Uznesenie – Zmluvy ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, December 9, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28CoCsp/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2522202161
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2522202161.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov
senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpeného:
Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739,
proti žalovanému: A. B. C., nar. X.XX.XXXX, bytom D. E. XXXX/XX, C., zastúpenému advokátom:

JUDr. Mgr. Marián Kropaj, PhD., so sídlom Piešťany, Mudroňova 7356/51, o zaplatenie 1.875,37 eura
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 3. októbra 2024 č.k.
PN-25Csp/115/2022-206, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal
žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 1 ods. 2, 4, 5, § 2 písm. d/, § 7 ods. 1, 2, 16, § 9
ods. 1, 2, § 10 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. c/, 2, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len „ZoSÚ“), § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 9, § 488, § 489, § 524 ods. 1, 2, § 565 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 497, § 502 ods. 1, § 708 ods.
1, 2, § 709 ods. 1, § 710 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.

3. Vecne dôvodil, že žalobca žalobou doručenou súdu dňa 16.12.2022 žiadal, aby súd uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.875,37 eura s príslušenstvom, čo žalobca odôvodnil tým, že na základe
Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok z 13.11.2020 medzi postupcom Všeobecná úverová banka,
a.s. a žalobcom a na základe Žiadosti o postúpenie a prevod z 3.3.2022 postúpil postupca na žalobcu
pohľadávku voči žalovanému. Žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve
postupcu v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi
po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Postupca uzatvoril so žalovaným dňa 13.2.2015 Zmluvu č.

000344021130215, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov,
a na základe ktorej postupca poskytol žalovanému peňažné prostriedky. Žalovaný napriek opakovaným
výzvam postupcu neplnil pohľadávku riadne a včas, čím porušil svoju povinnosť podľa zmluvy a
tak postupca podaním z 18.12.2019 vypovedal zmluvu. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu
postúpenia pohľadávky sumu 1.875,37 eura, ktorá pozostávala z istiny 1.079,89 eura, z riadneho úroku
795,48 eura v súlade s prílohou k Zmluve o postúpení pohľadávok. Žalobca si tiež uplatnil úrok z

omeškania počnúc dňom 4.3.2022, t.j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky.
Žalovaný so žalobou nesúhlasil, namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a zároveň namietal, žežalobca nepreukázal výšku vymáhanej pohľadávky, ani skúmanie bonity žalovaného pred uzavretím
predmetnej zmluvy.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami, a to: platobnou históriou, výzvou žalobcu zo
17.3.2022, pokusom o zmier, informáciou o spracovávaní osobných údajov, oznámením o postúpení
pohľadávky, pokusom o zmier, podacím hárkom, rámcovou zmluvou o postúpení pohľadávok, prílohou
k zmluve o postúpení pohľadávok, zmluvou o poskytnutí povoleného prečerpania „Flexidebet“,
európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere, žiadosťou o povolené prečerpanie, výzvou na

zaplatenie, podacím hárkom, VOP, cenníkom VÚB, upomienkou a informáciou o doručení a zistil
nasledovný skutkový stav: Medzi VÚB, a.s. ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa
13.2.2015 uzatvorená Zmluva o poskytnutí povoleného prečerpania „Flexidebet“, predmetom ktorej bolo
poskytnutie povoleného prečerpania k účtu bankou žalovanému ako majiteľovi účtu do výšky 2.000 eur.
Banka upomienkou zo dňa 18.11.2019 upozornila žalovaného na nepovolený debet vo výške 65,35
eura, požiadala ho o jeho zaplatenie a upozornila ho, že v prípade nezaplatenia okrem iného pristúpi

k zrušeniu nastaveného limitu povoleného prečerpania. Banka výzvou na zaplatenie z 18.12.2019
vyhlásila záväzok žalovaného okamžite splatným, vypovedala Dodatok k Zmluve o bežnom účte o
poskytnutí kontokorentného úveru a zrušila limit prečerpania prostriedkov na účte ku dňu 18.12.2019.
Rámcovou zmluvou o postúpení pohľadávok z 13.11.2020 v spojení so žiadosťou o postúpenie a prevod
z 3.3.2022 bola pohľadávka banky voči žalovanému ku dňu 3.3.2022 postúpená na žalobcu.

5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobe nie je možné
vyhovieť, ale je potrebné ju v celom rozsahu zamietnuť pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu. Medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vznikol uzatvorením zmluvy o povolenom
prečerpaní právny vzťah, ktorý je od jeho vzniku nevyhnutné posudzovať podľa príslušných ustanovení

ObZ(§497anasl.),aleajprávnychpredpisov,ktoréupravujúprávnevzťahyspotrebiteľskéhocharakteru
(§ 52 ods. 1 OZ, ZoSÚ), keďže zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod a zároveň právny predchodca
žalobcu pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania a žalovaný
vystupoval ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo podnikateľskej činnosti. Zmluvou o postúpení pohľadávok došlo ku dňu 3.3.2022 k postúpeniu

pohľadávky z predmetnej zmluvy zo spoločnosti VÚB, a.s. ako postupcu na spoločnosť žalobcu ako
postupníka. V súvislosti s otázkou platného postúpenia pohľadávky súd poukázal na skutočnosť, že
v konaní nebolo preukázané, že by pohľadávka pôvodného veriteľa voči žalovanému bola splatnou,
či už z dôvodu konečnej splatnosti alebo z dôvodu predčasného zosplatnenia. Podmienkou platného
postúpenia pohľadávky vyplývajúcej z predmetnej zmluvy v zmysle § 17 ZoSÚ je, že sa postupuje

pohľadávka po konečnom termíne splatnosti alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred týmto
termínom. Na druhej strane, postúpenie pohľadávky v rozpore s citovaným ustanovením má za následok
neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky z úverovej zmluvy, z ktorého dôvodu nemôže byť žalobca
v spore aktívne vecne legitimovaný.

6. Pokiaľ ide o termín konečnej splatnosti úveru, zo zmluvy žiaden nevyplýva, keďže bola zmluva
uzavretá na dobu neurčitú. Zároveň súd dodal, že nemohlo platne dôjsť ani k predčasnému zosplatneniu
úveru, a to z dôvodu, že žalobca v konaní nepreukázal, že veriteľ pri poskytnutí úveru konal s
odbornou starostlivosťou (§ 7 ods. 1 ZoSÚ). Pôvodný veriteľ bol pred uzavretím zmluvy povinný
posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, keď mal brať

do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru, pričom za hrubé porušenie povinnosti
sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez relevantných údajov o príjmoch,
výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o
spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.

7.VŽiadostiopovolenéprečerpanie(nač.l.74)sauvádzaibatenúdaj,žežiadateľježivnostníkvodvetví
zdravotníctva a sociálnej starostlivosti, avšak žiadne ďalšie údaje (o príjmoch a výdavkoch) sa v Žiadosti
neuvádzajú. Uvedené nie je postačujúce, pretože žalobca v rozpore s ustanovením § 11 ods. 2 ZoSÚ
nepreukázal, že by si pôvodný veriteľ za účelom posudzovania bonity vyžiadal od žalovaného doklady

preukazujúce jeho príjmy a výdavky, keď podľa Zoznamu predložených a skontrolovaných dokladov v
závere žiadosti žiadne doklady od žalovaného vyžadované neboli. Pôvodný veriteľ ani riadne nezisťoval
relevantné výdavky žalovaného, keď v žiadosti ani v zmluve sa žiadne, a to ani nevyhnutné (bývanie,
strava, ošatenie atď.), mesačné výdavky neuvádzajú.8. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje, avšak táto
povinnosťnezbavujeveriteľakonaťsodbornoustarostlivosťou,tedavyžiadaťsiodspotrebiteľapotrebné

informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi
a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Veriteľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/
domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu
žiadateľovi o úver (t. j. konkrétne príjmy, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť, stravu,
príp.nezaopatrenédeti).Zákonospotrebiteľskýchúverochvyžadujeskúmaniebonityklientasodbornou

starostlivosťou, t. j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Zákonnú podmienku uvedenú v § 7
ods.1ZoSÚ,t.j.„sodbornoustarostlivosťouposúdiťschopnosťspotrebiteľasplácaťspotrebiteľskýúver“
je potrebné vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa len uvedenie výšky príjmov a výdavkov,
ale od veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a vyhodnocoval. Pri získavaní
relevantných informácií pritom veriteľ musí vychádzať nielen z informácií dodaných spotrebiteľom
(ktoré majú byť aj preukázané relevantnými listinami), ale aj z informácií, ktoré veriteľ získava z iných

dostupných zdrojov, tak aby získal objektívny obraz o finančnej situácii spotrebiteľa.

9. Pôvodný veriteľ vyššie uvedeným spôsobom nepostupoval (keď posudzoval schopnosť žalovaného
splácať úver bez akýchkoľvek údajov a dokladov o príjmoch a výdavkoch žalovaného), čím hrubým
spôsobomporušilsvojepovinnostistanovenév§7ods.1ZoSÚ.Vprípadehrubéhoporušeniapovinnosti

podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ sa úver považuje v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ za bezúročný a bez poplatkov
a zároveň veriteľ nie je oprávnený vyžadovať od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru. Súd pritom poukázal napr. na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 11Co/2/2019-106 zo dňa
27.11.2019, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/171/2016 zo dňa 27.10.2016. Z uvedeného
vyplýva, že v tu prejednávanej veci by bolo predčasné zosplatnenie úveru vylúčené, a to s prihliadnutím

na ustanovenie § 11 ods. 2 ZoSÚ.

10. V súvislosti s vyhlásením predčasnej splatnosti úveru súd konštatoval, že aj napriek tomu, že bola
predmetná pohľadávka pred jej postúpením zosplatnená, v dôsledku nesplnenia povinnosti posudzovať
schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou, čoho následkom je

nemožnosť vyhlásenia úveru za predčasne splatný, súd je toho názoru, že zosplatnenie úveru bolo v
rozpore s ustanovením § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 ZoSÚ, a preto bolo neplatné. Zosplatnenie
odporovalo zákonu a podľa § 39 OZ je potrebné ho považovať za neplatné. Keďže neboli splnené
podmienky podľa § 17 ods. 1 ZoSÚ, neboli splnené ani zákonné predpoklady pre platné postúpenie
predmetnej pohľadávky, a teda postúpenie pohľadávky taktiež odporovalo zákonu. Z uvedeného dôvodu

mal súd za to, že v predmetnom spore nie je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu na podanie
žaloby pre nenaplnenie zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky na žalobcu, neboli
dodržané zákonné podmienky pred postúpením pohľadávky, a preto súd žalobu žalobcu v dôsledku
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie zamietol. S poukazom na uvedené, pohľadávka z predmetnej
zmluvy bola postúpená na žalobcu bez toho, aby sa stala splatnou pred termínom postúpenia, a preto

nebola preukázaná výnimka zo zákazu prevodu práv vyplývajúcich zo zmluvy na tretiu osobu v zmysle
§ 17 ZoSÚ. Z uvedeného dôvodu postúpenie pohľadávky na žalobcu je v rozpore s vyššie citovaným
zákonom, a preto je tento právny úkon v zmysle § 39 OZ absolútne neplatný, s poukazom na čo nie
je žalobca oprávneným z danej pohľadávky, a teda nie v konaní aktívne vecne legitimovaným (napr.
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.3.2018).

11.Súdprvejinštancieďalejuviedol,žezdôvodunedostatkuaktívnejvecnejlegitimáciežalobcuvkonaní
pre neplatnosť postúpenia pohľadávky (podľa § 39 OZ v spojení s § 17 ZoSÚ) bolo potrebné žalobu
v celom rozsahu zamietnuť, a keďže žalovaný nie je povinný zaplatiť žalobcovi istinu, nemohol sa ani
dostať do omeškania so zaplatením, a preto súd zamietol žalobu aj v časti úrokov z omeškania. V konaní

nebolo možné vychádzať z toho, že skúmanie posudzovania bonity žalovaného pred uzavretím zmluvy
a platnosť postúpenia nebola žalovaným namietaná, pretože v spotrebiteľskom spore súd v zmysle §
295 CSP môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie
vo veci. Zároveň ani pri pasivite žalovaného nie je možné vychádzať z nepopretia skutkových tvrdení,
pretože v spotrebiteľských sporoch je súd v zmysle § 290 a nasl. CSP povinný na ochranu spotrebiteľa

prihliadať ex offo. Súd pritom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/124/2017-194
zo dňa 30.4.2018.12. Súd prvej inštancie tiež dodal, že rozhodnutie súdu v prejednávanej veci nemôže byť prekvapivým
rozhodnutím, a to s poukazom na to, že dnes je už bežnou praxou súdov zaoberanie sa skúmaním bonity
žalovaného. Žalobcovi teda muselo byť zrejmé, že v prípade, ak informácie týkajúce sa skúmania bonity

žalovaného v listinných dôkazoch absentujú, súd má o žalobe pochybnosti. Súd nie je povinný vyzývať
žalobcu na predloženie dôkazov preukazujúcich skúmanie bonity žalovaného. Predloženie týchto listín
má byť v záujme žalobcu. Napriek uvedenému sa žalobca z vlastnej vôle nezúčastnil pojednávania,
na ktorom súd v súlade s § 181 ods. 2 CSP konštatoval nedostatočné skúmanie bonity žalovaného
pred uzavretím zmluvy a z toho vyplývajúcu nemožnosť zosplatnenia a nedostatok aktívnej legitimácie

žalobcu, na čo žalobca pre svoju neprítomnosť nemohol z vlastného zavinenia reagovať. Postup súdu
podľa § 181 ods. 2 CSP sa pritom vykonáva práve na pojednávaní, a to aj s poukazom na označenie
uvedeného paragrafu (Prednesy strán na pojednávaní). Žalobca sa nemohol oprávnene domnievať, že
súd považuje žalobu za dôvodnú v celom rozsahu. Vzhľadom na uvedené tak tento rozsudok, ktorým
súd žalobu zamietol, nie je možné považovať za prekvapivé rozhodnutie, ale za dôsledok neunesenia
dôkazného bremena žalobcu.

13. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262
ods. 1 CSP, vecne plným procesným úspechom žalovaného.

14. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca s návrhom na jeho zmenu tak, že odvolací

žalobe vyhovie a zároveň prizná žalobcovi voči žalovanému nárok náhradu trov konania v rozsahu
100 %; alternatívne navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Namietal porušenie práva
na spravodlivý proces, keď žalobca identifikoval v predmetnej veci závažnú procesnú nesprávnosť
na strane súdu, t. j. procesný postup súdu nebol len nepredvídateľný, ale podľa názoru žalobcu aj

nesprávny. Podľa názoru žalobcu ak súd vzhliadol akúkoľvek otázku za spornú, mal a mohol žalobcu
vyzvať na zdokladovanie skúmania bonity resp. zodpovedanie iných sporných otázok; poukázal v tejto
súvislosti na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6CoCsp/28/2023 z 30.5.2024. Podľa názoru
žalobcu súd nepostupoval procesne správne, ak žalobcu nevyzval na doplnenie/opravu žaloby pod
hrozbou odmietnutia (§ 129 CSP) ale rovno žalobu zamietol. Súd nevyzval žalobcu na späťvzatie zjavne

nedôvodnej žaloby (§ 138 CSP) ani na doplnenie skutkových tvrdení ohľadom akejkoľvek nezrovnalosti
(§ 150 ods. 2 CSP), teda ani týmto spôsobom nevytvoril žalobcovi procesný priestor na doplnenie/
opravu žaloby. Na základe uvedeného súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby
uplatňoval jeho procesné práva v zákonom v kvalifikovanej intenzite preukazujúcej porušenie práva
žalobcu na spravodlivý súdny proces. Zároveň rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, pretože súd nemal žalobu bez ďalšieho (a bez ohľadu na dôvody) zamietnuť. Z
uvedeného hľadiska – porušenia spravodlivého súdneho procesu na úkor žalobcu - by bolo podľa názoru
žalobcu nadbytočné v tomto podaní uvádzať ako odvolací dôvod prípustnosť nových dôkazov, resp.
uvádzať ďalšie skutočnosti v odvolacom konaní, keďže v prípade naplnenia uvedeného odvolacieho
dôvodu odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší (sám nerozhoduje, čo je o. i. dané aj právom

žalobcu na dvojinštančnosť konania). V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 7CoCsp/30/2023 z 30.5.2024, ako aj nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS
640/2014. Žalobca nesúhlasil s právnymi záverom súdu, že nesporné skutkové tvrdenia (§ 151 ods. 1
CSP) na spotrebiteľské spory aplikovať nemožno. Uvedený záver je nesprávny a nemá oporu v zákone.
V tejto súvislosti uviedol, že tzv. slabšia strana už slabšou nie je, keďže je riadne v konaní zastúpená

advokátom.Pokiaľideosamotnýzáveronemožnostiaplikácienespornostiskutkovýchtvrdenívsporoch
so spotrebiteľským prvkom, treba poukázať na ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov vrátane
najvyšších súdnych autorít, podľa ktorého spotrebiteľ nie je subjektom, ktorého by sa procesné pravidlá
netýkali. Priamo odvolací súd pritom opakovane dospel k diametrálne odlišným právnym záverom,
pričom žalobca poukázal na uznesenia Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10CoCsp/33/2021 z 30.6.2022,

sp. zn. 23CoCsp/3/2022 z 27.5.2022, 9CoCsp/90/2020 z 25.1.2022, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/224/2021 z 30.11.2022, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
796/2016-65. Mal za to, že postupom súdu došlo nielen k porušeniu práva na spravodlivý proces, ale
súd zároveň vec nesprávne právne posúdil, ak vylúčil nesporné skutkové tvrdenia v spotrebiteľských
sporoch.

15. Žalobca ďalej poukázal na to, že v danom prípade zmluvné strany uzavreli zmluvu o kontokorentnom
úvere č. 000344021130215 zo dňa 13.2.2015, na základe ktorej postupca poskytol žalovanému
kontokorentný úver (povolené prečerpanie), ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť. Podstatou takejtoformy úveru je, že veriteľ realizuje príkazy dlžníka na prevod a výbery finančných prostriedkov z
účtu špecifikovaného v zmluve, a to aj v prípade, ak nebude existovať pohľadávka dlžníka z účtu
v dôsledku pripísania platieb v prospech účtu dlžníka alebo vkladom v hotovosti na daný účet, a to

až do výšky úverového rámca. Pokiaľ dlžníkovi chýbajú finančné prostriedky na účte, môže použiť
finančné prostriedky banky, pričom úroky platí len z čerpanej sumy. Všetky pohyby, ktoré po vyčerpaní
vlastných prostriedkov na účte uskutoční, sa stávajú predmetom kontokorentného úveru. Povolené
prečerpanie na účte sa môže opakovať, čiže keď predchádzajúcu „pôžičku“ splatí, t. j. navýši stav svojho
bežného účtu o čiastku, ktorá bola požičaná a o sumu úrokov a môže často z princípu revolvingu

(revolving je možnosť čerpať poskytnuté zdroje opakovane, bez nutnosti znovu žiadať banku o povolenie
čerpania prostriedkov) znovu využiť čerpanie prostriedkov do mínusu. Práve s ohľadom na danú
skutočnosť má žalobca za to, že zákonodarca predmetný úver čiastočne vylúčil spod úpravy ZoSÚ,
tzn. nemožno naň aplikovať niektoré ustanovenia daného zákona. Súd nezodpovedal vôbec (resp.
zodpovedal nesprávne) otázku možnosti predčasnej splatnosti takéhoto úveru a následného postúpenia
na žalobcu. Posudzovaný druh spotrebiteľského úveru je špecifickým produktom, na základe ktorého

žalovaný čerpal peňažné prostriedky. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva neobsahovala dojednanie
o termíne konečnej splatnosti je potrebné uzavrieť, že zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú. Z
uvedeného vyplýva, že termín konečnej splatnosti čerpania úveru (z karty) v zmysle vyššie uvedeného
nebol jednoznačne určený, na základe čoho si postupca sám stanovil čas povinnosti pre vyplatenie dlhu
žalovaným, a to zaslaním výzvy na zaplatenie z 18.12.2019, ktorou vyzval žalovaného na splnenie dlhu

v zmysle ust. § 563 OZ. Predmetnou výzvou došlo k uplatneniu si svojho práva, keď od žalovaného bolo
požadované splatenie dlhu, nakoľko v čase trvania dlhu nebol dohodnutý čas jeho úplného splatenia a
až touto výzvou postupca určil splatnosť predmetného záväzku dlžníka. Z logiky veci potom neobstojí
tvrdenie, že danú pohľadávku (z dôvodu údajného neskúmania bonity) nemožno po vyhlásení splatnosti
postúpiť na žalobcu „Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený

vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.“ – cit. ustanovením sa má totiž
rozumieť vyhlásenie splatnosti úveru na splátky (§ 53 ods. 9 + § 565 OZ), v tomto prípade sa však
uplatniťnemôže(nešlooplnenievpravidelnýchmesačnýchsplátkach).Vopačnomprípadebybolveriteľ
(za predpokladu neskúmania bonity) povinný už navždy zotrvať v zmluvnom vzťahu so spotrebiteľom,
lebo by nemohol požadovať „jednorazove“ splnenie – privodiť splatnosť dlhu na požiadanie podľa §

563 OZ. Veriteľ však má právo vyhlásiť splatnosť pre prípad neplnenia, resp. porušenia dohodnutých
zmluvných podmienok zo strany žalovaného, k čomu aj došlo. Každý subjekt má právo vypovedať
zmluvu uzavretú na dobu neurčitú (§ 582 ods. 1 OZ), preto ak by sa aj súd nestotožnil s možnosťou
„zosplatniť“, potom podľa obsahu možno predmetnú výzvu rozumieť aj ako výpoveď, nakoľko ňou
má dôjsť k zrušeniu zmluvy z dôvodu delikvencie na strane dlžníka. Veriteľ má oprávnenie vyhlásiť

splatnosť úveru dohodnutého na dobu neurčitú – stanoviť splatnosť, t. j. sú splnené podmienky pre
platné postúpenie pohľadávky podľa § 17 ods. 1 a nasl. ZoSÚ (nepostupoval sa tzv. „živý úver“). Súd sa
dostatočne nezaoberal výkladom a aplikáciou ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ - za zohľadnenia platnosti právneho
úkonu (postúpenia pohľadávky), ktorý by mal byť v súkromnoprávnych vzťahoch preferovaný. Dlžná
suma bola splatná v celom rozsahu na základe vyhlásenej splatnosti (kontokorentného úveru). Ak by sa

aj súd nestotožnil s uvedeným, žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaného vyzýval opakovane (viď
aj upomienka z 18.11.20019), preto pre prípad aplikácie plnenia v splátok boli podmienky na vyhlásenie
predčasnej splatnosti podľa § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ splnené.

16. Žalobca tiež namietal nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne procesný postup súdu v

otázke skúmania bonity. Uviedol, že v tomto smere neeviduje vo vzťahu k žalobcom predloženému
skúmaniu bonity zo strany postupcu, vrátane dôkazov žiadne konkrétne popretie tvrdení, či jednotlivých
dôkazov zo strany žalovaného (§ 151 ods. 1 CSP). Žalobca sa o údajnom popretí jeho tvrdení a
spochybneniu ohľadom skúmania bonity prvýkrát dozvedá z odôvodnenia rozsudku, kde sa uvádza,
že žalovaný mal učiniť podanie z 2.10.2024, v ktorom mali byť uvedené skutočnosti týkajúce sa

porušenia povinnosti postupcu skúmať bonitu a iné. Súd nerešpektoval zachovanie 5-dňovej lehoty na
prípravu pojednávania na strane žalobcu, kedy prihliadol na podanie žalovaného doručené len deň pred
pojednávaním, ktoré žalobca z dôvodu nespornosti ospravedlňoval. Ak by sa pojednávania žalobca aj
zúčastnil, nemohla byť zachovaná 5-dňová lehota na prípravu, ak žalovaný deň predtým mal doručiť na
súd vyjadrenie, v ktorom všetko spochybní, teda aj skutočnosti, ktoré je potrebné dokladovať listinnými

dôkazmi od postupcu. Predmetným vyjadrením žalovaného z 2.10.2024 pritom žalobca do dnešného
dňa nedisponuje. Uvedené žalobca vníma ako ďalšie pochybenie na strane súdu, kedy v rozpore
so zásadou rovností zbraní súd ani len nedoručoval predmetné vyjadrenie žalobcovi, t. j. nielen, že
mu neposkytol priestor sa k nemu vyjadriť za daného stavu prostredníctvom odročenia pojednávania(ktoré jednoznačne zavinil žalovaný), ale mu ho ani nedoručoval v čase po vyhlásení rozsudku, teda
žalobca nemá objektívnu možnosť poznať námietky žalovaného ani v odvolacom konaní a vyjadriť
sa k nim. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenia NS SR sp. zn. 5 Cdo 66/2010, sp. zn.

7 Cdo 66/2012. Žalobca tiež poukazoval na to, že dôvodne vychádzal zo stavu nespornosti, k čomu
odkázal na závery Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Trenčíne z 25.10.2022, rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoCsp/45/2022, sp. zn. 6CoCsp/8/2024, uznesenie Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 17CoCsp/6/2024. Podľa názoru žalobcu došlo k pochybeniu v procesných postupoch
súdu a žalobca nemal ani možnosť zodpovedať sporné otázky, ktoré sa stali spornými tak povediac

za „päť minút dvanásť“ – je pritom zrejmé, že ak by tu išlo o klasický spor, na vyjadrenie z 2.10.2024
by súd ani len neprihliadol z dôvodu koncentrácie konania (ktorá sa pri zastúpení advokátom uplatňuje
aj v spotrebiteľských sporoch podľa § 291 ods. 3 CSP) – žalobca však neeviduje ani plnomocenstvo
udelené advokátovi žalovaným v tejto veci, keďže mu súd v tejto súvislosti žiadne vyjadrenie žalovaného
nedoručil.

17. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

18. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355

ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že
odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)

a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b/ a c/
CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody žalobcu
a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním

vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ
žalobu žalobcu domáhajúceho sa zaplatenia sumy 1.875,37 eura s príslušenstvom titulom nesplatenej
časti spotrebiteľského úveru zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keďže dospel
k záveru, že zosplatnenie úveru bolo neplatné, keďže odporovalo zákonu (§ 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods.
2 ZoSÚ), a preto neboli splnené podmienky podľa § 17 ods. 1 ZoSÚ pre platné postúpenie predmetnej

pohľadávky, a teda postúpenie pohľadávky taktiež odporovalo zákonu.

20. Žalobca v odvolaní namietal nesprávne zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie, nesprávne
právne posúdenie veci, ako aj nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým porušil právo
žalobcu na spravodlivý súdny proces. Žalobca teda podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.

b/, f/ a h/ CSP.

21. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú
intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne

pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

22. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno
napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť

žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

23. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.24. Ako dôvodné odvolací súd vyhodnotil námietky žalobcu, že súd prvej inštancie nezodpovedal vôbec
(resp. zodpovedal nesprávne) otázku možnosti predčasnej splatnosti úveru, ktorý je predmetom tohto
konania (t.j. spotrebiteľský úver formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie)

a následného postúpenia pohľadávky na žalobcu. Zo zisteného skutkového stavu nesporne vyplýva,
že konečná splatnosť úveru bola dohodnutá ukončením zmluvy o poskytnutí povoleného prečerpania
alebo kedykoľvek na žiadosť veriteľa alebo dlžníka a doba trvania zmluvy bola neurčitá. Je teda
zrejmé, že nebolo dojednané platenie úveru v splátkach, ale tento úver bol splatný buď ukončením
zmluvy o poskytnutí povoleného prečerpania alebo kedykoľvek na žiadosť veriteľa alebo dlžníka.

Právny predchodca žalobcu teda stanovil čas splatnosti úveru žalovaným svojou žiadosťou - výzvou na
zaplatenie z 18.12.2019, ktorou vyzval žalovaného na splnenie dlhu (nepovoleného debetu) a zároveň
zmluvu o poskytnutí povoleného prečerpania vypovedal v súlade s uzatvorenou zmluvou o poskytnutí
povoleného prečerpania „Flexidebet“ z 13.2.2015. Je zrejmé, že aplikácia prvej vety ust. § 11 ods.
2 ZoSÚ neprichádza v okolnostiach prejednávanej veci do úvahy, pretože v prípade povoleného
prečerpania v súdenej veci nejde o dlh so splatnosťou v splátkach, ale splatnosť je viazaná na

ukončenie zmluvy alebo žiadosť niektorej zo zmluvných strán. V danom prípade tak nejde o zosplatnenie
(vyhlásenie splatnosti úveru na splátky v zmysle § 53 ods. 9 v spojení § 565 OZ), ale o určenie
splatnosti pohľadávky veriteľa. Ako správne dôvodil i odvolateľ, v opačnom prípade by veriteľ (za
predpokladu neskúmania bonity) nemohol ani ukončiť zmluvný vzťah so spotrebiteľom, pretože by
nemohol požadovať „jednorazovo“ splnenie, a teda privodiť splatnosť dlhu v súlade s uzatvorenou

zmluvou. Ak teda súd prvej inštancie založil svoj právny záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
na porušení ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ právnym predchodcom žalobcu, čo malo za následok sankciu
v zmysle § 11 ods. 2 prvej vety ZoSÚ, t.j. nemožnosť vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru, a teda došlo k postúpeniu nesplatnej pohľadávky v rozpore s § 17 ZoSÚ, tento
záver nemožno považovať za vecne správny.

25. Odvolací súd však nesúhlasí s odvolacou argumentáciou žalobcu, v rámci ktorej namietal nesprávne
právne posúdenie veci a nesprávne procesný postup súdu v otázke skúmania bonity, pretože neeviduje
vo vzťahu k žalobcom predloženému skúmaniu bonity zo strany postupcu, vrátane dôkazov žiadne
konkrétne popretie tvrdení, či jednotlivých dôkazov zo strany žalovaného (§ 151 ods. 1 CSP). V tejto

súvislosti odvolací súd uvádza, že súd je povinný ex offo a v každom štádiu konania skúmať otázku
vecnej legitimácie strán sporu. I podľa rozhodnutia publikovaného pod R 6/2022 v sporoch s ochranou
slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania
splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách pred postúpením pohľadávky
zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/78/2023
z 30.1.2025, podľa ktorého v prípade, že nárok uplatňuje postupník, ktorý nadobudol pohľadávku od
postupcu (ktorým je banka), súd je povinný skúmať, či takéto postúpenie pohľadávky banky je platné
nielen podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách; v prípade postúpenia pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere zákon č. 129/2010 Z. z. špecifikuje aj ďalšie podmienky (§ 17); postúpiť nemožno

pohľadávku, pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru okrem prípadu, že sa spôsobom
súladným s § 53 ods. 9 v spojení s § 565 stala splatnou. Základným zistením smerujúcim k záveru o
platnosti postúpenia pohľadávky (a tým aj k ustáleniu zistení o existencii, či absencii aktívnej vecnej
legitimácie) je odpoveď na otázku, či pohľadávku (zo spotrebiteľského úveru) je možné postúpiť, či to
zmluva o spotrebiteľskom úvere umožňuje, resp. či nenastali okolnosti, ktoré postúpeniu pohľadávky

bránia. Ak potom v súvislosti s aplikovanými ustanoveniami § 7 ods. 1, § 11 ods. 2 prvá veta zákona
č. 129/2010 Z. z. má na posúdenie platnosti postúpenia pohľadávky dopad záver, či veriteľ posúdil
s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver a či v dôsledku absencie odbornej
starostlivosti bol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru
(úver zosplatniť, resp. vyhlásiť ho za predčasne splatný), nemožno dôvodne argumentovať, že súdy

nižších inštancií porušili právo žalobcu na spravodlivý proces, pokiaľ ex offo zisťovali, či je v spore s
ochranou slabšej strany aktívne vecne legitimovaný.

26. V kontexte vyššie uvedeného sa potom nemožno stotožniť s námietkou žalobcu, že súd nesprávne
procesne postupoval, čím porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, pokiaľ žalovaný

skutočnosti tvrdené žalobcom ani predložené dôkazy nerozporoval, no napriek tomu súd prvej inštancie
ex offo skúmal, či právny predchodca žalobcu postupoval pri poskytovaní spotrebiteľského úveru
žalovanému s odbornou starostlivosťou. Napriek tomu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne
posúdil, pokiaľ aplikoval prvú vetu ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ na úver poskytnutý žalovanému v súdenej veci,bol povinný ex offo skúmať vecnú legitimáciu strán sporu, ako aj otázku, či veriteľ pred poskytnutím
úveru žalovanému postupoval s odbornou starostlivosťou (t.j. otázku skúmania bonity), a to aj vtedy,
ak by tieto skutočnosti neboli žalovaným sporované. Avšak v dôsledku nesprávneho posúdenia veci

sa súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti žaloby nezaoberal súvisiacimi otázkami, a to či
bolo postúpenie žalovanej pohľadávky banky platné podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, ďalej tiež
žalovaným namietanými náležitosťami zmluvy o poskytnutí povoleného prečerpania v zmysle ZoSÚ,
výškou uplatnenej pohľadávky (ktorá súvisí i s otázkou skúmania bonity žalovaného s ohľadom na vetu
druhú a tretiu ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ, ktorých aplikácia v danej veci vylúčená nie je), atď.

27. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Súd prvej inštancie
v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia (aplikovaním prvej vety § 11 ods. 2 ZoSÚ) nesprávne a
neúplne zistil skutkový stav veci (nezaoberal sa dodržaním postupu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách,
náležitosťami zmluvy o povolenom prečerpaní, výškou uplatnenej pohľadávky i s ohľadom na druhú

a tretiu vetu § 11 ods. 2 ZoSÚ), ktorý bol podstatný pre rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobcu.
Vzhľadomnadôvody,ktoréviedlikzrušeniurozhodnutia,saodvolacísúdďalšíminámietkamiuvedenými
v odvolaní nezaoberal.

28. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2

CSP), bude rešpektovať základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom
chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych
očakávaní strán. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách
vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanoveniami CSP
a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery pri rozhodovaní o nároku

žalobcu. Súd prvej inštancie doručí žalobcovi vyjadrenie žalovaného (č.l. 200-201) a opätovne vykoná
dokazovanie za účelom zistenia, či bol pri postúpení žalovanej pohľadávky dodržaný postup podľa §
92 ods. 8 zákona o bankách, či zmluva obsahuje všetky zákonom vyžadované náležitosti (§ 10 ods. 1
ZoSÚ), ako aj za účelom zistenia výšky uplatnenej pohľadávky, ktorá bola i žalovaným namietaná, a
to aj s ohľadom na druhú a tretiu vetu § 11 ods. 2 ZoSÚ. Na základe riadne vykonaného dokazovania

potom vec právne posúdi najmä s prihliadnutím na relevantné zákonné ustanovenia (najmä § 7, § 10,
§ 11 ZoSÚ) a vo veci opätovne rozhodne.

29. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám
konaniadáodpoveďnapodstatnéarelevantnéargumenty,abyriešeniekonkrétnehoprávnehoproblému

bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
193/06, III. ÚS 198/07).

30. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

31. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné dovolanie.