Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 18, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/132/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5120202130
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:5120202130.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr.

Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XX, C.,
zast.: GARANT PARTNER legal s. r. o., IČO: 36 856 380, Einsteinova 21, Bratislava proti žalovaným: 1.
D. E. E., nar. XX.XX.XXXX, a 2. F. B., nar. XX.XX.XXXX, obe G. XXXX/X, H., obe zast.: I. J. I., B. XXX/
XX, H., o určenie, že vec patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trnava z 20.06.2023 č. k. PN-23C/24/2020-414, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje.

II. Žalovaným sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie zamietol žalobu o určenie, že byt č. XX
na 7. podlaží a vo vchode č. 7 obytného domu s. č. XXXX na ulici G., spoluvlastnícky podiel 610/41380
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu s. č. XXXX a spoluvlastnícky podiel 610/41380
k pozemku CKN 7882 0 výmere 695 m2, zastavaná plocha a nádvorie, všetko zapísané na LV č. XXXX
pre k. ú. H. (ďalej len „sporný byt“), patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“)
nebohého K. B., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len „poručiteľ“) a žalovanej 2 (výrok I) a žalovaným priznal voči
žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov konania (výrok II).

2. Z napadnutého rozsudku vyplýva tento skutkový stav:

3. Žalovaná 2 sa stala nájomcom (užívateľom) sporného bytu 01.08.1981. Žalovaná 2 uzavrela
s poručiteľom manželstvo dňa 03.11.1982, ale spoločnú domácnosť nikdy nezdieľali. Niekedy v roku
1999 podpísalo mesto H. ako predávajúci so žalovanou 2 ako kupujúcou zmluvu o prevode vlastníctva
k spornému bytu, na základe ktorej bol 17.02.1999 alebo 17.07.1999 pod č. V 690/99 povolený

vklad vlastníckeho práva k spornému bytu do katastra nehnuteľností v prospech žalovanej 2. Dňa
XX.XX.XXXX poručiteľ zomrel. Dňa 12.03.2010 podpísala žalovaná 2 ako predávajúca so žalovanou
1 ako kupujúcou kúpnu zmluvu, na základe ktorej bol 31.03.2010 pod č. V 1997/10 povolený vklad
vlastníckeho práva k spornému bytu do katastra nehnuteľností v prospech žalovanej 1.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil s odkazom na § 143, § 145 ods. 1 a 2, § 40a, § 39, § 703 ods.
1 a 3, § 704 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 29a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o

vlastníctve bytov a nebytových priestorov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoVB“) takto:

5. Spoločný nájom bytu manželmi vzniká zo zákona medzi manželmi podľa § 703 ods. 1 a § 704 OZ.
Skutočnosť, že manželia spolu trvale nežijú, má za následok, že spoločný nájom nevznikne iba vtedy, akby spoločný nájom vznikol podľa § 703 OZ, t. j. ak sa nájomcom bytu stane jeden alebo obaja manželia
za trvania manželstva. Podľa § 704 ods. 1 OZ totiž ex lege dochádza k vzniku spoločného nájmu bytu
manželmi okamihom uzavretia manželstva, ak sa nájomcom bytu stal niektorý z manželov ešte pred

uzavretím manželstva. Ust. § 704 ods. 1 OZ je kogentným ustanovením, od ktorého sa nedá odchýliť
zmluvným dojednaním účastníkov nájomného vzťahu. Pre zistenie, či sporný byt patril do BSM, bolo
rozhodujúce, kedy sa žalovaná 2 stala nájomcom bytu, ktorý za trvania manželstva s poručiteľom kúpila
do výlučného vlastníctva, t. j. či bola nájomcom bytu pred uzavretím manželstva alebo až počas trvania
manželstva. Žalovaná 2 sa stala nájomcom sporného bytu pred uzavretím manželstva. Skutočnosť, či

spolu manželia trvale žili alebo nežili, nemá na vznik spoločného nájmu manželov v danom prípade
žiadny vplyv (§ 704 ods. 1 OZ). Žalovaná 2 sa stala výlučným nájomcom bytu za trvania manželstva
podľa § 703 ods. 3 OZ vlastnícky patriacemu mestu H.. Súd v konaní pod sp. zn. 14C/22/2016 vo svojom
rozhodnutí uviedol, že kúpna zmluva, ktorú uzavrela žalovaná 2 za trvania manželstva s mestom H.,
je platná, pretože poručiteľ nemohol byť účastníkom tejto zmluvy, ak nebol spoločným nájomcom tohto
bytu. Na základe toho žalobu ako nedôvodnú zamietol, pretože sa preukázalo, že sporný byt nepatril do

BSM žalovanej 2 a poručiteľa. Poručiteľ nebol spoločným nájomcom bytu a rovnako tak sa nemohol stať
účastníkom (zmluvnou stranou) zmluvy, ktorej predmetom je prevod vlastníckeho práva k predmetnému
bytu. Súd prvej inštancie priznal žalovaným voči žalobcom nárok na plnú náhradu trov konania z dôvodu
ich úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 CSP).

6. Včasným odvolaním sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože je nepreskúmateľné, akým spôsobom súd prvej
inštancie uplatnil ustanovenia § 143, § 145 ods. 1 a 2, § 40a, § 39 OZ a § 29a ZoVB, ktoré v napadnutom
rozsudku citoval. Súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu, aby ozrejmil, ak
dospeje k záveru, že § 143 OZ sa na daný prípad nepoužije, aké iné pravidlo treba v prejednávanej veci

použiť a ako ho vyložil a uplatnil pri vyhodnocovaní, či sporný byt patrí do BSM. Vyhlásenie, že plne
rešpektoval rozhodnutie odvolacieho súdu a že sa vysporiadal s vytýkanými nedostatkami, je v rozpore
so skutočnosťou. Zmätočný je aj jeho právny záver, že poručiteľ nebol spoločným nájomcom sporného
bytu, ak predtým konštatoval, že žalovaná 2 sa stala nájomcom bytu pred uzavretím manželstve, pretože
podľa § 704 ods. 1 OZ sa poručiteľ musel stať spoločným nájomcom bytu uzavretím manželstva.

7. Žalované vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadali napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
Súd prvej inštancie správne aplikoval § 703 ods. 3 OZ, pretože manželia spolu trvale nežili. Navrhovaný
petitalenemáoporuvzákone,keďžesanemožnodomáhaťurčenia,ževecpatrídoBSMosobynebohej.
Naliehavý právny záujem nie je preukázaný.

8. Na výzvu odvolacieho súdu podľa § 382 CSP žalobca predniesol, že prvoinštančné rozhodnutie treba
zrušiť, inak by došlo k porušeniu jeho práva na dvojinštančnosť súdneho konania. Žalobca nemohol
uplatniť dôkazné prostriedky, pretože k predbežnému právnemu posúdeniu vo veci nedošlo. Vo zvyšnej
časti hodnotil tvrdenia žalovaných o manželstve žalovanej 2 a poručiteľa.

9. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska
vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože
neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

10. Žalobca svojím odvolaním vytýka súdu prvej inštancie, že rozhodol arbitrárne, pretože svoje právne
posúdenie dostatočne nevysvetlil, nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu a neriadil sa pokynmi,
ktoré vyjadril v uznesení z 25.10.2022, č. k. 25Co/44/2021-357 (ďalej len „kasačné uznesenie“). Žalobca
v odvolaní upriamil pozornosť na to, že napriek dôvodom zrušenia prvého rozsudku súd prvej inštancie

svoj druhý rozsudok oprel v podstate o rovnaké dôvody a ani na druhýkrát neposkytol preskúmateľnú
odpoveď, prečo sa na daný prípad neuplatní § 143 OZ.

11. Podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napríklad rozsudok sp. zn. 2Cdo/104/01) ak
dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná vo veci ďalej.

Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o odvolaní, záväzný (§ 391 ods. 2 CSP). Nižší súd je
viazaný názorom odvolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva, ako aj pri aplikácii
procesných predpisov (II. ÚS 18/05). Viazanosť prvoinštančného súdu právnym názorom odvolacieho
súdu možno vyvodiť tiež zo všeobecného princípu rovnosti v právach, ktorý zakladá právo na rovnakérozhodovanie v rovnakých prípadoch a zároveň vylučuje svojvôľu pri aplikácii práva. Za porušenie
princípu rovnosti v právach (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 CSP) treba v tomto prípade
považovaťpodľaodvolaciehosúdusituáciu,keďsúdprvejinštanciebezpatričnéhovykonaniazisťovania

zákonom určeným postupom nariadeného mu odvolacím súdom v jeho predchádzajúcom zrušujúcom
uznesení opätovne neposkytol strane ochranu v jej namietaných právach aj napriek tomu, že mu to
odvolací súd prikázal (pozri v tomto zmysle rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/37/2022).
Povinnosť súdu prvej inštancie rešpektovať názor odvolacieho súdu vyplýva aj z § 2 ods. 4 zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého za podmienok ustanovených osobitnými

predpismi, ktorým je napríklad Civilný súdny poriadok, je sudca viazaný aj právnym názorom, ktorý
vyslovil vo svojom rozhodnutí súd vyššieho stupňa. Viazanosť súdu prvej inštancie právnym názorom
odvolacieho súdu je zrejmá aj z judikatúry najvyššieho súdu, v zmysle ktorej nerešpektovanie právneho
názoru vysloveného v rozhodnutí odvolacieho súdu súdom prvého stupňa je obmedzením účastníka v
jeho práve na súdnu ochranu ako aj práva na spravodlivý proces (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Obo/2/2014).

12. Odvolací súd sa vo svojom kasačnom uznesení podrobne zaoberal odvolacími námietkami žalobcu,
ktorý argumentoval ustanovením § 143 OZ a na základe nich vyslovil právny názor, že „keďže hypotéza
tohto ustanovenia problematiku práv z nájomných vzťahov vyslovene neupravuje, bolo nanajvýš
žiaduce, aby súd prvej inštancie ozrejmil svoj výklad § 143 OZ, z ktorého by vyplývala súvislosť medzi

bezpodielovým spoluvlastníctvom manželov a existenciou práva nájmu jedného z manželov, prípadne
práva spoločného nájmu manželov. … Rovnako to platí aj pre § 29a ods. 1 ZoVB… Z [prvého] rozsudku
nie je spoznateľná ani súvislosť medzi § 143 OZ a § 29a ods. 1 ZoVB, ktorá by bola podstatná na účely
ustálenia, či vec (byt) patrí do BSM.“ (bod 13 kasačného uznesenia). Odvolací súd na to dal s odkazom
na § 391 ods. 3 CSP súdu prvej inštancie jasný pokyn (bod 17 kasačného uznesenia) „vychádzať z

vyslovených právnych názorov odvolacieho súdu, pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie súdnych
rozhodnutí“a„zrozumiteľnevysvetliť,prečobysavec,ktorúmanželnadobudolpočastrvaniamanželstva
kúpou, nemala spravovať ustanovením § 143 OZ…“ s tým, že „ak dospeje k záveru, že § 143 OZ sa
na daný prípad nepoužije, ozrejmí, aké iné pravidlo treba v prejednávanej veci použiť a ako ho vyložil
a uplatnil pri vyhodnocovaní, či sporný byt patrí do BSM“.

13. Po vydaní kasačného uznesenia odvolacieho súdu súd prvej inštancie síce vo veci znovu rozhodol,
avšak napadnutým rozsudkom nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu a neriadil sa pokynmi,
ktoré mu boli uložené. Porovnaním napadnutého rozsudku s prvým rozsudkom súdu prvej inštancie totiž
odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie rozhodol bez vysvetlenia výkladu súvislostí medzi § 143 OZ a

§ 29a ods. 1 ZoVB o spoločnom nájme bytu manželmi a žalobu opätovne zamietol.

14. Z vyššie uvedených právnych predpisov a súvisiacej judikatúry je zrejmé, že kasačná záväznosť
je výrazne prísnejšia, než tzv. precedenčná záväznosť. Ak sa skutkový stav ani uplatniteľná súdna
prax nezmenila, požiadavku kasačnej záväznosti naplní súd prvej inštancie len bezpodmienečným

rešpektovaním zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu. Preto pokiaľ odvolací súd zruší rozsudok súdu
prvej inštancie a súd prvej inštancie v tejto veci vydá rovnaké rozhodnutie, na základe nového odvolania
vytýkajúceho práve tento postup súdu prvej inštancie bude daný odvolací dôvod spočívajúci v porušení
práva na spravodlivý súdny proces pre nerešpektovanie právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý inak
opodstatňuje zrušenie napadnutého rozsudku práve z tohto dôvodu, a nie z dôvodov opísaných v

predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí (pozri v tomto zmysle rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo/37/2022). Odvolaním namietaný postup súdu prvej inštancie je zjavne nesprávnym procesným
postupom, ktorým sa znemožňuje strane uskutočňovanie jej procesných práv v miere porušenia práva
na spravodlivý proces (pozri nález ústavného súdu z 21.12.2023, sp. zn. III. ÚS 570/2023, bod 14).

15. Na základe vyššie uvedených úvah dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňovaný odvolací
dôvod [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP] je daný.

16. Pretože odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie už raz zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej

inštancie, nemohol už rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. Takémuto
postupu bráni § 390 CSP, ktorý ukladá odvolaciemu súdu rozhodnúť vo veci. Skutočnosť, že odvolateľ
(hoci aj opodstatnene) uplatnil ako odvolací dôvod porušenie práva na spravodlivý súdny proces, sama
osebeneumožňujeignorovaťtútopovinnosť.Hocijevýnimočnýodklonodtejtopovinnostimožný(porov.III. ÚS 570/2023), v prejednávanej veci neboli splnené podmienky na takýto postup, lebo súd prvej
inštancie nevydal obsahovo totožné rozhodnutie, niektoré skôr vytýkané rozpory odstránil a svoje právne
posúdenie preformuloval. Takisto dvojinštančnosť nie je všeobecnou zásadou civilného sporového

konania (IV. ÚS 208/2018, I. ÚS 393/2025). V dôsledku toho odvolací súd musel v tomto spore sám
rozhodnúť. Na tento účel aj prebral skutkové zistenia súdu prvej inštancie (bod 3 vyššie), ktorými je
viazaný, pretože ich žalobca v odvolaní nespochybnil.

17. Všeobecnou úpravou nadobúdania vlastníckeho práva do BSM je ustanovenie § 143 OZ, podľa

ktorého zásadne platí, že v BSM je všetko, čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva.
Spor sa však týka bytu, ktorý podlieha osobitnej úprave obsiahnutej v ZoVB. Tento zákon (ZoVB)
obsahuje o. i. úpravu podmienok nadobúdania vlastníckeho práva k bytom (§ 1 ods. 1) a má vo
vzťahu k OZ postavenie lex specialis (§ 3 ods. 1). Jedno z pravidiel, ktoré v tejto súvislosti ZoVB
zaviedol, je ustanovenie § 16 ods. 1, podľa ktorého byt, ktorého nájomcom je fyzická osoba, môže
vlastník domu previesť do vlastníctva len tomuto nájomcovi. Znamená to, že byt nachádzajúci sa v

bytovom dome sa môže stať samostatným predmetom vlastníctva na základe rozhodnutia vlastníka
nehnuteľnosti–bytovéhodomuotom,ženiektorýzbytovpredá.Popredajiprvéhozbytovsúpredmetom
vlastníctva už len jednotlivé byty, a nie bytový dom, resp. jeho časť. ZoVB poskytuje prostredníctvom
§ 16 ods. 1 ochranu nájomcom bytov v nájomných vzťahoch založených zmluvami ochranu. Tým
zároveň obmedzuje vlastníka bytového domu vo vzťahu k všetkým bytom v jeho bytovom dome. Takéto

obmedzenie vzhľadom na zmysel a účel využitia bytového domu – predmetu vlastníctva (obydlie) je
nepochybne v súlade so všeobecnou vôľou nájom bytu chrániť (§ 685 ods. 1 druhá veta OZ). Podobný
názor na ustanovenie § 16 ods. 1 ZoVB zaujala aj právna doktrína (pozri napríklad STRAPÁČ, P. et
al.: Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer, 2018,
dostupné v ASPI). Podľa judikatúry ide dokonca o obmedzenie vo verejnom záujme, ktoré nie je

protiústavné (10Sžr/96/2012). V podstate tie isté závery platia aj pre obecné byty, lebo tie sa spravujú
rovnakým pravidlom (§ 29a ods. 1 ZoVBB).

18. Vzhľadom na vzťah ZoVB a OZ treba § 16 ods. 1 a § 29a ods. 1 ZoVB považovať za špeciálnu
úpravu k všeobecným zásadám nadobúdania majetku za trvania manželstva podľa § 143 OZ. Preto

potom platí, že ak ustanovenia § 16 ods. 1 a § 29a ods. 1 nepočítajú s prevodom vlastníckeho práva k
bytu na inú osobu, než nájomcu, nemôže sa byt prevádzaný do vlastníctva nájomcu stať súčasťou BSM
na základe všeobecnej úpravy podľa § 143 OZ.

19. Odvolací súd vychádzal pri vyššie uvedenom závere aj z názoru najvyššieho súdu vo veci, ktorý

sa týkal síce družstevných bytov, avšak vzhľadom na podobnosť pravidiel, ktorými sa spravuje vznik a
zánik spoločného nájmu k iným, ako družstevným bytom, je pre prejednávanú vec smerodajné. Podľa
názoru najvyššieho súdu (3Cdo/291/2006) „prednosť tejto zvláštnej úpravy [§ 16 ods. 1 ZoVB] nemožno
preklenúť žiadnym právnym výkladom, podľa ktorého by v tomto prípade nadobudli byt obaja manželia
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. …zákon v týchto prípadoch chráni majetkové práva toho,

kto získal právo na pridelenie družstevného bytu a uzavrel nájomnú zmluvu o nájme družstevného bytu
pred uzavretím manželstva… Ak nevzniklo spoločné členstvo manželov v bytovom družstve, potom byt,
ktorý nadobudol do vlastníctva podľa § 16 [ZoVBB] ten z manželov, ktorý sa stal členom družstva, nie
je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov.“ Tento názor považoval za ústavne súladný aj ústavný
súd. Ten k nemu doplnil, že „právna úprava spoločenských vzťahov vznikajúcich pri nájme bytov a

osobitne pri bytoch družstevných vrátane úpravy práv a povinností spojených s členstvom (výlučným
i spoločným) v bytových družstvách je v slovenskom (a predtým československom) právnom poriadku
tradične oddelená od právnej úpravy nadobúdania vlastníctva veci, a to pre ich nepochybné špecifiká.
Osobitne je upravený aj inštitút spoločného členstva manželov v bytovom družstve vrátane jeho vzniku
a zániku (§ 703 a nasl. Občianskeho zákonníka). Na tento prístup zákonodarcu nadviazala aj osobitná

úprava nadobúdania bytov občanmi od obcí či bytových družstiev v zákone č. 182/1993 Z. z. Aj to je
jeden z dôvodov, pre ktorý je vzťah právnej úpravy tohto zákona a Občianskeho zákonníka vybudovaný
ako vzťah normy špeciálnej k norme všeobecnej“ (II. ÚS 591/2014). V tomto duchu sa nesie aj staršia
judikatúra týkajúca sa členských podielov (pozri napr. R 4/2001).

20. Na základe týchto východísk je preto pre posúdenie otázky vlastníckeho režimu sporného bytu
dôležité, kedy sa žalovaná 2 stala jeho užívateľom (nájomcom).21. Z tvrdení strán a listinných dôkazov je zrejmé, že žalovaná 2 nadobudla právo užívať byt v roku 1981
(č.l.258),tedapreduzavretímmanželstvavroku1982(č.l.8).Pretouzavretímmanželstvavznikloobom
manželom právo spoločného užívania tohto bytu (§ 176 ods. 1 OZ v znení účinnom v čase uzavretia

manželstva; teraz § 704 ods. 1 OZ). Ustanovenie § 175 OZ v znení účinnom v čase uzavretia manželstva
(teraz § 703 OZ) je v prejedávanej veci nepoužiteľné, pretože upravuje prípady, keď právo spoločného
užívania bytu manželmi nevznikne, nie prípady, keď zanikne či sa zruší. Zánik a zrušenie spoločného
užívania bytu manželmi upravovali do 31.12.1992 najmä § 177 až § 182 OZ (teraz § 705 až 709 OZ).
Rozhodujúce je predovšetkým ustanovenie § 181 OZ, ktoré rozširovalo uplatnenie pravidiel upravujúcich

zánik užívacieho práva v dôsledku smrti užívateľa (§ 179 a § 180 OZ) aj na prípad trvalého opustenia
spoločnej domácnosti. Užívateľom podľa § 181 OZ sa pritom zjavne rozumel aj manžel, ktorému patrilo
právo spoločného užívania bytu (porov. § 179 a 180 OZ). Pre právo spoločného užívania bytu manželmi
vo všeobecnosti platilo, že smrťou jedného z manželov zaniklo a jediným užívateľom bytu sa stával
pozostalý manžel (§ 180 ods. 1 OZ). Ak sa malo toto pravidlo podľa § 181 OZ uplatniť aj na prípady, keď
užívateľ (manžel, ktorému patrilo právo spoločného užívania bytu) opustil trvale spoločnú domácnosť,

znamenalo to, že aj v tomto prípade spoločné užívanie zaniklo a jediným užívateľom bytu sa stal druhý
manžel.

22. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by sporný byt bol bytom trvale určeným pre ubytovanie
pracovníkov organizácie (§ 182 OZ), takže preň platia aj vyššie spomenuté ustanovenia § 176 ods. 1, §

180 ods. 1 a § 181 OZ. Z obsahu prvoinštančného spisu je ale zjavné, že poručiteľ nežil so žalovanou 2
v spoločnej domácnosti, pretože takéto skutkové tvrdenie predniesli žalované už vo vyjadrení k žalobe
ažalobcahovýslovnenepoprel(to,žemanželiaspolunežili,zodpovedáajčestnévyhláseniežalovanej2
z 10.03.1995, ale aj prednes žalovanej 1 pred Okresným súdom Piešťany v konaní sp. zn. 10C/83/2010,
č. l. 107 rub, a dokonca aj vyjadrenie žalobcu na výzvu odvolacieho súdu podľa § 382 CSP, kde sa

venoval len úmyslu manželov pri uzatvorení manželstva a hodnoteniu manželstva z hľadiska, či išlo
ohlbokýrozvratačiplnilosvojufunkciu).Akmátrvaléopusteniespoločnejdomácnostizanásledokzánik
spoločného užívania bytu manželmi, o to viac sa musí toto pravidlo uplatniť v prípade, keď si poručiteľ
so žalovanou 2 v byte spoločnú domácnosť napokon nezaložil. Pretože išlo o trváci stav, možno ho
z hľadiska svojich účinkov na spolužitie manželov považovať za trvalé opustenie spoločnej domácnosti.

Jesíceotázne,vakomkonkrétnomokamihunastaliúčinky§181OZ,možnovšakspoľahlivouzavrieť,že
od vzniku práva spoločného užívania bytu manželmi (1982) do roku 1993, kým toto ustanovenie platilo,
uplynul dostatočný čas na to, aby sa uzavrelo, že právo poručiteľa na spoločné užívanie sporného bytu
zaniklo už v tom čase. Inak by to nebolo ani po zmene právnej úpravy, pretože tá iné pravidlo nezaviedla
(pozri § 708 OZ). Je teda nepochybné, že v roku 1999, keď žalovaná 2 podpísala spornú kúpnu zmluvu

so žalovanou 1, neexistovalo (zaniklo) ani právo spoločného nájmu bytu manželmi a jediným nájomcom
bytuzostalažalovaná2.Akojedinýnájomcapretospornýbyttoutokúpnouzmluvounadobudladosvojho
výlučného vlastníctva, nie do BSM s poručiteľom.

23. Na tomto mieste ešte odvolací súd dopĺňa, že aj z pravidiel upravujúcich zánik práva spoločného

nájmu je zrejmé, že iný výklad ustanovenia § 16 ods. 1 a § 29a ods. 1 ZoVB vo vzťahu k § 143 OZ by bol
v rozpore aj s účelom § 181 v spojení s § 180 ods. 1 OZ (v znení do 31.12.1992) a § 708 v spojení s § 707
ods. 1 OZ (v znení od 01.01.1993). Ak má totiž trvalé opustenie spoločnej domácnosti za následok zánik
spoločného nájmu k bytu počas trvania manželstva, jeho nadobudnutie do BSM v dôsledku jeho kúpy
manželom, ktorý v ňom zostal bývať, by účinky opustenia spoločnej domácnosti poprelo, pretože by

založilo vlastnícke právo druhého manžela k bytu. Tým by totiž druhý manžel ako bezpodielový vlastník
bytu opätovne získal právo byt užívať (§ 123 OZ).

24. Pre poriadok odvolací súd dopĺňa, že účelom výzvy podľa § 382 CSP je upozorniť stranu na
právny predpis, ktorého použitie prichádza do úvahy vzhľadom na existujúci skutkový stav, v záujme

predvídateľnosti rozhodnutia, a nie s cieľom otvoriť stranám možnosť uplatňovať tzv. novoty v odvolacom
konaní. Výhrady žalobcu prednesené v tomto zmysle preto neobstoja. Navyše, žalobca ani vo vyjadrení
na výzvu podľa § 382 CSP výslovne nepoprel podstatné skutkové tvrdenie, ktoré žalované predniesli
už vo vyjadrení k žalobe, že žalovaná 2 s poručiteľom nežila v spoločnej domácnosti. Ak toto tvrdenie
považoval za nepravdivé, mal dostatočne široký priestor na to, aby ho poprel, najmä ak sa už v poradí

prvý rozsudok súdu prvej inštancie opieral o právny predpis (§ 703 ods. 3 OZ), ktorého hypotéza
vychádza z predpokladu, že manželia spolu trvale nežijú.25. Na základe vyššie uvedených úvah možno uzavrieť, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, v dôsledku
čoho odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP) ako vecne
správny (výrok I).

26.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§262ods.1vspojenís§396ods.1CSP
vychádzajúc z toho, že nárok na náhradu trov konania, ktoré sa vydaním tohto rozsudku odvolacieho
súdu končí (§ 262 ods. 1 CSP), má úspešná strana sporu, ktorou boli žalované. Odvolací súd im preto
z dôvodu ich plného úspechu priznal podľa § 255 ods. 1 CSP voči žalobcovi nárok na náhradu všetkých

trov odvolacieho konania (výrok II).

27. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 až § 423 CSP. Dovolanie možno podať
v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V

dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej
značkyaoznačenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže

ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.