Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 30, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3CoKR/35/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116230418
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Čisovský
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7116230418.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Čisovského a členov
senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Rastislava Pellu, vo veci vyhláseného konkurzu na majetok
úpadcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XX/X, XXX XX F., o odvolaní správcu konkurznej
podstaty, o odvolaní správcu A. G. H. proti uzneseniu Mestského súdu Košice č.k. 31K/72/2016-1389
zo dňa 08.04.2025, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie Mestského súdu Košice č.k. 31K/72/2016-1389 zo dňa 08.04.2025.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len ako súd alebo súd prvej inštancie) uznesením č.k. 31K/72/2016-1389
zo dňa 08.04.2025 (ďalej len „uznesenie“) rozhodol tak, že odvoláva správcu podstaty: Ing. Ján Simko,
so sídlom kancelárie Kukučínova 14, 040 01 Košice, zn. správcu: S1561.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil tým, že uznesením zo dňa 25.01.2017, sp. zn. 31K/72/2016 súd vyhlásil
konkurz na majetok dlžníka: A. B. C., narodený: XX.XX.XXXX, bytom: D. E. XX/X, XXX XX F. (ďalej len
„úpadca“), uznal konkurz za malý, ustanovil za správcu podstaty: FARDOUS PARTNERS správcovská,
k. s., so sídlom kancelárie: Hviezdoslavova 6, 040 01 Košice, zn. správcu: S1752 a vyzval veriteľov,
aby si v zákonnej lehote prihlásili svoje pohľadávky voči dlžníkovi. Zo strany Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „MS SR“) bolo súdu doručené Oznámenie o vykonaní zmien v zozname

správcov zo dňa 15.01.2024, z ktorého vyplýva, že správcovi - právnickej osobe FARDOUS PARTNERS
správcovská, k. s., IČO: 48 002 381, zn. správcu S1752, so sídlom Skalná 7622/9, 811 01 Bratislava,
s adresami kancelárií Skalná 7622/9, 811 01 Bratislava; Hviezdoslavova 6, 040 01 Košice; P. Pazmáňa
51/19, 927 01 Šaľa a Námestie SNP 37, 960 01 Zvolen, bola v zozname správcov vykonaná nasledovná
zmena: vyčiarknutie z oddielu správcov pre fyzické osoby. MS SR vykonalo zmenu v zozname správcov
dňa 16.01.2024. Zo zoznamu správcov vedeného MS SR súd zistil, že ustanovený správca FARDOUS

PARTNERS správcovská, k. s., je v súčasnosti zapísaný len v oddiele zoznamu správcov pre právnické
osoby.

2.1. Na základe uvedeného súd uznesením zo dňa 29.02.2024, sp. zn. 31K/72/2016 (zverejneným v
Obchodnom vestníku č. 47/2024 zo dňa 06.03.2024) odvolal správcu podstaty: FARDOUS PARTNERS
správcovská, k. s. a zvolal schôdzu veriteľov na deň 11. apríla 2024 o 09.00 hod., v budove Mestského

súdu Košice, pracovisko Tichá 21, Košice, pojednávacia miestnosť č. 18B/3. poschodie, a to s
nasledovným programom: schválenie návrhu na nového správcu. Na základe výsledkov hlasovania
sa schôdza veriteľov uzniesla na ustanovení nového správcu: Ing. Ján Simko, so sídlom kancelárie
Kukučínova 14, 040 01 Košice, zn. správcu: S1561 do funkcie správcu podstaty úpadcu. Zo Zápisnice zo
schôdze veriteľov zo dňa 11.04.2024 je zrejmé, že prítomný veriteľ si neuplatnil námietky voči priebehu
schôdze, hlasovaniu o návrhu na nového správcu ani voči uzneseniu prijatému na schôdzi veriteľov.

Vzhľadom na uvedené súd uznesením zo dňa 11.04.2024, sp. zn. 31K/72/2016 ustanovil správcu
podstaty: Ing. Ján Simko, so sídlom kancelárie Kukučínova 14, 040 01 Košice, zn. správcu: S1561.2.2. Súd ďalej dôvodil, že mu bolo dňa 31.05.2024 doručené uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „ÚS SR“) z 28.05.2024, č.k. I. ÚS 320/2024-32, ktorým ÚS SR prijal o.i. aj ústavnú

sťažnosť sťažovateľa FARDOUS PARTNERS správcovská, k.s. proti uzneseniu Mestského súdu
Košice z 29.02.2024, sp. zn. 31K/72/2016 na ďalšie konanie v celom rozsahu a odložil vykonateľnosť
predmetného uznesenia až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Dňa 08.01.2025 bol súdu
doručenýnálezÚSSRz19.12.2024,č.k.I.ÚS320/2024-62adňa17.01.2025opravnéuznesenieÚSSR
zo dňa 16.01.2025, č.k. I. ÚS 320/2024-76 (ďalej spolu len „Nález ÚS SR“), ktorý sa týkal o.i. aj konania

vedeného na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 31K/72/2016. Nálezom ÚS SR boli zrušené viaceré
uznesenia Mestského súdu Košice, o.i. aj uznesenie Mestského súdu Košice zo dňa 29.02.2024, sp.
zn. 31K/72/2016, ktorým bol odvolaný správca podstaty FARDOUS PARTNERS správcovská, k. s., so
sídlom kancelárie: Hviezdoslavova 6, 040 01 Košice, zn. správcu: S1752 (ďalej len „pôvodný správca“)
a ktorým bola zároveň zvolaná schôdza veriteľov za účelom schválenia návrhu na nového správcu na
deň 11.04.2024.

2.3. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia citujúc ustanovenia § 42 ods. 1 a § 196
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) a článku 2 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) uviedol, že Nálezom ÚS SR bolo zrušené len

rozhodnutie Mestského súdu Košice o odvolaní pôvodného správcu a o zvolaní schôdze veriteľov za
účelom schválenia návrhu na nového správcu na deň 11.04.2024, nie však nadväzujúce rozhodnutie
Mestského súdu Košice o ustanovení správcu podstaty: A. G. H., so sídlom kancelárie Kukučínova
14, 040 01 Košice, zn. správcu: S1561. Na základe uvedeného však v predmetnom konkurze vznikla
situácia, kedy sú súčasne ustanovení dvaja správcovia konkurznej podstaty úpadcu. Súd mal za to,

že z dôvodu zachovania princípu právnej istoty účastníkov konania je potrebné túto situáciu napraviť,
resp. vzniknutý stav odstrániť. Uvedené sa dá docieliť len tak, že súd jedného z ustanovených správcov
konkurznej podstaty úpadcu odvolá z funkcie, a to aj napriek tomu, že nie je naplnený žiaden z dôvodov
na odvolanie správcu v zmysle § 42 ods. 1 ZKR. Vzhľadom na skutočnosť, že Nálezom ÚS SR bolo
zrušené rozhodnutie Mestského súdu Košice o odvolaní pôvodného správcu a o zvolaní schôdze

veriteľov za účelom schválenia návrhu na nového správcu, súd dospel k záveru, že zanikol zákonný
podklad na vykonanie nadväzujúcich úkonov zo strany Mestského súdu Košice - konanie schôdze
veriteľov dňa 11.04.2024 a ustanovenie správcu podstaty A. G. H., a preto je potrebné odvolať z funkcie
neskôr ustanoveného správcu podstaty - A. G. H..

3. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal odvolanie v zákonnej lehote odvolaný správca A. G. H..
Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa
§ 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť.

3.1. Podľa odvolateľa neexistuje a ani v čase rozhodovania súdu neexistoval žiadny zákonný dôvod

pre odvolanie z funkcie. Súd odvolanie z funkcie neodôvodnil jediným ustanovením akéhokoľvek
všeobecne záväzného právneho predpisu. ZKR pritom taxatívne vymedzuje dôvody na odvolanie
správcu z funkcie. Rovnako zákon č. 8/2005 Z. z. o správcoch taxatívne vymedzuje dôvody na odvolanie
správcu, pričom ani jeden z týchto dôvodov nenastal. Napádané uznesenie je preto vydané predčasne,
bez riadneho odôvodnenia a je nezákonné. Ako správca ustanovený súdom od svojho ustanovenia

bezodkladne vykonával úkony smerujúce k speňaženiu majetku a k ukončeniu konkurzu, čoho dôkazom
sú uverejnenia správcu v Obchodnom vestníku vo veci speňaženia majetku, ako aj obsah správ správcu
nachádzajúcich sa v súdnom spise.

3.2. Napadnuté uznesenie bolo podľa odvolateľa vecne odôvodnené jediným odstavcom (bod 16.

odôvodnenia), pričom z tohto odstavca nie je možné zistiť prečo súd odvolal práve jeho a nie
predchádzajúceho správcu. Je nepochybné, že vo veci vyššie uvedeného konkurzu vznikla situácia,
kedy sú ustanovení do funkcie dvaja správcovia. Táto samotná skutočnosť sama o sebe však vôbec nie
je dôvodom na odvolanie z funkcie práve jeho. Súd nebol oprávnený rozhodovať o jeho odvolaní.

3.3. Rozhodnutie súdu je podľa odvolateľa navyše prekvapivé a neočakávané, keďže od vydania nálezu
ÚSSRvtejtoveciriadnevykonávalsvojufunkciu,predchádzajúcisprávcabolpasívny,pričomukončeniu
konkurzu v podstate už nebránila žiadna skutočnosť, keďže sa mu podarilo speňažiť aj zostávajúci
majetok. Napriek tomu, že Nález ÚS SR v tejto veci bol Mestskému súdu Košice doručený 08.01.2025,napadnuté uznesenie bolo vydané až dňa 08.04.2025. Zdôraznil, že za tieto tri mesiace bez akýchkoľvek
problémov prebehlo speňaženie majetku a nikto z účastníkov konkurzného konania a ani nikto z iných
subjektov konkurzného konania nemal akýkoľvek problém s právnou istotou v tejto veci. Napadnuté

uznesenie je preto prekvapivé a predčasné, pričom k dôvodom odvolania sa pred vydaním rozhodnutia
súdu nemal ani len možnosť vyjadriť. Samotná skutočnosť, že v konkurze sú oprávnení vykonávať
funkciu dvaja správcovia vôbec nebráni priebehu konkurzu a ani jeho ukončeniu, tak ako to bolo
zrejmé aj v prejednávanej veci. Ako správca, ktorý má k dispozícii spis, riadne vykonával speňažovanie
majetku a vykonával všetky ďalšie úkony správcu. Konkurz bol navyše pred ukončením, pričom vydanie

napadnutého uznesenia toto ukončenie konkurzu oddiali o ďalšie obdobie. Na tento postup súdu nebol
žiaden dôvod a navyše ani návrh, či podnet tretej osoby. Riadnemu priebehu konkurzu nebránila žiadna
skutočnosť, keďže súd prvej inštancie nemal počas obdobia troch mesiacov žiadny problém s tým, že
funkciu správcu v tejto veci mali dvaja správcovia. Súd navyše neodôvodnil, prečo by mal byť odvolaný
práve odvolateľ, ak dôvodom na jeho odvolanie mala byť existencia dvoch správcov v tejto veci. Súd
len stroho uviedol, že má zato, že je nevyhnutné (po troch mesiacoch) z dôvodu princípu právnej istoty

situáciu napravovať. Je zrejmé, že súd rozhodoval z vlastného podnetu, čo mu zákon v tejto veci ani len
nedovoľuje, keďže nešlo o odvolanie z dôvodu opakovaného alebo závažného porušenia povinností,
alebo z dôvodu existujúcej zákonnej prekážky pre výkon funkcie. Je tiež nesprávny právny názor súdu,
že existujú dôvody na odvolanie pre vydanie Nálezu ÚS SR v tejto veci. Uznesenie, ktorým bol odvolateľ
do funkcie ustanovený, je právoplatné, nikým nebolo napadnuté a nie je ho možné zrušiť svojvôľou súdu

ako tomu došlo vydaním napadnutého uznesenia.

3.4. V súvislosti s nedostatočným a nesprávnym odôvodnením napadnutého uznesenia poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 7Cdo/67/2020 zo dňa 30. júna 2020, v zmysle ktorého ,,Pod
porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP treba rozumieť nesprávny procesný

postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň
znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide
napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia,

na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného
postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae“.
UstálenájudikatúraESĽPjednoznačnezastávanázor,žesúdymusiavrozsudkochjasneazrozumiteľne
uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentmi
vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody na prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov.

Nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces. V súvislosti s
riadnym odôvodnením súdneho rozhodnutia poukázal na rozhodnutia ÚS SR: sp. zn. IV. ÚS 14/07, III.
ÚS 107/07, I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08 a ustanovenie § 220 ods. 2 CSP. Napadnuté
uznesenie súdu je podľa jeho názoru v plnom rozsahu nepresvedčivé.

4. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie správcu A. G. H., ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou a proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Vzhľadom na nižšie uvedený zistený
skutkový a právny stav veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

5. Podľa § 196 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné
konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení
(ďalej len „konanie podľa tohto zákona") sa primerane použijú ustanovenia CSP.

6. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, je daný vtedy, ak je na strane súdu taký
závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP
priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na
súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom
stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého,
aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup
k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splnípredpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu
zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný)
vyplývajú (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS 132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6 ods. 1

CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej
veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie
strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé
súdnekonania),t.j.abykaždejprocesnejstraneboladanáprimeranámožnosťpredniesťsvojuzáležitosť

zapodmienok,ktoréjunestavajúdopodstatnenevýhodnejšejpozícieakoprotistranu.Spravodlivésúdne
konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní
uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane
judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a
právne otázky súvisiace s predmetom sporu.

7. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, je daný vtedy, ak má konanie inú vadu, ktorá mohla
maťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.Tentoodvolacídôvoddopadánaakékoľvekpochybenia
v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za
predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

8. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil.
Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu
podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie
správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému

skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Odvolací súd dospel k záveru, že vo veci nie sú dané žiadne odvolateľom uvádzané odvolacie
dôvody. Odvolací súd nezistil, že by súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
odvolateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, nezistil žiadnu inú vadu majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
nezistil, že by súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Na doplnenie a zdôraznenie obsahovej

správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu odvolateľa odvolací súd navyše dodáva:

12.Zosúdnehospisuodvolacísúdzistil,žesúdprvejinštancieuznesenímč.k.31K/72/2016-1196zodňa
29.02.2024 odvolal pôvodného správcu (výrok I. citovaného uznesenia) z dôvodu oznámenia zo strany
MS SR o vyčiarknutí daného správcu zo zoznamu správcov pre fyzické osoby. Zároveň súd citovaným

uznesením zvolal schôdzu veriteľov, ktorej účelom bolo zvoliť nového správcu.

13. Uznesením súdu prvej inštancie č.k. 31K/72/2016-1211 zo dňa 11.04.2124 bol ustanovený správca
podstaty A. G. H. a to s poukazom na schôdzu veriteľov (a zápisnicu z nej) zo dňa 11.04.2024 a jej
závery v zmysle § 36 ods. 2 ZKR (jediný prítomný veriteľ navrhol ustanoviť za správcu A. G. H., ktorý

bol hlasovaním schôdze veriteľov zvolený do funkcie správcu podstaty úpadcu).

14. Dňa 31.05.2024 doručil ÚS SR súdu prvej inštancie ústavné sťažnosti pôvodného správcu, oznámil,
že ich prijal na ďalšie konanie (uznesenie ÚS SR č.k. I. ÚS 320/2024-32 zo dňa 28.05.2024) a vyzval súdna vyjadrenie k nim. Okrem iného sa jedna z ústavných sťažností týkala uznesenia súdu prvej inštancie
č.k. 31K/72/2016- 1196 zo dňa 29.02.2024 (ktorou súd prvej inštancie odvolal pôvodného správcu).

15. Dňa 08.01.2025 bol súdu prvej inštancie zo strany ÚS SR doručený nález č.k. I. ÚS 320/2024-62 zo
dňa 19.12.2024, v znení opraveného uznesenia č.k. I. ÚS 320/2024-76 zo dňa 16.01.2025, ktorými ÚS
SR (okrem iného) vyslovil, že uznesením Mestského súdu Košice sp. zn. 31K/72/2016 z 29. februára
2024 bolo porušené základné právo sťažovateľky podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa
čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a citované uznesenie Mestského súdu Košice zrušuje.

15.1. ÚS SR v uvedenom náleze (v znení opravného uznesenia) uviedol, že podstatou ústavných
sťažností je zodpovedanie otázky, či bolo posúdenie Mestským súdom Košice ústavne udržateľné – teda
či dobrovoľné vyčiarknutie správcu z jedného oddielu zoznamu správcov (teda nie úplné vyčiarknutie zo

zoznamu správcov) tvorí zákonnú prekážku pre ďalší výkon správcovskej činnosti v už pridelených, ale
neukončených veciach. ÚS SR poukázal na to, že k rozčleneniu správcov došlo na základe zákona č.
72/2013 Z. z., a to na oddiel reštrukturalizačných správcov, oddiel konkurzných správcov pre právnické
osoby a oddiel konkurzných správcov pre fyzické osoby. Uvedené má podľa dôvodovej správy umožniť
správcom „... vykonávať iba tú agendu, o ktorú majú záujem“. V nadväznosti na túto zmenu „pribudol“

do Zákona o správcoch § 26 ods. 4, podľa ktorého na základe písomnej žiadosti správcu ministerstvo
vyčiarkne správcu z oddielu zoznamu správcov, ktorý uviedol v žiadosti. Možno konštatovať, že k
vyčiarknutiu správcu iba z jedného oddielu zoznamu správcov môže dôjsť len dobrovoľne. Zákon o
konkurzeareštrukturalizáciizákonnúprekážkunedefinujeanibližšienešpecifikuje.Výkladomalemožno
dospieť k záveru, že poukazuje na také situácie, ktoré vylučujú výkon funkcie správcu (a to buď plošne,

alebo v konkrétnom prípade). Príkladom je vylúčenie správcu zo správcovskej činnosti v konkrétnej
veci pre zaujatosť (§ 4 Zákona o správcoch) alebo pozastavenie výkonu správcovskej činnosti ako
takej (§ 25 ods. 8 Zákona o správcoch). Podľa právneho názoru ústavného súdu teda pôjde o také
prípady, keď je vylúčené, aby mohol správca ďalej vykonávať správcovskú činnosť, pretože by to mohlo
mať nepriaznivé dôsledky na spravovaný subjekt, a to či už pre nedostatok odbornej spôsobilosti,

nedostatok nestrannosti, alebo také správanie správcu, ktoré je dôvodom na vyvodenie sankcií vo
vzťahu k správcovi. Dobrovoľné vyčiarknutie z niektorého z oddielov zoznamu správcov (v zmysle § 26
ods. 4 Zákona o správcoch) ale medzi takéto situácie nepatrí. S ohľadom na dobrovoľnosť výmazu, ako
aj zmysel tohto úkonu (pozri dôvodovú správu k zákonu č. 72/2013 Z. z.) možno povedať, že taký úkon
znamená len to, že sa správca rozhodol venovať len jednej z oblastí – nič viac a nič menej. Na podporu

tohto tvrdenia ústavný súd poukázal na to, že požiadavky na odbornú spôsobilosť správcov fyzických
osôb aj právnických osôb sú v zmysle zákona o správcoch totožné (nevyžadujú sa osobitné skúšky
ani iné odborné znalosti či praktické skúsenosti). Z ustanovenie § 20a písm. b) Zákona o správcoch
podľa ústavného súdu vyplýva len to, že pokiaľ konkrétny správca nie je v konkrétnom oddiele zoznamu
správcovzapísanývčasevýberusprávcu,potomnemôžebyťdofunkciesprávcuustanovený.Nevyplýva

však z neho, že správca musí byť v konkrétnom oddiele zoznamu správcov zapísaný po celú dobu
trvania konkrétneho konkurzného konania (musí však stále byť správcom). Podľa § 50 ods. 2 zákona č.
111/2022 Z. z. o riešení hroziaceho úpadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ktorým bola riešená pozícia špeciálnych správcov) mohol správca dokončiť veci, v ktorých
bol ustanovený do funkcie, aj po jeho vyčiarknutí z oddielu špeciálnych správcov podľa odseku 1, ak je

zapísaný v zozname správcov. Ústavný súd vo vzťahu k tomuto ustanoveniu dal za pravdu sťažovateľke
v tom, že absenciu takého prechodného ustanovenia vo vzťahu k zmenám zavedeným zákonom č.
72/2013 Z. z. nemožno vykladať na ťarchu sťažovateľky. Nemožno automaticky predpokladať, že ak
by zákonodarca mal takú úpravu v úmysle, tak by takéto ustanovenie bolo obsiahnuté aj v zákone č.
72/2013 Z. z. (keď už pre nič iné, ústavný súd poukázal na to, že zákon č. 72/2013 Z. z. bol prijatý

skôr, teda pravdepodobnejšia je tá verzia, že zákonodarca dospel k záveru, že také ustanovenie v
zákone č. 72/2013 Z. z. chýbalo). Toto ustanovenie, naopak, podľa ústavného súdu len potvrdzuje to, že
dobrovoľné vyčiarknutie z konkrétneho oddielu zoznamu správcov neznamená zákonnú prekážku pre
ďalší výkon správcovskej činnosti v už začatých, ale ešte neukončených konaniach – jednoducho preto,
lebo na to nie je dôvod. Podľa názoru ústavného súdu neexistuje zákonná opora (s poukazom na čl. 2

ods. 2 ústavy) pre to, aby mohol súd odvolať z funkcie v konkrétnom prípade správcu len preto, lebo sa
ten rozhodol vykonávať správcovskú činnosť len v jednej z oblastí konkurzného konania. ÚS SR uzavrel,
že mestský súd zvolil formalistický postup a taký výklad Zákona o správcoch, ktorý je v rozpore s účelom
a so zmyslom zmien, ktoré so sebou priniesol zákon č. 72/2013 Z. z., a ústavne neudržateľnou aplikáciouprávneho predpisu (Zákona o správcoch) porušil označené základné práva sťažovateľky. Zároveň preto
bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 2 Zákona o ústavnom súde rozhodnúť
o zrušení napadnutých rozhodnutí mestského súdu. V okolnostiach posudzovanej veci bolo podstatné,

že zo strany mestského súdu išlo o rozhodnutia vydané mestským súdom bez toho, aby ich vydanie
zákon predpokladal – inými slovami, vec nie je potrebné vrátiť na ďalšie konanie, pretože o odvolaní
sťažovateľky z funkcie správcu vôbec nebolo potrebné rozhodovať a k náprave dôjde už tým, že budú
napadnuté rozhodnutia mestského súdu zrušené.

16. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením (bod 1. odôvodnenia tohto rozhodnutia) rozhodol
o odvolaní správcu A. G. H..

17. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľa, že napadnuté uznesenie nebolo súdom prvej
inštancie dostatočne odôvodnené. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia zrozumiteľne a v dostatočnej
miere vyplýva myšlienkový postup súdu, t.j. že súd vec právne posudzoval podľa § 42 ods. 1 ZKR,

pričom však konštatoval, že nie sú dané dôvody na odvolanie správcu v zmysle citovaného ustanovenia.
Odvolacísúduvádza,žezobsahunapadnutéhouzneseniajezrejmé,žedôvodompreodvolaniesprávcu
súdom prvej inštancie neboli skutočnosti spočívajúce v neplnení si jeho povinností riadne a včas (t.j. že
opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené ZKR alebo osobitným predpisom). Uvedené
nebolo ani predmetom záverov vedúcich k jeho odvolaniu. Z bodu 16. odôvodnenia napadnutého

uznesenia vyplýva, že na odvolanie správcu podľa citovaného zákonného ustanovenia síce neboli dané
dôvody, avšak súd poukázal na Nález ÚS SR a skutočnosť, že ním došlo k zrušeniu uznesenia, ktorým
bol odvolaný pôvodný správca, čím nastala situácia, že v konkurze na majetok úpadcu sú ustanovení
dvaja správcovia. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že túto situáciu je potrebné napraviť a takýto stav
odstrániť, čo je možné len odvolaním jedného zo správcov. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že keďže

Nálezom ÚS SR bolo zrušené citované uznesenie č.k. 31K/72/2016-1196 zo dňa 29.2.2024, ktorý bola
zvolanáschôdzaveriteľovzaúčelomschválenianávrhunanovéhosprávcu,zanikolzákonnýpredpoklad
na vykonanie nadväzujúcich úkonov na odvolanie pôvodného správcu – konanie schôdze veriteľov dňa
11.04.2024 a ustanovenie správcu A. G. H.. Práve uvedené bolo dôvodom pre odvolanie menovaného
správcu napadnutým uznesením (a nie pôvodného správcu, keďže práve na podklade ústavným súdom

zrušeného uznesenia súdu prvej inštancie bol ďalším postupom zvolený a ustanovený odvolateľ) a súd
prvej inštancie uvedené zrozumiteľne vysvetlil v bode 16. odôvodnenia. Skutočnosť, že má odvolateľ
dojem, že uvedené je obsiahnuté len v jednom bode odôvodnenia (a preto nedostatočne), je irelevantná.
Rozsah odôvodnenia rozhodnutia je individuálny a nie je žiadnym spôsobom striktne normovaný. Platí
najmä ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, z ktorého vyplývajú povinné náležitosti odôvodnenia rozsudku,

pričom odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie uvedené zákonné podmienky spĺňa.

18. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie akcentuje Nález ÚS SR, z ktorého jednoznačne
vyplýva, že v súvislosti s odvolaním pôvodného správcu (o ktorom nebolo potrebné súdom prvej
inštancie rozhodovať - bod 63. cit. nálezu) došlo k porušeniu jeho základných práv podnikať

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, základné právo na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne
konanie (čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd). Závery ÚS SR sú pritom pre všeobecný súd záväzné a v danom
prípade je nimi súd viazaný. Navyše odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že ÚS SR už uznesením
č.k. I. ÚS 320/2024-32 zo dňa 28.5.2024 (ktorým prijal ústavné sťažnosti na ďalšie konanie), výrokom II.

odložil vykonateľnosť dotknutých uznesení (vrátane uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 29.02.2024),
keďže sťažovateľ uvedené navrhoval z dôvodu, že v opačnom prípade bude nútený novo ustanovenému
správcovi pripraviť na odovzdanie a odovzdať správcovský spis, ako aj poskytnúť určitú časť odmeny.
S návrhom sťažovateľa na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení sa teda ÚS SR stotožnil.

19. Tak ako ÚS SR konštatoval (bod 60. Nálezu ÚS SR), že súd prvej inštancie postupoval formalisticky
a zvolil výklad Zákona o správcoch, ktorý je v rozpore s účelom a zmyslom zmien zavedených zákonom
č. 72/2013 Z. z., tak možno konštatovať, že by bolo prílišným formalizmom a príliš formálnym výkladom
ustanovení ZKR, neodvolať odvolateľa - správcu z vyššie uvedených dôvodov (body 17. a 18.
odôvodnenia). Na uvedenom nič nemení ani tvrdenie odvolateľa, že si riadne plnil svoje povinnosti po

ustanovení do funkcie.

20. Podľa odvolacieho súdu z ustanovení ZKR možno vyvodiť záujem zákonodarcu na existencii
jedného správcu konkurznej podstaty v konkurze. Názor odvolateľa, že po prijatí Nálezu ÚS SRbez problémov prebiehalo speňažovanie majetku a nikto z účastníkov alebo iných subjektov nemal
akýkoľvekproblémsprávnouistotou,jesubjektívnynázorodvolateľa,ktorýsapriečizásadeustanovenia
jedného správcu v konkurze, ako aj záverom vyjadreným Ústavným súdom Slovenskej republiky

v dotknutej veci (pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti). Samotná skutočnosť, že v uvedenom časovom
období sa odvolateľovi javilo, že existencia dvoch správcov nespôsobuje žiadne problémy, je relatívna
a subjektívna. Samotné podanie ústavnej sťažnosti (s návrhom na odklad vykonateľnosti) podľa
odvolacieho súdu pôvodným správcom je dôkazom o tom, že tento mal napriek odvolaniu súdom
prvej inštancie záujem naďalej funkciu správcu vykonávať a to ako jediný správca. Ako problematickou

sa v prípade existencie viacerých správcov konkurznej podstaty javí minimálne otázka vedenia
konkurzného spisu a s tým súvisiacich úkonov (napr. nahliadania do spisu).

21. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno podľa odvolacieho súdu považovať za predčasné,
keďže bolo logickým následkom Nálezu ÚS SR, ktorým bolo v celom rozsahu zrušené uznesenie súdu
prvej inštancie zo dňa 29.2.2024. Podľa odvolacieho súdu, zrušením uznesenia súdu prvej inštancie

zo dňa 29.02.2024 zo strany ÚS SR, nemohol byť zachovaný status quo, t.j. existencia ustanovenia
pôvodného správcu, ako aj správcu zvoleného na základe schôdze veriteľov zvolanej na základe
zrušeného uznesenia súdu prvej inštancie.

22.Nazákladeuvedenéhoodvolacísúdodvolanímnapadnutéuzneseniesúduprvejinštancieakovecne
správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie ani dovolanie nie sú prípustné (§ 198 ods. 1 ZKR).