Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 15, 2025

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 23Csp/36/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3824202528
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Sitáriková

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2025:3824202528.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudkyňou JUDr. Monikou Sitárikovou v spore žalobcu: MINIHOTOVOST SE,

Náměstí T.G. Masaryka 2392/17, Břeclav, Česká republika, zastúpený: JUDr. Katarína Hegedüšová,
advokátka so sídlom v Bratislave, Majerníkova 3479/3A, IČO:42 185 190, proti žalovanému: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, D., o zaplatenie 250,- eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 06.05.2024 sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy
250,- eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný sa prostredníctvom webovej stránky E.

registroval a požiadal žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 250,- eur. Pri registrácii uviedol svoje údaje a
odoslaním žiadosti o poskytnutie úveru potvrdil, že súhlasí so Smlouvou o zapůjčce, ako aj všeobecnými
podmienkami poskytnutia úveru. Na základe Smlouvy o zapůjčce č. 606831 zo dňa 13.04.2021 žalobca
poskytol žalovanému úver vo výške 250,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s celkovými
nákladmi spojenými s úverom vo výške 71,- eur, zaplatiť celkovú čiastku 321,- eur a to do 28 dní odo
dňa poskytnutia úveru. Žalovaný neplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle zmluvy, jeho dlh sa stal
splatným dňa 11.05.2021. Žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie dlhu výzvou zo dňa 04.03.2024.

Žalovaný ku dňu podania žaloby neuhradil žalobcovi žiadnu platbu. V žalobe žalobca označil a pripojil
listinné dôkazy.
2. Súd žalobu s prílohami doručil žalovanému s tým, že mu umožnil vyjadriť sa k nej, označiť dôkazy,
zároveň ho poučil o jeho procesných právach a povinnostiach. Žalovaný sa k doručenej žalobe
s prílohami písomne nevyjadril, počas celého konania zostal nečinný.
3. Po posúdení veci súd dospel k názoru, že ide o spor medzi dodávateľom (žalobcom) a spotrebiteľom
(žalovaným), ktorý vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy teda o spotrebiteľský spor podľa ust. § 290 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Podľa § 297 písm. b) C.s.p. pojednávanie
nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia
strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1000,- eur. Preto súd vo veci
rozhodol bez nariadenia pojednávania.
4. Pred rozhodnutím vo veci súd postupom podľa ust. 138 C.s.p. vyzval žalobcu na oznámenie,
či trvá na podanej žalobe, nakoľko po zistení že žalobca je zapísaný ako podnikateľský subjekt v
príslušnom registri v Českej republike, na území Slovenskej republiky poskytuje žalobca pôžičky bez

povolenia Národnej banky Slovenska, žalobca nefiguruje v zozname veriteľov, dospel súd k záveru, že
sa jedná o zjavne nedôvodnú žalobu vzhľadom na ust. § 24 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch,
kde je uvedená podmienka, že na poskytovanie iných úverov a pôžičiek, ktoré nie sú spotrebiteľským
úverom je potrebné povolenie F. G. H.. V ustanovení § 24b ods. 2 zákona o spotrebiteľských úverochje zakotvený zákaz pre kohokoľvek poskytovať iné úvery a pôžičky bez povolenia Národnej banky
Slovenska alebo nad rozsah povolenia, a zároveň v ustanovení § 11 predmetného zákona takúto
zmluvu, ktorá bola uzavretá so subjektom, ktorý poskytoval pôžičky a iné úvery bez povolenia Národnej

banky Slovenska sankcionuje takúto zmluvu neplatnosťou. Tieto ustanovenia sú takého charakteru,
že aj v prípade keby bola voľba práva platná, tak od týchto ustanovení sa nemožno odkloniť, pretože
poskytujú ochranu spotrebiteľovi, ktorej ho nemožno zbaviť. Dňa 06.09.2024 bolo súdu doručené
vyjadrenie žalobcu, v ktorom na podanej žalobe zotrval a uviedol k povoleniu na poskytovanie
spotrebiteľských úverov nasledovne tak, že Článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni

takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok,
že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto
členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi
povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich činnosti
na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred
nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. (I./17 J. C. vs. Raiffeisenbank St. H. K. E. eGen zo dňa

14.02.2019). To znamená, že smlouva o úvěru nie je neplatná pre nedostatok povolenia na poskytovanie
spotrebiteľských úverov a akýkoľvek opačný záver by mal za následok flagrantné porušenie práva
EÚ. Okrem toho, žalobca zdôrazňuje, že je subjekt založený, vzniknutý a registrovaný v právnom
prostredí Českej republiky, kde má ako európska spoločnosť umiestnené aj svoje sídlo a vykonáva svoju
činnosť. Žalobca teda je riadne registrovanou spoločnosťou s príslušným podnikateľským oprávnením,

nazákladektoréhoposkytujefinančnéslužbyvprostredíinternetu,atovoviacerýchjazykovýchverziách
(napr. aj českej). S ohľadom na údajnú a vytýkanú absenciu povolenia na poskytovanie spotrebiteľských
úverov v Slovenskej republike žalobca ďalej udáva, že vo všeobecnosti je potrebné vychádzať zo
základných pravidiel zakotvených v Zmluve o fungovaní EÚ. Ďalej uviedol, že zo skutočností týkajúcich
sa zásady slobodného pohybu služieb teda vyplýva, že neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru,

že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike a
na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu je potrebné
„navyše“ udelenie povolenia zo strany Národnej banky Slovenska. Bráni tomu jasne sloboda pohybu
služieb ako jedno zo základných práv založených primárnym právom Európskej únie. Súd si teda
prednostne musí urobiť jasný názor o výklade práva Európskej únie. Treba zdôrazniť aj to, že právo

spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizované Smernicou, a preto platí rovnako
tak na území Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky. Aj z tohto hľadiska teda plne postačí
oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českej národnej banky pre subjekt sídliaci na
území Českej republiky, ktorý naviac nemá na území Slovenskej republiky umiestnený ani podnik ani
organizačnúzložku.Preúplnosťtrebapoukázaťnato,žeanivprípadezahraničnýchbánkneplatížiadna

požiadavka pre nadobudnutie osobitnej bankovej licencie na území Slovenskej republiky a postačí
len notifikácia príslušného orgánu dohľadu (t.j. Českej národnej banky) o zámere vykonávať činnosť
v Slovenskej republike Národnej banke Slovenska. Stanovuje tak ustanovenie § 11 ods. 2 Zákona o
bankách (zákon č. 483/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov), podľa ktorého zahraničná banka so
sídlom na území členského štátu je ďalej oprávnená na vykonávanie bankových činností podľa § 2

ods. 2 okrem bankovej činnosti podľa § 2 ods. 2 písm. m) aj bez založenia pobočky, a to na základe
písomného oznámenia príslušného orgánu dohľadu členského štátu o predpokladaných bankových
činnostiach doručeného Národnej banke Slovenska pred prvým uskutočnením bankového obchodu.
Žalobca je právnickou osobou majúcou sídlo na území Českej republiky, ktorý na území Slovenskej
republiky nemá zriadenú organizačnú zložku ani na území Slovenskej republiky nepodniká (a vykonáva

činnosť výlučne na území Českej republiky) a je zapísaný do obchodného registra Českej republiky
a má registrované sídlo v Českej republike. Žalobca a žalovaný uzavreli smlouvu o úvěru v českom
jazyku a podľa právneho poriadku Českej republiky, na ktorý v smlouvě o úvěru nielen odkázali, ale na
použití ktorého sa aj dohodli. Samotné uvedenie českého právneho poriadku je dostačujúce pre voľbu
českého právneho poriadku (ak je táto voľba vôbec nevyhnutná). V smlouvě o úvěre (mimo obsahu

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru) strany sporu uviedli, že ju uzavreli podle zákona číslo
89/2012 Sb., občanský zákoník, ve znění pozdějších předpisů (dále je „Občanský zákoník“), a zákona
číslo 257/2016 Sb., o spotřebitelském úvěru, ve znění pozdějších předpisů) (dále jen „ZSÚ“). Z hľadiska
výslovnosti voľby podľa § 262 Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb. v znení neskorších
predpisov) je podľa ustálenej súdnej judikatúry postačujúce uviesť ustanovenia zvoleného právneho

predpisu v záhlaví zmluvy. Per analogiam z hľadiska voľby právneho poriadku je teda postačujúce uviesť
ustanovenia právneho predpisu zvoleného právneho poriadku. K uzavření dohody o volbě obchodního
práva pro konkrétní závazkový vztah ve smyslu § 262 odst. 1 obch. zák. dojde i tím, že smluvní
strany v záhlaví smlouvy uvedou, podle kterých ustanovení obchodního zákoníku se tato smlouvauzavírá (viz 33 Odo 15/2001). Jestliže v předmětné smlouvě, nazvané jako „mandátní smlouva“, je
uvedeno, že smluvní strany „uzavírají mandátní smlouvu podle ustanovení § 566 a násl. obchodního
zákoníku“, pak odvolací soud ve shodě s ustálenou rozhodovací praxí Nejvyššího soudu správně

dovodil, že její účastníci tím projevili vůli podřídit závazkový vztah založený touto smlouvou obchodnímu
zákoníku. Tím provedli platnou volbu práva v souladu s § 262 odst. 1 a 2 obch. zák. (podľa rozsudku
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 1306/2005, zo dňa 27.11.2007). Aplikácia českého právneho
poriadku v danom prípade nie je a ani nemôže byť pre žalobcu ako spotrebiteľa menej výhodná. Ide
totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru, pričom právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov

je v EÚ plne harmonizovaná v podobe Smernice. Podľa recitálu č. 9 Smernice úplná harmonizácia
je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná
úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali
mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice. To
teda znamená, že Smernica predstavuje koncept úplného zakomponovania do národných poriadkov
členskýchštátov,anieakýsiminimálnyštandardochrany.Vtomtozmysletedaprávnaochranavprípade

zmlúv o spotrebiteľskom úvere musí byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká. Na základe uvedeného
bol a naďalej je teda súd povinný aplikovať vo veci české právo (ktoré pre spotrebiteľa nie je menej
výhodné) v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov a podľa neho posúdiť žalovaný nárok. V zmysle
Nariadenia Rím I platí, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy sa použije právo krajiny obvyklého pobytu
spotrebiteľa, t.j. tu slovenské právo. To však platí iba v prípade, ak veriteľ vykonáva svoju činnosť

v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo veriteľ nevykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého
pobytu spotrebiteľa (ale napr. v "svojej" krajine), ale smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu
spotrebiteľa alebo na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. V danom prípade
žalobca ako veriteľ vykonáva svoju činnosť v Českej republike, a nie Slovenskej republike. Smerovanie
činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa resp. na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého

pobytuspotrebiteľajepodstatnekomplikovanejšouotázkou.Samotnýrecitál(odôvodnenie)kNariadeniu
Rím I, ako aj odborná literatúra však uvádzajú, že samotná internetová stránka ešte neznamená, či
podnikateľ smeruje svoju činnosť (aj) vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa. Nerozhoduje
ani to, v akej mene sú vyjadrené ponúkané služby, ani jazyk stránky. Rovnako podľa odbornej literatúry
nerozhoduje, či sú na stránke uvedené e-mailové a telefónne kontakty, nakoľko ide o údaje nevyhnutné

na kontaktovanie podnikateľa. Ak by právny názor o použití slovenského práva ako rozhodného práva
bol založený iba na skutočnosti, že žalobca prevádzkuje webovú stránku končiacu na „.sk“ (aj keď popri
tom prevádzkuje stránku končiacu „.cz“ v českom jazyku), išlo by o nesprávne právne posúdenie veci a
nesprávne a nedostatočné skutkového zistenia, pretože, ako už bolo uvedené vyššie, samotná webová
stránka neumožňuje prijať právny záver o smerovaní činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa

(je maximálne indíciou, nie však dôkazom). Naviac, zo zmluvnej dokumentácie uzavretej medzi stranami
sporu je zrejmé, že zmluvné strany sa dohodli na voľbe českého práva, v zmysle čoho posudzovanie
smerovania činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa je irelevantné. Je nepochybné, že české
právo podlieha plnej harmonizácii v zmysle Smernice, a teda voľba práva nemôže zbaviť žalobcu
ochrany, ktorú, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa

práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným. Smernica v ods. 9 recitálu (odôvodnenia)
totiž uvádza: Úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve
zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný
trh. Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia
ako ustanovenia tejto smernice. Takéto obmedzenie by sa však malo uplatňovať len na ustanovenia

harmonizované touto smernicou. Ak neexistujú takéto harmonizované ustanovenia, členské štáty by
mali mať možnosť zachovať alebo zaviesť vnútroštátne právne predpisy. To teda znamená, že Smernica
predstavuje koncept úplného zakomponovania do národných poriadkov členských štátov, a nie akýsi
minimálny štandard ochrany. V tomto zmysle by teda právna ochrana v prípade zmlúv o spotrebiteľskom
úvere mala byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká, a teda z tohto pohľadu nemá zmysel skúmať,

či z pohľadu ktorého práva členského štátu EÚ je zmluva o spotrebiteľskom úvere pre spotrebiteľa
výhodnejšia alebo nie.

5. Z tvrdení žalobcu a z listinných dôkazov, ktoré žalobca pripojil k podanej žalobe, a to: Smlouva
o úvěru č. 606831 zo dňa 13.04.2021, Všeobecné podmínky poskytnutí úvěru, Výzva na okamžité

uhradenie dlžoby pred začatím súdneho konania zo dňa 04.03.2024, Výpis z obchodného registra, súd
zistil, že žalovaný uzatvoril so žalobcom prostredníctvom webovej stránky E. dňa 13.04.2021 zmluvu o
úvere, na základe ktorej mu boli poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 250,- eur, ktoré sa zaviazal
vrátiť spolu s poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 71,- eur, celkovo zaplatiť sumu 321,- eur do11.05.2021. Zmluva bola uzavretá tak, že žalovaný sa zaregistroval na internetovej stránke žalobcu,
doručilžalobcovižiadosťoposkytnutiepôžičky,ktorábolažalobcomodsúhlasená.Podľazmluvyjeročná
percentuálna miera nákladov (ďalej len RPMN) 2501,49 %, úroková sadzba 0 % a doba trvania úveru

28 dní. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Podľa
zmluvy o úvere je táto uzavretá podľa Občanského zákoníka č. 89/2012 Sb. a zákona č. 257/2016 Sb. o
spotřebitelském úvěru. Podľa čl. 04 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa na úpravu vzťahov
neupravenýchzmluvouaniVšeobecnýmipodmienkamiposkytnutiaúverupoužijúustanoveniaprávneho
poriadku Českej republiky, najmä príslušné ustanovenia Občanského zákoníka č. 89/2012 Sb., zákona

č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru a zákona č. 634/1992 Sb. o ochrane spotřebitele.

6. Zistený skutkový stav súd takto právne posúdil:
7. V predmetnej veci je daný cezhraničný prvok, keď žalobca so sídlom v Českej republike žaluje z titulu
zmluvy o úvere žalovaného s bydliskom v Slovenskej republike (Uhrovec) ako spotrebiteľa, pričom v
zmysle dohody zmluvných strán sa zmluva spravuje ustanoveniami právneho poriadku Českej republiky.

8. Podľa čl. 18 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a
o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie) druhý
účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ
bydlisko.
9. V zmysle citovaného nariadenia má právomoc konať a rozhodovať o žalobe smerujúcej voči

spotrebiteľovi súd podľa miesta bydliska spotrebiteľa - žalovaného. Žalovaný má bydlisko v Slovenskej
republike, preto je daná právomoc tunajšieho súdu, teda súdu Slovenskej republike konať a rozhodovať
v predmetnej veci.
10. Podľa čl. 3 ods. 1 a čl. 6 ods. 1, 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008
o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si

zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy
alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať
celá zmluva alebo len jej časť. Bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou
osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu
povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo

výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu
spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ: a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť
v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto
krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti. Bez ohľadu na
odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky

odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú
také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie
voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.

11. Pokiaľ ide o rozhodné právo, podľa ktorého sa predmetný zmluvný vzťah posudzuje, toto sa určuje

podľa vyššie uvedeného nariadenia Rím I, ktoré v prípade spotrebiteľských zmlúv určuje, že zmluvný
záväzok sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, pričom pripúšťa sa i
voľba iného práva na základe dohody zmluvných strán, ale len za podmienky, že voľba rozhodného
práva nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno
odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným. V danej veci žalobca

smeroval svoju podnikateľskú činnosť do Slovenskej republiky, keď ponúkal úvery na Slovensku v
slovenskom jazyku prostredníctvom webovej stránky E. a žalovaný mal v čase uzavretia predmetnej
zmluvyobvyklýpobytvSlovenskejrepublike.Vprípadeabsencievoľbyprávabybolorozhodnýmprávom
slovenské právo (právo štátu, kde mal žalovaný obvyklý pobyt). Zmluvné strany si však dohodli, že
zmluva a vzťahy zmluvou neupravené sa budú riadiť právom Českej republiky. Táto dohoda o voľbe

práva bola obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach žalobcu, teda nebola individuálne
dojednaná. Takáto voľba práva nenapĺňa znaky voľby práva podľa čl. 3 ods. 1 nariadenia Rím I,
pretože nebola urobená výslovne ani nebola jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy či okolnosťami
prípadu. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-191/15 judikoval, že čl. 3 ods. 1 smernice Rady
93/13/EHS z 5.apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať

v tom zmysle, že podmienka spadajúca do všeobecných obchodných podmienok podnikateľa, ktorá
nebola individuálne dohodnutá a podľa ktorej sa na zmluvu uzatvorenú prostredníctvom elektronického
obchodu so spotrebiteľom vzťahuje právo členského štátu, v ktorom má tento podnikateľ sídlo, je
nekalá ak uvedie tohto spotrebiteľa do omylu tým, že vytvorí dojem, že na zmluvu sa vzťahuje ibaprávo tohto členského štátu, a neinformuje ho o tom, že na základe článku 6 ods. 2 nariadenia Rím
I má takisto k dispozícii ochranu, ktorú mu zaručujú imperatívne normy právneho poriadku, ktorý by
sa uplatnil, keby neexistovala táto podmienka, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu vzhľadom na

všetky relevantné okolnosti. V predmetnej veci voľba českého práva nebola individuálne dojednaná,
čl. 04 všeobecných obchodných podmienkach žalobcu uvádza spotrebiteľa do omylu, pretože nijakým
spôsobom spotrebiteľa neinformuje, že ochranu mu poskytnutú aj imperatívne normy právneho poriadku
Slovenskej republiky, kde má svoje bydlisko. Pre úplnosť súd dodáva, že ak by išlo o voľbu rozhodného
práva v súlade s čl. 3 ods. 1 nariadenia Rím I, na túto voľbu práva by nebolo možné prihliadnuť, nakoľko

zbavuježalovaného-spotrebiteľaochrany,ktorújejposkytujekogentnéslovensképrávo,ktorénarozdiel
od práva českého stanovuje maximálnu výšku odplaty, bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského
úveru v zákonom stanovených prípadoch, skúmanie premlčania ex offo, absolútnu neprijateľnosť
neprijateľných zmluvných podmienok a pod.. Predmetný zmluvný záväzok sa teda spravuje právnym
poriadkom Slovenskej republiky.
12. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v platnom znení (ďalej len Obchodný

zákonník) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech
peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a
zaplatiť úroky.
13. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu

17.06.2021 (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona
je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančných
prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa alebo na účet stavebného sporiteľa, poštovým poukazom,

ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa; tým nie
je dotknuté bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie
spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi
oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Spotrebiteľským úverom
sú aj mladomanželský úver podľa osobitného predpisu, niektoré stavebné úvery a iné úvery podľa

osobitného predpisu a nezabezpečené úvery poskytované spotrebiteľom na účely rekonštrukcie
nehnuteľnosti určenej na bývanie, pričom ustanovenia osobitných predpisov týkajúce sa poskytovania
týchto úverov tým nie sú dotknuté; obmedzenie hornej hranice výšky úveru podľa odseku 3 písm. f) sa
na tieto úvery nevzťahuje.
14. Podľa § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľským úverom nie sú: a) hypotekárny

úver podľa osobitného predpisu, b) úver na bývanie podľa všeobecného predpisu o úveroch na bývanie,
c) úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, d) úver, ktorého účelom je nadobudnutie alebo
zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavba nehnuteľnosti, e) úver, ktorého účelom
je splatenie úverov na základe zmlúv uvedených v písmenách a) až d),f) úver, ktorého výška je menej
ako 100 eur a viac ako 75 000 eur; ak je na rovnaký alebo obdobný účel uzavretých v období 12

mesiacov viac zmlúv o úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o úvere
sa považuje za jediný spotrebiteľský úver podľa tohto zákona, g) nájom podľa Občianskeho zákonníka,
ak v zmluve o nájme nie je ustanovená povinnosť kúpy predmetu zmluvy po uplynutí určitej doby, h)
úver formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť do jedného mesiaca, ak v § 4 ods. 16 nie je
ustanovené inak, i) úver bez úroku a bez ďalších poplatkov, j) úver, ktorý poskytuje zamestnávateľ svojim

zamestnancom z vlastných zdrojov bez úroku alebo s ročnou percentuálnou mierou nákladov nižšou,
ako prevláda na finančnom trhu, a ktorý sa neponúka verejne, k) úver poskytovaný na základe zmluvy,
ktorá je uzavretá na základe rozhodnutia súdu alebo iného orgánu ako výsledok vyriešenia sporu na
súde alebo pred iným orgánom, l) úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace, m) úver
podľaosobitnýchpredpisov,n)úverbezpoplatkovtýkajúcisaodloženejplatbyexistujúcehodlhu,o)úver,

na zabezpečenie ktorého sa od spotrebiteľa vyžaduje, aby ako zábezpeku uložil do úschovy veriteľa
hnuteľnú vec a zodpovednosť spotrebiteľa sa obmedzuje výlučne na túto založenú hnuteľnú vec, p) úver
poskytovaný na účely podľa osobitných predpisov pre obmedzený okruh osôb vo verejnom záujme a
za úrokové sadzby nižšie ako tie, ktoré prevládajú na finančnom trhu, alebo bezúročný úver, alebo za
iných podmienok, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie ako tie, ktoré prevládajú na finančnom trhu, a za

úrokovésadzby,ktoréniesúvyššieakoúrokovésadzbyprevládajúcenafinančnomtrhu,q)úver,ktorého
účelom je financovanie sústavného poskytovania služieb alebo dodávanie tovaru rovnakého druhu,
ktorý spotrebiteľ spláca počas poskytovania služieb alebo dodávania tovaru formou splátok, r) úverposkytovaný vlastníkom bytov a nebytových priestorov zastúpených správcom alebo spoločenstvom
vlastníkov na účely podľa osobitného predpisu.
15. Podľa § 2 písm. b) a c) zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická

osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti a iným
veriteľom je právnická osoba, ktorá v rámci svojho podnikania ponúka alebo poskytuje úvery alebo
pôžičky, ktoré spĺňajú aspoň jednu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. f) a l), pričom tieto úvery
alebo pôžičky nespĺňajú žiadnu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. a), b), d), e), g) až k) a
m)až r); za iného veriteľa sa nepovažuje banka, pobočka zahraničnej banky a finančná inštitúcia podľa

osobitného predpisu, ktorá má povolenie na činnosť udelené Národnou bankou Slovenska.
16. Podľa § 24 ods. 1 – 3 zákona o spotrebiteľských úveroch na iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo
pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, sa
vzťahujú ustanovenia § 1 ods. 2 druhej vety, § 2, 3, 4, 6, § 7 ods. 1, 2, 16 až 42, § 8, 8a, § 9 ods.
1, ods.2 písm. a) až v), ods. 9 až 11, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, § 20 ods. 2 až 8, § 23 a 25. Veriteľ
môže poskytovať úvery alebo pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované

inými veriteľmi spotrebiteľom, ak má povolenie poskytovať spotrebiteľské úvery podľa §20 ods. 1 písm.
a).Iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským
úveromaktorésúposkytovanéinýmiveriteľmispotrebiteľom,lennazákladepovoleniapreinéhoveriteľa
udeleného Národnou bankou Slovenska.
17. Podľa § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za

bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods.
1,b)zmluvaospotrebiteľskomúvereneobsahujenáležitostipodľa§9ods.2písm.d),e),g)aži),l)ap),c)
zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. d), e), g) a § 10 ods. 1 písm. b) a
c) alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov

v neprospech spotrebiteľa, e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne inak ako bezhotovostným prevodom
finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je
spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa a nejde o bezhotovostné
poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru
bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver

podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu, f) veriteľ v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuvedie
všetky plnenia, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú z poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo s ním
súvisia, g) ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru prekračuje najvyššiu prípustnú
výšku odplaty stanovenej podľa osobitných predpisov. Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou
podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského

úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a
bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti
splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa
alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje

aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42. Ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky,
ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Ak vznikne spotrebiteľovi
povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej vety je povinná umožniť spotrebiteľovi
uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však nesmie byť kratšia ako
lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval dôvod neplatnosti zmluvy

o spotrebiteľskom úvere; tým nie je dotknuté právo zmluvných strán dohodnúť sa na dlhšej lehote na
vrátenie poskytnutého finančného plnenia a právo spotrebiteľa vrátiť poskytnuté finančné plnenie naraz
alebo v splátkach v lehote kratšej, ako bola dohodnutá v zmluve podľa prvej vety. Spotrebiteľ sa môže
pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.

18. Žalovaný uzatvoril so žalobcom zmluvu, na základe ktorej mu boli poskytnuté peňažné prostriedky,
ktorésazaviazalsplatiťsdohodnutýmpoplatkomvdohodnutejlehotesplatnosti28dní.Kuzavretiudošlo
prostriedkami diaľkovej komunikácie, teda v súlade s § 40 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka v platnom znení (ďalej len Občiansky zákonník) elektronickou formou, ktorá umožňuje
zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon robila. Zmluvu posúdil súd

ako zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a zároveň ako spotrebiteľskú zmluvu
podľa § 52 Občianskeho zákonníka, keďže ju žalobca uzatváral v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti a žalovaný mal postavenie spotrebiteľa (fyzická osoba nekonajúca v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti). Predmetný úver nie je spotrebiteľským úverom v zmysle § 1ods. 3 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri
mesiace. Žalobca je iným veriteľom v zmysle § 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko je
právnickou osobou, ktorá v rámci svojho podnikania ponúka alebo poskytuje úvery alebo pôžičky podľa

§ 1 ods. 3 písm. l), ktoré nespĺňajú žiadnu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3písm. a), b), d), e), g)
až k) a m) až r) zákona o spotrebiteľských úveroch.
19. V zmysle § 24 zákona o spotrebiteľských úveroch sa teda na predmetný úver vzťahujú ustanovenia
§ 1ods. 2 druhej vety, § 2, 3, 4, 6, § 7 ods. 1, 2, 16 až 42, § 8, 8a, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. a) až v),
ods.9 až 11, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, § 20 ods. 2 až 8, § 23 a 25, pričom žalobca je oprávnený ponúkať

a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými
veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia Národnej banky Slovenska.
20. Na základe vykonaného dokazovania (§ 295 ods. C.s.p.) lustráciou v registri veriteľov vedených
Národnou bankou Slovenska, mal súd tiež za preukázané, že Národná banka Slovenska neudelila
žalobcovi povolenie poskytovať spotrebiteľské úvery ani povolenie ponúkať a poskytovať spotrebiteľom
úvery alebo pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom. Potom ako súd uvedenú skutočnosť zistil,

postupom podľa ust. § 138 C.s.p. uvedenú skutočnosť oznámil žalobcovi a vyzval ho na späťvzatie
žaloby, žalobca súdu písomne oznámil že na podanej žalobe trvá.

21. Podľa prvej vety § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch ak osoba bez povolenia poskytne
peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná.

Uvedené ustanovenie sa vzhľadom na § 24 ods. 1 zákona vzťahuje aj na predmetný úver (teda úver,
ktorý nie je spotrebiteľským a je poskytovaný spotrebiteľovi iným veriteľom). Vzhľadom na uvedené teda
platí, že ak osoba bez povolenia poskytne spotrebiteľovi peňažné prostriedky na úver alebo pôžičku,
ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Na základe vyššie uvedeného
dospel súd k záveru, že predmetná zmluva o úvere je neplatná.

22. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z
účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
23. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

24. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
25. Podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí

za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
26. Podľa § 54a Občianskeho zákonníka premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať
a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného
práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno
len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel.

27. Keďže predmetná zmluva o úvere je neplatná, žalobca sa nemôže domáhať od žalovaného žiadneho
zmluvného plnenia, má ale v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia, teda aby mu žalovaný vrátil, čo mu na základe zmluvy poskytol. Žalobca žalovanému
poskytol peňažné prostriedky vo výške 250,- eur, žalovaný mu nevrátil nič, bezdôvodné obohatenie teda
predstavuje 250,- eur. Od poskytnutia peňažných prostriedkov začala plynúť žalobcovi tak objektívna

ako aj subjektívna premlčacia lehota, v rámci ktorej sa mohol na súde domáhať vydania bezdôvodného
obohatenia. V tento dátum sa mohlo právo vykonať po prvý raz. Žalobca mal tiež v deň 13.04.2021, v deň
kedy došlo k uzatvoreniu zmluvy vedomosť, že nemá povolenie Národnej banky Slovenska poskytovať
spotrebiteľské a iné úvery spotrebiteľom na území Slovenskej republiky (spotrebiteľovi s adresou: ul. C.
XXX/XX, D.), v dôsledku čoho je zmluva neplatná, ako aj o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto

sa na jeho úkor obohatil. Žalobca neuviedol, kedy presne boli poskytnuté peňažné prostriedky (uviedol
však že dlh sa stal splatným dňa 11.05.2021), zmluva bola uzavretá 13.04.2021, lehota splatnosti úveru
bola 11.05.2021, doba trvania úveru 28 dní, z čoho vyplýva, že peňažné prostriedky boli poskytnuté
13.04.2021, keďže 28. deň po tomto dátume je práve 11.05.2021. Subjektívna premlčacia lehota plynula
do 13.04.2023, žalobca podal žalobu na súd až po jej uplynutí a to dňa 06.05.2024, preto mu nemožno

priznať plnenie ani z titulu bezdôvodného obohatenia. Na premlčanie súd prihliadol i bez námietky
vzhľadom na § 54a Občianskeho zákonníka.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu zamietol.29. O nároku na náhradu trov rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p, podľa ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Vo veci samej súd žalobu zamietol, teda
žalovaný mal vo veci plný úspech, avšak súd žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal,

nakoľko žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia tohto rozsudku na Okresnom
súde Prievidza. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom
súde. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Odvolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bol rozsudok vydaný.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie

podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné
náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním

sleduje a podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie
spisovej značky tohto konania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul možno vykonať exekúciu na
návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu (§ 48 zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).

V Bánovciach nad Bebravou, 15. mája 2025

JUDr. Monika Sitáriková

sudkyňa