Uznesenie – Rodina a mládež ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 10, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1To/36/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1124010917
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1124010917.3

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov
JUDr. Danice Veselovskej a Ing. Mgr. Anny Přikrylovej, v trestnej veci obžalovanej B.. G. R., pre prečin
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na §
138 písm. b/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I
č.k. 22T/18/2024-199 zo 16. októbra 2024, na verejnom zasadnutí konanom dňa 10. decembra 2025,

pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovanej B.. G. R., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 22T/18/2024 zo 16.10.2024 bola obžalovaná B.. G.
R. uznaná vinnou z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona, na skutkovm základe, že

hoci jej z ustanovení § 62 až § 65 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine vyplýva povinnosť prispievať na výživu
svojho maloletého syna P.J.B, narodeného XX.XX.XXXX, ktorý bol na základe uznesenia Okresného
súdu Bratislava III, sp. zn. 37P 118/2019 zo dňa 09.12.2021, právoplatného dňa 05.01.2022, zverený
do osobnej starostlivosti otca D. R., narodeného 30.05.1976, pričom rozsah vyživovacej povinnosti bol
určený v rámci predbežnej otázky v zmysle § 7 ods. 1 Trestného poriadku ako 30 % zo sumy životného

minima podľa § 62 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a podľa § 2 písm. c/ zákona č. 601/2003 Z. z. o
životnom minime, za príslušné obdobie, túto povinnosť si však menovaná riadne neplnila v mieste svojho
trvalého bydliska a všade tam, kde sa zdržiava v období od marca 2022 doposiaľ, teda na výživnom
oprávnenému D. R. dlhuje sumu stanovenú ako 30 % zo sumy životného minima za obdobie od marca
2022 do 30.06.2022 vo výške 4 x 29,- eur, za obdobie júla 2022 do 30.06.2023 vo výške 12 x 32,- eur,
za obdobie od júla 2023 do júna 2024 vo výške 12 x 36,- eur a zíi obdobie od júla 2024 do októbra 2024

vo výške 4 x 37,- eur, teda celkovo za uvedené obdobie na výživnom dlhuje sumu 1 080,- eur.

Podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j/ Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona jej
bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok, výkon ktorého jej bol podmienečne odložený
(§ 49 ods. 1 Trestného zákona, § 50 ods. 1 Trestného zákona) na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky.

Podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona jej bola uložená povinnosť aby v skúšobnej dobe, podľa svojich
schopností, zaplatila dlžné výživné.

Proti tomuto rozsudku, ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní, podala obžalovaná po porade
s obhajcom odvolanie, ktoré písomne v jej mene odôvodnil obhajca podaním doručeným súdu dňa
19.11.2024.V dôvodoch odvolania primárne vytkol, že súd prvého stupňa nevykonal dôkazy smerujúce k
preukázaniu existencie nedostatku materiálnych znakov podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona a tieto
dôkazy ako nadbytočné zamietol.

K odmietnutiu obrany obžalovanej v odôvodnení rozsudku súd neposkytol žiadne úvahy a nedal na jej
námietky odpoveď. Podľa odvolateľky súd neposkytol ani úvahy, že poškodený „nezvolil žiadny nástroj
civilného konania na vyriešenie otázky výživného“. Teda súd prvého stupňa sa vôbec nevysporiadal
s otázkou ultima ratio, čo neurobili ani orgány činné v trestnom konaní. Nezaoberal sa konaním

poškodeného a jeho podielom na vzniknutej situácii, ktorú obžalovaná riešila tak, že peniaze poslala
na účet synovi, alebo ich mu dávala priamo do rúk. Tiež súd nevzal do úvahy koľko nákladov matka
(obžalovaná) synovi hradila, napriek tomu, že otcovi dieťaťa neposlala na účet cca 40€ mesačne,
a konanie súdu považuje za čisto formálne. Súd prvého stupňa sa nevysporiadal ani s výpoveďou
poškodeného, podľa ktorej sa z jeho strany jednalo o osobnú pomstu a na to využil inštitút trestného
konania.

Vytkla chybu prokurátora v podanej obžalobe, ktorý vyčíslil dlžné výživné na sumu 1.740 €, na ktorú
chybu upozornil prvostupňový súd a v prospech obžalovanej upravil výšku dlžného výživného na sumu
1080€, pričom odvolateľka v danom momente vytýka, že „súd sa nevysporiadal s chybou v obžalobe“,
čím touto chybou bola zmarená možnosť obžalovanej uplatniť inštitút účinnej ľútosti a toto procesné

pochybenie prokurátora považuje odvolateľka za vážne, pretože jej bolo odňaté právo na spravodlivý
proces.

Odvolateľka zdôraznila, že synovi darovala hračky, dva drony, veľa oblečenia a jedla a tiež mu
darovala finančnú hotovosť aby si maloletý mohol kúpiť čo chce, tiež platila krúžky, ktoré maloletý syn

nenavštevoval. Dala do pozornosti, že maloletému zriadila bankový účet, ku ktorému majú dispozičné
právo obaja rodičia a potom aj otec dieťaťa má možnosť z tohto účtu vybrať peniaze. Vytkla, že nebolo
zohľadnené, že otec dieťaťa neposkytol (za dobu 629 dní) žiadny styk obžalovanej so synom a jej jediný
kontakt so synom bol pri škole.

Výšku uloženého trestu považuje za neprimerane prísnu a odvolateľka má za to, že otec dieťaťa je
dostatočne solventný aby zabezpečil potreby aj maloletému synovi.

Poukázala tiež na to, že v dôsledku opakovaných a dlhodobých práceneschopností zostala invalidná na
45 % a počas tejto doby jej otec dieťaťa neposkytol žiadnu pomoc.

Navrhla aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa aby vykonal
dokazovanie vo vzťahu k materiálnemu korektívu a zodpovedal otázku, či nie sú splnené podmienky
podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona.

K dôvodom odvolania obžalovanej sa vyjadril oprávnený D. R. prostredníctvom splnomocneného
právneho zástupcu, podaním doručeným súdu dňa 06.02.2025.

V dôvodoch oprávnený zdôraznil, že obžalovaná výživné za syna naďalej neuhrádza a on rozhodne
odmieta jej tvrdenia, pretože žiadnym spôsobom nebránil matke aby výživné uhrádzala a i keď nebola

jeho výška súdom určená, ani na dcéru G. nebola určená súdom a on na dcéru výživné riadne platil.
Poukázal na to, že vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom vyplýva priamo zo zákona.

Záverom dodal: „K tvrdeniu matky, že dávala synovi peniaze ako vreckové, a malo to byť vnímané
ako výživné uvádzam, že výživné na maloleté deti sa má uhrádzať k rukám rodiča, ktorému je

dieťa zverené a k rukám maloletého dieťaťa. Taktiež poukazujem na to, že matka na pojednávaní v
rámci poručenského konania uviedla, že ona mi hradiť výživné nebude, nakoľko nie sme rozvedení a
všetky finančné prostriedky sú spoločné. Týmto tvrdením ospravedlňovala svoje nekonanie, čiže matka
nekonala nedbanlivostne, ale úmyselne, čo preukazuje aj jej pokračovanie v tomto konaní po tom, ako
bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok a má k dispozícii aj odôvodnenie rozsudku. Taktiež odmietam, že

z mojej strany má ísť o pomstu, nakoľko matka bola viacnásobne pred podaním trestného oznámenia
vyzvaná na plnenie vyživovacej povinnosti, čiže uvedené trestné konanie si zapríčinila sama svojou
nenávisťou voči mne, ktorá je tak hlboká, že je schopná uškodiť aj sebe samej, len aby sa nemusela
podriadiť povinnosti uhrádzať výživné na maloletého syna k mojim rukám.“Tiež odmietol tvrdenie obžalovanej o tom, že mala zriadiť nejaký účet, ku ktorému má mať on zriadené
dispozičné právo, pretože žiaden prístup k jej účtu nemá.

K tvrdeniu odvolateľky, že boli porušené jej práva tým, že jej bola odňatá možnosť využiť účinnú ľútosť a
dlžné výživné zaplatiť, upozornil, že mala k dispozícii odbornú právnu pomoc v podobe obhajcu a mohla
účinnú ľútosť uplatniť kedykoľvek.

Na rozvedenom podklade oprávnený navrhol aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil v
celom rozsahu.

Vec bola krajskému súdu (opätovne) predložená na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku
predkladacou správou dňa 14.04.2025.

Podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného,
kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne aj čl. 40 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd).

Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 4.11.1950 každý, kto

je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným
spôsobom.

Podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku každý, proti ktorému sa vedie trestné konanie, považuje sa za
nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa § 2 ods. 18 Trestného poriadku konanie pred súdom je ústne, výnimky ustanovuje tento zákon.
Dokazovanie riadi súd, ktorý však výsluch obžalovaného, svedkov, poškodeného a znalcov spravidla
ponecháva stranám, najprv tej, ktorá dôkaz navrhla či obstarala.

Podľa § 2 ods. 19 Trestného poriadku pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí

alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní
vykonané, ak zákon neustanovuje inak.

Podľa § 138 písm. b/ Trestného zákona Závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného
činu

b) po dlhší čas,
Podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona
(1) Kto najmenej dva mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú povinnosť
vyživovať alebo zaopatrovať iného, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.
(3) Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku

1 alebo 2
b) závažnejším spôsobom konania, alebo

Podľa § 34 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Trestného zákona platí
(1) Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej

trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných
odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
(2) Páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto
zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody.
(4) Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho

následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho
pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Odvolací súd vo veci rozhodol vo vyššie uvedenom zložení z dôvodu, že uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. 3Nto/12/2025 zo dňa 11.11.2025 bol riadny člen senátu JUDr. Peter Šamko z
vykonávania úkonov v danej trestnej veci vylúčený s tým, že zastupujúcim sudcom (zo zastupujúceho
senátu 2To), je JUDr. Danica Veselovská a to podľa Základných zásad trestnoprávneho kolégia Rozvrhu
práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2025.

Odvolacísúdvykonalverejnézasadnutievneprítomnostiobžalovanejstým,žeupovedomenieotermíne
konania zasadnutia jej bolo doručené postupom podľa § 66 ods. 3 Trestného poriadku na ňou uvedenú
adresu.

Na verejnom zasadnutí prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovanej ako nedôvodné
zamietnuť.

Splnomocnenkyňa oprávneného D. R. obdobne navrhla odvolanie obžalovanej zamietnuť.

Oprávnený D. R. uviedol, že z dlžného výživného obžalovaná nezaplatila ani cent a tiež navrhol jej
odvolanie zamietnuť.

Na základe podaného odvolania, odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré
z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Trestného poriadku a keďže zistil, že nie sú dané, podľa §
317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľka podala odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na

chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, odvolací súd prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom zistil, že odvolanie obžalovanej Ing. G. R.,
nie je dôvodné.

Zo spisového materiálu vyplýva, že rozsudok prvostupňového súdu bol napadnutý odvolaním len

obžalovanou a to ohľadom výroku o vine a treste.

Preskúmaním veci krajský súd zistil, že na obžalovanú B.. G. R. bola Okresnou prokuratúrou Bratislava
III, dňa 01.03.2024, podaná na Mestský súd Bratislava I obžaloba, č.k. 4Pv 39/23/1103-25, pre prečin
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona s tým, že na hlavnom pojednávaní

konanom dňa 07.08.2024 prokurátor rozšíril žalované obdobie a sprísnil právnu kvalifikáciu žalovaného
skutku tak, že obžalovanú žaluje pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm.
b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona.

Úvodom je potrebné uviesť, že predložená trestná vec už raz bola predložená krajskému súdu a to na

podklade odvolania podaného obžalovanou, pričom bola vrátená bez preskúmania veci ako predčasne
predložená s tým, že odvolací súd požadoval doručenie rozsudku obžalovanej. Po splnení pokynu bola
trestná vec opätovne tunajšiemu súdu predložená.

Prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovanej B.. G. R.,

vypočul oprávnenú osobu Ing. D. R. a oboznámil relevantné listinné dôkazy vrátane rozhodnutí súdov
upravujúcich rodičovské práva, ako aj ďalšie listiny zhromaždené v spise a rozhodol napadnutým
rozsudkom, ktorý odôvodnil nasledovne: „Z vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že
maloleté dieťa D. C. R. je synom rodičov D. R. a B.. G. R. a je aktuálne zverený do osobnej starostlivosti
otca D. R., pričom matke - obžalovanej G. R. je súdom určený styk v určených časoch s týmto

dieťaťom a zároveň rodičia tohto maloletého dieťaťa spolu nežijú. Ďalej má súd za preukázané, že v
osobnej starostlivosti otca D. R. je maloleté dieťa reálne od marca 2022, pričom obžalovaná si voči
maloletému dieťaťu, s výnimkou osobnej starostlivosti počas styku, vyživovaciu povinnosť riadne neplní,
pričom poručenským súdom rozsah vyživovacej povinnosti (jej výška) stanovená nebola. Zároveň
možno konštatovať, že svedok D. R. si v určitom rozsahu plní vyživovaciu povinnosť na dcéru, ktorá

je aktuálne zverená do osobnej starostlivosti matky (obžalovanej), táto skutočnosť však nie je pre
rozhodovanie o obžalobe, a teda pre posudzovanie vyživovacej povinnosti obžalovanej podstatná...V
prvom rade sa súd zameral na existenciu vyživovacej povinnosti obžalovanej voči jej maloletému dieťaťu
D. C. R.. Túto otázku súd posúdil ako predbežnú otázku (§7 ods. 1 Trestného poriadku), nakoľkorozsah vyživovacej povinnosti rodiča - obžalovanej B.. G. R. voči maloletému dieťaťu D. C. R. nie je
poručenským súdom stanovený. Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „ZR“)
plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti

nie sú schopné samé sa živiť. G. D. C. R. navštevuje základnú školu, takže má súd za preukázané, že
aktuálne nie je schopný sa sám živiť, preto je potrebné konštatovať existenciu vyživovacej povinnosti
obžalovanej voči svojmu maloletého dieťaťu D. C. R., ktorá trvá od marca 2022, od kedy je maloletý
v reálnej osobnej starostlivosti druhého z rodičov, a trvá doposiaľ, t. j. do vyhlásenia rozsudku v tejto
trestnej veci. Súd však zdôrazňuje, že vyhlásením rozhodnutia táto vyživovacia povinnosť obžalovanej

ako matky maloletého dieťaťa, nezaniká, ale trvá aj naďalej. Súd konštatuje, že obžalovaná mylne
stotožňuje poskytovanie starostlivosti počas styku s maloletým synom s plnením výživného. Pokiaľ je
maloleté dieťa v osobnej starostlivosti jedného z rodičov, tento zabezpečuje jeho výchovu a výživu
v naturálnej forme, a ten z rodičov, v ktorého osobnej starostlivosti maloleté dieťa zverené nie je, je
povinný zabezpečovať svoju vyživovaciu povinnosť vo finančnej podobe, bez ohľadu na poskytovanú
starostlivosť v priebehu realizácie styku s dieťaťom. Podľa § 62 ods. 2 ZR obaja rodičia prispievajú

na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo
podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Súd sa v rámci trestného konania nezaoberal schopnosťami,
možnosťami a majetkovými pomermi oboch rodičov, t. j. obžalovanej B.. G. R. a svedka D. R., prípadne
výlučne u obžalovanej, z dôvodu, že predmetom trestného konania je výlučne vyživovacia povinnosť
obžalovanej na svoje maloleté dieťa, pričom posúdenie pomerov podľa § 62 ods. 2 ZR bude predmetom

konania poručenského súdu pri konečnej úprave rodičovských práv a povinností. Z tohto dôvodu sa
preto výlučne pre potreby konštatovania existencie vyživovacej povinnosti obžalovanej voči svojmu
maloletému dieťaťu súd bližšie nezaoberal ani realizáciou styku obžalovanej s maloletým dieťaťom,
jej zdravotným stavom a už vôbec nie tým, či sú obžalovaná a svedok manželia a či u nich existuje
bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, pretože vyživovacia povinnosť rodičov k deťom nie je viazaná

na to, či rodičia sú, alebo nie sú manželmi, ale na to, či spolu žijú alebo nežijú a zároveň, či osoba
povinná na výživné túto povinnosť plní alebo neplní (§ 65 ods. 1, ods. 2 ZoR). V druhom rade sa súd
zameral na stanovenie rozsahu (výšky) vyživovacej povinnosti obžalovanej voči jej maloletému dieťaťu
D. C. R.. Ako už bolo vyššie uvedené, súd sa pre potreby trestného konania a zanedbania vyživovacej
povinnosti nezaoberal schopnosťami, možnosťami a majetkovými pomermi obžalovanej, pretože každý

rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu
povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté
dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona (§ 62 ods. 3 ZR).

Súd minimálny rozsah aspoň vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté

dieťa alebo na nezaopatrené dieťa stanovil podľa § 2 písm. c/ zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom
minime, keď výška tohto životného minima je suma alebo úhrn súm:
- od 01.07.2021 v sume 99,56 eur mesačne, t. j. 29,868 eur, zaokrúhlene 29,- eur,
- od 01.07.2022 v sume 107,03 eur mesačne, t. j. 32,109 eur, zaokrúhlene 32,- eur,
- od 01.07.2023 v sume 122,77 eur mesačne, t. j. 36,831 eur, zaokrúhlene 36,- eur,

- od 01.07.2024 v sume 125,11 eur mesačne, t. j. 37,533 eur, zaokrúhlene 37,- eur.
Výška aspoň minimálneho výživného, ktoré je a bola obžalovaná povinná plniť na svoje maloleté dieťa,
ktoré nemá v osobnej starostlivosti, je za obdobie od marca 2022 do 30.06.2022 vo výške 4 x 29,-
eur, za obdobie od júla 2022 do 30.06.2023 vo výške 12 x 32,- eur, za obdobie od júla 2023 do júna
2024 vo výške 12 x 36,- eur a za obdobie od júla 2024 do októbra 2024 (ku dňu vyhlásenia rozsudku)

vo výške 4x37,- eur, teda celkovo za uvedené obdobie na výživnom dlhuje sumu 1 080,- eur, ktorú
ani v minimálnom rozsahu obžalovaná neplnila.... Súd považuje zároveň za preukázané naplnenie
znakov skutkovej podstaty úmyselného prečinu zanedbanie povinnej výživy § 207 ods. 1, ods. 3 písm.
b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona.“

Pri plnení revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že skutok bol súdom prvého stupňa ustálený na základe
dôkazovvykonanýchnahlavnompojednávaní,pridodržanízásadbezprostrednosti,priamostiaústnosti,
ako aj pri rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu. Dôkazy boli vykonané spôsobom a v rozsahu
a následne i vyhodnotené v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku.

Skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na
hlavnom pojednávaní. Súd prvého stupňa pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom
pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre
zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo ako aj v celom ichsúhrne logicky a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodnil spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel
stanovených pre hodnotenie dôkazov tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku,
nemožno nič vytknúť.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, riadiac sa ustanovením § 168 Trestného poriadku
podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel,
akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež
zrejmé, ako sa súd vyrovnal s produkovanými dôkazmi a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď

posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a trestu v podstate
dôsledne rešpektujúc právny názor a závery odvolacieho súdu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch
stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom prvostupňového súdu.

Teda odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného
činu (úmyselného prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného

zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona), je napadnutý rozsudok výsledkom konania,
v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by
mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu tak, ako
sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania
vykonávanom na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to, odvolací súd v otázke skutkových zistení,

odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu
aj stotožnil (už vyššie citované). Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.

Je potrebné uviesť, že obžalovaná Ing. G. R. odvolanie založila na opakovaných dôvodoch svojej

obhajoby použitých v konaní pred súdom prvého stupňa. S jej námietkami, skutkovými a právnymi,
sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,
riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Vo všeobecnosti vina obžalovaného musí byť dokázaná
na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu
prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne a zodpovedne tak, ako to vyžaduje

ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia
založenom na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a dospel k
logicky odôvodneným skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľka sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v

napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa veľmi podrobne
rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovanú zo spáchania žalovaného skutku a dostatočným
spôsobom vyhodnotil trestné konanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku a jeho správne právne
závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní.

Nadriadený súd dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to,

že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto
je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.

Z dôvodov súdu prvého stupňa (už vyššie v tomto rozhodnutí citovaných) jasne vyplýva spôsob, akým sa

vysporiadal s obhajobou obžalovanej, v ktorej obžalovaná naďalej pokračuje aj v dôvodoch odvolania.
Závery súdu prvého stupňa si odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a nemá zákonný dôvod na zmenu
týchto záverov.

V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy

s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľka
primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu
vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného
na hlavnom pojednávaní.V tejto časti odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa o vine obžalovanej Ing. G. R.
nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o vine.

Čo sa týka trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona, objektom
tohto trestného činu je nárok na výživu, pokiaľ je založený na ustanoveniach zákona o rodine, tj. priamo
z neho vyplýva. V konkrétnom prípade zo zákona o rodine priamo obžalovanej vyplývala (za žalované
a v rozsudku ustálené obdobie) vyživovacia povinnosť k maloletému synovi.

Táto jej vyplývala priamo zo zákona, teda nebolo nutné aby vyživovacia povinnosť a jej rozsah
boli určené rozhodnutím súdu. Povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať spočíva nielen v poskytovaní
peňažného plnenia, ale aj v povinnosti vyživovať a zaopatrovať oprávnenú osobu v materiálnej forme,
to znamená vo faktickej starostlivosti poskytovať dieťaťu stravu, oblečenie, bývanie, starostlivosť o jeho
zdravie, čistotou a pod. (napr. R 26/1982).

Neplnením vyživovacej povinnosti sa rozumie stav, keď oprávnená osoba nedostane všetko, čo je
obsahom vyživovacej povinnosti.

Uvedený trestný čin môže byť spáchaný úmyselne, ale aj z nedbanlivosti.

Podľaustálenejsúdnejpraxevyživovaciapovinnosťrodičavočidieťaťuvznikápriamonazákladezákona
a za začiatok páchania trestného činu zanedbania povinnej výživy rodiča voči dieťaťu treba považovať
deň, od ktorého prestal rodič zavinene plniť svoju vyživovaciu povinnosť bez ohľadu na to, či o povinnosti
platiť výživné a o jeho výške rozhodol už predtým súd v civilnom konaní. V prípade, že také rozhodnutie
vydané nebolo, súd v trestnom konaní rozhodne o výživnom ako o predbežnej otázke, nakoľko ide o

otázku viny, súd v trestnom konaní nie je viazaný rozhodnutím súdu v civilnom konaní a to ani vtedy, keď
civilný súd rozhodol, ale posudzuje otázku samostatne (R 32/1979), čo správne orgán činný v trestnom
konaní (prokurátor) v preskúmavanej veci naplnil.

Zároveň platí, že zákonná povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného v zmysle § 207 Trestného

zákona nespočíva len v peňažnom plnení, ale aj v povinnosti vyživovať a zaopatrovať oprávnenú osobu
v naturálnej podobe, tj. vo faktickej starostlivosti o jeho bývanie, ošatenie, hygienu, zdravie, vrátane
starostlivosti o jeho výchovu a všestranný rozvoj ( R 23/2002-I.).

Premietnuténakonkrétnupreskúmavanúvec,jepotrebnézdôrazniť,žerozchodemanželov,obžalovaná

mala v starostlivosti dcéru a oprávnená osoba - otec D. R. mal v starostlivosti maloletého syna, pričom
na dcéru výživné sám dobrovoľne k rukám matky platil, avšak matka detí - obžalovaná svoju vyživovaciu
povinnosť vo vzťahu k maloletému synovi neplnila a podľa napadnutého a preskúmavaného rozsudku,
za obdobie od marca 2022 do 30.06.2022 a od apríla 2024 do októbra 2024, je dlžné výživné ustálené
vo výške 1080 €.

Odvolací súd zdôrazňuje, že v prípade vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom sú povinnými osobami
obaja rodičia, oprávnenou osobou je dieťa samotné.
Teda pri posudzovaní splnenia zákonnej vyživovacej povinnosti je taktiež veľmi dôležité hľadisko formy
jej plnenia. Judikatúra slovenských súdov zastáva konštantný názor, že zákonná povinnosť vyživovať

alebo zaopatrovať iného v zmysle § 207 Trestného zákona nespočíva len v peňažnom plnení, ale aj v
povinnosti vyživovať a zaopatrovať oprávnenú osobu v naturálnej podobe, tj. vo faktickej starostlivosti
o jej bývanie, ošatenie, hygienu, zdravie vrátane starostlivosti o výchovu a všestranný rozvoj (napr. R
112/1999, R 44/1966). Zo súdnej judikatúry taktiež vyplýva, že bežné darčeky, či iné podobné plnenie,
ktoré nesmerovalo k uspokojovaniu odôvodnených potrieb maloletých detí, nie je možné považovať za

plnenie vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu (napr. R 44/1966).

Teda v danom prípade mala aj obžalovaná (nielen otec D. R. vo vzťahu k dcére, ktorá žila s matkou), ako
matka povinnosť plnením vyživovacej povinnosti dbať na to, aby sa u maloletého syna neznížila kvalita
jeho života, pričom sporadické nákupy oblečenia, sporadické zabezpečenie stravy, podľa vlastného

udania odovzdávanie peňazí do rúk syna „aby si mohol kúpiť čo chce“, darovala mu hračky - dva drony
a platila krúžky (ktoré však maloletý nenavštevoval), oproti rozsahu starostlivosti a opatere, ktorú synovi
(ktorého mal v starostlivosti) poskytoval otec, keďže s ním žil v spoločnej domácnosti, je neporovnateľné.Výpočet úhrad a platieb obžalovanou B.. G. R., keď uvádzala, že mu kupovala hračky, dva drony,
„nespočítateľne oblečenia a jedla“, odovzdávala mu finančnú hotovosť, aby si mohol kúpiť čo maloletý
chcel, zriadila maloletému účet v banke, ku ktorému mal oprávnený dispozičné právo a teda mohol

peniaze kedykoľvek z účtu vybrať a pokryť náklady výživného, ktoré tvrdenie však nie je podložené
zásadnými relevantnými dôkazmi preukazujúcimi, že by podiel oboch rodičov pri plnení svojej zákonnej
vyživovacej povinnosti voči maloletému synovi, nenasvedčuje tomu, že by bol vyvážený a rovnomerný.

Odvolací súd potom v názorovej zhode so súdom prvého stupňa zastáva názor, že ohľadne maloletého

synavyššiamierastarostlivostibolanaotcoviaobžalovanávžalovanomobdobímohlavýživnéuhrádzať
aspoň v minimálnej možnej výške a potom argument, že mu darovala finančnú hotovosť nakupovala
rôzne veci a tiež, že zostala invalidná na 45% a napokon, že otec dieťaťa (oprávnený) je dostatočne
solventný aby zabezpečil potreby aj maloletému synovi, nie je namieste a platí už vyššie v tomto
rozhodnutí naznačené a rozvedené.

Podľa odvolacieho súdu neznalosť zákona a z neho vyplývajúcich povinností obžalovanú
neospravedlňuje a nemá za následok absenciu subjektívnej stránky žalovaného trestného činu, a
teda možno ustáliť, že jej konanie bolo jednoznačne pokryté zavinením. Konaním obžalovanej bola
rovnako naplnená aj objektívna stránka predmetného trestného činu, pretože vyživovaciu povinnosť si
obžalovaná v žalovanom období riadne neplnila vo vzťahu k maloletému synovi, hoci táto povinnosť

jej vyplývala priamo zo zákona o rodine. Vzhľadom na to, že obžalovaná si bola vedomá, že maloletý
syn býval výlučne u otca, neexistoval na jej strane žiadny dôvod očakávať, že postačí plnenie z jeho
strany, ako na svoju obranu uvádzala, pričom treba doplniť, že jej tvrdenia neboli relevantnými dôkazmi
preukázané.

Trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona
sa dopustí ten kto najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú
povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas. Objektom
daného trestného činu, ktorý môže byť po subjektívnej stránke spáchaný úmyselne aj z nedbanlivosti,
je nárok na výživu, pokiaľ je založený na ustanoveniach zákona o rodine. Súd pri posudzovaní trestnej

zodpovednosti za neplnenie zákonnej povinnosti vyživovať alebo zaopatrovať iného, nie je viazaný
rozhodnutím, ktorým v civilnom konaní bola táto povinnosť určená vrátane výšky výživného. V rámci
rozhodovania o tomto trestnom čine musí súd pri posudzovaní otázky, v akej výške bol obžalovaný
schopnýplniťvyživovaciupovinnosť,braťzreteľnavšetkypotrebnéhľadiskávrátanetoho,čisapáchateľ
bez dôležitého dôvodu vzdal výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu (napr. R

22/1992), rovnako má prihliadnuť aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré páchateľ na seba berie.
Tiež je potrebné zohľadniť vek, zdravotný stav, vzdelanie, manuálne zručnosti, nepriaznivú situáciu na
trhu práce.

V danom okamihu odvolací súd dáva do pozornosti už prvostupňovým súdom ustálené a zistené

okolnosti svedčiace v neprospech obžalovanej, ktoré v odôvodnení rozsudku rozviedol na stranách 5
až 8.

Súd prvého stupňa sa dostatočne zaoberal aj predbežnou otázkou v zmysle § 7 Trestného poriadku, t.j
bolo zisťované, aké mala obžalovaná v rozhodnej dobe finančné príjmy a tiež posudzoval jej možnosti

a schopnosti plniť vyživovaciu povinnosť.

Ak odvolateľka vytýka súd prvého stupňa, že pri rozhodovaní neprihliadol súd na jej obhajobu, že v
mene maloletého syna založila v banke účet a zriadila k nemu dispozičné právo pre oprávneného,
ktorý si peniaze mohol z účtu vybrať tak odvolací súd uvádza, že podľa vykonaných dôkazov uvedené

tvrdenie nevyznieva presvedčivo, pretože z vyjadrenia Tatra banky a.s. zo dňa 29.12.2022 je zistiteľné,
že zriadiť, zrušiť, zmeniť dohodnuté podmienky k účtu maloletého klienta, je samostatne oprávnený
len jeden jeho zákonný zástupca, ak mu bol maloletý zverený do starostlivosti, pričom maloletý nebol
zverený obžalovanej.

V ostatnom sa odvolací súd stotožňuje s argumentáciou poskytnutou prvostupňovým súdom, na ktoré
úvahy, považujúc ich za správne v celom rozsahu, odkazuje bez potreby ich mechanického opakovania.

Ani odvolací súd nezistil dôvod pre spochybnenie vierohodnosti výpovede oprávneného D. R..V tejto časti odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa o vine obžalovanej B.. G. R.
nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o vine.

Nemožno opomenúť námietku obžalovanej, že jej nebolo umožnené naplnenie ustanovenia o účinnej
ľútosti (§ 86 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona), čím bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces,
ktorú odvolací súd vyhodnocuje ako nedôvodnú. Totiž podľa ustanovenia § 86 ods. 1 písm. a/ Trestného
zákona o účinnej ľútosti vo vzťahu k trestnému činu podľa § 207 Trestného zákona platí, že trestnosť činu

zaniká, ak trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky a ak obžalovaný svoju povinnosť dodatočne
splnilskôr,nežsaodvolacísúdodobralnazáverečnúporadu.Inakpovedanétrestnoprávnypostihmohla
obžalovaná Ing. G. R. odvrátiť zaplatením dlžného výživného do okamihu než sa odvolací súd dobral
na záverečnú poradu.

Vzhľadom na správne zistený skutkový stav a plnú trestnoprávnu zodpovednosť obžalovanej nepochybil

prvostupňovýsúd,keďkonanieobžalovanejprávneposúdilakoprečinzanedbaniapovinnejvýživypodľa
§ 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na §138 písm. b/ Trestného zákona, a takto
uznal obžalovanú vinnou.

Súd prvého stupňa rozhodnutie ohľadne druhu a výmery uloženého trestu odôvodnil nasledovne: „Súd

u obžalovanej vo vzťahu k súdenej veci zistil poľahčujúcu okolnosť, a to podľa § 36 písm. j/ Trestného
zákona - viedla pred spáchaním trestného činu riadny život (vychádzajúc z jej výsluchu, keď uviedla, že
voči nej neboli vedené trestné konania ani uložený trest).Súd u obžalovanej nezistil priťažujúcu okolnosť.
Pomer poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností je tak 1:0. Trestná sadzby sa u obžalovanej
individuálne neupravovala v jej neprospech podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona alebo 38 ods. 4

Trestného zákona, preto súd ukladal obžalovanej trest v sadzbe 1 rok až 5 rokov.“

Odvolací súd vo vzťahu k výroku o treste dospel k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa a preto si
osvojil dôvody a úvahy, ktorými tieto svoje zistenia a závery rozviedol a vysvetlil.

Trestný zákon vo viacerých ustanoveniach upravuje otázku ukladania trestov, to jednak pri zásadách
ukladania trestov, jednak pri úprave jednotlivých druhov trestov.

Pre ukladanie trestu platia zásady, ktoré ustanovuje Trestný zákon v § 34. Na jednej strane má trest
zabezpečiť ochranu spoločnosti tak, že páchateľovi zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a súčasne

iných odradí od páchania trestných činov, na druhej strane má uložený trest vytvoriť podmienky na
výchovu páchateľa k tomu, aby viedol riadny život, pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie
páchateľa spoločnosťou.

Pri určení druhu trestu a jeho výmery má súd prihliadnuť na jednej strane na spôsob spáchania činu,

jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na druhej strane na osobu
páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Trest by mal postihovať iba páchateľa tak, aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a blízke osoby.

Pri ukladaní trestu je potrebné v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu,

ktorá je určená trestnou sadzbou ustanovenou pri jednotlivých skutkových podstatách trestných činov.
Jednotlivé trestné činy podľa zákonom ustanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia rozdeľuje Trestný
zákon na prečiny a zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny. Tomuto rozdeleniu zodpovedá možnosť súdu
ukladať rôzne druhy trestov, keďže podľa § 34 ods. 2 a 6 Trestného zákona, páchateľovi možno uložiť
len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v Trestnom zákone, pričom jednotlivé

druhy tresty možno uložiť samostatne alebo aj viac trestov popri sebe, avšak za trestný čin, ktorého
horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť
rokov, musí súd vždy uložiť aj trest odňatia slobody.
Krajský súd uložený druh a výmeru trestu súdom prvého stupňa považuje za správny, zákonný a tiež
primeraný a odkazuje tiež na odôvodnenie súdom prvého stupňa na str. 9 napadnutého rozsudku, s

ktorými úvahami a závermi sa v celom rozsahu stotožňuje bez potreby ich mechanického opakovania.

Teda k výroku o treste odvolací súd konštatuje, že pri úvahách o voľbe druhu trestu a jeho výmery vo
vzťahu k obžalovanej B.. G. R., prvostupňový súd dôsledne hodnotil všetky okolnosti významné prerozhodnutie o treste, nepochybil ani pri úvahách súvisiacich s výrokom o treste a prihliadol na zásady
ukladania trestov (§ 34 Trestného zákona) a v odôvodnení rozsudku sa dôsledne a konkrétne vyrovnal
najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 4 a 5 Trestného zákona.

Taktiež vzal do úvahy spôsob spáchania činu, motív, spôsobený následok a pohnútku, ako aj jeho
pomeryamožnosťnápravyakonštatuje,žesúdprvéhostupňanepochybilaniprirozhodovaníotrestevo
vzťahu k obžalovanej, keď s prihliadnutím na zistenú poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Trestného
zákona, t.j. viedla pred spáchaním trestného činu riadny život, a nezistenú priťažujúcu okolnosť podľa §

37 Trestného zákona, bol obžalovanej uložený trest odňatia slobody vo výmere jeden rok, ktorého výkon
jej bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní dva roky, pričom obžalovanej uložil povinnosť,
aby v skúšobnej dobe zaplatila zameškané výživné podľa svojich schopností.

Teda uložený trest považuje krajský súd nielen za zákonný ale aj za spravodlivý, ktorý zodpovedá
nielen zmyslu trestného konania, vrátane spravodlivého potrestania páchateľov, ale aj účelu trestu

vymedzeného v ustanovení § 34 ods. 1 F. zákona a ostatným rozhodným kritériám podľa ustanovenia
§ 34 ods. 4 Trestného zákona.

S poukazom na vyššie uvedeného odvolací súd nezistiac dôvod na zmenu rozsudku prvostupňového
súdu, rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a odvolanie obžalovanej B.. G. R. ako

nedôvodné, postupom podľa § 319 Trestného poriadku, zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.