Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Friday, October 31, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/17/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116220918
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1116220918.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, IČO : 00 151 866, proti žalovanej : H. V.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalovanej : Wüstenrot
poisťovňa, a.s., Digital Park I, Einsteinova 21, Bratislava, IČO: 31 383 408, zastúpený : SEDLAČKO &

PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, o zaplatenie 7.252,- € s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-12C/106/2016-286 zo dňa
31. mája 2024 a odvolanie intervenienta na strane žalovanej proti uzneseniu tohto istého súdu sp. zn.
B1-12C/106/2016-304 zo dňa 3. júla 2024 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalobcu proti výroku I. napadnutého rozsudku odmieta.
II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. potvrdzuje.

III. Odvolací súd napadnuté uznesenie sp. zn. B1-12C/106/2016-304 zo dňa 3. júla 2024 zrušuje a vec
vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
IV. Žalovaná nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že : I. Žalovaná je do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.450,40 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne

zo sumy 1.450,40 € odo dňa 15.12.2016 do zaplatenia. II. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta. III.
Žalovanej priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60%.
1.1. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 2 písm. a), §
11 ods. 2 § 20 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, § 427 ods. 1, § 428, § 431 Občianskeho
zákonníka keď dospel k záveru, že podiel viny na vzniku dopravnej nehody majú obaja jej účastníci,
pričom tento podiel súd vyjadril ako 80% na strane poškodeného a 20% na strane žalovanej v dôsledku

čoho súd zaviazal žalovanú zaplatiť 20% zo žalovanej sumy bolestného, t.j. 1.450,40 €. Podstatnejším
spôsobom porušil pravidlá cestnej premávky poškodený, ktorý porušením svojich povinností a jazdou v
pruhu vyhradenom pre električky vytvoril nebezpečnú situáciu, a navyše nevenoval riadeniu motocykla
dostatočnú pozornosť. Ak by poškodený svoje zákonné povinnosti neporušil, resp. ak by následne
venoval riadeniu dostatočnú zvýšenú pozornosť, resp. by išiel nižšou rýchlosťou, k dopravnej nehode by
neprišlo. Podstatne menší diel zodpovednosti má žalovaná, ktorá pozornosť riadeniu venovala, ale bez

ohľadu na to pravidlá cestnej premávky porušila, keď poškodenému nedala prednosť, resp. keď vošla
do križovatky tak, že ju nevedela bezpečne opustiť a pričinila sa o vznik dopravnej nehody. Súd prvej
inštancie uviedol, že na účely tohto konania sa podrobnejšie nezaoberal otázkou, či prevádzkovateľom
motocykla v zmysle § 427, resp. § 431 Občianskeho zákonníka bol poškodený ako vodič policajného
motocykla v danom momente, alebo jeho zamestnávateľ; táto skutočnosť nebola pre súd podstatná,
nakoľko predmetom žaloby bol nárok žalobcu voči žalovanej a súd podiel účasti žalovanej na vzniku

škody určil na 20% bez ohľadu na skutočnosť, kto bol formálne prevádzkovateľom druhého dopravného
prostriedku. K rovnakým právnym záverom dospel súd aj v konaní sp. zn. 16C/105/2016 vedenomna Okresnom súde Bratislava I, ktorý konanie rozhodol rozsudkom č.k. 16C/105/2016-145 zo dňa
08.10.2018, a toto rozhodnutie bolo potvrdené aj Krajským súdom v Bratislave. V tomto konaní súd riešil
identickú dopravnú nehodu rovnakých účastníkov, avšak predmetom konania bola náhrada škody na

motocykli žalobcu.
1.2. O úrokoch z omeškania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 517 ods. 1,2 Občianskeho
zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Žalobca požadoval úroky odo dňa 06.10.2016, čo bol deň podania žaloby na
súd. Súd však žalobcovi úroky od uvedeného dátumu nepriznal. V zmysle § 563

Občianskeho zákonníka je v prípade, ak nie je čas plnenia stanovený právnym predpisom alebo určený
v rozhodnutí, dlžník povinný plniť v deň nasledujúci po dni, v ktorom ho veriteľ na plnenie vyzval. Žalobca
všaknepreukázalaaninetvrdil,žebyžalovanúnaplneniepredpodanímžalobyvyzval.Výzvanaplnenie
bola žalovanej doručená až doručením žaloby, t.j. dňa 13.12.2016. Žalovaná tak bola povinná dlh splniť
odo dňa 14.12.2016, a úroky z omeškania bola povinná platiť odo dňa 15.12.2016. Keďže súd žalobe
vyhovel pokiaľ ide o istinu aj úroky z omeškania len čiastočne, vo zvyšnej časti žalobu druhým výrokom

tohto rozsudku zamietol.
1.3. O trovách konania súd rozhodoval v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. a nárok na náhradu trov konania
stranám priznal podľa pomeru ich úspechu vo veci. V konaní bola pokiaľ ide o istinu úspešná žalovaná
na 80% a žalobca na zvyšných 20%. Súd tak v súlade s ustálenou judikatúrou priznal žalovanej tretím
výrokom tohto rozsudku nárok na náhradu trov v rozsahu rozdielu medzi úspechmi oboch strán, t.j. v

rozsahu 60% (80-20). O trovách konania intervenienta súd nerozhodoval, nakoľko nárok na náhradu
trov konania súd priznáva iba strane konania (§ 255 ods. 1 C.s.p.). O výške nároku na náhradu trov
konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vyšší súdny úradník.
2. Proti tomuto rozsudku a to proti výroku I. a III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. keď mal zato, že I. výrok rozhodnutia súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na odôvodnenie rozsudku v odseku 23., znalecký
posudok č. 10/2015 na rozhodnutia súdov (R 64/1972, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/238/2002,
25Cdo/974/2002) a mal zato, že súd po vyhodnotení dokazovania a po právnom vyhodnotení
veci nedospel k správnemu záveru, pretože žalobcovi priznal iba 20% uplatnenej škody. Žalobca

sa nestotožňuje s názorom súdu, že „poškodený porušil pravidlá cestnej premávky podstatnejším
spôsobom“ a súd nesprávne vyhodnotil podiel účasti účastníkov nehody na vzniku dopravnej nehody.
Žalobca navrhol , aby odvolací súd podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. v napadnutej
časti rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, pod sp. zn. 12C/106/2016- 286, zo dňa 31.05.2024 zmenil
a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.
4. Intervenient na strane žalovanej vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozhodnutie (resp.
výrok rozhodnutia) vydané v neprospech strany je základnou podmienkou prípustnosti odvolania. V
danom prípade znie v neprospech žalobcu výlučne II. (zamietavý) výrok v spojení so závislým III.
výrokom (o nároku na náhradu trov konania). Žalobca procesne nesprávne napáda I. (vyhovujúci)

výrok napadnutého rozsudku a naopak nenapáda II. (zamietavý) výrok, ktorý ako jediný znie v jeho
neprospech. Súd je pritom rozsahom odvolania viazaný, keďže nie je daná žiadna z výnimiek podľa
§ 379 písm. a) až c) C.s.p.. Vzhľadom na to nie je splnená podmienka prípustnosti odvolania v časti
I. výroku a odvolanie žalobcu je potrebné z tohto dôvodu odmietnuť. Intervenient na strane žalovanej
aj napriek poukázal na celkovú nedôvodnosť odvolania žalobcu a napriek tomu, že intervenient má

naďalej za to, že poškodený mal výlučnú zodpovednosť na vzniku dopravnej nehody, súdom ustálený
rozsah zodpovednosti (80 %-ný podiel na vzniku dopravnej nehody) je pre neho akceptovateľný. Z
tohto dôvodu nerozporuje závery súdu a rozhodnutie akceptuje. Intervenient na strane žalovanej žiadal
aby odvolací súd odvolanie žalobcu proti I. výroku napadnutého rozsudku ako procesne neprípustné
odmietol a aby rozsudok v časti III. výroku v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil a

priznal intervenientovi na strane žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Pokiaľ ide o napadnutý III. výrok, žalobca neuvádza žiadnu argumentáciu, z ktorej by vyplýval jeho
dôvodný nesúhlas s rozhodnutím súdu v tejto časti. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol v
súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanej priznal nárok podľa pomeru jej úspechu vo veci. Tomu legitímne
zodpovedá 60 %-ný rozsah čistého úspechu žalovanej.

5. Žalobca vo svojej replike k vyjadreniu intervenienta uviedol, že podal odvolanie proti výrokom II., III.
rozsudku, keď v zmysle § 124 C.s.p. sa každé podanie posudzuje podľa jeho obsahu. V jeho odvolaní
je jasne označené rozhodnutie, proti ktorému odvolanie smeruje a je tiež jednoznačne označenýrozsah, rozpísané odvolacie dôvody a zrozumiteľne napísaný odvolací návrh. Žalobca v ostatných
skutočnostiach poukázal na svoje odvolanie, ktorého sa v plnom rozsahu pridržiava.
6. Žalovaná nevyužila svoje právo a dupliku nepodala.

7. Intervenient na strane žalovanej v duplike uviedol, že žalobca na zásadné námietky, týkajúce sa
vadnosti odvolania (neprípustné napadnutie I. namiesto II. výroku) reagoval iba strohým tvrdením, že
podal odvolanie proti II. a III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie. A všeobecným poukazom na § 124
ods.1C.s.p..Intervenient naďalejtrvalnatom,žezodvolania jehoobsahunevyplýva,žebymalžalobca
v úmysle napadnúť II. výrok rozsudku prvoinštančného súdu, keďže na viacerých miestach (dvakrát!)

konkretizoval, že odvolanie smeruje proti I. výroku a na žiadnom mieste odvolania žalobca neuvádza, že
bymalosmerovaťajprotiII.výroku.Nazákonnúpodmienkukonkretizácievýrokovsúdnehorozhodnutia,
proti ktorým má smerovať odvolanie, apeluje právna doktrína (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ,
J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. 2. vydanie.
Komentár. C.H.BECK, Praha 2022, s. 1425), ale aj rozhodovacia prax (uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo/148/2023). Miernejšie posúdenie by hypoteticky mohlo byť namieste, ak by bol odvolateľom

spotrebiteľ (bez relevantného právneho zastúpenia). V tomto smere je však argumentácia žalobcu
neprípustná o to viac, že odvolateľom je ústredný orgán štátnej správy (Ministerstvo vnútra SR), ktorý pri
podávaní a spisovaní odvolania preukázateľne konal prostredníctvom kvalifikovanej osoby s právnickým
vzdelaním (E.. B. G.), ktorú sám poveril. Vzhľadom na prezentované skutočnosti sa intervenient na
strane žalovanej naďalej domáha, aby odvolací súd odvolanie žalobcu proti I. výroku

napadnutého rozsudku ako procesne neprípustné odmietol a aby rozsudok v časti III. výroku
v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil a priznal intervenientovi na strane žalovanej
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
8. Po doručení napadnutého rozsudku intervenient na strane žalovanej podal návrh na vydanie
dopĺňacieho rozsudku podľa § 225 ods. 1 C.s.p. Právna doktrína (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S.,

BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Civilný sporový
poriadok. Komentár. C. H. Beck, Praha 2016, s. 923 - 932; tiež Komentár. 2. vydanie. C. H. Beck, Praha
2022,s.990)zastávanázor,ženároknanáhradutrovkonaniamástranasporuvočiprotistrane.Náhradu
trov konania môže uplatniť aj intervenient, svedok (§ 258 ods. 1), znalec (§ 258 ods. 2 a § 260), ako aj
tretia osoba (§ 259). Je však vylúčené, aby sa strana domáhala priznania náhrady trov konania voči tretej

osobe. Nárok na náhradu trov konania má vo všeobecnosti aj intervenient, pričom sa primárne viaže
na procesný úspech tej sporovej strany, popri ktorej sa na konaní intervenient zúčastňuje. Priznávanie
nároku na náhradu trov konania intervenientovi, vystupujúcom popri niektorej zo sporových strán, vo
všeobecnosti vyplýva inter alia aj z rozhodovacej praxe Krajského súdu v Bratislave - napr.
sp. zn. 4Cob/109/2020, 4Co/104/2018, 16Co/49/2019, 15Co/273/2019, 3Cob/159/2023, 16Co/16/2024,

16Co/101/2022, 4Cob/87/2023 a mnohé ďalšie. Obchodná spoločnosť Wüstenrot poisťovňa, a.s.
vystupovala ako intervenient na strane žalovanej, ktorá mala vo veci čistý procesný úspech v rozsahu 60
%. Argumentácia intervenienta na strane žalovanej pritom nesporne prispela k výsledku sporu, keďže
aktívne smerovala k spochybňovaniu nároku žalobcu a preukazovaniu okolností dopravnej nehody
(napr. vyvrátenie toho, že v jej mieste bola plná neprerušovaná čiara). Intervenient pritom realizoval

úkony a procesnú obranu rovnako ako strana sporu. Keďže žalovaná mala čistý procesný úspech v
konaní v rozsahu 60 %, v rovnakom rozsahu má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi aj
intervenient, ktorý vystupoval na strane pomerne úspešnej žalovanej. Intervenient na strane žalovanej
v súlade s § 225 ods. 1 C.s.p. sa domáhal, aby Mestský súd Bratislava IV vydal nasledujúci dopĺňací
rozsudok tak, že „ Intervenientovi na strane žalovanej priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 60%.“
9. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením sp. zn. B1-12C/106/2016-304 zo dňa 3. júla 2024 návrh
na vydanie dopĺňacieho rozsudku zamietol.
9.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 225 ods. 1,2 C.s.p. a dospel k záveru, že tento
je potrebné v súlade s § 225 ods. 2 C.s.p. zamietnuť. Konštatoval, že návrhu intervenienta nemôže

vyhovieť, nakoľko sa k náhrade trov intervenienta už jednoznačným spôsobom vyjadril v rozsudku /
v odseku 37. odôvodnenia uviedol, že o trovách konania intervenienta nerozhodol, nakoľko nárok na
náhradu trov konania súd priznáva iba strane konania).Súd teda dospel k záveru, že o trovách konania
intervenienta sa v civilnom sporovom konaní nerozhoduje, čo prejavil tak výrokom rozsudku, v ktorom
úmyselne a vedome absentoval výrok o náhrade trov intervenienta, ako aj v odôvodnení, kde súd túto

skutočnosť explicitne skonštatoval. Inštitút dopĺňacieho rozsudku slúži na riešenie procesných situácií,
keď súd z akéhokoľvek dôvodu nerozhodne o časti konania bez toho, aby si toho bol vedomý; v konaní
na tunajšom súde však nejde o takýto prípad. Ak by súd dopĺňací rozsudok vydal, urobil by tak v rozpore
s výrokom a odôvodnením rozsudku č.k. B1-12C/106/2016-286, čo je neprípustné.9.2. Vzhľadom na návrh intervenienta súd prvej inštancie poukázal nato, že intervenient nemá nárok na
náhradu trov konania, keď nárok na náhradu trov konania priznáva Civilný sporový poriadok v § 251 iba
strane. Právo na náhradu trov konania intervenienta procesný kódex žiadnym spôsobom neupravuje,

v dôsledku čoho takýto nárok intervenientovi nevzniká. Okrem absencie právnej úpravy pokladá súd
nepriznávanie náhrady trov konania intervenientovi za logické a správne. Intervenient nie je stranou
konania a nemá v konaní rovnaké postavenie ako strana, hoci niektoré práva a povinnosti má v konaní
obdobné. Prípadný nárok intervenienta na náhradu trov konania je potrebné posudzovať okrem iného
z pohľadu strany, na strane ktorej intervenient nevystupuje keďže s poukazom na ustanovenia§ 81, 82

ods. 1, § 83 C.s.p.. strana konania, na strane ktorej intervenient nevystupuje, nemá žiadnu zákonnú
možnosť, ako vstupu intervenienta do konania zabrániť. Z pohľadu strany by tak v prípade, ak by mal
mať intervenient nárok na náhradu trov konania popri strane, na strane ktorej vystupuje, došlo k situácii,
že neúspešná strana by bola trovy konania povinná nahrádzať dvojmo - a to tak protistrane, ako aj
intervenientovi.Muselabytakrobiťvsituácii,ktorúprocesnenezavinila,oktorúprocesnenemalazáujem
a ktorú nemala žiadnu možnosť ovplyvniť. Typickým príkladom je práve konanie na tunajšom súde.

Podľa súdu neexistuje rozumný dôvod, prečo by mal neúspešný žalobca byť zaviazaný na náhradu trov
konania subjektu, ktorého nežaloval a ktorý nie je stranou konania.
9.3. Súd prvej inštancie poukázal tiež nato, že v prípade strán konania platí vo vzťahu k nároku
na náhradu trov konania určitá symetria, t.j. povinnosti strany nahradiť trovy konania protistrane v
prípade neúspechu zodpovedá jej právo na náhradu trov konania od protistrany v prípade jej úspechu.

Priznávanie trov konania intervenientovi by túto symetriu podstatným spôsobom narušilo, a to v
dvoch rovinách. V prvom rade ak by existoval nárok intervenienta na náhradu trov konania v prípade
úspechu strany, na strane ktorej intervenient vystupuje, musela by automaticky existovať povinnosť
intervenientapodieľaťsaspolustoutostranounanáhradetrovkonaniaprotistranevprípadeneúspechu.
Takýto spôsob rozhodovania podľa vedomostí súdu nie je v slovenskom prostredí prítomný, resp.

je prítomný len výnimočne (napr. uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/165/2020-882 zo
dňa 18.03.2021). Prvoinštančný súd uviedol, že si je vedomý, že v prípade rozhodovania o náhrade
trov konania intervenienta existuje aj väčší počet rozhodnutí súdov vyšších stupňov, ktoré trovy
intervenientovi priznávajú, resp. výnimočne zaväzujú na náhradu trov konania aj intervenienta, a to napr.
rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, na ktoré poukázal intervenient, ale aj uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 442/2022 z 20.09.2022, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že
ústavne udržateľný je taký postup Najvyššieho súdu, ktorý sa pri rozhodovaní o priznaní nároku na
náhradu trov dovolacieho konania intervenienta riadi procesným úspechom tej sporovej strany, popri
ktorej sa na konaní intervenient zúčastňuje. Je však potrebné zdôrazniť, že v uvedených konaniach
nárok na náhradu konania intervenienta bol spravidla len veľmi čiastkovým rozhodnutím, ktorému sa

súdy venovali len okrajovo, resp. tento nárok zdôvodnili len okrajovo. Krajský súd Bratislava vo svojich
rozhodnutiach spravidla len uvádza, že s intervenientom súd koná rovnako, ako so stranou sporu, a
preto z hľadiska nároku na náhradu trov konania disponuje intervenient rovnakým postavením ako
strana sporu (pozri napr. uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/87/2023 zo dňa 27.11.2023
alebo uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/165/2020-882 zo dňa 18.03.2021). Súdy

vyšších stupňov sa ale podľa názoru tunajšieho súdu v uvedených rozhodnutiach vôbec nezaoberali
argumentáciou týkajúcou sa možnej hrozby duplicitného uhrádzania trov konania neúspešnou stranou,
ktorá nemala žiadny záujem na tom, aby sa konania zúčastnil intervenient a nemohla túto skutočnosť
ovplyvniť.
9.4. Na záver súd prvej inštancie uviedol, že k záveru o nepriznaní trov konania intervenientovi by

súd prišiel aj v prípade, ak by vychádzal zo záverov uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. IV. ÚS 442/2022 z 20.09.2022. V takom prípade by vo všeobecnosti nárok intervenienta na
náhradu trov konania vznikol, ale súd by tento nárok intervenientovi nepriznal, keďže by v súlade s
názorom vysloveným Ústavným súdom osobitne vyhodnotil dôvod a iné okolnosti účasti intervenienta
na konaní a jeho výdavky by posúdil prísnejšie. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná bola v konaní

zastúpená a následne sa úspešne v konaní bránila aj sama, resp. vzhľadom na vyššie uvedenú
neprípustnosť duplicity náhrady trov konaní by súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú trovy
konania intervenienta účelne vynaloženými výdavkami, ktoré vznikli v súvislosti s uplatňovaním alebo
bránením práva. Intervenient nie je stranou konania, a jeho výdavky je potrebné posudzovať prísnejšie.
Intervenient v konaní neprispel podstatným spôsobom k úspechu žalovanej, a ani mu nevznikli osobitné

výdavky, na ktoré by mal súd prihliadnuť. Súd by tak v súlade s názorom Ústavného súdu SR vyhodnotil
výdavky vzniknuté intervenientovi ako neúčelné a náhradu trov konania voči žalobcovi by intervenientovi
nepriznal ani v prípade, ak by prišiel k záveru, že o trovách intervenienta sa vo všeobecnosti rozhoduje.10. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote intervenient na strane žalovanej z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), h) C.s.p. a žiadal aby ho odvolací súd s poukazom na
ustanovenie § 389 ods. 1 písm. b) a d) C.s.p. zrušil. Vo svojom odvolaní poukázal na skutkový stav

a odôvodnenia napadnutého uznesenia, keď nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že o nároku
intervenienta na náhradu trov konania údajne „rozhodol“, a to úmyselným a vedomým nezahrnutím
výroku o nároku na náhradu trov konania do jeho výrokovej časti, za súčasného „odôvodnenia“
tohto postupu (v rozsahu jednej bližšie neodôvodnenej vety): „O trovách konania intervenienta súd
nerozhodoval, nakoľko nárok na náhradu trov konania súd priznáva iba strane konania (§ 255 ods. 1

C.s.p.).“. V prejednávanej veci jednoznačne absentoval výrok, voči ktorému by sa intervenient mohol
brániť podaním odvolania, preto podanie odvolania iba voči odôvodneniu (v rozsahu jednej vety) nebolo
za daných okolností prípustné a preto podal návrh na vydanie dopĺňacieho rozsudku. Zmätočný postup
súdu a jeho odôvodnenie, týkajúce sa zamietnutia návrhu intervenienta zo dňa 13.6.2024 z dôvodu
domnelého rozporu prípadného dopĺňacieho rozsudku s rozsudkom zo dňa 31.5.2024, nemôže obstáť.
Výrok navrhovaného dopĺňacieho rozsudku, ktorým by sa rozhodlo iba o nároku na náhradu trov konania

intervenienta, by nebol v rozpore s rozsudkom zo dňa 31.5.2024. Intervenient sa domnieva, že už tieto
okolnosti (denegatio iustitiae) bez ďalšieho vedú k záveru o potrebe zrušenia napadnutého uznesenia.
10.1. Ďalej uviedol, že nemožno súhlasiť so zjednodušeným názorom súdu, že intervenientovi nepatrí
nárok na náhradu trov konania iba z dôvodu, že nie je stranou sporu. Takýto záver je v rozpore s
rozhodovacou praxou (uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 442/2022) a doktrínou (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ,

S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Civilný sporový
poriadok. Komentár. C. H. Beck, Praha 2016, s. 923 - 932; tiež Komentár. 2. vydanie. C. H. Beck, Praha
2022,s.990).Navyše,interpretáciasúdubyneprimeraneznevýhodňovalaintervenientaabolavrozpore
s účelom intervencie a náhrady trov konania. Rozhodnutie intervenienta o vstupe do konania nie je
závislé iba od jeho zjednodušenej voľnej úvahy. Intervenient je de facto nútený vstúpiť do konania, ak sa

oňomdozvie,atozdôvodupredídenianásledkovnevstúpeniadokonania(§87a§88C.s.p.).Napokon,
intervenientom je iba ten, kto má právny záujem na výsledku sporu. Práve z tohto dôvodu je ten, kto
vstupuje do konania ako intervenient, povinný uviesť tvrdenia, ktoré odôvodňujú jeho právny záujem na
výsledku konania (§ 82 ods. 3 C.s.p.). V tejto súvislosti je nevyhnutné zdôrazniť, že strany sporu majú
v zmysle § 83 C.s.p. právo namietať vstup intervenienta do konania. Procesné postavenie intervenienta

môže vzniknúť aj proti vôli strany sporu, ktorú intervenient v spore podporuje. Podstatnou skutočnosťou
je to, či je daný právny záujem intervenienta na výsledku sporu. Ak tento daný je, jeho účasť v konaní
je plne odôvodnená a intervenient (v zákonom vymedzenom rozsahu) vykonáva rovnaké práva a
povinnosti ako strana, popri ktorej vystupuje. Skutočnosť, ak je strana pasívna a vstup intervenienta do
konania nenamieta v prípadoch zjavnej absencie právneho záujmu na výsledku konania, je výlučne na

ťarchu takejto strany sporu. Napokon, celý kódex C.s.p. je postavený na aktivite strán, čo sa prejavuje
aj pri tomto inštitúte.
10.2. Záverom uviedol, že neobstojí ani tvrdenie o duplicitnom zaťažení neúspešnej strany a narušení
symetrie, ktorá údajne platí vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania medzi stranami sporu. Táto
domnelá a súdom svojvoľne kreovaná symetria totiž neplatí ako generálne pravidlo. Súd zároveň

opomína, že priznávanie nároku na náhradu trov konania je v zmysle § 255 C.s.p. založené na úspechu
strany vo veci. Napriek tomu celkom zjavne a bezdôvodne priorizuje žalobcu, hoci tento bol v pomernej
časti neúspešný (80 %). Je to pritom žalobca, kto je dominus litis a vymedzuje predmet sporu. Ak bol
žalobca v konaní úspešný iba v rozsahu 20 % zo žalovanej sumy, je zrejmé, že neuniesol bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno k preukázaniu celého uplatneného nároku, preto nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 60 % má patriť žalovanej a intervenientovi, ktorý vystupoval na jej strane. Intervenient
nesúhlasí s dôvodmi, pre ktoré by mu súd nárok na náhradu trov konania nepriznal. V tomto smere
súd poukazuje na uznesenie ÚS SR zo dňa 20.9.2022 sp. zn. IV. ÚS 442/2022. Vyjadruje nesúhlas
s týmto rozhodnutím, ako aj ďalšími rozhodnutiami súdov vyšších inštancií, keďže podľa jeho názoru
nezohľadnili otázku duplicitného zaťaženia neúspešnej strany. Domnievame, sa že súdom svojvoľne

vymedzená otázka „duplicitného zaťaženia“ nebola zmieňovanými súdmi riešená z dôvodu, že táto
nemôže obstáť . Súd prvej inštancie zároveň nesprávne interpretuje uznesenie ÚS SR sp. zn. IV.
ÚS 442/2022. Ústavný súd SR totiž prísnejšie posudzovanie vynaložených výdavkov intervenienta
ponechal na štádium rozhodovania o výške náhrady trov konania (§ 262 ods. 2 C.s.p.), nie na štádium
rozhodovania o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 C.s.p.). Priznaniu nároku na náhradu trov

konania intervenientovi nemôže byť na ujmu ani to, že žalovaná bola v konaní zastúpená advokátom.
Takéto zastúpenie nebráni vstupu intervenienta do konania, ani realizácii jeho ústavného práva nechať
sa v konaní kvalifikovane zastúpiť advokátom.11. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaných odvolaní v zmysle § 379 a
§ 380 ods. 1 C.s.p. (t. j. napadnutý rozsudok vo vzťahu k výroku I., III. ako aj napadnuté uznesenie ) bez
nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti výroku I. rozsudku

je potrebné odmietnuť (§ 386 písm. b/ C.s.p.) a odvolanie proti výroku III. nie je dôvodné. Dôvodné je
len odvolanie intervenienta na strane žalovanej proti uzneseniu sp. zn. B1-12C/106/2016-304 zo dňa
3. júla 2024.
12. K odmietnutiu odvolania žalobcu proti výroku I. napadnutého rozsudku odvolací súd odkazuje
na ustanovenie § 359 C.s.p. podľa ktorého odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané.
12.1. Civilný sporový poriadok v § 359 výslovne priznáva právo podať odvolanie iba tej strane sporu,
v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané. Rozhodujúcim kritériom pre posúdenie, či je určité
rozhodnutie v prospech alebo neprospech strany, je porovnanie posledného procesného návrhu žalobcu
vkonanísvýrokomrozhodnutiasúduprvejinštancie,ktorébolonapadnutéodvolaním.Vzásadeplatí,že
pokiaľ výrokom bolo vyhovené procesnému návrhu žalobcu, takéto rozhodnutie sa považuje za vydané v

prospech žalobcu a v neprospech žalovaného. V dôsledku toho subjektom oprávneným podať odvolanie
je žalovaný a nie žalobca. Ak naopak výrokom nebolo vyhovené procesnému návrhu žalobcu, stranou,
v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, je žalobca. Žalobca je v takomto prípade subjektom
oprávneným podať odvolanie. V časti, ktorej bolo žalobe vyhovené, nejde o rozhodnutie, ktoré bolo
vydané v neprospech žalobcu, preto žalobca nebol v danej časti oprávnený na podanie odvolania na

podanie odvolania voči výroku, ktorým mu bola priznaný žalovaný nárok. Z uvedených dôvodov odvolací
súd odvolanie žalobcu proti výroku rozsudku I. ktorým žalobcovi čiastočne vyhovel podľa § 386 písm.
b/ C.s.p. odmietol (výrok I. rozhodnutia odvolacieho súdu).
12.2.Niejemožnéprijať všeobecnýodkazžalobcunaust.§124ods.1C.s.p.(lexgeneralis)spoukazom
na ustanovenie § 379 C.s.p., ktoré je v tomto prípade lex specialis. V sporovom konaní je odvolací súd

viazaný žalobným petitom okrem zákonnej výnimky, ktorá vyplýva z § 216 ods. 2 C.s.p.. Táto zásada
sa premieta aj do odvolacieho konania a to s poukazom na ustanovenie § 379 C.s.p., pretože odvolací
súd je viazaný rozsahom, v akom odvolateľ napadne rozhodnutie súdu prvej inštancie. V odvolacom
konaní sa tak dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t.
j. že odvolanie prejedná len v medziach, v akých ho odvolateľ napáda. Odvolateľ musí v podanom

odvolaní uviesť, ktoré výroky rozhodnutia konkrétne napáda, t. j. proti ktorým konkrétnym výrokom
odvolanie smeruje. Uvedené je relevantné aj z dôvodu, že len vo vzťahu k výrokom, ktoré sú napadnuté
odvolaním, nastane suspenzívny účinok. Rozsah, v akom odvolateľ napáda konkrétne rozhodnutie,
môže rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania,
t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s § 365 C.s.p. dôvodom na

podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto
porušenia zistil. Naviac z odvolania, ktoré podala za žalobcu na základe poverenia (č.l. 294 spisu)
osoba s právnickým vzdelaním E.. B. G. jednoznačne vyplýva, že odvolanie smeruje proti výrokom I.
a III. čo je viackrát v odvolaní aj explicitne uvedené, čo vylučuje miernejšie posúdenie. Plne v súlade s
argumentáciou intervenienta odvolací súd prijal názor, že miernejšie posúdenie by hypoteticky mohlo byť

namieste, ak by bol odvolateľom spotrebiteľ (bez relevantného právneho zastúpenia) čo ale nie je daný
prípad. Súd je pri posudzovaní podania podľa jeho obsahu limitovaný. Nemôže zreteľnému podaniu
dávať iný význam, rovnako tak nie je umožnené súdu obsah úkonu výkladom dopĺňať či domýšľať, alebo
z neho vyvodiť závery, ktoré z obsahu úkonu nevyplývajú, kľúčové zásady ktoré bránia odvolaciemu
súdu výslovne uskutočnený úkon (odvolanie proti výroku I., III.) na základe repliky žalobkyne podanej po

uplynutí odvolacej lehoty prihliadnuc na viazanosť odvolania transformovať na iný úkon, ako odvolanie
podané proti výroku II. a III.
13. Ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1,2 C.s.p. odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania (výrok II. odvolacieho súdu). Súd prvej
inštancie pri rozhodovaní o nároku náhrady trov konania žalovanej vo vzťahu k žalobcovi správne

aplikoval ustanovenia § 255 ods. 1,2 C.s.p. a vzhľadom na úspech žalobcu a žalovanej v konaní stanovil
pomer úspechu žalovanej v rozsahu 60%.
13.1. Žalobca vo svojom odvolaní ani neuvádza žiadne odvolacieho dôvody, pre ktoré považuje tento
závislý výrok o nároku náhrady trov konania za vecne nesprávny.
14. Odvolací súd preskúmal vec i z hľadiska odvolania podaného intervenientom na strane žalovanej

proti uzneseniu súdu prvej inštancie sp. zn. B1-12C/106/2016-304 zo dňa 3. júla 2024 a dospel k
záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie.15. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania alebo
o predbežnej vykonateľnosti, môže strana do 15 dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie.
Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu.

15.1. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p. doplnenie urobí súd dopĺňacím rozsudkom, na ktorý sa primerane použijú
ustanovenia o rozsudku. Ak súd nevyhovie návrhu strany na doplnenie rozsudku, návrh zamietne.
15.2.Podľa§251C.s.p.trovykonaniasúvšetkypreukázané,odôvodnenéaúčelnevynaloženévýdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
16. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nerozhodol o nároku na

náhradutrovkonaniaintervenientanastranežalovanejapretotentovsúladesustanovením§255ods.1
C.s.p. podal návrh na vydanie dopĺňacieho rozsudku. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením návrh
na vydanie dopĺňacieho rozsudku zamietol z dôvodov (pozri odsek 9.1. až 9.4.), ktoré podľa názoru
odvolacieho súdu neobstoja.
17. Ustálená rozhodovacia prax (napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Cdo/252/2020, 6Cdo/118/2022,
2Cdo/156/2022, rozhodnutie Veľkého senátu NS SR 1ObdoV/7/2022, rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS

442/2022-14) ako aj právna doktrína ako ju citoval intervenient (pozri odsek 10.1.) jednoznačne dospela
k záveru, že nárok na náhradu trov konania má vo všeobecnosti aj intervenient, pričom sa primárne
viaže na procesný úspech tej sporovej strany, popri ktorej sa na konaní intervenient zúčastňuje. Pre
priznanie nároku na náhradu trov konania sa preto aj v tomto prípade uplatňuje zásada úspechu vo
veci (§ 255 C.s.p.).

17.1. Vzhľadom na uvedené závery a absenciu výroku o nároku na náhradu trov konania intervenienta
v napadnutom rozsudku bolo povinnosťou súdu o tomto nároku na náhradu trov konania intervenienta
rozhodnúť v zmysle návrhu intervenienta dopĺňacím rozsudkom. Dôvodom na zamietnutie návrhu
intervenienta na vydanie dopĺňacieho rozsudku nemôže byť skutočnosť ktorú uviedol súd prvej
inštancie, že k náhrade trov intervenienta sa už jednoznačným spôsobom vyjadril v rozsudku, keď

v odseku 37. odôvodnenia uviedol, že o trovách konania intervenienta nerozhodol, nakoľko nárok na
náhradu trov konania súd priznáva iba strane konania. V rámci rozhodnutia súdu musí odôvodneniu
zodpovedať výrok, proti ktorému sa v zákonom vymedzených prípadoch (§ 355 C.s.p.) možno brániť
podaním odvolania. Táto požiadavka vyplýva inter alia z § 358 C.s.p., keďže odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné inými slovami vyjadrené, absencia výroku o časti nároku, nie

je dôvodom na podanie odvolania. S poukazom na uvedené potom neobstojí ani argumentácia súdu
prvej inštancie, že ak by aj prišiel k záveru, že o trovách intervenienta sa vo všeobecnosti rozhoduje,
súd by mu taktiež náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal s poukazom na závery v uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 442/2022. Odvolací súd v tomto smere považuje za
potrebné prízvukovať, že aj v tomto prípade bolo potrebné rozhodnúť samostatným výrokom. Naviac

Civilný sporový poriadok vychádza zo systémového riešenia charakterizovaného delením inštitútu trov
konania na priznanie náhrady trov konania a stanovenie sumy náhrady trov konania (§ 262 ods. 1 a 2
C.s.p.). Keďže intervenient nie je sporovou stranou, je súd povinný osobitne vyhodnotiť dôvod a iné
okolnosti účasti intervenienta na konaní a jeho výdavky posúdiť prísnejšie, pokiaľ ide o zákonné kritériá
vymedzené v § 251 C.s.p.. Tieto sa však nepochybne budú vyhodnocovať až v samotnom konaní o

výške náhrady trov konania zo strany súdu prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p..
18. Vychádzajúczuvedenéhoodvolacísúdzastávanázor,žepostupsúduprvejinštancie,ktorýzamietol
návrh intervenienta na vydanie dopĺňacieho rozsudku nebol procesne vecne správny a týmto postupom
prvoinštančný súd znemožnil intervenientovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Pochybenie súdu prvej inštancie je teda

z procesného hľadiska nenapraviteľné v odvolacom konaní a korekciu porušených procesných práv
intervenienta možno v odvolacom konaní docieliť len zrušením takéhoto uznesenia. Odvolací súd preto
napadnuté uznesenie sp. zn. B1-12C/106/2016-304 zo dňa 3. júla 2024 súdu prvej
inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a s odkazom na ustanovenie § 391 ods. 1 C.s.p.
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (výrok III. odvolacieho súdu).

18.1. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je
podľa§391ods.2 C.s.p.viazanýabudejehoúlohoupostupomvzmysle§225ods.1,2C.s.p.dopĺňacím
rozsudkom rozhodnúť o celom predmete konania t.j. o nároku na náhradu trov konania intervenienta
na strane žalovanej. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie ako o nároku na náhradu trov
konania trovách prvoinštančného tak i o nároku na náhradu trov konania odvolacieho konania (§ 396

ods. 3 C.s.p.).
19. O náhrade trov odvolacieho konania žalovanej vo vzťahu k žalobcovi (výrok IV. odvolacieho súdu)
rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a analogicky aj podľa §
256 ods. 1 C.s.p.. Civilný sporový poriadok nemá osobitnú úpravu pre rozhodovania o trovách konaniav prípade odmietnutia odvolania, ustanovenie o náhrade trov konania v prípade zastavenia konania
(§ 256 ods. 1 C.s.p.) upravuje situáciu najbližšiu odmietnutiu podania (odvolací súd vec meritórne
neprejednal). Žalovanej by teda vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v časti, v ktorej bolo

odvolanie žalobcu odmietnuté, nakoľko žalobca podaním odvolania proti výroku, voči ktorému nebola
oprávnená osoba na podanie odvolania sa, procesne zavinil, že sa jeho odvolanie muselo odmietnuť.
Vo vzťahu k výrok III. bola v odvolacom konaní plne úspešná znovu žalovaná, preto by jej voči žalobcovi
vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu 100 %. Civilný sporový poriadok
výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov

konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, bola v konaní pasívna a podľa obsahu spisu jej v
odvolacomkonaníanižiadnetrovynevznikli.Nadanýprípadniesúkdispozíciianianalogickypoužiteľné
ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Ak si strana
náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl.
17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť
priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva. (Pozri Uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskejrepublikyz28.februára2018sp.zn.7Cdo14/2018).Vzhľadomnauvedené,keďžezobsahu
vyplýva, že žalovanej v odvolacom konaní trovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, že žalovaná nemá
voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania a preto už o výške náhrady trov konania v
zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné rozhodnúť súdom prvej inštancie.

19.1. O náhrade trov odvolacieho konania intervenienta na strane žalovanej odvolací súd nerozhodoval
s poukazom na závery v odseku 18.1., keď o týchto s poukazom na ustanovenie § 396 ods.
3 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§431 ods.2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).