Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16CoCsp/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120340301
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Štiftová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6120340301.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr.

Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu: U. U., O.. X.X.XXXX, N. R. U. XXX/
X, Ž. O. B., zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice,
IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807
598, zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Hegedüšovou, Majerníkova 3/A, Bratislava, o zaplatenie
450 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k.
9Csp/79/2020-114, zo dňa 24.11.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku

p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 450
eur; vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica 23.7.2020

(postúpenému Okresnému súdu Bratislava I ako súdu príslušnému na prejednanie 24.8.2020) sa
žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy vo výške 450 eur na tom skutkovom základe, že
4.1.2013 došlo medzi žalobcom a žalovaným k uzavretiu zmluvy o úvere č. 603701162. Žalovaný sa
podaným návrhom na Stálom rozhodcovskom súde zriadenom spoločnosťou Slovenská rozhodcovská,
a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, domáhal, aby súd zaviazal žalobcu na
zaplatenie sumy rovnajúcej sa údajnému dlhu žalobcu z predmetnej zmluvy o úvere, pričom právomoc
rozhodcovského súdu mala byť založená rozhodcovskou zmluvou uzatvorenou popri zmluve o úvere.

Na podklade návrhu žalovaného rozhodcovský súd 12.11.2014 vydal rozhodcovský rozsudok sp.
zn. SR 12992/14. Dňa 24.8.2015 žalobca podal proti žalovanému žalobu o zrušenie predmetného
rozhodcovského rozsudku na Okresnom súde Žiar nad Hronom, ktoré konanie bolo vedené pod sp.
zn. 19C/294/2015. Rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/294/2015-115 zo dňa
16.1.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12.11.2019, došlo zo strany súdu k právoplatnému
zrušeniu predmetného rozhodcovského rozsudku, nakoľko súd deklaroval, že vydaním rozhodcovského
rozsudku došlo k porušeniu práv spotrebiteľa, ktorého integrálnou súčasťou je ochrana spotrebiteľa pred

neprijateľnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami, právo na pravdivé a úplné informácie
o zmluvnom vzťahu, právo na konanie s odbornou starostlivosťou zo strany veriteľa garantovaných
ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a zákona č. 250/2007Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bližšie špecifikovaných v predmetnom rozhodnutí a z uvedeného dôvodu
súd žalobe žalobcu vyhovel v plnom rozsahu. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené aj rozhodnutím
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/274/2018-210 zo dňa 17.10.2019, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 12.11.2019. Vzhľadom na tieto skutočnosti a na nižšie citované ustanovenie zákona
vznikol žalobcovi ako spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie, ktorého sa podanou
žalobou domáha. V otázke, kedy je možné hovoriť o splnení podmienok na vznik nároku spotrebiteľa
na primerané finančné zadosťučinenie, poukázal na § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Cdo 127/2017 z 30.1.2019,

na ktorého základe možno konštatovať, že úspešným uplatnením práva na súde je nutné rozumieť
právoplatné rozhodnutie súdu o priznaní nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, alebo určenie neprijateľnej
zmluvnej podmienky, či zrušenie rozhodcovského rozsudku ak vychádza z neprijateľnej rozhodcovskej
doložky(zmluvy)apod.Vprejednávanomprípadejetátopodmienkasplnenáprávoplatnýmrozhodnutím
Okresného súdu Žiar nad Hronom, sp. zn. 19C/294/2015-115 zo dňa 16.1.2018, ktorým súd zrušil
predmetný rozhodcovský rozsudok, z dôvodu porušenia predpisov na ochranu práv spotrebiteľa,

neprijateľnej rozhodcovskej doložke, neposúdenie zmluvy o úvere ako bezúročnej a bezpoplatkovej ako
aj ďalších podstatných skutočností deklarovaných súdom v prejednávanom prípade. Vzhľadom na to,
že žalobca úspešne uplatnil porušenie svojich práv na súde a podanou žalobou uplatňuje právo na
primerané finančné zadosťučinenie zo strany žalovaného, ktorý sa voči spotrebiteľovi tohto porušenia
dopustil, mal za to, že sú splnené podmienky na priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenia

zo strany súdu. Vzhľadom na vyššie popísané skutočnosti v spojení s § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, žalobcovi vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenia. Touto
žalobou si uplatnil nárok na vydanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 450 eur, pričom s
prihliadnutím na vyššie citované rozhodnutie ako aj na samotné znenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa, vznik ujmy v konaní o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie

je potrebné skúmať a zo strany žalobcu preukazovať, nakoľko na vznik tohto práva postačuje samotné
porušenie práva alebo povinnosti, čo v prejednávanom prípade je naplnené a potvrdené právoplatným
rozhodnutím Okresného súdu Žiar nad Hronom, sp. zn. 19C/294/2015-115 zo dňa 16.1.2018. Jediným
kritériom posúdenia výšky primeraného finančného zadosťučinenia je primeranosť. Vzhľadom na to,
že zo strany žalovaného došlo k neprijateľnému konaniu už na počiatku ich zmluvného vzťahu a toto

vyústilo do ďalších zbytočných a časovo aj psychicky náročných konaní pred rozhodcovským súdom,
exekučným súdom a potom pred všeobecným súdom, na ktorom bol žalobca plne úspešný, nakoľko súd
deklaroval porušenie jeho práva, domnieval sa že suma vo výške 450 eur, ktorej sa podanou žalobou
domáha je vo vzťahu k vyššie uvedeným okolnostiam nanajvýš primeraná. Vzhľadom na skutočnosť,
že žalovaný do dnešného dňa ani napriek výzve žalobcu dlžnú sumu nevrátil, uplatnil si žalobca okrem

zaplatenia dlžnej sumy aj zákonný úrok z omeškania.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
ozrejmil, že zákonnými predpokladmi úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia
v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je (i) existencia porušenia práva alebo povinnosti

ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi slúžiacimi na ochranu
spotrebiteľa (napr. zákon o spotrebiteľskom úvere, zákon o finančných službách na diaľku, osobitné
ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka), (ii) úspešné uplatnenie porušenia tohto práva
alebo povinnosti spotrebiteľom na súde a (iii) pasívne vecne legitimovaný subjekt, ktorý za porušenie
predmetného práva alebo povinnosti zodpovedá.

3. Poukázal na to, že Krajský súd v Prešove vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver, že pokiaľ
bol spotrebiteľ v predchádzajúcom spore úspešný pri uplatnení porušenia jeho práva ako spotrebiteľa,
základ nároku je daný (napr. uznesenie 9Co/50/2018 zo dňa 26.6.2018 alebo 17Co/17/2018 zo dňa
10.4.2018). Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rozhodnutí z 30.1.2019 sp. zn. 6 Cdo 127/2017

s týmto názorom stotožnil a uviedol nasledovné: „Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.
má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť
dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť

ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,
ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,
ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušeniepráva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Žiadnu inú podmienku, aby
spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje.“

4. V súlade s princípom právnej istoty upraveným v článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd
prvej inštancie preto rešpektujúc uvedené právne závery vyšších súdnych autorít plne na ne odkázal.

5. V predmetnej veci bolo nesporné, že žalobca bol ako spotrebiteľ úspešný v konaní proti žalovanému o
vydaniebezdôvodnéhoobohatenia,kuktorémudošlopriúhradáchzaúčelomsplateniaspotrebiteľského

úveru. Skutkový stav ako taký nebol medzi stranami sporný. Sporným v konaní bolo iba právne
posúdenie splnenia zákonných predpokladov pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
a výška prípadného primeraného finančného zadosťučinenia. Preto súd prvej inštancie v prvom rade
skonštatoval, že právny vzťah medzi účastníkmi konania je spotrebiteľského charakteru, žalobca
vystupuje ako spotrebiteľ a žalovaný ako dodávateľ a na predmetný spotrebiteľský vzťah sa vzťahuje
úprava zakotvená v zákone č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, zákone č. 250/2007 Z. z. o

ochrane spotrebiteľa a aj osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv uvedená v § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka.
6. Obrana žalovaného v konaní sa zakladala na námietke nenaplnenia podmienok pre priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní s poukazom
na uvedené ustanovenia však dospel k záveru, že dikcia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa bola naplnená, a preto žalobca ako spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatnil porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o spotrebiteľských úveroch, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od žalovaného, ktorý za toto porušenie práv spotrebiteľa, resp. povinností
dodávateľa zodpovedá.

7. Súd prvej inštancie mal za to, že v danom prípade je z rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom
sp. zn. 19C/294/2015-115 zo dňa 16.1.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12.11.2019, zrejmé, že
došlo k porušeniu práv spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa predovšetkým tým, že koncipovaním
zmluvy s absenciou obligatórnych náležitostí žalovaný de facto uložil spotrebiteľovi povinnosť platiť
poplatky a úroky bez právneho dôvodu (porušenie povinnosti uloženej § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o

ochranespotrebiteľa),keďženazákladezmluvy,ktorásakvôlijejnedostatkompovažovalazabezúročnú
a bez poplatkov, následne došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného voči žalobcovi.
Bezdôvodným obohatením pritom došlo k zásahu do majetkovej sféry žalobcu, keďže istý čas bol
žalobcaneoprávneneukrátenýosvojmajetokanemoholnímdisponovať.Bolnázoru,ževyššieuvedené
porušenie práv spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa boli v tomto konaní riadne preukázané. Navyše

zastával názor, že porušenie práva alebo povinnosti vo vzťahu k spotrebiteľovi nemusí byť konštatované
vo výroku rozsudku, pretože takáto podmienka nevyplýva zo znenia ustanovenia § 3 ods. 5 poslednej
vety zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

8. Vzhľadom na skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ako aj právne závery, ku ktorým súd

prvej inštancie dospel použitím § 3 ods. 3, ods. 5, § 4 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, § 52 ods. 1 až ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „Občiansky zákonník“) súd prvej
inštancie uzavrel, že žalobca má nárok na primerané finančné zadosťučinenie voči žalovanému.
Zároveň sa stotožnil so žalobcom uplatnenou výškou primeraného finančného zadosťučinenia v sume

450 eur. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia, vyjadril názor, že priznaná suma
reflektuje závažnosť konkrétnych porušení práv spotrebiteľa, konkrétne skutkové okolnosti v danom
prípade a intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov, prípadne potenciálnych dôsledkov, ktoré
spotrebiteľovi hrozili, ako aj subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Pri určovaní
výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd prvej inštancie zohľadnil všetky osobitosti tohto

prípadu a finančné zadosťučinenie vo výške 450 eur považoval za primerané, spĺňajúce jednak funkciu
satisfakcie pre žalobcu a minoritne aj funkciu sankcie pre žalovaného zohľadňujúc podľa názoru súdu
ako najvýznamnejšiu skutočnosť, že bezdôvodným obohatením na strane žalovaného vyvolal žalovaný
u žalobcu ako spotrebiteľa stav právnej neistoty, ktorý žalobca mohol/musel riešiť podanou žalobou,
pričom na strane žalobcu bol preukázaný aj závažný zásah do jeho majetkovej sféry, keď sa žalovaný

obohatil na úkor žalobcu. Zásah do žalobcovej majetkovej sféry tak nebol krátkodobý.

9. Záverom súd prvej inštancie zdôraznil aj fakt, že účelom primeraného finančného zadosťučinenia pri
porušení práv spotrebiteľa síce nemá byť len odradenie dodávateľa od takýchto praktík do budúcna, jením aj určitá satisfakcia pre spotrebiteľa za to, že sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne
silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol potenciálny benefit aj pre ostatných spotrebiteľov,
avšak stále so zreteľom na to, že primerané finančné zadosťučinenie nemá byť nástrojom obohatenia

sa pre spotrebiteľa.

10. Vo zvyšku uplatneného nároku, ktorým sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia úroku z
omeškania 5 % ročne zo sumy 450 eur od 20.7.2020 do zaplatenia súd prvej inštancie žalobu zamietol
z dôvodu, že právo na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vzniká konštitutívne až

rozhodnutím súdu, teda právo na úroky z omeškania si môže žalobca uplatniť až po právoplatnosti tohto
rozsudku.

11. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1
C. s. p. tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu z
dôvodu, že žalobca bol neúspešný iba v časti uplatneného príslušenstva pohľadávky. Žalobcov plný

úspech v konaní, kde výška plnenia závisí od úvahy súdu, súd odvodzoval od úspechu v základe nároku.

12. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) C. s. p. a
žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Z obsahu podaného
odvolania vyplýva, že hoci žalovaný podal odvolanie v celom rozsahu, odvolaním napáda iba vyhovujúci

výrok. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.
s. p.) bola námietka že, vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu priznanú náhradu finančného
zadosťučinenia (vo výške 450 eur) považuje za neprimerane prísnu a založenú na svojvoľnom a
arbitrárnom výklade práva. Bol názoru, že § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia, avšak toto

ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom, či sa prizná primerané finančné
zadosťučinenie a v akej výške je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj
iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať
ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie požadovaných
finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné

už napraviť inak. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. Na právny vzťah, ktorý vznikol na základe zmluvy
sa aplikujú ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Občiansky zákonník“) ako predpisu lex generalis vo vzťahu k zákonu o ochrane spotrebiteľa ako

predpisu lex specialis. Z uvedeného vyplýva, že na právnu úpravu nemajetkovej ujmy spotrebiteľa
zakotvenú inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia sa primerane vzťahujú ustanovenia
náhrady ujmy podľa Občianskeho zákonníka. Z uvedeného potom vyplýva, že v prípade, ak osobitný
právny predpis, ktorým je zákon o ochrane spotrebiteľa neupravuje výšku finančného zadosťučinenia,
súd je povinný aplikovať § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého výšku náhrady súd určí s

prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Odmietal
vyjadrenia žalobcu, ktoré majú evokovať stav, že spôsobil svojím konaním žalobcovi nemajetkovú
ujmu, a preto pri posudzovaní svojho konania žiada dôslednú aplikáciu relevantných vnútroštátnych,
európskych predpisov. Mal za to, že pri rozhodovaní o nároku žalobcu je za účelom zabezpečenia
spravodlivosti potrebné prihliadať na osobitné okolnosti prípadu a vziať do úvahy aj konanie žalobcu,

ktorýsadomáhavydaniafinančnéhozadosťučinenianapriektomu,žesámkonalvrámcikontraktačného
postupu ľahostajne, a o úver požiadal celkovo štrnásť krát. Žalobca svoju vôľu uzavrieť každú
jednotlivú zmluvu potvrdil svojim podpisom na zmluvách. Skutočnosť, že žalobca dodatočne usúdil, že
zmluvy sú pre neho subjektívne nevýhodné ešte nezakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu a
nemožno ju kvalifikovať ako nedostatok vážnosti vôle. Uzavretie zmlúv nemalo v žiadnom prípade za

následok nezákonné postihnutie jeho majetku a vlastníctva. Žalobca si bol vedomý svojich záväzkov
vyplývajúcich zo zmlúv a preto dobrovoľne uhrádzal všetky splátky. Vážnosť vôle nie je možné zamieňať
s ľahkovážnosťou spotrebiteľa. Niet pochýb o tom, že žalobca je priemerným spotrebiteľom. Súdny dvor
Európskej únie zadefinoval priemerného spotrebiteľa ako „v rozumnej miere pozorného a opatrného,
bez nariadenia znaleckého posudku, či prieskumu verejnej mienky spotrebiteľov“ (z Rozsudku SDEÚ

zo dňa 16.7.1998, sp. zn.: Gut Springenheide GmbH, Rudolf Tusky v. Oberkreisdirektor des Kreises
Steinfurt - Amt fur Lebensmitteluberwachung). V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie bola
táto definícia prenesená aj do sekundárneho práva Európskej únie, konkrétne do Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005, kde v bode 18. preambuly je stanovené, že „v súlade sozásadou proporcionality a z dôvodu umožnenia účinného uplatňovania zamýšľanej ochrany vzala táto
smernica za kritérium priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý
a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov“. V dôsledku uvedenej definície

nemožno hovoriť o nedostatku vážnosti vôle na strane žalobcu, ktorý bol pri uzavieraní zmluvy dobre
informovaný avšak ľahostajný. Uvedenému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu priznaním
finančného zadosťučinenia. Súčasná línia posudzovania priemerného spotrebiteľa sa výrazne posunula
od jeho považovania za naivného a nepozorného, až sa postupom času vymedzil priemerný spotrebiteľ,
na ktorého bola prenesená istá povinnosť aktivity, keď ESD uviedol, že od spotrebiteľa sa vyžaduje určité

kontrolné úsilie, aby zistil, aký tovar vlastne kupuje. Mal za to, že nepostačuje všeobecná konštatácia
funkcie primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobca v konaní nepreukázal ani nevysvetlil, v čom
má primeranosť finančného zadosťučinenia spočívať. Musia byť zohľadnené všetky okolnosti, ktoré
majú vplyv na konkrétny prípad, teda, či v tomto prípade utrpel nejakú morálnu ujmu, prípadne v
akom rozsahu. Uvedené ustanovenie priznávajúce primerané finančné zadosťučinenie je potrebné
interpretovať s prihliadnutím na účel zákona a všeobecné princípy súkromného práva. Ako bolo uvedené

vyššie, priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch,
keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Porušenie práve by nebolo možné napraviť inak
napríklad v tom prípade, ak by žalobcovo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo premlčané.
Bol názoru, že ochrana spotrebiteľa bola dovŕšená vydaním rozsudku Okresného súdu v Bardejove
(majúc na mysli zrejme rozsudkom Okresného súdu v Žiari nad Hronom). Uvedeným postupom súd

poskytol žalobcovi dostatočnú súdnu ochranu. Žalovanému teda nie je zrejmé, na základe akých
skutočností si žalobca uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie vo výške až 450 eur. Opätovné
sankcionovanie by bolo vzhľadom na prechádzajúce konanie neprimerane prísne; žalobcovi žiadna
ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevznikla a preto jeho
priznanie by malo za následok spôsobenie hrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami veriteľa

a spotrebiteľa, a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné
chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Primerané finančné
zadosťučinenie predstavuje peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy, no nepredstavuje náhradu za
uplatnené finančné plnenie alebo prípadnú náhradu škody. Žalobca vo vyššie uvedenom konaní,
v ktorom bolo rozhodnuté o žalobcovom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia netvrdil, že

žalovaný mu spôsobil nejakú nemajetkovú ujmu. Žalobca taktiež netvrdil, že predmetný úver práve
neuvedením chýbajúceho údaju bol preňho neprijateľným. Preto, ak bol prijatý záver, že predmetný úver
je bezodplatný a bezúročný, už bola nastolená v predmetnom právnom vzťahu rovnováha zmluvných
strán, pričom ozrejmil účel § 3 ods. 5 zákona č. 205/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a tiež funkcie
primeraného finančného zadosťučinenia. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému

subjektu, t. j. aj subjektu správajúcemu sa ľahostajne v žiadnom prípade nemožno chápať ako pozitívne
preventívne pôsobenie. Práve naopak, takýto postup v aplikačnej praxi súdov by mal za následok
ľahostajnosť každého spotrebiteľa, ktorý dôverujúc bezhraničnej ochrane súdov, bude vstupovať do
akéhokoľvek právneho vzťahu bez toho, aby sa spoliehal aj na vlastný úsudok. Práve existencia
štrnástich uzatvorených zmlúv medzi žalobcom a žalovaným predstavuje vyššie uvedený prípad.

13. V danom prípade nie je priznaním finančného zadosťučinenia naplnená jeho preventívna funkcia
ani z toho dôvodu, že žalovaný v novovzniknutých spotrebiteľských úverových vzťahoch už niekoľko
rokov konštatovanú neprijateľnú zmluvnú podmienku nepoužíva. V prípade, ak bola spotrebiteľovi
skutočne spôsobená ujma sa do popredia dostáva kompenzačná funkcia (restitutio in integrum),

t. j. navrátenia do predošlého stavu. V danom prípade bolo žalobcovi priznané právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia, a teda nie je čo kompenzovať. Žalobca považuje finančné zadosťučinenie
priznané žalobcovi (vo výške 450 eur) za poskytujúce ochranu a ospravedlňujúce ľahostajnosť žalobcu.
Takto priznané finančné zadosťučinenie nie je možné považovať za žiadnych okolností za primerané a
spravodlivé,pretožeidelenoduplicitnéuplatnenieapriznaniesumyfinančnéhozadosťučinenia.Určenie

konkrétnej výšky je síce vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov, ktoré sú povinné individuálne
posúdiť každý jednotlivý prípad s ohľadom na kritériá stanovené v zákone, avšak tieto sú povinné
priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne odôvodniť s poukazom na nemateriálnu ujmu,
ktorá spotrebiteľovi vznikla. Vo vnútroštátnom prostredí môže byť teda vytvorený a aplikovaný vlastný
model sankcionovania tak, aby bola možná náprava súladná s právnym poriadkom. Žalovaný odôvodnil

výšku požadovaného finančného zadosťučinenia len s poukazom na výšku bezdôvodného obohatenia,
a teda s prihliadnutím na spôsobenú materiálnu ujmu. Uvedené len nasvedčuje absolútne nepochopenie
inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia, ktorým sa má kompenzovať vzniknutá nemateriálna
ujma. Priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 450 eur by nezodpovedalo všeobecným zásadámobčianskeho práva, nakoľko žalovaný by sa týmto obohatil o danú sumu bez právneho dôvodu. Na
podporu svojich tvrdení poukázal na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky. Konanie
žalobcu formou žaloby na priznanie finančného zadosťučinenia nepovažoval za adekvátne okolnostiam,

nakoľko žalobca mal možnosť brániť sa už v počiatkoch kontraktačného postupu celkovo štrnásťkrát
a napriek tomu bol absolútne ľahostajný. Mohol sa teda brániť primerane aj iným spôsobom, než
zľahčovaním svojho neobozretného a ľahostajného konania. Je celkom zrejmé, že priemerný spotrebiteľ
by v prípade štrnástej uzatvorenej zmluvy o úvere s tým istým veriteľom, mal minimálne jedenkrát
preštudované zmluvné podmienky a vedel by obsah a dosah jednotlivých zmluvných ustanovení.

Vzhľadom na vyššie uvedené, výška uplatneného a priznaného finančného zadosťučinenia nie je z
objektívneho hľadiska primeraná a spravodlivá, preto žiadal, aby konajúci súd v súlade so Smernicou
prihliadal na okolnosti prípadu, a to: 1. žalobca si nikdy zmluvu a všeobecné podmienky poskytnutia
úveru neprečítal, hoci mal možnosť urobiť tak dokopy osem krát 2. žalobca v žalobe nijakým spôsobom
neargumentoval v čom spočíva jeho nemajetková ujma.

14. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie
ako vecne správne, stotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie a považoval ich za správne a odvolanie
žalovaného považoval za nedôvodné. Poukázal na znenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, v
ktorého poslednej vete je koncipovaná základná právna úprava vzniku nároku na primerané finančné
zadosťučinenie. V tejto jednej vete je sústredená pozornosť na 4 základné podmienky pre vznik nároku

spotrebiteľa (viď predchádzajúce podania žalobcu v ktorých ich podrobne rozoberal), ktorých splnenie
by mu mali garantovať úspešné uplatnenie práva na finančné zadosťučinenie na súde po voľnej úvahe
súdu o jeho výške. Domnieval sa, že žalovaný v podanom odvolaní opakuje argumentáciu, ktorú
uplatnil aj v predchádzajúcich podaniach, z ktorej sa javí, akoby vôbec nepochopil koncept nároku
na primerané finančné zadosťučinenie podľa ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. a jeho

argumentynemajúoporuanivcitovanomustanoveníanivrozhodovacejpraxisúdovnižšiehočivyššieho
stupňa zaoberajúcich sa týmto typom nároku. Uvedené je dané vzhľadom na v ďalšom texte popísané
skutočnosti. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. sa na vznik nároku spotrebiteľa na primerané
finančné zadosťučinenie vyžaduje splnenie nasledujúcich podmienok: 1. žalobca musí mať postavenie
spotrebiteľa 2. zo strany porušiteľa došlo k porušeniu práva alebo povinnosti zo zákona o ochrane

spotrebiteľ alebo z osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa 3. spotrebiteľ musel porušenie práva
alebo povinnosti úspešne uplatniť na súde 4. právo na primerané finančné zadosťučinenie mu prináleží
od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. Mal za to, že zo strany žalobcu došlo
k preukázaniu splnenia všetkých vyššie koncipovaných podmienok na priznanie nároku na primerané
finančné zadosťučinenie čo konštatoval aj súd prvej inštancie.

15. Rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/294/2015 zo dňa 16.1.2018, ktorý
nadobudol právoplatnosť 12.11.2019, deklarovalo porušenie žalobcovho práva žalovaným a v merite
veci rozhodlo o jeho ochrane spôsobom vyplývajúcim z právnych noriem, najmä ustanovenia § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka, a tiež ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,

zákona č. 335/2014 Z. z. o rozhodcovskom konaní a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
Predmetné rozhodnutie nepredstavovalo sankciu ako to žalobca nesprávne uvádza. Bolo nájdením
práva - uvedením (spotrebiteľského) vzťahu do právneho súladu. Žalovaný sa celkom účelovo snaží
vytvoriť dojem, že za jeho porušenie predpisov na ochranu spotrebiteľa nesie zodpovednosť spotrebiteľ.
Toto tvrdenie vyznieva absurdne, a to najmä s prihliadnutím na množstvo súdnych konaní, v ktorých bol

upozornený na zdržanie sa použitia nekalých obchodných praktík, neprijateľných zmluvných podmienok
v zmluvách o spotrebiteľských úveroch, o povinnosti dodržiavať predpisy na ochranu spotrebiteľa a
pod., pričom tak aj v rozpore s § 53a Občianskeho zákonníka neurobil a ani vo vzťahu k žalobcovi
sa nezdržal použitia neprijateľnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorá založila značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše predmetná

zmluva o úvere neobsahovala obligatórne náležitosti ustanovené zákonom, čo v žiadnom prípade nie
je možné pripísať na zodpovednosť spotrebiteľovi. Napriek znalosti o neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky žalovaný v rozpore s vtedy platnou a účinnou právnou úpravou a rozhodovacou praxou
inicioval voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie a následne aj exekučné konania na podklade
tohto nulitného právneho aktu, čím priamo zasiahol do majetkovej sféry spotrebiteľa a ohrozil jeho

majetkovú stabilitu. Bez iniciovania súdneho konania smerujúceho k zrušeniu predmetného nulitného
rozhodcovského rozsudku by spotrebiteľovi nebola poskytnutá ochrana a žalovaný by od nekalého
konania dobrovoľne neustúpil. Tvrdenie žalovaného, podľa ktorého presúva podiel zodpovednosti za
vznik súčasného konania na žalobcu je preto bez právneho významu aj z nasledujúcich dôvodov: 1.K porušeniu spotrebiteľského práva došlo žalovaným, nie žalobcom. Ak by tomu tak nebolo pôvodné
ani súčasné konanie by nevzniklo. 2. V každom štádiu pôvodného súdneho konania mohlo dôjsť k
uzavretiu mimosúdnej dohody, čím by nedošlo k splneniu podmienky - "úspešného uplatnenia nároku

na súde" potrebnej na vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Spotrebiteľ teda preukázal
porušenie svojich práv v pôvodnom konaní, preto súd jeho žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku
vyhovel právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/294/2015 zo dňa
16.1.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12.11.2019. Uvedené je dôkazom splnenia aj druhej z
vyššie uvedených podmienok.

16. Jednou z najpodstatnejších podmienok pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie
je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde. Uvedené je v zmysle rozhodovacej
praxe naplnené vtedy, keď súd napríklad judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia
práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo
vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v

spotrebiteľskej zmluve, pričom uvedené je naplnené vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva,
alebo povinností žalobou proti dodávateľovi (veriteľovi) ale aj vtedy, ak to urobí v rámci svojej obrany
proti nároku uplatnenému dodávateľom (veriteľom). V prejednávanom konaní uvedené spotrebiteľ
preukázal právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/294/2015 zo dňa
16.1.2018. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6

Cdo 127/2017 zo dňa 30.1.2019 a rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3Co/56/2019 zo dňa
11.6.2019. Poslednou z podmienok v súvislosti s nárokom na primerané finančné zadosťučinenie je
jeho uplatnenie voči tomu, kto za porušenie práv spotrebiteľa zodpovedá. V prejednávanom konaní
je týmto subjektom žalovaný, ktorý voči spotrebiteľovi inicioval rozhodcovského konanie na podklade
neprijateľných zmluvných podmienok a postupoval vo vzťahu k žalobcovi v rozpore s princípmi na

ochranu spotrebiteľa, výrazným spôsobom zasiahol do jeho práv a porušil svoje povinnosti, ktoré mu
ukladá zákon. V zmysle vyššie uvedeného možno konštatovať, že žalobca preukázal splnenie všetkých
podmienok pre vznik a uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie. K argumentácii
ohľadom povinnosti preukazovania ujmy, či jej tvrdenia si poukázal na argumentáciu prednesenú v
predchádzajúcich podaniach a to najmä na to, že súčasná právna úprava nepredpokladá pre vznik

nároku na primerané finančné zadosťučinenie existenciu ujmy, ako to vyplýva aj z rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, aj napriek tomu, že spotrebiteľ nemá povinnosť preukazovať
vznik ujmy, bol názoru, že táto spotrebiteľovi vznikla minimálne v psychickej rovine, a to neprimeranou
záťažou ohrozením jeho majetkových pomerov na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky a jej
realizácievoformerozhodcovskéhorozsudku,keďtobolprávežalovaný,ktovyužívalslabšiepostavenie

žalobcu ako spotrebiteľa a predkladal mu zmluvy nezodpovedajúce zákonu, a na ich podklade sa
snažil zasiahnuť do majetkovej sféry žalobcu skrze neprijateľné podmienky, čím výrazným spôsobom
ohrozil jeho ekonomickú stabilitu a majetkové pomery spotrebiteľa a jeho rodiny, a to aj iniciovaním
exekučného konania. Jediným kritériom posúdenia výšky finančného zadosťučinenia je primeranosť k
porušeniu práv spotrebiteľa. Žalobcom uplatnená suma vo výške 450 eur predstavuje iba zlomok toho,

o čo sa na úkor spotrebiteľa snažil obohatiť žalovaný nebyť súdnej ochrany a úspešného uplatnenia
porušenia práv spotrebiteľa na súde. Podanou žalobou si tak žalobca uplatňuje primerané finančné
zadosťučinenie len vo výške 450 eur, ktorá suma je podľa jeho názoru primeraná, vo vzťahu k sume o
ktorú sa na úkor spotrebiteľa snažil obohatiť žalovaný (cca až do výšky 2.000 eur), ak by sa spotrebiteľ
neobrátil s ochranou svojich práv na súd. Z uvedeného dôvodu trval na tom, že suma vo výške 450

eur je vo vzťahu k porušeniu práv spotrebiteľa, dlhotrvajúceho procesu hájenia jeho práv, ekonomickej
a majetkovej neistote v dôsledku predchádzajúcich konaní, primeraná. Žalobca preukázal aj splnenie
relevantných kritérií pre stanovenie primeranej výšky primeraného finančného zadosťučinenie, keď
vychádzajúc zo súdnej praxe poukázal napríklad na nasledujúce kritériá: rozsah, v akom dodávateľ
porušil svoje povinnosti, použitie neprijateľných podmienok a nekalých obchodných praktík, výška

majetkového plnenia, ktorú sa dodávateľ snažil získať na úkor spotrebiteľa, rozhodcovským rozsudkom,
ktorého posúdenie bolo predmetom konania pod sp. zn. 19C/294/2015 mal byť žalovaný zaviazaný
k úhrade sumy istiny v rozsahu 306 eur, spolu s úrokom vo výške 52,77 eura, poplatkom vo výške
341,10 eura, zmluvnou pokutou vo výške 312 eur, úrokom vo výške 39,15 % ročne zo sumy 306 eur od
28.3.2013 do zaplatenia, ako aj úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 306 eur od 7.0.2014

do zaplatenia, za stanovené obdobie do právoplatného zrušenia rozhodcovského rozsudku 12.11.2019
predstavuje spolu sumu cca 2.000 eur, čo nie je zanedbateľný faktor, doba trvania protiprávneho stavu
(od samotného uzatvorenia zmluvy v roku 2013 až doposiaľ, kedy uplatnením nároku na primerané
finančné zadosťučinenie dochádza k dovŕšeniu ochrany práv spotrebiteľa, t. j. minimálne 10 rokov ),nevyhnutnosť domáhania sa práv v súdnom konaní a tým spôsobený zásah do súkromného života
spotrebiteľa (súdne konanie bolo nevyhnutné ak sa spotrebiteľ chcel domôcť ochrany svojich práv
zrušením rozhodcovského rozsudku), miera úspešnosti v súdnom konaní (v prejednávanom prípade

100 %) atď. Sumu 450 eur súd prvej inštancie celkom správne vyhodnotil ako primeranú. V otázke
kritérií slúžiacich pre posúdenie primeranosti výšky finančného zadosťučinenie poukázal napríklad na
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.6.2021, sp. zn. 3CoCsp/5/2021, rozsudok Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 12.05.2022, sp. zn. 3CoCsp/67/2021, rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo
dňa 30.9.2021, sp. zn. 2CoCsp/40/2021. K žalovaným avizovanému zneužitiu práva podanou žalobou

o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia uviedol, že ho považuje za absolútne mylné a
ničím nepodložné. Podaným vyjadrením akoby chcel žalovaný navodiť dojem, že domáhaním sa zo
strany žalobcu vydania primeraného finančného zadosťučinenia ide automaticky o zneužitie práva,
ignorujúc pritom zákon ako aj rozhodovaciu prax v tejto otázke. V otázke zneužitia práva poukázal na
niektoré rozhodnutia, ktoré bližšie konkretizovali, čo možno považovať za zneužitie práva a na kom leží
dôkazné bremeno jeho preukázania, a ktoré jednoznačne vyvracajú akúkoľvek námietku žalovaného

smerujúcu k tomu, že zo strany žalobcu ide o zneužitie práva (napr. IV. ÚS 195/2012-66, II. ÚS 58/06-28,
NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1917/2004, sp. zn. 21 Cdo 992/99). Z vyššie uvedených rozhodnutí vyplýva,
že o zneužitie práva ide v prípade, ak sa strana snaží výkonom práva úmyselne znevýhodniť druhú
stranu a spôsobiť jej ujmu v rozpore so všeobecne zákonom chránenými záujmami. V prejednávanom
prípade ide preto o odlišný prípad, a síce o výkon práva spotrebiteľa riadne podporený právnou úpravou

ako aj rozhodovacou praxou, ktorý sa žiadnym spôsobom nesnaží získať neprimeranú výhodu, či
spôsobiť ujmu žalovanému, práve naopak on je ten, ktorý sa domáha priznania nároku, ktorý mu vznikol
v súlade s porušením jeho práv ako spotrebiteľa zo strany žalovaného, pričom primerané finančné
zadosťučinenie, ktoré sa podanou žalobou domáha, vo výške 450 eur považuje, vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti, za primerané zadosťučinenie za porušenie jeho práv zo strany žalovaného. Ak by

sa totiž mala uplatniť argumentácia žalovaného, spotrebiteľ by sa nikdy nemohol domáhať primeraného
finančného zadosťučinenia, lebo podľa argumentácie žalovaného by vždy išlo o zneužitie práva a to len z
dôvodu, že žalovaný akoby vôbec nesúhlasil s citovanou právnou úpravou a to nie len v prejednávanom
prípade. Práve z uvedeného dôvodu, je jedným z kritérií posúdenia výšky finančného zadosťučinenie
kritérium primeranosti, ktorého posúdenie je dané do kompetencie súdu.

17. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, prejednal
odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s.
p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a

nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1
C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.4.2025 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).

18. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v

odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú
argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k
vyhoveniu žalobe v časti nároku na finančné zadosťučinenie. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci
vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie
dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej žaloby a

žalovaného prednesených na jeho obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s
§ 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil
aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku proti žalovanému, ktorého sa
žalobca domáhal titulom finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.

19. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na skutkové a
právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal so všetkými
aspektmi predmetnej žaloby.

20. Súd prvej inštancie totiž v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol rozhodujúci skutkový stav,
opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky
vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z
ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplývajednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo
považoval žalobu za dôvodnú aj v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy; skutkové a právne závery

súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p. Za
porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej
inštancie zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného (rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011).

21. Na margo námietky žalovaného, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkových zisteniam, čo možno podradiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
f) C. s. p. odvolací súd pripomína, že riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom
konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa
súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo

sa malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali
po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo
vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou
(faktickou) je pravdivosť, či nepravdivosť tvrdení procesných strán.

22. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu
nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných
dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného
presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda
úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich

bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom
odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné „hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože
nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie
vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore
s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia

hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami
logického myslenia, a to vo väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom -
ktorom dôkaznom prostriedku sú rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý
dôkaz, či určitú množinu dôkazných prostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne
odôvodneného hodnotenia) iný dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov.

23. Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že žiadne takéto
pochybenie v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, resp. z obsahu spisu
nezaznamenal. Z odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že hodnotenie (inak pre
rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo

väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; že informácie zachytené v tom - ktorom dôkaznom prostriedku sú
rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privilegoval len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných
prostriedkov a ponechal bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný dôkaz,
či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov.

24. Z odôvodenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie dôsledne vychádzal zo znenia
§ 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z., podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne
uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo
na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Súd prvej inštancie správne na podporu svojho

rozhodnutiapoukázalajnaustálenúpraxnajvyššíchsúdnychautorít,konkrétnepoukázalnarozhodnutie
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz30.1.2019,sp.zn.6Cdo127/2017,podľaktorého„Ustanovenie
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú.
Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno
ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich

práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom
finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v
spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa
ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ nasúde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi. Žiadnu inú podmienku, aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje.“
Ak teda pre priznanie finančného zadosťučinenia nie je potrebné preukazovanie akejkoľvek ujmy,

ktorá bola spôsobená spotrebiteľovi, neobstojí námietka žalovaného, že žalobca v podanej žalobe
neargumentoval, v čom spočíva jeho nemajetková ujma.

25. Pokiaľ ide o samotnú výšku priznaného finančného zadosťučinenia, odvolací súd uvádza, že
je predovšetkým na súde, aby primeranú výšku finančného zadosťučinenia stanovil so zreteľom na

špecifické okolnosti konkrétneho prípadu. Ide o voľnú úvahu súdu, ktorá predstavuje oslobodenie súdu
od vopred daných algoritmov, tabuliek, či násobkov výpočtu priznanej výšky odškodnenia tak, aby
nezávislý sudca v konkrétne súdenej kauze pri rozhodovaní starostlivo a s citom pre vec zhodnotil
jej okolnosti prípadu, zhodnotil vykonané dôkazy podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 191
ods. 1 C. s. p.) a neopisoval iba metodiky, či nedopĺňal veličiny do vopred stanovených „šablón“. Preto
pokiaľ hypotéza právnej normy bola súdom prvej inštancie vymedzená správne, nemôže byť aplikácia

právnej normy na zistený skutkový stav nesprávna. Je zrejmé, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní
o primeranosti finančného zadosťučinenia vychádzal zo špecifických okolností konkrétneho prípadu
(odsek 6 napadnutého rozhodnutia), ako aj funkcií, ktoré má finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa plniť, na základe čoho potom dospel k záveru o tom,
že za primerané finančné zadosťučinenie v tomto prípade možno považovať sumu vo výške 450 eur

(odsek 19 a 20 napadnutého rozsudku). Odvolací súd úvahu súdu prvej inštancie môže preskúmať len
v prípade zjavnej neprimeranosti, ktorá však z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva.

26. Na margo námietky žalovaného, že súd prvej inštancie mal na prejednávanú vec aplikovať § 13
ods. 3 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že ide o nesprávnu úvahu žalovaného, nakoľko

ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. je špeciálnym ustanovením k Občianskemu zákonníku,
ktoré obsahuje vlastnú hypotézu a dispozíciu, z ktorej vyplýva, že spotrebiteľ má právo na primerané
finančné zadosťučinenie, pričom jediným predpokladom pre uplatnenie tohto nároku je, že spotrebiteľ
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi.

27. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolacie námietky žalovaného odvolací súd vyhodnotil
v ich súhrne ako právne irelevantné, teda také, ktoré neboli spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu
prvej inštancie v napadnutom výroku. A keďže žalovaný v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne
relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd

ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou
aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C. s.
p. potvrdil.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p.
v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).