Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 18, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/43/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201196
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8619201196.4

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andreja Radomského a členov
senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XXX/XX, XXX XX D., štátny občan SR, zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom
so sídlom Námestie SNP 7, 091 01 Stropkov, IČO: 35 510 722 proti žalovanej: E. D., F., D. D. G. X,
XXX XX H., I.: XX XXX XXX, zastúpenej Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., so sídlom

Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti a
náhradu nemajetkovej ujmy, o trovách konania, o odvolaní žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu
Bardejov č. k. SK-4C/25/2019-427 zo dňa 07.04.2025 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu
Bardejov č. k. SK-4C/25/2019-490 zo dňa 23.10.2025, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie v časti výroku týkajúceho sa náhrady trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v spojení s opravným uznesením a zrušuje v časti týkajúcej sa trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že cit.:

„Žalobcovi priznáva proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude
rozhodnuté v lehote do 60 dní po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným uznesením vydaným
súdnym úradníkom.“

2. Vec právne posúdil podľa ust. § 255 ods. 1, § 257, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok.

3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v prejednávanej veci ide o vec patriacu do skupiny viacerých
vecí s rovnakým skutkovým a právnym základom, ktoré sú prejednávané na Okresnom súde Bardejov

z dôvodu, ktorý aj v prejednávanej veci bol súdom nepochybne ustálený a ktorý bol dôvodom pre
rozhodnutie J. D. zo dňa 16.08.2017, číslo: XXXXX/XXXX-XX-XX, v ktorom tento orgán konštatoval
porušenie zákona. Táto okolnosť, teda porušenie zákona na ochranu osobných údajov v prejednávanej
veci, bola dôvodom pre priznanie nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k trovám konania konštatoval, že
otázka náhrady trov konania v týchto veciach bola predmetom prieskumu tak odvolacieho súdu, ako
aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci II. ÚS 233/2022, pričom Ústavný súd SR v uznesení

z 24.05.2022 uvedenej spisovej značky konštatoval, že možno konštatovať plný úspech žalobcu v
spore o ochranu proti zásahu do jeho osobnostných práv, ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za
tejto situácie patrí žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásad úspechu.
Zároveň Ústavný súd SR konštatoval, že z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške
bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rovnako poukázal na nález Ústavného súdu
SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27.08.2020 zverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu

Slovenskej republiky pod č. 31/2020 ako aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach pod sp. zn. I. ÚS
24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS 399/2019, III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020. Zaoberal sa možnosťouaplikácie ust. § 257 CSP, ktorej sa dožadovala žalovaná. Súd prvej inštancie nevzhliadol dôvody
pre použitie zmieneného ustanovenia, keďže považoval za neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná
(obchodná spoločnosť) za čím rozsiahlejšie porušenie práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov

očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o náhrade trov konania. Súd
prvej inštancie mal za to, že nepriznaním náhrady trov inak úspešnej strane sporu by došlo k porušeniu
práv odvolateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Za dôvod hodný osobitného
zreteľa súd prvej inštancie nepovažoval žalovanou tvrdené opakovanie veľkého počtu obsahovo a
formálne rovnakých úkonov (žalôb) zo strany žalobcu, pretože rovnaká skutočnosť svedčí aj žalovanej

strane, ktorá je teda (stranou) vo viacerých súdnych konaniach s identickým skutkovým aj právnym
základom a vo všetkých týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny zástupca. Rovnako sa nestotožnil
ani s tvrdením žalovanej o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa spočívajúcom v tom, že
žalovaná bola do súdneho konania reálne donútená v dôsledku uplatnenia neprimeranej sumy vo výške
5.000,- EUR, keďže takto uplatnená suma jej nedávala možnosť vyhnúť sa tomuto súdnemu konaniu.
Z úradnej činnosti je známe súdu, že v tejto skupine prípadov s rovnakým skutkovým a právnym

základom ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho základu nároku iných dotknutých osôb
tým istým bezpečnostným incidentom žalovaná stále namietala nielen neprimeranosť výšky náhrady
nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ nároku dotknutých osôb a to napriek
stále pribúdajúcim a v súčasnosti už desiatkam rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré danosť nároku
dotknutých osôb právoplatne judikovali. Pre takýto prípad si žalovaná musí byť dobre vedomá všetkých

dôsledkov, ktoré sú s neúspešným sporom spojené, vrátane povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej
strany. Zásada úspechu vo veci (zodpovednosti za výsledok sporu) je charakteristická pre sporové
konania a jej obsahom je stále povinnosť nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania. Z uvedených
dôvodprvoinštančnýsúdnezistilanijedenakceptovateľnýdôvodnapoužitiezmierňujúcehoustanovenia
§ 257 CSP, a to ani čiastočne v prospech osoby zodpovednej za masívne porušenie osobných údajov

podliehajúcej ochrane únijovému právu. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP
tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanej v celom rozsahu s poukazom na úspech
žalobcu v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. Považoval za
nepochybné, že žalobcovi patrí plný nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania bez
ohľadu na to, že v konečnom dôsledku bola priznaná suma 110,- eur náhrady nemajetkovej ujmy, aj keď

táto sa uplatňovala pôvodne vo výške 5.000,- eur. U takéhoto nároku sa strana sporu považuje za plne
úspešnúvtedy,akjeúspešnáčodozákladunároku.Niejetotižmožnézaťažiťžalujúcustranuprocesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Žalobca bol, čo sa týka základu nároku, plne úspešný,
a to čo sa týka prvoinštančného aj odvolacieho konania, má preto právo na plnú náhradu trov konania.

4. V rámci tohto výroku uznesenia súd prvej inštancie odôvodnil aj svoje úvahy k trovách dovolacieho
konania podľa § 453 ods. 3 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 257 CSP. Vyslovil, že žalovaná
síce bola úspešná v rámci dovolacieho konania, keď dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo
výroku o trovách konania a vznikol by jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania podľa § 255 ods. 1
CSP. Prvoinštančný súd však zohľadnil v tomto prípade dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257

CSP spočívajúce v tom, že na žalovanej strane ide o osobu zodpovednú za rozsiahle porušenie práva
na ochranu osobných údajov spotrebiteľov a bolo by rozpore s princípom spravodlivého usporiadania
pomerov medzi stranami sporu, pokiaľ by jej bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania, obzvlášť
za situácie, pokiaľ súd po vrátení veci dovolacím súdom a následne odvolacím súdom opätovne
rozhodol tak, že priznal žalobcovi náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Preto žalovanej

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

5. Uznesením č. k. SK-4C/25/2019-490 zo dňa 23.10.2025 súd prvej inštancie opravil záhlavie
napadnutého uznesenia.

6. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie v zákonom stanovenej lehote z
dôvodov uvedených ust. § 365 ods. 1 písm. b) a písm. h) CSP. Poukázal na zásadu úspechu vo veci
a jej aplikáciu všeobecnými súdmi, ktorá by mala mať aj preventívny charakter, teda, aby strany sporu
zámerne nenadhodnocovali výšku sporu takým spôsobom, aby bola vylúčená možnosť mimosúdnej
dohody a aby následná odmena advokáta bola čo najvyššia. Žalobca si podanou žalobou uplatnil

sumu 5.000,- EUR a priznaná mu bola len suma 110,- EUR, teda 45-násobne nižšia suma ako bola
žalobcom uplatnená suma, (2 % zo žalovanej sumy). Dala do pozornosti iný skutkovo a právne identický
prípad, v ktorom súd priznal každému zo žalobcov sumu 110,- EUR ako nemajetkovú ujmu s tým, že
náhrada trov konania bola žalobcom priznaná vo výške 1.183,20 EUR. Pri 43 žalobách so skutkovoa právne identickým základom tak na účet právneho zástupcu žalobcu bude poukázaná suma 50.877,60
EUR, čo žalovaná považuje za zjavne neadekvátnu sumu oproti výške nemajetkovej ujmy, ktorá bola
všetkým žalobcom kumulatívne priznaná vo výške 4.730,- EUR. Podľa mediálnych vyjadrení právneho

zástupcu žalobcu, doposiaľ zastupuje bezodplatne 166 žalobcov v obdobných konaniach. Takýto postup
sa podľa žalovanej prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadou spravodlivosti. Poukazujúc
na čl. 5 CSP navrhla aplikovať ust. § 257 CSP. Situáciu, keď trovy konania násobne prevyšujú
judikovanú čiastku považuje žalovaná za výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu výnimočného ust. § 257
CSP. Poukázala na relevantnú judikatúru Ústavného súdu SR, Ústavného súdu ČR a Najvyššieho

súdu SR. Poskytovanie právnej pomoci zo strany právneho zástupcu žalobcu považuje ta odborne
a časovo nenáročnú mechanickú, resp. administratívnu činnosť, ktorú môže vykonávať aj asistentka
alebo študent pracujúci v advokátskej kancelárií vzhľadom na počet ďalších identických konaní ohľadom
žalôb ďalších žalobcov, keďže každé ďalšie podanie na súd vyžaduje len zmenu mena, bydliska,
dátumu narodenia žalobcu, sp. zn. a dátumu podania oproti podaniu použitému v inom konaní. Navyše,
žalobca neplatil ani súdny poplatok, keďže prvoinštančné aj odvolacie súdu tieto spory posúdili, podľa

názoru žalovanej nesprávne, ako spory spotrebiteľské. Žalovaná preto namietala akékoľvek dôvody, na
ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, ktoré súviseli s ochranou spotrebiteľa. Do súdnych
konaní sa cítila donútená, keďže žalobcovia požadovali neprimerane vysokú nemajetkovú ujmu. Ďalej
poukázala na skutočnosti uvedené v dovolaní, ktoré podala proti výroku I. a III. rozsudku tunajšieho
súdu vo veci sp. zn. 5Co/30/2022 zo dňa 27.10.2022 ako aj v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn.

9Cdo/71/2023 zo dňa 28.08.2024, ktorým Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove
vo výroku o trovách konania a v tomto rozsahu mu vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu súdu prvej inštancie mimoriadne podrobne a obsiahlo poukázala
na relevantnú slovenskú aj českú judikatúru, vrátane rozhodnutí Najvyššieho súdu SR o dovolania
žalovanej proti rozhodnutiam Krajského súdu v Prešove v skutkovo a právne identických veciach žalôb

na ochranu osobnosti žalobcov dotknutých tým istým bezpečnostným incidentom ako aj stanoviská
autorov slovenskej a českej odbornej literatúry. Navrhla napadnuté uznesenie zmeniť v súlade s jej
odvolacím návrhom.

7. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Argumentáciu žalovanej považuje za nesprávnu, má za

to, že z právnej doktríny a judikatúry vyplýva opak. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR,
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove a vyhlášku MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb. Podľa žalobcu nie sú dané dôvody na aplikáciu ust. § 257
CSP. navyše, považuje za nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené
práva alebo právom chránené záujmy nedostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil.

Argument žalovanej o tom, že výška trov konania značne prevyšuje judikovanú čiastku považuje za
nedôvodný. Práve žalovaná sa svojim konaním podieľala na navyšovaní trov konania. Skutočnosť, že
právny zástupca žalobcu mu poskytoval právne služby bezodplatne, je podľa žalobca pre rozhodovanie
o trovách absolútne irelevantná, naviac ju považuje za neodbornú, osobnú a maximálne nekorektnú.
Nesúhlasí s tvrdením žalovanej o tom, že bola do súdneho konania dotlačená, keďže žalovaná žalobcovi

a iným dotknutým osobám neponúkla ani len symbolickú nemajetkovú náhradu. Nestalo sa tak ani
po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho základu nároku iných dotknutých osôb tým istým
bezpečnostným incidentom. Žalovaná sa nechcela dohodnúť, dokonca popierala aj samotný základ
nároku dotknutých osôb. Záverom poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorý odobril postup
všeobecných súdov, ktoré neaplikovali ust. § 257 CSP v skutkovo a právne identických prípadoch.

8. K vyjadreniu žalobcu zaslala repliku žalovaná. Má za to, že súd prvej inštancie sa s jej právnou
argumentáciou vo vzťahu k posúdeniu otázky vzniku nároku žalobcu na náhradu trov konania nijakým
spôsobom nevysporiadal, nakoľko sa ňou ani len nezaoberal. Poukázal na konania, v ktorých Najvyšší
súd SR vyhovel dovolaniam žalovanej a zrušil rozsudky odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania.

Podrobne sa vyjadrila k aplikácií ust. § 257 CSP a rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR zaoberajúcimi sa
nárokom na náhradu trov konania. V ostatnom zotrval na svojich odvolacích návrhoch a vyjadreniach.

9. K replike žalovanej zaslal dupliku žalobca. Uviedol, že nepovažuje za potrebné sa k replike žalovanej
vyjadriť, keďže neobsahuje žiadnu novú argumentáciu, ktorá by vo veci žalovanou ešte nebola použitá.

10.Doskončeniaodvolaciehokonaniažiadneďalšieodvolacieduplikynebolitunajšiemusúdudoručené.11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovanej nebolo dôvodné.

12. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 4C/25/2019-187 zo dňa

21.09.2021 rozhodol tak, že cit.:

„I. Zamieta námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník uplatnenú žalovanou.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3 300 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

III. Vo zvyšku žalobu zamieta.

IV. Žalobcovi priznáva proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“.

13. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 5Co/30/2022 – 301 zo dňa 27.10.2022 rozhodol tak, že cit.:

„I. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti t.j. vo výroku II. a to v časti uloženia povinnosti žalovanej
zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 110,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo

výroku IV. o trovách konania.

II. Mení rozsudok vo zvyšku výroku II. tak, že v prevyšujúcej vyhovujúcej časti žalobu zamieta.“.

14. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 9Cdo/71/2023 zo dňa 28.04.2024 rozhodol tak, že cit.:

„Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27. októbra 2022 sp. zn. 5Co/30/2022 v dovolaním napadnutej
časti o priznaní nároku na náhradu trov konania žalobcovi v plnom rozsahu (výrok I. v časti o trovách
konania a výrok III.) zrušuje a vec v rozsahu zrušenia vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.“.

15.Dovolacísúdvodôvodnenírozhodnutiavbode16uviedol:„Zodôvodnenianapadnutéhorozhodnutia
odvolacieho súdu vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovanej uvádzaným k náhrade trov konania
vyplýva strohé konštatovanie o tom, že „súd prvej inštancie správne rozhodol aj o trovách konania.
Dôvody pre aplikáciu ust. § 257 CSP odvolací súd nezistil.” V kontexte uvedeného je nepochybné, že aj
napriek výslovnému príkazu v § 387 ods. 3 CSP vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v

odvolaní, sa odvolací súd nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia s kľúčovými tvrdeniami žalovanej v
odvolaní a to ani v najvšeobecnejšej rovine. Uvedené platí predovšetkým o tých námietkach žalovanej,
ktoré z pohľadu rešpektovania jej práva na spravodlivý proces možno označiť za hlavné a ktoré si
vyžadovali špecifickú odpoveď. Išlo o argumentáciu, v rámci ktorej žalovaná v odvolaní žiadala, aby
odvolací súd pri určovaní trov konania využil svoje moderačné právo podľa § 257 CSP. Odvolací

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcu bolo potrebné považovať za plne procesne
úspešného, keď' mal úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca
z tohto jej procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu. Žalovaná však vo svojom odvolaní
uviedla viacero dôvodov, prečo by mal odvolací súd uplatniť svoje moderačné právo podľa § 257 CSP,
ktorými sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal. Tieto dôvody spočívali v tom,

že „žalobca požadoval 5,000 eur, avšak súdom mu bola prisúdená suma štyridsaťpäť' násobne nižšia,
že priznané trovy konania v skutkovom a právne identickom prípade H. D. a ďalších 42 žalobcov,
viac ako desaťnásobne prevyšujú právoplatne výšku priznanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy
a že vyplatenie takejto sumy je neadekvátne, v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadou
spravodlivosti, ktorú by súd mal v prvom rade sledovať; jedná sa o zneužitie inštitútu náhrady trov

konania, čo je v rozpore so základným princípom civilného sporového konania uvedeným v čl. 5 CSP
a dôvodom hodným osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. ” Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu k
priznaniu nároku na náhradu trov konania v plnom rozsahu v prospech žalobcu takisto úplne ignoruje
skutočnosti uvádzané žalovanou v odvolaní, že ak trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku,je možné označiť situáciu za výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu ustanovenia § 257 CSP (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 113/2019 zo 06. júna 2019).
Bod 17. Odvolací súd nevzal do úvahy žiadnu z týchto namietaných skutočností a preto z jeho strany

ide o postup odporujúci princípom materiálneho právneho štátu. Sumarizujúc vyššie uvedené oprávňuje
dovolací súd vysloviť názor, že odvolací súd svoje rozhodnutie v dovolaním napadnutej časti odôvodnil
spôsobom, ktorým založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Bolo povinnosťou
odvolacieho súdu vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní žalovanej (§ 387
ods. 3 CSP). Pretože odvolací súd v prejednávanej veci nezaujal k relevantným odvolacím námietkam

žalovanej žiadne konkrétne stanovisko, dovolaciemu súdu nezostalo prijať iný záver než ten, že došlo
k zaťaženiu konania pred odvolacím súdom tvrdenou vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP.
Bod 18. Pokiaľ odvolací súd vôbec nepristúpi k vysporiadaniu sa s podstatnými argumentami odvolateľa,
tieto bez primeraného vysvetlenia ignoruje a neaplikuje relevantnú právnu úpravu, porušuje tým právo
odvolateľa na spravodlivý proces (por. II. ÚS 120/2020).
Bod 20. Odvolací súd v ďalšom konaní svoje rozhodnutie riadne odôvodní tak, aby obsahová

(materiálna) náplň jeho rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť, ale aj všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Osobitnú pozornosť bude venovať relevantným argumentom odvolateľa.“.
16. Po zrušení a vrátení veci dovolacím súdom Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 5Co/46/2024-397
zo dňa 24.10.2024 rozhodol tak, že cit.:

„Zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“.

17. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v bode 24 uviedol: „Úlohou súdu prvej inštancie bude
sa okrem iného zaoberať i otázkou aplikácie ustanovenia § 257 CSP. Súd prvej inštancie zohľadní

všetky námietky žalovaného, ktoré uviedol vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie,
prečo by mal súd uplatniť svoje moderačné právo podľa § 257 CSP, ktorými sa súd prvej inštancie
(ale ani odvolací súd) v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal. Tieto dôvody spočívali v tom, že
žalobca požadoval 5.000,- Eur avšak súdom mu bola priznaná suma 45-násobne nižšia. Priznané trovy
konania v skutkovom a právne identickom prípade H. D. a ďalších 42 žalobcov viac ako 10-násobne

prevyšujú právoplatne výšku priznanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy a že vyplatenie takejto
sumy je neadekvátne, v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadou spravodlivosti, ktorú by
súd mal v prvom rade sledovať. Jedná sa o zneužitie inštitútu náhrady trov konania čo je v rozpore
so základným princípom civilného sporového konania uvedeným v článku 5 CSP a dôvodom hodným
osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. A zároveň., že ak trovy konania násobne prevyšujú judikovanú

čiastku je možné označiť situáciu za výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu ustanovenia § 257 CSP podľa
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí, ktoré uviedol odvolací súd vyššie sp. zn.
II.ÚS 113/2019 zo dňa 06.06.2019. Súd prvej inštancie znova rozhodne a samozrejme svoje rozhodnutie
v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 220 ods. 2 CSP aj náležite odôvodní.“.

18. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom vydal uznesenie, ktoré je predmetom
tohto odvolacieho konania.

19. Žalovaná v odvolaní namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia a nesprávne právne posúdenie veci.

20. K odvolacej námietke, že rozhodnutie trpí nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. b), pričom je nedostatočne odôvodnené, nezrozumiteľné
a nepreskúmateľné, odvolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok určuje základné obsahové
náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodenie rozsudku, ktoré sú presne uvedené v ust. § 220
ods. 2 Civilného sporového poriadku. Z tohto ustanovenia sa dá vyvodiť aj záväzná logická štruktúra

odôvodnenia. Po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom možno konštatovať,
že tento súd vydal rozhodnutie, ktoré spĺňa požiadavky na odôvodnenie rozsudku podľa § 220
ods. 2 Civilného sporového poriadku. Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd
za to, že k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Súd prvej inštancie sa riadne zaoberal
námietkami žalovanej a postupoval v súlade s pokynmi odvolacieho súdu. Taktiež možno konštatovať,

že rozhodnutie súdu prvej inštancie má riadne uvedené právne posúdenie veci, pričom pod právnym
posúdením sa rozumie činnosť, pri ktorej súd podriaďuje zistený skutkový stav pod príslušnú právnu
normu. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie odcitoval právne normy a v ďalšej častiodôvodnenia vysvetlil, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve týchto právnych noriem.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval predmetnú odvolaciu námietku za nedôvodnú.

21. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd
uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7 Cdo 7/2010). Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu
tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi má odvolací súd
za to, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade
súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým
je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a

oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako
ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v
rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

22.Súdprvejinštancievdanejvecizistilskutkovýstavvdostatočnomrozsahuazozistenýchskutočností

prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojuje odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie, s ktorým sa stotožňuje a na ktoré v plnom rozsahu poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Skutočnosť,
že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu vyplýva z
rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, č. 20772/92. Na zvýraznenie vecnej správnosti

napadnutého uznesenia ako aj k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd uvádza nasledovné.

23. Žalovaná podala mimoriadne obsiahle odvolanie, čo do počtu strán, pričom jej odvolacie námietky je
možné stručne zosumarizovať ako námietku proti úmyselnému a účelnému nadhodnoteniu žalobného
nároku žalobcu, ktorý bol v spore zastúpený advokátom, miera úspechu žalobcu oproti uplatňovanému

nároku, neprimeranosť celkovej výšky náhrady trov konania oproti úspechu vo veci samej, a to nielen
v predmetnom konaní, ale aj vo všetkých 166 sporoch, upustenie od povinnosti žalobcu platiť súdny
poplatok za podanie žaloby z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia sporu ako spotrebiteľského,
rozhodnutia tunajšieho odvolacieho súdu a závery dovolacieho súdu v predmetnej veci ako aj v skutkovo
a právne identických veciach.

24. Žalovaná namietala výšku žalobcom uplatneného nároku, t. j. 5.000,- EUR, ktorý považuje za značne
nadhodnotený, neprimeraný a neadekvátny vo vzťahu k bezpečnostnému incidentu, za ktorú požaduje
nemajetkovú ujmu. Takéto konanie žalobcu považuje za účelové. Žalobca bol zastúpený od počiatku
advokátom, ktorý si mal byť aspoň orientačne vedomý aká výška nároku je v predmetnej veci primeraná

a tomu prispôsobiť žalobný návrh. K uvedenému odvolací súd uvádza, že nemožno žalobcovi „diktovať“
na akú sumu by mal ujmu, ktorá mu bola spôsobená, vyčísliť. Jedná sa totiž o taký nárok žalobcu,
ktorý podlieha voľnej úvahe súdu, nemožno vychádzať zo znaleckého posudku, či iného kritéria, ktoré
by umožňovalo objektívne stanoviť konkrétnu výšku ujmy, ktorá poškodenej strane vznikla. Ustálenie
výšky nemajetkovej ujmy je výslovne na žalobcovi a jeho uvážení, ktoré predovšetkým reflektuje

jeho subjektívne pocity a predstavy o vzniknutej ujme. Korigovanie uplatnenej nemajetkovej ujmy do
primeranej a zodpovedajúcej výšky je vecou konajúceho súdu. Navyše, z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že výšku nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobca v predmetnom konaní uplatnil sa zhoduje
s výškou pokuty, ktorá bola sprostredkovateľovi žalovanej uložená v súvislosti s bezpečnostným
incidentom, na podklade ktorého si žalobca svoj nárok uplatňoval.

25. Žalovaná tiež uvádzala, že neprimeraný výška nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobca uplatnil
znemožnila vyriešiť spor mimosúdnou cestou a vyhnúť sa tak zvýšeným nákladom na trovy konania.
Vo vzťahu k uvedeným tvrdeniam odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že
žalovaná v priebehu celého súdneho konania nepreukázala, že by jej snahy o mimosúdneho ukončenie

sporu boli neúspešné. Naopak, bola to práve žalovaná, ktorá samotný základ nároku žalobcu vytrvalo
popierala a odmietala jeho dôvodnosť. S ohľadom na uvedené vznikajú dôvodné pochybnosti, či
žalovaná skutočne mala záujem o mimosúdne riešenie sporu a či vôbec bola ochotná sa so žalobcom
dohodnúť na jeho odškodnení aspoň nepatrnej miere. Na túto skutočnosť poukázal aj Najvyšší súd SRvuznesenísp.zn.8Cdo/79/2024zodňa12.11.2024.Zatýchtookolnostínemoholodvolacísúdprisvedčiť
váhu týmto odvolacím námietkam žalobkyne.

26. Žalovaná celkovú výšku náhrady trov konania považuje za neprimeranú oproti úspechu žalobcu vo
veci samej. V tomto ohľade odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II.
ÚS 233/2022-18 zo dňa 24.05.2022, v ktorom Ústavný súd SR odmietol ústavnú sťažnosť žalovanej
v skutkovo a právne identickej veci s tým, že sa vyjadril aj k otázke vzniku nároku na náhradu trov
konania v predmetnom konaní: „Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, ako i názorom

prezentovaným v Komentári k Civilnému sporovému poriadku, z ktorého jednoznačne vyplýva, že pokiaľ
príslušný súd skonštatuje zásah do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu
plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu. Z tohto hľadiska je irelevantné,
či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Len na okraj ústavný súd konštatuje, že citáciu z odbornej literatúry nie je možné považovať za záväzný
právny názor tak, ako to prezentuje sťažovateľka v ústavnej sťažnosti. Navyše krajský súd v danom

prípade síce rozhodoval takpovediac s konečnou platnosťou „iba“ v merite veci a v otázke priznania
nároku na náhradu trov konania. Problematika výpočtu konkrétnej výšky náhrady trov konania patrí
výlučne do kompetencie okresného súdu. Uvedené má napokon oporu aj v § 262 ods. 2 CSP. Inými
slovami, konanie o výške náhrady trov konania je možné považovať aj za subsystém či čiastkové
konanie, ktoré je síce závislé, no do určitej miery oddelené od konania v merite veci.“

27.Pokiaľžalovanánamietanepatrnúmieruúspechužalobcu(2%)oprotiuplatnenémunároku,odvolací
súd považuje za potrebné konštatovať, že v čase, keď si žalobca uplatnil na súde svoj nárok voči
žalovanej, v slovenskej justičnej praxi neboli zaznamenané prakticky žiadne skúsenosti. Tunajšiemu
odvolaciemu súdu sa nepodarilo dohľadať obdobný prípad, ktorý by bol riešený súdmi SR, a to ani

na nižších inštanciách. Túto skutočnosť napokon potvrdila aj samotná žalovaná. Pri ustaľovaní výšky
nemajetkovej ujmy sa tak žalobca nemohol „inšpirovať“ inými konaniami, v ktorých by súdy SR vyslovili
aká suma nemajetkovej ujmy je podľa ich úvahy adekvátna a primeraná. Avšak, aj keby existovali
rozhodnutia súdov v obdobných prípadoch, uvedené by nič nemenilo na skutočnosti, ktorú konštatoval
aj Ústavný súd SR, a to, že z hľadiska náhrady trov konania je irelevantné, či a prípadne v akej výške

bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

28. Žalovaná namietala nesprávne právne posúdenie veci ako spotrebiteľskej, v dôsledku čoho bol
žalobca, podľa žalovanej nesprávne, oslobodený od úhrady súdneho poplatku. Vo vzťahu k týmto
námietkam žalovanej odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok

nijako neovplyvňuje pomer úspechu a neúspechu strany vo veci samej. Rovnako je irelevantný charakter
sporu, teda, či je spor posúdený ako spotrebiteľský alebo nie, vo vzťahu k nároku úspešnej strany na
náhradu trov konania. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že predmetom tohto odvolacieho
konania sú len trovy konania. Vec samá je právoplatne skončená. Z uvedených dôvodov odvolaciemu
súdu neprináleží prijímať, prípadne korigovať právne závery k žalobou uplatneného nároku, o ktorom

už bolo súdmi právoplatne rozhodnuté.

29. Pokiaľ žalovaná dôvodnosť podaného odvolania odvodzovala od rozhodnutí odvolacích súdov, na
ktoré v odvolaní poukázala, odvolací súd uvádza, že v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 7Cdo 136/2013 v podmienkach Slovenskej republiky pri inej právoplatne skončenej veci z hľadiska

judiciálnej justifikácie nemá takéto rozhodnutie precedenčnú záväznosť, pokiaľ nie je publikované v
zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí Slovenskej republiky, a preto na túto argumentáciu
odvolací súd neprihliadol.

30. Žalovaná v odvolaní taktiež poukazovala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré v v skutkovo

a právne identických veciach dovolaniam žalovanej vyhoveli a rozhodnutia odvolacích súdov zrušili,
odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom zrušenia spomínaných rozhodnutí tunajšieho odvolacieho súdu
bola ich nepreskúmateľnosť, prípadne nedostatočné vysporiadanie sa s argumentáciou žalovanej
ohľadom aplikácie ust. § 257 CSP. Zo žiadneho žalovanou uvádzaného rozhodnutia dovolacieho
súdu však priamo nevyplýva, že by dala za pravdu žalovanej ohľadom dôvodnosti aplikácie tohto

výnimočného inštitútu.

31. V kontexte uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval vecne
správne, keď nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania posudzoval podľa pomeruúspechu strán vo veci v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov
konania v plnom rozsahu.

32. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácie žalovanej, na
ktorých založila svoje odvolacie dôvody, a preto uznesenie súdu prvej inštancie v časti výroku týkajúceho
sa náhrady trov prvoinštančného a odvolacieho konania v spojení s opravným uznesením postupom
podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil ako vecne a právne správne.

33. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie zamýšľal rozhodnúť aj o trovách
dovolacieho konania (viď. bod 26 napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie) a tieto stranám sporu
nepriznať. Súd prvej inštancie však svoj zámer nepremietol aj do výrokovej časti uznesenia, kde
absentuje výrok o trovách dovolacieho konania, ktoré stranám sporu nepriznal. (napr. uznesenie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/22/2025 – 387 zo dňa 19.06.2025). Ak sa súd prvej inštancie
rozhodne časť trov konania obom stranám sporu nepriznať, v podobe trov dovolacieho konania, nemôže

túto skutočnosť skonzumovať výrok o priznaní trov konania (kladný výrok). Rozhodnutie o nepriznaní
časti trov konania (záporný výrok) sa vyžaduje uvádzať v samostatnom výroku súdneho rozhodnutia,
ktorému následne bude zodpovedať aj príslušná stať odôvodnenia, v ktorej súd uvedie svoje úvahy
vedúce ho k nepriznaniu danej časti rov konania.

34. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP uznesenie (v
časti týkajúcej sa trov dovolacieho konania) v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie v zmysle § 391 CSP.

35. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude rozhodnúť o trovách dovolacieho konania v súlade

s príslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku (§ 218 ods. 1 CSP, § 234 ods. 2 CSP),
teda rozhodnutie o trovách dovolacieho konania bude potrebné uviesť aj vo výrokovej časti rozhodnutia,
ktorému následne bude zodpovedať aj príslušná stať odôvodnenia. V nej súd prvej inštancie uvedie
svoje úvahy vedúce ho k nepriznaniu danej časti trov konania (ak sa rozhodne pridržať záverov, ktoré
pôvodne uvádzal v odôvodnení rozhodnutia, ktoré sa stalo predmetom odvolacieho prieskumu, avšak

bez premietnutia do výrokovej časti). Pokiaľ prvoinštančný súd bude pri trovách dovolacieho konania
opätovne zamýšľať zohľadnenie dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, umožní sa
k tejto skutočnosti písomne vyjadriť aj stranám sporu v ním stanovenej lehote.

36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).