Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 20, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/118/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124215862
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7124215862.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu A. B. C., nar. X.XX.XXXX, bytom
D. XXX/XX, zast. Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., s.r.o., so sídlom Košice, Ku
Potoku 4, IČO: 54 725 542, proti žalovanej Slovenskej republike, v ktorej mene koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej
ujmy v peniazoch, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Košice č. k. 17C/27/2024 - 270
zo 4. apríla 2025

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania.

P r i z n á v a žalobcovi voči žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok
II.), žalobcovi priznal nárok voči žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 13.000 eur vrátane náhrady trov
konania, a to titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práva žalovanou podľa práva

Európskej únie Slovenskej republiky, konkrétne povoleného limitu pracovnej doby stanoveného v článku
6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „Smernica“ alebo „smernica 2003/88/ES“). Žalobca v
podstatnom tvrdil, že jeho týždenný pracovný čas ako príslušníka hasičského zboru Slovenskej republiky
sa skladá zo 16,5-hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5-hodinová pohotovosť (t.j.
24-hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“ týždenného pracovného času
pravidelne prekračuje 48 hodín. Takéto rozvrhnutie pracovných zmien podľa vnútroštátneho práva je

v rozpore s úpravou maximálneho pracovného času garantovaného článkom 6 písm. b/ Smernice, v
zmysle ktorého členské štáty majú povinnosť prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby v súlade s
potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas u každého pracovníka
vrátane nadčasov v období 7 dní neprekročil 48 hodín. Žalobca poukázal na zák. č. 315/2001 Z.z.
o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „zákon o HZZ“),
ktorým sa spravujú pomery hasičov, ktorý v Prílohe č. 4 k zákonu uvádza, že do jeho znenia bola
prebratá Smernica, no podľa názoru žalobcu v skutočnosti tomu tak nie je a služobná pohotovosť

nariaďovaná žalobcovi nie je súčasťou služobného času. V tomto smere sa zákon o HZZ, ako právna
úprava lex specialis, odlišuje od ustanovenia § 96 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení
neskorších predpisov (ďalej len „ZP“), ktorý zohľadňuje Smernicu a na ňu nadväzujúcu judikatúru
Súdneho dvora EÚ (ďalej len „SDEÚ“). V zmysle § 193 ZP sa však Zákonník práce na právnukvalifikáciu pohotovosti príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje. Žalobca má za
to, že nedostatkom zákona o HZZ je aj neprebratie ustanovenia článku 6 písm. b/ Smernice, ktorý
stanovuje maximálny týždenný pracovný čas, ako aj fakt, že zákon o HZZ nepovažuje služobnú

pohotovosť za súčasť týždenného pracovného času. Takáto úprava podľa názoru žalobcu nie je v súlade
s článkom 2 ako ani s článkom 6 písm. b/ Smernice, čo zakladá zodpovednosť Slovenskej republiky
a jej povinnosť náhrady škody takto postihnutým jednotlivcom v rámci a prostredníctvom súdnych
konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Žalobca bol toho názoru, že takouto právnou úpravou sa na území
Slovenskej republiky nezaručuje plná účinnosť úniového práva, čo je napokon v rozpore s článkom 4

KonsolidovanéhozneniaZmluvyoEurópskejúniizroku1992.Žalobcavžalobepoukázalnarozhodnutia
ESD vo veciach C - 437/05 J. Vorel, C - 397/01 Pfeiffer, C-14/04 Dellas, C-46/93 Brasserie du Pécheur,
C-524/04 Test Claimants, C-424/97, Haim. V otázke povahy spôsobenej ujmy žalobca uviedol, že sa
domáha náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 11 - 13 Občianskeho zákonníka, a to v dôsledku straty
času odpočinku výkonom prác nad zmieňovanou Smernicou určený limit, pričom i v tejto otázke našiel
žalobca argumentačnú oporu v rozhodovacej praxi ESD, predovšetkým však v jeho rozhodnutí C-429/09

z 25.11.2010 vo veci E. F. proti Stadt Halle. V tejto súvislosti, si preto žalobca uplatnil nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby, teda za obdobie od 16.8.2021
do 31.7.2024.

3. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie skutkovo vyšiel zo zistení zodpovedajúcich tvrdeniam

žalobcu o spôsobe rozvrhovania pracovného času jeho služobným úradom v rozhodnom čase a mal
preukázané tiež, že v každom mesiaci sledovaného obdobia (august 2021 až júl 2024) priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu presiahol 48 hodín. Súd mal tiež za preukázané, že žalobca, ktorý je
zamestnancom hasičského zboru v štátnej službe ako hasič nepochybne v tomto období odpracoval
týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm. b/

Smernice, pričom služobná pohotovosť u žalobcu nebola započítaná do fondu jeho pracovného času,
a preto sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov žalovanej ako dotknutého
členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia úniového práva.

4. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval § 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len

„CSP“), § 11, § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), čl. 7 ods. 2 druhej a tretej
vety Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 ods. 2 a 3, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 6 písm. b/, čl. 16 písm. b/, čl.
17 ods. 1, ods. 2 písm. b/ podpís. iii/, čl. 19 ods. 1, čl. 23 smernice 2003/88/ES, § 85 ods. 1 a 2, §
86 ods. 1 a 4, § 91 ods. 1 a 3, § 92 ods. 1, § 97 ods. 1, § 103 ods. 1 až 5 a § 122 ods. 1 až 3
zákona o HZZ. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby,

čo do jej právneho základu, nestotožnil sa však s výškou žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujmy.
Súd posúdil námietku žalovanej o nedostatku jej vecnej pasívnej legitimácie za nedôvodnú, pretože
členský štát je v zmysle objektívnej zodpovednosti povinný poskytnúť náhradu za dôsledky spôsobenej
škody v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi zodpovednosť za škodu. Z uvedeného
je preto pasívne legitimovaným subjektom v tomto konaní Slovenská republika (rozsudok C - 429/09

G. Fuß z 25.11.2010), v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého
spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorého príslušníkom bol žalobca v rozhodnej dobe. K otázke
pôsobnosti Smernice na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru súd poukázal na rozsudok C
- 518/15 R. Matzaka z 21.2.2018 a uviedol, že uplatnenie Smernice aj na hasičov bolo niekoľkokrát
konštatované aj v niekoľkých ďalších rozhodnutiach ESD, kde o.i. bolo rozhodnuté, že článok 6 písm.

b/ Smernice bude mať priamy účinok, nakoľko jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu domáhať
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (napríklad rozsudok C - 429/09 G. Fuß z 25.11.2010, konkrétne
bod 63.). Súd dodal, že na činnosť žalobcu (zásahové služby verejnej hasičskej služby) sa nevzťahuje
výnimka, nakoľko boli jeho úlohy vykonávané za normálnych okolností. Súdny dvor konštatoval, že
na to, aby boli osobitné činnosti verejných služieb z pôsobnosti smernice 89/391/EHS vyňaté, musia

mať také vlastnosti, že ich samotná povaha úplne bráni plánovaniu pracovného času v súlade s
požiadavkami uloženými smernicou o pracovnom čase. Súdny dvor konštatoval, že činnosti hasičského
zboru vykonávané zásahovými silami v teréne a činnosti záchrannej služby prvej pomoci zraneným
alebo chorým možno vopred organizovať vrátane časového rozvrhu práce pracovníkov a predchádzania
rizikám, pokiaľ ide o bezpečnosť alebo zdravie. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by pandémia COVID-

u mala vplyv na rozvrhovanie služobných zmien žalobcu (vždy sa jednalo o 10 zmien v mesiaci a
každý tretí mesiac to bolo 11 zmien). Pri posúdení otázky, či na strane žalobcu došlo k porušeniu
práva Európskej únie štátom, a to v dôsledku nesprávnej implementácie Smernice, súd poukázal na
argumentáciu žalobcu, v zmysle ktorej zákon o HZZ nepovažuje za súčasť týždenného pracovného času(neaktívnu) služobnú pohotovosť hasičov, v dôsledku čoho dochádza k pravidelnému prekračovaniu
takto vymedzeného maximálneho týždenného pracovného času. Súd mal za nepochybné, že Smernica
2003/88 ES nebola správne transponovaná. Žalobca ako príslušník Hasičského záchranného zboru

Slovenskej republiky má uvedenou smernicou garantované právo na maximálny 48-hodinový pracovný
čas v zmysle článku 6 písm. b/ Smernice. Otázku podstatnú pre toto konanie, a to či do pracovného,
resp. služobného času žalobcu sa zarátava aj doba jeho služobnej (pracovnej) pohotovosti vyriešil v
prípade hasičov ESD vo svojom rozsudku C - 429/09 G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť
tvoriacasúčasťichtýždennéhopracovnéhočasuvspojenísďalším„riadnym“pracovnýmčasomnesmie

prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Ďalej v bode 35. sa konštatuje, že ESD už rozhodol, že
členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88 tak,
že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto
maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (rozsudky
Pfeiffer a i., bod 99, ako aj Fuß, bod 52). Súd ďalej uviedol, že sporná vec sa týká porušenia práva
Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do zákona č. 315/01 Z.z., pretože do

pracovného času hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej
časti (§ 12 ods. 6 v spojení s § 193 zákona č. 315/01 Z.z vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka práce
na služobné pomery hasičov). Vychádzajúc zo žalobcom reálne odpracovaných hodín v rozhodnom
období vrátane hodín jeho služobnej pohotovosti bolo súdu jednoznačne preukázané prekročenie
maximálneho priemerného 48 hod. týždenného pracovného času. Súd dodal, že s ohľadom na článok

16 Smernice 2003/88/ES, ktorý stanovuje, že do výpočtu priemeru sa doby ročnej dovolenky a dočasnej
práceneschopnosti nezapočítavajú alebo sú neutrálne. To znamená, že sa do výpočtu priemeru ako
voľno nemajú započítavať. Súd ďalej uviedol, že zákon o HZZ v znení platnom v rozhodnom období
neuvádzal pojem referenčné obdobie, ani z obsahu jeho ustanovení zreteľne nevyplývalo, že priemerný
týždenný pracovný čas (v stanovenom rozsahu) sa vyrátava za obdobie 6 mesiacov. Prvoinštančný súd

dospel k záveru, že sú v zmysle judikatúry splnené podmienky, za splnenia ktorých majú jednotlivci
právo na náhradu, t.j. že cieľom porušenej právnej normy Únie (čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES)
je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou
spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Doplnil, že porušenie práva
Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti,

z ktorej vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas
ktorýchjedotknutýpracovníkfyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmu„pracovnýčas“vzmysle
smernice 2003/88/ES, pričom žalobca v spornom období odpracoval nad limit stanovený v zmysle čl. 6
písm. b/ smernice 2003/88/ES. Takisto konštatoval aj splnenie tretej podmienky vzniku nároku žalobcu,
a to existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES a škodou, ktorá

vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný
pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný. Pokiaľ ide o samotný nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy v zmysle § 11 – 13 OZ, mal za to, že žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného
času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, bol ukrátený o čas odpočinku, ktorý by inak mohol tráviť
s rodinou, resp. budovaním iných vzťahov, regeneráciou. Došlo tak k zásahu do jeho práva na súkromný

a rodinný život, práva na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, do práva na primeranú dobu
odpočinku, nakoľko nemohol tento čas venovať relaxu, načerpaniu energie, udržaniu kondície, svojim
záľubám, rodine ani pomoci najbližším. Súdu bolo na základe vykonaného dokazovania preukázané,
že tento stav je nezvratný a že trval dlhodobo. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/
ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na ochranu osobnosti,

čím mu vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd takto považoval za primeranú
výšku nemajetkovej ujmy za posudzované obdobie sumu 2.500 eur berúc do úvahy súdmi priznanú
výšku nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch zásahu do práva na odpočinok, práva na rodinný
život, ktoré predstavujú ustálenú prax. Žalobca ale v konaní nepreukázal, že by sa tento zásah nejak
výrazne a konkrétne negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad

na jeho zdravotný stav, v prevyšujúcej časti súd žalobu preto ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie
o trovách konania súd odôvodnil s poukazom na § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku plným
procesným úspechom žalobcu v spore, napriek tomu, že mu priznal len časť uplatneného práva, keďže
výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
konaniavrozsahu100%stým,žeovýškenáhradyrozhodneponadobudnutíprávoplatnostirozhodnutia

vo veci samej samostatným uznesením.

5. Proti rozsudku v jeho vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania (I. a III.), podala žalovaná
v zákonnej lehote odvolanie, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/CSP a navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil a žalobu zamietol v celom
rozsahu a priznal jej nárok na plnú náhradu trov konania proti žalobcovi. V úvodnej časti odvolania
žalovanáuviedla,ženiejevtomtosporepasívnevecnelegitimovaná,pretožeprávnaúpravaslužobných

vzťahov príslušníkov Hasičského a záchranného zboru (teda aj žalobcu) spadá kompetenčne pod Úrad
vlády Slovenskej republiky. Žalovaná ďalej poukázala na to, že Smernica bola do právneho poriadku
Slovenskej republiky prevzatá správne, pretože zákon o HZZ v § 193 ods. 1 stanovuje delegovanú
pôsobnosť zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“), to platí i pre § 85
ods. 9 ZP, ktorý stanovuje, že priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas

nesmie prekročiť 48 hodín, z toho dôvodu bola Smernica v čl. 6 písm. b/ transponovaná správne,
preto nie je žaloba dôvodná. Ďalej žalovaná uviedla, že na predmetný spor sa vzťahuje § 86 ods.
1 zákona o HZZ o nerovnomernom rozvrhnutí služobného času, ktorý uvádza, že nerovnomerne
rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov, čo je v súlade s čl.
17 bod 3 Smernice. Z rozsudku preto nie je žalovanej zrejmé, v ktorých referenčných obdobiach
malo dôjsť k porušeniu práva žalobcu, súd prvého stupňa v konaní dokonca neustálil ani to, či ide o

jednomesačné referenčné obdobia, štvormesačné referenčné obdobia alebo šesťmesačné referenčné
obdobia, vzhľadom na uvedené je predmetný rozsudok nepreskúmateľný. Súd prvého stupňa vychádzal
z nesprávne zisteného skutkového stavu veci, pretože žalobca k svojmu pracovnému času prirátal
864h 16min času odpočinku. Tento postup žalobcu, ktorý si osvojil aj súd prvého stupňa, je nesprávny.
Žalovaná poukázala na § 85 ods. 1 zákona o HZZ podľa ktorého je služobný čas príslušníka časový

úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, ostatný čas, ktorý
nespĺňa tieto kritéria je časom odpočinku. Tak je to v prípade času DOD, DOS, VS, SVP, LEK, SRP
a pod. – o pracovný čas nejde, tieto časy žalobca nesprávne prirátava k svojmu pracovnému času.
Preto má žalovaná za to, že výpočty predložené žalovaným nemôžu obstáť, nakoľko vychádzajú z
nesprávneho právneho posúdenia veci, nepojednávajú o jeho skutočnom pracovnom čase ani o jeho

priemernom týždennom pracovnom čase, pričom žalovaná uviedla, že aj žalobcom použitá 1-mesačná
dĺžka referenčného obdobia je nesprávna (referenčné obdobia sú v tomto prípade 6- mesačné). Podľa
žalovanej súd nesprávne právne posúdil pojem „pracovný čas“ a vzhľadom na to aj akékoľvek výpočty
súdu v štvormesačných a šesťmesačných obdobiach neboli správne. Navyše platí, že tieto výpočty ani
nie sú súčasťou napadnutého rozsudku, a preto tento rozsudok ani nie je preskúmateľný. Žalovaná

uviedla, že žalobca v konaní nepreukázal žiadnu konkrétnu nemajetkovú ujmu. Z výsluchu žalobcu nie
je podľa názoru žalovanej zrejmá dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Žalobca neosvedčil dôvodnosť ani výšku ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, nakoľko z výsluchu žalobcu nie je preukázaná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi
žalobcom utrpenou ujmou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, keďže žalobca na osvedčenie

svojho nároku nešpecifikoval žiadne konkrétne negatívne zásahy, ktoré by utrpel vo svojou súkromnom
živote, ktoré by boli v priamej súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice. Žalobca neuniesol bremeno
tvrdení ani bremeno dôkazu, neosvedčil svoj nárok a vzhľadom k tomu priznanie nemajetkovej ujmy
súd nedostatočne odôvodnil a rozsudok je nepreskúmateľný. Žalovaná sa nestotožnila s výrokom súdu
ohľadom náhrady trov konania, mala za to, že nárok bol žalobcom nesprávne uplatnený.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 5Co/1/2025 zo dňa 27.2.2025, že ustanovenia § 86 zákona o HZZ sa týkajú nerovnomerného
rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného
pracovného času podľa smernice. Ďalej žalobca poukázal na to, že k transpozícii ustanovení Smernice

o referenčnom období nedošlo vôbec a preto sa žalovaná nemôže dovolávať ich aplikácie, čo vyplýva
z rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/21/2025 z 5.5.2025. Zo Smernice podľa žalobcu
vyplýva,žezapočítanie„inýchdruhovvoľna“dopracovnéhočasuzávisívýlučneodvnútroštátnejprávnej
úpravy. Preto žalobca v tomto smere odkázal na § 85 a § 97 zákona o HZZ, podľa ktorých sa do
odpracovaného času, ako výkon práce započítajú aj doby, ktoré sa považujú za výkon práce, aj keď

počas nich pracovník nepracuje, t.j. doby neaktívnej služby alebo pracovného voľna. Žalobca navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu
trov odvolacieho konania.

7. Žalovaná v odvolacej replike obšírne poukazovala na tvrdenia, ktoré uviedla v odvolaní a poukázala

na rozhodovaciu prax súdov a rozhodnutia ESD týkajúce sa pojmu „pracovný čas“. Výpočty žalobcu
nekorešpondujú so skutkovým stavom veci, vzhľadom na to ani nemohli byť v konaní preukázané,
nakoľko sú v rozpore s vykonaným dôkazom – záznamy systému SAP. Súd prvého stupňa tak vychádzal
z nesprávne zisteného skutkového stavu veci.8. Žalobca v odvolacej duplike spochybnil rozhodnutia, ktorými žalovaná argumentovala v odvolacej
replike, pretože posúdenie otázky referenčných období je nejednotné a sám uviedol rozhodnutia

Krajského súdu v Banskej Bystrici. Na záver poukázal na to, že zákon o HZZ bol v § 85 novelizovaný,
čím došlo k čiastkovej transpozícii Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku SR.

9. Žalovaná súdu doručila následne ďalšie vyjadrenie, v ktorom poukázala na rozhodnutia súdov,
podľa ktorých šesťmesačné referenčné obdobie bolo prevzaté do právneho poriadku SR takým

spôsobom, ktorý je v súlade s právom EÚ a judikatúrou ESD. Opätovne spochybnila výpočty žalobcu
v jednomesačných referenčných obdobiach.

10. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (II.) nebol odvolaním napadnutý, v tejto
časti rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle § 367 ods. 2 CSP a nebol predmetom odvolacieho
prieskumu.

11. Vo vzťahu k ostatným častiam rozsudku (napadnutému vyhovujúcemu výroku I. a tiež závislému
výroku o trovách konania III.) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie
žalovanej ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario

CSP), v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov (§
365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20.11.2025 o 9.55 hod. v
pojednávacej miestnosti č. 210/ II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli

zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade § 219 ods. 3 CSP.

13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP je naplnený, ak má konanie vadu, ktorá mohla mať
zanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.Odvolacímidôvodminiejelennesprávnečineúplnézistenie
skutkového stavu či nesprávne právne posúdenie veci. Rovnako je podstatný aj správny procesný

postup súdu v konaní, teda dodržanie všetkých procesnoprávnych predpisov. Inou vadou treba rozumieť
práve nedodržanie predpísaných postupov. V praxi môže ísť o postup súdu pri dokazovaní (svedok
nebol poučený, dôkaz listinou nebol prevedený v súlade so zákonom), poučenie subjektov, posúdenie
procesných otázok (strane nebola doručená písomnosť). Takéto vady považujeme za odvolací dôvod
vtedy, ak mohli spôsobiť nesprávne rozhodnutie vo veci, čo je otázkou posúdenia súdu v každom

konkrétnom prípade. Súd môže vyvodiť i záver, že napriek existencii vady v konaní, takýto postup
nemohol mať vplyv na správnosť rozhodnutia.

14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové

zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
ods. 1,2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP je naplnený pri mylnej aplikácii právnych predpisov
súdom na zistený skutkový stav, ktorá situácia nastáva v prípade, ak bol použitý iný právny predpis, než
ktorý mal súd správne použiť alebo bol aplikovaný síce správny právny predpis, ale tento bol nesprávne
interpretovaný, prípadne bol na zistený skutkový stav nesprávne aplikovaný, keď súd vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

16. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami nastolila predmetom odvolacieho prieskumu otázku
pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, otázku delegovanej pôsobnosti Zákonníka práce, konkrétne §
85 a § 86 Zákonníka práce, na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, otázkunerovnomerného rozvrhnutia služobného času a s tým späté vymedzenie referenčného obdobia, otázku
naplnenia podmienok pre priznanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia únijného
práva a otázku nároku na náhradu trov konania v tomto spore.

17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu
súdu prvej inštancie v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalovanej
uvedených v podanom odvolaní uvádza, že je nedôvodná námietka o nedostatku pasívnej legitimácie
žalovanej v tomto spore. Súd prvej inštancie na túto, žalovanou už v priebehu prvoinštančného konania

nastolenú esenciálnu otázku, odpovedal v jej neprospech, a to vo svojej podstate s vysvetlením, že z
pohľadu judikatúry ESD sa štát zodpovednosti za porušenie unijného práva nemôže zbaviť a že ESD
vo svojej rozhodovacej praxi pripúšťa zodpovednosť štátu aj v prípadoch porušenia unijného práva
zamestnávateľom, majúcim verejnoprávnu povahu. Na podporu tohto svojho názoru súd prvej inštancie
výstižne poukázal na závery, vyplývajúce z rozhodnutia ESD vo veci C - 429/09 Fuss. Už len takýmto
zdôvodnením súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu uspokojivo zodpovedal žalovanou

nastolenú otázku jej vecnej legitimácie. V odvolaní žalovaná opäť poukazovala na to, že právna úprava
služobných vzťahov príslušníkov Hasičského a záchranného zboru spadá pod Úrad vlády SR, nie pod
pôsobnosť Ministerstva vnútra SR, toto tvrdenie je nedôvodné, pretože podľa §11 písm. d/ zákona č.
575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (ďalej len „ZoOČV“)
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a

Hasičský a záchranný zbor. Za Slovenskú republiku tak v zmysle § 11 písm. d/ ZoOČV koná Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor.

18. Žalovaná ďalej poukazovala na to, že Smernica bola do právneho poriadku SR transponovaná
správne, pretože zákon o HZZ v § 193 určuje delegovanú pôsobnosť niektorých ustanovení Zákonníka

práce, konkrétne i § 85 a § 86 Zákonníka práce. Odvolací súd poukazuje na to, že táto námietka
žalovanej je nedôvodná. Smernica 2003/88/ES je uvedená v Zozname preberaných právne záväzných
aktov Európskej únie, ktorý je prílohou č. 4 zákona o HZZ od 1.1.2006. Podľa § 193 zákona o HZZ sa
na služobný pomer príslušníkov použije primerane § 85 ods. 9 Zákonníka práce, ktorý znie: „Priemerný
týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín“. Z ustanovení

zákona o HZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná
za súčasť ich služobného času. V posudzovanej veci sa jedná o pohotovosť na pracovisku, ktorá je
v § 96 ods. 2 Zákonníka práce upravená nasledovne: „Čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava
na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej
pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas“. Ustanovenie § 193 zákona o HZZ však primerané

použitie odkazom na § 96 ods. 2 Zákonníka práce neuvádza. Z § 122 ods. 3 zákona o HZZ vyplýva,
že ak počas služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby, až takáto situácia je považovaná
za štátnu službu nadčas. Za uvedeného stavu, z dôvodu nesprávnej transpozície Smernice do zákona
o HZZ, žalobca nemal možnosť požadovať od zamestnávateľa dodržiavanie požiadaviek upravených
ustanoveniami Smernice. Na služobný pomer žalobcu sa vzťahuje právna úprava zákona o HZZ, preto

porušenie právnej normy vyplývajúcej z unijného práva zaťažuje žalovanú. Súd prvej inštancie správne
ustálil, že zákon o HZZ nepovažuje za súčasť týždenného pracovného času služobnú pohotovosť
hasičov, a v dôsledku toho dochádza k pravidelnému prekračovaniu vymedzeného maximálneho
týždenného pracovného času.

19. Pokiaľ v tomto smere žalovaná predostrela námietku zohľadnenia nerovnomerného rozvrhnutia
služobného času v referenčnom období 6 mesiacov, odvolací súd udáva, že Smernica umožnila
členským štátom stanoviť pre uplatnenie článku 6 referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace (článok
16 písm. b/). Je však nutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatniť, bolo
nevyhnutné ho prevziať do právneho poriadku Slovenskej republiky, čo sa však nestalo. Ustanovenia

§ 86 zákona o HZZ sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí
s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa Smernice. Vzhľadom na uvedené
námietku žalovanej o zisťovaní splnenia podmienok v rámci 6-mesačného referenčného obdobia je
nutné hodnotiť ako nedôvodnú, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou
výmerou týždenného pracovného času, nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne

prevzaté, preto sa žalovaná nemôže dovolávať jeho aplikácie, a z tohto dôvodu sú pre tento spor
irelevantné prepočty maximálneho limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa v uvedených
referenčných obdobiach, či už jednomesačného alebo šesťmesačného referenčného obdobia, ktoré
uvádzali strany sporu v tomto konaní. Ak žalovaná namieta, že súd mal v prepočte maximálnehotýždenného pracovného času v rámci šesťmesačného referenčného obdobia zohľadňovať len čas,
ktorý bol žalobca skutočne na pracovisku, tak je to nesprávne tvrdenie, pretože súd pri posúdení
žalovaného nároku nezohľadňoval žiadne referenčné obdobie a teda k žiadnym prepočtom z jeho strany

nedošlo a ani sa nestotožnil s prepočtami žalobcu. Súd tak správne uzavrel vychádzajúc zo žalobcom
reálne odpracovaných hodín v rozhodnom období vrátane hodín jeho služobnej pohotovosti, že došlo k
prekročeniu maximálneho priemerného 48 hod. týždenného pracovného času, a nie je pritom podstatné,
koľkokrát k takémuto prekročeniu došlo.

20. Odvolací súd má za preukázaný základ nároku žalobcu. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b/ Smernice
v rozsahu prekročenia limitu 48 hodín priemerného týždenného pracovného času žalobcovi vznikla
nemajetková ujma, ktorú súd právne posúdil podľa právnej úpravy nemajetkovej ujmy v § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Má za preukázané, že u žalobcu k prekročeniu maximálneho limitu 48
hodín priemerného pracovného týždňa došlo. V príčinnej súvislosti s nerešpektovaním čl. 6 písm. b/
Smernice tak vznikla žalobcovi nemajetková ujma, porušením práva na ochranu zdravia, práva na

najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, práva na realizáciu
súkromného rodinného života. Žalobca preukázal výpisom zo systému SAP (pozn. odvol. súdu: tento
výpis žalovaná nerozporovala), že v žalovanom období august 2021 – júl 2024 opakovane dochádzalo
k presahu maximálneho limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa. Tento stav bol v príčinnej
súvislosti nemajetkovou ujmou, ktorú žalobca utrpel. Nemajetková ujma žalobcovi vznikla tým, že

prekročenímlimitu48-hodinovéhopriemernéhopracovnéhotýždňabolitrvalo,permanentneporušované
práva žalobcu na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, na primeraný odpočinok po práci, ktorá je
vzhľadom na povahu výkonu práce hasiča psychicky aj fyzicky náročná, na ochranu zdravia, žalobcovi
bolo skracované právo na odpočinok a realizáciu súkromného a rodinného života. Aj podľa odvolacieho
súdu porušením práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času utrpel žalobca nemajetkovú ujmu,

ktorá spočíva v zásahu do prirodzených práv žalobcu na ochranu zdravia a na primeraný odpočinok po
práci, ktorá je vzhľadom na povahu práce hasiča psychicky aj fyzicky náročná. Odvolací súd má za to, že
všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva Európskej únie došlo, ktoré aj ESD v rozhodnutí vo
veci C-429/09 Fuß považoval za vážne, zakladajú v spojitosti s objektom zásahu (vnútorné prežívanie
dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného času žalobcom), intenzitou porušenia (týždenný pracovný

čas žalobcu presiahol opakovane nad rámec 48 hodín) a jeho trvaním (len v posudzovanom období 3
roky pred podaním žaloby), potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu peňažnou náhradou.

21. Napokon neopodstatnenými sú tiež odvolacie námietky žalovanej smerujúce proti rozhodnutiu o
trovách konania. S názorom žalovanej, že nevyhovenie žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy v celom

rozsahu, je potrebné z hľadiska rozhodnutia o trovách konania v danom prípade posúdiť ako (pomerný)
procesný neúspech žalobcu, sa odvolací súd nemohol stotožniť. Na úvod svojej argumentácie v tejto
otázke odvolací súd kriticky poznamenáva, že nesprávnosť právneho uvažovania žalovanej, pokiaľ ide
o rozhodnutie o trovách konania, má celkom nepochybne pôvod v nejasnej právnej úprave, ktorá bola
zavedená rekodifikáciou procesného poriadku. Pokiaľ totiž predchádzajúci procesný predpis (zákon

č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok účinný do 30.6.2016) vo svojom § 142 ods. 3 výslovne
upravoval, že ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu,
mala strana nárok na plnú náhradu trov konania, aj pokiaľ bola v spore čiastočne neúspešná, v
súčasnosti platný sporový poriadok takého ustanovenie nemá, čo na prvý pohľad evokuje predstavu,
že od tohto usporiadania zákonodarca cielene ustúpil. V právnej teórii a už aj v právnej praxi sa však

takéto nazeranie na zmenu procesnej úpravy neujalo na podklade názoru, že nová procesná úprava
predstavuje len iný spôsob legislatívneho vyjadrenia inak rovnakého normatívneho usporiadania. Tento
názor je vystavaný na premise, že pokiaľ výška plnenia závisí na úvahe súdu alebo na znaleckom
posudku, strany nevedia výsledok sporu ovplyvniť a preto prípadné nevyhovenie žalobe v celom jej
rozsahu nemožno považovať za čiastočný neúspech (pozri Števček, M. a kol.: Civilný sporový poriadok.

Komentár, Praha: C.H.Beck, 2016, str. 926). Premietnutím tohto spôsobu nazerania na prejednávaný
prípad odvolací súd uzavrel, že pokiaľ je forma a rozsah ochrany pred porušením práva Európskej únie
štátom, včítane výšky relutárnej satisfakcie za nemajetkovú ujmu tým spôsobenú, v konečnom dôsledku
výsledkom úvahy súdu o primeranosti formy a výšky náhrady, možno mať za to, že nepriznanie peňažnej
náhrady v celom uplatnenom rozsahu nepredstavuje čiastočný neúspech žalobcu, a tak je namieste v

rozhodnutí o trovách konania aplikovať § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Z týchto dôvodov je rozhodnutie súdu prvej inštancie,
priznávajúce plne procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu,
vecne správne.22. Námietky žalovanej sú podľa odvolacieho súdu nedôvodné, preto súd podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
potvrdil rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny.

23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania
proti žalovanej, ktorá nemala úspech v odvolacom konaní. Odvolací súd nevzhliadol dôvody osobitného
zreteľa na aplikáciu § 257 CSP.

24. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§

435 CSP).