Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, February 27, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/19/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119215258
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Holická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:6119215258.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov

senátu JUDr. Jany Vlčkovej aj JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: INTELEK.CZ s.r.o., so
sídlom Olivova 2096/4, Praha 110 00, Česká republika, konajúci v Slovenskej republike prostredníctvom
INTELEK. CZ s.r.o., organizačná zložka, so sídlom Tuhovská 16, Bratislava, IČO: 47 228 164,
zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Margita Hrivňáková & Partners, s. r. o., so sídlom Májkova
3, P. O. Box 76, Bratislava, IČO: 36 855 545, proti žalovanému: D. B., T.. XX.XX.XXXX, H. S. XXZ.,
G., zastúpenému JUDr. Evou Pravdíkovou Bučkovou, PhD. advokátkou, so sídlom Sputniková 18,
Bratislava, IČO: 42 174 821, o zaplatenie 764,76 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21.10.2020 č. k. 60C/24/2019 - 353, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti
žalovanému zaplatenia sumy 764,76 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktorú sumu
mal žalobca ako zamestnávateľ žalovaného omylom vyplatiť žalovanému titulom cestovných náhrad
za obdobie 01 - 02/2016, pretože pri ich vyúčtovaní nedodržal žalovaný organizačný poriadok

materskej spoločnosti žalobcu a pracovné cesty „umelo“ navyšoval. Skutkový stav zistený vykonaným
dokazovaním posúdil podľa čl. 2 vety tretej, čl. 9, § 1 ods. 4, § 7 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 až 3, § 47
ods. 1 písm. a) a b), ods. 2, § 57, § 81 písm. a) a c), § 84 ods. 1 až 4, § 222 ods. 1 až 6 Zákonníka
práce, § 34, § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách a dospel k záveru, že
na strane žalovaného nedošlo k bezdôvodnému obohateniu a naviac, ak by aj keď bezdôvodnému
obohateniu došlo, žalovaný by ho nebol povinný vrátiť vzhľadom na jeho dobromyseľnosť v súlade s §
522 ods. 6 Zákonníka práce. Uviedol, že žalobca presvedčivo a zrozumiteľne neozrejmil a nevysvetlil (a

to ani na výzvu súdu) spôsob výpočtu ním uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
(z akých konkrétnych vstupných údajov vychádzal pri určení svojho tvrdeného nároku vyčísleného
voči žalovanému v sume 764,76 eur), teda vo vzťahu k nim uplatnenému nároku z bezdôvodného
obohatenia žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno. Poukázal na to, že žalobca
len stroho uviedol, že bezdôvodné obohatenie vyčíslil na základe údajov z navigácie, tento výpočet ani
použitú navigáciu však počas konania bližšie nešpecifikoval. S prihliadnutím na princíp hospodárnosti
konania skúmal naplnenie osobitných predpokladov podmieňujúcich vydanie bezdôvodného obohatenia

(vrátenie neprávom vyplatených súm) žalovaným ako zamestnancom podľa § 222 ods. 6 Zákonníka
práce a poukázal na to, že zamestnanec, ktorý sa bezdôvodne obohatil na úkor zamestnávateľa tým,
že prijal peňažné plnenie neprávom, je povinný bezdôvodné obohatenie vydať zamestnávateľovi len
vtedy, ak vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o peňažné plnenie nesprávne určenéalebo omylom vyplatené; v prípade, že nevedel a ani nemohol z okolností predpokladať, že ide
o peňažné plnenie nesprávne určené alebo omylom vyplatené, môže si zamestnanec bezdôvodné
obohatenie, ktoré týmto spôsobom získal na úkor zamestnávateľa ponechať. To, či zamestnanec vedel

alebo musel z okolností predpokladať, že ide o čiastku nesprávne určenú alebo omylom vyplatenú,
je vecou konkrétneho posúdenia jednotlivého prípadu; rozhodné skutočnosti tomto smere je povinný
produkovať, tvrdiť a preukázať zamestnávateľ. Týmto posúdením dospel k záveru, že na strane
žalovaného by ani v prípade hypotetického pripustenia dôvodnosti nároku žalobcu, nebola daná
reštitučná povinnosť žalovaného. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalovanému boli

cestovné náhrady vo výške ním vyúčtovanej na jeho účet v tejto výške vyplatené, a to po viacnásobnej
a viacúrovňovej kontrole žalobcom ako zamestnávateľom (priamym nadriadeným žalovaného V.. Y.,
ktorý dáva príkaz na ich vyplatenie mzdovej účtovníčke C.. M.F.), plne v súlade s pokynmi priameho
nadriadeného žalovaného. V rozhodných mesiacoch 01 - 02/2016 si žalovaný vyúčtoval cestovné
náhrady v sume 742,82 eur za mesiac 01/2016 a v sume 845,23 eur za mesiac 02/2016, a tieto cestovné
výkazy boli predložené na kontrolu priamemu nadriadenému prostredníctvom mzdovej účtovníčky,

následne boli podpísané V.. Y. a takto vyúčtované a odsúhlasené sumy boli žalovanému aj vyplatené.
Uviedol, že žalobcu v zmysle § 222 ods. 6 Zákonníka práce zaťažovalo dôkazné bremeno o tom, že
žalovaný nekonal pri prijatí plnenia dobromyseľne a žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že žalovaný pri
prijatí cestovných náhrad nebol dobromyseľný. Ďalej mal za preukázané, že žalovaný vykonával pre
žalobcu prácu ako obchodný riaditeľ s obchodným teritóriom SR, charakter tejto práce jednoznačne

predpokladá realizáciu početných pracovných ciest, s čím v pracovnej zmluve žalovaný výslovne
súhlasil a uzavretím Dohody o použití osobného motorového vozidla na pracovnú cestu súhlasil aj s
použitím jeho motorového vozidla v súlade so zákonom o cestovných náhradách. Žalovaný preukázal,
že pracovné cesty boli vyúčtované na základe pokynu priameho nadriadeného (jednak najprv paušálnou
náhradou, ktorá bola vo výške 1100 eur v 11/2015 a neskôr vo výške do 800 eur od 12/2015), všetky

žalovaným predložené vyúčtovania boli priamym nadriadeným žalovaného V.. Y. následne schválené a
zamestnávateľomajuhradené.Zkomunikáciezodňa26.03.2015,ktorejžalobcaprezentuježalovanému
podmienky výkonu práce a uvádza „kompenzáciu za vozidlo“ a z následného správania sa strán
spočívajúceho v spôsobe vyúčtovania cestovných náhrad sumou najprv 1100 eur a následne 800
eur je zrejmé, že žalobca z jeho autonómneho rozhodnutia uplatňoval u žalovaného najprv paušálnu

náhradu cestovných náhrad, s občasnými výnimkami a pokynmi, ktoré vždy vyžadoval zamestnávateľ
žalovaného. Dospel k záveru, že následne došlo k modifikácii rozhodnutia žalobcu, pričom žalovaný
vždy realizoval vyúčtovanie náhrad podľa pokynov žalobcu a v súlade s nimi, ktorému záveru zodpovedá
aj skutočnosť, že všetky vyúčtovania cestovných náhrad vlastným autom žalovaného boli žalobcom
odsúhlasené, podpísané C.. Y. ako priamym nadriadeným žalovaného, ktorý sám vypovedal, že o. i.

dohliadal na pracovné výsledky, schvaľoval náklady na pracovné cesty a záznamy z rokovaní, tieto
týždenne vyhodnocoval a dohadoval so žalovaným ďalší postup. Žalobca teda vyžadoval, aby sa
uskutočnené pracovné cesty zamestnancami vyúčtovávali takouto ním nastavenou a menenou formou,
a to aj v prípade, ak by záznamy v cestovných príkazoch nemali plne zodpovedať skutočnosti. Poukázal
aj na zákonnú lehotu podľa § 36 ods. 8 zákona o cestovných náhradách, podľa ktorého je zamestnávateľ

povinný do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie
pracovnej cesty, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom
mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady. Zákon teda poskytuje zamestnávateľovi časový
priestor na preverenie dôvodnosti a výšky uplatnených náhrad. Paušalizáciu a „zjednodušovanie“
vyúčtovania náhrad zamestnancov žalobcu dovodil aj z predloženej dochádzky žalovaného, z ktorej

je zrejmé, že aj dochádzka žalobcu bola vedená iba formálne (vykazovaná bola presne pracovná
doba podľa pracovnej zmluvy). Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaný bol s Organizačným poriadkom
oboznámený a ním viazaný, poukázal na bod 3. 11. 2. písm. C. Organizačného poriadku; podľa
ktorého z každej služobnej cesty je potrebné vyhotoviť zápis, bez ktorého nemôžu byť uznané náklady
na cestu; ako aj na skutočnosť, že žalobca predložené vyúčtovania sám (prostredníctvom priameho

nadriadeného žalovaného ako osoby oprávnenej na kontrolu nákladov na pracovné cesty a záznamov
z rokovaní) schválil a dospel k záveru, že nemožno mať preto dôvodné pochybnosti o tom, že v čase
ich predloženia, následnej kontroly a výplaty tieto považoval žalobca za správne, pričom mal zjavne
preukázanú existenciu zápisov zo služobnej cesty a tieto považoval za dostatočné a správne. Argument
žalobcu, že žalovaným predkladané záznamy zo stretnutí a vyúčtovania náhrad boli nedostatočné a

skreslené, posúdil ako nedôvodný, keď porovnateľne rovnaký obsah a rozsah vykazovali aj výkazy C.. K.
a záznamy tohto zamestnanca považoval žalobca za správne a dostatočné. K tvrdeniu žalobcu ohľadne
navyšovania vzdialenosti, poukázal na to, že C.. K.B. uvádzané vzdialenosti sú zaokrúhlené na desiatky
až stovky km a už pri bežnom posúdení zjavne nereálne (napr. vzdialenosť Bratislava - Trnava 330km, Bratislava - Galanta 400 km, za 1 deň najazdené v rámci Bratislavy 330 km a pod.). Vo vzťahu k
povinnosti žalovaného dodržiavať Organizačný poriadok spoločnosti INTELEK uviedol, že z pracovnej
zmluvyžalovanéhovyplývajehopovinnosťakozamestnancaoboznámiťsasozáväznoudokumentáciou

uvedenou v prílohe č. 1 pracovnej zmluvy (vrátane Organizačného poriadku), žalobca však nepreukázal,
že žalovaný mal možnosť sa s týmto dokumentom reálne oboznámiť. Z Funkčného listu, ktorý má
slúžiť ako záznam absolvovania nástupnej praxe pre nastupujúcich zamestnancov žalobcu nevyplýva a
žalobca ani nepreukázal, že sa žalovaný mal povinnosť a zároveň možnosť oboznámiť s predmetným
Organizačným poriadkom, ktorého striktného dodržiavania sa žalobca dovoláva a nepreukázal ním

tvrdené absolvovanie školenia týkajúce sa Organizačného poriadku žalovaným a z Funkčného listu je
možné dovodiť, že na oboznámení sa s ním žalobca ani netrval, keď smernice, na ktorých oboznámení
sa a zaškolení trval, sú výslovne uvedené len v bode 1. IT Oddelenie a vo vzťahu k týmto vymenovaním
smerniciam žalobca školenia a preskúšania so žalovaným zrealizoval a zabezpečil. Dospel k záveru, že
žalovaný bol ako zamestnanec dobromyseľný, postupujúci pri vyúčtovaní pracovných ciest a cestovných
náhrad podľa pokynov zamestnávateľa v súlade s § 81 písm. a) Zákonníka práce, pričom k ich

výplate dochádzalo po viacnásobnej kontrole podkladov. Stotožnil sa s názorom žalovaného, že v
súčasnosti prezentovaná odlišná požiadavka na obsah a náležitosti vyúčtovania cestovných náhrad a
úkony žalovaného v zmysle Organizačného poriadku spoločnosti INTELEKT je v priamom rozpore so
skorším správaním sa a konaním žalobcu ako zamestnávateľa žalovaného. Žalobca ako zamestnávateľ
opakovanie akceptoval vyúčtovania paušálnou alebo čo najpaušálnejšou formou, keď nenamietal

vyúčtovania cestovných náhrad na sumu 1100 eur resp. 800 eur mesačne, nenamietal dochádzku
žalovaného vykázanú výslovne formálne (dokonca na takomto jej obsahu trval), uznaním nákladov
a vyplatením vykázaných cestovných náhrad považoval aj záznamy z rokovaní za správne. Ak by
žalovaný skutočne predkladal mesačné záznamy, cestovné príkazy alebo vyúčtovania, ktoré nespĺňali
kritériá určené žalobcom, musel by žalobca tieto nedostatky hneď zistiť a požadovať ich nápravu pred

ich vyplatením žalovanému, keď v konaní bolo preukázané, že bolo bežnou praxou, že v prípade
nezrovnalostí V.. Y. vracal podklady na prepracovanie. Aj v prípade, keby záznamy alebo cestovné
príkazy predložené žalovaným nezodpovedali skutočnosti alebo kritériám jeho zamestnávateľa alebo by
úplne chýbali, uvedené nepreukazuje, že by k vykonaniu pracovnej cesty nedošlo. Uviedol, že žalobca
neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, svoj nárok nepreukázal relevantnými a nepochybnými

dôkazmi; nepreukázal, že by žalovaný konal v rozpore s priamymi príkazmi alebo rozhodnutím žalobcu
ako zamestnávateľa pri uplatňovaní a vyúčtovaní cestovných náhrad, ktorých vrátenia sa v konaní
domáha. Nevzhliadol ani pri posúdení (prípadného) vzniku bezdôvodného obohatenia okolnosti, pre
ktoré by bolo možné konštatovať, že by (prípadné) bezdôvodné obohatenie bolo získané žalovaným
úmyselne tak, ako tvrdil žalobca. Nepreukázal ani to, že v rozhodnom čase ako zamestnávateľ

žalovaného vyžadoval aplikáciu Organizačného poriadku spoločnosti INTELEK, na ktorý sa odvoláva, a
že by s ním bol žalobca oboznámený a že by bol povinný ho dodržiavať. Žalobu preto zamietol z dôvodu,
že žalobca nepreukázal, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu. V súlade s § 185
ods. 1 Csp zamietol návrhy žalovaného na vykonanie dôkazu výsluchom svedkov: Y. R., I. R., Z. K.,
R. M.B., zvukovou nahrávkou (CD) zo dňa 26.04.2016 a znaleckým dokazovaním znalcom v odbore

Ekonomika a riadenie podnikov, odvetvie: Účtovníctvo a daňovníctvo, keď ich vykonanie považoval za
nadbytočné a nehospodárne. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Csp tak, že
žalovaný má nárok na náhradu trov konania od žalobcu v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov
konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; napadnuté rozhodnutie je nedostatočne
odôvodnené, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť, čím bolo porušené jeho základné procesné

právo na odôvodnenie rozsudku zodpovedajúce príslušnej zákonnej úprave. Namietal nejednoznačnosť
rozsudku, jeho neurčitosť a v dôsledku toho nepreskúmateľnosť s poukazom na odôvodnenie v časti,
v ktorej súd prvej inštancie na jednej strane popiera vznik bezdôvodného obohatenia a na druhej
strane ho pripúšťa a za dôvod zamietnutia žaloby označuje dobromyseľnosť žalovaného. K argumentácii
súdu, že presvedčivo neozrejmil ani nevysvetlil súdu spôsob výpočtu uplatneného nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia, v dôsledku čoho neuniesol bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno,
uviedol, že súd neuviedol, či ide o ďalší dôvod zamietnutia žaloby a nevysvetlil, ako sa vysporiadal
s výpočtom žalovanej sumy v podaní žalobcu zo dňa 18.05.2020 (najmä bod I. 3. a ozrejmenie
spôsobu výpočtu bezdôvodne vyplatených cestovných náhrad žalobcom - príloha č. 1 k uvedenéhoStanoviska k vyjadreniu žalovaného zo dňa 29.04.2020 vo veci samej, ktoré bolo aj ústne prednesené
žalobcom na pojednávaní dňa 19.05.2020), a prečo ho považoval za nezrozumiteľné. Poukázal na
to, že jeho výpočet bezdôvodne uplatnených náhrad vychádza z výpočtu žalovaného (Vyúčtovanie

pracovných ciest vlastným autom za mesiac január a február 2016) podľa zák. č. 238/2002 Z. z., ako
aj na to, že v prípade čiastok uplatňovaných ako neodôvodnené vyplatené sumy za mesiac 2/2016,
ide o celé čiastky vyplatené žalobcom za údajne realizované služobné cesty (117,86 eur + 94,29
eur), ktoré preto logicky nie je potrebné dokladovať ďalším výpočtom. Dôvodom zamietnutia žaloby
nemôže byť ani neoznačenie použitej navigácie, ktoré súd označil za ďalší nedostatok uplatnenia

nároku. Dobromyseľnosti žalovaného pri uplatnení a prevzatí náhrad cestovného vyvodzoval súd z
„viacnásobnej a viacúrovňovej kontroly“, pričom uvádzal kontrolu prijatím nadriadeným V.. V. Y.Á., ktorý
len dáva príkaz na vyplatenie mzdovej účtovníčke, z čoho je zrejmé, že nešlo o žiadnu „viacnásobnú a
viacúrovňovú“ kontrolu, pretože do pracovnej náplne účtovníčky nepatrí kontrola správnosti údajov na
preplatenie, ale iba zabezpečenie ich správneho zúčtovania v účtovníctve organizácie. Naviac svedok
V.. V. Y.Á. ozrejmil prehliadnutie nesprávnosti uplatnených náhrad tým, že žalovanému dôveroval

a nepredpokladal uplatnenie súm, ktoré mu nepatria. Súd neozrejmil svoje úvahy, ktorými dospel k
záveru o dobromyseľnosti žalovaného v prípade uplatnenia súm za cesty, ktoré zjavne nerealizoval,
príp. ktoré nadhodnotil. Podľa jeho názoru takýto spôsob uplatňovania cestovných náhrad žalovaným
t. j. za nerealizované pracovné cesty, príp. uplatňovanie nasadzovaných kilometrov nezodpovedajúcich
reálnym vzdialenostiam, svedčí o úmyselnom konaní žalovaného, vedomom uplatňovaní a prijímaní

súm, ktoré mu podľa všeobecne záväzných a interných predpisov žalovaného nepatria. Úmysel žalobcu
z okolností prípadu vyplýva a nie je potrebné ani možné ho iným spôsobom preukazovať. Súd neozrejmil
aké „výslovné priame pokyny žalobcu ako zamestnávateľa“ mal na mysli v bode 63. a 73. rozsudku, ktoré
označil za „legalizujúce“ vyplatenie cestovných náhrad a preukazujúce dobromyseľnosť žalovaného.
Uviedol, že pri posudzovaní dobromyseľnosti žalobcu v zmysle § 222 ods. 6 Zákonníka práce je

potrebné zohľadniť aj charakter plnenia žalobcu, a že nejde napr. o vyplatenie odmien, prémií a pod.,
ale ide o plnenie, vyžadujúce aktívnu (vedomú) účasť zamestnanca - uplatnenie cestovných náhrad a
ich vyčíslenie. Dobromyseľnosť zamestnanca pri prevzatí vyplatenej náhrady je úzko spätá s tým, či
uplatnenie zodpovedá reálne absolvovaným pracovným cestám, za ktoré sa náhrada poskytuje, alebo
či si zamestnanec náhradu uplatnil za cestu, ktorú vôbec neabsolvoval, príp. parametre absolvovanej

cesty nadsadil za účelom získania náhrady vyššej, ako by mu patrila pri riadnom vyčíslení, ktorými
okolnosťami sa súd nezaoberal. Súd nekonkretizoval žiadny pokyn žalobcu ako zamestnávateľa
žalovaného, žiaden ani nebol preukázaný, pričom mohlo ísť len o benevolenciu resp. pracovnú
zaneprázdnenosťnadriadenéhopracovníkaaniezamestnávateľa.Namietal,žesúdneuviedol,zktorých
dôkazov vychádzal pri prijatí záveru o poskytovaní náhrad cestovných výdavkov v rozhodnej dobe

formou „paušálnej“ náhrady vo výške 800 eur resp. 1100 eur mesačne, neozrejmil spôsob vyhodnotenia
výpovede svedka V.. V. Y., podľa ktorého suma 800 eur nepredstavovala paušálnu mesačnú čiastku,
ale maximálny limit poskytovaných náhrad. Súd neozrejmil ako v súvislosti s posudzovaním mailovej
komunikácie zo dňa 26.03.2015 obsahujúcej údaj o kompenzácii za vozidlo vyhodnotil skutočnosť, že v
nasledujúcomobdobížiadnasožalobcomvyplatenýchnáhradnepredstavovalasumu800eurzamesiac

a že v mesiacoch 1, 2/2016 boli žalovaným uplatnené cestovné náhrady a žalobcom vyplatené v sume
742,92 eur a 846,23 eur. Tvrdenie súdu, že žalovaný realizoval vyúčtované náhrady v súlade s pokynmi
žalobcu a že sám žalobca vyžadoval vyúčtovanie takouto formou - aj nezodpovedajúcou skutočnosti,
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Irelevantná je podľa jeho názoru skutočnosť, že iný jeho
pracovník pri kontrole uplatnených cestovných náhrad zanedbal svoje pracovné povinnosti, ako aj lehota

stanovená zákonom o cestovných náhradách pre vykonanie vyúčtovania pracovnej cesty, na ktorú
poukazuje súd v bode 65. rozsudku, pokiaľ zamestnávateľ v zákonných lehotách pre uplatnenie svojho
nároku nezrovnalosti vyúčtovania pracovných ciest dodatočne zistil a uplatnil v súlade so zákonmi. Za
nerelevantné považuje aj vyúčtovanie cestovných náhrad iného jeho zamestnanca, u ktorého neboli
zistené uplatňované cestovné náhrady v rozpore s internými predpismi spoločnosti a ktorý realizované

pracovné cesty dokladoval povinným záznamov z rokovaní. Ďalej namietal, že uplatnenie jeho práva
na súde nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi a keďže súd túto argumentáciu ani zrozumiteľne
neobjasnil, nie je zrejmé, výkon ktorého práva by mal byť v rozpore s dobrými mravmi. Podstatným pre
rozhodnutie sporu bolo podľa jeho názoru, či žalovaný ním deklarované pracovné cesty absolvoval a
či uplatnené náhrady v prípade realizovaných ciest boli vyúčtované v súlade so zákonnými nárokmi.

Na tieto otázky súd neposkytol odpoveď, zaoberal sa nerelevantnými skutočnosťami, vykonané dôkazy
vyhodnocoval jednostranne, v prospech žalovaného a bez zohľadnenia v súvislosti s inými okolnosťami,
ktoré v priebehu konania vyšli najavo v prospech žalobcu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že
žalovaný bol s jeho internými predpismi a so Smernicou- organizačným poriadkom spoločnosti apovinnosťou jej dodržiavania riadne oboznámený, pričom nevidí súvislosť medzi oboznámením sa s
organizačnou smernicou zamestnávateľa a možnosťou uplatnenia cestovných náhrad za cesty, ktoré
zamestnanec vôbec nerealizuje alebo realizuje v menšom ako uplatnenom nároku.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť a priznať mu plnú náhradu trov konania. Uviedol, že súd prvej inštancie sa
primeraným spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami potrebnými pre rozhodnutie
vo veci; kvalifikovaným a nestranným spôsobom vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na

rozhodnutie a vec právne posúdil; rozsudok nemožno považovať za nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodovlenpreto,žesisúdprvejinštancieneosvojiltvrdeniažalobcu.Žalobcazanedbalsvojupovinnosť
tvrdenia, len opakoval to isté bez toho, aby jeho tvrdenia boli v súlade s dôkazmi obsiahnutými v spise,
ignoroval podania žalovaného a zásadne sa k nim nevyjadroval, čím sa stali jeho ojedinele argumenty
neúčinné zmysle § 151 Csp. Na to, aby súd mohol reagovať na argumenty strán sporu, musia byť
zrozumiteľné a konkrétne, avšak žalobca svoje argumenty v priebehu konania vlastne neprodukoval,

len opakoval svoje stanovisko z návrhu na vydanie platobného rozkazu; jeho opakované tvrdenia
vyvolávali dôvodné pochybnosti pre ich nekonzistenciu a neobjektívnosť. Domáha sa odpovedí na
argumenty, ktoré pred súdom prvej inštancie z jeho strany predložené neboli. Súd dal odpovede na
všetky relevantné argumenty, zohľadnil všetky dôkazy a všetky vyjadrenia strán sporu a na tomto
základe vo veci rozhodol, čo primeraným spôsobom odôvodnil. Rozsudok je vnútorne koherentný,

konzistentný, dostatočne presvedčivý a v ňom uvedené argumenty podporujú logické závery súdu. V
tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 199/09, I.
ÚS 110/07, IV. ÚS 358/09, II. ÚS 200/09. Poukázal na článok 8, § 150 ods. 1 C.s.p., bremeno tvrdenia
a dôkazné bremeno, ktoré zaťažuje žalobcu ohľadom skutočnosti, že sa žalovaný mal na jeho úkor
obohatiť, ako aj na konanie vedené pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 16CoPr/1/2019 o

zaplatenie 14 378,97 eur s príslušenstvom, v ktorom strany tohto sporu vystupujú v opačnom procesnom
postavení a ktoré začalo 17.05.2016 pre nepoctivé konanie žalobcu voči žalovanému, keď žalobca
ako bývalý zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, cestovné náhrady, nevyčerpanú dovolenku, ani iné
zamestnanecké nároky za riadne odpracované mesiace marec a apríl 2016, v dôsledku čoho D. B.
odstúpil koncom apríla 2016 od pracovnej zmluvy v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Uvedené konanie prebieha medzi sporovými stranami už 5 rokov a je preto ťažko uveriteľné, že až
koncom roka 2018 by si žalobca spomenul, že možno má voči žalovanému nejaký finančný nárok v
oblasti cestovných náhrad. Žalobca v rozpore s dobrými mravmi zneužíva svoje niekdajšie dominantné
postavenie zamestnávateľa, s cieľom privodenia ujmy žalovanému len preto, že žalovaný voči nemu
uplatňuje násobne vyšší finančný nárok a uvedené konanie stále prebieha z dôvodu, že žalovaný v

pozícii žalobcu nesúhlasil s pre neho nevýhodnými návrhmi bývalého zamestnávateľa na neoficiálne
urovnanie niektorých nárokov žalovaného a na ututlanie zvyšných nárokov. S poukazom na čl. 9, 3 a 2
Zákonníka práce namietal, že preto sú nehodnoverné tvrdenia žalobcu o vzniku jeho nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia proti žalovanému, ktoré odvodzuje zo subjektívneho a nepreukázaného
stanoviska, že žalovaný žiadne pracovné cesty nerealizoval a preto ich nemal vyúčtovať. Pripomenul,

že sa z titulu svojej riadiacej funkcie obchodného riaditeľa dohodol so zamestnávateľom, že súhlasí,
že bude vysielaný na pracovné cesty a uzavrel dohodu o použití osobného motorového vozidla na
pracovnú cestu podľa § 7 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. Žalovaný mal priamu
vedomosť a osobnú skúsenosť s tým, že jeho zamestnávateľ výslovne vyžadoval, aby sa uskutočnené
pracovné cesty vyúčtovávali paušálnou formou; takto to bolo dohodnuté ešte pred jeho nástupom do

pracovnej pozície obchodného riaditeľa a všetci obchodníci, ktorí mu boli podriadení, svoje cestovné
príkazy vypisovali podľa takto nastavených priamych pokynov žalobcu, čo žalovaný navrhol preukázať
výsluchom svedkov a predložením účtovnej evidencie žalobcu týkajúcej sa cestovných príkazov a
kompletných podkladov k nim za obdobie jún 2015 až apríl 2016 vo vzťahu k žalovanému, Y. R., I. R.
Z. Z. K.B.. Z týchto návrhov súd akceptoval len niektoré a preto je absurdné tvrdenie žalobcu, že by

súd v konaní preferoval žalovaného. Priamy príkaz zamestnávateľa má vždy prednosť, inak by žalovaný
vôbec nedostal náhradu za reálne vynaložené výdavky na pracovné cesty, ktoré v rozhodnom čase
preukazovali jednak účtovné doklady o čerpaní PHMa aj reporty, ktoré žalovaný vždy po ukončení
mesiaca odovzdal do informačného systému žalobcu LOTUS a tým nad nimi stratil akúkoľvek kontrolu,
táto sa preniesla na žalobcu, ktorý s nimi následne mohol manipulovať podľa vlastnej úvahy. V čase, keď

mal žalobca prospech z pracovnej činnosti žalovaného, ktorý bol zhmotnený výrazným zvýšením obratu
o viac, než bolo medzi zamestnávateľom a žalovaným dohodnuté pri jeho nástupe do práce, žalobca bol
plne spokojný s tým, akým spôsobom žalovaný vyúčtovával svoje pracovné cesty, tieto nespochybňoval,
ale ich po ním vykonanej kontrole preplácal. Žalobca nikdy počas trvania jeho pracovného pomeru doapríla 2016 nemal záujem na vyúčtovaní pracovných náhrad v súlade s akoukoľvek internou normou
svojej materskej spoločnosti. Zdôraznil, že žalobca sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadril a nepoprel
tvrdenia,žekonaniežalobcumožnodôvodnevnímaťakozneužitiepráva,otoviac,žežalobcapísomnou

formou priznal existenciu svojho finančného záväzku voči žalovanému na vyplatenie nevyčerpanej
dovolenky, avšak svoj písomne uznaný záväzok žalovanému neuhradil. Aktuálny výkon tvrdeného
„práva“ žalobcu na odlišné vyúčtovanie cestovných náhrad v zmysle internej normy zahraničnej
materskej spoločnosti zamestnávateľa, je takým výkonom, ktorý je v priamom rozpore so skorším
správaním a konaním zamestnávateľa žalovaného. Nikto nemôže zakladať svoje práva v rozpore

so svojím predchádzajúcim konaním, pretože takýto výkon práva je proti princípom právneho štátu,
dobrým mravom, základným zásadám pracovného práva a preto nemôže požívať právnu ochranu. Tento
záver vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. Ús 269/1996. Pokiaľ ide
o údajné chýbajúce reporty žalovaného, tieto prekvapivo zmizli z informačného systému vo výlučnej
správe žalobcu až viac než 2,5 roka po skončení pracovného pomeru u žalovaného. Zodpovednosť za
túto tvrdenú, avšak nepreukázanú situáciu nemožno pripisovať žalovanému. Z časového hľadiska je

vylúčené, aby žalobca nevedel o údajných chýbajúcich reportoch v čase, keď žalovanému po kontrole
všetkých ním požadovaných podkladov preplácal pracovné cesty. Ak by žalovaný skutočne neodovzdal
všetky podklady k vyúčtovaniu, nebol by dostal cestovné náklady preplatené. Pripomenul, že je to
žalobca, kto môže s reportami svojich zamestnancov zaobchádzať neobmedzene, to znamená, že ich
môže archivovať, vymazať, pozmeniť a to výlučne podľa vlastnej úvahy, pretože mu boli predkladané

v elektronickej forme. K vlastným reportom žalovaný odo dňa skončenia jeho pracovného pomeru v
apríli 2016 nemal žiadny prístup; ide o fakty, ktoré žalobca nikdy nepoprel. Keďže zo strany žalobcu
došlo k plneniu v zmysle cestovných príkazov, žalobca tým v reálnom čase potvrdil, že vyúčtovania
žalovaného sú v poriadku a nevykazujú chyby. Poukázal na to, že žalobca nepoprel, že počas
obdobia približne 2 a pol roka od začatia plynutia premlčacej doby po vyplatení cestovných náhrad,

ktoré boli predmetom viacnásobnej kontroly žalobcom, si nárok na údajné bezdôvodné obohatenie
neuplatnil, hoci bol aktívnou stranou vo vyššie uvedenom spore; nepoprel, že výsledok pracovných
ciest sa u zamestnávateľa žalovaného zaznamenával elektronicky a že výstupy sú v tomto čase vo
výlučnej dispozícii samotného žalobcu, ktorý ich dokáže kedykoľvek pozmeniť podľa vlastnej úvahy;
nepreukázal, že by žalovaný skutočne konal v rozpore s priamymi príkazmi zamestnávateľa pri realizácii

a vyúčtovaním pracovných ciest, pričom žalobca v konaní preukázal snahu zabrániť žalovanému, aby
preukázalpriamyopak,keďbezdôvodneodmietalvýsluchočitýchsvedkovanerešpektovalsúdnypríkaz
na edičnú povinnosť tak, ako mu bol uložený; žalobca v rozhodnom čase nevyžadoval uplatňovanie
interného predpisu svojej zahraničnej materskej spoločnosti, na ktoré sa v súčasnosti odvoláva v
rozpore so svojím skorším faktickým konaním a príkazmi; nepreukázal, že žalovaný bol oboznámený s

interným predpisom, a, že by tento interný predpis mal prednosť pred priamymi pokynmi zamestnávateľa
žalovaného; nepreukázal, že v omyle boli žalovanému vyplatené cestovné náhrady za uskutočnené
pracovné cesty v období január 2016 a február 2016, ktoré žalovaný vyúčtoval rovnakým spôsobom, ako
pracovné cesty vykonané žalovaným odo dňa jeho nástupu pre svojho zamestnávateľa; nepreukázal,
že tvrdený omyl žalobca nedokázal zistiť skôr ako v čase hraničiacom s premlčaním nároku, napriek

už 5 rokov vedenému vyššie uvedenému konaniu; nepreukázal, že by bol žalovaným uvedený do
omyluprivyúčtovanícestovnýchnáhrad.Žalovanýdopracovnéhopomeruuzamestnávateľanastupoval
s vedomím, že mu bude preplácaná ich paušálna náhrada v zmysle § 34 zákona č. 283/2002 Z.z.
bez ohľadu na to, koľko pracovných ciest reálne absolvuje, čo vyplýva aj z návrhu pracovných
podmienok predložených žalobcom dňa 27.03.2015. Tento postup sa aplikoval počas celého trvania

jeho pracovného pomeru s občasnými výnimkami, ktoré vždy vyžadoval zamestnávateľ žalovaného
a nikdy nevyplývali z vôle žalovaného. Z tohto dôvodu bol navrhnutý aj výsluch uvedených svedkov,
keď ako priami účastníci pokynov totožného zamestnávateľa mali osobnú skúsenosť s bežnou praxou
uplatňovanou zamestnávateľom vo veci vyúčtovania cestovných náhrad, žalobca však ich výsluch
odmietal. Skutočnosť, že žalovaný vyúčtovával svoje pracovné cesty v súlade s pokynmi svojho

zamestnávateľa, paušálnou formou, preukazujú aj vyúčtovania paušálnej náhrady za mesiac október
2015 v sume 1100 eur, november 2015 v sume 800 eur a následné platby. Ak boli cestovné náhrady
vyčíslené na nižšie sumy, zamestnávateľ akceptoval reálne uskutočnené pracovné cesty, preto za
niektoré mesiace napr. za december 2016 bola hodnota cestovných náhrad v sume 749,95 eur alebo
v januári 2016 v sume 742,92 eur, ktorý rozdiel bol spôsobený tým, že v danom čase žalovaný čerpal

dovolenku a teda realizoval aj nižší počet pracovných ciest. Z predložených listinných dôkazov vyplýva,
že žalovaný v októbri 2015 vyúčtoval paušálnu sumu 1 100 eur, za mesiac november 2015 paušálnu
sumu 800 eur, pričom k zníženiu došlo na základe jednostranného rozhodnutia žalobcu a v týchto
sumách mu žalobca jeho nároky aj vyplatil. Namietal aj neprípustnosť žalobcom predloženého novéhodôkazu v odvolacom konaní, s poukazom na § 366 C.s.p.; ide o listinu vyhotovenú žalobcom a tiež
o listinu, ktorú mal možnosť predložiť v konaní na súde prvej inštancie, pričom predložená listina
priamo nesúvisí s prejednávanou vecou, pretože náhrada cestovných nákladov sa žiadnym spôsobom

neviaže na to, v akej výške má zamestnanec nárok na mzdu a preto žalobca cestovné nároky na
realizované pracovné cesty nedôvodne stotožňuje so mzdou. Ďalej namietal, že žalobca v konaní
nepreukázal existenciu základných kumulatívnych znakov bezdôvodného obohatenia, keď nepreukázal
vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Nemôže byť na jeho ťarchu, ak by si žalobca
skutočnenesplnilsvojeprávnepovinnostianevykonalbykontroluvýdavkovnacestovnénáhradysvojich

zamestnancov riadne a včas, alebo len priamo vykonal úhrady bez akejkoľvek kontroly. Priamo na
pojednávaní bol svedok žalobcu konfrontovaný so svojimi nepravdivými vyjadreniami, ktoré vyplývajú z
listinných dôkazov. Zároveň poukázal na to, že ide o svedka, ktorý má osobný záujem na výsledku tohto
sporu a zámernom poškodení žalovaného z dôvodu, že medzi ním a žalovaným je nevyriešený niekoľko
ročný osobný spor. Keby skutočne neexistovala dohoda o paušálnej náhrade cestovných nákladov
medzi žalobcom a žalovaným, žalobca by neposkytol tieto cestovné náhrady v danej paušálnej výške, na

začiatku v sume 1100 eur mesačne a následne zníženej „za odmenu“ za vynikajúce pracovné výsledky
žalovaného na sumu 800 eur mesačne. Ďalej vo svojom odvolaní poukázal na nekonzistenciu vyjadrení
žalobcu; poukázal na to, že z cestovných náhrad obchodníka podriadeného žalovanému - Z. K. vyplýva,
že táto nikdy neprekročila strop 750 eur a rovnaký výsledok potvrdzujúci existenciu dohody o paušálnych
cestovných náhradách a existenciu reportov príp. žalobcom vymazaných a upravovaných reportov, ktoré

do jeho elektronického systému vložil žalovaný, by sa dosiahol aj v prípade nariadenia znaleckého
dokazovania a výsluchu ostatných obchodníkov podriadených žalovanému v rozhodnom období, ktoré
dokazovanie navrhol žalovaný. Žalobcom tvrdené údajne nerealizovanie pracovných ciest je možné
preukázať viacerými dôkazmi opaku a to výsluchmi zástupcov všetkých spoločností, s ktorými žalovaný
rokoval. Žalobca s odstupom času viac ako 5 rokov od ich realizácie účelovo odmieta uznať existenciu

týchto pracovných výkonov žalovaného a to na základe údajných „reportov žalovaného“ predložených
súdu dňa 11.03.2020, ktoré však podľa všetkého nevyhotovoval žalovaný, čo možno hodnoverne zistiť
ním navrhovaným znaleckým dokazovaním. Domáhal sa znaleckého dokazovania ohľadom obsahu
reportov uložených v informačnom systéme žalobcu, ku ktorému mal odo dňa 28.04.2016 prístup
výlučne žalobca, aby znalec posúdil, či nedošlo k manipulácii s ich obsahom zo strany žalobcu,

ktorý ich má vo svojej výlučnej držbe. Žalobca odmietal nielen výsluch svojich obchodníkov, ale aj
výsluch svojich účtovníkov. Zopár viet tvoriacich reporty vyhotovované Z. K.B. boli žalobcom v konaní
akceptované ako správne, avšak obdobné reporty žalovaného čo do rozsahu a obsahu informácie,
žalobca za správne už nepovažuje, a teda uplatňuje bez právneho základu rôzne hodnotenie tých istých
skutočností. Kým žalovaný súdu nepredložil print screeny z priečinkov, kam svoje reporty ukladal, mal

žalobca tendenciu tvrdiť, že údajne žalovaný reporty vôbec nerobil a až následne svoju rétoriku upravil.
Poukázal na to, že ako jednotlivec priniesol žalobcovi obrat v hodnote viac ako 600 000 eur, čo sa
pred ním nepodarilo žiadnemu inému obchodníkovi; žalobca ho preťažoval, keď z pozície vrcholového
zamestnanca musel tovar pre odberateľov aj nakupovať, predávať, naskladňovať a popri tom musel
vykonávať prácu obchodného riaditeľa pre Slovenskú republiku, ktorý zodpovedá za projekty a má

na starosti získavanie a udržiavanie zákazníkov; priniesol žalobcovi mnoho nových klientov a stálych
odberateľov. Za tento pozitívny prínos sa mu žalobca odmenil znížením mesačného paušálu na riadne
realizované pracovné cesty zo sumy 1100 eur, ktoré uplatňovať obdobiach od júna 2015 do októbra
2015 na sumu 800 eur od novembra 2015; nevyplatením ročnej odmeny za mimoriadny prínos pre
zamestnávateľa bez uvedenia relevantných dôvodov pre nevyplatenie tejto odmeny, hoci žalovanému

na ňu vznikol nárok a tiež protiprávnym spätným ohlásením z povinných odvodov do Sociálnej poisťovne
a zdravotnej poisťovne s účinnosťou ku dňu 29.02.2016 napriek tomu, že žalovaný nepretržite vykonával
prácu pre žalobcu až do 27.04.2016. Žalobca v konaní nevysvetlil prečo žalovanému pred uzavretím
pracovného pomeru bola ponúknutá paušálna náhrada cestovných nákladov; prečo mu boli vyplácané
cestovné náhrady, ak údajne nepredkladal zamestnávateľovi potrebné doklady; prečo paušálnu náhradu

mohol žalovaný uplatniť v mesiacoch jún až september 2015, ale už nie v mesiacoch október 2016 až
február 2016 a ak žalovaný uplatnil paušálnu náhradu cestovných nákladov v zmysle príkazu svojho
zamestnávateľa, ako tým mohol žalobcu uviesť do omylu alebo konať v rozpore s dobrými mravmi.
Žalobca nepreukázal, že by bol žalovaný oboznámený s obsahom smernice, ktorej aplikácie sa dovoláva
v tomto konaní, jeho formálne deklarovaný podpis na zozname smerníc, s ktorými ho mal žalobca

povinnosť oboznámiť, nie je dostatočným dôkazom o tom, že si túto povinnosť splnil. Skutočnosťou je,
že žalobca ani jeho pracovník, zástupca, či externý školiteľ nikdy žalovaného s predmetnou smernicou
neoboznámil. Poukázal aj na neurčitosť uplatňovaného nároku, keď žalobca uviedol, že bezdôvodné
obohatenie vyčíslil na základe údajov z navigácie z internetu, ktorú bližšie nešpecifikoval. Žalobca prisvojich výpočtoch nezohľadnil skutočnosť, že žalovaný sa nielen dostavil na hranicu miesta (obce/
mesta) určenia, ale v rámci dotknutej obce/mesta vykonal aj ďalšiu cestu. Namietal, že žalobca uvádzal
nesprávne údaje, keď napr. vzdialenosť Bratislava - Dubnica nad Váhom a späť nie je 169 km ako

udáva žalobca, ale 282 km; vzdialenosť Bratislava - Brno a späť bez zarátania nutnosti prepravy v
rámci dotknutých miest je 260 km a nie 150 km ako uviedol žalobca v návrhu na vydanie platobného
rozkazu; vzdialenosť Bratislava Košice a späť nie je 442 km ako uvádza žalobca, ale približne 806
km. K dvojakému metru uplatňovanému žalobcom uviedol, že v konaní bolo preukázané, že pán Z. K.
mal so žalovaným v januári 2016 absolvovať stretnutie spoločnosti Continental v Púchove, z ktorého

záznam pána K. je zachytený 1 - 2 vetami a svedok žalobcu ho považoval za správny, avšak k podobným
záznamom žalovaného svedok rovnaké hodnotenie neprejavil. Záznam zo stretnutí s Mivasoft vníma
žalovaný ako upravený, keď nesedí postupnosť mesiacov, pán K. najskôr uvádzal len mesiac a až
následneajdátum,pričom,akodchádzalzosídlanaU.O..D.H.aišielpriamodofirmyMivasoftnaH.O..
D. K., vzdialenosť podľa Google a Google maps je 45,8 km, pri spiatočnej ceste 91,6 km a nie 300 km. V
zázname zo stretnutí so spoločnosťou BCP Holding pán K. do februára 2020 neuvádzal presný dátum

realizovaného stretnutia, z porovnania dátumu stretnutia zo dňa 22.02.2016 so záznamom v pracovnom
príkaze, je zjavné, že neexistuje záznam o vykonanej pracovnej ceste. Poukázal aj na to, že všetky
pánom K.B. uvádzané vzdialenosti sú zaokrúhlené na desiatky a stovky kilometrov napr. 300, 400, 330,
250apod.hociinternetovénavigácieuvádzajúinévzdialenosti.Žalobcaažvodvolanízačaltvrdiť,žemu
nemôžu byť na ujmu záznamy jeho zamestnanca, ktorého jediného dokumentáciu bol žalobca ochotný

súdupredložiť.Žalobcasavšaknepokúsilpredložiťrelevantnúdokumentáciuzaostatnýchobchodníkov,
ktorí boli v rozhodnom čase podriadení žalovanému a teda žalobca nemá snahu preukázať bežnú prax
vyúčtovania cestovných náhrad v rozhodnom čase. Namietal aj zneužívanie práva zo strany žalobcu,
ktoré podľa čl. 5 C.s.p. nepožíva právnu ochranu.

4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach
uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

5. Predmetom konania bol žalobcom uplatnený nárok proti žalovanému na vydanie bezdôvodného
obohatenia v sume 764,76 eur, predstavujúcej cestovné náhrady, ktoré mal žalobca omylom vyplatiť
žalovanému za obdobie 01 - 02/2016, pretože pri kontrole podkladov žalovaného vo vyúčtovaní
pracovných ciest motorovým vozidlom žalovaného žalobca zistil nesprávne a neoprávnené vyčíslenie

cestovných náhrad v rozpore s bodom 3. 11. 2 C. Organizačného poriadku zamestnávateľa. Uplatnenú
sumu žalobca špecifikoval v žalobe uvedením dátumu a trasy konkrétnej cesty, sumy ktorú považoval
za neoprávnene vyčíslenú za túto cestu a z akého dôvodu (absencia záznamu z rokovania,
navýšená vzdialenosť, pracovná cesta nebola vykonaná). Z obsahu spisu vyplýva, že na pojednávaní
dňa 19.05.2020 žalobca prostredníctvom právneho zástupcu doručil súdu vyjadrenie k vyjadreniu

žalovaného vrátane ozrejmenia výpočtu uplatneného nároku, ktoré na pojednávaní aj predniesol a
prílohou ktorého boli výzvy k vráteniu vyúčtovania pracovnej cesty vlastným autom za obdobie január
2016 a za obdobie február 2016 zo dňa 20.08.2018, obsahujúce aj stručný výpočet súm, ktoré za
jednotlivé cesty žalobca neuznal, ako aj údaj o tom, že pri navýšení vzdialenosti vychádza z údajov z
navigácie. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedenými údajmi žalobcom v predmetnom vyjadrení a na

pojednávaní možno považovať žalobcom uplatnený nárok za dostatočne špecifikovaný a nestotožnil sa
s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca presvedčivo a zrozumiteľne neozrejmil a nevysvetlil spôsob
výpočtu ním uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a že v tomto smere neuniesol
bremeno tvrdenia. Tento záver prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd nestotožnil, nemá však za
následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, keďže zároveň sa dôsledne

zaoberal aj posúdením skutkových okolností prípadu a právnym posúdením veci.

6. Dokazovanie súd prvej inštancie vykonal v dostatočnom rozsahu na zistenie skutočností,
rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu a v medziach dôkazných návrhov strán sporu.
Jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli
najavo, následne tieto v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení s
§ 191 C.s.p.) vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne
právne závery. Pri svojom právnom posúdení vychádzal zo zodpovedajúcich ustanovení Zákonníkapráce a zákona č. 283/2002 Z. z. a tieto aj správne vyložil. Svoje závery riadne v súlade s požiadavkami
vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď s poukazom na zodpovedajúcu právnu úpravu
uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil po skutkovej aj právnej

stránke, vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie
veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.

7. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal, že na strane
žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie žalobu zamietol,

a taktiež s jeho záverom, že ak by aj k bezdôvodnému obohateniu došlo, žalovaný by ho nebol povinný
vrátiťvzhľadomnajehodobromyseľnosťvsúladesustanovením§222ods.6Zákonníkapráce.Odvolací
súd posúdil ako nedôvodnú námietku žalobcu, že toto konštatovanie spôsobuje nejednoznačnosť,
neurčitosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keď z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
vyplýva, že dôvodom zamietnutia žaloby bolo nepreukázanie žalobcom vzniku bezdôvodného
obohatenia u žalovaného, čo súd prvej inštancie výslovne uviedol v bode 73. odôvodnenia a naviac

sa, s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania, zaoberal dobromyseľnosťou žalovaného v rámci
posúdenia splnenia osobitných predpokladov podmieňujúcich vydanie bezdôvodného obohatenia len v
prípade hypotetického pripustenia dôvodnosti nároku žalobcu.

8. Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie neuviedol, z ktorých dôkazov vychádzal pri

prijatí záveru o poskytovaní náhrad cestovných výdavkov v rozhodnej dobe formou „paušálnej“ náhrady
v sume 800 eur resp. 1100 eur; neozrejmil spôsob vyhodnotenia výpovede svedka V.. Y., podľa ktorého
suma 800 eur nepredstavovala paušálnu mesačnú čiastku, ale maximálny limit poskytovaných náhrad
a v súvislosti s mailovou komunikáciou zo dňa 26.03.2015 poukázal na to, že žiadna so žalobcom
vyplatených náhrad v rozhodnom období nepredstavovala sumu 800 eur. Z odôvodnenia rozhodnutia

súdom prvej inštancie je zrejmé, že vychádzal z komunikácie zo dňa 26.03.2015, v ktorej je uvedená
„kompenzácia za vozidlo“; pričom odvolací súd poukazuje na to, že presne je uvedené „kompenzácia
za vozidlo 800 eur/mes.“; ako aj z následného správania sa strán spočívajúceho v spôsobe vyúčtovania
cestovných náhrad sumou najprv 1100 eur a následne 800 eur; paušalizáciu a „zjednodušovanie“
vyúčtovania náhrad zamestnancov žalobcu vyvodil aj z predloženej dochádzky žalovaného, ktorá taktiež

bola vedená iba formálne; ďalej vychádzal z akceptovania žalobcom vyúčtovania paušálnou alebo čo
najpaušálnejšou formou, keď nenamietal vyúčtovania cestovných náhrad sume 1100 eur resp. 800 eur
mesačne; z bodu 3. 11. 2. písm. C Organizačného poriadku žalobcu, z ktorého vyvodil, že uznaním
nákladov a vyplatením vykázaných cestovných náhrad považoval aj záznamy z rokovaní za správne;
taktiež vychádzal aj z výkazov p. K., ktorým boli vzdialenosti uvádzané zaokrúhlené na desiatky až

stovky km a aj pri bežnom posúdení nereálne napr. Bratislava - Trnava 330 km, Bratislava - Galanta 400
km, za 1 deň najazdené v rámci Bratislavy 300 km a pod. Svedok V.. V. Y. vo svojej výpovedi nepotvrdil,
že suma 800 eur má predstavovať paušálnu mesačnú náhradu cestovných nákladov, ale potvrdil, že
táto suma predstavovala maximálnu výšku náhrad, ktorú bolo možné čerpať. Zároveň z predložených
vyúčtovaní pracovnej cesty vlastným autom žalovaným vyplýva, že žalovaným boli cestovné náklady

v tejto maximálnej výške 1100 eur vyúčtované za obdobie jún 2015, august 2015, september 2015
október 2015 a v sume 800 eur za mesiac november 2015, avšak bolo mu schválené aj vyúčtovanie
cestovných nákladov vo vyššej sume a to 1320,44 eur za mesiac jún 2015; za mesiac december 2015
vyúčtoval cestovné náklady v nižšej sume 749,95 eur, čo odôvodňoval žalovaný čerpaním dovolenky a
tým, že reálne nevykonal pracovné cesty vo väčšom rozsahu. Žalobca vo svojom odvolaní ďalej uviedol,

že svedok V.. V. Y. vo svojej výpovedi ozrejmil prehliadnutie nesprávnosti uplatnených náhrad tým, že
žalovanému dôveroval a nepredpokladal uplatnenie súm, ktoré mu nepatria. Toto tvrdenie žalobcu je
však v rozpore s tvrdením svedka o tom, že od počiatku a dlhšie mali u žalovaného pochybnosť o
správnosti vyúčtovaní a že zmenená suma cestovných náhrad z 1100 eur na 800 eur nebola znížením,
ale vrátením sa k maximálnej rozpočtovanej čiastke na 800 eur z dôvodu, že žalovaný sa opakovane

snažil navyšovať svoje príjmy vykazovaním cestovných nákladov nad rámec dohodnutého rozpočtu.

9. Žalobca tiež tvrdí, že žalovaný si uplatnil cestovné náhrady za cesty, ktoré nerealizoval, čo
odôvodňoval tým, že žalovaný k vyúčtovaniam pracovnej cesty nevyhotovil záznamy z rokovaní, avšak
podľa názoru odvolacieho súdu tieto tvrdenia žalobca v konaní vierohodne nepreukázal. Žalovaný

tvrdil, že záznamy z rokovaní vyhotovoval podľa príkazov nadriadených v programe Lotus Notes
a aj jeho výpoveď v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorá je jedným z dôkazných prostriedkov
podľa § 187 C. s. p. preukazuje toto jeho tvrdenie. Svedok V.. V. Y. vo svojej výpovedi uviedol, že
v rozhodnom období nevznikli žiadne záznamy z pracovných ciest, ani žiadne pracovné cesty neboliuskutočnené, záznamy z nich neexistujú, nie sú súčasťou systému, o čom predložil reporty žalovaného.
Výpoveďou svedka a predloženými reportami bolo podľa názoru odvolacieho súdu preukázané, že v
čase výpovede svedka sa záznamy z rokovaní žalovaného v rozhodnom období v systéme žalobcu

nenachádzali, avšak nebolo vierohodne preukázané, že ich žalovaný v čase vyúčtovania pracovných
ciest za obdobie 01 - 02/2016 nevyhotovil. Svedok V.. V. Y. tiež uviedol, že písomné záznamy z rokovaní
boli podmienkou vyplatenia cestovných náhrad, pričom potvrdil, že priamo on schvaľoval náklady na
pracovné cesty, záznamy z rokovaní, tieto týždenne vyhodnocoval a dohadoval so žalovaným ďalší
postup, ktoré skutočnosti aj v spojení s pochybnosťami svedkom tvrdenými o správnosti žalovaným

vyúčtovanýchnáhradpracovnýchciestnasvedčujútomu,ževčasepredloženiapredmetnýchvyúčtovaní
pracovných ciest žalovaným a ich schválenia mal svedok za preukázanú aj existenciu zápisov z
rokovaní, keď úplnú absenciu povinnej prílohy k vyúčtovaniu, ktorou je podmienené vyplatenie náhrad,
by zistil už pri bežnej kontrole formálnych náležitostí vyúčtovania, bez kontroly správnosti uvedených
údajov. Existenciu záznamov z rokovaní žalovaného potvrdzuje aj odpoveď svedka na otázku právneho
zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 11.03.2020, v ktorej výslovne uviedol, že po formálnej

stránke predložené doklady zodpovedali právnym a účtovným predpisom, keď nepochybne pri kontrole
formálnych náležitostí predložených dokladov z hľadiska právnych a účtovných predpisov, by svedok
zároveň nezistil aj prípadnú absenciu povinných príloh. Správne súd prvej inštancie aj s poukazom na
bod 3. 11. 2. písm. C. Organizačného poriadku žalobcu schválenie predložených vyúčtovaní žalobcom
prostredníctvom priameho nadriadeného žalovaného a osoby oprávnenej na kontrolu nákladov na

pracovné cesty a záznamov z rokovaní dospel k záveru, že nemožno mať dôvodné pochybnosti o
tom, že v čase ich predloženia, následnej kontroly a výplaty tieto považoval žalobca za správne,
pričom mal zjavne preukázanú aj existenciu zápisov zo služobnej cesty a tieto rovnako považoval za
dostatočné a správne. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že aj v prípade, keby
záznamy alebo cestovné príkazy predložené žalovaným nezodpovedali skutočnosti alebo kritériám jeho

zamestnávateľa, alebo by úplne chýbali, nepreukazovalo by to, že by pracovné cesty žalovaným neboli
vykonané. Vzhľadom na uvedené je správny záver súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal vznik
bezdôvodného obohatenia u žalovaného.

10. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1

C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

11. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 C.s.p. tak, že žalovaný, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v celom rozsahu.

12. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote vydané dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané

včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.
1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).