredníctvom osobitných procesných postupov odlišných od
všeobecných procesných inštitútov sporového konania. V opačnom prípade by totiž nebol naplnený účel
sporového konania, ktorým je spravodlivá a rýchla ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych
práv.
43. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nevyhodnotil daný spor svojím charakterom ako

spotrebiteľský spor, tak ako to namietala žalovaná, ale len poukazoval na to, že sa jedná o podobný
prípad, v ktorom vystupuje slabšia strana. Ďalej sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie
v tom, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich
dôvodov a námietok. Odvolací súd zdôrazňuje, že tento názor je rešpektovaný rozhodovacou činnosťou
Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Takisto ani do obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (respektíve práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nepatrí právo sporovej strany na rozhodnutie
v súlade s jej právnym názorom (m. m. II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97), ani právo dožadovať sa toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré sporová strana predkladá (II.
ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 284/08). Teda odvolací súd a ani súd prvej inštancie nie
je viazaný právnym názorom strán sporu a odvolací súd nerozhoduje na základe nespokojnosti strany

s výsledkom konania. Odvolací súd sa preto nestotožnil s argumentáciou žalovanej v tom, čo všetko
podľa nej mal súd prvej inštancie vykonať po vrátení veci odvolacím súdom s poukazom na jej vyjadrenie
k rozhodnutiu odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ak
bolo jeho rozhodnutie zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolacím
súdom (§ 391 ods. 2 CSP; viď nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 37/03), nie je však

viazaný názormi strán konania a na dôvažok ani úlohami, ktoré mu strany ukladajú vykonať. Takisto
sa odvolací súd nestotožnil s argumentáciou žalovanej spočívajúcej v tom, že súd prvej inštancie mal
aplikovať, respektíve vyhodnotiť ňou uvedené ustanovenia. V rámci právneho posúdenia veci je výlučne
na súde aké ustanovenia zvolí, respektíve, či zvolí príslušnú právnu normu na daný skutkový stav. Súd
prvej inštancie v danej veci uviedol veľkú mieru ustanovení, ktoré na danú vec aplikoval. Nie je tak nutné

uvádzať všetky ustanovenia, či už procesné alebo v rámci základných princípov CSP, ale len tie, ktoré sú
svojou povahou relevantné pre rozhodnutie.
44. Vo vzťahu k argumentácii žalovanej v rámci predložených mzdových lístkov, ktorými žalovaná
mala preukázať, že všetkým žalobkyniam boli vyplatené všetky uplatnené nároky, odvolací súd
konštatuje, že sa s touto argumentáciou nestotožňuje. V prvom rade odvolací súd poukazuje na

to, že žalovaná opätovne rozporovala nároky, ktoré už boli odvolacím súdom v predchádzajúcom
rozhodnutí vyriešené. Na zopakovanie odvolací súd vo vzťahu k finančným príspevkom na stravovanie
v predchádzajúcom rozhodnutí konštatoval, že žalovaná nepreukázala zabezpečenie stravovania pre
žalobkyne v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce (§ 152 a nasl. Zákonníka práce), pričom
aj v prípade prípadného preukázania, ňou uvedené formy zabezpečenia stravovania nie je možné

považovať za zabezpečenie stravovania podľa Zákonníka práce. Vo vzťahu k predmetným čestným
vyhláseniamzamestnankýňžalovanej,ktorémalipreukazovať,žežalovanážalobkyniamzabezpečovala
stravovanie, odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí uviedol, že tieto čestné vyhlásenia vzhľadom
na postoj žalobkýň nepreukazujú, že by im žalovaná zabezpečovala stravovanie. Odvolací súd len
vytkol súdu prvej inštancie, že sa s týmito čestnými vyhláseniami nijako nevysporiadal, avšak sám

dospel k záveru, že žalobkyniam patril nárok na finančný príspevok na stravovanie a predmetné čestné
vyhlásenia nepreukazovali tvrdenia žalovanej. Takisto odvolací súd už raz dospel k záveru, že žalovaná
nepreukázala, že žalobkyniam vyplácala finančné nároky za nevyčerpanú dovolenku. Tieto otázky tak
boli už vyriešené odvolacím súdom a súd prvej inštancie bol viazaný týmito právnymi názormi, tak ako
je uvedené vyššie (odsek 42.). Odvolací súd sa tak stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie,

že predmetné listiny predložené žalovanou žiadnym spôsobom nepreukazovali reálne vyplatenie miezd
žalobkyniam s odkazom na argumentáciu súdu prvej inštancie v odseku 51. napadnutého rozsudku.
45. V rámci argumentácie žalovanej spočívajúcej v tom, že nemala dôkaznú povinnosť žiadať
o doplnenie súkromného znaleckého posudok alebo predkladať vlastný posudok, pretože namietala
jeho zákonnosť, odvolací súd konštatuje, že síce takúto povinnosť žalovaná nemala, ale pokiaľ ostala

pasívna, malo to za následok neúspech v spore, s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2Obdo/53/2021 zo dňa 21.06.2022, podľa ktorého „Právo strany sporu predložiť súkromný znalecký
posudok nie je podmienené predchádzajúcim nariadením znaleckého dokazovania zo strany súdu,
keďže žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.“ ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.1Cdo/96/2024 zo dňa 25.06.2025, podľa ktorého „No na druhej strane žalobca i napriek poskytnutému
priestoru od doručenia mu súdom nariadeného znaleckého posudku, keď mal proti tomuto námietky
(ktoré súd vyhodnotil), nepredložil sám súkromný znalecký posudok, ktorý je možné predložiť v zmysle

§ 209ods. 3 CSP.“ Jednalo sa tak o právo žalovanej predložiť súkromný znalecký posudok, poprípade
navrhnúť kontrolný znalecký posudok v prípade jej nespokojnosti s namietaným znaleckým posudkom,
pričom jej bol vytvorený dostatočný priestor na realizovanie tohto práva, respektíve na preukázanie
svojich tvrdení, a to s poukazom na to, že bola vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Naopak žalovaná dokonca nesúhlasila s vykonaním znaleckého dokazovania súdom prvej inštancie.

Ustanovenie § 209 ods. 3 CSP, na ktoré žalovaná poukazovala, respektíve na základe ktorého namietala
nezákonnosť predmetného znaleckého posudku, pretože znalec nemal vychádzať z listín obsiahnutých
v súdnom spise, predstavuje oprávnenie znalca nahliadať do súdneho spisu alebo inak sa oboznámiť
sinformáciamipotrebnýminavypracovanieznaleckéhoposudku.Toznamená,ževprípadesúkromného
znaleckého posudku znalec nemusí vychádzať výlučne z listín, ktoré sú obsiahnuté v spise, ak napríklad
zadávateľ (strana sporu) disponuje dostatočnými informáciami na vypracovanie takéhoto znaleckého

posudku. Teda táto skutočnosť sama o sebe nezakladá nezákonnosť znaleckého posudku. Nezákonný
znalecký posudok je taký, ktorý je vypracovaný v rozpore so zákonom (napríklad znalcom bez licencie),
neobsahuje zákonnom predpísané náležitosti a podobne. Teda skutočnosť, že znalec v prípade
súkromného znaleckého posudku nevychádzal z listín obsiahnutých v súdnom spise sama o sebe
nezakladá nezákonnosť znaleckého posudku. Na margo veci odvolací súd konštatuje, že žalovaná

ani nepreukázala, že by znalec nevychádzal z listín obsiahnutých v súdnom spise, poukazovala len
na svoje predchádzajúce vyjadrenia. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že predmetné znalecké posudky
obsahujú náležitosti podľa ust. § 209 ods. 2 CSP, a preto dospel k záveru o zákonnosti týchto
posudkov, pričom odvolací súd sa s takýmto záverom stotožňuje. Odvolací súd znova dodáva, že
žalovaná v prípade, ak nebola spokojná s predmetnými znaleckými posudkami, mohla podať návrh

na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku, poprípade predložiť súkromný znalecký posudok.
Zároveň v samotnom odvolaní namiesto odkazovania na svoje predchádzajúce vyjadrenia mohla
žalovaná uviesť, čo konkrétne znalec nezohľadnil pri vypracovaní súkromných znaleckých posudkov.
46. Žalovaná ďalej namietala neodbornosť znalca, ktorá mala vyplývať z jeho výsluchu. Odvolací súd
poznamenáva, že žalovaná neuviedla v čom konkrétne vidí neodbornosť znalca. Predmetný znalec

(INŠTITÚT ZNALCOV SÚDNEHO INŽINIERSTVA, družstvo) je riadne zapísaný v zozname znalcov
vedeného Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom bol v čase vyhotovenia znaleckých
posudkov vedený v správnom odbore (Ekonómia a manažment) a v správnom odvetví (Účtovníctvo
a daňovníctvo), teda nie je možné dospieť k záveru o jeho neodbornosti len na základe vnútorného
presvedčeniažalovanej.Žalovanánenamietala,žeznaleckýposudokvypracovalznalecznepríslušného

odvetvia, jej argumentácia vo vzťahu k jeho odbornosti spočívala v jeho výpovedi pred súdom, avšak na
základe ktorej súd nemôže posúdiť odbornosť, respektíve neodbornosť znalca. Súd prvej inštancie, ako
aj odvolací súd nemá dôvod spochybňovať odbornosť znalca. Odvolací súd aj na tomto mieste dáva do
pozornosti,ževzhľadomnavznesenúnámietkuneodbornostiznalcabolžalovanejvyčlenenýdostatočný
priestor na navrhnutie kontrolného znaleckého posudku alebo predloženie vlastného súkromného

znaleckého posudku (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/206/2019 zo dňa 27.10.2021 -
odsek 16.). Na základe týchto skutočností odvolací súd dospel k záveru, že námietky žalovanej v tejto
rovine sú nedôvodné.
47. Odvolací súd na zopakovanie uvádza, že v predchádzajúcom rozhodnutí okrem iného dal úlohu
súdu prvej inštancie, aby doplnil odôvodnenie vo vzťahu k právnemu základu uplatňovaných nárokov

žalobkyňami, ako aj aby sa vysporiadal s námietkou žalovanej vo vzťahu k tomu, že podľa nej sú
nároky uplatnené žalobkyňami v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 15 Zákonníka práce. V rámci
posúdenia právneho základu predmetných nárokov súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyne
si svoje nároky uplatňujú titulom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Teda nie je možné dospieť
k záveru, že súd prvej inštancie neposúdil právny základ uplatňovaných nárokov žalobkyňami, tak ako to

namietala žalovaná. Zároveň súd prvej inštancie zaujal stanovisko ku všetkým uplatňovaným nárokom
ako k nároku na finančný príspevok na stravovanie, nároku za nevyčerpanú dovolenku a podobne,
teda charakterizoval všetky uplatňované nároky žalobkyňami, pričom ich aj právne posúdil. Zároveň
v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Komárno č. k. 13Cpr/1/2014 – 276 zo
dňa 08.08.2016, v ktorom bolo právoplatne rozhodnuté o platnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru medzi stranami v tomto konaní. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalobkyne si
svoje nároky uplatňujú titulom platného okamžitého skončenia pracovného pomeru. V prípade, ak
bola určitá otázka, ktorá má byť v konaní posúdená ako prejudiciálna, právoplatne vyriešená v inom
konaní, je ňou súd viazaný, pretože v opačnom prípade by to malo za následok res judicata. Odvolacísúd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa
31.01.2012 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod R 40/2013, podľa ktorého „Pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená

určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku
posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením.“ Ďalej z odôvodnenia rozhodnutia: „Keďže
súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom
spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo
nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť

právoplatnéhorozhodnutianesmiebyťtátootázkapoloženáaakékoľvekjej„nové“právneposudzovanie
v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. ... Zásada právnej istoty je integrálnou
súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného rozhodnutia
znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti.“
48. Vo vzťahu k namietanému rozporu s dobrými mravmi v rámci uplatňovaných nárokov odvolací
súd, tak ako súd prvej inštancie, dospel k záveru, že žalovaná v tejto rovine neuniesla dôkazné

bremeno a nepreukázala ňou tvrdené skutočnosti. Vo všeobecnosti dôkazným bremenom sa rozumie
procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že počas konania neboli preukázané jeho tvrdenia,
že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech (viď uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Obo/52/2010 zo dňa 24.06.2010). V rámci argumentácie v odvolacom konaní
žalovaná len poukazovala na ňou tvrdený skutkový stav, bez preukázania týchto skutočností. To, že

sa žalobkyne údajne zúčastnili rozlúčkovej večere, ako aj inventúry pred odovzdaním prevádzky a aj
to, že prevzali mzdu za mesiac september a časť mesiaca október 2013 podľa odvolacieho súdu
nepreukazuje, že predmetné nároky sú v rozpore s dobrými mravmi podľa predmetného ustanovenia.
Odvolací súd ďalej dodáva, že dobré mravy v ust. § 15 Zákonníka práce nevystupujú ako tzv. „pozitívna
hranica“ výkonu práv (čl. 2 Zákonníka práce), ale ako dôležité interpretačné pravidlo pracovného

práva, ktoré má chrániť najmä zamestnancov. V prípade, ak žalovaná tvrdila, že predmetné nároky sú
v rozpore s dobrými mravmi, mala svoje tvrdenia riadne preukázať; takto jej argumentácia ostala len
v rovine tvrdení. Žalovaná si tak svoju dôkaznú povinnosť nesplnila, a preto odvolací súd predmetnú
námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. K argumentácii žalovanej, že uplatnený nárok podľa § 69 ods. 4
Zákonníka práce je v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd konštatuje, že sa s takouto argumentáciou

žalovanej nestotožňuje. Všeobecne pod dobrými mravmi možno rozumieť súhrn spoločenských,
kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné
historické tendencie, prijíma ich rozhodujúca časť spoločnosti a majú povahu základných noriem
(Najvyšší súd Českej republiky, sp. zn. SJ 8/1999). Teória a súdna prax zhodne považujú dobré
mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok

spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme
včleňuje do občianskeho práva. Právnymi úkonmi, ktorými sa obchádza zákon (na rozdiel od úkonov
odporujúcich zákonu) sú právne úkony, ktoré síce neodporujú výslovnému zákazu zákona, ktoré
však svojimi dôsledkami smerujú k výsledku, ktorý odporuje zákonu (Najvyšší súd Českej republiky,
sp. zn. SJ 12/1999). Predmetný nárok žalobcov vychádza z platného okamžitého skončenia pracovného

pomeru, a preto nemôže ísť o nárok, ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi, a to s poukazom
na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Komárno č. k. 13Cpr/1/2014 – 276 zo dňa 08.08.2016
a vzhľadom na argumentáciu uvedenú vyššie (odsek 47.). Na margo veci odvolací súd dodáva, že
nie je možné samotné uplatnenie nárokov podľa ust. § 69 ods. 4 a ust. § 142 ods. 3 Zákonníka
práce zo strany žalobkýň považovať za úkony, ktoré by boli svojou povahou v rozpore s dobrými

mravmi, respektíve, že by určitým spôsobom obchádzali zákon. Nárok podľa ust. § 69 ods. 4 Zákonníka
práce si žalobkyne uplatnili s poukazom na vyššie citované právoplatné rozhodnutie Okresného súdu
Komárno, teda uplatnenie tohto nároku má právny základ, a preto nemôže byť v rozpore s morálkou
a pravidlami slušného správania. Nárok podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce si žalobkyne uplatnili
z dôvodu, že im žalovaná neprideľovala prácu, a preto mali dôvod na uplatnenie tohto nároku, ktorý sa

v konaní potvrdil ako dôvodný. Takéto uplatnenie nárokov nie je možné považovať morálne a z etického
hľadiska za neprípustné, keďže žalobkyniam patrilo právo domáhať sa svojich nárokov pred nestranným
a nezávislým súdom (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Tak ako bolo uvedené vyššie,
skutočnosti uvádzané žalovanou nie je možné považovať za také, ktoré by odôvodňovali jej tvrdenie,
že uplatnené nároky žalobkyňami sú v rozpore s dobrými mravmi, respektíve, že by boli v rozpore

spravidlamimorálkyaslušnéhosprávaniasa.Žalobkynemalizato,žeichnárokysúdôvodné,apretosa
ich domáhali pred súdom, pričom sama žalovaná (okrem vyššie uvedeného) bližšie nešpecifikovala
v čom vidí rozpor s dobrými mravmi v rámci uplatnenia predmetných nárokov. Vo vzťahu k námietke
žalovanej, v zmysle ktorej poukazovala na to, že nárok podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práceje taktiež v rozpore s dobrými mravmi podľa ust. § 15 Zákonníka práce, odvolací súd poukazuje
na to, že žalovaná tento nárok nerozporovala v tom zmysle, že by žalobkyniam prácu prideľovala.
Samotný nárok rozporovala len z toho hľadiska, že je v rozpore s dobrými mravmi. Aj v tomto smere

odvolací súd konštatuje, že žalovaná nepreukázala, že by bol predmetný nárok v rozpore s dobrými
mravmi. Vzhľadom na to, že žalovaná vyslovene nepoprela, že žalobkyniam neprideľovala prácu, táto
skutočnosť sa stala nespornou, a preto súd prvej inštancie mohol predmetný nárok žalobkyniam priznať.
V rámci svojej argumentácie žalovaná uviedla, že žalobkyne nežiadali o prideľovanie práce, do práce
k žalovanej sa nedostavili a tá im reálne ani nemala kde a akú inú prácu poskytnúť. Žalovaná však

nepreukázala, že sa žalobkyne nedostavili do jej prevádzky alebo, že by nežiadali o prideľovanie práce.
Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že v predchádzajúcom rozhodnutí dospel k záveru, že nedošlo
kprechoduprávapovinnostívzmysleust.§28Zákonníkapráceodjednéhozamestnávateľakdruhému,
pretože žalovaná neuniesla v tomto smere dôkazné bremeno. Žalovaná tak bola povinná žalobkyniam
prideľovať prácu podľa ust. § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce vzhľadom na to, že pracovný vzťah
medzistranamivrozhodnomčasetrval.Odvolacísúdnazákladetýchtoskutočnostípredmetnénámietky

žalovanej vyhodnotil ako nedôvodné, pričom nevzhliadol žiaden z namietaných odvolacích dôvodov.
49. Vzhľadom na to, že odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti námietok žalovanej v merite veci,
potom dospel k záveru o nedôvodnosti námietky vo vzťahu k závislému výroku o trovách konania.
50. Na záver ako obiter dictum odvolací súd konštatuje, že je potrebné mať na zreteli, že odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v

opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď
na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).
51. Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti

napadnutého rozsudku v napadnutej časti I. a III. výroku, pričom zodpovedal relevantné námietky
žalovanej ako odvolateľky a doplnil napadnutý rozsudok vzhľadom na účel kompetencií odvolacieho
súdu, ktorým je aj inter alia doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto ho ako vecne
správny v napadnutej časti I. a III: výroku potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.
52. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.
53. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
54. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
55.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
56. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalobcovia boli v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešní, odvolací
súd im priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške
trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto

rozsudku.
57. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhéhostupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa.