Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/56/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423205565
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1423205565.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov

JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: Univerzita Komenského v
Bratislave, IČO: 00 397 865, Šafárikovo nám. 6, Bratislava, proti žalovanému: J.C. DECAUX SLOVAKIA,
s.r.o., IČO: 35 695 412, Kopčianska 62, zastúpenému advokátom JUDr. Jánom Polákom, Miletičova 64,
Bratislava, o vypratanie nehnuteľnosti a vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 31.03.2025, č. k. 29C/30/2023-99, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých zaväzujúcich výrokoch I. a II. a v
súvisiacom výroku IV. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalobcovi nepriznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť na svoje náklady odstrániť
stavbu - reklamný nosič, postavený na pozemku parcelné č. XXXX/XX, o výmere 207 m2, druh pozemku
ostatná plocha, nachádzajúceho sa v k. ú. T. E., obec J. - T. E., okres Bratislava IV, ktorý je zapísaný
Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor na liste vlastníctva (ďalej len „LV“) č. XXX (ďalej len
„pozemok“), a to do 40 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 1.437,24 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol

(výrok III.) a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, s tým,
že o jej výške rozhodne v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (výrok IV.).

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 11.09.2023 domáhal voči
žalovanému odstránenia všetkých reklamných stavieb, nachádzajúcich sa na pozemku žalobcu, ako
i zaplatenia sumy 2,36 eura denne od 01.08.2023 až do odstránenia reklamných stavieb na tom

skutkovom základe, že ako vlastník pozemku na ňom identifikoval reklamný nosič patriaci žalovanému;
tento onačil za neoprávnenú stavbu v zmysle § 135c zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“). Žalovaný užíval jeho pozemok bez právneho
dôvodu, neplatil nájomné, a tak sa na jeho úkor bezdôvodne obohacoval. Pritom na jeho výzvy na
vypratanie pozemku a vydanie majetkového prospechu, doručených v dňoch 13.04.2023 a 01.06.2023,
žalovaný reagoval úhradou sumy 3.178,61 eura a 214,74 eura, avšak bez vypratania pozemku.

3. Žalovaný so žalobou žalobcu nesúhlasil. Dôvodil, že s Hlavným mestom Slovenskej republiky
Bratislava (ďalej len „Hlavné mesto“) uzatvoril dňa 11.07.1990 zmluvu (ďalej len „zmluva“), v ktorej sa
zaviazal poskytovať v prospech mesta plnenie spočívajúce vo vybudovaní rôznych verejnoprospešných
a informačných zariadení (ďalej len „zariadenia), kým mesto mu malo na tento účel poskytnúť doužívania svoje pozemky. Dodatkom č. 3 zo dňa 14.04.2005 strany doplnili tieto zariadenia aj o „citylight
boards“, t. j. reklamné zariadenie, ktorého odstránenie je predmetom konania. Dodatkom č. 4 zo dňa
20.10.2014 zmluvné strany predĺžili dobu platnosti zmluvy do 28.09.2028. Na uvedenom základe mal

žalovaný za to, že žalobca je v zmysle § 680 Občianskeho zákonníka viazaný zmluvou a jej dodatkami,
čoho dôsledkom je, že jemu recipročne patrí právo pozemok užívať. Na pojednávaní dňa 22.01.2025
žalovaný s poukazom na obsah zmluvy v znení jej dodatkov doplnil, že si v nej zmluvné strany presne
nedojednali, kde majú byť reklamné stavby, vrátane posudzovanej, umiestnené, pričom i podľa článku
4 bod 2 dodatku č. 3 zmluvy mali byť konkrétne miesta reklamných zariadení identifikované následne,

k čomu medzi nimi došlo. Týmto spôsobom umiestnil viacero zariadení na území Y. C., o čom svedčilo
i rozhodnutie mestskej časti J. - T. E., ktoré predložil.

4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním ustálil, že žalobca je podľa výpisu z LV č. XXX, pre k. ú.
T. E., vlastníkom pozemku, na ktorom sa podľa zamerania W.. G. Y. zo dňa 20.03.2023 tromi meranými
bodmi, medzi chodníkom a asfaltovou cestou, nachádza reklamná stavba, ktorej okraj nadzemnej časti

zasahuje i do pozemku s parcelným č. XXXX/XX. Žalobca výzvami na vypratanie odoslanými v dňoch
12.04.2023, ako i dňa 26.05.2023 oznámil ISPA a žalovanému identifikáciu reklamného nosiča na jeho
pozemku, ktorý nemal oprávnenie užívať, žiadal o jeho odstránenie, ako i o vydanie bezdôvodného
obohatenia za rok 2019 v sume 687,87 eura, za rok 2020 v sume 705,07 eura, za rok 2021 v sume
737,87 eura, za rok 2022 v sume 761,48 eura a za obdobie od 01.01.2023 do 30.04.2023 v sume 286,32

eura. Následne žiadal i zaplatenie sumy 214,74 eura ako bezdôvodného obohatenia za obdobie od
01.05.2023 do 31.07.2023.

5. Zo zmluvy uzatvorenej medzi Hlavným mestom, zastúpeným Národným výborom Hlavného mesta
Slovenskej republiky a GUVE, spoločnosťou pre mestské dopravné zariadenia s.r.o., v znení jej

úradného prekladu z nemeckého jazyka, konajúci súd zistil, že predmetná spoločnosť sa zaviazala
dať k dispozícii mestu kryté zastávky pre cestujúcich, mestské informačné tabule, moderné stĺpy,
ako aj automatické WC zariadenia, WC zariadenia pre invalidov, minismerovníky a papierové koše
popísané v prílohe č. 1 podľa modelu, objemu, počtu a miesta inštalovania. Hlavné mesto sa zaviazalo
spoločnosti povoliť bezplatné používanie potrebného pozemku a súčasne jej udelilo monopolné právo

postaviť na území mesta kryté zastávky pre cestujúcich, mestské informačné zariadenia (tabule) a
stĺpy, ako aj zariadenia s reklamou, a tieto propagačne prevádzkovať. Podľa dodatku č. 3 zmluvy zo
dňa 14.04.2005 uzatvoreného už žalovaným ako právnym nástupcom GUVE, spoločnosti pre mestské
dopravné zariadenia, s.r.o., sa žalovaný zaviazal bezplatne dodať, postaviť, čistiť, udržovať 150 „citylight
boards“ formátu 8 m2 design Porsche a reklamne ich prevádzkovať (článok 4, bod 1). V zmysle článku 4.

bodov 2. a 3. predmetného dodatku mali lokality pre „citylight boards“ vybrať zmluvné strany spoločne,
pričom sa dohodli i na harmonograme výstavby v roku 2005 s počtom 75 „citylight boards“ a v roku 2006
s počtom 75 „citylight boards.“ Zároveň došlo k predĺženiu doby trvania zmluvy do 28.09.2028.

6. Rozhodnutím mestskej časti J. - T. E. zo dňa 28.02.2007, č. 10467/2007-06-SÚ/PI (ďalej len

„rozhodnutie mestskej časti zo dňa 28.02.2007“) starostka ako príslušný správny orgán udelila súhlas
s umiestnením 12 ks podsvietených, reklamných, propagačných a informačných zariadení na dobu
určitú, do 31.12.2017, pričom predmetný súhlas sa týkal i zariadenia pod por. č. 1, umiestneného na J.
A., vjazd na most B. pod č. XXX; predmetné reklamné zariadenie bolo v grafickej prílohe rozhodnutia
zobrazené ako prvé v poradí. Podľa fotodokumentácie predloženej žalobcom umiestnenie reklamnej

stavby žalovaného nachádzajúceho sa medzi chodníkom a pripájacím pruhom na most B. odbočujúcim
vpravo je totožné s reklamnou stavbou pod poradovým č. XXX v grafickej prílohe rozhodnutia mestskej
časti zo dňa 28.02.2007.

7. Súd prvej inštancie takto zistený skutkový stav právne posúdil podľa § 261 ods. 2, ods. 3, písm. b), §

262 ods. 9, § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), §
135c, § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 663 Občianskeho zákonníka, § 71 ods. 1 písm. c), § 88 ods. 7, § 142d
zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení ku dňu 28.02.2007 (ďalej
len „Stavebný zákon“), § 151 ods. 1, ods. 2, § 215 ods. 1, ods. 2 a § 217 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) dospejúc k záveru o dôvodnosti žaloby.

8. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že pozemok, na ktorom je umiestnená reklamná
stavba žalovaného, je vo vlastníctve žalobcu, ktorému žalovaný v súvislosti s touto stavbou zaplatil
na základe jeho výziev sumu 3.178,61 eura a 214,74 eura, pričom ani v priebehu konania nepopreljeho skutkové tvrdenie, že suma požadovaná žalobcom za deň umiestnenia reklamnej stavby na jeho
pozemku predstavuje á 2,36 eura. Spornou ostala procesná obrana žalovaného, že reklamnú stavbu
postavil na pozemku žalobcu oprávnene a jeho príslušnú časť užíva na základe zmluvy uzatvorenej s

Hlavným mestom ako predchádzajúcim vlastníkom pozemku. Podľa mienky konajúceho súdu žalovaný
neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, keď nepreukázal, že pozemok, resp. jeho časť, užíva
oprávnene na základe zmluvy. Z tejto nevyplývala špecifikácia pozemkov, príp. ich častí, na ktorých
bol žalovaný v rozhodnom čase oprávnený postaviť, okrem iného, i reklamné zariadenia (v súčasnosti
reklamné stavby). V tejto súvislosti konajúci súd zdôraznil, že z tvrdení žalovaného, ako i z obsahu

článku 4 bod 2 dodatku č. 3 zmluvy bol zrejmý spoločný záväzok zmluvných strán vybrať lokality
pre reklamné stavby „citylight boards“. Žalovaný v priebehu celého konania nepreukázal, že by časť
pozemku žalobcu, na ktorom je umiestnená jemu patriaca reklamná stavba, bola práve jednou z lokalít,
ktorú zmluvné strany vybrali v súlade s článkom 4 bod 2 dodatku č. 3 zmluvy. Pokiaľ sa žalovaný
odvolával na to, že predchádzajúci vlastník pozemku - Hlavné mesto, jeho právo užívať pozemok za
účelom umiestnenia reklamnej stavby nespochybňoval, súd prvej inštancie sa priklonil k argumentácii

žalobcu, ktorou popieral vedomosť o právnom titule, na základe ktorého bola, resp. je na pozemku
postavená reklamná stavba; bolo totiž povinnosťou žalovaného preukázať existenciu užívacieho práva
k nej. Žalovanému nič nebránilo, aby pred podaním žaloby, ale aj kedykoľvek v priebehu konania, napr.
v súčinnosti s predchádzajúcim vlastníkom pozemku, preukázal, že spornú časť pozemku užíva na
základe jeho súhlasu; v tomto smere však žalovaný len deklaroval jeho užívanie na základe článku 4 bod

2 dodatku č. 3 zmluvy, bez jeho osvedčenia. Súd prvej inštancie tiež doplnil, že predmetom užívania je
nehnuteľná vec počas dojednanej doby, ktorá mala podľa vyjadrenia žalovaného trvať až do 28.09.2028;
v takom prípade možno podľa neho opodstatnene predpokladať, že záväzok tohto charakteru bude
mať písomnú formu, resp. bude aspoň zachytený spôsobom nevzbudzujúcim do budúcna pochybnosti
o jeho obsahu, práve za účelom ochrany práv zmluvných strán. Konajúci súd uzavrel, že žalovaný,

ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia o užívaní časti pozemku žalobcu na
základe súhlasu predchádzajúceho vlastníka predmetného pozemku v súlade so zmluvou, toto dôkazné
bremeno neuniesol.

9. Súd prvej inštancie osobitne zdôraznil, že v súlade s ustanovením § 215 C.s.p. zisťoval nie

skutočný, ale skutkový stav, t. j. zúžený skutkový základ, keďže v spore nevystupuje v pozícii aktívneho
vyšetrovateľa, ale ako arbiter a „režisér“, zisťujúci skutkový stav len z komponentov dodaných do
konania sporovými stranami. Jeho úlohou teda nebolo aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa
o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej
aktivite sporových strán; bez ich aktivity v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje, čo znamená, že

rozhoduje len na základe takého rozsahu skutkového stavu, aký zistil v čase rozhodovania.

10.Pokiaľišloorozhodnutiemestskejčastizodňa28.02.2007,ktorépredložilžalovanýstvrdením,žena
jeho základe umiestnil na pozemku žalobcu reklamnú stavbu, súd prvej inštancie konštatoval, že z neho
vyplýva, že stavbu postavil v súlade s príslušnými ustanoveniami Stavebného zákona; reklamná stavba

potom nepredstavovala čiernu stavbu, t. j. stavbu postavenú bez príslušného povolenia stavebného
úradu. Ani z tohto rozhodnutia však nevyplýval užívací vzťah žalovaného k pozemku v čase postavenia
reklamnej stavby, na ktorej výstavbu mu bol uvedeným rozhodnutím daný súhlas. Reklamná stavba
pritom bola evidentne povolená na dobu určitú, t. j. do 31.12.2017 a žalovaný neoznačil a nepredložil
dokumentáciu, z ktorej by bolo možné dospieť k záveru, že táto je aj v čase po 31.12.2017 postavená na

pozemku žalobcu oprávnene. Na uvedenom základe, vyhodnotiac, že žalovaným postavená reklamná
stavba na pozemku žalobcu má povahu neoprávnenej stavby v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka,
súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť na vlastné náklady ju odstrániť z pozemku žalobcu. S
ohľadom na charakter stavby, keď išlo o podsvietenú stavbu („citylight board“), napojenú na elektrickú
energiu, súd prvej inštancie poskytol žalovanému dlhšiu lehotu na splnenie uloženej povinnosti (40 dní

od právoplatnosti rozhodnutia).

11. Vychádzajúc z toho, že žalobca vykonaným dokazovaním preukázal, že žalovaný užíva časť jeho
pozemku bez právneho dôvodu a bezodplatne, vzniklo na jeho strane bezdôvodné obohatenie v
zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré je žalovaný povinný žalobcovi vydať podľa § 456

Občianskeho zákonníka. Žalobca sa pritom v konaní domáhal zaplatenia sumy 2,36 eura denne od
01.08.2023 až do odstránenia reklamnej stavby. Konajúci súd zdôraznil, že s ohľadom na charakter
peňažného nároku, ktorým je bezdôvodné obohatenie žalovaného, t. j. mimozmluvný záväzok, bol pre
nehorozhodujúcistavvčasevyhláseniameritórnehorozhodnutia;nemoholtotižskonštatovaťexistenciubezdôvodného obohatenia do budúcna, ako to navrhoval žalobca, a tak uložiť žalovanému povinnosť
platiť navrhnutú sumu až do odstránenia reklamného zariadenia; tento postup by prichádzal do úvahy len
v prípade, ak by nárok žalobcu vyplýval zo zmluvy. Zohľadniac čas pre vec rozhodujúci, ktorým bol deň

vyhlásenia meritórneho rozhodnutia, následne vypočítal sumu bezdôvodného obohatenia žalovaného
odo dňa požadovaného žalobcom, t. j. od 01.08.2023 až do dňa 31.03.2025, čo predstavovalo 609
dní a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1.437,24 eura (609 dní x á 2,36 eura) do 3 dní od
právoplatnosti rozhodnutia; žalobu v časti, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy
á2,36euradenneaždoodstráneniareklamnejstavbyzamietolakonedôvodnúvýrokomIII.rozhodnutia.

12. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 C.s.p. Uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal odstránenia všetkých reklamných
zariadení žalovaného, pričom na jeho pozemku sa nachádzala len jedna reklamná stavba. Zohľadniac,
že žalobcom použitá neurčitá číslovka „všetkých“ v petite žaloby zahŕňala aj len jednu reklamnú stavbu,
konajúci súd vyhodnotil žalobcu ako v celom rozsahu úspešného. Pokiaľ sa žalobca domáhal i vydania

bezdôvodného obohatenia až do času, kým žalovaný reklamnú stavbu z jeho pozemku neodstráni, v
ktorej časti jeho žalobu zamietol, mal za to, že išlo o neúspech žalobcu v časti obdobia od vyhlásenia
rozhodnutia až do odstránenia reklamnej stavby, ktoré však nebolo možné vyčísliť. Neúspech žalobcu
potom vyhodnotil ako nepatrný, a preto žalobcovi priznal voči žalovanému plný nárok na náhradu trov
konania; o jeho výške rozhodne v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, výrokom I., II. a IV., podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. Poukázal na § 1 ods. 1, ods. 2
zmluvy uzatvorenej medzi Hlavným mestom a jeho predchodcom, v ktorej sa tento zaviazal poskytnúť

plnenie spočívajúce vo vybudovaní mestského mobiliáru, kým záväzkom Hlavného mesta bolo povoliť
a umožniť jeho predchodcovi užívať pozemky určené na výstavbu zariadení, vrátane práva postaviť
na jeho území zariadenia s reklamou a propagačne ich prevádzkovať. Podľa článku 4, bod 1 dodatku
č. 3 sa zmluva vzťahovala i na plnenie v podobe výstavby 150 ks zariadení citylight boards formátu
8 m2 design Porsche, s tým, že podľa bodu 2 mali obe strany vybrať lokality pre tieto zariadenia.

Uvedená zmluva mala podľa žalovaného charakter zmiešanej zmluvy, keďže sa ňou zaviazal vybudovať
na svoje náklady na pozemkoch vo vlastníctve Hlavného mesta rôzne zariadenia slúžiace potrebám
mesta, ako i jemu samotnému, tieto udržiavať a prevádzkovať, na ktorý účel mu malo mesto poskytnúť
svoje pozemky; príjem z komerčnej prevádzky reklamných plôch predstavoval pre žalovaného odplatu
za plnenie. Podotkol, že na vzťah založený zmluvou bolo potrebné aplikovať primerane ustanovenia o

nájomnejzmluvevzmysle§663anasl.Občianskehozákonníka,vrátane§680Občianskehozákonníka,
podľaktoréhovprípadezmenyvlastníctvaprenajatejvecivstupujenadobúdateľdoprávnehopostavenia
prenajímateľa.

14. Žalovaný ďalej uviedol, že okrem zmluvy predložil do konania i rozhodnutie mestskej časti zo

dňa 28.02.2007, ktorým táto povolila stavbu reklamného zariadenia na dobu do 31.12.2017, doručiac
ho i magistrátu Hlavného mesta. Z jeho odôvodnenia pritom vyplynulo, že na základe miestneho
šetrenia a predložených dokladov bolo zistené, že umiestenie reklamného zariadenia nebolo v rozpore
s platnými predpismi. Poukazujúc na § 71 ods. 1 písm. c) a § 72 ods. 1 a ods. 2 Stavebného zákona
mal žalovaný za to, že na základe zmluvy bol oprávnený umiestniť na pozemkoch Hlavného mesta

svoje reklamné zariadenia, tieto prevádzkovať, keď ich konečnú polohu si strany určili až dodatočne
a túto manifestovali v stavebnom konaní, s tým, že na takto individualizované miesta požiadal o
vydanie stavebného povolenia. Stavebný úrad zistiac, že má právo nehnuteľnosť užívať, vydal stavebné
povolenie; z neho bola zreteľná i identifikácia miesta pre účely umiestnenia reklamného zariadenia. Na
uvedenom základe mal žalovaný za to, že listinami založenými do spisu preukázal tvrdenia o práve

užívať spornú nehnuteľnosť; nebol preto dôvod k uvedenému vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré by
potvrdilo, že umiestneniu a povoleniu sporného reklamného zariadenia predchádzala dohoda s Hlavným
mestom o jeho umiestnení na konkrétnom mieste. Ak by tomu tak nebolo, mesto by ako účastník
stavebného konania atakovalo stavebné povolenie odvolaním alebo by od roku 2007 manifestovalo svoj
nesúhlas s umiestnením sporného zariadenia, čo sa však nestalo a žalobca to ani netvrdil. Žalovaný

poznamenal, že len okolnosť eventuálneho rozhodnutia stavebného úradu o spornom zariadení za
obdobie po 31.12.2017 je z hľadiska predmetu súdneho konania irelevantná, a to i z toho dôvodu, že
reklamné zariadenie sa naďalej nachádza na totožnom mieste, pričom je na ňom umiestnené za tých
istých podmienok ako boli v povolení z roku 2007. Týmto spôsobom boli a sú po celom území Hlavnéhomesta povolené a prevádzkované aj ostatné zariadenia žalovaného v počte desiatok kusov; tento stav
trvá viac ako tri desaťročia.

15.Žalovanýkonajúcemusúduvytýkal,žejehoprávoužívaťspornúnehnuteľnosťposudzovalizolovanie
od ostatných dôkazov, a to len v súvislosti s článkom 4 bod 2 dodatku č. 3 k zmluve. Neprihliadal
na to, že v zmysle ustanovení Stavebného zákona stavebný úrad umiestnenie reklamného zariadenia
nepovolí, ak stavebník nepreukáže právo k pozemku. Nebolo pritom sporné, že jeho užívacie právo k
pozemku odvodzoval od jeho obligačného práva vyplývajúceho zo zmluvy, keď žalobca, ani on netvrdil

a nepreukázal existenciu žiadnej inej dohody (právneho titulu) tento pozemok užívať; takým je práve
zmluva predložená i v stavebnom konaní. Stavebné povolenie, ktorého zákonnosť a vecnú správnosť
bol povinný konajúci súd prezumovať, potom predstavuje dôkaz podporujúci jeho tvrdenie o existencii
práva sporný pozemok užívať, a to práve na základe zmluvy a jej dodatkov.

16. Žalovaný poprel i právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré mu nemohlo vzniknúť

v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže pozemok užíval a naďalej užíva na základe
platnej zmluvy. I keď v minulosti poskytol žalobcovi finančné plnenie, nebolo to titulom bezdôvodného
obohatenia; bol si totiž vedomý, že podľa zmluvy a jej dodatkov disponuje oprávnením sporný pozemok
užívať. Zároveň si však bol vedomý, že po prevode vlastníckeho práva k pozemku žalobca nedostával
adekvátne protiplnenie, nakoľko z vybudovania a prevádzky mestského mobiliáru neprofitoval, keď

prospech mohol mať len z bezodplatného užívania reklamnej plochy v zmysle článku 4 bod 4 dodatku
č. 3 zmluvy; také právo žalobca doposiaľ neuplatnil. I z uvedeného dôvodu navrhol žalobcovi upraviť
vzájomné vzťahy novou nájomnou zmluvou, na ktorý účel bol dokonca ochotný jeho výzve na zaplatenie
sumy zodpovedajúcej bežnému nájmu vyhovieť.

17. Zhrnúc, že súd prvej inštancie nevyhodnotil dôkazy vo vzájomnej súvislosti, v opačnom prípade by
dospel k záveru o existencii právneho titulu na užívanie sporného pozemku, bol žalovaný toho názoru,
že neúplne zistil skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil. Navrhol preto, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania.

18. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zotrval na tvrdení, že žalovaný nepredložil žiadnu
dohodu alebo písomný dokument, ktorý by dostatočne určito identifikoval nehnuteľnosti, na ktorých
bol oprávnený zriadiť reklamné zariadenie. Pritom v zmysle článku 4 bod 2 dodatku č. 3 zmluvy mali
výber lokality uskutočniť obe zmluvné strany. Z dôkazov predložených žalovaným potom nevyplývala
individualizácia pozemku v jeho vlastníctve, na ktorom malo byť reklamné zariadenie umiestnené.

Žalovaným predložené rozhodnutie mestskej časti zo dňa 28.02.2007 pritom neobsahuje dostatočnú
identifikáciu pozemkov. Naviac, podľa neho mal užívací vzťah trvať po dobu určitú, do 31.12.2017. Na
uvedenom základe žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

19. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal

rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých zaväzujúcich výrokoch I. a II. a súvisiacom výroku IV. o
náhrade trov konania, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne
vyhlásil dňa 27.11.2025 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

20. Súd prvej inštancie podľa mienky odvolacieho súdu vykonal vo veci všetko potrebné dokazovanie
podľa návrhov procesných strán, ozrejmil, čo z vykonaných dôkazov zistil, tieto vyhodnotil v súlade
s § 191 ods. 1 C.s.p., t. j. každý dôkaz jednotlivo, ako aj všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
prihliadajúc pritom na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, najmä na medzi stranami nesporné skutočnosti.
Konajúci súd vzal správne do úvahy, že pokiaľ žalovaný predložil zmluvu zo dňa 11.07.1990 v znení jej

dodatkov, ktorú uzavrelo Hlavné mesto a právny predchodca žalovaného, jej obsahom bol síce záväzok
žalovaného voči mestu dodať, postaviť, čistiť a udržovať, okrem iného i reklamné zariadenia - citylight
boards, na pozemkoch poskytnuté mestom na tento účel, tieto však neboli v zmluve, ani v dodatkoch
konkrétne špecifikované, nakoľko sa ich zmluvné strany zaviazali identifikovať dodatočne (článok 4
dodatku č. 3 zmluvy); túto okolnosť napokon potvrdil i žalovaný na pojednávaní dňa 22.01.2025, vo

vyjadrenízodňa25.03.2025,ivpodanomodvolaní.Znijakéhodôkazuvykonanéhovkonanínevyplývala
identifikácia pozemku, v súčasnosti vo vlastníctve žalobcu, zmluvnými stranami pre tento účel. Žalobca
pritom v konaní namietal, že žalovaný nedisponoval právnym titulom pre umiestnenie stavby, ktorej
odstránenie je predmetom sporu, keď tento nemožno bez ďalšieho vyvodiť len z rozhodnutia mestskejčasti zo dňa 28.02.2007. Právny zástupca žalovaného týmto rozhodnutím pritom primárne preukazoval,
že disponoval povolením na umiestnenie reklamnej stavby, ako i to, že toto rozhodnutie bolo doručené
Hlavnému mestu (viď vyjadrenie na č. l. 80).

21. Odvolací súd v prvom rade udáva, že i keď to súd prvej inštancie explicitne neuviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku, je zrejmé, že reklamný nosič patriaci žalovanému spĺňal charakteristiku stavby
v občianskoprávnom zmysle, nakoľko išlo o reklamné zariadenie umiestňované vo verejných priestorov,
ktoré bolo spojené s pozemkom (§ 71 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona), a teda išlo o stavbu

pevne spojenú so zemou (§ 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Vo vzťahu k argumentácii žalovaného
ďalej uvádza, že treba dôsledne rozlišovať medzi neoprávnenou a nepovolenou stavbou, t. j. stavbou
postavenou bez stavebného povolenia. Neoprávnenou je stavba, ktorá bola postavená na cudzom
pozemku bez toho, aby vlastník stavby mal k jej postaveniu občianskoprávne oprávnenie. Pod takýmto
oprávnením treba rozumieť najmä existenciu vlastníckeho práva, vecného bremena, obsahom ktorého
je právo zriadiť stavbu a obligačné právne úkony, v rámci ktorých dáva vlastník súhlas na zriadenie

stavby na jeho pozemku (napr. nájomná zmluva). Od neoprávnenej stavby treba odlišovať nepovolenú
stavbu, hoci obe stavby bývajú laicky nazývané „čiernymi stavbami“. Nepovolenou je stavba, ktorá bola
zrealizovaná v rozpore so stavebnoprávnymi predpismi, najmä bez stavebného povolenia. Je pravdou,
že vo všeobecnosti by mal v stavebnom konaní stavebník preukázať, že je vlastníkom pozemku alebo
že má k pozemku iné právo, ktoré ho oprávňuje zriadiť na ňom požadovanú stavbu, pričom opak je

dôvodom pre nevydanie stavebného povolenia; môžu však nastať i prípady, kedy dôjde aj k postaveniu
stavby na cudzom pozemku na základe stavebného povolenia, a teda nejde o nepovolenú stavbu, ale
len o stavbu neoprávnenú. O takýto prípad pôjde najmä, ak stavebný úrad rozhodol o vydaní stavebného
povolenia nezákonne alebo stavba bola postavená v rozpore so stavebným povolením, prípadne, ak
občianskoprávny súhlas bol daný na určitý čas pre dočasnú stavbu a táto doba uplynula.

22. V situácii, keď žalobca namietal existenciu právneho titulu pre výstavbu reklamnej stavby (popieral
ho), bolo na žalovanom jeho danosť preukázať; v tomto smere nepostačovalo odvolávať sa len na
stavebné povolenie; to totiž preukazuje skutočnosť, že na výstavbu reklamného zariadenia bolo vydané
administratívne povolenie, a teda ide o stavbu povolenú v zmysle stavebných predpisov, čo ale v

prípade námietky žalobcu neznamená aj preukázanie oprávnenosti stavby. Napokon podľa ustálenej
judikatúry za neoprávnenú stavbu v zmysle § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka sa považuje taká
stavba, ktorú stavebník zriadi na cudzom pozemku bez toho, aby k tomu mal právny titul umožňujúci
mu zriadiť takú stavbu; pre kvalifikáciu, či ide o stavbu neoprávnenú, nie je podstatné, či stavebník
mal stavebné povolenie a nie je ani rozhodujúce vedomie vlastníka pozemku, prípadne orgánu obce

o stavbe. Cudzím pozemkom pre zriaďovateľa stavby je pritom každý pozemok, ku ktorému nemá
vlastnícke (spoluvlastnícke) právo, právo zodpovedajúce vecnému bremenu, prípadne obligačné právo
umožňujúce zriadenie stavby (viď i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6MCdo 44/2012).

23.Pokiaľsažalovanývkonaníbrániltým,žedisponovalprávnymtitulomumožňujúcimzriadeniestavby,

za ktorý označil zmluvu zo dňa 11.07.1990 v znení jej dodatkov, odvolací súd poukazuje na to, že vo
vzťahu k tomuto dvojstrannému právnemu úkonu súčasne uviedol skutkové tvrdenie, podľa ktorého z
jej obsahu, a to ani vo väzbe na dodatok č. 3 (článok 4) explicitne nevyplývalo, že reklamný nosič mal
byť vybudovaný na pozemku s parcelným č. XXXX/XX, k. ú. T. E.. Zmluvné strany mali totiž pristúpiť
k dodatočnej identifikácii konkrétnych pozemkov na tento účel a túto žalovaný v konaní nepredložil,

i keď sa na ňu sám odvolával; taká identifikácia napokon nebola zrejmá ani z rozhodnutia mestskej
časti zo dňa 28.02.2007. Odvolací súd zdôrazňuje, že pri spornosti práva žalovaného postaviť reklamné
zariadenie na pozemku žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu, bolo v možnostiach žalovaného
predložiť, resp. označiť dôkaz, že takým právnym titulom (občianskoprávnym oprávnením) k momentu
vybudovania stavby disponoval; dôkazné bremeno v tomto smere však žalovaný neuniesol. Hodno

rovnako uviesť, že zmluva zo dňa 11.07.1990 v znení jej dodatkov nemala podľa mienky odvolacieho
súdu charakter nájomnej zmluvy, ako sa snažil navodiť v priebehu konania žalovaný, keď išlo o
nepomenovaný typ zmluvy, podľa ktorej sa obe zmluvné strany zaviazali poskytnúť si vzájomné plnenia;
ani vzhľadom na charakter jednej zo zmluvných strán - Hlavné mesto, ktoré malo podľa zmluvných
dojednaní obdržať plnenia špecifické pre obec, resp. mesto (kryté zastávky pre občanov, mestské

informačné tabule, WC zariadenia, minismerovníky a pod.), nemožno dovodiť, že v dôsledku prevodu
vlastníckeho práva k pozemku sa zmluva vzťahovala na žalobcu ako vysokú školu, ktorej primárnym
cieľom je vzdelávanie, so zreteľom na ustanovenie § 680 Občianskeho zákonníka, t. j. že žalobca vstúpil
do všetkých práv a povinností prenajímateľa pozemku, ako chybne argumentoval žalovaný. Napokon,ani sám žalovaný nemal celkom jasno, či zmluva zo dňa 11.07.1990 v znení jej dodatkov zaväzovala
žalobcu; podľa jeho tvrdení totiž oslovil žalobcu s návrhom uzavrieť nájomnú zmluvu, v rámci ktorej by
si upravili vzájomné práva a povinnosti ohľadne užívania žalobcovho pozemku, na ktorom je postavená

reklamná stavba. Žalovaný si pritom bol vedomý i povinnosti poskytnúť žalobcovi za užívanie pozemku
protiplnenie, keď na jeho predžalobné výzvy reagoval úhradou ním požadovanej peňažnej čiastky ako
bezdôvodného obohatenia.

24. S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že prihliadajúc na všetky okolnosti prípadu, t. j.

že žalovaný nepreukázal občianskoprávny titul k užívaniu pozemku vo vlastníctve žalobcu k momentu
zriadenia reklamnej stavby (ani následne), že musel mať vedomosť o užívaní pozemku bez takého titulu,
nakoľko prejavil záujem upraviť so žalobcom vzájomné práva a povinnosti nájomnou zmluvou, žalobcovi
za užívanie pozemku neposkytoval peňažné plnenie, keď k jeho výplate pristúpil až na písomné výzvy
žalobcu, zohľadniac, že žalovaný nevyužíval reklamné zariadenie pre vlastné, ale komerčné účely (viď i
vyjadrenie v odvolaní), súd prvej inštancie nepochybil, pokiaľ žalovaného zaviazal na odstránenie stavby

z pozemku žalobcu za súčasnej aplikácie § 135c Občianskeho zákonníka. Hodno podotknúť, že keďže
predmetom konania je vyrovnanie vzťahov medzi vlastníkom pozemku a stavebníkom, kde z právneho
predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi nimi (§ 216 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie
správne ako prvotné skúmal, či je možné odstránenie stavby. Žalovaný pritom v priebehu konania
netvrdil, že by odstránenie stavby pre neho znamenalo ujmu, resp. malo by nepriaznivé majetkové a/

alebo ekonomické dopady na jeho osobu. Nemožno tiež opomenúť tú významnú okolnosť, že žalovaný
mal vedomosť o stavebným úradom udelenom oprávnení vybudovať reklamnú stavbu len na určité
časovo ohraničené obdobie (do 31.12.2017). I pokiaľ by žalovaný v konaní preukázal občianskoprávny
titul na zriadenie stavby na pozemku žalobcu (čo nepreukázal), tento by bol limitovaný obdobím do
31.12.2017, pričom podľa odbornej spisby dodatočné odpadnutie občianskoprávneho oprávnenia bude

dôvodom pre aplikáciu § 135c Občianskeho zákonníka, ak taký súhlas so zriadením stavby bol daný
len na dobu určitú a táto doba uplynula (viď komentár C.H.Beck, Občiansky zákonník I, str. 948, ročník
2015).

25. Odvolací súd nemohol priznať úspech ani ďalšej odvolacej argumentácii žalovaného, ktorou popieral

vznik nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia; neoprávnenosť tohto nároku pritom
viazal na tvrdenia o oprávnenosti reklamnej stavby na žalobcovom pozemku, ktoré však nepreukázal.
Pokiaľ žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal oprávnenie užívať pozemok žalobcu v
deklarovanom rozsahu, na jeho strane vznikol majetkový prospech v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho
zákonníka.

26. Odvolací súd poukazuje na to, že základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je
vznik objektívne merateľného majetkového prospechu u obohateného, ku ktorému došlo v rozpore
s právom uznanými dôvodmi. Predpoklady vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia
preukazuje v súdnom konaní ten, kto sa domáha jeho vydania, t. j. žalobca. Ten musí uniesť dôkazné

bremeno v tom, že medzi ním a žalovaným vznikol právny vzťah z bezdôvodného obohatenia, čo zahŕňa
preukázanie, že 1/ žalovaný získal bezdôvodné obohatenie v konkrétnej výške, 2/ žalobcovi vznikla
majetková ujma v konkrétnej sume a 3/ existuje príčinná súvislosť medzi získaním
bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
2Cdo 92/2010, a sp. zn. 7Cdo 117/2011).

27. Pokiaľ ide o jednotlivé skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia, právna úprava Občianskeho
zákonníka k nim nepochybne zaraďuje i plnenie bez právneho dôvodu, čo zahŕňa prípady, keď právny
dôvod plnenia od začiatku neexistoval. Obohatenie potom spočíva v tom, že sa plnením dostane
majetkovej hodnoty tomu, komu bolo plnené, takže v jeho majetku dôjde buď k zvýšeniu jeho aktív

alebo naopak k zníženiu jeho pasív, prípadne sa jeho majetkový stav nezmenší, hoci by k tomu inak
došlo, keby si plnil svoje povinnosti. Plnením bez právneho dôvodu je aj užívanie cudzieho pozemku bez
nájomnej zmluvy, či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec; prospech vzniká tomu, kto realizuje
užívateľské oprávnenie bez toho, aby za to platil náhradu a bez toho, aby sa jeho majetkový stav zmenšil
o prostriedky vynaložené inak v súvislosti s právnym vzťahom, ktorý zakladá právo vec užívať. Takýto

užívateľ nie je schopný spotrebované plnenie v podobe výkonu práva užívania cudzej veci vrátiť, a
pretojepovinnýnahradiťbezdôvodnéobohateniepeňažnouformou,ktorámusízodpovedaťfinančnému
oceneniuprospechu,ktorýúčastníkoviužívanímvecivznikol.Majetkovýmvyjadrenímtohtoprospechujepeňažná čiastka, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie
veci, s prihliadnutím k druhu právneho dôvodu, ktorým sa spravidla právo užívania veci realizuje.

28. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení v žalobe žalobca od žalovaného požadoval vydanie
bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v peňažnom plnení sumy á 2,36 eura denne počnúc od
01.08.2023 do odstránenia stavby; žalovaný výšku požadovanej dennej sumy, ani začiatok obdobia
nijako nespochybňoval, keď v tomto smere neuviedol žiadnu procesnú obranu. Konajúci súd ho potom
správne zaviazal na plnenie v sume 1.437,24 eura za obdobie od 01.08.2023 do 31.03.2025, t. j.

do času vyhlásenia rozsudku, pri výške bezdôvodného obohatenia á 2,36 eura denne. Žalovaný v
odvolaní použitou argumentáciou nespochybnil a neuviedol konkrétne skutočnosti majúce za následok
pochybenie konajúceho súdu pri ustálení tak obdobia a/alebo výšky priznaného bezdôvodného
obohatenia.

29. So zreteľom na vyššie uvedené a jeho sumarizáciou odvolací súd uzatvára, že žalovanému sa

pomocou argumentácie uvedenej v odvolaní nepodarilo spochybniť správnosť myšlienkovej úvahy a na
jej základe prijatých právnych záverov konajúceho súdu vedúcich k vyhoveniu žalobe, a preto rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutých zaväzujúcich výrokoch I. a II. a v súvisiacom výroku IV. o náhrade
trov konania, ku ktorému žalovaný neuviedol žiadnu relevantnú odvolaciu námietku, potvrdil v zmysle
§ 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny.

30. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 a § 262
ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnému žalobcovi nepriznal proti žalovanému, ktorý
úspech nemal, nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko z obsahu súdneho spisu vyplýva,
že mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).