Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3CoCsp/47/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317210503
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1317210503.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr.

Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: E. M., E.. XX.XX.XXXX, J. I. Č. XX, zast.
Q. &. Z. S..X..F.., W. D., U.: XX XXX XXX, Č. XX, I., proti žalovanému: Slovenská S., W..S.., U.: XX XXX
XXX, J. XX, I., zast. W. D. A. M. W. Z. S..X..F.., U.: XX XXX XXX, S. S. I. XX, D., o určenie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, na odvolanie žalobcu proti rozsudku býv. Okresného súdu
Bratislava III zo dňa 22.06.2022, č. k. 7Csp/51/2017-116, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III.
p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o určenie, že žalobca je povinný
zaplatiť žalovanému z mesačnej splátky č. 66 sumu 174,70 eura, ako aj v časti určenia, že žalobca nie
je povinný zaplatiť žalovanému z mesačnej splátky č. 66 sumu 114,92 eura, a že nie je povinný zaplatiť
mesačné splátky č. 67 až 108 (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III.).

2. Svoje rozhodnutie s odkazom na ust. § 52 a nasl., § 489, § 559 zák. č. 40/1964 Zb. v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „OZ“), § 497 zák. č. 513/1991 Z.z. Obchodný zákonník v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „OBZ“), § 2 písm. k), h), l), § 7 ods. 1, 9 ods. 1, 2, §
11 ods. 1, 2, 4 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy
(ďalej len „zák. č. 129/2010 Z.z.“) a vykonané dokazovanie odôvodnil nedôvodnosťou podanej žaloby.
Vykonaným dokazovaním zistil, že medzi žalobcom ako fyzickou osobou- nepodnikateľom a žalovaným

ako právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poskytovania úverov bola dňa 09.04.2015 uzatvorená
Zmluva o splátkovom úvere zo dňa 09.04.2015, predmetom ktorej bol záväzok žalovaného ako veriteľa
poskytnúť žalobcovi ako dlžníkovi úver a záväzok žalobcu poskytnutý úver vrátiť a zaplatiť úroky, a to
za zmluvne dohodnutých podmienok. Zo zmluvy vyplynuli nasledovné údaje: výška spotrebného úveru
na čokoľvek: 19.000 eur, úroková sadzba po zohľadnení zľavy: 10,90 % ročne, výška mesačnej splátky:
289,62 eura so splatnosťou 24. dňa v kalendárnom mesiaci, prvá splatná dňa 24.05.2015 a posledná
dňa 24.04.2024, počet splátok: 108, RPMN: 12,64 %, priemerná RPMN: 10,28 %, celková suma spojená

s úverom 31.277,86 eura, poplatok za poistenie úveru: 9,79 eura mesačne splatný vždy v termíne
a periodicite splátky, keďže žalobca udelil súhlas s poistením úveru za podmienok špecifikovaných v
prílohe zmluvy. Zo žalobcom podpísaných štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom úvere
vyplynulo, že na získanie spotrebiteľského úveru alebo na získanie úveru za ponúkaných podmienoknebolopotrebnéuzatváraťpoistenienazabezpečenieúveru.Uvedenýzmluvnývzťahsúdprvejinštancie
posúdil ako obchodnoprávny, nakoľko zmluva obsahovala všetky podstatné znaky o úvere podľa § 497
OBZ (určenie zmluvných strán, určenie výšky peňažných prostriedkov, záväzok žalovaného poskytnúť

peniaze v prospech žalobcu a záväzok žalobcu vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky
a inú odplatu). Uviedol, že hoci zmluva o úvere predstavuje podľa § 261 ods. 6 písm. d) OBZ absolútny
obchodno- záväzkový vzťah, vzhľadom na jeho spotrebiteľský charakter na jeho úpravu aplikoval podľa
§ 52 ods. 2 OZ prednostne ustanovenia OZ, aj keď sa inak mali použiť ustanovenia OBZ (napr. vznik
a zánik záväzkov, omeškanie dlžníka a pod.). Okrem toho predmetnú zmluvu posúdil aj v režime zák.

č. 129/2010 Z.z. upravujúceho tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti zmluvy vymedzené v § 9
zákona. Uviedol, že nedostatok písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere, absencia niektorých
osobitných náležitostí (uvedených v § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z), aa)), uvedenie nesprávnej RPMN
v neprospech spotrebiteľa, poskytnutie úveru v hotovosti alebo hrubé porušenie povinnosti veriteľa
podľa § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. spočívajúcej v posudzovaní schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadania

do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch má podľa § 11 ods. 1, 2 zák. č. 129/2010 Z.z. za
následok taký právny stav, podľa ktorého sa veriteľom poskytnutý úver musí považovať za bezúročný a
bezpoplatkový. Za jednu z najdôležitejších náležitostí zmluvy označil údaj o celkovej čiastke, ktorú musí
spotrebiteľ na základe uzatvorenej zmluvy zaplatiť, a ktorá sa podľa § 2 psím. k) zák. č. 129/2010 Z.z.
rovná súčtu celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spojených so spotrebiteľským

úverom, ktorými sa podľa § 2 písm. g) zák. č. 129/210 Z.z. rozumejú všetky náklady vrátane úrokov,
poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, a ktoré sú veriteľovi známe, a to aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere, pričom zák. č. 129/210 Z.z. uvádza aj príklad takéhoto nákladu na doplnkovú
službu, a to poistného, ak spotrebiteľ musel takúto poistnú zmluvu uzatvoriť, aby získal úver alebo

aby ho získal za ponúkaných podmienok. Z uvedeného vyvodil, že náklady na poistné možno zaradiť
medzi celkové náklady spotrebiteľa podľa § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z.z. len vtedy, ak spotrebiteľ
nemal možnosť výberu, či poistnú zmluvu so zmluvou o úvere uzatvorí alebo nie, a teda bol pre
získanie úveru, prípad. jeho získanie za ponúkaných podmienok, povinný poistnú zmluvu uzatvoriť.
Zo zmluvy o úvere, ako aj zo štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom úvere však v

konaní vyplynulo, že uzatvorenie poistnej zmluvy nebolo podmienkou samotného úveru, resp. úveru
za ponúkaných podmienok, pričom zo zmluvy o úvere bolo tiež zrejmé, že žalobca poskytol súhlas na
uzatvorenie poistnej zmluvy, z čoho súd prvej inštancie uzavrel, že neboli splnené podmienky na to,
aby sa náklady na poistné podľa § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z.z. považovali za súčasť celkových
nákladov podľa § 2 písm. g) zákona, v dôsledku čoho ich ani nebolo potrebné započítavať ani do

celkovej čiastky, ktorú mal žalobca zaplatiť podľa § 2 písm. h) zák. č. 129/2010 Z.z. Uzavrel preto, že
splátky poistného nemali byť ani súčasťou výpočtu RPMN. V danom prípade to znamená, že údaj o
celkovej čiastke zaplatenej žalobcom mal zahŕňať sumu poskytnutého úveru 19.000 eur a úroky, bez
zahrnutia poistného, na základe čoho žalobcom celkom splatená suma mala predstavovať 31.278,96
eura (108 x 289,62 eura). Hoci v zmluve o úvere bola uvedená suma 31.277,86 eura, t. j. o 1,1 eura

nižšia než bola skutočná, podľa prvoinštančného súdu sa jednalo o zanedbateľnú odchýlku, ktorá sa
na výpočte RPMN neodzrkadlila. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že zmluva neobsahovala
nesprávny údaj o celkových nákladoch spotrebiteľa podľa § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z.z. a rovnako,
že neobsahovala ani nesprávny údaj o RPMN v neprospech spotrebiteľa, a preto posudzovanú zmluvu
nevyhodnotil ako bezúročnú a bezpoplatkovú. K námietke absencie náležitosti vyžadovanej ust. § 2 pís.

l) zák. č. 129/2010 Z.z. poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (rozhodnutia
NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017, 3Cdo/56/2018, 4Cdo/211/2017), z ktorej vyplýva, že eurokonformným
výkladom namietaného ustanovenia nemožno od veriteľa žiadať, aby v zmluvách o spotrebiteľských
úverochuvádzalrozpissplátoksamostatnevovzťahukistine,poplatkomaúrokom.Hociuvedenývýklad
bol v rozpore s doslovným gramatickým znením predmetného ustanovenia, s odkazom na rozsudok

SD EÚ C-42/15 (Home Credit Slovakia a.s. v. Klára Bíróová) bolo potrebné namietané ustanovenie
zákona č. 129/2010 Z.z. týkajúce sa výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov vyložiť v rozpore s jeho
gramatickým znením, teda contra legem, čo bol jediný možný spôsob ako dosiahnuť jeho súlad so
smernicou 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, pri ktorej transponovaní do vnútroštátneho
predpisu (t.j. zákona č. 129/2010 Z.z.) zákonodarca pochybil a išiel nad rámec podmienok, ktoré daná

smernica stanovovala, a to v súvislosti so špecifikáciou splátky úveru. Dané pochybenie bolo nakoniec
s účinnosťou od 01.05.2018 napravené a ustanovenie § 9 ods. 2 písm. i) (predtým písm. l)) zákona
č. 129/2010 Z.z. dané do súladu s predmetnou smernicou, podľa ktorej sa už nevyžaduje presná
špecifikácia splátky úveru, istiny a poplatkov, ale len výška, počet a frekvencia splátok a prípadnéporadie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom. Ako dôvodnú preto
prvoinštančnýsúdnevyhodnotilanitútonámietkužalobcu,ktorouargumentovalvprospechbezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru. Záverom sa vyjadril k žalovaným namietanej procesnej prípustnosti žaloby.

Aj napriek tomu, že ust. § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z.z. nadobudlo účinnosť až dňa 01.01.2018, bol
toho názoru, že predmetné ustanovenie predstavuje procesnú normu, ktorá sa bez ohľadu na začiatok
sporu okamihom účinnosti aplikuje aj na spory začaté pred účinnosťou tohto ustanovenia. Podporne v
tejto súvislosti poukázal pritom na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41Co/10/2018,
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/28/2019. V intenciách uvedeného žalobu o určenie bezúročnosti

a bezpoplatkovosti ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady
úspechu v kombinácii so zásadou zavinenia tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný a súčasne
nezavinil zastavenie konania, priznal nárok na plnú náhradu trov konania.

3. Proti výrokom II. a III. uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý z
odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP žiadal vecne nesprávny a en

bloc nezákonný rozsudok zmeniť tak, že súd žalobe vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, alternatívne ho zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
rozhodnutie. Úvodom odkázal aj na svoju doterajšiu skutkovú, vecnú a právnu argumentáciu obsiahnutú
vo všetkých doterajších písomných podaniach, na ktorej plne zotrváva a odkazuje na ňu. V merite
veci namietal nerešpektovanie kogentných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa v spojení s OZ

a popieranie práv spotrebiteľa, ako aj nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozsudku. Súdu
prvej inštancie vytkol, že aj napriek tomu, že konštatoval, že zo strany žalovaného došlo k nesprávnemu
výpočtu celkových nákladov, odchýlku 1,10 eura v neprospech spotrebiteľa označil za zanedbateľnú
bez toho, aby ozrejmil na základe akého právneho titulu a akých právnych skutočností dospel tomuto
záveru. Zdôraznil pritom súdnou praxou zdôrazňovanú povinnosť na riadne a presvedčivé odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, porušenie ktorej má za následok porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
(napr. rozhodnutie NS SR zo dňa 26.09.2013, sp. zn. 6Cdo/278/2012, zo dňa 24.09.2020, sp. zn.
1OboV/9/2020). Odhliadnuc od uvedeného žalobca je toho názoru, že s týmto právnym názorom súdu
prvej inštancie nemožno súhlasiť z dôvodu, že nemá oporu v právnom poriadku SR vrátane judikatúry
všeobecných súdov, ktorá nedefinuje prípustnú odchýlku. Prvoinštančný súd sa s uvedenou odchýlkou

nijako nevysporiadal, len formalisticky ju označil za zanedbateľnú. V tejto súvislosti zdôraznil, že sa
jedná o spor so spotrebiteľom, ktorého nemožno stavať do pozície, že sa jedná o zanedbateľnú
odchýlku, a to najmä s dôrazom na postavenie žalovaného, pre ktorého pri vypracovaní dokumentácie
s najväčšou pravdepodobnosťou pracuje a na vypracovaní zmluvnej dokumentácie sa podieľa široké
spektrum osôb. Zo strany prvoinštančného súdu tak podľa neho došlo k správnym záverom, avšak

s nesprávnym právnym vyhodnotením právneho dopadu nesprávneho výpočtu, ako aj dopadu na
samotného spotrebiteľa. Na podklade zákona nie je definovaná žiadna odchýlka, a preto podľa žalobcu
nie je možné sa odchýliť od exaktného výpočtu a uvedené konanie prikladať na ťarchu spotrebiteľa.
Práve naopak, ak má byť vyvodená zodpovednosť z neexaktného výpočtu, uvedené má ísť na ťarchu
žalovaného, ktorý bol zodpovedný za vypracovanie zmluvného materiálu. V zmysle výpočtu nie je podľa

neho možné svojvoľne veličinu zaokrúhliť, pozmeniť ani nijak alternovať, a to najmä nie v neprospech
spotrebiteľa, pre ktorého je podstatné, či výška RPMN vychádza alebo nevychádza zo zmluvy, a nie
prečo došlo pri výpočte ku výkyvom a v akom rozsahu dochádza ku výchylkám. V tejto súvislosti dal do
pozornosti aj výkladové pravidlo výkladu v prospech spotrebiteľa v prípade pochybností a tiež rozsudok
Krajského súdu Trenčín zo dňa 21.05.2015, sp. zn. 4Co/93/2014, podľa ktorého uvedenie takéhoto

nesprávneho údaja je treba hodnotiť ako keby údaj RPMN nebol uvedený, pretože správny údaj o
RPMN v zmluve absentuje, a úver je potrebné z toho dôvodu hodnotiť ako bezúročný a bez poplatkov.
Žalovaným poskytnutý úver v zmysle uvedenej argumentácie pre nesprávny výpočet RPMN vyhodnotil
ako bezúročný a bez poplatkov.

4. V ďalšom sa žalobca nestotožnil ani so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k dojednanému
poisteniu, v zmysle ktorých dojednané poistenie nebolo podmienkou pre poskytnutie samotného úveru
a tým, že žalobca poskytol súhlas s jeho poskytnutím, splátky poistného nemali byť súčasťou RPMN.
Poukázal pritom na formulárový charakter zmluvy, ktorej obsah spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť a
v prípade, ak chcel úver získať, nemal inú možnosť, ako zmluvu prijať v znení, ako bola naformulovaná.

Uviedol, že v zmysle § 2 ods. 9 zák. č. 129/2010 Z.z. malo byť do celkových nákladov započítané aj
poistenie fakultatívneho charakteru a toto malo byť súčasťou výpočtu RPMN a nakoľko tomu tak nebolo,
čo vyplýva z tvrdení žalovaného ako aj prvoinštančného súdu, spotrebiteľský úver je potrebné aj z tohto
dôvodu považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca vyslovil názor, že je irelevantné považovať, čipoistenie bolo fakultatívne alebo obligatórne, nakoľko podpísané poistenie rizika je súčasťou nákladov,
ktoré je spotrebiteľ povinný vynaložiť. Poukázal pritom aj na právne názory vyslovené v rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22.10.2020, č. k. 18Csp/32/2017-260 potvrdenom rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.03.2022, č. k. 8CoCsp/3/2022-355 (obdobne viď rozhodnutie
KrajskéhosúduvTrnavezodňa22.01.2020,sp.zn.23Co/3/2019),podľaktorýchajvprípade,akžalobca
nebol povinný uzatvoriť aj písomnú zmluvu, ktorá skutočnosť vyplýva zo všeobecného formulára pre
štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, zo žiadnych listinných dôkazov nie je zrejmé, či jej
uzavretie nejakým spôsobom ovplyvnilo poskytnutie úveru, resp. jeho podmienok... Z uvedenej definície

teda vyplýva, že pri výpočte RPMN by mali byť zohľadnené i poplatky za poistenie schopnosti splácať
úver. Z uvedeného žalobca vyvodil, že ak bol prvoinštančný súd toho názoru, že fakultatívne poistenie
nemalo byť súčasťou RPMN, tak mal predtým skúmať, či neuzavretie poistenia by nemalo negatívny
vplyv na uzatvorenie samotného spotrebiteľského úveru, k čomu v danom prípade nedošlo. Zhrnúc
uvedené žalobca je toho názoru, že zo zákonnej dikcie predmetného ustanovenia sa nie je možné
stotožniť s tvrdeniami súdu a žalovaného prezentovanými v konaní, že vzhľadom na „dobrovoľný“

charakter uzatvorenia poistenia nemalo dôjsť k jeho započítaniu do celkových nákladov. Predmetné
zákonné ustanovenie práve naopak poukazuje, že do celkových nákladov by mali byť započítané aj
náklady na doplnkové služby. V dôsledku uvedeného tak dochádza aj k nesprávnemu výpočtu RPMN
a žalobca má v danej veci za preukázané, že RPMN je v posudzovanej zmluve určená nesprávne, a
to v neprospech spotrebiteľa, nakoľko došlo k nesprávnemu určeniu výšky celkovej čiastky spojenej

s obstaraním spotrebiteľského úveru, ktorú je spotrebiteľ povinný uhradiť po uhradení všetkých 108
splátok a na druhej strane žalovaný v rozpore s § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z.z. bol povinný zahrnúť
do výpočtu RPMN aj sumu splátok poistného vo výške 108x 9,79 eura, k čomu nedošlo. Uvedené má
za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru uzatvoreného medzi sporovými
stranami.

5. V ďalšom poukázal na to, že podľa názoru vlády k zneniu § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa
je táto problematika odôvodnená skutočnosťou, že spotrebitelia majú v porovnaní s predávajúcimi
vo väčšine prípadov nižšie právne povedomie. Mnohokrát nemajú vedomosť o existencii samotného
inštitútu premlčania ani o potrebe premlčanie práva v súdnom konaní aktívne namietať. Aj keď

vo všeobecnosti platí zásada ignorantia iuris non excusat, táto bolo v spotrebiteľských vzťahoch
modifikovaná. Vláda poukázala na to, že NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6MCdo/9/2012
zo dňa 16.01.2013 uviedol, že kým rešpektovanie princípu neznalosť zákona neospravedlňuje v
spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať
v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len

výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž
platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým
je princíp ochrany spotrebiteľa. Neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť
v tejto oblasti, mu nemôže byť preto na ujmu. Na obe citované rozhodnutia NS SR pritom odkazuje
vo svojej judikatúre aj ÚS SR. Na pojem priemerný spotrebiteľ v súvislosti s posudzovaním úkonov

spotrebiteľa je potrebné podľa žalobcu nazerať nielen vo svetle národného práva, ale aj práva EÚ.
V ďalšom poukázal na právne názory vyslovené v uznesení sp. zn. I. ÚS 68/2016, I. ÚS 413/2015.
K odvolaciemu dôvodu uvedenému v § 365 ods. 1 písm. d) CSP uviedol, že súd prvej inštancie
stroho a nepostačujúco odôvodnil skutočnosti, na podklade ktorých rozhodol tak, ako rozhodol, čo
nekorešponduje s požiadavkami definovanými rozhodovacou praxou ÚS SR (napr. I. ÚS 378/2019) a

NS SR. Uvedeným postupom nenaplnil zákonné požiadavky na riadne, presvedčivé a náležité a najmä
správne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nakoľko vôbec neposkytol odpovede na kľúčové otázky
týkajúcesameritasporu,pričomajzistenépochybeniazostranyžalovanéhoavýpočtuRPMNpovažoval
za prípustnú odchýlku bez bližšej podpory judikatúry či zákona. Zo strany prvoinštančného súdu nebolo
dostatočne dôvodne vysvetlené a pomenované, prečo nedošlo k bližšiemu skúmaniu fakultatívneho

poistenia, a či táto fakultatívnosť mala, resp. nemala vplyv na spotrebiteľa pri uzatvorení zmluvy o
spotrebnom úvere. Napadnutý rozsudok je preto podľa žalobcu potrebné zmeniť, eventuálne zrušiť.

6. Odvolaním žalobca namietal aj vecnú správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania dôvodiac
tým, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní absolútne „opomenul“ skúmať § 257 CSP. Žalobca

má za to, že v prípade neúspechu v konaní (najmä z dôvodu zmeny vnútroštátnej legislatívy a v
nadväznosti na to aj zmeny judikatúry) sú objektívne dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre
uplatnenie § 257 CSP, keďže žalobca svojvoľne nezavinil vznik trov konania, ale tieto vznikli v dôsledku
zmien, ustálenia judikatúry po podaní žaloby (najmä judikatúra odkazujúca na popis splátok a istinypri uzatváraní zmluvy). Okrem procesnej situácie, v ktorej môžu byť dané dôvody na aplikáciu § 257
CSP, je pri posudzovaní podmienok pre aplikáciu tohto ustanovenia mať na zreteli aj sociálne aspekty a
dopady konania na strany sporu a prihliadať aj na postoj sporových strán. Zdôraznil, že pri posudzovaní

dôvodovhodnýchosobitnéhozreteľajepotrebnéprihliadnuťnasociálne,majetkovéazárobkovépomery
oboch strán sporu a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práv na súde a ich postoj
v konaní. K svojej majetkovej a sociálnej situácii uviedol, že práve z dôvodu nepriaznivej finančnej
situácie sa obrátil na dodávateľa s cieľom za určitých podmienok získať úver. Ak by bola jeho majetková
situácia priaznivá, je možné konštatovať, že celkom pravdepodobne by nemal v takom prípade dôvod,

aby sa obracal na dodávateľa s požiadavkou o poskytnutie spotrebiteľského úveru, ktorý je spojený
s určitými poplatkami. Pokiaľ sa týka majetkovej sféry protistrany uviedol, že v danom prípade ani
nie je možné objektívne porovnať jeho majetkovú sféru s majetkovou sférou spotrebiteľa, nakoľko
dodávateľ predstavuje silnejšiu ekonomickú jednotku a je lídrom na trhu v oblasti spotrebiteľského úveru.
Nepriznanie nároku na náhradu trov konania by podľa neho nemalo žiaden dopad na ekonomickú
stránku dodávateľa, práve naopak priznanie tohto nároku by malo citeľný dopad práve na ekonomickú

stránku spotrebiteľa. Slabšie postavenie spotrebiteľa je pritom pretavené aj do zákonného oslobodenia
od súdnych poplatkov spotrebiteľov domáhajúcich sa ochrany práva. Žalobca ako spotrebiteľ sa
nachádzal v nezávideniahodnej finančnej situácii ešte predtým, ako uzatvoril so žalovaným spornú
zmluvu, čo bolo hlavným dôvodom uzavretia zmluvy. Pri osobe žalobcu ide o spotrebiteľa, ktorý sa
nachádza vo finančnej situácii, v ktorej je odkázaný využívať služby dodávateľov, akým je žalovaný, pre

zabezpečenie si primeranej a dôstojnej životnej úrovne. Prihliadnuť pritom žiadal aj na to, že žalobca
si plnil svoje procesné povinnosti riadne a včas, uplatňoval si všetky skutočnosti a dôkazy včas, konal
hospodárne v záujme rýchleho prejednania veci, reflektoval súdom stanovené lehoty, riadne doručoval
svoje podania, nespôsoboval prieťahy a nebránil v riadnom prejednaní sporu. Prvoinštančnému súdu aj
vo vzťahu k tomuto napadnutému výroku vytkol nepreskúmateľnosť rozhodnutia z dôvodu nenáležitého

odôvodnenia. Akcentujúc uvedené vyvodil, že vo veci sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre
aplikáciu § 257 CSP a aj v prípade, ak by odvolací súd nevyhodnotil odvolanie žalobcu ako dôvodné
žiadal, aby rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania zmenil tak, že žiadnej zo strán neprizná nárok
na náhradu trov konania.

7. Žalovaný sa v súdom stanovenej lehote k odvolaniu na výzvu súdu nevyjadril.

8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu
prvej inštancie v celom napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým

stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné. Žalobca v odvolaní neprezentoval žiadne relevantné argumenty, ktoré by boli spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a jeho subjektívna nespokojnosť s rozhodnutím
súdu nemôže byť sama o sebe dôvodom pre spochybnenie jeho vecnej správnosti.

9. Podľa § 2 písm. g), h), i) zák. č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy
o splátkovom úvere (ďalej len „zák. č. 129/2010 Z.z.“) g) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so
spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu,
ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi

známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby
súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť
zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za
ponúkaných podmienok,
h) celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a

celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom,
i) ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19.

10. Podľa § 11 zák. č. 129/2010 Z.z. poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez

poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa),d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa,
v hotovosti.

11. Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru
sa vypočíta podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2.

12. V prejednávanej veci súd prvej inštancie ako nedôvodnú vyhodnotil žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o splátkovom úvere uzatvorenej medzi ním
a žalovaným dňa 09.04.2015 z troch prezentovaných dôvodov, a to: 1. pre nesprávne a v neprospech
žalobcu uvedenú RPMN a celkovú čiastku, ktorú musí žalobca na základe posudzovanej zmluvy zaplatiť
žalovanému, 2. pre nesprávne uvedenú RPMN aj v dôsledku nezapočítania poistného do celkových
nákladov úveru, 3. pre nerozčlenenie mesačnej splátky na istinu, úrok a iné poplatky. Prvoinštančný
súd však po vykonanom dokazovaní vyhodnotil argumentáciu žalobcu v celom rozsahu za nedôvodnú.

Pokiaľ sa týka námietky nesprávne v zmluve uvedenej celkovej čiastky, ktorú mal žalobca titulom
dojednaného úverového záväzku zaplatiť, uviedol, že zo súčinu počtu mesačných splátok (108) a výšky
mesačnej splátky (289,62 eura) vyplýva, že celková suma, ktorú sa žalobca zaviazal zaplatiť mala
predstavovať sumu 31.278,96 eura, avšak v zmluve bola uvedená suma o 1,10 eur nižšia (31.277,86
eura).Uvedenévšaknevyhodnotilsozáveromobezúročnostiabezpoplatkovostispotrebiteľskejzmluvy,

nakoľkoboltohonázoru,žesajednáozanedbateľnúodchýlku,ktorásanavýpočteRPMNneodzrkadlila.
Snámietkouč.2,t.j.nezaradenímpoistnéhodocelkovýchnákladovúveru,savysporiadaltak,ževoveci
neboli splnené podmienky na to, aby sa náklady na poistné považovali za súčasť celkových nákladov
podľa § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z.z. Uvedené vyvodil z fakultatívnosti dojednaného poistenia,
ktorá vyplynula jednak zo samotnej zmluvy o úvere, ako aj zo štandardných európskych informácií o

spotrebiteľskom úvere, podľa ktorých uzatvorenie poistnej zmluvy nebolo podmienkou pre poskytnutie
úveru, resp. pre poskytnutie úveru za dojednaných podmienok. Poslednú námietku absencie náležitostí
podľa § 9 ods. 2 písm. l) zák. č. 129/2010 Z.z. vyhodnotil ako nedôvodnú s poukazom na v tomto
smere už konštantnú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ktorú riadne označil s uvedením
podstatných právnych záverov. Z odvolacej argumentácie žalobcu vyplýva, že odvolaciemu prieskumu

podrobil „len“ správnosť prvoinštančných záverov vo vzťahu k námietkam č. 1 a 2, t. j. vo vzťahu k
nezahrnutiu poistného do celkových nákladov úveru a nesprávne uvedenej výške celkovej čiastky, ktorú
má žalobca splatiť, čo vedie k záveru o nesprávne uvedenej RPMN v neprospech spotrebiteľa a v zmysle
zák. č. 129/2010 Z.z. vyvoláva následok, že žalovaným poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov.
Odvolací súd však zdieľa právny názor súdu prvej inštancie, že napadnutá zmluva netrpí vytýkanými

vadami, ktoré by mali byť sankcionované bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou žalovaným poskytnutého
úveru.

13. Ročná percentuálna miera nákladov vyjadruje v podstate skutočnú cenu úveru, ktorú dlžník na konci
úverového vzťahu veriteľovi vráti. Zákonný vzorec pre jej výpočet je uvedený v prílohe č. 2 zák. č.

129/2010 Z.z. a pre bežného spotrebiteľa ho možno z objektívneho hľadiska označiť za komplikovaný.
Napriek tomu, údaj o RPMN pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere predstavuje číslo, ktoré
má spotrebiteľovi umožniť lepšie posúdiť výhodnosť/ nevýhodnosť poskytovaného úveru a porovnať
produktovú ponuku na trhu. Uvedené zdôraznil aj Súdny dvor EÚ napr. vo svojom rozhodnutí zo
dňa 21.04.2016 vo veci C-377/2014 (bod 90.), v ktorom sa zaoberal zmyslom a účelom základných

údajov pre spotrebiteľa, pričom uviedol: „Ako sa uvádza v odôvodneniach 31. až 33. Smernice 2008/48,
informácia spotrebiteľa o celkových nákladoch úveru vo forme miery vypočítanej podľa jednotného
matematického vzorca má preto podstatný význam. Na jednej strane táto informácia prispieva k
transparentnosti trhu v rozsahu, v akom spotrebiteľovi umožňuje porovnať ponuky úverov. Na druhej
strane mu umožňuje posúdiť rozsah jeho záväzku.“ Z uvedeného dôvodu zákonodarca pod sankciou

bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru dbá na to, aby tento ukazovateľ bol v zmluve určený v správnej
výške.

14. Žalobca tak v konaní pred prvoinštančným súdom, ako aj odvolacím súdom namietal, že súčin
počtu a výšky splátok úveru dojednaných v zmluve zo dňa 09.04.2015, t. j. 108 splátok x 289,62

eura, nepredstavuje v zmluve uvedenú sumu 31.277,86 eura, ale sumu o 1,10 eura vyššiu, t. j.
sumu 31.2578,96 eura. Tento údaj uvedený v zmluve v neprospech spotrebiteľa v nižšej výške
a nevyhnutne ovplyvňujúci aj výšku RPMN mal mať podľa neho v zmysle § 11 písm. d) zák. č.
129/2010 Z.z. za následok, že dojednaný úver je bezúročný a bez poplatkov, s čím sa prvoinštančnýsúd pre zanedbateľnosť vzniknutého rozdielu nestotožnil. Žalovaný v odvolaní namietal okrem
nepreskúmateľnosti prijatého záveru aj jeho právnu bezzákladnosť, keď platná spotrebiteľská právna
úprava v tomto smere nepovoľuje žiadnu výnimku a nesprávne uvedená RPMN má vždy za následok

sankciu, vyslovenia ktorej sa podanou žalobou v konaní domáhal. Konanie žalovaného ako pozične
silnejšieho subjektu, v kompetencii ktorého bola príprava zmluvnej dokumentácie, a ktorý v zmluve
uviedol nesprávny údaj o celkových nákladoch úveru ovplyvňujúci výslednú výšku RPMN, nemôže
byť podľa neho pripísané na ťarchu spotrebiteľa ako slabšej strany. Súdom prvej inštancie prijatý a
nedostatočneodôvodnenýzávernemápodľažalobcuoporuanivrozhodovacejpraxisúdovanemôžeza

žiadnych okolností obstáť v intenciách spotrebiteľskej ochrany. Odvolací súd pri vysporiadaní sa s touto
odvolacou argumentáciou úvodom poukazuje na to, že pre účely pochopenia úvahy súdu prvej inštancie
považuje odôvodnenie tohto záveru spočívajúce v zanedbateľnej odchýlke 1,1 eura za dostatočné,
keď je zrejmé, že odchýlka v takejto výške by podľa prvoinštančného súdu nemala viesť k záveru o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Úlohou odvolacieho súdu je tak posúdiť, či takýto záver môže v
právnej rovine reflektujúcej zvýšenú ochranu spotrebiteľa obstáť.

15. Je všeobecne známe, že cieľom širokej spotrebiteľskej právnej ochrany poskytovanej jednak
normatívnou právnou úpravou, ako aj rozsiahlou rozhodovacou praxou vnútroštátnych aj nadnárodných
súdov, je prostredníctvom právnej regulácie kontraktačného procesu uzatvárania spotrebiteľských
zmlúv a realizácie dojednaných práv a povinností zabezpečiť ochranu slabšiemu subjektu zmluvného

vzťahu (spotrebiteľovi) pred neprijateľnými obchodnými podmienkami a zneužívaním dominantného
postaveniadodávateľanaúkorspotrebiteľa,akoajdostatočnúinformovanosťopodmienkachvyužívania
spotrebiteľských produktov. Odvolací súd je toho názoru, že ochrana spotrebiteľa nemá byť bezbrehá
a jej cieľom nebolo zbaviť spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti a právnych následkov za jeho
konanie či ultimátne sankcionovať dodávateľa za každú kolíziu so spotrebiteľskou normatívnou úpravou

bez zohľadnenia jej povahy, intenzity následkov a v neposlednom rade aj ústavnej požiadavky
proporcionality. Rovnako cieľom zákonodarcu nebolo otvorenie priestoru pre zneužívanie tejto ochrany v
podobe cieleného vyhľadávania dôvodov neplatnosti, bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských
úverov v snahe získať na úkor veriteľa bezodplatné poskytnutie finančných prostriedkov. V kontexte
prejednávanej veci aj odvolací súd hodnotí žalobcom namietaný rozdiel v sume 1,10 eura za

zanedbateľný v komparácii s celkovou výškou poskytnutého úveru (19.000 eur) a dobou jeho
splácania (9 rokov), v dôsledku čoho požiadavka na vyslovenie najprísnejšej sankcie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti (pozn. odvolacieho súdu podľa zmluvy o splátkovom úvere pripadali na obdobie 108
mesiacov úroky spolu vo výške 12.277,86 eura) nemôže obstáť ani v teste proporcionality, ako atribútu
uplatňovaného nielen v Ústave SR, ale aj v komunitárnom práve (napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ

zo dňa 09.11.2016, V-42/15 vo veci Home Credit c/a Klára Bíróová). Žalobcom napádaný rozdiel
nesvedčí o flagrantnom zavádzaní a klamaní spotrebiteľa v snahe zneužiť dominantné postavenie
veriteľa vyžadujúcom si ingerenciu súdu do posudzovaného súkromnoprávneho zmluvného vzťahu a
poskytnutie neadekvátnej ochrany. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal absenciu normatívnej opory
pre vyslovenie takéhoto záveru súdom prvej inštancie, tak odvolací súd nadväzujúc na konštantné

pripomienky ÚS SR o potrebe uprednostnenia teleologického výkladu pred formalistickým (doslovným)
výkladom (napr. uznesenie sp. zn. III. ÚS 388/2018 zo dňa 16. 10. 2018) poukazuje na to, že všeobecný
súd nie je absolútne viazaný gramatickým výkladom zákona, ale od tohto sa môže odchýliť, ak si to
vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. Cez prizmu proporcionality (na jednej strane

bagateľný rozdiel 1,10 eura a na strane druhej legitímny nárok žalovaného na úroky v sume 12.277,86
eura po dobu riadneho trvania záväzku) a účelu sledovaného spotrebiteľskou normatívnou úpravou tak
možno plne akceptovať záver súdu prvej inštancie o nezohľadnení nepodstatného finančného rozdielu
v neprospech žalovaného. Opačný záver, o správnosti ktorého sa žalobca v konaní snažil presvedčiť,
považuje odvolací súd za formalistický, neprimerane prísny a nezohľadňujúci okolnosti prípadu a

skutočný zmysel spotrebiteľskej ochrany. Opomenúť v tejto súvislosti nemožno, že zmluva o splátkovom
úvere mala všetky zákonom stanovené náležitosti, v jej obsahu neboli zistené žiadne neprijateľné
obchodné podmienky či nekalé praktiky žalovaného pri jej dojednávaní a ani inak sa nedostala do
rozporuskogentnýmiustanoveniamizák.č.129/2010Z.z.arežimomspotrebiteľskýchzmlúvupraveným
v OZ. Odvolací súd je tiež toho názoru, že takáto odchýlka nemôže mať skutočný a zásadný vplyv na

posúdenie výhodnosti úveru spotrebiteľom a rozsahu prevzatého záväzku a zakladať záver o porušení
povinnosti dodávateľa poskytnúť spotrebiteľovi riadne a transparentné informácie. Prvoinštančným
súdom prijatý a odvolacím súdom potvrdený záver o tom, že bagateľná finančná disproporcia v údajoch
uvedených v posudzovanej zmluve nesvedčí v prospech bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, pritomplne zodpovedá aj právnym názorom vysloveným Súdnym dvorom EÚ v už zmienenom rozhodnutí zo
dňa 09.11.2016 vo veci C-42/2015, v zmysle ktorých „za primerané by sa nemalo považovať, ak v súlade
s vnútroštátnou právnou úpravou uplatnenie tejto sankcie (zánik nároku na úroky a poplatky) vyvoláva

voči veriteľovi závažné následky v prípade neuvedenia niektorých náležitostí spomedzi náležitostí
uvedených v čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48, ktoré svojou povahou nemôžu mať vplyv na schopnosť
dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku“.

16. Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že skutkový záver súdu prvej inštancie o

nekorešpondovaní súčinu počtu a výšky splátok s celkovou čiastkou spojenou s úverom uvedenou v
zmluve, nemusí sám o sebe bez zohľadnenia celého znenia zmluvy vrátane jej neoddeliteľnej súčasti v
podobe Produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové úvery SLSP, a.s. účinných
od 01.01.2015 (viď čl. 1. zmluvy o splátkovom úvere), viesť k právnemu záveru o nesprávnom určení
RPMN v neprospech spotrebiteľa. Ako správne uviedol súd prvej inštancie vzniknutý rozdiel 1,10 eura
sa pri RPMN určenej dvoma desatinnými miestami neprejaví, čo je verifikovateľné zadaním vstupných

parametrov do verejne prístupných internetových kalkulátorov výpočtu RPMN. Jej hodnota je rovnaká pri
zadaní celkovej čiastky úveru 31.277,86 eura, aj čiastky 31.278,96 eura a dobe splácania 108 mesiacov,
resp. ak by bola zadaná výška mesačnej splátky nižšia o 0,01 eura (zodpovedajúci rozdiel pri 108
splátkach a namietanej odchýlke 1,10 eura). V konaní právne zastúpený žalobca svoju argumentáciu
v tomto smere obmedzil na súčin počtu splátok a výšku mesačnej splátky bez toho, aby riadne

konkretizoval akým spôsobom sa namietaná nesprávnosť dotkla výpočtu RPMN pri použití zákonného
vzorca, keď len nesprávne uvedenie RPMN v neprospech spotrebiteľa má v zmysle § 11 písm. d) zák.
č. 129/2010 Z.z. ten následok, ktorého sa v konaní domáhal.

17. Naviac odvolaciemu súdu je z rozhodovacej činnosti v obdobných veciach známe, že drobná a

súdnou praxou akceptovaná disproporcia pri výpočte celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ titulom
úveru zaplatiť, je zvyčajne spôsobená rozdielnou (nižšou) výškou poslednej splátky, ktorá predstavuje
zostatok pohľadávky veriteľa, ako dôsledok metodiky výpočtu mesačných splátok a zaokrúhľovania na
dve desatinné miesta. Jedná sa o jav v bankovej praxi bežne prítomný. Z bodu 5.17. produktových
obchodných podmienok predložených žalovaným a tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy o

splátkovom úvere vyplýva, že aj v danom prípade je posledná splátka úveru vo výške pohľadávky banky,
čo by odôvodňovalo rozdiel pri určení celkovej čiastky úveru. Záver o tom, že takýto postup nevedie k
sankcii bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru bol potvrdený aj v rozhodovacej činnosti súdov (viď napr.
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.08.2020, sp. zn. 5CoCsp/23/2020, zo dňa 31.03.2021,
sp. zn. 2Co/24/2019, zo dňa 19.12.2023, sp. zn. 8CoCsp/27/2022).

18. Pokiaľ sa týka poistného, ktoré malo byť podľa žalobcu ako doplnková služba spojená s úverom
zahrnuté do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom predstavujúcich
veličinu vstupujúcu do matematického vzorca na výpočet RPMN, odvolací súd má zhodne so súdom
prvej inštancie za to, že z predložených dôkazov vyplynul fakultatívny charakter dojednaného poistenia.

Žalobca podpisom zmluvy o splátkovom úvere potvrdil, že podmienkou pre poskytnutie úveru nie je
poistenie, a že toto bolo dojednané na základe jeho výslovného súhlasu. Zhodne s obsahom zmluvy
je táto skutočnosť deklarovaná aj v žalobcom podpísaných štandardných európskych informáciách o
spotrebiteľskom úvere, v ktorých sa expressis verbis uvádza, že na získanie spotrebiteľského úveru
alebo na jeho získanie za ponúkaných podmienok sa nemusí uzavrieť poistenie na zabezpečenie

spotrebiteľského úveru ani ďalšia zmluva o doplnkovej službe. Uvedené priamo vyvracia žalobcom ničím
nepodložené tvrdenia o nanútení poistenia. Vychádzajúc z definície priemerného spotrebiteľa, na ktorú
poukazoval v konaní aj samotný žalobca, ako spotrebiteľa, ktorý má primerané množstvo informácií
a je v rozumnej miere pozorný a obozretný, a to s ohľadom na jeho sociálne a kultúrne faktory a
jazykové schopnosti, žalobcovi muselo byť pri kontrahovaní záväzku zrejmé, že nemusí predkladané

poistenie uzatvoriť, a to bez vplyvu na dojednanie úveru a obsahu úverových podmienok. Subsumujúc
uvedený správny skutkový záver pod ust. § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v
čase uzatvorenia posudzovanej zmluvy, výkladom a contrario dospel prvoinštančný súd k správnemu
právnemu záveru, že náklady na poistenie ako žalobcom dobrovoľne zvolenú službu súvisiacu s
dojednaním úveru a nepodmieňujúcu jeho poskytnutie, príp. poskytnutie za dojednaných podmienok,

nie sú v zmysle uvedeného ustanovenia súčasťou celkových nákladov spotrebiteľa spojených so
spotrebiteľským úverom, a preto nemohli ovplyvniť správnosť/ nesprávnosť výpočtu RPMN. Nemožno
prisvedčiť ani názoru žalobcu, ktorý v tejto súvislosti v odvolaní označil za právne irelevantnú
diferenciáciu na fakultatívne a obligatórne dojednanie doplnkovej služby poistenia, ktorá nielenže nemánormatívnu oporu, ale je v priamom rozpore so znením ust. § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z.z.
Predmetné ustanovenie práve v prípade doplnkových služieb súvisiacich so zmluvou o úvere výslovne
rozlišuje situáciu, keď spotrebiteľ je nútený uzavrieť okrem úverovej zmluvy aj zmluvu o poskytnutí

doplnkovej služby, za účelom poskytnutia úveru alebo jeho získania za dojednaných podmienok, kedy
sa tieto náklady započítavajú do celkových nákladov spojených o spotrebiteľským úverom a ovplyvňujú
výpočet RPMN. A contrario platí právny záver prvoinštančného súdu o tom, že fakultatívne dojednané
doplnkovéslužby,ajkeďsúvisiasposkytnutýmúverom,resp.súzávisléodexistencieúverovéhovzťahu,
neovplyvňujú výšku celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom a výpočet RPMN a iný

záver nevyplýva ani z rozhodnutí, na ktoré v tejto súvislosti poukazoval žalobca. Podporne v tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje aj na skoršie zhodné právne závery v otázke posudzovania poistného
ako súčasti celkových nákladov spotrebiteľského úveru vyslovené v rozhodnutiach odvolacieho súdu
(rozsudky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.10.2018, sp. zn. 6Co/242/2018, zo dňa 30.11.2021,
sp. zn. 16CoCsp/36/2020, zo dňa 28.09.2022, sp. zn. 7CoCsp/16/2021). Za nadbytočné vzhľadom
na výsledky prvoinštančným súdom vykonaného dokazovania považuje odvolací súd skúmanie toho,

či neuzavretie poistenia by malo negatívny vplyv na uzatvorenie úverového vzťahu, nakoľko aj táto
skutočnosť vyplynula z predložených štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom úvere,
ktoré vylučujú závislosť a podmienenosť dojednaných podmienok zmluvy o splátkovom úvere od
žalobcom uzatvoreného poistenia.

19. K námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia a nerešpektovania požiadaviek
vyplývajúcich z ust. § 220 ods. 2 CSP a konštantnej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych
autorít odvolací súd uvádza, že nezistil porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v dôsledku
nedostatočného odôvodnenia. Napadnutý prvoinštančný rozsudok dáva zrozumiteľnú odpoveď na to,
ako súd vyhodnotil okolnosti podstatné z pohľadu meritórneho rozhodnutia (napr. rozhodnutia ESĽP

vo veciach Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro
Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Súd prvej inštancie sa stručne vysporiadal so všetkými
žalobcom vznesenými námietkami, ktoré mali podľa neho zmluvu o splátkovom úvere sankcionovať
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou a žalobcom namietaná stručnosť v danom prípade neznížila kvalitu

súdneho rozhodnutia v tvrdenej miere, odôvodnenie nevykazuje známky nekoherentnosti, vyplýva z
neho vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi
závermi na strane druhej. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť a taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, zmyslu a podstaty. Ani z prísnych požiadaviek na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno

vyvodiť, že by toto malo byť siahodlhou a vyčerpávajúcou odpoveďou na každú stranou prednesenú
polemiku, čo by v konečnom dôsledku viedlo k jeho neprehľadnosti. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia je zrejmé, akými úvahami sa prvoinštančný súd pri zaujatí konečného stanoviska o
nedôvodnosti žaloby riadil, a pokiaľ sa žalobca s jeho názormi nestotožňuje hodno uviesť, že do práva
na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov a ani právo na úspech v konaní (napr. IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Odvolaciu argumentáciu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia preto
nemožno považovať za dôvodnú.

20. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd aj odvolanie žalobcu voči výroku III. napadnutého rozsudku,

ktorým súd prvej inštancie za zohľadnenia zásady úspechu, ako aj zásady zavinenia na zastavení
konania (§ 255 a § 256 CSP) priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.Žalobca(pozn.odvolaciehosúduažvodvolaní)prezentovalskutkovýaprávnynázor,ževoveci
sú splnené dôvody hodné osobitného zreteľa pre výnimočnú aplikáciu ust. § 257 CSP na rozhodnutie o
trovách konania, v dôsledku čoho súd prvej inštancie nemal žiadnej zo strán priznať nárok na náhradu

trov konania. Pod tieto dôvody subsumoval tvrdenú nepriaznivú majetkovú a sociálnu situáciu na jeho
strane, neohrozenie finančnej stability žalovaného nepriznaním mu náhrady trov konania, jeho procesný
postojvkonaní,kedysiplnilvšetkysúdomuloženépovinnostiavneposlednomradeaj zmenujudikatúry
podmieňujúcoujehoneúspechvkonaní(vnútornáskladbaúverovejsplátky).Nepriaznivosťmajetkových
pomerov bez ďalšieho, t. j. bez predloženia aktuálnych dôkazov vo vzťahu k sociálnym a majetkovým

pomerom žalobcu, odvodzoval od čerpania posudzovaného úveru za účelom preklenutia majetkovej
indispozície. Aj vo vzťahu k tejto časti rozhodnutia namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia o
nároku na náhradu trov konania.21. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

22. Odchýlkou od procesnej zásady za zavinenie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania
je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorá umožňuje súdu vo výnimočných prípadoch
neúspešnej strane, ktorú v zmysle zodpovednosti za výsledok zaťažuje povinnosť na náhradu trov
konania, celkom alebo sčasti nepriznať nárok na náhradu trov konania (§ 257 CSP). Jedná sa o osobitné
moderačné oprávnenie súdu, ktorého použiteľnosť vzhľadom na negatívne dopady na stranu, ktorá by

inak mala nárok na náhradu trov konania, musí mať výnimočný charakter a musí zodpovedať osobitným
okolnostiam daného prípadu. Pre rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania podľa § 257
CSP musia byť kumulatívne splnené obe uvedené podmienky, a to danosť dôvodov hodných osobitného
zreteľa a výnimočných okolností. Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu byť dané vo vzťahu k určitým
druhom konania alebo určitej procesnej situácii a nie je ich možné zovšeobecniť vo vzťahu k určitým
typom konania, ale rozhodujúcim meradlom je individualizačný prvok (viď nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS

727/2000). Ďalším možným aspektom (spolu)majúcim vplyv na použitie tohto výnimočného ustanovenia
sú sociálne dôvody niektorej zo strán sporu s tým, že len samotná nepriaznivá majetková situácia
strany nezakladá bez ďalšieho dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP. Pri posudzovaní dôvodov hodných
osobitného zreteľa súd prihliada aj na majetkové, osobné, sociálne, zárobkové a iné pomery všetkých
strán sporu, okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde, postoj strán v konaní a iné (R 24/1964).

Účelom tohto ustanovenia je aj odstránenie neprimeranej tvrdosti a zmiernenie situácií, v ktorých je
nespravodlivé, aby tomu, kto sa dôvodne bránil alebo útočil, bol priznaný nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu.

23. V intenciách vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že žalobca neposkytol ani argumenty

ani dôkazy, ktoré by umožňovali odvolaciemu súdu modifikovať rozhodnutie o nároku na náhradu trov
konania za použitia tohto výnimočne aplikovateľného ustanovenia. Svoju argumentáciu v tomto smere
celkom nedostatočne založil výlučne na tvrdeniach o nepriaznivej majetkovej situácii odvodených od
potreby čerpania úveru v roku 2015, t. j. takmer pred 9 rokmi. Súdu nepredložil žiadne dôkazy, ktorými
by dokladoval na jeho strane objektívne vzniknutú a neprekonateľnú finančnú indispozíciu, na ktorú by

bolo potrebné osobitne prihliadnuť, avšak aj so zreteľom na všetky okolnosti prípadu. Optikou žalobcu,
ktorý z čerpania úveru vyabstrahoval splnenie podmienok pre aplikáciu § 257 CSP a nepriznanie nároku
na náhradu trov konania protistrane (poskytovateľovi úveru), by každé konanie, predmetom ktorého
by bolo posudzovanie úverovej zmluvy, malo byť pre spotrebiteľa bezplatné, čo nemožno podporiť a
rovnako ani odvodzovať od zákonného oslobodenia spotrebiteľa od platenia súdnych poplatkov. Pokiaľ

žalobca žiadal zohľadniť postoj sporových strán, tak je potrebné uviesť, že z obsahu súdneho spisu
vyplýva, že súdom uložené povinnosti rešpektovali obe strany sporu a len táto skutočnosť sama o
sebe bez ďalšieho nemôže vylúčiť rozhodovanie o trovách konania podľa § 255 a § 256 CSP. Rovnako
neadekvátne žalobca poukazuje aj na zmenu normatívnej právnej úpravy a rozhodovacej činnosti
po podaní žaloby, nakoľko žalobca v konaní prezentoval hneď tri zásadné dôvody, ktoré mali podľa

neho zakladať bezúročnosť a bezpoplatkovosť žalovaným poskytnutého úveru a zmena rozhodovacej
činnosti, na ktorú poukazoval, nastala len vo vzťahu k jednému dôvodu (potreba uvádzania vnútornej
sklady anuitnej splátky úveru) a ako relevantné neboli vyhodnotené ani zvyšné dva dôvody. Rovnako
odvolací súd je toho názoru, že samotná zmena rozhodovacej činnosti ako prirodzená súčasť každého
právneho systému sprevádzaného súbežným vývojom sociálnej reality, nemôže byť pri rozhodovaní o

nároku na náhradu trov konania hodnotená v neprospech žalovanej strany, ktorá neiniciovala súdne
konanie a žalovanému nároku sa úspešne ubránila. V konaní právne zastúpený žalobca v priebehu
celého konania pred súdom prvej inštancie netvrdil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa
odôvodňujúcich moderáciu trov konania podľa § 257 CSP a splnenie podmienok na jej použitie sa mu
nepodarilo preukázať ani v odvolacom konaní. Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní pred súdom prvej

inštancie nebola žiadnou zo sporových strán nastolená požiadavka pre aplikáciu ust. § 257 CSP a
skutočnosti svedčiace v prospech aplikácie tohto ustanovenia nevyplynuli ani z obsahu súdneho spisu,
možno za zodpovedajúce považovať aj odôvodnenie súdneho rozhodnutia v tejto časti, v ktorej súd prvej
inštancie dostačujúco poukázal na ustanovenia zákona, z ktorých vychádzal a procesné skutočnosti,
ktoré odôvodňovali ich aplikáciu.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil správne
skutkovézávery,nazistenýskutkovýstavaplikovalpríslušnézákonnéustanoveniaavecsprávneprávneposúdil, odvolací súd prvoinštančný rozsudok v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o nároku
na náhradu trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu
vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne
úspešnému žalovanému však nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v
odvolacom konaní nevznikli.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).