Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/33/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318205797
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1318205797.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členiek

senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšílovej, v právnej veci žalobcu: PaedDr.
Vladimír Jánoš, nar. 04.10.1968, trvalý pobyt Strážna ulica 12807/9/C, Bratislava, zast. Mgr. Dávid
Štefanka, advokát, so sídlom Povoznícka 18, Bratislava, proti žalovanému: N Press, s.r.o., so sídlom
Jarošova 1, Bratislava, IČO: 46 887 491, zast. inLEGAL s.r.o., so sídlom Kamenárska 17A, Bratislava,
IČO: 52 645 991, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu
Bratislava III zo dňa 05.05.2023, č.k.21C/108/2018-395, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu a žalovanému priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v pomere 100%.

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie vo veci právne odôvodnil čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1,2 Ústavy
Slovenskej republiky, § 11, § 13 ods. 1,2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
"Občiansky zákonník"). Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní nebolo medzi stranami sporné

a bolo aj preukázané, že žalovaný je vydavateľom Denníka N, že dňa 05.11.2015 došlo k zverejneniu
videozáznamu v internetovej podobe Denníka N pod titulom článku „Nosil peniaze v sáčkoch a balil
ich do alobalu, vraví exmanželka smeráka“ a zverejneniu videozáznamu dňa 05.11.2015 na portáli
YouTube pod titulom „Exmanželka poslanca Jánoša o miliónoch, ktoré nosil domov“. Nebolo sporným,
že tento videozáznam bol vyhotovený dňa 19.09.2015 pánom Katrincom ako i skutočnosť, že skôr
ako predmetný videozáznam zverejnil žalovaný, bol videozáznam zverejnený inými médiami a tieto
informácie sú naďalej voľne dostupné na internete aj v článkoch iných médií. Súd mal za to, že žalobcu

ako bývalého poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj len „NR SR“) možno považovať
za verejnú osobu, majúc za to, že žalobca bol v čase zverejnenia videozáznamu osobou verejného
záujmu. Status politika nestratil ani momentom vzdania sa postu poslanca NR SR, či vzdaním sa
pôsobenia vo výboroch NR SR, i s prihliadnutím na to, že žalobca sa vzdal poslaneckého mandátu
(t. j. výkonu funkcie verejného činiteľa) v nadväznosti na začaté trestné stíhanie voči jeho osobe
( začiatkom marca 2015, na základe trestného oznámenia jeho exmanželky vo februári 2015). Vo
vzťahu k videozáznamu zo dňa 05.11.2015 súd uviedol, že tento bol vyhotovený treťou osobou -

pánom Katrincom dňa 19.09.2015, v tom čase zástupcom manželky žalobcu, ktorý ho aj zverejnil.
Z uvedeného vyvodil, že žalovaný nie je ani pôvodcom výrokov v ňom obsiahnutých, tým je (už bývalá)
manželka žalobcu pani Jánošová (voči ktorej tiež pôvodne smerovala žaloba). Videozáznam nevznikol
ani na podnet žalovaného, ani v jeho priestoroch a nebol vykonaný žiadnou osobou pracujúcou užalovaného (nešlo o vyhotovenie videozáznamu novinárom či redaktorom žalovaného). Nejednalo sa
tak o skutkové tvrdenie a ani hodnotiaci úsudok žalovaného, ale o prevzatie videozáznamu, v ktorom
sa vyjadruje tretia osoba - bývalá manželka žalobcu a ktorý bol prevzatý inými médiami a opakovane

zverejnený. Uzavrel tak, že žalovaný nenesie zodpovednosť za výroky manželky žalobcu obsiahnuté
vo videozázname na adresu žalobcu. Pri posudzovaní kritériá obsahu prejavu vzhliadol k tomu, že
zverejnenie videozáznamu zo strany žalovaného sa týkalo verejného záujmu a nie je daná nevyhnutnosť
obmedzenia žalovaného z dôvodu ochrany práv žalobcu. Videozáznam bol prevzatý, citovaný a
publikovaný v desiatkach článkoch a videách v roku 2015 a aj v ďalšom období. Poukázal na to, že

žalovaný rovnako ako iné médiá dlhodobo poskytovali žalobcovi dostatočne široký priestor na vyjadrenie
k medializovaným skutočnostiam a popretie medializovaných skutočností (napr. článok zverejnený dňa
04.11.2015 - č. l. 95, článok zverejnený dňa 10.12.2015 - č. l. 99), ktorý žalobca využil na prezentáciu
jeho stanovísk. K námietke žalobcu, že videozáznam obsahuje aj údaje týkajúce sa výslovne rodinného
a súkromného života žalobcu, ktoré s výkonom jeho funkcie nijak nesúvisia, súd doplnil, že verejnému
záujmu zodpovedajú nielen skutočnosti, ktoré sa týkajú dôležitých otázok politického, spoločenského,

kultúrneho života, ale aj súkromného, pokiaľ pôjde o osoby verejne známe a médiá sú oprávnené
informovať verejnosť nielen o podstatných okolnostiach, ktoré sa týkajú priamo osoby verejne činnej, ale
aj jej rodinných príslušníkov (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 13/2012,
nález Ústavného súd Českej republiky zo dňa 15.05.2012, sp. zn. II. ÚS 171/12), o to viac za situácie,
že o skutočnostiach týkajúcich sa osoby žalobcu, jeho súkromného a rodinného života informuje bývalá

manželka žalobcu (nie osoba mimo rodinného prostredia žalobcu). Na základe uvedeného uzavrel, že
zverejnením videozáznamu dňa 05.11.2015 žalovaným nedošlo k neoprávnenému ani neprimeranému
zásahu do ochrany osobnosti žalobcu, keď zverejnenie videozáznamu smerovalo voči osobe verejnej,
bolo vykonané v súlade s legitímnym cieľom, ktorým bolo informovanie verejnosti v súlade s ústavným
právom na informácie a pri zachovaní slobody prejavu médií, čo samé odôvodňovalo zamietnutie žaloby.

Nad rámec nevyhnutného súd uviedol, že v danom prípade absentuje aj existencia príčinnej súvislosti
medzi zverejnením videozáznamu zo strany žalovaného a ujmou, ktorá mala vzniknúť žalobcovi v
súvislosti so zverejnením videozáznamu práve žalovaným. Nakoľko videozáznam bol a je verejne
dostupný a žalovaný nebol jediným a ani prvým médiom, ktoré o skutočnostiach, ktoré boli obsahom
videozáznamu informovali, nebolo možno prijať záver, že práve žalovaný má byť tým masmédiom, ktoré

žalobcovi ujmu spôsobilo resp. malo spôsobiť. Pokiaľ by zverejnením videozáznamu a informovaním o
skutočnostiach, ktoré boli jeho obsahom mala vzniknúť žalobcovi ujma, tak tento zásah bol vykonaný
prvým informovaním (nepochybne už zverejnením informácií a časti videa Televíziou JOJ) a následne
mohol tento žalobcom tvrdený (nepreukázaný) neoprávnený zásah len trvať. Výsluchom žalobcov
navrhnutých svedkov nebolo preukázané, že ujmu, ktorá mala žalobcovi zásahom do ochrany osobnosti

vzniknúť, spôsobil práve žalovaný (a nie iné mediá, pán Katrinec, ktorý video vyhotovil a šíril alebo
bývalá manželka žalobcu ako pôvodca tvrdení zverejnených vo videu, keď napr. svedok uviedol, že
videozáznam bol zverejnený na internete „krížom-krážom“) a že je tak daná príčinná súvislosť medzi
zverejnením videozáznamu práve žalovaným a ujmou na strane žalobcu. O trovách konania súd prvej
inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný

sporový poriadok (ďalej len „CSP“) tak, že žalovaný, ktorý mal v konaní plný úspech má proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, dôvodiac ust. §

365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Uviedol, že žalovaným zverejnené osobné informácie boli jednak
nepravdivé (žalovaný sa ani nepokúšal riadne a eticky overiť ich pravdivosť) a navyše v podstatnej
časti sa ani netýkali jeho minulosti, kedy bol osobou verejného záujmu. Trval na tom, že v čase
zverejnenia článku a videa zo strany žalovaného nebol osobou verejného záujmu. V danom čase
nebol čelným predstaviteľom strany a ako verejný činiteľ nebol viditeľný v mediálnom priestore (aj

žalobcova poznateľnosť medzi občanmi bolo nízka, pričom sa zvýšila až predovšetkým po zverejnení
článku a videa zo strany žalovaného). I keď pripustil, že žalovaný nebol prvým a jediným subjektom,
ktorý o ňom šíril informácie, mal však za to, že z dokazovania jasne vyplynulo, že najviac intenzívny
zásah do jeho osobnostných práv nastal práve zo strany žalovaného (čo bolo zrejme spojené aj s
tým, že žalovaný sa naozaj vo veľkom sústreďoval na kauzy vládnej strany SMER - SD). Poukázal na

rozdiel medzi reportážou v televízii JOJ a aktivitou žalovaného. Mal za to, že právo na informovanie a
sloboda prejavu nie sú neobmedzené a nemôžu byť zneužité na poškodenie práv iných osôb, najmä
keď ide o ich súkromie, česť a dobrou povesť. Nesúhlasil s argumentáciou súdu, že žalovaný nebol
pôvodcom predmetného videa, dôvodiac tým, že žalovaný zodpovedá za obsah, ktorý šíri a ktorýmformuje verejnú mienku. Namietal, že súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo bolo vo verejnom záujme,
aby žalovaný zverejňoval osobné informácie o jeho zdravotnom stave, o vyjadreniach žalobcu na adresu
čelných predstaviteľov strany v ktorej v minulosti pôsobil a o iných skutočnostiach, ktoré nesúviseli s

podozreniami o korupcii a inom trestnom konaní, ktorého sa mal dopustiť podľa svojej bývalej manželky.
Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaný v replike k odvolaniu žalobcu uviedol, že jeho protiprávne konanie malo spočívať

výlučne v zverejnení videozáznamu, v ktorom vystupuje exmanželka žalobcu (pôvodne žalovaná 2/),
a to v autentickej podobe. Predmetom žaloby nie sú žiadne skutkové tvrdenia alebo hodnotiace
úsudky, ktorých pôvodcom by bol žalovaný. Žalovaný nebol ani pôvodcom počiatočného zverejnenia
videozáznamu v internetovom a mediálnom priestore. Videozáznam v súčasnosti už exmanželky
žalobcu zverejnil jej vtedajší zástupca p. Katrinec prostredníctvom platformy Facebook, čo považoval
za nesporné. Videozáznam prevzali a zverejnili prakticky všetky médiá, pričom k jeho zverejneniu inými

médiami došlo skôr, ako ho zverejnil samotný žalovaný. Prevzal videozáznam, ktorý bol v tom čase
voľne šírený na internete a zverejňovaný inými médiami a poukázal na notársku zápisnicu N 1628/2022
zo dňa 13.10.2022 za účelom osvedčenia skutočnosti, že autentický videozáznam exmanželky žalobcu
bol na portáli YouTube v plnom znení zverejnený od 03.09.2016 ešte aj v čase pojednávania, a teda
bolo možné ho dohľadať podľa kľúčových slov a je dostupný širokej verejnosti. Poukázal na to, že od

roku 2010 žalobca pôsobí v politike (vo výbore NR SR pre európske záležitosti a výbore NR SR pre
ľudské práva, národnosti a postavenie žien a vykonával funkciu okresného predsedu strany Smer-SD),
pričom exmanželka žalobcu v predmetnom videozázname informovala o skutočnostiach súvisiacich
s výkonom verejnej funkcie žalobcu a skutočnostiach časovo súvisiacich s obdobím, kedy žalobca
vykonával verejnú funkciu. Na žalobcu je tak nutné nazerať ako na verejného činiteľa, t. z. ako na

osobu verejného záujmu (public figure) v najširšom možnom ponímaní, tzv. absolútnu osobu verejného
záujmu. Absolútne osoby verejného záujmu sú také osoby, ktorých účasť na verejných záležitostiach
je vo všeobecnom záujme. Pri týchto osobách môže byť predmetom oprávneného verejného záujmu aj
súkromný život týchto osôb (Knap, K., Švestka J., Jehlička, P., Pavlík, P., Plecitý, V.: Ochrana osobnosti
podle občanského práva. 4. vydání. Praha: Linde Praha, a.s., 2004, s. 367.) Dal do pozornosti, že z

rozhodovacej praxe ESĽP vyplýva, že verejnosť má právo byť informovaná a toto právo sa za určitých
osobitných okolností môže vzťahovať aj na aspekty súkromného života verejne činných osôb, najmä ak
ide o politikov (napr. rozhodnutie ESĽP Karhuvaara Iltalethi proti Fínsku). Žalobca sa vzdal politických
funkcií až pod vplyvom, resp. tlakom okolností tejto kauzy, preto zverejnením videozáznamu manželky
žalobcu nekonal protiprávne. Zverejnenie informácií o podozreniach žalobcu z násilnej trestnej činnosti

a korupcie, ktoré naviac malo priamo súvisieť s výkonom jeho verejnej funkcie, bolo celkom legitímne
(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo 13/2012, nález Ústavného súd ČR z 15.05.2012, sp. zn.
II. ÚS 171/12). Pričom samotný žalobca potvrdil, že jeho kauza je predmetom politického zápasu: „A
doteraz politici používajú slovné spojenie „balí peniaze do alobalu“, preto s ohľadom na vyššie uvedené
žiadal, aby odvolací súd prvoinštančný rozsudok ako vecne správny potvrdil.

5. Žalobca vo vyjadrení k podaniu žalovaného uviedol, že celá kauza mala spôsobiť iba senzáciu.
Spôsob, akým žalovaný šíril video, bol jednoznačným porušením osobnostných práv žalobcu. Ani
skutočnosť, že žalovaný nebol tvorcom daného videa žiadnym spôsobom neospravedlňuje konanie
žalovaného. Trval na tom, že v čase vytvorenia a zverejnenia videozáznamu už nevykonával verejnú

funkciu poslanca Národnej rady SR s jeho mandát bol ukončený na začiatku marca 2015.

6. Žalovaný vo vyjadrení k podaniu žalobcu odkázal na predchádzajúce vyjadrenia.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378

ods. 1 CSP) a vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu,
na ktorom je rozhodnutie súdu prvej inštancie založené a ide o prejednanie výlučne právnej otázky (nie
otázky skutkovej), nebol daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa §
385 ods. 1 CSP (a teda ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Nariadenie pojednávania
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná. Podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002) v
prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou,
neuskutočnenieústnehopojednávanianespôsobujeujmupožiadavkámčl.6ods.1Dohovoruoľudských
právach (najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd prejednáva právne otázky).8. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania
(§ 380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať a zaoberal sa iba tými

odvolacími dôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré odvolateľ výslovne uviedol a skutkovo
vymedzil v odvolaní; pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie
konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo
možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné,
aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v

neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z
uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska
skutkovej a právnej argumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za
to, že bude účinne uplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní.

9. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t. j.

že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam)
odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal

do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

10. Zároveň v podanom odvolaní odvolateľ uplatnil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP

(napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11. Pokiaľ odvolateľ v podanom odvolaní namietal, že v čase zverejnenia článku a videa zo strany
žalovaného nebol osobou verejného záujmu, uvedené tvrdia je potrebné vyhodnocovať v súvislosti
s nespornou skutočnosťou, že žalobca bol od roku 2010 do marca 2015 nielen poslancom NR SR

za vládnu politickú stranu (pôsobil vo výbore NR SR pre európske záležitosti a vo výbore NR SR pre
ľudské práva, národnosti a postavenie žien) ale zároveň pôsobil i vo funkcii predsedu strany SMER-
SOCIÁLNA DEMOKRACIA v Prievidzi. Samotný žalobca v podanej žalobe uviedol, že dôvodom vzdania
sa mandátu (tak poslanca ako i funkcie predsedu strany) bolo podanie trestného oznámenia jeho
exmanželkou vo februári 2015. Argumentáciu žalovaného, že obsah sporného videozáznamu súvisel

sobdobímvýkonuverejnejfunkciežalobcu,podporujúiskutkovétvrdeniauvádzanéžalobcomvpodanej
žalobe.. „žalovaný 2/ (exmanželka žalobcu) vo videozázname neoprávnene zasahuje do dobrej povesti
a dobrého mena žalobcu, nakoľko podrobne nepravdivo opisuje ako údajne žalobca chodil pre veľké
množstvá peňazí k pánovi Čičmancovi, potom ich vraj od pána Čičmanca mal nosiť domov, baliť do
alobalu a dávať do trezora, ako si vraj kúpil čítačku peňazí a ďalšie množstvo závažných informácií o

žalobcovi, ktoré sú nepravdivé a neboli preukázané, a ktoré verejne poškodzujú česť, dobrú povesť a
dobré meno žalobcu u bývalých kolegov z Národnej rady Slovenskej republiky, obchodných partnerov,
rodiny, priateľov, ale celkovo aj u širokej verejnosti“. Nemožno prijať ani argumentáciu odvolateľa, že
včasezverejneniespornéhovideozáznamužalobcovapoznateľnosťmedziobčanmibolanízkaazvýšila
sa až po zverejnení článku a videa zo strany žalovaného, a to s ohľadom na listinné dôkazy predložené

v konaní žalovaným, preukazujúce desiatky článkov obsahujúce informácie o osobe žalobcu v danom
období (čl. 230). Odvolací súd sa tak plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že na osobu
žalobcu bolo nutno nazerať ako na osobu verejného záujmu, nakoľko vstupom do politiky a následným
zvolením za poslanca NR SR a prijatím mandátu vystavil (či už vedome alebo nevedome) svoju osobu
a všetky aktivity, ktorých sa zúčastňoval, verejnej kontrole a záujmu zo strany verejnosti, a to vrátane

aktivít súkromných.

12. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje napríklad na rozhodnutia ESĽP Handyside v. ÚK, von
Hannover v. Nemecko (sťažnosť č. 9320/00, rozsudok z 24.6.2004), Feldek v. Slovensko či Hrico v.Slovensko, rozhodnutia Spolkového ústavného súdu Nemecko Luth (7Bverf GE 198) či Lebach, (35
BVERFGE 202) alebo nález Ústavného súdu Českej republiky Rejžek v. Vondráčková (I.ÚS 367/03).
„Sloboda prejavu platí nielen pre informácie alebo myšlienky prijímané priaznivo, ale aj tie, ktoré

sú nepríjemné, šokujúce, či znepokojujúce, čo je dané záujmom zachovania plurality, tolerancie a
duchu otvorenosti, bez ktorých nie je možné fungovanie demokratickej spoločnosti (rozsudok vo veci
Incal proti Turecku z 9.6.1998, obdobne aj Lehideux a Isorni proti Francúzsku z 23.9.1998, Open
door a Dublin ,rozsudok ESĽP Observer a Guardian v. UK z roku 1994). „Verejnosť má súčasne
právo informácie prijímať“ porovnaj rozsudok ESLP vo veci L.R zo dňa 8.7.1986). ,,Vyžaduje si to

pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti
(porovnaj Handysidev. ÚK sťažnosť 5493/72, rozsudok z 7.12.1976, § 49). „Tlač, pokiaľ prispieva k
verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu má bežné právo spoliehať sa na obsah oficiálnych
správ bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum, pretože inak by bola podkopaná
rola „strážneho psa", ktorú nepochybne tlač zohráva, teda právo informovať a právo verejnosti byť
informovaná.“ (rozhodnutie vo veci Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku).

13. V rozsudku ESĽP Karhuvaara Iltalethi proti Fínsku zo 16. novembra 2004 bolo s poukazom
na rozhodnutie Castells proti Španielsku a Carolina von Hannover proti Nemecku konštatované: „že
verejnosť má právo byť informovaná a toto právo sa za určitých osobitných okolností môže vzťahovať aj
na aspekty súkromného života verejne činných osôb, najmä ak ide o politikov. Je pochopiteľné, že tlač

sa snaží upútať pozornosť čitateľov a tento zámer je legitímny, ak slúži popri podpore predaja novín aj na
určité objasnenie udalostí, teda zámerom je upútať verejnosť na riešenie určitej spoločenskej otázky.“

14. Z horauvedeným je súladný aj záver vyslovený v rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej
republiky, napríklad PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, 3. ÚS 34/07, podľa ktorého základné práva a slobody

sa v určitom konkrétnom prípade môžu dostať do konfliktu vo vnútri systému základných práv a
slobôd .“Každý konflikt treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy a so zreteľom na
to, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného
práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca k popretiu iného práva alebo
slobody (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR PL ÚS 7/96).“

15. K zásahu do práva na ochranu osobnosti síce zásadne môže dôjsť i objektívne, teda s vylúčením
zavinenia narušiteľa práva. Nič menej každé zverejnenie nepravdivého údaju nemusí automaticky
znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv. Takýto zásah je daný iba vtedy, ak: 1/
existuje medzi zásahom a porušením osobnej sféry príčinná súvislosť, 2/ tento zásah v konkrétnom

prípade presiahol určitú prípustnú intenzitu takej miery, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno
tolerovať.“ (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci IV. ÚS 154/97). S poukazom na
citovaný nález odvolací súd posudzoval aj námietky odvolateľa, že predmetom zverejneného videa boli
aj informácie týkajúce sa súkromného života žalobcu a informácie o jeho zdravotnom stave. Vzhliadnuc
k záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebola preukázaná existencia príčinnej súvislosti medzi

zásahom a porušením osobnej sféry žalobcu, posudzovanie splnenia ďalšej podmienky, t. z. či tento
zásah v konkrétnom prípade presiahol určitú prípustnú intenzitu takej miery, ktorú už v demokratickej
spoločnosti nemožno tolerovať, bolo nadbytočným. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že informácie
o osobe žalobcu boli (exmanželkou žalobcu) zverejnené v súvislosti s podozrením na jeho korupčnú
činnosť (počas výkonu poslaneckého mandátu), išlo o informácie verejného záujmu, ktoré súviseli s

výkonom verejnej funkcie (napr. korupcia, konflikty záujmov, zneužitie moci), ktoré mali vplyv nielen na
dôveru verejnosti nielen voči osobe žalobcu ale i na dôveru voči strane.

16. Pokiaľ odvolateľ tvrdil, že i keď žalovaný nebol prvým a jediným subjektom, ktorý šíril
informácie o žalobcovi, napriek tomu zásah do osobnostných práv žalobcu zo strany žalovaného

bol najintenzívnejší, s uvedenou argumentáciou nemožno súhlasiť. Z publikovaných článkov vo
viacerých médiách (na portáloch aktuality.sk, slovensko.hnoline.sk, cas.sk, sita.sk, tasr.sk, etrend.sk,
noviny.sk, topky.sk, 1.pluska.sk, webnoviny.sk, tvnoviny.sk, domov.sme.sk, myhornanitra.sk a iné –
napr. článok na portáli www.sita.sk zverejneným dňa 04.03.2015, článok na portáli www.cas.sk
zverejneným dňa 04.03.2015, článok na portáli www.1.pluska.sk zverejneným dňa 04.03.2015, článok

na portáli www.tasr.sk zverejneným dňa 04.03.2015, článok na portáli www.tvnoviny.sk zverejneným
dňa 07.03.2015, článok na portáli www.etrend.sk zverejneným dňa 09.03.2015, článok na portáli
www.noviny.sk zverejneným dňa 04.11.2015), vyplýva, že informácie prezentované vo videozázname
a trestné stíhanie žalobcu bolo počas dlhého obdobia témou printových a internetových mediálnychvýstupov (článkov, videí, rozhovorov, atď.). A ako vyplýva i z listinného dôkazu predloženého v konaní
žalovaným (notárska zápisnica zo dňa 13.10.2022 sp. zn. N 1628/2022, Nz 30900/2022 NCRIs
31633/2022) ešte ku dňu 13.10.2022 bol na portáli YouTube prístupný na (odlišnom) internetovom

odkaze videozáznam s titulom „Exmanželka
poslanca Jánoša o miliónoch, ktoré nosil domov“.

17. Možno tak uzavrieť, že žalovaný zverejnením predmetného videozáznamu nekonal protiprávne,
práve naopak, tak ako ostatné médiá, videozáznam zverejnil vo verejnom záujme za účelom legitímneho

informovaniaverejnostiokauzežalobcu,ktoráviedlakjehostratemandátuposlancaNRSRatrestnému
stíhaniu, ktoré skončilo až právoplatným rozhodnutím odvolacieho súdu.

18. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS ČR sp.zn. 30Cdo/5018/2007 zo dňa
18.03.2008 „Svoboda projevu platí nejen pro \"informace\" nebo \"myšlenky\", přijímané příznivě či
považované za neškodné či nedůležité, ale rovněž pro ty, které jsou nepříjemné, šokují či znepokojují.

Tak tomu chce pluralita, tolerance a duch otevřenosti, bez nichž není demokratické společnosti. Tyto
principy nabývají zvláštní důležitosti, pokud jde o tisk. Ten sice nesmí překračovat vymezené hranice
mj. z důvodu ochrany dobré pověsti jiných, nicméně na něm spočívá úkol šířit informace a myšlenky
týkající se politických záležitostí, jakož i témat z ostatních oblastí veřejného zájmu. Úlohou tisku je nejen
šíření informací a myšlenek, veřejnost má současně právo je přijímat (srov. rozsudek ve věci Lingens

proti Rakousku ze dne 8. 7. 1986, č. 09815/82, odst. 41). ... Tisk bývá také titulován „hlídacím psem
demokracie“, neboť tím, že informuje o záležitostech veřejného zájmu, zároveň upozorňuje na negativní
jevy ohrožující chod demokratické společnosti; informace může být podnětem pro adekvátní nápravu ze
strany příslušných orgánů či vyvolat určité vzepětí veřejnosti vyjadřující nespokojenost s momentálním
stavem, které může vést k rychlejšímu odstranění negativ. Otevřenost odlišným názorům a kritickým

pohledům skýtá obohacení společnosti, dostatek informací může napomáhat k bourání názorových
stereotypů a podporovat zvýšení tolerance. V neposlední řadě svoboda projevu a právo na informace
výrazně přispívají k osobnímu růstu jedince jak v oblasti intelektuální, tak osobnostní, což je taktéž v
zájmu otevřené demokratické společnosti“.

19. Vzhliadnuc k tomu, že základným predpokladom pre vyhovenie satisfakčnej žalobe je, že došlo k
zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť dotknutej osobe ujmu na jej osobnostných právach, čo
v konaní nebolo preukázané, neprichádzal do úvahy postup podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka. Vo
vzťahu k ostatný námietkam uplatneným odvolateľom v podanom odvolaní odvolací súd uvádza, že tieto

nemali pre vec zásadný význam, preto bolo nadbytočným sa k nim vyjadrovať. I podľa už konštantnej
judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.

Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

20. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP majúc
za to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací
dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod
ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak

v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom
predpokladanom rozsahu – pozri aj § 160 a komentár k tomuto ustanoveniu), pochybenia vo vykonanom
dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného
v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď),
porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej otázky

vrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu(pozri§194ods.2).Preskúmanímnapadnutého
rozhodnutia nemal odvolací súd za preukázané naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu.21. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane výroku
o trovách konania pred súdom prvej inštancie) ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
1 a § 396 ods. 1 CSP vychádzajú z toho, že v odvolacom konaní mal v plnom rozsahu úspech žalovaný
preto o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žalovaný má proti žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).