Rozsudok – Dedenie zo závetu ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/50/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1621202277
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nina Dubovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1621202277.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu

Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D. XXXX/XX, E., právne zast. JUDr. Milota Klemaničová, advokátka so sídlom Dr. Bokesa
17, Pezinok, proti žalovanému: F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXXX/XX, E., o určenie, že
žalobkyňa je dedičom zo zákona, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo
dňa 18.10.2023, č.k. 27C/123/2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa m e n í tak, že žalobkyňa je zákonným dedičom po poručiteľke E.
I. G., J. K., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom H. XXXX/XX, E., zomr. XX.XX.XXXX, pretože dôvody

pre vydedenie žalobkyne v Závete a listine o vydedení spísanej formou Notárskej zápisnice č. L. XXX/
XX, L. XXX/XX zo dňa 14.07.1998 notárkou JUDr. Agátou Potančokovou nie sú dané.

II. Žalobkyni sa proti žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby
súd určil, že je zákonným dedičom po poručiteľke E. I. G., J. K., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom
H. XXXX/XX, E., zomr. XX.XX.XXXX (ďalej len „poručiteľka“ alebo aj „matka“), pretože dôvody pre jej
vydedenie v listine o vydedení zo dňa 14.07.1998 nie sú dané (výrok I.) a priznal žalovanému nárok na

náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozsudku (výrok II.).
2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 137 písm. d) zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ust. § 194 ods. 1 až 3 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný
mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“), ust. § 461 ods. 1, § 469a ods. 1 a 2, § 473 ods. 1 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že posúdením procesnej
prípustnosti žaloby v zmysle ust. § 137 CSP a dodržania lehoty na podanie žaloby žalobkyňou zistil,

že žalobkyňa bola v dedičskom konaní po poručiteľke odkázaná konajúcim notárom v uznesení č.k.
13D/129/2021-36 na podanie žaloby na určenie, že žalobkyňa je dedičom zo zákona, zároveň notár
konanie o dedičstve prerušil s odôvodnením, že v konaní bude pokračovať po právoplatnosti takejto
žaloby resp. v prípade, ak do uplynutia lehoty žaloba podaná nebude; uznesenie notára nadobudlo
právoplatnosť dňa 06.09.2021 a žalobkyňa žalobu podala 30.09.2021, t.j. v stanovenej 30-dňovej lehote.
Skonštatoval, že súčasne je žaloba z procesného hľadiska v zmysle ust. § 137 písm. d) CSP žalobou
o určenie právnej skutočnosti, na ktorej prípustnosť sa vyžaduje, aby možnosť podať žalobu vyplývala

z osobitného predpisu, pričom pri žalobe na určenie právnej skutočnosti sa nepreukazuje naliehavý
právny záujem a osobitným predpisom, z ktorého táto právna skutočnosť vyplýva je ust. § 194 CMP.
V danej veci notár uznesením žalobkyňu na podanie takejto žaloby odkázal a žalobkyňa v určenej
lehote žalobu podala. Súd prvej inštancie v nadväznosti na zákonnú úpravu vydedenia a vychádzajúcz konkrétnych dôvodov vydedenia žalobkyne jej matkou (poručiteľkou) v listine o vydedení spísanej
formou Notárskej zápisnice č. N 305/98, Nz 292/98 zo dňa 14.07.1998 (ďalej len „listina o vydedení“)
považoval za nesporné, že prejav vôle poručiteľky z formálneho hľadiska obstojí a námietku žalobkyne,

že dôvody vydedenia sú v listine o vydedení nedostatočne konkretizované, nepovažoval za dôvodnú,
keď v listine o vydedení poručiteľka jasne uviedla, že jej dcéra z pre ňu nepochopiteľných dôvodov o ňu
prestala prejavovať záujem asi pred štyrmi rokmi po tom, ako ukončila štúdium na VŠ, že zrejme pod
vplyvom jej manžela a jeho rodiny začala usilovať o jej majetok, snažila sa vysťahovať ju aj jej manžela,
teda svojho otca z ich domu, že keď sa stretnú na ulici správa sa k nej ako k cudziemu človeku, že pred

rokom sa jej narodila dcéra, o čom sa však dozvedeli len náhodou a vnučku nikdy nevideli, že poručiteľka
je telesne postihnutá, chôdza jej robí ťažkosti, preto je odkázaná na pomoc, ktorú jej dcéra neposkytuje,
ktorétaktovymedzenédôvodyvydedeniasúdprvejinštanciepovažovalzadostatočneurčitéakonkrétne
z hľadiska formálnych požiadaviek na platnosť vydedenia. Poručiteľka opísala skutočnosti, ktoré ju k
spísaniu listiny o vydedení viedli s poukazom na konkrétne životné situácie, ktoré ju trápili a ktoré
považovala za relevantné, ktorá formulácia je z hľadiska formálnych predpokladov dostatočná, preto po

formálnej stránke je listina o vydedení platným právnym úkonom. Súd prvej inštancie skúmal danosť
materiálnych dôvodov, pre ktoré poručiteľka prejavila vôľu vydediť žalobkyňu ako svojho potomka,
pričom s poukazom na ust. § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý taxatívne vypočítava dôvody
vydedenia a zaraďuje ich do štyroch skupín, pre ktoré všetky je charakteristické negatívne správanie
sa potomka v rozpore s dobrými mravmi, pre inštitút vydedenia je smerodajný skutkový stav výlučne z

doby zriadenia listiny o vydedení alebo z doby, ktorá listine o vydedení predchádzala. Súd prvej inštancie
poukázal na to, že v konaní o určenie dedičského práva a pri zisťovaní danosti materiálnych dôvodov
vydedenia je súd viazaný dôvodmi vydedenia uvedenými v listine o vydedení a pre úspešnosť žaloby
musíbyťzostranyžalobcupreukázané,ževčasepredspísanímlistinyovydedenídôvodyneexistovalia
vzťah žalobcu (potomka) a poručiteľa bol harmonický alebo aspoň bežného charakteru vzťahu staršieho

rodiča s dospelým samostatným dieťaťom, príp. že potomok nedal svojim správaním príčinu prípadného
odmietavého postoja poručiteľa. V listine o vydedení poručiteľka uvádzala dva dôvody vydedenia, a
to že (i) v rozpore s dobrými mravmi jej žalobkyňa ako jej dcéra neposkytla potrebnú pomoc (§ 469a
ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka) a (ii) žalobkyňa o poručiteľku trvalo neprejavovala opravdivý
záujem, ktorý by ako potomok mala prejavovať (§ 469a ods. písm. b) Občianskeho zákonníka), ktoré

dôvody vydedenia súd prvej inštancie skúmal samostatne. Pokiaľ išlo o dôvod vydedenia podľa ust. §
469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka, poručiteľka v listine o vydedení uviedla, že je telesne
postihnutá, chôdza jej robí ťažkosti, preto je odkázaná na pomoc, ktorú jej dcéra neposkytuje. Súd prvej
inštancie uviedol, že v prejednávanej veci bola listina o vydedení spísaná dňa 14.07.1998, preto pri
hodnotení vykonaného dokazovania prihliadal na obdobie do 14.07.1998. Z vyjadrenia žalovaného a

z výsluchu jeho sestier M. a N. G. bolo v konaní preukázané, že v období r. 1996 poručiteľka utrpela
mozgovú prílohu, podrobila sa operácii mozgu a zotavovala sa po operácii v nemocnici na Kramároch
a v Modre, zotavila sa rýchlo, čoho dôkazom je, že v tomto období poručiteľka absolvovala cestu do
USA spolu so žalovaným, kde sa cítila dobre a lekársku pomoc nepotrebovala. V konaní ostal sporný
konkrétny rok, kedy poručiteľka cestu do USA absolvovala - žalobkyňa tvrdila, že to bolo v r. 1996

a žalovaný tvrdil v r. 1997, ktoré oba dátumy však boli jednoznačne v období pred spísaním listiny
o vydedení, z čoho súd prvej inštancie vyhodnotil, že poručiteľka v čase spísania listiny o vydedení
nebola v takej zdravotnej kondícii, kedy by potrebovala pomoc druhej osoby, na ktorú bola odkázaná,
pretože keby aj vyžadovala určitú mieru starostlivosti, tak na to, aby bolo možné konštatovať dôvodnosť
vydedenia podľa tohto ustanovenia zákona, muselo by byť v konaní preukázané, že poručiteľke nemal

kto iný potrebnú pomoc poskytnúť, že žalobkyňa zároveň bola schopná jej takúto pomoc poskytnúť a
v rozpore s dobrými mravmi jej ju neposkytla, čo v danej veci preukázané nebolo. Poručiteľka žila v
spoločnej domácnosti so svojim manželom, ktorý by jej prípadnú potrebnú pomoc v tom období poskytol
a podstatné bolo, že v konaní bolo preukázané, že v čase spísania listiny o vydedení poručiteľka nebola
na pomoc žalobkyne odkázaná. Zdravotný stav poručiteľky sa zhoršil až v období oveľa neskôr po

spísaní listiny o vydedení, na čo súd prvej inštancie nemohol prihliadať, preto dospel k záveru, že tento
poručiteľkou uvádzaný dôvod vydedenia v čase vydedenia nebol daný a žaloba žalobkyne bola v tomto
smere dôvodná. Poručiteľka v listine o vydedení uvádzala aj ďalší dôvod vydedenia, a to podľa ust. §
469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, a uviedla, že dcéra z ňou nepochopiteľných dôvodov
pred štyrmi rokmi (v r. 1994) prestala o ňu prejavovať záujem po tom, ako ukončila štúdium na VŠ, že

začala usilovať o jej majetok, že sa snažila vysťahovať ju aj jej manžela (otca žalobkyne/žalovaného)
z ich domu, že keď sa stretnú na ulici správa sa k nej ako k cudziemu človeku a že pred rokom sa
jej mala narodiť dcéra, o čom sa poručiteľka mala dozvedieť len náhodou a vnučku nikdy nevidela.
Žalobkyňa v konaní uviedla, že je presvedčená o tom, že tieto dôvody vydedenia neboli dané, že smatkou mala vždy dobrý vzťah, avšak matka sa bála žalovaného a poslúchala ho, lebo chcela mať kľud
v rodine, že problematický mala žalobkyňa skôr vzťah s otcom (žalovaným) a že po tom, ako odišla
v r. 1992 z domu, obmedzila kontakt s matkou, pretože ju matka požiadala o to, aby ju nekontaktovala,

lebo sa to môže dozvedieť žalovaný a mala by z toho zle. Žalobkyňa uviedla aj to, že trpela nezáujmom
rodičov a nevedela si vysvetliť, prečo sa k nej tak chovajú, keď z jej strany im nikdy nič zlé neurobila,
že o pomoc ju nikdy nepožiadali, pretože inak by im ju poskytla tak, ako ju poskytla babičke, o ktorú
sa do jej smrti postarala. Doplnila, že dôvodom ich nekontaktovania boli práve rodičia a nie ona, že
sa vždy snažila o komunikáciu a kontakt s poručiteľkou nikdy neodmietala. Z vykonaného dokazovania

však súd prvej inštancie zistil, že situácia v rodine žalobkyne (matka poručiteľka a otec žalovaný)
bola taká, že žalobkyňa bola jediné dieťa poručiteľky a žalovaného, bývali v rodinnom dome spolu s
babičkou žalobkyne, ktorej rodinný dom s priľahlými pozemkami vlastnícky patril. V čase 14.10.1992
(teda v období tesne pred svadbou žalobkyne vo veku 21 rokov) babička darovala 1/3 nehnuteľností
poručiteľke ako svojej dcére a 1/3 žalobkyni ako svojej vnučke, pričom po svadbe žalobkyne s jej
manželom v 11/1992 sa žalobkyňa od svojich rodičov odsťahovala. Z výpovede žalobkyne vyplynulo,

že deň po svadbe z domu rodičov doslova utiekla, keď si balila veci zo skríň v zhone aj s vešiakmi, na
ktorých boli veci zavesené, že mala pocit, že sa konečne oslobodila a ako dôvod týchto pocitov uvádzala
skutočnosť, že otec bol veľmi prísny, nič je nedovolil, nesúhlasil s výberom jej manžela, nechcel jej
dovoliť si spraviť vodičské oprávnenie a nesúhlasil v zásade so všetkým, čo žalobkyňa chcela spraviť,
pretože mal názor, že by ho mala bezhranične poslúchať. Žalobkyňa na SŠ bývala na internáte a počas

štúdia na VŠ odchádzala z domu veľmi skoro ráno, pretože predávala noviny v stánku a chodila domov
neskoro večer, pretože sa bála, čo zas doma bude. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v zmysle
judikatúry pri posúdení tohto dôvodu vydedenia je podstatné, či nezáujem zo strany potomka bol trvalý
a tiež to, či poručiteľ nezáujem zo strany potomka vnímal ťažko a nebol mu ľahostajný, rovnako že je
potrebné posúdiť, či sa aj poručiteľ zo svojej strany pričinil o to, aby boli medzi ním a jeho potomkom také

dobré vzťahy, aké mali byť a čo bolo vlastne príčinou rozvrátených vzťahov, teda že vždy treba skúmať,
či potomok mal vôbec reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť skutočný záujem, ktorý by ako potomok mal
prejaviť. V danej veci vyvodil, že bolo nesporné, že v rozhodnom období sa žalobkyňa s poručiteľkou
kontaktovalalenveľmiobmedzene(skorovôbec)napriektomu,žedosvojich21rokovžilasporučiteľkou
a žalovaným v jednej domácnosti a viedli bežný rodinný život, chodili na dovolenky (k moru aj do Tatier),

čo žalobkyňa nepoprela, teda že dokým sa žalobkyňa z domu neodsťahovala, fungovali viac-menej
ako bežná rodina so svojimi starosťami aj radosťami (rodičia sa o žalobkyňu starali, zabezpečovali jej
bývanie, stravu a ošatenie). Žalobkyňa v konaní podľa súdu prvej inštancie nepreukázala, že by rodičia
nejakým spôsobom je výživu alebo výchovu zanedbávali a pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že sa kontaktovala s
poručiteľkou po tom, ako sa odsťahovala z domu, ale tá ju mala poprosiť, aby jej nevolala, lebo ak sa to

dozvie otec, tak bude mať poručiteľka zle, toto svoje tvrdenie o jej snahe o kontakt s poručiteľkou nijako
nepreukázala. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v tomto konaní je to práve žalobkyňa, ktorá znáša
dôkazné bremeno preukázania toho, že dôvody vydedenia neboli dané. Poručiteľka v listine o vydedení
uviedla, že žalobkyňa o ňu približne 4 r. spätne (r. 1994) prestala prejavovať záujem z nepochopiteľných
dôvodov,maloísťoobdobieukončeniajejvysokoškolskéhoštúdia.ZvýsluchusvedkyneG.C.vyplynulo,

že po svadbe sa žalobkyňa aj s rodičmi stretla, ale vždy bola z toho nešťastná a že žalobkyňa mala
dobrý vzťah s babičkou a svedkyňa zároveň uviedla, že vie, že sa žalobkyňa snažila s rodičmi riešiť
bytovú otázku, čo však ale viedlo k prehlbovaniu problémov, neuviedla však konkrétne situácie, kedy
by bola svedkom snahy žalobkyne o kontaktovanie sa s rodičmi, uviedla len, že to vnímala tak, že
komunikácia tam bola a vo vzťahu k matke nemal byť problém. Uvedené podľa súdu prvej inštancie

nepreukazuje snahu žalobkyne matku kontaktovať ani skutočnosť, že by to bola práve poručiteľka, ktorá
o kontakt so žalobkyňou odmietala alebo že by jej bol postoj žalobkyne ľahostajný, pretože z výpovede
svedkyne vyplýva skôr komunikácia žalobkyne s matkou ohľadom vyporiadania majetku. Rovnako aj
svedkyňa A. M., kamarátka žalobkyne, uvádzala, že žalobkyňu poznala od 09/1997 (t.j. iba necelý rok
pred spísaním listiny o vydedení), že vzťah žalobkyne a jej matky nebol žiadny, že nikdy nepočula,

že by jej mama volala alebo by povedala, že ju má prísť navštíviť mama. Uvedené podľa súdu prvej
inštancie však skôr dosvedčuje zhodné tvrdenie strán sporu, že žalobkyňa s rodičmi resp. konkrétne s
poručiteľkou nekomunikovala, nedosvedčuje to dôvod tejto nekomunikácie, keď žalobkyňa jej mala len
uviesť, že bol medzi ňou a rodičmi komunikačný problém, avšak nechcela sa vyjadrovať bližšie, hoci
svedkyňa videla, že to žalobkyňu trápilo. Svedkyňa pripisovala problém tomu, že babička sa od rodičov

žalobkyne odsťahovala k žalobkyni a nemala dojem, že by sa žalobkyňa s rodičmi stretávala - len raz,
keď mala dcéra žalobkyne asi dva roky (t.j. asi rok po vydedení) sa strela žalobkyňa s mamou v cukrárni.
Svedkyňa uviedla aj to, že nemala dojem, že by sa žalobkyňa odmietala s rodičmi stretávať, neuviedla
však ani svoju skúsenosť v tom smere, že by bola svedkom snahy žalobkyne kontaktovať rodičov(poručiteľku), avšak tí by ju odmietli. Súd prvej inštancie dovodil, že ani týmto výsluchom nebolo v konaní
preukázané, že by zo strany poručiteľky prichádzalo k odmietaniu kontaktu so žalobkyňou a žalobkyňa
sa naopak o kontakt aktívne snažila - naopak z oboch výsluchov svedkýň súd prvej inštancie dospel

k záveru, že žalobkyňa svoje tvrdenie o snahe kontaktovať poručiteľku nepreukázala a síce žalobkyňa
počas celého konania tvrdila, že mala snahu hľadať si k rodičom cestu, svoje tvrdenie nijak bližšie
nekonkretizovala,samaanineuvádzalakonkrétnesituácie,kedybysaokontaktsporučiteľkousnažila,v
čom konkrétnom mala jej snaha spočívať a ako sa mala o kontakt snažiť, preto tvrdenia žalobkyne ostali
len vo všeobecnej rovine. Žalobkyňa aj v žalobe uviedla, že sa o kontakt „neustále snažila“, čo však súdu

prvej inštancie nijak nepreukázala, spomínala aj „snahu o štandardné rodinné vzťahy“, čo rovnako ani
sama nekonkretizovala, ako sa takáto jej snaha mala realizovať. Žalobkyňa v konaní pred súdom prvej
inštancie predložila SMS správy k narodeninám poručiteľky aj žalovaného, ale tieto sú z obdobia r. 2013
a neskôr, čo je cca 15 rokov po spísaní listiny o vydedení, na čo súd prvej inštancie prihliadať nemohol. Z
tvrdenia žalovaného, ktoré žalobkyňa nepoprela, súd prvej inštancie zistil, že poručiteľka v r. 1996 (dva
roky pred spísaním listiny o vydedení) mala utrpieť mozgovú príhodu a bola hospitalizovaná v nemocnici

na Kramároch aj v Modre. Žalobkyňa tvrdila, že matku v nemocnici navštevovala, ktoré tvrdenie poprel
žalovaný a uviedol, že žalobkyňa matku v nemocnici navštívila len raz, a to len na jeho popud, keď jej mal
nechať odkaz, že poručiteľka je v nemocnici a nech ju žalobkyňa navštívi. Svedkyne M. a N. G. (sestry
žalovaného), ktoré prišli v r. 1996 na návštevu z USA, boli pozrieť poručiteľku v nemocnici, o čom svedčí
aj predložená fotografia, avšak aj ony uviedli, že žalobkyňa poručiteľku v nemocnici nenavštevovala.

Z dokazovania mal preto súd prvej inštancie skôr za preukázané, že ak aj žalobkyňa poručiteľku v
nemocnici navštívila, tak to zrejme nebolo viac ako jedenkrát (žalobkyňa nepreukázala opak), ktorú
situáciu vyhodnotil súd prvej inštancie ako neprejavovanie skutočného záujmu potomka o svojho rodiča
a takýto nezáujem vyhodnotil ako trvalý. Doplnil, že žalobkyňa v konaní nepreukázala skutočnosti, ktoré
by jej v záujme o poručiteľku objektívne bránili a ani nepreukázala, že podnet na nekontaktovanie sa dala

práve poručiteľka. V čase mozgovej príhody poručiteľky bola žalobkyňa bezdetná a žila v Stupave, teda
z objektívneho hľadiska jej v kontakte s poručiteľkou nič nebránilo; uvedené podľa súdu prvej inštancie
platí aj pre obdobie pred mozgovou príhodou poručiteľky, keď žalobkyňa z toho obdobia nepredložila
jediný dôkaz, z ktorého by snahu o kontakt preukázala. Naopak, žalovaný v konaní predložil listinný
dôkaz - list zo dňa 17.06.1997, ktorý adresovala žalobkyňa svojim rodičom, kde žalobkyňa uvádzala, že

pred doriešením veci na súde, má pre nich ponuku na odkúpenie jej podielu (2/3) za „baťovskú“ sumu
790.000 Sk pri rýchlom jednaní, ktorým myslí, že najneskôr do jedného týždňa na ponuku zareagujú a
sama uvádzala, že nechápe prečo s takou nízkou sumou súhlasila a že ak jej rodičia odmietnu jej návrh,
bude od nich žiadať sprístupnenie domu a záhrady, odovzdanie kľúčov a nájomné za predchádzajúce
ako aj budúce obdobie za užívanie domu. Uviedla ďalej to, že uvedené píše preto, aby „si uvedomili, čo

ich čaká“ a že ak nepríde k dohode, vynaloží „maximálne úsilie a prostriedky na to, aby získala, čo jej
patrí“, pričom už nebude „brať na nich žiaden ohľad“. Žalobkyňa ich žiadala, aby zvážili, či chcú „prežiť
pokojnú starobu alebo vo vyššom veku riešiť bytovú otázku“. Zo znenia tohto listu spísaného rok pred
listinou o vydedení mal súd prvej inštancie skôr za preukázané, že žalobkyňa skutočne chcela rodičov
vysťahovať z domu, v ktorom žili, teda poručiteľka skutočnosti uvádzané v listine o vydedení uviedla

pravdivo a dôvodne. Žalobkyňa ponúkala na odpredaj svoj 2/3 podiel na nehnuteľnostiach rodičom
za sumu 790.000 Sk, pričom sama uvádzala, že si myslí, že je to nízka cena s tým, že táto cena
platí len jeden týždeň. Z uvedeného mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa snahu o
štandardné rodinné vzťahy zrejme nemala, resp. nič tomu nenasvedčovalo. Žalobkyňa dokonca v liste
uvádzala, že žiada rodičov, aby zvážili, či chcú prežiť pokojnú starobu alebo vo vyššom veku riešiť bytovú

otázku. Uvedené podľa súdu prvej inštancie v žiadnom prípade nie je možné hodnotiť ako prejavovanie
opravdivého záujmu potomka o svojho rodiča (rodičov), aký by potomok prejavovať mal. Toto platí o
to viac, keď žalobkyňa tvrdila v liste, že vyvinie maximálne úsilie aj prostriedky, aby dosiahli, čo im
patrí a nebude viac brať na rodičov ohľad. Týmito vlastnými tvrdeniami podľa súdu prvej inštancie
žalobkyňa spochybnila svoje tvrdenia o tom, že mala neustálu snahu hľadať si cestu k rodičom a tvrdenia

poručiteľky v listine o vydedení o tom, že sa usiluje o majetok poručiteľky a snažila sa ich vysťahovať z
domu, sa javia ako dôvodné. Pokiaľ žalobkyňa uvádzala, že tento list napísala v situácii, kedy žili štyria
s babičkou a novonarodeným dieťaťom v dvojizbovom byte a tento jej list bol legitímnym spôsobom
uplatnenia jej vlastníckeho práva, súd prvej inštancie nijak nespochybnil vlastnícke právo žalobkyne,
avšak zastával názor, že uvedený list nemožno hodnotiť ako štandardnú komunikáciu pri vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva, a to obzvlášť v situácii, kedy v pozícii druhého spoluvlastníka je vlastná
matka/otec a ide o nehnuteľnosť, v ktorej prevažnú časť života rodičia prežili. Súd prvej inštancie
akcentoval, že pri uplatňovaní vlastníckeho práva obzvlášť v takejto situácii nemožno rezignovať na
zachovanie úcty voči rodičovi pri riešení majetkových vzťahov, preto nie je dôvodné tvrdenie žalobkyne oštandardnomlisteobsahujúcomvýzvunavyporiadaniepodielovéhospoluvlastníctvaapostojporučiteľky
bol tak pochopiteľný. V danej situácie navyše nešlo len o list - výzvu na vyporiadanie, ale skutočne
rodičia vyplatili žalobkyni sumu 600.000 Sk, hoc po právnej stránke oprávnene, aby mohli ostať bývať

v rodinnom dome, kde žili a žalobkyňa pred súdom prvej inštancie nepreukázala, že by rodičom písala
iný list alebo pohľadnicu, ktorých obsah by bol ústretovejší alebo úctivejší, kde by volala rodičov na
stretnutie, na ktoré rodičia neprišli alebo list, ktorého obsahom by bolo vysvetlenie žalobkyne ohľadom
jej spôsobu riešenia bytovej otázky vo vzťahu k nim, nepreukázala ani to, že by poručiteľke dala priestor
vysvetľovať si jej list inak, ako vo svetle ostrých slov v ňom uvádzaných. Žalobkyňa počas konania

pred súdom prvej inštancie tvrdila, že pomáhala poručiteľke tým, že prebrala na seba starostlivosť o
babičku, čo bolo primárne povinnosťou poručiteľky sa o svoju mamu postarať a že aj zo svedeckých
výpovedí vyplynulo, že mala pozitívny vzťah k babičke a skutočne ju dochovala a postarala sa aj o
pohreb. Uvedené však podľa súdu prvej inštancie preukazuje skôr vzťah žalobkyne k babičke, nie však
k poručiteľke a opatrovanie babičky nie je možné považovať za prejavovanie záujmu o poručiteľku, i keď
nepopierateľne je to istá forma pomoci, ale nie prejavenie opravdivého záujmu o matku. Svedkyňa G.

C. a p. O. C. zhodne uviedli situáciu, kedy svokra žalobkyne - O. C. - stretla poručiteľku, keď kočíkovala
dcéru žalobkyne, niekedy po 04/1997, kedy sa dcéra žalobkyne narodila a poručiteľka nemala prejaviť
záujem o vnučku a ani sa do kočíka nepozrela. K uvedenému súd prvej inštancie poukázal na to, že
túto situáciu nie je možné hodnotiť izolovane mimo ostatných preukázaných skutočností a nie je to
zo strany poručiteľky možné označiť ako prejavovanie záujmu o vnučku, avšak bol to skôr dôsledok

už narušených rodinných vzťahov po tom, ako žalobkyňa o poručiteľku už takmer 5 rokov záujem
neprejavovala, nekontaktovala sa s nimi, napísala im list o vysťahovaní a zrejme ani rodičom neuviedla
priamo sama, že čaká dieťa a že sa jej dieťa narodilo. Žalobkyňa podľa súdu prvej inštancie nepoprela
tvrdenieporučiteľkyotom,žesaojejtehotenstvedozvedeliviac-menejnáhodou,pretoajtátoskutočnosť
uvedená v listine o vydedení bola označená poručiteľkou dôvodne a takúto situáciu, kedy dcéra rodičom

neoznámi, že čaká dieťa a budú starými rodičmi a rovnako aj to, že sa jej dieťa narodilo, svedčí o tom,
ako spolu komunikovali resp. nekomunikovali, pričom skutočnosť, že žalobkyňa rodičom neoznámila
narodenie jej dcéry/ich vnučky ani nepoprela. Poručiteľka v listine o vydedení uviedla aj to, že účinky
vydedenia vzťahuje aj na potomkov žalobkyne, nakoľko jej nie je umožnené sa s nimi stretávať a budú
vychovávané v negatívnom duchu voči nej, ktoré skutočnosti žalobkyňa nepoprela a nepreukázala, že

by sa nezakladali na pravde. Žalovaný uviedol, že vnučku videli len raz, a to v banke, keď odovzdávali
žalobkyni sumu za vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, vtedy jej dali náušnice a potom ju videli
až keď mala 12 rokov. Prevod vlastníckeho práva a vyplatenie peňazí za spoluvlastnícky podiel sa udiali
podľa potvrdenia dňa 21.09.1998, t.j. dva mesiace po spísaní listiny o vydedení, teda poručiteľka pri
spísaní listiny o vydedení uviedla skutočnosť o tom, že vnučku nevidela, pravdivo a k jedinému stretnutiu

v tom období došlo až po spísaní listiny o vydedení. Žalobkyňa podľa súdu prvej inštancie nepreukázala,
že by umožnila poručiteľke sa s vnučkou stretávať, že by to ona odmietala a sama tiež uviedla, že keď po
12 r. žalobkyňa s dcérou zaklopali na dvere rodičom, títo im otvorili, rozprávali sa a strávili spolu nejaký
čas; z uvedeného sa podľa súdu prvej inštancie javí, že poručiteľka kontakt so žalobkyňou a vnučkou
neodmietala. Výpoveď svedkyne G. H. súd prvej inštancie vyhodnotil skôr ako nepriamu, keď svedkyňa

bola kolegyňa a kamarátka poručiteľky a vypovedala o tom, že poručiteľka o rodine moc nehovorila, len
toľko, že moc nesúhlasila s výberom manžela žalobkyne, že potom, ako poručiteľka utrpela mozgovú
príhodu v r. 1996 už zrejme svedkyňa s poručiteľkou v kontakte nebola. Rovnako svedkyňa O. C., svokra
žalobkyne, vypovedala len o tom, že žalobkyňa ako mladá žena ešte pred svadbou s jej synom bývala
nešťastná z postoja a správania rodičov, ktorí jej znepríjemňovali stretávanie sa s jej partnerom, z čoho

mal súd prvej inštancie za preukázané negatívne postoje rodičov k žalobkyni resp. k jej spôsobu života,
avšak podľa súdu prvej inštancie ani takýto postoj rodičov v danej situácii neodôvodňuje nezáujem zo
strany žalobkyne potom, ako sa osamostatnila. Výpovede svedkýň M. a N. G. (sestier žalovaného) súd
prvej inštancie hodnotil len okrajovo, pretože svedkyne potvrdili, že všetky vyjadrenia žalobkyne čítali
a že sa so žalovaným o danej veci rozprávali, z čoho plynie pochybnosť o vierohodnosti ich výpovedí;

uvedené však nemení nič na tom, že dôkazné bremeno vo veci zaťažovalo žalobkyňu a jej úlohou bolo,
ak podanou žalobou tvrdila, že je zákonnou dedičkou po poručiteľke, preukázať, že dôvody vydedenia
dané v čase vydedenia neboli. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že nemožno
konštatovať, že prípadný zdržanlivý postoj rodičov bol spôsobený ich zavinením, a ak žalobkyňa tvrdila,
že to boli rodičia - hlavne žalovaný - čo sa k nej zle správal, a preto od nich odišla, poukázal na to,

že vydedenie, ktoré je predmetom konania, písala matka a aj keď je určite možné, že žalobkyňa s
rodičmi nemala dobrý vzťah, že sa v životných postojoch nezhodli a že mohla z ich strany dôvodne
cítiť nátlak, uvedené ešte neznamená, že keď sa osamostatnila a získala vytúženú slobodu (čo je
pre mladých bežné), že vylúči kontakt s rodičmi a aj akýkoľvek záujem o nich úplne. Žalobkyňa takv konaní nepreukázala, že jej nezáujem o matku (poručiteľku) bol zapríčinený rodičmi, že by o ňu nestáli,
keď aj žalovaný uviedol, že keď sa po 12 rokoch ozvala, bol rád. Aj keď pre rozhodnutie súdu prvej
inštancie bol v tomto prípade relevantný stav k 07/1998, kedy bola listina o vydedení spísaná, nemožno

si podľa súdu prvej inštancie pre zhodnotenie celkového vzťahu žalobkyne k matke nepovšimnúť to,
že žalobkyňa do r. 2021, kedy poručiteľka zomrela (po ťažkých chorobách, na vozíku, odkázaná úplne
na starostlivosť svojho manžela) o ňu neprejavila ani v tom čase žiadny záujem. Uvedené síce nie je
pre súd smerodajné, ale obraz o vzťahu žalobkyne k matke to vykresľuje a takýto nezáujem sa potom
súdu prvej inštancie javil skutočne ako trvalý tak, ako tomu bolo aj v čase spísania listiny o vydedení.

Zopakoval, že žalobkyňa nepreukázala, v čom konkrétne mala matka zapríčiniť, že žalobkyňa ako jej
jediná dcéra sa o ňu nezaujímala a skutočnosť, že sa zaujímala a starala o babičku, nemohlo poručiteľke
nahradiť priamy kontakt so žalobkyňou ako jej jedinou dcérou. Ak aj žalobkyňa odkazovala na judikatúru,
podľaktorejakjenezáujempotomkaoporučiteľazavinenýporučiteľom,nemožnonezáujemoporučiteľa
pričítať na ťarchu potomka, súd prvej inštancie uviedol, že ide o príklad, kedy poručiteľ nie je súčasťou
života potomka buď od narodenia alebo počas jeho života, nepodieľa sa na jeho výchove a nezdieľa

s ním život v rannom veku, nemôže poručiteľ potom v dospelosti potomka očakávať záujem z jeho
strany, čo však v prejednávanej veci nebolo dané, keď žalobkyňa prežila v relatívne bežnej domácnosti
s poručiteľkou a žalovaným obdobie do jej 21 rokov, nešlo o nejaké násilné správanie poručiteľky alebo
o hrubo zneužívajúcu starostlivosť zo strany poručiteľky vo vzťahu k žalobkyni, preto nebolo na mieste
sa dovolávať negatívneho správania sa poručiteľky k žalobkyni (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 2 Cdo 109/2010, Najvyššieho súdu Českej republiky
(ďalej len „NS ČR“) sp. zn. 21 Cdo 48/2000 a sp. zn. 21 Cdo 3772/2007). Súd prvej inštancie tak
zhrnul, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v otázke, že dôvod vydedenia podľa ust. § 469a
ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka (že by trvalo neprejavovala o poručiteľku taký záujem, aký
by ako potomok prejavovať mala) nebol daný, preto vyvodil nedôvodnosť podanej žaloby, ktorú tak

bolo potrebné zamietnuť a zachovať účinky poslednej vôle poručiteľky, ktorú slobodne vyjadrila v listine
o vydedení. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 1
a 2 a § 255 ods. 1 CSP a vyvodil plný úspech žalovaného z dôvodu zamietnutia žaloby žalobkyne v
celom rozsahu, preto mu voči žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania; o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným po právoplatnosti rozsudku.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), c), f), g) a h) CSP, t.j. že neboli splnené procesné podmienky, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí,
pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyažerozhodnutiesúduprvejinštancievychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
buď zmenil a žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel alebo aby rozhodnutie súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil na nové konanie. Žalobkyňa mala za to, že prvoinštančný súd pri hodnotení dôkazov

jednostranne vyhodnotil vykonané dôkazy v prospech žalovaného, neprihliadol na viaceré tvrdenia a
dôkazy, ktoré hodnoverne preukazovali tvrdenia žalobkyne a znemožnil žalobkyni vykonať dôkazy, ktoré
mohli ovplyvniť posúdenie skutkového stavu a došlo tým k podstatnému poškodeniu jej procesných práv.
Žalobkyňa nesúhlasila s právnym názorom prvoinštančného súdu, že neuniesla dôkazné bremeno v
otázke, že dôvod vydedenia podľa ust. § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka nebol daný,

keďže žalovaný nepoprel to, čo tvrdila vo svojich vyjadreniach a výpovediach žalobkyňa a ňou navrhnutí
svedkovia a len všeobecne uvádzal, že všetci klamú (teda podstatnú časť tvrdení žalobkyne a ňou
navrhnutých svedkov kvalifikovane nerozporoval). Naopak, podľa žalobkyne žalovaný potvrdil tvrdenia
žalobkyne a negoval tvrdenia poručiteľky uvedené v listine o vydedení, spravidla sa nevyjadroval ku
konkrétnym tvrdeniam žalobkyne, ale poukazoval na svoju subjektívnu predstavu o tom, ako sa mala

žalobkyňa voči rodičom správať, a to nielen v rozhodnom čase, ale najmä po r. 1998 a poukázala
na to, že tvrdenia žalobkyne boli preukázané čestnými vyhláseniami svedkýň, doloženými v písomnej
forme a výsluchom svedkýň na pojednávaní dňa 31.05.2023. Žalovaný nežiadal prvoinštančný súd, aby
bol uskutočnený výsluch svedkýň, ktoré poskytli čestné vyhlásenia, na tieto osoby nepatričné zaútočil,
konfrontoval ich, vyhrážal sa im a urážal ich (vrátane jeho sestier M. a N. G.), útočne a nepatričné

verbálnereagovalajnasvedkyne,ktorébolivypočutévrámcisúdnehopojednávaniananávrhžalobkyne
dňa 31.05.2023, avšak napriek tomu tvrdenia, ktoré svedkyne uvádzali, preukázateľne nevyvrátil, tieto
kvalifikovane nerozporoval, nepredložil žiadne dôkazy na ich popretie a iba všeobecne konštatoval, že
nehovoria pravdu. Všetky svedkyne v rámci svojich výpovedí v podstatnej miere potvrdili to, čo uvádzalažalobkyňa a nestotožnili sa s dôvodmi, pre ktoré by mala byť žalobkyňa zo strany poručiteľky vydedená.
Dôkazy, ktoré predložila žalobkyňa, sa v prevažnej miere obsahovo vzťahujú na preukázanie správania
sa rodičov k dcére (a naopak), k opisu ich vzájomnému vzťahu v rozhodnom období, preto žalobkyňa

považovala za nelogický záver prvoinštančného súdu o tom, že v prípade prvého uvádzaného dôvodu
pre vydedenie (neposkytnutie pomoci) prvoinštančný súd mal za to, že dôvod pre vydedenie nie je
daný (s ktorým záverom sa žalobkyňa stotožňuje), avšak v prípade druhého dôvodu (trvalý nezáujem
potomka o poručiteľa) mal za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a mala za to, že skutkové
základy pre posúdenie oboch dôvodov pre vydedenie žalobkyne sa vzájomne prelínajú, sú navzájom

podmienené a viazané na obdobie r. 1992 – 1998, čím je spochybniteľný záver prvoinštančného súdu,
že jeden dôvod pre vydedenie nie je daný a druhý z dôvodu neunesenia dôkazného bremena daný
je. Žalovaný neuviedol ani nepotvrdil, že by počas života poručiteľka alebo on požiadali žalobkyňu o
poskytnutie pomoci, na ktorú by bola poručiteľka odkázaná a v rámci vykonaného dokazovania nebolo
konštatované, že by sa poručiteľka v rozhodnom čase dostala do takej životnej situácie, že by bola
odkázaná na pomoc svojej dcéry a o túto pomoc ju požiadala (a poručiteľka v listine o vydedení podľa

žalobkyne účelovo v tejto časti zavádzala). Svedkyne navrhnuté žalovaným, jeho sestry M. a N. G.,
boli pred výpoveďou na prvoinštančnom súde oboznámené s dokumentáciou súvisiacou so sporom,
navzájom všetci o predmete sporu komunikovali a obsah ich výpovedí bol koordinovaný (uvedené
potvrdil sám žalovaný aj svedkyne na pojednávaní). Obe svedkyne sú naviac osobne zainteresované
na výsledku sporu a viaceré vyjadrenia žalovaného a listy osobám, ktoré podali v tomto súdnom spore

čestné vyhlásenia, spolupodpisovali obe sestry žalovaného, preto žalobkyňa opätovne navrhla, aby
odvolací súd na ich výpovede neprihliadal, pretože ich výpovede nie je možné považovať za vierohodné
a ich obsah je spochybniteľný. Svedkyne v rozhodnom čase nežili dlhodobo na Slovensku, prezentovali
len sprostredkované informácie od iných osôb a sú motivované dosiahnutím vlastného majetkového
prospechu. Žalobkyňa nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že nie je možné konštatovať,

že prípadný zdržanlivý postoj rodičov bol spôsobený ich zavinením, keď postoj rodičov nebol „len
zdržanlivý“, ale v rozhodnom čase sa voči žalobkyni nesprávali tak, ako sa bežne rodičia správajú
voči svojim deťom a ani v súlade s dobrými mravmi, obaja rodičia jej neprejavovali dostatok lásky
a porozumenia, že ako dieťa citovo strádala, rodičia ju nepodporovali, a to ani čo sa týka VŠ štúdia, iných
zručnosti (napr. viesť motorové vozidlo) a budovania jej vlastného osobného života, osamostatňovania

sa, výberu životného partnera a budovania vlastnej rodiny. Rodičia žalobkyne nemali o ňu záujem,
keď bola tehotná, keď mala existenčné problémy, keď sa starala o babičku a nemali záujem ani o
vnučku. Poručiteľka ju sama iniciatívne nevyhľadávala, nekontaktovala, nepozývala na návštevu a pre
kľud v rodine dala prednosť žalovanému (manželovi) pred svojou dcérou. Podľa žalobkyne to nebol
„len zdržanlivý“ postoj rodičov, žalobkyňa situáciu vnímala ako nezáujem rodičov o svoje dieťa, ktoré

skutočnosti boli preukázané (čestné vyhlásenia a výpovede svedkýň), keď žalovaný nedoložil žiaden
dôkaz, ktorý by preukazoval, že rodičia prejavovali záujem o dcéru, že by ju oni sami kontaktovali, že
by jej poslali pozdrav k sviatkom, k Vianociam a pod. (rovnako vo vzťahu k vnučke), žalovaný nedoložil
dôkaz ani o tom, že by ich bola (aj poručiteľku) žalobkyňa ignorovala a na ich podnety nereagovala, keď
aj samotné vyjadrenia žalovaného na pojednávaniach vypovedali o opaku. Porušenie práva žalobkyne

na spravodlivý proces videla žalobkyňa aj v tom, že prvoinštančný súd sa pri hodnotení vykonaných
dôkazov, ustálení skutkového stavu a právnom posúdení opiera o skutkový stav výlučne prezentovaný
žalovaným, bez možnosti, aby sa žalobkyňa mohla relevantne k týmto tvrdeniam vyjadriť, keď žalobkyňa
navrhovala vypočuť viacerých svedkov, ktorých vypočutie prvoinštančný súd namietol z toho dôvodu, že
v rozhodnom období buď boli príliš malý (vekovo) alebo že sa nemôžu relevantne vyjadriť k okolnostiam

súvisiacim s rozhodným obdobím (r. 1992 - 1998), nepopierateľne niekoľkokrát súd prvej inštancie
v rámci pojednávania usmernil obe sporové strany, že predmetom dokazovania je len obdobie do
vydedenia žalobkyne (r. 1998), ktorého právneho stanoviska sa žalobkyňa pridržiavala, preto následne
netrvala na vypočutí všetkých svedkov, ktorých pôvodne navrhovala. Na základe uvedeného, pokiaľ
odvolací súd rovnako zohľadní tú časť odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, v ktorej sa

opiera o tvrdenia žalovaného k obdobiu po r. 1998, má žalobkyňa za to, že došlo k porušeniu jej práva
na spravodlivý proces a trvá na vypočutí svedkov, ktorých pôvodne navrhla, ktorí by sa k uvedenému
obdobiu mohli relevantne vyjadriť. Žalobkyňa nesúhlasila so spôsobom vnímania skutkového stavu
prvoinštančným súdom a s jeho záverom, že i keď je možné, že s rodičmi nemala dobrý vzťah,
neznamená to, že keď sa osamostatnila a získala vytúženú slobodu, vylúči kontakt s rodičmi úplne

a aj akýkoľvek záujem o nich, ktorý záver prvoinštančného súdu nie je správny, pretože žalobkyňa
sa neosamostatňovala preto, že chcela získať „vytúženú slobodu“, žalobkyňa sa vydala a následne
odišla z rodičovského domu, začala žiť v spoločnej domácnosti so svojim manželom, čo bolo priro-
dzené a pochopiteľné, i keď je faktom, že keď žila s rodičmi v spoločnej domácnosti, cítila sa nepocho-pená, obmedzovaná a nepodporovaná, rodičia neprijali jej životného partnera a boli proti tomu, aby sa
vydala, ktoré postoje rodičov voči žalobkyni boli v rámci konania dôkazne preukázané a na tieto súd prvej
inštancie neprihliadol. Žalobkyňa zopakovala, že nepociťovala zo strany rodičov lásku a porozumenie,

ktoré bola nútená hľadať u iných osôb a odsťahovanie sa z rodinného domu nebolo z rozmaru - chcela žiť
s človekom, do ktorého sa zaľúbila, očakávala zo strany rodičov podporu, keď stále študovala na vysokej
škole, ale nedočkala sa jej ani ona ani jej manžel. Preto nie je možné hovoriť o „vytúženej slobode“,
situácia dospela do stavu, že sa v r. 1996 k žalobkyni prisťahovala babička, pretože ušla z vlastného
rodinného domu pred zaťom (žalovaným) a svojou dcérou (poručiteľkou), s čím sa súd prvej inštancie v

odôvodnení rozhodnutia vôbec nevysporiadal. To, že babička odišla zo svojho rodinného domu k svojej
vnučke (žalobkyni) evokuje záver, že pomery v rodine neboli štandardné, neboli v súlade s dobrými
mravmi, preto vyvstáva otázka, ako sa k celej situácii postavila samotná poručiteľka, na čo obsah listiny o
vydedení dáva jednoznačnú odpoveď. Žalobkyňa nepovažovala za správny záver súdu prvej inštancie,
že osamostatnením sa žalobkyne došlo z jej strany k vylúčeniu kontaktu s rodičmi a záujmu o nich,
pretože nebolo preukázané, že by po odsťahovaní sa z rodičovského domu v r. 1992 žalobkyňa úplne

vylúčila kontakt s rodičmi, ide o nesprávny záver súdu prvej inštancie, ktorý vyvracia aj odôvodnenie
rozhodnutia a vykonané dôkazy. To, že začala žalobkyňa žiť so svojím manželom (neskôr) v byte v E.,
neznamenalo, že sa prestala resp. sa prestali stretávať s rodičmi žalobkyne, ktorý záver je zavádzajúci,
skreslený a nepodložený, keď v tom čase sa preukázateľne navštevovali, podieľali na organizovaní
spoločných stretnutí, komunikovali ohľadom svadby, promócií, návštevy sestier a žalobkyňa zo strany

rodičov neregistrovala, že by sa dožadovali väčšej pozornosti, čo netvrdil ani žalovaný. V r. 1992 bola
uzatváraná darovacia zmluva, v r. 1998 kúpna zmluva, prebiehala komunikácia ohľadom vyporiadania
podielového spoluvlastníctva, odohral sa incident v záhrade rodinného domu v r. 1997 s následným
trestným stíhaním a odsúdením žalovaného. V r. 1996 boli na Slovensku sestry žalovaného (M. a N.
G.) z USA a všetci sa stretli a komunikovali spolu, čo potvrdil aj samotný žalovaný a svedkyne v rámci

výpovede. Žalobkyňa poručiteľku navštevovala v nemocnici, keď mala mozgovú príhodu, navštevovala
babičku v rodinnom dome, kde žili jej rodičia atď., čo bola na konkrétne pomery rodiny štandardná a
bežná komunikácia a nie striktná ignorácia a nezáujem zo strany žalobkyne. Prvoinštančný súd dospel
k nesprávnemu skutkovému záveru, že osamostatnením sa žalobkyne v r. 1992 prestala akákoľvek
komunikácia medzi žalobkyňou a jej rodičmi resp. poručiteľkou, do r. 1998 prebiehala na pomery ich

rodiny štandardná komunikácia medzi žalobkyňou a rodičmi, ktorá síce nezodpovedala predstavám
žalobkyne, pretože táto si priala iný, srdečnejší, prístup zo strany rodičov voči nej a jej rodine, ale
zodpovedala dovtedajšiemu spôsobu života a vzťahom, aké medzi ňou a rodičmi existovali. Žalobkyňa
mala za to, že z jej strany boli záujem a komunikácia dôstojné, úprimné a jej snahou bolo udržať s rodičmi
prijateľný kontakt, čo potvrdzujú aj svedecké výpovede všetkých svedkýň. Z existujúceho stavu podľa

žalobkyne nebolo možné viniť jednostranne žalobkyňu, výrazný podiel na vzťahových problémoch v
rámci rodiny mal predovšetkým žalovaný, ktorý podstatným spôsobom ovplyvňoval postoje poručiteľky,
čo bolo v rámci konania preukázané svedeckými výpoveďami, na ktoré súd prvej inštancie neprihliadol.
Najmä správanie žalovaného vyústilo do odchodu babičky z vlastného rodičovského domu v r. 1996.
Za nesprávny skutkový a právny záver prvoinštančného súdu považovala žalobkyňa aj to, že súd prvej

inštancie síce vo svojom odôvodnení konštatuje, že relevantný stav je k 07/1998, čo ale nerešpektuje,
keď podporne odkazuje na skutkový stav po r. 1998 a uvádza, že to síce nie je smerodajné, ale obraz
o vzťahu žalobkyne k matke to vykresľuje. Žalobkyňa namietala tento postup súdu prvej inštancie
a považovala rozhodnutie prvoinštančného súdu za zmätočné a nepreskúmateľne, a to aj z dôvodu,
že neumožnil žalobkyni sa k tomuto obdobiu vyjadriť a vypočuť navrhovaných svedkov. S poukazom

na uvedené, keďže prvoinštančný súd nemal na základe vykonaného dokazovania za preukázané,
že by v rozhodnom období (t.j. v r. 1992-1998) nezáujem žalobkyne o poručiteľku bol trvalý (pričom
žalobkyňa mala za to, že sa jej nezáujem o poručiteľku vôbec nepotvrdil), pomohol si odkazom na
nasledujúce po r. 1998, keď skonštatoval, že takýto nezáujem sa mu javil skutočne ako trvalý tak, ako
tomu bolo v čase spísania listiny o vydedení, pričom žalobkyňa podľa súdu prvej inštancie nepreukázala,

v čom konkrétne matka mala zapríčiniť, že žalobkyňa, ako jej jediná dcéra sa o ňu nezaujímala. Nie
je pravdou, že by sa žalobkyňa do r. 1998 o svojich rodičov zaujímala, že by ich nekontaktovala
a nenavštevovala minimálne v takom rámci, v akom prejavovali oni sami záujem o jej osobu, o jej
rodinu a vnučku. Opačný záver, ku ktorému dospel súd prvej inštancie, je v rozpore s vykonanými
dôkazmi, ktorých vyhodnotenie považovala za navzájom nekorešpondujúce. Podľa žalobkyne nie je

možné konštatovať, že by nezáujem žalobkyne o poručiteľku bol trvalý s tým, že je sporné, či nezáujem
žalobkyne o poručiteľku vôbec reálne existoval. Žalobkyňa nezdieľala záver prvoinštančného súdu
o tom, že prihliadnuť na správanie poručiteľa voči žalobkyni je možné len v prípade, pokiaľ poručiteľ
nie je súčasťou života potomka buď od narodenia alebo počas jeho života, keď v prejednávanej vecižalobkyňa ako potomok síce žila v spoločnej domácnosti s rodičmi, ale toto spolužitie nevnímala ako
plnohodnotné, pretože zo strany rodičov ako dieťa nepociťovala dostatok záujmu, podpory a lásky a
pokiaľ rodičia, a teda i poručiteľka, neprejavovali skutočný záujem o žalobkyňu (čo bolo preukázané)

a žalobkyňa sa z toho dôvodu trápila, bolo jej správanie voči rodičom ich postojom chtiac-nechtiac
determinované. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne zjavne opomenul, že v r. 1992-1996 bola žalobkyňa
poslucháčkou denného štúdia na VŠ, preto malo byť v záujme rodičov (ak nie povinnosťou), aby ju v
tomto štúdiu podporovali, čo sa ale nedialo, bola odkázaná na pomoc svojho manžela a jeho rodiny a
sama si popri štúdiu privyrábala. Správanie sa žalobkyne nezodpovedalo predstave jej rodičov, čo jej

dávali jednoznačne najavo a žalovaný to aj potvrdil. Napriek nepochopeniu rodičov nedošlo zo strany
žalobkyne po r. 1992 k ignorácii poručiteľky a k pretrhnutiu komunikácie s ňou/s rodičmi. Potom, ako
sa babička odsťahovala k žalobkyni (r. 1996), poručiteľka sama odmietala komunikáciu so žalobkyňou,
pretože sa obávala reakcie žalovaného. Žalovaný nevyvrátil vo svojich vyjadreniach tvrdenia žalobkyne
o tom, že rodičia neakceptovali, aby kamarátky navštevovali žalobkyňu v rodinnom dome, v ktorom
bývali, že rodičia nepodporili žalobkyňu pri získaní vodičského oprávnenia, nepodporovali ju v ďalšom

štúdiu, nepodporili ju pri výbere manžela, ktorého neakceptovali, urážali ho, pôvodne odmietali ísť na
jej svadbu a iba čiastočne ju podporili pri úhrade nákladov na svadbu, nezaujímali sa o ňu počas
jej tehotenstva, nezaujímali sa o ňu, keď bola v zložitej finančnej a bytovej situácii, hoci ich žiadala
o podporu, neboli súčinní pri riešení spoločných otázok v súvislosti s riešením spoluvlastníctva k
rodinnému domu, ignorovali žalobkyňu v súvislosti so starostlivosťou o babičku, zabezpečením jej

pohrebu a pod. Poručiteľka sa o žalobkyňu nezaujímala v čase pred narodením dcéry, neprejavovala
žiaden záujem o starostlivosť a stretávanie sa s vnučkou, ktoré tvrdenia boli preukázané svedeckými
výpoveďami. Záväzok zaopatriť babičku mala aj samotná poručiteľka podľa prvej darovacej zmluvy z r.
1992, teda nielen žalobkyňa, ako tvrdil žalovaný. Poručiteľka v r. 1998 previedla svoj spoluvlastnícky
podiel k rodinnému domu na žalovaného a v r. 1996 preniesla všetku zodpovednosť za starostlivosť

o babičku na žalobkyňu - prvoinštančný súd opomenul, že aj v tejto rovine rodinných vzťahov existujú
„dobré mravy“ a s tým súvisiaca zodpovednosť dospelého dieťaťa k rodičovi v zmysle zákona o rodine,
zodpovednosť obdarovaného voči darcovi v zmysle Občianskeho zákonníka a preto sa pýtala, kto
koho v r. 1992-1998 v skutočnosti ignoroval a kto o koho v rámci rodiny neprejavoval záujem. Nielen
žalobkyňa dostala majetok od babičky, ale aj poručiteľka, ktorá majetok následne (v r. 1998) previedla

na žalovaného a v r. 2022 žalovaný majetok previedol na svoje sestry. Poručiteľka nenavštevovala
svoju dcéru, iniciatívne ju ani vnučku nekontaktovala, čo žalovaný nepoprel. Žalobkyňa poukazovala na
zásady podľa ust. § 18 a § 19 zákona o rodine, že povinnosťou rodičov je o.i. zabezpečiť harmonické
prostredie,vktoromsavšetcičlenoviarodinybudúcítiťbezpečne,vktoromsmererodičia(ajporučiteľka)
zlyhali. Dokonca aj o pohreb babičky sa postarala vnučka, preto je otázne, ako je možné striktne

vyžadovať od žalobkyne „vzorové“ správanie sa voči rodičom, keď oni sami nemali záujem o ňu a iných
členov rodiny. Spôsob komunikácie žalobkyne bol do určitej miery prispôsobením sa existujúcemu stavu
vyvolanému rodičmi, vrátane poručiteľky, pričom tento stav primáme spôsobil žalovaný, čo potvrdzujú
aj jeho vyjadrenia a reakcie v konaní a poručiteľku nezbavuje zodpovednosti, že sa s týmto spôsobom
komunikácie stotožnila, prispôsobila sa mu a akceptovala ho. Nebolo právnou ani morálnou povinnosťou

žalobkyne zostať v spoločnej domácnosti s rodičmi a napĺňať ich predstavy, mala legitímne právo
založiť si svoju rodinu a žiť svoj život, za ktoré rozhodnutie ju nie je možné viniť a nie je ho možné
považovať za ukončenie vzťahu s rodičmi, ako to zjednodušene pertraktuje prvoinštančný súd. Tým,
že sa rodičia preukázateľne nedomáhali komunikácie s dcérou, babičkou ani vnučkou, a to ani po
r. 1998, potvrdili, že im tieto osoby v ich živote vôbec nechýbali a že tvrdenia uvedené v listine o

vydedení a vyjadrenia žalovaného sú účelové konštatovania v snahe získať vlastnícku kontrolu nad
rodinným domom. Výpovede svedkýň, ktoré navrhla žalobkyňa, je podľa žalobkyne možné považovať
za ich osobné bezprostredné výpovede, založené na osobnej skúsenosti a prežívaní situácie, pričom
ich vierohodnosť a autentickosť prvoinštančný súd nespochybnil. V kontraste sú svedecké výpovede
sestier žalovaného, ktoré v rozhodnom čase nežili na Slovensku, a ktoré sa iniciatívnym a agresívnym

zapojením do sporu skompromitovali, ani jedna z nich nepotvrdila, že by sa rodičia správali k svojej
dcére priateľsky a ústretovo, čo v odôvodnení rozhodnutia konštatuje aj súd prvej inštancie. Žalobkyňa
mala za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania nemal preukázaný záver, že by
sa po svojej svadbe žalobkyňa o svojich rodičov nezaujímala, jednostranne sa stotožnil s vyjadrením
žalovaného, že vnučku videli len raz v banke, keď odovzdávali žalobkyni sumu za vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva a vtedy je dali náušnice a potom ju videli až keď mala 12 rokov. Žalobkyňa
poukázala na vyjadrenie svedkyne A. B. M., ktorá uviedla, že nikdy nemala dojem, že by sa žalobkyňa
odmietala stretávať s rodičmi, skôr že mala dojem, že ju rodičia vymazali a nechcú sa s ňou stretávať
a že tam bol komunikačný problém, ktorý svedkyňa pripisovala tomu, že babička odišla bývať k žalobkynia pamätala si, že raz sa stretla žalobkyňa s mamou v cukrárni, ale to mala P. aj dva roky, z čoho je
zrejmé, že tvrdenie žalovaného je spochybnené. Skutočnosť, že poručiteľka sa žalovaného obávala,
a preto sa stretávali a kontaktovali s dcérou tak, aby otec (žalovaný) o tom nevedel, bola potvrdená

výpoveďami svedkýň žalobkyne. Súd prvej inštancie nepochopiteľne vyhodnotil tvrdenie svedkýň G.
Q. C. a O. C., ktoré zhodne opísali situáciu, kedy svokra žalobkyne - O. C. - stretla poručiteľku, keď
kočíkovala dcéru žalobkyne niekedy po 04/1997, kedy sa dcéra žalobkyne narodila a poručiteľka nemala
záujem o vnučku a ani sa do kočíka nepozrela, tak, že túto situáciu nie je možné hodnotiť izolovane,
mimo ostatných preukázaných skutočnosti a že to nie je zo strany poručiteľky možné označiť ako

prejav nezáujmu o vnučku, ale ako dôsledok narušených vzťahov. S uvedeným záverom žalobkyňa
nesúhlasila, keď poručiteľka sa nestretla s dcérou, ale so svojou svatkou a švagrinou dcéry, ktorá bola
osobná zubárka poručiteľky, preto bolo otázne, či mala poručiteľka skutočný záujem o vnučku, keď
takto sa v bežnom živote stará mama nespráva, o to viac, že na základe neumožnenia stretávania sa
s vnučkou, svoju dcéru a vnučku vydedila. Poukázala na to, že žalovaný vo svojej výpovedi vyvrátil,
že by sa žalobkyňa so svojím manželom nezaujímali o rodičov a sestry žalovaného, keď sa stretávali

a komunikovali spolu a to, či to bolo podľa predstáv žalovaného alebo poručiteľky, je už iná otázka.
Uvedené a výpoveď žalovaného vyvracia podľa žalobkyne fakt, že by medzi rodičmi a žalobkyňou
prinajmenšomvr.1992-1996neprebiehalažiadnakomunikáciaavzájomnesanenavštevovali.Žalovaný
nepoprel, že mal vedomosť o tom, že sa žalobkyňa zaujímala o poručiteľku prostredníctvom starej
mamy. Žalobkyňa mala za to, že súd prvej inštancie mal odlišné kritériá na hodnotenie správania sa

poručiteľky a žalobkyne a nie je pravdivý záver, že išlo o výsledok narušených rodinných vzťahov
potom, čo žalobkyňa o poručiteľku takmer 5 rokov záujem neprejavovala, ktoré skutočnosti neboli v
rámci vykonaného dokazovania preukázané. Žalobkyňa poukázala na odstup času (viac ako 25 rokov
od vydedenia) a že je problematické preukazovať detaily skutočnej komunikácie medzi žalobkyňou
a poručiteľkou, nie je ale zjavne pravdou, že by žalobkyňa napísala list, ktorým striktne vyzvala rodičov

k vysťahovaniu sa z rodinného domu a neprimeraná je aj požiadavka súdu prvej inštancie, že bolo
povinnosťou dcéry osobne oznámiť rodičom, že je tehotná. Podľa žalobkyne je ťažko uveriteľné, že
by si poručiteľka nevšimla na svojej dcére, že čaká dieťa a že by ju v tom čase neoslovila, čo len
potvrdzuje záver, že reálne o svoju dcéru neprejavovala záujem. Uvedené skutočnosti svedčia o tom, že
vzťahy v rodine boli narušené, ale nie o tom, že zo strany žalobkyne došlo k prerušeniu komunikácie a k

ignorácii rodičov od r. 1992. Listina o vydedení bola poistka rodičov na to, aby v prípade úmrtia jedného
z nich nepripadol spoluvlastnícky podiel k rodinnému domu dcére ako neopomenuteľnej dedičke. Od
narodenia vnučky do spísania listiny o vydedení ubehol približne rok a všetky svedkyne potvrdili, že
poručiteľka o vnučku v tomto období neprejavovala záujem, neponosovala sa, že sa s ňou nemôže
stretávať-pokiaľbyskutočnestarýmrodičomnatomzáležalo,žalobkyňaimvtomnebránila,onivšaknič

neurobili a v skutočnosti záujem nemali. Skutočnosti uvedené v listine o vydedení v súvislosti s vnučkou
nie sú podľa žalobkyne presvedčivé a pravdivé, vyvracajú ich výpovede svedkýň, čo prvoinštančný
súd nezohľadnil. Poručiteľka sa ako starý rodič mohla domáhať kontaktu s vnučkou na súde alebo u
sociálneho pracovníka, mohla napísať list žalobkyni, sms správu alebo poslať odkaz prostredníctvom
inej osoby, čo neurobila. Žalobkyňa sa o vydedení dozvedela až po smrti matky na dedičskom konaní,

čo tiež svedčí podľa nej o kvalite vzťahu rodič - dieťa. Žalobkyňa nerozumela, ako prvoinštančný súd
dospel k záveru, že žalobkyňa po svojom odchode z rodinného domu ignorovala svojich rodičov, keď
zároveň bagatelizuje, že žalobkyňa sa, suplujúc svoju matku, postarala o svoju babičku, ktorá ušla
z pôvodne vlastného rodičovského domu k žalobkyni. Žalobkyňa sa pýtala, aký postoj v tejto situácii
zaujala poručiteľka a či nebolo povinnosťou poručiteľky zaujímať sa o svoju matku, aj keď v tom čase žila

u žalobkyne, či nebolo povinnosťou ju navštevovať, zaujímať sa o jej zdravotný stav, či bolo správanie
sa poručiteľky voči svojej matke v súlade s dobrými mravmi, či je možné oddeliť vzájomné vzťahy od
seba a nevidieť ich vo vzájomných súvislostiach a či je možné považovať za ignoráciu svojich rodičov,
keď im žalobkyňa umožnila užívať bezodplatne celý rodinný dom, vrátane jej spoluvlastníckeho podielu
(2/3) a či bolo správanie sa rodičov k dcére a k babičke zo strany poručiteľky v súlade s dobrými mravmi,

keď ignorovala ich nepriaznivú bytovú a ekonomickú situáciu. Skutočnosť, že žalobkyňa napísala list v r.
1997svojimrodičom,dokladuje,žespolukomunikovaliapoukázalanajehoúvod,zktoréhojezrejmé,že
v tomto období zjavne spolu obe strany komunikovali a stretávali sa, teda že žalobkyňa neodignorovala
svojich rodičov, ale snažila sa s nimi problém riešiť. Žalobkyni nebolo zrejmé, prečo vnímal súd prvej
inštancie zaslanie výzvy zo dňa 17.06.1997 rodičom ako negatívny krok voči nim, keď obsahom

neprekročila hranicu dobrých mravov a legitímnym spôsobom si uplatňovala svoje legitímne nároky, o
to viac, že sama, so svojou rodinou bola v tiesni a mala zodpovednosť voči svojej rodine aj babičke.
Rodičia dlhodobo nereagovali na jej výzvy, nesnažili sa tento problém riešiť, hoci na to mali možnosti.
Pripustila, že obsah listu mohol byť napísaný uhladenejšie, avšak poukázala na to, že jeho obsah je plnev súlade s právnym poriadkom a možnosťami podľa Občianskeho zákonníka z hľadiska vyporiadania
podielového spoluvlastníctva a reflektuje stav, kedy rodičia z hľadiska majetkového vyporiadania boli
pasívni (to vyplýva i z obsahu výzvy) a bola akútnou potreba žalobkyne riešiť jej bytovú a finančnú

situáciu, vrátane životnej situácie babičky. List sa odvoláva na predchádzajúcu vzájomnú komunikáciu
a snahu dohodnúť sa a aj keď je možné vnímať jeho obsah ako razantnejší, zo strany žalobkyne
nenasledovalo podanie žaloby na súd alebo nasťahovanie sa do rodinného domu, prípadne realizácia
iného riešenia, na ktoré mala objektívne právo. K rodinnému domu mala poručiteľka len podiel 1/3
a žalovaný v tom čase nemal k rodinnému domu žiadne vlastnícke právo a napriek tomu žalobkyňa

tento stav akceptovala, rodičia jej za užívanie rodinného domu, vrátane záhrady nič neplatili. Nebolo
pre žalobkyňu pochopiteľné, prečo súd prvej inštancie uvedené vyhodnocuje z jej strany ako prejav
nezáujmu a netolerancie a poukázala na to, že od doručenia výzvy do uzavretia kúpnej zmluvy ubehol
skoro rok, teda napriek obsahu výzva zjavne aktivujúco nezapôsobila na rodičov a spúšťačom bol až
incident v záhrade rodinného domu v lete r. 1998, kedy žalobkyňa išla so svojim manželom a kamarátom
do svojej záhrady na čerešne a otec ich verbálne a následne fyzicky napadol, privolal policajnú hliadku a

následne bol žalovaný trestne stíhaný a trestným súdom právoplatne odsúdený a zaviazaný k náhrade
škody manželovi žalobkyne (škodu uhradila poručiteľka). Na uvedené žalobkyňa poukazovala a žiadala,
aby súd pripojil k spisu i zodpovedajúci trestný spis, ktorý dôkaz súd prvej inštancie nevykonal a
nevysporiadalsasním.Uvedenýmpoukazovalažalobkyňanato,ktosakukomuakosprával.Žalobkyňa
v rámci vyporiadania mohla legitímne požadovať od rodičov trhovú cenu, ale uplatnila si len úradnú cenu

(podľa v tom čase platnej vyhlášky o oceňovaní nehnuteľností), vyšla rodičom v ústrety a zachovala
sa k nim korektne v súlade s dobrými mravmi; nie je preto zrejmé, ako týmto neprejavovala žalobkyňa
dostatočnú úctu, toleranciu, porozumenie a vážnosť. Za neopodstatnený považovala žalobkyňa záver
súdu prvej inštancie, keď z listu spísaného rok pred listinou o vydedení mal za preukázané, že žalobkyňa
skutočne chcela rodičov vysťahovať z domu, v ktorom žili, teda že skutočnosti uvedené poručiteľkou

v listine o vydedení sú pravdivé a dôvodné. Žalobkyňa hľadala a ponúkala riešenia, pretože rodičia
boli dlhodobo pasívni a pokiaľ by ich chcela skutočne vysťahovať, nečakala by skoro rok na to, aby
vec riešila, výzva rodičov vôbec nevyrušila, pretože skoro ďalší rok sa vec nepohla. Prvoinštančný
súd mal zohľadniť to, že na vysťahovanie podielového spoluvlastníka z rodinného domu bolo potrebné
podať zodpovedajúcu žalobu a prihliadať aj na fakt, že žalobkyňa bola väčšinovým spoluvlastníkom,

teda mala legitímne právo určovať spôsob hospodárenia s nehnuteľnosťou bez ohľadu na to, že sa
jednalo o jej rodičov a že mala v tom čase zodpovednosť voči svojej rodine a babičke, o ktorú sa
starala. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne opomenul egoistické a netolerantné správanie rodičov voči
všetkým členom rodiny, že nemali nárok na rodinný dom, hoci sa tak správali. Žalobkyňa ukončila VŠ
štúdium v r. 1996, teda je zmätočné tvrdenie poručiteľky v listine o vydedení z r. 1998 a v kontraste

je vyjadrenie žalovaného, že v r. 1996 spolu oslávili promócie, absolvovali stretnutia v rámci rodiny v
súvislosti s návštevou jeho sestier, preto nie je zrejmý nezáujem žalobkyne. Na základe vykonaného
dokazovania nebolo podľa žalobkyne preukázané, že by sa v r. 1998 žalobkyňa snažila o majetok
poručiteľky,pretožeporučiteľka,okremspoluvlastníckehopodielu(1/3)krodinnémudomuničnevlastnila
a podiel k rodinnému domu dostala od babičky v r. 1992 (rovnako ako žalobkyňa ako vnučka) pre

správaniesažalovaného,ktorýsavyhrážalžalobkynieštepredsvadbou,žejuvydedí(uvedenéžalovaný
nerozporoval) a strach babičky, ktorá neskôr previedla žalobkyni „svoju“ 1/3. Pokiaľ by bola pravda, že
sa žalobkyňa nezastavila v rodičovskom dome, tak sama poručiteľka udáva v listine o vydedení, že
keď sa „stretneme na ulici“, čím potvrdila, že sa žalobkyňa kontaktu s matkou nevyhýbala a to, že mala
poručiteľka dojem, že sa k nej správala ako k cudziemu človeku, je subjektívne vnímanie poručiteľky a

automatickynemusíbyťprejavomnezáujmuaignorácie.Vlistineovydedenísauvádzaajto,žedôsledky
vydedenia sa vzťahujú aj na potomkov žalobkyne, pretože jej nie je umožnené stretávať sa s nimi, pritom
poručiteľka ani žalovaný sa nikdy nedožadovali stretnutia s vnučkou, a žalobkyňa mohla oprávnene
očakávať, že ju po narodení dieťaťa prídu rodičia pozrieť a opýtať sa, či sú s vnučkou v poriadku a
či niečo nepotrebujú. Je podľa žalobkyne málo pravdepodobné, že pokiaľ sa dcéra narodila v r. 1997

a v tomto roku boli obe strany v kontakte v súvislosti s vyporiadaním podielového spoluvlastníctva, že by
rodiča poručiteľky nevedeli o tom, že ich dcéra je tehotná a že porodila. Konštatácia poručiteľky v listine
o vydedení, že bola presvedčená o tom, že zo strany svojich rodičov (žalobkyne a jej manžela) budú ich
potomkova vychovávaní v nenávistnom vzťahu k poručiteľke, svedčí o postoji poručiteľky k žalobkyni
(pozn. odvolacieho súdu: žalobkyňa nesprávne uvádza „žalovanej“) a jej rodine a je prezumovaním

niečoho, čo sa v tom čase nedalo predvídať a bolo nepodloženým výmyslom. Žalobkyňa mala za to, že
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je zmätočné a dôkazne nepodložené, prvoinštančný súd
neoddelil argumentáciu, tvrdenia a dôkazy, týkajúce sa dvoch rozdielnych období (do spísania listiny o
vydedeníapospísanílistinyovydedení).Žalobkyňauviedla,ževierohodnosťtvrdeníporučiteľkyvlistineo vydedení spochybňujú viaceré vyjadrenia a fakty (napr. vyjadrenie žalovaného, že žalobkyňa prestala
mať skutočný trvalý záujem o svojich rodičov po zaplatení požadovanej sumy t.j. v r. 1998, že žalobkyňa
vyrastala pod vplyvom babičky, ktorá sa o ňu starala viac ako mama, výpoveď svedkyne A. B. M., že

nikdy nepočula, že by žalobkyňa povedala, že ju mama kontaktovala a že by sa žalobkyňa o rodičoch
vyjadrovala škaredo alebo ich odmietala, skôr že ju rodičia vymazali, svedkyne G. Q. C., ktorá uviedla,
že sa v r. 1992 - 1998 žalobkyňa s rodičmi stretávali, že sa žalobkyňa o rodičoch nevyjadrovala škaredo
a mala snahu o komunikáciu). Záverom žalobkyňa poukázala na to, že výklad dotknutého ustanovenia
zákona predpokladá, že je potrebné pri posúdení dôvodnosti vydedenia zohľadniť záujem poručiteľa

na udržovaní rodinných vzťahov s potomkom a podľa žalobkyne bolo jednoznačne preukázané, že
poručiteľka nemala skutočný záujem o udržiavanie rodinných vzťahov so žalobkyňou ani s vnučkou.
Žalovaný nespomenul, že by poručiteľka navštívila žalobkyňu alebo svoju matku v dvojizbovom byte
v Stupave, pričom po odchode babičky z rodičovského domu poručiteľka prišla až na jej pohreb, ani ju
nevyhľadala a nekontaktovala; v konaní nebol predložený dôkaz o tom, že by poručiteľka kontaktovala
dcéru, že by o ňu alebo o vnučku prejavovala skutočný záujem a aj z výpovede žalovaného vyplynulo,

že nemali záujem o kontakt so žalobkyňou, že v r. 1996 - 1998 boli všetci v kontakte, že obaja rodičia
videli vnučku P., keď jej priniesli po narodení zlaté náušnice, naviac im nič nebránilo navštíviť žalobkyňu.
Tvrdenia žalovaného sú v rozpore s tým, čo uviedla poručiteľka v listine o vydedení, že žalobkyni sa pred
rokom narodila dcéra a dozvedeli sa o tom len náhodou a vnučku nikdy nevideli, teda výrok uvedený
v listine o vydedení je v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim zo spisu, pretože k odovzdaniu

náušníc došlo pred spísaním listiny o vydedení. Prvoinštančný súd pri hodnotení dôkazov nezdôvodnil,
prečo neprihliadol na obsah výpovede svedkyne O. C. a G. H..
4. Žalovaný v podaní zo dňa 31.01.2024 k odvolaniu žalobkyne uviedol, že dôvody uvedené žalobkyňou
sú obviňovaním a napádaním súdu prvej inštancie a notárky, ktorá spísala závet poručiteľky a žalobkyňa
prekrúca výpovede a obviňuje žalovaného. Trval na správnosti prvoinštančného rozsudku a platnosti

listiny o vydedení. Namietal, že žalobkyňa mala právo zavolať akýchkoľvek svedkov, ktorí mohli svedčiť
o situácii v rodine v čase vydedenia v r. 1996 až 1998. Žalovaný poukázal na to, že dve svedkyne sa
vyjadrili písomne na žiadosť žalobkyne, ktorá ich ospravedlnila vysokým vekom (tieto naviac neboli v r.
1996-1998 v kontakte s rodinou) a ich svedectvá v písomnom prehlásení sú len klebetami a ohováraním.
Žalobkyňa sa snaží diskreditovať svedkyne žalovaného, pretože bola nimi trikrát osobne oslovená,

aby sa ospravedlnila rodičom za svoje správanie sa k nim a aby sa zmierili a pri osobnom stretnutí v
Stupavskom parku, kde bola vyslovená prosba svedkýň, aby žalobkyňa navštívila svoju matku, ktorá na
tom nie je zdravotne dobre, nepovedala na to ani slovo a bola ľahostajná (bolo to v r. 2003-2004, keď
svedkyne u žalovaného bývali, pokiaľ si nepostavili dom). Opísal udalosti, ktoré sa v r. 1996-1998 udiali
– v r. 1996 mala poručiteľka mozgovú príhodu, bola operovaná na Kramároch a následne prevezená do

Modry, svedkyne pricestovali z USA, aby podporili poručiteľku a žalovaného (pozn. odvolacieho súdu:
žalovaný nesprávne uvádza „žalobcu“), z čoho poručiteľka bola šťastná, po presune domov žalovaný
pozval na návštevu domov aj žalobkyňu s manželom, pričom ľahostajnosť žalobkyne k chorej matke
bola zjavná, a svedkyne videli, že v rodine sú narušené vzťahy a prijali pozvanie žalobkyne spolu
so žalovaným do jej bytu. Svedkyne počas návštevy vyzvali žalobkyňu, aby prestali všetky nezhody

vrodine,ktorúvýzvunazmieržalobkyňaodmietlaapostojžalobkynesanezmenilapretrvávaldor.2024.
Svedkyne a žalovaný ako súrodenci majú úprimný vzájomný vzťah, svedkyne pomáhali počas choroby
poručiteľke a spolu riešili ťažkosti. Obvinenie žalobkyne, že svedkyne sú motivované dosiahnutím
vlastného majetkového prospechu, považoval žalovaný za výmysel, pretože majú svoj novopostavený
dom z vlastných prostriedkov. Poukázal na to, že žalobkyňa citovo nestrádala v detstve ani v dospelosti,

opomína dary a iné pozornosti od svedkýň od malička, obetavú a nezištnú lásku rodičov a okolia a že sa
celý svet točil len okolo nej. Podľa žalovaného hlavná povahová črta žalobkyne je láska k peniazom a
chamtivosť.Ktvrdeniužalobkyne,žepovinnosťourodičovjezabezpečiťharmonicképrostredie,vktorom
sa všetci členovia budú cíti bezpečne a obviňuje rodičov, že voči žalobkyne zlyhali, žalovaný uviedol,
že žalobkyňa bola chovaná ako princezná, nemala žiadne domáce povinnosti, pubertu (SEŠ) prežila v

Senici na internáte, cez prázdniny nebola doma a chodila do Pionierskych táborov za vedúcu, chodili
na dovolenky do Juhoslávie a Tatier a pýtal sa, v čom rodičia zlyhali. Skutočnosť, že babička odišla
zo svojho domu, bola jej pomsta poručiteľke, ktorá bola po operácii mozgu bezmocná a potrebovala
svoju matku (so slovami „uvidíme, ako budete bez mojej pomoci žiť a kto vám bude variť“), sama
sa nakoniec svojím rozhodnutím potrestala a nečakala, že žalovaný je zdatný vo všetkých domácich

prácach a odišiel z trvalého zamestnania, aby sa mohol starať o manželku. Doplnil, že zdravotný stav
poručiteľky bol komplikovaný a po mozgovej mŕtvici vážny a každým rokom sa zhoršoval. Žalobkyňa
nikdy neprejavovala záujem o svoju matku a nevytvorila si s ňou žiaden úprimný vzťah, aký je medzi
matkou a dcérou, a uviedol, že aj s vnučkou mohli kedykoľvek prísť alebo len zaklopať na okno aspýtať sa, ako sa majú. Žalobkyňa poručiteľku ešte viac znenávidela, keď ju požiadala o jej 1/3 domu a
ona s tým nesúhlasila, následne začala rozširovať po Stupave, že nemá mamu a jej ozajstnou matkou
je svokra C. a nasledoval žalobkyňou napísaný list rodičom, po ktorom nenasledovali žiadne láskavé

slová, ani keď žalobkyni bola vyplatená požadovaná suma. Vnučka bola prítomná v banke a dostala
od žalovaného a poručiteľky zlaté náušnice - odvtedy sa poručiteľka a žalovaný stali pre žalobkyňu iba
špinavouhandrou.Žalovanýdoplnil,žežalobkyňanapísalarodičomviacerolistovvrovnakomtóne,ktoré
žalovanýokamžiteroztrhal.Žalobkyňanemilosrdnevytiahlavšetkyživotnéúsporyodrodičov,nastarobu
nemali z čoho si zaplatiť ani dovolenku, museli žiť veľmi skromne, ale ani po vyplatení požadovanej

sumy za dom nedošlo k uzmiereniu vzťahov, ktoré žalobkyňa majetníckou požiadavkou hrubo narušila.
Podľa žalovaného žalobkyňa spôsobila spolu s babičkou vojnu v rodine, rodičia ani nevedeli, že je
tehotná a že mala existenčné problémy (i keď od babičky dostala 300 tis. Sk a marky) a úplne vylúčila
kontakt s rodičmi, keď sa osamostatnila t.j. vysťahovala z rodičovského domu a zmanipulovala 80-ročnú
babičku, ktorú použila na svoje domáce práce a starostlivosť o pravnučku. Zdôraznil, že existenčné
problémy mali len jej rodičia a pýtal sa, prečo by mali javiť záujem o žalobkyňu, ktorá ich pripravila o

všetkyživotnéúspory.Žalobkyňamánovýpostavenýdomzababičkineúsporyapeniazerodičov(svojou
vlastnouprácouaúsilímbytonikdynedosiahla),tedaajjejdcérajezabezpečenáanetrpianedostatkom.
Žalovaný poznamenal, že vnučka ani dcéra ich za 25 rokov nenavštívili, že žalobkyňa nevychovávala
k láske k svojim starým rodičom svoju dcéru a do svojich 12 rokov dcéra žalobkyne ani nevedela, že
má nejakých starých rodičov zo strany matky. Po smrti poručiteľky v lete vydala žalobkyňa svoju dcéru

bez toho, aby to oznámila žalovanému, nie je preto zrejmé, prečo spomína, že sa usiluje len o zmier a
urovnanie vzťahov. Uviedol aj to, že žalobkyňa vedela, že jej babička má na vkladnej knižke 300 tis. Kčs,
vlastnila dom a viaceré pozemky, bola tak pre žalobkyňu zlatá baňa a ľahký terč manipulácie (v čase,
keď sa babička rozhodla rozdeliť dom na 3 časti a dať 1/3 poručiteľke, 1/3 žalobkyni a 1/3 si ponechala).
Podľa žalovaného je hanbou, že žalobkyňa obviňovala poručiteľku, že dala žalovanému (manželovi)

svoju 1/3 domu - uvedené bolo len začiatkom nezhôd v rodine, ktoré iniciovala babička rozdelením jej
domu a z dôvodu, že jej dcéra (poručiteľka) potrebovala po operácii mozgu matkinu pomoc (ktorá sa
sústredila na žalobkyňu a jej muža a išla k nej bývať). Predmetom sporu podľa žalovaného je bezcitný
vzťah a chovanie sa žalobkyne k poručiteľke a z toho vyplývajúce vydedenie žalobkyne, pretože žiadny
zákon by nemal dať prednosť bezcitnosti, chamtivosti a bezohľadnosti a nerešpektovaniu poslednej vôle

zosnulého.
5. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrila v podaní zo dňa 26.03.2024 a nad rámec odvolania
uviedla, že nenapáda súd prvej inštancie ani notárku, ktorá spísala závet poručiteľky, iba využila svoje
legitímne právo na preskúmanie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Žalobkyňa mala za to, že priebeh
konania aj vyjadrenie žalovaného sa nesie v duchu zloby, nenávisti a urážania, pričom žalobkyňa

nemá v úmysle útočiť na svojho otca ani na poručiteľku, snažila sa vypovedať to, ako vnímala ich
vzájomný vzťah a o vecnú argumentáciu v snahe nájsť späť cestu k žalovanému, nájsť cestu späť
k otcovi a vysvetliť si, prečo sa ich vzájomný vzťah udial tak, ako to vyznieva zo súdneho spisu (čo bolo
primárnym dôvodom, pre ktorý sa žalobkyňa rozhodla podať žalobu), čo sa ale zjavne nepodarilo. Podľa
žalobkyne konanie odkrylo smutnú podstatu, že žalovaný k svojej dcére a vnučke nemá žiaden pozi-

tívny emočný vzťah, je k nim chladný a obe sú mu ľahostajné. Žalobkyňa sa snažila podaním žaloby
zistiť, prečo sa rodičia takýmto spôsobom k nej a k vnučke správali, pretože si nie je vedomá toho, že by
prekročila hranicu, ktorá by musela vyvolať potrebu zo strany matky vydediť svoju dcéru. U žalobkyne
nejde o ziskuchtivosť, iba nesúhlasí s tým, ako ju vnímali obaja rodičia, ako hodnotili jej správanie
a jej rozhodnutia. Zopakovala, že súd prvej inštancie sa nezapodieval otázkou, či sa rodičia (najmä

poručiteľka) adekvátnym spôsobom v súlade s dobrými mravmi správali k svojej dcére a prvoplánovo
hodnotil správanie sa dcéry k rodičom, bez vyváženosti a reciprocity. Pokiaľ mal žalovaný za to, že
svedkovia žalobkyne sú nedôveryhodní, mal možnosť toto svoje konštatovanie podložiť, žalovaný ale
vecne nevyvrátil dôveryhodnosť svedkov navrhnutých žalobkyňou, čo nie je možné konštatovať vo
vzťahu k svedkyniam navrhnutým žalobcom, ktoré sú osobne zainteresované na výsledku sporu a ich

výpovede sú spochybniteľné, preukázateľne nedôveryhodné a rozporuplné. Nie je pravdou ani tvrdenie
žalovaného, že by svedkyne žalobkyne neboli v rozhodnom čase v kontakte so žalobkyňou, žalovaným
(pozn. odvolacieho súdu: žalobkyňa nesprávne uvádza „žalobcom“) alebo matkou žalobkyne, pretože
to, že žalovaný o ich vzájomnej komunikácii a o kontaktoch v tom čase nevedel, svedčí o jeho nezáujme
o dianie v rodine. Žalovaný okrem svojich dvoch sestier, ktoré v rozhodnom období nežili na Slovensku

a neboli v bezprostrednom kontakte so žalobkyňou a žalovaným (až na jednu návštevu), nenavrhol za
účelom preukázania svojich tvrdení vypočuť žiadneho ďalšieho svedka a nepredložil žiadne relevantné
dôkazy. Tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa sa snaží diskreditovať svedkyne žalovaného, je novou
tvrdenou skutočnosťou, ktorá nevyplýva z výpovedí svedkýň ani z doterajších vyjadrení žalovaného, kuktorej nebolo možné sa do ukončenia dokazovania v konaní vyjadriť, a tiež nebolo dôkazmi preukázané
(naviac sa týka podľa žalovaného r. 2003 – 2004, teda mimo rozhodného obdobia). Žalovaný nikdy
nikoho nikde nepozýval, žalobkyňu (v tom čase s manželom a vtedy, keď sa žalovaný nezdržiaval v

rodinnom dome) pozvala jedine matka alebo ich pozývala na návštevu babička. O tom, že vzájomné
vzťahy fungovali a že v rozhodnom čase sa nesprávala žalobkyňa k svojim rodičom ignorujúco, svedčí
aj to, že s manželom prijali pozvanie na stretnutie v dome rodičov so sestrami žalovaného, že sa
uskutočnila návšteva v byte žalobkyne tak, ako to všetci zhodne pertraktujú, preto si žalobkyňa nie je
vedomá toho, že by odmietla výzvu na zmier (neexistoval dôvod, pre ktorý by sa mali zmierovať, keď

ich vzájomný vzťah síce nebol ideálny, ale nebol do takej miery problémový). Žalobkyňa bola s matkou
v kontakte, o čom žalovaný nemusel vedieť a jeho sestry, ktoré v tom čase neboli na Slovensku, vedia
to, čo im bolo inými osobami povedané. Žalobkyňa nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že by svojich
rodičov nenávidela a že by bola chamtivá, ktoré tvrdenie by žalovaný musel preukázať, čo ale neurobil.
Žalobkyňa skonštatovala, že priebeh celého konania odkrýva skutočnú podstatu vzťahu otca k dcére, že
nemal a nemá ani žiaden vzťah k svojej vnučke a tvrdí samé klišé odlišné od reality a zopakovala svoje

námietky týkajúce sa vzájomnosti vzťahov, správania sa a kontaktovania sa a argumentácie rozporu
s dobrými mravmi. Žalovaný podľa žalobkyne nadraďuje vzťah so svojimi sestrami nad vzťah k nej
a svojej vnučke, babičku (svokru) nespomenie, hoci všetok majetok podchádza pôvodne z jej majetkovej
sféry a jeho hodnotenie vzájomných vzťahov v rámci rodiny je nekritické, jednostranné a vecne
nepodložené. Odmietla reagovať na invektívy žalovaného, aj keď sa správa voči nej necitlivo. Žalobkyňa

nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že spôsobila „vojnu v rodine“, keď žalovaný nekonkretizoval, čo
pod týmto konštatovaním rozumie a uviedla, že nebol to len fakt, že žalobkyňa si dovolila prezentovať
svoj názor, ísť svojou cestou a vybrať si životného partnera, s ktorým rodičia nesúhlasili, v dôsledku
čoho ju začali odmietať a fakticky neprijali ani jej partnera. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa
zmanipulovala babičku pre majetok, čo žalovaný nepreukázal a je na hranici racionálneho uvažovania,

že by 80-ročná osoba bola takým prínosom pre žalobkyňu z hľadiska starostlivosti o novonarodenú
dcéru a domácnosť. Žalovaný vo vyjadrení podľa žalobkyne odkryl skutočný dôvod vydedenia žalobkyne
zo strany matky - že si dovolila požiadať svojich rodičov o vyplatenie spoluvlastníckeho podielu na
spoločnom rodinnom dome, s čím sa predovšetkým žalovaný nevedel zmieriť, pretože mal za to, že na
rodinný dom má nárok, a preto preukázateľne nasledovali aj ďalšie kroky na zabezpečenie majetku za

tým účelom, aby ho nemohla nadobudnúť v budúcnosti dcéra/žalobkyňa, prípadne vnučka. Dôvodom
vydedenia bolo to, že žalobkyňa ako dcéra prestala napĺňať predstavy rodičov a začala voči rodičom
uplatňovať svoje legitímne nároky. Žalobkyňa zopakovala, že bolo preukázané, že sa v rozhodnom
čase navštevovali a komunikovali (napr. v súvislosti s návštevou sestier žalovaného na Slovensku).
Zo svedeckých výpovedí je zrejmé, že matka žalobkyne neprejavovala záujem stretať sa s vnučkou a

pokiaľ by sa matka žalobkyne správala ako matka k svojej jedinej dcére, vnučke a okrem toho i k svojej
matke (babičke), mohli byť vzťahy iné. Zhrnúc uvedené mala žalobkyňa za to, že zo vzniknutej situácie v
rozhodnom čase nie možné viniť len žalobkyňu do takej miery, že je možné konštatovať, že sa k svojim
rodičom (k poručiteľke) správala tak, že by bola porušila dobré mravy. Doplnila, že negatívny postoj
žalovaného k svojej dcére, bol zjavný po celu dobu súdneho konania.

6. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 13.04.2024, zopakoval, že žalobkyňa
neuznáva a nerešpektuje poslednú vôľu poručiteľky, že je chamtivá a že jej cieľom je zničiť a vyhodiť 78-
ročného slabého chorého otca z domu na ulicu a nedopriať mu ani pokojnú starobu. Dom, kde žalovaný
býva od r. 1971, je jeho jediným domovom, pričom žalobkyňa a aj jej osamostatnená dcéra bývajú v
novom rodinnom dome. Zrekapituloval, že harmonické vzťahy v rodine do r. 1990 sa skončili, keď sa

žalobkyňa zoznámila s M. C., jej budúcim manželom, doma jej všetko vadilo, nerešpektovala žiadne
rady a názory rodičov, zaužívaný poriadok a všetko bolo obmedzovanie jej slobody. Odchádzala z domu
aj na niekoľko dní bez oznámenia, kam ide a kedy sa vráti domov, čím vytvárala pre rodičov stresové
situácie, v čom ju babička podporovala. Žalobkyňa sa vydala v r. 1992, odišla z domu, zobrala matke
oblečenie, otcovi zlaté hodinky, ktoré dostal k 40-tke od svokry a ako svadobný dar dostala od babičky

1/3 domu, marky a pozemky, a teda nebola v tiesni (pracovala ako účtovníčka a jej manžel tiež zarábal).
V r. 1996 poručiteľka dostala mozgovú príhodu, bola operovaná v nemocnici na Kramároch a keď bola
žalobkyňa oslovená žalovaným, aby navštívila svoju matku v nemocnici, lebo je v kritickom stave po
operácii, žalobkyňa túto žiadosť ignorovala a až po opätovnej prosbe žalovaného (pozn. odvolacieho
súdu: žalovaný nesprávne uvádza „žalobcu“), žalobkyňa matku 1x navštívila, po jej prevoze do Modry

už o matku nejavila žiaden záujem, pritom šlo o kritické obdobie a jedinú pomoc mala poručiteľka od
manžela (žalovaného) a jej priateľky. V tom čase prišli poručiteľku navštíviť sestry žalovaného z USA,
čomu sa veľmi potešila, preto z nemocnice hneď odišla na reverz a žalovaný (pozn. odvolacieho súdu:
žalovaný nesprávne uvádza „žalobca“) pri tejto príležitosti pozval domov žalobkyňu s manželom, ktorýich následne pozval k nim do bytu. Účelom návštevy bolo dosiahnuť zmier v rodine, s čím ale žalobkyňa
nesúhlasila. Poručiteľka v r. 1997 prijala pozvanie do Kalifornie, s cestou babička ani žalobkyňa
nesúhlasili, lebo jej závideli. Po návrate z USA babička už nebývala v dome, ale u žalobkyni, žalobkyňa

mala už dieťa, o čom sa poručiteľka dozvedela od cudzích ľudí, veľmi ju to ranilo. R. sa rozhodla darovať
svoju1/3domužalobkynispolusjejúsporamiaďalšímipozemkami.Dňa19.06.1997žalobkyňanapísala
list rodičom a v r. 1998 boli žalobkyni vyplatené požadované peniaze vo výške 600 tis. Sk, čo bolo
posledné stretnutie s dcérou a vnučkou. Poručiteľku veľmi ranilo, že jej jediná dcéra nedala vedieť, že je
tehotná,apretoprispísanílistinyovydedenívydedilaajvnučku.Postojžalobkynekrodičomsanezmenil

dodnes. V týchto kritických rokoch žalobkyňa žiadala poručiteľku o darovanie 1/3 domu a nahnevalo
ju, že už túto l/3 domu darovala manželovi, začala tak poručiteľku po Stupave ohovárať a hovoriť, že
nemá matku; po týchto dramatických a stresových situáciách sa poručiteľka rozhodla vydediť dcéru aj
s vnučkou. Zdravotný stav poručiteľky sa rokmi zhoršoval, v r. 2015 a 2016 mala infarkt a od tej doby
bola odkázaná na vozík, v ktorom aj skonala. Žalobkyňa absolútne neprejavovala žiaden záujem o svoju
matku, za svoju matku sa hanbila, nevenovala matke žiadnu pozornosť ani k sviatkom, nespýtala sa

rodičov, či potrebujú pomoc (nákup alebo vyzdvihnúť lieky z lekárne) a tým, že rodičom zobrala ich
celoživotné úspory v r. 1998, nemali žiadne finančné prostriedky na opravu a údržbu domu (robil ich sám
žalovaný, žalobkyňa ničím neprispela ani poručiteľke). Žalobkyňa podľa žalovaného neuvádza žiaden
nesprávny procesný postup, nekonkretizuje o aké nesprávne skutkové zistenia ide a čoho sa týkajú a
zabúda na svoj výpalnícky list a že nevyužila čas, pokiaľ žila jej matka, aby si vzťahy vzájomne urovnali

a zmenili. Žalobkyňa ohovára svojich rodičov, obviňuje ich, pritom to, že žalobkyňa vyštudovala SEŠ na
samé jednotky je len zásluha poručiteľky, ktorá sa postarala o všetky výhody pre žalobkyňu. Celý hriech
harmonického spolužitia spôsobila babička a žalobkyňa rozdelením domu na tretiny. Rozostavaný dom
žalovaný sám dostaval do obývateľného stavu, aby tam žalobkyňa mohla žiť v harmonickej rodine spolu
s babičkou a matkou, staral sa o domácnosť aj o babičku a ešte pred delením domu v rodine vládla

otvorená atmosféra. Na záver zopakoval, že žalobkyňa vyrastala v normálnej rodine zahrnutá láskou
a pozornosťou všetkých členov rodiny a zmenila sa, keď sa zoznámila s jej budúcim manželom M. C..
Odmietnutím zmierenia si podľa žalovaného žalobkyňa spečatila svoje vydedenie matkou.
7. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného viac nevyjadrila.
8. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods.

1 CSP), na prejednanie veci v súlade s ust. § 384 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP nariadil pojednávanie
na deň 29.10.2025 za účasti žalobkyne, jej právneho zástupcu a žalovaného, zopakoval dokazovanie
v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie odvolacieho súdu a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
je potrebné zmeniť.
9. Žalobkyňa na nariadenom pojednávaní zotrvala na svojich vyjadreniach a podanom odvolaní a

uviedla, že jej je veľmi ľúto, že sa to celé takto skomplikovalo, bolo jej ľúto, keď na všetky sviatky videla
rodiny pokope a aj ona chcela taký rodinný vzťah. Písala rodičom správy a kontaktovala ich, ale na
tieto rodičia nereagovali, niekedy v r. 2016-2017 sa videli a kontakt sa obnovil, ale aj jej dcéra vnímala,
aká prišla zo stretnutia zničená a nerozumela, prečo si to robí. Pravda je niekde inde, ako ju vidí tatino
(žalovaný), myslela si, že za tie roky, čo všetci zostarli, sa situácia zmení. Namietala k odôvodneniu

rozsudku súdu prvej inštancie a zápisnice, že je nesprávne zaznamenané, že rodičia nevedeli, že bola
tehotná, keď zo zvukového záznamu vyplýva, že tatino (žalovaný) potvrdil, že to vedel a že sa s vnučkou
stretli skôr, ako je tam uvedené, a to tesne po jej narodení a dali jej náušnice.
10. Žalovaný na nariadenom pojednávaní uviedol, že všetko, čo bolo uvedené, sú klamstvá a nepravdy,
pravdou boli len dve veci a to, že keď prišla žalobkyňa s kamarátkou k nim domov, bavili sa, že mama

patrí do Afriky, tak kamarátku vyhodil a aj incident s višňami, keď si myslel, že sú tam zlodeji. Bol to ale
len humbuk pre peniaze, zaplatil 150 korún pokutu a pán, ktorý to riešil, povedal, že chcú len peniaze.
Ony tri (manželka, svokra a dcéra) robili všetko bez neho, bez neho sa vedeli na všetkom dohodnúť, aj
ako si rozdelia majetok a na peniazoch, všetky tri boli proti nemu; on nepotreboval majetok (ani ho nemal,
okrem 1 mil. Sk po rodičoch), len pracoval na dome a záhrade. Keď boli v USA, babka prepísala 1/3

na dcéru (žalobkyňu), ktorá keď odchádzala z domu, zobrala mu cenné veci. Po zaplatení 600.000 Sk
sa už o nich nikto nezaujímal, ani o manželku, dovtedy bolo všetko v poriadku, žalobkyňa mala všetko,
mala sa ako princezná. Po zaplatení 600.000 Sk odišla. Žalobkyňa bola nespokojná, že nedostala 1/3 od
manželky zadarmo, pretože tá bola chytrá a napísala ju na neho, žalobkyňa si ale myslela, že to dostane,
potom sa zobrala a išla preč. Do r. 2009 žalobkyňa nepreriekla ani slovo, ani na okrúhle narodeniny

manželky, nepovedala „mama, mám ťa rada“. Potom, čo žalobkyňa zistila, že mama nemá 1/3 domu,
napísala vydieračský list. Žalovaný mal celý dom, dal 1/3 manželke a 1/3 si nechal. Staral sa o dom,
omanželku,cezCOVIDbolamanželkacelýčasibanavozíku,dcéraneprejavilažiadenzáujem,nepýtala
sa, či potrebujú pomoc. Žalovaný si spravil kurz opatrovateľa, aby sa mohol starať o manželku. Mrzí ho,že keď sa jedná o vydedenie manželkou, bavilo sa ňom, žalobkyňa ho žaluje neprávom, pretože je na
peniaze. Žalobkyňa mala 300.000 + 600.000 Sk, za ktoré si mohli postaviť rodinný dom, no kúpili si auto.
11. Žalobkyne doplnila, že pohovor „vedúceho“ (pozn. odvolacieho súdu: v súvislosti s incidentom pri

oberaní višní v záhrade) bolo regulérne trestné stíhanie na súde v Malackách, v rámci ktorého bol
žalovaný uznaný za vinného. Žalobkyňa sa ohradila voči označeniu „vydieračský list“, k napísaniu
ktorého došlo až po incidente v záhrade v čase, keď žalobkyňa bola 2/3 vlastníčkou a žalovaný jej v čase,
keď mama bola na liečení, neumožnil ísť si obrať višne do záhrady. Pri incidente v záhrade policajtov ako
prvý volal žalovaný. Uviedla aj to, že manželka (matka žalobkyne) darovala žalovanému 1/3 rodinného

domu, 2/3 nadobudli rodičia kúpnou zmluvou od žalobkyne do BSM, na ktorom spôsobe nadobudnutia
trvala takto žalobkyňa, aby ochránila mamu.
12. Listinou o vydedení (Notárskou zápisnicou č. N 305/98, Nz 292/98 zo dňa 14.07.1998) poručiteľka
spísala závet a listinu o vydedení, v ktorej vydedila svoju dcéru (žalobkyňu), pretože v rozpore s dobrými
mravmi jej neposkytuje potrebnú pomoc a trvalo o ňu neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako
potomok mala prejavovať. Poručiteľka uviedla, že jej dcéra z ňou nepochopiteľných dôvodov prestala o

ňu prejavovať záujem asi pred štyrmi rokmi, po tom, ako ukončila štúdium na VŠ. Zrejme pod vplyvom
svojho manžela a jeho rodiny začala usilovať o jej majetok, snažila sa vysťahovať poručiteľku i jej
manžela, teda svojho otca, z ich domu. So svojou dcérou bývajú v tom istom meste, napriek tomu sa u
nich nikdy nezastaví, keď sa stretnú na ulici, správa sa k nej ako k cudziemu človeku. Pred rokom sa jej
narodila dcéra, o tom sa dozvedeli však len náhodou a vnučku nikdy nevideli. Poručiteľka uviedla, že je

telesne postihnutá, chôdza jej rodí ťažkosti, preto je odkázaná na pomoc, ktorú jej dcéra neposkytuje.
Dôsledky vydedenia vztiahla poručiteľka aj na potomkov vydedenej dcéry, a to z dôvodu, že jej nie je
umožnené stretávať sa s nimi, nepozná ich a zo strany ich rodičov budú vychovávané v nenávistnom
vzťahu k nej.
13. Z listu zo dňa 17.06.1997, spísaného žalobkyňou a adresovaného rodičom (poručiteľke

a žalovanému) vyplýva: „Pri úvahách nad vysporiadaním majetkovoprávnych vzťahov ohľadom
rodinného domu, v ktorom bývate, sme prišli k návrhu, ktorý by Vás, pred doriešením veci sa súde,
mohol osloviť. Vzhľadom na to, že Ste pri poslednom stretnutí prejavili záujem o kúpu môjho podielu
(2/3) ponúkam Vám baťovskú cenu 790.000 Sk pri rýchlom jednaní. Za rýchle jednanie považujem, že
najneskôr do 1 týždňa zareagujete na uvedenú ponuku. Ani neviem, prečo som súhlasila s takou nízkou

cenou, preto Vám doporučujem prijať tento návrh. Pripomínam Vám v tejto súvislosti, že pri súdnom
riešení mám predkupné právo na Váš podiel nakoľko som väčšinový vlastník. Ak odmietnete tento
návrh, žiadam Vás o sprístupnenie 2/3 domu a záhrady a odovzdanie kľúčov. Ďalej budem požadovať
nájomné za užívanie nehnuteľnosti, a to za uplynulé aj budúce obdobie, pokým nebudú sprístupnené
(vysťahované) moje 2/3 domu. Prosím Vás, nezahoďte túto šancu. Nechceme, aby to vyznelo ako

vyhrážka, ale táto rekapitulácia je nutná, aby si uvedomili, čo Vás čaká. Ak nepríde k dohode, vynaložím
maximálne úsilie a prostriedky na to, aby sme získali, čo nám patrí, pričom už nebudeme brať na Vás
žiaden ohľad. Moja rodina má radšej pokojné harmonické vzťahy so svojím okolím. Prosím Vás preto,
aby Ste uvážili, či chcete prežiť pokojnú starobu, alebo riešiť svoju bytovú otázku v pokročilom veku.“
14. Z darovaco-zaopatrovacej zmluvy zo dňa 14.10.1992 odvolací súd zistil, že darkyňa S. K. (matka

poručiteľky a stará matka žalobkyne) darovala 1/3 nehnuteľností (rodinný dom s pozemkom) poručiteľke
a žalobkyni; sama ostala vlastníčkou nehnuteľností v podiele 1/3. Poručiteľka a žalobkyňa sa zaviazali
darkyňu doopatrovať do jej smrti.
15. Z darovaco-zaopatrovacej zmluvy zo dňa 12.07.1996 odvolací súd zistil, že darkyňa S. K. (stará
matka žalobkyne) darovala žalobkyni 1/3 nehnuteľností (rodinný dom s pozemkom). Žalobkyňa sa

zaviazala darkyňu doopatrovať.
16. Z písomného vyjadrenia p. O. C., nar. XX.XX.XXXX, zo dňa 19.05.2023 vyplýva, že keď žalobkyňu
spoznala ako 18-ročné dievča, ktoré chodilo s jej synom, vídala ju často nešťastnú, pretože jej rodičia
bránili a nechceli, aby s jej synom chodila. Plakávala, lebo jej rodičia bránili, aby sa slobodne rozhodla.
Vie, že jej otec jej stále robil doma výstupy, bol proti všetkému, čo ona chcela, čo robila. Napríklad

nepúšťal ju von, keď ona už bola dávno dospelá. Rodičia boli k žalobkyni nekompromisní. Žalobkyňa
bola poslušné dievča, usilovné a p. O. C. bola rada, že je pri jej synovi také dobré žieňa. Žalobkyňa si
chcela urobiť vodičský preukaz. Doma u rodičov nemala pochopenie, lebo jej otec bol názoru, že žene
volant do rúk nepatrí, ani jej mama nemala vodičský preukaz. Nebolo im príjemné, že rodičia žalobkyne
ich syna odmietajú, bol VŠ-vzdelaný muž, nefajčiar, ktorý žil s nimi v spoločnej domácnosti. T. O. C. si

pamätala, že jej syn šiel na liečenie do Vysokých Tatier, ona ponúkala žalobkyni odvoz do Tatier na jeho
návštevu, ale žalobkyňa nemala odvahu odísť z domu, lebo sa stále bála otca a mamy. Bola v tom čase
dospelá, ale stále sa bála urobiť niečo proti vôli rodičom, lebo sa jej vyhrážali, že ju vyhodia z domu. Aj
keď bol syn p. O. C. na vojne, rodičia žalobkyňu nepustili za ním, aj keď milá babička napiekla koláče.V žalobkyni sa odohrával vnútorný boj, či ísť aj proti vôli rodičov za ním. Bolo to pre ňu veľmi ťažké,
bola ustráchaná, čo sa stane, ak neuposlúchne rodičov. Nakoniec nabrala odvahu a išla za jej synom
ho navštíviť. To bolo asi prvýkrát, kedy sa vzoprela a bola vystavená strachu, čo bude a či sa bude mať

kam vrátiť. Upokojilo ju, keď jej p. O. C. povedala, že keby bolo veľmi zle a rodičia to vyhrotili, môže prísť
k ním a oni sa potom pokúsia vysvetliť celú situáciu rodičom. Žalobkyňa nemohla mať ani kamarátky,
nemohli prísť k nim domov. Žalobkyňa sa stretávala len s jej synom a bola rada, keď im povedali, že
sa chcú zobrať. Vtedy nastalo pre žalobkyňu ešte väčšie peklo, bála sa chodiť domov, lebo ju otec
párkrát úmyselne za trest vymkol a prišla s plačom k p. O. C. domov. Pamätá si, že dokonca povedal,

že mal radšej „ošťať plot, ako ju urobiť“. Príprava svadby bola divná, mama žalobkyne nemohla sa k
ničomu vyjadrovať, lebo otec do posledného dňa so svadbou nesúhlasil, nechcel sa jej vôbec zúčastniť.
Mama žalobkyne tým veľmi trpela, nemohla sa z toho prirodzene tešiť a súčasne sa manžela bála. Otec
žalobkyne nezniesol, že sa žalobkyňa vzoprela a urobila si po svojom. Na druhý deň po svadbe mladí
utiekli bývať sami do domu po starých rodičoch zo strany manžela p. O. C.. Babička žalobkyne, ku
ktorej mala žalobkyňa veľmi vrúcny vzťah, ostala bývať s rodičmi žalobkyne. Spočiatku mladí udržiavali

kontakt s jej rodičmi a navštevovali sa, aj v dome jej rodičov, avšak len keď tam nebol otec, teda keď
bol v práci. Babička žalobkyňu požiadala, keď jej rodičia odišli na dlhšiu dobu do USA, aby sa mohla
presťahovať k nim do bytu. Povedala, že či by mohla bývať aj len v kútiku, len nech sa nemusí vrátiť do
domu, kde bývala jej dcéra s mužom. Žalobkyninu babičku žalovaný trýznil. Zámerne jej vypínal telefón
- pevnú linku. Schovával jej načúvací prístroj, keď ho nemala v uchu. Žalovaný vôbec nekomunikoval

s babičkou, hoci sa im starala o domácnosť a varila im. To napätie donútilo babičku utiecť z jej vlastného
domu k mladým, potom aj s malým dieťaťom do 2 izbového bytu jej syna, kde bývala v priechodnej
obývačke. T. O. C. uviedla, že mali s manželom záujem udržiavať vzťahy so svatovcami, avšak po dvoch
návštevách to celé prerušili. Žalovaný napadol syna p. O. C. pri oberaní višní v záhrade rodičovského
domu. Policajti určili za vinníka otca a škodu na okuliaroch jej syna uhradila mama žalobkyne. V tom čase

už babička bývala s mladými a ich dcérkou P.. Žalobkyňa sa trápila nad tým, že otec je taký neústupný
a tak kontaktovala aspoň mamu. Čo bolo ešte horšie, mama ju prosila a želala si, nech ju nenavštevuje a
nevolá jej, pretože o jej návštevách by sa mohol dozvedieť jej otec a ona by z toho mohla mať zle. Mama
žalobkyne bola pod veľký tlakom, otec sa nesmel dozvedieť, že spolu komunikujú. Mama žalobkyne v
tom čase riadne chodila do práce mimo Stupavy autobusom. T. O. C. uviedla, že raz keď varovala svoju

vnučku P., ešte keď bola bábätko v kočíku, vtedy stretla mamu žalobkyne samú pri lekárni, pozdravili sa
a p. O. C. jej navrhla, aby sa niekedy stretli, že sa môžu spoločne prejsť a potešiť sa s malou vnučkou.
Ona sa prekvapene zatvárila a povedala, že sa nesmie stretávať ani s p. O. C. ani s vnučkou, lebo jej to
manžel zakázal. Dokonca ani nenazrela do kočíka a pokračovala ďalej. Preto si myslí, že žalobkyňa to
mala s rodičmi naozaj ťažké, ich správanie bolo zvláštne, pre ňu nepochopiteľné. Rodičia sa k žalobkyni

nesprávali ako rodičia k svojim deťom, správali sa k nej ako k cudziemu. Tomu sa nedá podľa p. O. C.
porozumieť a nedá sa to ospravedlniť.
17. Z písomného vyjadrenia p. G. H. zo dňa 22.05.2023 vyplýva, že je krstná mama žalobkyne. Keďže
nemohla mať dlho vlastné deti, starala sa a zaujímala o ňu, ako o vlastnú. Krstnou mamou sa stala,
lebo bola najlepšia kamarátka poručiteľky. Žalobkyňa bola vždy šikovná a dobre sa učila a myslela si, že

rodičia z nej majú radosť. Keď sa p. G. H. narodila vlastná dcéra I., vekový rozdiel bol medzi dievčatami
až 9 rokov, tak už nevedeli byť spolu rovnocenné kamarátky. Ako žalobkyňa rástla, p. G. H. mala radosť,
že bola veľmi schopná, že sa jej darilo. Poručiteľka však o nej skoro vôbec nerozprávala. Vtedy ešte
pracovala v Stupave. Neskôr p. G. H. poručiteľka požiadala, aby jej pomohla nájsť nové zamestnanie
a ona sa jej snažila pomôcť. Našla jej pracovné miesto tam, kde pracovala aj ona, v tej istej firme a

dokonca aj v jednej kancelárii. Od tohto času si začala všímať, že v ich rodine nie je niečo v poriadku.
Veľmi málo hovorila o svojich blízkych, chcela sa stále baviť iba o robote. Keď jej povedala, že sa
ide žalobkyňa vydávať, bola zvedavá, koho si ide zobrať a čo na to E. (matka). Ona len povedala, že
najskôr si mala žalobkyňa dorobiť vysokú školu a až potom sa mala vydať. Vyjadrovala sa nepekne o
svojej matke a tiež aj dcére (žalobkyni). Nebola spokojná ani s budúcim zaťom, ale nevedela povedať,

prečo je vlastne nespokojná. Iba poznamenala, že je až o 6 rokov starší a určite bude žalobkyňa hneď
tehotná. Až po svadbe, keď bola v kontakte so žalobkyňou, začala postupne rozumieť, čo sa u nich
deje. Žalovaný tam robil nátlaky v celej rodine, a tak sa ho všetci báli a museli poslúchať. Aj babička
tam žila medzi nimi ako nežiadúca osoba. Bolo ťažké sa v tom vyznať, čo sa tam vlastne odohráva.
Postupne p. G. H. začala chápať, že žalovaný chcel všetkých ovládať, aj žalobkyňu a ona sa mu vzoprela

a už sa len tak nedala. Nakoniec to vyriešila tak, že sa rozhodla vydať. V práci začala mať p. G. H.
postupne s matkou žalobkyne problémy a kvôli nej odišla z práce. V tom čase bola žalobkyňa už pár
rokov vydatá a ešte nemala dieťa. Myslí si, že to napätie a dusno, čo mala matka žalobkyne doma so
žalovaným, nevedela normálne riešiť. T. G. H. uviedla, že babička sa k žalobkyni presťahovala, keďodišli jej rodičia do USA (to už p. G. H. vedela, že tam majú problémy) a potom žalobkyňa otehotnela.
T. G. H. uviedla, že žalobkyňa mala snahu urovnať vzťahy v rodine, bolo jej to všetko ľúto, ale nevedela
ako, lebo s rodičmi sa nedalo rozprávať. Rodičia asi nemali záujem, všetko bol narušené, zvláštne.

Žalovaný sa nerozprával s babičkou. Matka žalobkyne vravievala, že ona sama je ako hromozvod,
všetci sa rozprávajú cez ňu. Žalobkyňa bola tá, čo chcela, aby rodina normálne fungovala. Spočiatku sa
nepriečila, poslúchala. Rodičia (najmä otec) mali nejakú predstavu, ktorej sa žalobkyňa neprispôsobila,
preto sa k nej otec správal tak, ako sa správal, ako k cudziemu. Mama sa prispôsobila otcovi žalobkyne,
úplne sa mu podriadila, uprednostnila muža pred svojou mamou a dcérou. Tak vyriešila problém, pre

kľud v rodine. T. G. H. si nemyslí, že sa žalobkyňa správala tak, že by boli dané dôvody vydedenia. Je
to podľa nej necitlivé, pre ňu ako matku nepochopiteľné. Žalobkyňa neurobila rodičom nič zlé, chcela
iba žiť svoj vlastný život. Nechcela sa podriadiť otcovi.
18. V rámci výsluchu žalobkyňa poprela to, čo je uvedené v listine o vydedení. Záujem bol prejavovaný
o rodičov viac z jej strany. Bývali v dome starej mamy a situácia bola taká, že otec sa s babičkou
nerozprával. Bolo to v čase, keď bola na strednej škole. Začal vykrikovať, že ju vydedí, a babička sa

toho zľakla, rozhodla sa rozdeliť dom na tri tretiny a 1/3 jej darovala v (asi) 10/1992. Na strednej škole
bývala na internáte a chodila domov na víkendy. Otec bol prísny. S ňou však neboli žiadne problémy.
Keď sa vrátila zo SŠ, žila ďalej s rodičmi. S babičkou bolo treba chodiť na lekárske prehliadky, tak s ňou
chodievala.Smamoumalaveľmidobrývzťah.Onavšakchcelakľudvrodine,čosaveľminedalo.Chcela
vyhovieť aj otcovi aj žalobkyni. Keď skončila SŠ, otec nebol nadšený, že chce ísť na VŠ. Ona sa tam však

dostala a počas prvého ročníka stretla svojho prvého manžela. Otec sa na to veľmi hneval a povedal
jej, že buď budeš moja alebo choď do čerta. Partner žalobkyne k nim nemohol chodiť. Žalobkyňa zistila,
že situácia bola taká, že sa ani nemala narodiť, mama mala ísť na potrat, ale zrejme to bolo tak, že
otec prišiel za ňou s kyticou, že si ju teda vezme. Pravdepodobne ju teda rodičia nechceli. Po SŠ ešte
približne 3 roky do jej 21 rokov bývala s rodičmi. Našla si brigádu, hľadala si aj internát, ale keďže bývala

v Stupave, nechceli jej ho dať. Ráno odchádzala na prvý autobus, pretože predávala noviny a večer
chodievala o 10tej domov. Bála sa chodiť domov. Jej partner jej vtedy povedal, že nech sa teda vezmú,
a bude im lepšie. Deň pred svadbou prišla za žalobkyňou mama, aby otca pozvala na svadbu. Prišlo
jej to divné, veď otec jej mal svadbu vystrojiť. Na druhý deň po svadbe sa odsťahovala od rodičov do
rodinného domu po starých rodičoch manžela. Odchádzala asi tak, že zo skrine brala veci aj s vešiakmi,

ako keby utekala. Mala pocit, že sa oslobodila. Nechala však v dome bývať babičku, chodievala k nim
do bytu často. Asi za pol roka, teda v 05/1993 sa presťahovali do 2-izbového bytu v Stupave. Boli aj
Vianoce, a priniesli rodičom darček, pričom ich vyhadzovali, že také darčeky sa nenosia. S mamou
telefonovala, čo má nové, pýtala sa na prácu. Babička ochorela a bolo treba častejšie s ňou chodiť k
lekárovi, v čom jej žalobkyňa pomáhala. Potom rodičia odišli do USA k tetám a babička ju začala prosiť,

či môže ísť bývať k nim, že ona to už s nimi dlhšie nevydrží. Žalobkyňa a jej manžel v tom čase bývali v
2-izbovom byte, ale súhlasili s tým, že babička príde bývať k nim. Presťahovala sa v r. 1996, v čase keď
rodičia boli v USA. Následne jej babička prepísala svoj podiel a hovorila, že ona už nevládze toto riešiť.
Riešila to teda žalobkyňa. Chceli vyplatiť rodičov, aby do domu išli bývať oni s manželom a babička, ale
zo strany rodičov nebola žiadna odozva. Narodilo sa jej už dieťa a boli 4 v dvojizbovom byte. Babička

s nimi žila ešte 3 roky. V tom čase spísala listinu, kde vyzvala rodičov na riešenie situácie. Neprišla
žiadna odozva. Vtedy nastal incident a zmysleli si, že idú si k nim do záhrady obrať višne. Zvonili, ale
nikto neotváral. Preskočila bránu, otvorila ju a išli obrať višne. Na to vyšiel otec a bez pozdravu začal
mlátiť jej muža a jeho kamaráta. Otec na nich zavolal aj policajtov. Mama nebola doma. Bolo to asi v r.
1998. Toto bol spúšťač toho, že rodičia mali záujem vysporiadať majetok, a chceli odkúpiť jej podiel.

Kvôli tomuto incidentu boli na súde a mama potom zaplatila rozbité okuliare jej muža. V tom čase asi
bola spísaná listina o vydedení. Nič zlé však neurobili. Predaj podielu prebiehal tak, že bola stanovená
suma, ona však trhovú cenu nechcela a nakoniec bolo zaplatených 600.000 Sk. Prebehlo to v priateľskej
atmosfére, overili podpisy, aj podpis babičky, že sa vzdáva práva doživotného užívania a podalo sa to
na kataster. Rodičia sa stali vlastníkmi a otec jej potom povedal, že tak, teraz očakávam, že mi vrátiš

peniaze a môžeme sa stretávať a budem ťa mať rád. Pôvodne chcela, aby podiel bol napísaný len na
mamu, ale videla, že ona darovacou zmluvou prepísala svoj podiel na otca. Vedela, že je slabá, a že
by aj tento podiel na neho napísala. Tak chcela, aby to kúpili ako manželia. Pomáhala svojej mame
tak, že sa starala o babičku, teda pomáhala v jej povinnosti. Inak jej pomáhať nebolo treba, nebola
na invalidnom vozíku. V tom čase pracovala. Nikto žalobkyňu o pomoc nežiadal. Mama jej povedala,

aby jej nevolávala, lebo keď sa to otec dozvie, urobí jej zo života peklo. Po r. 1998 to kontaktovanie
bolo vlažné, keď jej toto mama povedala, nechcela jej robiť zle. No otázku, či mala jej mama záujem
o vnučku, žalobkyňa uviedla, že nie, videla ju až v tom čase, keď bola situácia s predajom 2/3. Nič jej
ani nedarovala. Po odchode so spoločnej domácnosti mama žalobkyňu nikdy nekontaktovala zo svojejiniciatívy. Keby mama potrebovala pomoc, poskytla by jej ju tak, ako babičke. Vzťahy sa obnovili na
podnet žalobkyne po jej rozvode, kúpila darčeky a zazvonila im, niekoľko hodín sa rozprávali, žalobkyňa
bola nadšená. Predstava jej otca o živote žalobkyne bolo, že po SŠ odíde do Ameriky za tetami a tam sa

dobre vydá a opustí partnera. Ponúkol jej aj cestu do Ameriky na mesiac, ale to odmietla, tak sa hneval.
19. Z výsluchu žalovaného vyplynulo, že jeho manželka mala kamarátku, ktorá bola riaditeľka SŠ
v Senici, žalobkyňa však pomoc nepotrebovala, pretože mala samé jednotky na ZŠ. Na SŠ ju teda prijali
a on potom robil údržbu okolo internátu. Mala vynikajúce výsledky na SŠ. A mala aj všetky výhody, doma
bolo o ňu postarané. Mala navarené, opraté. Manželka v tom čase mala choré srdce a vyoperovali jej

žlčník. Inak postihnutá nebola. Až po tej mozgovej príhode v r. 1996. Vtedy mala operáciu mozgu a lekári
nečakali, že bude vôbec žiť. Istú dobu bola v nemocnici, kde za ňou chodil každý alebo každý druhý deň.
Previezli ju potom do Modry do nemocnice, kde povedal, že na vlastnú zodpovednosť si ju berie domov.
Všetky veci, čo mala doma, boli prakticky nepoužiteľné. Potrebovala polohovateľnú posteľ, kyslík a pod.
mobilná bola, ale hlavu mala v takom stave, že sa jej ťažko hovorilo. Na ľavú stranu bola ochrnutá. V r.
1997 tu boli na návšteve jeho sestry, a pozvali ich, aby sa prišli tam liečiť. Manželka vtedy chodila aj

na nejaké cvičenia. Pred svadbou žalobkyne jej budúceho manžela vyhodil z domu, pretože urazil jeho
matku a nechcel, aby sa zobrali. On aj potom doniesol kvety a chcel gratulovať, ale žalovaný odišiel preč.
Potom r. 1996 musel prať, žehliť a starať sa o manželku. Bola uznaná na 80 % invalidná. Žalobkyňa sa o
ňu vôbec nestarala. Napríklad sa stalo, že manželka išla do obchodu a spadla a doniesli ju susedia. Keď
bola manželka v nemocnici, žalobkyňa ju vôbec nenavštevovala. Žalovaný jej aj telefonoval, aby prišla

mamu pozrieť, ale na to nereagovala. Žalobkyňa sa do r. 1992 mala ako kráľovná. Chodili na dovolenky,
doniesol jej z USA topánky, mala všetky výhody. Je klamstvo, čo uviedla, že sa mala u nich zle. Pokiaľ ide
o tie višne, bolo to tak, že sa sprchoval a volala suseda, že má v záhrade zlodejov. Žalobkyňa namiesto
toho, aby prišla mame pomôcť, prišla kradnúť. Žalobkyňa získala od nich peniaze a v tom čase za milión
korún mohla mať parádny dom. A aj mala. V čase keď odchádzala žalobkyňa z domu, zobrala aj jeho

hodinky a hodnotnejšie veci. Bolo to v čase, keď bol v práci. Na otázku, aká bola jeho predstava a
predstava jeho manželky, ako by sa dcéra o nich mala starať, žalovaný uviedol, že tak, ako sa dcéra
správa k matke. Veď do r. 2021 jej nedala ani jeden kvietok na narodeniny, meniny, Vianoce a pod.
Uviedol, že on nemal majetok žiadny, len peniaze, dom mala babka. Na otázku z čoho mala poručiteľka
dedukovať, že jej žalobkyňa usiluje o majetok, žalovaný uviedol, že keď bola v obývačke žalobkyňa

povedala poručiteľke: „Mami daj mi tu 1/3-tinu, čo ti dala babka.“ Manželka povedala, že ona už tú tretinu
nemá. Bolo to asi v r. 1996 a preto, lebo vedela, že všetky tretiny chce žalobkyňa, lebo vedela, že druhú
tretinu babka darovala žalobkyni. Babička odišla k žalobkyni, lebo mala starosť, aby sa vedela postarať
o dieťa. Poručiteľka mala mobilný telefón, mala ho na krku, moc ho nepoužívala, on sa o ňu stále staral,
mala ho na to, aby vedela stlačiť tlačidlo. Žalobkyňa sa nezaujímala o zdravotný stav poručiteľky, chcela

ísť do nemocnice, tak im povedal kedy, odvtedy sa nezaujímala. Poručiteľka mu povedala, že žalobkyňa
za ňou ani neprišla. O vnučke sa dozvedeli až v r. 1997. Vedel ale, že je tehotná, v tom čase dala na
nich žalobu, chcela, aby oni šli do 2-izbového bytu a ona do domu. Mali ísť na stretnutie s právnikom, ale
neprišli. Nekomunikoval so žalobkyňou, dala na nich žalobu a právnik to potom stiahol, upresniť to ale
nevie. Vnučke dali náušnice a tým to skončilo, boli pre žalobkyňu špinavá handra. Keď boli v Amerike,

poručiteľka nevyhľadala lekársku pomoc. Žalobkyňa ich pozvala so sestrami do ich 2-izbového bytu.
Sestra žalovaného chcela, aby sa udobrili, ale žalobkyňa povedala, že v žiadnom prípade. Žalovaný
odviezol poručiteľku, keď išla spísať listinu o vydedení.
20. Z výsluchu svedkyne p. M. G. vyplynulo, že do r. 1986 žili na Slovensku. Potom emigrovali do USA
do Kalifornie. V r. 1996 prišli na dovolenku na Slovensko, pretože s bratom telefonovali a spomínal im, že

má nejaké problémy v rodine. Išlo o žalobkyňu. V r. 1996 mala manželka žalovaného, Sylvia, mozgovú
príhodu, tak prišli z USA navštíviť aj ju. Navštívili ju v Modre v nemocnici. Mala problémy rozprávať, ale
zlepšovalo sa to. Tým, že bola v Modre sama, nikto ju nenavštevoval, ani žalobkyňa, zobral ju žalovaný
domov. Pri tej príležitosti pozval žalobkyňu aj s manželom k nim domov. Nálada bola mierová a všetko
bolo v pohode. Žalovaný dal 100 USD manželovi žalobkyne a aj babke. Manžel žalobkyne ich pozval

navštíviť ich byt a tak na druhý deň išli. Silvia ostala doma, bola ešte slabá. Do bytu išli svedkyňa,
žalovaný a ich sestra. Všetko bolo v poriadku. Svedkyňa povedala, že by sa teda všetko mohlo urovnať,
na čo žalobkyňa povedala, že v žiadnom prípade. Ich to zranilo a asi po mesiaci, čo bývali u žalovaného,
odišli do USA naspäť. Videli, že E. s mamou už tak nespolupracovali. Mama videla, že E. je už slabšia a
E.zaňoustálechodila.Ichvzťahneboltakýpevný.OdišlitedadoKalifornie.Vr.1997pozvaližalovaného

s manželkou, aby ich prišli pozrieť, aby sa manželka zotavila. Ona bola invalidná, celý život chodievala
na liečenia a dcéra sa za ňu hanbila. Pýtala sa, prečo jej mama nie je ako iné mamy. Mala také strašne
chudé nohy, ako kosti. Jej zdravotný stav sa však ešte zhoršoval. Žalobkyňa mala všetko, čo chcela
a žila si tak, ako chcela. Mala 100 % starostlivosť. Ešte v r. 1986 boli na návšteve u žalovaného ažalobkyňa sa nevedela dočkať, kedy sa vráti na internát. Trpela tým, že nemá krásnu mamu. V USA,
keď boli za nimi, sa im žilo vynikajúco. Sylvia zabudla na problémy a povedala, že teraz môže aj umrieť.
So žalobkyňou sa vôbec nestretávala. Mala také heslo „že ona má nemeckú krv a nikomu neodpúšťa.“

Nevedela žalobkyni odpustiť, že sa o ňu v chorobe nestarala. Že sa dcéra neprišla spýtať, ako sa máš,
mama. Takisto ani im nepriniesla ani starú knihu. V r. 1996 babka už vedela, že žalobkyňa je tehotná
a prepísala žalobkyni druhú tretinu. V r. 1997, keď boli u nich v USA, telefonovala Sylvia svojej mame
a tá jej povedala, že žalobkyňa čaká dieťa. Medzi tým už sa jej dieťa narodilo. Žalobkyňa dostala od
babky 300.000 Sk a pozemky. Žalobkyňa ich chcela vyhodiť z domu, pritom jej mama sa ledva držala,

pretože lekári jej nedávali veľké šance. Žalobkyňa tlačila svoju mamu do dvojizbového bytu na druhom
poschodí bez výťahu. Žalobkyňa im posielala listy. Sylvia jej o tom hovorila a povedala, že ľutuje, že
nešla na potrat pred svadbou. Žalobkyňa ako dieťa mala všetko. Chodila na balet, na dovolenky aj do
Juhoslávie. Raz boli s nimi. Žalovaný bol na ňu pyšný a hovoril, že B. je najkrajšia v celej Stupave.
Vzťah žalobkyne k matke nebol žiadny. Pýtala sa jej len to, prečo 1/3 domu nedala jej, ale napísala ju
na žalovaného. Zaujímali ju len peniaze. Oni posielali z USA žalovanému peniaze po častiach. Pretože

sa chceli vrátiť a chceli si za to kúpiť nejaký byt. Žalovaný mal nejaké peniaze z predaja rodičovského
domu a z toho, čo mu poslali oni, a preto mohol žalobkyňu vyplatiť. Inak by asi ostali na ulici. Potom
sa dozvedela, keď žalobkyňu vyplatili, že manželka žalovaného spísala závet. Ona bola taká silná vo
svojom presvedčení, a neodpustila žalobkyni. Spor medzi žalobkyňou a jej matkou bol v tom, že keď
sa žalobkyňa vydala, vôbec domov nechodila, vôbec s nimi nekomunikovala. Nemala s matkou žiadny

vzťah. Ak komunikovala, tak len o peniazoch. Chodievali na prechádzku so sestrou a žalobkyňou a
žalobkyňa sa veľakrát pýtala, prečo jej mama nevyzerá ako ostatné, že prečo má také nohy. Povedali
jej, že to predsa nie je podstatné, podstatné je, ako ju ľúbi. Boli narodeniny, meniny, Vianoce, Veľká
noc a svedkyňa nevie, či poručiteľke žalobkyňa vôbec dala nejaký kvet alebo darček. Svedkyňa nemá
vedomosť v r. 1992 - 1998, že by poručiteľka kontaktovala žalobkyňu a že by jej dala nejaký darček.

21. Z výsluchu svedkyne p. N. G. vyplynulo, že žalobkyňa je jej neter, ktorú veľmi ľúbili a toľko lásky
dostala, a to bola asi chyba. Aj žalovaný vravel, že ona bude najkrajšia v Stupave. Raz sa stalo to,
že sa prechádzali pri Dunaji a žalobkyňa sa svedkyne pýtala, prečo nie je jej mama taká, ako ostatné.
Ona zrejme tým trpela. V r. 1997, keď boli u nich v USA, Sylvia povedala, že mala si ju radšej nechať
vziať, pretože jej spôsobila veľa bolesti. Keď odišli späť na Slovensko, brat im telefonoval, pretože si

volali každý týždeň, že poručiteľka chce žalobkyňu vydediť. Poručiteľka bola chorá a to, čo sa v USA
zotavila, sa jej vracalo späť. Žalobkyňa im posielala výhražné listy a chcela ich vysťahovať z domu.
Poručiteľka však mala dobrý rozum. V r. 1996, keď prišla poručiteľka z nemocnice, žalobkyňa sa jej
vyhýbala. Jej manželovi dal žalovaný 100 USD a za to ich manžel žalobkyne pozval k nim do bytu, kde
sa rozprávali. Sestra svedkyne M. povedala, aby sa teda pomerili. Žalobkyňa vstala a povedala, že to

neprichádza do úvahy. Keď odchádzali z domu od žalovaného, žalobkyňa sa síce prišla rozlúčiť, ale
nič im nedala na spomienku. Žalobkyňa bola k matke flegmatická, hlavou vždy niekde inde. Aj keď v
Amerike poručiteľka povedala, že síce je pravda, že neodpúšťa, ale bola rada, že má dcéru. Poručiteľka
bola Nemka, a bola na to pyšná, mala tvrdú povahu. Nie je možné, aby ju mohol žalovaný nejakým
spôsobom manipulovať, práve naopak. Hlavný rozpor medzi poručiteľkou a žalobkyňou bol v tom, že

poručiteľka sa zľakla, pretože čítala list od žalobkyne, kde chcela od nich zaplatenie nájomného za dom,
v ktorom bývali. Žalobkyňa sa opakovane sťažovala na výzor svojej mamy. Poručiteľku najviac bolelo to,
keď sa od susedky dozvedela, že žalobkyňa povedala, že poručiteľka nie je jej mama, ale jej mama je C..
Suseda bola pani P.. V období r. 1995 - 1998 im žalobkyňa listy nepísala, písal ich jej manžel. Obsahom
bolo, že sa manžel žalobkyne predstavil, aby ho spoznali a písal o takých jednoduchých veciach, ako

sa majú a ako si žijú.
22. Z výsluchu svedkyne p. A. B. M. vyplynulo, že sú so žalobkyňou kamarátky. Pozná ju asi od 09/1997,
pretože majú rovnako staré deti a kočíkovali spolu. Pokiaľ ide o vzťah žalobkyne k matke, tam nebol
žiadny vzťah. Pre žalobkyňu bola vždy hlavne rodinou babička, ktorá v tom čase, keď sa poznali bývala
u žalobkyne v 2-izbovom byte. R. im pomáhala. Vzťah žalobkyne k matke nebol žiadny. Nikdy nepočula,

že by žalobkyňa povedala, že jej volala mama alebo že by mala prísť mama sa pozrieť na P.. Nikdy ale
nepočula, že by sa o rodičoch vyjadrovala škaredo. Povedala len, že tam bol komunikačný problém.
Poznala aj babičku žalobkyne. Bola to taká chudá žena. O tom komunikačnom probléme žalobkyňa
nechcelahovoriť.Bolovidieť,žejutobolí,maladojem,žetamjeotectakýtvrdšíato,žebolkomunikačný
problém svedkyňa pripisovala tomu, že babička odišla bývať k žalobkyni. Bližšie sa o tom nebavili.

V období, keď sa so žalobkyňou stretávala, nemala dojem, že by sa stretávala s rodičmi. Pamätala si,
že raz sa stretla žalobkyňa s mamou v cukrárni, ale to mala P. aj dva roky. Nevie, aké mali majetkové
pomery, vie len, že v tom čase obe riešili bývanie, oni stavali dom a svedkyňa prerábali, tak spolu riešiliaj ŠFRB alebo stavebné sporenie. Nemala nikdy taký dojem, že by sa žalobkyňa odmietala stretávať s
rodičmi, skôr mala dojem, že rodičia ju vymazali a nechcú sa s ňou stretávať.
23. Z výsluchu svedkyne p. G. Q. C. vyplynulo, že žalobkyňa je jej bývalá švagriná, boli manželkami

bratov. So žalobkyňou sa pozná asi od r. 1992 ešte pred jej svadbou. Bola jej aj na svadbe. Už vtedy
vedela, že nemá dobrý vzťah s rodičmi, bola tam nevôľa, že študuje a že sa ide vydávať za p. C..
Žalobkyňa bola nešťastná a chcela od rodičov odísť. Hľadala aj internát. Až po tom vydaji v podstate
hneď odišla. Bolo to akoby útek. Mala dobrý vzťah s babičkou, aj tá komunikácia s ňou bola dobrá.
S rodičmi, keď sa aj stretli, bola vždy z toho žalobkyňa nešťastná. Potom sa babička presťahovala k

žalobkyni do malého bytu, lebo ani babička nemala dobré vzťahy s rodičmi. Keď sa narodila žalobkyni
dcéra, bolo v tom byte tesno a snažili sa to riešiť. Vtedy žalobkyňa toto bývanie chcela riešiť s rodičmi,
viedlotovšakkväčšiemunapätiu.Ajkeďbolasnahaodohodu,nejakotonešlo.Vždykeďsakontaktovali
rodičia so žalobkyňou, došlo k nabaľovaniu sporov. V K. J. 1992 - 1998 sa žalobkyňa s rodičmi stretávala.
Nie je možné konštatovať, že by svojich rodičov ignorovala. Vo vzťahu k matke tam nejaká komunikácia
bola a nemala problém, ale vo vzťahu k otcovi ako keby sa ho bála a mala veľký rešpekt. Ale snaha

o komunikáciu tam bola. Nikdy sa o rodičoch nevyjadrovala škaredo alebo v zlom. Vždy pomenovala,
čo sa deje, ale vyjadrovala skôr ľútosť, že sa vzťahy neurovnali ani keď sa narodila žalobkyni dcéra, že
sa vlastne ľady neprelomili. Určite brala žalobkyňa ohľad na všetky strany, majetnícky sa nesprávala,
skôr sa snažila dohodnúť na nejakej výmene alebo podobne. Z rozhovorov so žalobkyňou nevyplynulo,
že by s nimi odmietala komunikovať, aj s rodičmi aj s babičkou komunikovala, s každým ako sa dalo.

Osobný kontakt s poručiteľkou svedkyňa nemala, iba na svadbe žalobkyne. Svedkyňa si nespomína, že
by sa nejak kontaktovala poručiteľka na žalobkyňu alebo na vnučku. Dokonca si pamätá, že jej svokra
kočíkovala vnučku a stretla matku žalobkyne a povedala jej, nech sa príde pozrieť na svoju vnučku, a
ona neprišla. Nechcela sa pozrieť.
24. Podľa ust. § 137 písm. d) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej

skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
25. Podľa ust. § 194 ods. 1 CMP, ak rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných
skutočností, odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo
sa javí ako menej pravdepodobné, aby určenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou. Na podanie žaloby
určí lehotu, ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac.

26. Podľa ust. § 194 ods. 2 CMP, súd pokračuje v konaní s účastníkmi podľa výsledku sporu.
27. Podľa ust. § 194 ods. 3 CMP, ak žaloba nebola podaná v lehote, ak bolo konanie o žalobe zastavené
alebo ak bola žaloba odmietnutá, platí, že spor o dedičské právo bol rozhodnutý v neprospech žalobcu.
28. Podľa ust. § 461 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dedí sa zo zákona, zo závetu alebo z oboch týchto
dôvodov.

29. Podľa ust. § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka, poručiteľ môže vydediť potomka, ak a) v rozpore s
dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných
prípadoch, b) o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať,
c) bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka, d)
trvalo vedie neusporiadaný život.

30. Podľa ust. § 469a ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ to poručiteľ v listine o vydedení výslovne
určí, vzťahujú sa dôsledky vydedenia aj na osoby uvedené v § 473 ods. 2.
31. Podľa ust. § 473 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel,
každý z nich rovnakým dielom.
32. Závet je formálny jednostranný prejav vôle osobnej povahy, ktorý o svojom majetku zostavuje fyzická

osoba pre prípad smrti. Zákon rozlišuje holografný závet, alografný závet (jednoduchý a sprísnený)
a závet vo forme notárskej zápisnice. Vydedením sa rozumie jednostranný výslovný prejav poručiteľovej
vôle, ktorým sa odníma potomkovi ako neopomenuteľnému dedičovi právo, ktoré by mu inak patrilo
podľa zákona. Vydedenie musí spĺňať formálne a materiálne náležitosti. V prípade listiny o vydedení,
pokiaľ ide o formálne náležitosti, platí obdobne ust. § 476 Občianskeho zákonníka. Materiálnou

náležitosťou vydedenia je (okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právnych úkonov) existencia
konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zákone - ust. § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka
taxatívne vypočítava dôvody vydedenia. Pre všetky dôvody je charakteristické negatívne správanie sa
potomka v rozpore s dobrými mravmi. Dôvod vydedenia sa musí uviesť v listine o vydedení a tento dôvod
musí existovať už v čase pred prejavom poručiteľovej vôle v listine o vydedení. Teda existencia dôvodu

vydedenia sa posudzuje vždy za obdobie pred napísaním listiny o vydedení. Z formulácie dôvodov
vydedenia uvedených v písmenách a) a b) ust. § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že na
ich základe možno postihnúť široký okruh negatívnych skutočností, existujúcich vo vzťahu poručiteľa a
potomka. Ide pritom o subjektívne dôvody resp. dôvody, ktoré sa posudzujú zo subjektívneho hľadiska.33. Na naplnenie dôvodu vydedenia podľa ust. § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka
sa vyžaduje trvalosť a opravdivosť neprejavovania záujmu o poručiteľa. Pre posúdenie, či došlo
k naplneniu dôvodu vydedenia, je potrebné vychádzať z individuálnej situácie, keďže ide o abstraktnú

právnu normu. Predpoklad trvalosti sa musí vždy posudzovať v konkrétnom prípade, nepostačuje
však, ak by potomok isté životné obdobie neprejavoval záujem o poručiteľa, napr. v dôsledku
hádky či jednorazovo by nenavštívil poručiteľa na jeho sviatok. Všeobecne je možné zhrnúť, že za
naplnenie uvedeného predpokladu sa považuje najmä trvalý stav, v ktorom potomok poručiteľa vôbec
nenavštevuje, nekontaktuje sa s ním žiadnym spôsobom a nezaujíma sa oňho. Predpoklad opravdivého

záujmu treba posudzovať najmä z hľadiska skutočnej vôle potomka, ktorá môže spočívať aj v správaní
sa, ktorým iba predstiera záujem o poručiteľa, ale tento záujem nezodpovedá riadnemu správaniu sa
potomka k rodičovi (teda spôsobom, ktorý prekračuje zásady spoločenskej slušnosti – rozhodnutie NS
ČR sp. zn. 21 Cdo 688/2006) a potomok neprejavuje skutočný záujem o poručiteľa.
34. Podľa ustálenej súdnej praxe je potrebné otázku, či potomok o poručiteľa neprejavoval opravdivý
záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal, posudzovať vždy s prihliadnutím na všetky okolnosti

prípadu. Z hľadísk, ktoré je potrebné pri tomto dôvode vydedenia vždy skúmať, je aj to, či potom potomok
mal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejaviť, t.j. či
poručiteľmalsámzáujemsaspotomkomstýkaťaudržiavaťsnímbežnépríbuzenskévzťahy;vydedenie
prichádza od úvahy len tam, kde poručiteľ o tento blízky príbuzenský vzťah stojí, kde sa ho nezáujem
potomka osobne citovo dotýka, kde mu tento stav vadí, nie v prípade, keď ide o situáciu, keď je mu

tento stav ľahostajný alebo v prípade, keď k nemu aj sám prispel. Zákonný dôvod vydedenia uvedený
v ust. § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého
záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Pokiaľ je skutočnosť,
že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje
záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho dôvodiť, že by neprejavovanie tohto záujmu potomkom mohlo

byť dôvodom k jeho vydedeniu (rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo 239/2009 z 24.02.2010, sp. zn. 2Cdo
109/2010 z 29.02.2012 a sp. zn. 4Cdo 32/2014 z 27.05.2014). O naplnenie uvedeného dôvodu nepôjde
ani v prípade, ak poručiteľ odmietal akýkoľvek styk s potomkom (rozhodnutie NS ČR, R 23/1998), hoci
potomok záujem o kontakt s poručiteľom mal, tým pádom potomok nemal objektívnu možnosť prejaviť
opravdivý záujem. Výsledne je potrebné vždy individuálne skúmať vzájomný vzťah medzi poručiteľom

a potomkom aj vzhľadom na ich vzťah v rámci procesu dospievania potomka a záujem poručiteľa
o potomka v tomto časovom období. Súčasne NS SR dospel k záveru, že dôvod vydedenia dediča
podľa ust. § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka je potrebné posudzovať objektívne, či išlo
o taký nezáujem, ktorý bol v rozpore s dobrými mravmi trvalý, v dôsledku čoho neprejavoval voči
poručiteľovi potomok ani minimálny záujem o jeho život a zdravie a podobne (rozhodnutie NS SR sp.

zn. 4Cdo/59/2012 zo dňa 27.05.2014).
35. Súd prvej inštancie posúdil listinu o vydedení za platný právny úkon poručiteľky tak z formálnej ako
aj z materiálnej stránky a dospel k záveru, že dôvod vydedenia v zmysle ust. § 469a ods. 1 písm. b)
Občianskeho zákonníka je daný (zároveň dospel k tomu, že dôvod vydedenia v zmysle ust. § 469a
ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka nie je daný, ktorý záver však nie je predmetom odvolacieho

prieskumu).
36.Odvolacísúdkonštatuje,žesúdprvejinštanciesprávnepostupoval,akvprvomradeskúmalsplnenie
formálnych náležitostí právnych úkonov poručiteľky (závetu a listiny o vydedení), ktorých absencia má
za následok neplatnosť týchto právnych úkonov a správne dovodil, že vymedzené dôvody vydedenia sú
dostatočne určité a konkrétne z hľadiska formálnych požiadaviek na platnosť vydedenia (čo žalobkyňa

v podanom odvolaní ani nenamietala), že poručiteľka opísala skutočnosti, ktoré ju k spísaniu listiny o
vydedení viedli s poukazom na konkrétne životné situácie, ktoré považovala za relevantné a že takáto
formulácia je z hľadiska formálnych predpokladov dostatočná, preto po formálnej stránke je listina o
vydedení platným právnym úkonom.
37. Odvolací súd sa pri posúdení danosti dôvodov vydedenia podľa ust. § 469a ods. 1 písm. b)

Občianskeho zákonníka zaoberal tým, či správanie žalobkyne môže byť považované za odporujúce
dobrým mravom s prihliadnutím na správanie sa poručiteľky k nej ako k dieťaťu. Za konanie v rozpore s
dobrými mravmi nemožno považovať nezáujem potomka za situácie, keď tento nezáujem bol v značnej
miere vyvolaný samotným poručiteľom. (porovnaj rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo 173/1996, sp. zn.
4 Cdo 123/2009).

38. Na rozdiel od súdu prvej inštancie po čiastočnom doplnení resp. zopakovaní dokazovania listinnými
dôkazmi, výsluchom strán sporu a oboznámením sa s výpoveďami svedkov a písomnými vyjadreniami
v konaní pred súdom prvej inštancie dospel odvolací súd k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodná a
dôvody vydedenia žalobkyne tak, ako sú uvedené v listine o vydedení (notárskej zápisnici), neboli dané.Poručiteľka v listine o vydedení uviedla, že žalobkyňa pre ňu z nepochopiteľných dôvodov prestala o ňu
prejavovať záujem asi pred štyrmi rokmi (t.j. v r. 1994) potom, ako ukončila štúdium na VŠ, že zrejme pod
vplyvom svojho manžela a jeho rodiny začala usilovať o jej majetok, snažila sa vysťahovať poručiteľku

a žalovaného (teda rodičov) z ich domu, že so žalobkyňou bývajú v tom istom meste, napriek tomu sa
u nich nikdy nezastaví, keď sa stretnú na ulici, správa sa k nej ako k cudziemu človeku a pred rokom sa
jej narodila dcéra, o čom sa dozvedeli len náhodou a vnučku nikdy nevideli.
39. V prvom rade odvolací súd uvádza, že pri ustálení skutkového stavu zohľadnil aj výpovede svedkýň
A. B. M. a G. Q. C., ktorých výsluch bol vykonaný na návrh žalobkyne a písomné vyjadrenia O. C. a G. H.,

ktoré na rozdiel od súdu prvej inštancie nepovažoval za skôr ako nepriame. Uvedené osoby vypovedali
alebosavyjadrovaliovzťahochvrodinežalobkynevrozhodnomobdobípredspísanímlistinyovydedení
(vr.1992–1998)apopisovalinimiosobneabezprostrednevnímanéokolnosti,veciasituácie,pričomich
vierohodnosť nebola nijak a nikým spochybnená (osobné útoky žalobcu a jeho sestier ich hodnovernosť
nevyvracajú). Zároveň zhodne so súdom prvej inštancie odvolací súd neprihliadol na výpovede svedkýň,
ktorých výsluch bol vykonaný na návrh žalovaného – a to jeho sestier (p. M. G. a N. G.). Je potrebné

uviesť, že samotný fakt, že ide o blízkych rodinných príslušníkov žalovaného, nediskvalifikuje tieto
osoby ako svedkov bez ďalšieho, v tomto prípade ale sestry žalovaného potvrdili, že všetky vyjadrenia
žalobkyne čítali, že sa so žalovaným o danej veci rozprávali a je potrebné zohľadniť aj to, že obsah ich
výpovedí (zjavná zhodnosť použitých výrazových prostriedkov, opis rovnakých alebo veľmi podobných
situácií takmer zhodným spôsobom) a skutočnosť, že sa spolu so žalovaným neprimerane vyjadrovali

k vyjadreniam žalobkyne (podpisy žalovaného a jeho sestier sú na jednej listine, adresovanej žalobkyni)
a že dvoma ďalšími listami sa vyjadrovali k vyjadreniam G. H. a O. C. v konaní, vykazuje znaky
koordinovaného spoločného postupu a konania. Z uvedeného vyplýva pochybnosť o vierohodnosti
výpovedí týchto svedkýň.
40. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pred spísaním listiny o vydedení vzťahy medzi žalobkyňou

a jej rodičmi boli narušené, keď príčinou toho bola skutočnosť, že rodičia (teda aj poručiteľka) nesúhlasili
s tým, aby v tom čase už dospelá žalobkyňa (na VŠ nastúpila v r. 1989) viedla vlastný život a autonómne
sa o ňom rozhodovala; rodičia nesúhlasili jednak s tým, že študovala alebo inak rozvíjala svoje zručnosti,
svoju osobnosť a vlastný život (nesúhlasili, aby získala vodičský preukaz, autoškolu si platila žalobkyňa
sama, hradila časť výdavkov na vlastnú svadbu, počas VŠ brigádovala, poberala štipendium) a že odišla

z rodičovského domu potom, čo sa vydala v r. 1992 (žalobkyňa mala záujem už počas štúdia na VŠ
odísť z rodičovského domu na internát, ale bezvýsledne). Komunikačný problém s rodičmi potvrdili aj
svedkovia v konaní (A. B. M., G. Q. C.), vrátane toho, že žalobkyňa bola z takejto situácie nešťastná,
trápilo ju to a snažila sa o zlepšenie vzťahov. S vážnou známosťou žalobkyne (jej neskorším prvým
manželom, s ktorým sa zoznámila v prvom ročníku štúdia na VŠ, teda cca v r. 1989/1990) rodičia

(najmä otec) nesúhlasili, pristupovali k nemu s dešpektom; naopak, bývala svokra žalobkyne O. C.
mala z nevesty radosť, tešila sa z jej partnerstva a neskôr manželstva s jej synom a podporovala ich.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa neodišla z rodičovského domu bezdôvodne, ale
z dôvodu jej odlišného názoru a názoru jej rodičov o jej živote, pričom otec bol v rodine dominantný
a určoval pravidlá, ktoré mala žalobkyňa dodržiavať (už aj v čase, keď bola dospelá) vrátane jeho

predstáv o jej živote. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo aj to, že žalobkyňa sa o rodičov (teda
aj o poručiteľku) zaujímala a napriek komplikovaným vzťahom sa v r. 1992 - 1998 (teda po opustení
spoločnej domácnosti) stretávali na úrovni a vo frekvencii, ktorá zodpovedala vzťahu medzi nimi aj
predtým. Javí sa, že to boli predovšetkým rodičia, ktorí vytvárali prekážky v ich vzájomnej komunikácii,
ktorí nerešpektovali jej dospelosť, osobnosť a potreby a vyžadovali, aby sa prispôsobila ich predstavám

(napr. nesúhlasili s výberom jej životného partnera, čo viedlo k vzájomnému odcudzeniu), žalobkyňa
sa v rámci existujúcich podmienok snažila, prejavovala záujem o poručiteľku, prejavovala snahu o
štandardné rodinné vzťahy, ktorých kvalitu predtým ovplyvňovali aj rodičia a v rámci takýchto existujúcich
možností boli v kontakte. Odvolací súd súhlasí so žalobkyňou, že v dospelosti od dieťaťa nemožno
zo strany rodičov očakávať bezhraničnú podriadenosť a poslušnosť, ale viac vzájomnú akceptáciu,

rešpekt a toleranciu, pretože požadovanie bezmedznej podriadenosti práve vedie k narušeniu vzťahov.
Žalobkyňa sa snažila o urovnanie vzťahov v rodine, ale nevedela ako, lebo s rodičmi sa nedalo
rozprávať, nemali záujem a vyjadrovala ľútosť, že sa vzťahy neurovnali, ani keď sa jej narodila dcéra
P. (ako vyplynulo z výpovede žalobkyne, vyjadrenia G. H. a výpovede svedkyne G. Q. C.). V konaní
nebolo sporné, že rodičia žalobkyne sa zúčastnili svadby žalobkyne s M. C. (11/1992), promócií

žalobkyne (r. 1996, pozn. odvolacieho súdu: poručiteľka a aj žalovaný nesprávne uvádzali r. 1994),
žalobkyňa navštívila domácnosť rodičov počas návštevy sestier žalovaného a sestry s otcom navštívili
žalobkyňu a jej manžela (r. 1996). Po odsťahovaní sa babičky žalobkyne do 2-izbového bytu žalobkyne
a jej manžela (v čase neprítomnosti rodičov, ktorí boli na návšteve sestier v USA), darovaní 1/3 nanehnuteľnostiach žalobkyni od babičky (čím sa žalobkyňa stala vlastníčkou 2/3 podielu na rodinnom
dome) zmluvou zo dňa 19.07.1996 a narodení dcéry P. v 04/1997, je pochopiteľná snaha žalobkyne
o vyriešenie podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu (nehnuteľnostiam), ktorý užívali výhradne

jej rodičia ako vlastníci vlastniaci 1/3 podiel na ňom. Odvolaciemu súdu sa javí presvedčivé, že tak
žalobkyňa ako aj babička mali záujem odkúpiť 1/3 podiel od rodičov (a že babička to po odchode
z rodinného domu už nevládala riešiť), a z vykonaného dokazovania (výsluch žalobkyne, svedkyne
G. Q. C.) vyplynulo, že žalobkyňa sa snažila s rodičmi riešiť otázku bývania nielen pre seba a svoju
rodinu, ale aj pre babičku, čo však viedlo k prehlbovaniu problémov. Rodičia dlhodobo nereagovali na

jej výzvy a nesnažili sa tento problém konštruktívne vyriešiť. Je nepochybné, že návrh na odkúpenie
spoluvlastníckeho podielu patrí medzi legitímne spôsoby vyporiadania podielového spoluvlastníctva,
je však potrebné poukázať aj na to, že obsah listu žalobkyne zo dňa 17.06.1997, adresovaného
rodičom, prekračuje isté hranice slušnej a úctivej komunikácie v rodine. Pravdivé je ale aj tvrdenie
žalobkyne, že z hľadiska vyporiadania podielového spoluvlastníctva ňou napísaný list reflektuje stav,
že rodičia boli pri majetkovom vyporiadaní pasívni, žalobkyňa potrebovala riešiť bytovú otázku svojej

rodiny aj babičky, preto je možné v ňom badať aj istú mieru frustrácie žalobkyne z bezvýslednosti jej
dlhodobej snahy o vyriešenie tejto situácie. K vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva a k odpredaju
2/3-podielu žalobkyne rodičom ako menšinovým spoluvlastníkom došlo až v 09/1998 (po incidente
v záhrade v 06/1998 pri oberaní višní a cca 2 mesiace po spísaní listiny o vydedení), teda viac
ako rok po výzve žalobkyne z 06/1997, preto poručiteľkou uvádzané skutočnosti, že žalobkyňa sa

začala usilovať o jej majetok (nezohľadňujúc fakt, že rodičia sami už bez babičky titulom menšinového
podielového spoluvlastníctva nad rámec svojho podielu užívali bez náhrady celý rodinný dom od r. 1996)
nezodpovedá preukázaným skutočnostiam. Svedkyňa G. Q. C. uviedla, že žalobkyňa brala ohľad na
všetky strany, majetnícky sa nesprávala a snažila sa dohodnúť na výmene a pod.
41. Je teda možné prisvedčiť argumentácii žalobkyne, že jej spôsob komunikácie s rodičmi, teda aj s

poručiteľkou, bol do určitej miery prispôsobením sa existujúcemu stavu vzťahov v rodine, vyvolanému
rodičmi (ktorý stav primáme vyvolal žalovaný, čo potvrdzujú aj jeho vyjadrenia v konaní), pričom
poručiteľka sa s týmto spôsobom (ne)komunikácie stotožnila, prispôsobila sa mu a akceptovala ho.
V konaní vyšlo najavo aj to, že kontakt s poručiteľkou žalobkyňa po svadbe udržiavala a navštevovali
sa, ale len keď žalovaný (otec) nebol doma (výsluch žalobkyne a vyjadrenie O. C.). Je zrejmé, že

ak sú vzťahy v rodine vyhrotené tak, ako bolo popísané vyššie, nutne musia ovplyvniť aj vzťah detí
k rodičom. Vykonané dokazovanie ukázalo, že poručiteľka sama, v záujme predídenia konfliktom so
žalovaným ako manželom, žiadala žalobkyňu, aby obmedzila kontaktovanie, komunikáciu a stretávanie
s ňou, preto potom takáto (poručiteľkou vyžiadaná a žalobkyňou reflektovaná) úroveň a hĺbka vzťahov
azáujmuzostranyžalobkynenemôžebyťpričítanávýhradnenaťarchužalobkyne.Uvedenéskutočnosti

svedčia síce o tom, že vzťahy v rodine boli narušené, ale nie o tom, že zo strany žalobkyne došlo
k prerušeniu komunikácie s rodičmi od r. 1992. Skutočnosti uvádzané v listine o vydedení vyvracia
vykonané dokazovanie – aj sám žalovaný uviedol, že žalobkyňa prestala mať skutočný trvalý záujem o
svojich rodičov až po zaplatení požadovanej sumy t.j. v r. 1998 po spísaní listiny o vydedení (podanie zo
dňa 16.11.2021, pojednávanie odvolacieho súdu dňa 29.10.2025), že žalobkyňa vyrastala pod vplyvom

babičky, ktorá sa o ňu starala viac ako mama, svedkyňa A. B. M. uviedla, že nikdy nepočula, že by
žalobkyňa povedala, že ju mama kontaktovala (ale ani to, že by sa žalobkyňa o rodičoch vyjadrovala
škaredo alebo ich odmietala, skôr že ju rodičia vymazali), svedkyňa G. Q. C. uviedla, že sa v r. 1992
- 1998 žalobkyňa s rodičmi stretávali, že sa žalobkyňa o rodičoch nikdy nevyjadrovala škaredo a mala
snahu o komunikáciu a komunikovala s každým, ako sa dalo. V konaní bolo preukázané (výpoveď

A. B. M.), že poručiteľka nemala skutočný záujem o udržiavanie rodinných vzťahov so žalobkyňou
ani s vnučkou P. (narodenou v 04/1997). Žalovaný, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno tvrdenia, že
dôvod vydedenia je daný, ani neuvádzal, že by poručiteľka navštívila žalobkyňu, svoju matku alebo
neskôr narodenú vnučku v byte žalobkyne v Stupave, pričom po odchode babičky z (pôvodne jej)
rodičovského domu poručiteľka prišla až na pohreb babičky a dovtedy ju nevyhľadala a nekontaktovala,

ktoré skutočnosti súd prvej inštancie pri tom, ako vyhodnotil postoj samotnej poručiteľky k žalobkyni,
nezohľadnil. Bolo preukázané (výpoveďou žalobkyne, vyjadrením O. C. a výpoveďami svedkýň G. Q.
C. a A. B. M.), že žalobkyňa mala veľmi dobrý a pekný vzťah s babičkou, ktorú doopatrovala a postarala
sa o jej pohreb a naopak, že poručiteľka sa nepekne vyjadrovala o svojej matke (vyjadrenie G. H.) a že
babička nemala dobré vzťahy s rodičmi žalobkyne (výpoveď G. Q. C.); opak nie je spôsobilé preukázať

pár fotografií babičky v rodinnom prostredí predložené žalovaným.
42. Správne uviedla žalobkyňa, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že vydedenie prichádza do úvahy
len tam, kde poručiteľ nielen o uvedený blízky príbuzenský vzťah stál, ale kde sa ho nezáujem potomka
osobne citovo dotýkal a vadil mu a že v konaní nebolo preukázané, že by poručiteľka kontaktovala dcéru,že by o ňu alebo o vnučku prejavovala skutočný záujem (práve naopak z výpovedí svedkov vyplynul
opak) a aj z výpovede žalovaného vyplynulo, že nemali záujem o kontakt so žalobkyňou (ale aj to, že v r.
1996 - 1998 boli všetci v kontakte, keď žalovaný uviedol, že pri vyplácaní sumy za dom sa stretli s dcérou

a vnučkou poslednýkrát). Od narodenia vnučky v 04/1997 do spísania listiny o vydedení v 07/1998
ubehol viac ako rok a v konaní bolo preukázané (výpovede svedkýň A. B. M. a G. Q. C., vyjadrenie
O. C.), že poručiteľka o vnučku v tomto období neprejavovala záujem, ale ani sa nesťažovala, že jej
vadí, že sa s ňou nemôže stretávať, pričom možnosť sa s ňou stretávať jej navrhla aj svokra žalobkyne
O. C. (teda osoba odlišná od žalobkyne) a mala dostupné aj iné možnosti sa s vnučkou skontaktovať.

Skutočnosť, že žalovaný vedel, že žalobkyňa je tehotná, uviedol sám žalovaný vo svojej výpovedi. Je
naviac skutočne málo pravdepodobné, že ak sa dcéra žalobkyni narodila v 04/1997 a v tomto čase spolu
srodičmi(tedaajsporučiteľkou)bolivkontaktevsúvislostisvyporiadanímpodielovéhospoluvlastníctva,
že by rodiča poručiteľky nevedeli o tom, že ich dcéra je tehotná a že porodila, zohľadňujúc, že žalovaný
o tehotenstve žalobkyne vedel. Skutočnosti uvedené v listine o vydedení v súvislosti s vnučkou nie
sú podľa odvolacieho súdu presvedčivé a neboli preukázané ako pravdivé (vyvracia ich vykonané

dokazovanie).
43. Podľa názoru odvolacieho súdu, vykonané dokazovanie v predmetnej veci vedie k záveru, že
poručiteľka (obaja rodičia) majú svoj podiel viny na tom, ako boli vzťahy medzi ňou a dcérou (nimi)
usporiadané, čoho logickým dôsledkom bolo to, že ak poručiteľka pociťovala žalobkyňou prejavovaný
záujem ako nedostatočný alebo neopravdivý (teda nie taký, ako by sa vo vzťahu matka - dcéra

prejavovať mal), tento bol vyvolaný aj jej správaním. Vykonaným dokazovaním v prejednávanej veci
- výsluchom strán sporu a výsluchom svedkov - bolo preukázané to, že žalobkyňa mala snahu
o usporiadanie vzťahov, avšak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, podľa názoru odvolacieho
súdu negatívnu úlohu v tom ,,zohral“ otec žalobkyne. Vzhľadom na uvedené, keď v konaní bolo
jednoznačne preukázané, že o neusporiadané vzťahy medzi žalobkyňou a jej matkou (poručiteľkou) sa

značnou mierou pričinila i samotná poručiteľka, nemôže byť táto skutočnosť podľa názoru odvolacieho
súdu na ujmu žalobkyne s dôsledkom jej vylúčenia ako zákonnej dedičky nebohej matky (vydedením).
Vyhodnotenie vzťahu medzi poručiteľkou a žalobkyňou je dôkazom toho, že vydedenie žalobkyne a jej
potomkov poručiteľkou je prejavom narušených vzťahov poručiteľky (a hlavne otca, ktorého postoje
a vzťah k žalobkyni formovali aj správanie sa poručiteľky) k žalobkyni, ktorá sa v dospelosti nesprávala

podľa predstáv rodičov. Podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania jednoznačne
vyplynulo, že správanie sa žalobkyne nebolo výlučne spôsobené zavinením žalobkyne, ale k takémuto
vzťahu značnou mierou prispeli svojím správaním sa, či už k žalobkyni resp. k jej dcére, aj rodičia
žalobkyne, teda i samotná poručiteľka.
44. S ohľadom (i) na v konaní zistené skutočnosti o tom, ako (kvalitatívne) prebiehala vzájomná

komunikácia v rodine žalobkyne, poručiteľky a žalovaného, vzťahy medzi nimi a preukázané
komunikovanie a stretávanie sa v rodine žalobkyne (v r. 1996, min. do času, kedy sa odsťahovala
babičkakžalobkyniadarovalajejsvoj1/3-podielnarodinnomdome,anásledneajohľadnevyporiadania
podielového spoluvlastníctva k domu) a (ii) na to, kedy došlo k vydedeniu žalobkyne (r. 1998), keďže
dôvod vydedenia musí reálne existovať už v čase spísania listiny o vydedení (rozsudok NS SR, sp.

zn. 6Cdo/98/2018 zo dňa 24.06.2020, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR pod R 10/2021), nie je podľa názoru odvolacieho súdu možné objektívne konštatovať, že
išlo o taký nezáujem, ktorý bol v rozpore s dobrými mravmi trvalý, v dôsledku ktorého neprejavovala
žalobkyňa ako potomok voči poručiteľke ani minimálny záujem o jeho život a zdravie a pod. (primerane
NS SR sp. zn. 4Cdo/59/2012 zo dňa 27.05.2014).

45. Odvolací súd, vychádzajúc z takýchto záverov, zohľadnil aj to, že od r. 1996 – 1997 (od času, kedy sa
odsťahovala babička k žalobkyni a žalobkyňa zaslala rodičom list zo dňa 17.06.1997) do spísania listiny
o vydedení dňa 14.07.1998 uplynuli cca 1-2 roky, čo odvolací súd, poukazujúc na samotné vyjadrenie
žalovaného, že do vyplatenia ceny spoluvlastníckeho podielu na dome žalobkyni rodičmi (09/1998),
bolo všetko v rodine v poriadku, nepovažoval za trvalé neprejavovanie opravdivého záujmu, ktorý by

žalobkyňa ako potomok mala o poručiteľku prejavovať. Neprejavovanie záujmu nenazvala trvalým ani
samotná poručiteľka v listine o vydedení. Opakované poukazovanie žalovaného na to, že takýto stav
trval aj následne až do smrti poručiteľky v 02/2021 (a na obdobie r. 2003-2004, 2015-2016) je pritom
bezpredmetné,pretoževydedenieprichádzadoúvahylenztakéhozákonnéhodôvodu,ktorýtuexistoval
už v čase prejavu poručiteľovej vôle o vydedení (viď ods. vyššie a rozsudok NS SR zo dňa 29.02.2012

sp. zn. 2Cdo 109/2010). To znamená, že prejav o vylúčení dediča možno urobiť len vtedy, keď už dedič
spĺňal niektorú zákonnú podmienku na vydedenie. Takýto záver vyplýva aj zo samotnej povahy veci.
Pre všetky zákonom stanovené dôvody vydedenia je charakteristické určité negatívne správanie sa
potomka a aby poručiteľ mohol niektoré z nich uviesť ako dôvod vydedenia v listine o vydedení, musídôjsť k takémuto správaniu potomka ešte pred spísaním listiny o vydedení. Poručiteľ nemôže ako dôvod
vydedenia uviesť konanie potomka, ktorého by sa mal dopustiť v budúcnosti. Pre záver o tom, či sú alebo
nie sú dané dôvody vydedenia uvedené v listine o vydedení, sú rozhodujúce len skutočnosti, včítane

správania sa potomka (poručiteľa), ku ktorým došlo v čase, kedy bol tento právny úkon urobený, resp.
v čase, ktorý predchádzal spísaniu listiny o vydedení. Odvolací súd tak neprihliadal na okolnosti, ktoré
nastali po spísaní listiny o vydedení a tieto nemali vplyv na posúdenie naplnenia dôvodu vydedenia
žalobkyne,pretomalodvolacísúdzato,žedôvodyvydedeniažalobkynenebolidanéažalobažalobkyne
bola dôvodná.

46. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 CSP zmenil
tak, že žalobe žalobkyne vyhovel.
47. O celkových trovách konania t.j. prvoinštančného aj odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol
v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP a ust. § 396 ods. 1 a 2
CSP. Vychádzajúc z toho, že žalobkyňa bola v konaní plne úspešná, patril by jej nárok na náhradu trov
konania od žalovaného v plnom rozsahu. Žalobkyňa si však výslovne nárok na náhradu trov konania od

žalovaného neuplatnila, preto jej odvolací súd tento nárok nepriznal.
48. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).