Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 12, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/119/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116203102
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1116203102.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členov

senátu JUDr. Marty Šašinkovej a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu FACTOR ASSET
MANAGEMENT GROUP, a.s., Čelakovského 2, 811 03 Bratislava, IČO: 35 851 996, práv. zast. JUDr.
Peter Kubík, advokát, s. r. o., Staré Grunty 162, 841 04 Bratislava-Karlova Ves, IČO: 47 233 931, proti
žalovanému: JUDr. Katarína Valová, PhD, Palisády 26, 811 06 Bratislava, notár, sídlo notárskeho úradu:
Pribinova 10, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 813 852, práv. zast. STANĚK
VETRÁK & PARTNERI, s.r.o., Dunajská 15, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 795
038, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Pribinova 19,

811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 700, o zaplatenie sumy 24.615,77 EUR s
prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III, č.k. B1-25Cb/22/2016 - 401 zo
dňa 21.12.2023, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III, č.k. B1-25Cb/22/2016 - 401 zo dňa
21.12.2023 v napadnutom výroku I. a II. potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

III. Intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu žalobcu
zamietol, druhým výrokom žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100% a tretím výrokom nepriznal nárok na náhradu trov konania intervenientovi voči žalobcovi.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou
súdu dňa 12.2.2016 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť

žalovanú istinu na tom skutkovom základe, že žalovaný ako notár, prevzal dňa 23.1.2014 do notárskej
úschovy č. N 51/2014, U 4/2014 sumu 24.471,41 EUR a do notárskej úschovy N 52/2014, U 5/2014
sumu 14.376,41 EUR od zložiteľa Slovenská sporiteľňa, a.s, (ďalej aj „SLSP“). Právnym dôvodom
vloženia predmetných súm do notárskej úschovy bola skutočnosť, že dňa 27.11.2013 sa konala
dobrovoľná dražba na nehnuteľnosti dlžníka O.. Ľ. T. A., O.: XX XXX XXX (ďalej aj „dlžník“), v
rámci ktorej boli speňažené nehnuteľnosti dlžníka v k.ú. H., okres Martin, pričom výťažok z predaja
nehnuteľností prevyšoval zabezpečenú pohľadávku prednostného záložného veriteľa a navrhovateľa

dražby, ktorým bola SLSP. Z uvedeného dôvodu SLSP vložila do notárskej úschovy v súlade s ust. §
151ma ods. 5 Občianskeho zákonníka prevyšujúce sumy výťažku po odpočítaní nákladov v súvislosti s
výkonom záložného práva v prospech ostatných záložných veriteľov. Na majetok dlžníka bol Okresným
súdom Žilina zo dňa 18.3.2014 vyhlásený konkurz uznesením sp. zn. 3K/23/2013. Účinky vyhláseniakonkurzu nastali zverejnením v Obchodnom vestníku č. 59 dňa 26.3.2014. Za správkyňu konkurznej
podstaty bola ustanovená JUDr. Gabriela Birošová, advokátka. Žalovaný výťažok z dražby patriaci do
konkurznej podstaty nevydal správkyni konkurznej podstaty, ale s predmetom notárskych úschov naložil

nasledovne:
- prvú časť sumy vo výške 14.232,13 EUR vydal dňa 16.6.2014 Daňovému úradu Žilina, časť sumy vo
výške 1.095,13 EUR vydal dňa 16.6.2014 JUDr. Márii Krasňanovej, súdnemu exekútorovi, ktorý zriadil
pre oprávneného E. U., Púchov, exekučné záložné právo EX 2/2012,
- druhú časť sumy vo výške 2.319,64 EUR vydal dňa 16.6.2014 JUDr. Petrovi Matejovie, súdnemu

exekútorovi, ktorý zriadil pre oprávneného VšZP exekučné záložné právo EX 31/2012,
- tretiu časť sumy vo výške 1.095,62 EUR vydal dňa 14.7.2014 Mestu Martin, pre ktoré bolo zriadené
daňové záložné právo rozhodnutím 3 ZP/2012 na zabezpečenie daňovej pohľadávky,
- štvrtú časť sumy vo výške 5.728,92 EUR vydal dňa 15.7.2014 JUDr. Kamilovi Liškovi, súdnemu
exekútorovi, ktorý zriadil pre oprávneného Eni Slovensko, exekučné záložné právo EX 4901/2011.
ExekútorJUDr.LiškaLíškapeniazeneprijalavrátil,následnetúistúsumupoukázalžalovaný16.12.2014

priamo spoločnosti Eni Slovensko,
- piatu časť sumy vo výške 7.188,25 EUR vydal dňa 15.7.2014 JUDr. Kamilovi Liškovi, súdnemu
exekútorovi, ktorý zriadil pre oprávneného Eni Slovensko, exekučné záložné právo EX 4901/2011.
Exekútor JUDr. Liška peniaze neprijal a vrátil, následne tú istú sumu poukázal žalovaný 16.12.2014
priamo spoločnosti Eni Slovensko,

- šiestu časť sumy vo výške 7.188,25 EUR vydal dňa 4.7.2014 spoluvlastníčke - záložcovi I. T..

3. Žalobca tvrdil, že žalovaný nakladal s výťažkom dražby z nehnuteľnosti, ktoré podliehajú konkurzu
podľa § 67 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj „ZKR“) v prípade úpadcu Ľ.
T. podľa § 67 ods. 1 písm. c) ZKR v prípade záložcu I. T., v období jún - júl 2014, ako keby konkurz

nebol vyhlásený. Prostriedky vložené SLSP do notárskych úschov boli výťažkom z dražby majetku,
ktorý podlieha konkurzu. Jediným oprávneným na dispozíciu, teda bola správkyňa a bolo povinnosťou
žalovaného tieto prostriedky správkyni vydať. Svoje konanie žalovaný odôvodňoval poukazom na ust.
§ 48 a 51 ZKR, pričom podľa názoru žalovaného sa v tomto prípade výťažok mal vyplatiť veriteľovi
zabezpečenej pohľadávky do výšky jeho zabezpečenej pohľadávky ako keby konkurz nebol vyhlásený.

Podľa žalovaného boli veritelia z titulu exekučných záložných práv v postavení veriteľov zabezpečených
pohľadávok a konal v mylnom presvedčení, že uspokojuje zabezpečených veriteľov v zmysle § 51
druhá veta ZKR. Veritelia nemali toto postavenie a exekučné záložné právo zriadené na majetku
úpadcu pred vyhlásením konkurzu nie je zabezpečovacím právom podľa § 8 ZKR. Žalobca poukázal
na uznesenie NS SR 5 Obdo 22/2012 a zdôraznil, že žalovaný v rámci svojej neoprávnenej dispozície

s výťažkom dražby poukázal aj sumu 7.188,25 EUR pôvodnej spoluvlastníčke I. T., pričom uvedená
osoba nebola v postavení veriteľa zabezpečenej pohľadávky. Súčasťou konkurznej podstaty teda bol
nárok na zaplatenie vyššie uvedených súm. Nakoľko táto pohľadávka nebola žalovaným dobrovoľne
uhradená,správkyňakonkurznejpodstatyvrámcispeňažovaniakonkurznejpodstatypristúpilakpredaju
týchto pohľadávok. Časť sumy vo výške 24.615,77 EUR bola zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa

2.12.2015 postúpená na žalobcu.

4. Žalovaný na svoju obranu uviedol, že dňa 27.11.2013 sa na návrh prednostného záložného veriteľa
SLSP uskutočnila úspešná dobrovoľná dražba, predmetom ktorej boli založené nehnuteľnosti vo
vlastníctve dlžníka. Dňa 23.1.2014 prijal žalovaný, ako notársky úrad od zložiteľa SLSP do notárskej

úschovy sumu 24.471,41 EUR a sumu 14.376,49 EUR, pričom prijaté peňažné prostriedky predstavovali
zvyšok výťažku z dobrovoľnej dražby po odpočítaní uspokojenej pohľadávky prednostného záložného
veriteľa SLSP a po odpočítaní nákladov vynaložených v súvislosti s výkonom záložného práva
formou dobrovoľnej dražby. Zložiteľ uložil žalovanej osobitný príkaz, aby s peňažnými prostriedkami
tvoriacimi predmet notárskej úschovy naložila podľa § 151ma Občianskeho zákonníka, v zmysle

ktorého podľa odsekov 3 až 5 platí, že notár vydá predmet notárskej úschovy záložným veriteľom
podľa poradia rozhodujúceho ich záložných práv a po ich uspokojení sa zostatok predmetu notárskej
úschovy vydá záložcovi. Po vyhlásení konkurzu pod sp.zn. 3K/23/2013 (s právnymi účinkami ku
dňu 26.3.2014) žalovaný vydal predmet notárskej úschovy záložným veriteľom, ktorí boli ku dňu
udelenia príklepu na dobrovoľnej dražbe v poradí rozhodujúcom na uspokojenie záložných práv za

zložiteľom a prednostným záložným veriteľom SLSP. Po uspokojení záložných veriteľov vydal zostatok
predmetu notárskej úschovy záložcovi. Právny nárok žalobcu považoval žalovaný v celom rozsahu
nedôvodný. Pohľadávka medzi žalobcom a žalovaným nikdy nevznikla, stranám sporu neprináleží
vecná legitimácia a žalovaný pri vydaní peňažných prostriedkov z notárskej úschovy postupoval plnev súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Žalobca skutkové tvrdenie o existencii svojej
pohľadávky voči žalovanému odvodzuje zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 2.12.2015, ktorou
malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky. Pohľadávka dlžníka voči žalovanému nikdy nevznikla, nakoľko

medzi dlžníkom a žalovaným nikdy nevznikol záväzkový vzťah. Vzhľadom na neexistenciu pohľadávky
považovalZmluvuopostúpenípohľadávkymedzisprávcomkonkurznejpodstatykonajúcimpovyhlásení
konkurzu za dlžníka a žalobcom za absolútne neplatný právny úkon v zmysle príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka. Z opísaného skutkového stavu vyplýva, že nehnuteľnosť dlžníka bola ešte
pred vyhlásením konkurzu speňažená v rámci výkonu záložného práva formou predaja na dobrovoľnej

dražbe. Speňažením nehnuteľnosti patriacej úpadcovi sa sledovalo naplnenie uhradzovacej funkcie
záložného práva, to znamená prioritné uspokojenie pohľadávky SLSP ako prednostného záložného
veriteľa a následne uspokojenie pohľadávok ostatných záložných veriteľov v súlade s § 151ma
Občianskeho zákonníka. Za tým účelom SLSP v súlade s § 151ma ods. 5 Občianskeho zákonníka
po svojom uspokojení zložila do notárskej úschovy peňažné prostriedky predstavujúce zvyšok výťažku
z dobrovoľnej dražby. V tejto súvislosti žalovaný poznamenal, že zloženie peňažných prostriedkov

do notárskej úschovy nemalo solučné účinky, t.j. splnenie dlhu dlžníkom. Účelom úschovy peňažných
prostriedkov u žalovaného notárskeho úradu bolo zabezpečiť ich vydanie určenému príjemcovi podľa
príkazu zložiteľa.

5. Žalovaný poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo 285/2006. Zo zhodných skutkových tvrdení

strán sporu je podľa žalovaného zrejmé, že všetky peňažné prostriedky zložené do notárskej úschovy
žalovaný notársky úrad vydal v súlade s § 151ma ods. 3 Občianskeho zákonníka záložným veriteľom
dlžníka a v súlade s § 151ma ods. 4 Občianskeho zákonníka aj záložcovi. Medzi stranami je sporné,
či mal veriteľom peňažné prostriedky vydať priamo notár alebo, či mal notár vydať peňažné prostriedky
najprv správcovi konkurznej podstaty a až ten by ich následne rozvrhol medzi veriteľov. Notárom a

správcom konkurznej podstaty môžu pri výkone ich funkcií vznikať oprávnenia nakladať s majetkom
tretích osôb, ale nikdy nevstupujú do subjektívnych majetkových práv tretích osôb a nie sú ich nositeľmi.
Poukázal na uznesenie Najvyššie súdu ČR sp. zn. 1OCdo/1981/2002 zo dňa 26.11.2003, podľa ktorého
„notár, ktorý prijal do úschovy peniaze za účelom ich predania určitej osobe, nie je dlžníkom tejto
osoby. Prijatím peňazí do notárske úschovy vzniká právny vzťah iba medzi notárom a zložiteľom..." Z

vyššie uvedenej právnej argumentácie je tak zrejmé, že žalovaný nie je v konaní vecne legitimovaný.
Nedostatkom vecnej legitimácia navyše trpí aj žalobca, ktorý svoj právny nárok odvíja od absolútne
neplatného postúpenia neexistujúcej pohľadávky voči žalovanému. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj „zák. č. 514/2003 Z.z.“) je
štát výlučným subjektom zodpovedajúcim za škodu. Podľa Notárskeho poriadku je notár štátom určená

osoba na vykonávanie notárskej činnosti a ďalšej činnosti podľa Notárskeho poriadku. Žalovaný uviedol,
že výkonom verejnej moci bola aj činnosť žalovaného pri prijatí a vydaní výťažku predmetnej dobrovoľnej
dražby z notárskej úschovy. Vychádzajúc z tejto skutočnosti zastáva názor, že žalovaný notársky úrad
by nemohol byť pasívne vecne legitimovaný ani v prípade, ak bol by predmetom postúpenia na žalobcu
škodový nárok, pretože tento sa môže uplatniť jedine voči SR, nie voči žalovanému. Súčasne v zmysle

§ 4 ods. 1 a § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. platí, že škodový nárok musí najprv predbežne prerokovať
Ministerstvo spravodlivosti SR a iba ak nedôjde k jeho úplnému uspokojeniu v rámci tohto predbežného
prerokovania, môže sa poškodený obrátiť na súd. To znamená, že ak by si žalobca uplatňoval v tomto
súdnom konaní škodový nárok voči notárovi, ktorý spadá pod úpravu zák. č. 514/2003 Z.z., tak žaloba
by bola podaná predčasne, pretože jej malo predchádzať predbežné prerokovanie na Ministerstve

spravodlivostiSR.Ničtovšaknemenínaskutočnosti,žepasívnevecnelegitimovanýmmôžebyťvýlučne
Slovenská republika a nie žalovaný ako notár. Žalovaný má za to, že judikát Najvyššie súdu SR sp. zn.
5Obdo22/2021nemožnoaplikovaťnadanúvec.Vprípadepredmetnejnotárskejúschovytotižnarozdiel
od prípadu posudzovaného Najvyšším súdom SR nešlo o situáciu, keď exekučné záložné práva zanikli
dôsledkom vyhlásenia konkurzu, ale o situáciu, keď k zániku exekučných záložných práva došlo ešte

pred vyhlásením konkurzu, a to ex lege k okamihu udelenia príklepu licitátora na dobrovoľnej dražbe v
zmysle § 151ma ods. 3 Občianskeho zákonníka v spojení s § 27ods. 1 zákona o dobrovoľných dražbách.
Z dikcie citovaných zákonných ustanovení možno odvodiť, že výkonom záložného práva SLSP ako
prednostného záložného veriteľa a prechodom vlastníctva k draženej nehnuteľnosti na vydražiteľa,
zanikli všetky záložné práva dovtedy zaťažujúce nehnuteľnosť dlžníka, ktorú vydražiteľ nadobudol bez

tiarchokamihomudeleniapríklepulicitátora.Vzhľadomnaskutočnosť,žekudeleniupríklepulicitátorana
dobrovoľnej dražbe a zaplateniu ceny dosiahnutej vydražením došlo ešte pred vyhlásením konkurzu, čo
žalobcanespochybňuje,právnystavexekučnýchzáložnýchprávanatonadväzujúcipostupprivydávaní
peňažných prostriedkov oprávneným záložným veriteľom podľa poradia rozhodujúceho na uspokojenieich záložných práv je potrebné posudzovať z hľadiska § 151ma ods. 3 Občianskeho zákonníka a §
27 ods. 1 zákona o dobrovoľných dražbách, teda k okamihu udelenia príklepu na dobrovoľnej dražbe.
Žalovaný teda postupoval pri vydávaní predmetu notárskej úschovy správne, keď sa spravoval tou

časťou druhej vety § 51 ZKR, ktorá nasleduje za bodkočiarkou a vraví, že „ak je navrhovateľom dražby
veriteľ zabezpečenej pohľadávky, výťažok sa vyplatí veriteľovi zabezpečenej pohľadávky do výšky jeho
zabezpečenej pohľadávky, ako keby konkurz nebol vyhlásený." Keďže všetky záložné práva udelením
príklepu už raz zanikli, nemožno predsa tvrdiť, že zanikli aj druhý krát vyhlásením konkurzu, a to dokonca
v situácii dražby iniciovanej záložným veriteľom, kedy je vyhlásenie konkurzu bez právnych účinkov (§

51 ZKR). Do pozornosti súdu dal žalovaný, že § 51 ZKR používa vo svojom texte pojem „výťažok dražby"
a nie pojem „zvyšok výťažku dražby".

6. Žalovanýďalejuviedol,žeaksažalobcadomáhazaplateniaztitulupohľadávkyvzniknutejpriúkonoch
spojených s notárskou úschovou, nemôže mať v konaní úspech, ak svoj nárok uplatňuje voči fyzickej
osobe žalovanému a voči notárskemu úradu, ktorého právomoc žalovaný vykonáva. Žalovaný nemôže

byť nositeľom povinností, ktorej splnenia sa žalobca domáha a poukázal na ust. § 3 ods. 1, 40 ods. 1,
70 ods. 1 Notárskeho poriadku. Poukázal, že osobitným zákonom v tomto prípade je zákon č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Je zjavné, že Notársky úrad JUDr.
Kataríny Valovej PhD., vykonával vo veci notárskej úschovy verejnú moc. Zodpovednosť za takéto
úkony prevzal štát. Vo svojej replike žalobca konkretizoval, že záväzkový vzťah medzi žalovaným a

dlžníkom vznikol na základe § 75 ods. 4 ZKR a z uvedeného ustanovenia vyplýva, že povinnosť vydať
majetok spadajúci do konkurznej podstaty nevzniká ex lege okamihom vyhlásenia konkurzu, ale až na
písomnú výzvu správcu konkurznej podstaty. Domnelá povinnosť plniť do konkurznej podstaty mohla
teda žalovanému vzniknúť až dňom doručenia výzvy, a to je deň 18.5.2015. Ku dňu doručenia výzvy, už
notársky úrad nedisponoval predmetom notárskej úschovy.

7. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že súd prvej inštancie rozsudkom č.k. B1-25Cb/22/2016-222 zo
dňa 8.11.2019 (v poradí prvým) žalobu zamietol a žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Na základe podaného odvolania žalobcu, odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie uznesením č.k. 3Cob/125/2021 zo dňa 26.7.2023 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že v danom
spore sa nejedná o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. ako uzavrel súd prvej inštancie, ale v
zmysle podanej žaloby sa žalobca domáha vydania veci správcovi konkurznej podstaty podľa ust. § 75
ods. 4 ZKR, ako pohľadávky zostatku výťažku dražby z predaja nehnuteľnosti dlžníka. Odvolací súd
súhlasil s vyjadrením žalobcu, že daný právny vzťah - právo správkyne požadovať zaplatenie peňažnej

sumy do konkurznej podstaty a povinnosť notára ho zaplatiť, nie je náhradou škody spadajúcou pod
predmet úpravy zákona č. 514/2003 Z.z., ale vzťah medzi správkyňou a žalovaným notárom bol výlučne
daný ust. § 75 ZKR. Odvolací súd zdôraznil, že v prípade, ak ide o nárok na vydanie veci (peňazí) podľa
§ 126 Občianskeho zákonníka, žalobca sa môže domáhať vydania veci len voči osobe, ktorá má vec u
seba. Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil pasívnu legitimáciu žalovaného

na základe zák. č. 514/2003 Z.z. a uviedol, že uplatnený nárok je potrebné posúdiť ako nárok na vydanie
veci podľa § 126 Občianskeho zákonníka.

8. Po vrátení veci, súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.)
nariadil pojednávanie dňa 24.10.2023 a dňa 23.11.2023. Dňa 16.11.2023 oznámila spoločnosť Allianz -

Slovenská poisťovňa, a.s., vstup do konania ako intervenient na strane žalovaného. Súd prvej inštancie
aplikoval na daný spor ust. § 2 ods. 3, § 3 ods. 1 písm. c), § 4 ods. 4, § 40 ods. 1 Notárskeho poriadku,
§ 51, § 75 ods. 4 ZKR, § 126 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a v zmysle záverov odvolacieho súdu
posudzoval predmetný uplatnený nárok ako nárok na vydanie veci podľa § 126 Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou žalovaného o absencii pasívnej legitimácie v spore. V

bode 62. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol záver, že žaloba smerovala proti žalovanému ako
fyzickej osobe a notársky úrad nemá vlastnú právnu subjektivitu. Súd prvej inštancie zároveň ustálil,
že peniaze zložené do úschovy nepredstavujú druhovo zastupiteľnú vec, ale majú povahu predmetu
úschovy. Pri zložení peňazí do úschovy nedochádza k zmiešaniu s ostatnými finančnými prostriedkami
zloženými u notára resp. s jeho vlastným majetkom. Notárovi k nim vzniká len povinnosť nakladať s nimi

v zmysle pokynu zložiteľa a nie je oprávnený z nich uspokojovať nároky tretích osôb. Súd prvej inštancie
vyjadril názor, že takto zložené peniaze nie je možné nahradiť inými peniazmi nachádzajúcimi sa na účte
notára, nedochádza k zmiešaniu uvedených finančných prostriedkov. Z uvedeného dôvodu súd zamietolnávrh na dokazovanie predložením všetkých výpisov z účtov žalovaného (v podrobnostiach body 63. -
66. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia).

9. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca sa môže úspešne domáhať vydania veci len
od osoby u ktorej sa vec nachádza. Medzi stranami nebolo sporné, že správca konkurznej podstaty
vyzval písomne notára na plnenie do konkurznej podstaty úpadcu listom zo dňa 14.5.2015. Nespornou
skutočnosťou bolo, že 15.7.2014 bola vydaná posledná suma výťažku tretej osobe. Súd prvej inštancie
ustálil, že ku dňu doručenia výzvy žalovanej na plnenie do konkurznej podstaty už nemohla takáto

povinnosť žalovanému vzniknúť, pretože nemal u seba v držbe žiadny majetok podliehajúci konkurzu.
Vzhľadom na nespornú skutočnosť, že suma výťažku bola prevedená na tretie osoby a ku dňu 15.7.2014
sa už výťažok u žalovaného nenachádzal, nenachádza sa ani v čase rozhodovania súdu, súd prvej
inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s
poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a vzhľadom na dosiahnutý plný procesný úspech žalovaného
vo veci samej, priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súd v zmysle

zásady hospodárnosti nepriznal intervenientovi na strane žalovaného náhradu trov konania napriek jeho
úspechu v spore, pretože mu žiadne trovy nevznikli.

10. Proti výrokom I. a II. rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. e), h) C.s.p. a navrhol zmeniť napadnutý rozsudok tak, že žalobe v plnom

rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania. Žalobca poukázal na veľmi
stručné právne zdôvodnenie, najmä na bod 61. odôvodnenia rozhodnutia a v ňom uvedenú zrejmú
faktickú nesprávnosť tvrdenia súdu v rozsahu „15.07.2014 sa už výťažok u žalovaného nenachádzal“.
Zároveň poukázal na bod 57. odôvodnenia, v ktorom súd prvej inštancie citoval list žalovaného zo dňa
19.12.2014, podľa ktorého sa platby z výťažku vo výške 5.728,92 EUR a 7.188,25 EUR, spolu teda viac

než polovica žalovaného nároku, uskutočnili dňa 16.12.2014. Z uvedeného je zrejmé, že dňa 15.7.2014
sa nepochybne u žalovaného nachádzala minimálne viac ako polovica výťažku a nachádzala sa u neho
aj v deň, kedy správkyňa oficiálne požiadala žalovaného o súčinnosť v danej veci. Podľa žalobcu súd
síce správne konštatoval v bode 60. odôvodnenia, že uplatneným nárokom zo strany správkyne je
pohľadávka, ktorá je postúpiteľná na inú osobu, ale následne túto pohľadávku na zaplatenie peňažnej

sumy súd právne kvalifikoval akoby šlo o nárok na vydanie veci od toho „u koho sa vec nachádza“
podľa ust. § 126 Občianskeho zákonníka. Vytýkal súdu prvej inštancie, že formalisticky a mechanicky
skonštatoval, že „vec“ sa u žalovaného nenachádza a preto nie je splnená podmienka úspešnosti
reivindikačnej žaloby. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie pochybil v redukovaní nároku na vydanie
majetku podľa ust. § 75 ods. 4 ZKR. Zdôraznil, že nematerializované peniaze existujúce v podobe

digitálneho záznamu preto nie sú „vecou“ v právnom zmysle, pokiaľ ich takto osobitný právny predpis
neoznačí, a v tejto súvislosti odkázal na oblasť trestného práva ako aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR z 30.1.2004, sp. zn. 11 Tdo 40/2004. Na rozdiel od osobitnej úpravy Trestného zákona, v
občianskom a obchodnom práve nie je ustanovenie, podľa ktorého by bolo možné subsumovať peňažné
prostriedky existujúce v dematerializovanej podobe na účte pod právnu úpravu nároku na vydanie veci.

Ide naopak o iné právo - konkrétne o právo na zaplatenie peňažnej sumy, teda peňažnú pohľadávku - §
5 písm. a) zákona o bankách (č. 483/2011 Z. z.) podľa ktorého sa vkladom rozumie zverenie peňažných
prostriedkov, ktoré predstavujú záväzok voči vkladateľovi na ich výplatu. Žalobca zároveň vytýkal súdu
prvej inštancie, že nesprávne posúdil otázku okamihu vzniku povinnosti tretích osôb vydať majetok
patriaci do konkurznej podstaty správcovi a uviedol, že deň nastania účinkov vyhlásenia konkurzu

(26.3.2014) došlo ex lege k zmene oprávnených osôb (veriteľa) tak, že oprávnenou osobou na vydanie
prostriedkov zložených do notárskej úschovy sa stala správkyňa. Nestotožnil sa so záverom súdu
v rozsahu, že povinnosť vydať prostriedky úschovy správkyni vznikla až 14.5.2015, pretože v tento
deň nastala splatnosť pohľadávky voči správkyni, pričom povinnosť plniť správkyni vznikla ex lege už
26.3.2014. Z uvedeného vyplýva, že v čase vzniku povinnosti vydať majetok správkyni, ním žalovaný

nedisponoval. Žalobca poukázal aj na protiprávne konanie žalovaného v zmysle § 75 ods. 4 ZKR a
porušenie zásady ex iniuria ius non oritur (právo nevzniká z bezprávia). K záveru súdu prvej inštancie,
že peniaze zložené do úschovy nepredstavujú druhovo zastupiteľnú vec, ale majú povahu predmetu
úschovy, žalobca poukázal na citované rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR a uviedol, že peniaze
prechádzajúdomajetkubanky,notármápohľadávkuvočibankeaoprávnenáosobamápohľadávkuvoči

notárovi. V tomto prípade od 26.3.2014 bola oprávnenou osobou správkyňa a od 2.12.2015 (postúpenie
pohľadávky) je oprávnenou osobou žalobca. Neoprávnené dispozície žalovaného v júni až decembri
2014 na osobe oprávneného, výške pohľadávky, ani trvaní záväzku nič nezmenili. Účet úschov je vždy
vedený na meno notára a ako súd správne konštatuje, notársky úrad nemá vlastnú právnu subjektivitu,ide o právnu konštrukciu vytvorenú zákonom. Práva k peniazom na účte sú teda pohľadávkou fyzickej
osoby - notára voči banke (§ 5 písm. a) zákona č. 483/2011 Z. z. o bankách). V prípade, ak by sa na účte/
účtoch fyzickej osoby žalovaného (osobných alebo úradných) nenachádzala čiastka zodpovedajúca

žalovanej sume a to práve vzhľadom k druhovej zameniteľnosti peňazí ako „veci“. Z uvedeného je
nepochybné,žebezvykonanianavrhovanéhodôkazuoboznámenímsasostavomnabankovýchúčtoch
žalovaného v rozhodnom období, súd nemohol dôjsť k záveru, že vec sa u žalovaného nenachádzala.
Žalobca taktiež vytýkal súdu prvej inštancie extrémne formalistický a „otrocký“ výklad ustanovenia § 126
Občianskeho zákonníka, ktorý vedie k absurdným dôsledkom vo vzťahu k povinnosti podľa § 75 ods. 4

ZKR. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (napr. I ÚS351/2010, III.
ÚS274/2007, III. ÚS 341/2007) a vytkol súdu prvej inštancie absenciu riadneho zdôvodnenia o nepoužití
„korektívu“vpodobeteleologickéhoasystematickéhovýkladuk§126Občianskehozákonníka.Vzávere
odvolania poukázal na protiprávnosť konania žalovaného a neoprávnenú dispozíciu s cudzím majetkom.
V takom prípade by bol povinný rovnakú sumu nahradiť z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú
porušením právnej povinnosti. Mal za to, že z odôvodnenia rozsudku sa nedá zistiť, aké úvahy viedli súd

ku konštatovaniu neexistencie nároku na zaplatenie žalovanej sumy a to ani vo vzťahu k deliktuálnej
zodpovednosti za škodu.

11. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý považoval napadnuté rozhodnutie za vecne
správne a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. K žalobcom namietanému posúdeniu
nároku na vydanie veci podľa § 126 Občianskeho zákonníka uviedol, že z bodov 21., 24. a 25.
odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že odvolací súd nárok
správcu podľa § 74 ods. 5 ZKR po jeho postúpení posudzoval v občianskoprávnej rovine podľa §
126 Občianskeho zákonníka, čo vylučuje pochybenie súdu prvej inštancie v rozsahu odvolacieho

dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.. Poukázal na skutočnosť, že medzi stranami nebolo sporné,
že ku dňu doručenia výzvy správkyne (14.5.2015) žalovaný nemal u seba v držbe žiadny majetok
podliehajúci konkurzu, ktorý by mohol správkyni vydať a poukázal na závery súdu prvej inštancie v
bodoch 61., 62. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. V prípade odvolacej námietky o nevykonaní
dôkazu oboznámením sa so stavom bankových účtov žalovaného, ktorý bol vznesený žalobcom na

pojednávaní dňa 24.10.2023 žalovaný uviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením súdu v bodoch 63.
- 66. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pretože nie je možné stotožňovať predmet notárskej
úschovy pri výkone notárskej činnosti s peňažnými prostriedkami na súkromnom účte žalovaného ako
fyzickej osoby. Žalovaný uviedol, že žalobca opomenul tú skutočnosť, že výťažok z dražby nehnuteľností
vydával z notárskej úschovy na príkaz záložného veriteľa a nie zo svojho osobného bankového účtu.

Žalovaný nesúhlasí ani s odvolacími argumentami žalobcu vo vzťahu k deliktuálnej zodpovednosti
škodu. Uviedol, že žalobca si žalobný nárok neuplatnil ako nárok na náhradu škody, vznik škody začal
tvrdiť až v priebehu konania, po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu. V tejto časti žalovaný zotrval
na svojej argumentácii, ktoré uviedol vo vyjadrení k žalobe. Podľa žalovaného správkyňa nesprávne
zapísala postúpenú pohľadávku do súpisu všeobecnej podstaty úpadcu podľa OV č. 99/2015, deň

vydania 27.5.2015, pretože v čase zápisu táto pohľadávka neexistovala. Následné postúpenie takejto
pohľadávky je absolútne neplatným právnym úkonom, žalobca preukázateľne nenadobudol ani škodový
nárok, pretože v predmete postúpenia pohľadávky takýto právny titul uvedený nie je. V súvislosti s
odvolacou argumentáciou žalobcu o peniazoch ako druhovo zameniteľnej veci, sa žalovaný v plnom
rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie.

12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril intervenient na strane žalovaného, ktorý uviedol, že súd prvej
inštancie správne posúdil prejednávanú vec a vo veci tak dospel k správnemu právnemu rozhodnutiu,
pričom pri svojom rozhodnutí postupoval plne v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu.
Podľa názoru intervenienta neobstojí tvrdenie žalobcu vyjadrené v odvolaní, že súd postupoval

nesprávne, keď na uvedený nárok aplikoval zákonné podmienky platné pre žalobu podľa ust. § 126
Občianskeho zákonníka a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil.

13. Žalobca následne v odvolacej replike zotrval na svojich odvolacích dôvodoch uvedených v odvolaní.

Podľa žalobcu peniaze v dematerializovanej forme nie sú vecou v právnom zmysle, nárok na ich vydanie
nie je reivindikačnou žalobou, a preto nemožno na takýto nárok aplikovať ust. § 126 Občianskeho
zákonníka. Zdôraznil, že odvolací súd nie je viazaný svojim prechádzajúcim právnym názorom. V
prípade ak odvolací súd zotrvá v právnom názore o potrebe aplikovať ust. § 126 Občianskehozákonníka, bude potrebné vykonať dokazovanie o tom, či sa v rozhodnom období na účtoch žalovaného
príslušnásuma,prípadnejejčasť,nachádzala.Ohľadomdeliktuálnejzodpovednostižalovanéhožalobca
uviedol, že žalovaný pri prvých platbách, ktorými neoprávnene previedol peniaze patriace do konkurznej

podstaty tretím neoprávneným osobám, by sa ešte dalo prijať vysvetlenie opomenutím a porušením
odbornej starostlivosti. Pri platbách pôvodne vrátených exekútorom JUDr. Liškom však následná
neoprávnená dispozícia bola nielen protiprávna ale aj vedomá a úmyselná. K námietke žalovaného
týkajúcej sa „nesprávneho zápisu“ pohľadávky v súpise konkurznej podstaty a tvrdeného následného
„absolútne neplatného právneho úkonu“ prevodu pohľadávky žalobca zotrval na tvrdení, že ide o

extrémneformalistickývýkladprávnychúkonovvrozporesprejavenouvôľoukonajúcichstrán.Obsahom
(prejavenou vôľou) právneho úkonu zápisu pohľadávky do podstaty bol zápis pohľadávky na peňažné
plnenie 24.615,77 EUR voči dlžníkovi - žalovanému, u ktorého sa predmetná suma patriaca do
konkurznejpodstatypôvodnenachádzalatitulomnotárskejúschovyanáslednebolaajriadnepostúpená
na žalobcu zmluvou postúpení pohľadávky so zhodným obsahom. Skutočnosť, že žalovaný protiprávne
previedol majetok na tretiu osobu preto neznamená ani zánik pohľadávky, ani neplatnosť zmluvy o jej

postúpení.

14. Žalovaný v rámci svojej odvolacej dupliky zotrval na doterajších argumentoch a nestotožnil sa
s tvrdeniami, ktoré žalobca uviedol vo svojej odvolacej replike. Zdôraznil, že dňa 2.12.2015, t.j. v
čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky medzi správkyňou konkurznej podstaty a žalobcom,

neexistovala postúpená pohľadávka z tzv. vydávacieho nároku podľa § 75 ods. 4 ZKR, pričom správkyňa
písomne vyzvala žalovaného na vydanie majetku vo forme výťažku z dražby do konkurznej podstaty
na základe listu zo dňa 14.5.2015. V čase doručenia výzvy žalovaný už nedisponoval touto vecou,
teda tzv. vydávací nárok v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky dňa 2.12.2015 neexistoval.
V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu o potrebe vykonať dokazovanie v rozsahu, či sa v

rozhodnom období na účtoch žalovaného nachádzala príslušná suma, resp. jej časť, žalovaný zotrvala
na argumentácii uvedenej vo vyjadrení k odvolaniu.

15. Intervenient na strane žalovaného sa k odvolacej replike žalobcu, ktorá mu bola doručená, nevyjadril.

16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /
ďalej len C.s.p./ prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219
ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 5.11.2025. Po oboznámení
sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrením žalovaného a

intervenienta na strane žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti napadnutému
rozsudku vo výrokoch I. a II. nie je možné vyhovieť.

17. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

18. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

19. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a
odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na
základe vykonaných dôkazov, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil,
svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť

napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje.
Súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobca sa domáhal vydania veci (peňazí) od žalovaného podľa
ust. § 75 ods. 4 ZKR z dôvodu, že žalovaný (notár) nevydal správkyni konkurznej podstaty výťažok
dražby, ktorý podľa SKP patril do konkurznej podstaty. Nespornou skutočnosťou je, že sa nejedná o
nárok náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Z obsahu spisu odvolací súd mal preukázané, že

žalovaný ako notár prevzal do úschovy od zložiteľa SLSP peniaze a zložiteľ dal notárovi osobitný príkaz,
aby sa s peniazmi naložilo podľa § 151ma Občianskeho zákonníka. Listom zo dňa 14.5.2015 správkyňa
konkurznej podstaty vyzvala žalovaného na plnenie do konkurznej podstaty úpadcu, pričom na základe
nesporných skutkových tvrdení strán sporu posledná suma výťažku z dražby nehnuteľnosti bola notáromvydaná tretej osobe dňa 15.7.2014. Správkyňa konkurznej podstaty na základe oznámenia o postúpení
pohľadávky zo dňa 2.12.2015 postúpila svoj nárok voči žalovanému na žalobcu, ktorý nemá postavenie
správcu podľa ZKR (nebolo sporné). Na takto skutkovo zistenom základe súd prvej inštancie správne

vyhodnotil, že žalobca ako tretia osoba sa podanou žalobou domáhal nároku na vydanie veci podľa §
126 Občianskeho zákonníka a nie podľa § 75 ods. 4 ZKR, keďže nemá postavenie správcu konkurznej
podstaty podľa ZKR.

20. Podľa § 126 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho

vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje.

21. Z hľadiska úspešného uplatnenia žaloby na vydanie veci v súdnom konaní možno vymedziť niekoľko
predpokladov. Jedná sa o podmienky, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Prvou je preukázanie
existencie vlastníckeho práva k veci, ktorá je predmetom sporu. Druhou podmienkou je preukázanie

skutočnosti, že vec sa nachádza vo faktickej moci subjektu, ktorý vlastníkovi bráni vo výkone jeho
vlastníckeho práva tým, že mu odmieta vec vydať. Poslednou, treťou podmienkou je preukázanie
neoprávneného zadržiavania veci (k tomu pozri aj Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko,
Tomašovič a kol. 2019, s. 888 - 889; Fekete 2015, s. 40).

22. Súd prvej inštancie správne na základe vykonaných dôkazov ustálil a v bode 60. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že pohľadávka správkyne konkurznej podstaty je
postupiteľnou pohľadávkou. Taktiež správne ustálil a medzi sporovými stranami nebolo sporné, že
žalobca nemá postavenie správcu konkurznej podstaty podľa ZKR, a preto bolo potrebné posúdiť jeho
nárok podľa ust. § 126 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa v plnom rozsahu pridržiava svojho

predchádzajúceho rozhodnutia v prejednávanej veci, t.j. zrušujúceho uznesenia č.k. 3Cob/125/2021 zo
dňa 26.7.2023.

23. Odvolací súd konštatuje správnosť záverov súdu prvej inštancie aj v bode 62. odôvodnenia
napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie správne posúdil otázku pasívnej legitimácie

žalovaného, keď sa nestotožnil s tvrdením žalovaného o absencii pasívnej legitimácie žalovaného
vzhľadom na tú skutočnosť, že žaloba nemôže smerovať proti notárskemu úradu, keďže nemá vlastnú
právnu subjektivitu. Z predložených listinných dôkazov nebolo sporné, že prijatím peňazí do notárskej
úschovy vznikol právny vzťah medzi žalovaným a záložným zložiteľom pri výkone verejnej moci
(notárskačinnosť).Žalovanýakonotárvydalvýťažokzdražbynehnuteľnostídlžníkaznotárskejúschovy

v súlade s osobitným príkazom záložného veriteľa zložiteľa. Správkyňa konkurznej podstaty mala právo
žiadať žalovaného (notára) o vydanie podľa § 75 ods. 4 ZKR. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že notár mal
povinnosť vydať majetok spadajúci do konkurznej podstaty až na základe písomnej výzvy správkyne
konkurznej podstaty. V prejednávanom spore povinnosť žalovaného vydať uvedený výťažok nemohla
vzniknúť, pretože v rozhodnom čase žalovaný (notársky úrad) nedisponoval predmetom úschovy, ktorý

by žalovaný (notár) mohol vydať správkyni na základe písomnej žiadosti zo dňa 14.5.2015.

24. Vo vzťahu k postúpeniu pohľadávky medzi správkyňou konkurznej podstaty v právnom postavení
postupcu a žalobcom v právnom postavení postupníka, odvolací súd konštatuje, že medzi správkyňou
a žalovaným vznikol vzťah len v rovine § 75 ods. 4 ZKR. Žalobca nemá postavenie správcu konkurznej

podstaty, a teda nie je oprávnený žiadať od žalovaného úhradu žalovanej istiny s príslušenstvom
z dôvodu, že nie je možné stotožňovať predmet notárskej úschovy pri výkone notárskej činnosti
s peňažnými prostriedkami na súkromnom účte žalovaného ako fyzickej osoby, nedochádza k ich
zmiešavaniu, ale sú osobitnou vecou podľa § 126 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie správne
posúdil právnu povahu predmetu notárskej úschovy, ako aj dôsledky jej vydania. Žalobou uplatnený

nárok žalobcu na vyplatenie peňažných prostriedkov, ktoré boli predmetom notárskej úschovy, nemôže
byť úspešný, pokiaľ bola notárska úschova už vydaná. Notárska úschova podľa Notárskeho poriadku
predstavuje osobitný právny inštitút, v rámci ktorého notár vykonáva zákonom zverenú činnosť verejnej
moci. Notár pri výkone úschovy nevystupuje ako súkromná osoba ani ako účastník záväzkového vzťahu,
ale ako nestranný depozitár, ktorý koná na základe a v medziach pokynov zložiteľa. Predmet notárskej

úschovypretonemožnostotožňovaťspeňažnýmiprostriedkamivedenýminasúkromnýchúčtochnotára
ako fyzickej osoby. Hoci sa v praxi prostriedky úschovy ukladajú na bankové účty vedené na meno
notára, ide o účty určené na výkon verejnej funkcie notára, ktoré sú zo zákona prísne oddelené od
ostatných finančných prostriedkov, ktorými notár disponuje. Právna individualita úschovy je zachovanábez ohľadu na to, že peniaze majú dematerializovanú podobu, keďže práve právna úprava notárskej
úschovy určuje ich režim a vylučuje splynutie peňazí v notárskej úschove s inými prostriedkami notára.
Po vydaní úschovy oprávnenej osobe úschova prestáva existovať a notár už nedisponuje žiadnym

predmetom, ktorý by mohol byť následne vydaný inej osobe. V rozsahu odvolacej argumentácie
žalobcu týkajúcej sa peňazí ako druhovo zameniteľnej „veci“ a podporenej rozhodovacou činnosťou
Najvyššieho súdu Českej republiky, odvolací súd konštatuje, že nie je dôvod na zmenu právneho
posúdenia vykonaného súdom prvej inštancie. Odvolací súd zároveň dáva do pozornosti, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky sa venoval otázke, či rozhodnutia českých súdov spadajú pod pojem ustálená

rozhodovacia prax, resp. ustálená rozhodovacia prax dovolacích súdov. Uviedol, že s prihliadnutím
na čl. 3 C.s.p. do pojmu ustálená rozhodovacia prax slovenských súdov treba zahrnúť aj rozhodnutia
Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie.
Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod
tento pojem nespadajú (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo/129/2017 zo dňa 31. októbra
2017). Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé zmeniť skutkové

a právne závery súdu prvej inštancie.

25. V reakcii na ďalšiu odvolaciu námietku žalobcu o založení deliktuálnej zodpovednosti za škodu,
odvolací súd uvádza, že otázku prípadnej deliktuálnej zodpovednosti notára za porušenie povinností
pri výkone jeho verejnej funkcie nie je možné posudzovať vo všeobecnom súdnom konaní, a to ani

ako otázku prejudiciálnu. Základným východiskom pre tento záver je ústavný princíp vyplývajúci z
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „štátne orgány môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Dohľad nad riadnym výkonom
notárskej činnosti a posudzovanie prípadných disciplinárnych alebo správnych deliktov je zverený
osobitným orgánom, predovšetkým Notárskej komore Slovenskej republiky a ministrovi spravodlivosti.

Rozhodovanie o existencii správneho deliktu je výkonom verejnej moci v oblasti správneho trestania,
ktorá je striktne oddelená od súdnej ochrany poskytovanej v sporoch o súkromnoprávne nároky.
Žalobca sa svojou argumentáciou fakticky domáha, aby odvolací súd konštatoval porušenie zákonom
uloženej povinnosti notára a z toho odvodil jeho deliktuálnu zodpovednosť za škodu. Takýto postup
by však znamenal prekročenie zákonom vymedzenej právomoci civilného súdu a porušenie princípu

vyplývajúceho z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Úvahy o tom, či sa notár dopustil nesprávneho úradného postupu
alebo iného deliktu, môžu byť predmetom konania pred orgánmi na to určenými, nie však predmetom
tohto súdneho konania.

26. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie ani len netvrdil,

že by ktorýkoľvek na to kompetentný orgán rozhodol o tom, že žalovaný sa dopustil správneho
deliktu alebo iného porušenia povinností pri výkone notárskej činnosti. Rovnako nepreukázal existenciu
akéhokoľvek rozhodnutia orgánu dohľadu či disciplinárneho orgánu, ktoré by konštatovalo spáchanie
deliktu žalovaným. Táto absencia tvrdení a dôkazov ešte výraznejšie potvrdzuje, že žalobca sa domáhal,
aby súd v civilnom sporovom konaní suploval konanie orgánov verejnej moci, ktoré sú jedinými

príslušnými posúdiť prípadné porušenie povinností notárom.

27. Za situácie, keď žalobca neuviedol, že by existovalo rozhodnutie Notárskej komory SR, ministra
spravodlivosti alebo iného zákonom ustanoveného orgánu, ktorým by bolo konštatované porušenie
povinnosti žalovaným pri výkone notárskej činnosti, a keď takýto skutkový stav nepreukázal ani pred

odvolacím súdom, nie je možné, aby civilný súd na základe vlastnej úvahy konštatoval existenciu
správneho deliktu ako predpokladu deliktuálnej zodpovednosti žalovaného za škodu.

28. Podľa § 185 C. s. p. môže súd vykonať len tie dôkazy, ktoré strany sporu navrhli, pričom je na
jeho úvahe, ktoré z týchto dôkazov vykoná. Ak súd niektorý z riadne navrhnutých dôkazov nevykoná,

musí túto skutočnosť v rozsudku presvedčivo a jasne odôvodniť, aby bolo zrejmé, z akých dôvodov
nepovažoval vykonanie dôkazu za potrebné. V nadväznosti na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa
nevykonania dôkazu - predloženia výpisov z bankových účtov žalovaného, navrhnutého na pojednávaní
dňa 24.10.2023 - odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie túto otázku náležite odôvodnil. V odsekoch
63. až 66. napadnutého rozhodnutia podrobne vysvetlil, prečo nepovažoval vykonanie predmetného

dôkazu za relevantné pre posúdenie sporu. Odvolací súd sa zároveň stotožnil s obranou žalovaného,
podľaktorejvýťažokzdražbynebolvyplácanýzjehoosobnéhobankovéhoúčtu,aleznotárskejúschovy,
a to na základe príkazu záložného veriteľa. Za týchto okolností by výpisy z osobných účtov žalovaného
ani objektívne neboli spôsobilé preukázať tvrdenia žalobcu v rozsahu, v akom žiadal ich vykonanie.Z odvolacej argumentácie žalobcu navyše vyplýva, že naďalej uplatňuje svoj nárok voči žalovanému
podľa § 75 ods. 4 ZKR, čo determinuje aj okruh relevantných skutkových okolností a dôkazov, na ktoré
je potrebné prihliadať. Za tohto stavu odvolací súd nenašiel dôvod spochybňovať postup súdu prvej

inštancie pri hodnotení navrhnutých dôkazov.

29. Na základe uvedených skutočností sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s posúdením nároku
žalobcu súdom prvej inštancie a v podrobnostiach naň odkazuje. Odvolací súd dospel k záveru, že
odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé zmeniť skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. V

danom prípade žalobca nepreukázal naplnenie základných predpokladov pre vznik nároku na vydanie
veci podľa § 126 Občianskeho zákonníka.

30. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie
v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,

stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného
súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s

jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 145/2011 zo dňa 16.11.2011).

31. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody

neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť
skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II., ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
a 2 C.s.p. potvrdil.

32. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a
§ 262 ods. 1 C.s.p. tak, že súd žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. Súd intervenientovi na strane žalovaného nárok
na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli.

33. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1, C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).