Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, December 11, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/54/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124200545
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4124200545.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v spore žalobcov: 1. A. A., nar. XX.
XX. XXXX, bytom B. XX, 2. C. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. XX, obaja zast. JUDr. Jurajom Gajdošom,
advokátom, so sídlom Nitra, Štefánikova 15, IČO: 53 533 801, proti žalovanej: D. E., nar. XX. XX. XXXX,
bytom B. XX, zast. JUDr. Evou Hlaváčovou, advokátkou, so sídlom Nitra, Farská 12, IČO: 50 650 190, o

určenie, že žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcov v 1. a 2.
rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 2. apríla 2025 č. k. 16C/3/2024–211 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol (I.) a žalovanej proti

žalobcom v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania, ktorú sú povinní žalobcovia v 1. a 2.
rade zaplatiť spoločne a nerozdielne v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
súd samostatným uznesením (II.). Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 129 ods. 1, § 130 ods. 1,
2, § 134 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka a § 137 písm. c) CSP a vykonaným dokazovaním zistil,
že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30. 01. 2003, spísanej do Notárskej zápisnice sp. zn. N 58/2003,
NZ 6943/2003 JUDr. Zuzany Svrčkovej, uzavretej medzi D. F., nar. XX. XX. XXXX, G. F., nar. XX. XX.

XXXX ako predávajúcimi a žalobcami ako kupujúcimi prišlo k predaju nehnuteľností, nachádzajúcich sa
v obci B., katastrálne územie B., zapísaných v Správe katastra v Nitre v LV č. XXX ako pozemky - parc.
č. 1378/1 zast. plocha a o výmere 158 m2, parc. č. 137/2 záhrada o výmere 249 m2, stavby - dom súp.
č. XX na parcele č. 1378/1 v celosti za kúpnu cenu vo výške 240 000 Sk. Žalobcovia nadobudli tieto
nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

1.2. Zo žiadosti Obce Rišňovce zo dňa 12. 03. 1999 o zapísanie vlastníctva k parcelám č. 1471, 1625,
1626 a 1628 v katastrálnom území B. na obec B., rezultuje, že obec pri spresňovaní majetku obce zistila,
že predmetné parcely sú v evidencii KN evidované na obec B., nie sú však zapísané v liste vlastníctva
založeného na obec. Predmetným listom požiadala, aby Okresný úrad v Nitre, katastrálny odbor zapísal
okrem iných aj parc. č. 1626 o výmere 0,2510 ha do LV obce B. č. 1174 v kultúre zastavané plochy.
Z identifikácie parciel Okresného úradu Nitra č. j. 10278/99 zo dňa 13. 04. 1999 súd zistil, že parcela

č. 1626 (cesta) o výmere 2510 m2 (stav podľa pozemkovej knihy - listiny) bola zapísaná v katastri
nehnuteľností ako parcela rozčlenená na 3 samostatné parcely - parcelu č. 1626/1 - zast. plocha o
výmere 2445 m2, parcelu č. 1626/2 - zast. plocha o výmere 35 m2 a parc. č. 1626/3 - zast. plocha o
výmere 30 m2. Parcela č. 1626/2 - zast. plocha o výmere 35 m2, ktorá je predmetom konania, bola v
nájme manželov F. (D. A. G.). Ako LV je uvedená 0. Z potvrdenia Okresného úradu Nitra, katastrálneho
odboru, pozemno-knižného oddelenia (Z 1651/1992) zo dňa 07. 04. 1999 vyplýva, že parcela číslo

1626 vo výmere 25 á 10 m2, nachádzajúca sa v katastrálnom území B., bola evidovaná ako verejný
neknihovaný majetok bez vložky.1.3. Predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 19. 12. 2018, uzavretej medzi žalovanou ako kupujúcou a
Obcou Rišňovce ako predávajúcou, bola sporná parcela č. 1626/2 - zastavaná plocha a nádvorie

o výmere 35 m2, nachádzajúca sa v katastrálnom území B.. Z článku 3, bod I. vyplýva, že predaj
nehnuteľnosti schválilo obecné zastupiteľstvo dňa 03. 10. 2018 na svojom 25. zasadnutí. Kúpna cena
bola dohodnutá vo výške 280 eur (bod III.). Z dodatku ku kúpnej zmluve zo dňa 19. 12. 2018 vyplýva,
že strany uzavreli dodatok, predmetom ktorého bolo doplnenie sídla Obce Rišňovce (Rišňovce 29),
ktorou sa opravuje predmetná kúpna zmluva a súčasne sa prikladá osvedčená fotokópia zápisnica z

25. zasadnutia Obecného zastupiteľstva obce Rišňovce, konaného dňa 03. 10. 2018. Z uznesenia č.
264/2018 z 25. zasadnutia Obecného zastupiteľstva obce Rišňovce konaného dňa 3. októbra 2018
(listinazodňa08.10.2018)súdzistil,žeobecnézastupiteľstvoschválilotrojpätinovouväčšinouvšetkých
poslancov prevod majetku obce z dôvodu hodného osobitného zreteľa - sporný pozemok - parcela č.
1626/2 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 35 m2 s tým, že kupujúcou je žalovaná. Schválená
cena bola 8 eur/m2.

1.4. Z vyjadrenia Obce Rišňovce k sporu č. 16C/3/2024 zo dňa 23. 08. 2024 vyplýva, že bola v roku
2018 výlučným vlastníkom parcely č. 1626/2 nachádzajúcej sa katastrálnom území Rišňovce. Predaj
bol realizovaný tak, že na úradnej tabuli obce bola vyvesená informácia o zamýšľanom predaji spornej
parcely, na základe čoho sa mohli prihlásiť občania so svojimi námietkami voči predaju. Nakoľko sa

nikto neprihlásil, ani nepodal k predaju žiadne námietky, sporná parcela bola legálne odpredaná D. E.
(žalovaná), pričom tento predaj bol riadne schválený na 25. zasadnutí obecného zastupiteľstva obce
B.. Pred predajom bola vlastníkom pozemku obec, nikto sa nedomáhal vlastníckeho práva k uvedenej
parcele, ani za parcelu neplatil daň z nehnuteľnosti. Manželia F., ani manž. A., ani p. E. nikdy neboli
vlastníkmi, ani nájomcami spornej parcely.

1.5. Súd v prvom rade skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, pričom
dospel k záveru, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný.

1.6. Predmetom konania bolo určenie, že žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti

nachádzajúcej sa v katastrálnom území B., evidovanej na LV č. XXXX ako pozemok - parcely registra
CKN, a to parcely č. 1626/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 35 m2 (ďalej len „sporná
nehnuteľnosť"). V konaní nebolo medzi stranami sporné, že túto parcelu užívajú žalobcovia, rovnako ani
to, že parcelu majú žalobcovia oplotenú, čo však žalovaná považovala za nezákonné konanie žalobcov.
Žalobcovia odvodzovali svoj žalobný nárok od vydržania vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti.

1.7. Súd vo veci skúmal, či žalobcovia v 1. a 2. rade splnili podmienky na nadobudnutie vlastníckeho
práva vydržaním. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba je nedôvodná v
celom rozsahu, pretože žalobcovia v konaní neuniesli dôkazné bremeno, a síce, že predmetnú spornú
nehnuteľnosť vydržali na základe oprávnenej držby po zákonom stanovenú dobu v dobrej viere. Zákon

určuje predpoklady vydržania, ktoré musia byť splnené po celú vydržaciu dobu. Medzi tieto predpoklady
možno zaradiť: a) spôsobilý subjekt, b) spôsobilý predmet držby (§ 134 ods. 2 OZ), c) dobrá viera
(dobromyseľnosť) vydržateľa, d) oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu (§ 134 ods. 1 OZ) a e)
uplynutie vydržacej doby.

1.8. V predmetnom spore žalobcovia podľa názoru súdu nepreukázali žiaden právny dôvod („titul"),
ktorý by mohol mať za následok vznik práva, ktorým by nadobudli vlastnícke právo od manželov F..
Žalobcovia síce v konaní tvrdili, že nadobúdací titul je v danom prípade notárska zápisnica, avšak z
tejto bez pochýb vyplýva, že predmetný sporný pozemok nebol predmetom predaja. Podľa názoru súdu
žalovaná v konaní vyvrátila skutočnosti svedčiace o dobrej viere žalobcov. Žalobcovia ani nemohli byť

dobromyseľní v tom, že kúpili predmetné nehnuteľnosti, pretože si žiadnym spôsobom nepreverovali
vlastnícky stav na katastri nehnuteľnosti, spoľahli sa iba na tvrdenie predávajúcich - manželov F.,
že im predmetná nehnuteľnosť patrí. Námietka žalobcov, že v danom čase nebol verejne prístupný
kataster ako v súčasnej dobe, je absolútne právne irelevantná, pretože spoločenské reálie v čase
predaja nehnuteľnosti žalobcom umožňovali nahliadnutie do verejne prístupného katastra. Žalobcovia

mohli nahliadnuť do katastra nehnuteľností na príslušnom úrade, ak tak nepostupovali, konali v rozpore
s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú bolo možné od nich požadovať, za stavu, ak predmetná sporná
parcela nebola uvedená v notárskej zápisnici notárky JUDr. Zuzany Svrčkovej (sp. zn. N 58/2003, NZ
6943/2003), do ktorej bola spísaná kúpna zmluva zo dňa 30. 01. 2003. V tejto súvislosti je však ajbez významu prečítanie obsahu notárskej zápisnice zo strany konajúcej notárky, ktorá prečítala obsah
právneho úkonu jeho účastníkom zaznamenaný do notárskej zápisnice, pretože notárka svojím konaním
neubezpečovala žalobcov, že im predmetná nehnuteľnosť patrí, osobitne v situácií, keď predmetom

predaja nebola ani sporná nehnuteľnosť. Pokiaľ žalobcovia nemali pozitívnu vedomosť, či predmetná
nehnuteľnosť patrí k rodinnému domu z dôvodu ich pasivity a nepreverenia si daného stavu na obci,
respektíve aj v katastri, potom takéto opomenutie konania možno pričítať na ich ťarchu, pretože nekonali
s dostatočnou mierou opatrnosti, ktorú bolo možné od nich vyžadovať.

1.9. Okrem toho, súd poukázal na zistenie, že manželia F. ani nikdy neboli vlastníkom predmetného
pozemku, čo vyplýva z listinných dôkazov, predovšetkým z identifikácie parciel zo dňa 13. 04. 1999,
pretože podľa uvedenej listiny boli uvedení ako nájomníci. Manželia F. teda nemohli previesť vlastnícke
právo k nehnuteľnosti, ktorá im nepatrila. V tejto súvislosti, okrem toho, z listinného dôkazu - žiadosti
o zapísanie vlastníctva k parcelám č. 1471, 1625, 1626 a 1628 zo dňa 12. 03. 1999 v spojení so
spomínanou identifikáciou parciel vyplýva jednoznačné zistenie, v zmysle ktorého parcela č. 1626/2 -

zastavanáplochaanádvorievovýmere35m2(ktorávzniklazparcelyč.1626(cesta)ovýmere2510m2)
bola ešte v roku 1999, t. j. pred predajom nehnuteľností zo strany manželov F. žalobcom, preukázateľne
majetkom obce Rišňovce, avšak nebola v uvedenej dobe zapísaná na liste vlastníctva založeného na
obec B..

1.10. K dobromyseľnosti žalovaného súd uviedol, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu
niejemožnénadobudnúťvlastníckeprávo,atoanivprípade,ženajehopodkladeboluskutočnenývklad
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú
vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne
vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa

výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka
s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. Pretože manželia F. predmetnú spornú parcelu
nikdy nevlastnili, čo korešponduje s vyjadrením Obce B., ako aj písomným svedeckým vyjadrením
svedka H. G., ktorý vykonával funkciu starostu v období do roku 2018, nemohli nikdy platne previesť
viac vlastníckych práv ako sami mali, t. j. nemohli previesť spornú parcelu č. 1626/2 - zastavaná plocha

a nádvorie vo výmere 35 m2 na žalobcov. Žalobcovia teda nemohli nadobudnúť na základe absolútne
neplatného právneho úkonu spornú parcelu, ani v prípade, ak by boli v dobrej viere, čo je však vzhľadom
na okolnosti prejednávanej veci vylúčené.

1.11. Predmetom námietok zo strany žalobcov bola aj nesprávnosť evidencie spornej parcely Okresným

úradom Nitra v identifikácií parciel zo dňa 13. 04. 1999. K tomu súd uviedol, že ak nie je dôvod
pochybovať, že sa určité veci v dobe dávnominulej diali obvyklým alebo pravidelným spôsobom, resp.
(úradným) postupom, je dôkazné bremeno o tom, že v danom prípade to tak nebolo, na tom, kto to tvrdí
(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 3. februára 2005 sp. zn. 22 Cdo 1400/2004, Súbor č. C
3255). Z uvedeného potom vyplýva, že dôkazné bremeno preukázania skutočností tvrdených žalobcami

zaťažovalopráveich.Anivtejtočastižalobcovianeunieslidôkaznébremeno,pretoženepreukázaliopak.

1.12. V naznačenej súvislosti súd poukázal na § 205 CSP, podľa ktorého je potrebné na spochybnenie
verejnej listiny preukázanie opaku. Žalobcovia však nepredložili žiaden dôkaz o opaku, ktorým by
relevantne spochybnili pravosť a skutočnosti uvedené v obsahu listín Okresného úradu Nitra (katastrálny

odbor) zo dňa 13. 04. 1999. Žalobcovia nepredložili žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval opak alebo
dôkaz, ktorým by účinne spochybnili pravosť a obsah tejto verejnej listiny.

1.13. Vzhľadom na uvedené, žalobcovia nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní
o tom, že im vlastnícke právo k veci patrí, keďže im nesvedčí žiaden titul nadobudnutia vlastníctva

k predmetnej nehnuteľnosti, na základe ktorého sa žalobcovia ujali držby a z ktorého by bolo možné
usudzovať ich dobromyseľnosť. Skutočnosť, že predmetná sporná nehnuteľnosť bola protiprávne
oplotená, neznamená, že žalobcovia dobromyseľne vstúpili do oprávnenej držby. Samotná Obec
Rišňovce, ako orgán štátneho a stavebného dohľadu, vo svojej odpovedi na opatrenia prijaté v rámci
vykonaného štátneho dohľadu prikázala, aby žalobcovia ako stavebníci odstránili oplotenie spornej

parcely (parc. č. 1626/2) do 30 dní od doručenia odpovede.

1.14. Súd uviedol, že si je vedomý aj aktuálnej ustálenej praxe, podľa ktorej, keď niekto nadobudne
vlastnícke právo k pozemku, respektíve jeho časti a súčasne sa uchopí držby časti alebo celéhosusedného pozemku, právnym titulom držby je v takom prípade nadobúdací titul ku skutočne vlastneným
pozemkom, v danom prípade kúpna zmluva; i keď ide o takzvaný putatívny titul, takýto titul je postačujúci
(tu pozri napr. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo/4663/2010).

1.15. Najnovšia judikatúra najvyšších súdnych autorít uvádza, že právny titul je len jedným z dôkazov
preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania
sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo,
teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie

alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie (rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 1VCdo/1/2024 zo dňa 13. 05. 2024). Aj keď podľa uvedeného názoru súdu,
žalobcom absentuje právny titul, od ktorého odvodzujú svoju dobromyseľnosť, súd v širšom kontexte
aj vzhľadom na vyššie uvedenú judikatúru skúmal, či putatívny právny titul (ktorým by mohla byť kúpna
zmluva spísaná do notárskej zápisnice), mohol založiť poctivý spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva,
t. j. či žalobcovia ako držitelia konali poctivo, či zaplatili dohodnutú kúpnu cenu, respektíve aj iné

skutočnosti.

1.16. Základom dobromyseľnosti pre vydržanie nehnuteľností môže byť v zásade aj domnelý právny titul,
predmetom ktorého je/musí byť vec - nehnuteľnosť, o ktorú sa v danej veci jedná. Senát zároveň dodáva,
že jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa susedného pozemku je v takom

prípade aj pomer plochy zdedeného pozemku a skutočne držaného pozemku, ako aj celkové rozmery
takto držaného pozemku. Podľa dovolacieho súdu je akceptovateľné, len ak sa jedná o (susedný)
pozemok so zanedbateľnou výmerou, so šírkou do 10 centimetrov, čo je praxou tolerovaný maximálny
rozdiel pri zameriavaní hraníc pozemkov; od roku 2011 sa akceptujú geodetickou praxou súradnice
bodov vytýčené dokonca s presnosťou 8 cm, čo zodpovedá šírke pozemku 8 cm (uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/212/2022 zo dňa 29. 03. 2023).

1.17. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide
pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa
postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu

od každého požadovať. Ak si ani vlastník susedného (držaného) pozemku neuvedomil, že nadobúdateľ
(jeho predchodcovi) drží aj časť jeho pozemku, bude to nasvedčovať objektívnej ospravedlniteľnosti
omylu. Vzhľadom na uvedené, súd skúmal (pri potenciálnej existencii putatívneho titulu - notárskej
zápisnice JUDr. Zuzany Svrčkovej), či sa jednalo o ospravedlniteľný omyl žalobcov, ktorý by založil
ich dobromyseľnosť, ako základného predpokladu pre vydržanie sporného pozemku. Podľa názoru

súdu z vykonaného dokazovania, predovšetkým z listinných dôkazov - identifikácie parciel zo dňa
13. 04. 1999, potvrdenia Okresného úradu Nitra - katastrálny odbor, žiadosti o zapísanie vlastníctva
k parcelám č. 1471, 1625, 1626 a 1628, ktorých pravosť obsahu nebola hodnoverne a procesne
predpísaným spôsobom spochybnená, ako aj výsluchov strán sporu, svedka I. E. a písomnej výpovede
H. G. rezultovalo, že držbu spornej nehnuteľnosti je potrebné považovať za neoprávnenú, založenú na

neospravedlniteľnomomyle(skutkovom),kuktorémuprišloprávezdôvodu,žežalobcovianepostupovali
s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú bolo možné za daných okolností od nich požadovať a mohli sa
mu pri normálnej, obvyklej opatrnosti posudzovanej z objektívneho hľadiska vyhnúť. Dobromyseľnosť
žalobcov vylučuje primárne aj neuhradenie kúpnej ceny za predmetnú nehnuteľnosť, čo vyplýva z
obsahu notárskej zápisnice notárky JUDr. Zuzany Svrčkovej, keďže predmetná sporná parcela nebola

predmetom predaja, logicky nemohla byť uhradená kúpna cena za niečo, čo nebolo predmetom kúpy.
Z vykonaného dokazovania súd navyše zistil, že daň za predmetné nehnuteľnosti platí od roku 2020
žalovaná, pretože dovtedy nehnuteľnosť patrila Obci B., v dôsledku čoho žalobcovia nemohli byť aj z
tohto dôvodu dobromyseľní. Napokon, z okolností danej veci, pre neospravedlniteľný omyl založený na
absencii postupu s obvyklou mierou opatrnosti, svedčí aj nepreverovanie si vlastníckeho stavu spornej

nehnuteľnosti žalobcami pred kúpou nehnuteľnosti, keďže žalobca v 1. rade uvádzal, že manželia F.
mu nepredložili žiadne doklady o vlastníctve spornej parcely, pretože im veril. Len samotné užívanie
nehnuteľnosti, bez preukázania dobromyseľnosti, nemôže automaticky založiť presvedčenie súdu o
splnení podmienok vydržania. Všetky okolnosti zistené v danej veci nasvedčujú v jednoznačný záver
súdu o tom, že žalobcovia predmetné sporné pozemky nevydržali zákonným spôsobom, ale ich užívajú

celkom zjavne bez právneho dôvodu, domnievajúc sa, že len samotné plynutie času založilo pre nich
priaznivé okolnosti potrebné pre splnenie podmienok vydržania.1.18. Právny zástupca žalobcu namietal neplatnosť prevodu spornej nehnuteľnosti z Obce Rišňovce na
žalovanú pre rozpor s dobrými mravmi. Takýto právny názor žalobcu je len veľmi vágny, pretože ide
len o jeho subjektívne hodnotenie. Navyše, tieto skutkové a právne závery nezodpovedajú vykonanému

dokazovaniu, keďže vymedzenie neplatnosti prevodu pre rozpor s dobrými mravmi je natoľko strohé,
že na predmetné tvrdenia nie je možné zaujať bližšie stanovisko, pretože k tomu žalobcovia ani
nenavrhovali vykonať žiadne dokazovanie.

1.19. Pre vydržanie je rozhodujúci stav v prírode, v akom držiteľ po zákonom predpísanú minimálnu

dobu 10 rokov s pozemkom nakladá ako so svojím a je so zreteľom k všetkým okolnostiam v dobrej
viere, že mu tento pozemok v príslušných hraniciach určených v prírode vlastnícky patrí. Ani samotný
pomer skutočne kúpených nehnuteľnosti, v danej veci 407 m2 (158 m2 + 249 m2 = 407 m2 - parcela
č. 1378/1 - zast. plocha vo výmere 158 m2 a parcela č. 1378/2 - záhrada vo výmere 249 m2)
k časti držby predmetnej spornej parcely žalobcami (35 m2), samo o sebe nepostačuje pre záver
súdu o vydržaní, pretože práve hodnotenie okolností dobrej viery žalobcov ako držiteľov bolo v danej

veci kľúčové. Pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľností chopí držby časti parcely, ktorú nekúpil, môže
byť so zreteľom k okolnostiam sporu v dobrej viere, že je vlastníkom aj tejto časti, keď jedným z
predpokladov ospravedlniteľnosti omylu je tiež pomer kúpeného a držaného pozemku, spôsob jeho
priestorového vymedzenia a charakter užívania. Význam zohráva aj spoločné oplotenie pozemkov
a rozsah užívania právnym predchodcom. Znalosť výmery kupovaného pozemku je síce významná,

avšak len v súvislosti s ďalšími okolnosťami, keď možnosť presvedčiť sa o rozsahu nadobúdaného
pozemku samo o sebe nevylučuje dobrú vieru držiteľa, osobitne ak s ohľadom na spôsob užívania
pozemku, existujúce oplotenie, pomer výmery spornej časti nehnuteľnosti pomere k skutočnej výmere
pozemku nadobúdaného nepredstavuje podstatný rozdiel. Z uvedených teoretických východísk, ktoré
súd aplikoval na danú vec, vyplýva, že pomer kúpeného a skutočne držaného pozemku je len jedným

z predpokladov dobromyseľnosti. Navyše, v danej veci vznikli aj pochybnosti, odkedy je sporná
nehnuteľnosť oplotená, pretože žalobcovia tvrdili, že to je viac ako 20 rokov, svedok I. E. vo svojej
výpovedi uviedol, že od roku 2016. Súd však nezistil z dokazovania, že by sporná nehnuteľnosť, spolu
s nehnuteľnosťami žalobcov, ktoré kúpili od manželov F., tvorili jeden funkčný celok, tak ako tvrdil ich
právny zástupca, pretože dokonca svedok H. G., ktorý bol starostom obce B. v rokoch 1993 až 2018,

uviedol vo svojej písomnej výpovedi, že ako vtedajší starosta, ktorý riešil denne obecné záležitosti,
nepostrehol užívanie sporného pozemku manželmi F.. Zhodne z dokazovania vo veci samej, z výsluchu
svedka I. E., ako i žalobcu v 1. rade vyplynulo, že manželia F. im žiadne doklady o vlastníctve spornej
parcely nepredložili. Podľa názoru súdu ani nemohli, keďže predmetnú spornú parcelu nikdy nevlastnili,
čo súd zistil na základe výsledkov dokazovania. Svedok I. E. vypovedal navyše o skutočnostiach, že

spornú nehnuteľnosť mali manželia F. v nájme, čo korešponduje s vyššie uvedeným listinným dôkazom
(identifikáciou parciel zo dňa 13. 04. 1999).

1.20. Čo sa týka predložených čestných prehlásení manželov F., súd uviedol, že takýto dôkaz nemôže
byť ani hodnoverný a právne relevantný, pretože v skutočnosti v nich uvedené sa ani nemusia zakladať

na pravde, keďže osoby, ktoré vyhotovili obsah takého čestného prehlásenia v prvom rade ani nemožno
riadne identifikovať. Okrem toho, obsah čestného prehlásenia môže byť aj v rozpore so skutočnosťou,
pričom takéto osoby môžu tvrdiť v podstate hocičo, bez akýchkoľvek následkov, konkrétne bez následku
hrozbytrestnéhostíhania,ktorépoučeniesavždyvzťahujelennasvedkov,ktorívypovedajúosobnepred
súdom. Podľa názoru súdu, sú v konaní relevantné najmä listinné dôkazy a výpovede svedkov, založené

na overiteľných skutočnostiach, pričom čestné vyhlásenie predstavuje jednostranný úkon, ktorý nemôže
nahrádzať dôkaz zákonom ustanovenej formy, pretože to ani čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
nedovoľuje. Predloženie čestných vyhlásení je teda v civilnom sporovom konaní právne irelevantné.

1.21. K hodnovernosti svedka I. E., súd uviedol, že vyhodnocoval jeho výpoveď v celkovom kontexte,

pričom nezistil žiadne skutočnosti svedčiace k záveru o jeho nehodnovernosti. Právny zástupca žalobcu
namietal jeho hodnovernosť pre rodinný vzťah so žalovanou (manželka), keďže vypovedal skutočnosti,
ktoré neboli práve v jeho prospech. Podľa názoru súdu, výpoveď menovaného svedka, ako jeden
z mnohých dôkazov nebola úplne kľúčová, keďže skutočnosti svedčiace pre dobrú vieru vyvracajú
predovšetkým listinné dôkazy, a to vyjadrenie Obce B., listinné dôkazy Okresného úradu Nitra (zo dňa

13. 04. 1999, najmä identifikácia parciel) a písomná svedecká výpoveď H. G.. Tieto dôkazy možno
označiťzakľúčové,pričompriamovyvracajútvrdenúdobromyseľnosťžalobcov,ktorýchomylopoctivosti
nadobudnutia držby považoval za neospravedlniteľný, vzhľadom na všetky v konaní zistené okolnosti.Svedok uvádzal skutočnosti, ktoré boli známe aj z listinných dôkazov, pričom jeho výpoveď niesla znaky
dôveryhodnosti.

1.22. K rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici, na ktoré poukazoval právny zástupca žalobcu
(12Co/41/2019) súd uviedol, že v danom spore manželia Vršeckí neboli vedení v katastri nehnuteľností,
kúpna zmluva nevymedzovala ako predmet kúpy spornú parcelu (1626/2), preto nejde ani o rovnaký,
či obdobný zistený skutkový stav v porovnaní s citovaným rozhodnutím odvolacieho súdu. Žalobcovia
sa vyslovene spoliehali len na ubezpečenie predchádzajúcich vlastníkov, že im sporná nehnuteľnosť

patrí, avšak takéto počínanie nemožno rozhodne považovať za konanie v súlade s obvyklou mierou
opatrnosti. Nie je zrejmé, prečo žalobcovia pri uzatváraní kúpnej zmluvy nezisťovali, prečo predmetom
kúpy nie je sporná nehnuteľnosť, pokiaľ sa vyslovene spoliehali len na slovné ubezpečenie zo strany
predchádzajúcich vlastníkov - manželov F.. Ani ďalšia judikatúra, na ktorú poukazoval právny zástupca
žalobcov, nie je relevantná, pretože súd individuálne posudzoval dobromyseľnosť žalobcov so záverom,
z ktorého vyplýva opak, t. j. že žalobcovia neboli dobromyseľní a ich omyl v držbe spornej nehnuteľnosti

je potrebné považovať za neospravedlniteľný.

1.23. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a plne úspešnej
žalovanej priznal proti neúspešným žalobcom v 1. a 2. rade, ktorí v konaní nedosiahli žiaden materiálne
merateľný úspech, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, ktorú sú povinní zaplatiť žalovanej

spoločne a nerozdielne. Zároveň súd nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257
CSP, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, pretože tieto súd v
konaní nezistil, súčasne ich netvrdili ani strany konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

2. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia v 1. a 2. rade v zákonom stanovenej lehote odvolanie,
odôvodniac ho ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a písm. h) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), nakoľko súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutievoveci,súdprvejinštancienevykonalnavrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcich
skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedli, že na základe kúpy
nehnuteľností notárskou zápisnicou zo dňa 30. 01. 2003 sa žalobcovia chopili držby nehnuteľností, spolu

s čím sa zároveň chopili aj držby spornej parcely, ktorá tvorí funkčný celok oplotenia ich rodinného
domu, a navyše, predstavuje aj prístupový pozemok k ich rodinnému domu. Žalobcovia nemali žiadne
pochybnosti o tom, že pozemok, ktorý bol užívaný už ich predchodcami manželmi F. a následne takmer
20 rokov žalobcami, im nepatrí. Ak by takúto vedomosť, či pochybnosť mali, nekupovali by rodinný
dom s pozemkom s nevypriadanými vlastníckymi vzťahmi a nevyporiadaným prístupom k verejnej

komunikáciialebobysisamipočas15rokov,kedypozemokvlastnilaobec,podaližiadosťoodkúpenieza
„symbolickú“ cenu 280 eur, ako to obec v roku 2018 odpredala žalovanej. Žalobcovia od počiatku tvrdia,
že predmetnú parcelu užívali ako vlastnú aj ich právni predchodcovia manželia F., pričom poukázali
na predloženú listinu – svedectvo. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že žalobcovia držali
a užívali spornú parcelu ako vlastnú dobromyseľne viac ako 10 rokov, pričom držby sa chopili na

základe kúpy nehnuteľností notárskou zápisnicou zo dňa 30. 01. 2003. Aj napriek tomu, že predmetom
prevodu notárskou zápisnicou zo dňa 30. 01. 2003 boli nesporne „len“ nehnuteľnosti, a nie sporná
parcela, žalobcovia nemali žiadne pochybnosti o tom, že časť ich rodinného dvora pripadajúca na
spornú parcela je súčasťou nehnuteľností. Zdôraznili, že po kúpe nehnuteľností a po chopení sa držby
spornej parcely a ani ďalších takmer 20 rokov si nesporne nikto nerobil žiadne právne nároky na spornú

parcelu, aj keď mala byť údajne vlastníctvom tretej osoby (obce a následne žalovanej). Žalobcovia
sa chopili držby spornej parcely na základe notárskej zápisnice zo dňa 30. 01. 2003, a to v dobrej
viere, že kúpnou zmluvou uzatvorenou notárskou zápisnicou zo dňa 30. 01. 2003 kúpili celý pozemok
patriaci k rodinnému domu, „v prírode“ súvisle ohraničený a predávajúcimi F. užívaný ako vlastný - ako
súčasť rodinného domu, a najmä prístupu k nemu. Vzhľadom na uvedené, je právnym titulom vzniku

práva, aj keď domnelým, notárska zápisnica zo dňa 30. 01. 2003. K obvyklej miere opatrnosti uviedli,
že nesúhlasia so závermi súdu, že žalobcovia nemohli byť dobromyseľní v tom, že kúpili predmetné
nehnuteľnosti, pretože si žiadnym spôsobom nepreverovali vlastnícky stav na katastri nehnuteľnosti.
Uvedené odôvodnenie rozsudku preukazuje absolútne nepochopenie skutkového a právneho stavuveci. Ak žalobcovia nemali vedomosť o existencii spornej parcely a dôvodne nemali žiadnu pochybnosť,
že predaj nezahŕňa celé katastrálne označenie pozemkov, tvoriaci funkčný celok rodinného domu,
nemožno od nich požadovať postup ako v prípade, ak by mali vedomosť o nevysporiadaní pozemkov

tvoriacich ich dvor rodinného domu. Skutočnosť, že sporná parcela tvorila a dodnes tvorí funkčný celok
rodinného domu, o ktorej funkčnosti a celku nemožno mať žiadne pochybnosti, okrem iného aj vzhľadom
na to, že na spornej parcele sa nachádza desaťročia osadená brána do dvora a sporná parcela je
nevyhnutnou súčasťou rodinného – prístupom k rodinnému domu z verejnej komunikácie. Zákon a ani
rozhodovacia prax súdov neuvádza, že obvyklá miera opatrnosti je naplnená len v prípade, ak si kupujúci

overístavvlastníctvanahliadnutímdokatastrinehnuteľností.Žalobcovianamietajúnesprávnosťzáverov
súdu aj z toho dôvodu, že ani v prípade, ak by nahliadli do katastra nehnuteľností, nahliadli by do
LV č. XXX, k. ú. B., na ktorom sú evidované nehnuteľnosti, a z ktorého by vyplývalo, že manž. F.
sú vlastníci nehnuteľností. Z LV č. XXX, k. ú. B. existencia spornej parcely nevyplývala a nebolo ju
nahliadnutím do katastra pri overovaní nehnuteľností možné zistiť, pretože tá bola vedená na inom liste
vlastníctva,konkrétneLVč.XXXX.Nemožnosastotožniťanisozávermisúdu,žežalobcoviaboliprikúpe

nehnuteľnostípasívni,keďtípredmetkúpypreverovaliviacerýmiobhliadkami,zktorýchboloohraničenie
dvora absolútne zrejmé a absolútne zrejmé bolo tiež nerušené užívanie celého dvora vrátane časti dvora
pripadajúcej na spornú parcelu ako súčasť rodinného domu, keďže na spornej parcele je osadená brána
do dvora a prístup k rodinnému dvoru. Žalobcovia zdôrazňujú, že vykonanými obhliadkami nehnuteľnosti
arokovaniamimedzimanž.F.ažalobcamiokúpnejzmluvebolojasneazrozumiteľnemanž.F.žalobcom

komunikované, že rodinný dom kúpnou zmluvou predávajú ohraničený, tak ako ho užívajú, o čom
žalobcovia nemali v tom čase pochybnosti. Žalobcovia nadobudli rodinný dom do vlastníctva a spolu
s ním aj spornú parcelu do držby v dobrej viere, spoliehajúc sa na správnosť údajov obsiahnutých v
kúpnej zmluve a ich súlad s reálnym užívacím stavom, t.j. so stavom daným v prírode. Aj faktická držba
nehnuteľnosti indikuje pre dobromyseľné tretie osoby existenciu oprávnenia k nehnuteľnosti. Je teda

zrejmé, že pokiaľ zapísaná osoba je zároveň držiteľom nehnuteľnosti, takýto právny stav je zdrojom
väčšej miery dôveryhodnosti, než keď by zapísaná osoba nemala zároveň nehnuteľnosť v držbe alebo
užívaní. Nehnuteľnosti kupovali v roku 2003. Žalobcom bol zrejmý stav nehnuteľností zapísaný v katastri
nehnuteľností a ten im následne komunikoval a vysvetlil aj notár spisujúci notársku zápisnicu. Žalobcovia
sú z jednoduchých robotníckych pomerov, bez právneho, či technického vzdelania a v tom čase nemali

vedomosť o katastrálnej mape a o možnosti jej online preverenia, tak ako je to možné dnes. Dokonca, v
roku 2003 nebola katastrálna mapa bežne verejnosti dostupná. Žalobcovia poznali stav zapísaný na LV
a poznali faktický stav nehnuteľností „v prírode“ ohraničený ako dvor rodinného domu, ktorý bol užívaný
výlučne a nerušene predávajúcimi manž. F.. Poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo
196/2019 a uviedli, že dobromyseľnosť je psychický stav, vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo

osebenemôžebyťpredmetomdokazovania.Prevydržaniepozemkujerozhodujúcireálnystavvprírode,
v akom držiteľ po zákonom predpísanú minimálnu dobu 10 rokov s pozemkom nakladá, ako so svojím
a je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu tento pozemok v príslušných hraniciach,
určených v prírode hraničiacim plotom, vlastnícky patrí. Žalobcovia poukázali na ustálenú rozhodovaciu
prax, ktorú pomerne vyčerpávajúcim spôsobom zhrnul Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku zo

dňa 30. 06. 2020 sp. zn. 12Co/41/2019. Žalobcovia poukázali na aktuálnu rozhodovaciu prax NS SR
prezentovanú v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 05. 2023 sp. zn. 2Cdo/299/2021. Za
nepochopenie právneho a skutkového stavu veci žalobcovia považujú odôvodnenie rozsudku uvedené
v ods. 52, kde sa súd zaoberal neuhradením kúpnej ceny za predmetnú nehnuteľnosť, pretože ak
predmetná sporná parcela nebola predmetom predaja, logicky nemohla byť uhradená kúpna cena

za niečo, čo nebolo predmetom kúpy. Ak žalobcovia nemajú vedomosť, že užívajú cudzí pozemok,
nemožno im vyčítať, že za takýto pozemok neplatili daň, či kúpnu cenu a nemôže to vylučovať ich
dobromyseľnosť. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a
rozsudok je nedostatočne odôvodnený. K hodnoteniu svedectva manž. F. a odmietnutiu vykonania

ich výsluchov uviedli, že Civilné sporové konanie je založené na zásade kontradiktórnosti konania s
tým, že strany majú právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a tvrdeniam a majú právo ich poprieť,
namietať ich hodnovernosť, či pravdivosť. Žalovaná v konaní nepoprela a nenamietala ani hodnovernosť
a ani pravosť, či pravdivosť svedectva manž. F.. Žalobcovia namietajú iniciatívny a arbitrárny postupu
súdu, ktorý predmetnú listinu považuje bez akejkoľvek námietky žalovanej za nehodnoverný a právne

nerelevantný dôkazný prostriedok. Rozhodovacia prax súdov pritom celkom bežne akceptuje obdobné
listiny ako hodnoverné dôkazy v konaní, pričom za hodnoverné a právne relevantné súdna prax bežne
považuje aj napr. e-mailové komunikácie, ktoré na rozdiel od Svedectva manž. F., neobsahujú ani
vlastnoručný podpis. V súvislosti s listinou ako dôkazným prostriedkom, poukázali na rozhodovaciu praxa uviedli, že Civilný sporový poriadok pri výsluchu svedka zaviedol nové prvky, s ohľadom na koncept
prísnej kontradiktórneho sporu. Pri tomto dôkaznom prostriedku je nutné dbať najmä na jeho vhodnosť
a účelnosť; z tohto dôvodu bol prostredníctvom § 196 ods. 3 CSP zavedený inštitút písomnej výpovede

svedka, pri ktorom platia ustanovenia o poučovacej povinnosti vrátane poučenia o trestnoprávnych
následkoch krivej výpovede primerane. Od tohto dôkazného prostriedku treba odlišovať dôkaz listinou,
napr. prostredníctvom čestného vyhlásenia, ktorý má charakter iba súkromnej listiny bez akejkoľvek
poučovacej povinnosti. Čestné vyhlásenie, resp. dôkaz listinou a písomnú výpoveď svedka posudzuje
súd v súlade s princípom voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu nezávislosti

súdov. Spôsob, akým súd vyhodnotil predmetnú listinu, je zarážajúci, pretože súd prakticky akúkoľvek
listinuočestnomvyhláseníurčitejosoby,ktorejvyhláseniamnepredchádzalopoučenieakoprisvedeckej
výpovedi, „odsúdil“ ako nepoužiteľný dôkazný prostriedok v civilnom sporovom konaní. Odôvodnenie
rozsudku v tomto smere neuvádza žiadne konkrétne úvahy, či skutočnosti viažuce sa k predmetnému
sporu, skutkovému stavu, predloženým dôkazom v konaní a účastníkom konania a je všeobecným
odmietnutímlistinyočestnomprehláseníakoprávnerelevantného,resp.použiteľnéhodôkazuvcivilnom

sporovom konaní a to aj napriek tomu, že zákon takýto dôkaz pripúšťa a podľa základných zásad
civilného sporového konania žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu (čl. 15 ods. 2 CSP), t. j.
každý dôkaz má rovnocenné postavenie a potenciál presvedčivosti. Žalobcovia zdôraznili, že písomné
Svedectvo manž. F. bolo súdu predložené spolu so žalobou zo dňa 12. 01. 2024, žalobcovia už v žalobe
navrhovali aj vykonanie výsluch manž. F., ktorý súd na pojednávaní dňa 17. 06. 2024 odmietol vykonať

z dôvodu, že sa „nejavili ako dôvodné“, čo žalobcovia týmto odvolaním namietajú. Až po niekoľkých
pojednávaniach na pojednávaní dňa 12. 02. 2025 sa súd prekvapivo a bez akéhokoľvek odôvodnenia, či
už na pojednávaní alebo v rozsudku rozhodol, že vykonanie žalobcami navrhovaných výsluchov manž.
F. už považuje za dôvodné, a to na pojednávaní nariadenom na 02. 04. 2025. D. F. však medzičasom
zomrel. Právny zástupca žalobcov sa snažil zabezpečiť aspoň účasť pani G. F. na pojednávaní dňa 02.

04. 2025, avšak ako informoval súd v oznámení k účasti svedkyne G. F., tá účasť odmietla z dôvodu,
že je vo veľmi zlom psychickom a zdravotnom stave, pretože jej J. zomrel manžel aj jediná dcéra. Ani
po náležitom vysvetlení situácie o prebiehajúcom súdnom spore a občianskej povinnosti svedčiť, sa
právnemu zástupcovi žalobcu nepodarilo zabezpečiť účasť svedkyne na pojednávaní, naopak, pani G.
F. sa ho s plačom žiadala, aby ju nikto nezaťažoval. Vzhľadom na uvedené a z dôvodu, že žalovaná

sa nevyjadrovala k predmetnej listine a zákonným spôsobom nenamietala pravosť, hodnovernosť,
či relevantnosť listiny Svedectva manž. F., žalobcovia upustili od návrhu na vykonanie jej výsluchu
pred súdom. Vzhľadom na uvedené, je hodnotenie skutkového stavu a Svedectva manž. F. súdom
a jeho odôvodnenie pre žalobcov o to viac prekvapivé, arbitrárne a s odkazom na reálie odmietnutia
vykonania výsluchov manž. F. aj nedostatočne odôvodnené. Súd odmietnutím vykonania výsluchu pána

F. znemožnil jeho vykonanie v čase, keď to bolo možné. Z uvedených dôvodov navrhli, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedla, že popiera všetky skutkové aj právne tvrdenia
žalobcov v podanom odvolaní. Dlhodobo ustálená judikatúra zreteľne judikovala podmienky, za ktorých

možno vydržať vlastnícke právo k pozemku. Čo sa týka predmetného sporu, v prípade žalobcov neboli
splnené min. dobromyseľnosť a oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu. Žalobcovia hodnoverne
nepreukázali, že vec dlhodobo ovládajú v dobrej viere, že sú jej vlastníkom. Žalobcovia odvodzujú svoju
držbu od notárskej zápisnice, ktorou nadobudli iné nehnuteľnosti od manž. F.. Pre dobromyseľnosť
držby je jednak dôležité subjektívne, vnútorné presvedčenie držiteľa, že mu vec skutočne patrí, ale

dobromyseľnosť musí vyplývať hlavne z objektívnych skutočností. Aby bola podmienka splnená, musia
existovať aj objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú, že držiteľ má právne uznateľný dôvod myslieť
si, že vec je jeho. Poukázala na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra
2018. Aj keď je pravdou, že k vydržaniu pozemku môže postačovať aj putatívny titul, i napriek tomu
je charakteristickou črtou vydržania podmienka poctivosti s dobromyseľnosťou uchopenia sa držby.

Uvedená notárska zápisnica obsahuje ustanovenia, ktoré preukazujú oboznámenie sa žalobcov s jej
obsahom, a teda aj o tom, aké nehnuteľnosti sú predmetom prevodu od manž. F. a za čo platia kúpnu
cenu. Žalobcovia sa nemôžu v danom prípade domnievať, že majú putatívny titul a ani o tom, že sa
jedná o čestný spôsob nadobudnutia vlastníckeho sporného pozemku. Ide hlavne o to, na základe
akých okolností tento putatívny titul mal vzniknúť. Teda, či sa presvedčenie nadobúdateľa prejavuje

objektívne, a nie tak, že si žalobcovia zmyslia, že niečo im patrí a žalujú určenie vlastníckeho práva.
Tak staršia i novodobá judikatúra vždy zásadne požaduje pre vydržanie dobromyseľnosť prejavujúcu sa
objektívne, nestačí iba subjektívna dobrá viera. Poukázala na rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov,
napr. rozhodnutie KS v Prešove sp. zn. 7Co/49/2021 zo dňa 30. 05. 2022. Vzhľadom na všetky okolnostiprípadu, sú preukázané minimálne tieto právne argumenty, prečo žalobcovia nemohli nadobudnúť
vlastnícke právo k spornému pozemku vydržaním. Notárska zápisnica obsahuje ustanovenia, ktoré
preukazujú oboznámenie sa žalobcov s jej obsahom, a teda aj o tom, aké nehnuteľnosti sú predmetom

prevodu od manž. F. a za čo platia kúpnu cenu - sporný pozemok tam uvedený nebol (neexistuje
ani putatívny titul, ani čestný spôsob nadobudnutia). Manž. F. teda ani nemohli previesť vlastnícke
právo k spornému pozemku, pretože sami neboli vlastníkmi, iba nájomcami, ako to preukazuje listinný
dôkaz identifikácia parciel. Manž. F. nemohli ani nadobudnúť vl. právo k spornému pozemku vydržaním
od predchodcu p. E., pretože ani p. E. nebol vlastníkom spornej parcely, nakoľko manž. F. boli

iba nájomcami, čo v konaní žalobcovia ani nepopreli, teda žalobcovia si nemôžu započítavať ani
vydržaciu dobu právnych predchodcov. Žalobcovia si v rámci potrebnej opatrnosti mohli preveriť rozsah
nehnuteľností, ktorý nadobúdajú, a to v katastri nehnuteľností. Od uzavretia notárskej zápisnice (rok
2000) si za viac ako 20 rokov mohli žalobcovia usporiadať vlastníctvo, ak boli presvedčení, že im
vlastnícke právo k spornému pozemku patrí. Dnes sa javia žalobcovia skôr ako nedbalí a napádajú
vlastnícke právo žalovanej, ktorá nadobudla vlastnícke právo k spornému pozemku od obce v dobrej

viere, zákonne a riadne zaplatila kúpnu cenu. Žalobcovia neplatili za sporný pozemok ani dane celých
20 rokov, teda sa nechovali ako vlastníci. Obec predávala sporný pozemok verejne, teda vyzvala
občanov obce, resp. verejnosť na prípadné námietky proti predaju. Žalobcovia mali možnosť napadnúť
predaj pozemku obce žalovanej, ktorá nadobúdala vlastníctvo k spornému pozemku v dobrej viere
v jeho bezvadnosť, pričom sa spoliehala na zápis v liste vlastníctva. Za takéhoto stavu nečinnosti

a neopatrnosti žalobcov nie je možné uznať právo žalobcov a zbaviť žalovanú vlastníckych práv k
pozemku, ktorý nadobudla v dobrej viere v zákonnosť jeho nadobudnutia. Preto žalobcovia nesplnili
všetky požadované podmienky na vydržanie vlastníckeho práva k spornému pozemku, a to najmä
oprávnenosť držby po zákonom stanovenú dobu, dobromyseľnosť prejavujúcu sa objektívne, ako aj
neexistenciu nadobúdacieho titulu. Vo vzťahu k postaveniu F. poukázala na rozsudok NS SR sp. zn. 3

Cdo 115/2016 zo dňa 28. 06. 2017. Dôvodom zamietnutia žaloby teda nie je iba neuhradenie kúpnej
ceny, ale aj nesplnenie ďalších aspektov potrebných pre vydržanie (dobromyseľnosť v objektívnom
ponímaní), chýbajúce vecné právo F. a celkový stav veci. Čestné prehlásenie manž. F. je fakticky v
priamom rozpore s identifikáciou parciel, teda verejnou listinou v tom, že boli iba nájomcovia. Bolo
na žalobcoch, aby si zabezpečili účasť svedkyne F., čo sa nestalo, pretože právny zástupca žalobcov

na ostatnom pojednávaní vyhlásil, že na jej výsluchu netrvá. Z dokazovania vo veci vyplynulo, že sa
nejedná o dobromyseľnosť žalobcov, ale o účelovú okupáciu sporného pozemku bez platenia daní, bez
zaplatenia kúpnej ceny, neriešenia stavu údajného vydržania zo strany žalobcov po dobu viac ako 20
rokov, neexistencia akéhokoľvek dokladu, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že žalobcovia sú v práve a
ženadobudlivlastníckeprávokspornémupozemku.Stratavlastníctvakspornémupozemkuužalovanej

by bola v rozpore s právom a v rozpore s dobrými mravmi. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil. Žiadala priznať trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1

CSP), stranou (žalobcami v 1. a v 2. rade), v neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý
rozsudoksúduprvejinštancievmedziachdanýchrozsahompodanéhoodvolania(§379CSP)adôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP),

postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní
zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

5. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

6. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku
parcely registra CKN parc. č. 1626/2 - zastavaná plocha a nádvorie, o veľkosti 35 m2 (ďalej len ako
„predmetná parcela“), evidovanej na liste vlastníctva č. XXXX v kat. úz. B., obec B., okres Nitra v
podiele 1/1, pričom ich vlastnícke právo k predmetnej parcele mali nadobudnúť vydržaním. Keďže ichžaloba bola súdom prvej inštancie zamietnutá, predmetom posúdenia odvolacieho súdu bolo splnenie
podmienok vydržania žalobcami, pričom v odvolaní okrem iného namietali tak nesprávne skutkové
závery súdu prvej inštancie, ako aj právne posúdenie veci súdom prvej inštancie.

7. Vydržanie predstavuje originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Účelom inštitútu
vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav oprávnenej nepretržitej držby oprávneným
držiteľom, ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve.
Pri vydržaní ide o taký spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva fyzickou alebo právnickou osobou, pri

ktorom sa oprávnený držiteľ po uplynutí zákonom predpísanej doby stáva vlastníkom veci, a tým aj jej
skutočným držiteľom.

8. Tento právny inštitút prešiel v právnom poriadku niekoľkými zmenami. Súčasná úprava vydržania
zavedená zákonom č. 509/1991 Zb. obnovila od 01. 01. 1992 tradičné dôsledky spojené s vydržaním.
Zákon určuje predpoklady vydržania, ktoré musia byť splnené po celú vydržaciu dobu. Medzi tieto

predpoklady možno zaradiť: spôsobilý subjekt, spôsobilý predmet držby, dobrá viera (dobromyseľnosť)
vydržateľa, oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu (§ 134 ods. 1 OZ) a uplynutie vydržacej
doby. Následky vydržania sú, že oprávnený držiteľ, u ktorého sa splnili aj ostatné podmienky vydržania,
nadobudne vlastnícke právo k veci, a to pôvodným spôsobom, takže proti nemu nemožno uplatňovať
žiadne práva, ktoré niekto mal proti predchádzajúcemu vlastníkovi a vydržaním zanikne vlastnícke právo

doterajšieho vlastníka. Subjektom vydržania sú všetky osoby, ktoré sú spôsobilé nadobúdať vlastnícke
právo.

9. Predmetom vydržania môže byť v prvom rade vec, ktorá môže byť predmetom vlastníctva. Základnou
podmienkou vydržania je držba veci, pričom môže ísť len o oprávnenú držbu. Oprávnenosť držby sa

posudzuje so zreteľom na ustanovenie § 130 ods. 1 OZ, t. j. držiteľ musí byť so zreteľom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie s vecou ako
so svojou, ak držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako
vlastníkovi. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti, sa musí
vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. To neznamená,

že taký titul musí byť daný; postačí, že je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu
taký titul je. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je potrebné vždy hodnotiť objektívne, a
nielen zo subjektívneho hľadiska samotného účastníka. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, teda, že je jej vlastníkom, nemôže vychádzať len z
posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa musí byť v danej veci posudzovaná

aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti
konkrétneho prípadu od každého subjektu práva vyžadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti o
existencii svojho práva. Aj keď je držiteľ subjektívne presvedčený o svojom práve, nebude so zreteľom
na všetky okolnosti v dobrej viere, pokiaľ mu sú alebo musia byť známe skutočnosti, z ktorých by pri
zachovaní obvyklej opatrnosti musel spoznať, že nie je subjektom práva, o ktorého vydržanie ide. Ak

je pochybné, či je držba oprávnená alebo nie, treba mať za to, že je oprávnená (§ 130 ods. 1 OZ).
Oprávnená držba môže spočívať v omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci
alebo subjektom vykonávaného práva. Oprávnená držba nemôže spočívať v takom omyle držiteľa,
ktorému sa tento mohol pri bežnej opatrnosti vyhnúť. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Omyl je
ospravedlniteľný, ak k nemu došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou mierou opatrnosti,

ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého vyžadovať. Ospravedlniteľným
omylom výnimočne môže byť aj právny omyl. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej
znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia
právnych následkov určitých právnych skutočností. Pri posudzovaní ospravedlniteľnosti omylu držiteľa
sa vychádza z objektívnych hľadísk. Dobromyseľnosť držiteľa musí trvať po celú zákonom predpísanú

dobu potrebnú na vydržanie. V prípade, že v priebehu tejto doby držiteľ dobrú vieru stratí, dôjde k
prerušeniu vydržacej doby. To má za následok, že držiteľ vec nemôže potom nadobudnúť do vlastníctva
vydržaním. Pri hodnotení dobrej viery je vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú
možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol
mať počas celej vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá

viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať
pochybnosť o tom, že mu vec podľa práva patrí alebo, že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva.10. Konštitutívny právny účinok pre vznik vlastníckeho práva držiteľa veci má uplynutie
kvalifikovanej vydržacej doby. Vydržacia doba je časový úsek, počas ktorého musí oprávnený držiteľ
spĺňať podmienky vydržania, pričom ak sú predmetom dobromyseľnej držby nehnuteľnosti, je to doba

10 rokov. Uvedené vydržacie doby začnú plynúť od momentu dobromyseľného uchopenia držby veci.
Uplynutie vydržacej doby vlastnícke právo priamo zriaďuje. Pre plynutie vydržacej doby platí ďalej
zásada, že táto doba musí byť nepretržitá. Po uplynutí vydržacej doby oprávnený držiteľ nadobudne
vlastnícke právo bez ďalšieho, a to samotným uplynutím vydržacej doby bez toho, aby bol k tomu
potrebný ešte ďalší právny úkon či rozhodnutie. Listinou spôsobilou na zápis vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti vydržaním je právoplatné súdne rozhodnutie, ktorým súd vyhovel určovacej žalobe
oprávneného držiteľa podľa § 137 písm. c) CSP o tom, že došlo k vydržaniu predmetnej nehnuteľnosti.

11. Dobromyseľnosť je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si napríklad prisvojuje
určitú vec alebo ňou disponuje. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré
samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti

vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda
okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí.
Okolnosťami, ktoré budú svedčiť pre záver o existencii dobromyseľnosti, budú spravidla okolnosťami
týkajúcimi sa právneho dôvodu nadobudnutia a svedčiace o poctivosti nadobúdateľa. Na rozdiel od
preukazovania vlastníctva nebude treba, aby preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, riadny

prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia; v tom je základný rozdiel
medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Nadobúdateľ svoju dobrú vieru nemusí ani
preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba jej oprávnená (§ 130 ods. 1 in fine Občianskeho
zákonníka). Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera, bude, aby túto domnienku vyvrátil
(uznesenie NS SR zo dňa 27. augusta 2019 sp. zn. 4Cdo/120/2019).

12. Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok
znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba
pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne
právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napríklad dedičské rozhodnutie o nadobudnutí veci,

ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, neprávoplatné rozhodnutie
súdu určujúce vlastníctvo veci, kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu neplatná
(uznesenie NS SR zo dňa 24. 04. 2017 sp. zn. 3Cdo 17/2016).

13. Pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti chopí držby časti susednej parcely, ktorú nenadobudol, môže

byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom aj tejto časti. Jedným z hľadísk pre
posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa je v takom prípade aj pomer plochy kúpeného a skutočne
držaného pozemku; záleží aj na tvare pozemkov a ich umiestnení v teréne. Význam má aj spoločné
oplotenie pozemkov, rozsah užívania právnym predchodcom a pod. Ak si ani vlastník susedného
(držaného) pozemku neuvedomil, že nadobúdateľ (jeho predchodcovi) drží aj časť jeho pozemku, bude

to nasvedčovať objektívnej ospravedlniteľnosti omylu. Pôjde vždy o posúdenie konkrétnej veci a je
potrebné klásť dôraz na starostlivé zváženie všetkých okolností a súd, ktorý rozhoduje o určovacej
žalobe, ich musí uviesť v odôvodnení rozsudku.

14.1. Otázkou putatívneho titulu sa zaoberal NS SR v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo 212/2022 z 29. 03. 2023,

v ktorom uviedol nasledovné:

14.2. Senát Najvyššieho súdu SR zotrváva na názore Najvyššieho súdu SR, ktorý bol vyjadrený v
uznesení sp. značka 3Cdo/17/2016 zo dňa 24. apríla 2017, podľa ktorého z hľadiska dobromyseľnosti
držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním, je právne relevantnou len tá skutočnosť,

ktorá má objektívne znaky titulu, prípadne aj len domnelého (putatívneho) nadobudnutia vlastníctva.
Putatívnym titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho
nadobúdacieho titulu, v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva. Chýba pri ňom ale niektorá
stránka, napríklad vlastnosť, znak, ktoré pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo. V
prípade žalobkyne domnelý titul vo vzťahu k predmetným pozemkom absentuje. Žalobkyňa sa chopila

držby predmetných parciel, ktoré nezdedila ani nekúpila. Konala ale v ospravedlniteľnom omyle, že ide
o časť pozemkov, ktoré zdedila, pretože boli oplotené a začlenené k pozemkom, ktoré boli predmetom
dedenia. Jej rodinou mali byť využívané od roku 1944.14.3. Odpoveďou na dovolateľmi položenú otázku je, že základom dobromyseľnosti pre vydržanie
nehnuteľností môže byť v zásade aj domnelý právny titul, predmetom ktorého je/musí byť vec -
nehnuteľnosť, o ktorú sa v danej veci jedná. Výnimkou je rozhodnutie o dedičstve, na základe ktorého

možno nadobudnúť oprávnenú držbu aj k pozemku, ktorý síce nebol predmetom dedičského konania
(nie je predmetom putatívneho titulu), no susedí s pozemkom, ktorý držiteľ nadobudol v dedičskom
konaní, a to len vtedy, ak sa dedič ujal držby pozemku alebo jeho spoluvlastníckeho podielu a pritom
koná v ospravedlniteľnom omyle, že ide o časť pozemku, ktorú zdedil (napr. časť susedného pozemku je
ohraničený plotom spoločne so zdedeným pozemkom). Senát zároveň dodáva, že jedným z hľadísk pre

posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa susedného pozemku je v takom prípade aj pomer plochy
zdedeného pozemku a skutočne držaného pozemku, ako aj celkové rozmery takto držaného pozemku.
Podľa dovolacieho súdu je akceptovateľné, len ak sa jedná o (susedný) pozemok so zanedbateľnou
výmerou, so šírkou do 10 centimetrov, čo je praxou tolerovaný maximálny rozdiel pri zameriavaní
hraníc pozemkov; od roku 2011 sa akceptujú geodetickou praxou súradnice bodov vytýčené dokonca
s presnosťou 8 cm, čo zodpovedá šírke pozemku 8 cm. Žalobkyňa sporné parcely nekúpila, ani ich

nezdedila. Absentuje tu právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva. Je nesporné a z vykonaného
dokazovania preukázané, že žalovaní informovali žalobkyňu o skutočnom vlastníctve ešte v marci 2016,
teda pred podaním žaloby na súd. Dovolací súd konštatuje, že aj rozhodnutie o dedičstve, a to aj v
prípade, že poručiteľ v skutočnosti nebol vlastníkom veci, je titulom, o ktorý sa opiera oprávnená držba.
Oprávnenú držbu možno nadobudnúť aj vtedy, ak tento pozemok nebol predmetom dedičského konania,

avšak len po splnení podmienky, že susedí s pozemkom, ktoré držiteľ nadobudol v dedičskom konaní.
Táto podmienka je v danej veci splnená, žalobkyňa zdedila pozemky v susedstve sporných pozemkov.
Nespornou je aj skutočnosť, že žalobkyňa sa ujala držby pozemku, respektíve držby spoluvlastníckeho
podielu pozemku v omyle, že ide o časť pozemku, ktorý zdedila, pretože tieto pozemky mala užívať aj jej
právna predchodkyňa od roku 1944. Hodnotenie dobrej viery je vždy vecou individuálneho posúdenia a

súdy musia brať do úvahy všetky okolnosti prípadu.

15. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16. Skutkový stav v civilnom konaní je súhrn všetkých rozhodujúcich skutočností, ktoré v konaní tvrdila
jedna zo strán sporového konania, pričom sa jej podarí tvrdené skutočnosti preukázať aj vykonaným

dokazovaním. Je to opis toho, čo sa stalo, na základe dôkazov, ktoré boli v konaní predložené.

17. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

18. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné
na rozhodnutie vo veci. V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov
(poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok). Súd
v civilnom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,

ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 ods. 1 CSP), a nie
strán sporu.

19. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady

voľného hodnotenia dôkazov, majúcej základ v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada,
vyplývajúca z čl. 15 základných princípov Civilného sporového poriadku, normatívne rozvinutá
v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho
vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že
sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné

meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (v
podrobnostiach pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729).20. Čestné vyhlásenie je listinným dôkazom, ktoré má nižšiu dôkaznú silu ako výsluch svedka, je
potrebné ho hodnotiť v spojení s ostatnými dôkazmi, pričom samo osebe zvyčajne nestačí na
preukázanie rozhodujúcich skutočností (rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 228/2013, 3Cdo 262/2011

a 4Cdo 146/2012).

21. Skutkovými zisteniami, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie
taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu
z ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov
by bolo možné vytknúť súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán nevyplynuli alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne
preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli

najavoinakzhľadiskaichzávažnosti,zákonnosti,pravdivostialebovierohodnostijelogickýrozpor,alebo
ak hodnotenie dôkazov odporuje hore označenému zákonnému ustanoveniu.

22. Podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa
svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty

a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý proces ale pre procesnú stranu nevyplýva
jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou
a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom

a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď rozhodnutia ústavného
súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 251/03). Porušením práva na spravodlivý
proces
v zmysle uvedeného ustanovenia zákona teda treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká

nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou
zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

23. Z práva na spravodlivý proces vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že

majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že
k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj
nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porovnaj I. ÚS 105/06, III. ÚS
330/2013, či sp. zn. 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26., sp. zn. 5Cdo/57/2019, bod 9., 10.) alebo
prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe

zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola strane odňatá možnosť právne a skutkovo
argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako
významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

24. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) aj z rozhodnutí ústavného
súdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) v sebe zahŕňajú aj právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné
súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich

skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej.

25. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia vlastníckeho práva k predmetnej parcele titulom
vydržania, pričom už v žalobe uvádzali skutkové tvrdenia vo vzťahu k užívaniu nehnuteľnosti (trvaniu
držby) tak vo vzťahu k nim, keď uvádzali, že ich dobromyseľná a nepretržitá držba trvala takmer 20
rokov a uvádzali, že predmetnú parcelu užívali manželia F. ako vlastnú dokonca od roku 1991 po dobutakmer 13 rokov, teda nepretržitá držba spornej parcely vlastníkmi nehnuteľností trvala prinajmenšom
od roku 1991 do roku 2022, t.j. 30 rokov. Uvádzali, že nemali vedomosť o žiadnych právach
obce, pričom sporná parcela bola súčasť ich oploteného dvoru rodinného domu. Na preukázanie nimi

tvrdených skutočností navrhovali vykonať dokazovanie okrem iných aj výsluchom D. F. a G. F., ktorí by
sa k týmto nimi tvrdeným skutočnostiam vedeli vyjadriť a aj obhliadkou spornej parcely. Žalovaná ich
právo popierala, uvádzala, že žalobcovia nemajú titul, na základe ktorého by sa uchopili držby, nie je
pravdou, že sporná parcela je súčasťou dvora žalobcov, sporná parcela bola neoprávnene oplotená
a spochybňovala, že by žalobcovia predmetnú parcelu užívali. Okrem listinných dôkazov a výsluchu

svedkov navrhovala tiež obhliadku na mieste samom. Žalobcovia ďalej uvádzali, že žalovaná vedela, že
vzťahy k predmetnej parcele sú nevysporiadané, keďže vlastník bola obec a užívali ju žalobcovia, ktorí
ho mali oplotený a zastavaný. Uvádzali, že v čase kúpy nehnuteľnosti žalovaná vedela, že nadobudnutie
vlastníckeho práva nebude spojené s výkonom jej práva vec držať a užívať toto vlastníctvo. Žalobcovia
uvádzali, že nemali pochybnosti o tom, že pozemok, ktorý bol užívaný už ich predchodcami manželmi
F. a následne 20 rokov nimi, im nepatrí. Ak by takúto pochybnosť mali, nekupovali by rodinný

dom s pozemkom s nevysporiadanými vlastníckymi vzťahmi a nevysporiadaným prístupom k verejnej
komunikácii. Uvádzali, že žalovaná si pred kúpou mala overiť možnosť vydržania predmetnej parcely
žalobcami, keď ako suseda vedela, že ju žalobcovia dlhodobo užívajú ako svoju vlastnú. Žalovaná
uvádzala, že vlastníctvo nadobudla zákonnou cestou, pričom zo strany žalobcov išlo o násilnú okupáciu
bez rešpektovania práva skutočného vlastníka. Namietala vydržanie žalobcami v roku 2001, ako aj

dňom 31. 03. 2013.

26. Keďže žalobcovia tvrdili, že vlastnícke právo k predmetnej parcele nadobudli vydržaním, pre ich
úspech v spore bolo potrebné, aby preukázali, že splnili všetky predpoklady vydržania, teda preukázali,
že sú subjektom spôsobilým držby, predmetná parcela je spôsobilým predmetom držby, nadobudli ju

v dobrej viere, mali ju v oprávnenej držbe po zákonom stanovenú dobu a uplynula vydržacia doba. To, že
žalobcovia sú subjektami spôsobilými držby, teda osobami, ktoré sú spôsobilé nadobudnúť vlastnícke
právo, v konaní sporné nebolo. Nebolo sporné ani to, že predmetná parcela je spôsobilým predmetom
držby. Sporným v konaní bolo, či ju žalobcovia nadobudli v dobrej viere, či ju mali v oprávnenej držbe
po zákonom stanovenú dobu a či uplynula vydržacia doba.

27. Čo sa týka vstupu do držby, žalobcovia ju odvodzovali od kúpnej zmluvy, ktorá bola obsahom
Notárskej zápisnice spísanej JUDr. Svrčkovou dňa 30. 01. 2003 N 58/2003, NZ 6943/2003, ktorou
nadobudli na základe kúpnej zmluvy do bezpodielového vlastníctva nehnuteľnosti v kat. úz. B., na LV č.
XXX, parc. č. 1378/1 zast. plocha vo výmere 158 m2, parc. č. 1378/2 záhrada vo výmere 249 m2, stavby

–domsúp.č.XXnaparc.č.1378/1.Tútokúpnuzmluvupovažovalizaputatívnyprávnytitulvstupudoich
oprávnenej držby, keď uvádzali, že predmetná parcela je súčasťou dvora rodinného domu a nachádzajú
sa na nej viaceré objekty vo vlastníctve žalobcov, ako betónová žumpa, betónové oplotenie. Uvádzali, že
pozemok mali oplotený a zastavaný ako súčasť dvoru ich rodinného domu a prístupu k nemu z verejnej
komunikácie a dlhodobo ho užívali. Nehnuteľnosti si boli pred kúpou pozrieť, bolo im ukázané, od kade

po kade im to bude patriť, neboli povedané žiadne pochybnosti ohľadne toho, či boli tieto pozemky
vysporiadané alebo nie, to sa neriešilo. Uvádzali, že t.č. je pozemok oplotený tak, ako ho mali oplotení
F., je to tak oplotené hádam 50 rokov. Na predaj im bol ponúknutý rodinný dom, vrátane dvora, faktický
stav bol ohraničený ako dvor rodinného domu, celý pozemok bol ohraničený ako funkčný celok. Hranice
pozemku boli dreveným plotom jasne vymedzené.

28. Žalovaná v priebehu konania uvádzala, že nie je pravdou, že sporná parcela je súčasťou
dvora žalobcov, bola nesprávne oplotená. Uvádzala, že betónová žumpa a vodovodná šachta nie je
vybudovaná na spornej parcele, oplotenie bolo zriadené nezákonne. Betónový plot vybudoval sused,
odrezal ich plot. V konaní vypočutý svedok I. E. uviedol, že p. F. mu hovoril, že to celé predali žalobcom.

Sporná časť v roku 2007 nebola oplotená. Pozemok ohradzoval v roku 2016, postavili plot k žalobcom,
avšak keď boli na dovolenke, žalobcovia vystavali plot pri ich plote, čomu bráni, aby sa staral a udržiaval
ich plot.

29. Vzhľadom k tomu, od akého putatívneho titulu žalobcovia svoju držbu odôvodňovali a aké

skutočnosti, čo sa týka rozsahu užívania kúpených nehnuteľností a spornej parcely, uvádzali, bolo pre
posúdenie veci rozhodujúce zistiť skutkové okolnosti a reálny stav užívania predmetnej nehnuteľnosti,
vrátane toho, kedy a aký plot bol, v akej časti pozemkov užívaných žalobcami postavený, a tiež kým, či
bol neskôr nahradený iným plotom, akým, kedy a kým, či boli v tom čase nimi užívané nehnuteľnostizo všetkých strán ohradené alebo nie, a či sa tento stav v priebehu ich užívania zmenil. Súd sa mal tiež
zaoberať tým, či je predmetná parcela jediná prístupová cesta z verejnej komunikácie na nehnuteľnosti
vo vlastníctve žalobcov alebo majú na ne vstup aj cez inú parcelu. Všetky tieto okolnosti sú rozhodujúce

pre posúdenie toho, či mohli žalobcovia (prípadne ich právni predchodcovia), vstúpiť na základe kúpnej
zmluvy spísanej v notárskej zápisnici (právni predchodcovia na základe iného titulu) do dobromyseľnej
držby, v akom rozsahu. Zisťovať bolo potrebné tiež to, či stavby, ktoré žalobcovia uvádzajú, že sú na
spornej parcele, čo žalovaná popiera, sa na tejto parcele aj skutočne nachádzajú, a to, kedy a kým boli
vybudované.

30. K oploteniu predmetnej nehnuteľnosti súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, že predmetnú parcelu
majú žalobcovia oplotenú. V konaní vznikli pochybnosti, odkedy je sporná nehnuteľnosť oplotená,
pretože žalobcovia tvrdili, že je to viac ako 20 rokov a svedok E. uviedol, že od roku 2016. Súd
však nezistil z dokazovania, že by sporná nehnuteľnosť spolu s nehnuteľnosťou žalobcov, ktorú kúpili
od manželov F., tvorili jeden funkčný celok, tak ako tvrdil ich právny zástupca, pretože svedok H.

G. uviedol, že nepostrehol užívanie sporného pozemku manželmi F.. K takýmto skutkovým záverom
odvolací súd považuje uviesť, že keďže otázka oplotenia predmetnej nehnuteľnosti, ako aj celkovo
nehnuteľností nadobudnutých žalobcami, je pre posúdenie veci kľúčová, pokiaľ strany sporu uvádzali
nedostatok skutkových okolností k týmto skutočnostiam, mohol súd dotazom na strany sporu v zmysle
§ 150 ods. 2 CSP zistiť skutkový stav tak, aby mu bolo zrejmé, aký bol skutkový stav ohľadom

predmetnej parcely. Skutkové závery a ich odôvodnenie považuje odvolací súd za nedostatočné. Obe
strany pritom navrhovali v priebehu konania obhliadku, kde by bolo možné tieto skutočnosti ozrejmiť.
Súd prvej inštancie ju nevykonal, keď tento dôkaz právni zástupcovia strán neskôr už nenavrhovali,
pričom odvolací súd dospel k záveru, že takýmto postupom došlo k tomu, že súdom uvedený skutkový
stav ohľadom týchto skutočností je nesprávne a nedostatočne zistený, preto je potom rozhodnutie

súdu zatiaľ predčasné. Tieto okolnosti mohol súd prvej inštancie zistiť aj podrobným výsluchom strán,
prípadne svedkov, čo však neurobil, a tak vychádzal zo skutkového stavu, ktorý nezistil dostatočne.

31. K ďalším odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie výsluch žalobcom
navrhovaných svedkov - manželov F. nevykonal, keď na pojednávaní dňa 17. 06. 2024 uviedol, že

súd vykoná dokazovanie výsluchom strán, prípadne aj výsluchom starostu obce B., iné dôkazy sa
nejavia súdu dôvodné vykonať. Pojednávanie dňa 12. 02. 2025 už súd odročoval za účelom výsluchu
svedkyne G. F., pričom v tom čase už žalobcami navrhovaný svedok D. F. zomrel. Právny zástupca
žalobcov súdu oznámil, že svedkyňa G. F., ktorú kontaktoval sa nachádza vo veľmi zlom psychickom
a zdravotnom stave, pretože jej J. zomrel manžel aj jediná dcéra. Jej účasť sa právnemu zástupcovi

žalobcov nepodarilo zabezpečiť, svedkyňa s plačom žiadala, aby ju nikto nezaťažoval, že jej zomrel
manžel a dcéra. Vzhľadom na to, že v konaní súdu predložili písomné vyhlásenie svedkyne G. F. a D.
F., žalobcovia na jej výsluchu netrvali. Súd v napadnutom rozsudku uviedol, že súd pripustil v konaní
aj výsluch jeho svedkov (právneho zástupcu žalobcov), ktorých pôvodne nemal v úmysle vypočuť, čo
uviedol v rámci svojho prvého predbežného právneho posúdenia. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé,

akých svedkov tým mal na mysli, keď svedok F. nebol vypočutý, lebo zomrel a svedkyňa F. z dôvodu jej
zdravotného stavu v dôsledku úmrtia manžela a dcéry. Súd v napadnutom rozsudku uviedol, že čestné
prehlásenie F. nemôže byť ani hodnoverný a právne relevantný dôkaz a skonštatoval, že predloženie
čestných vyhlásení je v civilnom sporovom konaní právne irelevantné. S takýmto posúdením tohto
dôkazu sa odvolací súd nestotožňuje, keď má za to, že aj keď má tento listinný dôkaz nižšiu dôkaznú silu

akovýsluchsvedka,je hopotrebnéhodnotiťvspojenísostatnýmidôkazmi,pretomalsúdprvejinštancie
prihliadnuť aj na tento dôkaz a vyhodnotiť ho v kontexte so všetkými nepopretými skutkovými tvrdeniami
a skutkovými tvrdeniami, preukázanými inými dôkazmi, pričom treba podotknúť, že výsluch svedkov,
ktorí toto čestné prehlásenie napísali, už následne nebolo možné uskutočniť z dôvodu, že jeden z nich
zomrel a druhého zdravotný stav to neumožňoval. Ak potom súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní

nezohľadnil aj tento dôkaz, aj keď to žalovanou nebolo namietané, jeho rozhodnutie je nedostatočne
odôvodnené a predčasné.

32. V prípade, ak by po doplnení skutkových tvrdení stranami bolo preukázané, že predmetná parcela
bola súčasťou zo všetkých strán oploteného areálu, pričom právni predchodcovia žalobcov by ich

pri kúpe nehnuteľností ubezpečili, že sú vlastníkmi všetkých oplotených nehnuteľností, mohlo
by za splnenia ďalších podmienok do úvahy prichádzať to, že žalobcovia na základe putatívneho
právneho titulu, kúpnej zmluvy s F. vstúpili do dobromyseľnej držby. Či sa tak v danej veci stalo, nie
je doposiaľ dostatok skutkových zistení. Ak by sa žalobcovia na základe kúpnej zmluvy ujali držbypredmetnej parcely, ktorá susedí s pozemkami, ktoré nadobudli na základe kúpnej zmluvy a konali
by v ospravedlniteľnom omyle, že ide o časť pozemku, ktorú nadobudli kúpnou zmluvou (napr. časť
susedného pozemku je ohraničený plotom spoločne s pozemkom nadobudnutým kúpnou zmluvou),

potom sa odvolací súd s tým, ako vyhodnotil súd prvej inštancie zaplatenie kúpnej ceny za predmetnú
nehnuteľnosť a platenie daní za ňu nestotožňuje. Čo sa týka preverovania si vlastníckeho stavu v katastri
nehnuteľností, k tomu je potrebné uviesť, že predmetná parcela bola verejným neknihovaným majetkom,
ktoré neboli zapísané na Obec Rišňovce a Obec Rišňovce až dňa 12. 03. 1999 požiadala okresný
úrad, katastrálny odbor o ich zápis do vlastníctva obce v zmysle zák. č. 180/1995 Zb., teda samotná

Obec Rišňovce si svoje práva riešila až s odstupom niekoľkých rokov. Z potvrdenia Okresného úradu
v Nitre, katastrálneho odboru z apríla 1999 pritom vyplýva, že parcela č. 1626, z ktorej bola vytvorená
predmetnáparcela,jeverejnýneknihovanýmajetokbezvložky.Zidentifikácieparcielzodňa13.04.1999
vyplýva, že bola vypracovaná za účelom majetko-právneho vyporiadania, pričom ide o neknihovaný
majetok bez vložky. Aj keď je pri predmetnej parcele č. 1626/2 uvedené, že ako nájomcovia F. D. a G.,
podľa názoru odvolacieho súdu len z tejto listiny samotnej listiny nemožno urobiť záver o tom, že F.

neboli vlastníkmi predmetnej parcely, keď samotná Obec Rišňovce vo vyjadrení zo dňa 24. 02. 2025
uviedla, že sa jej nájomnú zmluvu nepodarilo dohľadať a vo vyjadrení zo dňa 23. 08. 2024 uviedla,
že manželia F., ani manželia A., ani p. E. nikdy neboli vlastníkmi, ani nájomcami spornej parcely. Ak
pritom táto parcela nebola zapísaná na LV, lebo išlo o verejný neknihovaný majetok (bez vložky), nie
je ani zrejmé, s kým mali manželia F. nájomnú zmluvu uzatvoriť. Za takéhoto stavu sa mal súd prvej

inštancie zaoberať aj podmienkami vydržania manželmi F., najmä, keď žalobcovia už v žalobe uvádzali,
že ich dobromyseľná a nepretržitá držba trvala takmer 20 rokov a uvádzali, že predmetnú parcelu užívali
manželia F. ako vlastnú, dokonca od roku 1991 po dobu takmer 13 rokov, teda nepretržitá držba spornej
parcely vlastníkmi nehnuteľností trvala prinajmenšom od roku 1991 do roku 2022, t.j. 30 rokov, pričom
je potrebné zohľadniť to, že v čase nadobudnutia nehnuteľností F. nemala ani Obec Rišňovce predmetnú

nehnuteľnosť zapísanú na liste vlastníctva, keďže išlo o verejný neknihovaný majetok bez vložky. Ak by
boli nehnuteľnosti nadobudnuté žalobcami celé oplotené, ak by aj žalobcovia do katastra nehnuteľností
v čase kúpy nehnuteľností od F. nahliadli, zo samotného listu vlastníctva by to, že súčasťou areálu je
aj iná parcela, nezistili, pretože predmetná parcela bola evidovaná na inom LV vo vlastníctve obce.
Keďže predmetná parcela tvorí 8,6% z plochy žalobcami kúpených nehnuteľností, to, že oplotený celok

má výmeru väčšiu, zistiť nemuseli. Online bol katasterportal sprístupnený verejnosti až v roku 2004,
avšak najskôr len listy vlastníctva a interaktívna katastrálna mapa bola sprístupnená až po roku 2007.
Na úradoch bola katastrálna mapa zverejnená od roku 1995. V čase kúpy nehnuteľností žalobcami
teda online katastrálna mapa ešte nebola sprístupnená. V prípade, ak by bolo v konaní preukázané, že
žalobcovia, prípadne ich právni predchodcovia vstúpili dobromyseľne do držby predmetnej parcely, je

potrebné vyhodnotiť, kedy uplynula vydržacia doba, keď z doposiaľ vykonaného dokazovania nevyplýva,
že by predmetnú parcelu užívala obec ako jej vlastník, voči jej užívaniu žalobcami nemala námietky
a žalovaná sa jej vlastníčkou stala na základe kúpnej zmluvy zo dňa 19. 12. 2018, ktorej vklad bol
povolený pod V 1416/2019 dňa 16. 04. 2019, teda až do roku 2018 žalobcovia v jej užívaní neboli
nikým rušení. Ak by bolo v konaní preukázané, že žalobcovia predmetnú parcelu vydržali, stali by sa jej

vlastníkmi uplynutím vydržacej doby a v takom prípade by bol následný prevod na žalovanú neplatný.
Zaoberanie sa tým, či v čase zverejnenia zámeru obce predmetnú parcelu odpredať, žalobcovia na
to reagovali, by potom bolo bezpredmetné. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd napadnutý
rozsudok za nedostatočne odôvodnený, s ohľadom na okolnosti, ktoré sú pre posúdenie danej veci
podstatné, aj keď je nepochybné, že súd prvej inštancie sa vecou zaoberal a aj podrobne v rozhodnutí

uvádzal rozhodnutia NS SR, z ktorých vychádzal. Pre rozhodnutie veci je potrebné, aby súd vypočul
strany sporu tak, aby získal dostatok skutkových zistení, ktoré sú pre rozhodnutie veci podstatné
a až následne vec právne posúdil, preto považuje odvolací súd právny záver súdu prvej inštancie za
predčasný. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389
ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie v ďalšom konaní viazaný (§ 391 ods. 2 CSP). V novom
rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).