Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 11, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1319202929
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1319202929.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov

senátu JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu, v sporovej veci žalobcu: S.. L. H.Š., B.., F..
XX.XX.XXXX, Q. H. P. XX, XXX XX T., zast. Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná
31, 917 01 Trnava, proti žalovanému: N Press, s.r.o., IČO: 46 887 491, so sídlom Jarošova 1, 831 03
Bratislava, zast. inLEGAL s.r.o., advokátska kancelária Kamenárska 17A, 821 04 Bratislava, o uloženie
povinnosti uverejniť odpoveď a o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava III zo dňa 25. januára 2023 č.k. 44C/55/2019-468 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1/Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči
žalovanému uloženia povinnosti uverejniť odpoveď v rubrike Veda na rovnocennom mieste a rovnakým
písmom, akým boli uverejnené ním označené nepravdivé, neúplne alebo pravdu skresľujúce výroky
v celkovom počte 19 (znenie textu odpovede konkretizované v rozsudku súdu prvej inštancie),
zároveň uloženia povinnosti žalovanému zverejniť v najbližšom vydaní periodickej tlače Denníka N v
rubrike Veda na svoje náklady ním požadované ospravedlnenie žalobcovi (znenie textu ospravedlnenia
konkretizované v rozsudku súdu prvej inštancie) ako aj uloženia povinnosti odstrániť z internetových

stránok žalovaného článok s názvom „V TA3 vyrobili z L.-E. L. H. váženého vedca“ na vlastné náklady,
a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
2/Svoj rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 17 Listiny základných práv
a slobôd, čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 26 Ústavy Slovenskej
republiky, § 11, 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, § 8 ods. 1, 3, 4 a 6 zákona č. 167/2008
Z. z. Tlačový zákon v znení účinnom od 11.10.2018 do 31.10.2019 (ďalej len „Tlačový zákon“).
Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobca sa žalobou domáhal svojho práva na ochranu

osobnosti voči neoprávnenému zásahu žalovaného spočívajúceho v uverejnení článku dňa 08.04.2019
v tlačenej podobe denníka žalovaného na strane XX v sekcii VEDA pod názvom „V TA3 vyrobili z
ezo-mudrca L. H. váženého vedca“ (e-článok uverejnený žalovaným na spravodajskom portáli https: //
dennikn.sk/ dňa XX.XX.XXXX), a to vo forme uloženia povinnosti uverejniť ospravedlnenie žalobcovi zo
strany žalovaného v žalobcom požadovanom znení ako aj odstránenia e-článku z internetovej stránky
žalovaného. Podľa žalobcu uvedené články obsahovali dehonestujúce výroky, ktorými bol zosmiešnený
ako človek a ktoré útočili na jeho česť a dôstojnosť. Článok predkladal čitateľovi, že žalobcom tvrdené

veci sú nezmysly, ktoré nemajú základ vo vede a odborníkov pohoršujú. Žalobca bol v článku označený
za šarlatána, manipulátora, pseudovedca, ezomudrca, a jeho odborná práca za ezoterické bludy, kôpku
nezmyslov. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v tomto spore proti sebe stáli dve základné práva -
právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnosti. V prípade článkov, ktoré boli predmetom žaloby,bol ich autorom novinár prezentujúci jeho hodnotiace úsudky. Tieto boli názorové (nie spravodajské),
pričom už z prvej vety článkov bolo zjavné, že sa jednalo o kritický názor - reakciu (zamyslenie) autora
článku na dokument odvysielaný o žalobcovi v televízii TA3. Odvysielaný dokument sa týkal osoby

žalobcu v súvislosti s jeho verejnou prezentáciou ako „sofiológa“. Súd prvej inštancie preto skúmal
predmetný článok v celom jeho kontexte a dospel k záveru, že išlo o legitímnu tému, ktorou je stieranie
hraníc medzi pavedou a vedou, čo sa ukázalo ako veľmi nebezpečné v období celosvetovej pandémie,
ktoré nasledovalo po uverejnení článkov. Články mali za úlohu vysvetliť širšej verejnosti v dennej tlači,
čo je veda a čo je paveda, a to konkrétnym poukázaním na výroky žalobcu vyplývajúce z jeho pôsobenia

vo verejnom priestore a porovnať ich s odbornými názormi vedeckých pracovníkov. V konaní neskúmal
pravdivosť žalobcových teórii a metód používaných pri výskume, ale zisťoval, či hodnotiace úsudky
autora článku, respektíve kritika žalobcovej činnosti, vychádzala z pravdivého základu. Z vykonaného
dokazovania mal za zjavné, že žalobca je vo vedeckých kruhoch svojimi názormi kontroverznou
osobou, o čom predložili dôkazy obe sporové strany. Jeho vystupovaním vo verejnom priestore formou
prednášok, publikácii, webovej stránky sa zaradil do kategórie osôb verejného záujmu, vo vzťahu ku

ktorým sú kritéria posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov podstatne širšie. Jeho vstupom
do verejného priestoru sám vyvolal verejnú diskusiu, a preto musel počítať s tým, že jeho názory môžu
byť predmetom záujmu novinára a v tomto smere podrobené polemikám. Z uvedeného dôvodu by mal
tolerovať aj také zásahy do svojej osobnosti v podobe kritiky, ktoré nie sú povinné tolerovať iné osoby.
Autor článku ako novinár predstavoval v zmysle európskej judikatúry privilegované postavenie, a preto

požíva zvýšenú ochranu v rámci slobody prejavu. Podnetom na napísanie článkov, ktoré boli predmetom
žaloby, bolo verejné vystúpenie žalobcu v relácii spravodajskej televízie TA3 dňa XX.XX.XXXX. Sám
žalobca konštatoval počas konania, že kvôli časovému rozsahu odvysielanej relácie, ako aj kvôli cieľovej
skupine - laikom prispôsobil formulácie, ktoré v relácii použil. Musel preto počítať s tým, že jeho
vyjadrenia (hoci aj skrátené pre potreby televízie) môžu vyvolať reakciu v podobe kritického článku. Súd

prvej inštancie preto vyhodnotil články ako nevybočujúce zo žánru komentára, v ktorom autor môže
uvádzať svoje názory, podozrenia, dohady a to aj ostrejšími výrazmi a formuláciami, ktorými nabáda
čitateľa k zamysleniu sa nad daným problémom. Ďalej mal za to, že skutkové tvrdenia vychádzali z
pravdivých informácii a v hodnotiacich úsudkoch autor zaujal kritický, odmietavý až zosmiešňujúci postoj
k žalobcom publikovaným názorom, ktoré porovnával s názormi vedeckých pracovníkov v rámci českej

a slovenskej vedeckej obce. Vzhľadom na rôznorodosť názorov na prácu žalobcu, považoval súd prvej
inštancie hodnotiace úsudky autora za dovolené, keďže vychádzali z konkrétnych skutočností a síce z
vyjadrení vedcov P., R. I. U., ktorí vyjadrili výhrady voči výrokom žalobcu, ktoré boli predmetom polemiky
v článku. Títo konkrétni vedci - svedkovia vypočutí v konaní, poukázali na nevhodné spájanie vedecky
overených faktov s nepodloženými teóriami, určitými skratkami, ktoré laik nie je schopný dostatočne

identifikovať, čo môže byť živnou pôdou pre vznik rôznych konšpirácií. Články, ktoré sú predmetom
konania, nekomentovali súkromie žalobcu, ale jeho činnosť, ktorou sa prezentuje vo verejnom priestore.
Nemožno preto vyvodiť záver, že došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv v takom
rozsahu, že by boli splnené materiálne podmienky pre obmedzenie slobody prejavu, ktoré vyplývajú z
článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, a preto žalobu v časti práva na ochranu osobnosti vo

forme ospravedlnenia od žalovaného zamietol ako nedôvodnú.
3/Vo vzťahu k žalobcom uplatňovanému právu na uverejnenie odpovede v zmysle Tlačového zákona
dospel súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žalobca sa síce domáhal
uverejnenia odpovede v tlačenej verzii denníka včas, ale ani žiadosť žalobcu na uverejnenie odpovede,
anisamotnáodpoveď,nespĺňalizákonompredpísanéformálnenáležitostivzmysleustanovenia §8

ods. 4 Tlačového zákona, čo malo za dôsledok, že žalovaný nebol povinný uverejniť odpoveď žalobcu k
napadnutým výrokom. Súd prvej inštancie uviedol, že po preskúmaní publikovaných skutkových tvrdení
a porovnaním so znením žalobcovej odpovede dospel k záveru, že v bodoch 16, 17 a 18 odpovede sa
žalobca domáhal uverejnenia odpovede vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam, ktoré neboli nepravdivé,
neúplné alebo pravdu skresľujúce, keďže žalovaný predloženými dôkazmi preukázal ich pravdivosť. Z

vyjadrenia žalobcu vyplynulo, že mu boli názory oponentov (skutkové tvrdenia) známe. Tvrdil, že nie
sú už aktuálne a oponenti zmenili svoj postoj k jeho osobe za kladný. Vzhľadom na uvedené však
mal súd prvej inštancie za to, že tieto skutkové tvrdenia neoprávnene nezasiahli do cti a súkromia
žalobcu. Ďalej dospel k záveru, že odpoveď žalobcu v bode 13, 15 a 19 nesmeruje voči skutkovým
tvrdeniam, ale voči hodnotiacim úsudkom, voči ktorým nie je možné sa domáhať práva na odpoveď, a

preto neboli splnené kritéria stanovené Tlačovým zákonom. V bodoch 14, 15, 17 a 19 odpovede žalobcu
sa tento neobmedzil len na skutkové tvrdenia, ale jeho text odpovede obsahoval aj hodnotiace úsudky,
čo prekračuje zákonný rámec právneho inštitútu odpovede. Vzhľadom ku skutočnosti, že Tlačový
zákon obmedzuje vydavateľa v zmysle ustanovenia § 8 ods. 7 písm. a) v tom smere, že vydavateľnie je oprávnený akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť do znenia požadovanej odpovede, neboli splnené
požiadavky kladené na odpoveď a vydavateľ nebol povinný odpoveď uverejniť. Z uvedeného dôvodu
žalobu zamietol aj v časti práva na odpoveď. K žalobcom požadovanému uverejneniu odpovede aj vo

vzťahu k informáciám na internetovom portáli uviedol, že tak z gramatického výkladu Tlačového zákona,
ako aj zo súdnej praxe vyplýva, že právo na odpoveď sa vzťahuje len na periodickú tlač a agentúrne
spravodajstvo. Tlačový zákon nepredpokladá použitie jeho ustanovení na internetové médiá, respektíve
elektronické články, a preto v tejto časti bola žaloba taktiež nedôvodná.
4/Súd prvej inštancie zároveň z dôvodu preukázania, že namietané výroky uvedené v článkoch nie

sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu žalobu zamietol ako nedôvodnú a
zjavne neprimeranú aj v časti, ktorou sa žalobca domáhal odstránenia celého článku z webových stránok
žalovaného. Odstránenie celého článku by bolo v rozpore s ústavne garantovanou slobodou prejavu.
5/O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 Civilného
sporového poriadku podľa pomeru úspechu vo veci, tak že úspešnému žalovanému priznal voči
žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu.

6/Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca, ktorý namietal rozsudok v celom
rozsahu z odvolacích dôvodov v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h)
Civilného sporového poriadku. Žalobca v úvode odvolania uviedol, že základným rozporom medzi ním a
žalovaným je nepochopenie rozdielu medzi predmetom a metódami filozofie a metódami vedy zo strany
žalovaného. Žalobca sám seba považuje za filozofa aj napriek tomu, že je vzdelaním vedec. Uviedol,

že súd prvej inštancie ako aj žalovaný tento rozdiel nerozlišovali, čo on sám považoval pre posúdenie
veci a primeranosti resp. neprimeranosti kritiky žalovaného za kľúčové kritérium. Ak by sa aplikovali
vedecké kritéria na filozofiu, potom by bolo zrejmé, že všetci filozofi by boli rovnakými šarlatánmi,
pseudovedcami a manipulátormi, za akého je neprávom označovaný žalobca. Súd prvej inštancie k
uvedenému neprijal žiadnu úvahu, dokazovanie alebo hodnotenie faktov, ale bez ďalšieho prebral v

odôvodnení rétoriku žalovaného, že žalobca realizuje v celom rozsahu vedeckú prácu, ktorá musí
byť založená na vedeckých metódach, dôkazoch a postupoch. Nepochopenie diela žalobcu ako diela
filozofického viedlo žalovaného k napísaniu difamačných článkov a súd k zjednodušenému nazeraniu na
ochranu práv žalobcu. Nevyjadrením sa k činnosti žalobcu či už filozofickej, alebo vedeckej, malo dôjsť
zo strany súdu k ignorovaniu základnej otázky pre zistenie skutkového stavu a následne aj nesprávne

právne posúdenie zásahu do práv žalobcu.
7/Žalobca mal ďalej za to, že rozsudok ignoroval rozsiahly dôkazový materiál o skutočných udalostiach
a prebral iba dezinformácie a falošnú argumentáciu žalovaného, ktoré žalobca jasne vyvrátil. Sporný
novinový článok obsahoval osočenie žalobcu ako pseudovedca. Ostatné hodnotiace výrazy ako
„šarlatán“, „manipulátor“, „ezo-mudrc“ mali predstavovať len parafrázy obvinenia žalobcu, preto bolo

potrebné zistiť jedinú vec, či sa také obvinenie zakladá na skutočnej činnosti žalobcu a žalovaný mohol
na základe pravdivých skutkových tvrdení dospieť k uvedenému hodnotiacemu úsudku. Označenie
žalobcu ako pseudovedca mu spôsobilo ujmu, keďže ide o niekoho, kto robí veci neodborne a logicky by
mu potom mali byť zavreté všetky dvere na akademických pôdach a štátnych inštitúciách. Podľa žalobcu
autor článku podoprel svoj negatívny a zosmiešňujúci hodnotiaci úsudok devätnástimi skutkovými

tvrdeniami, ktoré slúžili ako dôkazy oprávnenosti hodnotiaceho úsudku. Všetky však boli klamné a to buď
z dôvodu, že: a) autor článku názor žalobcovi sám podvrhol, pričom autor uvedený názor nezastáva a
sám uvádza vo svojich prácach opak, b) autor článku klamal o pravdivých výrokoch žalobcu, keď uviedol,
že odporujú vede, neuviedol však zdroje svojich informácii alebo nevedel vysvetliť odkiaľ informácie
zobral, c) autor citoval výroky, ktoré povedal aj niekto iný a ktoré svedčia o omyloch u pôvodných autorov

a nie u žalobcu. Výroky boli buď neaktuálne alebo medzičasom ich pôvodní autori sami skorigovali. Autor
článku pritom ignoroval jeho úspechy ocenené domácou i zahraničnou odbornou obcou a zameral sa
iba na nezáväzné klebety, intrigy či povrchné dojmy od neinformovaných osôb alebo vyhlásil jeho diela
za vedecké a aplikoval na ne vedecké kritéria. Uvedené robil úmyselne s cieľom poškodiť žalobcu. O
uvedenom informoval aj žalovaného, ktorý sa tým odmietol zaoberať, čím porušil etický kódex novinára.

Žalobcapretonemoholsúhlasiťsozáveromsúduprvejinštancie,podľaktoréhoautorvčlánkuvychádzal
z pravdivých informácii, keď dôkazy svedčili minimálne o tom, že nešlo o pseudovedeckú činnosť
žalobcu. Rovnako nesúhlasil, že jeho názory môžu byť predmetom záujmu novinára, ktorý ich chcel
porovnať s odbornými názormi, ako aj so záverom, že sa jednalo o komentár autora článku. Autor článku
nevyjadril svoje subjektívne hodnotenie, ale klamal čitateľov žalovaného. V rozsudku nebol zároveň

identifikovaný žiaden konkrétny pseudovedecký počin - kde, kedy a čoho sa vlastne žalobca dopustil,
čo znamenalo, že súd nenašiel žiaden vecný základ pre novinárove invektívy. Žalobca ďalej namietal
nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý neozrejmil myšlienkový postup, ktorý
ho viedol k prijatým záverom. Žalobca mal za to, že svoje výroky podoprel odbornými prameňmi anesúhlasil s názorom, že hodnotiace úsudky autora článku boli dovolené, keď vychádzali z konkrétnych
skutočností,atovyjadrenívedcovP.,R.I.U..Svedkoviasakniektorýmbodomvýrokovnevyjadrilivôbec,
k niektorým v jeho prospech a v iných uviedli, že jeho prácu nepoznajú, dokonca v niektorých bodoch

klamali, čo žalobca aj odhalil. Bod 14 výroku zastala len pani R., ktorá sa vyhla vysvetleniu prečo a súd
mal zabrániť žalobcovi, aby sa na uvedené pýtal. Experti žalovaného teda neopodstatnili ani jednu z
novinárových invektív.

8/Žalobca zároveň namietal zásahy do výsluchu svedkov zo strany súdu, ktoré mali zabrániť žalobcovi

vyjasniť pravdu a dostatočným spôsobom uplatniť jeho procesné práva. Pri jednoduchých otázkach súd
nevstupoval do výsluchov, ale v okamihu, keď svedkom nezostalo iné len priznať, že si vymýšľali, ich
súd zachránil a nariadil žalobcovi prejsť na inú otázku alebo ukončiť výsluch. K uvedenému malo dôjsť
pri výsluchu svedkyne R. týkajúceho sa striedania 500- ročných rytmov politických dejín Egypta, pri
výsluchu U. o možnom 250-ročnom rytme tvorivosti a pri výsluchu R. týkajúcom sa spájania angelológie
so serióznou vedou. V konaní nebola potrebná žiadna odbornosť pre zistenie pravdy, nakoľko nešlo ani

o žiaden odborný spor. Súd prvej inštancie bol v omyle, keď sa domnieval, že novinári majú právo si do
stručných odkazov na nejaký výskum domyslieť úplné hlúposti, ktoré tam vôbec nezazneli.

9/Žalobca sa ďalej venoval jednotlivým bodom výrokov, pri ktorých uviedol, že pri bode 1 a 7 sa žalovaný
nepokúšal ani brániť, pri bodoch 2,3,4,5,8,9,10,11,12 autor článku klamal o stave vedeckého poznania,

pri bodoch 16,17,18 autor síce uviedol výroky, ktoré niekto povedal, ale mýlili sa a pri bodoch 6, 13,
14 a 19 boli žalobcovi zo strany autora podsunuté názory ktoré nezastáva. K bodu 15 uviedol, že ide
o súhrnný bod s celkom nevyváženým záverom, ktorý žalobca nepovažoval za hodnotiaci úsudok, ale
za skutkové tvrdenie.

10/Ďalej uviedol, že súd mal za úlohu overiť, či osočovanie zo strany žalovaného bolo pravdivé, čomu
však svojimi zásahmi zabránil. Dokazovanie bolo taktiež predčasne ukončené, a to zo strany súdu.
Žalobca viackrát zopakoval, že keď je niečo nejasné, chce veci doložiť tak, aby boli jasné. Tým očakával
nejaké predbežné vyjadrenie súdu k otázke, čo považuje za sporné a nie vyhlásenie o ukončení
dokazovania. Žalobca nedostal možnosť vyjadriť sa k výsluchu P., ktorý sa odohral v ten deň a mal

sa k nemu ešte len písomne vyjadriť. K zamietnutiu návrhu na vykonanie výsluchov U. I. D. uviedol,
že požiadal o vykonanie výsluchov nie pre zdržiavanie súdu ale preto, aby vyjasnil veci potrebné pre
rozhodnutie, keďže vytušil, že súd nie je v prípade dostatočne zorientovaný.

11/K odôvodneniu rozsudku uviedol, že je nedostatočné, zmätočné, nezrozumiteľné, bez uvedenia

dostatku dôvodov pre rozhodnutie. Vychádza z nezákonného postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu
a z nesprávneho právneho posúdenia. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s hodnotením dôkazov,
ani s argumentáciou vo veci nesprávnej kategorizácie práce žalobcu ako vedeckej, ako ani s inými
dôležitými faktormi pre rozhodnutie. Rovnako rozhodnutie neponúka odpoveď, či bolo možné vyhovieť
žalobe čiastočne alebo bolo nutné žalobu zamietnuť v celom rozsahu.

12/V časti posúdenia žaloby o uloženia povinnosti uverejniť opravu nesúhlasil so záverom, že by
nevyargumentoval, ako jednotlivé výroky zasahujú do jeho osobnostného práva. Žalobca pri každom
výroku uviedol zásah ako aj vo všeobecnosti v úvode žiadosti o uverejnenie odpovede. Nemožnosť
aplikácie tlačového zákona na články uverejnené na webovom sídle vydavateľa považoval za príliš

formalistické.

13/V časti ochrany osobnosti uviedol, že žalovaný svojou manipuláciou s faktami a dezinformáciami
o žalobcovi zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti, a preto má nárok na ochranu zaručovanú
Ústavou Slovenskej republiky. Najmä ak si žalovaný zvolil za cieľ defamovať žalobcu.

14/K nepripusteniu zmeny žaloby uviedol, že išlo len o zmenu petitu kvôli formálnej vykonateľnosti a
na základe upozornenia žalobcu súdom, keďže bol v tom čase právne nezastúpený. Obsah bol stále
rovnaký a nevyžadovalo sa žiadne ďalšie dokazovanie. Výroky boli stále tie isté ako v pôvodnej žalobe.

15/V závere žiadal, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie v plnom rozsahu,
a ak by tak nebolo možné rozhodnúť tak, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.16/Kodvolaniužalobcusavyjadrilžalovaný,ktorýsasodvolacíminámietkamižalobcunestotožnil.Podľa
žalovaného súd prvej inštancie správne vyhodnotil skutkovú a právnu rovinu prípadu a jeho rozhodnutie
netrpí vadami, ktoré žalobca účelovo označil v odvolaní za odvolacie dôvody. Rozsudok považoval za

náležite odôvodnený a výhrady žalobcu k procesnému postupu považoval za právne neobstojné. Ako
médium je žalovaný judikatúrou kvalifikovaný ako privilegovaný subjekt plniaci dôležité spoločenské
poslanie v rámci pluralitnej demokracie, a teda požíva zvýšenú mieru ochrany. Žalobca je osobou
verejného záujmu, čiže subjekt so zníženou mierou ochrany, ktorý musí strpieť väčšiu mieru kontroly
a kritiky. Vo verejnej činnosti sa zaoberá spopularizovaním angelológie, ktorú nazýva „priekopnickou

štúdiou o rytmoch a paralelnom dianí v dejinách“ a sofiológie, ktorú definuje ako úsilie o syntézu
rôznych oblastí (vedy, umenia, náboženstva) ako aj prameňov poznania (empírie, rozumu a zjavenia).
Pričom uvádza, že nie je viazaný autoritou žiadneho náboženstva, politického či vedeckého smeru, ale
rozvíja tvorivosť a schopnosť samostatne rozlíšiť pravdu. Angelológia ani sofiológia nie sú zaradené do
oficiálneho zoznamu odborov vedy a techniky a množstvo významných predstaviteľov ich vníma ako
tzv. pavedu, pseudovedu (niečo čo sa podsúva a tvári ako veda, ale nie je uznávané ako skutočná

veda, lebo nespĺňa požiadavky na vedu). Uvedené vyplynulo aj z dokazovania. Cieľom komentára bolo
upozorniť čitateľa na potenciálne riziká prístupov žalobcu a upozorniť na rezignáciu TV TA3 na daný
aspekt v relácii, ktorú o žalobcovi odvysielala. Autor komentáru pritom vychádzal z textov publikovaných
žalobcom a kritických reakcií odborníkov, pričom obsah komentára s nimi vopred konzultoval. Komentár
je postavený na faktickom základe a kritika je v ňom vecná a požívajúca právnu ochranu. Jeho obsahom

boli aj subjektívne hodnotiace úsudky autora, pri ktorých je vylúčený dôkaz pravdy. Pri komentári
sa počíta s hodnotovo zafarbeným a polemickým textom. Ani jeden zo sporných výrokov sa netýkal
súkromnej sféry žalobcu, ale výlučne sa vzťahovali na jeho verejné aktivity. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Z početných listinných dôkazov ako ani z výsluchov
svedkov nevyplynulo, že by sa s jeho názorom o sporných výrokoch stotožnili. To isté možno odvodiť aj

z recenzií a vyjadrení akademikov zo zahraničia. V teste proporcionality ako právnej metodike ESĽP a
ÚS SR nemôže podľa žalovaného žaloba v žiadnom prípade obstáť a v tomto ohľade nie je absolútne
čo vytknúť súdu prvej inštancie. V odôvodnení rozhodnutia (body 46 až 71) bolo náležite a zrozumiteľne
zhrnuté zhrnutie skutkového stavu v kontexte príslušnej právnej úpravy a rozhodovacej praxe súdov
s výsledkom konštatovania, že neboli splnené materiálne podmienky pre obmedzenie slobody prejavu

vyplývajúce z článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Kritika témy legitímneho spoločenského
diskurzu vo vzťahu k činnosti osoby verejného záujmu požíva najvyššiu právnu ochranu. Komentár
vychádzal z pravdivých informácii a svojim obsahom a formou nevybočoval z rámca akceptovateľnej
kritiky a publicistického žánru. Žalovaný zároveň poukázal na súdne rozhodnutia, v súlade s ktorými
súd prvej inštancie rozhodol a podľa ktorých sloboda prejavu médií požíva vyššiu mieru ochrany a pri

jej strete s právom na ochranu osobnosti musí byť posudzovaná proporcionalita ochrany jednotlivých
práv. Ďalej uviedol, že považuje za správny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého namietané výroky
článku nie sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu a jeho požiadavka na
odstránenie článku z webových stránok žalovaného sa javí ako nedôvodná a zjavne neprimeraná. Vo
vzťahu k právu na odpoveď sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žiadosť žalobcu nespĺňala

kritéria stanovené § 8 Tlačového zákona a vo vzťahu k uverejneniu odpovede na internetovom portáli
žalovaného to Tlačový zákon ani neumožňuje. Na základe vyššie uvedeného navrhol rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.
17/V rámci odvolacej repliky žalobca zopakoval, že v priebehu prvoinštančného konania vyvrátil
všetky osočenia zo strany autora článku. Za zavádzajúci označil zápis o priebehu procesu zo strany

súdu. Opakovane uviedol, že malo dochádzať k zásahom do výsluchov svedkov, keď boli opakovane
prerušované výsluchy vo chvíli, keď žalovanej strane nezostávalo iné, ako priznať sa. Podľa žalobcu bol
výsluch korigovaný k tomu, aby zotrvali na svojej pôvodnej výpovedi aj keď došlo z ich strany k priznaniu
k podvodu, omylu alebo nedorozumeniu. Argumentáciu žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu poprel a
zotrval na svojej odvolacej narácii, že článok uverejnený žalovaným nepožíva právnu ochranu, keďže

obsahoval dezinformácie o žalobcovej činnosti, a preto nebol žalobca povinný zniesť väčšiu mieru kritiky
zo strany autora článku. Cieľom autora článku bolo zdiskreditovať svojho názorovo-politického oponenta
pomocou dezinformácií. V súdnom konaní bolo preukázané, že novinár nekonzultoval svoj komentár
s vedcami, ako deklaroval a jeho odborné zdroje neboli odborné alebo vôbec neexistovali. Ďalej
zopakoval, že prostredníctvom súdneho konania sa domáha ochrany pred devätnástimi nepravdivými

skutkovými tvrdeniami a nie hodnotiacimi úsudkami. Úlohou novinára je prenechať odborný obsah
vedcom a pravdivo o ňom referovať, nie publikovať ako vedecký názor vlastné domnienky. Nie je
pravdou, že by sa článok netýkal súkromnej sféry žalobcu, keďže sa týka obsahu žalobcovej filozofickeja vedeckej práce. Ak by verejnosť uverila podvodu, ktorý uvádzal žalovaný, zruinovalo by to osobne
jeho rodinu aj celé kultúrne hnutie okolo neziskovej organizácie Sophia.
18/K vykonanému dokazovaniu uviedol, že svedkovia P. I. R. sa vyjadrovali k siedmim z devätnástich

bodov, pričom v štyroch výslovne potvrdili, že žalobca má pravdu, z toho pri dvoch vyhlásili, že ich
novinárovi nepovedali (2 a 4) a v ďalších priznali svoj vlastný omyl a ospravedlnili sa (bod 3 a 5). S
dvomi bodmi mal byť P. usvedčený, že podvádza (bod 6 a 12). Pri bode 14 súd výsluch prerušil, aby
zachránil R. z rozpakov. Svedok U. bol kompetentný k dvom bodom (9 a 10) najskôr sa mal snažiť
podporiť žalovaného, ale nakoniec priznal, že žiadnu knihu od žalobcu nečítal a potvrdil, že názory

žalobcu neodmieta, lebo ich nepozná. K argumentácii žalovaného, že docent Š.Q. je proti žalobcovi
uviedol, že predložil list od docenta Š., v ktorom bola vyjadrená podpora žalobcovej práci. Rovnako aj
argumentácia žalovaného týkajúca sa udelenia anticeny „bludný balvan“ od klubu skeptikov Sisyfos
nebola namieste, keďže spor bol dávno verejne vydiskutovaný a hlavní iniciátori svoje obvinenia stiahli.
Filozof T., na ktorého žalovaný odkazoval, verejnú polemiku so žalobcom prehral na svojej vlastnej
univerzite v Olomouci. Rozsudok súdu prvej inštancie bol založený na krivých svedectvách, čo súd

ignoroval a nebral do úvahy nič zo strany žalobcu, čo začalo byť zjavné na pojednávaní a potvrdilo sa
v rozsudku.
19/Procesné pochybenia videl žalobca nielen v zásahoch do výsluchov svedkov, ale aj pri vyhlásení
rozsudku, keď malo byť vynechané odôvodnenie rozsudku, pravdepodobne z dôvodu, že súd ešte
žiadne nemal. Rozhodnutie sa malo opierať len o jeden argument, a to, že experti žalovaného nevhodne

spájali vedecky overené fakty s nepodloženými teóriami, určitými skratkami. Podľa žalobcu uvedené
zo svedeckých výpovedí nevyplynulo. Neodpovedaním na zásadné otázky a postavením rozsudku
na dvoch výrokoch, ktoré súd prevzal od expertov na strane žalovaného bola podľa názoru žalobcu
pokrivená spravodlivosť a nebolo konané zo strany súdu čestne. Rozsudku úplne chýbal vecný základ
a bol neúmerný realite. Všetky sporné výroky boli hrubým porušením etického kódexu novinára a išlo

o vlastné vymyslené tvrdenia a úmyselne citované nepravdy. Novinár nemohol použiť zjednodušenie
v prípade hrubých dezinformácií. Odvolanie považoval za dôvodné, keďže rozsudku chýbalo vecné
zdôvodnenie. V závere uviedol, že nesúhlasí ani s označením jeho konania za naťahovanie súdneho
sporu aj napriek výzvam súdu. Žalobca bol nútený dokladať vyjadrenia expertov nie preto, aby zdržoval,
alepreto,lebohoktomudonútilpriebehkonania.Podľažalobcusadozáznamuzpojednávanídostaliiba

informácie o tom, že svedkovia trvajú na svojich názoroch, pričom žalobca vyvrátil ich tvrdenia, alebo sa
svedkovia sami usvedčili. Konanie sudkyne, ktorá odmietala porovnávať tvrdenia žalobcu s jeho prácami
považuje za účelové, keďže už bola rozhodnutá nevyhovieť žalobcovi a postaviť svoje rozhodnutie na
krivých svedectvách expertov žalovaného a ignorovať skutočný obsah žalobcovej práce a ozajstný stav
svetovej vedy. Žalobca v závere zotrval na tom, že vedomým skreslením, neprípustným zjednodušením

a dezinformáciou o statuse žalobcu, ako aj na základe uvedených nepravdivých informácii, bolo vážne
zasiahnuté do žalobcovho práva na ochranu osobnosti a má nárok na zaručovanú ochranu Ústavou SR.
Zopakoval, že súd pochybil pri zisťovaní skutkového stavu, počas súdneho procesu bolo zasahované
do procesných práv žalobcu, došlo k porušeniu jeho základných práv a odňatiu možnosti konať
pred súdom. Rozsudok ignoruje dôkazový materiál, preberá dezinformácie a falošnú argumentáciu

žalovaného. Zakladá sa na nepravdách a je v rozpore so všeobecne známym poznaním. Absentujú v
ňom skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, úvahy súdu, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie relevantných ustanovení právnych predpisov. Rozhodnutie nie je presvedčivé, zrozumiteľné
a nezodpovedá základným pravidlám logického jasného vyjadrovania, čo zakladá vadu zmätočnosti a
nepreskúmateľnosti rozsudku, a preto žiadal o zmenu rozsudku v prospech žaloby, prípadne o jeho

zrušenie a vrátenie na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.
20/Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle ustanovenia § 379 a §
380 ods. 1 Civilného sporového poriadku bez nariadenia pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom
verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je.

21/Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné ozrejmiť, že právo na odpoveď a právo na ochranu
osobnosti nie sú totožnými právami a aj napriek svojmu spoločnému záujmu na ochrane cti, dôstojnosti
alebo súkromia je nevyhnutné ich považovať za samostatné práva s rozdielnymi podmienkami pre ich
uplatnenie a nevyhnutným samostatným posúdením splnenia podmienok.
22/Cieľom práva na tlačovú odpoveď je zaistiť každému jednotlivcovi možnosť konfrontovať a hájiť sa

voči určitým vyhláseniam šíreným informačnými prostriedkami, ktoré sú spôsobilé negatívne zasiahnuť
do jeho súkromia, dôstojnosti alebo cti. Okrem rešpektovania princípu "rovnosti zbraní" na poli slobody
prejavu, kde dochádza k stretom slobody prejavu médií s osobnostnými právami jednotlivcov, je inštitút
práva na odpoveď v súlade so zásadou "audiatur et altera pars" ("nech je vypočutá aj druhá strana")zárukou plurality informácií, ktorá prispieva k zdravému ovzdušiu demokratickej spoločnosti. (III. ÚS
350/2014). Právo na odpoveď zároveň predstavuje kolíziu slobody prejavu médií so slobodou prejavu
jednotlivcov stojacich mimo mediálnej obce, uplatňujúcich voči nej ochranu svojich osobnostných práv.

Z uvedeného dôvodu ho nie je možné vykladať tak, že dotknutá osoba má právo vyjadriť sa ku
hocijakému výroku, ktorý je v obsahu periodickej tlače alebo agentúrneho spravodajstva uverejnený.
Tlačový zákon vo svojich ustanoveniach formuluje jasné požiadavky na výroky, ktoré sú spôsobilé byť
predmetom práva na odpoveď. Jednou z týchto podmienok je aj podmienka týkajúca sa samotných
napadnutých výrokov. V zmysle ustanovenia § 8 ods. 1 Tlačového zákona sa odpovede môže dotknutý

subjekt domáhať len vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam. Vylúčené je domáhať sa práva na odpoveď
vo vzťahu k hodnotiacim úsudkom. V prípade, že je podmienka týkajúca sa identifikácie napadnutého
výroku ako skutkového tvrdenia splnená, je potrebné kumulatívne splnenie ďalších podmienok, a to
podmienky nepravdivosti, neúplnosti alebo pravdu skresľujúceho skutkového tvrdenia a zároveň aj
podmienky spôsobilosti skutkového tvrdenia dotknúť sa cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby,
alebonázvualebodobrejpovestiprávnickejosoby.Vyššieuvedenépodmienkysúkritériamipresamotné

výroky uverejnené v periodickej tlači alebo agentúrnom spravodajstve, voči ktorým sa môže dotknutá
osoba domáhať svojho práva na odpoveď. Iba splnenie uvedených podmienok podmieňuje vznik práva
dotknutého subjektu na odpoveď.

23/Okrem kritérií kladených na skutkové tvrdenia, voči ktorým môže smerovať právo na odpoveď

vymedzuje Tlačový zákon v ustanovení § 8 ods. 4 aj podmienky týkajúce sa žiadosti o uverejnenie
odpovede, ako aj samotnej odpovede.

24/V písomnej odpovedi musí žiadať uviesť skutkové tvrdenie, ktorým sa skutkové tvrdenie v zmysle
ustanovenia § 8 ods. 1 Tlačového zákona poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí. Odpoveď musí byť

rozsahom primeraná textu, ktorého obsahom je napadnuté skutkové tvrdenie a z neho vyplývajúci
hodnotiaci úsudok.

25/Kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok je nevyhnutné, keďže inštitút práva na
odpoveď predstavuje vo svojich dôsledkoch (prípustný) zásah do slobody prejavu tlače. Aby pri aplikácii

tohto právneho nástroja v praxi nedochádzalo k jej neprimeranému obmedzeniu, je zákonodarcom
schválenákonštrukciaposkytovanejochranylimitovanájasnestanovenýmihranicami(III.ÚS350/2014).
V prípade, ak žiadosť o odpoveď alebo samotná odpoveď, ktorá je súčasťou tejto žiadosti, nespĺňajú
náležitosti vyžadované zákonom, vydavateľ nie je povinný uverejniť požadovanú odpoveď. Uvedená
sankcia je zákonodarcom adekvátne konštruovaná aj vzhľadom na nemožnosť vydavateľa zasahovať,

respektíve korigovať odpoveď žiadateľa a jeho povinnosť uverejniť odpoveď tak, ako bola formulovaná
žiadateľom.

26/Z vyššie prezentovaných kritérií nepochybne vyplýva, že súd pri skúmaní splnenia, respektíve
nesplnenia podmienok pre odopretie uverejnenia odpovede zo strany vydavateľa periodickej tlače alebo

agentúrneho spravodajstva sa musí zaoberať v prvom rade tým, či žiadosť o odpoveď ako aj samotný
text odpovede smeroval len voči skutkovým tvrdeniam alebo aj voči hodnotiacim úsudkom. Zatiaľ
čo v prípade skutkových tvrdení bude možné posúdiť ich pravdivosť alebo nepravdivosť, v prípade
hodnotiacich úsudkov to z povahy veci možné nebude. Hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor;
zaujíma sa ním určitý postoj k danému faktu tak, že sa hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to

na základe vlastných subjektívnych kritérií, ide teda o názor opierajúci sa o vlastné subjektívne kritéria
a nie je možné ho dokazovať.

27/Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia musel konštatovať, že súd prvej inštancie
správne pristúpil ku kvalifikácii výrokov na skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky s výsledkom, že

žalobcom namietané výroky, voči ktorým sa domáhal odpovede, nepredstavujú iba skutkové tvrdenia,
ale aj subjektívne hodnotiace úsudky autora článku, ktoré súd prvej inštancie konkrétne identifikoval
v bode 13 („môže niektorých ľudí očariť najmä ak chcú veriť, že „hmotárska veda“ (H. výraz), ktorá
nepracuje s nadprirodzenom, je fuj), v bode 15 („V TA3 však pozabudli spomenúť, že dotyčného pána
považujú vo vedeckej obci za šarlatána.“) a v bode 19 („To, čo je E. C. v žurnalistike, je L. H. vo „vede“

respektíve pseudovede. Spraví TA3 nabudúce dokument s prívržencom plochej Zeme?“) Odvolací
súd sa s uvedeným postupom ako aj vyhodnotením výrokov ako hodnotiacich úsudkov plne stotožnil.
Uvedenévýrokynielensvojouformuláciou,aleajkontextompredstavujúnepochybnehodnotiaceúsudkyautora článku, ktorý nimi vyjadruje svoj subjektívny názor, a preto nemožno o nich vykonať dôkaz
pravdivosti.

28/Ako už bolo vyššie uvedené, právo na odpoveď je priznané iba vo vzťahu k spôsobilým výrokom
uverejneným v periodickej tlači alebo agentúrnom spravodajstve. Výroky bodu 13, 15 a 19 nepredstavujú
spôsobilé výroky, a preto ani žiadosť o uverejnenie odpovede, ani písomne vyhotovená odpoveď
nespĺňali zákonom ustanovené náležitosti, keďže sa neobmedzili iba na nepravdivé, pravdu skresľujúce
alebo neúplné skutkové tvrdenia. Vydavateľ nemá možnosť zasahovať do textu odpovede, a preto je

bremeno správnej formulácie a dodržania všetkých podmienok kladených pre samotnú odpoveď na
ťarchu žiadateľa. V prípade, že žiadateľ uvedené nezvládne, sankciou je odopretie splnenia povinnosti
uverejniť odpoveď ako celok vydavateľom. Súd prvej inštancie pri zamietnutí žaloby v časti uloženia
povinnosti uverejniť odpoveď nepochybil, keďže žalobca sa domáhal uverejnenia odpovede nielen
ku skutkovým tvrdeniam, ale aj k hodnotiacim úsudkom, čo malo za následok nesplnenie všetkých
obligatórnych zákonných podmienok pre vznik povinnosti vydavateľa uverejniť odpoveď. Zároveň súd

prvej inštancie identifikoval v žiadosti žalobcu o odpoveď aj ďalšie nedostatky vo forme nesplnenia
podmienky nepravdivého, neúplného a pravdu skresľujúceho napadnutého skutkového tvrdenia (body
16, 17 a 18 boli preukázané za pravdivé výroky, o ktorých žalobca mal vedomosť) ako aj neobmedzenie
sa v texte odpovede iba na skutkové tvrdenia, ale aj hodnotiace úsudky (bod 14, 15, 17 a 19), čo
predstavovalo ďalší dôvod, na základe ktorého nebol vydavateľ povinný uverejniť požadovanú odpoveď.

29/Odvolacísúdzároveňakosprávnyposúdilzáversúduprvejinštancieonemožnostidomáhaťsapráva
na odpoveď vo vzťahu k článku uverejnenom internetovým médiom. Dikcia zákona č. 167/2008 Z.z. o
periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve (Tlačový zákon) v znení účinnom v čase podania žiadosti o
uverejnenie odpovede neustanovuje možnosť aplikácie aj na elektronické médiá, k čomu zastala zhodné

stanovisko aj súdna prax.

30/V časti žaloby o ochranu osobnosti súd prvej inštancie správne uviedol, že v prípade zásahu do práva
na ochranu osobnosti prostredníctvom činnosti médií je nevyhnutné zohľadniť ochranu slobody prejavu,
a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu

osobnosti (ust. § 11 a nasl.) nie je možné aplikovať izolovane, ale je potrebné ich vykladať v súlade s
Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nutnosť zohľadniť slobodu
prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na obranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých
prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z
hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 692/2017).

Slobodu prejavu pritom je možné obmedziť iba zákonom v nevyhnutnej miere za účelom dosiahnutia
legitímneho cieľa.

31/V prípade konfliktu slobody prejavu a práva na súkromie je potrebné preskúmať proporcionalitu
zásahu. Na tento účel pritom slúži práve test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky

KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO uverejnil.

32/Ako správne súd prvej inštancie konštatoval, autorom článku, ktorým sa malo zasiahnuť do práva
na ochranu osobnosti žalobcu bol novinár, teda osoba požívajúca v zmysle európskej judikatúry
privilegovanépostavenie.Zvýšenáochranaslobodyprejavunovináramuprináležínajmäpriinformovaní

o veciach verejného záujmu (ESĽP Prager a Oberschlik v. Rakúsko z 26.04.1995, sťažnosť č. 1594/90
alebo rozsudok Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20.05.1999, sťažnosť č. 21980/93). Za vec
verejného záujmu nepochybne môžeme označiť okrem všetkej agendy štátnych orgánov, štátnych
inštitúciiakoajosôbpôsobiacichvoverejnomživoteajumenie,vrátanenovinárskychaktivítašoubiznisu
a všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne

posudzované (II. ÚS 692/2017). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva priznáva novinárom
možnosť používať aj určitú mieru preháňania, zveličovania, ironizovania, relatívne ostrejšie slová či
provokáciu.

33/Predmetom sporného článku bolo verejné pôsobenie žalobcu a ním verejne prezentovaná práca,

teórie a názory. Žalobca predstavuje osobu, ktorá svoju prácu a názory prezentuje verejne či už
v televíznej relácii, rozhlasovej relácii, v ktorej pôsobí ako stály hosť, prostredníctvom prednášok,
prezentácií, verejne dostupných publikácií, či prostredníctvom svojej webovej stránky. Všetky tieto
aktivity nie sú určené iba úzkej skupine osôb - odborníkov, ale širokej verejnosti a k ich obsahu samôže dostať tak laik, ako i odborník. Svojim vystupovaním a prezentovaním svojej práce v médiách,
sám žalobca dobrovoľne vstúpil do verejného života a možno ho preto považovať za osobu verejne
známu.Hraniceakceptovateľnostišíreniainformáciitýkajúcichsaosobnostnejsféryjenajširšiauverejne

činných osôb (respektíve osôb tzv. verejného záujmu) a najužšia u „bežných“ občanov (rozhodnutie
ESĽP vo veci Janowski proti Poľsku z 21.01.1999, sťažnosť č. 25716/94). Osoby verejne vystupujúce
v médiách si musia uvedomovať riziko, že sa ich vystupovanie alebo názory, ktoré prezentujú, stanú
terčom kritiky médií. V prípade, že uvedené nastane, sa aj hranice akceptovateľnosti tejto kritiky budú
posudzovať vyššie ako u bežných súkromných osôb. „Ak ide o zásah do osobnosti osoby verejného

záujmu, táto okolnosť má za následok potrebu posudzovať akceptovateľnú mieru jej tolerancie voči
kritickým názorom vysloveným médiami na jeho adresu a voči miere expresivity použitých výrazov
ako zvýšenú. Aj takáto osoba má právo na ochranu svojej povesti, dokonca aj vtedy, ak koná ako
súkromná osoba, ale potreba tejto ochrany musí byť v rovnováhe so záujmami otvorenej diskusie o
konaní osoby“ (II. ÚS 418/09).

34/Obsahom článku, ktorý mal predstavovať neprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu, bola
kritika žalobcu v súvislosti s jeho verejnou prezentáciou a prezentáciou jeho práce a teórií, respektíve
nevedecky vysvetlených teórií, spájania viacerých informácii dohromady, čo môže viesť ku vzniku
konšpirácii u laického adresáta. Autor v článku približoval čitateľom nielen kritiku osoby žalobcu zo
strany niektorých členov vedeckej obce, ale aj konkrétne teórie, ktoré žalobca prezentuje (verejne)

a tie porovnával s názormi odborníkov, pričom aj sám autor pristúpil k ich kritickému hodnoteniu.
Cieľom článku bolo upozorniť na nevedecké teórie, ktoré môžu vzbudiť zdanie vedeckosti a stieranie
hraníc medzi pavedou a vedou. Záujem na preverovaní verejne prezentovaných informácií týkajúcich
sa či vedy, alebo filozofie a ich porovnávanie s názormi iných odborníkov, môžeme nepochybne
označiť za legitímnu tému, na ktorej zaoberaní, kritike a upozorňovaní je verejný záujem. Článok

obsahoval tak hodnotiace úsudky, ako aj skutkové tvrdenia, pri ktorých vyhodnocovaní bolo potrebné
hodnotiť celý prejav (publicistický či literárny), nikdy nie iba vytrhnutý výrok alebo vetu. Pri hodnotiacich
úsudkoch bolo potrebné skúmať, či vychádzali z určitého skutkového základu. Žalovaný v rámci konania
pritom preukázal, že autor článku vychádzal z kritiky žalobcu a jeho práce vedeckými pracovníkmi.
Vychádzal taktiež z konkrétnych postojov iných vedeckých pracovníkov (Gejza Dohnal, O. Š.), ako aj z

konkrétnych udalostí (napríklad udelenie ceny Českého klubu skeptikov Sisyfos). Kritika sa nedotýkala
súkromného života žalobcu, ale obmedzovala sa iba na kritiku jeho verejného pôsobenia a verejne
prezentovaných prác a vyjadrení žalobcu. Skutkové tvrdenia, ktoré autor uvádzal, predstavovali buď
tvrdenia samotného žalobcu, alebo tvrdenia odborníkov ako reakcie na žalobcove verejne prezentované
teórie. Úlohou súdu pritom nebolo vyhodnocovať pravdivosť alebo nepravdivosť samotných teórií alebo

metód žalobcu, ale vyhodnotiť, či skutkové tvrdenia aspoň z podstatnej časti sú pravdivými a celkové
vyznenie informácie zodpovedalo pravde, čo sa žalovanému, ako súd prvej inštancie konštatoval,
preukázať podarilo. Žalobcove námietky k nepravdivosti jednotlivých viet alebo dokonca častí viet
vo vzťahu k celkovému vyzneniu skutkového tvrdenia, ktorého podstatná časť bola preukázaná ako
pravdivá, možno považovať za zanedbateľné. Zároveň bolo potrebné dodať, že pri overovaní pravdivosti

alebo nepravdivosti skutkových tvrdení nemožno postupovať tak, že sa overuje každé jedno slovo alebo
časti viet selektívne. Je potrebné vychádzať z celkového skutkového tvrdenia. Odvolací súd sa preto
nestotožnil s námietkami týkajúcimi sa preukázania nepravdivosti jednotlivých častí viet, čo malo mať za
následok nepravdivosť celého skutkového tvrdenia. Rovnako sa nestotožnil so závermi žalobcu, ktorý
skutkové tvrdenia uvedené v článku v rámci svojej žalobnej a odvolacej narácie rozširoval a snažil sa

preukázať v konečnom dôsledku pravdivosť alebo nepravdivosť svojich teórii, ktoré ako sám uviedol nie
sú vedecké, ale filozofické, a preto ich pravdivosť nemožno vedecky dokázať. Úlohou súdu bolo hodnotiť
preukázanie pravdivosti alebo nepravdivosti tých skutkových tvrdení, ktoré boli v napadnutom článku
uvedené. Faktom zostalo, že základom článku bola pravdivá kritika vedeckých pracovníkov vo vzťahu
k žalobcom verejne prezentovaným teóriám, ktoré vysvetľujú jednotlivé fakty nevedecky a neodborne

spájajú viaceré informácie dokopy.
35/Sporný článok pritom predstavoval komentár, ktorý z hľadiska slobody prejavu je viac chránený ako
spravodajský text, pretože je subjektívny. Jeho cieľom je vzbudiť u čitateľa zamyslenie alebo podnietiť
verejnú diskusiu o komentovanom dianí, udalosti alebo informáciách. Článok bol publikovaný v široko
dostupnom médiu Denníka N či už v tlačenej podobe ako aj na portáli https: //dennikn.sk/, a to ako

reakcia na odvysielanú reportáž o žalobcovi na televíznej stanici TA3. Kritika obsiahnutá v komentári
bola vecná a legitímna, bez použitia vulgárnych slov. Miestami ostrejšie zvolené slová nevybočovali z
povoleného rámca pre daný typ publicistického žánru.36/Na základe vyššie uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že žalovaný mal ako
vydavateľ denníka N pri ochrane slobody prejavu privilegované postavenie, pričom uverejnil článok,
ktorý predstavoval kritiku žalobcovej verejne prezentovanej práce, ako aj jeho verejného pôsobenia

v médiách (rádio, televízia, internet, tlač). Článok pritom vychádzal z existujúcej kritiky žalobcu v
odborných vedeckých kruhoch, ako aj z pravdivých informácii o žalobcovi ako napríklad informácia o
udelení ceny od Českého klubu skeptikov Sisyfos. Teórie, ktoré autor v článku vyvracal, boli teórie
prezentované žalobcom (či už ako teórie originálne alebo teórie prevzaté od ďalších osôb). Autor článku
ich zjednodušene načrtol, miestami vložil vlastný komentár, ktorým sa snažil zdôrazniť tvrdenie, čo

vzhľadom na publicistický žáner článku nebolo ničím neobvyklým. Teórie vyvracal na základe informácii
poskytnutých odbornými pracovníkmi. Žalobcovi síce bolo možné uznať, že niektoré časti viet sa mu
podarilo dokazovaním vyvrátiť a preukázať ich nepravdivosť, ale vo vzťahu k celkovému obsahu článku
sa javili ako nepodstatné. Odvolací súd musel zohľadniť aj skutočnosť, že žalobca je osobou verejne
známou, ktorá dobrovoľne vstúpila do verejného života a verejne prezentuje svoje teórie a názory. Oproti
súkromným osobám má široké možnosti reagovať na vznesenú kritiku. Z uvedených dôvodov odvolací

súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že neboli splnené materiálne podmienky pre
obmedzenie slobody prejavu a žalobu v časti ochrany osobnosti považoval za nedôvodnú.
37/Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu voči procesnému postupu súdu prvej inštancie je potrebné
uviesť, že dokazovanie v sporovom konaní je upravené v ustanovení § 185 a nasl. Civilného sporového
poriadku. Imanentne s ním však súvisia aj povinnosti, ktoré musia strany splniť ešte pred jeho začatím,

a to je povinnosť tvrdiť a navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V prípade nesplnenia
povinností včas, hrozí procesná sankcia v podobe nepripustenia ďalšieho návrhu na vykonanie
dokazovania, čo je plne v súlade so zásadou sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania. Dokazovanie
upravené v Civilnom sporovom poriadku predpokladá procesnú aktivitu sporových strán, ale stále
ponecháva na rozhodnutí súdu, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd pritom postupuje tak, aby

boli zistené podstatné skutkové poznatky a aby nedochádzalo k neprimeranému predlžovaniu súdneho
konania.
38/Na základe žalobcových námietok vo vzťahu k zásahom súdu prvej inštancie do vykonávania
výsluchov svedkov odvolací súd preveril vedenie dokazovania, pričom dospel k záveru, že námietky
žalobcu dôvodné nie sú. Vykonávanie dôkazov nie je svojvoľným procesom, ale riadi sa určitými

procesnými pravidlami. Jedným zo základných pravidiel pri vedení výsluchu svedka je zákaz kladenia
sugestívnych alebo kapcióznych otázok. Jedná sa o neprípustný typ otázok, ktoré buď predpokladajú
skutočnosť, ktorá nebola svedkom potvrdená (kapciózne alebo úskočné otázky) alebo ktoré navádzajú
na určitú odpoveď (sugestívne otázky). Žalobca sa rozhodol viesť výsluch svedkov sám, bez právneho
zastúpenia, opakovane bol zo strany súdu prvej inštancie upozorňovaný, že nemôže klásť takýto

typ otázok, uvedené namietala aj druhá sporová strana. Zásah súdu do výsluchu svedka vedeného
sporovou stranou, ktorá kladie tento typ otázok, nemožno považovať za procesné pochybenie súdu a
zásah do procesných práv sporovej strany. Rovnako odvolací súd nezistil iné pochybenia v procesnom
postupe súdu prvej inštancie.
39/Vo vzťahu k nepripusteniu návrhu na zmenu žaloby bolo potrebné konštatovať, že v zmysle

ustanovenia § 143 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky
doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Vzhľadom na skutočnosť,
že žalobca až po vykonanom dokazovaní požiadal o zmenu žaloby a zároveň o vykonanie ďalšieho
dokazovania, nemožno vyhodnotiť rozhodnutie súdu prvej inštancie ako procesné nesprávne, keďže
bolo plne v súlade s citovaným ustanovením § 143 Civilného sporového poriadku a zároveň v súlade

so zásadou hospodárnosti konania.
40/Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo sporovej
strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV.
ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

41/Odvolací súd mal po preskúmaní veci za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav
veci, vykonal riadne dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185
ods. 1,2,3 a § 186 Civilného sporového poriadku) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 Civilného sporového poriadku) a na ichzáklade dospel v konečnom dôsledku k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom
rozhodnutí aj riadne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku). Odvolací súd sa stotožnil
so závermi súdu prvej inštancie, a preto mu neostalo, než rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako

vecne správny podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
42/Zároveň odvolací súd priznal v odvolacom konaní úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku), o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto
rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

43/Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).