Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-2S/42/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1023200393
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Kúdelčíková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1023200393.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov

senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobcu: A. B. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X, XXX XX C., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky,sosídlomRačianska71,81311Bratislava,opreskúmaniezákonnostirozhodnutiažalovaného
č. 22983/2022-20-II zo dňa 22.12.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd žalobu z a m i e t a .

II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Žalobca žiadosťou zo dňa 09.11.2022 (ďalej len „žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií“) požiadal
žalovaného o sprístupnenie informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“), a to o sprístupnenie informácie, akú funkciu u
žalovaného zastávala A. E. F. v dňoch 25.06.2021 a 30.06.2021, a o sprístupnenie informácie, či

mala A. E. F. v dňoch 25.06.2021 a 30.06.2021, teda v čase výkonu kontroly na Okresnom súde
Bratislava II, podpísanú priepustku alebo čerpala riadnu dovolenku. Požadované informácie žalobca
žiadal sprístupniť ich doručením na e-mailovú adresu uvedenú v žiadosti o sprístupnenie informácií.

2. Žalovaný rozhodnutím č. 632/2022-142-I zo dňa 18.11.2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“)
rozhodol podľa § 9 ods. 2 a ods. 3 zákona o slobode informácií tak, že žiadosti žalobcu o sprístupnenie
informácií nevyhovel a požadované informácie nesprístupnil.

3. Žalovaný v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia konštatoval, že žiadosť žalobcu o sprístupnenie
informácií sa týkala informácií ohľadom pracovného zaradenia konkrétnej štátnej zamestnankyne
u žalovaného, t.j. na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, a dôvodu, z akého táto osoba bola
mimo svojho pracoviska. A. E. F. pritom nebola vedúcim zamestnancom, resp. štátnym zamestnancom,
na ktorého by sa vzťahovala právna úprava ustanovená v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií.
Žalovaný tak dospel k záveru, že boli splnené dôvody na nesprístupnenie informácií o pracovnom

zaradení konkrétneho zamestnanca v prípade A. E. F., na ktorú sa nevzťahoval § 9 ods. 3 zákona
o slobode informácií a o prítomnosti/neprítomnosti konkrétneho zamestnanca na pracovisku a dôvodoch
prípadnej neprítomnosti zamestnanca na pracovisku, keďže tieto informácie boli nepochybne osobnými
údajmi. Išlo totiž o údaje o osobe, ktorá bola v samotnej žiadosti identifikovaná, t.j. zo žiadostio sprístupnenie informácií bolo bez pochybností zrejmé, vo vzťahu k akej konkrétnej fyzickej osobe
požadoval žalobca sprístupniť informácie. V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že osobnými údajmi
boli v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri

spracúvaníosobnýchúdajovaovoľnompohybetakýchtoúdajov(ďalejlen„GDPR“)azákonač.18/2018
Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane
osobných údajov“) aj informácie, ktoré by viedli k identifikácii konkrétnej fyzickej osoby prostredníctvom
znakov, ktoré tvoria jej ekonomickú identitu. Bolo pritom zrejmé, že už samotné údaje v žiadosti
o sprístupnenie informácií vytvárali súbor takých informácií, v ich spojení s pracovným zaradením,

resp. informáciami z interného dochádzkového systému žalovaného, ktoré ako celok tvorili ekonomickú
identitu fyzickej osoby, a teda boli jej osobnými údajmi. Žalovaný predchádzajúcim písomným súhlasom
A. E. F. nedisponoval a v intenciách zákona o slobode informácií ani nebol povinný od A. E. F. vyžiadať
predmetný súhlas.

4. O podanom rozklade žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím

č. 22983/2022-20-II zo dňa 22.12.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozklad zamietol
a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

5. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že podaný rozklad nebol dôvodný.
Žalovaný sa po preskúmaní administratívneho spisu vzťahujúceho sa na predmetnú právnu vec

stotožnil so záverom, ako aj s odôvodnením uvedeným v prvostupňovom rozhodnutí. V prvostupňovom
rozhodnutí totiž boli dôvody, ktoré žalovaného viedli k jeho vydaniu, zrozumiteľne a vyčerpávajúco
vysvetlené. Žalovaný preto v celom rozsahu odkázal na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia.
Pokiaľ išlo o námietky žalobcu uvádzané v rozklade, tieto zjavne predstavovali výhrady voči dôkazom
zabezpečeným vo vyšetrovacom spise a z hľadiska postupu podľa zákona o slobode informácií neboli

právne relevantné.

II.
Žaloba

6. Žalobca sa žalobou zo dňa 10.03.2023 domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia
v spojení s prvostupňovým rozhodnutím (ďalej spolu len „rozhodnutie žalovaného“), zrušenia týchto
rozhodnutí, uloženia povinnosti žalovanému sprístupniť požadované informácie a priznať mu právo na
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

7. Rozhodnutie žalovaného bolo nepreskúmateľné z dôvodu nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pritom predstavuje takú vadu, ktorá bráni možnosti preskúmania
takéhoto rozhodnutia. Zjednodušene povedané, nepreskúmateľné je také rozhodnutie, z ktorého
nemožno zistiť, ako bolo rozhodnuté, o čom bolo rozhodnuté a prečo bolo rozhodnuté práve tak, ako
bolo rozhodnuté. Nezrozumiteľnosť rozhodnutia znamená aj nezrozumiteľnosť jazykovú či logickú, keď

napríklad z rozhodnutia nie je zrejmé, či a aké dôkazy orgán verejnej správy vykonal. Za nedostatočne
odôvodnené rozhodnutie sa považuje rozhodnutie, ak z jeho obsahu nie je zrejmé, aké úvahy viedli
orgán verejnej správy pri vyhodnotení dokazovania, či pri právnom posúdení veci. Nedostatok dôvodov
znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale aj to, že rozhodnutie neobsahuje skutočnosti,
ktoré viedli orgán verejnej správy k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok

dôvodovjezásadnezaloženánanedostatkuskutkovýchanienačiastkovýchnedostatkochodôvodnenia
rozhodnutia. Musí pritom ísť o vady skutkových zistení, o ktoré boli opreté rozhodovacie dôvody. Pôjde
najmä o rozhodovacie dôvody o skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne zistené v rozpore so
zákonom, alebo prípady, keď nie je zrejmé, či vôbec nejaké dôkazy boli v konaní vykonané.

8. Definícia pojmu „osobný údaj“ uvedená v § 3 zákona o ochrane osobných údajov je veľmi široká. Túto
definíciu nie je možné vykladať tak, že ide o akúkoľvek informáciu, ktorá sa týka určenej alebo určiteľnej
osoby. Tento pojem je potrebné vykladať a uplatňovať tak, aby dôsledky tohto výkladu a uplatnenia
neboli v rozpore s ústavným právom na informácie. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn.
PL. ÚS 1/09 zo dňa 19.01.2011 konštatoval, že ochrana osobných údajov je špecifická forma ochrany

súkromia. Osobný údaj je jedným z aspektov súkromia fyzickej osoby. Pojem „osobných údajov“, resp.
„údajov o svojej osobe“ podľa čl. 22 ods. 1 a čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky má autonómny
charakter a nemusí byť vždy totožný so zákonným vymedzením tohto pojmu. V konkrétnom prípade
pri posudzovaní toho, či informácia spadá pod ústavne vymedzený pojem „osobných údajov“, Ústavnýsúd Slovenskej republiky zohľadnil napríklad to, že informácia sa „významným spôsobom premieta do
súkromnej sféry jednotlivca“, a že „vypovedá o jeho sociálnom postavení“. Ak však nejakú informáciu
zjavne nemožno považovať za súčasť súkromnej sféry fyzickej osoby, keďže ide o informáciu o výkone

verejnej funkcie alebo úradnej činnosti touto osobou, nemožno takúto informáciu považovať za ústavne
chránený osobný údaj, ktorého sprístupnenie by malo byť odmietnuté. Pojem „osobný údaj“ uvedený
v § 3 zákona o ochrane osobných údajov treba preto v takýchto prípadoch vykladať tak, že nezahŕňa
informácie o výkone verejnej funkcie alebo úradnej činnosti vykonávanej fyzickou osobou. Ustanovenie
§ 9 ods. 3 zákona o slobode informácií nie je možné vykladať tak, že všetky informácie o výkone

verejnej funkcie alebo o úradnej činnosti, ktoré možno spojiť s konkrétne identifikovateľnými osobami
pôsobiacimi v orgánoch verejnej moci, a ktoré nie sú uvedené v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií,
sú chránenými osobnými údajmi, ktoré nemožno sprístupniť. Ani ďalšie informácie týkajúce sa výkonu
verejnej funkcie alebo výkonu úradnej činnosti (hoci nie sú presne vymedzené v § 9 ods. 3 zákona
o slobode informácií) nemožno považovať za osobné údaje, ani za informácie týkajúce sa súkromia.
Vyplýva to z princípu, že verejne činné osoby zapojené do záležitostí verejného záujmu majú zúženú

ochranu súkromia. Porušením ochrany osobných údajov alebo ochrany osobnosti a súkromia nie je
napríklad sprístupnenie informácie o tom, aké úradné úkony uskutočnil konkrétne identifikovateľný
subjekt (napríklad rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Von Hannover v. Nemecko
zo dňa 24.06.2004).

9. Podľa ustálenej judikatúry nie je porušením ochrany osobných údajov ani sprístupnenie informácie
o tom, ktorá konkrétna osoba uskutočnila určitý úradný úkon alebo ktoré konkrétne osoby sú členmi
orgánov a komisií zriadených orgánmi verejnej moci. Takisto ide o výkon činností v rámci orgánov
verejnej moci a nie informácie týkajúce sa súkromnej sféry týchto osôb. Dostupnosť takýchto informácií
má veľký význam pre možnosť verejnej kontroly. Nevyhnutnosť prístupu k informáciám o osobách,

ktoré vykonávajú verejnú moc a skutočnosť, že tieto osoby musia počítať s vyššou mierou obmedzenia
ich súkromia, skonštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa
19.01.2011.

10. Žalobca tiež zdôraznil, že zamestnankyňa žalovaného zachytávala odposluchom pred dverami

pojednávacej miestnosti súkromný telefonický hovor žalobcu, ktorý telefonoval v prázdnej pojednávacej
miestnosti, po skončení pojednávania. Samotná zamestnankyňa žalovaného svojím vnímaním zachytila
údajný obsah telefonátu žalobcu do úradného záznamu a tento ďalej šírila. Týmto postupom
zamestnankyňa žalovaného nesporne zasiahla do práva žalobcu na súkromie. O to zarážajúcejšie
potom vyznievalo rozhodnutie žalovaného, ktorý takýto postup svojej zamestnankyne považoval za

súladný so zákonom. Naopak, žalovaný žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácie týkajúcej sa
pracovnej pozície svojej zamestnankyne v zmysle organizačnej štruktúry žalovaného sprístupniť
odmietal s odôvodnením, že išlo o osobné údaje, a že nedisponoval súhlasom svojej zamestnankyne.

11.Žalobcapodalnazamestnankyňužalovanéhotrestnéoznámenieprávezdôvodu,žetátoodpočúvala

a zaznamenávala súkromný telefonický rozhovor žalobcu bez jeho súhlasu. Žalobca mal dôvodné
podozrenie, že zamestnankyňa žalovaného pracovala pre spravodajské služby. Zamestnankyňa
žalovanéhoodposluchtelefonátužalobcuvykonávalaazaznamenávalanezákonnýmspôsobom.Takéto
zistenie bolo nesporne vážnym zásahom nielen do práv žalobcu chránených Ústavou Slovenskej
republiky, ale predstavovalo aj neakceptovateľný zásah moci výkonnej do moci súdnej.

12. Aj žalobca bol subjektom ochrany zaručenej článkom 22 Ústavy Slovenskej republiky. Nezákonné
odpočúvanie telefónnej linky orgánom verejnej moci, resp. jeho zamestnancami Ústavný súd Slovenskej
republiky považuje za iný zásah do základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako to

vyplýva z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 267/04 zo dňa 17.12.2004.
Legalita zásahu do práva na súkromie znamená, že štát môže do práva na súkromie zasiahnuť iba na
základe zákona.

13. Žalovaný, ktorý bol navrhovateľom disciplinárneho stíhania vedeného proti žalobcovi, preto aj pri

vybavovaní žiadosti o sprístupnenie informácií týkajúcich sa jeho zamestnankyne musel mať vedomosť
otom,žekonanímjehozamestnankynedošlokzásahudoprávanasúkromiežalobcu.Žalobcapresvoju
procesnú obranu nemal inú zákonnú možnosť získať informácie o pracovnom zaradení zamestnankyne
žalovaného, ako cestou využitia zákona o slobode informácií. V tomto prípade mal byť vykonaný testproporcionality práv chránených nielen vo vzťahu k zamestnankyni žalovaného, ale aj vo vzťahu k právu
žalobcu na súkromie. Keďže predmetné informácie mohol žalobcovi poskytnúť iba žalovaný, ktorý je
zároveň zamestnávateľom subjektu ochrany práv v zmysle zákona o ochrane osobných údajov, ale aj

navrhovateľom disciplinárneho stíhania vedeného proti žalobcovi, bolo zrejmé, že žalovaný mohol byť
v danej veci voči žalobcovi zaujatý.

III.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe

14. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 18.10.2023 navrhol, aby správny súd žalobu zamietol.

15. Žalobca v správnej žalobe popisoval teoreticko – právny konštrukt nepreskúmateľnosti rozhodnutia
tak z dôvodu nezrozumiteľnosti ako aj z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Takejto všeobecnej
úvahe žalobcu nebolo možné nič vytknúť, avšak žalobca nijakým spôsobom nereflektoval predmetnú

úvahu v kontexte rozhodnutia žalovaného. Žalobca teda nijakým spôsobom nešpecifikoval, prečo mal za
to, že napadnuté rozhodnutia trpia niektorou z predmetných vád, resp. či trpia oboma, ako ani to, z čoho
svoj záver vyvodzoval. Obligatórnou náležitosťou žaloby bolo nielen tvrdiť, že správne rozhodnutie
je nezákonné z nejakého dôvodu, ale toto tvrdenie bolo potrebné nielen právne ale aj skutkovo
odôvodniť. Vo vzťahu k tvrdeniu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného žalobca žiadne skutkové

odôvodnenie nepredložil, preto ani nebolo možné sa k tomuto dôvodu podania správnej žaloby zo strany
žalovaného vyjadriť. Správny súd na základe žalobcom koncipovaného dôvodu nemohol rozhodnutie
žalovaného preskúmavať z perspektívy ich potenciálnej nepreskúmateľnosti, keďže pri preskúmavaní
je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, pričom predmetný žalobný dôvod nespĺňal požiadavky na jeho
obsah. Obsah súdneho prieskumu sa teda musel obmedziť na zvyšné žalobné dôvody, ktoré spĺňali

parametre vyžadované relevantnou právnou úpravou.

16. Právo na prístup k informáciám nie je absolútne, ale je možné ho v zmysle čl. 26 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky obmedziť zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu
práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Zákonom, ktorým je obmedzené právo na informácie, je v danom prípade zákon o slobode informácií,
a keďže v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti nebol rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyslovený nesúlad akéhokoľvek jeho ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky, platí, že úprava
prístupu k požadovanej informácii podľa zákona o slobode informácií zodpovedá podmienkam podľa čl.
26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

17. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky povinná osoba môže konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pri rozhodovaní povinná osoba
preto nemá skúmať, či obmedzenie v danom prípade zodpovedá podmienkam čl. 26 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, či jej iných článkov alebo záväzných medzinárodných aktov, ale má povinnosť

dôsledne aplikovať príslušné obmedzenia prístupu k informáciám podľa zákona o slobode informácií.
Povinné osoby ako správne orgán sú pri rozhodovaní plne viazané príslušnými právnymi predpismi,
pričom úlohou správneho orgánu je aplikovať príslušný právny predpis na konkrétny skutkový stav.
V situácii, kedy je určitá povinnosť či právo v zákone explicitne upravená, nemôže správny orgán
vlastnou úvahou dospieť s odkazom na ústavnoprávny rozmer riešenia konkrétnej otázky k záveru, ktorý

by bol v priamom rozpore s exaktne vyjadrenou úpravou v platnom právnom predpise. Ak by existoval
právny predpis, ktorý by bol (čo i len v časti) v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, je na to presne
určený mechanizmus, ako v takomto prípade postupovať. Tento postup nemožno obísť prijatím iného
výkladu vety právnej normy, ktorý by bol v jednoznačnom rozpore s jej obsahom, a to s odkazom na
Ústavu Slovenskej republiky.

18. Tak vo vzťahu k § 3 zákona o ochrane osobných údajov ako ani vo vzťahu k § 9 ods. 2 a ods.
3 zákona o slobode informácií nebol doposiaľ vyslovený nesúlad s Ústavou Slovenskej republiky. Vo
vzťahu k § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií bol podaný návrh na Ústavný súd Slovenskej republiky
na vyslovenie nesúladu tejto právnej normy s ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky, pričom ale

Ústavný súd Slovenskej republiky takémuto návrhu nálezom sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa 19.01.2011
nevyhovel. Vzhľadom na to, že nebol vyslovený nesúlad citovaných ustanovení predmetných právnych
predpisov s Ústavou Slovenskej republiky, bolo úlohou aj povinnosťou žalovaného aplikovať tieto právne
normy tak, ako sú uvedené v právnych predpisoch zverejnených v Zbierke zákonov.19. Žalovaný sa riadne zaoberal aj úvahami predstavenými v žalobe v súvislosti s interpretáciou pojmu
„osobný údaj“, ktorý upravuje zákon o ochrane osobných údajov v § 2. Žalobca v žalobe síce odkazuje

na § 3, ale definícia osobných údajov sa nachádzala v § 3 predošlého právneho predpisu, a to zákona
č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov. Žalobca svoje úvahy podopiera odkazom na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa 19.01.2011. Interpretácia obsahu
a podstaty predmetného nálezu zo strany žalobcu nezodpovedá jeho reálnemu významu. Žalobca
v podanej žalobe poukazoval na niektoré vety, či úvahy z uvedeného nálezu, tieto používal na podporu

svojich tvrdení, pričom bez ďalšieho kontextu ale nemožno mať za to, že použitá časť predstavuje právny
názor, či úvahu súdu vo vzťahu k otázke, ktorá bola predmetom konania. Rozhodnutie súdu nemá
charakter právneho predpisu, kde každá veta je nositeľom právne záväznej normy, resp. jej časti. Takýto
spôsob práce s judikatúrou je nesprávny, keďže je rozdiel medzi právnym predpisom a judikatúrou ako
zdrojmi práva.

20. U kategórie osôb, ktoré sa podieľajú na výkone verejnej moci, sa môže nejaká časť ich osobných
údajov týkať práve výkonu verejnej moci. Ak teda žalobca operuje pri úvahách o tom, či osobné údaje
fyzickej osoby majú alebo nemajú byť sprístupnené, výkonom „verejnej funkcie“ fyzickou osobou, toto
má svoj racionálny základ, keď ako jedna z kategórií osôb, pri ktorých explicitne § 9 ods. 3 obmedzuje
ochranu osobných údajov, sú práve osoby vo výkone verejných funkcií definované v zákone č. 357/2004

Z.z.oochraneverejnéhozáujmuprivýkoneverejnýchfunkciíverejnýchfunkcionárovvzneníneskorších
predpisov.Tentozákonpresnevymedzujepojem„verejnáfunkcia“.Úvahežalobcubolopotrebnévytknúť
aj to, že do rovnakej skupiny ako osoby vykonávajúce „verejnú funkciu“ zaradil aj osoby vykonávajúce
„úradnú činnosť“.

21. Informácie, ktoré žalobca žiadal sprístupniť, boli nepochybne osobnými údajmi konkrétnej
identifikovanej fyzickej osoby. Ak aj mal žalobca za to, že tieto informácie sa zároveň týkali výkonu
verejnej moci, nič to nemenilo na tom, že fyzická osoba, o ktorej osobné údaje išlo, nepatrila do množiny
osôb definovaných v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií. Žalovaný preto nemohol postupovať
v súlade so zákonom o slobode informácií ako aj s Ústavou Slovenskej republiky inak, ako sprístupnenie

požadovaných informácií odmietnuť, keďže nedisponoval súhlasom dotknutej fyzickej osoby s ich
sprístupnením. Sprístupnenie predmetných informácií ani neustanovoval zákon.

22. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí vo veci Von Hannover proti Nemecku, na ktoré poukázal
žalobca v žalobe, výslovne uviedol, že nielen pri „l´homme politique“, ale aj pri verejne známych osobách

musí zverejnenie informácie o nich prispieť k diskusii o problémoch vo verejnom záujme. Odhliadnuc
od toho, že osoba, ktorej osobné údaje žiadal žalobca sprístupniť, nepatrila do kategórie takýchto osôb,
žalobca predmetné informácie nepožadoval vo verejnom záujme, ale v súkromnom záujme. V tejto
súvislosti bolo potrebné zdôrazniť, že § 9 zákona o slobode informácií neumožňoval povinnej osobe
zohľadňovať dôvody, pre ktoré žalobca požadoval sprístupnenie informácií.

23. Žalobca v prevažnej časti svojej žaloby opisoval dôvody, ktoré ho viedli k podaniu žiadosti
o sprístupnenie informácií, a odôvodňoval potrebu disponovať predmetnými informáciami. Žiaden
z týchto argumentov, však nebol relevantný pre spôsob vybavenia žiadosti o sprístupnenie informácií
povinnou osobou.

24. Pre úplnosť žalovaný reflektoval stručne aj vyjadrenie žalobcu, v rámci ktorého ten uvádzal, že
žalovaný môže byť v danej veci voči žalobcovi zaujatý, pretože je zamestnávateľom subjektu ochrany
práv podľa zákona o ochrane osobných údajov ako aj navrhovateľom disciplinárneho stíhania vedeného
proti žalobcovi. Ak toto vyjadrenie predstavovalo oznámenie skutočností podľa § 10 zákona č. 71/1967

Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“),
potom žalovaný poukazoval na to, že k oznámeniu takýchto skutočností nedošlo počas konania
a rozhodovania v preskúmavanej právnej veci. Žalovaný sa preto nemohol riadne zaoberať predmetnou
námietkouzaujatosti(zktorejaninebolozrejmé,protikomumalasmerovať)apostupovaťprijejvybavení
v súlade s príslušnými ustanoveniami správneho poriadku. Vzhľadom na uvedené nebolo možné brať

ohľad na predmetnú námietku pri rozhodovaní o žalobe smerujúcej proti rozhodnutiu žalovaného.

25. Žalobca možnosť podať repliku k vyjadreniu žalovaného nevyužil.IV.
Konanie na správnom súde

26. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“) Správny súd v Bratislave
(ďalej len „správny súd“) začal svoju činnosť 01.06.2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského
súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na správny súd vo všetkých
veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Vec vedená na Krajskom súde

v Bratislave pod sp. zn. 2S/42/2023 bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety
náhodným výberom pridelená senátu 6S správneho súdu a je vedená pod sp. zn. BA-2S/42/2023.

27. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13
ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré mu predchádzalo,
a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania za

splnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP, keď ani jeden z účastníkov konania nežiadal nariadenie
pojednávania. Deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na
webovej stránke tunajšieho súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.10.2025 (§ 137 ods. 4 SSP).

V.

Relevantné právne predpisy

28. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii.

29. Podľa § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií, informácie o osobných údajoch fyzickej osoby,
ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, povinná
osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného
súhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže
poskytnúť jej zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka

osoba; súhlas sa nevyžaduje, ak ide o sprístupňovanie osobných údajov zosnulej dotknutej osoby na
vedecký účel, na štatistický účel, na účel archivácie, dokumentačnej činnosti, historického výskumu,
činnostípohrebísk,umiestneniapamätníkovapamätnýchtabúľ,konaniaspomienkovýchpodujatíapiety
v rozsahu nevyhnutnom pre jeho naplnenie.

30. Podľa § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií, povinná osoba sprístupní na účely informovania
verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok
ustanovených osobitným zákonom o fyzickej osobe, ktorá je verejným funkcionárom, poslancom
obecného zastupiteľstva, predstaveným v štátnej službe, odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády
Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky

alebo podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky, vedúcim zamestnancom vykonávajúcim
práce vo verejnom záujme, vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci,
nadriadeným v služobnom pomere alebo členom hodnotiacej komisie alebo iného obdobného orgánu,
ktorý sa zúčastňuje na procese rozhodovania o použití verejných prostriedkov. Podľa prvej vety sa
sprístupňujú osobné údaje v rozsahu

a) titul,
b) meno,
c) priezvisko,
d) funkcia a deň ustanovenia alebo vymenovania do funkcie,
e) pracovné zaradenie a deň začiatku výkonu pracovnej činnosti,

f) miesto výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu alebo činnosť vykonáva,
g) mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon funkcie alebo za
výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu.

31. Podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti,

vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie.

32. Podľa čl. 4 ods. 1 GDPR, na účely tohto nariadenia osobné údaje sú akékoľvek informácie týkajúce
sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby (ďalej len „dotknutá osoba“); identifikovateľnáfyzická osoba je osoba, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä odkazom na
identifikátor, ako je meno, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, online identifikátor, alebo odkazom na
jeden či viaceré prvky, ktoré sú špecifické pre fyzickú, fyzilogickú, genetickú, mentálnu, ekonomickú,

kultúrnu alebo sociálnu identitu tejto fyzickej osoby.

33. Podľa § 2 zákona o ochrane osobných údajov, osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa identifikovanej
fyzickej osoby alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo,
najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno,

priezvisko, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo
viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú
identitu, psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu
identitu.

VI.

Právne posúdenie veci správnym súdom

34. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie žalovaného, a to vo
veci žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií. Úlohou správneho súdu bolo v medziach žalobných
námietok posúdiť, či žalovaný pri vydaní tohto rozhodnutia a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu,

postupoval v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou. Samotné žalobné
námietky, presnejšie miera ich konkrétnosti a zdôvodnenia, pritom determinovali mieru a detailnosť
odpovede správneho súdu na tieto námietky.

35. Správny súd v nadväznosti na žalobné námietky pristúpil v prvom rade k posúdeniu

preskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného, keďže len preskúmateľné rozhodnutie orgánu verejnej
správy je spravidla spôsobilé byť predmetom ďalšieho hodnotenia z hľadiska jeho tvrdenej nezákonnosti
a vád administratívneho konania. V tejto súvislosti správny súd pripomína, že rozhodnutie orgánu
verejnej správy je preskúmateľné, ak je zrozumiteľné a ak obsahuje dostatok dôvodov. Naopak,
ak je rozhodnutie orgánu verejnej správy nezrozumiteľné alebo neobsahuje dostatok dôvodov, je

rozhodnutím nepreskúmateľným. Rozhodnutie orgánu verejnej správy je teda nepreskúmateľné buď pre
nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov s tým, že nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť
spravidla predchádza nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, pretože nezrozumiteľnosť
neumožňuje určiť ani to, o čom a ako orgán verejnej správy rozhodol. O nezrozumiteľnosť rozhodnutia
orgánu verejnej správy pritom spravidla pôjde vtedy, ak je rozpor medzi výrokom a odôvodnením, ak

nemožno rozpoznať, ako vôbec orgán verejnej správy vo veci rozhodol, t.j. v prípade nezrozumiteľnosti
prejavu vôle orgánu verejnej správy, alebo ak je výrok zmätočný z dôvodu jeho vnútornej rozporuplnosti.

36. Posúdiac rozhodnutie žalovaného z hľadiska jeho preskúmateľnosti vo vyššie uvedených
intenciách správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného netrpí vadou nepreskúmateľnosti.

Z rozhodnutia žalovaného je totiž zrejmé, že ním rozhodol vo veci žiadosti žalobcu o sprístupnenie
informácií, že tejto žiadosti nevyhovel, a že požadované informácie nesprístupnil. Zároveň je
z rozhodnutia žalovaného zrejmé, na základe akých právnych noriem rozhodol a ako tieto právne normy
aplikoval vo veci žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia
je síce stručné, ale výstižné a zrozumiteľné, obsahujúce podstatné argumenty vyjadrené hutnou formou.

Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, je potrebné vo všeobecnej rovine zdôrazniť,
že prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie o riadnom opravnom prostriedku, akým je aj napadnuté
rozhodnutie, tvoria jeden celok, preto odôvodnenie týchto rozhodnutí nemožno vnímať izolovane, ale
je potrebné odôvodnenie týchto rozhodnutí vnímať vo vzájomnej prepojenosti, resp. vo vzájomných
súvislostiach. Keďže žalovaný považoval odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia za také, ktoré

obsahovalo vyčerpávajúce dôvody, na základe ktorých žalovaný pristúpil k nevyhoveniu žiadosti žalobcu
o sprístupnenie informácií a k nesprístupneniu požadovaných informácií, v celom rozsahu odkázal na
odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, ktorý postup relevantná právna úprava nevylučuje. Žalovaný
zároveň v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že tvrdenia žalobcu v podanom rozklade
zjavne predstavovali výhrady žalobcu voči dôkazom zabezpečeným vo vyšetrovacom spise, a že tieto

tvrdenia z hľadiska postupu podľa zákona o slobode informácií neboli právne relevantné, čím v stručnosti
reagoval na tvrdenia žalobcu uvádzané v jeho rozklade.37. Sumarizujúc uvedené, správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je preskúmateľné.
Po ustálení záveru, že rozhodnutie žalovaného je preskúmateľné, a teda že žalobná námietka
nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného nie je dôvodná, správny súd pristúpil k posúdeniu

zákonnosti napadnutého rozhodnutia z hľadiska žalobcom namietaného nesprávneho právneho
posúdenia veci zo strany žalovaného. V tomto smere pritom bolo potrebné najprv ustáliť to, či žalobcom
požadované informácie sú osobnými údajmi, a ak áno, potom ustáliť to, či ide o osobné údaje, na
sprístupnenie ktorých v režime zákona o slobode informácií neboli splnené podmienky.

38. Správny súd zo žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií zistil, že ňou žalobca žiadal
sprístupniť informácie týkajúce sa A. E. F. ako zamestnankyne žalovaného. To znamená, že žalobca
svojou žiadosťou o sprístupnenie informácií žiadal sprístupniť údaje týkajúce sa identifikovanej,
resp. identifikovateľnej fyzickej osoby. Uvedený záver možno odvodiť priamo zo žiadosti žalobcu
o sprístupnenie informácií. Rozklad žalobcu a samotná žaloba tento záver už len potvrdzujú.

39. Správny súd zo žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií ďalej zistil, že ňou žalobca žiadal
sprístupniť informáciu, akú funkciu u žalovaného zastávala A. E. F. v dňoch 25.06.2021 a 30.06.2021, a
informáciu, či mala A. E. F. v dňoch 25.06.2021 a 30.06.2021, teda v čase výkonu kontroly na Okresnom
súde Bratislava II, podpísanú priepustku alebo čerpala riadnu dovolenku. Pri posúdení charakteru
týchto žalobcom požadovaných informácií a ich vzťahu k A. E. F., zamestnankyni žalovaného, správny

súd vychádzal z čl. 4 ods. 1 GDPR, v zmysle ktorého sa „osobnými údajmi“ rozumejú „akékoľvek
informácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby“. Podľa ustálenej judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie použitie výrazu „akékoľvek informácie“ v definícii pojmu „osobné údaje“
uvedeného v tomto ustanovení odráža cieľ normotvorcu priznať tomuto pojmu široký význam, ktorý
potenciálnezahŕňavšetkydruhyinformácií,takobjektívnychakoajsubjektívnych,voformenázorualebo

hodnotení, pod podmienkou, že sa „týkajú“ dotknutej osoby. Informácia sa potom týka identifikovanej
alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ak pre jej obsah, účel alebo účinok súvisí s identifikovateľnou
osobou (napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci L. H., C-710/2023 zo dňa 03.04.2025,
ods. 21). Takéto poňatie osobných údajov je (a musí byť) premietnuté do zákona o ochrane osobných
údajov. V nadväznosti na uvedené legislatívne poňatie osobných údajov správny súd dospel k záveru,

že žalobcom požadované informácie sa bez akýchkoľvek pochybností týkali A. E. F., zamestnankyne
žalovanéhoakoidentifikovanej,resp.identifikovateľnejfyzickejosoby,ažetietoinformáciepredstavovali
jej osobné údaje.

40. Sumarizujúc uvedené, správny súd dospel k záveru, že žalobca svojou žiadosťou o sprístupnenie

informácií žiadal sprístupniť osobné údaje A. E. F., zamestnankyne žalovaného. Po ustálení tohto záveru
správny súd pristúpil k posúdeniu otázky, či žalobcom požadované informácie boli takými osobnými
údajmi A. E. F., zamestnankyne žalovaného, na sprístupnenie ktorých v režime zákona o slobode
informácií neboli splnené podmienky. Pri zodpovedaní tejto otázky potom mala zásadný význam právna
úprava ustanovená v § 9 ods. 2 a ods. 3 zákona o slobode informácií.

41. Správny súd v nadväznosti na posúdenie otázky, či žalobcom požadované informácie boli takými
osobnými údajmi A. E. F., zamestnankyne žalovaného, na sprístupnenie ktorých v režime zákona
o slobode informácií neboli splnené podmienky, pripomína, že zákonodarca v § 9 ods. 2 zákona
o slobode informácií upravuje osobitné obmedzenie práva na prístup k informáciám, ktoré sa týkajú

osobných údajov fyzickej osoby. V prípade týchto informácií v zásade platí, že tieto sa nesprístupňujú,
ibaže je splnená niektorá zo zákonodarcom stanovených výnimiek, kedy je v režime zákona o slobode
informácií potrebné sprístupniť aj informácie, ktoré sa týkajú osobných údajov fyzickej osoby. Informácie,
ktoré sa týkajú osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za
podmienok ustanovených osobitným zákonom, sa tak sprístupňujú len vtedy, ak to ustanovuje zákon,

alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby.

42. Žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že nedisponoval predchádzajúcim súhlasom A. E. F., a
že v intenciách zákona o slobode informácií ani nebol povinný od A. E. F. vyžiadať predmetný súhlas.
Ktýmtozáveromžalovanéhosprávnysúduvádza,žepovinnáosobaskutočnenemávintenciáchzákona

o slobode informácií povinnosť vyžadovať od dotknutej fyzickej osoby jej súhlas na sprístupnenie jej
osobných údajov (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sži/9/2013 zo dňa
19.03.2014). Ak teda žalovaný od A. E. F. nevyžiadal jej súhlas na sprístupnenie jej osobných údajov
požadovaných žiadosťou žalobcu o sprístupnenie týchto informácií, nepochybil.43. Sprístupnenie žalobcom požadovaných žiadny právny predpis neustanovuje. Právny predpis, ktorý
by ustanovoval sprístupnenie predmetných informácií, ostatne neoznačil ani žalobca. Takýmto právnym

predpisom totiž nie je ani Ústava Slovenskej republiky, na ktorú poukazoval žalobca. Je síce pravdou,
že Ústava Slovenskej republiky ustanovuje právo na informácie, avšak Ústava Slovenskej republiky
ustanovuje aj právo na ochranu súkromia a vyplýva z nej aj právo na ochranu osobných údajov. Už
len z tejto skutočnosti je zrejmé, že samotná Ústava Slovenskej republiky predpokladá určité limity
práva na informácie dané (okrem iného) právom na ochranu súkromia a právom na ochranu osobných

údajov. Nielen dôležitosť práva na informácie, ale ani dôležitosť ochrany osobných údajov nie je
potrebné podrobnejšie rozvádzať. Osobné údaje sú súčasťou identity človeka a ich ochrana je žiaduca
predovšetkým z dôvodov zachovania súkromia každého jednotlivca. Správny súd v súvislosti s kolíziou
práva na informácie a práva na ochranu súkromia, resp. práva na ochranu osobných údajov uvádza,
že uprednostnenie práva na informácie pred právom na ochranu súkromia, resp. právom na ochranu
osobnýchúdajovbybolomožnéakceptovaťvovzťahuk„verejnýmfunkcionárom“,ktorísúbuďriadiacimi

pracovníkmi alebo majú špecifické postavenie odôvodňujúce väčšiu intenzitu zásahu do svojho práva
na súkromie. Za takýchto „verejných funkcionárov“ možno považovať predovšetkým osoby uvedené v
§ 9 ods. 3 zákona o slobode informácií.

44. Po ustálení záveru, že žalobcom požadované informácie nebolo možné sprístupniť v intenciách

§ 9 ods. 2 zákona o slobode informácií, pristúpil správny súd k posúdeniu preskúmavanej právnej
veci z hľadiska právnej úpravy ustanovenej v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií, v rámci ktorej
zákonodarca vymedzil skupinu osôb, kde verejný záujem na kontrole ich činnosti prevyšuje záujem na
ochranetaxatívnevymedzenýchosobnýchúdajov.Správnysúdpritomzobsahuadministratívnehospisu
zistil, že A. E. F., zamestnankyňu žalovaného, nemožno subsumovať pod žiadnu z osôb uvedených v §

9 ods. 3 zákona o slobode informácií. To znamená, že žalobcom požadované informácie nebolo možné
sprístupniť ani v intenciách právnej úpravy ustanovenej v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií.

45. Pre úplnosť správny súd uvádza, že nie je vylúčené, aby požiadavke na sprístupnenie informácií
podliehali aj iné osobné údaje, ako sú osobné údaje uvedené v § 9 ods. 3 písm. a) až g) zákona

o slobode informácií alebo údaje o iných osobách, ako sú osoby uvedené v § 9 ods. 3 zákona
o slobode informácií, avšak len za podmienky, že bude daný ich priamy súvis s výkonom verejnej moci
a zároveň identifikovaný prevažujúci verejný záujem na ich sprístupnení. V preskúmavanej právnej
veci však kumulatívne splnenie týchto podmienok konštatovať nemožno, keďže vo vzťahu k žalobcom
požadovaným informáciám nie je možné identifikovať prevažujúci verejný záujem na ich zverejnení. Nie

je totiž zrejmé, aký verejný záujem by sa naplnil sprístupnením informácie, akú funkciu u žalovaného
zastávala A. E. F. v dňoch 25.06.2021 a 30.06.2021, alebo sprístupnením informácie, či mala A. E.
F. v dňoch 25.06.2021 a 30.06.2021 podpísanú priepustku alebo čerpala riadnu dovolenku. Správny
súd chápe, že žalobca by mohol mať individuálny záujem na sprístupnení uvedených informácií, avšak
nie je možné stotožňovať individuálny záujem s verejným záujmom. V tejto súvislosti sa správny súd

stotožnil s vyjadrením žalovaného uvádzaným v napadnutom rozhodnutí, že totiž námietky žalobcu
uvádzané v rozklade predstavovali výhrady žalobcu voči dôkazom zabezpečeným subjektom odlišným
od žalovaného v inom konaní. Skutočnosť, že žalobca žiadal sprístupniť predmetné informácie vo
vlastnom (individuálnom) záujme, je pritom zrejmá nielen z rozkladu, ale aj zo žaloby.

46.Sumarizujúcuvedené,správnysúddospelkzáveru,žeakžalovanýpostupompodľa§9ods.2aods.
3 zákona o slobode informácií nevyhovel žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií a požadované
informácie nesprístupnil, jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Žalobnú
námietku nesprávneho právneho posúdenia veci zo strany žalovaného preto správny súd nepovažoval
za dôvodnú.

47. Pokiaľ ide o žalobné námietky, resp. vyjadrenia žalobcu, ktoré sa v konečnom dôsledku týkajú
okolností, resp. dôvodov podania žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií, týmito sa správny súd
bližšie nezaoberal, keďže z hľadiska rozhodovania o správnej žalobe nemali relevanciu. Okolnosti, resp.
dôvody podania žiadosti o sprístupnenie informácií totiž nemajú relevanciu pri vybavovaní samotnej

takejto žiadosti. Ak pritom určitá okolnosť, resp. dôvod realizovania určitého úkonu nemá relevanciu
v administratívnom konaní, potom samozrejme nemá relevanciu ani v eventuálnom následnom
správnom súdnom konaní.48. Pokiaľ žalobca poukázal na to, že je tiež subjektom ochrany zaručenej čl. 22 Ústavy Slovenskej
republiky, a že došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromie, správny súd uvádza, že v predmetnom
správnom súdnom konaní sa týmito námietkami nemohol zaoberať. Predmetom správneho súdneho

prieskumu v tomto konaní totiž bolo rozhodnutie vo veci žiadosti o sprístupnenie informácií a nie
rozhodnutie vo veci zásahu do práva žalobcu na ochranu jeho osobných údajov alebo do práva žalobcu
na súkromie. Správny súd sa tak bližšie nezaoberal námietkami a argumentáciou žalobcu smerujúcou
k preukázaniu porušenia jeho práva na súkromia a jeho práva na ochranu osobných údajov.

49. V nadväznosti na poukaz žalobcu na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS
1/09 zo dňa 19.01.2011, správny súd uvádza, že tento nález bol vydaný vo veci návrhu na vyslovenie
nesúladu § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií s konkrétnymi ustanoveniami Ústavy Slovenskej
republiky, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky predmetnému návrhu nevyhovel. Z odôvodnenia
tohtonálezuÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikynevyplývajúžiadnetakézáverytejtosúdnejinštancie,
s prihliadnutím ku ktorým by bolo možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutia žalovaného.

50. V nadväznosti na poukaz žalobcu na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Von
Hannover v. Nemecko zo dňa 24.06.2004 správny súd uvádza, že toto rozhodnutie sa týkalo kolízie
slobody prejavu a práva na ochranu súkromia v súvislosti so zverejňovaním určitých fotografií. Uvedené
rozhodnutie sa teda týkalo odlišného skutkového stavu. Odhliadnuc od tejto skutočnosti, z uvedeného

rozhodnutia by bolo možné odvodiť, že právo na informácie, resp. právo na slobodu prejavu by mohlo
prevážiť nad právom na ochranu súkromia, ak by zverejnenie informácií mohlo prispieť k diskusii vo
veciach verejného záujmu. V skutkových a právnych okolnostiach preskúmavanej právnej veci ale nič
nenasvedčuje tomu, že by sprístupnenie požadovaných informácií mohlo prispieť k diskusii vo veciach
verejného záujmu.

51. Čo sa týka zmienky žalobcu o tom, že žalovaný môže byť v danej veci zaujatý voči žalobcovi, keďže
žalovaný je navrhovateľom disciplinárneho stíhania vedeného proti žalobcovi, správny súd uvádza,
že žalovaný vo vyjadrení k žalobe dôvodne poukázal na to, že žalobca v administratívnom konaní,
v ktorom bolo vydané rozhodnutie žalovaného, nevzniesol námietku zaujatosti žalovaného. Žalovaný

sa preto k otázke svojej (ne)zaujatosti vo veci žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií nevyjadroval
vo svojom rozhodnutí. V nadväznosti na predmetnú zmienku žalobcu uvádzanú v žalobe správny súd
konštatuje, že táto je pomerne vágna a žalobca ani nepriložil k žalobe písomnosti, ktoré by správnemu
súdu umožnili utvoriť si úsudok o jej dôvodnosti. Z predmetnej zmienky žalobcu skutočne nie je
zrejmé, voči komu konkrétne mala smerovať, ako na to dôvodne poukázal žalovaný. Nie je tak zrejmé

už ani len to, či v prípade napadnutého rozhodnutia rozhodoval ten istý minister spravodlivosti ako
minister spravodlivosti, ktorý mal byť navrhovateľom disciplinárneho stíhania vedeného proti žalobcovi.
Predmetná zmienka žalobcu tak nemohla viesť k záveru o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného.

52. Pozornosti správneho súdu napokon neuniklo, že žalobca žalovaného označil tak, že ním mal byť

„Minister spravodlivosti Slovenskej republiky“ (ďalej len „minister spravodlivosti“). V nadväznosti na
takéto označenie žalovaného správny súd uvádza, že pasívne legitimovaným subjektom (žalovaným)
v správnom súdnictve je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku,
ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba, resp. ak osobitný predpis nepripúšťa riadny
opravný prostriedok, orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie, tak, ako to vyplýva

z ustanovenia § 180 ods. 1 SSP. To znamená, že žalovaný orgán verejnej správy nie je určený
tvrdením žalobcu, ale priamo zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že správny súd nie je viazaný
označením žalovaného, ale je povinný sám žalovaného určiť, v závislosti od predmetu prieskumu
označeného žalobcom. Pokiaľ teda žalobca v žalobe nesprávne označí žalovaného, správny súd sám
určí žalovaného a s takto určeným žalovaným aj koná (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 4Asan/16/2019 zo dňa 05.05.2020, ods. 27, či komentárovú literatúru napr.
Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol.: Správny súdny poriadok. Bratislava: C. H. Beck,
2018,s.907).Vychádzajúczuvedenéhosprávnysúdustálil,žežalovanýmvpreskúmavanejprávnejveci
je „Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky“. O rozklade žalobcu síce skutočne rozhodol minister
spravodlivosti, avšak za žalovaného je potrebné považovať konkrétny orgán verejnej správy, ktorým

je v preskúmavanej právnej veci „Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky“. V tejto súvislosti
správny súd pripomína, že aj podľa stanoviska prezentovaného v odbornej literatúre „pri ústredných
orgánoch štátnej správy je žalovaným tento orgán, aj keď rozhodnutie vydal ten, kto stojí na jeho čele(minister, predseda, vedúci)“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol.: Správny súdny
poriadok. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 893).

53. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby,
a preto ju s odkazom na § 190 SSP zamietol.

54. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak,
že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od

žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil.

55. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na
Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie

kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva

(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449

ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom
konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum

právnej pomoci.