Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, January 8, 2026

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 8Saz/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0925100633
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Lenka Figulová

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2026:0925100633.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

SprávnysúdvKošiciachsudkyňouJUDr.Ing.LenkouFigulovou,vprávnejvecižalobcu:A.B.C.,nar.XX.

XXXXXXX XXXX, štátna príslušnosť: Afganská islamská republika, adresa posledného trvalého pobytu:
obec D., E. F. G., H. A., B., bez dokladu totožnosti, toho času v Centre pre rodiny s deťmi Medzilaborce,
ul. Kpt. Nálepku 369/5, 068 01 Medzilaborce, právne zast. Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice,
Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad,
Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-61-24/2025-Ž zo
dňa 10. septembra 2025 takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-61-24/2025-Ž zo dňa 10. septembra 2025 v časti o neudelení

azylu žalobcovi z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaný rozhodnutím č. ČAS: MU-PO-61-24/2025-Ž zo dňa 10. septembra 2025 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie“) vo veci žiadosti o udelenie azylu maloletého cudzinca rozhodol tak, že sa žalobcovi
neudeľuje azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o azyle“) a poskytuje doplnkovú ochranu
podľa§13aa§20ods.4zákonaoazyle,atonadobujednéhorokaododňanadobudnutiaprávoplatnosti

tohto rozhodnutia.

2. Žalobca podal prostredníctvom svojho opatrovníka dňa 11. apríla 2025 pred pracovníkmi Oddelenia
azylu Policajného zboru Humenné žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany
na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život pred hnutím Taliban, ktoré ho chcelo
naverbovať do svojich radov. Na pohovore dňa 29. apríla 2025 uviedol, že k nim domov prišli členovia
skupiny Taliban a povedali jeho rodičom, aby vydali svojich synov do tábora, kde by prešli výcvikom

a vstúpili do ich radov. S uvedeným rodina nesúhlasila, preto žalobcu poslali k strýkovi do Kábulu
a ostatní synovia sa tiež ukryli. Uvedené konanie považovali Talibanci za zradu a vyhrážali sa, že ich
unesú. Z uvedeného dôvodu sa žalobca rozhodol z Afganistanu odísť preč, začiatkom roka 2025 spolu
s ďalšími štyrmi cudzincami prešiel nelegálne do Pakistanu, následne cez Irán, Turecko, Bulharsko,
Srbsko a Maďarsko až na rakúsko-slovenské hranice. Jeho cieľom bolo dostať sa do Rakúska, ale dostal
sa na územie Slovenskej republiky a prihlásil sa na polícii.

3. Žalobca žiadne doklady totožnosti nepredložil, avšak žalovaný jeho totožnosť nespochybnil.

4. Žalovaný v odôvodnení uviedol, že u žalobcu nevylučuje existenciu jeho subjektívneho pocitu strachu
pred hnutím Taliban, uvedené však musí vychádzať z objektívnej situácie a nepostačuje, aby išloo subjektívny stav mysle. V otázke objektívnosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžak/15/2019 zo dňa 25. septembra 2019. Vychádzajúc zo Správy
o dodržiavaní ľudských práv v jednotlivých krajinách za rok 2023 vydanej Ministerstvom zahraničných

vecí USA, ako aj zo správy vlády Spojeného kráľovstva s názvom „Politika krajiny a informačná
poznámka: Deti bez sprievodu, Afganistan“ zo dňa 11. novembra 2024, žalovaný dospel k záveru,
že pokiaľ sa aj Taliban skutočne snažil o naverbovanie žalobcu, nešlo o objektívny stav panujúci
v Afganistane, ktorý by napĺňal niektorý z azylovo relevantných kritérií. Pokus o naverbovanie
žalobcu skupinou Taliban podľa názoru žalovaného predstavoval snahu o doplnenie vlastných radov

bez akéhokoľvek politického, rasového, národnostného alebo náboženského podtónu alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, preto nejde o prejav prenasledovania v zmysle § 8 zákona o azyle.

5. Žalovaný v ďalšom poukázal na opatrenia prijaté v konaní za účelom zohľadnenia najlepšieho
záujmu dieťaťa. Zároveň konštatoval, že zo žiadneho ustanovenia Dohovoru Organizácie Spojených
národov o právach dieťaťa (ďalej aj „Dohovor“) nevyplýva, že by vek dieťaťa, resp. jeho

maloletosť alebo zraniteľnosť vyplývajúca z postavenia maloletej osoby bez sprievodu, mala byť
oprávneným dôvodom na udelenie medzinárodnej ochrany.

6. Nakoľko žalobca podmienky na udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle nesplnil, pretože sa ničím
nepreukázalo, že obava, pre ktorú odišiel z Afganistanu, by mala akúkoľvek súvislosť s jeho rasou,

národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením alebo príslušnosťou k určitej sociálnej
skupine, alebo s uplatňovaním politických práv a slobôd, žalovaný k udeleniu azylu nepristúpil.

7. V ďalšom žalovaný uviedol, že vychádzajúc z medzinárodných správ a stanovísk citovaných
v napadnutom rozhodnutí, v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu nemožno s dostatočnou mierou

istoty vylúčiť, že by nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia vo forme mučenia alebo
neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, ako to je definované v § 2 písm. f) bod
2 zákona o azyle, preto mu je potrebné v zmysle § 13a zákona o azyle poskytnúť doplnkovú ochranu
na území Slovenskej republiky.

8. Pred vydaním rozhodnutia sa so spisovým materiálom oboznámili zástupcovia žalobcu – opatrovník,
akoajprávnyzástupcaapodalivyjadrenie.Vosvojomvyjadrenípoukázalinaskutočnosť,žesíceTaliban
oficiálne zakázal nábor detských vojakov, avšak táto prax naďalej pretrváva. Žalovaný k uvedenému
uviedol, že spomínané obavy z naverbovania žalobcu detailne posúdil v odôvodnení rozhodnutia
adospelkzáveru,žeobavyžalobcunesúvisiasjehorasou,národnosťou,náboženskýmalebopolitickým

presvedčením, či jeho príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, sú preto irelevantné. V ďalšom
zástupcovia žalobcu poukázali na iné formy zlého a neľudského zaobchádzania s afganskými chlapcami
vrátane sexuálneho vykorisťovania (tzv. tradícia Bacha Bazi), k čomu žalovaný uviedol, že žalobca sa
s takýmto konaním nikdy nestretol, ani to počas pohovoru neuviedol. Povinnosť zistiť skutočný stav
veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v platnom a účinnom

znení (ďalej aj „správny poriadok“) má migračný úrad len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu
správneho konania uviedol, pričom nie je namieste, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené, v opačnom prípade by musel pristúpiť k udeleniu azylu
v prípade každého maloletého chlapca, ktorý by z Afganistanu odišiel a požiadal o azyl. Uvedené by
znamenalo popretie princípu individuálneho priznania medzinárodnej ochrany so striktným zohľadnením

dôvodov každej jednej žiadosti o azyl, ako to vyplýva z § 19a zákona o azyle. Pokiaľ zástupcovia žalobcu
poukazovali na situáciu v provincii Nangarhár, ktoré je centrom ozbrojeného konfliktu medzi Talibanom
a Islamským štátom, žalovaný uviedol, že uvedené vzal do úvahy a poskytol žalobcovi medzinárodnú
ochranu v podobe doplnkovej ochrany. V súvislosti s vyjadrením zástupcov žalobcu poukázal žalovaný
tiež na rešpektovanie práv dieťaťa. V závere žalovaný uviedol že nakoľko bola žalobcovi poskytnutá

doplnková ochrana podľa § 13a zákona o azyle, bolo vylúčené udelenie azylu v zmysle § 9 zákona
o azyle z humanitárnych dôvodov.

II.
Konanie pred správnym súdom

9. Žalobca sa žalobou zo dňa 09. októbra 2025 doručenou na Správny súd v Košiciach dňa 15. októbra
2025 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj priznania náhrady trov konania v plnom rozsahu.10. Žalobca nesúhlasil so záverom žalovaného v časti rozhodnutia týkajúceho sa neudelenia azylu
z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a na základe
vykonaného dokazovania dospel žalovaný k nesprávnym skutkovým zisteniam.

11. Pokiaľ žalovaný vo svojom rozhodnutí poukazoval na skutočnosť, že tlak na vstup do hnutia
Taliban zvyčajne nebol násilný a často sa vykonával prostredníctvom rodiny, klanu alebo náboženskej
siete, žalobca namietal, že aj takýto dobrovoľný vstup do radov Talibanu je podmienený množstvom
vyhrážok a nátlakom zo strany Talibanu. Žalovaný mal vziať do úvahy aj fakt, že Taliban dbá na to,

aby množstvo skutočných informácii a udalostí, ktoré súvisia s porušovaním základných práv, sa
nedostalo k medzinárodnej spoločnosti. Žalovaný dokonca sám priznal, že počas obdobia povstania
Taliban verboval do svojich radov aj deti. Podľa názoru žalobcu tiež nie je podstatné to, že dochádza
k prepúšťaniu maloletých z radov Talibanu na základe Dekrétu, ktorý výslovne zakázal nábor detí
členmi Talibanu, alebo že nábor maloletých výrazne poklesol, ale je dôležitý fakt, že k verbovaniu vôbec
dochádza.

12. Žalovaný tiež nesprávne interpretoval a vyhodnocoval správy a informácie o krajine pôvodu žalobcu,
keď neopodstatnene spochybnil existenciu násilnej detskej regrutácie. V zmysle § 2 bodu 6 zákona
o azyle a Opčného protokolu k Dohovoru o právach dieťaťa o účasti detí v ozbrojených konfliktoch
zo dňa 25. mája 2020 je konanie namierené proti deťom špecifickou formou prenasledovania. V tejto

súvislosti žalobca poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/10/2013
zo dňa 09. apríla 2013, v zmysle ktorého „nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie
svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou.“
Obdobne poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžak/17/2017
a sp. zn. 1Sža/48/2014 a zdôraznil, že v prípade pochybností sa má rozhodnúť v prospech žiadateľa

o medzinárodnú ochranu.

13. Podľa názoru žalobcu žalovaný posudzoval jeho žiadosť výlučne z perspektívy dospelého žiadateľa
o azyl, bez zohľadnenia špecifík maloletých žiadateľov o azyl. Pri maloletých utečencoch môžu
mať formy prenasledovania odlišný charakter a pri ich hodnotení je potrebné prihliadať na ich vek,

mieru vyspelosti, osobitnú zraniteľnosť a ďalšie špecifiká. Vychádzajúc pritom z bodu 20 smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ zo dňa 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie
štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej
ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o
obsahu poskytovanej ochrany (prepracované znenie) (ďalej aj „kvalifikačná smernica“) pri posudzovaní

žiadostí detí o azyl je nevyhnutné, aby orgán verejnej správy komplexne zohľadnil osobitné formy
prenasledovania detí, čo predstavuje zásadný rozdiel oproti posudzovaniu žiadostí dospelých.

14. V ďalšom žalobca uviedol, že podľa jeho názoru žalovaný nesprávne právne posúdil dostupné
informácie o aktivitách hnutia Taliban, nakoľko bolo preukázané, že Taliban má zdokumentovanú

históriu násilného verbovania mladistvých do svojich ozbrojených zložiek, vrátane detí. Je tiež potrebné
zohľadniť, akým spôsobom sa Taliban dostal k moci, a to uzurpáciou moci vojenskou silou.

15. Žalobca nariadenie pojednávania nežiadal.

16. K žalobe sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 05. novembra 2025, v ktorom poukázal na to,
že žalobca má štyroch dospelých bratov vo veku 22 až 38 rokov, najmladší brat má 11 rokov.
V prípade 17-ročného maloletého žalobcu nebolo preukázané, že išlo o prejav azylovo relevantného
prenasledovania, ale o snahu o doplnenie radov personálu Talibanu bez akéhokoľvek politického,
rasového, národnostného alebo náboženského podtónu alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine.

Žalovaný preto nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že odmietnutie byť bojovníkom Talibanu spĺňa znaky
prenasledovania z politických dôvodov. Poukázal pritom na výpoveď žalobcu, z ktorej vyplýva jedine
bežná snaha ochrániť vlastný život a bezpečie.

17. V ďalšom žalovaný vyjadril nesúhlas s námietkou nesprávnej interpretácie správ o situácii

v Afganistane a uviedol, že správy o krajine pôvodu dostupné v administratívnom spise, z ktorých
pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzal, spĺňajú kritériá objektívnosti, presnosti, aktuálnosti
a transparentnosti podľa metodiky Európskej agentúry pre azyl EUAA COI Report Methodology, 2023.18. Žalovaný si je vedomý skutočnosti, že podľa usmernení Úradu vysokého komisára OSN
pre utečencov (UNHCR) a Opčného protokolu k Dohovoru o právach dieťaťa o zapájaní detí
do ozbrojených konfliktov, môže nútené verbovanie detí na účely ich priamej účasti v ozbrojených

operáciách predstavovať formu prenasledovania, avšak samotná existencia takejto praxe na určitom
území nezakladá automaticky nárok na udelenie azylu. Vystavenie sa riziku možnej regrutácie, ako to
opisuje žalobca, a s tým súvisiaci strach o bezpečnosť, bez preukázania súvislosti s niektorým z dôvodov
uvedených v § 8 zákona o azyle, nemožno považovať za prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d)
zákona o azyle a článku 1A ods. 12 Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov. K námietke

nevysporiadania sa žalovaného so skutočnosťou, že deťom sú v zmysle medzinárodných dokumentov
priznané špecifické práva, žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca v priebehu ôsmich týždňov
dosiahne plnoletosť. Preto uvedené bude vo vzťahu k riziku možného regrutovania v dôsledku veku
žalobcu v prípade hypotetickej úvahy o návrate do krajiny pôvodu neaktuálne, nakoľko žalobca nebude
identifikovaný ako maloletý.

19. Vzhľadom na uvedené žalovaný považoval žalobné námietky za nedôvodné, v ďalšom zotrval
na svojej doterajšej argumentácii a navrhol žalobu zamietnuť.

20. Žalovaný nariadenie pojednávania nežiadal.

21. V replike zo dňa 13. novembra 2025 žalobca zdôraznil, že nie je ohrozený len všeobecnou
situáciou, ale priamym záujmom Talibanu o jeho osobu. Ak Taliban cielil na celú rodinu s požiadavkou
dodať syna, znamená to, že každý jeden syn bol vystavený individuálnej, život ohrozujúcej hrozbe.
Žalobca v ďalšom zdôraznil, že Taliban nie je bežná armáda, ale hnutie známe svojím systematickým
porušovaním ľudských práv a používaním extrémneho násilia. Aj keď žalovaný tvrdí, že chýba politický,

rasový, národnostný alebo náboženský dôvod, základom pre Taliban sú „mladí a slobodní muži“,
čomôžepredstavovaťsociálnuskupinu,ktorájesystematicky,cieleneaselektívnecieľomhrozby,násilia
a zotročenia. Ani skutočnosť, že žalobca má bratov, nemá vplyv na individuálnu hrozbu vo vzťahu
k žalobcovi.

22. Žalobca v ďalšom opätovne zdôraznil, že existencia regrutácie maloletého dieťaťa zo strany
militantného hnutia, ktoré pôsobí prostredníctvom hrozby, ideologického, fyzického či ekonomického
nátlaku, ako aj využívaním zraniteľnosti detí a mladých ľudí a ich stavu odkázanosti, napĺňa znaky
prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle a medzinárodných štandardov, najmä článku
1A ods. 2 Ženevského dohovoru a upozorňuje na to aj Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov.

23. Žalobca ďalej uviedol, že skutočnosť, že o niekoľko týždňov nadobudne plnoletosť, nemôže byť
dôvodomnaodmietnutieazylu.ŽalobcavplnejmiererešpektujejudikatúruNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky o tom, že azyl je výnimočný inštitút a nie všeobecný prostriedok ochrany ľudských práv,
avšak namieta reštriktívny výklad skutkového stavu žalovaným a jeho nesprávne právne posúdenie,

čo do miery rizika a vzťahu k taxatívne vymedzeným dôvodom udelenia azylu.

24. Žalobca v závere uviedol, že vzhľadom na jeho postavenie ako maloletého a zásadu „benefit
of the doubt“ mal žalovaný jeho odmietnutie byť bojovníkom Talibanu subsumovať pod prejav jeho
politického presvedčenia, ako nesúhlasu s militantnými aktivitami a politikou hnutia Taliban a z tohto

dôvodu uvedené posúdiť ako splnenie podmienok v zmysle § 8 zákona o azyle.

25.Vduplikezodňa16.decembra2025žalovanýnamietal,žežalobcavosvojejargumentáciinesprávne
a nelogicky spája maloletosť so vznikom imputovaného politického presvedčenia. Maloletosť je pritom
veková kategória, nie politický postoj a zásada „benefit of the doubt“ je procesným nástrojom hodnotenia

vierohodnosti tvrdení, nie prostriedkom na vytváranie alebo imputovanie politického presvedčenia.
Odmietnutie byť verbovaný do skupiny z dôvodu, že žalobca nechce ísť bojovať, nie je preto politickým
názorom.

26. Žalovaný zdôraznil, že v prípade žalobcu chýba objektívny prvok a zotrval na svojej doterajšej

argumentácii.

27. V ďalšom podaní zo dňa 30. decembra 2025 žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, že
odmietnutie boja v podmienkach Afganistanu a Talibanu nepredstavuje politický názor, ale uvedenémôže byť interpretované ako podpora nepriateľa alebo nesúhlas s ideológiou. Pre uplatnenie zásady
„benefit of the doubt“ tiež nie je podstatné, či žalobca aktívne proklamoval politické heslá, ale či existuje
dôvodná obava, že mu bude takýto postoj pripísaný prenasledovateľom. V závere žalobca zdôraznil, že

ide o maloletú osobu, ktorej má byť poskytnutá osobitná ochrana, pričom tvrdenie žalovaného, že ide
o takmer dospelú osobu je neprípustné, nakoľko všetci maloletí žiadatelia o azyl na hranici plnoletosti
alebo vo veku mladistvých by tak boli v konaniach diskriminovaní.

III.

Aplikované ustanovenia právnych predpisov

28.Podľa§2písm.d)zákonaoazyle,naúčelytohtozákonasarozumieprenasledovanímzávažnéalebo
opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych
opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v
1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,

2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,
3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon

vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

29. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania
alebo vážneho bezprávia

1. štát,
2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo
3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú
schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

30. Podľa § 8 písm. a) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje
inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do
tohto štátu.

31. Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle, pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či
žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty,
ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.

32. Podľa § 52, prvá veta zákona o azyle, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje správny
poriadok,20) ak tento zákon neustanovuje inak.
20) Zákon č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov.

33. Podľa čl. 4 ods. 5 kvalifikačnej smernice, v prípade, že členské štáty uplatňujú zásadu, podľa ktorej

je povinnosťou žiadateľa zdôvodniť žiadosť o medzinárodnú ochranu, a v prípade, že aspekty vyhlásení
žiadateľa nie sú podložené listinným alebo iným dôkazom, tieto aspekty si nevyžadujú potvrdenie, ak
sú splnené tieto podmienky:
a) žiadateľ skutočne vynaložil snahu zdôvodniť svoju žiadosť;
b) boli predložené príslušné náležitosti, ktoré sú k dispozícii žiadateľovi, a bolo poskytnuté uspokojivé

vysvetlenie týkajúce sa akéhokoľvek nedostatku iných príslušných náležitostí;
c) vyhlásenia žiadateľa sú uznané za logické a prijateľné a nie sú v rozpore s dostupnými osobitnými a
všeobecnými informáciami týkajúcimi sa prípadu žiadateľa;
d) žiadateľ požiadal o medzinárodnú ochranu v najskoršom možnom čase alebo žiadateľ preukázal
primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a

e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa.

IV.
Právne posúdenie veci správnym súdom34. Správny súd konajúc podľa ust. § 206 a nasl. SSP, po zistení, že správna žaloba bola podaná
oprávnenou osobou, preskúmal v nej obsiahnutú argumentáciu, ako aj obsah administratívneho spisu

a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju v súlade s § 219 SSP zamietol.

35. Správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania (v súlade s § 107 ods. 2 SSP) a rozsudok
vyhlásil dňa 08. januára 2026 (oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené
dňa 29. decembra 2025).

36. Predmetom súdneho prieskumu v zmysle správnej žaloby bolo preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia, ktorým žalovaný rozhodol o tom, že sa žalobcovi neudeľuje azyl podľa §
13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle. Žalobca v žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z
nesprávneho hodnotenia dostupných informácií týkajúcich sa aktivít hnutia Taliban a s tým súvisiacej
existencie hrozby pre žalobcu, čo má za následok nesprávne právne posúdenie veci.

37. Žalovaný napadnutým rozhodnutím rozhodol o neudelení azylu žalobcovi podľa § 8 zákona o azyle,
pretože sa ničím nepreukázalo, že obava, pre ktorú žalobca odišiel z Afganistanu by mala akúkoľvek
súvislosť s jeho rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením alebo príslušnosťou
k určitej sociálnej skupine, alebo s uplatňovaním politických práv a slobôd.

38. Dôvodom, pre ktorý žalobca žiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bola jeho obava
o život pred hnutím Taliban, ktoré ho chcelo naverbovať do svojich radov. Žalobca v tejto súvislosti
na pohovore dňa 29. apríla 2025 uviedol, že k nim domov prišli členovia skupiny Taliban a povedali
jeho rodičom, aby vydali svojich synov do tábora, kde by prešli výcvikom a vstúpili do ich radov.

Suvedenýmrodinanesúhlasila,pretožalobcuposlalikstrýkovidoKábuluaostatnísynoviasatiežukryli.
Uvedené konanie považovali Talibanci za zradu a vyhrážali sa, že ich unesú. Z uvedeného dôvodu sa
žalobca rozhodol z Afganistanu odísť preč, ostatní bratia odísť nemohli, pretože rodina nemala dostatok
finančných prostriedkov. S rodinou žalobca aktuálne nie je v kontakte.

39. Podľa názoru žalovaného nemožno vylúčiť subjektívny pocit strachu na strane žalobcu pred hnutím
Taliban, avšak uvedené musí byť tiež podložené objektívnou situáciou. V tejto súvislosti žalovaný
poukázal na informácie týkajúce sa bezpečnostnej situácie v Afganistane, ako aj praktiky hnutia Taliban
súvisiace s núteným náborom civilných obyvateľov do svojich radov (a to aj v súvislosti s vydaním
Dekrétu v roku 2022 zakazujúcemu nábor detí) a dospel k záveru, že „pokiaľ sa Taliban skutočne snažil

o naverbovanie osoby žalobcu, išlo o snahu Talibanu rozšíriť, resp. doplniť svoje rady s cieľom udržať
si kontrolu v oblastiach, kde operujú rôzne ozbrojené skupiny, napríklad Islamský štát, ako tomu je aj v
provincii Nangarhár, v mieste posledného bydliska menovaného. Dôvod takéhoto konania však nemá
pôvod v žiadnom z azylovo relevantných kritérií, na základe čoho možno pri hodnotení subjektívnych
a objektívnych prvkov dospieť k záveru, že v prípade menovaného nejde o prejav azylovo relevantného

prenasledovania v zmysle § 8 zákona o azyle.“ Záverom vo vzťahu k „tradícii Bacha Bazi“, na ktorú
poukázal právny zástupca žalobcu vo svojom vyjadrení, žalovaný uviedol, že žalobca sa s takým
konaním nikdy nestretol, ani to pri pohovore ako dôvod svojej žiadosti neuviedol.

40. Správny súd v prvom rade poukazuje na špecifiká, ktoré konanie o udelenie azylu vykazuje

v porovnaní s bežným správnym konaním, vyplývajúce z jeho humanitárneho charakteru, ako
aj medzinárodnoprávnych záväzkov, ktorými je Slovenská republika viazaná.

41. V prvom rade je potrebné vziať na zreteľ, že pravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho
osoby sú základom, z ktorého je v azylovom konaní nutné vychádzať. V tejto súvislosti správny

súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa
09. apríla 2013, v zmysle ktorého: „Nie je však povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie
svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou.“
Vychádzajúc z uvedeného možno ustáliť, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí pravdivosť tvrdení
žalobcu nespochybňoval, a ani správny súd nedostatky vo výpovedi žalobcu nezistil. Žalobca vo svojej

výpovedi dňa 29. apríla 2025 logicky a vnútorne konzistentne prezentoval svoje tvrdenia, ktoré sa
vyznačujú vysokou mierou reálnosti a dôvody odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne
známymi informáciami o krajine pôvodu sú vierohodné.42. Ďalšou osobitosťou konania o udelenie azylu je, že ide o rozhodovanie prospektívne (nejde len
o posudzovanie minulosti, ale je potrebné posúdiť aj opodstatnenie strachu z prenasledovania, či riziko
vážneho bezprávia v budúcnosti), a že nesprávne rozhodnutie má pre žiadateľa obzvlášť závažné

dôsledky. Pri preukázaní opodstatnenosti obáv žiadateľa z prenasledovania je v konaní o udelenie
azylu potrebné skúmať mieru strachu v súvislosti s rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým
presvedčením žiadateľa alebo jeho príslušnosťou k určitej sociálnej skupine tak, ako je to uvedené v
§ 8 zákona o azyle.

43.Vzmyslečl.4ods.5kvalifikačnejsmernice,vprípade,žečlenskéštátyuplatňujúzásadu,podľaktorej
je povinnosťou žiadateľa zdôvodniť žiadosť o medzinárodnú ochranu, a v prípade, že aspekty vyhlásení
žiadateľa nie sú podložené listinným alebo iným dôkazom, tieto aspekty si nevyžadujú potvrdenie, ak
sú splnené tieto podmienky:
a) žiadateľ skutočne vynaložil snahu zdôvodniť svoju žiadosť;
b) boli predložené príslušné náležitosti, ktoré sú k dispozícii žiadateľovi, a bolo poskytnuté uspokojivé

vysvetlenie týkajúce sa akéhokoľvek nedostatku iných príslušných náležitostí;
c) vyhlásenia žiadateľa sú uznané za logické a prijateľné a nie sú v rozpore s dostupnými osobitnými a
všeobecnými informáciami týkajúcimi sa prípadu žiadateľa;
d) žiadateľ požiadal o medzinárodnú ochranu v najskoršom možnom čase alebo žiadateľ preukázal
primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a

e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa.

44. Uvedeným špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie
dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide
o bremeno tvrdenia, to primárne zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu, ktorý je povinný poskytnúť

všetky pre rozhodnutie relevantné skutočnosti, a to najmä o svojej identite, veku a pôvode, dôvodoch
žiadostioazyl(konkrétneprípadyprenasledovania),opolitickej,náboženskejaleboetnickejpríslušnosti,
a pod.

45. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľa o medzinárodnú

ochranu a orgán verejnej správy. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak orgán
verejnej správy je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné
množstvo dôkazov a informácií, a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, aj tých, ktoré ich
podporujú.

46. Z vyššie uvedeného vyplýva, že aj zásada, tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu
svoje špecifiká, spočívajúce v predpokladanej dôkaznej núdzi. Je teda na orgáne verejnej správy, aby
preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných
okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá
nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku orgánu verejnej správy (rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Azs 50/2003, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1Sža 48/2012). Púha špekulácia, možnosť alternatívneho priebehu udalostí alebo drobné
nezrovnalosti k vyvráteniu tvrdenia žalobcu nestačia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
2 Azs 49/2008-83, 5 Azs 66/2008-70).

47. V mnohých prípadoch však musí orgán verejnej správy rozhodovať v situácii dôkaznej núdze, t. j.
vtedy, keď nie je ani žiadateľ ani orgán verejnej správy schopný doložiť, či vyvrátiť určitú skutočnosť, či
tvrdenie žiadnym presvedčivým dôkazom. V takých prípadoch zostáva jediným dôkazným prostriedkom
výpoveď žiadateľa a kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a
pravdepodobnosti, že k udalosti naozaj došlo tak, ako žiadateľ vypovedal, čo je aj prípad tu súdenej veci.

48. „V prípade, že je žiadateľ o azyl v dôkaznej núdzi a ak je možné predpokladať, že došlo alebo
by mohlo dôjsť k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl, musí správny orgán
skutočnosti uvádzané žiadateľom o azyl, resp. doplnkovú ochranu zohľadniť v pochybnostiach v jeho
prospech“(rozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn. 1Sža/18/2012zodňa11.septembra

2012), to znamená, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo ,,v prípade pochybností v
prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ (,,benefit of doubt“)49. Podobne možno poukázať aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci MA proti
Švajčiarsku (najmä odsek 55), z ktorého vyplývajú okrem iného aj určité kvalitatívne požiadavky
na odôvodnenie rozhodnutia o udelení medzinárodnej ochrany. Žalovaný v ňom musí dostatočne

presvedčivým spôsobom vyložiť, prečo určité tvrdenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu považuje,
alebo naopak nepovažuje za pravdivé, a ak nemá na to dostatok dôkazov, musí hodnotiť, či sú tvrdenia
žiadateľa vierohodné a dôsledky z nich vyplývajúce pravdepodobné. Aj tieto úvahy je však nutné
nadviazať na dostatočne zistený skutkový stav veci.

50. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že sa ničím nepreukázalo, že obava, pre ktorú
žalobca odišiel z Afganistanu, by mala akúkoľvek súvislosť s jeho rasou, národnosťou, náboženským
alebo politickým presvedčením alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, alebo s uplatňovaním
politických práv a slobôd. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia však podľa názoru správneho
súdu nedáva odpovede, na základe akej správnej úvahy žalovaný k uvedenému záveru dospel,
uvedené konštatovanie je v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyjadrené len stručne, vo všeobecnej

rovine. V súvislosti s nútenou regrutáciu, ktorou žalobca svoju žiadosť o udelenie azylu odôvodňoval,
pritom nemožno jednoznačne a bez náležitého posúdenia okolností konkrétneho prípadu vylúčiť,
že uvedené je možné považovať za vyjadrenie politického názoru (v zmysle jeho definície uvedenej
v kvalifikačnej smernici, podľa ktorého pojem politický názor bude zahŕňať najmä zastávanie určitého
názoru, filozofie alebo náboženského presvedčenia v záležitosti spojenej s prípadnými aktérmi

prenasledovania a ich politikami alebo metódami bez ohľadu na to, či žiadateľ uplatňoval tento názor,
filozofiu alebo náboženské presvedčenie) a z toho vyplývajúce možné prenasledovanie. Hoci môže
byť odmietnutie regrutácie primárne motivované osobnými, morálnymi alebo náboženskými dôvodmi,
zostranyozbrojenýchzložiekječastotentoaktinterpretovanýakoprejavpolitickejnelojálnosti,čipriamej
opozície voči vládnucemu režimu alebo ideológii. V takom prípade by došlo k imputácii politického

názoru, kedy by bol žiadateľ prenasledovaný nie z dôvodu svojho skutočného vnútorného postoja,
ale z dôvodu, aký politický význam jeho konaniu pripisuje pôvodca prenasledovania.

51. Zhrnúc vyššie uvedené, v konaní nebola relevantným spôsobom vyhodnotená otázka hrozby zo
strany Talibanu z dôvodu odmietnutia regrutácie, ktoré môže byť vyhodnotené ako prejav oponentúry

zo strany žalobcu, ako aj zo strany jeho rodiny. Ide pritom nepochybne o otázku, ktorej starostlivé
vyhodnotenie je nevyhnutné pre rozhodnutie v tu súdenej veci. Pre posúdenie tejto otázky nemusí
byť pritom podstatným, či žalobca bol politicky aktívnym, ani skutočné politické presvedčenie žalobcu,
resp. jeho verejné prezentovanie. Pre závažnosť hrozby môže byť relevantná aj imputácia politického
názoru, kedy je údajný pôvodca prenasledovania presvedčený o spolupráci (kolaborácii) žiadateľa o

azyl so skupinami osôb, ktoré vyznávajú odlišné politické presvedčenie, a pod. (§ 19a ods. 6 zákona
o azyle ). Uvedeným posúdením sa žalovaný v rozhodnutí nezaoberal, z dôvodu ktorého správny súd
posúdil napadnuté rozhodnutie ako nepreskúmateľné. Je pravdou, že posúdeniu núteného verbovania
ako forme prenasledovania sa žalovaný venoval vo vyjadrení k žalobe, avšak je potrebné zdôrazniť,
že následné vyjadrenia orgánu verejnej správy, podané v priebehu súdneho konania, môžu napomôcť

správnemu súdu pri hodnotení postupu a úvahy orgánu verejnej správy pri vydaní napadnutého
rozhodnutia, avšak nie sú spôsobilé konvalidovať vytýkané nedostatky odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia.

52. Z ustanovenia § 52 ods. 1 zákona č. o azyle vyplýva, že na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje

všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny poriadok následne v
ustanoveniach § 46 a § 47 vymedzuje obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia. Dôležitou súčasťou
rozhodnutia je odôvodnenie, ktoré nadväzuje na výrokovú časť rozhodnutia. Správny poriadok zakotvuje
povinnosť uviesť v odôvodnení rozhodnutia všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre
rozhodnutie, akými úvahami bol orgán verejnej správy vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil

správnu úvahu. Vzhľadom na závažnosť zásahu do subjektívnych práv účastníka konania o azyle,
nepovažuje správny súd za akceptovateľné rozhodnutie, ktoré len strohým, skutkovo nepodloženým a z
právneho hľadiska blanketárnym spôsobom odôvodní (pokiaľ ide o existenciu dôvodu prenasledovania
podľa § 8 zákona o azyle).

53. Správny súd sa nestotožnil tiež so závermi, ktoré žalovaný vyvodil zo správ o situácii v krajine pôvodu
žalobcu, nakoľko vychádzajúc z Polytematickej správy o krajine, tvoriacej súčasť administratívneho
spisu, bolo podľa názoru správneho súdu preukázané, že v dobe úteku žalobcu z krajiny pôvodu saTaliban skutočne uchyľoval k rôznym nekalým praktikám, vrátane vyhrážok a nútenému náboru civilných
obyvateľov do svojich radov.

54. Súčasne nie je na mieste záver žalovaného, podľa ktorého možno vylúčiť prenasledovanie žalobcu
zo strany Talibanu, pretože Taliban mal a stále má dostatok dobrovoľníkov a nútený nábor využíval iba
vo výnimočných prípadoch. Uvedené je v rozpore s vlastnými zisteniami žalovaného, tvoriacimi obsah
administratívneho spisu, ktoré priamo potvrdzujú tvrdenia žalobcu. Z rozhodnutia taktiež neplynie, že
by žalovaný zisťoval, či skutočne dochádza k útokom proti osobám, ktoré odmietli poslúchnuť príkazy

Talibanu, vzopreli sa jeho rozhodnutiam, resp. odmietli spoluprácu. Súčasne s prihliadnutím na to, že je
povinnosťou žalovaného posudzovať azylovú žiadosť prospektívne, je potrebné zohľadniť aj skutočnosť
(na ktorú poukazoval aj samotný žalovaný), že žalobca je od 01. januára 2026 plnoletou osobou, teda
nebude možné vo vzťahu k žalobcovým obavám argumentovať zákazom regrutácie maloletých osôb.

55. Podľa čl. 10 kvalifikačnej smernice pri posudzovaní, či žiadateľ má oprávnenú obavu z

prenasledovania, je nepodstatné, či má žiadateľ skutočne takú rasovú, náboženskú, národnú,
sociálnu alebo politickú charakteristiku, ktorá spôsobuje prenasledovanie, za predpokladu, že takáto
charakteristika je prisudzovaná žiadateľovi aktérom prenasledovania. Rovnakú právnu úpravu preberá
aj zákon o azyle v jeho § 19a ods. 6: „Pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či
žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty,

ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.“

56. Správny súd zároveň dodáva, že sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, podľa ktorého bolo možné
na neho prihliadať ako na príslušníka určitej sociálnej skupiny (skupina „mladých a slobodných mužov“),
ktorá je vo väčšej miere vystavená riziku prenasledovania zo strany Talibanu, nakoľko z výpovede

žalobcu vyplýva, že Taliban mal záujem o naverbovanie ktoréhokoľvek syna (s predpokladanou
výnimkou najmladšieho), pričom ich vek sa pohybuje v rozpätí od 22 až 38 rokov, teda záujem Talibanu
len o mladých chlapcov nebol preukázaný.

57. Záverom správny súd upozorňuje na závery vyjadrené Súdnym dvorom Európskej únie v rozsudku

vo veci A a S v. Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie C-550/16 zo dňa 12. apríla 2018. Súdny
dvor Európskej únie k otázke, aký je v konečnom výsledku okamih, ku ktorému musí byť posudzovaný
vek utečenca, aby mohol byť považovaný za maloletú osobu, uviedol, že preskúmal znenie, štruktúru
a účel smernice s ohľadom na kontext právnej úpravy, do ktorej smernica patrí, ako aj všeobecné
zásady práva Únie a následne kvalifikoval ako „neplnoletú osobu“ štátnych príslušníkov krajín mimo

EÚ alebo osoby bez štátnej príslušnosti, ktoré boli mladšie ako 18 rokov v čase vstupu na územie
členského štátu a podania žiadosti o azyl v tomto štáte. Inými slovami Súdny dvor Európskej únie v
uvedenom rozhodnutí uviedol, že pokiaľ v priebehu azylového konania dosiahne maloletý cudzinec
plnoletosť, na takto plnoletého cudzinca sa použijú priaznivejšie podmienky a posudzuje sa, akoby bol
maloletý, pretože si jeho situácia vyžaduje osobitnú pozornosť. Na závery tohto rozsudku a najmä ich

aplikovateľnosť v konaní o azyle poukazoval aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku
pod sp. zn. 2Sak/5/2023 zo dňa 29. mája 2023 (body 62 a 63).

58. V ďalšom konaní sa preto žalovaný v prvom rade zameria na preskúmateľné ustálenie otázky
existencie dôvodu na udelenie azylu a následne, na to nadväzujúcej otázky existencie nebezpečenstva

v podobe hrozieb voči žalobcovi, ktorý vyjadril svoj odmietavý postoj k službe Talibanu a to aj
s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca má byť posudzovaný, akoby bol maloletou osobou. Na tento
účel, ak to bude možné, doplní spisový materiál o informácie vzťahujúce sa k uvedeným situáciám, ktoré
tvrdenia žalobcu v danej súvislosti buď podporia alebo vyvrátia. Ak takéto informácie nebudú k dispozícii,
žalovaný pristúpi k starostlivému hodnoteniu vierohodnosti týchto tvrdení žalobcu a pravdepodobnosti

dôsledkov z nich vyplývajúcich.

59. Správna žaloba žalobcu je špecifickou správnou žalobou, ktorú správny súd posúdil v zmysle § 206
ods. 3 SSP neformálne, t.j. správny súd preskúmaval napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj postup,
ktorý tomuto rozhodnutiu predchádzal nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe,

ale komplexne v celom rozsahu a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná, a preto napadnuté
rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.60. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a v konaní plne úspešnému
žalobcovi priznal voči v konaní neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2

SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde
v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 v spojení
s § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSPsapodáva(ďalejlen„sťažnostnébody“)anávrhvýrokurozhodnutia.Sťažnostnébodymožnomeniť
len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní
porušil zákon tým, že
a. na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c. účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu
a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d. v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e. vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f. nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g. rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h. sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i. nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j. podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré
pokladázanesprávne,auvedie,včomspočívanesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnej
sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (§
440 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP; ak
je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).