Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 15, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Tos/84/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7822010118
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Baňacký, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7822010118.4

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Baňackého, PhD.
a sudcov JUDr. Martina Michalanského a JUDr. Miroslava Majerníka, v trestnej veci obvineného A.
B. o sťažnosti obvineného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 05.11.2025 sp. zn.
3Nt/18/2022, na neverejnom zasadnutí konanom dňa v 15. decembra 2025 v Košiciach takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku zamieta sťažnosť obvineného A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Rožňava uznesením sp. zn. 3Nt/18/2022 zo dňa 05. novembra 2025
podľa § 448 ods. 2 Trestného poriadku návrh obvineného A. B. na prepustenie z ochranného ústavného
psychiatrického liečenia, ktoré liečenie mu bolo uložené uznesením Okresného súdu Revúca, sp. zn.
1Nt/10/2022-338 zo dňa 20.04.2022, zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť obvinený prostredníctvom svojho obhajcu, ktorý v písomných
dôvodoch sťažnosti uviedol nasledovné.

Predovšetkým si myslí, že konajúci súd o návrhu obvineného rozhodol prinajmenšom predčasne a už
ani preto nemôže byť jeho rozhodnutie v medziach zákona tak, ako na to nižšie poukáže. Považuje
za potrebné predovšetkým prízvukovať, že je povinnosťou každého súdu konajúceho v obdobných

veciach vykonať všetky dostupné dôkazy potrebné pre objektívne ustálenie skutkového stavu veci a nie
je možné uspokojiť sa s len s vykonaním niektorých dôkazov prichádzajúcich do úvahy, ako tomu bolo
aj v prejednávanej veci.

V prvom rade uvádza, že napadnuté uznesenie, ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu, nie je
možné považovať za súladné so zákonom už ani preto, lebo napadnuté rozhodnutie je prekvapivé a

formálne, súd mu žiadnu možnosť nedal vyjadriť sa k podkladom svojho rozhodnutia (ani obhajcovi),
najmä nie k vypracovanému znaleckému posudku, čím podľa jeho názoru odignoroval jeho právo na
obhajobu. Uvedené platí bez ohľadu na to, že súd rozhodoval ex cathedra, čo však v žiadnom prípade
nemôže mať za následok záver o tom, že by súd nemal za povinnosť zistiť objektívne skutkový stav veci.

Nazdáva sa, že tým, že súd neoznámil (minimálne) jeho obhajcovi, že v prejednávanej veci už bol

vykonaný znalecký posudok (čím mu de facto bola odňatá možnosť vyjadriť sa k znaleckým zisteniam)
negoval záujem o objektívne ustálenie dôkazného stavu potrebného pre vyvodenie správnych právnych
záverov. Považuje za úplne jednoznačné, že nie je reálne možné a objektívne očakávateľné, aby sa
obvinený, ktorý je vo výkone ochranného psychiatrického liečenia (zvlášť formou ústavnou, ako je
tomu aj v jeho prípade), každý deň informoval na súde, či ešte nebol vypracovaný znalecký posudok.
Rovnako tomu je aj v prípade jeho obhajcu (pričom sa jedná o prípad povinnej obhajoby), keďže ani

u obhajcu nie je možné očakávať, že by každý deň, v každej veci, v ktorej je činný, nie nevyhnutneobťažoval zamestnancov súdu s požiadavkou o oznámenie vecí dôležitých pre ustálenie dôkazného
stavu potrebného pre správne právne závery.

Uvedené platí o to viac, že konajúci súd mohol jednou vetou na v rozsahu dvoch riadkov obhajobe
oznámiť, že vyhotovenie nariadeného znaleckého posudku už bolo zrealizované.

V prejednávanej veci tomu tak nebolo, čo platí zvýraznené pri pohľade na predmet konania, ktorý je daný
veľmi intenzívnym zásahom do občianskych práv a slobôd dotknutej osoby (mňa, obvineného), osobitne

so zreteľom na fakt, že je vo výkone ústavného ochranného liečenie už bezmála 4 roky. Nie je možné
pritom prehliadnuť, že od doručenia predmetného znaleckého posudku konajúcemu súdu (4.11. 2025)
do jeho rozhodovania 5. 11. 2025) uplynula len neobvykle krátka lehota jedného, prízvukuje jedného-
jediného dňa. Uvedená skutočnosť vylučuje akékoľvek úvahy, či sa ako obvinený alebo aj jeho obhajca
mali možnosť dozvedieť sa o vypracovanom znaleckom posudku na záver znaleckého dokazovania
akokoľvek reagovať tak, aby inštitút povinnej obhajoby naplniť svoj zmysel a aby obhajca mohol byť

prínosom aj v pravom slova zmysle v prospech osoby, ktorej ho súd ustanovil. Súdu totiž nič nebránilo,
aby ich upovedomil o tom, že znalecký posudok už bol vypracovaný.

Uvedené platí nielen vo všeobecnej rovine (už samo o sebe daný stav má mať za následok záver o
postupu súdu nie v medziach zákona), ale o to viac, že v prejednávanej veci bolo nevyhnutné vykonať

ďalšie dokazovanie na to, aby súd mohol správne, objektívne a zákonne rozhodnúť.

Hoci to považuje so zreteľom na uvedené nad rámec potreby uvádza, že bolo nevyhnutné doplniť
dokazovanie výsluchom znalca, ako aj vyžiadaním podrobnej správy z PL Plešivec.

Bolo totiž nevyhnutné objasniť, na základe akých skutočností ustálil znalec (ale aj PL Plešivec), že v
domácom prostredí prestáva užívať lieky a údajne nenavštevuje ambulantného psychiatra (strana 5
znaleckého posudku), keď sa nepretržite nachádza v Plešivci. Bolo nevyhnutné zisťovať správou z PL
Plešivec, kedy (a koľkokrát) bol prepustený na priepustku z ich zariadenia a na akú dlhú dobu, osobitne
s prihliadnutím na fakt, že v tom istom odseku posudku sa uvádza, že sa v podmienkach ústavného

ochranného liečenia (podotýka, nepretržite) nachádza už od 6.5.2022.

Z posudku vyplýva, že jeho psychiatrické liečenie bolo vykonané v deň, kedy bol podrobený
stomatologickému zákroku (vrátane podania utlmujúcich látok), nie je však ani len zmienka o tom, či
tieto nemohli mať vplyv na jeho schopnosti náležíte komunikovať a poskytovať objektívne informácie pre

potreby znaleckého vyšetrenia, hoci z posudku vyplývajú také skutočnosti, že jeho schopnosti v tomto
smere boli obmedzené (inými slovami bolo potrebné verifikovať prípadnú príčinnú súvislosť).

Podľa jeho presvedčenia výsluch znalca bolo potrebné zamerať aj na zistenie, či je možné očakávať
zlepšenie jeho zdravotného stavu, keď sa na ňom ochranné liečenie ústavnou formou realizuje už vyše

3,5 roka a aký je predpoklad v tomto smere. Evidentne bolo potrebné skúmať možnosť dosiahnutia
(aspoň)rovnakéholiečebnéhoefektu,napr.formoudlhoúčinkujúcichliekov(injekcií),ktorésinevyžadujú
možnosť umiestnenia v ústave, resp. skúmať možnosť pobytu (hoci aj liečenia) v podmienkach menej
invazívnych zariadeniach.

Jehosťažnostnáargumentáciajeotovýraznejšia,žeužajzdoterazpodanejsprávyPLPlešivecvyplýva,
že v podmienkach liečebne nie je konfliktný, nevyvoláva hádky, neubližuje iným, snaží sa dodržiavať
ústavnýporiadokapod.,apretoajspoukazomnaskoršiestanoviskáPL(keďsapovažovalozadôvodné
jeho umiestnenie v zariadení iného typu) má za to, že nie je nevyhnutné taký závažný zásah do jeho
ústavných práv a slobôd, akým je realizované ochranné liečenie ústavnou formou.

Na základe uvedeného sa mu javí, že konajúci súd uprednostnil formalizmus rozhodovania, ktorý povýšil
nad zmysel súdnej ochrany, pod ktorú spadajú aj jeho ústavné práva, vrátane najmä jeho práva na
osobnú slobodu (viď čl. 17 Ústavy SR), čo priamo súvisí s poskytovaním súdnej ochrany, a čo malo za
následok i porušenie jeho ďalšieho základného práva, a to práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 ústavy.

Zastáva názor, že z tohto uhla pohľadu, z hľadiska rozhodovania sťažnostného súdu, je de facto
irelevantný jeho zdravotný stav, pretože došlo k takým formálnym pochybeniam pri rozhodovaní vprvostupňovom konaní, ktoré podľa jeho presvedčenia vylučujú možnosť zamietnutia tejto jeho sťažnosti
a prípadné „faktické potvrdenie" (aj keď je to skôr inštitútom civilného práva) sťažnosťou napadnutého
rozhodnutia z formálnych dôvodov.

Z týchto podstatných dôvodov považuje napadnuté uznesenie, najmä však konanie predchádzajúce
jeho vydaniu, za odporujúce zákonu, a preto ho navrhuje zrušiť či už v rámci autoremedúry alebo
orgánom rozhodujúcim o sťažnosti a následne navrhuje vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov
napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce
výrokom napadnutého uznesenia a po zvážení všetkých okolností významných pre rozhodnutie dospel
k záveru, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Zo spisového materiálu vyplýva, že okresný súd postupoval v prejednávanej veci mimoriadne

zodpovedne, v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku a s dôrazom na ochranu
základných práv obvineného, predovšetkým jeho práva na osobnú slobodu. Súd prvého stupňa vykonal
dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre posúdenie otázky, či dôvody, pre ktoré bolo obvinenému
uložené ochranné ústavné psychiatrické liečenie, naďalej trvajú, a svoje skutkové a právne závery
presvedčivo, logicky a zrozumiteľne odôvodnil.

Pokiaľ obvinený namieta porušenie práva na obhajobu v dôsledku toho, že sa nemal možnosť vyjadriť k
znaleckému posudku pred vydaním napadnutého uznesenia, sťažnostný súd poukazuje na skutočnosť,
že znalecký posudok bol v konaní riadne doručený nielen obvinenému, ale aj jeho obhajcovi. Procesné
práva obhajoby tak boli plne zachované. Trestný poriadok pritom súdu neukladá povinnosť osobitne

vyzývať strany na vyjadrenie sa k znaleckému posudku ani povinnosť vyčkávať určitý časový úsek pred
rozhodnutím.Prípadnénámietkyvočiznaleckýmzáverommohlibyťefektívneuplatnenévrámcipodanej
sťažnosti, čo však obvinený ani jeho obhajca nevyužili, keďže sťažnosť neobsahuje žiadne konkrétne
vecné výhrady k odborným záverom znalca.

Sťažnostný súd sa nestotožňuje ani s námietkou smerujúcou proti rýchlosti postupu súdu prvého
stupňa. Skutočnosť, že okresný súd rozhodol bezprostredne po doručení znaleckého posudku,
nemožno považovať za prejav formalizmu alebo predčasnosti rozhodnutia. Naopak, ide o postup
plne zodpovedajúci zásade rýchlosti a hospodárnosti trestného konania, osobitne významnej v
konaniach, v ktorých sa rozhoduje o ďalšom trvaní závažného zásahu do osobnej slobody jednotlivca.

Kvalita rozhodnutia pritom rýchlosťou postupu nijak neutrpela, čo sťažnostný súd považuje za prejav
profesionálneho a zodpovedného prístupu konajúceho sudcu.

Za nedôvodné považuje sťažnostný súd aj námietky smerujúce k potrebe vykonania ďalšieho
dokazovania, najmä výsluchu znalca a vyžiadania doplňujúcich správ zo zdravotníckeho zariadenia.

Znalecký posudok poskytol súdu prvého stupňa dostatočný, aktuálny a ucelený odborný podklad pre
rozhodnutie a neobsahuje vnútorné rozpory ani nejasnosti, ktoré by si vyžadovali jeho doplnenie.
Sťažnostný súd zároveň považuje za potrebné vyzdvihnúť precízny postup okresného súdu, ktorý si
– možno až nad rámec nevyhnutného – zabezpečil vypracovanie nového znaleckého posudku, hoci v
predmetnejtrestnejvecibolužvdecembri2024vyhotovenýznaleckýposudokstotožnýmzadaním,teda

nie ani rok starý. Rovnako pozitívne hodnotí aj postup súdu prvého stupňa, ktorý do konania pribral iného
znalca než v roku 2024, čím zjavne sledoval cieľ odstrániť akékoľvek možné pochybnosti o objektivite
a správnosti odborných záverov predchádzajúceho znaleckého dokazovania. Pokiaľ ide o námietku
potreby vyžiadania doplňujúcich správ zo zdravotníckeho zariadenia, sťažnostný súd poukazuje na
to, že relevantné správy boli už súčasťou spisového materiálu (č. l. 219) a zároveň tvorili podklad

napadnutého uznesenia (č. l. 2, II. odsek), pričom ich existencia a obsah boli zo strany obvineného,
resp. obhajcu zjavne len nedopatrením prehliadnuté. Námietka sťažovateľa, že nebolo objasnené,
na základe akých skutočností znalec ustálil (ale aj PL Plešivec), že v domácom prostredí prestáva
užívať lieky a údajne nenavštevuje ambulantného psychiatra (strana 5 znaleckého posudku), keďže sa
nepretržite nachádza v Plešivci je irelevantná. Uvedené zistenie znalec prevzal v rámci štúdia spisu,

vysadenie liečby obvineným v minulosti je nespochybniteľnou skutočnosťou, pričom znalec svoj záver
o pretrvávajúcej potrebe ústavnej formy ochranného liečenia obvineného opiera výhradne o to, že
zatiaľ nebola zaznamenaná taká zmena v povahe ochorenia, ktorá by zaručila bezpečnosť a stabilitu
v ambulantnom prostredí. Uvedený záver je dostatočným dôvodom na ponechanie ústavnej liečbybez ohľadu na to, aký čas uplynul od ostatného svojvoľného vysadenia liečby sťažovateľom. Pokiaľ
sťažovateľ poukazuje na svoje bezproblémové správanie v predmetnom ústave, uvedené vníma súd
tak, že liečba v danom zariadení plní svoj účel a nie je dôvod do nej nijako zasahovať. Za týchto

okolností sťažnostný súd nezistil žiadny relevantný dôvod na nariadenie verejného zasadnutia ani na
výsluch znalca, keďže skutkový stav veci bol už na základe vykonaného dokazovania zistený v rozsahu
umožňujúcom spoľahlivé rozhodnutie bez potreby jeho ďalšieho dopĺňania.

Pokiaľ ide o námietku, podľa ktorej mal stomatologický zákrok absolvovaný v deň znaleckého vyšetrenia

ovplyvniť schopnosť obvineného relevantne spolupracovať so znalcom, sťažnostný súd poukazuje
na to, že zo znaleckého posudku nevyplývajú žiadne skutočnosti nasvedčujúce poruche vedomia,
dezorientácii alebo zníženiu kognitívnych schopností obvineného. Znalec nezaznamenal okolnosti,
ktoré by spochybňovali objektivitu vyšetrenia alebo spoľahlivosť získaných údajov. Samotná existencia
stomatologického ošetrenia, prípadne aplikácia bežných analgetických či sedatívnych prostriedkov,
bez preukázania konkrétneho negatívneho vplyvu na psychický stav vyšetrovaného, nemôže viesť k

diskreditácii znaleckého vyšetrenia.

Sťažnostný súd preto uzatvára, že okresný súd sa v prejednávanej veci dôsledne zaoberal všetkými
relevantnými okolnosťami, postupoval zákonne a s náležitou starostlivosťou a jeho rozhodnutie
predstavuje vyvážený výsledok rešpektujúci jednak potrebu ochrany spoločnosti, ako aj základné práva

obvineného.

Z uvedených dôvodov rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia
a návrh obvineného na prepustenie z ochranného ústavného psychiatrického liečenia zamietol, pričom
toto uznesenie bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok
nie je prípustný.