Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 5, 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/41/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4121206561
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Kostolanská

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4121206561.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Kostolanskej a členov senátu

JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: F. W., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N. I. XX, R., právne zastúpený: JUDr. Samuel Baránik, advokát, so sídlom Podjavorinskej 7,
Bratislava, IČO: 42 175 381, proti žalovanému: Fakultná nemocnica Nitra, so sídlom Špitálska 6, Nitra,
IČO: 17 336 007, právne zastúpený: Advokátska kancelária STOKLASA & STOKLASOVÁ s.r.o., so
sídlom Farská 25, Nitra, IČO: 36 856 282, za účasti intervenienta: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so
sídlomDostojevskéhorad4,Bratislava,IČO:00151700,oochranuosobnostiasťaženiespoločenského
uplatnenia, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti výrokom č. II., III. a IV. rozsudku Okresného súdu

Nitra č. k. 7C/22/2021-367 zo dňa 18.04.2023 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Nitra
č. k. 7C/22/2021-432 zo dňa 30.05.2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo výroku II.
v časti, týkajúcej sa zamietnutia prevyšujúcej časti náhrady nemajetkovej ujmy v sume 59.000 eur, p
o t v r d z u j e a vo zvyšných častiach, týkajúcich sa zamietnutia nároku na sťaženie spoločenského
uplatnenia v sume 10.811 eur, ako aj vo výrokoch III., IV. a tiež závislom výroku V., týkajúcich sa náhrady
trov konania, z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie v týchto častiach na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením rozhodol tak,
že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy,
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Následne ďalšími výrokmi
rozhodol o nároku na náhradu trov konania a to tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
v časti nemajetkovej ujmy proti žalovanému v rozsahu 100% z priznanej sumy, o výške ktorej rozhodne
súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok III.). Žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania v časti náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia proti žalobcovi v rozsahu

100%, o výške ktorej rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok IV.).
Intervenientovi náhradu trov konania v časti náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nepriznal
(výrok V.).

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, oboznámením
sa s prednesmi a písomnými vyjadreniami zástupcov strán sporu, výsluchom svedka E. W. a W. I.,
ako aj na základe ďalších listinných dôkazov ako lekárskych správ, znaleckých posudkov č. X/XXXX,

č. XXXXX/XXXX a č. X/XXXX a ďalších listín, ktoré tvoria obsah spisu, a zistil skutkový a právny stav,
v rámci ktorého uviedol, že dňa 20.03.2019 sa žalobca dostavil do zdravotníckeho zariadenia - klinika
úrazovej chirurgie a ortopédie, FN Nitra - k žalovanému s tým, aby mu bolo transplantované pravé
koleno (totálna endoprotéza pravého kolenného kĺbu) v dôsledku úrazu na futbalovom tréningu dňa16.02.2019, a to v zmysle záznamu zdravotnej dokumentácie, ktorý uskutočnil ošetrujúci lekár K.. V.
A.. Za týmto účelom žalobca absolvoval aj predoperačné vyšetrenia. V deň operácie, po prebudení sa
z narkózy žalobca zistil, že lekár mu zoperoval nesprávne - ľavé koleno. Na túto skutočnosť žalobca

personál ihneď po prebudení sa z narkózy upozornil, načo za ním po určitom čase prišiel operatér,
primár a prednosta s oznámením, že sa pri operácií stala chyba, že mu zoperovali nesprávne koleno
a ponúkli mu zadarmo môcť byť do konca liečby na nadštandardnej izbe a mu dajú prednostne termín
na operáciu druhého kolena, čo však odmietol. Zástupca žalobcu poukázal na to, že operačný zákrok
na ľavom kolene lekár vykonal neoprávnene a to bez súhlasu žalobcu. Hospitalizácia bola ukončená

28.03.2019 a dňa 02.04.2019 nastúpil na kliniku fyziatrie, balneológie a liečebnej rehabilitácie FN
Nitra. Z dôvodu, že rehabilitácia neprebiehala dobre, dňa 10.04.2019 sa vrátil späť na ortopédiu.
Dňa 18.04.2019 bol prepustený do domácej liečby. V dôsledku tejto udalosti žalobca požiadal aj
Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou - pobočka Nitra, aby takýto postup prešetril a bol
vykonaný dohľad nad takto poskytnutou zdravotnou starostlivosťou. Úrad prešetril postup a poskytnutú
zdravotnú starostlivosť s využitím podkladov z dostupnej zdravotnej dokumentácie, písomných vyjadrení

dotknutých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a písomného odborného konzultanta úradu v
medicínskom odbore ortopédia a zistil, že došlo k porušeniu § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. v tom,
že pri implantácii totálnej endoprotézy kolenného kĺbu došlo u pacienta k lokalizačnej zámene, nakoľko
implantácia totálnej endoprotézy bola indikovaná v pravom kolennom kĺbe a operovaný bol ľavý kolenný
kĺb. Takisto Úrad skonštatoval, že podľa dostupnej zdravotnej dokumentácie sa liečil na artrózu ľavého

kolenného kĺbu od roku 2010, kedy pri vyšetrení bola prítomná artróza III. až IV. stupňa potvrdená Rtg
nálezom a je veľmi málo pravdepodobné, že za 9 rokov bez liečby by v tomto štádiu došlo k zlepšeniu
stavu, skôr naopak.

3. Žalobca mal za to, že žalovaný - jeho zamestnanec lekár K.. V. A. - vykonávajúci operačný zákrok

v zdravotníckom zariadení žalovaného, vykonaním totálnej endoprotézy na ľavom kolennom kĺbe - bez
súhlasu žalobcu - dňa 21.03.2019 neoprávnene zasiahol do osobnostných práv, konkrétne do práva na
súkromie,telesnúintegrituaprávanaľudskúdôstojnosť,akoajdoprávanaživotazdravie.Vzhľadomna
okolnosti, za ktorých došlo k tomuto zákroku a to zámena dolnej končatiny a operačný zákrok vykonaný
omylom, bez predchádzajúceho súhlasu žalobcu a bez jeho vedomia o takomto zákroku, spĺňa podľa

právneho názoru zástupcu žalobcu takéto konanie obsahové vymedzenie zákonného ustanovenia §11
a nasl. Občianskeho zákonníka, teda znaky neoprávneného zásahu do práv a na ochranu osobnosti.
Podľa slov žalobcu omylom vykonaný zákrok bol vykonaný na zdravej časti tela - ľavej dolnej končatine
- pričom tento zákrok nebol vykonaný "lege artis", pretože u neho pretrvávajú zdravotné problémy -
opuch nohy a problémy s pohybom končatiny (chodenie o palice). Žalobca sa v predmetnom konaní

domáhal relutárnej náhrady vo výške 65.000 eur voči žalovanému z titulu ochrany osobnosti a náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 10.811 eur podľa § 444 Občianskeho zákonníka.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil s poukazom na § 4 ods. 3, 4 zákona č. 576/2004 Z. z., § 11,
§ 13 ods. 1, 2, § 16, § 444 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej

len „OZ“), majúc pritom za to, že ku vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú
zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí byť ako predpoklad
zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu
spočívajúcubuďvporušení,alebolenohrozeníosobnostifyzickejosobyvjejfyzickejamorálnejintegrite,
tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu existovať príčinná súvislosť medzi zásahom

a vzniknutou ujmou a chránených osobnostných právach fyzickej osoby. Pokiaľ nemajetková ujma
vzniknutánaosobnostifyzickejosobymôžebyťzmiernenániektorouzforiemmorálnehozadosťučinenia
v zmysle ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka, je treba zvoliť takú jej formu, ktorá je podľa okolnosti
každéhokonkrétnehoprípaduprimeranáadostačujúcakrelatívnejsanáciinemajetkovejujmyvzniknutej
neoprávneným zásahom, a ktorá tak súčasne bude aj účinná.

5. Pri úvahe o primeranosti požadovanej satisfakcie súd musí predovšetkým vychádzať tak z celkovej
povahy, ako aj z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu (musí prihliadnuť napr. k intenzite, povahe
a spôsobu neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, k trvaniu a
šírke vzniknutej nemajetkovej ujmy a podobne). Možno teda tvrdiť, že tak morálne zadosťučinenie, ako

aj relutárne zadosťučinenie sledujú cieľ primerane, to znamená sledujú ho s ohľadom na všetky okolnosti
konkrétneho prípadu optimálne a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného
zásahu, to znamená relatívne sanovať nemajetkovú ujmu vzniknutú na osobnosti konkrétnej fyzickej
osoby. Ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre priznanie relutárnej náhrady predpokladáznačnú mieru dotknutia osobnosti konkrétnej fyzickej osoby a to za situácie, kedy by sa nejavilo
postačujúcim morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa ustanovenia
§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady nemajetkovej ujmy určí súd s prihliadnutím k

závažnosti vzniknutej ujmy u fyzickej osoby a k okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo.
V zásade možno konštatovať, že určenie výšky nároku na prisúdenie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch je možné zisťovať len s nepomernými ťažkosťami. Práve z tohto titulu potom súdy uplatňujú
postup v zmysle zákonného ustanovenia § 136 OSP, kde súd výšku náhrady nemajetkovej ujmy
určí podľa svojej úvahy. Aj táto však podlieha hodnoteniu. Základom analýzy, v zmysle spomínaného

zákonného ustanovenia, je preto zisťovanie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na
určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. Prvou nevyhnutnou
podmienkou pre priznanie peňažného zadosťučinenia v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je,
že priznanie akejkoľvek formy morálneho zadosťučinenia sa nejaví, s ohľadom na okolnosti prípadu,
postačujúcim. Ďalšou podmienkou je potom zistenie, že neoprávneným zásahom došlo v príčinnej
súvislosti k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere (tu je potrebné

zdôrazniť, že podľa ustálenej judikatúry toto hľadisko nedopadá len a výlučne na prípady zníženej
dôstojnosti fyzickej osoby, alebo jej vážnosti v značnej miere, ale vzťahuje sa rovnocenne aj na prípady,
kedyjevýraznezasiahnutáinázozložiekochranyosobnostifyzickejosoby).Ideotakúujmuvzniknutúna
osobnosti fyzickej osoby, ktorú táto osoba pociťuje vzhľadom k sile a trvaniu nepriaznivého následku ako
závažnú. Relutárne zadosťučinenie plní predovšetkým satisfakčnú funkciu. Vlastný zásah je potrebné

teda vždy hodnotiť objektívne s prihliadnutím ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému
zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako aj k osobe postihnutej fyzickej
osoby (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho kritéria). Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného
objektívneho hodnotenia potom znamená, že o postihnutí fyzickej osoby na jej osobnosti v značnej miere
pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej

osoby došlo, ako aj s prihliadnutím k dotknutej fyzickej osobe, možno spoľahlivo tvrdiť, že by vzniknutú
nemajetkovú ujmu, vzhľadom k intenzite a trvaniu nepriaznivého následku, pociťovala ako závažnú
spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby.

6. V prejednávanej veci je nesporné, že zamestnanec žalovaného vykonal dňa 21.03.2019 operačný

zákrok - totálnu endoprotézu na končatine, ku ktorej žalobca súhlas nedal. Jeho súhlas smeroval k
vykonaniu operačného zákroku viažuci sa na druhú končatinu (poškodené pravé koleno). Táto právna
skutočnosť medzi stranami sporu sporná nebola. Tvrdenie žalobcu v tomto smere žalovaný nepopieral
- naopak svoju chybu si uznal ihneď po vykonaní zákroku, kedy zamestnanec žalovaného, primár
a prednosta „ponúkli“ žalobcovi okamžité vykonanie operačného zákroku aj na druhom kolene, čo

žalobca neprijal a rovnako sa žalovaný žalobcovi aj ospravedlnil. Porušenie povinností žalovaného
(neposkytnutie zdravotnej starostlivosti správne), je konštatované ďalej aj Úradom pred dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou a svoje pochybenie nepopiera ani žalovaný. Protiprávny úkon na strane
žalovaného teda nebol sporný, bolo zjavné, ako mala byť poskytnutá zdravotná starostlivosť lege artis
(vykonaním operácie pravého a nie ľavého kolena).

7. Žalobca sa v konaní domáhal dvoch samostatných nárokov, t.j. nároku na nemajetkovú ujmu
- týkajúca sa ochrany osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka a § 13 Občianskeho zákonníka
a práva zo zodpovednosti za spôsobenú škodu a z porušenia osobnostných práv, predovšetkým v
čiastkových nárokoch na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Po vyhodnotení dôkazov

každého osobitne a všetkých dôkazov vo svojich vzájomných súvislostiach súd prvej inštancie následne
dospel k záveru, že žaloba ako taká je dôvodná, pretože je nepochybné, že došlo konaním žalovaného
k zásahu do osobnej fyzickej integrity žalobcu a to tým, že dňa 21.03.2019 zamestnanec žalovaného
vykonal žalobcovi operáciu ľavého kolena aj napriek tomu, že žalobca požadoval chirurgický zákrok
na pravom kolene, k čomu dal aj predchádzajúci písomný súhlas. Spornou následne zostala už len

výška náhrady. Žalobca požadoval od žalovaného (z titulu náhrady nemajetkovej ujmy) sumu 65.000
eur. Súd prvej inštancie túto výšku považoval za neprimerane vysokú, pričom ani zástupca žalobcu
neuviedol relevantné argumenty, prečo sa žalobou domáhajú náhrady výšky nemajetkovej ujmy práve
v sume 65.000 eur. Zástupca žalobcu ako dôvody danej výšky sumy uviedol, že došlo k poraneniu,
ktoré má charakter ublíženia na zdraví a tohto poranenia sa dopustil zamestnanec špecializovaného

zdravotníckeho pracoviska, kde platí sprísnená kontrola a zodpovednosť, že výška tejto ujmy musí byť
teda iná ako tá, ktorá by bola spôsobená napr. pri dopravnej nehode, u žalobcu išlo o veľmi závažný
zásah, keď koniec stehennej kosti a začiatok ďalšej kosti sa vypílili a na ich miesto sa nainštalovala
endoprotéza, ide o trvalý a nezvratný zásah, žalobca bude mať 80 rokov a bude sa viac spoliehaťna pomoc lekárov, pričom žalobca prežíva pocity úzkosti a nedôvery v zdravotnícke zariadenia, bude
to pre neho stres, výška nemajetkovej ujmy zohľadňuje dĺžku rehabilitácie, ako aj intenzitu bolesti, po
operácii sa nemohol vrátiť k aktivitám spred operácie, napr. futbal či murárčenie a jeho menejcennosti,

sebaobviňovania a pod. a že žalobca bojuje aj za ostatných pacientov, aby sa uvedené už nikdy
neopakovalo.

8. Súd prvej inštancie pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z preukázanej skutočnosti,
že zamestnanec, ktorý operáciu vykonal, prednosta, primár a aj žalovaný úprimne a účinne oľutovali

pochybenie, ku ktorému neúmyselne zo strany zdravotníckeho zariadenia došlo, čo potvrdil aj samotný
žalobca, ktorý ospravedlnenie už nežiadal, nakoľko k nemu už zo strany žalovaného prišlo. Svoj omyl
sa žalovaný snažil ihneď reparovať práve ponukou prednostného termínu na vykonanie operačného
zákroku aj na pravom kolene žalobcu, s čím žalobca nesúhlasil. Súd prvej inštancie pri určení výšky
nemajetkovej ujmy vychádzal aj zo skutočnosti, že žalobca v čase vykonania operácie mal 76 rokov,
že v jeho prípade sa nevykonal „mylný“ operačný zákrok na končatine, ktorá by bola pred zákrokom

úplne zdravá, čo vyplýva z oznámenia o výsledku prešetrenia podnetu Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, kde úrad konštatoval, že dňa 25.02.2010 pre bolesti ľavého kolenného kĺbu bolo
vykonané Rtg vyšetrenie, ktoré konštatovalo - artrózu ľavého kolenného kĺbu III. a IV. stupňa a uvedené
vyplýva aj zo záverov znaleckého posudku č. XXXXX/XXXX vypracovaným znaleckým ústavom forensic
v rámci trestného konania, kde sa konštatuje na str. 32 posudku, že na základe analýzy zdravotnej

dokumentácie je možné konštatovať, že sa žalobca v prvom rade liečil na chronické degeneratívne
ochorenie oboch kolenných zhybov, trpel artrózou oboch kolenných kĺbov, a trpel aj na chronické
degeneratívne ochorenie platničiek stavcov chrbtice v jej krčnom a bedrovom úseku, v roku 2013 mu
bolo diagnostikované zápalové ochorenie viacerých kĺbov, na strane 41 posudku sa uvádza, že stav
ľavého kolenného kĺbu bol stavom chorobným s nutnosťou taktiež výhľadovej operačnej liečby totálnej

endoprotézy a teda nešlo o chybne vykonanú operáciu na zdravom orgáne, operácia na ľavom kolene
s poukazom na nález bola odkladaná, t. j. bolo ho možné zoperovať neskôr v tzv. druhom sedení s
odstupom času minimálne týždňov, reálne mesiacov nutných na konsolidáciu stavu po jednostrannej
totálnej endoprotéze kolenného kĺbu. Obdobný záver vyplýva aj zo znaleckého posudku č. X/XXXX
vypracovaný K.. F., ktorý na strane 12 konštatoval, že tento nález zistený na Rtg snímkach urobených

pri vyšetrení v roku 2010 sa v priebehu 9 rokoch mohol zhoršovať, už tento stupeň sa bežne indikuje
k implantácií endoprotézy a teda operácia v tomto prípade nebola zbytočná. Zo znaleckého posudku
č. X/XXXX vypracovaným K.. K. G. vyplýva, že žalobca u znalkyni uviedol, že keby dostal sumu
8.500 eur, ktorú dostala nemocnica ako pokutu, bol by spokojný. Za takejto situácie potom skutočne
nemožno vylúčiť ani určitý špekulatívno-prospechový zámer žalobcu, smerujúci v získaní neprimerane

vysokého finančného prospechu, kedy by pri jeho súdnom uplatňovaní vychádzal jednoznačne len
z preukázateľného pochybenia žalovaného. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca v konaní ani
nepreukázal, že konaním žalovaného došlo k značnej miere dotknutia jeho osobnosti ako fyzickej
osoby, ktorá by determinovala úvahu súdu určiť sumu relutárnej náhrady v ňom uplatnenej výške.
Berúc do úvahy všetky okolnosti, za akých došlo k narušeniu zákonom chráneného záujmu a práva

žalobcu, súd prvej inštancie považoval ním ustálenú výšku relutárnej náhrady v sume 6.000 eur za
primeranúaspĺňajúcusatisfakčnúfunkciurelutárnehozadosťučinenia.Prepriznaniesumynemajetkovej
ujmy v plnom rozsahu (65.000 eur) neboli splnené základné predpoklady spočívajúce v náležitej
špecifikácii takto požadovanej výšky finančného plnenia. Odkaz žalobcu v tomto smere, že poranenia
sa dopustil zamestnanec špecializovaného zdravotníckeho pracoviska, kde platí sprísnená kontrola a

zodpovednosť, že výška tejto ujmy musí byť teda iná ako tá, ktorá by bola spôsobená napr. pri dopravnej
nehode, u žalobcu išlo o veľmi závažný zásah, keď koniec stehennej kosti a začiatok ďalšej kosti sa
vypílili a na ich miesto sa nainštalovala endoprotéza, ide o trvalý a nezvratný zásah, žalobca bude mať
80 rokov a bude sa viac spoliehať na pomoc lekárov, že po operácii sa nemohol vrátiť k aktivitám spred
operácie, napr. futbal či murárčenie a jeho pocity menejcennosti, sebaobviňovania a že žalobca bojuje aj

za ostatných pacientov, aby sa uvedené už nikdy neopakovalo, súd čiastočne vzal do úvahy a uvedené
pretavil do výšky nemajetkovej ujmy. Odkaz na jeho vek a športovú minulosť nepostačuje, nakoľko z
vyjadrenia znalca v znaleckom posudku č. X/XXXX vyplýva, že náhrada kolenného kĺbu nie je určená
na to, aby sa s ňou robili obdobné aktivity (kľačať na kolene, hrať futbal, chodiť na dlhé prechádzky)
ako štandard. Iba malá časť pacientov po takejto operácií realizuje tieto aktivity, to znamená, že aj po

operácií správneho kolena by s veľkou pravdepodobnosťou bolo obmedzenie v podobnom rozsahu.
Znalec nepredpokladá, že lekár indikujúci operačný výkon vpravo žalobcovi pred operáciou odporúčal
tento výkon s odôvodnením, že bude hrať futbal ako predtým. Z objektívneho hľadiska nedošlo napriek
omylu pri operácií k zhoršeniu zdravotného stavu žalobcu a nález vyplývajúci z Rtg z roku 2010 jebežne indikovaný na implantáciu endoprotézy a pooperačný výsledok je primeraný danému výkonu.
Skôr je preukázaný pravdepodobný priebeh taký, že po operácii pravého kolena by došlo k zhoršeniu
stavu oblasti ľavého kolena a dospelo by to k indikácií na operáciu aj tohto kolena. V tejto súvislosti

bolo potrebné uviesť, že na základe pribúdania veku u fyzickej osoby je vo všeobecnosti potrebné
prijať ten záver, že rozsah a intenzita vykonávania akejkoľvek športovej činnosti sa logicky znižuje.
Súd prvej inštancie nepoprel určité obmedzenia, ktoré v trvalej forme sprevádzajú život žalobcu po
poškodení jeho zdravia vykonaním operačného zákroku na nesprávnom kolene, avšak v tejto súvislosti
bolo potrebné brať zreteľ na to, že žalobca aj keď s obmedzením sa venuje športu - bicykluje, pláva,

naďalej sa zúčastňuje futbalových stretnutí, čo to porobí okolo svojho domu a domu svojej dcéry -
kosenie, sadenie, záhradka, okopávanie, žije rodinný život a pohybuje sa s pomocou barly. Má teda
možnosť venovať sa aj športovej činnosti. Súd sa riadil pritom závažnosťou vzniknutej ujmy a zároveň aj
okolnosťami, na základe ktorých k neoprávnenému zásahu do zdravia žalobcu žalovaným vlastne došlo.
Zmysel náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné vnímať v
dvoch rovinách, pričom prvá rovina má satisfakčný charakter a má zabezpečiť adekvátne odškodnenie

neoprávneného zásahu do zdravotného stavu fyzickej osoby (v danom prípade žalobcu). Musí byť
zároveň daný aj stav primeranosti medzi požadovanou a zároveň aj priznanou výškou finančného
plnenia z tohto dôvodu a intenzitou samotného neoprávneného zásahu, resp. pochybenia (v danom
prípade žalovaného) v súvislosti s poškodením zdravia žalovaného. Druhá rovina spočíva v tom, že
požadovaná nemajetková ujma vzhľadom na svoju výšku nemá byť zdrojom bezdôvodného obohatenia

pre žalobcu a voči žalovanému nesmie pôsobiť likvidačne. Súd na základe vykonaného dokazovania
považuje výšku nemajetkovej ujmy 6.000 eur za primeranú a vo zvyšku nároku na nemajetkovú ujmu
žalobu zamietol.

9. Sporným v konaní bol aj nárok žalobcu titulom škody za sťaženie spoločenského uplatnenia,

keď žalobca požadoval sumu 10.811 eur. Sťažením spoločenského uplatnenia sa pritom rozumie
stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné
úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho
spoločenských úloh (§ 2 ods. 2). Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia je náhradou za
nemajetkovú ujmu spočívajúcu v tom, že došlo k vyradeniu, resp. oproti minulosti k menej intenzívnemu

zapojeniu poškodeného do spoločenského, osobného rodinného a pracovného života a jeho závislosti
na pomoci od okolia, je teda kompenzáciou za „pokazený život“. Súd prvej inštancie vykonaným
dokazovaním nemal za preukázanú dôvodnosť tohto nároku, čo vyplýva aj z jednotlivých znaleckých
posudkov. K.. F. v odôvodnení svojho znaleckého posudku síce určil výšku sťaženia spoločenského
uplatňovania na sumu 4.914 eur, avšak konštatoval, že z objektívneho hľadiska nedošlo napriek omylu

pri operácií k zhoršeniu zdravotného stavu žalobcu a nález vyplývajúci z Rtg z roku 2010 je bežne
indikovaný na implantáciu endoprotézy a pooperačný výsledok je primeraný danému výkonu, teda
preukázateľne nie je možné dokázať také poškodenie zdravia, ktoré má preukázateľne nepriaznivé
následky pre životné úkony žalobcu, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na
plnenie spoločenských úloh. Znalecký ústav vo svojom znaleckom posudku uviedol, že aj za okolností

stranovosprávnevykonanéhooperačnéhozákroku(napravejstrane)bypoškodenýmuselrehabilitovať,
musel by podstúpiť rovnaké procedúry a postupy liečby, vrátane napr. antikoagulačnej liečby, časovo
by následná liečba vrátane rehabilitácie predstavovala nevyhnutný čas cca 6 až 8 či 7 až 9 týždňov. Zo
znaleckého posudku K.. G. vyplýva záver, že u žalobcu sa prežitá trauma nepremieta do psychického
diskonfortu a psychickej nepohody, ktoré by viedli k vyhýbaniu sa predošlému životnému štýlu a náplní

života (koníčky, sociálna interakcia, obľúbené aktivity, zmysluplné činnosti), nemanifestuje sa u neho
tendencia k sociálnej izolácií (sťahovaniu sa zo sociálnych, verejných či rodinných interakcií), pokiaľ
je v predošlom spôsobe života obmedzovaný, v takom prípade sa jedná o obmedzenia fyzické, nie
o obmedzenia plynúce z psychiky, nie je pravdepodobné, že žalobca aktuálne alebo po predmetnej
operácií prekonal postraumatickú stresovú poruchu. S poukazom na vyššie uvedené závery vyplývajúce

zo znaleckých posudkov, ako aj z vykonaného dokazovania pri určení výšky nemajetkovej ujmy, súd
prvej inštancie nemal za preukázané, že na strane žalobcu ide o preukázateľné nepriaznivé následky
pre jeho životné úkony, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie
jeho spoločenských potrieb, nakoľko je zrejmé, že naďalej sa venuje športu (bicyklovanie, plávanie),
svojej rodine, záhrade, chodieva na futbalový štadión za svojimi spoluhráčmi a že aj s poukazom na

nesprávne vykonaný operačný zákrok, by aktivity, ktoré vykonával predtým, nemohol vykonávať v takom
rozsahu ako pred operáciou. Jediným fyzickým obmedzením, ako bolo zrejmé z účasti na pojednávaní,
či jednotlivých fotografií z novinových článkov, je chodenie o barle. S poukazom na vyššie uvedené, súd
prvej inštancie žalobu v časti nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zamietol.10. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1,
§ 257 a § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že predmetom sporu sú dva samostatné nároky, pričom v časti

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, aj keď súd žalobu v časti zamietol, aplikujúc nálezy Ústavného
súdu SR napr., t.j. I. ÚS 56/2017 a II. ÚS 225/2020 rozhodol tak, že žalobca mal v tejto časti plný
úspech a priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z priznanej sumy proti žalovanému,
nakoľko súd o výške nemajetkovej ujmy rozhodoval na základe vlastnej úvahy. Nemajetková ujma
je nárokom, ktorého výška závisela od úvahy súdu. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na

konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho
totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu
alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné
a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté,
výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Žalobcu v tejto veci ohľadom nároku na nemajetkovú

ujmu preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech, čo do základu
uplatneného nároku, avšak nárok mu vzniká iba z prisúdenej sumy. V časti nároku na náhradu sťaženia
spoločenského uplatnenia platí, že priznanie náhrady trov konania v tejto časti je závislé od úspechu
žalobcu v konaní, teda od toho, či svoj nárok v konaní preukázal, preto ohľadom tohto nároku súd
vychádzal z toho, že úspešný bol žalovaný a intervenient, keď súd v tejto časti žalobu zamietol a preto

priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%, nakoľko zo spisu vyplýva, že mu v konaní
vznikli trovy konania a intervenientovi, ktorý trovy konania nepožadoval rozhodol tak, že túto náhradu
mu nepriznal.

11. ProtivýrokuIII.rozsudkusúduprvejinštanciepodalvzákonnejlehoteodvolaniežalovaný,považujúc

tento výrok za nesprávny a v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom a to vyhláškou č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Mal za to, že na
určenie tarifnej hodnoty veci je nutné aplikovať § 10 ods. 8 vyhlášky, pričom výrok III. rozsudku, ktorým
súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v časti nemajetkovej ujmy proti
žalovanému z priznanej sumy, je tak v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom. Poukázal

na to, že vo vzťahu k ochrane osobnosti, náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je neoddeliteľnou
súčasťou konania o ochranu osobnosti, a preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok v časti výroku III. v
súlade s § 388 CSP zmenil tak, že žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v časti nemajetkovej
ujmy proti žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

12. Rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu II. a IV. výrokovej vety napadol odvolaním aj žalobca,
pričom odvolacie dôvody vymedzil podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Namietal, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vytýkal, že súd prvej inštancie vykonal eklektický

výber dôkazov, s jasným nepovšimnutím tých zistení znalcov, ktoré pri určovaní výšky nemajetkovej
ujmy svedčili v prospech žalobcu. Konkrétne sa jednalo najmä o tieto súdom opomenuté dôkazy, resp.
zistenia znalcov:
- K.. G.: prežitie záťažovej, stresujúcej a traumatizujúcej udalosti (operácie nesprávneho kolenného
kĺbu) zo strany žalobcu, s príznakmi depresívnej epizódy reaktívneho charakteru, prežívanie smútku,

beznádeje, bezradnosti, skľúčenosti, strápenosti, zmeny pocitu vlastnej hodnoty, autoakuzácie,
prežívanie pocitu nespravodlivosti, so suicidálnymi úvahami,
- K.. G.: označuje za zarážajúce, absenciu základnej empatie voči žalobcovi zo strany ošetrujúceho
personálu žalovanej, kritizuje neposkytnutie psychologickej intervencie ako prevencii rozvoja
posttraumatickej stresovej poruchy,

- postup non lege artis závažného charakteru na strane žalovanej, keď žalobcu neoperoval atestovaný
lekár,
- aj v dôsledku psychického vplyvu na pacienta rehabilitácia pohybu pomalšie ako obvykle,
- pooperačný priebeh bol komplikovanejší a rehabilitácia bola prolongovanejšia,
- v zdravotnej dokumentácii žalobcu nie je od roku 2010 záznam o liečení ťažkostí s ľavým kolenným

kĺbom,
- zdravotná dokumentácia žalobcu nebola žalovaným vedená správne (postupom lege artis), keď v nej
nie je žiadna zmienka o stranovej zámene kolena ako komplikácii pri operácii,- bez ohľadu na morfologický nález na ľavom kolene, nie je možné vykonať operačný zákrok totálnej
endoprotézy na stranovo nesprávnom kolennom kĺbe bez predchádzajúceho písomného súhlasu
žalobcu,

- z medicínskeho hľadiska je dôležité, že žalobca očakával vykonanie operačného zákroku na pravom
kolene, z hľadiska celkového úspechu operácie teda existoval nesporný predpoklad toho, že žalobca bol
poučený o operačnom zákroku na pravom kolene, o jeho rizikách a pripravoval sa dlhodobo na uvedený
zákrok najmä psychicky,
- s tým je spojený aj rehabilitačný podporný pohyb na neoperovanej strane, ktorou mala byť silnejšia,

ľavá strana, teda na kolene, ktoré nespôsobovalo žalobcovi ťažkosti, tým, že táto silnejšia, ľavá strana
bola neplánovane zasiahnutá operáciou, podpornou stranou pri rehabilitácii sa stala tá bolestivá, pravá
strana, ktorá mala byť operovaná, čo sa zjavne odzrkadlilo na kvalite rehabilitácie, pri ktorej žalobca
vytrpel omnoho viac bolesti (čo do intenzity a dĺžky),
- argumentácia morfologickým nálezom na stranovo chybne operovanom orgáne, nemôže byť z
forenzného hľadiska akceptovaná, uvedenie tejto udalosti do zdravotnej dokumentácie, ako aj okolnosti

následného pohovoru s pacientom, nie je možné logicky vysvetliť,
- podľa výpovede žalobcu aj podľa zdravotnej dokumentácie bol klinický stav ľavého kolena lepší ako
kolena pravého, kde bolo v marci 2019 konštatované vyčerpanie konzervatívnej liečby, išlo teda o trvalý
chorobný stav pravého kolena, ktorý už nemohol byť významne modifikovaný neoperačnou liečbou
a bola stanovená indikácia na totálnu endoprotézu, žalobca bol pripravovaný na uvedený radikálny

operačný zákrok na pravom kolene, pri zachovaní opornej funkcie ľavostranného kolenného kĺbu,
- stranovo chybne vykonaná totálna endoprotéza bez súhlasu pacienta znamenala úplne inú klinickú
situáciu, než na akú bol pacient pripravený, a to v rámci rehabilitácie, vznikol teda následok, ktorý zahŕňa
bližšie neurčené predĺženie celkovej konsolidácie po operačnom zákroku a vplyv na psychickú pohodu
a rovnováhu pri konsolidácii pooperačného stavu,

- vzhľadom na vykonanie operácie bez súhlasu pacienta formálne vznikol následok poškodenia zdravia
s obmedzením obvyklého spôsobu života.

Nepoprel, že skutkový stav môže súd vyhodnotiť inak, ako navrhuje žalobca. K tomu však súd nemôže
dospieť tak, že prihliadne iba na tie skutkové závery, ktorú sú v neprospech žalobcu a tie, ktoré sú v jeho

prospech, ignoruje. Súd má zohľadniť aj skutočnosti v prospech, aj v neprospech žalobcu a následne
po dôslednom vyhodnotení oboch dôjsť k záveru.

Pri posúdení výšky nemajetkovej ujmy súd však zohľadnil kritéria zákonom a judikatúrou nepoznané,
ako údajné úprimné a účinné oľutovanie, vyjadrenie žalobcu pred znalkyňou, k čomu dodal, že uvedené

tvrdenie je súdom dezinterpretované a rovnako nie je zrejmé, aký vplyv z právneho hľadiska má takéto
vyhlásenie na právne posúdenie výšky nemajetkovej ujmy. Rovnako tak vytýkal, že žalovaný v konaní
neuplatnil procesnú obranu, teda netvrdil a nedokazoval, že by suma 65.000,- eur bola voči nemu
likvidačná. Súd teda v konaní v rozpore s procesným právom vystupoval ako strana sporu, vnášal do
konania novú procesnú obranu voči vznesenému nároku, čo je neprípustné a porušuje tým zásadu

rovnosti strán sporového konania. V časti určenia výšky nemajetkovej ujmy vytýkal, že súd absolútne
nezohľadnil a neodôvodnil preventívno-sankčnú funkciu nemajetkovej ujmy. V časti uplatneného nároku
na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia súd rozhodnutie vôbec nezdôvodnil s ohľadom na
zákon č. 437/2004 Z.z. (t.j. odôvodnenie nezahŕňa relevantnú právnu úpravu, ani tento zákon v rozsudku
nespomína a ani neaplikuje). Zároveň súd napriek vyčísleniu výšky náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia súdnym znalcom v rozpore so znaleckým posudkom dospel k záveru, že znalcom vyčíslený
nárok neexistuje.

13. V ďalšom bode žalobca namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, majúc za to, že skutkové zistenie, podľa ktorého sa žalobca liečil na

artrózu ľavého kolenného kĺbu od roku 2010, kedy pri vyšetrení bola prítomná artróza III. až IV. stupňa
potvrdená Rtg nálezom a je veľmi málo pravdepodobné, že za 9 rokov bez liečby by v tomto štádiu
došlo k zlepšeniu stavu, skôr naopak. Toto skutkové zistenie súdu prvej inštancie žalobca považoval za
nesprávne a samé o sebe protirečivé. Protirečivé bolo v tom, že buď sa žalobca od roku 2010 na ľavé
koleno liečil, alebo bol 9 rokov pred operáciou na ľavom kolene bez liečby. Skutočnosť bola taká, že

žalobcasanaľavékolenoneliečilaaninepociťovalžiadnesubjektívnepotiažesľavýmkolenom.Naľavé
koleno nebolo vykonané akékoľvek predoperačné vyšetrenie, žalobca nepodstupoval s týmto kolenom
akúkoľvek liečbu a ani ho nebolelo, preto konštatovať stav ľavého kolena v čase operácie nemožno.
Skutkové zistenia ohľadne stavu ľavého kolena v čase operácie boli preto iba domnienky. Mal za to, že vkonaní nebolo vyvrátené tvrdenie žalobcu o tom, že chybný operačný zákrok bol žalobcovi vykonaný na
zdravom kolene, pretože kolenný kĺb, ktorý pacienta nebolí a nespôsobuje mu akékoľvek obmedzenia
nemožno označiť inak, než plne funkčný a teda z pohľadu pacienta zdravý. Ak teda objektívne právo

vyžadujenakaždýoperačnýzákroksúhlaspacientaakoconditiosinequanon,jeprevykonanieoperácie
pohľad pacienta na jeho vlastné telo dôležitejší, než nejaká archívna, roky stará RTG snímka. Inak
povedané, keď sa v tomto konaní odškodňuje nemajetková ujma, teda subjektívna ujma spôsobená
žalobcovi, nemožno z pohľadu pacienta vnímať vytrpenú ujmu po operácii ľavého kolena inak, ako
vytrpenú zbytočne, pretože žalobcu ľavé koleno nebolelo, nespôsobovalo mu ťažkosti a v konaní nebolo

preukázané, že by tomu bolo inak. V oboch znaleckých posudkoch bolo konštatované, že treba pripustiť,
že stav ľavého kolena pred operáciou nemusel spôsobiť žalobcovi akékoľvek subjektívne obmedzenia
pohybu či bolesti. Záverom tejto časti poukázal na to, že skutkové zistenia súdu, že operatér, primár a
prednosta úprimne a účinne oľutovali pochybenie, ku ktorému neúmyselne zo strany žalovaného došlo,
nevyplýva zo žiadneho dôkazu.

14. Nesprávne právne posúdenie veci namietal žalobca v časti určenia výšky priznanej nemajetkovej
ujmy, kedy súd aplikoval na daný prípad ustanovenie § 136 OSP. Vytýkal, že súd pri určení výšky
nemajetkovej ujmy zohľadnil všetky kritéria v prospech žalovaného, avšak kritéria v neprospech
žalovaného nezohľadnil. Mal za to, že súd prvej inštancie videl skôr obeť v samotnom žalovanom, keď
označil žalobcom uplatnený nárok formulovaný špekulatívno- prospechovým zámerom, dokonca súd

zvažoval o uplatnenom nároku ako o zdroji bezdôvodného obohatenia žalobcu, na základe čoho bolo
očividné, že kritéria pre posúdenie výšky nemajetkovej ujmy súd pojal značne svojvoľne. V prvom rade
zdôraznil, že súd vôbec neaplikoval preventívno-sankčnú funkciu inštitútu ochrany osobnosti, ktorá bola
žalobcom počas celého konania zdôrazňovaná. V právnom posúdení súdu prvej inštancie vôbec sa
nenachádzajú pre žalovaného priťažujúce skutočnosti, napríklad to, že žalobcu operovali lekári bez

atestácie čo je závažný postup non lege artis, nesprávne vedenie zdravotnej dokumentácie žalobcu,
širšie systémové nedostatky vyplývajúce z novinového článku, teda, že chyba ktorá sa stala pri operácii
žalobcu, nie je náhoda, ale ide o vyústenie systémového zlyhania organizácie práce u žalovaného. Súd
nezohľadnil ani to, že u žalovaného ide o vysoko špecializované pracovisko, kde sa takéto banálne
omyly nesmú stávať, nezohľadnil ani to, že žalovaný netvrdil a ani nepreukázal, aké prijal opatrenia na

to, aby sa takáto situácia u neho už neopakovala. Pri právnom posúdení výšky nemajetkovej ujmy súd
aplikovalibasatisfakčnúfunkciunemajetkovejujmy,avšakveľminedôsledne,keďsasúdsústredilibana
to, aké obmedzenia má žalobca po operácii z pohľadu pohybového aparátu, avšak nezaoberal sa tým,
čo si žalobca vytrpel v súvislosti s neprávnou operáciou psychicky. Zároveň poprel úvahu súdu o tom, že
by žalobca výhľadovo operáciu ľavého kolenného kĺbu aj tak podstúpil. Toto konštatovanie súdu úplne

poprelo právo žalobcu rozhodovať sa sám o svojom tele, a jedná sa iba o nepodloženú domnienku, resp.
dohad. K tomu uviedol, že ak viac ako 4 roky od operácie žalobca odmieta operáciu pravého kolena,
ako možno rozumne očakávať, že by si dal pri normálnom behu vecí následne operovať aj koleno ľavé,
ktoré ho vôbec nebolelo a bolo plne funkčné. Nemajetková ujma je vždy individuálna, personalizovaná,
a preto nemožno úvahu o jej výške založiť na všeobecných domnienkach, že by si tento konkrétny

pacient určite dal výhľadovo operovať aj druhé koleno, a teda vlastne sa iba poplietlo poradie operácii.
Operácia ľavého kolena nemala byť nikdy vykonaná, nebola plánovaná, nebola žiadaná. Súd prvej
inštancie teda obdobne ako žalovaný vo svojej procesnej obrane vnucuje žalobcovi operáciu ľavého
kolena, teda, rozhoduje o telesnej integrite za žalobcu, zbavuje ho nedotknuteľného práva rozhodovať
sám o svojom tele, k čomu nemá právo ani žalovaný a ani súd. V závere bodu 39. vytkol žalobca

súdu, že súd sa dopúšťa tej chyby, že hodnotí stav ľavého (nesprávne operovaného) kolena, pričom
však prehliada, že toto koleno operované byť nemalo, pričom pred operáciou s týmto ľavým kolenom
všetky tieto činnosti žalobca bez problémov zvládal a ľavé koleno mu nespôsobovalo žiadne problémy.
Po operácii, kedy o ľavé koleno žalobca prišiel, už uvedené s endoprotézou miesto ľavého kolena,
nezvláda. Tento argument súdu teda nebol namieste. Bolo teda z prípadu žalobcu zrejmé, že práve

nesprávna operácia ľavého kolena bola tým zásahom do organizmu žalobcu, po ktorej o tieto aktivity
prišiel, už ich nezvláda. Ďalej vytýkal, že súd v rámci právneho posúdenia nešpecifikoval, aký konkrétny
argument mu chýbal - pričom vlastne tento deficit odôvodnenia svojho právneho posúdenia súd ešte
prehĺbil tým, že vôbec nezdôvodnil, na základe čoho ustálil ním priznanú výšku nemajetkovej ujmy práve
na sumu 6.000 eur. Súd iba odôvodnil, prečo žalobcom požadovanú sumu považuje za privysokú, avšak

nijako nezdôvodnil, prečo nepriznal napr. 2/3, 1 atď. z uplatnenej sumy, ale prečo priznal menej ako
10% z uplatnenej sumy. Tvrdil, že v tomto bode, súd prvej inštancie zaťažil žalobcu voči žalovanému
neprimeraným bremenom tvrdenia a dôkaznou povinnosťou. Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Cdo/9/2021. Okrem toho právne posúdenie výšky nemajetkovej ujmy vzhľadom navek žalobcu považoval za diskrimináciu žalobcu z dôvodu veku a až za necitlivosť zo strany súdu.
Bolo nesporné, že pred operáciou u žalovaného žalobca dané aktivity zvládal, pričom po operácii tieto
aktivity už nezvláda. Nemožno teda ospravedlniť počínanie žalovaného, resp. znížiť výšku nemajetkovej

ujmy z dôvodu veku žalobcu, keď preukázateľne vek žalobcu vo vývoji situácie súvisiacej s operáciou
u žalovaného, nehral žiadnu rolu. Vytýkal tiež, že súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy na
akúkoľvek aktuálnu judikatúru neprihliadol, aj keď takýto postup pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy už
dovolacísúdajústavnýsúdvyžaduje.Zanesprávnevcelomrozsahuoznačilajprávneposúdenienároku
na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Kritéria takéhoto nároku sú vyjadrené v zákone č.

437/2004 Z.z., pričom súd uplatnený nárok podľa tohto zákona neposudzoval. Absolútne prehliadol,
že z právneho pohľadu bola žalobcovi spôsobená ťažká ujma na zdraví, pretože niekto vykonal zásah
do jeho organizmu zvonka bez jeho súhlasu. Tiež úplne prehliadol, že operačný zásah žalovaného bol
nezákonný, protiprávny, preto bol v plnom rozsahu splnený právny základ na priznanie náhrady škody
za takýto protiprávny úkon.

15. Navrhol preto súdu, aby po nariadení pojednávania rozhodol o zmene rozsudku, a to aj vtedy, ak
by odvolací súd zistil dôvod na zrušenie rozhodnutia. Svoju požiadavku odôvodnil tým, že uplatňované
nároky sú obmedzené len na osobu žalobcu a neprechádzajú na právnych nástupcov. Žiadal, aby súd
zaviazal žalovaného na úhradu sumy 59.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy a sumy 10.811
eur titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia spolu s úrokom z omeškania vo výške 5%

ročne zo sumy 10.811 eur odo dňa 22.03.2021 až do zaplatenia. K tomu žiadal o zmenu aj výroku IV.,
týkajúceho sa náhrady trov konania za sťaženie spoločenského uplatnenia.

16. K odvolaniu žalobcu podal písomné vyjadrenie žalovaný, namietajúc, že v odvolaní neprináša
žalobca žiadne iné skutkové tvrdenia, či inú právnu argumentáciu, než tú, ktorú už v konaní uviedol a s

ktorou sa súd prvej inštancie v rozsudku vysporiadal, v rozsahu dostatočnom pre zabezpečenie práva
na spravodlivý proces, kedy dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odvolaním
napadnutý rozsudok podľa názoru žalovaného dáva odpovede na tie relevantné otázky súvisiace s
uplatneným nárokom, ktoré majú pre vec podstatný význam. Vytýkal, že žalobca v odvolaní neuviedol,

prečo by mali byť súdom niektoré dôkazy opomenuté. Súd predsa na základe vykonaného dokazovania
vyhovel žalobcovi a konštatoval, že došlo porušeniu právnej povinnosti zo stany žalovaného, došlo
ku vzniku nemajetkovej ujmy, za ktorú zodpovedá žalovaný a zaviazal žalovaného na jej náhradu v
peniazoch. To, že sa súd prvej inštancie nestotožnil s výškou žalobcom uplatneného nároku a o tejto
rozhodol na základe svojej úvahy sám, v súlade s § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, nezakladá

nesprávnosť a/alebo nezákonnosť rozsudku. Naviac, v konaní nebolo sporné, že zo strany žalovaného
nebola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne (lege artis). Došlo tak k poskytnutiu zdravotnej
starostlivosti bez informovaného súhlasu žalobcu, v rozpore s § 4 ods. 4 zákona č. 576/2004 Z.z. o
zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoZS“). V konaní nebolo sporné ani
to, že žalobcovi v dôsledku operácie vznikla nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných

práv. Sporná však bola žalobcom uplatnená výška jej náhrady, ktorú žalovaný považoval za neprimerane
vysokú. V konaní taktiež bolo sporné, či v dôsledku operácie na inom orgáne vznikla žalobcovi škoda
na zdraví. Poukázal na neprimeranosť žalobcom požadovanej výšky nemajetkovej ujmy, ako aj na iné
rozhodnutia, ktoré sa líšili od prejednávanej veci, kedy bola výška nemajetkovej ujmy stanovená v inej
hranici, pričom bol aplikovaný princíp proporcionality. Súd prvej inštancie pritom v bodoch 36 až 40

rozsudku odôvodnil svoju úvahu, ktorou určil sumu 6.000 eur ako primeranú náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, keď zohľadnil následky protiprávneho úkonu žalovaného a jeho dopadu na život
žalobcu. Otázka prenosu dôkazného bremena v medicínskych sporoch na poskytovateľa sa podľa
žalovaného týka prípadov, kedy sú predmetom dokazovania skutkové tvrdenia poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti o inom skutkovom priebehu, kedy je sporné protiprávne konanie poskytovateľa zdravotnej

starostlivosti a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a následkom. Rovnako tak nesúhlasil
s tým, že poukaz na vek žalobcu by bol diskriminačný, a tiež súd vzal do úvahy aj skutočnosť, že
žalovaný sa za omyl pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti opakovane ospravedlnil. Vychádzal taktiež
zo záverov znaleckého posudku č. X/XXXX zo dňa 05.07.2022 vypracovaného znalcom K.. K. G.. Bol
to práve žalovaný, ktorý poukázal na rozsudok v obdobnej veci, pričom súd prvej inštancie správne

priznal žalobcovi nárok vo vyššej miere ako v rozsudku. Nesúhlasil s poukazom na rozsudky, týkajúce
sa nevymenovania do funkcie generálneho prokurátora alebo difamačné články, pretože ide o odlišný
skutkový základ. Vo vzťahu k satisfakčnej a preventívno-sankčnej funkcii náhrady nemajetkovej ujmy nie
je bez významu, že žalovaný prijal po omyle pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti všetky opatrenia,ktoré je od neho možné spravodlivo požadovať. Ďalej, za porušenie právnej povinnosti poskytovať
zdravotnú starostlivosť v súlade so ZoZS mu bola zo strany ÚDZS uložená pokuta vo výške 8.500 EUR.
Ďalším negatívnym dôsledkom protiprávneho konania je pre žalovaného aj medializácia prípadu a s

tým súvisiaca ujma žalovaného na dobrej povesti. Zároveň poukázal na sociálny život žalobcu a tiež
skutočnosť, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že ku škode na zdraví žalobcu nedošlo. Pokiaľ
žalobca namietal, že samotnú operáciu vykonávali neatestovaní lekári, táto námietka je sama o sebe
bez významu, nakoľko (1) nie je sporné, že operácia bola už z iných dôvodov postupom non lege artis
a teda protiprávnym úkonom žalovaného a (2) operácia bola (napriek uvedenému) vykonaná správne

a jej dôsledkom nebola škoda na zdraví žalobcu.

17. Žalobca právo podať odvolaciu repliku k vyjadreniu žalovaného nevyžil, nakoľko mal za to, že všetko
potrebné pre odvolacie konanie uviedli už v odvolaní.

18. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranami,

v ktorých neprospech bolo rozhodnuté v jednotlivých napadnutých výrokoch, v zákonom stanovenej
lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti (§ 363 CSP),
viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), pretože nepovažoval za potrebné

zopakovaťalebodoplniťdokazovanieanevyžadovalsitodôležitýverejnýzáujem,snáslednýmverejným
vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v spojení s opravným uznesením vo výroku II. v časti, týkajúcej sa zamietnutia prevyšujúcej
časti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 59.000 eur, je potrebné potvrdiť podľa 387 CSP a vo výroku
II. v časti, týkajúcej sa zamietnutia nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 10.811 eur,

ako aj vo výrokoch III., IV. a tiež závislom výroku V., týkajúcich sa náhrady trov konania, je potrebné
podľa § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19. Vychádzal pritom z toho, že predmetom súdneho konania boli dva samostatné nároky a to nárok

na nemajetkovú ujmu podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež nárok na náhradu škody na
zdraví, ktorá v petite žaloby bola vyčíslená ako sťaženie spoločenského uplatnenia. V konaní bolo pritom
nesporné, že zamestnanec žalovaného vykonal dňa 21.03.2019 operačný zákrok - totálnu endoprotézu
na končatine, ku ktorej žalobca súhlas nedal. Žalovaný predmetné tvrdenie nepopieral. Súd prvej
inštancie v napadnutom rozhodnutí preto považoval za nepochybné, že došlo konaním žalovaného k

zásahu do osobnej fyzickej integrity žalobcu, a to tým, že dňa 21.03.2019 zamestnanec žalovaného
vykonal žalobcovi operáciu ľavého kolena aj napriek tomu, že žalobca požadoval chirurgický zákrok
na pravom kolene, k čomu dal aj predchádzajúci písomný súhlas. Za spornú považoval súd prvej
inštancie výšku náhrady, ktorú ustálil v sume 6.000 eur, vychádzajúc pritom z úprimnej a účinnej ľútosti
žalovaného, zamestnanca, ktorý operáciu vykonal, prednostu a primára, pričom uvedené odvodzoval

z ospravedlnenia a snahy žalovaného ihneď reparovať omyl a to ponukou prednostného termínu.
Okrem toho súd prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal aj z veku žalobcu,
skutočnosti, že sa nevykonal mylný operačný zákrok na končatine, ktorá bola pred zákrokom úplne
zdravá, čo odvodzoval z oznámenia o výsledku prešetrenia podnetu Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, záverov znaleckého posudku č. XXXXX/XXXX vypracovaného znaleckým ústavom

forensic a tiež aj zo znaleckého posudku č. X/XXXX vypracovaného K.. F.. Okrem toho poukázal aj na
vyjadrenie žalobcu uvedené v znaleckom posudku č. X/XXXX vypracovanom K.. K. G., v rámci ktorého
žalobca uviedol, že keby dostal sumu 8.500 eur, ktorú dostala nemocnica ako pokutu, bol by spokojný.
Následne súd prvej inštancie odôvodňoval nesplnenie zákonných predpokladov pre priznanie žalobcom
požadovanej sumy (výšky) nemajetkovej ujmy, pričom prihliadol na to, že náhrada kolenného kĺbu nie

je určená na to, aby sa s ňou robili obdobné aktivity ako pred operáciou, t.j. kľačanie na kolene, hranie
futbalu, chodenie na dlhé prechádzky, ako štandard. Mal tiež za to, že z objektívneho hľadiska nedošlo
napriek omylu pri operácii k zhoršeniu zdravotného stavu žalobu, a preto nepriznal náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia. Následne samostatnými výrokmi rozhodol o trovách konania pri každom
samostatnom nároku.

20. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.21. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky

týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.

22. Predmetom ochrany je osobnosť fyzickej osoby v jej celistvosti. Čiastkové osobnostné práva sú
preto podľa citovaných zákonných ustanovení chránené len v rámci celkovej osobnosti. Preto aj výpočet

jednotlivých čiastkových osobnostných práv v § 11, ktoré vytvárajú jednotné, základné osobnostné
práva, je len demonštratívny. Jednotlivé aspekty ochrany osobnosti v občianskom práve členíme pritom
na právo na česť a dôstojnosť, právo na meno, právo na prejavy osobnej povahy zachytené na hmotnom
substráte, právo na telesnú integritu, právo na súkromie. Pod právo na telesnú integritu patrí aj právo
na ochranu života a zdravia a prichádza do úvahy vtedy, keď hrozí alebo bola spôsobená ujma v

osobnostnej, teda nemajetkovej sfére života a zdravia. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek
zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený. Neoprávnený zásah musí byť spôsobilý
privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby z hľadiska jej postavenia v spoločnosti. Občianskoprávna
ochrana osobnosti (na rozdiel od administratívnoprávnej a trestnoprávnej ochrany) je založená na
objektívnom zodpovednostnom princípe. Z toho vyplýva, že na vznik zodpovednosti sa nevyžaduje

subjektívny predpoklad v podobe zavinenia toho, kto neoprávnený zásah do osobnostného práva
vykonal. Pokiaľ by však v dôsledku neoprávneného zásahu vznikla aj škoda, potom uplatnenie ďalšieho
druhu občianskoprávnej zodpovednosti, t.j. zodpovednosti za škodu podľa § 420 a nasl., je viazané na
existenciu zavinenia subjektu zásahu. Ochrana osobnosti prináleží každej fyzickej osobe ako subjektu
práva. Z povahy veci vyplýva, že sa týka iba fyzických osôb. Na uplatnenie práva na ochranu osobnosti

je aktívne legitimovaná vždy tá fyzická osoba, voči osobnosti ktorej neoprávnený zásah smeroval. Ak
zásah súčasne tiež zasiahol osobnostné práva viacerých fyzických osôb, každá z postihnutých osôb má
právo domáhať sa ochrany, avšak len pokiaľ ide o jej osobnosť.

23. Z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka následne vyplýva, že voči neoprávnenému

zásahudosvojejosobnostisafyzickáosobamôžebrániťvyužitímprostriedkovprocesnoprávnejochrany
a okrem možnosti domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby sa odstránili ich
následky, môže sa domáhať primeraného zadosťučinenia. Finančná satisfakcia fyzickej osobe môže byť
poskytnutá vtedy, ak iná forma zadosťučinenia nie je možná a dostatočná, najmä ak bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Okrem týchto následkov uvedených

v zákone exemplifikatívne, môžu nastať aj iné, ktoré odôvodňujú záver, že poskytnutie morálneho
zadosťučinenia nie je dostatočné v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti.
Podmienkou pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v závislosti od konkrétnych okolností
prípadujeexistenciazávažnejujmy,zaktorúsapovažujeznačnáujmavzhľadomnaokolnosti,zaktorých
k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky (uznesenie Najvyššieho

súdu SR, sp.. zn. 4Cdo/232/2010 zo dňa 29.06.2011). Výšku peňažnej satisfakcie určuje na základe
vlastnej úvahy súd (predtým upravené v § 136 OSP, CSP ekvivalentnú právnu úpravu nemá), preto
vychádzajúc z čl. 4 CSP, aj odvolací súd bol toho názoru, že súd prvej inštancie pri určení výšky peňažnej
satisfakcie správne použil vlastnú úvahu, ktorú aj riadne zdôvodnil.

24.Následnesaodvolacísúdstotožnilsnázoromsúduprvejinštancievčastiurčenejvýškynemajetkovej
ujmy, ako aj mal za to, že došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, a preto súd prvej
inštancie správne vychádzal z ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. V tejto časti výtka
nesprávneho právneho posúdenia veci bola podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodná. Rovnako tak
pri nároku, vychádzajúcom z nemajetkovej ujmy, odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie na

základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, ako ani nezistil inú vadu, na
ktorú by mal prihliadať z úradnej povinnosti a taktiež nezistil znemožnenie strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva. Za nepochybné odvolací súd považoval to, že zamestnanec žalovaného
vykonal dňa 21.03.2019 operačný zákrok - totálnu endoprotézu na končatine, ku ktorej žalobca nedalsúhlas, čím došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti, a to zásahu do jeho
telesnej integrity, jeho osobnej autonómie rozhodovania o lekárskych výkonoch a jeho zdravotného
stavu. Uvedená skutočnosť v konaní nebola sporná a žalovaný ju nepoprel. Zodpovednosť žalovaného

za porušenie osobnostných práv žalobcu bola daná už tým, že došlo k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv žalobcu (bez ohľadu na následky). Žalovaný neoprávnene zasiahol do osobných
práv žalobcu tým, že mu bez súhlasu vykonal mylný operačný zákrok. Zákon pritom nedáva výpočet
konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva, ale relevantná je tá
skutočnosť, že išlo o zásah, ktorý nebol oprávnený a bol objektívne spôsobilý negatívne dopadnúť

na osobnosť žalobcu. Neoprávnenosť zásahu v danom prípade spočívala v tom, že úkon v oblasti
zdravia sa môže vykonať iba vtedy, ak osoba, ktorej sa týka, bola o ňom informovaná a vyjadrila s ním
súhlas (§ 4 ods. 4, ktorý odkazuje aj na § 6 ods. 4 a § 6 ods. 9 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej
starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení
niektorých zákonov). Táto podmienka zo strany žalovaného u žalobcu nebola splnená, pretože žalovaný
prostredníctvomzamestnancazasiaholdotelesnejintegrityžalobcubezjehopredchádzajúcehosúhlasu

a uvedená skutočnosť zakladá vznik objektívnej občianskoprávnej zodpovednosti žalovaného za
porušenie osobnostných práv pacienta podľa § 13 Občianskeho zákonníka, vrátane nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka (bez preukazovania
zavinenia žalovaného). S prihliadnutím na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva, kam podľa
názoru odvolacieho súdu patrí aj poukazovanie žalobcu na vykonanie operácie neatestovaným lekárom,

nesprávne vedenie zdravotnej dokumentácie a tiež s ohľadom na spôsobený následok (zásah do
telesnej integrity a zdravia žalobcu) bola ujma, ktorú žalobca utrpel, značná a nezvratná a na jej
kompenzáciu nepostačovalo len nemateriálne zadosťučinenie, ktoré bolo prejavené v ospravedlnení
(viackrát, aj v predsúdnom konaní, aj v súdnom konaní), ale bolo možné ju zmierniť len peňažnou
satisfakciou. S poukazom na uvedené aj podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne

vymedzil, že medzi stranami sporu bola sporná najmä výška peňažnej náhrady za nemajetkovú
ujmu. Žalobca žiadal nemajetkovú ujmu vo výške 65.000 eur, pričom dôvodil jednak nezvratnosťou
zásahu, ako aj jeho zásahom do ďalšieho života, vyhľadávania lekárskej starostlivosti a tiež nemožnosti
vykonávať predchádzajúce aktivity. Následne žalobca dodal, že bojuje aj za ostatných pacientov a
poukázal na vyššiu zodpovednosť žalovaného. Podľa názoru odvolacieho súdu v tejto súvislosti je

potrebné rozlišovať, či negatívny následok, ktorý neoprávnený zásah u žalobcu vyvolal, je možné
podriadiť pod nárok, ktorý súvisí s ochranou osobnosti alebo ide o následky (fyzická bolesť, psychická
ujma, sťaženie spoločenského uplatnenia, nemožnosť vykonávať predchádzajúce činnosti, nedôvera v
lekársku starostlivosť a pod.), ktoré je potrebné považovať za okolnosti podstatné pre vyjadrenie nároku
na náhradu škody spôsobnej žalobcovi na zdraví. Nie je prípustné, aby žalobca, ak bol dôsledkom

nesprávne vykonanej operácie, dotknutý na zdraví, v konaní o ochranu osobnosti nahradzoval, resp.
navyšovaluvedenýmspôsobomnároknanáhraduškodynazdraví,ktorýbymupatriltitulombolestného,
resp. sťaženia spoločenského uplatnenia. Pojem nemajetkovej ujmy je širší a zahrňuje aj ujmu, ktorá sa
dotkla iných hľadísk osobnosti fyzickej osoby, nielen práva na zdravie a s ním súvisiacich osobnostných
aspektov. Predmetom ochrany osobnosti v danom prípade bola iná osobnostná hodnota (právo

pacienta na slobodné individuálne rozhodovanie) ako ľudské zdravie, preto z hľadiska určenia výšky
peňažnej náhrady za spôsobenú nemajetkovú ujmu, nebol dôvod prihliadať na zdravotné problémy
po neoprávnenom zásahu, ktoré u žalobcu nastali, či sťaženie spoločenského uplatnenia a ktoré mali
nastať v príčinnej súvislosti s nesprávne vykonanou operáciou, ktoré nároky sú samostatné a čo do
výšky osobitne upravené. Súd prvej inštancie určil relutárnu náhradu vo výške 6.000 eur, s ktorou

sa odvolací súd stotožnil. Táto výška relutárnej náhrady bola pritom určená vlastnou úvahou súdu
prvej inštanciu, ktorú aj riadne odôvodnil v bode 37. Na rozdiel od súdu prvej inštancie odvolací súd
bol toho názoru, že pri úvahe o výške peňažnej náhrady bolo potrebné prihliadať len a len na tú
skutočnosť, že bol vykonaný nesprávny - žalobcom neodsúhlasený operačný zákrok. Pokiaľ aj žalobca
bol v minulosti liečený na operované koleno, avšak subjektívne nepociťoval zdravotné problémy v čase

vykonania zákroku, je potrebné stále vychádzať z toho, že sa dobrovoľne nerozhodol pre tento operačný
zákrok na tejto končatine, preto ani táto okolnosť nemôže mať vplyv na zodpovednosť žalovaného
(v podobe vyvinenia sa) a vážnosť ním spôsobenej ujmy, ktorá nastala dôsledkom nevyžiadaného
operačného zákroku. Avšak ako už odvolací súd uvádzal, uvedené nie je možné odškodniť v rámci
nemajetkovej ujmy, ale ide o náhradu škody na zdraví. Čo sa týkalo výšky nemajetkovej ujmy, mal

odvolací súd za to, že finančná satisfakcia musí vyjadrovať primeranú kompenzáciou vo vzťahu k tým
aspektom osobnosti žalobcu, ktoré boli zásahom dotknuté, avšak nie k následkom zásahu osobitne
upraveným a teda odškodniteľným inými právnymi inštitútmi. Náhrada nemajetkovej ujmy bola zo strany
súdu prvej inštancie správne žalobcovi prisúdená za zásah do jeho telesnej integrity bez jeho súhlasuoperáciou ľavého kolenného kĺbu. Žalobcovi bolo konaním žalovaného odopreté právo na slobodné
individuálne rozhodnutie pacienta. Z tohto dôvodu považoval odvolací súd finančnú právoplatne
priznanúsatisfakciuvsume6.000eurprezmiernenienemajetkovejujmyžalobcuzadostatočnú.Žalobca

v rámci prvostupňového konania poukazoval na rozsudky, kedy bol zásah do telesnej integrity a zdravia
vo väčšom rozsahu (osoby odkázané na starostlivosť počas celého života bez možnosti zabezpečovať
základné životné potreby samostatne), čo však nie je možné stotožňovať s daným prípadom, kedy
žalobca so sťažením spoločenského uplatnenia si vie sám aj naďalej zabezpečovať základné životné
potreby. Uvedená suma nie je neprimeranou ani k osobitným prípadom odškodňovania podľa osobitných

predpisov.

Uvedené pritom vyplýva z judikatúry, kde v rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012
najvyššísúddospelkzáveru,žeurčenievýškyprimeranejnáhradynemajetkovejujmyniejezáležitosťou
voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností,
ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislosti. Treba, aby súdy

v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad
zákon č. 215/2006 Z.z. (poznámka odvolacieho súdu, zrušený zákonom č. 274/2017 Z.z. o obetiach
trestných činov), v zmysle ktorého v prípade že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený
nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine
znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje

limitodškodneniavovýškedesaťnásobkuminimálnejmzdy.Súdsamusízaoberaťnapríkladajotázkami,
v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená
nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, respektíve
s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho
zneužívania.

Aplikujúc vyššie uvedené, odvolací súd na potvrdenie správnosti dodáva, že ak by bola trestným
činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu by mala nárok na vyplatenie odškodnenia za
spôsobenú nemajetkovú ujmu podľa zákona č. 274/2017 Z.z. v roku 2019 v sume 13.000 eur, t.j.
25 násobok mesačnej minimálnej mzdy v sume 520 eur za rok 2019. Aj z tohto hľadiska sa podľa

názoru odvolacieho súdu javí súdom prvej inštancie priznaná výška nemajetkovej ujmy ako primeraná
a to najmä za toho stavu, že bolesti, či už fyzické alebo psychické, ako aj sťaženie spoločenského
uplatnenia, sa odškodňujú samostatne v rámci náhrady škody na zdraví. Okrem toho takto priznaná
výška nemajetkovej ujmy neprivodí tiež žalobcovi neprimerané majetkové obohatenie, na ktoré je
potrebné v zmysle judikatúry taktiež prihliadať.

25. Ďalšímžalobnýmnárokom,ktorýsižalobcauplatnil,bolanáhradaškody,ktorúvpožadovanompetite
žaloby vymedzil ako sťaženie spoločenského uplatnenia. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že
v rámci nemajetkovej ujmy vôbec neprihliadol na bolesť, ako ani zdravotné následky po operácii, ktorá
vykonaná nemala byť, pretože má za to, že nároky na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského

uplatnenia sú samostatnými nárokmi a sú aj predmetom tohto konania v rámci náhrady škody na zdraví,
pričom v tejto časti odvolania odvolací súd musel uznať, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd vychádzal pritom z § 220 ods. 2 CSP.

26. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

27. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia

v zmysle citovaného § 220 ods. 2 CSP, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné
zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné
rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnounáležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv
účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo
na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj

s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr.
rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a
dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na
každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c.
Grécko z 29.05.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.02.1998).

28. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23.06.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu
základnéhoprávanaspravodlivékonaniepodľačlánku46ods.1ÚstavySRačlánku6ods.1Dohovoruo
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia.“.

29. Preskúmajúc odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku v spojení s opravným uznesením v
II. výroku, týkajúcom sa zamietnutia nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 10.811
eur, v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením a jeho výkladom, bol odvolací súd toho
názoru, že súd prvej inštancie sa ním dôsledne neriadil. V prvom rade je potrebné vytknúť absenciu

právneho posúdenia nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nedostatočné vysporiadanie
sa s námietkami žalobcu o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, týkajúcich sa nesprávne
vykonaného lekárskeho zákroku. V tejto súvislosti je potrebné opätovne zdôrazniť, že jednotlivé zložky
práva na náhradu škody, ktorými je vymedzený obsah náhrady škody, sa prejavujú ako samostatné
čiastkovénároky.Okremtohotenistýskutkovýdejmôževniektoromprípadezakladaťzároveňtaknárok

na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri
ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej
úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. Uvedené kritéria nespĺňala ani žaloba žalobcu, ktorá dôvodila náhradu
škody len v písmene k) a l) a aj to odkazom na citáciu súdneho rozhodnutia, avšak bez dostatočného

vymedzenia skutkového stavu, ktorým by žalobca odôvodňoval svoj nárok na náhradu škody na zdraví.
Inak povedané, v žalobe žalobca neuvádzal, čo ňou chce odškodniť, t.j. ktoré konkrétne zásahy do
jeho zdravia a ako špecifikoval výpočet, t.j. rozsah jednotlivých odškodnení za jednotlivé škody a ujmy
na zdraví. Keďže súd prvej inštancie v priebehu súdneho konania tento nedostatok žaloby neodstránil,
ako ani z odôvodnenia rozsudku v tejto časti nie je možné zistiť vyššie uvedené skutočnosti, dôležité

pre rozhodnutie (len odkaz na znalecké dokazovanie), je potrebné dospieť k záveru, že odôvodnenie
rozsudku v napadnutej časti je neúplné, čo zároveň bráni odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej
inštancie v predmetnej časti riadne preskúmať.

30. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že nesprávnym procesným postupom

súdu prvej inštancie, spočívajúcim v nedostatočnom (neúplnom) odôvodnení rozhodnutia v napadnutom
výroku II., v časti týkajúcej sa zamietnutia nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 10.811
eur, v súlade so zákonnými požiadavkami, došlo k znemožneniu stranám sporu realizovať ich procesné
právo procesnej obrany a na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na to, že súd prvej inštancie rozhodnutie fakticky v

relevantných záveroch neodôvodnil právne, ako ani vecne a tiež si neujasnil skutkový stav, z ktorého
žalobca požadoval náhradu škody na zdraví a tiež ktorú zložku práva na náhradu škody na zdraví, nie
je možné tento nedostatok napraviť až v druhoinštančnom konaní pred odvolacím súdom a to i napriek
požiadavke žalobcu v odvolaní, ktorou však odvolací súd nie je viazaný (§ 381 CSP).

31. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení
s opravným uznesením vo výroku II. v časti, týkajúcej sa zamietnutia prevyšujúcej časti náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 59.000 eur, ako vo výroku vecne správny podľa § 387 CSP potvrdil
a v napadnutej časti, týkajúcej sa II. výroku v časti, ktorá sa týka zamietnutia nároku na sťaženiespoločenského uplatnenia vo výške 10.811 eur, ako aj výrokoch III., IV. a V., týkajúcich sa trov konania,
podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces zrušil a podľa § 391
ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie v týchto častiach na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

32. Ohľadom nároku na náhradu trov konania, odvolací súd uvádza, že ak je uplatnených viacero
nárokov, ktoré vyplývajú z jednej skutkovej udalosti, ktorá má dielčie nároky a tieto dielčie nároky
sú predmetom žaloby v jednom súdnom konaní, nemá podľa názoru odvolacieho súdu prichádzať k
separácii trov podľa čiastkových nárokov, ale je potrebné vychádzať zo zásady celkového úspechu

vo veci samej. Vychádzal pritom z toho, že procesnej ekonómii nezodpovedá, aby rozhodovanie o
trovách konania bolo komplikovanou matériou. Je procesne nesprávne, aby v jednom súdnom konaní
bola náhrada trov konania priznávaná tak žalobcovi, ako aj žalovanému, k čomu pri samostatnom
rozhodovaní o trovách každého z viacerých nárokov uplatnených v jednom konaní v napadnutom
rozhodnutí aj došlo. Identita jedného súdneho sporu, i keď o viacerých samostatných nárokoch,
umožňuje, aby bolo rozhodnuté o trovách konania ako celku. V prípade čiastočného, resp. úplného

úspechu v niektorých uplatnených nárokoch a neúspechu v iných uplatnených nárokoch je potrebné
nájsť vhodný spôsob zohľadnenia tejto skutočnosti, pričom nie je možné opomínať aj ustanovenie § 257
CSP. Rovnako tak je potrebné prihliadnuť aj na § 10 ods. 8 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a uvedené preniesť aj do formulácie výroku
o nároku na náhradu trov konania tak, ako správne na to poukázal žalovaný v odvolaní. V opačnom

prípade by bol výrok, týkajúci sa nároku na náhradu trov konania, v rozpore so všeobecne záväzným
právnym predpisom, čo je neprípustné.

33. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní, súc pritom viazaný vyššie vysloveným právnym
názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude ujasniť si žalobcom žalovaný nárok na náhradu

škody na zdraví výzvou adresovanou žalobcovi, akými skutkovými okolnosťami ten - ktorý dielči nárok a
jeho výšku zdôvodňuje, a následne vyhodnotiť zákonom stanovené podmienky pre jednotlivé nároky na
náhradu škody na zdraví, pritom však musí vziať na zreteľ tú skutočnosť, že znalecký posudok sa týka
skutkového stavu a nie právneho posúdenia. Právne posúdenie je vždy na úvahe súdu prvej inštancie, a
to aj za stavu, že v žalobe je nesprávne, resp. absentuje. Súd musí však vždy v prvom rade uviesť právne

posúdenie, ktoré správne aplikuje na zistený skutkový stav a tento svoj postup aj riadne zdôvodní. Inak
povedané, súd prvej inštancie v ďalšom konaní opätovne vyhodnotí obsah žaloby a jej vyžiadaného
doplnenia, odstráni rozpory, vyhodnotí doposiaľ zistený skutkový stav z doterajšieho dokazovania,
prípadne ho podľa návrhov strán sporu doplní a podriadi ho pod príslušnú právnu normu, pričom svoj
postup riadne zdôvodní a vysporiada sa tiež s námietkami strán sporu. Súd prvej inštancie v novom

rozhodnutí bude dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré
považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom
práva strany konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa
vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania, prezentovanými aj v priebehu odvolacieho

konania.Svojprávnyzáversúdzdôvodnízozákonnýchhľadísk,ktorévdanejveciprichádzalidoúvahya
stranám konania dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho
problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06,
III. ÚS 198/07).

34. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, vrátane náhrady trov
tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP) a trov intervenienta, pričom sa opätovne bude riadiť vyššie
uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu.

35. Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).