Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/44/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122333088
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Školníková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6122333088.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek

senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Antónie Bednarčík v právnej veci žalobcu: LC Slovaktrans s.r.o.,
Svetozára Hurbana Vajanského 5608, 071 01 Michalovce, IČO: 36 570 630, zastúpeného advokátom
JUDr. Slavomírom Kučmášom, Plynárenská 1, 071 01 Michalovce proti žalovanému: Chemko, a.
s. Slovakia, Vajnorská 100/B, 831 04 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 36 210 625
o zaplatenie 25.879,51 eura a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k.
B2-25Cb/143/2022-109 zo dňa 16.11.2023 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B2-25Cb/143/2022-109 zo dňa

16.11.2023 p o t v r d z u j e .

II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške
100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením
po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava III ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. zaviazal
žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 16.279,51 eura a paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 9.600,- eur; výrokom II. priznal žalobcovi proti žalovanému

nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa návrhom na vydanie platobného
rozkazu v upomínacom konaní, doručeným súdu dňa 19.5.2022, domáhal zaplatenia sumy 25.879,51
eura titulom vyčísleného úroku z omeškania v sume 16.279,51 eura a paušálnej náhrady nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 9.600,- eur, čo odôvodnil tým, že na základe objednávky
dodal žalovanému dopravné služby v dohodnutých druhoch a množstvách uvedených na dodacích

listoch a faktúrach, ktoré všetky žalovaný uhradil po dátume ich splatnosti, čím žalobcovi vznikol nárok
na zaplatenie úrokov z omeškania a tiež paušálnej náhrady spojenej s vymáhaním dlžných súm. Medzi
sporovými stranami došlo k dohode o splatnosti uvedených faktúr v lehote 30 dní od ich doručenia
(na základe objednávok podpísaných štatutárnymi orgánmi oboch strán). Objednávky odkazujú na
Všeobecné obchodné podmienky žalovaného tvoriace neoddeliteľnú súčasť každej objednávky, pričom
obsahom čl. IV bod 10 bola dohoda o výške úroku z omeškania 0,03% denne z dlžnej sumy, t.j. žalobca
uplatňoval nárok na zaplatenie kapitalizovaného úroku z omeškania vo výške 16.279,51 eura a nárok

na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky z 240 faktúr uhradených žalovaným po lehote
splatnosti v celkovej sume 9.600,- eur (240 x 40,- eur).3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vypočutím právneho zástupcu žalobcu a oboznámením sa
s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu, v nadväznosti na čo v bode 4. odôvodnenia napadnutého
rozsudku ustálil, že na základe písomných objednávok – návrh zasielateľskej zmluvy realizoval žalobca

pre žalovaného prepravu tovaru, ktorej cenu vyúčtoval faktúrami, ktoré súd prvej inštancie taxatívne
uviedol s uvedením ich číselného označenia, dátumu splatnosti, výšky fakturovanej sumy a dátumu
úhrady.

4. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu namietal, že žalobcovi z titulu uhradenia faktúr po

splatnosti vznikol nárok iba na jednu paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,- eur, keďže v tomto
súdnom konaní bola uplatnená jedna pohľadávka z titulu úroku z omeškania 16.279,51 eura, keď
rozhodným kritériom je uplatnenie pohľadávky v jednom súdnom konaní. Na podporu svojho názoru
poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/52/2020 zo dňa 5.8.2020 s tým, že nárok
žalobcu na zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 9.600,- eur je nedôvodný.
V duplike žalovaný uviedol, že nespochybňuje svoje omeškanie s úhradou jednotlivých faktúr, avšak

žalobca bol jeho významný dlhoročný obchodný partner, ktorý vzhľadom na početnosť uzatváraných
obchodných vzťahov počas celého obdobia spolupráce akceptoval jeho omeškanie s úhradou faktúr.
V priebehu roka 2021 bol žalovaný nútený zatvoriť svoju chemickú výrobu, čím došlo k prerušeniu
poskytovania prepravných služieb a až v nadväznosti na to došlo zo strany žalobcu k uplatneniu úrokov
z omeškania a paušálnych náhrad nákladov spojených s uplatnením pohľadávok z minulých období,

pričomžalobcavtomtoavďalšíchsúvisiacichkonaniachuplatnillenztitulupaušálnychnáhradnákladov
sumu v celkovej výške 35.080,- eur. Výšku uplatnenej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky považuje žalovaný za neadekvátnu v pomere ku skutočným (možným) nákladom spojeným
s uplatnením pohľadávky a v rozpore s cieľmi smernice EÚ č. 2011/7/EU.

5. Súd prvej inštancie spor právne posudzoval podľa § 273 ods. 1, § 365, § 369 ods. 1, ods. 2,
§ 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka a zároveň poukázal na čl. IV.
bod 10 Všeobecných obchodných podmienok. Dospel k záveru o skutkovej i právnej opodstatnenosti
uplatneného nároku v celom rozsahu. Na základe listinných dôkazov ustálil, že medzi sporovými

stranami došlo k platnému uzavretiu samostatných zmlúv o preprave, ktorých existenciu sporové strany
nerozporovali. Žalovaný nenamietal výšku vyčísleného úroku z omeškania, namietal iba výšku paušálnej
náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, na ktorú má žalobca nárok iba vo výške 40,- eur
za jednu vyčíslenú pohľadávku (vyčíslený úrok z omeškania), a nie za každú vystavenú faktúru. (bod
16. odôvodnenia napadnutého rozsudku)

6. Zákonným dôsledkom omeškania je vznik práva veriteľa na úrok z omeškania, a to vo výške zmluvne
dohodnutejalebourčenejv§369ods.1Obchodnéhozákonníka.Podľasúduprvejinštanciejenesporné,
že žalovaný bol so splnením peňažného záväzku v omeškaní, preto žalobcovi vzniklo právo požadovať
úrok z omeškania, ktorého výšku mali zmluvné strany dohodnutú, resp. určenú. Konštatoval súladnosť

žalobcompožadovanejvýškyúrokuzomeškaniascitovanýmzmluvnýmustanovenímstým,žežalovaný
vyčíslenú výšku úroku z omeškania ani nespochybňoval a preto túto časť žalobného nároku považoval
súd prvej inštancie za nepochybnú a preukázanú. (bod 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku)

7. V dôsledku omeškania žalovaného vznikol popri úroku z omeškania aj nárok na zaplatenie paušálnej

náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 9.600,- eur, a to za každú omeškanú
faktúru samostatne. V konaní nebolo preukázané a žalovaný to ani netvrdil, že žalobca cenu poskytnutej
služby účelovo delil a účtoval viacerými faktúrami. V súvislosti s problematikou priznávania paušálnej
náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky súd prvej inštancie poukázal na aktuálnu
judikatúru Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci C-585/20 zo dňa 20.10.2022 a rozsudok vo veci

C-370/21 zo dňa 1.12.2022) s tým, že rovnaký právny názor je aj súčasťou rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho, a to uznesenie sp. zn. 2Obdo/59/2021
zo dňa 30.11.2022, ktorým bola nastolená právna otázka vyriešená dokonca ustálene, keďže uvedené
rozhodnutie bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 1/2023 pod poradovým č. 11. Citovaným rozhodnutím dovolacieho súdu bol zrušený

rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/52/2020 zo dňa 5.8.2020, na ktorý v odpore poukázal
žalovaný. (body 19.-22. odôvodnenia napadnutého rozsudku)8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), keďže žalobca mal vo veci plný úspech. (bod 23.
odôvodnenia napadnutého rozsudku)

9. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný (ďalej aj ako „odvolateľ“) v zákonnej lehote odvolanie v rozsahu
všetkých výrokov z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP a odvolacím návrhom sa domáhal,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil skutočnosť, že

vprípade,aksiveriteľvočižalovanémunárokujejednoužalobouviaceropohľadávokaichpríslušenstvo,
má veriteľ nárok na paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,- eur za každú uplatnenú pohľadávku
zvlášť. Podľa právneho názoru žalovaného veriteľovi prislúcha nárok vo výške 40,- eur dokopy za
všetky uplatnené pohľadávky. Tento svoj právny názor odvolateľ opiera o rozsudok Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 4Cob/52/2020 zo dňa 5.8.2020. Súčasne uviedol, že výšku uplatnenej náhrady
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky považuje v tomto prípade za neadekvátnu v pomere ku

skutočným (možným) nákladom spojeným s uplatnením pohľadávky a v rozpore s cieľmi smernice EÚ
č. 2011/7/EU, nakoľko zámerom žalobcu nie je náhrada jeho nákladov na vymáhanie pohľadávok, ale
získanie značného majetkového prospechu na úkor žalovaného (celkovo si žalobca v tomto a v ďalších
súvisiacich konaniach uplatnil len z titulu paušálnych náhrad nákladov sumu v celkovej výške 35.080,-
eur).

10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok je vecne správny a taktiež je daná
správnosť jeho odôvodnenia v celom rozsahu a preto nie je dôvodný žalovaným uvádzaný odvolací
dôvod. Poukázal na skutočnosť, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/52/2020 zo dňa
5.8.2020, o ktorý žalovaný opiera svoju argumentáciu, bol na základe dovolania v časti jeho výroku II.

zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/59/2021 zo dňa 30.11.2022,
z čoho vyplýva, že napadnutý rozsudok je v celom rozsahu v súlade s platnou právnou úpravou
a aktuálnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

11. Zo strany žalovaného nebola predložená odvolacia replika, pričom vyjadrenie žalobcu k odvolaniu

spolu s poučením o možnosti predloženia vyjadrenia v lehote 10 dní bolo žalovanému doručené dňa
28.3.2024.

12. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a
po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania

a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že odvolaním žalovaného dotknutý
rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie dostatočne a
správne na základe vykonaného dokazovania ustálil skutkový stav vyplývajúci z dôkazov predložených
stranami sporu, z ktorého po vyhodnotení dôkazov vyvodil správny právny záver premietnutý do
výrokovej časti napadnutého rozsudku.

13. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov
podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky,
a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

14. Podľa § 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej len „nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z.“),
výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je
40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania.

15. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP

16. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku ako aj
s obsahom odvolania žalovaného a vyjadrenia žalobcu k odvolaniu odvolací súd konštatuje vecnú
správnosť odvolaním žalovaného dotknutého rozsudku súdu prvej inštancie. Z odôvodenia napadnutéhorozsudku sú zreteľne zrejmé myšlienkové úvahy súdu prvej inštancie vedúce ku ním ustáleným
skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Súd prvej
inštancie v odôvodnení uviedol, ktoré podstatné skutkové tvrdenia strán sporu považoval za sporné

a ktoré za nesporné, náležitým spôsobom zdôvodnil závery, ku ktorým po vyhodnotení vykonaného
dokazovania dospel a súčasne sa zrozumiteľným a podrobným spôsobom vysporiadal s podstatnými
aspektmi procesnej obrany žalovaného. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so
zásadou kontradiktórnosti civilného súdneho procesu a odvolací súd v tomto smere nezistil žiadne vady
procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd

považuje v danom prípade za nevyhnutné zdôrazniť svoju viazanosť odvolacími dôvodmi vyplývajúcu
z ustanovenia § 380 ods. 1 CSP. Odvolacím prieskumom neboli zistené žiadne vady procesných
podmienok spadajúce pod dikciu § 380 ods. 2 CSP.

17. K žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací
súd uvádza, že ide o zákonom predpokladaný odvolací dôvod, ktorého podstatou má byť námietka

nesprávneho právneho posúdenia. Takáto odvolacia námietka musí byť podložená relevantnou
argumentáciou, z ktorej by bolo buď jednoznačne zrejmé alebo aspoň vyvoditeľné odvolateľom
namietané nesprávne právne posúdenie spočívajúce buď v neaplikovaní príslušnej právnej normy alebo
v aplikovaní nesprávnej právnej normy alebo v nesprávnej interpretácii konkrétnej správnej právnej
normy alebo v nesprávnej aplikácii správne zvolenej a správne interpretovanej právnej normy. Odvolanie

žalovaného je v tomto smere založené iba na prezentovaní názoru o nesprávnosti právneho posúdenia
vedúceho k záveru, že veriteľ má nárok na paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,- eur za každú
uplatnenú pohľadávku zvlášť, keďže žalovaný zastáva právny názor, že veriteľovi prislúcha nárok vo
výške 40,- eur dokopy za všetky uplatnené pohľadávky. V odvolaní síce absentuje uvedenie konkrétneho
ustanovenia konkrétnej právnej normy, ktoré podľa odvolateľa bolo súdom prvej inštancie aplikované

nesprávne alebo nebolo aplikované vôbec, avšak z odvolacej argumentácie je vyvoditeľné, že odvolateľ
namieta nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka. V odvolaní však
úplne absentuje relevantná právna argumentácia, keďže odvolateľ svoj právny názor opiera jedine o
rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/52/2020 zo dňa 5.8.2020, ktorý bol ale zrušený
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/59/2021 zo dňa 30.11.2022, na čo

v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal aj súd prvej inštancie. Odvolateľ na túto argumentáciu
súdu prvej inštancie v odvolaní vôbec nereagoval. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie
poukazuje na skutočnosť, že vyššie uvádzané rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má
charakter zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu, keďže bolo zverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2023 pod č. 11 s nasledovným znením

právnych viet: „I. Veriteľ má nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok
podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z. z.
vo výške 40,- eur za každú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry za dodávku tovaru
alebo poskytnutie služby, a to aj v prípade, že si pohľadávky uplatňuje spoločne v jednom súdnom
konaní. Takáto faktúra musí zodpovedať jednej ucelenej obchodnej transakcii smerujúcej k dodávke

tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu, teda nesmie byť účelovo delená.“ a „II. Výška náhrady
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka je
určená paušálne a nezávisí na dĺžke omeškania s úhradou pohľadávky, ani na výške pohľadávky. Táto
náhrada je splatná ex lege po uplynutí lehoty splatnosti pohľadávky.“. Z citovaného zjednocujúceho
stanoviska vychádzajúceho z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/59/2021

zo dňa 30.11.2022 jednoznačne vyplýva záver o vzniku nároku veriteľa na paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky za každú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry,
čo vyvracia opodstatnenosť žalovaným v odvolaní prezentovaného názoru. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie správne poukázal i na skutočnosť, že žalovaný v konaní neprodukoval žiadne tvrdenia,
z ktorých by vyplývalo, že žalobca cenu poskytnutej služby účelovo delil a účtoval viacerými faktúrami.

V kontexte vyššie uvedeného je bez akejkoľvek relevancie aj tá časť odvolacej argumentácie, ktorá
smeruje k porovnávaniu výšky uplatnenej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
s odvolateľom nešpecifikovanou výškou skutočných (možných) nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky. Zo znenia § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 nariadenia vlády
Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z. je zrejmé, že ide o právo veriteľa na paušálnu náhradu nákladov

spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, ktoré je viazané na omeškanie dlžníka bez
potreby osobitného upozornenia. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že ustanovenie § 369c
Obchodného zákonníka je v zmysle § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka kogentným ustanovením
zákona, od ktorého sa strany nemôžu odchýliť ani ho vylúčiť.18. Vo vzťahu k smernici Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji
proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (ďalej len „smernica“) žalovaný v odvolaní

namietal rozpor výšky uplatnenej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky s cieľmi
smernice. Tento argument odvolateľ postavil len na tvrdení o zámeroch žalobcu obohatiť sa na úkor
žalovaného s poukazom na celkovú sumu paušálnych náhrad nákladov uplatňovanú žalobcom v tomto
a v ďalších konaniach. Odvolací súd sa s takouto argumentáciou odvolateľa nestotožňuje, keďže niet
pochýb o tom, že cieľom smernice je boj proti oneskoreným platbám na vnútornom trhu a žalovaný

nijak nevyvrátil tvrdenie žalobcu o svojom omeškaní s úhradou dotknutých 240 faktúr. Ustanovenie
§ 369c ods. 1 Obchodného zákonníka predstavuje transpozíciu článku 6 smernice do vnútroštátneho
práva, pričom z dôvodovej správy k § 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z.
vyplýva, že „Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky predstavuje náhradu tzv.
administratívnych interných monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú veriteľovi pri kontrole dodržiavania
zmluvných záväzkov (ide najmä o náklady na vedenie evidencie pohľadávok, náklady súvisiace s

telefonickou alebo písomnou urgenciou dlžníka - táto však nie je podmienkou pre vznik nároku na
paušálnu náhradu nákladov).“ Ide o paušálnu náhradu, pri ktorej nie je potrebné preukazovať vznik
konkrétnych nákladov. Vznik nároku na túto náhradu je spojený so vznikom omeškania dlžníka (ex lege).
Ustanovenie § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka predstavuje naplnenie imperatívu vyplývajúceho pre
členské štáty zo smernice, na ktorú sa žalovaný odvolával tak v prvoinštančnom, ako aj v odvolacom

konaní, t.j. povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby v prípade, že sa úrok z omeškania stane
splatným v rámci obchodných transakcií, bol veriteľ oprávnený získať od dlžníka minimálne paušálnu
sumu vo výške 40,- eur, ktorá má byť splatná bez potreby upozornenia a má predstavovať náhradu za
vlastné náklady veriteľa na vymáhanie s tým, že veriteľ je oprávnený od dlžníka požadovať i primeranú
náhradu všetkých nákladov na vymáhanie presahujúcich túto paušálnu sumu a vzniknutých v dôsledku

dlžníkovho omeškania s platbou (náklady vzniknuté okrem iného v dôsledku využitia služieb právnika
alebo spoločnosti na vymáhanie dlhov).

19. S poukazom na skutočnosti uvedené vyššie v bodoch 16-18 odvolací súd dospel k jednoznačnému
záveru o nedôvodnosti uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

20.Nakoľkožalovanývpodanomodvolanírelevantnýmspôsobomnespochybnilaninevyvrátilpodstatné
závery súdu prvej inštancie premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku, odvolací súd
konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a z toho dôvodu za rešpektovania zásady
viazanosti odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP) rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP

ako vo výroku vecne správny potvrdil.

21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 100%, keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný.

22. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musiabyťspísanéadvokátom(§429ods.1CSP). Povinnosťprávnehozastúpeniaadvokátomdovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447
písm. d/, e/ CSP).