Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 29, 2024

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 20C/21/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2119200944
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Židek

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:2119200944.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Veronikou Židek v spore žalobkyne: P. Š., N. XX.XX.XXXX, A. Y. X,

XXX XX C., právne zastúpená: In Medias Res, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Sladovnícka 13,
907 01 Trnava, proti žalovanej: J.. V. F., N. XX.XX.XXXX, A. Č. XX, A., právne zastúpená: Mgr. Dávid
Štefanka, advokátska kancelária, so sídlom Povoznícka 18, 841 03 Bratislava, o zaplatenie 6 750,00
eur a príslušenstvo t a k t o

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa zamieta.

II. Žalovaná má voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

III. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 85,20 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava dňa 06.02.2019 domáhala vydania
rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovanú zaplatiť jej sumu 6 750,00 eur v lehote 60 dní.

2. Okresný súd Trnava rozsudkom č. k. 20C/21/2019-76 zo dňa 30.05.2022 rozhodol tak, že žalovanej
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 6 250,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne
zo sumy 6 250,00 eur od 17.11.2018 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Žalobkyni

priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82,18%.

3. Voči rozsudku bolo podané odvolanie žalovanou. Krajský súd v Trnave, ako odvolací súd, o podanom
odvolaní rozhodol uznesením č. k. 26Co/69/2022-105 zo dňa 23.08.2023 (ďalej len „uznesenie“) tak,
že odvolanie proti zamietajúcemu výroku II. odmietol a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo
vyhovujúcom výroku I. a vo výroku III. O trovách konania zrušil a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Odvolací súd určil, že povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi
názormi odvolacieho súdu, bude postupovať v súlade s prejednacou zásadou civilného sporového
konania, v ktorom je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, a posúdiť i vyhodnotiť
dokazovanie týkajúce sa relevantných sporných skutočností, s ich správnou preferenciou a vyvodením
právnych dôsledkov vyplývajúcich z konkrétneho ustanovenia právnej normy. Na preukázaný skutkový
stav, zistený na základe vyhodnotenia vykonaných dôkazov podľa § 191 ods. 1 C.s.p. následne súd

prvej inštancie aplikuje relevantné právne normy. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude
súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v
súlade s ustanovením § 220 C.s.p. a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne
závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk,ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, vrátane žalobkyne, poskytne odpoveď na
podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne
dané ( rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07 ).

5. Žalobkyňa k uzneseniu odvolacieho súdu uviedla, že odvolací súd svoje formálne pochybnosti,
na základe ktorých dospel k svojmu prekvapivému záveru, zhrnul v podstate do štyroch odsekov
odôvodnenia svojho rozhodnutia na strane 7 tohto rozhodnutia. Už prvotná úvaha odvolacieho súdu
nemá skutkové opodstatnenie (pozn. žiaden hmatateľný dôkaz v konaní), keď odvolací súd doslova

polemizuje o otázke vážnosti vôle oboch zmluvných strán pristúpiť k uzavretiu písomnej zmluvy o
pôžičke. Vonkoncom nie je pravdou a do značnej miery zavádzajúcim je tvrdenie odvolacieho súdu,
že súd prvej inštancie sa dôsledne a dostatočným spôsobom nezaoberal otázkou vôle sporových
strán pri uzavretí zmluvy o pôžičke. Takýto záver je v príkrom rozpore s obsahom rozhodnutia súdu
prvej inštancie, v ktorom boli podrobne a konkrétne preskúmané a zdôvodnené (pozn. jednotlivo
odstránené prípadné rozpory) všetky zásadné zákonom požadované okolnosti týkajúce sa vzťahu

medzi sporovými stranami (pozn. a to nielen v rovine skutočnej vôle týchto strán, ale i preukázanej
pohnútky každej z týchto strán). Nevedno, či odvolací súd skutočne dôsledne preskúmal celý spisový
materiál v tejto veci, keď v konečnom dôsledku dospel k tak rozporuplným záverom, o čom svedčí i tá
skutočnosť, že tieto svoje závery v podstate sám popiera odôvodnením v bode 3 svojho rozhodnutia,
kde paradoxne na všetky svoje prvotné pochybnosti je možné nájsť hmatateľné a racionálne odpovede

vyplývajúce z predchádzajúceho meritórneho rozhodnutia. Všetky úvahy odvolacieho súdu v rovine
hypotéz o „simulovanom právnom úkone alebo o právnom úkone s vnútornou výhradou, či dokonca
o absencii vážnosti vôle pri tomto úkone“ (viď bod 17 rozhodnutia KS) pôsobia objektívne v rozpore
so zabezpečeným skutkovým i právnym stavom v tomto konaní. Je pozoruhodné, že odvolací súd
zvolil formu postupu v tomto konaní cestou tzv. vyvrátiteľných domnienok bez toho, aby rešpektoval

riadne preukázaný dôkazný stav v tejto veci. V bode 18 rozhodnutia KS zachádza ešte ďalej, keď
zavádza bez relevantného dôkazu v tom zmysle, keď tvrdí, že je „zjavné“, že žalovaný si od žalobcu
nemal v úmysle požičať žiadne peniaze“. Takýto záver odvolacieho súdu je výslovne neudržateľný,
hraničiaci s arbitrárnosťou a tendenčnosťou posudzovania tejto veci zo strany odvolacieho súdu, najmä
v prípade, ak je v konaní bez pochybností preukázané, že žalovaný sám pripravil znenie predmetnej

zmluvy o pôžičke, vybavil jej podpisovanie pred notárom, kde túto zmluvu vážne, slobodne a bez
výhrad vlastnoručne podpísal. Žalovaný naviac mal v rozhodnom čase vedomosť a zároveň vôľu
vedome prevziať dotknutú pôžičku od žalobcu v tomto konaní. Skutočnosť, že samotnú pôžičku prevzala
v tom čase blízka osoba (druh) žalovaného s jeho vedomím, taktiež do dnešného dňa žalovaný
žiadnym spôsobom úspešne nerozporoval. Úvaha odvolacieho súdu v bode 19 rozhodnutia potom

pôsobí nadbytočne a bezpredmetne. Absurdným sa javí v kontexte dokazovania a záverov z neho
vyplývajúcichpredsúdomprvejinštancieisnahaodvolaciehosúdudoznačnejmierykomplikovaťprávnu
stránku tejto veci zavádzaním objektívne nepoužiteľného inštitútu na danú vec formou či už privatívnej
novácie, či iného doposiaľ nestotožneného inštitútu nemajúceho skutkovú (dôkaznú) oporu v doposiaľ
vykonanom dokazovaní. Bod 19 rozhodnutia KS tak možno hodnotiť ako snahu iniciatívne riešiť danú

vec, avšak opakovane bez dostatočnej znalosti spisového materiálu a samotného skutkového stavu
veci s ohľadom najmä na jednotlivé konkrétne vyjadrenia sporových strán v rámci dokazovania. Súd
prvej inštancie sa napokon dostatočne vysporiadal i s výškou samotnej pôžičky poskytnutej žalobcom
v prospech žalovaného v tomto konaní a skutočnosti uvádzané v bode 21 rozhodnutia KS sú tým
pádom už prekonané a neaktuálne. V ďalšej časti sa odvolací už len odvoláva na právne notoriety

a judikatúru, ktorá však nezakladá postup odvolacieho súdu v prezentovanom znení obsiahnutom vo
svojom právne neudržateľnom rozhodnutí. Pre úplnosť vo vzťahu k meritu veci žalobca zdôrazňuje
a poukazuje na výslovne opomenutú skutočnosť zo strany odvolacieho súdu (pozn. ktorú účelovo
opomenul i žalovaný v podanom odvolaní) a to, že o časti pôžičky a teda peňažného nároku v sume
6 750,00 eur s prísl. z titulu riadne uzavretej a plnenej zmluvy o pôžičke medzi zmluvnými stranami

(pozn. ktorú aktuálne nezmyslene žalovaný a dokonca prekvapivo i odvolací súd spochybňujú) už bolo
raz v minulosti Okresným súdom Bratislava V právoplatne rozhodnuté a v celom rozsahu vyhovené
tomuto návrhu a i nároku žalobcu v tomto konaní. Súd prvej inštancie sa totiž k predmetným zásadným
a legitímnym otázkam určito, logicky a zrozumiteľne vyjadril v jednotlivých bodoch svojho meritórneho
rozhodnutia, z ktorých vyplývajú všetky potrebné a smerodajné odpovede pre spravodlivé rozhodnutie

súdu vo veci samej (pozn. vo vzťahu k dobromyseľne uplatnenému nároku žalobcu v tomto súdnom
konaní). V spojitosti s vyššie uvedeným žalobca vecne poukazuje na to, že súd prvej inštancie, resp.
jeho rozhodnutie vo veci samej, na rozdiel od neudržateľného rozhodnutia odvolacieho súdu, spĺňa s
poukazomnajehopostupvpriebehukonaniaaobsahodôvodneniajehomeritórnehorozhodnutiavšetkyzákonné atribúty obsiahnuté analogicky v ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie
rozhodol ako rozhodol, sú jasne, určito a zrozumiteľne podložené, sú v jeho právomoci a v kontexte
vykonaného dokazovania pôsobia presvedčivo. Žalobca poukázal na Uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 115/03, z 3. júla 2003. Ako vyplýva z odôvodnenia predchádzajúceho
(nesprávne zrušeného) rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto veci, tento sa nielenže dotkol samotnej
podstaty prejednávanej veci, ale vo svojom podrobnom zdôvodnení, ktoré vyplývalo z náležitého
preskúmania objektívneho stavu veci, odpovedal na všetky podstatné a právne významné dôvody jeho
rozhodnutia (pozn. v žiadnom prípade vo všeobecnej rovine nezhrnul vykonané dokazovanie, ako sa

snaží navodiť dojem odvolací súd) určitým a zrozumiteľným spôsobom pre účastníkov tohto konania.
V tomto prípade je zrejmým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie jednoznačne dodržalo limity práva na
spravodlivý proces, i s konkrétnym poukazom na ust. § 220 ods. 2 C.s.p.: Toto zákonné ustanovenie je
z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorému vecne zodpovedá aj právo
na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru, potrebné vykladať a uplatňovať aj s
ohľadomnapríslušnújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva(pozrirozsudokESĽPvoveciGarcia

Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že v rozhodnutí súdu musia byť uvedené dostatočné
dôvody, na základe ktorých je založené, čo v danom prípade rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto veci
preukázateľne spĺňalo, pričom ani samotná judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý jeden argument
tej ktorej strany konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. V konečnom dôsledku tak
možno konštatovať, že je to práve odvolací súd, ktorý vo svojom zmätočnom a výslovne formalistickom

(arbitrárnom) rozhodnutí bez akejkoľvek snahy podrobne sa vysporiadať so skutkovým stavom veci a
najmä bez snahy hľadať objektívnu pravdu v tejto veci (pozn. ktorá vyplýva z konzistentnej a udržateľnej
voľnej úvahy súdu prvej inštancie v zákonných intenciách pri hodnotení dôkazného stavu vo veci),
postupoval v zrejmom rozpore s vyššie uvedenými citovanými ustanoveniami príslušnej právnej úpravy
a súvisiacej tunajšej i európskej judikatúry, pričom prekvapujúco toto vlastné pochybenie svojím vágnym

rozhodnutím neštandardne preniesol na ťarchu súdu prvej inštancie.

6. Na pojednávaní dňa 29.05.2024 právny zástupca žalobkyne uviedol, že trvá na podanom návrhu z
r. 2019 v celom rozsahu s tým, že má za to, že v rámci konania pred súdom prvej inštancie, ktorého
výsledkom bolo meritórne rozhodnutie z 30.05.2022. Bolo vykonané dokazovanie v zmysle zákonného

predpokladu v požadovanom rozsahu, pre vydanie udržateľného rozhodnutia vo veci samej, v tomto
konaní došlo následne k prekvapivému a nepresvedčivému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorý len
v bodoch 17. až 21. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, vniesol bez relevantného skutkového
a právneho dôvodu do tohto konania viaceré pochybnosti, ktoré však nemajú právny základ vo
vykonanom dokazovaní. Odvolací súd sa vydal cestou všeobecných a vágnych úvah, ktoré podľa

názoru žalobcu hraničia so svojvôľou posudzovania predmetnej veci, a nahrádzajú do určitej miery
vyjadrenia žalovaného v predmetnom konaní, ktoré však neboli preukázané. Žalobkyňa má za to, že
všetky podstatné skutočnosti boli vecne preukázané a v podstate jediným výsledkom rozhodnutia
odvolacieho súdu , bolo akési doodôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, kedy mal odvolací súd
za to, že závery, ktoré ustálil súd prvej inštancie treba podľa názoru odvolacieho súdu doplniť najmä,

čo do právnej argumentácie. V ostatnom sa pridržiava stanoviska žalobkyne, v priebehu tohto konania,
a žiada, aby súd rozhodol pozitívne o uplatnenom nároku žalobcu, v rozsahu, ako mu bolo vyhovené v
predchádzajúcom rozhodnutí súdu prvej inštancie. Po úvodnej reči právneho zástupcu žalovanej dodal,
že objektívne z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva tá skutočnosť, že by tento súd
vyslovil názor , ktorý by bol záväzný v tom smere, že by mal súd prvej inštancie žalobu zamietnuť.

Takýto názor sa v celom tomto rozhodnutí nenachádza. Odvolací súd vyslovil určité pochybnosti o tom,
či súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil svoje predchádzajúce meritórne rozhodnutie. V prípade
totiž, ak by odvolací súd takýto jednoznačný záver vyslovil, nedávalo by zmysel polemizovanie z jeho
strany, v rámci jeho argumentácie, obsiahnutej práve v označených bodoch 17. až 21. odôvodnenia
jeho rozhodnutia. K predbežnému právnemu posúdeniu právny zástupca žalobcu uviedol, že v prípade ,

ak tunajší súd bude pri svojom meritórnom rozhodnutí vychádzať zo svojho predbežného právneho
posúdenia bez toho , aby presvedčivo a udržateľne a dôsledne vyhovel právnemu názoru vyslovenom
odvolacím súdom, t.j. či už odstránil, alebo ustálil pochybnosti o vzniku a naplnení právneho vzťahu
medzi účastníkmi tohto konania, hrozí, že bez takéhoto postupu súdu dôjde k vydaniu arbitrárneho
rozhodnutia, ktorý bude nielen v príkrom rozpore, s ustáleným skutkovým i právnym stavom vo veci, ale

dokonca i rozhodnutím odvolacieho súdu. Je totiž zrejmé, ako aj súd správne konštatoval, že právny
vzťahmedziúčastníkmikonaniavznikol, askutočnosti,týkajúcesačiuž simulovanéhoprávnehoúkonu,
alebo úkonu, urobeného s vnútornou výhradou, neboli v tomto konaní doposiaľ preukázané. Rovnako
je zrejmé, že žalovaná v tomto konaní vstúpila do tohto právneho vzťahu slobodne, vážne, určito ,zrozumiteľne, vedela, o všetkých okolnostiach týkajúcich sa tohto právneho vzťahu, keďže je to osoba
spôsobilánaprávneúkony, naviac bolopreukázanéito, žesamotnážalovanámalapripraviťpredmetné
znenie k pôžičke, Pripravila toto znenie a pripravila a následne podpísala túto zmluvu. Rovnako tak,

v zmysle právnej úpravy a judikatúry, nie je možné označiť túto zmluvu za neplatnú , v prípade ,
ak spôsob odovzdania finančných prostriedkov rigidne nenapĺňa písomné dojednanie k predmetnej
zmluve. V prípade, že súd v rámci jeho predbežného právneho posúdenia, pristúpi k zamietnutiu
žaloby v tomto konaní, závažným spôsobom zasiahne i do elementárnej zásady civilného procesu, t.j.
zásady reálnej istoty účastníka konania, kedy o polovici poskytnutej pôžičky už raz bolo právoplatne

rozhodnuté Okresným súdom Bratislava V a teda by nastala situácia , že jeden súd prvej inštancie
právoplatne vyhovie nároku z uplatneného právneho vzťahu, pričom druhý za totožného dôkazného
stavu prekvapivo takýto nárok zamietne.

7. Právny zástupca žalovaného uviedol, že nárok žalobkyne považuje za neoprávnený a žalobu za
nedôvodnú.Stotožňujesasnázoromodvolaciehosúdu. Mázato,že žalobcovi sanepodarilopreukázať

svoj nárok. Žiada, aby súd žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania. V ostatnom
sa pridržiava svojich písomných vyjadrení. K reakcii právneho zástupcu žalobcu poukázal na bod 15
odôvodnenia odvolacieho súdu. Nebola preukázaná vôľa sporových strán v zhodne s ich prejavom, a
zmluva nebola uzavretá vážne. Akýkoľvek nárok, ktorý si žalobca uplatňuje v zmysle takejto zmluvy,
neexistuje. K predbežnému právnemu posúdeniu uviedol, že s týmto súhlasí. Názor súdu považuje

za udržateľný a v súlade s rozhodujúcou praxou súdov ako aj najvyšších súdnych autorít. Tvrdenia
žalobkyne popiera. Spôsobilosť na právne úkony nijakým spôsobom neprezumuje vážnosť vôle ,
uzavrieť zmluvu. Ohľadom časti nároku o ktorom bolo rozhodnuté v inom konaní, poukázal na to, že
toto bolo rozhodnutie pre zmeškanie.

8. Právny zástupca žalobkyne v záverečnej reči uviedol, že vzhľadom na vykonané dokazovanie má za
to, že v konaní existuje riadne preukázaný a podložený skutkový stav veci, ktorý už súd prvej inštancie
vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí vecne, logicky a zrozumiteľne vyhodnotil. Medzičasom vstúpil
do konania odvolací súd, ktorý len viacerými všeobecnými úvahami vniesol do tohto konania zmätok, a
to bez toho, že by sám z vlastnej iniciatívy vykonal nejaké dokazovanie, skutočnosť absencie skutočnej

vôle, ktorá by mohla mať za následok postup súdu, v zmysle ustanovenia § 37 OZ. Zo spisového
materiálu legitímne nevyplýva, jedná sa stále iba o domnienku , vyvrátiteľnú, vyslovenú odvolacím
súdom, ktorý zjavne nemal záujem preskúmať podrobne celý spisový materiál, hľadať a ustáliť v
konaní objektívnu pravdu a čisto iba formalisticky z procesného hľadiska spochybnil riadne preukázaný
procesný útok v tomto konaní. Žalobkyňa riadne uzavrela predmetný právny vzťah so žalovanou, obe

strany si boli vedomé práv a povinností z tohto právneho vzťahu, pričom preukázateľne i došlo k
naplneniu právneho vzťahu pôžičky, faktickým odovzdaním peňažných prostriedkov, tvoriacich túto
pôžičku. V prípade , ak by súd nevyhovel podanému návrhu v tomto konaní, ustáli bez zákonnej
opory na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, a nespravodlivo ukráti žalobkyňu, čo sa týka jej
riadne preukázaného nároku v tomto konaní. Ako uviedol odvolací súd, súd prvej inštancie je povinný

postupovať podľa § § 191 ods. 1 CSP, a to znamená, dôkazy nehodnotiť formalisticky, ale všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti , prihliadajúc na všetky, zdôrazňujeme všetko, čo vyšlo počas tohto
konania najavo. Z uvedeného má žalobkyňa za to, že je dôvodným jej nároku poskytnúť súdom právnu
ochranu, a rozhodnúť podľa vlastnej úvahy, spravodlivo, bez toho, aby došlo k ukráteniu práv na
strane žalobkyne v tomto konaní. Žiada preto, aby súd vyhovel žalobe v rozsahu , v akom bol nárok

žalobkyni priznaný. V predchádzajúcom rozhodnutí súdu prvej inštancie, aby sa riadne vysporiadal s
argumentáciou odvolacieho súdu, možno i v tom prípade , že táto argumentácia nemusí byť správna.
V prípade , že by súd rozhodol možno i nie príkrom súlade s rozhodnutím odvolacieho súdu, avšak
predmetné rozhodnutie by bolo riadne , právne odôvodnené, bola by podľa názoru žalobcu naplnená
litera zákona, a bolo by spravodlivosti zadosťučinené.

9. Právny zástupca žalovanej právom záverečnej reči uviedol, že s ohľadom na vykonané dokazovanie,
s poukázaním na vyjadrenia žalovanej, má za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a svoj
nárok nijakým spôsobom nepreukázala. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia odvolacieho súdu, ako
aj z predbežného právneho posúdenia súdu. Vyjadrenia žalobkyne v určitých bodoch považuje za

zmätočné, najmä vyjadrenia ohľadom uzatvorenia zmluvy o pôžičke, ako aj názor žalobkyne na
rozhodnutie odvolacieho súdu. Žalobu navrhuje zamietnuť, a priznať žalovanej náhradu trov konania
v rozsahu 100%.10. V zmysle čl. 8 základných princípov zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“) strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť
svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

11. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh.

12. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

13. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa ods. 2 na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností

môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

14. V zmysle § 151 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana nepoprela sa považujú za nesporné
(ods. 1). Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné
tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (ods. 2).

15. Podľa § 185 ods. 1 a 2 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (ods. 1). Súd môže
aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo
zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu
nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 2).

16. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

17. V zmysle § 215 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

18. V uvádzaných ustanoveniach je zakotvená dôkazná povinnosť strán v sporovom konaní. Jedná
sa povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na
sporových stranách. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu

zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje

za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu
(§ 185 ods. 2 a 3 CSP), je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191
ods. 1 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti
pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom,
ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia

dôkazov.Hodnotiacaúvahasúdupritomaleniejesvojvoľná,súdmusívychádzaťzovšetkého,čovyšlov
konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom
súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

19. Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) záväzkovým vzťahom

je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká
povinnosť splniť záväzok.

20. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,
z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

21. Podľa § 657 OZ, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä
peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.22. Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak
je neplatný.

23. Súd mal za preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovanou bola dňa 15.11.2016 uzavretá zmluva o
pôžičke, v rámci ktorej sa zmluvné strany dohodli, že veriteľ poskytne dlžníkovi v hotovosti, pri podpise
tejto zmluvy o pôžičke, peniaze a dlžník svojim podpisom na tejto zmluve potvrdzuje prevzatie finančnej
pôžičky za podmienok stanovených touto zmluvou a súčasne sa dlžník zaväzuje istinu osobne vrátiť do
rúk veriteľa do 16.11.2018 vo výške 6 750,00 eur a do 16.11.2019 vo výške 6 750,00 eur (č. l. 2).

24. Po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu predmetom sporu ostala žaloba o zaplatenie sumy
6 250,00 eur s príslušenstvom. Súd uvádza, že predmetom konania po zrušení a vrátení veci ďalšie
konanie a rozhodnutie bolo určiť najmä, či došlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke a taktiež, posúdiť
vážnosť vôle zmluvných strán a posúdiť, či zmluva o pôžičke je simulovaným právnym úkonom.

25. Súd sa zaoberal skutočnosťou, či došlo vzniku zmluvy o pôžičke, a síce k reálnemu poskytnutiu
pôžičky, t. j. k odovzdaniu predmetnej sumy peňazí. Z vykonaného dokazovania má súd za preukázané,
že predmet pôžičky nebol veriteľom prenechaný dlžníkovi v zmysle čl. II. Zmluvy o pôžičke, keďže z
vykonaného dokazovania (z výsluchov sporných strán a svedka) vyplynulo, že predmet pôžičky bol
odovzdaný svedkovi - synovi žalobkyne, p. A. Š.. Predmet pôžičky nebol poskytnutý ani v deň podpisu

zmluvy o pôžičke, tak ako sa zmluvné strany dohodli v čl. II. predmetnej zmluvy.

26. Súd sa v smere preukazovania reálneho odovzdania peňažnej sumy žalovanej pridržiava
argumentácieaprávnehonázoruodvolaciehosúdu.Odvolacísúduvádza,žejenamiestezodpovedanie
otázky, v prípade ak došlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke, že súd prvej inštancie nezdôvodnil

svoje skutkové a právne závery odklonu od písomného dojednania v zmluve o pôžičke, keď z konania
jednoznačne vyplynulo, že sa zmluvné strany nesprávali v súlade s písomne vyhotovenou zmluvou o
pôžičke, keďže evidentne nedošlo k faktickému odovzdaniu predmetu pôžičky, tak ako to deklaruje
zmluva v bode I., ale k odovzdaniu prišlo úplne iným spôsobom, a to jej odovzdaním synovi žalobkyne.
Žalobkyňa a svedok v rámci výsluchu uviedli, že peniaze dala žalobkyňa svedkovi (č. l. 62 rub a 73

rub, č. l. 13). Žalobkyňa a ani svedok neuviedli, že by žalovaná splnomocnila alebo inak poverila
svedka na prevzatie peňazí. Svedok a žalobkyňa sa pred prevzatím peňazí dohodli, že sa svedok
odhlási z trvalého pobytu v žalobkyne. Nie vierohodne preto vyznieva konštatovanie žalobkyne vo
výsluchu, že svedok povedal, že ich (peniaze) odovzdá, jednak pre dohodu o odhlásení z trvalého
pobytu a jednak pre jednoznačnú vedomosť všetkých zúčastnených (zmluvné strany a svedok), že

peniaze sú pre potrebu svedka. Ešte aj splatnosť predmetu pôžičky bola dohodnutá tak, aby vyhovovala
svedkovi (č. l. 62 rub). Žalovaná počas výsluchu uviedla, že ani nevedela, kedy ide svedok do Trnavy.
V konaní síce žalobkyňa tvrdila, že volala žalovanej a potom aj svedkovi, avšak toto tvrdenie nijakým
spôsobom nepreukázala. Rovnako tak nepreukázala, že žalovanú vyzývala na splatenie pôžičky. Tieto
všetky skutočnosti podporujú konštatovanie súdu v tom smere, že zmluva o pôžičke nevznikla, nakoľko

žalobkyňa ako veriteľ zo Zmluvy o pôžičke jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností nepreukázala
odovzdanie predmetu pôžičky žalovanej - dlžníkovi. Zároveň nepreukázala žiadny právny titul (dohodu
medzi stranami, plnomocenstvo, poverenie) na prevzatie predmetu pôžičky svedkom. Skutočnosť, že
žili v partnerskom vzťahu neoprávňuje žalobkyni odkloniť sa od textu dojednanej zmluvy, bez osobitnej
dohody so žalovanou, bez súhlasu žalovanej, ba dokonca bez vedomia žalovanej. Súd uvádza, že

zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi druhovo určené veci a dlžník sa zaväzuje vrátiť veriteľovi
veci rovnakého druhu. Z formulácie zákonného ustanovenia („veriteľ prenecháva“) možno vyvodiť, že
zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou. Neznamená to, že by išlo o protiklad konsenzuálnej zmluvy, ale je
potrebné, aby okrem konsenzu zmluvných strán došlo k reálnemu úkonu - odovzdaniu druhovo určených
vecí veriteľom dlžníkovi. Odovzdanie veci sa teda môže uskutočniť priamo a okamžite (ako tomu bolo

v tu prejednávanej veci), ale tiež odovzdaním traditio brevi manu, pri ktorom má dlžník vec v držbe z
iného právneho titulu (napr. zo zmluvy o úschove). Zmluva o pôžičke je asynalagmatickou zmluvou,
čo je dané predovšetkým jej reálnym charakterom. Dlžníkovi vyplýva povinnosť vrátiť veci rovnakého
druhu a veriteľovi vyplýva povinnosť tieto veci prevziať. Povinnosť veriteľa odovzdať predmet pôžičky a
povinnosť dlžníka predmet pôžičky prevziať zo zmluvy o pôžičke neplynie, pretože zmluva vznikne až

uskutočnením reálneho odovzdania a prijatia. Dlžník a veriteľ teda nie sú navzájom v synalagmatickom
postavení. Preto ak došlo len k dohode zmluvných strán o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke,
ale k odovzdaniu predmetu pôžičky nedošlo, nemožno sa s úspechom domáhať, aby veriteľ plnil z titulu
zmluvy o pôžičke, pretože zmluva nevznikla (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 238/2010).Súd preto konštatuje, že zmluva o pôžičke medzi žalobkyňou a žalovanou nevznikla, keď žalobkyňa
žalovanej neodovzdala predmet pôžičky spôsobom dohodnutým v zmluve. Žalovaná tak nemala žiadnu
povinnosť predmet pôžičky vrátiť, keď jej ani nebol poskytnutý. Z uvedeného dôvodu bolo nutné žalobu

zamietnuť.

27. Ďalej sa súd zaoberal vážnosťou vôle zmluvných strán pri uzatváraní Zmluvy o pôžičke a simulácii
právneho úkonu. Zo žalobkyňou predložených listín má súd za to, že po formálnej stránke strany sporu
uzavreli zmluvu, ktorú pomenovali zmluva o pôžičke. Súd však z vykonaného dokazovania má za to, že

pri uzavieraní tejto zmluvy absentovala vážnosť vôle zmluvných strán. Zmluvné strany nechceli uzatvoriť
zmluvu o pôžičke. Žalobkyňa vedela, že peniaze nepožičiava žalovanej, len poskytnutie peňažných
prostriedkovpresvojhosynapodmienilauzatvorenímzmluvyopôžičke.Žalovanátakistonemalazáujem
uzatvoriťzmluvuopôžičke,domáhalasalenpomociužalobkynesynovižalobkyne,ktorýbolvofinančnej
tiesni. Žalovaná, aby tieto peniaze syn žalobkyne získal, pristúpila na podmienku žalobkyne a podpísala
kontrakt. Žalovaná však zmluvu podpísala bez akéhokoľvek úmyslu si peniaze od žalobkyne požičiavať,

užívať ich vo svoj prospech, prípadne požičať ich svedkovi, a nakoniec aj vrátiť. Súd uvádza, že právny
úkon nie je vykonaný vážne, pokiaľ podľa objektívnych okolností daného prípadu konajúci nechcel
vyvolať následky, ktoré s takýmto prejavom vôle normy občianskeho práva spájajú. Nedostatok vážnosti
vôle sa prejavuje tým, že sa pri právnom úkone zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje
alebo vôľa, ktorá síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. Medzi poruchy vážnosti

prejavu vôle sa zaraďujú prípady vnútornej výhrady, predstieraných právnych úkonov (simulácie) a
právnych úkonoch vykonaných žartom alebo v prípade inej situácie, z ktorej má byť adresátovi zrejmé,
že vôľa konajúceho nie je vážna. Tieto vady vážnosti vôle sa označujú aj ako vedomé vady vážnosti
vôle. Prípad simulácie tiež nie je osobitne upravený právnym poriadkom, v prípade simulácie však ide
jednu z vád vôle. Simulovaný, predstieraný právny úkon je taký, kedy prejav vôle má pôsobiť ako vážny,

ale ktorým konajúci nechce vykonať navonok prejavený alebo žiaden prejav vôle. Tým sa simulácia
líši od vnútornej výhrady, lebo pri vnútornej výhrade konajúci úkon navonok vykonať chce. Simulácia
môže byť jednostranná alebo spoločná. Pri jednostranne simulovaných právnych úkonoch sa postupuje
v súlade s teóriou ochrany dôvery. Pri spoločnej simulácii musia byť splnené predpoklady, ktorými sú
uzrozumenie oboch strán (t. j. vedomosť oboch účastníkov o simulácii) a chýbajúca vôľa byť právnym

úkonom viazaný. Súčasťou predpokladov simulácie nie je jej motív. O simuláciu teda pôjde aj v prípade,
ak zmluvné strany chcú vzbudiť zdanie právneho úkonu navonok u tretích osôb (absolútna simulácia)
alebo chcú zakryť iný právny úkon (relatívna simulácia, dissimulácia). V prípade simulácie vôbec nejde
o právny úkon a zákon s ním viaže za následok absolútnu neplatnosť. Neplatnosť môže namietať aj
tretia osoba. V tomto prípade je však potrebné rozlišovať, či simulovaný právny úkon bol vykonaný

na ťarchu tretej osoby (napr. predstierané zmenšenie majetku dlžníka), kedy vyslovená neplatnosť
pôsobí na prospech tretej osoby prípadne neplatnosť môže pôsobiť aj na ťarchu tretej osoby, a v takom
prípade jej je poskytnutá ochrana tak, že simulovaný právny úkon aj tak spôsobí právne následky voči
tretej osobe, ktorá konala v dobrej viere (napr. ak tretia osoba splnila dlh osobe, ktorá s veriteľom
predstierala postúpenie pohľadávky - aj v takom prípade dôjde k zániku pohľadávky). K perfektnosti

právneho úkonu je okrem iného potrebné, aby vôľa konajúcej osoby bola nielen slobodná, ale aj vážna.
Úmysel účastníkov právneho vzťahu musí skutočne smerovať k vyvolaniu právnych účinkov, ktoré sú
s jej prejavom spojené. Ak sa simuluje právny úkon, potom sa iba vo vonkajšej forme taký právny
úkon predstiera, avšak k perfektnosti právneho úkonu chyba vážnosť vôle. U simulovaného konania
teda absentuje vážnosť vôle, v dôsledku čoho je takto simulovaný právny úkon postihnutý absolútnou

neplatnosťou podľa § 37 ods. 1 OZ. V prípade, keď simulované konanie a v ňom obsiahnutá kauza slúži
k zastretiu iného, pravého, dôvodu, hovoríme o disimulovanom konaní. Simulovaný právny úkon potom
za podmienok podľa ustanovenia § 41a ods. 2 OZ môže disimulovať iný právny úkon. O neplatnosti
zmluvy pre nedostatok vážnosti vôle strán spočívajúcej v simulácii možno uvažovať len v prípade, že
vôľuuzavrieťzmluvunemážiadnazostránzmluvy,takakotoboloajvtomtoprípade,kedysižalovanáod

žalobkyne nechcela požičať peniaze, a žalobkyňa len poskytnutie peňazí svedkovi podmienila spísaním
Zmluvy o pôžičke. Pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak
to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá OZ).
Ak teda má byť určitým právnym úkonom urobeným len „naoko", tzv. simulovaným právnym úkonom,
zastieranýinýprávnyúkon, tzv.disimulovanýprávnyúkon,jesimulovanýprávnyúkonneplatnýzdôvodu

nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takom prípade platí zastieraný
právny úkon, za podmienky, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov a že spĺňa náležitosti
požadované zákonom pre jeho platnosť. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený (priečil
by sa zákonu), bol by tiež neplatný (§ 39 OZ) (viď. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/144/2010zo dňa 30.03.2011). Súd má v tomto prípade za to, že obe zmluvné strany len simulovali právny úkon
Zmluvu o pôžičke, aby zastreli iný právny úkon - poskytnutie peňazí svedkovi. Nakoľko žalovaná vo
výsluchu uviedla, že splatnosť bola dohodnutá tak, aby vyhovovala možnostiam svedka, tak je možné

hovoriť o zmluve o pôžičke. Zmluva o pôžičke uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou je absolútne
neplatný právny úkon v zmysle § 37 OZ z dôvodu nedostatku vážnosti vôle zmluvných strán pri jeho
uzatváraní. Aj z tohto dôvodu bolo nutné žalobu zamietnuť.

28. Súd pre úplnosť uvádza, že žalovaná bola plne spôsobilá na právne úkony, avšak jedná sa o odlišnú

a ďalšiu náležitosť platnosti právneho úkonu (§ 38 OZ). Ak aj osoba, ktorá urobí právny úkon, ako osoba
spôsobila na právne úkony, pričom jej vôľa nie je vážna, aj takýto právny úkon je neplatný, nakoľko
absentuje jedna z náležitostí platnosti právneho úkonu - právny úkon musí byť urobený slobodne, vážne,
určite, zrozumiteľne a musí ho urobiť osoba spôsobilá na právne úkony.

29. Ak sa v odôvodnení súd nezaoberal konkrétnou námietkou strán konania, urobil tak preto, že daný

argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria
A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Zároveň
súd uvádza, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd nepatrí

dožadovať sa stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana
(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

30. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

31. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. (1) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. (2)

32. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

33. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

34. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník. (2)

35. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

36. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania vo vzťahu medzi stranami sporu rozhodol
súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, kedy žalovanej priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%, nakoľko žalovaná bola v konaní v zrušenej a vrátenej
časti úspešná v celom rozsahu z dôvodu zamietnutia žaloby. O trovách odvolacieho konania rozhodol
v zmysle § 396 ods. 3 v spojení s 255 ods. 1 CSP, keď neúspech žalovanej v odvolacom konaní

predstavuje 7,40% (keď žalovaná bola v prvoinštančnom konaní úspešná v časti zamietajúcej časti
istiny vo výške 500,00 eur a aj voči tomuto výroku sa odvolala, pričom odvolací súd v tejto časti
odvolanie odmietol). Hrubý úspech žalovanej v odvolacom konaní je 92,60% a hrubý úspech žalobkyne
v odvolacom konaní je 7,40%. Čistý úspech žalovanej v odvolacom konaní je 85,20%. V konaní pritom
nebol tvrdený a súd sám nezistil žiaden dôvod na aplikáciu § 257 CSP.

37. O výške náhrady trov konania žalobcov bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po
právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje. Podanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden

rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis
s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy
toho, kto podanie urobil.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).