Uznesenie – Ostatné ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Cob/154/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119379273
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6119379273.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členov
senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Valérie Kleinovej ml. v spore žalobcu : FCC Bratislava, s.r.o.,
so sídlom Lamačská cesta 3/B, 841 04 Bratislava - mestská časť Karlova Ves, IČO: 35 848 910,
zastúpeného advokátskou kanceláriou Malata, Pružinský, Hegeduš & Partners s. r. o., so sídlom Twin
City Tower, Mlynské Nivy 10, 821 09 Bratislava, IČO: 47 239 921, proti žalovanému: Hlavné mesto

Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie 1, 814 99 Bratislava, IČO: 00 603
481, zastúpenému advokátskou kanceláriou LEGATE, s.r.o., so sídlom Dvoŕákovo nábrežie 8/A, 811 02
Bratislava, IČO: 35 846 909, o zaplatenie 290.780,05 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-26Cb/46/2020-591 zo dňa 22. júna 2023 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-26Cb/46/2020-591 zo dňa 22.
júna 2023 zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava III (ďalej v texte aj „súd prvej inštancie “ ) odvolaním napadnutým rozsudkom
č.k. B1-26Cb/46/2020-591 zo dňa 22. júna 2023 žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
2. Z odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobou doručenou súdu prvej
inštancie sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 290 782, 05

eura s príslušenstvom z dôvodu neuhradenia služieb (jesenné vyhrabávanie trávnikov, vyprázdňovanie
košov, zneškodňovanie odpadov a pod.) dodaných žalobcom žalovanému podľa popisu v jednotlivých
faktúrach a súvisiacich súpisoch vykonaných prác. Uvedené služby žalobca žalovanému vyúčtoval
faktúrami č. 08420066 13, 08420066 14, 08420066 15 a 08420066 16. Žalovaný sa vyjadril k žalobe v
tom smere, že túto považoval v celom rozsahu za neodôvodnenú a žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol,
že žalobcom doručené faktúry vrátil žalobcovi spolu s odôvodnením svojho postupu vzhľadom na

neexistenciu zmluvného vzťahu so žalobcom, ako aj vzhľadom na absenciu objednávok, na základe
ktorých boli jednotlivé práce realizované. Zvýraznil, že nemal so žalobcom uzatvorenú žiadnu zmluvu
na poskytovanie služieb za mesiac november 2018 a ani žalobcovi nevystavil objednávku na uvedené
práce. S účinnosťou do 01. novembra 2018 mal žalovaný uzatvorenú Zmluvu na dodávku služieb letnej
údržby komunikácií, údržby dopravnej zelene, zimnej údržby komunikácií a nakladania s odpadmi na
území Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy 01/2010 s obchodnou spoločnosťou A.R.K.

technické služby s.r.o. a až do vysúťaženia nového dodávateľa služieb žalovaný požiadal objednávkami
doručenými uvedenej obchodnej spoločnosti o ďalšie jej poskytovanie služieb v prospech žalovaného.
3. Právne súd prvej inštancie svoje rozhodnutie posúdil podľa § 39 ods. 1 , § 47a ods. 1, 2, 3 a 4 , §
451 ods. 1, 2 ,§ 455 ods. 1, 2, § 742 Občianskeho zákonníka, § 265 Obchodného zákonníka, § 2 ods.
1, § 5a ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorýchzákonov (zákonoslobodeinformácií ),§150ods.1,§153zákonač.160/2015Z.z.Civilného

sporového poriadku (ďalej aj „Civilný sporový poriadok alebo CSP“).4.Povykonanomdokazovaníaplikujúcvyššieuvedenéprávnenormysúdprvejinštancieustálilskutkový
stav a právne posúdenie nasledovne:

5.Žalovanývystavilvmesiacioktóber2018objednávkyč.OTS1803365,č.OTS1803366,č.OTS180367
a č. OTS1803368 adresované dodávateľovi, obchodnej spoločnosti A.R.K. technické služby, s. r. o., s
odkazom na v tom čase platnú Zmluvu 01/2010 na zimnú údržbu komunikácií 2018 a 2019, na letné
čistenie komunikácií 2018 a 2019, na odvoz, uloženie a likvidáciu odpadu 2018 a 2019 a na údržbu
dopravnej zelene 2018 a 2019 (ďalej v texte aj „ Zmluva č. 01/2010“). Denné hlásenia o prácach z

1. novembra 2018, z 2. novembra 2018, z 3. novembra 2018, zo 4. novembra 2018 a z 5. novembra
2018 boli vypracované na dokumentoch, v ktorých bola ako poskytovateľ služieb označená obchodná
spoločnosťA.R.K.technickéslužby,s.r.o.,vzostávajúcichdňochnebolnadennýchhláseniachoznačený
subjekt realizujúci práce, avšak zoznamy prác až do 20. novembra 2018 boli žalovanému odosielané z
e-mailovej adresy [email protected] . Žalobca listom z
12. novembra 2018 adresovanom žalovanému uviedol, že do 1. novembra 2018 poskytoval žalovanému

služby zimnej a letnej údržby ako subdodávateľ obchodnej spoločnosti A.R.K. technické služby, s.r.o.
s odkazom na Zmluvu 01/2010. Žalobca v predmetom liste uviedol, že si je vedomý uplynutia doby
platnosti Zmluvy 01/2010 a vzhľadom na analyzovanie súčasnej situácie, dlhoročné poskytovanie
služieb na území mesta a snahu o zodpovedné chovanie sa voči obyvateľom a návštevníkom Bratislavy
aj po 1. novembri 2018 zabezpečil poskytnutie služieb zimnej údržby. Žalobca v liste poukázal ďalej na

tú skutočnosť, že k poskytovaniu služieb po 1. novembri 2018 dochádza bez existencie právneho rámca
a oznámil žalovanému, že je pripravený pristúpiť k rokovaniam o podmienkach poskytovania služieb
do budúcna. Z tohto dôvodu žalobca požiadal žalovaného o poskytnutie informácie, či môže očakávať
zahájenie rokovaní vedúcich k dohodnutiu podmienok spolupráce do budúcna, vrátane vyriešenia
nárokov po 1. novembri 2018. Žalobca vystavil na žalovaného dňa 27. novembra 2018 faktúru č.

0842006613 na sumu 19.243,86 eur s DPH za jesenné vyhrabávanie trávnikov, faktúru č. 0842006614
na sumu 330,40 eur s DPH za vyprázdňovanie košov, faktúru č. 0842006615 na sumu 10.576,36
eur s DPH za zneškodnenie odpadu a faktúru č. 0842006616 na sumu 260.629,43 eur s DPH za
poskytnuté služby. Žalovaný listom z 29. novembra 2018 vrátil žalobcovi faktúry č. 0842006613, č.
0842006614, č. 0842006615 a č. 0842006616 z dôvodu, že tieto vychádzajú zo Zmluvy 01/2010

uzatvorenej medzi žalovaným a obchodnou spoločnosťou A.R.K. technické služby, s. r. o. Žalobca listom
zo 17. decembra 2018 uviedol, že poskytoval žalovanému služby ako priamy dodávateľ na základe
požiadaviek vznášaných žalovaným. Služby neboli a ani nemohli byť poskytované na základe Zmluvy
01/2010 a ani na základe objednávok OTS1803366, OTS1803367, OTS1803367 a OTS1803368, keďže
žalobca nebol zmluvnou stranou predmetnej zmluvy a ani adresátom objednávok. Žalovaný opakovane

listom z 11. januára 2019 vrátil žalobcovi vystavené faktúry, nakoľko žalobca v danom období nebol
zmluvným partnerom žalovaného a faktúry neobsahujú ani číslo objednávky, na základe ktorej boli
práce realizované. Obchodná spoločnosť A.R.K. technické služby, s. r. o. listom z 23. novembra 2018
uviedla žalovanému, že Zmluva 01/2010 skončila uplynutím doby, na ktorú bola uzatvorená, t. j. do
1. novembra 2018. Po 1. novembri 2018 nebola daná obchodná spoločnosť bez podpory partnerov

objektívne schopná zabezpečovať plnenie zmluvy. Zároveň obchodná spoločnosť A.R.K. technické
služby, s.r.o. uviedla, že disponuje informáciou, že zo strany žalobcu boli žalovanému poskytované
služby zimnej údržby mesta po 1. novembri 2018.
6. K podaniu žalobcu zo dňa 06. marca 2020, v ktorom tento uviedol, že ak súd prvej inštancie
dospeje k záveru o neexistencii zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, žalobca si uplatňuje žalovaný

nárok titulom bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie uviedol, že uvedené konštatovanie žalobcu
nemožno považovať len za poukaz na prípadnú inú právnu kvalifikáciu uplatneného nároku, avšak sa
jedná podľa názoru súdu prvej inštancie o kvalitatívnu zmenu žaloby v zmysle ustanovenia § 140 ods.
2 CSP. V tejto súvislosti poukázal aj na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
uviedol, že z uvedených dôvodov uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 22. júna 2023 pripustil

kvalitatívnu zmenu žaloby v znení podania žalobcu zo dňa 06. marca 2020.
7. Súd prvej inštancie v konaní skúmal, či medzi žalobcom a žalovaným existoval zmluvný vzťah
týkajúci sa vykonávania služieb v mesiaci november 2018, keďže v uvedenom období neexistovala
písomná zmluva medzi stranami sporu a žalobca v konaní tvrdil, že došlo k uzavretiu zmluvy v
ústnej forme. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný je subjektom verejného práva, ktorý má

zákonnú povinnosť sprístupňovať informácie podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií a teda má
aj povinnosť zverejňovať všetky zmluvy, ktoré sa týkajú finančných prostriedkov, s ktorými hospodári.
V spojení s uvedeným zákonným ustanovením súd prvej inštancie poukázal na § 47a Občianskeho
zákonníka a zdôraznil povinnosť žalovaného zverejňovať zmluvy, ktoré žalovaný uzatváral v súvislostis použitím finančných prostriedkov, ktoré mu boli zverené. Uzavrel, že zákon v ustanovení § 47a ods.
4 Občianskeho zákonníka s nezverejnením povinne zverejňovanej zmluvy v určenej lehote nespája ako
právny následok neplatnosť tejto zmluvy, ale následok neuzavretia zmluvy. S poukazom na uvedené

súd prvej inštancie dospel k záveru, že keďže nedošlo k zverejneniu žalobcom tvrdenej zmluvy, na
základe, ktorej si uplatňuje svoj žalovaný nárok zákonom predpísaným spôsobom (prípadne ak by v
skutočnosti došlo k uzavretiu zmluvy v ústnej forme, čo žalovaný v spore rozporoval), bez jej zverejnenia
táto vôbec nemohla nadobudnúť účinnosť a preto sa na ňu po uplynutí troch mesiacov hľadí ako keby
k jej uzatvoreniu nikdy nedošlo. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie vylučil posúdenie žalobcom

uplatneného nároku ako nároku zmluvného. Skutočnosť, že podľa súdu prvej inštancie malo prípadne
dôjsť len k uzavretiu ústnej zmluvy medzi stranami sporu, potvrdil aj samotný konateľ žalobcu Ing.
Tomáš Varga vo svojej výpovedi. Súd prvej inštancie však zdôraznil, že v konaní nebolo preukázané
ani uzavretie ústnej zmluvy medzi stranami sporu ohľadne rozhodného obdobia, čo podľa jeho názoru
vyplývalo z listu žalovaného z 29. novembra 2018 a z 11. januára 2019, v ktorých jednoznačne
žalovaný uviedol, že žalobca nebol jeho zmluvným partnerom. Žalobca ani vo včas uplatnených

prostriedkov procesného útoku súdu neuviedol, s ktorou osobou oprávnenou konať za žalovaného
mal dohodovať podmienky zmluvného vzťahu so žalovaným. Súd prvej inštancie neuznal žalobcom
tvrdenú argumentáciu, že na ústne uzatvorené zmluvy sa ustanovenie § 47a Občianskeho zákonníka
nevzťahuje a to z dôvodu, že by podľa jeho názoru v spojení s odkazom na jednotlivé ustanovenia
zákona o slobode informácií mohlo dochádzať k obchádzaniu vyššie uvedených zákonných ustanovení

a k popretiu účelu, ktorý pri prijímaní takejto právnej úpravy zákonodarca sledoval. (transparentnosť
a hospodárnosť nakladania s verejným majetkom a s verejnými prostriedkami vrátane ich kontroly).
V prípade ak obec uzavrie zmluvu v ústnej forme, musí byť v súlade s ustanovením § 47a ods.
1 Občianskeho zákonníka zverejnené minimálne písomné potvrdenie o uzatvorení ústnej zmluvy s
vymedzením základných zmluvných podmienok, prípadne akceptovaná písomná objednávka, k čo

mu však podľa súdu prvej inštancie v posudzovanej veci nedošlo. Súd prvej inštancie sa v svojom
odôvodnení venoval aj vysvetleniu rozdielu medzi neexistenciou zmluvy podľa ustanovenia § 47 a
ods. 4 Občianskeho zákonníka v prípade jej nezverejnenia a neplatnosťou zmluvy pre jej rozpor so
zákonom o verejnom obstarávaní. V tejto súvislosti uviedol, že pre rozhodnutie súdu o žalobe žalobcu
bolo právne irelevantné, či bol alebo nebol dodržaný postup podľa zákona o verejnom obstarávaní.

Ďalej dodal, že v posudzovanom prípade sa nejedná o prípad predpokladaný v ustanovení § 47a
ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje výnimku z povinného zverejňovania zmlúv, keďže
takýto dôsledok (nezabezpečenie upratovacích a iných služieb na území hlavného mesta) by nebol
spôsobených mimoriadnou udalosťou, ale neschopnosťou žalovaného uzatvoriť zmluvu v dostatočnom
časovom predstihu pred ukončením pôvodnej zmluvy.

8. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj posúdením uplatneného nároku žalobcu titulom inštitútu
bezdôvodného obohatenia. Podľa jeho názoru, či nárok žalobcu možno alebo nemožno posúdiť ako
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, je určujúci obsah listu žalobcu z 12. novembra 2018
adresovaného žalovanému, v ktorom samotný žalobca uviedol „že takéto poskytovanie služieb je
však pre našu spoločnosť z dlhodobého hľadiska neudržateľné, keďže k poskytovaniu služieb po 01.

novembri 2018 dochádza bez existencie právneho rámca. Nakoľko naša spoločnosť dbá o dodržiavanie
všeobecne záväzných právnych predpisov, je v súčasnosti naším primárnym záujmom vyriešenie
spolupráce s hlavným mestom SR Bratislavou do budúcna na základe právne akceptovateľného
titulu. Z uvedeného dôvodu by sme si vás dovolili požiadať o poskytnutie informácie, či môže naša
spoločnosť očakávať zahájenie rokovaní vedúcich k dosiahnutiu podmienok spolupráce do budúcna

(vrátane vyriešenia našich nárokov, ktoré vznikli v dôsledku poskytovania služieb po 01. novembri
2018 k dnešnému dňu ) vrátane stanovenia termínu osobného stretnutia v tejto súvislosti.“ Z
obsahu predmetného listu je podľa názoru súdu prvej inštancie zjavné, že žalobca od počiatku
vedel o neexistencii zmluvného vzťahu so žalovaným. Dodal, že v prípade preukázateľnej subjektívnej
vedomosti určitého subjektu o neexistencii zmluvného vzťahu nie je možné v prípade jednostranne

nanúteného poskytovania akýchkoľvek výkonov pre iný subjekt hovoriť o vzniku bezdôvodného
obohatenia na strane toho iného subjektu, keďže žiadny subjekt nemôže inému jednostranne nanútiť
akékoľvek výkony a následne ešte za tieto požadovať peňažnú náhradu. Poukazujúc na českú
právnu úpravu zdôraznil, že vedomé plnenie nedlhu je nutné považovať za negatívne vymedzenie
bezdôvodného obohatenia, keďže za bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu

je možné považovať len situácie, kedy ukrátený subjekt konal v omyle, že plní existujúci dlh. Od
takéhoto omylu je nutné odlíšiť situáciu, kedy subjekt, ktorý sa označuje za ukrátený, od počiatku
vedel o neexistencii záväzku, t.j. že nemal žiadnu právnu povinnosť poskytnúť druhej strane plnenie.
Akceptovanie opačného prístupu by v konečnom dôsledku znamenalo faktické vnútenie uzavretiazmluvy druhej strane bez možnosti akokoľvek sa spolupodielať na určení obsahu záväzku. Súd
prvej inštancie dodal, že poskytnuté plnenie síce obohatenému subjektu objektívne vytvorí majetkový
prospech, avšak ako už bolo uvedené, obohatený ho z rôznych dôvodov nemusel prijať. V nadväznosti

na tieto právne závery s prihliadnutím na jednoznačnú počiatočnú vedomosť žalobcu o neexistencii
zmluvného vzťahu so žalovaným súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca vedome plnil neexistujúci
záväzok. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že ak by aj mal žalovaný v dôsledku plnenia žalobcu akýkoľvek
prospech, nie je povinný žalobcovi akýmkoľvek spôsobom refundovať náklady, ktoré vznikli v súvislosti s
poskytovaním nevyžiadaného plnenia žalobcovi. Ak si raz žalovaný určité plnenie u žalobcu neobjednal,

nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcovi za plnenie, o ktoré nemal záujem, poskytoval akúkoľvek
náhradu. Žalovaný sa tak na úkor žalobcu bezdôvodne neobohatil. Za neopodstatnenú vyhodnotil súd
aj argumentáciu žalobcu ohľadne skutočnosti, že obchodná spoločnosť A.R.K. technické služby, s.r.o.
si voči žalovanému neuplatnila nárok na zaplatenie odplaty za predmetné služby, ako aj to, že žalovaný
tieto služby obchodnej spoločnosti A.R.K. technické služby, s.r.o. neuhradil. Ďalej ako nepodstatnú súd
prvejinštancievyhodnotilskutočnosť,žesúpisvykonanýchprácpodpísalizamestnancižalovaného,aže

žalobca takýmito podpísanými súpismi vykonaných prác disponuje a to s prihliadnutím na neexistenciu
zmluvného vzťahu medzi stranami sporu a počiatočnú vedomosť žalobcu o tejto neexistencii.
9. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj otázkou výkladu zásad poctivého obchodného styku v zmysle
ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka pokiaľ ide o konanie žalobcu v danom prípade. Pri
posudzovaní a rozhodovaní veci cez zásady poctivého obchodného styku súd zdôraznil tú skutočnosť,

že práce, ktoré mal podľa tvrdení žalobcu realizovať pre žalovaného samotný žalobca, boli obsahom
objednávok zo dňa 17. októbra 2018, ktoré žalovaný adresoval obchodnej spoločnosti A.R.K. technické
služby s.r.o., t.j. subjektu, s ktorým mal žalovaný do 01. novembra 2018 uzatvorený zmluvný vzťah.
Zdôraznil,žezvykonanéhodokazovaniavyplynulo,žedennéhláseniaobsahujúcezoznam vykonaných
prác boli až do 20. novembra 2018 odosielané žalovanému z e-mailovej adresy dispecingark@FCC-

group.sk., ktorej označenie preukazuje, že odosielateľom hlásení bola vyššie uvedená obchodná
spoločnosť a nie žalobca. Súd prvej inštancie neuveril žalobcovej argumentácii spočívajúcej v tom,
že zasielanie denných výkazov pod hlavičkou vyššie uvedenej obchodnej spoločnosti vzniklo omylom,
respektíve zo zotrvačnosti, keďže podľa jeho názoru aby išlo o zotrvačnosť, prípadne omyl, tak by sa
takéto nesprávne označenie mohlo týkať nanajvýš jedného až dvoch dní, nie však dvoch tretín mesiaca

november 2018. Obchodná spoločnosť A.R.K. technické služby, s.r.o., pritom až následne, listom z 23.
novembra 2018 oznámila žalovanému, že objednávky žalovaného neakceptovala a že mu poskytovala
služby len do 01. novembra 2018. Vzhľadom na vyššie uvedený priebeh zasielania denných hlásení
o vykonaných prácach mohol žalovaný, podľa súdu prvej inštancie, odôvodnene nadobudnúť dojem,
že obchodná spoločnosť A.R.K. technické služby, s.r.o. jeho objednávky akceptovala. Bez významu

neostáva ani tá skutočnosť, že žalobca a obchodná spoločnosť A.R.K. technické služby, s.r.o. boli
osobne aj majetkovo prepojenej obchodné spoločnosti a v kontexte uvedeného žalobca musel vedieť o
dobe trvania zmluvy 01/2010 (osobitne v situácii, keď žalobca bol subdodávateľom zmluvného partnera
žalovaného), o neukončenom verejnom obstarávaní na služby na obdobie po 01. novembri 2018 a aj o
objednávkach žalovaného z októbra 2018 adresovaných obchodnej spoločnosti A.R.K. technické služby,

s.r.o..
10.Súdprvejinštanciesúčasneuviedol,žesažalobcasnažilasnažípodanoužalobouzneužiťvzniknutú
situáciu s cieľom bez právneho podkladu parazitovať na verejných zdrojov a neoprávnene sa obohatiť
na úkor žalovaného. Zo strany žalobcu sa jedná o neprípustný exces podnikateľských vzťahoch mimo
rámca poctivého a profesionálneho výkonu podnikateľskej činnosti a takéto konanie žalobcu je nutné

hodnotiť ako protiprávne, keďže bolo v priamom rozpore s ustanovením § 265 Obchodného zákonníka
a súd mu nemôže priznať právnu ochranu.
11. Argumentáciu žalovaného, že v prípade žalobcu sa mohlo jednať o konanie bez príkazu podľa
ustanovenia § 742 Občianskeho zákonníka súd neuznal, keďže aj samotný žalobca v konaní
jednoznačne tvrdil, že sa v posudzovanom prípade nejednalo o konanie bez príkazu.

12. K jednotlivým návrhom na vykonanie dokazovania, ktoré nevykonal, súd uviedol, že pokiaľ ide
o výsluch I.. V. L. , za podstatný bolo potrebné prijať právny záver, že k uzatvoreniu zmluvy medzi
žalobcom a žalovaným nedošlo. Navyše, ako už bolo uvedené, žalobca riadne a včas nevyšpecifikoval,
s ktorou osobou oprávnenou konať za žalovaného mal rokovať a aké mali byť zmluvné podmienky, teda
čo malo byť obsahom záväzku. Súladne s ustanovením § 150 ods. 1 CSP bolo povinnosťou žalobcu

pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu a svedeckou
výpoveďou sa mali potvrdiť alebo vyvrátiť skutkové tvrdenia uvádzané žalobcom. Návrh na výsluch
M. F. vyhodnotil súd ako nadbytočný, keďže navrhovaný svedok bol štatutárnym zástupcom subjektu
odlišného od žalobcu a od obchodnej spoločnosti A.R.K. technické služby, s.r.o. (konkrétne obchodnejspoločnosti A.I.I.Technické služby s.r.o.), pričom komunikácia medzi obchodnou spoločnosťou A.I.I.
Technické služby s.r.o. a žalovaným je pre rozhodnutie o žalobe žalobcu irelevantná . Vo vzťahu k
návrhu na výsluch zamestnanca L.. L. D. súd rovnako poukázal na to, že žalobca jednoznačne riadne

a včas nešpecifikoval, s ktorou osobou oprávnenou konať za žalovaného rokoval a ani aké boli a
mali byť zmluvné podmienky. K návrhu dôkazu ohľadne pripojenia súdneho spisu Mestského súdu
Bratislava III vedeného pod spisovou značkou B1 - 26Cb/42/2020 súd uviedol, že tento nie je možné
považovať za relevantný dôkazný návrh, keďže žalobca nešpecifikoval, aké konkrétne listiny založené
v predmetnom spise, ktoré by nemohol objektívne predložiť v rozhodovanom spore a sú relevantné pre

túto vec, boli súčasťou predmetného súdneho spisu. Žalobcom predložené odborné vyjadrenie č. KO -
14/2023 vypracované obchodnou spoločnosťou Apprasial services s.r.o.. súd pri svojom rozhodovaní
nezohľadnil,keďženímsamala preukazovaťvýškabezdôvodnéhoobohatenia,ktoréhovzniksúdnemal
preukázaný. Na ostatné predložené dôkazy a návrhy na vykonanie dokazovania súd prvej inštancie
odmietol prihliadať s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania upravenú v ustanovení § 153 CSP.
13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov

uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm, d) e) f) a h) CSP.
14. V odvolaní uviedol, že napádané rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia -
nesprávnej aplikácie § 47a Občianskeho zákonníka § 5a zákona o slobode informácií. Súd prvej
inštanciedospelvnapadnutomrozhodnutíkzáveru,žemedzistranamisporuneexistovalzmluvnývzťah,
keďže nebol dodržaný postup podľa § 47a Občianskeho zákonníka a § 5a zákona o slobode informácií.

Uvedenétvrdeniesúduprvejinštanciežalobcavodôvodnenínamietolakonesprávneprávneposúdenie,
keďže na zmluvu uzavretú medzi stranami sporu sa povinnosť postupu podľa § 47a Občianskeho
zákonníka a § 5a zákona o slobode informácií nevzťahovala a preto nemožno robiť záver o neexistencii
zmluvného vzťahu medzi stranami sporu z dôvodu, že nedošlo k zverejneniu zmluvy uzavretej medzi
nimi. Povinnosť zverejnenia v zmysle vyššie citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona o

slobode informácií sa vzťahuje výlučne na zmluvy uzavreté v písomnej forme, keďže z ustanovenia § 5a
ods. 1 zákona o slobode informácií sa vyplýva, že povinne zverejňovaná je písomná zmluva. A contrario
teda platí, že zmluvy uzavreté ústne alebo konkludentne nie sú zmluvami povinne zverejňovanými.
V tejto súvislosti poukázal aj na dôvodovú správu k zákonu č. 546/2010 Z. z., ktorým bola do
Občianskeho zákonníka a do zákona o slobode informácií zavedená úprava povinne zverejňovaných

zmlúv. V dôvodovej správe k znaku formy zmluvy sa uvádza, že znak formy zmluvy vyčleňuje z
legálnej definície povinne zverejňovanej zmluvy, ktoré majú inú ako písomnú formu. Ďalej žalobca
zdôraznil, že z príslušných zákonných noriem žiadna povinnosť zverejnenia písomného potvrdenia o
uzavretí ústnej zmluvy, (respektíve zverejnenia akceptovanej písomnej objednávky) nevyplýva, a súd
prvej inštancie nemôže výkladom rozširovať požiadavky na povinné zverejňovanie zmlúv. Ak by bolo

cieľom zákonodarcu, aby v prípade ústne uzavretých zmlúv museli povinné osoby zverejniť písomné
potvrdenie o obsahu ústnej zmluvy, nepochybne by bol takúto zákonnú povinnosť v zákone zakotvil.
Napádané rozhodnutie podľa odvolateľa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia aj z dôvodu
nesprávnej interpretácie ustanovení zákona o verejnom obstarávaní súdom prvej inštancie (ďalej už len
„ ZVO“). Súd prvej inštancie v rozhodnutí uviedol, že otázka dodržania postupu podľa ZVO vo vzťahu k

žalobcomtvrdenejústnejzmluvejesícepreposudzovanúvecbezrelevancie,avšaksúdboltohonázoru,
že nedodržanie postupu podľa ZVO nespôsobuje relatívnu, avšak absolútnu neplatnosť právneho
úkonu. Na zmluvu uzavretú medzi stranami sporu však nemožno podľa žalobcu aplikovať judikatúru
označenú súdom v napadnutom rozhodnutí, keďže táto vychádza z neaktuálnej právnej úpravy. Žalobca
poukázal na platné ustanovenie § 180 a § 181 ZVO, pričom práve táto úprava bola kľúčová pre

interpretáciu charakteru neplatnosti zmlúv uzavretých v rozpore so ZVO. Žalobca v odvolaní rozsiahlym
spôsobom, poukazujúc na zákonné ustanovenia ZVO argumentoval, že zmluvy uzavreté v rozpore s
ustanoveniami ZVO sú relatívne neplatné a preto súd na takúto neplatnosť nemôže prihliadať z úradnej
povinnosti. Súčasne platí, že žalovaný nepatrí podľa ustanovení ZVO citovaných v odvolaní medzi osoby
oprávnené dovolať sa tejto neplatnosti. V odvolaní poukázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov

(právoplatné rozhodnutia vydané krajskými súdmi). Uzavrel, že na prípadný rozpor zmluvy uzavretej
medzi stranami sporu s ustanoveniami ZVO je potrebné aplikovať inštitút relatívnej neplatnosti, a to
vzhľadom na skutočnosť, že ide o obchodný záväzkový vzťah, pri ktorom sa absolútna neplatnosť
právnych úkonov mení na neplatnosť relatívnu, pričom sa tejto neplatnosti zároveň nemôže dovolávať
žalovaný, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že žalovaný prípadnú relatívnu neplatnosť predmetnej

zmluvy sám spôsobil. Je zrejmé, že žalobcom tvrdená zmluva nielenže nie je neexistentná v dôsledku jej
nezverejnenia, ale zároveň neprichádza do úvahy ani vyslovenie jej neplatnosti v tomto konaní. Zmluva
o poskytovaní služieb uzavretá medzi stranami sporu v ústnej forme by mohla byť podľa odvolateľapotenciálne iba relatívne neplatná, pričom však jej neplatnosti sa žalovaný nemôže v tomto konaní vôbec
dovolávať.
15. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu skutkovému zisteniu,

že žalobca od počiatku vedel o neexistencii zmluvného podkladu pre poskytovanie služieb žalovanému,
že predmetné plnenie žalovanému vnútil a teda došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. f) CSP. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí pokiaľ ide o skúmanie otázky vzniku
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia konštatoval, že žalobca mal od počiatku subjektívnu
vedomosť o tom, že nebol daný žiaden právny dôvod na plnenie voči žalovanému. Svoj záver oprel

aj o obsah listu žalobcu zo dňa 12. novembra 2018 adresovaného žalovanému. S uvedenými závermi
súdu prvej inštancie sa odvolateľ nestotožnil, keďže podľa jeho názoru záver o existencii subjektívnej
vedomosti z vykonaných dôkazov nevyplýva. V tejto súvislosti poukázal na pasáže citovaného listu v
znení „Ako už bolo uvedené vyššie, naša spoločnosť je poskytovateľom služieb zimnej a letnej údržby
na území mesta SR Bratislavy od roku 2010. Pravdepodobne z tohto dôvodu bola na naša spoločnosť
hlavným mestom SR Bratislavou požiadaná o poskytovanie služieb zimnej údržby aj po 01. novembri

2018. ....Prechodné obdobie sme zároveň využili na vypracovanie právnej analýzy vzniknutého stavu,
bez ktorej nebolo možné zaujať jednoznačné stanovisko k stavu vzniknutému po uplynutí mesiaca
október 2018.“ Z uvedených citácií podľa žalobcu jasne vyplýva, že predmetné služby poskytoval
žalovanémuzdôvodu,žeboloichposkytovanie zostranyžalovanéhopožiadaný.Zároveňztýchtočastí
taktiež vyplýva, že žalobca v priebehu mesiaca november 2018 právne analyzoval vzniknutú situáciu,

pričom až v dôsledku zanalyzovania vzniknutého stavu dospel k záveru, že ďalšie poskytovanie služieb
žalovanému je potrebné upraviť vo forme písomnej zmluvy so žalovaným. Uvedené podľa žalobcu bez
akýchkoľvek pochybností preukazuje, že žalobca pri poskytovaní služieb postupoval v domnení, že plní
platne uzavretú ústnu dohodu so žalovaným. Súd prvej inštancie predmetný listinný dôkaz nevyhodnotil
ako celok, avšak účelovo vybral iba tie pasáže, ktoré sa mu hodili do argumentácie založenej na

závere o nedôvodnosti žaloby. Podľa žalobcu boli veľmi dôležité aj relevantné časové súvislosti, a
teda , že predmetný list bol žalovanému doručený dňa 12. novembra 2018 a zo súpisov vykonaných
prác potvrdzovaných žalovaným jasne vyplýva, že predmetné služby boli žalovanému poskytované
aj v období nasledujúcom po doručení listu žalovanému. V predmetnom liste žalobca jasne poukázal
na to, že služby poskytuje žalovanému ako priamy dodávateľ, a to na základe výslovnej požiadavky

žalovaného. Skutočnosť, že žalovaný aj po obdržaní listu predmetné služby od žalobcu naďalej prijímal,
je podľa žalobcu jasným dôkazom toho, že žalovaný bol o poskytovaní služieb zo strany žalobcu
plne uzrozumený a tieto dobrovoľne prijímal. Ďalej odvolateľ zdôraznil, že pri hodnotení vykonaných
dôkazov je potrebné alebo bolo potrebné vychádzať z bežného chodu vecí, a teda, že žalovaný by bol
najneskôr po obdržaní predmetného listu dňa 12. novembra 2018 jasne zasiahol voči tomuto údajne

svojvoľnému konaniu žalobcu, ďalšie služby by už od žalobcu neprijímal a nebol by potvrdzoval súpisy
vykonaných prác. Je preto nemysliteľné, aby sa žalovaný domnieval o poskytovaní služieb zo strany
obchodnej spoločnosti A.R.K. technické služby s.r.o. v situácii, keď si bol plne vedomý ukončenia
zmluvy 01/2010 (čo sám deklaroval vo svojich mediálnych výstupoch) Zo strany obchodnej spoločnosti
A.R.K. technické služby s.r.o. neboli nikdy akceptované žalovaným vystavené objednávky, naopak, o

poskytovaní služieb žalovaný rokoval so žalobcom a žalobca žalovanému aj opakovane potvrdil, že
je priamym poskytovateľ predmetných služieb. Žalobca na záver odôvodňovania tohto odvolacieho
dôvodu uviedol, že neexistoval žiaden dôvod vedúci k tomu, aby sa žalovaný domnieval, že predmetné
služby mu boli v rozhodnom čase poskytované zo strany iného subjektu, keďže zmluva 01/ 2010 s
obchodnou spoločnosťou A.R.K. technické služby s.r.o. už bola v tom čase ukončená a žalovaný v

konaní nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce, že sa so spoločnosťou A.R.K. technické služby s.r.o.
dohodol na poskytovaní služieb aj v období po ukončení ich zmluvného vzťahu. Uvedené ukončenie
zmluvného vzťahu potvrdila aj samotná obchodná spoločnosť A.R.K. technické služby s.r.o..
16. Žalobca v odvolaní v súlade s ustanovením § 365 ods. 1 písm. c) CSP namietal aj tie skutočnosti,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu skutkovému zisteniu,

že žalovaný nevedel o poskytovaní predmetných služieb zo strany žalobcu a že žalobca úmyselne
uviedol žalovaného do omylu, keďže mal žalovaný za to, že služby boli poskytované zo strany
obchodnej spoločnosti A.R.K. technické služby s.r.o.. K odôvodneniu tohto odvolacieho dôvodu uviedol,
že žalovaný si bol plne vedomý tej skutočnosti, že zmluva 01/2010 už bola ukončená, a teda, že
na jej podklade sa poskytovanie služieb nemohlo v novembri 2018 realizovať. Ohľadom žalovaným

vystavených objednávok, podľa žalobcu nebolo podstatné kedy obchodná spoločnosť A.R.K. technické
služby s.r.o. oznámila žalovanému, že tieto objednávky neakceptovala, kľúčové bolo to, že žalovanému
nebola zo strany tejto obchodnej spoločnosti nikdy doručená akceptácia predmetných objednávok,
a preto sa žalovaný nemohol dôvodne domnievať že na podklade vystavených objednávok došlo kuzavretiu zmluvy medzi ním a menovanou obchodnou spoločnosťou (predpokladom uzavretia zmluvy
je riadna ponuka ako aj jej akceptácia). Žalobca ďalej poukázal na tú skutočnosť, že najneskôr na
základe jeho listu zo dňa 12.11.2018 nemohol mať žalovaný žiadne pochybnosti o tom, kto bol priamo

poskytovateľom služieb v novembri 2018. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalovaný sa mohol
dôvodnedomnievaťoposkytovaníslužiebzostranyobchodnejspoločnostiA.R.K.technickéslužbys.r.o.
v novembri 2018, že nemá vedomosť, že tieto služby mu boli poskytované zo strany žalobcu ako aj to,
že žalobca ho úmyselne uviedol do omylu v otázke skutočného poskytovateľa služieb.

17. Žalobca za účelom preukázania uzavretia ústnej zmluvy medzi stranami sporu a samotného
priebehu poskytovania služieb žalovanému navrhol vykonanie celého radu dôkazov. Súd prvej inštancie
nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a preto došlo k
naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Žalobca naďalej zotrváva na svojej
argumentácii, že sudca sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keďže žalobcom tvrdenú zmluvu
posúdil ako neuzavretú s ohľadom na jej nezverejnenie podľa zákona o slobode informácií. Z tohto

dôvodu bolo plne dôvodné vypočuť žalobcom navrhnutú svedkyňu I.. V. L.I.. Výsluch tejto svedkyne
žalobca navrhol aj za účelom preukázania skutočností týkajúcich sa samotného poskytovania služieb
žalovanému. Svedkyňa mala vypovedať okrem iného o skutočnostiach týkajúcich sa oslovenia žalobcu
zo strany žalovaného na poskytovanie služieb v rozhodnom období, vznášania jednotlivých požiadaviek
žalovaného na poskytovanie služieb zo strany žalobcu, prevzatia prác žalovaným a potvrdzovania

súpisov prác pre žalobcu. Navrhovaným dokazovaním by bol žalobca býval preukázal, že závery súdu
prvej inštancie sú chybné pokiaľ ide o nepriznanie aspoň nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Rovnako tak bolo nevyhnutné v konaní vypočuť ako svedka M. F.É., ktorý ako štatutár obchodnej
spoločnosti A. I. I. technické služby s.r.o. bol prítomný pri rokovaniach medzi stranami sporu. Súd prvej
inštancie nepostupoval procesne správne, keď nevykonal žalobcom predložené listinné dôkazy tvoriace

prílohu podania žalobcu zo dňa 13.04.2024 z dôvodu uplatnenia sudcovskej koncentrácie konania.
Predovšetkým ide o listinu - rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie č. 14165 - 6000/2018 - OD /4
zo dňa 22.03.2019 a listiny označené ako tlačová správa - M. nepredĺžil súčasný kontrakt na údržbu
ciest, chce mestský podnik. Tieto listiny žalobca nemal k dispozícii v skoršom období a predložil ich súdu
bez zbytočného odkladu po tom čo ich získal, respektíve náhodou objavil pri prehľadávaní rôznych web

stránok. Uvedené listiny boli kľúčové vo vzťahu k preukázaniu, že ukončenie zmluvy 01/2010 v októbri
2018 výslovne potvrdil aj vtedajší primátor I. M. v medializovanom vyhlásení zo dňa 12.10.2018. Súd
prvej inštancie nevykonal ani žalobcom predložené odborné vyjadrenie č. KO - 14/2023 k obvyklosti
výškyodplatyzaobdobnéslužbyvypracovanéznaleckouorganizáciouAppraisalservicess.r.o.týkajúcej
sa výšky bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného.

18. K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu (napádané rozhodnutie je nepreskúmateľné pre zmätočnosť,
vnútornú rozpornosť, arbitrárnosť a nedostatok dôvodov) žalobca uviedol, že v priebehu konania
opakovane uvádzal podstatné okolnosti týkajúce sa uzavretia ústnej zmluvy medzi stranami sporu a
predovšetkým to, že predmetná ústna zmluva bola medzi stranami sporu uzavretá ešte pred prvým
poskytnutím služieb zo strany žalobcu, pričom strany sporu si v rámci rokovania dojednali, že žalobca

v období aj po skončení platnosti zmluvy 01/2010 poskytne žalovanému služby. Požiadavka súdu
prvej inštancie, aby žalobca uviedol presný dátum uzavretia ústnej zmluvy je podľa žalobcu zjavne
neprimeraná. Žalobca vymedzil približné obdobie, v ktorom došlo k uzavretiu ústnej zmluvy medzi
stranami sporu. Neprimeraná je tiež požiadavka súdu, aby žalobca uviedol, aký bol dojednaný rozsah
prác za konkrétne dni. Takto podrobne totiž nebol vymedzený predmet plnenia ani v zmluve 01/2010.

Ďalšie okolnosti týkajúce sa uzavretia predmetnej ústnej zmluvy, (napríklad okolností nadviazaní priamej
spolupráce medzi stranami sporu) chcel žalobca preukázať výsluchom ním navrhnutých svedkov, čo
mu však v konaní nebolo umožnené. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie aplikoval rovnaké
právne normy inak na vzťah medzi stranami sporu a inak na vzťah medzi žalovaným a obchodnou
spoločnosťou A. R. K. technické služby s.r.o.. Vo vzťahu medzi stranami sporu dospel k záveru, že

žalobcom tvrdená ústna zmluva v dôsledku jej nezverejnenia nikdy nenadobudla účinnosť a považuje sa
za neexistentnú, vo vzťahu medzi žalovaným a obchodnou spoločnosťou A. R. K. technické služby s.r.o.
zrazu tvrdí, že žalovaný sa mohol dôvodne domnievať o poskytovaní služieb zo strany tejto obchodnej
spoločnosti aj po ukončení zmluvy 01/2010 a to napriek tomu, že nielenže nedošlo k zverejneniu
objednávok vystavených žalovaným ale predmetné objednávky dokonca neboli zo strany obchodnej

spoločnosti A.R.K. technické služby s.r.o. vôbec akceptované. Súd prvej inštancie dôkazy znejúce
v prospech uzavretia ústnej zmluvy, poskytovania služieb zo strany žalobcu a existencie vedomosti
žalovaného o poskytovaní služieb žalobcom celkom zrejme ignoroval a namiesto toho pri ustaľovaní
skutkového stavu zohľadnil výlučne skutočnosti zdanlivo znejúce v neprospech žalobcu, pričom zároveňhrubo porušil pravidlá logického myslenia pri vyvodzovaní skutkových zistení. Z vykonaných dôkazov
žalobca ďalej nesúhlasil s posúdením listov zo dňa 29. novembra 2018 a z 11. januára 2019 tak ako
to učinil súd prvej inštancie. Predmetné listinné dôkazy objektívne nie sú spôsobilé vyvrátiť tvrdenie

žalobcu, že medzi stranami sporu došlo k ústnemu dojednaniu podmienok poskytovania služieb zo
strany žalobcu pre žalovaného, keďže ide o listiny vyhotovené až potom, čo už žalobca poskytoval
žalovanému predmetné služby. Predmetné listiny sú len dôkazom tej skutočnosti, že žalovaný sa po
tom, čo prijal služby poskytnuté žalobcom, snažil zbaviť svojich finančných záväzkov voči žalobcovi.
Vyjadrenia žalovaného prezentované ex post, po ukončení poskytovania služieb zo strany žalobcu, v

žiadnom prípade nemôžu byť dôkazom tej skutočnosti, že v čase poskytovania služieb zo strany žalobcu
neexistovala medzi stranami sporu ústna dohoda o poskytovaní predmetných služieb.
19. V závere odvolania žalobca vyslovil domnienku, že súd prvej inštancie rozhodoval voči žalobcovi
predpojato a že záveru o nedôvodnosti žaloby prispôsobil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.
Poukázal najmä na konštatovanie súdu prvej inštancie ohľadne možného posúdenia žalovaného
nároku ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom v tejto súvislosti súd prvej inštancie

nesprávne konštatoval, že návrhom žalobcu zo dňa 6.3.2020 došlo ku kvalitatívnej zmene žaloby. Súd
prvej inštancie sa v tejto súvislosti odvolával na právny názor Najvyššieho súdu SR, že za kvalitatívnu
zmenu žaloby sa má považovať aj iná právna kvalifikácia žalobou uplatneného nároku prednesená
v konaní, ktorý má údajne vyplývať z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.04.2022 sp.zn.
2Obdo/4/2021 a zo dňa 22.03.2023 sp. zn. 5 Obdo 5/2022 . Podľa vyjadrenia žalobcu pritom z

predmetných uznesení najvyššieho súdu ani z iných žalobcovi známych rozhodnutí najvyšších súdnych
inštanciísúdomprvejinštancieprezentovanýprávnynázornevyplýva,naopakzpredmetnýchrozhodnutí
jasne vyplýva rovnaký záver, k akému je nutné dospieť už jazykovým výkladom podľa § 140 ods. 2 CSP,
t.j. že zmenou žaloby v zmysle § 140 ods. 2 CSP ja taká podstatná zmena alebo doplnenie žaloby,
ktorá sa týka rozhodujúcich skutkových tvrdení, nie právneho posúdenia veci. Podľa žalobcu je iba ťažko

predstaviteľné, že by vôbec mohlo existovať také rozhodnutie najvyšších súdnych inštancií, v ktorom
by bola zmena právnej kvalifikácie posúdená ako zmena žaloby. V civilnom sporovom konaní platí totiž
zásada Iura novit curia, teda súd pozná právo.
20. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby tento zmenil
napadnuté rozhodnutie tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, prípadne, aby napadnuté rozhodnutie

zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalší konanie a nové rozhodnutie.
21. V písomnom podaní, ktorým sa žalovaný vyjadril k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie
neexistenciu zmluvy medzi žalobcom a žalovaným skutkovo správne ustálil. Podľa jeho názoru takýto
záver jednoznačne vyplýva z dôkazu predloženého žalobcom, a to z jeho listu zo dňa 12. novembra
2018, v ktorom uviedol, že si je vedomý, že z jeho strany dochádza k poskytovaniu služieb po 01.

novembri 2018 bez existencie právneho rámca a že je v jeho primárnom záujme vyriešenie spolupráce
so žalovaným do budúcna na základe právne akceptovateľného titulu. Neskoršie účelové tvrdenia
žalobcu o existencii ústnej zmluvy teda priamo odporujú tomuto dôkazu. Podľa názoru žalovaného súd
prvej inštancie postupoval správne, keď k tejto skutkovej otázke nepokračoval v ďalšom dokazovaní
žalobcom navrhnutých svedkov a to nie iba z dôvodu zásady hospodárnosti, ale hlavne preto, že takíto

svedkovia žalobcu ani neboli spôsobilí preukázať uzavretie ústnej zmluvy. Ďalej podľa žalovaného súd
prvej inštancie postupoval správne, keď nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz - tlačová správa, keďže
obsahtohtodôkazunemáakopreukázaťuzavretieústnejzmluvysožalobcomaaniinétvrdeniažalobcu,
od preukázania, ktorých by závisel jeho úspech v spore. Tento dôkaz nemohol preukázať, napríklad
obsah ústnej zmluvy alebo preukázať či vôbec žalobca poskytoval služby v prospech žalovaného.

Správnebolosúdomprvejinštancieodôvodnené,ževkonanínebolopreukázané,žežalobcaposkytoval
žalovanému služby, pričom tieto skutočnosti nevyplývali z denných hlásení doručovaný žalovanému.
Rovnako tak nebolo v konaní potrebné vykonať dôkaz odborného vyjadrenia znalca- organizáciou,
ktorým chcel žalobca preukázať hodnoty bezdôvodného obohatenia. Keďže podľa názoru žalovaného
žalobca vedel o neexistencii zmluvy, nebol nikdy dobromyseľný. Z tohto dôvodu mu preto nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému nepatril, nakoľko žalovaný sa dôvodne domnieval,
že mu služby poskytovala obchodná spoločnosť A. R. K. technické služby s.r.o.. Naviac, išlo o procesný
úkon žalobcu, ktorý neuplatnil včas. Pre úplnosť žalovaný ešte dodal, že z predložených dôkazov by bolo
možné ustáliť či žalobca poskytoval služby ako subdodávateľ obchodnej spoločnosti A. R. K. technické
služby s.r.o. alebo dokonca, že žalobca poskytoval služby tejto obchodnej spoločnosti ako svojmu

odberateľovi. V prípade takýchto skutočností, by samotný žalobca nebol ani len aktívne legitimovaný
na podanie predmetnej žaloby. Žalovaný ďalej v svojom vyjadrení uviedol, že súd prvej inštancie vec
správne právne posúdil bez ohľadu na interpretáciu aplikácii § 47a Občianskeho zákonníka v spojitosti
s § 5a zákona o slobode informácií. Podľa jeho názoru z vykonaných dôkazov je zrejmé, že zmluva akotaká nevznikla, preto nie je právne ďalej významné sústrediť sa na ich formu a následne posudzovať,
či podlieha alebo nepodlieha príslušnému zverejneniu. Vecná správnosť rozhodnutia podľa žalovaného
stačí aj bez posúdenia tejto otázky. Žalovaný skonštatoval, že nie je možné rozhodnutie súdu prvej

inštancie považovať za nepreskúmateľné z dôvodov uvedených žalobcom v svojom odvolaní keďže
chýbali akékoľvek uveriteľné prepojenia medzi argumentáciou a výtkami žalobcu, ktoré boli adresované
súdu prvej inštancie. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol odvolaciemu súdu, aby po vykonanom
odvolacom prieskume odvolania žalobcu rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

22. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a
§ 380 CSP, a to bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je
dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.
23. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred
odvolacím súdom.
24. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia
nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

25. Súd prvej inštancie sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci v súvislosti s výkladom
ustanovenia § 47a Občianskeho zákonníka v spojení s § 5a z. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k
informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (vyššie v texte rozhodnutia ako „zákon o slobode
informácií „ ), ktoré v rozhodovanej veci interpretoval tak, že zmluva uzatvorená ústnou formou povinnou

osobou,obsahujúcainformáciu,ktorásazískalazaverejnéprostriedky,podliehapovinnémuzverejneniu
zmysle citovaného § 47a Občianskeho zákonníka a jej nezverejnenie v zákonom stanovenej lehote
má za následok, že k uzatvoreniu zmluvy nedošlo, teda zákon prezumuje neexistenciu zmluvy de iure.
Takýto výklad citovaných zákonných ustanovení vykonaný súdom prvej inštancie nie je správny.
2 Pojem povinne zverejňovaných zmlúv vymedzuje ustanovenie § 5a ods. 1 zákona o slobode

informácií, podľa ktorého je povinne zverejňovaná zmluva písomná zmluva, ktorú uzaviera povinná
osoba, a ktorá obsahuje informáciu, ktorá sa získala za verejné prostriedky alebo sa týka používania
verejných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, s majetkom obce, majetkom vyššieho územného
celkualebomajetkomprávnickýchosôbzriadenýchzákonomalebonazákladezákonaalebonakladania
s finančnými prostriedkami Európskej únie.

26. Výkladom citovaného zákonného ustanovenia nie je možné dospieť k inému záveru ako len k tomu,
že základným znakom povinne zverejňovanej zmluvy je jej forma a to písomná forma. Inými slovami
znak formy zmluvy vyčleňuje spod legálnej definície povinne zverejňovanej zmluvy také zmluvy, ktoré
majú inú ako písomnú formu. Pokiaľ sa prvoinštančný súd dovoláva výkladu § 5a ods. 1 zákona o
slobode informácií v súlade s účelom a zmyslom citovaného ustanovenia, aby cez takýto výklad podradil

ústnou formou uzatvorené zmluvy do okruhu povinne zverejňovaných zmlúv, úplne opomína, že toto
právo a povinnosť všeobecných súdov vyplývajúce z čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky sa nedá
použiť vtedy, keď jednoznačné znenie normatívneho textu vylučuje jeho interpretáciu iným spôsobom.
Ústavne konformný výklad právnej normy nemôže siahať tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so
znením, respektíve so zmyslom vykladaného normatívneho textu tak, ako to urobil súd prvej inštancie

súvislosti s výkladom § 5a ods. 1 citovaného zákona. V takomto prípade by totiž už nešlo o výklad,
ale faktickú novelizáciu právnej normy a odlišné ponímanie normatívneho textu je potom potrebné
považovať za prejav arbitrárnosti (II. ÚS 244/09, I. ÚS 212/06, I. ÚS 338/06). Prvoinštančný súd úplne
opomenul aplikovať osobitné verejno právne predpisy týkajúce sa nakladania s verejnými prostriedkami
a majetkom, ukladajúce obligatórnu písomnú formu právneho úkonu a namiesto toho sa uchýlil k takému

výkladu právnej normy, ktorý je v rozpore s jej znením. V rozhodovanej veci ide predovšetkým o z.č.
138/1991 Zb. o majetku obcí a jeho ustanovenie § 6 a nasledujúce.
27. Prvoinštančný súd aplikujúc právnu úpravu § 451 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že na
strane žalovaného neprišlo k bezdôvodnému obohateniu, pretože poskytnuté plnenie zimnej a letnej
údržby a odvozu a likvidácie odpadu bolo žalovanému jednostranne nanútené a to s prihliadnutím na

vedomosť žalobcu o neexistencii zmluvného vzťahu so žalovaným. Tento záver súdu prvej inštancie
je však podľa odvolacieho súdu v priamom logickom rozpore s vykonanými dôkazmi, respektíve so
skutkovými zisteniami, vyplývajúcimi z nesporných tvrdení strán sporu. Na strane žalovaného nemôže
ísť o jemu nanútené plnenie alebo plnenie, ktoré si neprial, respektíve nevyžiadané plnenie tak, akovýkony žalobcu v súvislosti s údržbou komunikácií a v súvislosti s nakladaním odpadom, realizovanými
pre žalovaného, označil súd prvej inštancie. Je nesporné, že žalovaný si tieto výkony objednal, čo
vyplýva zo skutkových tvrdení žalovaného poskytnutých v rámci jeho procesnej obrany, keď sám

žalovaný tvrdil objednanie si výkonov objednávkami č. OTS 1803365 až č. OTS1803368 a svoje tvrdenie
aj preukazoval. O rozsahu a druhu poskytnutých plnení bol žalovaný priebežne žalobcom informovaný
dennými hláseniami notifikovaný žalovanému v priebehu celého mesiaca november roku 2018 a
nakoniec žalovaný žalobcom poskytované plnenia podpisom súpisu vykonaných prác aj potvrdzoval.
Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že záver súdu prvej inštancie o plnení, ktoré si žalovaný

nevyžiadal, nemá oporu v ním vykonanom dokazovaní a nesporných tvrdeniach strán sporu, ktoré súd
prevzal.
28. Predpokladom vzniku právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia je získanie majetkovej hodnoty
jedným subjektom na úkor iného subjektu, v ktorého majetkových pomeroch sa táto zmena prejavila
negatívne. Inštitút bezdôvodného obohatenia smeruje k odčerpaniu prostriedkov od osoby, ktorá ich
získala niektorou zo skutkových podstát uvedených v § 451 a § 454 Občianskeho zákonníka. Je

nepochybné, že služby poskytnuté bez uzatvorenia riadnej zmluvy, ktoré osoba prijala, predstavujú pre
túto osobu bezdôvodné obohatenie. O obohatení možno totiž hovoriť vtedy, ak ten komu bolo plnené,
získal takýmto plnením majetkovú hodnotu, teda v jeho majetku prišlo buď k zvýšeniu aktív alebo k
zníženiu pasív alebo sa jeho majetkový stav nezmenšil, hoci by sa za bežných okolností zmenšiť mal. K
bezdôvodné mu obohateniu dochádza v okamihu, keď obohatený prijal plnenie, hoci na to nebol žiaden

právny dôvod.
29. Žalovaný prijal od žalobcu plnenie spočívajúce v údržbe komunikácií a v nakladaní s odpadom
(podpísané súpisy vykonaných prác), za plnenia neposkytol žalobcovi ani inému subjektu žiadnu
protihodnotu, hoci pri obvyklom chode udalosti by musel za poskytnuté služby žalovaný zaplatiť
dohodnutú odplatu, ktorá skutočnosť je zrejmá zo zmluvy č. 01/2010 uzatvorenej medzi žalovaným a

obchodnou spoločnosťou A . R. K. technické služby, s.r.o... Podľa tejto zmluvy až do konca októbra
2010 za rovnaké plnenia žalovaný uhrádzal dohodnutú odplatu. Z uvedeného vyplýva, že na strane
žalovaného, potom čo prijal od žalobcu plnenie spočívajúce v údržbe komunikácií a nakladania s
odpadom sa jeho majetkový stav nezmenšil, hoci za bežných okolností sa zmenšiť práve o odplatu za
prijaté plnenia, mal.

30. Predpokladomvylúčenianárokunavrátenietoho,čoobohatenýzískal,jevedomosťtoho,naktorého
úkor k obohateniu malo dôjsť (oprávneného) o tom, že povinnosť plniť nemá, teda vedomé poskytnutie
určitých majetkových hodnôt bez právneho dôvodu, keď oprávnený nemá žiadne pochybnosti o tom, že
nie je povinný plniť. Podmienky vedomého plnenia bez právneho dôvodu sa vylučujú s prítomnosťou
omylu, teda nesprávneho presvedčenia oprávneného, že si plnil svoj záväzok. Aby bolo možné vylúčiť

inštitútbezdôvodnéhoobohateniamusíísťovedomosťpreukázanúanielenprezumovanú.Nepostačuje,
že oprávnený mal alebo mohol vedieť, že plní bez právneho dôvodu a tiež je úplne irelevantné či si omyl
o existencii právneho dôvodu k plneniu zavinil sám. Pre uplatnenie liberačného dôvodu z povinnosti
vydať bezdôvodné obohatenie musí byť naisto preukázané, že ten, na úkor, ktorého malo k obohateniu
dôjsť, nemal žiadne pochybnosti o tom, že ho k plneniu nič nezaväzuje. Po preukázaní uvedených

liberačných dôvodov je potom možné poskytnuté plnenie posúdiť, prípadne ako zastreté darovanie, keď
neexistuje podklad pre aplikáciu ustanovení o bezdôvodnom obohatení.
V otázke rozloženia dôkazného bremena strán v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia platí, že
žalobcu tvrdiac poskytnutie plnení, o ktorých hodnotu sa mal žalovaný obohatiť, zaťažuje bremeno
preukázania tohto tvrdenia a na žalovanom je naopak, aby tvrdil a preukázal existenciu právneho

dôvodu, na základe, ktorého nie je povinný, vydať hodnotu prijatého plnenia, teda aby tvrdil a preukázal
liberačný dôvod i zo svojej povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie.
31. Žalovaný neuniesol bremeno tvrdenia dôvodov, ktoré by ho oprávňovali ponechať si plnenie
poskytnuté žalobcom bez povinnosti vydať to o čo sa ho obohatil. Nepostačuje poskytnúť len tvrdenie
o neexistencii zmluvného základu žalobcom poskytnutého plnenia a to ani vtedy, ak sa v konaní

existencia zmluvného základu nepreukáže. Absencia zmluvného základu poskytnutého plnenia totiž
zakladábezdôvodnéobohatenieapovinnosťobohatenéhoobohatenievydaťanemôžebyťsamaosebe
liberačným dôvodom z tejto povinnosti. Žalovaný, ktorý prevzal poskytnuté plnenie, sa obohatil a ak si
uplatňoval výluku z povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie, bol povinný tvrdiť a následne preukázať
liberačný dôvody, teda dôvody oprávňujúce ho ponechať si prijaté plnenie poskytnuté bez právneho

dôvodu, teda bez povinnosti vydať to o čo sa obohatil. Žalovaný bremeno tvrdenia v uvedenom smere
neuniesol .
32. Ak prvoinštančný súd za dôvod, pre ktorý nie je žalovaný povinný vydať to, o čo sa prijatím
poskytnutých plnení obohatil, považoval absenciu zmluvného základu plnenia, potom neprimeraneextenzívne vyložil ustanovenie § 451 a nasledujúce Občianskeho zákonníka, upravujúce inštitút
bezdôvodného obohatenia .
33. Aj dôsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, ktorý právnu normu

nesprávne vyložil a na daný skutkový stav nesprávne aplikoval, nevykonal súd žalobcom navrhnuté
dôkazy, medzi inými aj výsluchy navrhnutých svedkov. Odvolací súd dospel k záveru, že k správnemu
rozhodnutiu vo veci je potrebné, aby súd prvej inštancie obstaral podstatné a významné skutkové
zistenia a to aj vykonaním navrhnutého dokazovania a tieto spolu so skutkovými zisteniami, ktoré urobil
skôr, ale pre nesprávny právny názor, svoje rozhodnutie na nich nezaložil, posúdil a na základe nich

dospel ku skutkovým záverom a tieto opätovne právne posúdil.
34. V ustanovení § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka je vyjadrená jedna zo zásad občianskeho
práva, podľa ktorej sa nikto nemá bezdôvodne obohacovať na úkor iného a skutočnosť bezdôvodného
obohatenia je chápaná ako dôvod vzniku záväzkového právneho vzťahu, z ktorého vzniká tomu kto sa
obohatil, povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil a právo toho, na úkor, ktorého k obohateniu
prišlo, požadovať vydanie toho, o čo sa povinný obohatil. Zákonnými podmienkami bezdôvodného

obohateniasúokremzískaniabezdôvodnéhoobohatenianastraneobohateného,protiprávnosťzískania
bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu(postihnutého) a príčinná
súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou
inej určitej osoby.
35. Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, ktorej

dôsledkom je povinnosť vydať všetko, čo bolo získané plnením pri absencii právneho titulu. O prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu sa jedná v prípade, že právny dôvod prijatia plnenia od počiatku
chýbal. Bezdôvodným obohatením je aj plnenie prijaté na základe neplatného právneho úkonu. Na
rozdiel od prípadu, keď právny dôvod na plnenie vôbec neexistoval, o prípad plnenia z neplatného
právneho úkonu ide vtedy, ak právny úkon zakladajúci právo na plnenie síce existoval, ale je neplatný.

36. Vecná legitimácia (aktívna alebo pasívna) vyplýva z hmotného práva a je determinovaná práve
ustanovením § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Je notorietou, keďže predpokladom vzniku vzťahu z
bezdôvodného obohatenia je získanie majetkovej hodnoty jedným subjektom na úkor iného subjektu, v
kohomajetkovýchpomerochsatátozmenaprejavilanegatívne.Preto jeaktívnelegitimovanýsubjektom
na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia ten, na úkor, ktorého bolo bezdôvodné

obohatenie získané, teda subjekt, v ktorého majetkovej sfére maslo dôjsť o k zmenšeniu majetkových
hodnôt. Pasívne vecne legitimovaný je ten, ktorého majetok sa na úkor druhého neoprávnene zväčšil
alebo u koho neprišlo k zmenšeniu majetku napriek tomu, že v súlade s právom k nemu malo dôjsť .
Je tomu tak preto, lebo predpokladom vzniku povinnosti vydať získané bezdôvodné obohatenie nie je
protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia (presun

majetkových hodnôt), ku ktorému prišlo spôsobom, ktorý právny poriadok predpokladá.
37. Súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie bude povinný vykonať
navrhnuté dokazovanie v rozsahu potrebnom na to, aby si súd obstaral dostatočné penzum relevantných
informácií, na základe hodnotenia ktorých posúdi, či medzi žalovaným a žalobcom alebo spoločnosťou
A. R. K. technické služby, s.r.o. bola uzatvorená zmluva, predmetom, ktorej záväzok bol poskytovať

žalovanému služby údržby komunikácií a nakladania s odpadom v rozhodnom období novembra roku
2018. Uvedené znamená, že súd prvej inštancie je povinný posúdiť či medzi niektorými z uvedených
subjektov prišlo ku zhodnému prejavu vôle, respektíve ku konsenzu týkajúceho sa poskytnutia služieb
údržby komunikácií a nakladania s odpadom a zistiť obsah zhodného prejavu vôle zúčastnených
subjektov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na objednávky žalovaného, ktoré predstavujú

adresný prejav vôle žalovaného smerujúci k uzatvoreniu zmluvy, ale tiež na žalobcom nesporne
poskytnuté plnenia, ktoré žalovaný prevzal. Odvolací súd zdôrazňuje, že prejav vôle môže byť výslovný
(písomný alebo ústny) alebo konkludentný (urobený konaním alebo opomenutím konať). V prípade, ak
súd prvej inštancie dospeje k záveru o vzniku zmluvy, súčasne posúdi jej platnosť a to aj s ohľadom na
povahu subjektov, ktoré zmluvu uzatvorili a predmet zmluvy, najmä aplikuje na takýto záväzkový právny

vzťah vyššie špecifikované zákonné ustanovenia verejného práva upravujúce nakladanie s majetkom
obce. V prípade, ak dospeje súd prvej inštancie k záveru o neplatnosti zmluvy a tiež v prípade, ak súd
prvej inštancie dospeje k záveru, že medzi žiadnym zo zúčastnených subjektov neprišlo k zmluvnému
konsenzu, bude potrebné posúdiť žalobcom uplatnený nárok podľa zákonných ustanovení upravujúcich
bezdôvodné obohatenie a rozlišovať medzi nárokom na vydanie plnenia prijatého na základe neplatného

právneho úkonu a nárokom na vydanie plnenia prijatého na základe právneho dôvodu, ktorý od počiatku
neexistoval. V oboch prípadoch bude pasívne vecne legitimovaný na vydanie získaného majetkového
prospechu žalovaný, u ktorého v súvislosti s prijatým plnením neprišlo k zmenšeniu majetku, napriek
tomu, že podľa práva malo dôjsť. Pre správne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vo vzťahuku uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bude potrebné rozlíšiť medzi skutkovou
podstatou plnenia bez právneho dôvodu a skutkovou podstatou plnenia z neplatného právneho úkonu,
pretože dôsledkom plnenia z neplatnej zmluvy je povinnosť účastníkov zmluvy, vrátiť si navzájom všetko,

čo plnením zo zmluvy nadobudli, na rozdiel od vydania bezdôvodného obohatenia získaného plnením
bezprávnehodôvodu,keďaktívnelegitimovanýsubjektomkuplatneniuprávanavydaniebezdôvodného
obohateniajeten,nakohoúkorbolobezdôvodnéobohateniezískané,tedasubjekt,vktoréhomajetkovej
sfére došlo k zmenšeniu majetkových hodnôt .
38. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude svoje nové rozhodnutie vo veci náležite odôvodniť súladne

s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. V odôvodnení rozhodnutia sa súd prvej inštancie musí vysporiadať so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s
poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery súdu prvej inštancie môžu byť dostatočne
preskúmateľné len vtedy, ak tento súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný
a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich

interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. Z
odôvodnenia rozsudku musia presne, určite a zrozumiteľne vyplývať - v logickej nadväznosti a s
hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom - skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú záver o
skutkovom stave veci, po ktorom nasleduje jeho právne posúdenie z hľadiska súdom aplikovanej právnej
normy.

39. Civilný sporový poriadok určuje základné obsahové podmienky a kvalitatívne požiadavky na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Obsahom hodnotenia dôkazov je opísanie úvahy súdu o tom, ktorý
z vykonaných dôkazov považuje za hodnoverný a ktorý nie, ktoré zistenia si z celkového dokazovania
odporujú a ktoré sa vylučujú. Tiež je potrebné uviesť, ktoré dôkazy neboli vykonané a z akých
dôvodov. Nie je pritom prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným

záverom(pozrinapr.nálezI.ÚS114/2008).Správnosťaúplnosťodôvodneniarozsudkujepredpokladom
vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti
so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak súd pri odôvodňovaní
rozsudku nepostupuje spôsobom podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, dochádza nielen k nepreskúmateľnosti
rozsudku, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom.

Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa strane sporu odníma možnosť v odvolacom konaní riadne
brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujať stanovisko k argumentom
konajúceho súdu. Ide o nesprávny procesný postup súdu v takej miere, že dochádza k porušeniu práva
na spravodlivý súdny proces. Samotné súdne rozhodnutie má byť logickým a právnym vyústením celého
priebehu konania a hodnotenia všetkých vykonaných dôkazov, pri jeho vydaní musia byť zachované

formálne aj obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho
skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku daného rozhodnutia.
40. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny
prístup k súdu a tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť, keď právo na

spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecný súd po zistení skutkového stavu a po výklade
a použití adekvátnych právnych noriem rozhodne a jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Práve odôvodnenie súdneho rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny
(II.ÚS 383/06, I.ÚS 117/07).

41. V súlade s § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť
spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
42. Podľa čl. 15 základných princípov CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy

v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú
silu.

43.Preúplnosťodvolacísúduvádza,žestranysporuniesúpovinnéuplatnenýnárokprávnekvalifikovať,
keďže právna kvalifikácia sporu je vecou konajúceho súdu. Strany sporu sú však povinné uviesť

rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok právne kvalifikoval. Konajúci súd tak
skúma,čitvrdenéskutočnostimožnopodradiťpodhypotézuniektorejprávnejnormytak,abyzdispozície
tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť či tu žalobcom žalovaný právny vzťah
alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené.Ak strana sporu uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ňou tvrdený nárok alebo obranu
proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym
názorom strany a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom

zistený skutkový stav dopadajú (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisová značka
5Cdo/196/2009 z 22. septembra 2010 ).

44. So zreteľom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1
písm. b ) a c) CSP zrušil a podľa § 391 odsek 1 CSP vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd prvej

inštancie vec opätovne prejedná a v novom rozhodnutí o veci rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP aj o
náhrade trov odvolacieho konania.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta
druhá CSP).

Poučenie:

Toto uznesenie nie je možné napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podaniauvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusatotorozhodnutienapáda,zakých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428

CSP).