Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 4, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/44/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201134
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8619201134.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov
senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v spore žalobcu: žalobcu: A. B.
A., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX D., právne zastúpený advokátom: JUDr. Ambróz
Motyka, advokát so sídlom Námestie SNP 7, 091 01 Stropkov, proti žalovanému: Orange Slovensko a.s.,
Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, právne zastúpený: Advokátska kancelária Branislava

Máčaja, s.r.o. so sídlom Bajkalská 5, 831 04 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o
ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 2C/24/2019-128
zo dňa 25.10.2021,takto

r o z h o d o l :

I.Priznáva žalobcovinároknanáhradutrovprvoinštančnéhoaodvolaciehokonaniavočižalovanému
v rozsahu 100 %.

II. Náhradu trov dovolacieho konania žalovanému n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. V prejednávanej veci súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 25.10.2021 rozhodol tak že, žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2.175 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku (I. výrok), vo zvyšku žalobu zamietol (II. výrok) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % (III. výrok).

2. Predmetný rozsudok bol napadnutý odvolaním žalovaného, pričom Krajský súd v Prešove, ako
odvolací súd, rozsudkom zo dňa 10.11.2022, zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 110 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (I. výrok) a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu
trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % (II. výrok).

3. Na základe dovolania žalovaného, Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 3Cdo/60/2024 zo dňa
24.09.2025 rozsudok Krajského súdu v Prešove z 10. novembra 2022 sp.zn. 9Co/45/2022 vo výroku
o nároku na náhradu trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie.

4. Dovolací súd poukázal na to, že vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (9Cdo/114/2020,
9Cdo/82/2023) vyslovil, že mechanizmus rozhodovania o náhrade trov konania vychádza z toho, že
súd si najskôr zistí naplnenie predpokladov na priznanie náhrady trov konania niektorej sporovej
strany (zásada úspechu, zásada procesného zavinenia) a následne súd zisťuje, či tu (nie)sú dané
výnimočné moderačné dôvody. Pri kladnom zistení súd náhradu trov konania inak oprávnenému
subjektu neprizná (úplne alebo čiastočne). Pri zápornom zistení, súd v odôvodnení skonštatuje, že

nezistil existenciu výnimočných dôvodov moderácie v zmysle § 257 CSP, a preto z tohto dôvodu
zotrváva na pôvodne deklarovanom závere o náhrade trov konania. Bez úvahy súdu o (ne)uplatnenímoderačného ustanovenia (§ 257 CSP) v prípade aplikácie § 255 a § 256 ods. 1 CSP nie je možné
považovať rozhodnutie súdu o trovách konania za náležite odôvodnené, teda také, ktoré jasne dáva
odpovede na rozhodné skutkové a právne otázky súvisiace s rozhodovaním o náhrade trov konania. Súd

v prípade použitia ustanovenia § 257 CSP je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám
sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP
Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10) ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS
46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15]. Podľa ustálenej súdnej praxe (pozri bližšie napr. nález Ústavného súdu
SR sp. zn. III. ÚS 119/03 či uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/67/2010) výnimočnosť použitia

ustanovenia § 257 CSP, ako aj to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, musí byť
náležite odôvodnené (I. ÚS 153/2018).
Ďalej dovolací súd uviedol, že odvolací súd svoje rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania
odôvodnil konštatovaním o plnom úspechu žalobkyne v spore (§ 255 CSP), pričom výška priznanej
náhrady závisela od úvahy súdu. Odvolací súd uviedol, že pri takomto nároku sa strana sporu považuje
za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do základu nároku. Nie je totiž možné zaťažiť žalujúcu stranu

procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Žalobca bol, čo sa týka základu nároku,
plne úspešný, a to čo sa týka prvoinštančného aj odvolacieho konania, preto má právo na plnú náhradu
trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo žalovanej sumy). Priznanie plnej náhrady trov
konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo
veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako bolo uvedené, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky

priznaného nároku. Preto žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania.
Z rozhodnutia odvolacieho súdu však nemožno zistiť, či a prípadne ako súd aplikoval ustanovenie §
257 CSP, a to i vo svetle požiadavky odpovede na odvolaciu námietku žalovanej ohľadom nepriznania
alebo čiastočného priznania nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v zmysle
§ 257 CSP.

Bez úvahy súdu o (ne)uplatnení moderačného ustanovenia (§ 257 CSP) v prípade aplikácie § 255
CSP nie je možné považovať rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania za náležite odôvodnené
a presvedčivé, teda také, ktoré jasne dáva odpovede na rozhodné skutkové a právne otázky súvisiace
s rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania. Uvedený deficit odôvodnenia rozhodnutia podľa
názoru dovolacieho súdu odporuje obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.

1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, napĺňajúci dovolací
dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP (viď aj 3Cdo/46/2023).
Dovolací súd zároveň k námietkam dovolateľky týkajúcim sa argumentácie odvolacieho súdu ohľadom
nároku na náhradu trov konania pri aplikácii § 255 vychádzajúcu z názoru, že výpočtovým základom
(tarifnou hodnotou) úkonu právnej služby advokáta je súdom priznaná výška nemajetkovej ujmy v

peniazoch v sporoch o ochranu osobnosti, poukázal na uznesenie najvyššieho súdu z 19. marca 2025
sp. zn. 3Cdo/36/2023, v ktorom dovolací súd dospel v obdobnej veci k záveru, že odvolacím súdom
zvolená argumentácia o nároku na náhradu trov konania nezodpovedá právnej úprave, ako aj nie
je koherentná, pričom uvedený záver je plne aplikovateľný aj na prejednávaný prípad. V uvedenom
rozhodnutí najvyšší súd v bode 16. jeho odôvodnenia uviedol, že: „argumentáciu odvolacieho súdu

ohľadom nároku na náhradu trov konania pri aplikácii § 255 v spojení s § 257 CSP vychádzajúcu z
názoru, že výpočtovým základom (tarifnou hodnotou) úkonu právnej služby advokáta je súdom priznaná
výška nemajetkovej ujmy v peniazoch v sporoch o ochranu osobnosti, považuje dovolací súd za prima
facie priečiacu sa ustanoveniu § 10 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovaných právnych služieb v znení

neskorších predpisov v rozhodnom znení do 31. decembra 2023 [„Vo veciach ochrany osobnosti podľa
Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch,
vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva
je tarifnou hodnotou 1.000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a 2.000 eur, ak sa žiada
náhrada nemajetkovej ujmy.“], ktoré ustanovenie normuje tarifnú hodnotu sporu o ochranu osobnosti

s náhradou nemajetkovej ujmy pevnou sumou (2.000 eur) pre stanovenie odmeny advokáta, bez
ohľadu na uplatňovanú, či súdom priznanú nemajetkovú ujmu. Odvolací súd vo výroku rozhodnutia
priznal nárok na plnú (100 %) náhradu trov konania, naproti tomu v odôvodnení rozhodnutia však už
pri výpočte trov právneho zastúpenia zohľadňoval priznanú nemajetkovú ujmu len vo výške 110 eur
(neberúc v úvahu tarifnú hodnotu 2.000 eur), súčasne nepovažoval za dôvodnú aplikáciu moderačného

oprávnenia v zmysle § 257 CSP. Odvolacím súdom zvolená argumentácia o nároku na náhradu trov
konanianezodpovedáprávnejúprave,niejekoherentná(rozhodnutiejenekonzistentné,jehoargumenty
nepodporujú príslušný záver a také rozhodnutie nie je možné považovať ani za presvedčivé), preto bola
dovolacím súdom považovaná za odporujúca obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, napĺňajúca
dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP.“
Vzhľadom na uvedené zistenie, že v konaní o nároku o náhrade trov konania došlo k procesnej vade

v zmysle § 420 písm. f) CSP, ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté
rozhodnutie vždy zrušiť, najvyšší súd rozhodnutie odvolacieho súdu v časti trov konania zrušil (§ 449
ods. 1 CSP) a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací súd
je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak

vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách
pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

5. Po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo rozhodnutie súdu
prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa
§ 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100 %, a to napriek zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti, pretože výška náhrady závisela
od úvahy súdu.

6. Žalovaný vo svojom odvolaní voči rozsudku k priznaným trovám konania uviedol, že súd prvej
inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaný má za to, že vzhľadom

ku skutočnosti, že žalobca bol v spore len čiastočne úspešný (žalovaná suma vo výške 5.000 eur,
priznaná suma 2.175 eur), nemá nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Podľa § 255 ods.
1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ods. 2 toho
istého ustanovenia, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalovaný má za to, že

odôvodnenie priznania nároku na náhradu trov konania v plnej výške súdom prvej inštancie, nemá oporu
v príslušných ustanoveniach CSP. Podľa príslušných ustanovení CSP je, s výnimkou uvedenou v § 257
CSP (dôvody hodné osobitného zreteľa), zásada úspechu v spore esenciálnym a jediným zákonným
kritériom priznania náhrady trov konania. Úspech vo veci súd skúma vždy, tak čo do právneho základu,
ako aj do výšky priznaného nároku. V súvislosti s odôvodnením rozhodnutia o priznaní trov konania v

plnom rozsahu (bod 144 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) skutočnosťou, že v tomto prípade
výška plnenia závisela od úvahy súdu podľa názoru žalovaného právne neobstojí, resp. ako už bolo
uvedené vyššie, nemá oporu v príslušných ustanoveniach CSP a ako také je rozhodnutie súdu prvej
inštancie v tejto časti v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti poukázal žalovaný najmä na zásadnú
zmenu v právnej úprave náhrady trov konania zavedenú CSP oproti predchádzajúce právnej úprave

OSP, konkrétne jeho § 142 ods. 3. Podľa pôvodnej právnej úpravy v OSP totiž mohol súd priznať plnú
náhradu trov konania v prípade, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu (pozri § 142 ods.
3 OSP). CSP nemá ustanovenie obdobné ust. § 142 ods. 3, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo
vzťahu k § 142 ods. 2 OSP. Podľa aktuálneho znenia CSP sa zohľadňuje každý neúspech (s výnimkou
§ 257 - dôvody hodné osobitného zreteľa), a to aj dokonca vrátane neúspechu v časti príslušenstva

pohľadávky. Aj keď rozhodnutie o výške plnenia - peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy závisí finálne
od úvahy súdu, musí predsa niesť aj žalobca nejakú zodpovednosť za výsledok sporu v prípadoch
uplatňovania neprimeraných (neadekvátnych), či dokonca premrštených nárokov v takýchto prípadoch,
ktorý účel podľa názoru žalovaného aj sledovala zmena v právnej úprave trov konania zavedená CSP.
Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie otázku výšky trov konania, ktoré priznal žalobcovi v plnej

výške aj napriek tomu, že žalobca bol v spore len čiastočne úspešný, rozhodol v rozpore s príslušnými
ustanoveniami CSP upravujúcimi otázku trov konania a teda vec nesprávne právne posúdil, čím je daný
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

7. Ďalej žalovaný v odvolaní poukázal na to, že v prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s jeho

argumentáciou ohľadom trov konania, má za to, že pri určovaní trov konania, ktoré v tomto prípade
spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia, by mal súd využiť svoje moderačné právo podľa §
257 CSP a trovy konania žalobcovi nepriznať, resp. tieto aspoň primerane znížiť. Podľa predmetného
ustanovenia výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa. Účelom § 257 CSP je odstránenie neprimeranej tvrdosti, inými slovami na dosiahnutie

spravodlivosti pre strany sporu. Situáciu, ak trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku, je
možné označiť za výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu § 257 CSP. V tejto súvislosti dal žalovaný do
pozornosti napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: II. ÚS 113/2019 z 06.06.2019.Ďalšou skutočnosťou, odôvodňujúcou použitie § 257 CSP, a to aj v prípade potvrdenia priznania
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prisúdenej žalobcovi súdom prvej inštancie, prípadne aj zmeny
rozsudku o výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy tak, ako to urobil Krajský súd v Prešove vo veci

žaloby Bc. D. a ďalších 42 žalobcov, je skutočnosť, že v konaní vo veci žaloby žalobcu sa vzhľadom
na počet ďalších identických konaní ohľadom žalôb ďalších žalobcov opakuje veľký počet obsahovo
aj formálne tých istých úkonov, kedy napr. každé ďalšie podanie na súd vyžaduje len zmenu mena,
bydliska,dátumunarodeniažalobcu,spisovejznačkyadátumupodaniaoprotipodaniupoužitémuvinom
konaní (identické žaloby, repliky, vyjadrenia k duplike a poď). Poskytovanie právnej pomoci v takomto

prípade (v ďalších identických konaniach) už nie je vecou advokátskeho rácia, ale ide výlučne o odborne
a časovo nenáročnú mechanickú, resp. administratívnu činnosť, ktorú môže vykonávať aj asistentka
alebo študent pracujúci v advokátskej kancelárii, ktorá skutočnosť by mala byť súdom tiež zohľadnená
pri rozhodovaní o náhrade trov konania. V tejto súvislosti tiež poukázal žalovaný na skutočnosť, že
žalobca neplatil ani súdny poplatok, keďže súd považoval tento spor za spor spotrebiteľský.
V súvislosti s použitím § 257 CSP žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že do súdneho sporu so

žalobcom, ako aj s ďalšími žalobcami v iných konaniach bol reálne donútený, nakoľko žalobcami
požadovaná a následne žalobami uplatnená suma 5.000 eur na každého zo žalobcov bola a je
neprimeraná, neadekvátna, neproporcionálna. Podľa názoru žalovaného je takáto suma aj v rozpore so
zásadou slušnosti a s dobrými mravmi a jej uplatňovanie považuje žalovaný za vyslovene šikanózne a
takto uplatnená suma nedávala žalovanému ani len teoreticky možnosť sa súdnemu sporu vyhnúť. Táto

skutočnosť podľa názoru žalovaného tiež odôvodňuje použitie § 257 CSP súdom.

8.Žalobcavyjadrilnesúhlassargumentácioužalovaného,ajkeďjepravdou,žeterajšiaprocesnáúprava
civilného konania neobsahuje identické znenie pôvodného § 142 ods. 3 OSP, podľa ktorého: „Aj keď mal
účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech

v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku
alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky
súdom priznaného plnenia.“ Napriek skutočnosti, že nový procesný kódex neobsahuje ustanovenie
obdobné § 142 ods. 3 OSP, nemožno pripisovať akýkoľvek procesný neúspech na ťarchu žalobcu.
Okrem gramatického znenia a výkladu zákona sa právo dotvára tzv. „sudcovským výkladom“ (čl. 4

základných princípov CSP) v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone,
za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul
z použitia všeobecných zásad pri náhrade trov konania.
Žalobca ďalej poukázal na závery právnej náuky pri aplikácii § 255 CSP: „Zásadu úspechu vo veci
treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo

od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Napríklad
pri sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla
vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však

celkomspravodlivéavsúladesosatisfakčnoufunkciounemajetkovejujmypožadovaťodžalobkyne,aby
svoju ujmu podceňovala iba preto, aby potom nemusela hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade
trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález
Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva
bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka

posudzovaná znalcom (prípadne aj viacerými znalcami) môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá
napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je zrejme primárnym fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška
nasleduje.
Vhodným riešením potom bude, že žalobkyňa má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne
iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovaného). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z

prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP),
keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného
nároku.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol.,
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, str. 926 – 927)
Žalobca uviedol, že aj po rekodifikácii civilného procesu v zmysle uvedeného je potrebné posudzovať

otázku náhrady trov konania v prípade čiastočného procesného (ne)úspechu, ak výrok rozhodnutia na
plneniezáviselodúvahysúdualeboznaleckéhoposudku,vintenciách §142ods.3OSP,atonazáklade
interpretácie všeobecného ustanovenia § 255 CSP v súlade s čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 CSP, očom svedčí aj dôvodová správa k CSP. (Porovnaj: SEDLAČKO, F., Rekodifikácia civilného procesného
práva: Trovy konania a ich náhrada. Bulletin slovenskej advokácie, 2016, č. 3, s. 4)
Podľa dôvodovej správy k § 249 CSP (pozn. súčasný § 255 CSP, pretože číselné označenie paragrafov

v osobitnej časti už nekorešponduje so schváleným znením, keďže v legislatívnom procese došlo k
posunutiu paragrafov z dôvodu vloženia nových): „V tomto ustanovení sa premieta zásada úspechu
v spore ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. V sporovom konaní je kritérium
procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu zodpovedá i
systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania

v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške.
Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy
v sporoch o ochranu osobnosti – určenie, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a
povinnosť žalovaného sa ospravedlniť priznané boli, avšak náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
nebola priznaná v požadovanej výške.“

9. V súvislosti so žalovaným navrhovaným postupom podľa § 257 CSP, žalobca uviedol, že pre takýto
postup odvolacieho súdu nie sú splnené zákonné podmienky. Pre aplikovanie citovaného ustanovenia
CSP musia byť naplnené osobitné okolnosti konkrétneho prípadu. Musia byť naplnené výnimočné
okolnosti a dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Na strane žalovaného neexistujú žiadne sociálne
aspekty, v dôsledku ktorých by sa mohol žalovaný dostať v prípade priznania náhrady trov konania do

závažnej majetkovej situácie, pretože ide o ekonomicky silnú nadnárodnú spoločnosť.
K hodnoteniu postoja žalovaného pred začatím konania a v priebehu konania žalobca poukázal na to,
že žalovaný bol ohľadom tohto bezpečnostného incidentu v mene ďalších dotknutých osôb (vo veci
OS Svidník 6C/29/2018) oslovený s ponukou mimosúdnej dohody, ktorú neprijal. Už po právoplatnom
rozhodnutí v skupinovej veci s rovnakým skutkovým a právnym základom (OS Svidník 6C/29/2018),

v ktorej odvolací súd konštatoval danosť právneho základu nároku žalobcov, bol žalovaný opätovne
aj zo strany prvoinštančného súdu, aj zo strany právneho zástupcu žalobcu vyzývaný k mimosúdnej
dohode, avšak zatiaľ bez úspechu. Žalovaný doposiaľ (napriek rozhodnutiu odvolacieho súdu o danosti
nároku žalobcov vo veci OS Svidník 6C/29/2018) neakceptuje nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy, čím znemožňuje akékoľvek rokovanie o mimosúdnej dohode. V odvolaní prezentované prepočty

výšky trov sú absolútne nehodnoverné a hypotetické vzhľadom ku skutočnosti, že v prevažnej väčšine
žalôb dotknutých osôb vo veciach rovnakého skutkového a právneho základu ešte nebolo vykonané ani
jedno pojednávanie. Práve z tohto dôvodu v snahe nenavyšovať trovy konania sa prístup žalovaného
k mimosúdnej dohode javí ako nezrozumiteľný. Na druhej strane táto kvázi argumentácia žalovaného
s uvádzaním astronomických trov sa celkom cielene snaží pôsobiť na nie práve ušľachtilé ľudské

vlastnosti. Táto argumentácia je aj výrazne nepoctivá, pretože žalovaný sám žiada pre prípad úspechu
vo veci priznať náhradu trov právneho zastúpenia v plnom rozsahu (viď zápisnica z pojednávania).

10. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 10.11.2022 o trovách celého konania rozhodol v zmysle
ust.§396ods.2CSPvspojenísust.§255ods.1CSPtak,žežalobcovipriznalnároknaichnáhraduvoči

žalovanému v celom rozsahu s poukazom na úspech žalobcu v konaní, pričom výška priznanej náhrady
závisela od úvahy súdu. Pri takomto nároku sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak bola
úspešná čo do základu nároku. Nie je totiž možné zaťažiť žalujúcu stranu procesnou zodpovednosťou
za predvídanie výsledku sporu. Žalobca bol, čo sa týka základu nároku, plne úspešný, a to čo sa týka
prvoinštančného aj odvolacieho konania, preto má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne

iba z prisúdenej sumy (nie zo žalovanej sumy). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej
sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže
ten, ako bolo uvedené, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. Preto
žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania.

11. Odvolací súd pri viazanosti právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v uznesení
3Cdo/60/2024 zo dňa 24.09.2025, opätovne preskúmal odvolanie žalovaného týkajúce sa výroku o
trovách konania, vyjadrenie žalobcu k otázke trov konania a rozhodol o trovách prvoinštančného a
odvolacieho konania, ako aj o trovách dovolacieho konania, tak ako je to uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.

12. Pri rozhodovaní o trovách konania odvolací súd postupoval podľa § 396 ods. 2 CSP s použitím §
262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Pri posúdení dovolacích trov aj s použitím § 257 CSP.Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

13. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že sa jedná o vec patriacu do skupiny viacerých
vecí s rovnakým skutkovým a právnym základom, ktorý aj bol nepochybne ustálený súdom prvej

inštancie a ktorý bol dôvodom pre rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov (ÚOOÚ) SR zo
16.08.2017 č.: XXXXX/XXXX-XX-17, v ktorom tento orgán konštatoval porušenie zákona tým, že pri
likvidácií písomnosti obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko, a.s., v rozsahu:
meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP,
pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka, ako aj
informácie o predajnom mieste, nepostupoval s náležitou starostlivosťou. Táto okolnosť, teda porušenie

zákona na ochranu osobných údajov vo veci samej, bola dôvodom pre priznanie nemajetkovej ujmy
žalobcovi.

14. V súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami o trovách konania a procesnou situáciou,
ktorá nastala v prejednávanej veci, kedy právoplatne z uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy bola žalobcovi priznaná suma 110 eur, odvolací súd dospel k záveru, že žalobca bol v konaní
úspešnou stranou sporu. Zásada úspechu v spore aplikujúc ust. § 255 ods. 1 CSP je esenciálnym
kritériom priznania náhrady trov konania. Úspech vo veci v prípade, ak výška plnenia závisí od úvahy
súdu, ako je to v prejednávanej veci, sa skúma v rozsahu, či žalobcovi bola priznaná aspoň časť žalobou
uplatneného nároku, pričom nie je možné zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku

na základe úvahy súdu alebo znaleckého posudku stranu sporu, v danom prípade žalobcu. Tak, ako to
uviedol žalobca, najmä v konaniach o ochranu osobnosti pri náhrade nemajetkovej ujmy si strana sporu
odhadne výšku uplatňovaného nároku, ktorú v závislosti od vykonaného dokazovania posúdi súd. Nie je
možné požadovať od žalobcu, aby výšku uplatňovaného nároku určil v nižšej sume alebo v sume, kde
bude zvažovať rozsah úvahy súdu o výške plnenia. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v takomto

prípade je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Na základe uvedeného sa považuje
rozhodnutie,žedoprávažalobcubolozasiahnuté,zaúspechvspore.Výškanemajetkovejujmyjepotom
druhotná, teda nadväzujúca. Predmetný záver vyplýva aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že otázka náhrady trov konania v týchto veciach bola
predmetom prieskumu tak odvolacieho súdu, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci II. ÚS

233/2022,pričomústavnýsúdvtomtorozhodnutízodňa24.05.2022 uviedol,žemožnokonštatovaťplný
úspech žalobcu v spore o ochranu proti zásahu do jeho osobnostných práv, ak súd skonštatuje takýto
zásah, pričom za tejto situácie patrí žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia
zásady úspechu. Zároveň ústavný súd konštatoval, že z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v
akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

15. Odvolací súd dáva do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky aj v náleze sp. zn. II.
ÚS 225/2020 zo dňa 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu
Slovenskej republiky pod č. 31/2020 konštatoval, že: „V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a

ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri
rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné
sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a
nadväzujúca.“ Obdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp. zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020,
II. ÚS 399/2019, III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020.

Argumentácia žalovaného, že výška uplatňovanej nemajetkovej ujmy pri ochrane osobnosti býva tak,
ako v tomto prípade, nadhodnotená žalobcom môže byť dôvodná, avšak v zásade nemá vplyv na výšku
uplatňovaných a priznaných trov konania, pretože žalobcovi súd priznáva plnú náhradu trov konania
výlučne v prípade, pokiaľ bol čo do základu úspešný. Úspech žalobcu v prejednávanej veci bol v priznaní
základu nároku.

16. Žalovaný v odvolaní namietal, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o trovách konania nevzal na
zreteľ jeho argumentáciu spočívajúcu v nevyhnutnosti aplikovať ust. § 257 CSP. Citované zákonné
ustanovenie je ustanovením, ktoré predstavuje odchýlku pri rozhodovaní o trovách konania v závislostiod zodpovednosti za výsledok sporu. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia závisí od úvahy súdu a
jeho aplikácia nepriaznivo dopadá na tú procesnú stranu, ktorá bola v konaní úspešná, patrí jej nárok
na náhradu trov konania, ale protistrana pre aplikáciu § 257 CSP nie je povinná tieto trovy uhradiť.

Ustanovenie § 257 CSP je moderačným právom súdu a je vecou súdu, akým spôsobom preukázané
okolnosti pre aplikáciu § 257 CSP vyhodnotí.
Žalovaný namietal, že odvolací súd sa aplikáciou ust. § 257 CSP vo svojom odôvodnení nezaoberal,
pričom pri rozhodovaní o trovách konania bol povinný uvažovať aj o prípadnej aplikácii ust. § 257 CSP,
svoju úvahu však v písomnom vyhotovení rozhodnutia neuviedol.

17. Keďže rozhodnutie prvoinštančného súdu sa v odvolacom konaní vo výroku o trovách konania mení
v závislosti od rozhodnutia o základe a výške plnenia v rámci odvolacích námietok, odvolací súd skúmal
podmienky pre možnú aplikáciu ust. § 257 CSP.
Podľa nálezu Ústavného súdu SR III.ÚS 98/2018 zo dňa 02.05.2018 platí, že podľa § 257 CSP súd
výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Toto zákonné

ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) alebo zo zásady
zodpovednosti za zastavenie konania (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú
stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane sporu, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá
spôsobila vznik trov svojim zavinením, aby tieto trovy uhradila protistrane. Dôvody hodné osobitného
zreteľa zákon neuvádza. Zákon neuvádza ani výnimočné okolnosti, na ktoré je potrebné prihliadnuť.

18. Odvolací súd poukazuje na to, že na základe opätovného preskúmania predmetného spisu nezistil
dôvod pre použitie ust. § 257 CSP. Výklad dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností
zákon ponecháva na súdnej praxi. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu
trov konania podľa tohto výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho

dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo
k určitému druhu konania, ale o prvok individualizácie, nie však ľubovôle zo strany súdu. Právo na
priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v
konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a súvisí, pokiaľ ide o náhradu trov právneho
zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, s čl. I ods. 1 Dodatkového protokolu

a právom na právnu pomoc podľa § 37 ods. 2 Listiny.

19. Vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného týkajúce sa aplikácie ust. § 257 CSP je potrebné
zdôrazniť, že žalovaný ako zodpovedná osoba pri porušovaní pravidiel s manipuláciou osobných údajov
porušil smernicu Európskej únie č. 95/46/ES, ktorej cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných

údajov. Základným zákonom, v ktorom je uvedená smernica premietnutá v našom právnom poriadku, je
zákon č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov, v ktorom sa na vysokej úrovni chráni právo a sloboda
fyzickej osoby so zameraním na právo ochrany osobných údajov. Všeobecné nariadenie EÚ o ochrane
údajov (GDPR) niektoré údaje považuje za citlivé. Takýmito údajmi sú aj osobné údaje ako, meno,
priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a

vlastnoručný podpis, ktoré predstavujú osobitnú kategóriu osobných údajov, ktoré žalovaný sprístupnil
nepovolaným osobám. Jednalo sa o osobné údaje nielen u žalobcu, ale u ďalších osôb. Niet preto
dôvodu, aby žalovaný ako porušovateľ ochrany GDPR citlivých údajov bol zvýhodnený oproti žalobcovi,
ktorý sa bez svojho zavinenia dostal do situácie, kedy jeho osobné údaje v dôsledku bezpečnostného
incidentu žalovaného mohli byť zneužité. Aplikácia ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania

by v takom prípade nebola spravodlivá. Nie je namieste, aby osoba, ktorá spôsobila porušenie práva
žalobcu,bolazvýhodňovanávovzťahukmoderáciivýškytrovkonaniapodľa§257CSPoprotižalobcovi,
ktorý ako fyzická osoba musel svoje práva chrániť súdnou cestou.
Žalovaný nemôže byť na úkor žalobcu zvýhodnený, pretože práve jeho konaním došlo k
bezpečnostnémuincidentu,kohrozeniuzneužitiaúdajovGDPRžalobcuaajspoukazomnaekonomickú

silu žalovaného a žalobcu je nespravodlivé, aby porušovateľ povinností pri správe GDPR informácií o
žalobcovi bol zvýhodnený a žalobcovi neboli priznané trovy konania, resp. priznané v nižšej sume.

20. Skutočnosť, že v iných konaniach je žalovaný povinný vyplatiť trovy konania právnemu zástupcovi
žalobcov, je v tejto veci vo vzťahu k žalobcovi bez relevantného právneho významu. Každá jedna vec je

individuálna, pričom žalobca sa rozhodol v tejto veci individuálne konať, podať žalobu a chrániť tak svoje
práva vyplývajúce zo zákona. Nie je možné zohľadňovať, v iných konaniach vyplatené alebo očakávané
vyplatenia trov konania pri rozhodovaní o trovách konania v prospech žalobcu v tejto veci. Trovy konania
sú nákladom strany sporu, pričom účet jeho právneho zástupcu je iba platobným miestom.21. Odvolací súd poukazuje zároveň na to, že žalovaný, aj po tom čo boli iné konania v obdobných
veciach právoplatne ukončené, ďalej namietal aj základ nároku, podával vyjadrenia, opravné prostriedky

čo, samozrejme taktiež viedlo k navyšovaniu trov konania, pričom z obsahu spisu nevyplýva, aby
žalovaný prejavil ochotu riešiť vzniknutú situáciu ústretovo a pragmaticky.

22. Odvolací súd nezistil žiaden dôvod, ktorý by mal žalovaného zvýhodniť pri rozhodovaní o trovách
konania, a aby v prospech žalovaného bolo dôvodné aplikovať ust. § 257 CSP. Iný záver by predstavoval

presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenia od legitímneho výkonu prirodzených a
zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects. Inak povedané je neakceptovateľné, aby
osoba zodpovedná za rozsiahle porušenie práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov, očakávala
zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o náhrade trov konania. Aj preto je ust.
§ 257 CSP v danej veci v prospech žalovaného neaplikovateľné.

23. Keďže odvolací súd v predmetnej veci nezistil žiadne výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa,
týkajúce sa veci samej resp. strán sporu, opätovne o trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. 2 CSP,
s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
prvoinštančnéhoaodvolaciehokonaniavočižalovanémuvrozsahu100%,keďžežalobcabol,čosatýka
základunímuplatnenéhonárokuúspešnývkonanípredsúdomprvejinštancieaodvolacímsúdom,preto

mu patrí plná náhrada trov konania, pričom ich výška bude určená na základe príslušného právneho
predpisu, tak ako to uviedol dovolací súd a nie z prisúdenej istiny, ako to prvotne nesprávne uviedol
odvolací súd v odôvodnení svojho zo dňa 10.11.2022. Prvoinštančný súd o výške trov konania rozhodne
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník do 60 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

24. O trovách dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 453 ods. 3 CSP, s použitím §
262 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 257 CSP, pričom neposúdil procesný úspech strán sporu formalisticky
na základe procesného výsledku dovolacieho konania, ale podľa celkového úspechu vo veci samej. V
dovolacom konaní bol procesne úspešný žalovaný, keďže dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho
súdu v časti trov konania. Odvolací súd ale žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči

žalobcovi nepriznal, a to z dôvodu aplikácie § 257 CSP. Za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval
odvolací súd skutočnosť, že žalobca bol v priebehu konania pred prvoinštančným, aj odvolacím súdom
úspešný čo sa týka žalobou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (v tejto časti je rozsudok
právoplatný), bez ohľadu na to, že mu nebola priznaná celá uplatnená suma, ale čo do základu nároku
bol v konaní úspešný, čo je pre posúdenie nároku na náhradu trov rozhodujúce, tak ako to už odvolací

súd uviedol vyššie a neúspešný bol iba v dovolacom konaní, v ktorom žalovaný podal dovolanie voči
výroku o trovách konania a dovolací súd tento výrok pre jeho nedostatočné odôvodnenie zrušil a
v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu. Uvedené okolnosti, teda že žalobca mal úspech vo veci
samej a nebol úspešný iba v dovolacom konaní, keď žalovaný podal dovolanie iba voči výroku o trovách
konania, odvolací súd považoval za dôvod hodný osobitného zreteľa týkajúci sa veci samej a za týchto

okolností preto nezaviazal na náhradu trov dovolacieho konania žalobcu, nakoľko by sa jednalo o rozpor
so zásadou, že trovy konania znáša strana sporu, ktorá bola vo veci samej neúspešná. S poukazom na
uvedené preto odvolací súd náhradu trov dovolacieho konania žalovanému nepriznal na základe § 257
CSP, keďže vyššie uvedené skutočnosti považoval za výnimočné a hodné osobitného zreteľa.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitnéhopredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).