Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 20, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoPr/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4424202240
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4424202240.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr.

Romana Greguša a JUDr. Mareka Olekšáka, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D.
E. XX., X F.. XX G., XXXX H., I., zastúpený: JUDr. Katalin Némethová, advokátka, so sídlom Nám. sv.
Imricha 21, 943 01 Štúrovo, proti žalovanému: B&B TEAM, s.r.o., so sídlom Továrenská 10, 943 01
Štúrovo, IČO: 36 567 728, zastúpený: JUDr. Gergely Pšenák, advokát, so sídlom M. R. Štefánika 30,
940 01 Nové Zámky, o zaplatenie sumy 13.482,49 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
I. a III. výroku rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 8Cpr/2/2024 – 689 zo dňa 21. februára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 8Cpr/2/2024 – 689 zo dňa 21. februára 2025

v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške
náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie rozsudkom označeným v záhlaví (ďalej len „napadnutý
rozsudok“) uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 13.482,49 eura s úrokom z omeškania vo
výške 9,25 % ročne zo sumy 13.482,49 eura od 16.06.2024 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti

rozsudku (výrok I.); vo zvyšku úroku z omeškania žalobu zamietol (výrok II.); žalobcovi priznal voči
žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

1.1. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil primárne ustanoveniami: § 20 ods. 1 a 2, §
118 ods. 1, § 130 ods. 5 veta prvá a druhá, § 131 ods. 3, § 132, § 222 ods. 1 a 2, zákona č. 311/2001
Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“); § 51, § 101, § 107
ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2, § 588 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“); § 13 ods. 1 veta prvá, ods. 2 a 4 zákona
č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách; § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

1.2.Napadnutýrozsudoksúdprvejinštancievpodstateodôvodniltým,žesažalobcažaloboudoručenou
súdu prvej inštancie domáhal voči žalovanému zaplatenia 13.482,49 eura s príslušenstvom titulom
vykonaných zrážok z jeho mzdy. Žalobu odôvodnil na tom skutkovom základe, že ako zamestnanec so

žalovaným ako zamestnávateľom uzatvoril osobitnú ústnu dohodu, na základe ktorej mal žalobca od
žalovaného odkúpiť motorové vozidlo Volkswagen Passat, ŠPZ J.. Žalobca mal zaplatiť kúpnu cenu za
predmetné vozidlo v mesačných splátkach odpočítaných z jeho výplaty, a preto mal povinnosť mesačne
predložiť žalovanému evidenciu jázd ako podklad pre vypočítanie mzdy a následne žalovaný previedolna účet žalobcu mzdu zníženú o sumu splátky na vozidlo. Žalobca však nikdy neobdržal od žalovaného
výplatný lístok a ani iný relevantný dokument po ukončení pracovného pomeru. Žalobca mal všetky
splátky zaplatiť, ale k prepisu vozidlo nedošla, a preto sa žalovaný mal bezdôvodne obohatiť na úkor

žalobcu.

1.3. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. Konštatoval, že
vkonaníbolosporným,čidošlokdohodeoprevodevlastníckehoprávakmotorovémuvozidlu(kúpeného
spoločnosťou žalovaného) zo žalovaného na žalobcu a k úhrade splátok kúpnej ceny a poistenia

k tomuto vozidlu formou zrážok zo mzdy žalobcu. Sporná tak bola dohoda o mzde a jej zložkách,
respektíve spôsobe výpočtu. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v rámci dokazovania sa svedkovia
vyjadrovali protichodne k sporným otázkam, a preto pristúpil k zhodnoteniu jednotlivých svedeckých
výpovedí prostredníctvom doktríny RAVEN a jej kritérií. Podľa súdu prvej inštancie žiaden zo svedkov
nemal záujem na výsledku sporu, svedkovia spravidla boli účastní situácií, ku ktorým vypovedali.
Všetci svedkovia sú alebo boli zamestnancami žalovaného, avšak zamestnanecký vzťah sám o sebe

svedka nediskalifikuje. Súd prvej inštancie vnútornú konzistentnosť vo výpovediach nezistil, ale niektoré
z výpovedí svedkov vyhodnotil ako nedôveryhodné. Vo vzťahu k dohode o budúcom odkúpení vozidla
žalobcom od žalovaného a splácania jeho ceny zrážkami zo mzdy súd prvej inštancie uviedol,
že svedkovia A. K. a C. L. C. (bývalý zamestnanci žalovaného) tvrdenia žalobcu v tomto smere v plnom
rozsahu potvrdili, svedok D. A. potvrdil, že o kúpe vie od januára 2024, svedkovia G. H. a C. M. nemali

o dohode vedomosť. Svedkyňa G. H. pripustila, že posielala žalobcovi správu, že ak by mal záujem
o kúpu vozidla, ako by sa to splácalo. Napriek tomu, že väčšina súčasných zamestnancov sa k dohode
o odkúpení vozidla nevedela vyjadriť, tvrdenia žalobcu preukazovali najmä elektronické správy, a to
najmä správa zo dňa 31.07.2019, kde je uvedené G. H. vypočítanie mesačnej splátky 280,88 eura na
obdobie 4 rokov (vychádzajúc z ceny vozidla bez DPH 10.833 eura plus ročná poistka casco 506 eur

krát štyri roky a ročné poistenie 156,35 eura krát štyri roky). Na uvedené nadväzovala správa tej istej
zamestnankyne z rovnakého dňa, kde uviedla, že „nie sú úroky, splátky sú vyrátané z 13.000,-eur + 48
mesiacov skôr pre poistenie, v druhom rade samozrejme je možné dopredu splácať, že či z nasledujúcej
výplaty je to možné, to sa musí porozprávať s H.“. Podľa súdu prvej inštancie predmetná správa nielen
preukazovala dohodu o splácaní ceny vozidla a poistenia, ale aj žalobcom tvrdenú skutočnosť, že sa

splátky majú zrážať zo mzdy. Bez ohľadu na to, že si svedkyňa na uvedenú komunikáciu nespomínala,
táto skutočnosť nie je spôsobilá spochybniť predmetné správy ako dôkazy.

1.4. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že skutočnosť, že sa splátky ceny vozidla a iných nákladov na
vozidlo realizovali a že boli celkovo zaplatené, potvrdzuje správa zo dňa 01.12.2023 z mailovej adresy

N. „všetky splátky za vozidlo sú zaplatené“. Rovnako túto skutočnosť malo potvrdiť tvrdenie žalobcu, že
po splatení splátok bude vozidlo prevedené na žalobcu („do augusta máš čas na to, aby si auto previedol
na svoje meno“). Túto správu súd prvej inštancie vyhodnotil ako relevantný dôkazný prostriedok
a informácie z neho za dôkazy potvrdzujúce procesný postoj žalobcu, a to aj napriek skutočnosti,
že bývala zamestnankyňa žalovaného (L. N.), ktorá uvedený pracovný e-mail používala, poprela, že

správu napísala. Jej tvrdenie však súd prvej inštancie vyhodnotil ako nevieryhodné, keďže bola jedinou
osobou v spoločnosti žalovaného, ktorá mala na starosti evidovanie zrážok zo mzdy. Súd prvej inštancie
uviedol, že je veľmi nepravdepodobné, že by iná neoprávnená osoba v kancelárii, kde sedí viacero
zamestnancov, odoslala správu z počítača svedkyne, navyše ešte v takom konkrétnom špecifickom
znení a nikto by si uvedené nevšimol, pričom tvrdenie žalobcu, že sa vtedy na pracovisku on ani iní

vodiči nenachádzali, nebolo popreté. Súd prvej inštancie poukázal na to, že je narušená dôveryhodnosť
výpovede svedka D. A., keďže jeho vyjadrenia boli v rozpore s elektronickou komunikáciou vedenou
so žalobcom, ako aj s predchádzajúcimi elektronickými správami, kde uvádzal, že mu zamestnávateľ
zo mzdy strhával 264 eur za auto, pričom súd prvej inštancie uviedol konkrétne príklady. Súd prvej
inštancie konštatoval, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia o tom, že išlo o služobné vozidlo, vozidlo

bolo odparkované v sídle spoločnosti, a teda nepoužíval ho žalobca, ani jeho manželka na súkromné
účely (svedok K. naopak potvrdil, že bolo odparkované u žalobcu), a že nepodpísal manželke žalobcu
splnomocnenie na užívanie vozidla a toto mohol niekto sfalšovať. Súd prvej inštancie uviedol, že ak
žalovaný naznačoval, že splnomocnenie spísal žalobca, takúto domnienku spochybňuje skutočnosť, že
žalobcaslovenskémujazykunerozumieanevedelbytakýtodokumentvslovenskomjazykuspísať.Ďalej

konštatoval, že preložené plnomocenstvo pre manželku žalobcu, ako aj pre žalobcu preukazuje tvrdenia
žalobcu o tom, na aký účel malo vozidlo slúžiť, pričom tvrdenia žalobcu podporujú aj listinné dôkazy, a
to vykonanie servisnej prehliadky v I., nákup batérie a pneumatík, ktorých kúpna cena bola fakturovaná
priamo žalobcovi. Žalovaný k tvrdenému servisovaniu vozidla v I. a k nákupu príslušenstva motorovéhovozidla priamo žalobcom nepredložil žiadne svoje relevantné skutkové tvrdenia. Argument žalovaného,
že konštrukcia nadobudnutia vozidla tvrdená žalobcom je nepravdepodobná, lebo ak by mal splatiť len
cenu bez DPH, došlo by tým ku škode vo výške DPH na strane žalovaného, nie je podľa súdu prvej

inštancie spôsobilým spochybniť jeho závery. Na zhrnutie súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca
bez rozumných pochybností preukázal, že sa so žalovaným ako svojím zamestnávateľom dohodol na
tom, že spoločnosť žalovaného kúpi motorové vozidlo, ktoré bude žalobca splácať zrážkami zo mzdy
v období štyroch rokov a po uhradení kúpnej ceny žalovaný prevedie motorové vozidlo na žalobcu.

1.5. V konaní bolo ďalej sporným, akým spôsobom bola dojednaná mzda žalobcu a či sa zrážky zo
mzdy vykonávali na cenu vozidla. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení predložil evidencie jázd, ktoré
bol povinný vypĺňať za mesačné obdobie a žalovaný predložil výplatné pásky a vyúčtovanie cestovných
náhrad (doklad označený ako zahraničná služobná cesta). Žalobca porovnal všetky obdobia uvádzané
v žalobe a uviedol konkrétne rozpory. Súd prvej inštancie konštatoval, že skutočne sa evidencia
jázd žalobcu v žalobcom tvrdených rozporoch nezhoduje s evidenciou v dokladoch žalovaného,

kde boli vypočítané cestovné náhrady. Po zohľadnení ostatných dôkazov súd prvej inštancie dospel
k záveru, že tvrdenie žalobcu o spôsobe výpočtu mzdy je preukázané. Toto potvrdili aj svedkovia
C. L. C. a A. K., takýto spôsob výpočtu vyplýval aj z komunikácie svedka M., ktorý bol priamym
nadriadeným žalobcu, pričom súd prvej inštancie uviedol konkrétne príklady správ. Správy uvedené
súdom prvej inštancie vzhľadom na obdobie vzniku autenticky vyjadrujú spôsob výpočtu mzdy (žalovaný

ich nerozporoval). Správa zamestnanca žalovaného, ktorý bol nadriadený žalobcovi, verifikovala spôsob
výpočtu tvrdený žalobcom a významne spochybnila údaje, ktoré boli obsahom dokladov predložených
žalovaným. Svedkyňa N. a svedkyňa, ktoré pripravovali podklady pre mzdy, síce potvrdili, že stravné
sa vyrátavalo z automatického systému, ale vzhľadom na zistené nepresnosti v dokladoch žalovaného
o vykonaných zahraničných cestách, potom toto ich vyjadrenie podľa súdu prvej inštancie nemá

relevanciu k preukázaniu skutočnosti, ako bola dohodnutá mzda. Súd prvej inštancie konštatoval, že nie
je pravdou tvrdenie žalovaného o tom, že sumár zrážok zo mzdy uvedený v žalobe ďaleko prevyšuje
žalovanú sumu tvrdených zrážok zo mzdy. Sumár tvrdených zrážok, rozdielu medzi mzdou, ktorú si
žalobca vypočítal podľa evidencie jázd a sumou, ktorá mu bola prevedená na účet, predstavuje podľa
prepočtu súdu prvej inštancie 17.534,75 eura, pričom táto suma výrazne neprevyšuje žalovanú sumu,

keďže sa vykonali aj iné zrážky (v sumáre okolo 13.600 eur). Súd prvej inštancie však zdôraznil, že
vykonané zrážky zo mzdy prioritne preukazuje komunikácia žalobcu so zamestnancami žalovaného.

1.6. Zistený skutkový stav ohľadom dohody o odkúpení motorového vozidla žalobcom tým spôsobom,
že najskôr toto vozidlo kúpi žalovaný, žalobca bude splácať jeho cenu a žalovaný po jej splatení

prevedie vlastnícke právo k vozidlu na žalobcu, súd prvej inštancie právne posúdil ako zmluvu
nepomenovanú (§ 51 Občianskeho zákonníka), prípadne s prvkami kúpnej zmluvy, keďže predmetné
dojednania nespadajú pod žiaden konkrétny typ pomenovanej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka.
Obsahom predmetnej nepomenovanej zmluvy bol záväzok žalobcu splácať dojednané splátky kúpnej
ceny a poistenia oproti budúcemu záväzku žalovaného spočívajúceho v prísľube previesť vlastnícke

právo na žalobcu, pričom ten bol s tým, že k prevodu vlastníckeho práva dôjde až po uhradení splátok,
uzrozumený. Vzhľadom k tomu, že žalovaný nepristúpil k prevedeniu vlastníckeho práva na žalobcu ani
po výzve zo dňa 11.01.2024 (teda žalovaný neplnil ani v dodatočnej lehote), čo oprávňovalo žalobcu
odstúpiť od zmluvy (§ 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podaná žaloba o vydanie bezdôvodného
obohatenia predstavuje úkon žalobcu, z ktorého vyplýva, že na zmluve netrvá, nechce byť ňou viazaný

a žiada vrátiť zaplatené splátky. Pokiaľ teda nie je právny dôvod na plnenie žalobcu, resp. tento odpadol,
došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu v celej výške zaplatených splátok, ktoré boli
zrazené zo mzdy žalobcu v prospech žalovaného. Keďže súd prvej inštancie mal za preukázané, že
pôvodne dojednané splátky celkovo vo výške 13.482,40 eura boli zaplatené, v tomto rozsahu vzniklo
bezdôvodné obohatenie. Žalobca si uplatnil sumu 13.482,49 eura, ktorá prevyšuje pôvodne rozpočítanú

sumu splátok o 0,09 eura, avšak vzhľadom na to, že žalobca uhrádzal aj ďalšie platby, bol tento rozdiel
podľa súdu prvej inštancie dôvodný.

1.7.Súdprvejinštancievyhodnotilnámietkupremlčaniavznesenúzostranyžalovanéhoakonedôvodnú.
Žalobca sa o skutočnosti, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, mohol dozvedieť momentom,

keď žalovaný odmietol previesť vlastnícke právo na žalobcu, čo oznámil listom doručeným právnej
zástupkyni dňa 19.01.2024. Najneskôr dňom, kedy bolo oznámenie doručené právnej zástupkyni
žalobcu, žalobca vedel, že sa nestane vlastníkom motorového vozidla, kedy začala v zmysle vyššie
uvedených záverov plynúť tak dvojročná subjektívna ako aj trojročná objektívna premlčacia doba.V prípade, že by súd prvej inštancie posudzoval prvý moment, kedy sa žalobca mohol dozvedieť, že mu
žalovaný vozidlo neprevedie, bol by to január 2024, keď bol aj s vozidlom zavolaný do sídla žalovaného
a kde ho požiadali, aby vozidlo ponechal na firme. Žaloba bola podaná dňa 23.05.2024 (pôvodne

na Okresný súd Nové Zámky), teda v oboch prípadoch včas. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval,
že dohodu o splátkach zo mzdy posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, pričom podľa
týchto ustanovení (ale aj podľa ustanovení Zákonníka práce) sa vyžaduje písomná forma pod sankciou
neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy. V danom prípade nebola dodržaná písomná forma, a teda
predmetná dohoda bola neplatná, a preto by aj z tohto dôvodu vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné

obohatenie. Vo vzťahu k úrokom z omeškania súd prvej inštancie vychádzal z konštrukcie, že výzvou
je podaná žaloba, ktorá bola žalovanému doručená dňa 14.06.2024, deň splatnosti nastal 15.06.2024
a žalovaný sa nasledujúci deň 16.06.2024 dostal do omeškania, od ktorého dátumu súd prvej inštancie
žalobcovi priznal zákonný úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne (základná úroková sadzba od
12.06.2024 bola vo výške 4,25 %) a vo zvyšku plateného nároku na úrok z omeškania žalobu zamietol.

1.8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol na základe pomeru úspechu strán konania, keď plne
úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote a v rozsahu výroku I. a III. odvolanie
domáhajúc sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na nové konanie a nové rozhodnutie, a aby mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 100 %. Napadnutý rozsudok považoval za nesprávny z odvolacích dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP.

2.1. V odvolaní uviedol, že sa nemôže z objektívnych dôvodov uspokojiť s napadnutým rozsudkom.
Žalovaný vyjadril názor, že súd prvej inštancie nevyhodnotil dôkazy v zmysle zásad hodnotenia

dôkazov, predmetnú zásadu aplikoval len v prospech žalobcu, čo dospelo k vydaniu nezákonného,
nespravodlivého a nesprávneho rozhodnutia. Konštatoval, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný.
Napadnutý rozsudok podľa žalovaného nespĺňa náležitosti odôvodnenia, ako to vyžaduje ust. § 220
ods. 2 CSP. Žalobu považoval za zmätočnú, tvrdenia prednesené žalobcom za vzájomne si odporujúce
a takisto odporujúce aj dôkazom predloženým žalobcom. Žalovaný konštatoval, že žalobca neuniesol

dôkazné bremeno, pretože práve žalobca mal preukázať, že došlo k uzavretiu zmluvy. Žalovaný v konaní
preukázal a vypočítal diéty a takisto to, z čoho sa skladala odmena a mzda žalobcu, pričom odkázal na
pracovnú zmluvu medzi stranami konania. Následne sa vyjadril ku konkrétnym odsekom napadnutého
rozsudku. Vo vzťahu k odseku 38. napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca nepredložil žiadnu
písomnú dohodu o zrážkach zo mzdy, a preto aj keby bol jeho nárok opodstatnený, tak neobstojí

vzhľadom na obsah žaloby a prednesené ústne a písomné prejavy žalobcu a súd prvej inštancie sa
mal s touto skutočnosťou vysporiadať. K odseku 47. napadnutého rozsudku uviedol, že v konaní nebolo
preukázané žiadnym relevantným dôkazom, že došlo k platne uzatvorenej zmluve na prevod vlastníctva
k motorovému vozidlu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný nadobudol predmetné vozidlo
za kúpnu cenu 13.000 eur (s DPH). Žalovaný konštatoval, že nárok žalobcu mal byť oveľa vyšší

vzhľadom na tieto skutočnosti, pričom ak by si osvojil tvrdenie žalobcu, potom by bola strata minimálne
vo výške DPH. K odseku 56. napadnutého rozsudku uviedol, že argumentácia súdu prvej inštancie
spočívajúca v tom, že ak by mal splatiť len cenu bez DPH, došlo by tým ku škode vo výške DPH
na strane žalovaného, tento argument nie je spôsobilým spochybniť závery súdu prvej inštancie,
neobstojí. Pokiaľ by aj došlo k použitiu plnení na jeho vlastné zdaniteľné plnenia, tak by to nespôsobilo

škodu. Obchodná spoločnosť žalovaného je a aj bola založená za účelom dosiahnutia zisku a prijaté
plnenia by mali prevažovať jeho zdaniteľné plnenia, a preto takéto odôvodnenie neobstojí. Súd prvej
inštancie v predmetnom odseku uviedol, že žalovaný nepreukázal, či bol alebo nebol v rozhodnom
čase platiteľom DPH. Toto odôvodnenie žalovaný považoval za nepreskúmateľné, keďže faktúra č.
FJ19150070, zabezpečená v súdnom spise, preukazuje registráciu platiteľa z dani pridanej hodnoty

pod č. IČ DPH: A.. Zároveň poukázal na to, že skutočnosť, či je subjekt platcom DPH je verejne
dostupnou informáciou na webovej stránke: www.finstat.sk.. Ak by žalovaný nebol platcom DPH, potom
by sadzba DPH z kúpnej ceny uvádzanej žalobcom bola v celom rozsahu stratou, keďže sadzbu by si
žalobca nemohol nárokovať ako nadmerný odpočet.

2.2. Žalovaný odsek 59. a 60. napadnutého rozsudku považoval za rozporuplné, pričom konštatoval,
že súd prvej inštancie sa priklonil subjektívne v prospech žalobcu, a to bez riadneho hodnotenia
dôkazov. Poukázal na to, že pracovná zmluva medzi stranami konania bola podpísaná obidvoma
zmluvnými stranami, ale evidenciu jázd s poznámkami žalobcu nikto nepotvrdzoval. Zo stranyžalovaného bola mzda uhrádzaná a vypočítaná zákonne v zmysle pracovnej zmluvy a prislúchajúcich
cestovných náhrad, a preto súd prvej inštancie nesprávne a nespravodlivo pristupoval k týmto dôkazom.
V odseku 64. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uvádzal, že výplatné pásky neboli žalobcovi

odovzdávané v rozpore s ust. § 130 ods. 2 Zákonníka práce. Tieto tvrdenia žalovaný rozporoval,
keďže predmetné výplatné pásky boli žalobcovi doručené, a preto predmetné odôvodnenie súdu
prvej inštancie považoval za arbitrárne a nezákonné. K odseku 66. napadnutého rozsudku žalovaný
uviedol, že nie je možné odôvodnenie založiť len domnienkach. Z vykonaného dokazovania malo
vyplynúť, že žalobca od jeho tvrdenej zmluvy neodstúpil a v rámci konania ani túto skutočnosť

neuviedol. Žalovaný považoval odôvodnenie v predmetnom odseku za nezákonné, keďže súd prvej
inštancie uviedol, že žalobca mohol od zmluvy odstúpiť, keďže žalovaný na neho nepreviedol vlastnícke
práva k motorovému vozidlu. Žalobcom navrhnutí svedkovia tvrdili skutočnosti, ktoré nevedeli žiadnym
relevantným spôsobom preukázať a nepredložili výplatné pásky, respektíve výpisy z bankových účtov,
aká čiastka im mala byť zaplatená. Žalovaný opätovne zdôraznil, že z vykonaného dokazovania malo
vyplynúť, že nedošlo k žiadnej písomnej dohode o zrážkach zo mzdy, na ktoré žalobca poukazoval.

Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu žalovaný uviedol, že aj keby mal súd prvej inštancie
za preukázané, že došlo k uzatvoreniu platného inominantného typu zmluvy (čo však nemá vyplývať
zo žiadnych relevantných dôkazov), nemôže v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky priznať
sumu titulom bezdôvodného obohatenia, ktorú priznal. Rozhodnutie považoval za nezákonné, keďže
súd prvej inštancie posúdil zmluvu ako platnú, od ktorej žalobca neodstúpil. Keďže zmluva má podľa

súdu prvej inštancie trvať, žalobca mal žalovať splnenie povinnosti z nej vyplývajúcej a nie vydanie
bezdôvodného obohatenia, pretože to je prípustné jedine, ak by bola splnená niektorá zo skutkových
podstát bezdôvodného obohatenia, napríklad, že by žalobca odstúpil od zmluvy, k čomu však nedošlo.
Právne názory vyslovené súdom prvej inštancie si podľa názoru žalovaného majú navzájom právne
odporovať. Záverom žalovaný poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„Ústavný súd SR“) týkajúce sa voľného hodnotenia dôkazov.

3. Podaním zo dňa 08.04.2025 žalobca reagujúc na odvolanie žalovaného uviedol, že sa pridržiava
svojich ústnych a písomných vyjadrení o zneužití jeho postavenia zamestnanca. Súd prvej inštancie
podrobne vykonal navrhnuté dôkazy, na základe ktorých vydal zákonné a spravodlivé rozhodnutie.

Svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil, správne aplikoval právne predpisy. Žalobca od
svojho zamestnávateľa nedostával výplatné pásky, žiadne evidencie o diétach, v prípade zrážok zo
mzdy nedostával žiadne podklady. Pracovná zmluva bola vypracovaná len v slovenskom jazyku,
ktorémužalobcanerozumel.Žalovanýzavádzalsúdprvejinštanciepredloženímvýpočtuzákladnejmzdy
a cestovných náhrad (ktoré žalobca nikdy nevidel), pričom žalobca poukázal na ich chybnosť, keďže

neobsahovali všetky jeho cesty. Žalobca bol uvedený do omylu v prípade kúpy motorového vozidla
a vykonaní zrážok z jeho mzdy, pričom žalovaný nedokázal vysvetliť e-mailové správy o zrážkach zo
mzdy žalobcu. Žalovaný nedokázal vysvetliť na základe akého právneho titulu vykonával zrážky zo
mzdy žalobcu. Súd prvej inštancie riadne vyhodnotil aj svedecké výpovede, pričom dospel k záveru
nedôveryhodnosti niektorých výpovedí. Neobstojí tvrdenie žalovaného o tom, že išlo o služobné vozidlo

s poukazom na odsek 54. napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že tvrdenie
žalobcu o spôsobe výpočtu mzdy je preukázané jednak výpoveďami, ako aj písomnými správami p. M..
Žalobca bol toho názoru, že uniesol dôkazné bremeno a preukázal ním tvrdené skutočnosti. Žalobca
na základe týchto skutočností navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti potvrdil a priznal mu trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Nasledovali ďalšie

vyjadrenia strán konania (replika žalovaného zo dňa 05.05.2025 a duplika žalobcu zo dňa 20.05.2025),
avšak ich obsahom neboli žiadne nové, relevantné skutočnosti, ktoré by boli podstatné pre rozhodnutie,
pridržiavali sa doterajších vyjadrení.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou

v zákonom stanovenej lehote (§ 36 2 CSP), a že spĺňa náležitosti podľa ust. § 365 a nasledujúce CSP,
preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti I. a III. výroku, viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
(§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru
o nedôvodnosti odvolania žalovaného.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

8. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech

získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

9.Podľa§222ods.1Zákonníkapráce,aksazamestnanecbezdôvodneobohatínaúkorzamestnávateľa
alebo ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca, musí obohatenie vydať.

10. Podľa § 222 ods. 2 Zákonníka práce, bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z
právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

11. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde vtedy, ak nesprávny

procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá
odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Ústavnoprávna doktrína považuje
právo na spravodlivý proces za tzv. výsledkové právo. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť
hodnotené v kontexte celého konania. Príkladom porušenia práva na spravodlivý proces je relevantná
intenzita nedostatkov odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

12. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na
spravodlivý proces, zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Povinnosťou súdov
ako štátnych orgánov je dbať o to, aby ústavné práva subjektov zúčastnených na konaní boli riadne

dodržiavané. Odôvodnenie predstavuje tú časť rozhodnutia, v ktorej súd interpretuje, akým spôsobom
a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Len také odôvodnenie súdneho rozhodnutia
napĺňa požiadavky vyplývajúce zo základného práva na spravodlivý proces, z ktorého je zrejmá
opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia má tak obsahovať
dostatok dôvodov a ich uvedenie má spĺňať požiadavku zrozumiteľnosti. Súd je povinný formulovať

odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a
musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom takéhoto odôvodnenia je
predovšetkýmdeklarovaťsprávnosťrozhodnutia;zároveňjeajprostriedkomkontrolysprávnostipostupu
súdu pri vydávaní rozhodnutia. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej
strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných

prostriedkov. Kým vo výroku rozhodnutia súd vyslovuje ako rozhodol, z odôvodnenia musí vyplynúť,
prečo tak rozhodol. Pri odôvodňovaní rozhodnutia je nevyhnutné vyhnúť sa tomu, aby text odôvodnenia
bol popisný a formálny a naopak dôsledne dbať o to, aby obsahoval jasné a logické argumenty, ktoré sú
konzistentné a navzájom si neodporujú. V prípade, ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje
uvedeným spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, predstavujúce akýsi návod

pre súdy pri písaní odôvodnenia rozhodnutia, ide o nedostatky odôvodnenia, ktoré zakladajú vadu
nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

13. Nepreskúmateľnosťou rozhodnutia, majúcou za následok i jeho nepresvedčivosť, sa účastníkovi
konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom)

odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky
s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych opravných prostriedkov, a tým sa mu odníma
možnosť konať pred odvolacím súdom. Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy, keď jeho písomné
vyhotovenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu [viď závery
vyplývajúce zo stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

aj len „Najvyšší súd SR“) z 03.12.2015, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2016 pod č. 2]. Za nedostatok zásadného vysvetlenia
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov,
vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke, od riešenia ktorej bolo rozhodnutie závislé.14. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP sa týka akéhokoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody. Ale len za predpokladu, že
predmetné pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom tejto vady sú

pochybenia vo vykonanom dokazovaní, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami alebo posúdenie
predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu, nesprávne realizovaná
manudukčná povinnosť súdu.

15. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP odvolací súd konštatuje,

že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia,
na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej
časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak
výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej
inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení §

192 až § 194 CSP.

16. Právne posúdenie veci predstavuje činnosť súdu spočívajúcu v podriadení zisteného skutkového
stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho
vzťahu. Pri tejto činnosti súd rieši questio iuris (právne otázky), pričom ich riešeniu predchádza riešenie

questio facti (skutkové otázky), respektíve zistenie skutkového stavu. Vo všeobecnosti sa za nesprávne
považuje právne posúdenie, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu
(t. j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu (t.
j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), prípadne správne určenú právnu normu
nesprávne interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

17. Odvolací súd v odvolacom konaní po vykonaní meritórneho odvolacieho prieskumu napadnutého
rozsudku v napadnutej časti I. a III. výroku dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stav a z taktozisteného skutkového stavu urobilaj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a
v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku tak spĺňa

vyššie popísané atribúty (odsek 12. a 13.) takého odôvodnenia rozhodnutia, ktoré napĺňa požiadavky
vyplývajúce zo základného práva na spravodlivý proces.

18. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku v napadnutej časti I. a III. výroku, a preto sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2

CSP v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

19. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa ust. § 387
ods. 2 CSP a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami žalovaného uvedenými v odvolaní,

odvolací súd in medias res dopĺňa nasledovné:

20. Bezdôvodné obohatenie je osobitným právnym inštitútom mimozmluvného záväzkového práva.
Pod právnym inštitútom možno rozumieť súhrn právnych noriem, ktorých zmysel, účel a funkcia sú
podriadené totožnému cieľu. Cieľ právnej úpravy bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku

(ale aj v iných právnych predpisoch súkromného práva) predstavuje reparáciu nerovnováhy, ku ktorej
dochádza bez relevantného právneho dôvodu v majetkovej sfére subjektov právnych vzťahov. V ust. §
451 ods. 1 O. z. je vyjadrená všeobecná zásada, podľa ktorej ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí toto obohatenie vydať, pričom v ods. 2 predmetného ustanovenia je vymedzený pojem
bezdôvodného obohatenia. O obohatenie pôjde vtedy, ak sa plnením niekomu dostalo majetkovej

hodnoty vyjadrenej tým, že v jeho majetku došlo buď k zvýšeniu aktív (§ 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka) alebo zníženiu pasív (§ 454 Občianskeho zákonníka). To znamená, že bezdôvodne sa
obohatil ten, koho majetok sa na úkor iného neoprávnene zväčšil, alebo u koho nedošlo k zmenšeniu
majetkuajkeďktomuvsúladesprávommalodôjsť(viďrozsudokNajvyššiehosúduČeskejrepublikysp.zn. 28 Cdo 2457/2013 zo dňa 22.01.2014). Takisto Zákonník práce v ust. § 222 ods. 2 obsahuje rovnakú
definíciu bezdôvodného obohatenia. Táto úprava má však užší rozsah než úprava predmetného inštitútu
obsiahnutomvObčianskomzákonníku(R26/1975),týkasalenpracovnoprávnychvzťahovamápovahu

lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorého úprava bezdôvodného obohatenia sa týka
všeobecne pre všetky vzťahy s povahou lex generali (lex specialis derogat legi generali).

21. Na vznik osobitného záväzkovoprávneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje
kumulatívne splnenie zákonných predpokladov. Prvým zákonným predpokladom je objektívna fakticita

vzniku majetkovej výhody alebo prospechu, merateľná a vyjadriteľná všeobecným peňažným
ekvivalentom. Pojmovým znakom tohto faktického stavu však musí byť absencia relevantného právneho
dôvodu vzniku tohto obohatenia, teda faktický stav pojmovo vyžaduje bezdôvodnosť tohto stavu. Na
vznik právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia nestačí len existencia objektívnej skutočnosti vzniku
majetkovej výhody určitého subjektu práva bez právneho dôvodu. Toto obohatenie musí ísť „na úkor“
iného subjektu práva. To znamená, že majetkový prírastok jedného subjektu sa musí v určitej peniazmi

vyjadriteľnej miere prejaviť v majetkovej sfére iného subjektu. Musí tak existovať určitá kauzálna väzba
medzi obohatením sa jedného subjektu (majetkový prospech) a úbytkom (ujmou) v majetkovej sfére
iného subjektu. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo
bezdôvodné obohatenie získané (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/92/2010 zo dňa
19.01.2012).

22. Odvolací súd konštatuje, že žalobca predloženými prima facie dôkazmi preukázal kumulatívne
splnenie zákonných predpokladov, aby bolo možné konanie žalovaného subsumovať pod inštitút
bezdôvodnéhoobohatenia.Zoskutkovéhostavuzistenéhosúdomprvejinštancievyplynulo,žežalovaný
sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu tým, že nepreviedol vlastnícke právo k motorovému vozidlu

na žalobcu napriek tomu, že boli vykonané zrážky zo mzdy žalobcu (podľa dohody strán konania).
Teda jedná sa o majetkovú výhodu vyjadriteľnú v peniazoch na strane žalovaného smerujúcu na
úkor majetkovej sféry žalobcu, pričom odpadol právny dôvod na takéto plnenie (respektíve sa jednalo
o plnenie z neplatného právneho úkonu). Sú tak naplnené všetky zákonné predpoklady na kvalifikovanie
predmetného úkonu ako bezdôvodné obohatenie. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že žalovaný

v odvolaní neuviedol prečo konkrétne nie je možné jeho konanie posúdiť ako bezdôvodné obohatenie.
V rámci hodnotenia dôkazov odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na vyhodnotenie
jednotlivých dôkazov aplikoval metódu RAVEN, čo žalovaný nenamietal, respektíve jeho námietky
nesmerovali k aplikácii predmetnej metódy. Na základe tejto metódy súd prvej inštancie dospel
k správnym skutkovým záverom a svoje závery v dostatočnej miere aj odôvodnil. Súd prvej inštancie

postupoval podľa zásad voľného hodnotenia dôkazov v súlade s čl. 15 a ust. § 191 CSP. Podľa právneho
názoru Najvyššieho súdu Českej republiky vysloveného v rozsudku sp. zn. 33 Cdo 2441/2008 zo
dňa 19.05.2010, hodnotením dôkazov sa rozumie „myšlenková činnost soudu, kterou je provedeným
důkazům přisuzována hodnota závažnosti (důležitosti) pro rozhodnutí, hodnota zákonnosti, hodnota
pravdivosti, popřípadě hodnota věrohodnosti.“, ďalej z rozhodnutia: „Při hodnocení důkazů z hlediska

jejichzávažnosti(důležitosti)soudurčuje,jakývýznammajíjednotlivédůkazyprojehorozhodnutíazdao
ně může opřít svá skutková zjištění (zda jsou použitelné pro zjištění skutkového stavu a v jakém rozsahu,
popřípadě v jakém směru). Hodnocením důkazů z hlediska jejich pravdivosti soud dochází k závěru,
které skutečnosti, o nichž důkazy (pro rozhodnutí významné a zákonné) podávají zprávu, lze považovat
za pravdivé (dokázané) a které nikoli. Vyhodnocení důkazů z hlediska pravdivosti předpokládá též

posouzení věrohodnosti důkazem poskytované zprávy podle druhu důkazního prostředku a způsobu,
jakýmsepodlezákonaprovádí.Přidůkazuvýpovědísvědkamusísoudvyhodnotitvěrohodnostvýpovědi
s přihlédnutím k tomu, jaký má svědek vztah k účastníkům řízení a k projednávané věci a jaká je
jeho rozumová a duševní úroveň, k okolnostem, jež doprovázely jeho vnímání skutečností, o nichž
vypovídá, vzhledem ke způsobu reprodukce těchto skutečností a k chování při výslechu (přesvědčivost,

jistota, plynulost výpovědi, ochota odpovídat na otázky apod.) a k poznatkům, získaným na základě
hodnocení jiných důkazů (do jaké míry je důkaz výpovědi svědka souladný s jinými důkazy, zda jim
odporuje, popřípadě zda se vzájemně doplňují); celkové posouzení z uvedených hledisek pak poskytuje
závěropravdivostičinepravdivostitvrzených(prokazovaných)skutečností“.Súdprvejinštanciesprávne
vyhodnotil dôkazy, a to jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti zachovávajúc postup voľného hodnotenia

dôkazov, ako aj formálnej logiky, ktorý je v súlade s ním správne zisteným skutkovým stavom. Odvolací
súd zdôrazňuje, že súd hodnotí dôkazy na základe vlastnej úvahy, nie však na základe názoru strán
konania, pričom sa neriadi ich skutkovým názorom.23. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie síce dospel k záveru, že zmluva
o zrážkach zo mzdy bola medzi stranami uzavretá, ale nemohla byť platná, keď zákon (či už
Občiansky zákonník alebo Zákonník práce) na jej platnosť vyžaduje písomnú formu, a preto by došlo

k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovaného. K tejto skutočnosti sa žalovaný nijako nevyjadril,
nerozporoval ju. Naopak tvrdil, že záver súdu prvej inštancie spočíval v posúdení predmetnej zmluvy,
ako platnej a trvajúcej, od ktorej žalobca neodstúpil. Súd prvej inštancie však vyhodnotil, že žalobca
podanou žalobou vyjadril, že na zmluve netrvá, nechce byť ňou viazaný a domáha sa vrátenia
zaplatených splátok, pričom žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, k čomu by došlo aj

z toho hľadiska, že sa jednalo o neplatnú zmluvu pre absenciu zákonnom vyžadovanej písomnej
formy. Žalovaný tvrdil, že v konaní nedošlo k platne uzavretej zmluve o prevedení vlastníckeho práva
k vozidlu, avšak v konaní bolo preukázané, že došlo k uzavretiu dohody o zrážkach zo mzdy za
účelom splatenia kúpnej ceny motorového vozidla, ktoré malo byť následne prevedené na žalobcu. Súd
prvej inštancie dospel k týmto záverom na základe elektronických správ, a to najmä správy zo dňa
31.07.2019 od G. H., pričom niektoré výpovede svedkov vyhodnotil ako nedôveryhodné. Zároveň súd

prvej inštancie mal za preukázané, že boli vykonávané zrážky zo mzdy žalobcu na základe komunikácie
žalobcu so zamestnancami žalovaného. Žalovaný síce predložil diéty na preukázanie svojich tvrdení,
avšak z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplynulo, že v dokladoch predložených
žalovaným boli rozdiely v jazdách vykonaných žalobcom (v súvislosti s evidenciami jázd predloženými
žalobcom). Súd prvej inštancie výpočet mzdy žalobcom na základe evidencie jázd vyhodnotil správne

ako preukázaný, a to s poukazom na výpovede svedkov (C. L. C. a A. K.; takýto spôsob výpočtu vyplýval
aj z komunikácie svedka M., ktorý bol nadriadeným žalobcu). Súd prvej inštancie spochybnil údaje, ktoré
boli obsahom dokladov predložených žalovaným práve na základe predmetnej komunikácie svedka
M.. Žalovaný tieto skutočnosti v odvolaní nenamietal, k jednotlivým elektronickým správam uvádzanými
súdom prvej inštancie nezaujal žiadne stanovisko. Tvrdenie o tom, že výplatné pásky boli doručené

žalobcovi, žalovaný nijakým dôkazom nepreukázal, a preto je toto tvrdenie bezpredmetné.

24.Odvolacísúddospelkzáveru,žežalovanýodvolanímlenvyjadrovalsvojunespokojnosťsvýsledkom
konania. Odvolací súd konštatuje, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok, pričom je tento názor rešpektovaný rozhodovacou

činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Takisto ani do
obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (respektíve
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nepatrí právo sporovej strany
na rozhodnutie v súlade s jej právnym názorom (m. m. II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97), ani právo dožadovať sa
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré sporová strana

predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 284/08). Odvolací súd teda nie je viazaný
právnym názorom strán sporu a nerozhoduje na základe nespokojnosti strany s výsledkom konania.
Argumentácia žalovaného obsiahnutá v odvolaní má charakter tvrdení bez patričného preukázania
týchto skutočností. Uvedené sa vzťahuje aj na jeho argumentáciu vo vzťahu k DPH, nakoľko žalobca pri
realizácii splátok vychádzal z pokynov a usmernení žalovaného, a to aj vo vzťahu k stanoveniu výšky

ceny vozidla, a to či je žalovaný platiteľ DPH alebo nie, je voči žalobcovi irelevantné. Vo všeobecnosti
dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli
preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech (viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/52/2010 zo dňa 24.06.2010).

25. Na záver ako obiter dictum odvolací súd konštatuje, že je potrebné mať na zreteli, že odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v
opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď

na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).

26. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, pričom nevzhliadol žiadny zo žalovaným namietaných
odvolacích dôvodov, a preto ho ako vecne správny v napadnutej časti I. a III. výroku potvrdil podľa ust.

§ 387 ods. 1 CSP.

27. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, tak muodvolací súd priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O
výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - § 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom
alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ
musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť

spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo
akjedovolateľvsporochsochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohtozákonazastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.