Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, October 31, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoCsp/38/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2520201163
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2520201163.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu
JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XXXX XXXX, trvale
bytom C. XXXX/XXX, D., zastúpeného splnomocnenkyňou: Sidor a partneri, s. r. o., Železničná 4/A, 920
01 Hlohovec, IČO: 52635970, proti žalovanej: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB,
a.s., Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31320155, zastúpenej splnomocnenkyňou: Remedium

Legal, s.r.o., Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53255739, o zaplatenie
1.195,53 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 12. marca
2024 č. k. PN-22Csp/34/2020–270, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec vracia súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol; II. priznal žalovanej nárok na náhradu
trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust.
§ 261 ods. 6 písm. d/, § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu
uzavretia predmetnej zmluvy (ďalej len „Obch.z.“); § 3, § 39, § 41, § 52 až § 60, § 53 ods. 6, § 121 ods.
3, § 451 ods. 1 a 2, § 457, § 489, § 517 ods. 1 a 2, § 565, § 657, § 658 ods. 1, § 791 ods. 1 a 2, § 792
ods. 1 a 2, § 792a ods. 1 až 3, § 793, § 788 ods. 1 až 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka

v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy (ďalej len „O.z.“); § 1 ods. 2, § 2 ods. 1 písm. a/,
b/, d/, g/, h/ a i/, § 7 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v
znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy, t. j. k 9.11.2017 (ďalej len „ZoSÚ“); § 1a ods.
1 a 4, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O.z.; §
180, § 215 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov

(ďalej len „CSP“). Vecne dôvodil, že žalobou doručenou Okresnému súdu Piešťany dňa 9.7.2020 sa
domáhal žalobca od žalovanej zaplatenia sumy 1.195,53 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 1.195,53 eur od 6.7.2020 až do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia
spočívajúceho v prijatí vyšších plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, uzatvorenej dňa 9.11.2017
s právnym predchodcom žalovanej, spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s. Zároveň žiadal
priznať náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalobný nárok odvodzoval žalobca od záväzkového

právneho vzťahu právneho predchodcu žalovanej a žalobcu, založeného zmluvou o spotrebiteľskom
úvere č. 8610501097, ktorú uzatvorili dňa 9.11.2017, žalobca ako spotrebiteľ a spoločnosť Consumer
Finance Holding, a.s. (ďalej aj ako len „právny predchodca žalovanej“), IČO: 35923130 ako veriteľ,
súčasne dodávateľ. Podľa zmluvy bola celková výška úveru 3.800 eur, celková výška splátky 60,69
eur, splátka s poistením 62,57 eur, poistenie 1,88 eur, počet splátok 120, ročná úroková sadzba 15,90
%, najvyššia výška prípustnej odplaty 17,46 %, odplata 16,49 %, ročná percentuálna miera nákladov

(ďalej aj ako len „RPMN“) vo výške 15,90 %, priemerná hodnota RPMN bola 12,57 %, celková čiastka
splatná spotrebiteľom 7.282,80 eur a termín konečnej splatnosti úveru 20.11.2027. Žalobca uviedol, žepredmetná zmluva nie je v súlade s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a so ZoSÚ, pretože zmluva
obsahuje nasledovné vady:
- predmetná zmluva bola uzatváraná na diaľku, prostredníctvom zamestnanca žalovanej elektronickými

prostriedkami, bola vopred vyplnená, a pripravená žalobcovi len na podpis, pričom žalobca nemal
záujem o predformulované poistenie, avšak zmluvu musel prijať v predkladanom obsahu, ak chcel
získať úver, a teda nejde o individuálne dojednanie, a preto náklady spojené s poistným bolo potrebné
započítať nielen do RPMN, ale aj do celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom. Poistenie vo výške 1,88 %,
s poukazom na § 2 písm. g/ ZoSÚ jednoznačne nezahrnula žalovaná do celkových nákladov, teda to

celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Podľa § 2 písm. h/ ZoSÚ, celkovou čiastkou, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť, je súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa
spojených so spotrebiteľským úverom. Z obsahu zmluvy je nepochybné, že bez týchto ďalších nákladov
by úver žalobcovi poskytnutý nebol. Pri takomto zohľadnení celkových nákladov celková čiastka k
zaplateniu predstavovala 7.508,40 eur (vypočítaná ako 62,57 eur/splátka x 120 splátok). V zmluve je
uvedená výška celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom v sume 7.282,80 eur, t. j. nesprávne v neprospech

spotrebiteľa;
- v zmluve uvedená RPMN vo výške 15,90 % uviedla žalobcu do omylu, a vyvolala tak u neho domnienku
výhodnosti úveru. Skutočná výška RPMN pri výške splátky 62,57 eur je na úrovni 16,41 %, a je vyššia
než výška RPMN uvedená v zmluve;
- v zmluve je uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa aj bez započítania poistného plnenia v splátke.

Uvedenie nesprávnej výšky RPMN má, podľa žalobcu, rovnaké následky, ako keby RPMN nebola
uvedená vôbec, pričom ani v jednom prípade nepozná spotrebiteľ skutočnú výšku RPMN, v dôsledku
čoho si nemôže spraviť obraz o celkovej cene úveru, a nemôže posúdiť, do akej miery je pre neho úver
výhodný. Nakoľko skutočná výška RPMN je vyššia, než výška uvedená v zmluve, úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov. V zmluve absentuje podstatná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ,

preto podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ sa považuje poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.
V zmluve absentujú predpoklady, ktoré boli použité na výpočet RPMN, pričom smernica 2008/48/ES, aj
zákon o spotrebiteľských úveroch ukladajú obligatórnu požiadavku, aby zmluva o
spotrebiteľskom úvere obsahovala RPMN vypočítanú na základe údajov platných v čase uzatvorenia
zmluvy, vrátane všetkých predpokladov použitých na výpočet tejto RPMN, t. j. je potrebné uviesť všetky

hodnoty,ktorévstupujúdovýpočtuRPMN.VstupnýmiparametramiprevýpočetRPMNsúnajmäcelková
výška úveru (istina), okamih poskytnutia úveru, resp. jeho čerpanie, doba splácania, úroková sadzba,
výpočet, počet a interval splátok, dodatočné počiatočné náklady a počet dní, dokedy je potrebné uhradiť
napríklad jednorazový poplatok za poskytnutie spotrebiteľského úveru. V tejto súvislosti odkázal žalobca
na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj ako len „Súdny dvor EÚ“ alebo „SD EÚ“) sp.

zn. C-448/17 (EOS KSI Slovensko s.r.o. proti A. E., F. E.) zo dňa 20.9.2018, podľa ktorého, aj keby
zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala matematický vzorec výpočtu RPMN, ktorý nie je doplnený
údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu, potom spotrebiteľ nepozná všetky podstatné
okolnosti súvisiace s nákladmi na úver, a ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku. Odkázal aj na
rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/91/2019, 13Co/22/2017 a 7Co/175/2018, podľa ktorých

je nevyhnutné, aby do kategórie predpokladov pre výpočet RPMN bol uvedený aj matematický výpočet,
na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN;
- absencia údaju o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, ktorý je podstatnou náležitosťou zmluvy
podľa § 9 písm. i/ ZoSÚ, nakoľko výška úrokov bola dohodnutá v neprospech spotrebiteľa, pretože výška
úrokovej sadzby uvedená v zmluve nezodpovedá výške priemernej úrokovej miery z úverov peňažných

ústavov v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy podľa tabuľky priemerných úrokových mier z úverov
obchodných bánk, uverejnenej na internetovej stránke NBS, podľa ktorej priemerná hodnota ročnej
úrokovejsadzbybola8,24%prepodobnétypyúverovsozačiatočnoufixáciouúrokovejsadzbyvmesiaci
november 2017. V zmluve je dohodnutá ročná úroková sadzba úveru vo výške 15,90 %, ktorá sa prieči
dobrým mravom, takáto dohoda o výške úroku je absolútne neplatná podľa § 39 O.z., pretože bola

dohodnutá takmer vo výške dvojnásobku miery z úverov obchodných bánk v čase uzavretia predmetnej
zmluvy. Nakoľko dohoda o výške úrokovej sadzby sa prieči dobrým mravom, je absolútne neplatná podľa
§ 39 O.z., a keďže úrok z úveru je jedným z podstatných znakov zmluve o úvere, zmluva o úvere je
neplatná pre absenciu podstatnej náležitosti, a to pre absenciu platného dojednania o úroku. Keďže
v zmluve absentuje podstatná náležitosť podľa § 9 písm. i/ ZoSÚ, spotrebiteľský úver sa považuje za

bezúročný a bez poplatkov tak, ako to vyplýva z § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ v čase uzatvorenia zmluvy;
- konanie právneho predchodcu žalovanej bolo hrubým zanedbaním odbornej starostlivosti podľa § 7
ods. 1 ZoSÚ, pretože v čase, keď vstupoval žalobca do zmluvného záväzku so žalovanou, disponoval
žalobca s príjmom približne vo výške 620 eur, pričom výdavky žalobcu v danom čase dosahovali takúsumárnu výšku, ktorá už neumožňovala žalobcovi poskytnúť ďalší úver, nakoľko v čase uzatvorenia
predmetnej zmluvy splácal žalobca spotrebný úver v C. D., G. mesačnou splátkou vo výške 138,- eur,
hypotekárny úver v C. D., G. mesačnou splátkou vo výške 311 eur, H. I. D., G. splátku v sume 108 eur

mesačne, J., G. splátky v sume 177,94 eura mesačne, a J., G. splátky v sume 156,83 eura mesačne,
spolu mesačné splátky v sume 891,77 eur. Právny predchodca žalovanej teda poskytol žalobcovi
úver s mesačnou splátkou 62,57 eur, čo v súčte s ostatnými mesačnými splátkami predstavovalo
sumu 954,34 eur, ktoré splátky spolu presahovali mesačný príjem žalobcu, na ostatné životné potreby
žalobcovi nezvýšili žiadne finančné prostriedky, pričom v čase uzatvorenia zmluvy mal žalobca dve

maloleté deti. Podľa odporúčania NBS č. 1/2014 zo dňa 7.10.2014 v oblasti politiky obozretnosti na
makroúrovni k rizikám spojeným s vývojom na trhu retailových úverov, ukazovateľom schopnosti klienta
splácať úver je ukazovateľ finančnej rezervy domácnosti klienta, ktorý zohľadňuje príjmy domácnosti,
bežné životné náklady typické pre domácnosť žiadateľa o úver (najmä výdavky na bývanie, energie,
telekomunikačné služby, poistenie, výdavky osobnej spotreby, výdavky na starostlivosť o deti, výdavky
stanovené zákonnými požiadavkami) a výdavky domácnosti vyplývajúce zo všetkých jej finančných

záväzkov vrátane novo-poskytovaného úveru. Právny predchodca žalovanej teda, podľa žalobcu, hrubo
zanedbal preverenie úverovej bonity (schopnosti splácať spotrebiteľský úver) žalobcu. Nakoľko zo
strany právneho predchodcu žalovanej došlo k hrubému porušeniu povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ,
predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ. Keďže právny
predchodca žalovanej nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, nebol oprávnený

požadovať od žalobcu jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Vyššie opísaný stav v súvislosti
s hrubým zanedbaním postupu s odbornou starostlivosťou vo vzťahu k prevereniu úverovej bonity
žalobcu viedol k absolútnej neschopnosti žalobcu plniť svoje záväzky, k čomu sa pridala i ťažká životná
situácia zhoršenia zdravotného stavu, ktorý viedol k trvalej invalidite. Na platobnú neschopnosť žalobcu
reagovala žalovaná oznámením o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru listinou zo dňa 26.9.2018, ktorou

vyčíslila žalovaná dlh žalobcu sumou 3.976,24 eur spolu so žiadosťou o úhradu celého dlhu. Žalobca
dlh, vypočítaný ku dňu splatenia vo výške 4.995,53 eur, ku dňu 10.3.2020 v uvedenom rozsahu splatil.
V žalobe ďalšej uviedol žalobca, že medzi žalobcom a manželkou žalobcu a žalovanou bolo v období
apríl 2017 až november 2017 uzatvorených 5 spotrebiteľských úverov v súhrnnej výške 39.800 eur.
Keďže žalovaná mimoriadne zosplatnila všetky úverové vzťahy medzi žalobcom, manželkou žalobcu a

žalovanou ku dňu 26.9.2018, a požadovala okamžitú úhradu celého dlhu, boli manželia nútení predať
nehnuteľnosť, v ktorej spolu s dvomi maloletými deťmi existovali. Ak aj nastala mimoriadna splatnosť,
je tento jednostranný právny úkon neplatný pre rozpor so zákonom o spotrebiteľských úveroch, a ide o
bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej z neplatného právneho úkonu. Žalobca upozornil žalovanú
predsporovou výzvou z 29.6.2020 na nedostatky a zrejmé rozpory zmluvy so zákonom, na čo žalovaná

vôbec nereagovala, z ktorého dôvodu bol žalobca nútený domáhať sa ochrany svojich práv žalobou.
Nakoľko predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, žalobca bol povinný splatiť úver
len do výšky skutočnej istiny vo výške 3.800 eur, a keďže uhradil žalovanej celkom sumu 4.995,53
eur, rozdiel (preplatok) medzi sumou istiny reálne poskytnutého úveru a celkovou sumou zaplatenou
žalobcom v zodpovedajúcom rozsahu 1.195,53 eur predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovanej na

úkor žalobcu. Žalobca sa domáhal z uvedeného dôvodu žalobou od žalovanej vrátenia preplatku titulom
bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 O.z. spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 1.195,53 eur od 6.7.2020, kedy sa dostala žalovaná do omeškania s vydaním bezdôvodného
obohatenia v dôsledku uplynutia lehoty uvedenej žalobcom v predsporovej výzve z 27.6.2020.
Žalovaná navrhla žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť, pretože do vzorca na výpočet

RPMN zahrnul veriteľ mesačnú splátku 60,69 eur a všetky vstupné parametre podľa zákona
spotrebiteľských úveroch tak, ako sú uvedené v zmluve, podľa ktorého výpočtu bola RPMN vo výške
15,90 %. Poistenie schopnosti splácať úver ako typ zabezpečenia záväzkov plynúcich zo zmluvy o
úvere bolo v danom prípade fakultatívne, t. j. išlo o možnosť a nie o povinnosť dojednať takýto druh
poistenia čo vyplýva hneď z prvej strany zmluvy, kde v článku II. zmluvy o úvere je v úvode číslom úvode

výslovne uvedené, že poistenie nie je povinné, pričom žalobca mal formou zaškrtávacieho políčka na
výber z dvoch typov poistenia a zároveň mal tretiu možnosť a to poistenie úplne odmietnuť. Taktiež z
formulára so Štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere, v bode 3, jasne vyplýva,
že poistenie schopnosti splácať úver nebolo povinné, a žalobca ho mohol odmietnuť. Keďže poistenie
zjavne nebolo povinné, a záležalo len od preferencií žalobcu, zmluvu o úvere bolo možno uzavrieť,

a úver poskytnúť, za rovnakých podmienok aj bez poistenia, a preto je absolútne nepravdivé tvrdenie
žalobcu o predformulovanom poistení, o ktoré nemal mať žalobca záujem, že tento musel zmluvu prijať
v predkladanom obsahu, ak chcel získať úver. Pokiaľ by sa však aj napriek uvedenému zdalo žalobcovi,
že sa dostal do omylu v tom, že na poskytnutie úveru je potrebné aj uzatvorenie poistenia (čo považovalažalovaná za absurdné vzhľadom na výslovné znenie zmluvy, z ktorej je nepochybná možnosť poistenie
odmietnuť), a túto skutočnosť by si žalobca uvedomil až po obdŕžaní znenia zmluvy o úvere, v zmysle
bodu 9.2. zmluvy mohol v lehote 14 kalendárnych dní od uzatvorenia zmluvy odstúpiť, čo však neurobil.

Poistné z dôvodu jeho fakultatívnosti nevstupovalo do výpočtu celkových nákladov, a teda ani do výpočtu
RPMN, tak, ako to vyplýva aj z § 2 písm. g/ ZoSÚ. Žalovaná považovala údaj o RPMN uvedený v
zmluvezasprávny,pričompredpokladynavýpočetRPMNvyplývajúnielenzoŠtandardnýcheurópskych
informácií o spotrebiteľskom úvere, ale aj zo samotnej zmluvy o úvere , z časti III. Pôžička, kde sú
prehľadne a správne uvedené. Všetky náležitosti zmluvy o úvere sú obsiahnuté v jej súčastiach, žalobca

s istotou netrpel informačným deficitom parametrov žalovanou poskytnutého úveru, a teda žalobca mal
dostatočné informácie o úverovom produkte, ktorý si zvolil, a preto úver nie je možné vyhodnotiť za
bezúročný a bezpoplatkový. K dojednanej výške úrokovej sadzby žalovaná uviedla, že táto žiadnym
spôsobom neodporuje dobrým mravom, ročná úroková sadzba bola 15,90 %, RPMN bola taktiež 15,90
%, keďže náklady spotrebiteľa, ktoré vstupovali do výpočtu RPMN, boli iba úroky. Rozhodným zákonným
ustanovením v čase uzavretia zmluvy bolo v otázke odplaty za spotrebiteľský úver ustanovenie § 53 ods.

6O.z.,podľaktoréhonajvyššiuprípustnúvýškuodplatyzospotrebiteľskejzmluvyustanovujevykonávací
predpis. Týmto predpisom je nariadenie Vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia O.z., v znení neskorších predpisov, ktoré v ust. § 1a upravuje, že odplata pri poskytnutí
peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej RPMN pri obdobnom
úvere alebo pôžičke ročne. V danom prípade treba vychádzať zo štatistických údajov týkajúcich sa

celkovej odplaty, t. j. najvyššej prípustnej výške odplaty v percentách, ktoré tabuľky boli zverejňované
podľa § 21 ZoSÚ ministerstvom financií a NBS. Z tabuľky s názvom: Najvyššia prípustná výška odplaty
za poskytnutie spotrebiteľského úveru, za 2. štvrťrok 2017, platné pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere
uzatvorené od 16. augusta 2017 do 15. novembra 2017, bola hodnota vo výške 18,16 %, a napríklad
dvojnásoboktakejtohodnotyje36,32%.Vzmluvejepritomodplata(len)vovýške17,46%.Zákonodarca

v roku 2004 naviazal strop odplaty, t. j. najvyššiu prípustnú výšku odplaty, za spotrebiteľský úver práve a
výslovne na dvojnásobok zverejňovanej priemernej výšky RPMN. V danom prípade najvyššia prípustná
výška odplaty v zmluve (17,46 %) je pod dvojnásobkom priemernej RPMN z daného obdobia. Tvrdenia
žalobcu sú nesprávne a evidentne účelové, výška úrokovej sadzby 15,90 % v tomto prípade nebola, a
nie je rozporná ani so zákonom, ani s dobrými mravmi. Ku skúmaniu schopnosti žalujúceho spotrebiteľa

splácať úver uviedla žalovaná, že bonitu klienta pri uzatváraní zmluvy si overoval veriteľ dopytom do
NRKI a z výplatných pások predložených žalobcom pri uzatváraní zmluvy, ktorými deklaroval výšku
svojho príjmu sumou 745 eur mesačne. Veriteľ vychádzal zo životného minima na jednu fyzickú osobu,
zo životného minima na nezaopatrené deti, zo splátok podľa registra NRKI v sume 335 eur, a zo splátok
podľa predmetného úveru vo výške 66,76 eura mesačne. Po odpočítaní finálnych nákladov, životného

minima a životného minima na nezaopatrené dieťa, keďže žalobca vo svojej žiadosti uviedol jedno
nezaopatrené dieťa, od príjmov klienta, bola jeho výsledná platobná kapacita 120,26 eur, a teda žalobca
nemal problém ani po tejto stránke získať úver. Veriteľ mal teda vedomosť o výške príjmu žalobcu,
zároveň bol vykonaný dopyt do registra dlžníkov, a nemohlo za žiadnych okolností dôjsť k hrubému
porušeniu povinností veriteľa pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaná poukázala

na znenie zákona o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého hrubým porušením povinnosti veriteľa je
posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a
rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov spotrebiteľov, a teda
zo spojky „alebo“ bez pochybností vyplýva zámer zákonodarcu ponechať možnosť skúmania bonity
dvomaspôsobminezávisleodseba,atobuďvýlučneoverenímdokladovovýškepríjmu,rodinnomstave

a podobne, alebo nahliadnutím do databázy dlžníkov, pričom nie je vyžadované súčasné splnenie oboch
predpokladov. Z uvedeného vyplýva, že veriteľ pri poskytovaní úveru zachoval odbornú starostlivosť
a overil schopnosť žalobcu splácať poskytnutý úver. Žalobcove tvrdenia a závery o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru je preto potrebné vyhodnotiť ako absurdné a neopodstatnené.
Žalobca ďalej argumentoval vo vzťahu k chýbajúcim obsahovým náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom

úveru (viď napadnutý rozsudok). Spochybnil výpis označený žalovanou ako NRKI, pretože navonok
sa javí, že ide o dokument výlučne z interného systému žalovanej, a teda nejde o výpis z bankového
alebo nebankového registra veriteľov, a je preto pochybné naplnenie požiadavky právnej úpravy v tejto
súvislosti. Žalobca predložil súdu výpis z NRKI a výpis z bankového registra klientskych informácií,
ku ktorým žalobca uviedol, že z nich vyplýva pravdivosť tvrdení uvádzaných žalobcom už v žalobe.

Z uvedeného je zrejmé, že právny predchodca žalovanej si nesplnil riadne všetky svoje predzmluvné
povinnosti ohľadne skúmania bonity žalobcu, nakoľko právny predchodca žalovanej napriek tomu,
že bol zakladateľom a členom nebankového registra, nevykonal žiadny dopyt na žalobcu ohľadom
jeho úverového zaťaženia, rovnako žiadnym relevantným spôsobom neskúmal príjmy ani výdavkyspotrebiteľa. K posúdeniu platobnej kapacity, uvedenému žalovanou, uviedol žalobca, že veriteľ nijakým
spôsobom neskúmal stranu výdavkov žalobcu. Žalovaná sama preukázala, že sa nedotazovala, ani
nezisťovala výdavky žalobcu napríklad, či žalobca nie je zaťažený ďalšími úverovými vzťahmi vo vzťahu

k iným veriteľom, z ktorých by vyplývali žalobcovi mesačne povinnosti v podobe úhrady splátok v
sumárnej výške, ďalej, či nie je ručiteľom inému v záväzku, či je povinný prispievať na domácnosť,
aké obvyklé výdavky má na ošatenie, či je ženatý, t. j. veriteľ sa v tejto časti uspokojil len s údajmi,
pravdepodobnezvlastnejevidencie,čojeabsolútnenedostatočné,ajednoznačneideohrubéporušenie
povinností žalovanej a o postup bez akejkoľvek odbornej starostlivosti, ktorá sa od žalovaného očakáva

nielen v zmysle právnej úpravy. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaná nepreukázala, že by žalobca vyplnil
údaje uvedené v žiadosti o poskytnutie úveru, a pokiaľ by aj predložila žiadosť žalobcu, nezbavuje to
povinnosti veriteľa skúmať úverovú bonitu žalobcu. Žalobca popieral tvrdenia žalovanej, že by mal v
žiadosti uviesť údaj len o jednom dieťati. Z predložených výplatných pások v tomto spore nepochybne
vyplýva, že žalobca si uplatňoval daňový bonus vo výške 42,82 eur, ktorý v roku 2017 predstavoval
na jedno nezaopatrené dieťa sumu 21,41 eur mesačne, a teda je zrejmé, že žalobca mal v čase

uzatvorenia zmluvy dve deti, ku ktorým mal vyživovaciu povinnosť, ktoré žili so žalobcom v spoločnej
domácnosti. Posúdenie platobnej kapacity uvádzané žalovanou je absolútne nedostatočným, až právne
irelevantným, skúmaním bonity žalobcu z dôvodu absolútne absentujúceho údaju o výdavkoch žalobcu,
nesprávneho údaju o jednom dieťati, bez prihliadnutia na ďalšie existujúce úverové vzťahy, a to všetko
na podklade (pravdepodobne) internej evidencie žalovaného. Pokiaľ mal žalobca v čase uzatvorenia

predmetnej zmluvy povinnosť plniť splátky vo výške 335 eur, čo nie je pravdivým údajom, a mal
vyživovaciu povinnosť k dvom deťom sumárne 182,12 eur, a žalobcovi vznikla povinnosť ďalšej splátky
vo výške 66,76 eur, výsledkom je suma 161,92 eur, ktorá nedosahuje ani sumu životného minima.
Žalobca bol totiž zaviazaný k plneniu ďalších záväzkov, čo veriteľ nijakým spôsobom nepreveroval,
ktorá informácia v údajoch o výdavkoch ostáva nevyplnená. Z podania žalovanej nevyplýva, že by

veriteľ zisťoval rodinný stav spotrebiteľa, a teda veriteľ hrubo porušil svoju povinnosť, keďže posudzoval
schopnosť žalobcu splácať ďalší úver z úverov bez akýchkoľvek údajov o výdavkoch a o rodinnom stave
spotrebiteľa. Právny predchodca žalovanej poskytol žalobcovi úver s mesačnou splátkou 62,57 eur, čo v
súčte mesačných splátok 954,34 eur presahovalo mesačný príjem žalobcu, a na ostatné životné potreby
nezvýšili žalobcovi žiadne finančné prostriedky. Žalovaná teda neuniesla dôkazné bremeno o riadnom

preverení bonity žalobcu, a táto skutočnosť sama osebe je dôvodom, aby úver z predmetnej zmluvy
označil súd za bezúročný a bez poplatkov. Rovnako je zrejmé, že veriteľ hrubo porušil svoju povinnosť
skúmať bonitu žalobcu ako spotrebiteľa, v dôsledku čoho nemal právo na jednostranné ukončenie
zmluvy oznámením o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru, a teda ide o neplatný právny úkon.
Žalovaná opísala mechanizmus uzatvárania zmluvy právnym predchodcom žalovanej, ako pôvodným

veriteľom žalobcu (viď napadnutý rozsudok). Ku skúmaniu bonity žalovaná ďalej uviedla, že zotrváva
na svojich tvrdeniach v podanom odpore, že tabuľka na výpočet platobnej kapacity zjavne zohľadňuje
okrem príjmov žalobcu aj jeho výdavky, a to finálne náklady zo žiadostí, splátky CFH (Consumer Finance
Holding, a.s. - pozn. súdu), splátky z registra, životné minimum, životné minimum na nezaopatrené
deti, ktorej skutočnosti vyplýva zachovanie odbornej starostlivosti pri poskytovaní úveru. V konaní bolo

preukázané, že veriteľ mal vedomosť o výške príjmu žalobcu, a zároveň vykonal dopyt do registra
dlžníkov, nemohlo za žiadnych okolností dôjsť k hrubému porušeniu povinnosti právneho predchodcu
žalovanej. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že hrubým porušením povinností je posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch, pričom zo spojky

„alebo“ bez pochybností vyplýva zámer zákonodarcu ponechať možnosť skúmania bonity dvoma
spôsobmi nezávisle od seba, teda buď výlučne overením dokladov o výške príjmu, rodinnom stave a
podobne, alebo len nahliadnutím do databázy dlžníkov, pričom nie je vyžadované súčasné splnenie
oboch predpokladov. Žalobcove tvrdenia a závery o bezúročnosti a bezpoplatkovosti v tomto smere sú
absurdné a neopodstatnené. K výhrade žalobcu, ktorý spochybnil výpis z registra klientskych informácií

predložený žalovanou, ktorý žalovaná označila ako NRKI, k tvrdeniu žalobcu, že sa zdá, že ide o
dokument pochádzajúci výlučne z interného systému žalovanej, žalovaná uviedla, že komunikácia
medzi veriteľom a nebankovým registrom prebieha elektronicky len vo forme dátového toku. Výsledok
dopytu nie je veriteľovi poskytovaný v listinnej forme alebo vo forme PDF. Odpoveď registra má
formu dátového toku, ktorý sa zobrazuje už priamo v systéme konkrétneho veriteľa. Úverový register

každoročne spracúva státisíce takýchto dopytov, preto hromadné poskytovanie listinných výpisov by
nebolo reálne. Žalobca pritom predložil výsledok dopytov do bankového registra klientskych informácií
(SCBC) a nebankového registra klientskych informácií (NRKI alebo aj NCBC). Údaje z dopytu do NRKI,
predloženého žalobcom, potvrdzujú správnosť výsledku dopytu predloženého žalovanou. V zmysledopytu žalobcu do NRKI (NCBC) mal žalovaný 3 existujúce splátkové úvery, a to 1) úver J. (CFH) z
19.6.2017 so splátkou 178 eur, 2.) úver J. (CFH) z 9.11.2017 so splátkou 63 eur, a 3.) úver J. (CFH) z
24.4.2007 so splátkou 157 eur. Úver z 9.11.2007 so splátkou 63 eur je úverom prejednávaným v tomto

spore, a tento nemohol byť v čase uzatvárania predmetnej zmluvy súčasťou NRKI, keďže dopyt žalobcu
je z roku 2020, a teda v čase poskytnutia predmetného úveru predstavovali existujúce splátky žalobcu
spolu sumu 335 eur (vypočítanú ako 178 eur + 157 eur). Právny predchodca žalovanej nemohol vykonať
dopyt do Bankového registra klientskych informácií (SCBC), pretože žalobca sám odmietol nahliadnutie
do tohto registra. V časti VIII. zmluvy: Súhlasy so spracovaním osobných údajov, koniec 10. strany a

úvod 11. strany zmluvy, žalovaný súhlasil s vykonaním dopytu do Nebankového registra klientskych
informácií, avšak v časti Spoločný register bankových informácií s dopytom nesúhlasil. Žalobca teda
odmietol, aby právnemu predchodcovi žalovanej boli poskytnuté údaje o jeho bonite, platobnej disciplíne
adôveryhodnostizinformačnéhosystémuSRBI,aodmietolajmožnosťveriteľoviposkytnúťtakétoúdaje
do tohto systému. Veriteľ tak zohľadnil všetky dostupné informácie o príjmoch, výdavkoch, rodinných
pomeroch, a taktiež nahliadol do príslušného registra, z ktorého nebola zistená delikvencia pri splácaní,

a preto nemožno hovoriť o hrubom porušení povinností žalovanej.
Na pojednávaní dňa 4.12.2023 o.i. predniesol právny zástupca žalovanej konajúcemu súdu, že považuje
žalobu za nedôvodnú v celom rozsahu, nakoľko žalovaná neporušila žiadne normy týkajúce sa
ochrany spotrebiteľa, riadne preverovala platobnú schopnosť žalobcu, zmluva má všetky podstatné
náležitosti, ktoré odôvodňujú záver, že nejde o bezúročný a bezpoplatkový spotrebiteľský úver, a preto

sa ani nemohla žalovaná dopustiť žiadneho bezdôvodného obohatenia. Žalobca v danom prípade mal
zostávajúce splátky z iných záväzkových vzťahov, pričom skúmanie bonity žalobcu preukázala žalovaná
reálnym dôkazom. Pokiaľ právna norma vyžaduje určitú dispozíciu v ponímaní: „buď alebo“, teda buď
výdavky, príjmy, rodinné zázemie alebo nahliadnutie do registra, a veriteľ sa prezentoval nahliadnutím
do registra, nemožno automaticky dospieť k záveru, že došlo k hrubému porušeniu povinnosti veriteľa

posudzovať schopnosť splácať spotrebiteľský úver. Obsah žiadosti žalobcu bol spochybňovaný, že boli
predložené aj výplatné pásky, z ktorých vyplývalo, že žalobca si uplatňoval daňový bonus vo výške
42,82 eur. Žalovaná mala za to, že odborná starostlivosť bola riadne skúmaná. Pokiaľ tam bola nejaká
nezrovnalosť, je to v prvom rade žiadateľ o úver, ktorý je povinný uvádzať pravdivé a úplné informácie
v žiadosti o úver, a nemožno automaticky presunúť túto povinnosť na veriteľa, a teda aj spotrebiteľ

má povinnosť pravdivo a úplne uvádzať skutočnosti vo svojej žiadosti o úver. Dodávateľ nie policajný
orgán, pretože má naozaj len obmedzené možnosti, pokiaľ by došlo k uvádzaniu nedostatočných alebo
nepravdivých informácií.
Na výzvu súdu zo dňa 4.12.2023, aby žalobca preukázal výšku svojho príjmu v čase uzatvorenia
predmetnej úverovej zmluvy, ako aj všetky uzavreté úverové zmluvy, resp. záväzky v čase uzavretia

predmetnej úverovej zmluvy, zareagovala žalujúca strana doručením výplatných pások žalobcu za
mesiace9/2017a10/2017,výpisuzbankovéhoregistraklientskychinformáciízodňa13.1.2023avýpisu
z nebankového registra klientskych informácií zo dňa 3.1.2020, ktoré listiny už boli súčasťou súdneho
spisu. Žalobca iba zopakoval niektoré svoje tvrdenia zo žaloby.
Na pojednávaní dňa 12.3.2024 predniesol právny zástupca žalovanej o.i. konajúcemu súdu, okrem

iného, že existujú aj tzv. 13. a 14. mzdy a odmeny, ktoré nemôžu byť zohľadnené v septembrovej
alebo v októbrovej výplatnej páske, a preto bolo namieste zdokladovať príjem žalobcu detailnejšie,
než iba výplatnou páskou za mesiace september 2017 a október 2017. Medzi stranami nie sú sporné
výsledky dopytu do NRKI , čo predstavuje nebankovú časť registrov. Žalobca však neudelil súhlas
právnemu predchodcovi žalovanej na prístup do Spoločného registra bankových informácií, a bolo

by krajne nespravodlivé, pokiaľ by bol dodávateľ úveru sankcionovaný za niečo, čo nemohol reálne
vykonať, nakoľko na to nemá súhlas. Naopak, javí sa, že žalobca, ako priemerne obozretný spotrebiteľ,
musel vedieť, aké má príjmy, aké má výdavky a finančné úverové záväzky. Z výpisu z Registra
bankových informácií, predložených súdu žalobcom, vyplýva, že ide o úvery poskytnuté žalobcovi
bankami, konkrétne H. I. D., G. a C. D., G., a v tomto spore, v rozpore s dobrými mravmi obviňuje

žalobca žalovanú za to, že nedostatočne skúmala jeho bonitu. Právny predchodca žalovanej skúmal
bonitu žalobcu, avšak iba v medziach, ktoré mu boli umožnené. Javí sa, že žalobca, ako spotrebiteľ,
zamlčal existenciu bankových úverov, keďže tých úverových záväzkov vo vzťahu k bankám má veľa. Na
prístup do registra bankových informácií nedal žalobca súhlas, a teraz žaluje žalovanú za bezdôvodné
obohatenie, hoci jej predchodca si svoje povinnosti splnil v medziach, v ktorých mohol. Takéto konanie

žalujúceho spotrebiteľa nemožno hodnotiť inak, než len ako účelové konanie v rozpore s dobrými
mravmi,nemajúceoporuvžiadnychspotrebiteľskýchustanoveniach,kedyspotrebiteľ,vedomýsisvojich
záväzkov, v podstate oklamal dodávateľa, a nechal to zájsť až do tohto momentu, kedy si vyžaduje
zaplatenie dlžnej sumy za to, že uviedol dodávateľa do omylu tým, že zamlčal alebo nedovolil sprístupniťlustráciu bankových úverov. Právny predchodca žalovanej sa nemohol dopustiť žiadneho pochybenia,
pokiaľ skúmal to, čo skúmať mohol, a pokiaľ skúmal finančné záväzky tak, ako mu to určuje zákon o
spotrebiteľských úveroch, teda vo význame „buď alebo“ tak, ako to vyplýva z ust. § 11 ods. 1 ZoSÚ. V

iných podobných veciach odvolacie súdy akceptovali, že skúmanie finančných záväzkov sa považuje
za skúmanie bonity, a nemohlo tak dôjsť k hrubému porušeniu povinnosti dodávateľom. Odvolacie súdy
skonštatovali aj to, že dodávateľ nie je policajný orgán na to, aby dodatočne prezisťoval informácie od
spotrebiteľa alebo jeho prezisťovanie je značne limitované tým, čo spotrebiteľ uvedie. Právny zástupca
žalovanej uzavrel, že pokiaľ by bol spotrebiteľ odmenený za takéto nekalé konanie (kedy zamlčal

podstatné informácie, resp. nepovolil veriteľovi prístup do bankového registra informácií), bolo by to v
rozpore s účelom a zmyslom spotrebiteľskej ochrany. Žalovaná zastávala názor, že procesná iniciatíva
je na strane žalobcu, tento sa však pojednávaniam vyhýba, nenavrhol vlastný výsluch, nenavrhoval
dokazovanie na preukázanie ním tvrdenej dôvodnosti žaloby, a naopak, nesplnil si celkom zjavne edičnú
povinnosť uloženú mu súdom na predchádzajúcom pojednávaní, keďže doložil len dve výplatné pásky,
ktoré nemôžu utvoriť celkový obraz o jeho finančnej situácii. Pokiaľ by aj tieto výplatné pásky utvorili

celkový obraz o jeho finančnej situácii, žalobca sám priznáva, že musel vedieť o svojich záväzkoch, a
napriek tomu neudelil veriteľovi súhlas s prístupom do bankového registra informácií, a napriek tomu
vstupoval do predmetného zmluvného vzťahu. Žalobca v podstate oklamal veriteľa, a teraz požaduje od
neho vydanie bezdôvodného obohatenia. Takéto konanie nemožno preto považovať za dobromyseľné
konanie.

Súdprvejinštancievychádzalzozistenéhoskutkovéhostavu:Právnypredchodcažalovanejakoveriteľa
žalobca ako klient uzatvorili dňa 9.11.2017 elektronickými prostriedkami zmluvu o spotrebiteľskom úvere
č. 8610501097 na formulári označenom ako: Slovenská požičovňa, ktorou zmluvou sa zaviazal veriteľ
poskytnúť žalobcovi bezúčelový spotrebiteľský úver formou pôžičky v sume 3.800 eur, prevodom na
účet žalobcu, uvedený v zmluve, a to najneskôr v posledný kalendárny deň v mesiaci, ktorý predchádza

mesiacu, v ktorom bude splatná prvá splátka, ktorú má spotrebiteľ uskutočniť (bod 3.1. čl. VII. Zmluvy)
Na prvej strane zmluvy, v čl. II. s názvom: Prihláška k poisteniu schopnosti splácať splátky pôžičky
(poistenie nie je povinné), je zaškrtnuté políčko základného súboru poistenia A). Z tejto časti zmluvy
je nepochybné, že spotrebiteľ nemusel pristúpiť k žiadnemu poisteniu, keďže mal na výber z troch
možností, a to 1.) základný súbor poistenia A/, 2.) komplexný súbor poistenia B/, a 3./ odmietnutie

poistenia. Súčasťou článku II. zmluvy je aj text v znení: „V prípade zvolenia si jedného zo súborov
poistenia svojím podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere zároveň potvrdzujem, že mi boli poskytnuté
informácie podľa § 792a Občianskeho zákonníka, že som sa oboznámil/a a súhlasím RZoP (Rámcová
zmluva o poistení č. CFH2025 - pozn. súdu) a s aktuálnymi VPP (Všeobecné poistné podmienky pre
poistenie schopnosti splácať splátky úveru klientov CFH - pozn. súdu), ktorými sa toto poistenie riadi,

ktoré mi boli pred pristúpením k poisteniu poskytnuté a odovzdané, a že poistenie spĺňa moje požiadavky
a potreby a bolo mi sprostredkovateľom poistenia odporúčané, keďže kryje riziká, o poistenie pre prípad
ktorých mám záujem. Ďalej súhlasím s výškou poistného za zvolený súbor poistenia a s tým, že poistné
je súčasťou splátky podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere a je splatné súčasne so splátkou. Klient
má vo vzťahu k poisteniu tieto špecifické požiadavky a potreby: nemá špecifické požiadavky.“ Žalobca

sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom za podmienok uvedených v zmluve. Dohodnutá výška istiny úveru bola 3.800
eur, výška mesačnej splátky 60,69 eura, fixná ročná úroková sadzba 15,90 %, priemerná hodnota RPMN
bola 12,57 %, RPMN bola 15,90 %, najvyššia prípustná výška odplaty bola 17,46 %, počet splátok bol
120 (120 mesiacov, t. j. 10 rokov), splatnosť prvej splátky bola 20.12.2017, termín konečnej splatnosti

bol dohodnutý 20.11.2027, výška odplaty bola 16,49 %. Celková čiastka, ktorú je spotrebiteľ povinný
zaplatiť, bola podľa zmluvy 7.282,80 eura a celkové náklady spotrebiteľa 3.482,80 eura. Všetky splátky
boli splatné vždy do 20. dňa v mesiaci. Výpočet, počet a termíny splátok istiny, úrokov a poplatkov
sú uvedené v splátkovom kalendári v článku VII., bod 7. zmluvy, ktorý obsahuje podrobný rozpis
jednotlivých splátok úveru. Splátky poistného vo výške 1,88 eura neboli pripočítané k sume splátky

úveru, ani zahrnuté do celkovej čiastky, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť, ani neboli zahrnuté do
výpočtu RPMN. Splátky poistného boli pritom splatné spolu so splátkami úveru, čo je nepochybné aj
zo splátkového kalendára v čl. VII., bod 7. zmluvy. V čl. VII., bod 8. zmluvy je uvedený vzorec na
výpočet RPMN podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa bodu 9.2. čl. VII. zmluvy bol žalobca
oprávnený od zmluvy odstúpiť bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzatvorenia

zmluvy alebo odo dňa, keď mu boli doručené zmluvné podmienky podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch, ak tento deň nasledoval po dni uzatvorenia zmluvy. Podľa bodu 10.2. čl. VII. zmluvy bol
veriteľ oprávnený v prípade riadneho a včasného nesplácania splátok pôžičky požadovať od žalobcu
zaplatenie celej pohľadávky veriteľa, ktorá sa stane okamžite splatnou (vyhlásiť okamžitú splatnosťpôžičky), ak je žalobca v omeškaní s úhradou jednej splátky alebo čiastočného plnenia jednej splátky
počas obdobia dlhšieho ako 3 mesiace, a to za podmienok uvedených v § 53 ods. 9 a v § 565 OZ.
V čl. VIII. zmluvy s názvom: Súhlasy so spracovaním osobných údajov, udelil žalobca súhlas (na str.

11/25 zmluvy) veriteľovi s poskytovaním jeho osobných údajov zo zmluvy aj jeho záväzkov z tejto
zmluvy do Nebankového registra klientskych informácií (NRKI). Na tej istej strane zmluvy však odmietol
žalobca udeliť súhlas prevádzkovateľovi NRKI, aby poskytol údaje o osobných údajoch, uzatváraných
obchodoch a o bonite žalobcu do Spoločného registra bankových informácií (SRBI) poskytol užívateľom
tohto spoločného registra všetky údaje o uzatváranom obchode a o bonite žalobcu, jeho platobnej

disciplíne a dôveryhodnosti, a taktiež odmietol poskytnúť súhlas veriteľovi, aby získal údaje v rovnakom
rozsahu z informačného systému SRKI (č. l. 30 súdneho spisu). Žalobca však udelil súhlas, aby veriteľ
poskytol osobné údaje žalobcu a informácie osobám, ktoré sú súčasťou skupiny Intesa Sanpaolo
alebo skupiny J., vrátane J., G.. Žalobca je v zmluve identifikovaný menom, priezviskom, rodným
priezviskom, dátum narodenia, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu, adresou trvalého pobytu.
Zmluva bola podpísaná elektronicky, pričom súčasťou zmluvy je aj autorizačný kód autorizácie podpisu

žalobcu. Neoddeliteľnú súčasť zmluvy tvoria prílohy: Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom
úvere, Informácia o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) a priemernej RPMN na príslušný
spotrebiteľský úver, Informácie v zmysle § 15 zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov,
Formulár o dôležitých zmluvných podmienkach uzatváraného poistenia, pričom z číslovania strán týchto
príloh je zrejmé, že tieto boli súčasťou predmetnej zmluvy. V prílohe zmluvy: Štandardné európske

informácie o spotrebiteľskom úvere je uvedený výpočet RPMN (článok 3) spolu s dosadenými údajmi
vrátane vysvetliviek k jednotlivým údajom. Hneď za vzorcom je uvedená informácia, že na získanie
spotrebiteľského úveru nebolo nevyhnutné uzatvoriť poistnú zmluvu ani zmluvu o zabezpečení záväzku
spotrebiteľa. Do tohto výpočtu RPMN nebolo zahrnuté poistenie schopnosti splácať splátky úveru,
pričom v tejto prílohe zmluvy je uvedené aj dohodnuté poistné vo výške 1,88 eura mesačne s tým,

že to je splatné spolu s mesačnou splátkou. Možnosť predčasného zosplatnenia úveru je výslovne
uvedená aj v tejto prílohe (koniec článku 3). Výpočet RPMN je výslovne uvedený aj v ďalšej prílohe s
názvom: Informácia o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) a priemernej RPMN na príslušný
spotrebiteľský úver, v ktorom výpočte tiež nie je zahrnutá suma poistného vo výške 1,88 eura mesačne.
Z Formulára o dôležitých zmluvných podmienkach uzatváraného poistenia v kontexte celého textu

zmluvy je zrejmé, že poistná zmluva bola uzatvorená medzi právnym predchodcom žalovanej ako
sprostredkovateľom poistenia a žalobcom, keďže pod pojmom „Spoločnosť“ v celom texte zmluvy sa
rozumie veriteľ a zároveň sprostredkovateľ poistenia, čo je zrejmé zo záhlavia zmluvy (na 1. strane
zmluvy) a z časti údajov o poistnej zmluve (na 23. strane zmluvy), kde je výslovne uvedené, že poistenie
je sprostredkované spoločnosťou t. j. právnym predchodcom žalovanej. Spôsob výpočtu poistného

plnenia je výslovne uvedený na 19. strane zmluvy. Z výpisu Registra klientskych informácií (č. l. 78
spisu), predloženého súdu žalovanou, vyhotoveného dňa 9.11.2017, vyplýva, že ku dňu uzatvorenia
predmetnej zmluvy (9.11.2017) bol žalobca podľa tohto registra dlžníkom z dvoch zmlúv s celkovou
výškou dlhu 16.585 eur, z ktorých bol povinný platiť splátky spolu v sume 335 eur mesačne, z toho jednu
splátku vo výške 178,- eur mesačne a jednu vo výške 157 eur mesačne. Odmietnutých bolo celkom 13

žiadostí žalobcu o spotrebný alebo osobný úver, z ktorých niektoré podal žalobca ako spolužiadateľ,
1 žiadosť o hypotekárny úver bola odvolaná, 3 žiadosti o spotrebný úver boli odvolané, 2 žiadosti o
kontokorentný úver boli odmietnuté, a odmietnuté boli aj 2 žiadosti o kreditné karty splátkové. Z výpisu z
Bankového registra klientskych informácií, predloženého súdu žalobcom (č. l. 131 a 216 súdneho spisu),
súd zistil, že tento bol vyhotovený dňa 13.1.2020, pričom z obdobia ku dňu uzatvorenia predmetnej

zmluvy (k 9.11.2017) sa v tomto výpise nachádzajú. okrem iného, aj informácie o finančných záväzkoch
žalobcu, a to 1.) ako spoludlžník z úveru v C. D., G. s výškou splátky 138,- eur mesačne, 2.) ako
dlžník z úveru v C. D., G. so splátkami vo výške 21,- eur mesačne, 3.) ako spoludlžník z úveru v C.
D., G. so splátkami vo výške 312,- eur mesačne, 4.) ako dlžník v H. so splátkami 108,- eur mesačne, a
teda povinnosť splácať mesačné splátky bankám spolu vo výške 579,- eur mesačne. Žalobcovi odmietli

banky 3 žiadosti o spotrebný úver, 1 žiadosť o osobný úver, 2 žiadosti o spotrebný úver boli odvolané,
2 žiadosti o kontokorentný úver boli odmietnuté, 2 žiadosti o kreditné karty boli tiež odmietnuté. Z
výpisu z Nebankového registra klientskych informácií (č. l. 135 a 220 súdneho spisu), predloženého
žalobcom, vyhotoveného dňa 13.1.2020, vyplýva, že ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy (9.11.2017)
bol žalobca 1.) dlžníkom J., G. zo spotrebiteľského úveru od 19.6.2017 až do 24.9.2018, s povinnosťou

splácať úver splátkami vo výške po 178,- eur mesačne; 2.) dlžníkom J., G. zo spotrebného úveru od
24.4.2017 do 24.8.2018 s povinnosťou splácať úver splátkami vo výške 157,- eur mesačne, pričom tieto
splátky spolu predstavujú 335,- eur mesačne. Vo výpise je zohľadnený aj úver, ktorý je predmetom tohto
sporu, s uvedením mesačnej splátky vo výške 63,- eur , a teda ku dňu uzatvárania predmetnej zmluvynemohol byť predmetný úver evidovaný v Nebankovom registri klientskych informácií. Nebankové
subjekty odmietli v období do uzatvorenia predmetnej zmluvy poskytnúť žalobcovi 6 spotrebných úverov
a 2 osobné úvery. Podľa výpisu z Bankového registra informácií k 9.11.2017 bol žalobca povinný splácať

bankám splátky spolu vo výške 579,- eur mesačne, podľa výpisu z nebankového registra informácií
bol povinný splácať nebankovým subjektom spolu sumu 335,- eur mesačne, čo spolu predstavuje
sumu 914,- eur mesačne. Právny predchodca žalovanej pri uzatváraní predmetnej zmluvy vychádzal
z mesačných splátok žalobcu z iných záväzkových vzťahov v celkovej sume 335 eur, teda sume
vyplývajúcej tak z nebankového registra klientskych informácií, predložených súdu žalobcom, ako aj z

výpisu z registra klientskych informácií, predložených súdu žalovanou.
Žalobca predložil súdu prvej inštancie výpočet výšky RPMN podľa interaktívnej kalkulačky, voľne
prístupnej na Portáli finančnej osvety a ochrany finančného spotrebiteľa MF SR: K., L. M., po
zadaní vstupných údajov: suma reálne poskytnutého úveru 3.800 eur, počet splátok (120), periodicita
(mesačne), výška splátok (62,57 eur), so splatením splátky: na konci obdobia, podľa ktorej kalkulačky
výška RPMN z predmetného úveru bola 16,41 %. Do kalkulačky teda zadal splátku úveru zvýšenú o

splátku poistného. Z výplatných pások žalobcu za mesiace 9/2017 a 10/2017 predložených žalovanou
je zrejmé, že žalobca bol v danom čase zamestnancom spoločnosti alu-one SLOVAKIA, s.r.o., a že
poberal z pracovného pomeru v danom čase mzdu v čistom 698 eur až 707 eur ku ktorej dostával
daňový bonus 42,82 eur, a po odpočítaní nákladov na obed mu zamestnávateľ vyplácal na osobný
účet sumu cca 742 eur až 748 eur mesačne. Listom zo dňa 26.9.2018 označeným ako: Oznámenie

o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru, oznámila žalovaná žalobcovi, že v predžalobnej upomienke
ho vyzvala na doplatenie splatných splátok, pričom ho aj upozornila na stratu možnosti splácať
poskytnutý úver formou mesačných splátok, a keďže dlžné splátky v lehote stanovenej v predžalobnej
upomienke žalobca žalovanej neuhradil, stal sa dlh žalobcu z úverovej zmluvy č. 8610501097 naraz
splatným v celom rozsahu. Celková výška dlhu ku dňu zosplatnenia predstavovala celkom sumu

3.976,24 eur, z toho istina úveru sumu 3.975,73 eur. Žalobcu žalovaná zároveň požiadala na úhradu
celkového dlhu na účet, ktorý uviedla. Z prehľadu splácania úveru žalobcom zo zmluvy č. 7189831 /
8610501097 (č. l. 23 súdneho spisu) vyplýva, že žalobca uhradil prvých 5 splátok úveru, pričom do
omeškania po dobu niekoľkých dní sa dostal už pri platení 1.,2, a 5. splátky, do viac ako mesačného
omeškania sa dostal splatením 4. splátky. Ďalšie splátky vôbec neuhradil, pričom ku dňu 19.9.2018

evidoval veriteľ neuhradenú pohľadávku voči žalobcovi v celkovej výške 3.975,73 eur s poznámkou:
„pokuta vypovedanie.“ Dňa 10.3.2020 zaplatil žalobca z predmetného úveru sumu 4.679,62 eur, čo
spolu s predchádzajúcimi úhradami žalobcom predstavovalo celkom sumu 4.995,53 eur. Zo žalobcom
vytlačenéhoprehľadupriemernýchúrokovýchmierzúverovposkytnutýchveuráchrezidentomeurozóny
(stav a nové obchody) za rok 2017 súd zistil, že tento bol vytlačený z internetovej stránky K. v rámci

štatistických údajov na finančných trhoch (M.). Z uvedeného prehľadu vyplýva, že priemerné úrokové
miery zo spotrebiteľských úverov nad 5 rokov poskytované bankami v mesiaci 11/2017 boli 7,83 %,
a za IV. štvrťrok boli 7,85 %. Priemerné úrokové miery z nových spotrebiteľských úverových zmlúv
(nové obchody) uzatvorené v mesiaci 11/2017 so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby nad 5 rokov
boli 8,24 % a za IV. štvrťrok boli 8,40 %. Informácie o najvyššej prípustnej výšky odplaty za poskytnutie

spotrebiteľského úveru za jednotlivé obdobia sú zverejnené na internetovom Portáli finančnej osvety a
ochranyfinančnéhospotrebiteľaMFSR:K.,konkrétnenaodkaze:M..Podľataktozverejnenejinformácie
Ministerstvom financií Slovenskej republiky (MF SR), najvyššia prípustná výška odplaty za poskytnutie
spotrebiteľského úveru za 2. štvrťrok 2017, platná pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od
16. augusta 2017 do 15. novembra 2017, pri zmluvnej platnosti v rozmedzí nad 5 rokov do 10 rokov bola

vo výške 18,16 % s poznámkou, že najvyššia prípustná výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského
úveru bola vypočítaná zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch
bankami a pobočkami zahraničných bánk ako dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery
nákladov (a nie úrokovej sadzby - pozn. súdu ), ktoré je možné nájsť na webovom sídle MF SR: M..
Súdu prvej inštancie bolo z jeho úradnej činnosti známe, a vyplýva to aj z výpisu z obchodného registra,

že spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. zanikla výmazom z obchodného registra, t. j. dňa
1.1.2018, z dôvodu rozdelenia spoločnosti, pričom jej právnymi nástupcami sa stali 1.) žalovaná (J., G.),
a 2) J. N., G.. O.: XXXXXXXX. Ďalej je súdu z jeho úradnej činností známe, že J., G. sa stala právnym
nástupcom majetku a záväzkov spoločnosti Consumer Finance Holding. a.s. týkajúcich sa produktov
Quatro a Slovenská požičovňa. Právnym nástupcom majetku a záväzkov týkajúcich sa produktov QCAR

a Triangel sa stala spoločnosť J. N., G..
Predsporovou výzvou zo dňa 27.6.2020 požiadal právny zástupca žalobcu žalovanú o zaplatenie
sumy 1.195,53 eur, predstavujúcu nárok z bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že úverová zmluva č.
8610501097 uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou dňa 9.11.2017 nie je v súlade s právnou úpravouna ochranu spotrebiteľa, najmä so zákonom o spotrebiteľských úveroch, a trpí takými vadami, pre ktoré
je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, predovšetkým pre absenciu údajov podľa §
9 písm. b), k) a i) ZoSÚ. Vo výzve uviedol lehotu do 5.7.2020 na zaplatenie alebo na navrhnutie iného

akceptovateľného postupu žalovanou. Predmetná výzva bola zaevidovaná žalovanou dňa 27.6.2020.
Z písomných vyjadrení strán sporu, ako aj z vyjadrení žalovanej strany na pojednávaniach vo veci samej
bolo medzi stranami nesporné, že strany uzatvorili predmetnú zmluvu elektronickými prostriedkami,
že žalobca neudelil súhlas veriteľovi, t. j. právnemu predchodcovi žalovanej, na prístup do bankového
registra informácií. Ďalej bolo medzi stranami nesporné, že žalovaná vyhlásila predmetný úver za

okamžite splatný, pričom žalobca zaplatil celú sumu dlhu z predmetného úveru, vrátane príslušenstva
tak, ako bol vyúčtovaný žalovanou.
Odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej
ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely
tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou
povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety.

Najvyššia prípustná výška odplaty sa posudzuje podľa pravidiel uvedených v odsekoch 1 až 3 ku dňu
uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi
(§ 1a ods. 1 a 4 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.). Ustanovenie § 1a bolo zavedené do nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z. až s účinnosťou od 1.9.2014 na vykonanie ust. § 53 ods. 6 O.z. Súd poznamenal,
že súdna prax vo veci posudzovania neprípustnej výšky dojednaných úrokov z úveru pre ich rozpor s

dobrými mravmi (§ 3 O.z.) sa menila aj v súvislosti so zavedením ust. § 1a do vykonávacieho nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z. K uzneseniu NS SR sp. zn. 1MCdo 1/2009 a k rozsudkom Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 3Co/114/2014 a sp. zn. 8Co/112/2014 zo dňa 18.12.2014, na ktoré sa odvolával žalobca,
konajúci súd poznamenal, že sa týkali dohodnutých úrokových sadzieb vo výške 60 % ročne, 70 %
ročne a 82, % ročne, ktoré nepochybne sú úrokmi dojednaným v rozpore so dobrými mravmi, a v

súčasnosti prevyšujú aj najvyššiu prípustnú výšku odplaty zo spotrebiteľského úveru podľa § 53 ods.
6 O.z. v spojení s § 1a vykonávacieho nariadenia č. 87/1995 Z. z. v príslušnom znení. Výkladom proti
doslovnému jazykovému zneniu zákona a na jeho základe rozhodovaním contra legem nevyhnutne
dochádza k intenzívnemu zásahu do jedného zo základných princípov právneho štátu, a to princípu
právnej istoty. Rozhodovať takto nie je možné nikdy v prípade, pokiaľ sa aplikuje jasný, jednoznačný

a zjavne úplný text zákona, resp. právnej normy obsiahnutej v zákone, pričom vzhľadom na všetky
okolnosti niet pochýb o úmysle zákonodarcu na takej úprave právnych vzťahov; čo platí práve pre
daný prípad. Tým, že odvolací súd priznal ustanoveniu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a inštitútu
dobrých mravov väčšiu váhu, než mu v konfrontácii s jasnými a z hľadiska obsahu dispozície právnej
normy pochybnosti nevzbudzujúcimi ustanoveniami § 53 ods. 6 O.z. v spojení s § 1a ods. 1 nariadenia

vlády č. 87/1995 Z. z. prináležala, zásadne poprel účel a význam príslušných ustanovení. Uvedenými
ustanoveniami bolo zavedené generálne pravidlo, podľa ktorého odplata nesmie prevýšiť najvyššie
prípustnú mieru, ktorú od spotrebiteľa možno požadovať, a to z dôvodu, že v praxi bolo potrebné
reagovať na ekonomickú, sociálnu a celkovú spoločenskú zmenu pomerov v súvislosti s požičiavaním
peňazí spotrebiteľom. Aby bolo možné flexibilne zohľadniť potrebu zmien pri odplate a stanovení jej

najvyššej prípustnej výšky, ponechalo sa toto určenie vláde Slovenskej republiky, ktorá odplatu a jej
najvyššiu prípustnú výšku ustanovuje vládnym nariadením. Možno prisvedčiť argumentácii dovolateľky,
že účelom predmetných ustanovení je okrem iného aj ochrana veriteľov, ktorí dodržujú zákon, pred
nejednotnou rozhodovacou praxou štátnych orgánov. Veriteľ, ktorý svojim konaním rešpektuje právnu
úpravu stanovujúcu limit pre úrokové sadzby, má legitímne očakávanie, že za to nebude zo strany

štátnych orgánov sankcionovaný. Pokiaľ súdy v preskúmavanej veci vyhodnotili odplatu za poskytnutý
spotrebiteľský úver ako rozpornú s dobrými mravmi napriek skutočnosti, že bola dohodnutá v zákonom
stanovených mantineloch, vo svojich dôsledkoch nenaplnili ústavnoprávnu požiadavku vyplývajúcu z
princípu právnej istoty, a to legitímnu predvídateľnosť postupov súdu a práva. (....) pokiaľ odvolací súd
svoje rozhodnutie založil na konštatovaní rozporu dohodnutej výšky odplaty v spotrebiteľskom úvere,

ktorá pritom bola v zákonom stanovenom limite, s dobrými mravmi, zvolil v danom prípade neprípustný
výklad contra legem, čím sa dopustil závažného interpretačného a judikatórneho excesu. Tým, že súdy
nižšíchinštanciízvolili(svojvoľný)výkladpríslušnýchprávnychnoriemvrozporesichúčelomazmyslom,
porušili právo dovolateľky na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porov. uznesenie NSSR

sp. zn. 4Cdo/191/2022 zo dňa 26.1.2023).
Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca žalovanej ako veriteľ a žalobca
ako dlžník v pozícii spotrebiteľa uzatvorili dňa 9.11.2017 elektronickými prostriedkami zmluvu o
spotrebiteľskom úvere č. 8610501097 na formulári označenom ako: Slovenská požičovňa, ktorouzmluvou sa veriteľ zaviazal poskytnúť žalobcovi bezúčelový spotrebiteľský úver formou pôžičky v sume
3.800 eur, prevodom na účet žalobcu, uvedený v zmluve. Dohodnutá výška mesačnej splátky úveru bola
60,69 eur, fixná ročná úroková sadzba 15,90 %, priemerná hodnota RPMN bola 12,57 %, RPMN bola

15,90 %, najvyššia prípustná výška odplaty bola 17,46 %, počet splátok bol 120 (120 mesiacov, t. j. 10
rokov), splatnosť prvej splátky bola 20.12.2017, termín konečnej splatnosti bol dohodnutý 20.11.2027,
výška odplaty bola 16,49 %. Celková čiastka, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť, bola podľa zmluvy
7.282,80 eur a celkové náklady spotrebiteľa 3.482,80 eur. Všetky splátky boli splatné vždy do 20.
dňa v mesiaci. Výpočet, počet a termíny splátok istiny, úrokov a poplatkov sú uvedené v splátkovom

kalendári podľa článku VII. zmluvy. Na prvej strane zmluvy, v čl. II. s názvom: Prihláška k poisteniu
schopnosti splácať splátky pôžičky (poistenie nie je povinné), je zaškrtnuté políčko základného súboru
poistenia A). Z tejto časti zmluvy je nepochybné, že žalujúci spotrebiteľ nemusel pristúpiť k žiadnemu
poisteniu, keďže mal na výber z troch možností, a to 1.) základný súbor poistenia A/, 2.) komplexný súbor
poistenia B/, a 3./ odmietnutie poistenia. Žalobca sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a
zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom za podmienok uvedených v

zmluve. Splátky poistného vo výške 1,88 eur neboli pripočítané k sume splátky úveru, ani zahrnuté v
celkovej čiastke, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť, ani neboli zahrnuté do výpočtu RPMN. Splátky
poistného boli pritom splatné spolu so splátkami úveru, čo je nepochybné aj zo splátkového kalendára
v čl. VII., bod 7. zmluvy. Súčasťou zmluvy (str. 13/25 zmluvy v prílohe: Štandardné európske informácie
o spotrebiteľskom úvere) je vzorec pre výpočet RPMN s dosadenými údajmi podľa str. 2/25 zmluvy v

súlade so ZoSÚ. Žalobca udelil súhlas (na str. 11/25 zmluvy) veriteľovi s poskytovaním jeho osobných
údajov zo zmluvy aj jeho záväzkov z tejto zmluvy do Nebankového registra klientskych informácií
(NRKI). Odmietol však udeliť súhlas prevádzkovateľovi NRKI, aby poskytol údaje o osobných údajoch,
uzatváraných obchodoch a o bonite žalobcu do Spoločného registra bankových informácií (SRBI)
užívateľom tohto spoločného registra, a taktiež odmietol poskytnúť súhlas veriteľovi, aby získal údaje

v rovnakom rozsahu z informačného systému SRKI (č. l. 30 súdneho spisu). Žalobca však udelil
súhlas, aby veriteľ poskytol osobné údaje žalobcu a informácie osobám, ktoré sú súčasťou skupiny
Intesa Sanpaolo alebo skupiny J., vrátane J., G.. Pred uzatvorením zmluvy prostriedkami na diaľku
oznámil žalobca právnemu predchodcovi žalovanej svoje osobné údaje, poskytol mu pritom aj výplatné
pásky za mesiac sa 9/2017 a 10/2017 (nakoľko nimi disponovala samotná žalovaná v tomto spore),

uviedol požadovanú sumu úveru ako aj ďalšie náležitosti potrebné pre vyplnenie formulára zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Po dosadení údajov do formulára zmluvy o spotrebiteľskom úvere právnym
predchodcom žalovaného na základe údajov oznámených mu samotným žalobcom, celý text zmluvy
bol odoslaný žalobcovi, aby sa s ním oboznámil, a v prípade súhlasu s jeho obsahom mal možnosť
žalobca zmluvu podpísať v predloženej podobe alebo nepodpísať. Mohol trvať na zmene niektorých

doplnených údajov, aj na odmietnutí poistenia, čo však neurobil. Takto pripravenú zmluvu žalobca
elektronicky podpísal, nevyužil ani možnosť od zmluvy odstúpiť v lehote 14 dní od jej podpísania, na
čo bol oprávnený zo zákona aj zo zmluvy. Právny predchodca žalovanej následne poskytol žalobcovi
úver v dohodnutej sume 3.800 eur prevodom na jeho účet. Pôvodný veriteľ zanikol dňom 1.1.2018,
pričom právnym nástupcom majetku a záväzkov pôvodného veriteľa, týkajúcich sa produktov Quatro a

Slovenská požičovňa, sa stala žalovaná, a teda je pasívne vecne legitimovaná v tomto spore.
Žalobca nesplácal úver riadne a včas, nakoľko uhradil iba prvých 5 splátok úveru, pričom do omeškania
po dobu niekoľkých dní sa dostal už pri platení 1.,2, a 5. splátky, do viac ako mesačného omeškania
sa dostal s platením 4. splátky, čo viedlo k rozhodnutiu žalovanej podľa bodu 10.2. čl. VII. predmetnej
zmluvy, v ktorom sa dohodli zmluvné strany na možnosti veriteľa vyhlásiť okamžitú splatnosť pôžičky v

prípade omeškania žalobcu s platením splátok úveru, a listom zo dňa 26.9.2018 oznámila žalobcovi, že
predmetný úver sa stal splatným v celom rozsahu naraz, pričom celková dlžná suma úveru k danému
dňu zodpovedala sume 3.976,24 eur, z toho istina 3.975,73 eur. Dňa 10.3.2020 zaplatil žalobca z
predmetného úveru sumu 4.679,62 eur, čo spolu s predchádzajúcimi úhradami žalobcom predstavovalo
celkom sumu 4.995,53 eur.

Žalobca podal proti žalovanej žalobu z dôvodu, že bol presvedčený, že:
1/ predmetný spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov pre absenciu niektorých obligatórnych
náležitostí (§ 9 ods. 2 písm. k/ a i/ ZoSÚ v príslušnom znení), ako aj pre hrubé porušenie povinností
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ZoSÚ pri zisťovaní platobnej schopnosti spotrebiteľa
pred uzatváraním zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s absenciou ktorých náležitosti a s porušením

povinnosti veriteľa podľa § 7 ZoSÚ spája zákon sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti (§ 11 ZoSÚ);
2/ dojednanie úrokov z úveru je absolútne neplatné podľa § 39 O.z. pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3
O.z.), a preto, podľa názoru žalobcu, v zmluve absentuje podstatná náležitosť zmluvy o úvere podľa § 9ods. 2 písm. i/ ZoSÚ, a to úroková sadzbu spotrebiteľského úveru. Neplatná je preto aj zmluva o úvere
pre absenciu podstatnej náležitosti, ktorou je platné dojednanie úroku;
3/ do celkových nákladov spotrebiteľa, ani do výpočtu RPMN neboli zahrnuté náklady žalujúceho

spotrebiteľa spojené s poistným, ktoré bol podľa zmluvy povinný splácať mesačnými splátkami vo výške
po 1,88 eur mesačne, pričom poistné nebolo zahrnuté ani do celkovej čiastky, ktorú je spotrebiteľ
povinný zaplatiť ani do celkových nákladov spotrebiteľa. Žalobca tvrdil, že nemal možnosť výberu medzi
uzatvorením zmluvy s poistením a uzatvorením zmluvy bez poistenia, aby získal úver za rovnakých
podmienok, nakoľko mu bola predložená na podpis zmluva s vyplnenými údajmi, ktoré doplnil veriteľ do

formulárovej zmluvy, a preto údaj o RPMN v zmluve je uvedený v neprospech spotrebiteľa;
4/ žalovaná nepreukázala, že by došlo k doručeniu návrhu na uzavretie poistnej zmluvy žalobcovi, ani k
následnému uzatvoreniu poistnej zmluvy, pretože zo zmluvy o úvere nie je možné zistiť všetky podstatné
náležitosti poistnej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka;
5/ keďže veriteľ hrubo porušil svoju povinnosť podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ postupovať s odbornou
starostlivosťou pri posudzovaní bonity platobnej schopnosti spotrebiteľa, podľa § 11 ZoSÚ nebol veriteľ

oprávnený vyhlásiť spotrebiteľský úver za predčasne splatný, a preto je absolútne neplatný jednostranný
právny úkon žalovanej o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru; a preto zastával žalobca názor, že
žalovaná sa obohatila na jeho úkor, nakoľko prijala od neho peňažné plnenie 4.995,53 eur, teda sumu
prevyšujúcu istinu reálne poskytnutého úveru (3.800 eur), pričom suma predstavujúca tento rozdiel v
zodpovedajúcej výške 1.195,53 eur, je bezdôvodným obohatením žalovanej podľa § 451 ods. 2 O.z.

Súd prvej inštancie dôvodil, že nakoľko sa zaviazal veriteľ (právny predchodca žalovanej) v predmetnej
zmluve poskytnúť žalujúcemu spotrebiteľovi na jeho účet sumu spotrebiteľského úveru po uzatvorení
zmluvy (bod 3.1. zmluvy), predmetná zmluva spĺňa základné zákonné náležitosti zmluvy o pôžičke
podľa Občianskeho zákonníka, a nie zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka. Medzi obligatórne
náležitosti zmluvy o úvere totiž patrí vždy aj záväzok veriteľa (až) na požiadanie dlžníka poskytnúť v jeho

prospech peňažné prostriedky do určitej sumy. Touto zmluvou sa strany v končenom dôsledku dohodli,
že veriteľ poskytne žalujúcemu spotrebiteľovi spotrebiteľský úver vo forme pôžičky, pričom aj v samotnej
zmluve je vo viacerých častiach uvedený pojem pôžička, a nie úver (čo nemení nič na skutočnosti, že
ide o spotrebiteľský úver podľa § 2 ZoSÚ, ktorým môže byť aj pôžička). Súd uzavrel, že predmetnou
zmluvou právny predchodca žalovanej a žalobca sa v končenom dôsledku dohodli, že veriteľ (právny

predchodca žalovanej) poskytne žalujúcemu spotrebiteľovi sumu spotrebiteľského úveru po podpísaní
zmluvy, a že žalobca tento spotrebiteľský úver vráti právnemu predchodcovi žalovanej (veriteľovi) spolu
s dohodnutými úrokmi. Keďže úroky z pôžičky sú tzv. fakultatívnou náležitosťou zmluvy o pôžičke, ani
prípadné neplatné dojednanie úrokov z pôžičky nerobí preto absolútne neplatnou celú zmluvu o pôžičke,
ale neplatnou by bola v takom prípade iba táto časť zmluvy (§ 41 a § 658 ods. 1 O.z.). Neobstojí

argumentácia žalobcu, že by nemal možnosť výberu medzi uzatvorením zmluvy s poistením a zmluvy
bez poistenia, keďže možnosť odmietnutia poistenia je výslovne a zreteľne viditeľná hneď na prvej
strane zmluvy, v článku II., v podobe zaškrtávacieho štvorčeka (okienka). Možnosť výberu medzi dvomi
druhmipoisteniaamožnosťouodmietnutiapoisteniajezreteľnánaprvýpohľad,bezpotrebypodrobného
študovania celého textu zmluvy. Pokiaľ žalobca naozaj nemal v deň uzavretia zmluvy záujem o poistenie

splátok úveru, ako to tvrdil v priebehu celého sporu, a k zaškrtnutiu políčka o poistení úveru by došlo
pochybením osoby zo strany veriteľa, žalobca mohol takto nesprávne vyplnenú zmluvu nepodpísať, a
trvať na oprave alebo zmene niektorých vyplnených údajov, čo však neurobil. Nevyužil ani možnosť
odstúpenia od zmluvy bez uvedenia dôvodu v lehote 14 dní odo dňa jej podpísania.
Súd prvej inštancie bol názoru, že zmluva netrpí takými vážnymi nedostatkami, pre ktoré by bolo

možné predmetný spotrebiteľský úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový podľa § 11 ZoSÚ, alebo
pre ktoré by bola celá zmluva absolútne neplatná podľa § 39 O.z. Zmluva obsahuje aj obligatórnu
náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, a to RPMN a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom
sa uviedli všetky predpoklady použité na výpočet tejto RPMN. Nakoľko vykonaným dokazovaním, ako

aj zo samotného obsahu predmetnej zmluvy je nepochybné, že žalobca mal možnosť výberu medzi
uzatvorením zmluvy s poistením alebo uzatvorením zmluvy bez poistenia, veriteľ správne podľa § 2 ods.
1 písm. g/ a h/ ZoSÚ nezahrnul náklady na poistenie (splátky poistného vo výške 1,88 eur mesačne)
ani do celkových nákladov spotrebiteľa, ani do celkovej čiastky, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť,
ani do samotného výpočtu RPMN. V konaní nebolo preukázané, že by údaj o RPMN bol uvedený v

zmluve nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Zmluva obsahuje aj vzorec výpočtu RPMN v súlade so
ZoSÚ a so všetkými potrebnými dosadenými vstupnými údajmi. Predmetná zmluva obsahuje aj ďalšiu
žalobcom namietanú obligatórnu náležitosť, ktorou je úroková sadzba spotrebiteľského úveru (§ 9 ods.
2 písm. i/ ZoSÚ). Táto je riadne uvedená v samotnej zmluve, ako aj v jej prílohách ako fixná úrokovásadzba 15,90 % ročne. Neobstojí tvrdenie žalobcu, podľa ktorého takto dojednané úroky z úveru by sa
mali priečiť dobrým mravom, z ktorého dôvodu by malo byť toto dojednanie absolútne neplatné podľa
§ 39 O.z. Súd poznamenáva, že súdna prax vo veci posudzovania neprípustnej výšky dojednaných

úrokov z úveru pre ich rozpor s dobrými mravmi (§ 3 O.z.) sa priebežne menila a modifikovala aj v
súvislosti so zavedením ust. § 1a do vykonávacieho nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. K uzneseniu
NS SR sp. zn. 1MCdo/1/2009 a k rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/114/2014 a sp.
zn. 8Co/112/2014 z 18.12.2014, na ktoré sa odvolával žalobca, súd prvej inštancie uviedol, že sa
tieto týkali dohodnutých úrokových sadzieb vo výške 60 % ročne, 70 % ročne a 82 % ročne, ktoré

nepochybne sú úrokmi dojednanými v rozpore s dobrými mravmi, a podľa právnej úpravy účinnej od
1.9.2014 výrazne prevyšujú aj najvyššiu prípustnú výšku odplaty zo spotrebiteľského úveru podľa §
53 ods. 6 O.z. v spojení s § 1a vykonávacieho nariadenia č. 87/1995 Z. z. v príslušnom znení. Súd
zdôraznil, že predmetná zmluva bola uzatvorená za účinnosti § 1a vykonávacieho nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z. v príslušnom znení, pričom výška dojedná sadzba úrokov z úveru podľa zmluvy 15,90
% ročne, a dojedaná výška odplaty bola 16,49 % ročne. Takto dojednaná odplata zo spotrebiteľského

úveru je nižšia, než bola najvyššia prípustná výška odplaty v danom čase (18,16 %), zverejnená MFSR
a NBS, predovšetkým na internetovom Portáli finančnej osvety a ochrany finančného spotrebiteľa MF
SR: K., konkrétne na odkaze: M.. Dojednanú výšku úveru považoval súd za súladnú so zákonom aj s
dobrými mravmi. Pokiaľ dohodnutá výška odplaty zo spotrebiteľského úveru je v zákonom stanovenom
limite, neprípustný je potom výklad v rozpore so zákonom (contra legem) pripúšťajúci záver, že takto

dojednaná odplata napriek tomu je v rozpore s dobrými mravmi (porov. uznesenie NS SR sp. zn.
4Cdo/191/2022 z 26.1.2023). O výklad v rozpore so zákonom by išlo aj vtedy, ak odplatu v zákonom
stanovenom limite z poskytnutého úveru tvoria iba dohodnuté úroky z úveru. Ani pred zavedením
ust. § 1a do vykonávacieho nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. nebolo možné zakaždým nekriticky
rozhodnúť, že všetky dojednané úroky z úveru, ktoré prevyšujú dvojnásobok priemerných úrokových

sadzieb bánk v čase uzatvorenia zmluvy sú vždy dojednané v rozpore s dobrými mravmi, pričom
práve takéto rôznorodé výklady viedli zákonodarcu k zavedeniu zákonných mantinelov pre určenie
maximálnej najvyššej prípustnej výšky odplaty na spotrebiteľských úverov. Z uvedených dôvodov ani
tvrdenia žalobcu o neplatnom dojednaní úrokov z úveru v danom prípade neobstoja. Na druhej strane,
nesprávny je názor žalovanej, že najvyššia prípustná miera odplaty v danom období mala byť až 36,32

% ako dvojnásobok údaju zverejneného v tabuľke o najvyššej prípustnej výške odplaty za poskytovanie
spotrebiteľského úveru, zverejnenej na K.. Súd zdôraznil, že na internetovej stránke K. (Portál finančnej
osvety a ochrany finančného spotrebiteľa MF SR) je uvedená informácia o najvyššej prípustnej výške
odplaty pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16.8.2017 do 15.11.2017 (č. l. 81 spisu)
so zmluvnou platnosťou nad 5 do 10 rokov vrátane, ktorá bola v danom čase 18,16 %. Ide však

už o vypočítanú najvyššiu prípustnú výšku odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, a nie o
priemernú RPMN, z ktorej bol tento údaj vypočítaný. Tabuľka o najvyššej prípustnej výške odplaty
obsahuje v závere aj poznámku s odkazom na súhrnné informácie, z ktorých bola táto vypočítaná.
Nesprávnosť uvedeného názoru žalovanej však nemala žiadny vplyv na súdom zistený skutkový stav.
Nedostatočná bola aj argumentácia žalobcu o neuzatvorení poistnej zmluvy, keďže táto je súčasťou

zmluvy o úvere, poistnú zmluvu za poisťovateľa v danom prípade uzatvoril právny predchodca žalovanej
ako sprostredkovateľ poistenia, zo zmluvy vyplývajú poistné udalosti, na ktoré sa vzťahuje, a určiteľná
(vypočítateľná) je aj výška poistného plnenia, ako aj ďalšie podstatné náležitosti poistnej zmluvy
podľa Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním neboli preukázané ani tvrdenia žalobcu,
že by právny predchodca žalovanej ako veriteľ zo spotrebiteľského úveru nepostupoval s odbornou

starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, ktorá povinnosť
mu vyplýva z § 7 ZoSÚ. Žalovaná totiž preukázala, že jej právny predchodca pri uzatváraní zmluvy
zisťoval informácie o žalujúcom spotrebiteľovi dopytom do Registra nebankových informácií (odtiaľ zistil
pôvodný veriteľ, že žalobca mal dva nesplatené záväzky z úveru vo J., G., ktoré bol povinný žalobca
splácať splátkami spolu vo výške 335 eur mesačne). Veriteľ si vyžiadal od žalujúceho spotrebiteľa

pred uzatvorením zmluvy aj výplatné pásky, pretože ak by tomu tak nebolo, nemala by ich žalovaná
k dispozícii, a nepredložila by ich súdu spolu s odporom proti platobnému rozkazu. Pri uzatváraní
predmetnej zmluvy zároveň žalobca odmietol poskytnúť veriteľovi súhlas s prístupom do Spoločného
registra bankových informácií (SRBI), pričom odmietnutie tohto súhlasu znemožnilo veriteľovi, ktorý bol
nebankovým subjektom, získať informácie o žalobcovi z registra bankových informácií, v ktorom registri

bol žalobca uvedený ako dlžník alebo ako spoludlžník. Veriteľ nemal teda už žiadnu zákonnú možnosť
preveriť v registri bankových informácií, či žalobca je alebo nie je dlžníkom niektorej z bánk. V tomto
konaní vyšlo najavo, že práve v registri bankových informácií bol žalobca vedený ako dlžník zo 4 ďalších
úverov v danom čase, pričom iba z bankových úverov bol zaviazaný na splácanie splátok spolu vovýške 579,- mesačne, o čom však nemal veriteľ vedomosť, a ani nemohol mať, keďže túto okolnosť
zrejme žalobca veriteľovi zamlčal, a zámerne mu neumožnil prístup do bankového registra informácií. Ku
skutočnosti, že veriteľ vychádzal pri rozhodovaní o poskytnutí úveru z nesprávnej informácie o jednom

maloletom dieťati žalobcu, namiesto dvoch maloletých detí, čo vytýkal žalovanej žalobca v žalobe, súd
uvádza, že súdu je z jeho úradnej činnosti známe (z konania vedeného Okresným súdom Trnava pod sp.
zn. PN-15Csp/39/2020), že v inej zmluve o úvere uzatváranej v listinnej podobe s tým istým veriteľom
dňa 16.6.2017 uviedol žalobca, že má iba jedno nezaopatrené dieťa, a nie dve, ďalej žalobca uviedol iba
súhrnnú výšku splátok z úverov poskytnutých mu nebankovými inštitúciami, zamlčal úvery poskytnuté

mu bankami, a rovnako aj tam odmietol poskytnúť súhlas veriteľovi na prístup do registra bankových
informácií. Je teda veľmi vysoko pravdepodobné, že žalobca pri snahe o získanie ďalšieho úveru, ktorý
mu bol napokon poskytnutý na základe predmetnej zmluvy (uzatvorenej 9.11.2017) zámerne uviedol
veriteľovi nesprávny údaj o jednom nezaopatrenom dieťati. Konajúci súd ďalej poznamenáva, že od
dodávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby tento nahrádzal policajný orgán, a preveroval si každú
informáciu poskytnutú mu potenciálnym klientom - spotrebiteľom, ako napríklad počet vyživovaných

detí a rodinný stav. Taktiež nemožno od dodávateľa vyžadovať, aby preverovala správnosť údajov
uvedených vo výplatných páskach potenciálneho klienta jeho zamestnávateľom, t. j. ani porovnávať
výšku daňového bonusu s počtom vyživovaných detí uvedených potenciálnym klientom veriteľovi.
Súd ďalej poznamenáva, že bankové aj nebankové inštitúcie poskytujúce úvery, majú prispôsobené
koeficienty pre výpočet platobnej schopnosti žiadateľa o úver, ktorý koeficient zahŕňa v sebe počet

členov domácnosti a predpokladanú minimálnu sumu mesačných nákladov pre domácnosť. Žalobca
teda pri uzatváraní zmluvy o úvere s veľmi vysokou pravdepodobnosťou sám uviedol, že má iba jedno
vyživovacie vyživované dieťa, zamlčal záväzky zo štyroch bankových úverov, a zámerne neposkytol
veriteľovi súhlas na prístup do bankového registra informácií, ktoré správanie žalobcu vyhodnotil súd
ako účelový a nekorektný prístup žalobcu smerujúci k získaniu úveru. Zámerné uvedenie nižšieho

počtu vlastných nezaopatrených detí samotným spotrebiteľom nemohol súd v žiadnom prípade hodnotiť
v neprospech veriteľa, od ktorého nemožno požadovať preverovanie každej informácie poskytnutej
mu spotrebiteľom. Vykonaným dokazovaním bolo dostatočne preukázané, že veriteľ skúmal bonitu
žalujúceho spotrebiteľa pred uzatvorením predmetnej zmluvy, o čom predložil aj listinné dôkazy z
obdobia ku dňu uzatvárania zmluvy, a to výpis z registra klientskych informácií a dve výplatné pásky

žalobcu z rozhodného obdobia, a preto nemožno v žiadnom prípade dospieť k rozumnému záveru, že by
tento hrubo porušil svoje povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, nakoľko za hrubé porušenie tejto povinnosti
sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,
výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo
registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak, ako je to

výslovne uvedené v § 11 ods. 2 ZoSÚ. Súd nemal dôvod na pochybnosti o tom, že právny predchodca
žalovanej ako veriteľ z predmetnej zmluvy o úvere pri vypĺňaní údajov do formulára zmluvy tieto vypĺňal
výslovne iba na základe údajov poskytnutých mu samotným žalobcom, a to tak v počte vyživovaných
detí, ako aj v počte úverov a v celkovej sume záväzkov z poskytnutých úverov. Veriteľ nemal prístup
do centrálneho registra bankových informácií, pretože na prístup do tohto registra mu odmietol žalobca

poskytnúť súhlas. V neprospech žalobcu v tomto spore svedčili skutočnosti, že tento pred uzatváraním
zmluvy s vysokou pravdepodobnosťou uviedol nižší počet detí, než reálne mal, zamlčal svojej záväzky
k bankám, a zámerne znemožnil veriteľovi prístup do Spoločného registra bankových informácií (SRBI),
z ktorého potom nemohol následne veriteľ (právny predchodca žalovanej) získať potrebné informácie,
keďže bol v pozícii nebankového subjektu. Takéto konanie žalujúceho spotrebiteľa pred uzatváraním

zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyhodnotil súd ako účelové, nekorektné, priečiace sa dobrým mravom,
všetko s jediným cieľom - získať úver, ktorý mu opakovane neposkytli iné peňažné ústavy (banky
a nebankové subjekty). Žalobný nárok pritom odvodzoval žalobca od informácií, ktoré sám poskytol
veriteľovi v pozmenenej podobe pred uzatváraním zmluvy, ako aj od štyroch ďalších úverov, ktoré
žalobca veriteľovi zatajil, informácia o ktorých bola súčasťou registra, do ktorého nemal veriteľ prístup

z dôvodu výslovného neudelenia súhlasu žalobcom.
K opakovaným odkazom strán sporu na iné rozhodnutia iných súdov súd prvej inštancie uviedol, že nie
je nimi viazaný, pričom súd pozná právo, pozná najnovšiu súdnu prax a pozná aj judikatúru, ktorá sa
priebežne mení. Rozhodnutia iných súdov, ktorými nie je konajúci súd viazaný, nemohol súd nekriticky
a paušálne aplikovať na daný prípad bez posúdenia okolností daného prípadu o to viac, že obsahovali

navonok protichodné závery.
Keďže žalovaná dostatočným spôsobom preukázala, že jej právny predchodca postupoval s odbornou
starostlivosťou pri skúmaní platobnej schopnosti žalujúceho spotrebiteľa, veriteľ bol oprávnený vyhlásiť
okamžitú splatnosť úveru, nakoľko mu v tom nebránilo ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ. Súd nemal dôvodnépochybnosti o dodržaní postupu žalovanou pri vyhlásení predčasnej splatnosti úveru podľa § 53
ods. 9 a § 565 O.z. K rozhodnutiam kontrolných orgánov, na ktoré poukazoval žalobca v súvislosti
s uloženými pokutami právnemu predchodcovi žalovanej pre porušenie povinnosti posudzovania

schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, konajúci súd poznamenal, že
tieto sa týkali iných zmlúv uzatvorených s inými spotrebiteľmi, v inom období (rok 2013 a rok 2015), a nie
je možné paušalizovať ich na všetky iné zmluvy uzatvorené tým istým veriteľom s inými spotrebiteľmi,
a preto týmito rozhodnutiami sa súd viac v tomto spore nezaoberal. Súd nevykonal dôkaz výsluchom
žalobcu, keďže sa tento na pojednávanie vo veci samej opakovane nedostavil, ospravedlnil svoju

neprítomnosť na pojednávaní, a súhlasil s rozhodnutím v jeho neprítomnosti. Žalobca bol v tomto spore
právne zastúpený, a pokiaľ by považoval svoju výpoveď za potrebnú, dostavil by sa na pojednávanie,
ktorú možnosť však nevyužil.
V rámci dokazovania sa súd veľmi podrobne zaoberal výhradami žalobcu k ním tvrdenému hrubému
porušeniu povinnosti veriteľa podľa § 7 ZoSÚ, a práve v tejto súvislosti považuje konajúci súd za
potrebné zdôrazniť, že bol to práve žalobca, ktorý svojím správaním zapríčinil neposkytnutie všetkých

relevantných údajov veriteľovi, nevyhnutných pre posúdenie jeho platobnej schopnosti. Niektoré údaje
zámerne pozmenil (uviedol nižší počet nezaopatrených detí) alebo niektoré informácie zámerne zatajil
(záväzky z ďalších 4 úverových zmlúv, informácie o ktorých nemohol veriteľ získať zo Spoločného
registra bankových informácií z dôvodu odopretia súhlasu žalobcom veriteľovi na prístup do tohto
registra). Takéto konanie žalobcu v súvislosti s poskytovaním pozmenených informácií, zatajením

ďalších úverov a znemožnením prístupu veriteľovi do centrálneho registra bankových informácií,
nemožno vyhodnotiť inak, než len ako úmyselné konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemožno
pričítať na ujmu veriteľa. Žalobca ako priemerne obozretný spotrebiteľ si musel byť veľmi dobre vedomý
svojho nekorektného konania vo vzťahu k veriteľovi, dokonca aj možných následkov takéhoto konania,
ktorého sa dopustil s jasným cieľom - získať úver potom, čo množstvo iných jeho žiadostí v iných

bankových a nebankových inštitúciách bolo zamietnutých. Súd dodal, že ochrana spotrebiteľa nie je
absolútna, nie je neobmedzená o to viac, ak správanie spotrebiteľa vyhodnotil súd ako zjavné konanie
rozpore s dobrými mravmi, ktoré nepožíva právnu ochranu (§ 3 OZ), a podanie predmetnej žaloby
vyhodnotil súd ako zjavné zneužitie práva žalujúcim spotrebiteľom, ktoré nepožíva právnu ochranu (čl.
5 CSP), a žiadnom prípade nemôže byť na ťarchu veriteľa.

Súd ustálil, že predmetný spotrebiteľský úver nemožno považovať za bezúročný a bezpoplatkový,
zmluvu o spotrebiteľskom úvere nemožno považovať za absolútne neplatnú, dojednanie o úrokoch
nemožno považovať za absolútne neplatné, pričom žalobca nepreukázal dostatočným spôsobom, že
by veriteľ porušil povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať platobnú schopnosť žalujúceho
spotrebiteľa, a keďže konanie žalujúceho spotrebiteľa v rámci poskytovania informácii veriteľovi pred

uzatvorením zmluvy vyhodnotil súd ako zjavné konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nepožíva
právnu ochranu (§ 3 O.z., čl. 5 CSP), súd uzavrel, že nedošlo k vzniku žiadneho bezdôvodného
obohatenia na strane žalovanej z predmetného záväzkového vzťahu na úkor žalobcu, a preto ani
nemohol žalovanú zaviazať na jeho vydanie, z ktorého dôvodu súd žalobu ako skutkovo a právne
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol (I. výrok).

V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP,
vecnedôvodilplnýmneúspechomžalovanejvkonaníanezistenímexistenciežiadnehodôvoduhodného
osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP, súd jej podľa
§ 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu (II. výrok).
Vzhľadom na nekorektné správanie žalobcu vo vzťahu k pôvodnému veriteľovi v rámci preverovania

jehoplatobnejschopnostipovažovalsúdzanespravodlivéprihliadaťnaprípadnénepriaznivémajetkové,
osobné, rodinné či zdravotné pomery žalobcu, a nepriznať tak plne úspešnej žalovanej náhradu trov
konania.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca, s návrhom na jeho

zrušenie a vrátenie veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, resp. na jeho zmenu vyhovením
žalobe priznaním žalobcovi náhrady trov prvostupňového a odvolacieho konania. Uviedol odvolacie
dôvody v zmysle ust. § 365 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Žalobca v priebehu konania namietal niekoľko vád
Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 8610501097 z dňa 9.11.2017 v zmysle ZoSÚ. Tiež tvrdil, že zo strany
žalovaného došlo pri uzatváraní Zmluvy k hrubému porušeniu povinnosti veriteľa konať s odbornou

starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ. Podľa názoru žalobcu sa súd dopustil neprípustného eklektického
a neopodstatneného výberu dôkazov smerujúcich k jednostranným záverom (napriek tomu že je pri
hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a opomenul, že zásada voľného hodnotenia
dôkazov je limitovaná tiež požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými vprocese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi (porov.
Ústavný súd SR, I. ÚS 114/2008)), pričom závery ktoré i vyslovil nemajú buď oporu vo vykonanom
dokazovaní a/alebo sú nesprávne. V nadväznosti na uvedené žalobca nižšie vzniesol námietky vo

vzťahu k vadám rozhodnutia, ktoré podľa názoru žalobcu mali za následok porušenie práva žalobcu na
spravodlivý súdny proces.
(i.) Hrubé porušenie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ.
Smernica č. 2005/29/ES z 11.5.2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom
na vnútornom trhu definuje odbornú starostlivosť podnikateľa ako úroveň špeciálnej schopnosti a

starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od obchodníka pri jeho konaní voči spotrebiteľom,
zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňujúcej sa v oblasti
obchodníkovej činnosti. Daná je aj potreba verifikácie spotrebiteľom poskytnutých informácií. Povinnosť
veriteľa posúdiť pred uzavretí zmluvy bonitu spotrebiteľa predstavuje pre spotrebiteľa určitú záruku, že
veriteľ bude pri poskytovaní úveru postupovať tak, aby ho do určitej miery chránil pred neschopnosťou
splácať úver. Primárnym chráneným záujmom je tu ochrana spotrebiteľa pred nezodpovedným

poskytnutím úveru, ktoré by viedlo k jeho insolvencii so všetkými negatívnymi dôsledkami, a to ako
ekonomickými v podobe straty majetku, tak i spoločnými v podobe spoločenskej stigmatizácie (porov.
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/25/2017). Odborná starostlivosť je preto komplexom
účinných nástrojov umožňujúcich zhodnotiť potenciál spotrebiteľa splatiť úver, rozsah ktorých bude
daný individuálnymi okolnosťami. V neposlednom rade ide aj o odbornú starostlivosť vo vzťahu

k vlastným zdrojom, ktoré sú neodbornou starostlivosťou potenciálne negatívne taktiež ohrozené.
(porov. Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoCsp/104/2022 z 28.11.2023). Súd prvej
inštancie obsah odbornej starostlivosti, ku ktorej je povolaný každý dodávateľ, či predávajúci, teda aj
poskytovateľ úveru, náležite neskúmal a v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevyhodnotil. Napokon
tie vyhodnotenia, ktoré súd i urobil vychádzali ťažiskovo z predpokladov súdu (a nepodložených tvrdení

žalovaného), ktoré však súd nemal preukázané a v súhrne súd iba „dedukoval“ na okolnosti, ktoré pojal
za základ rozhodnutia v otázke splnenia povinností žalovaného na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Tie skutočnosti,
ktoré i preukázané mal do úvahy nevzal – resp. tieto bez ďalšieho vysvetlenia nepovažoval (zrejme) za
podstatné, námietky žalobcu len stroho odmietol. Ak zákonodarca v prípade nezodpovedného prístupu
dodávateľa na finančnom trhu, pre porušenie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou, sankcionuje

veriteľa nepriznaním úrokov (ako i poplatkov), bolo potrebné aj v tomto prípade vyhodnotiť preukázaný
skutkový stav a následne ho podriadiť pod relevantné ustanovenia právnych predpisov (§ 7 ods. 1 v
spojení s § 11 ods. 2 ZoSÚ), k čomu podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
nedošlo. Žalobca v obsahu podaní poukazoval na rozhodovaciu prax (aj) súdnych autorít (SDEÚ, NS
SR, tiež odvolacieho súdu ako aj orgánu dozoru NB SR), ktoré svojimi právnymi výkladmi vytvárajú

právny (samozrejme nie skutkový) rámec postupu pri hodnotení toho, či veriteľ pred uzatvorením Zmluvy
postupoval v súlade s ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ a podľa názoru žalobcu tvoria akýsi rámec obsahu princípu
právnej istoty v tom, že v každej veci (teda aj v žalobcovej) budú tieto výklady aplikované resp. postup
veriteľa s prihliadnutím na základné tézy v nich konštatované posudzovaný. Aj z rozhodovacej praxe
odvolacieho súdu vyplýva, že za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch,

z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je
povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Schopnosť spotrebiteľa
splácaťspotrebiteľskýúvertaktrebachápaťakosituáciu,keďvzávislostinafrekvenciisplácaniazostane
spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez
akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí

okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu
výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu
sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. (porov. napr. Rozhodnutia Krajského súdu
v Trnave v konaniach pod sp. zn. 9CoCsp/88/2020 z 26.5.2021, sp. zn. 23CoCsp/8/2021 z 27.4.2021,
tiež sp. zn. 10CoCsp/6/2022). Na základe uvedeného postup veriteľa možno rozdeliť oblastne a to na

skúmanie príjmov a výdavkov spotrebiteľa pred poskytnutím spotrebiteľského úveru.
A: Skúmanie príjmov
Súd v rozhodnutí (bod 83.) konštatoval, že neboli preukázané tvrdenia žalobcu o tom že by
žalovaná nepostupovala s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, ktorá povinnosť jej vyplýva z § 7 ZoSÚ, nakoľko žalovaná preukázala zistenia

jednak z Registra nebankových informácií o dvoch nesplatených záväzkoch z úveru vo J., G., ktoré
bol povinný žalobca splácať splátkami spolu vo výške 335 eur mesačne a výplatných pások žalobcu.
Z uvedeného záveru súdu vyplýva, že tento záver vo výroku I. a II. rozhodnutia oprel o zistenia, že
žalovaná v tomto konaní deklarovala, že pred poskytnutím úveru zo Zmluvy v rámci plnenia povinnostívyplývajúcich veriteľovi z ustanovenia § 7 ZSÚ, disponovala údajom o príjme žalobcu v podobe 2
výplatných pások a údajom o dvoch existujúcich záväzkoch evidovaných vo vzťahu k žalovanému.
Žiadne ďalšie zisťovania zo strany žalovanej preukázané právne relevantným spôsobom neboli. Žalobca

závery súdu považuje za celkom nesprávne odporujúce obsahu zákonného ustanovenia § 7 ZoSÚ
a to z nasledujúcich dôvodov. Národná banka Slovenska vydala vo svojom opatrení zo dňa 13.
decembra 2016 metodiku na výpočet Ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať úver na bývanie
(zverejnené k 20.12.2016 a účinné k 1.1.2017; Oznámenie o vydaní opatrenia: Zbierka zákonov SR,
vydaná dňa 28.12.2016, oznámenie č. 373/2016 Z. z.) (ďalej ako „Opatrenie“). Z ustanovenia § 3

Opatrenia vyplývajú požiadavky na predkladanie dokladov o príjmoch spotrebiteľa a overovanie údajov
o príjmoch spotrebiteľa o. i. ide o: informácie z platobného účtu spotrebiteľa vedeného u veriteľa,
ktorý je bankou, zahraničnou bankou alebo pobočkou zahraničnej banky, pričom za externé zdroje
informácií o príjme spotrebiteľa považujú najmä - potvrdenie o príjme spotrebiteľa od zamestnávateľa
nie staršie ako tri mesiace, výpis z platobného účtu spotrebiteľa, ktorý nie je vedený u veriteľa, a na
ktorý je pravidelne poukazovaný príjem spotrebiteľa, pracovná zmluva v znení neskorších dodatkov,

ktoré údaje o príjme spotrebiteľa sa overujú u zamestnávateľa alebo prostredníctvom iných zdrojov
nezávislých od spotrebiteľa. Žalovaná síce teda v priebehu tohto súdneho konania predložila žalobcove
výplatné pásky za mesiac september a október 2017, avšak nepredložila – ale ani len netvrdila, že by
za účelom preverenia žalobcom deklarovaného príjmu od žalobcu (či inak) informácie dožiadala alebo
tieto preverila akýmkoľvek spôsobom podľa obsahu ustanovenia § 3 Opatrenia. Preto pokiaľ žalovaná

v konaní preukázala zisťovanie príjmu výplatnými páskami žalobcu, t. j. že jej právny predchodca
disponoval informáciou o výške čistého príjmu žalobcu 745,80 eur - tento príjem žalobcu nebol overený
žiadnym z vyššie označených postupov a to ani dopytom na zamestnávateľa ani dopytom na sociálnu
poisťovňu. Z vykonaného dokazovania preto podľa názoru žalobcu vyplynulo, že veriteľ (žalovaná)
príjem dlžníka (žalobcu) dostatočne preukázaný nemal. Nejde však o jedinú vadu postupu žalovanej.

Podľa názoru žalobcu, z predložených dôkazov je zrejmé, že veriteľ skúmal povrchne (v podstate vôbec)
len príjem žalobcu, ale rovnako povrchným a nedostatočným spôsobom pristupoval i ku skúmaniu
výdavkov žalobcu. Pri skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby
splnil povinnosť odbornej starostlivosti. Pritom z argumentácie a dôkazov predložených žalovanou v
tomtokonaníjednoznačnevyplýva,žedôkazyvtejtosúvislostizostranyžalovanejposkytnuténeboli,tak

ako žalovaný neuviedol vôbec žiadne tvrdenia o tom, že by sa na výdavky žalobcu dopytoval. Žalobca
v podaní z 22.8.2020 v reakcii na tvrdenia žalovanej uviedol, že pokiaľ žalovaná poukazuje na obsah
žiadosti (a údajne údaje v nej žalobcom vyplnené) ide len o ničím nepodložené a nepreukázané tvrdenie
žalovanej,ktoránadôkazpravdivostinepredložilažiadnužiadosťžalobcu–dočasuvydaniarozhodnutia
sa na tomto stave podľa vedomostí žalobcu nič nezmenilo, čoho dôkazom je i to, že ani súd v rámci

vykonaného dokazovania, či odôvodnenia rozhodnutia neopiera svoje úvahy o dôkaz, ktorý by žalovaný
v súvislosti s dopytom na žalobcu ohľadne informácií vykonal lež o dedukcie a pravdepodobnosti,
čo je bez ďalšieho podľa názoru žalobcu v rozpore s ust. § 220 CSP. Z tvrdení žalovanej v tomto
konaní preukázateľne vyplýva (odpor žalovanej z 30.7.2020), že pri posudzovaní výdavkov žalobcu
vychádzal (len) zo sumy životného minima v čase posudzovania žiadosti o úver vo výške 199,48 eur

a sumy životného minima na 2 nezaopatrené deti vo výške 91,06 eur. Zo Zmluvy ani iného dôkazu
však nevyplynulo, že by žalovaná zisťovala priemerné mesačné výdavky žalobcu na živobytie (SIPO,
strava, doprava do práce, lieky, telekomunikačné služby a pod.) a je zrejmé, že toto zisťovanie bez
ďalšieho nahrádza (nahradila) údajom o životnom minime. Uvedené podľa názoru žalobcu jednoznačne
svedčí o ignorovaní zákonnej povinnosti dodávateľa úverových produktov na finančnom trhu. Z ust. §

7 ods. 27 veta posledná ZoSÚ (účinné ku dňu 9.11.2017) síce vyplýva, že náklady na zabezpečenie
základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť je
nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem
spotrebiteľa, nie sa tejto zákonnej povinnosti zbaviť odkazom na životné minimum, nakoľko to nie je
ratio zákona a tento postup nezohľadňuje individuálnosť životnej situácie toho - ktorého spotrebiteľa a

jeho rodiny. Tento postup dodávateľa na úverovom trhu, ktorý žiadnym spôsobom nezisťuje výdavky
spotrebiteľa a nahrádza ich paušálnym údajom v podobe sumy životného minima, nakoniec neplynie
ani z opatrenia NBS zo 14.11.2017 v znení účinnom od 1.1.2020 (porov. ustanovenie § 2 ods. 5) t. j.
ani z označeného opatrenia nepochybne neplynie záver ani usmernenie pre dodávateľov na úverovom
trhu, že výdavky (resp. výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb) spotrebiteľa

sa bez ďalšieho majú rovnať sume životného minima. Iba v prípade, ak by veriteľom zistené reálne
náklady spotrebiteľa na zabezpečenia základných životných potrieb boli nižšie ako suma životného
minima, tak pri výpočte ukazovateľa schopnosti splácať úver musí veriteľ vychádzať zo sumy životného
minima a nie z reálne zistených nákladov. Na tomto mieste žalobca poukazuje na to, že ide o bežnúprax žalovanú, čo vyplýva napríklad aj z rozhodovacej praxe Okresného súdu Prešov, v ktorom konaní
bol súdom posudzovaný postup preverenia úverovej schopnosti spotrebiteľa rovnakého subjektu t. j.
J. G. (kde vystupoval ako žalobca), a z ktorého vyplýva, že cit.: „ Z predložených dôkazov je zrejmé,

že veriteľ zisťoval len príjem žalovanej cez výplatné pásky, hoci jeho povinnosťou je zisťovať nielen
príjem, ale aj výdavky. Pri skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby
splnil povinnosť odbornej starostlivosti. Na výzvu súdu žalobca uviedol, že pri posudzovaní výdavkov
vychádzal zo sumy životného minima v čase posudzovania žiadosti vo výške 199,48 eur.23. Žalobca
podľa názoru súdu podcenil skúmanie výdavkov žalovanej, ak sa obmedzil na výšku sumy životného

minima na jednu dospelú osobu. Z úradnej činnosti súdu je zrejmé, že žalobca na výzvu súdu, aby
preukázal skúmanie schopnosti splácať úver spotrebiteľa vo vzťahu k výdavkovej časti uvádza, že
vychádzalzosumyživotnéhominima.Taktojevsúdenejveciataktosúdmáajvinýchprávnychveciach
žalobcu (veci vedené na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 18Csp 144/2022, 18Csp 155/2022, 18Csp
161/2022, 18Csp 146/2022, 18Csp143/2022, 18Csp 153/2022, 18Csp 158/2022, 18Csp 162/2022,
18Csp 141/2022, 18Csp 99/2022,18Csp 100/2022, 18Csp 44/2022, 18Csp 97/2022, 18Csp 45/2022,

18Csp 23/2022, 18Csp 28/2022,ďalej tiež 9Csp 100/2022 z rozsudku cit: „Zo zmluvy však vyplýva, že
žalovaný nezisťoval priemerné mesačné výdavky žalovaného na živobytie (SIPO, strava, doprava do
práce, lieky, telekomunikačné služby a pod.) a súdu je zároveň známe, že toto zisťovanie v divíziách
Consumer Finance Holding a Quatro bez ďalšieho nahrádza údajom o životnom minime.“). Uvedené
svedčí o ignorovaní zákonnej povinnosti dodávateľa úverových produktov na finančnom trhu.“ (porov.

Rozhodnutia Okresného súdu Prešov v konaní pod sp. zn. : 18Csp/113/2023 z dňa 25. 03. 2024).
Napokon, aj podľa Odporúčania NBS č. 1/2014 zo 7. októbra 2014 v oblasti politiky obozretnosti na
makroúrovni k rizikám spojeným s vývojom na trhu retailových úverov, ukazovateľom schopnosti klienta
splácať úver (na ktoré žalobca i poukazoval už v žalobnom návrhu) je ukazovateľ finančnej rezervy
domácnosti klienta, ktorý zohľadňuje príjmy domácnosti, bežné životné náklady typické pre domácnosť

žiadateľa o úver (najmä výdavky na bývanie, energie, telekomunikačné služby, poistenie, výdavky
osobnej spotreby, výdavky na starostlivosť o deti, výdavky stanovené zákonnými požiadavkami a pod.)
a výdavky domácnosti vyplývajúce zo všetkých jej finančných záväzkov vrátane novo poskytovaného
úveru. Avšak aj tento poukaz žalobcu ostal súdom celkom bez povšimnutia.
Žalovaná v tomto konaní nepredložila žiadny dôkaz o tom, že pred poskytnutím úveru by sa žalobcu na

výdavky dopytovala – nepredložila žiadnu žiadosť, prípadne žiadny dotazník či vyhlásenie spotrebiteľa
a ani Zmluva nedáva odpoveď na uvedenú otázku. Žalovaná pri výdavkoch vychádzala len zo sumy
životného minima v spojení s ním zisteným úverovým zaťažením a nezohľadnila náklady na bývanie,
dopravu, domácnosť, prípadne iné výdavky (lieky, bývanie, strava, ošatenie, telekomunikáciu), len
vzala do úvahy aj sumu splátky 62,57 eur. Zo žiadneho dôkazu v tomto konaní teda nevyplýva, aké

boli reálne náklady žalobcu na domácnosť, pritom je dôležité poukázať tiež na to, že s údajom o
výdavkoch žalobcu (viď úvodná časť Zmluvy) na telekomunikačné služby (paušál) žalovaná nie len
že nepočítala (odpor žalovanej z dňa 30.07.2020), dokonca nezískala ani len predstavu o tom, akú
sumu tento mesačný náklad vo výdavkoch žalobcu predstavuje. Za dostatočné sa pritom považujú
iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o

žiadateľovej finančnej situácii. Spôsob, akým žalovaná posudzovala schopnosť žalobcu splácať úver,
nebol podľa názoru žalobcu spôsobilý objektívne vytvoriť pravdivý obraz o žalobcovej finančnej situácii,
pričom porušenie tejto povinnosti bolo v intenzite hrubého porušenia, a teda došlo k hrubému porušeniu
základnej povinnosti žalovanej posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť žalobcu splácať úver.
Podľa názoru žalobcu všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne preukazujú hrubé porušenie povinnosti

veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (§ 11 ods.
2 ZoSÚ). Žalovaná nezisťovala, teda následne ani nevyhodnotila a ani neoverila informácie o bonite
klienta, z ktorých by bola schopná zistiť objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Nedôsledne
zisťovala, a preto ani nezohľadnila výdavky žalobcu, aj keď mala objektívnu možnosť si ich pred
poskytnutím úveru overiť. S poukazom na uvedené má preto žalobca za to, že žalovaná nepreukázala,

že by pôvodný veriteľ pred poskytnutím úveru splnil povinnosť podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ s odbornou
starostlivosťou posúdiť schopnosť žalobcu splácať poskytnutý úver. K záverom súdom vysloveným v
bode 83 rozhodnutia v tom, že preto že žalobca mal odmietnuť pri uzatváraní Zmluvy poskytnúť veriteľovi
súhlas s prístupom do Spoločného registra bankových informácií (SRBI), čo malo znemožniť veriteľovi
získať informácie o žalobcovi z registra bankových informácií, a preto veriteľ podľa názoru súdu nemal

už žiadnu zákonnú možnosť preveriť v registri bankových informácií, či žalobca je alebo nie je dlžníkom
niektorej z bánk – žalobca uvádza, že si nie je vedomý skutočnosti že by mal žalovanej tento prístup
odmietať. Žalobca síce rozumie obsahu elektronicky vyplneného formuláru (ako aj časti vyznačenej
krížikomoodmietnutíprístupukoznačenýminformáciám),avšakkategorickypopieražebyišloocielenéúmyselné konanie na strane žalobcu tak ako to prezentuje súd v obsahu odôvodnenia rozhodnutia
(z logiky veci totiž vyplýva, že by predsa žalobca v tomto konaní nepoukazoval na bankové úvery,
ktorými bol v čase uzatvorenia Zmluvy zaťažený vediac, že veriteľovi tieto zistenia neumožnil). Žalobca

uvádza, že k uvedenému zrejme došlo v procese zmluvnej kontraktácie, keď bol sprostredkovateľom
formulár elektronicky vyplnený – a žalobcovej pozornosti uvedená časť formulára ušla. Na tomto
mieste žalobca dáva do pozornosti odvolaciemu súdu, že bolo preukázané (bod 22. rozhodnutia), že
žalovaná disponovala i informáciou z NRKI o tom, že žalobcovi bolo odmietnutých celkom 13 žiadostí
žalobcu o spotrebný alebo osobný úver, z ktorých niektoré podal žalobca ako spolužiadateľ, 1 žiadosť o

hypotekárny úver bola odvolaná, 3 žiadosti o spotrebný úver boli odvolané, 2 žiadosti o kontokorentný
úver boli odmietnuté, a odmietnuté boli aj 2 žiadosti o kreditné karty splátkové. (Príloha k odporu
žalovanej z 30.7.2020 ). Bez bližšieho skúmania dôvodov odmietnutí, je bez pochybností zrejmé jednak
to,žeakžalobcoviposkytovateliaúverov15krát(!)odmietliposkytnúťžalobcovinajehožiadosťfinančné
prostriedky – rozhodne nejde o bežnú situáciu, ktorá by nevyžadovala zvýšenú pozornosť veriteľa pri
skúmaní bonity žiadajúceho spotrebiteľa ako aj to, že ide o významnú indíciu pre žalovanú o tom, že

je potrebné sa (najmenej) spotrebiteľa dopytovať na jeho finančné záväzky u existujúcich veriteľov,
resp. dožiadať spotrebiteľa o ďalšie informácie preto, aby mohol s odbornou starostlivosťou vyhodnotiť
aktuálnu situáciu spotrebiteľa, najmä to či bude schopný ďalší úver splácať. Uvedené (teda odmietnutie
prístupu do databázy SRBI) však nebolo prekážkou pre žalovanú aby si od spotrebiteľa dožiadala
informácie i v tejto súvislosti t. j. aby skúmala výdavky žalobcu (do ktorej časti patrí i úverové zaťaženie

spotrebiteľa). Žalovaná si s poukazom na bod 27 a 28 rozsudku SDEÚ C-449/13 musí byť vedomá
nevyhnutnosti zbierania a uchovania dôkazov o splnení svojich informačných povinností a povinnosti
poskytnúť vysvetlenia ako aj skutočnosti, že len ničím nepodložené prehlásenie spotrebiteľa nemôže
byť samé o sebe kvalifikované ako dostatočné, pokiaľ ak nie je podoprené žiadnymi dokladmi. (porov.
rozhodnutie SD EÚ vo veci C-449/13, CA Consumer Finance, Ingrid Bakkaus, et. al. z 18. 12. 2014,

na ktoré žalobca i v podaní z dňa 22.08.2020 poukazoval, a ktorými sa konajúci súd necíti byť viazaný
– bod 87. Rozhodnutia); subjektívne úvahy súdu o akomsi úmyselnom konaní žalobcu, ktorým mal
zamlčiavať informácie pred žalovanou, žalobca kategoricky popiera. Nie je žalobcovi zrejmé, na základe
akého dôkazu k takému (svojvoľnému) záveru súd dospel, pretože pokiaľ teda aj súd také závery
vyslovil alebo pokiaľ žalovaná v predmetnej veci tvrdila, že jej žalobca tento údaj (o bankových úveroch)

zatajil, bolo na žalovanej aby túto skutočnosť aj preukázala, napr. tak, že by súdu poskytla podpísané
písomné vyhlásenie žalobcu, že nemá žiadne bankové úvery, resp. by navrhla vykonanie iného dôkazu.
V uvedenej súvislosti však rovnako žiadny dôkaz predložený nebol. Ide preto o ničím nepreukázaný
záver súdu resp. subjektívnu úvahu súdu bez opory vo vykonanom dokazovaní a obsahu súdneho spisu.
Uvedené závery súdu sú i v rozpore s elementárnou logikou, keď v tomto konaní nebol predložený

žiadnydôkazopreverenívýdavkovžalobcu–žalobcapretonemoholžiadneinformáciezamlčať,pretože
žalovanej poskytol len tie informácie, na ktoré sa žalovaná dopytovala – Inak povedané, ak sa žalovaná
na informácie ohľadom úverovej zaťaženosti žalobcu nedopytovala – žalobca v tejto súvislosti nemohol
žalovanú zavádzať/klamať a pod.; Spoločný register bankových informácií (SRBI), ktorý zhromažďuje
informácie o úveroch a dlžníkoch z podnikateľskej sféry od všetkých slovenských bánk a pobočiek

zahraničných bánk pôsobiacich na Slovensku – je len jedným zo zdrojov (nie jediným) týchto informácii.
Preto, aj ak žalovaná nedisponovala súhlasom žalobcu do tohto registra – tým neboli dotknuté ostatné
možnosti veriteľa postupovať v súlade s ust. § 7 ods. 1 ZoSU. Skúmanie výdavkov len nahliadnutím
do databáz banky a úverových registrov nie je (nebolo by) podľa žalobcu dostatočné, pretože záväzky
klienta nemusia vyplývať z verejných databáz, môže sa jednať o súkromné pôžičky. Tieto databázy

nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie možno zarátať aj bežné mesačné výdavky
súvisiace s domácnosťou. Úvaha súdu (v bode 84. rozhodnutia) o tom, že od dodávateľa nemožno
spravodlivopožadovať,abytentonahrádzalpolicajnýorgán,apreverovalsikaždúinformáciuposkytnutú
mu potenciálnym klientom - spotrebiteľom, ako napríklad počet vyživovaných detí a rodinný stav, tiež že
nemožno od dodávateľa vyžadovať, aby preveroval správnosť údajov uvedených vo výplatných páskach

potenciálneho klienta jeho zamestnávateľom, t. j. ani porovnávať výšku daňového bonusu s počtom
vyživovaných detí uvedených potenciálnym klientom veriteľovi – je krajne nesprávna a v priamom
rozpore s právnou úpravou i ustálenou súdnou praxou (kam patria i rozhodnutia SD EÚ, na ktoré žalobca
v priebehu tohto konania poukazoval). Naposledy uvedené je totiž zákonnou povinnosťou veriteľa
samozrejme v rozsahu a spôsobom pre splnenie zákonnej povinnosti v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ,

pričom je potrebné poukázať na to, že SD EÚ vo veci C-449/13 o. i. uviedol, že obyčajné nepodložené
vyhlásenia spotrebiteľa ale nemôžu byť samy osebe dostatočné, ak k nim nie sú pripojené dôkazy.
Pokiaľ teda súd a/alebo žalovaná v predmetnej veci tvrdila, že jej žalobca akýkoľvek údaj zatajil (resp.
žalobca mal údajne uviesť údaj o vyživovacej povinnosti k 1 dieťaťu – čo priamo odporuje predloženémudôkazu samotnou žalovanou výplatnými páskami žalobcu, z ktorých je zrejmé že žalobca mal v tom
čase nezaopatrené deti 2), bolo na žalovanej aby túto skutočnosť aj preukázala, napr. tak, že by súdu
poskytla podpísané písomné vyhlásenie žalobcu, že má jedno nezaopatrené dieťa, resp. by navrhla

vykonanie iného dôkazu, napr. výsluchom sprostredkovateľa. V uvedenej súvislosti však rovnako žiadny
dôkaz predložený nebol. Nesprávnosť uvedenia tohto údaju preto zaťažovala sprostredkovateľa, a teda
ajžalovanúsamotnú.Bolopovinnosťoužalovanejpreukázať,žežalobcatento(aleboakýkoľvekinýúdaj)
údaj zatajil prípadne skreslil. Nie menej významnou informáciou, ktorou žalovaná rovnako disponovala
je i tá (a o ktorej žalobca súd informoval v žalobnom návrhu), že žalobca spolu s manželkou mali len

pokiaľideožalovanúnačerpanýchnajmenej5spotrebiteľskýchúverovvčasevobdobímedziaprílomaž
novembrom 2017 v súhrnnej výške 39.800 eur pričom žalovaná mimoriadne zosplatnila všetky úverové
vzťahy medzi žalobcom, manželkou žalobcu a žalovanou ku dňu 26.9.2018 a požadovala okamžitú
úhradu celého dlhu – boli manželia nútení predať nehnuteľnosť, v ktorej spolu s dvomi maloletými
deťmi existovali). Žalovaná (konajúca prostredníctvom sprostredkovateľov úverov), teda veľmi dobre
vedela aká je rodinná majetková situácia žalobcu t. j., že v čase uzatvorenia Zmluvy mal žalobca

aj s manželkou u žalovanej načerpaných niekoľko úverov, a ten ktorý je predmetom tohto konania
bol len zavŕšením v budúcnosti celkom jasne nezvládnuteľnej situácie na strane žalobcu. V uvedenej
súvislosti žalobca poukázal na obsah rozhodnutia Krajského súdu v Prešove v konaní pod sp. zn.
13CoCsp/39/2020 z 24.11.2020, z ktorého citoval: „... Odvolací súd poukazuje zároveň na rozhodovaciu
činnosť KS v Prešove sp. zn. 20Co/72/2017 „ Zámer finančného sprostredkovateľa je často presvedčiť

nebonitného klienta, ktorý má problémy s kontrolou vlastných finančných tokov a hospodárením, aby
pristúpil na úver, u ktorého je v mnohých prípadoch zjavné, že ho spotrebiteľ nebude vedieť splácať.
Finančný sprostredkovateľ je motivovaný zanedbať povinnosť skúmania spotrebiteľovej schopnosti
splácať úver vidinou peňažnej prémie za sprostredkovanie a subjekt poskytujúci úver si je vedomý, že
v prípade neschopnosti splácať majetok môže siahnuť za pomoci štátneho donútenia na majetkové

hodnoty dlžníka, napríklad obydlie. Prípadný argument zo strany veriteľa, že exekúcia majetku u
nebonitných klientom je prirodzeným následkom nedodržania povinnosti splácať úver neobstojí. Je tak
z dôvodu, že v prípade hrubého porušenia povinnosti skúmať spotrebiteľovu schopnosť splácať úver
veriteľom z dôvodu vidiny majetkových hodnôt spotrebiteľa vstupuje veriteľ do zmluvného vzťahu v zlej
viere (malé fide), keďže si je dopredu vedomý toho, že spotrebiteľ pri svojej úrovni bonity s veľkou

pravdepodobnosťou nebude môcť splácať úver. Veriteľ si je teda vedomý faktu, že hlavnou časťou
zmluvnéhoplnenia,ktorúodspotrebiteľaobdržínebudúsplátkyúveru,alepoplatkyzaomeškanieplatieb
a uspokojenie z majetkových hodnôt spotrebiteľa v dôsledku spotrebiteľovej platobnej neschopnosti. ....
Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch možno považovať
povrchné skúmanie schopnosti splácať úver bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa v

rozpore s odbornou starostlivosťou alebo účelové použitie dokladov o platobnej schopnosti spotrebiteľa
na vytvorenie zdania väčšej bonity spotrebiteľa, ako tomu v skutočnosti je, aby mu bol poskytnutý
väčší úver, ako je schopný splácať.“ A už len pre úplnosť ku konštatácii súdu (v bode 84. rozhodnutia),
že bankové aj nebankové inštitúcie poskytujúce úvery, majú prispôsobené koeficienty pre výpočet
platobnej schopnosti žiadateľa o úver, ktorý koeficient zahŕňa v sebe počet členov domácnosti a

predpokladanú minimálnu sumu mesačných nákladov pre domácnosť – žalobca uzatvára, že táto je
celkom nepreskúmateľná a nie je zrejmé ani to, kam táto úvaha súdu smerovala. Súd túto neopiera
o žiadne konkrétne informácie, či zákonné ustanovenia a neuvádza ani to akým spôsobom by mala
mať relevanciu v prejednávanej veci resp. na posudzovaný prípad. Za krajne neprípustné žalobca
považujeito(bod84.rozhodnutia),abysúdvobsahuodôvodneniarozhodnutiavychádzalzoskutkových

okolností konania vedeného Okresným súdom Trnava pod sp. zn. PN-15Csp/39/2020, ktoré sa síce
týkalorovnakýchstránsporu,avktoromkonanísasúdrovnakopodľanázoružalobcudopustilporušenia
práva na spravodlivý proces žalobcu, a v ktorom konaní súd nedostatočne zistil skutkový stav veci,
keď vytváral závery elektrickým výberom dôkazov a voči ktorému rozhodnutiu žalobca podal v zákonom
stanovenej lehote odvolanie – pretože v prejednávanej veci bol daný diametrálne odlišný skutkový

základ (totiž žalovaný v označenom konaní dokázal predložiť výpis z osobného účtu žalobcu, tiež
opakované dopyty na sociálnu poisťovňu ohľadom príjmov žalobcu), ale i preto, že podľa názoru
žalobcu sa súd v označenom konaní dopustil porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces aj tým,
že nebol zistený skutkový stav veci a závery súdu v ňom vyslovené rovnako ako i v tomto konaní
nemajú oporu v obsahu spisu a vykonanom dokazovaní. K záverom súdu obtiahnutých v bode 85. bode

rozhodnutia, ktoré vo svoje podstate v stručnosti kopírujú úvahy súdu vyslovené v bodoch 83, 84, 86,
91, 92 rozhodnutia, a ku ktorým žalobca už argumentačný postoj (z hľadiska nesprávneho právneho
posúdenia ako aj nepreskúmateľnosti rozhodnutia) vyššie zaujal, pričom k úvahám súdu založeným len
na subjektívnych domnienkach súdu žalobca konštatuje, že súd je viazaný kogentným ustanovením §220 CSP, ktoré jasne určuje princípy odôvodňovania súdnych rozhodnutí, kde podľa názoru žalobcu
niet priestoru pre vytváranie/dotváranie skutkového stavu veci a vôbec nie na jednostranné selektívne
vyhodnotenie dôkazov. Uvedené si žalobca dovolí podporiť poukazom na rozhodovaciu prax Ústavného

súdu SR o ústavných požiadavkách na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a na ktorej praxi sa ani
v čase vyhotovenia tohto podania nič nezmenilo, a ktoré žalobca považuje za priliehavé k vadám
ním napádaného rozhodnutia (I. ÚS 243/07, I. ÚS 146/08, III. ÚS 307/2012, III. ÚS 11/2011, I. ÚS
114/08, I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). Uvedeným požiadavkám vysloveným Ústavným
súdom SR v označených rozhodnutiach, však podľa názoru žalobcu žalobcom napádane rozhodnutie

nezodpovedá. Ako na to už žalobca vyššie poukázal, celkom zjavná ľahkovážnosť žalovanej pri
poskytovaní úverov žalobcovi sa prejavila v tom, že žalobca sa s manželkou) dostali do takej špirály
dlhov, ktorá vyústila do stavu, že museli predať svoje obydlie, aby sa zachovali zodpovedne a dlhy
žalovanej v celku aj s príslušenstvom uhradili. Žalovaná preukázateľne poskytovala žalobcovi (a jeho
manželke) spotrebiteľské úvery nezodpovedne, bez odbornej starostlivosti, čo ich priviedlo do veľmi
ťaživej životnej situácie. Žalovaná inkasovala odplatu z úverov bez akejkoľvek zodpovednosti na tomto

stave, pričom je zrejmé že si je prinajmenšom vedomá tejto skutočnosti, nakoľko sporové konania pred
Okresným súdom Trnava sp. zn. 6Csp/40/2020 a sp. zn. 4Csp/38/2020 (iniciované manželkou žalobcu)
skončili mimosúdnym urovnaním. Súd disponujúc označenými informáciami tieto v rámci právneho
posúdenia nijako nezohľadnil, resp. z obsahu napádaného rozhodnutia nevyplýva, že by sa s uvedeným
akýmkoľvek spôsobom vysporiadal (nevysporiadal sa so žiadnym argumentom žalobcu). Z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, resp. nevyšli počas konania najavo a opomenul zásadné skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov vyplynuli, resp. vyšli počas konania najavo, jeho skutkové zistenia sú založené na chybnom
hodnotení dôkazov, je daný logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z
prednesov strán a, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,

event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 191 CSP.
(ii.) K nesprávnemu právnemu posúdeniu náležitosti podľa § 9 písm. k/ ZoSÚ - údaje o RPMN a celkovej
čiastke,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť,vypočítanénazákladeúdajovplatnýchvčaseuzatvoreniazmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Žalobca v priebehu konania namietal, že žalobcovi bol vnútený na predtlači

formulára Zmluvy aj iný úkon - poistenie, teda že žalobca podpisom úverovej zmluvy mal súčasne
súhlasiť s doplnkovou službou - poistením, a preto s poukazom na § 2 písm. g/, h/ ZoSÚ v znení účinnom
k 9.11.2017 mali byť do celkových nákladov zahrnuté aj náklady na doplnkovú službu súvisiacu so
zmluvou o spotrebiteľskom úvere, teda aj poistné. Uvedené plnenie poistného sa potom nepochybne
malo premietnuť aj v celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom ako aj to, že poistenie, tak ako bolo v

predmetnej úverovej zmluve „dojednané“, nezodpovedá ust. § 788 a nasl. O.z. o poistných zmluvách,
keď nie je zrejmá ani výška poistnej sumy a ani poistná doba, tiež to že v dôsledku toho, že žalovaná
nezapočítala náklady spojené s doplnkovou službou – poistným tiež do výpočtu RPMN, je zrejmé, že i
RPMN v Zmluve je uvedená nesprávne, v neprospech spotrebiteľa, čo je ďalším dôvodom bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Žalobca v súhrne namietal, že nezákonný postup žalovanej

mal teda podstatný vplyv na obsah podstatných náležitostí Zmluvy s dopadom na správnosť údajov,
predovšetkým RPMN, celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom, ktoré údaje sú spôsobilé podstatne
ovplyvniť ekonomické správanie spotrebiteľa. Na žalovanej ležalo dôkazné bremeno preukázania o
individuálnom dojednaní doplnkovej služby. Teda napríklad, že žalovaná predostrela v písomnej podobe
žalobcovi ponuku s reálnym obsahom ponúkanej služby a žalobca sa na základe znalosti veci rozhodol

tieto služby uzatvoriť, v opačnom prípade (nepreukázania uvedeného) platí záver, že podmienka nebola
individuálne dojedná a bola v zmluve predformulovaná žalovanou a náklady spojené s doplnkovou
služboujepotrebnézahrnúťnielendocelkovejčiastkysplatnejspotrebiteľom,aleivkonečnomdôsledku
do výpočtu RPMN. Teda sú odôvodnené pochybnosti o ich individuálnom dojednaní podľa § 53 ods.
2 O.z. Žalovaná však nepodporila svoje tvrdenie (o dobrovoľnosti poistného) žiadnym dôkazom o tom,

že žalobca mal záujem o uzatvorenie poistného – nebol v tomto konaní predložený jediný dôkaz o
tom, že by žalobca mal o poistné (ako doplnkovej služby) záujem, ak teda že poistné kryje riziká o
poistenie pre prípad ktorých mal mať žalobca záujem. Žalovaná rovnako nepredložila ani žiadnu poistnú
zmluvu, ktorá by spĺňala obligatórne náležitosti poistnej zmluvy vrátane písomnej formy. K zneniu bodu
II. Zmluvy - prihlášky, je potrebné uviesť, že nie je ani návrhom na uzavretie poistnej zmluvy ani poistnou

zmluvou samou. Ide podľa názoru žalobcu o zmluvu v prospech tretieho a nie poistnú Zmluvu. Zo
znenia uvedeného bodu II. Zmluvy vyplýva, že „“ V prípade zvolenia si jedného zo súborov poistenia
svojimpodpisom,zmluvyospotrebiteľskomúverezároveňpotvrdzujem,žemiboliposkytnutéinformácie
podľa § 792a Občianskeho zákonníka, že som sa oboznámi a súhlasím s RZoP a s aktuálnymi VPP,ktorými sa toto poistenie riadi a bolo mi sprostredkovateľom poistenia odporúčané, keďže kryje riziká
o poistenie pre prípad ktorých mám záujem. Ďalej súhlasím s výškou poistného za zvolený súbor
poistenia a s tým že poistné je súčasťou Splátky podľa Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a je splatné

súčasne so s Splátkou.“ “Klient má vo vzťahu k poisteniu tieto špecifické požiadavky a potreby –
nemá špecifické požiadavky.“ Zmluva bola vyplnená elektronickými prostriedkami zamestnancom (alebo
sprostredkovateľom) žalovanej, pričom už ako z povahy spotrebiteľskej zmluvy vyplýva – že táto ako
„produkt“ je vopred predpripravená – teda ide o formulárovú zmluvu používanú žalovanou v tisícoch
ďalších prípadov. Všetky listiny boli žalobcovi predložené žalovanou na podpis v deň uzatvorenia Zmluvy

a všetky (ako vyplýva z číslovania strán) tvorili celok – Zmluvu, ktorá priamo už svojim obsahom s
dojednaním poistného počítala aj so stanovením výšky splátky, rovnako v splátkovom kalendári, ktorý
bol priamou súčasťou Zmluvy. Žalobca si mal byť podľa odôvodnenia rozhodnutia vedomý svojho práva
odmietnuť poistenie, ako i povinnosti oznámiť, že nespĺňa podmienky pre vznik poistenia uvedené v
čl. II Prihlášky k poisteniu schopnosti splácať splátky pôžičky. Samotné odmietnutie poistenia resp.
nesplnenie podmienok pre vznik poistenia mal žalobca označiť krížikom, čo však zjavne nebolo možné

nakoľkoZmluvabolažalobcovipredloženálennapodpisavtejtoužbolavyznačenámožnosť–Základný
súbor poistenia A) poistenie pre prípad smrti, plnej invalidity, pracovnej neschopnosti. Inak povedané
– formálne vyznačený údaj o tom, že poistenie nie je povinné (na ktorý údaj poukázal i súd v rámci
odôvodnenia rozhodnutia) sa nie len že javil, ale vo svojom reálnom prevedení aj bol - len formálnym –
pretože žalobca touto možnosťou nedisponoval (podpisoval vyplnenú Zmluvu). Závery súdu v bode 78,

82 rozhodnutia sú preto s poukazom na vyššie uvedené celkom nesprávne. Žalobca rozhodnutie súdu
považuje za arbitrárne a nepreskúmateľné bez opory v právnom poriadku, bez aplikácie príslušných
(síce formálne uvedených v rozsudku) ustanovení, nie len ZoSÚ, rovnako O.z., pokiaľ ide o kogentnú
právnu úpravu na ochranu spotrebiteľa, ktoré je súd povinný z úradnej povinnosti skúmať bez ohľadu
na to, či spotrebiteľ uvedené v konaní namieta alebo nie. V posudzovanej veci je žalovaná subjekt s

dlhoročnou praxou v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov, ktorý v čase uzatvárania Zmluvy
bol znalý právnych predpisov regulujúcich spotrebiteľské úvery a disponoval dostatočným právnickým
aparátom, aby uzatváral zmluvy súladné s príslušnými právnymi normami vrátane splnenia povinností
veriteľa v predzmluvnej fáze (najmä preverenie úverovej bonity) – jeho zodpovednosť je objektívna.
Okresný súd sa celkom nepochopiteľne v rámci svojho rozhodnutia nie len že odklonil od potreby

splnenia požiadavky vyplývajúcej priamo zákona zo strany žalovanej (ako podnikateľského subjektu),
ale právne normy neaplikoval na konkrétny skutkový stav bez akéhokoľvek odôvodnenia rozhodol v
neprospech spotrebiteľa, resp. v prospech a na ochranu podnikateľského subjektu, ktorý porušil svojim
konaním právnu úpravu. Súd sa tak postavil celkom nepochopiteľne do pozície ochrany silnejšej strany,
atodokoncaajzacenuodkloneniasaodrozhodovacejpraxeinýchsúdov(predovšetkýmodvolacieho)a

od znenia právnej úpravy, ktorú síce v rozhodnutí uviedol, ale na Zmluvu neaplikoval. Na základe vyššie
uvedeného je možné konštatovať, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia
veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie je
nedostatočne odôvodnené, a preto je jednoznačne možné pokladať toto odvolanie žalobcu v celom
rozsahu za dôvodné.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie navrhla
z dôvodu jeho vecne správnosti potvrdiť. V súvislosti s posúdením schopnosti žalobcu splácať úver
žalobca v odvolaní namieta skúmanie príjmov a výdavkov žalobcu. Žalovaná sa stotožňuje so závermi
súdu prvého stupňa preto na tomto mieste len v krátkosti uvádza nasledovné: Ako uvádza sám žalobca

z ustanovenia § 3 Opatrenia vyplývajú požiadavky na predkladanie dokladov o príjmoch spotrebiteľa
a overovanie údajov o príjmoch spotrebiteľa pričom za externé zdroje informácií o príjme spotrebiteľa
považujú najmä - potvrdenie o príjme spotrebiteľa od zamestnávateľa nie staršie ako tri mesiace,
výpis z platobného účtu spotrebiteľa, pracovná zmluva ... . V tomto prípade odporúčanie ponúka len
demonštratívny výpočet spôsobov overenia (použité slovo najmä). Žalovanou predložené aktuálne

výplatné pásky predstavujú rozhodne komplexnejší zdroj informácií o príjme žalobcu ako napr. pracovná
zmluva alebo potvrdenie zamestnávateľa. Výplatné pásky obsahujú informáciu o hrubej mzde, čistej
mzde, prípadných zrážkach zo mzdy, kým napr. výpis z účtu obsahuje len údaj o čistej mzde a
pracovná zmluva len údaj o hrubej mzde. V ďalšej časti odvolania žalobca namieta, že predchodca
žalovanej nevykonal „audit“ domáceho rozpočtu dlžníka s ohľadom na zistenie konkrétnych výdavkov

domácnosti žalobcu. Poukázala na §7 ods. 1 ZoSU, v zmysle ktorého veriteľ pred uzatvorením zmluvy
o spotrebiteľskom úvere mal posúdiť najmä: 1. dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, 2. výšku
spotrebiteľského úveru, 3. príjem spotrebiteľa a prípadne aj 4. účel spotrebiteľského úveru. V čase
uzatvorenia Zmluvy, pred uzatvorením Zmluvy a ani od uzatvorenia Zmluvy do dnešného dňa žiadnezákonné ustanovenie, vykonávací predpis ani opatrenie Národnej Banky Slovenska nestanovovalo
povinnosť skúmať konkrétne výdavky spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázala na vyjadrenie Národnej
Banky Slovenska k tejto otázke dňa 14.3.2024 vo veci NBS-000-096-061, podľa ktorého: „výdavky

na bývanie, dopravu, telefón, internet a ostatné výdavky na domácnosť považujeme za súčasť
kategórie náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým
má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť. Je zrejmé, že zákonodarca vie, že spotrebitelia majú rôzne
výdavky, avšak s ohľadom na potrebnosť údajov a primeranosť zásahu do súkromia spotrebiteľa pri
skúmaní bonity, obmedzil rozsah nákladov, ktoré je nutné pre výpočet ukazovateľa brať do úvahy.

Do vzorca budú vstupovať iba paušalizované výdavky na základné životné potreby, najmä bežné
výdavky spotrebiteľa napr. za daný mesiac. Predmetné náklady sú spojené so životným minimom, a
to v teoretickej, ale aj praktickej rovine." Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť
úplné, presné a pravdivé údaje. V prejednávanom prípade konal ale spotrebiteľ práve opačne a nie
len že neposkytol úplné presné a pravdivé údaje, ale za účelom vylákania úveru poskytol nesprávne
údaje a získaniu správnych údajov zamedzil. Žalovaná sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa,

v zmysle ktorých takéto konanie nemožno hodnotiť v neprospech veriteľa. Žalovaný sa stotožňuje so
závermi súdu prvého stupňa, v zmysle ktorých potvrdil fakultatívnosť dojednaného poistenia v Zmluve.
Nad rámec uvedeného poukázala na nasledovné: Podľa ust. § 4 ods. 1 k/ ZoSÚ: „Veriteľ alebo finančný
agent je povinný v dostatočnom časovom predstihu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere
alebo pred prijatím ponuky o spotrebiteľskom úvere poskytnúť spotrebiteľovi v súlade so zmluvnými

podmienkami ponúkanými veriteľom alebo požiadavkami spotrebiteľa informácie o ....k/ povinnosti
uzavrieť poistnú zmluvu alebo zmluvu o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ak
uzavretie takejto zmluvy je povinné na získanie spotrebiteľského úveru alebo na jeho získanie za
ponúkaných podmienok,“ Podľa ustanovenia §4 ods. 2 ZoSÚ: „Informácie podľa odseku 1 je veriteľ
alebo finančný agent povinný poskytnúť prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o

spotrebiteľskom
úvere, ktorý je uvedený v prílohách č. 3 a 4, a to v listinnej podobe alebo v podobe zápisu na
inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Pre odstránenie pochybností spotrebiteľa
či je povinný pre získanie úveru alebo získanie úveru za ponúkaných podmienok uzavrieť poistenie
na zabezpečenie spotrebiteľského úveru, stanovil zákonodarca exaktnú formu toho, ako a kde je

veriteľ povinný túto informáciu spotrebiteľovi poskytnúť. V zmysle ZoSU musí byť táto informácia
vyjadrená v bode 3. formulára Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorý je
prílohou č.3 ZoSU. Zo žiadneho ďalšieho ustanovenia Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ani jej celkového
znenia fakultatívnosť alebo obligatórnosť poistenia vyplývať nemusí. Akékoľvek požiadavky žalobcu
pre ďalšie vyjadrenie toho či bol povinný pre získanie úveru alebo získanie úveru za ponúkaných

podmienok uzavrieť poistenie by predstavovali extenzívny výklad ZoSU a ukladanie povinností, ktoré
zákon nestanovuje. V prejednávanom prípade z bodu 3 formulára Štandardné európske informácie
o spotrebiteľskom úvere vyplýva nasledovné: Na získanie spotrebiteľského úveru alebo na získanie
spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok sa musí uzavrieť: -poistná zmluva alebo zmluva o
zabezpečení záväzku spotrebiteľa, ak uzavretie takejto zmluvy je povinnou na získanie spotrebiteľského

úveru alebo na jeho získanie za ponúkaných podmienok - Nie. V zmysle uvedeného má za to, že v
prípade Zmluvy je fakultatívnosť poistenia vyjadrená zákonom predpísaným spôsobom. Nad rámec
požiadaviek zákona ale žalovaný vyjadril fakultatívnosť aj v samotnej Zmluve, s čím sa súd prvého
stupňa stotožnil.

4. Žalobca k vyjadreniu žalovanej uviedol, že v prvom rade považuje za dôležité poukázať vo vzťahu k
tvrdeniam žalovanej v súvislosti s postupom s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, na to že
žalovaná v rámci procesnej obrany v priebehu tohto konania argumentuje podľa vhodnosti, totiž
- súd v bode 6 napádaného rozhodnutia vychádzal z tvrdení žalovanej a uviedol, že cit.:“ Ku skúmaniu
schopnostižalujúcehospotrebiteľasplácaťúveruviedlažalovaná,žebonituklientapriuzatváranízmluvy

si overoval veriteľ dopytom do NRKI a z výplatných pások predložených žalobcom pri uzatváraní zmluvy,
ktorými deklaroval výšku svojho príjmu sumou 745,- eur mesačne. Veriteľ vychádzal zo životného
minima na jednu fyzickú osobu, zo životného minima na nezaopatrené deti, zo splátok podľa registra
NRKI v sume 335,- eur, a zo splátok podľa predmetného úveru vo výške 66,76 eura mesačne. Po
odpočítaní finálnych nákladov, životného minima a životného minima na nezaopatrené dieťa, keďže

žalobca vo svojej žiadosti uviedol jedno nezaopatrené dieťa, od príjmov klienta, bola jeho výsledná
platobná kapacita 120,26 eura, a teda žalobca nemal problém ani po tejto stránke získať úver“
- z bodu 17 napádaného rozhodnutia vyplýva, že cit.: „Na pojednávaní dňa 12.3.2024 predniesol právny
zástupca žalovanej konajúcemu súdu, okrem iného, že existujú aj tzv. 13. a 14. mzdy a odmeny, ktorénemôžu byť zohľadnené v septembrovej alebo v októbrovej výplatnej páske, a preto bolo namieste
zdokladovať príjem žalobcu detailnejšie, než iba výplatnou páskou za mesiace september 2017 a
október 2017.“

- z aktuálneho vyjadrenia žalovanej k odvolaniu žalobcu už ale vyplýva, že cit.: „ Žalovanou predložené
aktuálne výplatné pásky predstavujú rozhodne komplexnejší zdroj informácií o príjme žalobcu ako napr.
pracovná zmluva alebo potvrdenie zamestnávateľa. Výplatné pásky obsahujú informáciu o hrubej mzde,
čistej mzde, prípadných zrážkach zo mzdy, kým napr. výpis z účtu obsahuje len údaj o čistej mzde a
pracovná zmluva len údaj o hrubej mzde.“

Z takto prezentovaných prejavov žalovanej vyplýva, že disponovala informáciou o tom, že žalobca mal
v čase uzatvorenia Zmluvy dve nezaopatrené deti, vo vzťahu ku ktorým má vyživovaciu povinnosť. Z
neznámych a v tomto konaní žalovanou nevysvetlených dôvodov, však žalovaná vo svojich výpočtoch
(podľa tvrdení žalovanej) vzala do úvahy vyživovaciu povinnosť žalobcu len vo vzťahu k jednému dieťaťu
vyplývajúcu zo žiadosti spotrebiteľa o spotrebiteľský úver. Treba ale na tomto mieste uviesť, že žiadosť
nie je svojou podstatou ničím iným ako nepodložené prehlásenie spotrebiteľa.

Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci C-449/13, CA Consumer Finance, Ingrid Bakkaus, et. al. z
18. 12. 2014, uviedol, vykladajúc čl. 8 Smernice 2008/48/ES okrem iného to, že poskytovateľ úveru musí
v každom jednotlivom prípade s prihliadnutím ku konkrétnym okolnostiam zvážiť, či sa jedná o príslušné
informácie a či sú tieto informácie dostatočné pre posúdenie úveru schopnosti spotrebiteľa. V tomto
ohľade sa dostatočne uvedených informácií môže líšiť od okolností, za ktorých dôjde k uzavretiu zmluvy

podľa osobnej situácie spotrebiteľa alebo podľa čiastky úveru uvedenej v tejto zmluve. Toto posúdenie
je možné vykonať pomocou dokladov o finančnej situácií spotrebiteľa, ale nie je možné vylúčiť, aby
poskytovateľ úveru zohľadnil prípadne skôr získané znalosti o finančnej situácií záujemcu o úver. Avšak
len ničím nepodložené prehlásenie spotrebiteľa nemôže byť samé o sebe kvalifikované ako dostatočné,
pokiaľ nie sú podoprené žiadnymi dokladmi.

Ak by teda žalovaný postupoval s odbornou starostlivosťou (čo nepostupoval) – nemohol pri preverovaní
schopnosti žalobcu splácať ďalší ním žiadaný úver z údajov žiadosti, ale len z informácií vyplývajúcich
z výplatných pások (pretože žalovaný iné zisťovania nevykonal), ktoré žalobca žalovanému predložil,
a ktoré sám žalovaný v aktuálnom podaní považuje za dostatočný zdroj informácií o príjmoch žalobcu
a to napriek tomu, že v skoršom štádiu tohto konania - informačnú relevanciu výplatných pások sám

spochybnil. Rovnako je vhodné akcentovať na skutočnosť (s prihliadnutím na prezentované názory
SD EÚ vo veci C-449/13), že žalovaný ako poskytovateľ úveru mal zohľadniť skôr získané znalosti
o finančnej situácií žalobcu, ktorý ako to už bolo žalobcom opakovane prezentované, mal v čase
uzatvorenia Zmluvy so žalovaným relatívne bohatú úverovú históriu. Je teda zrejmé, že poskytovateľ
úveru musí v každom jednotlivom prípade získať informácie dostatočné pre posúdenie schopnosti

spotrebiteľa splácať úver a výpočet spôsobov v akomkoľvek predpise je (môže byť) z logických
dôvodov len demonštratívny - nakoľko výpočet taxatívny, by veriteľa celkom neopodstatnene mohol
(a pravdepodobne i obmedzoval) obmedzovať v plnení zákonnej povinnosti v zmysle ust. § 7 ods. 1
ZoSÚ. Pokiaľ aj žalovaný poukazuje na obsah vyjadrenia Národnej Banky Slovenska k tejto otázke zo
14.3.2024 vo veci NBS-000-096-061, žalobcovi sa toto vyjadrenie NBS nepodarilo dohľadať, ale javí

sa že žalovaná tým mienila poukaz na to, že by mohlo byť postačujúce (pokiaľ ide o stranu výdavkov
spotrebiteľa) vychádzať z údajov o sumách životného minima. Žalobca sa v podanom odvolaní rozsiahlo
vyjadrilkuskutočnostiamtýkajúcichsazlyhaniažalovanejvtom,žepreduzatvorenímZmluvysažalobcu
na relevantné informácie (výdavky žalobcu) nedopytovala a teda o tomto údaji nemala vôbec žiadnu
predstavu – vôbec. Žalobca tiež poukázal na relevantnú rozhodovaciu prax ako aj stanoviská orgánu

dohľadu (NBS) v tejto otázke, pričom súhrne možno konštatovať, že tak ako NBS i súdna prax odmieta
že by sa výdavky (resp. výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb) spotrebiteľa
mala bez ďalšieho rovnať sume životného minima. Uvedené je akceptované za predpokladu, že ak by
veriteľom zistené reálne náklady spotrebiteľa na zabezpečenie základných životných potrieb boli nižšie
ako suma životného minima, tak pri výpočte ukazovateľa schopnosti splácať úver musí veriteľ vychádzať

zo sumy životného minima a nie z reálne zistených nákladov. Skúmanie výdavkov len nahliadnutím do
databáz banky a úverových registrov nie je dostatočné, pretože záväzky klienta nemusia vyplývať z
verejných databáz. Tieto databázy nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie možno
zarátať aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem
výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver.

Žalovaná v tomto konaní nepredložila žiadny dôkaz o tom, že by sa žalobcu na výdavky dopytovala a
ani zo Zmluvy nevyplývajú žiadne údaje o výdavkoch, s výnimkou jediného, ktorý žalovaná do úvahy pri
výpočtoch ani nevzala. Niet podľa názoru žalobcu pochybností o tom, že žalovaná neskúmala výdavky
spotrebiteľa na zabezpečenie základných životných potrieb, pretože ak v Zmluve uvádza mobilné číslo(Typ telefónnej služby: paušál) spotrebiteľa, tak minimálne náklad s jeho používaním spotrebiteľ má,
rovnakoakotakžijevdome/byte,tzn.žesaminimálnemusípodieľaťnanákladochspojenýchsužívaním
nehnuteľnosti a taktiež musí z niečoho žiť, teda mať výdavky na stravovanie, ošatenie, čo žalovaná

vôbec neskúmala.
Podľa § 2 ods. 5 Opatrenia NBS č. 10/2017 sa výška nákladov na zabezpečenie základných životných
potriebspotrebiteľaurčujenajmenej(dolnáhranica)vovýškesumyživotnéhominimaspotrebiteľa,avšak
uvedené ustanovenie nezbavuje povinnosti veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ zisťovať reálne náklady
spotrebiteľanazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotrieb.Veriteľjevkaždomprípadepovinnýzisťovať

reálne náklady spotrebiteľa, čo v danom prípade žalovaná vôbec žiadnym spôsobom nepreukázala.
Avšak, aj za predpokladu, že by sme vychádzali z premisy naznačenej žalovanou – žalovaná i za
takého stavu preukázateľne hrubo porušila príkaz zákonodarcu v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 ZoSU.
Bolo preukázané, že žalobca v čase uzatvorenia Zmluvy disponoval príjmom 748,68 eur; bol povinný
splácať dlh vo výške 335 eur mesačne (viď bod 13. napádaného rozhodnutia); mal dve vyživovacie
povinnosti (údaj vyplývajúci priamo z výplatných pásoch žalobcu – viď daňový bonus 42,82 eur -

v roku 2017 predstavoval daňový bonus na jedno dieťa 24,41 eur/mesačne); Potom: 748,68 eur –
335 eur – životné minimum na 2 nezaopatrené deti t.j. 182,12 eur (v čase uzatvorenia Zmluvy na
1 nezaopatrené dieťa predstavovalo sumu 91,06 eur) – 199,48 eur životné minimum jednotlivca, t.j.
plnoletej fyzickej osoby, predstavuje sumu 199,48 eur/ mesačne = 32,08 eur je finančný zostatok
použiteľný žalobcom pre splácanie ďalšieho žalovanou poskytovaného úveru, od ktorej sumy ale nie

je odpočítaný mesačný náklad žalobcu na telefonické služby mesačným paušálom. Výška mesačnej
splátky na Zmluvu predstavovala sumu 62,57 eur. Žalovaná, pokiaľ by bola postupovala s odbornou
starostlivosťou – nemohla za žiadnych okolností žalobcovi úver poskytnúť, pretože z údajov, ktoré mala
žalovaná preukázateľne k dispozícii jasne a jednoznačne vyplývalo, že žalobcova ekonomická situácia
možnosť načerpania ďalšieho úveru vylučovala.

Cieľom ust. § 7 a 11 ods. 2 ZoSU je, že veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať
na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na
základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať.
Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami
spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne

taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej
dodávateľovi v ust. § 7 ods. 1 ZoSU nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna
situáciaspotrebiteľa,aleakýmspôsobomžalovanápristupovalakzisťovaniuahodnoteniubonityklienta.
Na základe uvedeného, podľa názoru žalobcu nesprávne postupoval súd prvej inštancie, pokiaľ na
podklade vykonaného dokazovania, ktoré umožňovalo jediný záver, a to ten že žalovaná bonitu

spotrebiteľa fakticky vôbec neskúmala v dôsledku čoho hrubo porušila povinnosti žalovanej vyplývajúce
z ust. § 7 ods. 1 ZoSU, žalobu zamietol, nakoľko bolo možné urobiť iba záver o tom, že úver poskytnutý
žalobcovi žalovanou je bezúročný a bez poplatkov.
Žalovaná v žiadnom smere nereflektuje na obsah podaného odvolania ako i argumentáciu uvádzanú
žalobcom už od podania žalobného návrhu a poukazuje na obsah formulára Štandardné európske

informácie o spotrebiteľskom úvere v bode 3, ktorý má preukazovať fakultatívnosť poistenia. Žalobca
preto, aby skôr uvádzanú argumentáciu (aj v podanom odvolaní) opätovne neprezentoval tejto sa v
celom rozsahu pridržiava a tvrdí, že poistné nebolo možné odmietnuť a to s poukazom na vopred
vyplnenú Zmluvu vrátane údaju o dojednaní poistného (neexistovala teda voľba spotrebiteľa). Ak
táto dohoda o poistení je zakomponovaná do textu samotnej úverovej zmluvy, bez ohľadu na vôľu

spotrebiteľa, je prinajmenšom otázne či žalobca ako spotrebiteľ mal vôľu uzavrieť poistnú zmluvu, totiž je
zrejmé primárnym a jediným cieľom spotrebiteľa bolo požičať si peniaze. Pokiaľ aj žalovaná poukazuje
na obsah formuláru o štandardných podmienkach spotrebiteľského úveru, potom žalobca uvádza že
nie je sporné, že Smernica 2008/48/ES, ale i ZoSU v ustanovení § 4 ods. 1 už v predzmluvnej fáze,
v ktorej spotrebiteľ prejavuje záujem o úverový produkt veriteľa, ukladá veriteľovi povinnosť poskytnúť

spotrebiteľovi v dostatočnom časovom predstihu pred uzavretím zmluvy najmä opis hlavných vlastností
ponúkaného úverového produktu spolu s dobou, počas ktorej je veriteľ viazaný obsahom uvedenej
ponuky. Informačná povinnosť má umožniť spotrebiteľovi prijať pri uzatvorení úveru informované
rozhodnutie. Zákonnú povinnosť veriteľ splní prostredníctvom formuláru, v listinnej podobe, uvedený
v prílohe ZoSÚ č. 3 a 4 alebo na inom trvanlivom médiu dostupnom spotrebiteľovi. Účelom formuláru

je sprehľadniť podmienky získania úveru tak, aby tieto podmienky boli spotrebiteľovi známe ešte pred
uzatvorením samotnej zmluvy. (porov. napr. Rozhodnutie SD EÚ z dňa 9. 7. 2015, sp. zn. C 348/14,
Maria Bucura c/a SC Bancpost SA, alebo aj Rozhodnutie SD EÚ z dňa 21. 4. 2016, sp. zn. C-377/14,
Ernst Georg Radlinger, Helena Radlingerová c/a FINWAY a.s.). Žalobca však žalovanej dáva v tejtosúvislosti do pozornosti, že za poskytnutie informácií v dostatočnom časovom predstihu sa v súlade s
rozhodnutím SD EU z dňa 18. 12. 2014, sp. zn. C-449/13, CA Consumer Finance, (bod 46) v prípade
úverového produktu sa nedá považovať poskytnutie informácií uskutočnené až v okamihu uzatvorenia

zmluvy o úvere. Zmluva, ktorá je predmetom tohto konania je v celku tvorená 25 stranami, ktoré
tvoria jej neoddeliteľnú súčasť (viď bod 20 napádaného rozhodnutia) vrátane formuláru o štandardných
podmienkach spotrebiteľského úveru, ktoré boli žalobcovi predložené v jeden jediný okamih na podpis
– žalovanou vyplnené a pripravené. Žalobcovi nie je zrejmé, akým spôsobom mala voľba doplnkovej
služby prebehnúť, ak spotrebiteľ dostal informáciu o službe v rovnaký okamih ako obdržal zmluvu o

spotrebiteľskom úvere s vyplneným údajom o tom že poistné „si zvolil“. Potom s poukazom na ust. §
53 O.z. nejde o individuálne dojednanie, pretože aj keď mal žalobca možnosť sa s týmto dojednaním
pred podpisom Zmluvy oboznámiť, nebolo preukázané, že by mal možnosť obsah Zmluvy ovplyvniť.
Žalobca už v podaní z 22.8.2020 (pričom k zmene nedošlo ani v čase vyhotovenia tohto podania)
uviedol, že žalovaná nepodporila svoje tvrdenia v súvislosti s existenciou a vznikom poistného vzťahu
žiadnym dôkazom. Žalobca tiež poukazoval na ust. § 792 O.z., ktoré upravuje náležitosti uzavretia

zmluvy a mechanizmus uzavretia poistnej zmluvy, pričom proces vzniku poistnej zmluvy si vyžaduje
i existenciu návrhu na uzavretie zmluvy. Ak teda žalovaný tvrdí fakultatívnosť resp. slobodnú voľbu
spotrebiteľa ohľadom uzatvorenia poistného vzťahu – potom bolo povinnosťou žalovaného predložiť do
konania dôkaz o tom, že bol žalobcovi predložený konkrétny návrh poistnej zmluvy a žalobca tento návrh
žalovanej prijal v celom rozsahu. K uvedenému však doposiaľ nedošlo.

5. Žalovaná k vyjadreniu žalobcu uviedla, že žalobca zotrváva na vyjadrení zo dňa 12.8.2024. Žalovaná
sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom a navrhuje aby ho odvolací súd potvrdil ako správny.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/), preskúmal napadnuté rozhodnutie v
medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex

offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie nie je vecne správny a je dôvodné ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie správnosti postupu súdu prvej inštancie
a napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu.

8. Podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou
tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou

schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru.
Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého

porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení

§ 7 ods. 19 až 42.
V súvislosti s procesnými aspektmi daného sporu je vhodné uviesť, že skúmanie bonity žalobcu
ako spotrebiteľa, s odbornou starostlivosťou poskytovateľom úveru, bolo medzi stranami v priebehu
celého konania sporné. V spotrebiteľských zmluvách sú súdy povinné ex offo skúmať nielen existenciu
neprijateľných zmluvných podmienok, ale súd je povinný ex offo skúmať aj dodržanie povinnosti veriteľa

konať s odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta (porov. rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie C-679/18) a v prípade zistených nedostatkov na tieto pri rozhodovaní prihliadnuť.
Naviac v spotrebiteľských veciach (konanie so slabšou stranou sporu podľa § 290 CSP a nasl.) je princíp
kontradiktórnosti konania oslabený.Dôkazné bremeno preukázania splnenia povinnosti veriteľa pritom nezaťažuje spotrebiteľa, ale je na
veriteľovi aby v spore hodnoverne preukázal, že pri skúmaní bonity spotrebiteľa pred uzavretím úverovej
zmluvy, postupoval náležite s dostatočnou odbornou starostlivosťou (§ 7 ods. 1 a 17 ZoSÚ). Splnenie

tejto povinnosti je potrebné vnímať vo všetkých aspektoch súvisiacich s poskytovaním úveru.
Smernica č. 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči
spotrebiteľom na vnútornom trhu definuje odbornú starostlivosť podnikateľa ako úroveň špeciálnej
schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od obchodníka pri jeho konaní voči
spotrebiteľom, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery

uplatňujúcej sa v oblasti obchodníkovej činnosti. Daná je aj potreba verifikácie spotrebiteľom
poskytnutých informácií. Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy bonitu spotrebiteľa
predstavuje pre spotrebiteľa určitú záruku, že veriteľ bude pri poskytovaní úveru postupovať tak, aby ho
do určitej miery chránil pred neschopnosťou splácať úver. Primárnym chráneným záujmom je tu ochrana
spotrebiteľa pred nezodpovedným poskytnutím úveru.
Články 8 a 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách

o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, sa majú vykladať v tom zmysle, že
vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej
v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve,
pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23.

Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu dlžníka má chrániť spotrebiteľov pred
rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti (porov. rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie C-58/18 Michel Schyns proti Belsius Elfius Banque SA, bod 39, 41).
V tomto ohľade Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že cieľom povinnosti ohodnotiť úverovú bonitu
spotrebiteľa je posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského

úveru (porov. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-449/13 CA Consumer Finance, bod 43).
Veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa a mali by mať
možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere,
ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu.
V rozsudku z 18. decembra 2014 vo veci CA Consumer Finance/Ingrid Bakkaus, Charline Bonato,

rod. Savary, Florian Bonato C-449/13, Súdny dvor Európskej únie posudzoval predzmluvné povinnosti
poskytovateľa úveru, a to povinnosti stanovené v článku 5 (informačná povinnosť a povinnosť poskytnúť
vysvetlenie) a v článku 8 (posúdenie úverovej bonity spotrebiteľa) smernice 2008/48/ES. Rozhodol,
že ustanovenia smernice 2008/48/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že jednak bránia vnútroštátnej
právnej úprave, podľa ktorej dôkazné bremeno nesplnenia povinností upravených v článkoch 5

a 8 smernice 2008/48/ES zaťažuje spotrebiteľa; jednak bránia skutočnosti, aby sa súd z dôvodu
štandardného ustanovenia musel domnievať, že spotrebiteľ uznal úplné a správne vykonanie veriteľom
jeho predzmluvných povinností, pričom toto ustanovenie má za následok aj prenesenie dôkazného
bremena o vykonaní uvedených povinností, ktoré môže narušiť účinnosť práv priznaných smernicou
2008/48/ES; článok 8 ods. 1 smernice 2008/48/ES sa má vykladať v tom zmysle, že jednak nebráni,

aby bolo ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa uskutočnené len na základe ním predložených
informácií za predpokladu, že sú tieto informácie dostatočné a že k obyčajným vyhláseniam spotrebiteľa
sú pripojené dôkazy. V rozsudku z 10. júna 2021 C-303/20 Súdny dvor Európskej únie k článku 8
smernice 2008/48/ES uviedol, že veriteľ je povinný posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá povinnosť
môže prípadne zahŕňať nahliadnutie do príslušnej databázy. Cieľom tejto povinnosti je tiež posilniť

zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu úveru nebonitným spotrebiteľom (C 449/13, C-58/18,
C-679/18).
Odborná starostlivosť je preto komplexom účinných nástrojov umožňujúcich zhodnotiť potenciál
spotrebiteľa splatiť úver, rozsah ktorých bude daný individuálnymi okolnosťami. V neposlednom rade
ide aj o odbornú starostlivosť vo vzťahu k vlastným zdrojom, ktoré sú neodbornou starostlivosťou

potenciálne negatívne taktiež ohrozené.
Súd prvej inštancie sa mal správne vysporiadať so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu a v rámci
rozhodnutia žalobcovi ako spotrebiteľovi odôvodniť či preskúmanie jeho bonity veriteľom bolo v súlade
nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho práva, súd prvej inštancie sa
však nevysporiadal so všetkými aspektmi právnej úpravy.

Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa je v našom právnom poriadku zakotvená v § 7 ZoSÚ,
pričom ide o transpozíciu čl. 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“).
Podľa tohto ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenoutejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru, povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel

spotrebiteľského úveru (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 530/2024 zo dňa 12.
februára 2025).
Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu je pre spotrebiteľa nepochybne viac
nežpodstatná,pretožechránispotrebiteľapredrizikaminadmernéhozadlženiaaplatobnejneschopnosti
[pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) LCL Le Crédit Lyonnais SA proti

Fesihovi Kalhanovi z 27. marca 2014, C-565/12, bod 42]. Súdny dvor citovanú smernicu vykladá tak,
že ,,existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že sa spotrebiteľ najmä z dôvodu nevedomosti nebude
dovolávaťprávnejnormyurčenejnajehoochranu(rozsudokz21.apríla2016,RadlingeraRadlingerová,
C-377/14, EU:C:2016:283, bod 65, ako aj citovaná judikatúra)“ (rozsudok Súdneho dvora OPR-Finance
s.r.o. proti GK z 5. marca 2020, C-679/18, bod 22). Zjednodušene povedané, v mnohých prípadoch
je dlžník len laik, ktorý má predstavu o tom, koľko si chce požičať, ale veriteľ je ten, kto má odborné

skúsenosti a vedomosti, a vie preto vyhodnotiť aj to, koľko si klient požičať môže, aby to vedel splácať
(porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 530/2024 zo dňa 12. februára 2025).
Práve s ohľadom na dôležitosť tejto povinnosti sú prísne aj sankcie, ktoré postihujú veriteľa, ktorý túto
svoju povinnosť zanedbá (§ 11 ods. 2 ZoSÚ), t. j. v prípade porušenia povinnosti konať s odbornou
starostlivosťou nie je veriteľ oprávnený vyžadovať jednorazové splatenie úveru a v prípade hrubého

porušenia tejto povinnosti sa taký úver považuje za bezúročný a bezpoplatkový. Za hrubé porušenie
povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ sa však považuje nielen posudzovanie schopnosti splácať úver
veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez
prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti veriteľa
splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ sa už považuje aj

porušenie § 7 ods. 19 až 42 ZoSÚ (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 530/2024
zo dňa 12. februára 2025).
Súdny dvor už rozhodol, že sankcia zániku nároku na úroky stanovená vnútroštátnou úpravou sa
považuje za primeranú v zmysle článku 23 smernice 2008/48/ES, pokiaľ ide o prípady porušenia
povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný význam v kontexte tejto smernice (rozhodnutie Súdneho dvora

C-303/20, C-42/15).
Podľa § 7 ods. 17 písm. b/ ZoSÚ sa vynaložením odbornej starostlivosti rozumie najmä to, že
veriteľ posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie
o spotrebiteľovi.
Mohlo by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že nahliadol do príslušných registrov a vyžiadal

si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady. Je ale zrejmé, že na to, aby bolo možné hovoriť
o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu – teda preukázať aj to, že bola
platobná schopnosť posúdená správne, t. j. boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom bolo
na nich prihliadnuté (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 530/2024 zo dňa 12.
februára 2025).

Podľa bodu 26 odôvodnenia smernice by členské štáty mali prijať vhodné opatrenia na podporu
zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter
svojho trhu s úvermi, „... Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali
úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty
vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia

na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch.“.
Podľa čl. 23 smernice sú členské štáty povinné stanoviť pravidlá o sankciách za porušenie
vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe smernice a sú povinné prijať všetky potrebné
opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávania. Ustanovené sankcie pritom musia byť účinné, primerané
a odrádzajúce. Taká sankcia, ktorá by veriteľovi hrozila len v prípade nenahliadnutia do príslušných

registrov či v prípade úplnej ignorancie akýchkoľvek podkladov nevyhnutných na posúdenie úverovej
bonity klienta, by bola zjavne v rozpore s účelom a cieľom smernice a nebolo by ju možné považovať ani
za účinnú, ani za primeranú a ani za odradzujúcu (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 530/2024 zo dňa 12. februára 2025).
V štádiu súdneho konania sa dlžník nachádza opäť v pozícii toho slabšieho – dokonca aj právne

zastúpený (viď rozsudok Súdneho dvora Froukje Faber proti Autobedrijf Hazet Ochten BV zo 4.
júna 2015, C-497/13, bod 47). Práve s poukazom na znevýhodnené postavenie spotrebiteľa preto
Súdny dvor zdôrazňuje povinnosť vnútroštátneho súdu skúmať ex offo porušenie niektorých ustanovení
spotrebiteľského práva (napríklad rozsudok Súdneho dvora Radlinger a Radlingerová, už citovaný, bod62). Účinná ochrana spotrebiteľa by sa nedala dosiahnuť, keby vnútroštátny súd nebol povinný, hneď
ako disponuje na tento účel potrebnými informáciami o právnych a skutkových okolnostiach, preskúmať
ex offo dodržanie povinnosti veriteľa stanovenej v článku 8 uvedenej smernice, analogicky rozsudok z

21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, body 66 a 70 (porov. rozsudok
Súdneho dvora OPR-Finance s.r.o. proti GK z 5. marca 2020, C-679/18, bod 23).
Podľa čl. 288 tretieho odseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) smernica zaväzuje
všetkyčlenskéštáty,ktorýmjeurčená,pokiaľideovýsledok,ktorýmábyťdosiahnutý,pričomponecháva
vnútroštátnym orgánom právomoc, pokiaľ ide o formu a prostriedky. Platí, že smernica sama osebe

nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú proti nemu nemožno odvolávať
(rozsudokSúdnehodvoraDominguezz24.januára2012,C-282/10,bod37).Tovšaknemeníničnatom,
že povinnosť členského štátu prijať všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie výsledku stanoveného
smernicou je záväznou povinnosťou, ktorú stanovuje čl. 288 tretí odsek ZFEÚ a samotná smernica. Táto
povinnosť prijať všetky všeobecné alebo osobitné opatrenia je záväzná pre všetky orgány členských
štátov vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomocí (rozsudok Súdneho dvora Commune de Mesquer

z 24. júna 2008, C-188/07, bod 83). Povinnosť posúdiť ex offo dodržanie povinnosti veriteľa konať
s odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta predstavuje procesnú požiadavku, ktorá
neplatí pre jednotlivcov, ale pre súdne orgány (viď analogicky rozsudok Súdneho dvora Kušionová z
10. septembra 2014, C-34/13, bod 67, ako aj rozsudok Finanmadrid EFC z 18. februára 2016, C-49/14,
bod 35).

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sú vnútroštátne súdy pri uplatňovaní vnútroštátneho práva
povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel smernice tak, aby sa
dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať v súlade s čl. 288 tretím odsekom ZFEÚ. Táto povinnosť
konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž vnútorne spätá so systémom ZFEÚ, keďže umožňuje
vnútroštátnym súdom v rámci ich právomocí zaistiť úplnú účinnosť práva únie pri rozhodovaní o sporoch,

ktoré im boli predložené (rozsudok Súdneho dvora Dominguez, vyššie citovaný, bod 24).
S poukazom na vyššie uvedené skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou vyžaduje
vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Podľa dôvodovej správy k novele č. 299/2016 Z. z.
zákona o spotrebiteľských úveroch (ZoSÚ), legislatívnym zámerom bolo obozretné poskytovanie
spotrebiteľských úverov veriteľmi, so zohľadnením vzniknutých nedostatkov vyplývajúcich z aplikačnej

praxe v tejto oblasti. Sprísnený právny rámec posudzovania schopnosti splácať úver sa vzťahoval už na
zmluvy uzatvorené po 1. januári 2017. Ustanovenia § 7 ods. 19 až 42 ZoSÚ predstavovali skonkrétnenie
generálnejklauzulyv§7ods.1ZoSÚ(OpatrenieNBS10/2017súčinnosťou1.1.2018upravilopríslušnú
metodiku výpočtov), a teda do vyhodnotenia limitov pre posudzovanie schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, vstúpila aj výslovne upravená položka nákladov na zabezpečenie základných

životných potrieb spotrebiteľa, a tiež osôb voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť (§ 7 odsek
20).
Skúmanie bonity predstavuje skúmanie predpokladov splatenia úveru v každom jednotlivom prípade, s
ohľadom na individuálne okolnosti (osobnú situáciu spotrebiteľa, výšku úveru, výšku mesačnej splátky
a pod.), s cieľom posúdiť, či sú informácie primerané a dostatočné na ohodnotenie úverovej bonity

spotrebiteľa.
Vzhľadom na dátum uzavretia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (9. novembra 2017) zákonnú
podmienku uvedenú v § 7 ods. 1 ZoSÚ, a to s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, je preto potrebné v prejednávanej veci vykladať tak, že nepostačovalo na
strane spotrebiteľa len zistenie výšky príjmu (z 2 výplatných pások), zavŕšené lustráciou v úverovom

registri, ale bolo potrebné zistiť i celkový objem jeho výdavkov, predovšetkým nákladov na zabezpečenie
základných životných potrieb (s prihliadnutím na osobné pomery, osoby voči ktorým má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť), k čomu však veriteľ nepristúpil. Veriteľ si tak nemohol s odbornou starostlivosťou
urobiť kvalifikovaný záver o tom, či spotrebiteľ je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Žalobca
preto dôvodne argumentoval, že dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je kladený na pomer medzi

príjmami a výdavkami spotrebiteľa, za účelom posúdenia toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení
bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru.
Žiada sa dodať, že za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je
veriteľ schopný získať objektívny obraz o reálnej žiadateľovej finančnej situácii. Povinnosť spotrebiteľa
poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje, nezbavuje povinnosti veriteľa

konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si
zabezpečovať ďalšie a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a tieto náležite vyhodnotiť.
V súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho
výdavkov, keďže skúmaním výdavkov len nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov, nieje spôsobilé podať úplný obraz o celkovom objeme výdavkov spotrebiteľa, v dôsledku čoho si veriteľ
nemôže urobiť záver o tom, či spotrebiteľ je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver.
S poukazom na vyššie uvedené podľa názoru odvolacieho súdu žalovaná neuniesla dôkazné

bremeno, že veriteľ postupoval s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti žalobcu
splácať spotrebiteľský úver, získaním objektívneho obrazu o jeho finančnej situácii, a preto dôsledné
nevykonanie takéhoto postupu znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ,
naktorépostačujepráveneúplnezisťovaniepomerumedzipríjmamiavýdavkamispotrebiteľa(akotomu
bolo v predmetnej veci), ktoré je sankcionované bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. Navyše

zákonodarca (v ustanovení § 11 ods. 2 ZoSÚ) definoval ako hrubé porušenie povinností podľa § 7 ods.
1 ZoSÚ, aj porušenie ustanovení podľa § 7 odsek 19 až 42 (teda aj odsek 20, zohľadňujúci položku
nákladovnazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebspotrebiteľaaosôb,vočiktorýmmávyživovaciu
povinnosť).
Preto pokiaľ súd prvej inštancie uviedol že žalobca nepreukázal dostatočným spôsobom, že by veriteľ
porušil povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať platobnú schopnosť žalujúceho spotrebiteľa,

a konanie žalujúceho spotrebiteľa v rámci poskytovania informácii veriteľovi pred uzatvorením zmluvy
vyhodnotil ako zjavné konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nepožíva právnu ochranu (§ 3 O.z.,
čl. 5 CSP), odvolací súd tento jeho názor s poukazom na vyššie uvedené nezdieľa. Záver súdu prvej
inštancie, že nedošlo k vzniku žiadneho bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej z predmetného
záväzkového vzťahu na úkor žalobcu, a preto nemohol žalovanú zaviazať na jeho vydanie, z ktorého

dôvodu žalobu ako skutkovo a právne nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, odvolací súd považoval
za predčasný, keďže vzhľadom na hrubé porušenie odbornej starostlivosti veriteľom pri posudzovaní
schopnosti žalobcu splácať spotrebiteľský úver (§ 7 ods. 1 ZoSÚ), sa predmetný úver považuje za
bezúročný a bezpoplatkový podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, a bolo potrebné vyhodnotiť na základe dokazovania
či tu bol a aký rozdiel medzi sumou istiny reálne poskytnutého úveru a celkovou sumou zaplatenou

žalobcom na daný úver, v tomto smere však absentoval argumentačný záver súdu prvej inštancie, ktorý
by mohol odvolací súd preskúmať.
Vzhľadomnavyššieuvedené(vyššieuvedenéhrubéporušeniepovinnostiveriteľomeštepreduzavretím
samotnej zmluvy, ktoré malo za následok, že úver je považovaný za bezúročný a bez poplatkov) by
posudzovanie náležitostí zmluvy bolo nadbytočné a nehospodárne.

Na základe všetkého vyššie uvedeného odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušil
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie z dôvodu, že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý
nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ktoré konanie nenahrádza

prvoinštančné konanie.

9. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách vyššie uvedených záverov
odvolacieho súdu na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia v súlade s procesnými
pravidlami Civilného sporového poriadku (§ 150 a § 151 CSP), a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, prihliadajúc na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 CSP),
podriadiť preukázaný skutkový stav pod relevantné ustanovenia právnej normy, ustáliť, či boli žalovanou
od žalobcu prijaté vyššie plnenia zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako jej patrili, či prišlo k vzniku
bezdôvodného obohatenia ako tvrdí žalobca.
Vyhodnotenie dôkazného bremena predpokladá náležité hodnotenie dôkazov úvahou súdu. Hodnotiaca

úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, má vychádzať z preukázaného skutkového
stavu veci, a musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe, pričom výsledky hodnotenia dôkazov
(§ 220 ods. 2 CSP) musia byť súčasťou odôvodnenia rozsudku. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti
konkrétnemu dôkazu predpokladá najskôr posúdenie jeho hodnovernosti, s uvedením právnej úvahy,
nie je len mechanickým preberaním argumentácie strany konania.

Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie postupovať v súlade s
ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na
základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé. Svoj právny záver súd prvej inštancie zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré
v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, poskytne odpoveď na podstatné a relevantné

argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia
Ústavného súdu SR napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).10. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania.

11. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§

426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)