Uznesenie – Hospodárske trestné činy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 19, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2Tos/112/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4125010332
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomíra Kubáňová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4125010332.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a členov
senátu JUDr. Ľubice Libantovej, PhD. a JUDr. Lenky Formel Kováčovej, PhD., v trestnej veci
odsúdeného A. B., v konaní podľa § 4 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, o sťažnosti
odsúdeného A. B. proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 10.10.2025, sp. zn. 5Nt/5/2025, na
neverejnom zasadnutí konanom v Nitre dňa 19. novembra 2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného A. B. z a m i e t a ,
pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Nitra (ďalej len súd I. stupňa) podľa § 6 ods. 1 zákona č. 119/1990
Zb. o súdnej rehabilitácii (ďalej len zákon č. 119/1990 Zb.) návrh odsúdeného na zrušenie rozhodnutia
v prieskumnom konaní, ktoré skončilo rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 03T/95/1982 zo dňa

07.09.1982, právoplatným v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 02To/665/82 zo
dňa 17.11.1982 a v spojení s uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. 4Rt 19/90 zo dňa 15.02.1991
právoplatným dňa 10.06.1991 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9
Tor 107/91, pre pokračovací trestný čin rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve podľa § 132
ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb., pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr.
zák. č. 140/1961 Zb., pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961

Zb. a pre trestný čin vyzvedačstva podľa § 105 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., rehabilitáciou
nedotknutých, zamietol, pretože bol podaný oneskorene.
V odôvodnení napadnutého uznesenia súd I. stupňa konštatoval, že odsúdený podal dňa 07.03.2025
návrh na zrušenie rozhodnutia v prieskumnom konaní podľa § 4 zákona č. 119/1990
Zb. v právoplatne skončenej trestnej veci vedenej Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 3T 95/82,
s odôvodnením prijatia zákona č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického

systému, nesúladom zákona o súdnych rehabilitáciách so zákonom č. 125/1996 Z. z.
s rozhodnutím Ústavu pamäti národa č. 6PN-K-2023/00223 zo dňa 06.02.2023, ktorým sa odsúdenému
priznalopostavenieúčastníkaaveteránaprotikomunistickéhoodbojaaosvedčenímMinisterstvaobrany,
podľa ktorého bol v dobe neslobody účastníkom odboja a odporu komunizmu, ktoré preukazujú, že
rozhodnutia vydané v konaniach Okresného súdu Nitra pod sp. zn. 03T/95/1982 a pod sp. zn. 4Rt
19/90 z 15.02.1991 sú nespravodlivé. Uviedol, že z listinných dôkazov zistil, že uznesením Okresného

súdu v Nitre zo dňa 15.02.1991 sp. zn. 4Rt 19/90, právoplatným v spojení s uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Tor 107/91 zo dňa 10.06.1991 bol podľa § 2 ods. 1 písm. d/
zákona o súdnej rehabilitácii vyhlásený za zrušený rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 03T/95/1982
zo dňa 07.09.1982 v tej časti, v ktorej bol odsúdený za prípravu na trestný čin opustenia republiky
a poškodzovania záujmov republiky v cudzine (trestné stíhanie za uvedené trestné činy bolo zastavené)
a za trestné činy rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve, lúpeže, nedovoleného ozbrojovania

a vyzvedačstva, rehabilitáciou nedotknuté, bol odsúdenému určený primeraný úhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 11 rokov. Pozornosť upriamil na to, že zákon č. 119/1990 Zb. nadobudol účinnosťdňom 1. júla 1990 a v znení zákona č. 146/2013 Z. z. je účinný od 01.07.2013, pričom v zmysle
ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. v znení zákona č. 146/2013 Z. z. návrh možno podať
najneskôr do dvoch rokov odo dňa účinnosti tohto zákona, lehota na podanie predmetného návrhu

preto začala plynúť od 01.07.2013 a posledným dňom lehoty bol deň 01.07.2015. Keďže však odsúdený
nepožiadal v subjektívnej lehote o navrátenie lehoty podľa § 6 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii,
teda do jedného mesiaca od pominutia prekážky, pre ktorú z dôležitých dôvodov zmeškal lehotu na
podanie návrhu, tento mohol v subjektívnej lehote podať ešte do troch rokov odo dňa účinnosti tohto
zákona, teda do 01.07.2016. Odsúdený však súdu I. stupňa doručil návrh dňa 07.03.2025, takmer 10

rokov po uplynutí zákonom stanovenej objektívnej dvojročnej lehoty na jeho podanie a takmer 9 rokov
po trojročnej subjektívnej lehote, teda v oboch prípadoch oneskorene.
Záverom preto konštatoval, že pre absenciu formálnej obligatórnej podmienky na konanie podľa §
4 a nasl. zákona č. 119/1990 Zb. uvedenej v § 6 ods. 1 o súdnej rehabilitácii, bez preskúmavania
samotného merita veci, neostávalo nič iné, ako rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého
uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť odsúdený, v ktorej uviedol, že je bývalý
politický väzeň komunistického režimu, odsúdený v 80. rokoch vojenským súdom k 13 rokom odňatia
slobody za činnosť, ktorá je dnes právne a morálne považovaná za legitímny protikomunistický odboj.
Poukázal na nové dôkazy a okolnosti, predložené súdu I. stupňa s návrhom. Uviedol, že súd I. stupňa

sa odvoláva na špecifiká politických rehabilitácií zákona č. 119/1990 Zb., ktorý ustanovuje konkrétne
pravidlá pre prieskumné konanie a náhradu škody, vrátane lehôt, pričom slovenské súdy sa vo väčšine
prípadov striktne držia lehôt podľa tohto zákona, a preto návrhy na obnovu podľa § 4 zákona č. 119/1990
Zb. podané po uplynutí lehoty odmietajú ako oneskorené. Uviedol, že existujú však výnimky, ktoré
sa týkajú nových právnych skutočností alebo zmeny právneho poriadku, napr. priznanie postavenia

účastníka protikomunistického odboja a nových právnych predpisov prijatých v roku 2006 a 2020
upravujúcich kompenzácie veteránov protikomunistického odboja, tieto sa môžu kvalifikovať ako „nové
skutočnosti“ podľa § 422 písm. f/ CSP, ale muselo by ísť o jasnú súvislosť so zostatkovým trestom
a jeho nespravodlivosťou. Poukázal pritom na judikatúru a prax – uznesenie ÚS SR sp. zn. Pl. ÚS 17/05,
rozsudok NS SR sp. zn. 1 Tdo 25/2007. Ako dôvody sťažnosti uviedol:

1. Porušenie ústavných práv
- rovnosť pred zákonom čl. 12 Ústavy SR – odmietnutie obnovy konania diskriminuje
sťažovateľa v porovnaní s politickými väzňami z 50. rokov, ktorí boli rehabilitovaní automaticky
- právo na spravodlivý súd a účinný opravný prostriedok (čl. 46 Ústavy SR, čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv – ignorovanie nových okolností znemožňuje sťažovateľovi uplatniť

nárok na odškodnenie a príplatok k dôchodku politických väzňov
- právo na dôstojnosť a uznanie obetí totalitného režimu (zákon č. 125/1996 Z. z.,
zákon č. 219/2006 Z. z.) – ponechanie zostatkového trestu stigmatizuje sťažovateľa, hoci jeho činnosť
bola morálne a právne legitímna.
2. Diskriminácia a nespravodlivosť

- politickí väzni z 50. rokov boli rehabilitovaní automaticky, zatiaľ čo jeho činnosť
počas normalizácie bola ignorovaná,
- ide o nerovnaké zaobchádzanie a porušenie čl. 12 Ústavy SR.
3. Osobné zdravotné dôvody
- dlhodobý výkon trestu a väzenia spôsobil fyzické a psychické zdravotné problémy,

- bez príplatku k dôchodku a sťaženého sociálneho postavenia je nútený žiadať
o spravodlivé prerokovanie konania bez zbytočného odkladu.
4. Nové dôkazy
- výpis z registra trestov GP SR z 15.03.2023,
- dokumenty ÚPN a MO ČR potvrdzujúce aktívnu odbojovú činnosť a status veterána

- pozvánka Ministerky obrany ČR na odovzdanie pamätného odznaku.
V súlade s čl. 125 ods. 1 písm. b/ Ústavy SR a § 74 zákona o Ústavnom súde navrhol, aby súd podal
senátu Ústavného súdu návrh na preskúmanie súladu zákona č. 119/1990 Zb. so zákonom: č. 125/1996
Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu (zločiny komunizmu sú nepremlčateľné)
a č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji, ktorý uznáva protikomunistický odboj ako morálne

oprávnený. Mal za to, že je neprípustné, aby účastník protikomunistického odboja bol zbavený práva na
odškodnenie a rehabilitáciu pre premlčacie lehoty a obmedzenia zákona č. 119/1990 Zb.
Záverom žiadal krajský súd zrušiť uznesenie súdu I. stupňa, prijať žiadosť o obnovu konania podľa § 422
písm. f/ CSP a zohľadniť nové okolnosti, diskrimináciu a historický kontext jeho činnosti a zabezpečiťspravodlivé prerokovanie s ohľadom na jeho zdravotný stav. Zároveň ako prílohu priložil lekárske
potvrdenia a správy o svojom fyzickom a psychickom stave.

Krajský súd v Nitre, ako nadriadený súd, na základe riadne a včas podanej sťažnosti oprávnenou osobou
– odsúdeným, podľa § 192 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por., preskúmal správnosť výrokov napadnutého
uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce tomuto výroku a dospel
k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Nadriadený súd, s poukazom na citované ustanovenia súdu I. stupňa - § 4, § 5, § 6, § 9 zákona
o súdnej rehabilitácii a po preskúmaní spisového materiálu, sumarizuje, že uznesením Okresného
súdu v Nitre zo dňa 15.02.1991 sp. zn. 4Rt 19/90, právoplatným v spojení s uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Tor 107/91 zo dňa 10.06.1991 bol podľa § 2 ods. 1 písm. d/
zákona o súdnej rehabilitácii vyhlásený za zrušený rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 03T/95/1982
zo dňa 07.09.1982 v tej časti, v ktorej bol odsúdený za prípravu na trestný čin opustenia republiky

a poškodzovania záujmov republiky v cudzine (trestné stíhanie za uvedené trestné činy bolo zastavené)
a za trestné činy rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve, lúpeže, nedovoleného ozbrojovania
a vyzvedačstva, rehabilitáciou nedotknuté, bol odsúdenému určený primeraný úhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 11 rokov.
Odsúdený doručil návrh na zrušenie rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 03T/95/1982 zo dňa

07.09.1982, právoplatného v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 02To 665/82 zo
dňa 17.11.1982 a v spojení s uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. 4Rt 19/90 zo dňa 15.02.1991
právoplatným dňa 10.06.1991 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9
Tor 107/91, v prieskumnom konaní dňa 07.03.2025.

S poukazom na takto zistený skutkový stav je nutné uzavrieť, zhodne so záverom súdu I. stupňa, že
odsúdený podal návrh po lehote, ktorú ustanovuje § 6 ods. 1 zákona o súdnej rehabilitácii, v ktorej
by bolo možné aplikovať ustanovenie o rehabilitácii ex offo alebo o neúčinnosti lehoty pre špecifické
prípady a zároveň, samotné neskoršie prijatie zákona č. 125/1996 Z. z., a ani rozhodnutia Ústavu
pamäti národa, ani priznanie statusu účastníka protikomunistického odboja nezakladajú právny dôvod

naobnovulehotypodľazákonaosúdnychrehabilitáciáchanineoživujúužzmeškanúprocesnúmožnosť.
Lehota podľa § 6 ods. 1 zákona o súdnej rehabilitácii je rozhodujúca, ustanovuje, že návrh na zrušenie
rozhodnutí v rehabilitačnom konaní bolo treba podať v lehote 6 mesiacov odo dňa účinnosti zákona, t. j.
od 01.07.1990. Ide o lehotu prekluzívnu – po jej uplynutí zaniká právo podať návrh, pričom prekluzívnu
lehotu zákon neumožňuje odpustiť ani obnoviť, je striktne záväzná.

Rozhodujúca lehota pre podanie návrhu podľa § 4 zákona o rehabilitácii začala plynúť opätovne od
01.07.2013, keď nadobudla účinnosť novela zákona č. 119/1990 Zb. vykonaná zákonom č. 146/2013
Z. z., pričom zákonodarca v tejto novele výslovne ustanovil, že oprávnené osoby môžu podať návrh na
preskúmanie a zrušenie rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní aj v prípadoch, ktoré doteraz
súdom neboli preskúmané, a to v lehote dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti novely. Tým bola

v roku 2013 otvorená nová, samostatná prekluzívna lehota, nezávislá od lehoty roku 1990, začala plynúť
dňom 01.07.2013 a jej posledným dňom bol deň 01.07.2015. Nadriadený súd v tejto súvislosti opätovne
zdôrazňuje, že jej uplynutím zaniká samotné právo podať návrh, súd ju nemôže odpustiť ani obnoviť,
nie je možné ju „oživiť“ neskoršími právnymi predpismi alebo individuálnymi rozhodnutiami správnych
orgánov.

Preto ak bol návrh odsúdeného podaný až 07.03.2025, ide o podanie viac ako 9 rokov po uplynutí
zákonom stanovenej lehoty.

Vzhľadom na absolútne márne uplynutie lehoty súd I. stupňa nebol oprávnený vykonávať dokazovanie,
nemohol hodnotiť materiálnu stránku odsúdenia, teda nemal právomoc vecne sa návrhom odsúdeného

zaoberať. Sťažnostné námietky odsúdeného preto nie sú spôsobilé spochybniť správnosť posúdenia
prekluzívnej lehoty a súd I. stupňa právne korektne uzavrel, že návrh podaný v roku 2025 bol zjavne
oneskorený, keďže posledným dňom na podanie návrhu podľa novely účinnej od 01.07.2013, bol deň
01.07.2015.

Pokiaľ ide o námietky odsúdeného, podľa ktorých malo v dôsledku odmietnutia jeho návrhu dôjsť
k porušeniu jeho ústavných práv, najmä práva na rovnosť podľa čl. 12 Ústavy SR, zákazu diskriminácie,
práva na spravodlivé konanie v zmysle 46 až 48 Ústavy SR, ako aj práva na ľudskú dôstojnosť,
nadriadený súd uvádza, že tieto nie sú dôvodné. Zákon č. 119/1990 Zb. vytvoril rámec, ale niektoréprípady súd preskúmal ex offo, väčšinu však len na návrh oprávnených osôb, pričom všetky však
podliehajú rovnakej prekluzívnej lehote podľa § 6 ods. 1 zákona o rehabilitácii. Navyše, novela zákona
z roku 2013 otvorila lehotu rovnako pre všetkých bez rozdielu, či išlo o osoby z 50. rokov alebo z obdobia

normalizácie. Tiež je potrebné poukázať na zásadu rovnosti, ktorá neznamená, že každý musí dostať
rovnaký výsledok, ale znamená, že rovnaké prípady sa posudzujú rovnako. Každá osoba, ktorá chcela
podať návrh po roku 2013, mala rovnakú lehotu do 01.07.2015. Odsúdený však svoj návrh podal až
07.03.2025, teda 10 rokov po uplynutí lehoty, súd I. stupňa preto postupoval rovnako ako v iných
prípadoch oneskorených návrhov, preto takýto postup nemôže byť diskriminačný.

Odsúdený ďalej namietal ignorovanie nových okolností súdom I. stupňa, avšak v prípade prekluzívnych
lehôt platí, že ich márnym uplynutím zaniká samotné právo, nie len možnosť procesného úkonu, preto
nové skutočnosti, akokoľvek významné, nemajú žiadny právny účinok na obnovenie zaniknutého práva
podať návrh.
Knámietkeodsúdeného,žeponechanie„zostatkovéhotrestu“jestigmatizujúce,nadriadenýsúduvádza,
že povinnosťou súdov je postupovať striktne podľa zákona, súd nemôže svojvoľne ignorovať prekluzívne

lehoty len preto, že odsúdený namieta morálnu nespravodlivosť. Zásada zákonnosti čl. 2 ods. 2
Ústavy SR nedovoľuje nahrádzať zákonné podmienky individuálnym hodnotením minulosti a otázka
spoločenského uznania, či morálneho ocenenia nie je predmetom rehabilitačného konania.
S tvrdením odsúdeného, že bez „prerokovania“ veci je porušené jeho právo na spravodlivý proces,
sa nadriadený súd nestotožňuje a zdôrazňuje, že právo na spravodlivé konanie sa chráni len v rámci

zákonom umožneného konania, ak zákon v dôsledku márneho uplynutia lehoty na uplatnenie svojho
práva neumožňuje začať konanie, nemožno hovoriť o porušení práva na jeho spravodlivé prerokovanie
a zároveň, konanie, ktoré nemohlo byť začaté, nemôže byť ani nespravodlivé.
K požiadavke aplikácie § 422 písm. f/ CSP – odsúdený navrhuje obnovu konania podľa civilného
predpisu, nadriadený súd jednoznačne konštatuje, že CSP sa na trestné a rehabilitačné konanie

nevzťahuje, zákon o súdnej rehabilitácii je lex specialis. Rehabilitačné konanie nie je civilným sporom,
režim obnovy konania v CSP je neprenositeľný na trestnoprávne rozhodnutia a návrh odsúdeného v tejto
časti je právne nenáležitý.
Ani zdravotný stav odsúdeného nemá vplyv na prekluzívne lehoty, zdravotné pomery odsúdeného
nemôžu zrušiť účinky preklúzie, pretože zákon neumožňuje odpustiť zmeškanie lehôt, neobsahuje

žiadnu výnimku pre osoby so zdravotnými alebo sociálnymi ťažkosťami a súd je viazaný zákonom (čl.
2 ods. 2 Ústavy SR), čiže ani vážna choroba, staroba, invalidita, či sociálna núdza nemôžu obnoviť
zaniknuté právo podať návrh. Taktiež lehota, ktorá uplynula najprv v roku 1991 a následne opätovne
v roku 2015 po novele zákona č. 146/2013 Z. z., preukázateľne nebola zmeškaná pre zdravotnú
neschopnosť odsúdeného. Odsúdený nepreukázal, že v rozhodnom období, kedy mohol podať návrh,

by mu zdravotný stav objektívne znemožnil vykonať tento právny úkon.
K argumentácii odsúdeného, že podľa zákonov o protikomunistickom odboji a nemorálnosti režimu
sú činy režimu nepremlčateľné je potrebné zdôrazniť, že zákon č. 119/1990 Zb. rieši proces súdnej
rehabilitácie, nie trestnú zodpovednosť páchateľov režimu. Nepremlčateľnosť zločinov štátnej moci
nemá žiaden dosah na procesné lehoty pre podanie návrhu na súdnu rehabilitáciu, ktoré sa viažu na

právo odsúdenej osoby žiadať prehodnotenie rozsudku, nie na kvalifikáciu činnosti orgánov režimu.
Nadriadený súd poukazuje taktiež na to, že súd nie je povinný podať podnet Ústavnému súdu SR, návrh
môže podať len vtedy, ak má vlastnú vážnu pochybnosť o ústavnosti aplikovaného predpisu, avšak
v predmetnej veci: lehota podľa § 6 ods. 1 zákona o rehabilitácii bola od svojho prijatia považovaná
za súladnú s ústavou, súd ju musí aplikovať, nemá priestor na voľnú úvahu a neexistuje ustanovenie

zákona č. 125/1996 Zb. ani zákona č. 219/2006 Z. z., ktoré by vôbec vstupovalo do kolízie so zákonom
č. 119/1990 Zb. Taktiež je potrebné poukázať na skutočnosť, že Ústavný súd SR opakovane rozhodol,
že súd nie je povinný vyhovieť návrhu účastníka, aby podal podnet ÚS, ak sám nevidí ústavný problém.
Zároveň odsúdený nenamieta priamo ústavnosť § 6 ods. 1, ale len nepriaznivý dopad jeho zmeškania
– čo však nie je dôvodom na predloženie veci ústavnému súdu. Čiže neexistuje dôvod na prerušenie

konania ani na podanie návrhu Ústavnému súdu SR.
Nad rámec vyššie uvedeného nadriadený súd uvádza, že rehabilitačné práva mimo rámec zákona
nemožno rozšíriť. Zákon č. 119/1990 Zb., resp. jeho novela č. 146/2013 Z. z. bol koncipovaný ako
mimoriadne a časovo obmedzené konanie určené na nápravu historických krívd. Povaha zákona si
vyžadovala krátke a striktné lehoty, ktoré sú súčasťou samotnej koncepcie rehabilitácií. Dodatočné

rozširovanieosobnýchprávmimomantinelovzákonabybolovrozporesprincípomprávnejistoty.Ústava
SRnegarantujeabsolútneprávonarehabilitáciu,takétoprávovznikálenvrámciazapodmienokzákona,
ktorý ho ustanovuje. Nemožno tvrdiť, že obmedzenie rehabilitačných práv zákonom č. 119/1990 Zb. je
v rozpore s Ústavou SR, lebo ústavné právo na neobmedzenú rehabilitáciu neexistuje.Nadriadený súd uzatvára, že námietky odsúdeného sú nedôvodné, keďže prekluzívna lehota bola
rovnaká pre všetkých, jej uplynutím zaniklo právo podať návrh, neskoršie morálne, historické, či sociálne

argumenty nemajú na preklúziu vplyv, nešlo o diskrimináciu, ale o aplikáciu všeobecne platného
zákona, pričom CSP nemožno aplikovať a neexistuje ústavný problém, ktorý by vyžadoval predloženie
Ústavnému súdu SR.

Opakovane preto nadriadený súd konštatuje, že súd I. stupňa rozhodol správne, keď návrh odsúdeného

odmietol ako oneskorený.

Na podklade vyššie uvedeného, keďže neboli zistené žiadne pochybenia v konaní predchádzajúcom
napadnutému uzneseniu, ani dôvody na zmenu výroku napadnutého uznesenia, krajský súd sťažnosť
odsúdeného ako nedôvodnú zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.