Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 4, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7CoCsp/16/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122491099
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:6122491099.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a členiek senátu
JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., so sídlom D. X,
E., F.: XX XXX XXX, zastúpená: JUDr. Veronika Uhlerová, advokátka, so sídlom Skuteckého 33, Banská
Bystrica, IČO: 55 032 761, proti žalovanej: G. F. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXXX/XX, E.,
zastúpená: JUDr. Andrea Kelemenová, advokátka, so sídlom Štúrova 1409/17, Nitra, IČO: 42 122 422,

o zaplatenie sumy 300 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nitra
č. k. 18Csp/16/2023-218 zo dňa 19. júna 2025 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej p r i z n á v avoči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým v poradí druhým rozsudkom súd prvej inštancie v I. výroku zamietol žalobu žalobkyne
a v II. výroku žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni vo výške 100%. Svoje

rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil s poukazom na ust. § 18 ods. 4, § 24 ods. 1, ods. 3 zákona
č. 586/2003 Z. z. o advokácii v platnom a účinnom znení ku dňu uzatvorenia zmluvy, § 1 ods. 2, § 2
ods. 2, § 5, § 9 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách advokátov za poskytovanie právnych služieb,
§ 517 ods. 1, ods. 2, § 724, § 730 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 3 Nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z., ako aj zisteným skutkovým stavom veci na základe čoho zistil, že žaloba nie je dôvodne
podaná a preto ju zamietol.

1.1. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predmetom sporu je zaplatenie sumy 300 eur s prísl., ktorú
žalobkyňa žiada zaplatiť od žalovanej na základe odmeny za poskytnutie právnych služieb. Vzťah medzi
advokátom a jeho klientom je základným a spravidla zmluvným vzťahom na poskytovanie právnych
služieb, pričom zmluva o poskytovaní právnych služieb môže byť uzavretá písomne aj ústne. Po
doplnenom dokazovaní súd prvej inštancie skonštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že došlo k
takému konsenzu, že by sa strany dohodli na konkrétnej činnosti, ktorú mala žalobkyňa pre žalovanú
vykonať. Žalovaná popierala uzatvorenie zmluvy, tvrdila, že k uzatvoreniu príkaznej zmluvy neprišlo. Súd

prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na to, že pre uzavretie príkaznej zmluvy zákon písomnú formu
neukladá, čo znamená, že jej uzatvorenie v ústnej forme nie je sankcionované neplatnosťou. Príkazná
zmluva je dvojstranným právnym úkonom príkazcu a príkazníka, ktorou sa príkazník zaväzuje, že pre
príkazcu obstará nejakú vec alebo vykoná inú činnosť. Podstatnou obsahovou náležitosťou príkaznej
zmluvy je vymedzenie záležitosti, ktorú má príkazník pre príkazcu obstarať, alebo vymedzenie inej
činnosti,ktorúmáprenehovykonať.Súdmalzato,žedôkaznápovinnosťnapreukázaniesvojichtvrdení

bolanastranežalobkyne,ktorávšaktotodôkaznébremenovkonaníneuniesla.Žalobkyňanepreukázala
uzatvorenie príkaznej zmluvy tak v písomnej ani v ústnej forme, aké úkony sa zaviazala pre žalovanú
vykonať, teda nebola preukázaná podstatná obsahová náležitosť príkaznej zmluvy. V danom spore zhľadiska skutkového stavu z dokazovania bez pochybnosti nevyplynulo, že strany sporu si dostatočne
určito, zrozumiteľne a jasne vzájomne vymedzili obsah práv a povinností. Žalobkyňa nepreukázala v
konaní ani žiadnu inú osobitnú dohodu, na základe ktorej žiadala zaplatenie žalovanej sumy.

1.2. Súd prvej inštancie následne skonštatoval, že pokiaľ žalovaná predložila žalobkyni na prvom
stretnutí vyúčtovanie jej predchádzajúceho právneho zástupcu, nemožno to stotožňovať s informačnou
povinnosťou podľa § 18 ods. 4 Zákona o advokácii. To znamená, že v danej veci práve žalobkyňa bola
povinná žalovanej poskytnúť informáciu o výške odmeny za ten ktorý úkon právnej služby, pretože v
opačnom prípade, teda v prípade neposkytnutia tejto informácie, nemá nárok na odmenu za vykonané

služby. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ advokát poskytuje právnu službu klientovi, ktorý je
spotrebiteľom právnej služby, ukladá mu zákon v § 18 ods.4 Zákona o advokácii povinnosť v priebehu
poskytovania právnej služby informovať takéhoto klienta o výške odmeny za úkon právnej služby ešte
pred začatím tohto úkonu s tým, že v opačnom prípade mu odmena nepatrí, čo však neplatí, ak je
potrebné úkon právnej služby vykonať bezodkladne. V predmetom ustanovení zákonodarca stanovuje
advokátovi tzv. poučovaciu informačnú povinnosť, v rámci ktorej advokát musí poučiť klienta o výške

konkrétnej odmeny za jeden úkon právnej služby a o úkonoch právnej služby na začiatku poskytovania
právnych služieb. Advokát má povinnosť klienta informovať o tom, koľko bude stáť jednotlivý úkon, ktorý
vo veci klienta uskutoční, a ak tak neurobí, nevznikne mu nárok na odmenu. Z charakteru tejto právnej
normy teda vyplýva prísna sankcia pre advokáta v rovine civilného práva, pretože za právne služby, hoc
by ich advokát vykonal v 100 % kvalite v prospech klienta, nemá právo na žiadnu odmenu. Spornou

skutočnosťou tak bolo, či si žalobkyňa splnila informačnú povinnosť voči žalovanej v zmysle § 18 ods.
4 citovaného zákona, a či teda žalovaná bola vopred informovaná o výške konkrétnej odmeny za úkony
právnej služby. V tomto smere mala teda žalobkyňa dôkazné bremeno a bolo na nej, aby jednoznačne
preukázala, že si riadne splnila informačnú povinnosť voči žalovanej v zmysle ust. § 18ods. 4 zákona č.
586/2003 Z.z. o advokácii. Súd mal za to, že žalobkyňa nepreukázala splnenie informačnej povinnosti v

zmysle § 18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii. Ako vyplýva z výpovede žalobkyne, žalobkyňa
si uplatňuje odmenu za prvú poradu, ktorá sa uskutočnila v priestoroch kancelárie dňa 19.07.2022,
za naštudovanie dokumentácie, ktorú jej jednak žalovaná odovzdala pri osobnom stretnutí a poslala
e-mailom dňa 21.07.2022 a za dva telefonické hovory, pričom jeden sa týkal naštudovania právnej
problematiky a druhým bolo vypracovanie návrhu zmluvy.

1.3. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie záverom uviedol, že žalobkyňa nepreukázala,
že informovala žalovanú o výške odmeny za úkon právnej služby v čase poskytovania právnej
služby o výške odmeny ešte pred začatím daného úkonu, nakoľko žalovaná sa o hodnote odmeny
dozvedela až doručením stanoviska dňa 22.07.2022, resp. z návrhu na uzavretie zmluvy o poskytovaní
právnych služieb. Súd poukázal na to, že keď aj žalovaná predložila žalobkyni vyúčtovanie odmeny za

právne služby predchádzajúcim právnym zástupcom, uvedené nespĺňa podmienku splnenia informačnej
povinnosti v zmysle § 18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z., čo konštatoval aj Krajský súd v Nitre v
zrušujúcom rozhodnutí. S poukazom na uvedené skutočnosti, citované zákonné ustanovenia, žalobkyni
neprináleží, nepatrí odmena za úkony právnej služby z dôvodu, že neinformovala žalovanú o výške
odmeny za úkon právnej služby. Súd prvej inštancie preto žalobu žalobkyne v plnom rozsahu zamietol.

Vzhľadom k úspechu žalovanej v konaní, súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP
a žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom uviedol, že neboli dané žiadne dôvody
hodnéosobitnéhozreteľa(§257CSP),ktorébyodôvodňovalivýnimočnežalovanejnáhradutrovkonania
nepriznať, ani ich strany netvrdili.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote v celom jeho rozsahu odvolanie žalovaná, z dôvodov
uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP a odvolaciemu súdu navrhla, aby napadnutý rozsudok
zmenil tak, že podanej žalobe v celom rozsahu vyhovie a zároveň prizná žalobkyni nárok na náhradu
trov súdneho konania vo výške 100 %. Dôvodila tým, že samotná žalovaná pred súdom prvej inštancie
potvrdila, že činnosť žalobkyne mala spočívať v naštudovaní si písomnej dokumentácie, ktorú žalovaná

žalobkyni odovzdala pri prvom stretnutí dňa 19.07.2022, ako aj ktorú žalobkyni zaslala dodatočne
e-mailom a v následnej telefonickej konzultácii týkajúcej sa žalobkyňou prijatých právnych zistení.
Tieto okolnosti žalovaná vyslovene uviedla jednak už v samotnom odpore proti platobnému rozkazu
a následne aj na pojednávaní uskutočnenom dňa 27.06.2023, kedy priamo potvrdila, že žalobkyni
odovzdala asi 10 strán, pričom ďalšie dokumenty jej zaslala emailom. Zároveň žalovaná vyslovene

potvrdila, že medzi ňou a žalobkyňou bola dohoda o tom, že si následne zatelefonujú a vec preberú.
Potvrdila pritom uskutočnenie aj druhého telefonického rozhovoru. Žalobkyňa je toho názoru, že na
základevyjadrenísamotnejžalovanej,ktorápotvrdilaodsúhlasenievzájomnejdohodynaprvomstretnutí
dňa 19.07.2023 o tom, že žalovaná žalobkyni prenechá resp. následne elektronicky odošle písomnúdokumentáciu s tým, že po jej naštudovaní žalobkyňou dôjde medzi stranami k telefonickej konzultácii,
bolo v konaní pred súdom prvej inštancie bez akýchkoľvek pochybnosti preukázané, že strany sporu
si dostatočne určito, zrozumiteľne a jasne vzájomne vymedzili obsah práv a povinnosti podľa ust. §

724 a nasl. OZ. Žalobkyňa preto zastala názor, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel v tejto časti
k záveru, že žalobkyňa nepreukázala uzatvorenie príkaznej zmluvy v písomnej ani v ústnej forme, teda
nebola preukázaná podstatná obsahová náležitosť príkaznej zmluvy, potom súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
2.1. Žalobkyňa argumentovala, že výška odmeny, ktorú si za poskytnuté právne služby uplatnila voči

žalovanej, predstavuje približne jednu tretinu tarifnej odmeny podľa vyhlášky. Preto odmena, v takto
nastavenej výške za žiadnych okolností neporušuje kritérium jej predvídateľnosti, pretože s ohľadom na
rozsah poskytnutých právnych služieb sa jedná doslova o symbolickú odmenu, pri ktorej je absolútne
vylúčené, aby sa oznámenie o nej stalo pre žalovanú ťažko znesiteľným. Práve okolnosť spočívajúca
vo výške požadovanej odmeny považuje žalobkyňa za zásadnú do takej miery, že jej existencia
musí vylučovať úvahu o porušení informačnej povinnosti zo strany žalobkyne. Zároveň zdôraznila, že

žalovaná sa do advokátskej kancelárie žalobkyne nedostavila v pozícii neznalej osoby, ktorá nikdy
predtým nevyužila právne služby advokáta, ale dostavila sa ako dlhoročne právne zastupovaná klientka
(rôznych iných) advokátskych kancelárií. Taktiež žalobkyňa namietala nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia ako jedného zo súčastí práva na spravodlivý proces. Uviedla, že samotný súd prvej
inštancie mal v konaní za preukázané, že žalovaná sa o hodnote odmeny dozvedela doručením

stanoviska dňa 22.07.2022. V rámci následnej telefonickej konzultácie, ktorej uskutočnenie žalovaná
potvrdila, žalovaná žalobkyňu vyslovene požiadala o vypracovanie zmluvy o poskytovaní právnych
služieb. Na svojom záujme o právne služby žalobkyne teda žalovaná zotrvala rovnako aj po tom,
čo už mala nespochybniteľne k dispozícii informáciu o výške tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby, ktorú predtým získala z právneho stanoviska. Disponujúc informáciou o výške odmeny žalovaná

iniciovala rozsiahlu telefonickú konzultáciu a zároveň žalobkyňu požiadala o vypracovanie návrhu
zmluvy o poskytovaní právnych služieb, v ktorej bolo vyslovene uvedené, že odmena zahŕňa aj úkony
vykonané pred podpisom zmluvy, ktorú okolnosť potvrdila aj samotná žalovaná na pojednávaní dňa
27.06.2023.
2.2. V závere uviedla, že výklad ust. § 18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii, aplikoval súd

prvej inštancie pri konštatácii o nepreukázaní splnenia informačnej povinnosti v čase poskytovania
právnej služby ešte pred začatím daného úkonu za rýdzo formalistický, privoľujúci nečestnému konaniu
žalovanej a popierajúci akékoľvek princípy slušnosti a spravodlivosti, na ktorých je založené fungovanie
právneho štátu. V tejto súvislosti poukázala na právny názor prezentovaný v náleze Ústavného súdu
ČR sp. zn. PI. ÚS 34/09 ktorý uviedol, že všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením

zákona, ale sa od neho môže a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje niektorý z princípov, ktoré majú svoj
základ v ústavne konformnom právnom poriadku. Všeobecné súdu musia najskôr rozpoznať, ktoré
základné práva jednotlivých účastníkov sporu sú v hre a potom, s prihliadnutím ku všetkým rozhodným
okolnostiam daného prípadu, musia súdy rozhodnúť tak, aby pokiaľ je to možné, zostalo zachované
z obidvoch základných práv čo najviac a pokiaľ to možné nie je, potom dať prednosť tomu základnému

právu, v ktorého prospech svedčí všeobecná idea spravodlivosti. V nadväznosti na uvedené žalobkyňa
namietala, že s touto zásadnou obranou sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku
ani len čiastočne nevysporiadal, rovnako i k námietke „neviazanosti“ všeobecných súdov doslovným
znením zákona. Taktiež poukázala na stanovisko Ústavného súdu SR v náleze zo dňa 31. augusta 2017,
sp. zn. IÚS 155/2017, v ktorom je uvedené, že „orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným

súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý
vedie k zjavnej nespravodlivosti“. Podľa názoru žalobkyne ust. § 18 ods. 4 Zákona o advokácii nemožno
chápať / interpretovať tak, že „absolútne“ zakazuje priznanie odmeny advokátovi, pokiaľ advokát
ešte predtým, ako získal potrebný prehľad o právnom probléme svojho potenciálneho klienta, tomuto
neoznámi presnú výšku svojej budúcej odmeny. Súd sa v takomto prípade musí snažiť rozpoznať, ktoré

základné práva účastníkov sporu „sú v hre“ a musí rozhodnúť v súlade s ideou spravodlivosti.

3. Žalovaná sa písomne k podanému odvolaniu vyjadrila s tým, že sa plne stotožňuje so skutkovými
a právnymi závermi prvostupňového súdu v rozsudku z dôvodu, že žalobkyňa v konaní nepreukázala
uzatvorenie príkaznej zmluvy, ani dohodu o konkrétnej činnosti, konkrétnych úkonoch, ktoré ma

žalobkyňa pre žalovanú vykonať a z dôvodu, že žalobkyňa si nesplnila voči žalovanej informačnú
povinnosť podľa §18 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z.z. a preto považuje odvolaním napadnutý rozsudok
za skutkovo a vecne správny a odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
a priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Uviedla, že trvá natom, že nedošlo medzi nimi k dohode o tom, aké úkony má žalobkyňa pre žalovanú vykonať a žalobkyňa
v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala opak. K jednotlivým účtovným úkonom
uviedla, že dňa 19.07.2022 sa účastníčky konania prvýkrát stretli. Na tomto stretnutí sa len dohodli,

že žalovaná žalobkyni doručí s vecou súvisiacu dokumentáciu. Ako uviedla žalovaná na pojednávaní
dňa 27.06.2023, nejednalo sa o poradu, na tomto stretnutí žalovaná predniesla žalobkyni svoj problém
a žalobkyňa si od žalovanej vyžiadala doklady. Nedošlo teda k žiadnemu odbornému posúdeniu veci,
alebo k prezentovaniu právneho stanoviska žalobkyňou. Potvrdila to napokon aj právna zástupkyňa
žalobkyne na pojednávaní dňa 27.06.2023, keď uviedla, že na stretnutí došlo k dohode, že žalovaná

predloží žalobkyni ďalšiu dokumentáciu. Dĺžka a obsah účtovaných telefonických konzultácií neboli zo
strany žalobkyne nijako preukázané. Z vyjadrenia právnej zástupkyne žalobkyne na pojednávaní dňa
27.06.2023 vyplýva, že minimálne dva telefonáty sa týkali obsahu návrhu textu zmluvy o právnej pomoci,
čo nie je možné považovať za účtovateľný úkon právnej pomoci. Poukázala na rozhodnutie PSAK z
15.10.2010sp.zn.P-35/2010:2099/2009,vktoromjeuvedené,žeadvokát,ktorýdovyúčtovaniaodmeny
za právne zastupovanie zahrnie a vyúčtuje aj úkony označené ako konzultácia, návšteva či doplnenie

údajov a dokladov, teda úkony ktorých vyúčtovanie nemá oporu v platnom právnom poriadku bez toho,
aby s klientom uzavrela osobitnú dohodu o odmene, v ktorej by s klientom dohodol odmenu aj za takéto
úkony, dopúšťa sa disciplinárneho previnenia podľa §56 ods. 1 Zákona o advokácii, pretože takýmto
konaním porušuje povinnosti uložené mu v § 18 ods. 2 Zákona o advokácii a § 1 ods. 2 vyhl. č. 655/2004
Z.z.

3.1. Záverom uviedla, že na osobnom stretnutí dňa 19.07.2022 odmena za poskytnutie právnej pomoci
a hodnota jednotlivých úkonov vôbec neboli predmetom jednania. Žalovaná sa dozvedela o výške
odmeny za jeden úkon právnej pomoci až dňa 22.07.2022 z mailu, ktorý obdržala od žalobkyne a
ktorého prílohou bolo Právne stanovisko a v jeho čl. V bola uvedená výška odmeny (potvrdila to aj
právna zástupkyňa žalovanej na pojednávaní dňa 25.03.2025). Odhliadnuc od skutočnosti, že žalovaná

sa so žalobkyňou na vypracovaní právneho stanoviska nedohodla, považuje takúto formu splnenia
si voči klientovi informačnej povinnosti o výške odmeny za neprípustnú a v rozpore s §18 ods. 4
Zákona o advokácii a poukázala na to, že advokát je povinný v priebehu poskytovania právnej služby
informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby
ešte pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí. To neplatí v prípade, ak je potrebné úkon

právnej služby vykonať bezodkladne. Nakoľko k odsúhlaseniu výšky odmeny zo strany žalovanej nikdy
nedošlo a žalobkyňa akceptáciu odmeny žalovanou ani nepreukázala, nemohla žalobkyňa vedieť, či s
výškou odmeny obsiahnutou v stanovisku vypracovanom žalobkyňou bez dohody na jeho vypracovaní
so žalovanou, žalovaná súhlasí a či za daných podmienok má záujem na poskytovaní právnej pomoci.
Je teda nepochybné, že za úkony účtované žalobkyňou v dňoch 19.07. a 20.07.2022 jej s poukazom

na znenie §18 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z.z. odmena nepatrí a pokiaľ ide o telefonické konzultácie, v
konaní nebola preukázaná ich dĺžka, ani ich obsah a teda nie je možné ustáliť, či žalobkyňa má nárok
na odmenu za ne.

4. V odvolacej replike žalobkyňa uviedla, že nesúhlasí s tvrdeniami žalovanej uvádzanými v jej

písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu a tvrdenia o tom, že medzi ňou a žalovanou nedošlo
k dohode o tom, aké úkony má žalobkyňa pre žalovanú vykonať, ako aj že odmena nebola predmetom
jednania na osobnom stretnutí považuje v rozpore s obsahom dôkazov vykonaných v rámci konania,
v priebehu ktorých žalovaná priznala odovzdanie dokumentácie, potvrdila uskutočnenie minimálne
dvoch telefonických konzultácií a následne sama požiadala žalobkyňu o vypracovanie návrhu zmluvy

o poskytovaní právnych služieb. Už len táto skutočnosť preukazuje existenciu dohody o obsahu
práv a povinností, teda naplnenie podmienok vyplývajúcich z ust. § 724 OZ. Žalovaná potvrdila, že
právne stanovisko jej bolo doručené dňa 22.07.2022, a že obsahovala údaj o výške tarifnej odmeny.
Taktiež priznala, že po doručení stanoviska sama požiadala žalobkyňu o vypracovanie návrhu zmluvy
o poskytovaní právnych služieb, čím prejavila pokračujúci záujem o právne služby aj po tom, čo

mala nespochybniteľne vedomosť o výške odmeny. Uviedla, že je logické, že telefonická konzultácia
o obsahu právneho stanoviska sa mohla uskutočniť až po tom, čo bolo toto stanovisko žalobkyňou najprv
vypracované a následne doručené žalovanej. Keďže žalovaná sama opakovane potvrdila, že stanovisko
jej bolo doručené dňa 22.07.2022, konzultácia mohla prebehnúť až v nasledujúcich dňoch, konkrétne
medzi 23.07.2022 a 26.07.2022. Práve 26.07.2022 bol žalovanej zaslaný písomný návrh zmluvy

oposkytovaníprávnychslužieb,ktorýbolvyhotovenýnazákladejejvlastnejpožiadavky.Jepretozrejmé,
že medzi stranami došlo k uzavretiu dohody o právnej službe a že žalovaná mala vedomosť o výške
odmeny ešte pred poskytnutím kľúčových úkonov. Tieto skutočnosti nielenže preukazujú existenciu
dojednania o podstatných náležitostiach príkaznej zmluvy (§ 724 a nasl. OZ), ale zároveň potvrdzujú, žežalobkyňa si informačnú povinnosť splnila ešte pred vykonaním rozhodujúcich úkonov právnej služby.
Preto žalobkyňa zotrváva aj naďalej na svojom presvedčení, že pokiaľ dôvody pre zamietnutie žaloby
vzhliadol súd prvej inštancie v nepreukázaní existencie príkaznej zmluvy a v nesplnení informačnej

povinnosti žalobkyne podľa ust. § 18 ods. 4 Zákona o advokácii, je takýto záver extrémne nespravodlivý,
vychádzajúci z krajne formalistického výkladu ust. § 18 ods. 4 Zákona o advokácii.

5. Žalovaná v odvolacej duplike uviedla, že zotrváva na svojich tvrdeniach, právnej a skutkovej
argumentácii obsiahnutej vo vyjadrení zo dňa 04.08.2025 k odvolaniu žalobkyne a už písomne nemá čo

by viac uviedla a preto odvolaciemu súdu opätovne navrhla, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
a priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP
a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal
vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v

ustanovení § 219 ods. 3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je potrebné ako vecne správne v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdiť.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Predmetom konania v tejto veci je žaloba o zaplatenie sumy 300 eur s príslušenstvom, ktorú
žalobkyňa žiada od žalovanej titulom neuhradenej odmeny za poskytnutie právnych služieb. Súd
prvej inštancie o podanej žalobe prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 17. októbra 2023 č. k.
18Csp/16/2023-127 tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel. Voči tomuto rozsudku podala žalovaná
odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitra uznesením zo dňa 23. januára 2025 č. k.

7CoCsp/7/2024-164 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Následne súd prvej inštancie po doplnenom dokazovaní vo veci opätovne
druhýkrát rozhodol napadnutým rozsudkom.

10. Po preskúmaní námietok vznesených žalobkyňou v podanom odvolaní a obsahu napadnutého

rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že žalobkyňa v konaní nepreukázala ňou tvrdené
skutočnosti a to tie, že medzi stranami sporu došlo k platnému uzavretiu príkaznej zmluvy a že žalobkyňa
si vo vzťahu k žalovanej splnila informačnú povinnosť vyplývajúcu z ust. § 18 ods. 4 zákona č. 586/2003
Z. z. o advokácií.

11. V konaní bolo preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovanou sa uskutočnili určité rokovania
osobného aj telefonického charakteru, avšak žalobkyňa v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno
a dostatočným spôsobom nepreukázala, že medzi ňou a žalovanou skutočne došlo k platnému
uzatvoreniu príkaznej zmluvy, ktorou by sa vymedzil konkrétny rozsah činnosti, s jasne a určito
vymedzeným obsahom. V konaní obe strany potvrdili, že žalovaná prvá iniciovala kontakt so žalobkyňou

ako advokátkou poskytujúcou právne služby. Predmetom ich osobného stretnutia konaného dňa
19.07.2022, bolo zo strany žalovanej predostrieť právny problém, ktorý mala záujem riešiť. Podľa tvrdení
žalovanej, žalobkyňa nevedela okamžite zaujať právne stanovisko k problematike pre ktorú ju oslovila
na osobnom stretnutí a preto žalovaná požiadala o predloženie dokumentácie s tým, že po naštudovaní
problematiky budú v komunikácii pokračovať. Žalobkyňa následne pre žalovanú vyhotovila písomné

stanovisko, v ktorom predniesla a spracovala závery svojej právnej analýzy. V danom prípade však
nemožno považovať túto skutočnosť za poskytnutú právnu službu ku ktorej bola žalobkyňa zaviazaná,
nakoľko žalobkyňa v konaní nepreukázala, že vyslovene dostala pokyn od žalovanej na spracovanie
právnej analýzy. Sama žalobkyňa usúdila, že vzhľadom na rozsah informácii ktoré naštudovala, bude
vhodné stanovisko zaslať v písomnej podobe (č. l. 14 spisu). Zo vzájomnej komunikácie medzi stranami

sporu nebolo preukázané, že došlo ku konsenzu o tom, že žalobkyňa ako advokátka poskytne žalovanej
právne služby. V konaní nebolo preukázané ani to, že by žalovaná písomné stanovisko s vyhotovenou
právnou analýzou od žalobkyne vyslovene požadovala. To, že tak žalobkyňa učinila bez toho, abyk tomu bola zo strany žalovanej vyzvaná, nemožno považovať za splnený príkaz, ktorý tvorí obsah práv
a povinností platne uzavretej príkaznej zmluvy.

12. Z vykonaného dokazovania zároveň vyplynulo, že žalobkyňa od počiatku žalovanú neinformovala
ovýškeodmenyzaposkytnutéprávneslužby.Otom,koľkomážalovanáuhradiťžalobkynizaposkytnuté
právne služby, sa dozvedela až dňa 06.09.2022, kedy jej žalobkyňa zaslala mailom (aj poštovou
prepravou) faktúru k úhrade vo výške 300 eur (č. l. 17 spisu) z dôvodu poskytnutia úkonu právnej služby
spočívajúcej v osobnej porade a v naštudovaní právnej veci. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza,

že nárok na odmenu advokáta je upravený zákonom č. 586/2003 Z. z. o advokácii, pričom samotnú
výšku odmeny upravuje Vyhláška MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb. V § 18 ods. 4 Zákona o advokácii je uvedené, že advokát je povinný
v priebehu poskytovania právnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške
odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí. To neplatí
v prípade, ak je potrebné úkon právnej služby vykonať bezodkladne.

13. Z uvedeného ustanovenia vyplýva pre advokáta povinnosť informovať klienta o tom, koľko bude
stáť jednotlivý úkon, ktorý vo veci klienta uskutoční. Zároveň súčasťou jeho povinnosti je aj presné
vymedzenie konkrétneho úkonu. V prípade, že si advokát svoju informačnú povinnosť vo vzťahu ku
klientovi nesplní, nevznikne mu právo na odmenu len za ten jednotlivý úkon, ktorého sa nesplnenie

informačnej povinnosti podľa § 18 ods. 4 Zákona o advokácii týkalo. V tomto prípade správne súd
prvej inštancie konštatoval (v bode 24 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), že toto ustanovenie
zákona advokátov upravuje zásadnú právnu podmienku vzniku nároku advokáta za úkon právnej služby,
ktorý poskytol svojmu klientovi, a to, že musí vopred, t. j. pred vykonaním úkonu právnej služby,
informovať spotrebiteľa právnej služby o cene tohto úkonu. Pokiaľ si túto povinnosť advokát nesplní

a napriek tomu poskytne úkon právnej služby, zo zákona mu právo na odmenu za tento úkon nevznikne.
Výnimku z povinnosti advokáta informovať klienta, o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred
začatím tohto úkonu predstavuje časová tieseň, teda prípad, ak je potrebné úkon právnej služby vykonať
bezodkladne. V tomto prípade však o časovú tieseň nešlo.

14. Uvedenú skutočnosť nemení ani poukaz žalobkyne na to, že žalovaná nie je v tejto oblasti neznalá,
že v minulosti už využívala služby iných advokátov a vzhľadom na to si musela byť vedomá, že za
poskytnuté právne služby patrí advokátovi odmena. Voči uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že
za dôkaz o splnení informačnej povinnosti vyplývajúcej z ust. § 18 ods. 4 Zákona o advokácii, nie je
možné považovať skutočnosť, že žalovaná ako osoba, ktorá v minulosti využívala právne služby, si má

byť vedomá odmeny bez určenia je výšky a špecifikácie, za aké konkrétne úkony je potrebné odmenu
uhradiť. Nevyhnutnou obsahovou náležitosťou informačnej povinnosti advokáta ako dodávateľa právnej
služby vo vzťahu ku klientovi, musí byť uvedenie údaju o výške odmeny za úkon právnej služby, a to
pod sankciou, že advokátovi nárok na odmenu v prípade absencie poučenia o výške odmeny za úkon
právnej služby nevznikne. V tomto prípade sa jedná o zákonnú požiadavku, nakoľko z pohľadu klienta

ako spotrebiteľa je absolútne nemožné dospieť k poznatku, aké náklady môžu byť so zastupovaním,
resp. vyhotovením právnej analýzy spojené. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že
žalobkyňa na prvom osobnom stretnutí a ani následne neinformovala žalovanú o výške odmeny za
právne úkony ktoré realizovala. Žalobkyňa mailom zaslala žalovanej právnu analýzu, telefonicky spolu
komunikovali a až následne po uvedených úkonoch si žalobkyňa uplatňovala odmenu vo výške 300

eur. Rovnako tak je irelevantná aj námietka žalobkyne, ktorá v odvolaní uviedla, že hodnota 300 eur
predstavuje nízku odmenu, ktorá činí približne 1/3 tarifnej odmeny podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. V tomto smer odvolací
súd uvádza, že výška odmeny, ktorú si advokát uplatňuje, nemá vplyv na jeho povinnosť informovať
klienta o jej výške, t. j. aj napriek tomu, že advokát si za úkon právnej služby vyúčtuje nižšiu odmenu,

ako by mu v súlade s vyhláškou o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
patrila, stále má tzv. informačnú povinnosť vyplývajúcu z ust. § 18 ods. 4 Zákona o advokácii a teda, že
advokát musí informovať spotrebiteľa právnej služby o výške odmeny, ešte pred vykonaním prvotného
úkonu právnej služby.

15. Je potrebné si uvedomiť, že súd prvej inštancie správne, pri právnom posúdení nároku žalobkyne
na odmenu (žalovanej ako spotrebiteľa právnej služby), za poskytnuté právne služby aplikoval ust. §
18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z.z., ktoré v prvej vete stanovuje, že advokát je povinný v priebehu
poskytovania právnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmenyza úkon právnej služby, ešte pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí. Kľúčovým pre jeho
rozhodnutie o tom, že žalobkyni nepatrí odmena za poskytnuté právne služby, bolo teda zistenie, že
žalobkyňa nepreukázala, že žalovanú o výške jej odmeny za úkony právnej služby informovala, keď

práve nesplnenie si povinnosti informovať o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím
tohto úkonu vylučuje nárok žalobkyne ako advokáta na odmenu.

16. V závere odvolací súd k námietkam žalobkyne o tom, že súd vo vzťahu k výkladu ust. § 18 ods.
4 Zákona o advokácii a k obsahu vzniku príkaznej zmluvy pristupoval príliš formalisticky uvádza, že

v určitých prípadoch sa môže uplatniť princíp extenzívneho výkladu jednotlivých ustanovení, prípadne
sa odkloniť od princípu formalizmu, avšak daná okolnosť sa vzťahuje na prípady, kedy by rozhodnutie
súdu pôsobilo na stranu v konaní neprimerane tvrdo a nie v prípade, kedy strana poruší, resp. nedodrží
povinnosti vyplývajúce zo zákona. Princíp zákazu formalizmu na daný prípad nie je možné aplikovať,
nakoľko konanie žalobkyne nemožno hodnotiť ako súladný so zákonom.

17. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne,
odvolanie žalobkyne za nedôvodné a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP potvrdil.

18. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.

1, § 262 ods. 1, ods. 2 CSP tak, že v konaní úspešnej žalovanej priznal voči žalobkyni, ktorá v odvolacom
konaní úspech nemala, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).