Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11Co/24/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3223200401
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marek Anovčin
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3223200401.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mareka Anovčina a členiek senátu
JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Márie Vrtochovej, v spore žalobkyne A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D., E. XXX/X, zastúpenej Mgr. Michalom Ferčákom, advokátom so sídlom v Topoľčanoch, Bernolákova
1652, proti žalovanému F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., E. XXX/X, zastúpenému JUDr. Martinom
Žaťkom, advokátom so sídlom v Bánovciach nad Bebravou, Trenčianska cesta 603, o vrátenie daru, o

odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, č. k. BN-4C/18/2023 – 165 zo dňa 11.
februára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa
domáhala vrátenia daru – spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/2 k nehnuteľnostiam nachádzajúcim

sa v katastrálnom území D., obec D., H. F. I. F., zapísaným na LV č. XXX ako pozemky registra „C“
parc. č. XXX/X – orná pôda o výmere 1281 m2 a parc. č. XXX/X – zastavané plochy a nádvoria
o výmere 118 m2. Vo výroku II. súd priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že darovacou zmluvou zo dňa 24.03.2010 darovala žalovanému
uvedený spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach z dôvodu, že boli manželmi a mali spoločnú rodinu.
Dňa 25.02.2021 žalovaný podal na súd návrh na rozvod manželstva. Manželstvo bolo rozsudkom sp.

zn. 6P/15/2021, právoplatným dňa 10.06.2021, rozvedené. Žalovaný v návrhu na rozvod nepopieral,
že bol žalobkyni neverný a mal cca pol roka vzťah s inou ženou. V súdnom konaní na
adresu žalobkyne uviedol, že „to, že exmanželka sa hrá na obeť a chudiatko, je jej
chyba... že nie je schopná prejsť cca 350 metrov do práce je skôr jej lenivosť“. Okrem toho žalobkyňu
opísal ako nepriateľskú, nevyspelú a detinskú. Takisto na adresu jej rodiny uviedol, že „Bohužiaľ je
to zapríčinené tým, že má jej rodina psychické ťažkosti a liečili sa na psychiatrii“. S poukazom na
správanie žalovaného ho výzvou zo dňa 22.02.2023 vyzvala na vrátenie daru. Žalovaný na výzvu

žalobkyne nereagoval. Z vykonaného dokazovania zistil súd nasledovný skutkový stav: Manželstvo
žalobcu a žalovanej bolo uzatvorené dňa 04.07.1998. Žalobkyňa darovala žalovanému
uvedený spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach na základe darovacej zmluvy uzatvorenej medzi
stranami sporu dňa 24.03.2010. Žalovaný dňa 25.02.2021 podal návrh na rozvod manželstva, v ktorom
ako dôvod podania návrhu uviedol ochladnutie vzájomných citov a jeho známosť, ktorá trvá už pol
roka. Z vyjadrenia žalobkyne v konaní vedenom na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn.

6P/15/2021 vyplýva, že s návrhom na rozvod síce súhlasí, ale nie je s ním stotožnená. Za dôvod rozpadu
manželstva považuje výlučne neveru zo strany žalovaného. Manželstvo bolo rozvedené rozsudkom
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 6P/15/2021 - 50 zo dňa 27.05.2021, právoplatnýmdňa 10.06.2021. Z sms komunikácií medzi stranami sporu a žalovaným a jeho priateľkou vyplýva,
že žalobkyňa viní žalovaného z rozpadu manželstva, žalovaný si uvedomuje, že svojim konaním
žalobkyni a ich deťom ublížil. Zároveň z komunikácie žalovaného a jeho priateľky vyplýva, že títo už

počas trvania manželstva spolu plánovali spoločný život. Komunikácia medzi nimi síce nie je datovaná,
avšak z obsahu komunikácie vyplýva, že v čase tejto komunikácie ešte nebývali spolu, musí ísť
teda o obdobie počas trvania manželstva. Žalobkyňa sa o nevere žalovaného dozvedela v októbri
2020 a žalovaný sa zo spoločnej domácnosti odsťahoval 28.12.2020. Súd prvej inštancie právne vec
posúdil podľa § 100 ods. 1, § 101, § 630 Občianskeho zákonníka a § 137 písm. c) CSP. Uviedol, že

medzi stranami sporu je sporné, či zo strany žalovaného došlo k hrubému porušeniu
dobrých mravov voči žalobkyni, teda či je žalobkyňa oprávnená sa domáhať vrátenia
daru od žalovaného. Rozhodnutím v predmetnom spore bude definitívne vyriešená otázka vrátenia
daru podľa ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa preto preukázala naliehavý právny
záujem na podaní žaloby. Súd sa ďalej zaoberal prípadným premlčaním nároku žalobkyne vzhľadom
na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného. Premlčacia doba začína plynúť odo dňa, kedy

sa právo mohlo prvýkrát vykonať. Keďže žalobkyňa ako hrubé porušenie dobrých mravov vníma neveru
žalovaného, o ktorej sa dozvedela v októbri 2020, začiatok premlčacej doby sa viaže
práve na túto skutočnosť. Premlčacia doba je v tomto prípade trojročná. Keďže žaloba bola podaná
dňa 21.04.2023, nárok žalobkyne premlčaný nie je, keďže od októbra 2020 do 21.04.2023 neuplynula
trojročná premlčacia doba. Následne sa súd zaoberal samotným nárokom žalobkyne na vrátenie daru.

Táto svoj nárok odôvodňovala hrubým porušením dobrých mravov zo strany žalovaného, ktoré videla
jednak v nevere žalovaného počas manželstva a zároveň vo vyjadreniach žalovaného na
adresu žalobkyne a jej rodinných príslušníkov v súdnych konaniach. Medzi stranami sporu
nebolo sporné, že žalovaný si počas trvania manželstva od augusta 2020 našiel priateľku, následne sa o
tejto skutočnosti v októbri 2020 žalobkyňa dozvedela, 28.12.2020 sa žalovaný odsťahoval zo spoločnej

domácnosti a 25.02.2021 podal návrh na rozvod manželstva. Medzi stranami sporu bolo
jedinou spornou skutočnosťou to, či správanie žalovaného napĺňa znaky hrubého porušenia dobrých
mravov. Hrubé porušenie dobrých mravov nie je zákonom definované. Preto súd vychádzal z ustálenej
judikatúry. Z rozhodnutia R 88/1998 vyplýva, že „Hrubým porušením dobrých mravov sa rozumie
ich porušenie značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie.“. Správanie, ktoré jednorazovo

nemusí byť právne významné, sa pri určitej periodicite stáva relevantným. Hoci subjektívny prvok hrá
v odvolaní darovania významnú úlohu, je nevyhnutné, aby bolo správanie obdarovaného posudzované
objektívne (R 61/1997), „za právne relevantné sa považuje len také správanie obdarovaného,
ktorésaobjektívneprejavilo“.Judikatúravyvodila,„žeprávodarcudomáhaťsavráteniadarunevznikápri
prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo

strany obdarovaného. Za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným nemožno považovať napríklad
predajdarovanejvecicudzejosobealebonenavštevovaniedarcupripríležitostisviatkovajehoživotných
jubileí“ (R 31/1999) – hoci sú osoby, ktoré takéto správanie subjektívne veľmi zle znášajú. Objektívne
posúdenie však vždy musí rešpektovať konkrétnu osobnosť dotknutej osoby (napr. vyhrážky a násilné
správanie treba hodnotiť rozdielne, ak smerujú voči osamelej staršej chorej osobe ako

rovnaké správanie adresované silnému zdravému mladému subjektu žijúcemu v podpore komunity, aj
vzhľadom na vzájomné vzťahy, osobnosť, prostredie, životné osudy a pod.). Nevera počas manželstva
je porušením povinnosti uloženej manželom podľa ustanovenia § 18 zákona o rodine. Súd je však
toho názoru, že nie každá nevera musí byť automaticky aj správaním, ktoré hrubo porušuje dobré
mravy. Každý takýto vzťah treba vnímať osobitne, vzhľadom na osobitné skutočnosti každého vzťahu. V

tomto konkrétnom prípade bolo manželstvo uzatvorené v roku 1998, pričom k darovaniu daru zo strany
žalobkyne došlo v roku 2010. Následne k nevere zo strany žalovaného došlo v roku 2020, teda po
desiatich rokoch po darovaní a po 22 rokoch od uzatvorenia manželstva. Z uvedeného vyplýva,
že žalovaný nemal v úmysle nejakým spôsobom žalobkyňu o majetok oklamať. Takisto z uvedeného
nevyplýva, že by žalovaný mal v čase darovania úmysel ukončiť vzťah so žalobkyňou. Práve časové

obdobie od darovania súd posúdil ako osobitnú skutočnosť, ktorú považoval za najdôležitejšiu pri určení,
že správanie žalovaného síce bolo správaním proti dobrým mravom a porušením povinnosti v
zmysle ustanovenia § 18 zákona o rodine, avšak nedosahuje intenzitu hrubého porušenia dobrých
mravov. Súd v žiadnom prípade neschvaľuje neveru druhému partnerovi počas manželstva, avšak v
partnerskom živote vo vzťahoch dochádza k rôznym situáciám a niekedy aj k postupnému ochladnutiu

vzťahov medzi partnermi. Žalovaný celú situáciu riešil nesprávne, keď ako uvádza žalobkyňa, pokiaľ s
ňou nebol šťastný, mal sa rozviesť a až následne si hľadať novú partnerku. Správanie
žalovaného však vzhľadom na skutkové zistenia súd považoval za konzistentné v tom, že po zistení o
nevere zo strany žalobkyne sa následne odsťahoval zo spoločnej domácnosti a následnepodal návrh na rozvod. Nešlo v tomto prípade teda o dlhodobú neveru zo strany žalovaného,
ktorá by trvala po dlhšiu dobu počas trvania manželstva. Samotná žalovaná vo výpovedi uviedla, že
si nemyslí, že by jej žalovaný bol už skôr neverný s inou ženou, okrem terajšej partnerky žalovaného.

S poukazom na vyššie uvedené súd neposúdil správanie žalovaného ako hrubé porušenie dobrých
mravov, a to aj napriek tomu, že ide o porušenie dobrých mravov, pretože tomuto správaniu chýbala
intenzita, prípadne sústavnosť takéhoto správania. Pokiaľ ide o hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré
mal žalovaný vykonať vykreslením žalobkyne ako lenivej, detinskej a nevyspelej
osoby a zároveň vyjadrením sa na adresu rodinných príslušníkov žalobkyne, že majú

psychické ťažkosti a liečili sa na psychiatrii, súd takéto konanie zo strany žalovaného nepovažoval za
hrubé porušenie dobrých mravov. K uvedeným vyjadreniam došlo v rámci súdnych konaní, ktoré sa
týkali či už rozvodu, alebo úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. V
týchto konaniach je bežné, že pokiaľ k rozvodu manželstva nedôjde v dobrom a bývalí
manželia majú následne medzi sebou zlé vzťahy, častokrát v týchto konaniach používajú expresívne
výrazy na adresu druhého z manželov. Vyjadrenia žalovaného však voči žalobkyni ani jej rodinným

príslušníkom nie sú natoľko expresívne, aby naplnili podmienku intenzity v rámci hrubého porušenia
dobrých mravov. Zároveň žalovaný neuvádza vo svojich vyjadreniach, ktorých rodinných príslušníkov
žalobkyne presne myslí. Súdu zároveň nebolo zrejmé, akým spôsobom by mohli tieto vyjadrenia v
rámci súdneho konania žalobkyni uškodiť v jej bežnom živote, keďže vyjadrenia žalovaného zostávajú
v súdnom spise a rozsudky súdov sú následne anonymizované. Pokiaľ ide o hrubé porušenie dobrých

mravov voči spoločným deťom strán sporu, žalobkyňa neuviedla, akého nevhodného správania sa voči
vlastným deťom žalovaný dopustil. Uviedla iba, že nevera žalovaného a rozvod manželov deti zasiahol.
Táto skutočnosť je prirodzená, vždy rozvod manželstva a zlé vzťahy medzi bývalými manželmi najviac
zasiahnu deti. To však neznamená, že by konanie žalovaného bolo smerované proti spoločným deťom z
manželstva. Iné nevhodné správanie žalovaného voči spoločným deťom žalobkyňa neuviedla a zároveň

ani z vykonaného dokazovania nevyplynulo. S poukazom na uvedené súd žalobu v celom rozsahu ako
nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP
tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže mal v spore úplný úspech.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, uplatniac odvolacie dôvody

podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Uviedla všeobecnú argumentáciu o náležitom odôvodňovaní
rozhodnutí súdov a o potrebe vysporiadať sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ
pre rozhodnutie. Ďalej uviedla, že súd poukazuje na časové obdobie, keď manželstvo sporových strán
bolo uzatvorené v roku 1998, k darovaniu daru zo strany žalobkyne došlo v roku 2010 a k nevere
zo strany žalovaného v roku 2020, teda po desiatich rokoch po darovaní a po 22

rokoch od uzatvorenia manželstva. Z uvedeného súd vyvodil záver, že žalovaný nemal v úmysle
žalobkyňu o majetok oklamať, prípadne že by žalovaný mal v čase darovania úmysel ukončiť vzťah so
žalobkyňou. Práve časové obdobie od darovania súd posúdil ako osobitnú skutočnosť, ktorú považoval
za najdôležitejšiu pri určení, že správanie žalovaného síce bolo správaním proti dobrým mravom a
porušením povinnosti v zmysle ustanovenia § 18 zákona o rodine, avšak nedosahuje intenzitu hrubého

porušenia dobrých mravov. Správanie žalovaného vzhľadom na skutkové zistenia súd považoval za
konzistentné v tom, že po zistení o nevere zo strany žalobkyne sa následne odsťahoval zo spoločnej
domácnosti a následne podal návrh na rozvod. Podľa názoru súdu nešlo v tomto prípade o dlhodobú
neveru zo strany žalovaného, ktorá by trvala po dlhšiu dobu počas trvania manželstva. S poukazom na
uvedené súd následne v rozpore s vykonaným dokazovaním a ust. § 630 Občianskeho

zákonníka neposúdil správanie sa žalovaného ako hrubé porušenie dobrých mravov, pretože tomuto
správaniu chýbala intenzita, prípadne sústavnosť takéhoto správania. Vykonané dokazovanie pritom
nesporne preukázalo, že žalovaný bol žalobkyni počas manželstva neverný, že sa žalobkyňa snažila
napriek tomu manželstvo zachrániť, že túto možnosť žalovaný nevyužil, namiesto toho sa zo spoločnej
domácnosti odsťahoval a podal návrh na rozvod manželstva. V tomto spore sa síce žalovaný snažil

svoje konanie zľahčovať, avšak nižšie uvádzané dôkazy vyvracajú hodnovernosť procesnej obrany
žalovaného. Napriek tomu sa s nimi súd v napadnutom rozsudku zákonným spôsobom
nevysporiadal,hocimajúpodstatnývýznam priposúdeníintenzitykonaniažalovanéhoajehonásledkov.
Vo svojom podaní zo dňa 08.09.2023 žalobkyňa poukázala na dĺžku trvania manželstva so žalovaným
a uviedla, že mu bola oporou, žili normálnym manželským životom, aj v najťažších životných situáciách

stála pri ňom v dobrom i v zlom, tak, ako to sľúbila pri uzatvorení manželstva dňa 04.07.1998. Uviedla i
to, že žalovaného ako svojho manžela celé roky ľúbila a starala sa o neho, že mu nikdy nebola neverná
a nikdy nemala mimomanželský vzťah. Tieto tvrdenia žalobkyne korešpondujú s návrhom na rozvod
manželstva zo dňa 23.02.2021, podaným na súde dňa 25.02.2021. Návrh na rozvod manželstva podalžalovaný, pričom sám žalovaný uvádzal ako dôvod rozvodu jeho známosť, ktorá v tom čase trvala už
pol roka. Podaním zo dňa 12.09.2023 žalobkyňa ako dôkaz predložila komunikáciu sporových strán, z
ktorej vyplýva, že sa žalobkyňa snažila manželstvo zachrániť, že dôvodom

rozvodu bola nevera na strane žalovaného, a že sám žalovaný potvrdil, že nevyužil šance na záchranu
manželstva, ktoré mu dávala žalobkyňa. V danom období, konkrétne dňa 31.12.2020 žalovaný písal
žalobkyni okrem iného aj to, že „áno mal som to v paži, ale dnes som si to všetko uvedomil ako som
tebe a chalanom ublížil, ako si stála pred garážou keď som odchádzal s autom“. V iných správach
písal zase o tom, že si nevážil, že mu žalobkyňa dala druhú šancu, že túto šancu nevyužil. Na to mu

žalobkyňaodpísala,žetonechápe,ažeonanamiestežalovanéhobyurobilaajnemožné.Natoreagoval
žalovaný správou, že on taký nie je. Žalobkyňa písala žalovanému taktiež to, že pred 22 rokmi sľúbila
pred Bohom, že bude milovať v dobrom aj zlom, v zdraví aj chorobe a aj to dodržuje,
má to v srdci. Vo svojom vyjadrení zo dňa 24.05.2021 k návrhu na rozvod uvádzala žalobkyňa ako
dôvod nezhôd so žalovaným p. A. J., s ktorou mal mať žalovaný milenecký vzťah asi od
septembra 2020. Žalobkyňa v danom vyjadrení o. i. poukazovala aj na to, že sám žalovaný p. J. napísal,

že v manželstve bol šťastný až kým nestretol ju. Vzhľadom na výpoveď žalovaného na pojednávaní
konanom v tomto spore dňa 03.12.2024 žalobkyňa doložila ako dôkaz komunikáciu žalovaného s p.
A. J., z ktorej je zrejmé, že žalovaný a pani J. boli v intenzívnom kontakte, nielen telefonickom, ale aj
osobnom, a že sa správali ako partneri (dohadovali si stretnutia, riešili osobné aj intímne otázky, svoju
budúcnosť a podobne). Táto komunikácia je z obdobia, kedy žalovaný a žalobkyňa ešte žili

v spoločnej domácnosti. Žalovaný okrem iného p. J. výslovne napísal „myslel som si, že som šťastný,
ale pri tebe je to niečo iné“, čo jej následne vysvetlil tak, že je šťastný v manželstve, ale že odkedy
stretol ju, je to nádherné a neskutočne pekné. V doloženej komunikácii si žalovaný a
p. J. medzi sebou dohadujú osobné stretnutia, viedli erotickú komunikáciu, vrátane preposielania fotiek,
pričom z kontextu a obsahu správ jasne vyplýva, že sa intímne stýkali už v čase pred odsťahovaním

sa žalovaného zo spoločnej domácnosti so žalobkyňou. Tvrdenia samotného žalovaného
uvádzané v písomnej komunikácii so žalobkyňou, s p. J., ako aj v návrhu na rozvod tak
vyvracajú pravdivosť tvrdení žalovaného, ktorými na pojednávaní dňa 03.12.2024 prezentoval príčiny
a okolnosti rozvodu manželstva so žalobkyňou. V konaní o rozvod manželstva žalovaný nepopieral, že
bol žalobkyni neverný, a že v tom čase mal viac ako pol roka vzťah s inou ženou. Intenzitu zásahu

žalovaného do práv žalobkyne je potrebné skúmať práve vzhľadom na uvedené špecifické okolnosti
daného prípadu. Nevera žalovaného sa podľa dostupných dôkazov objektívne stala, žalovaný ju v čase
rozvodu ani nepopieral, k rozvodu došlo a teda nejedná sa iba o subjektívny pocit žalobkyne. Hoci
žalobkyňa opakovane poukazovala na závery Krajského súdu v Žiline uvádzané v rozsudku sp. zn.
6Co/92/2017 zo dňa 28.06.2017, súd prvej inštancie sa s nimi v napadnutom rozsudku nevysporiadal.

Na základe vykonaného dokazovania malo k nevere žalovaného dôjsť ešte pred rozvodom manželstva,
t. j. pred podaním návrhu na rozvod manželstva, ktorý navyše nepodala žalobkyňa,
ale samotný žalovaný s výslovným zdôvodnením, že má pol roka inú známosť. Teda svoju známosť
žalovaný nepochybne nadviazal ešte počas manželstva. Ak by boli vzťahy medzi sporovými stranami
ako manželmi skutočne zlé už od roku 2019, žalovaný by túto skutočnosť nepochybne spomenul už v

návrhu na rozvod manželstva, tento návrh by zjavne podal už skôr a svojej novej známosti by nepísal, že
až kým nestretol ju, bol v manželstve šťastný. Nevera žalovaného, ktorou žalobkyňa odôvodnila svoju
výzvu na vrátenie daru, sa objektívne javí ako skutočnosť, ktorou jej bola spôsobená nezvratná ujma
spočívajúca práve v rozpade manželstva a rodiny, ktorých rozpad spôsobil žalovaný z dôvodu svojej
novej známosti. Je pritom všeobecne známym faktom, že naša spoločnosť (čo sa nakoniec premieta

aj do legislatívnej úpravy) je založená na monogamnej tradícii, ctí si a dbá o ochranu rodiny, ako aj
manželstva, pričom ich význam pre spoločnosť je opakovane zvýrazňovaný napr. aj v zákone
o rodine alebo tiež v čl. 41 Ústavy SR. Svojou neverou voči žalobkyni sa žalovaný dopúšťal
správania, ktorým konal v rozpore so snahou budovať harmonickú rodinu, v rozpore so zásadami úcty
k manželstvu, k rodinnému životu, pričom správanie žalovaného napokon viedlo k rozpadu a rozvodu

manželstva. Nevera v manželstve vnáša do intímneho vzťahu manželov nedôveru, a
tým prirodzene ohrozuje aj ďalšie trvanie manželstva (čo sa potvrdilo aj v danom prípade). Udržiavanie
mimomanželského vzťahu za trvania manželstva je v západoeurópskej monogamnej kultúre
celospoločensky hodnotené ako amorálne a neakceptovateľné. Nevera je skutočnosť, ktorou zároveň
bola žalobkyni spôsobená nezvratná ujma spočívajúca v rozpade manželstva a tým aj rodiny. Žalovaný

porušil dobré mravy hrubým spôsobom, keď v čase trvania manželstva udržiaval mimomanželský vzťah
s inou ženou, čo nemožno nazvať inak, ako manželskou neverou. Za týchto okolností je
nepochybné, že žalovaný hrubým spôsobom porušil aj svoje zákonné manželské povinnosti vyplývajúce
z ust. § 18 zákona o rodine - povinnosť žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovaťsvoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Nakoľko
o plnohodnotnú rodinu prišli aj synovia sporových strán, spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy sa
žalovaný správal aj voči blízkym osobám žalobkyne (jej synom). Pokiaľ súd prvej inštancie argumentuje

tým, že žalovaný nemal v úmysle nejakým spôsobom žalobkyňu o majetok oklamať,
prípadne, že v čase darovania nemal úmysel ukončiť vzťah so žalobkyňou, uvedené je
vzhľadom nazákonnékritériavráteniadarupodľa§630Občianskehozákonníkabezpredmetné.
K premlčaniu nárokov žalobkyne nedošlo, preto je právne irelevantné, v akom čase po
darovaní došlo ku konaniu žalovaného popísanému v podanej žalobe. Pokiaľ ide o hrubé porušenie

dobrých mravov, ktoré mal žalovaný vykonať vykreslením žalobkyne ako lenivej, detinskej a nevyspelej
osoby a zároveň vyjadrením na adresu rodinných príslušníkov žalobkyne, že majú psychické ťažkosti a
liečili sa na psychiatrii, súdu nie je zrejmé, akým spôsobom by mohli tieto vyjadrenia v rámci súdneho
konania žalobkyni uškodiť v jej bežnom živote, keďže vyjadrenia žalovaného zostávajú v súdnom spise
a rozsudky súdov sú následne anonymizované. Je nesporné, že žalovaný napr. vo svojom vyjadrení
podanom dňa 14.12.2022 na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou k sp. zn. 3P/94/2022 vo vzťahu

k žalobkyni uviedol, že „moja exmanželka si ponechala naše usporené financie vo výške cca. 7 000,-
eur a moju polovicu mi odmieta dať“. Taktiež uviedol pri opise jej osoby „to, že exmanželka
sa hrá na obeť a chudiatko, je jej chyba.... že nie je schopná prejsť cca. 350 metrov do
práce je skôr jej lenivosť“. Žalobkyňu opísal tak, že „je nepriateľská, nevyspelá a detinská“. K tomu dodal
„Bohužiaľ je to zapríčinené tým, že má jej rodina psychické ťažkosti a liečili sa na psychiatrii“. Žalovaný

tým v konaní pred súdom neoprávnene útočil a znevažoval nielen osobu žalobkyne, ale dokonca aj jej
rodinu, čím opätovne hrubo porušil dobré mravy. Pokiaľ ide o dopady popísaného osočovania na bežný
život žalobkyne, vo vyjadrení zo dňa 08.09.2023 žalobkyňa uviedla, že pracuje v oblasti školstva, píše
posudkyasprávynadetipoichvyžiadanísizÚPSVaR,čižespolupracuje spracovníčkamiodboru
sociálnych vecí na ÚPSVaR. Poukázala preto na tú skutočnosť, čo si títo ľudia o nej pomyslia

pri čítaní vyjadrení žalovaného, v ktorých žalobkyňu nepravdivo popisuje veľmi negatívne. Žalovaný si
našiel mimomanželský pomer, hoci bol v manželstve šťastný, porušil svoj manželský sľub a opustil svoju
rodinu. Okrem toho šíri klamstvá a očierňuje nielen osobu žalobkyne, ale aj jej príbuzných.
Písomné vyjadrenia žalovaného, na ktoré žalobkyňa poukazovala, v spojení s jeho neverou
dotvárajú celkový obraz o intenzite správania sa žalovaného, ktoré by mal súd vyhodnotiť ako hrubé

porušenie dobrých mravov. Tvrdenia žalovaného pritom nemožno zľahčovať. Svoju frustráciu či hnev si
totiž žalovaný neventiluje v súkromnej komunikácii so žalobkyňou, ale priamo prostredníctvom podaní
adresovaných súdu. Je nutné podotknúť, že správanie žalovaného ani v rovine šírenia negatívneho
obrazu o žalobkyni a jej rodine zjavne nevykazuje známky momentálneho krátkodobého afektu, pretože
svoje tvrdenia žalovaný uvádza opakovane, či už v konaní o úpravu výkonu rodičovských

práv a povinností, ako aj v tomto spore. Obraz o žalobkyni a jej rodine šíri žalovaný celkom
evidentne neslušnými, spoločensky nežiaducimi výrokmi. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhla, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že podanej žalobe v celom rozsahu vyhovie, alternatívne
aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. V zákonnej lehote na podanie odvolania voči rozsudku žalobkyňa doplnila svoje odvolanie aj
o argumentáciu vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania. Podľa žalobkyne boli naplnené dôvody
hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému v tom, že sa žalovaný voči
žalobkyni dopustil správania, ktoré bolo v rozpore so zákonom a v rozpore s dobrými mravmi.
Takýto záver vyplýva priamo z napadnutého rozsudku. Žalobkyňa preto zjavne odôvodňovala uplatnenie

svojho nároku na vrátenie daru na základe konkrétneho, v žalobe popísaného správania žalovaného.
Predmetné správanie žalovaného sa z hľadiska preukázania skutkových tvrdení žalobkyne reálne stalo,
jeho existencia bola v spore preukázané, pričom dané správanie súd považoval za porušujúce zákon a
dobré mravy. Dôvodom zamietnutia podanej žaloby bola len tá skutočnosť, že podľa názoru súdu prvej
inštancie správanie sa žalovaného nenaplnilo znaky hrubého porušenia dobrých mravov. Žalobkyňa

považuje za nespravodlivé, aby bol žalovanému priznaný nárok na náhradu trov konania, a aby bola
žalobkyňanáslednepovinnáplatiťžalovanémunáhradutrovkonaniavsituácii,kedysavočinejžalovaný
svojim správaním (ktoré priamo súvisí s predmetom podanej žaloby) preukázateľne dopustil
zákon porušujúceho a dobrým mravom odporujúceho konania. V záujme dosiahnutia spravodlivosti je
dôvodnéaplikovaťnanárokyžalovanéhonanáhradutrovkonaniaustanovenie§257CSPažalovanému

nepriznať náhradu trov konania (ako prvostupňového, tak aj odvolacieho konania).

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že napadnutý rozsudok považuje v
celom rozsahu za zákonný, spravodlivý a správny. Žalovaný sa stotožňuje s právnymnázorom vyjadreným v rozsudku, t. j. že z vykonaného dokazovania v kontexte rozhodovacej činnosti
súdov vyplynul záver, že v danom prípade sa nejednalo o hrubé porušenie dobrých mravov zo strany
žalovaného. To znamená, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky na úspešnosť žaloby o vrátenie

daru. V danom prípade je nevera zo strany žalovaného objektívnou skutočnosťou, ktorú ani žalovaný
nevyvracal, a teda súhlasí, že to nie je subjektívny pocit žalobkyne. Čo však je subjektívnym pocitom
žalobkyne, je tvrdenie, že manželstvo bolo v danom prípade harmonické a plnilo svoj spoločenský účel.
Žalovaný bol v manželstve dlhodobo nespokojný a nešťastný a výsledok v podobe známosti a rozvodu
je v tomto prípade logickým vyústením tejto situácie. Neznamená to však automaticky hrubé porušenie

dobrých mravov. Rozvod manželstva, prípadne uzatvorenie druhého manželstva je absolútne bežným
spoločenským javom, je pomerne detailne upravené zákonom o rodine a zákonodarca s ním nespája
také konsekvencie, aké si vykonštruovala žalobkyňa. Argumentácia žalobkyne o tom, že žalovaný sa
správa spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy tiež k ich spoločným deťom tým, že aj tieto prišli o
plnohodnotnú rodinu, je opäť absolútne účelová a nemožno na ňu prihliadať ako na právny argument
v súvislosti s ust. § 630 Občianskeho zákonníka. S uvedeným sa súd prvého stupňa riadne vysporiadal.

V danom prípade ide len o subjektívny pocit žalobkyne a nie o objektívne naplnenie konania proti
dobrým mravom a už vôbec nie vo vyššej intenzite. V danej súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pod R 61/1997 a na rozhodnutie sp. zn. 8Cdo/288/2019 zo dňa
26.08.2020. Odkázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/186/2012

zo dňa 25.10.2012, kde súd vyjadruje právny názor, že exces obdarovaného (aj v podobe manželskej
nevery) nie je automaticky hrubým porušením dobrých mravov. Správanie sa žalovaného správne súd
vyhodnocoval ako celok v kontexte a dospel k správnemu právnemu názoru, že v danom prípade sa
o hrubé porušenie dobrých mravov nejednalo. V danom prípade je rozhodujúci aj časový
aspekt a motivácia žalobkyne na podanie žaloby. Žalobkyňa so žalobcom žili ako manželia od roku

2004 v nehnuteľnosti – rodinnom dome – spoločnej domácnosti, ktorý je postavený na pozemku, ktorý
od roku 2001 patril do výlučného vlastníctva žalobkyne a následne po približne 6-
tich rokoch sa žalobkyňa rozhodla po vzájomnej dohode v celej rodine darovať 1-ný podiel svojmu
manželovi – žalovanému, pričom spolu ďalej žili vyššie uvedeným spôsobom v rámci usporiadaných
právnych vzťahov v manželskom zväzku a v tejto nehnuteľnosti na tomto pozemku, a

to až do rozvodu manželstva, teda približne ďalších 11 rokov. Po rozvode manželstva sa zo spoločnej
domácnosti odsťahoval práve žalovaný a žalobkyňa ostala spolu s deťmi žiť v rodinnom dome. Žalovaný
sa so žalobkyňou viac krát pokúšal dohodnúť na vyporiadaní ich BSM, avšak bezúspešne. Žalobkyňa
má kategoricky inú predstavu o vyporiadaní ich spoločného BSM ako žalovaný. Nakoľko od
rozvodu prebehla medzi účastníkmi už aj písomná komunikácia ohľadom vyporiadania ich spoločného

BSM, je možné predpokladať, že žalobkyňa si je vedomá, že v prípade, že chce naďalej užívať rodinný
dom, ktorý tvorí masu BSM a rovnako aj pozemok, na ktorom je tento rodinný dom postavený, a ktorý
patrí do podielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného, bude musieť
žalovanému vyplatiť jeho vyrovnávací podiel (a to aj z
podielového vlastníctva pozemku). Konanie o vyporiadanie BSM medzi stranami sporu je vedené na

Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 21C/18/2023. Jedinou motiváciou podania žaloby o vrátenie
daru je, že sa žalobkyňa snaží získať predmetný pozemok do svojho výlučného vlastníctva a znížiť
tak potenciálny vyrovnávací podiel žalovaného, ktorý mu prináleží z vyporiadania ich spoločného BSM
ako aj ich podielového spoluvlastníctva. Rozsudok je zákonný, spravodlivý a správny, pričom spĺňa
Ústavným súdom SR garantované podmienky pre výklad právnych noriem. Súd rešpektoval všetky

základné metódy výkladových pravidiel podľa všeobecnej teórie práva. Rozsudok rovnako spĺňa nároky
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia stanovené Ústavným súdom SR a Európskym súdom pre ľudské
práva. Rovnako odôvodnenie Rozsudku je plne v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Žalovaný navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny, a aby žalovanému priznal
náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

5. Žalobkyňa v písomnej replike k vyjadreniu žalovaného, podanej prostredníctvom jej právneho
zástupcu, uviedla, že v celom rozsahu trvá na podanom odvolaní, pričom ďalšie skutočnosti už
neuvádza.

6. Žalobkyňa v ďalšej písomnej replike k vyjadreniu žalovaného, podanej osobne samotnou žalobkyňou,
uviedla, že na pojednávaní, ktoré sa konalo bez prítomnosti žalovaného, v skratke opísala ako žili, a že
ich manželstvo bolo po všetkých stránkach až do decembra 2020, kedy exmanžel odišiel, plne
funkčné a úplne normálne. Na ďalšom pojednávaní žalovaný aj napriek skutočnosti, že mal pred súdomhovoriť pravdu, klamal v celej svojej výpovedi. Bolo to neuveriteľne kruté počúvať nepravdy o
tom, ako spolu netvorili funkčné manželstvo už aj dva roky, ako vlastne exmanželovi nič iné nezostávalo
iba nájsť si milenku, ako on vlastne s ňou ani nespával... Klamstvo za klamstvom. Pre vyvrátenie aspoň

niektorých klamstiev, ktoré žalovaný na pojednávaní pouvádzal, doložila žalobkyňa SMS komunikáciu,
ale neboli zohľadnené jej fakty. Súd nepreveril či očierňovanie manželstva, manželských povinností
žalobkyne a spolužitia strán sporu bolo pravdivé. Súd sa vôbec nevysporiadal s viacerými faktami,
ktoré boli v návrhu žalobkyne uvedené. Nie je spravodlivé, aby po tom, ako sa exmanžel žalobkyne
zachoval voči nej, deťom a jej rodine, vďaka ktorým nadobudol uvedený pozemok, a po tom čo naklamal

na súdnom pojednávaní, bolo stále tvrdené, že neporušil dobré mravy. V akej spoločnosti sme sa ocitli,
keď muž opustí svoje deti a svoju manželku, bez akéhokoľvek vážneho dôvodu si nájde milenku, je
neverný, chová sa k nim vrcholne nevhodne, osočuje žalobkyňu, človeka ktorý by 22 rokov pre neho
urobilčokoľvek,vypisujenepravdy,psychickyjudeptáasúdmudázapravdu,ženiejedôvodnavrátenie
daru, ktorý mu bol daný z lásky a dôvery. Keby sa tak čisto morálne jej exmanžel správal, nežiadala by
súd o vrátenie daru. Psychická ujma a psychická ujma pre jeho vlastné deti je horšia ako

akýkoľvek fyzický útok či napadnutie. Psychické ublíženie a klamstvá bolia a ublížia viac ako bitka, či
facka. Je smutné, že náš právny systém si zastal človeka, ktorý sa zachoval a chová veľmi nevhodne a
ubližujúco. Žalobkyňa trvá na tom, že jej exmanžel hrubo porušil svojim správaním a konaním
dobré mravy a sústavne to preukazuje, tak ako aj na súdnom pojednávaní dňa 11.02.2025. Jeho slová
a tvrdenia o ich spolužití, o tom ako sa postavil do role obete, sú zavádzajúce a nepravdivé. Spôsobujú

psychické trápenie a úzkosť.

7. Žalovaný v písomnej duplike k replike žalobkyne uviedol, že odvolaním napadnutý rozsudok plne
reflektuje na vykonané dokazovanie, je v súlade s dobrými mravmi a rešpektuje zásadu právnej istoty.
Sudca riadne a presvedčivo odôvodnil právny záver, ktorý vyplýva z hodnotenia dôkazov

a z aplikácie judikatórnych záverov v obdobných veciach.
8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods.
1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363 CSP),

a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani
dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

9. Súd prvej inštancie zamietol napadnutým rozsudkom žalobu žalobkyne o vrátenie daru na tom
právnom závere, že správanie žalovaného znaky hrubého porušenia dobrých mravov nenaplnilo, čím
neboli splnené podmienky na vrátenie daru.

10. Podstata odvolacích argumentov žalobkyne bola koncentrovaná najmä na tvrdenia o tom, že súd
v rozpore s vykonaným dokazovaním a ust. § 630 Občianskeho zákonníka neposúdil správanie sa
žalovaného ako hrubé porušenie dobrých mravov, ako aj na tvrdenia o nedostatkoch odôvodnenia
napadnutého rozsudku a tvrdenia, že v súvislosti s rozhodnutím o náhrade trov konania mal aplikovať
ustanovenie § 257 CSP.

11. Žalobkyňa v podanom odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h)
CSP spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca,

a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou
ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na
riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán vkonaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

13. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu prednesené,
prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán sporu.

Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s
osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

14. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

15. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli, skutkové závery súdu prvej inštancie majú oporu

vo vykonanom dokazovaní, súd prvej inštancie neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej
inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne
aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a

z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne
poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobkyne dodáva nasledovné.

16. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že je vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu o
veľkosti 1 k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v katastrálnom území D., obec Uhrovec, okres F. I. F.,

zapísaných na LV č. XXX ako pozemky registra „C“ parc. č. XXX/X – orná pôda o výmere 1281 m2 a
parc. č. XXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 118 m2, a to z titulu nároku na vrátenie daru,
keďže tvrdila, že uvedený spoluvlastnícky podiel darovala žalovanému počas ich manželstva v roku
2010, pričom žalovaný jej bol následne neverný, manželstvo bolo v roku 2021 rozvedené a v konaní
vedenom na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod spis. zn. 3P/94/2022 sa negatívne vyjadril o jej

osobe a o jej rodine. Práve v nevere manžela a v jeho uvedených negatívnych vyjadreniach žalobkyňa
videla správanie hrubo porušujúce dobré mravy.

17. Dobré mravy, hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom
definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných pravidlách morálky, pri

ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovať. Ide o súhrn etických, všeobecne zachovávaných
a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je mnohokrát zabezpečované i právnymi normami tak, aby
každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Dobré
mravy je nutné chápať ako súhrn určitých etických a kultúrnych noriem spoločnosti, z ktorých niektoré
sú trvalou a nemennou súčasťou ľudskej spoločnosti, iné spolu so spoločnosťou podliehajú vývoju.

18. Správanie sa obdarovaného voči darcovi alebo voči členom jeho rodiny, ktoré hrubým spôsobom
porušuje dobré mravy, zakladá podľa § 630 Občianskeho zákonníka darcovi právo domáhať sa vrátenia
daru. Predpokladom úspešnej požiadavky na vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného,
ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie

dobrých mravov. Uvedené zákonné ustanovenie za právne relevantné považuje len také správanie
obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu.
Hrubé porušenie dobrých mravov zákon nedefinuje, no ustálená súdna prax ho charakterizuje ako
porušenie dobrých mravov značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie.

19. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný si počas trvania manželstva od augusta
2020 našiel priateľku, následne sa o tejto skutočnosti žalobkyňa dozvedela, 28.12.2020 sa žalovaný
odsťahoval zo spoločnej domácnosti a 25.02.2021 podal návrh na rozvod manželstva
a manželstvo strán sporu bolo následne rozvedené.20. Nevera počas manželstva je jednak porušením zákonnej povinnosti manžela podľa § 18 zákona
o rodine a zároveň, čo je nespochybniteľné, je tiež porušením dobrých mravov, keďže naša spoločnosť

je založená na ochrane monogamného manželského zväzku.

21. Žalovaný tým, že bol žalobkyni počas ich manželstva neverný, porušil dobré mravy, ako aj uvedenú
zákonnú povinnosť. Na druhej strane však toto porušenie dobrých mravov nepredstavuje ani podľa
názoru odvolacieho súdu hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré by zakladalo nárok žalobkyne na

vrátenie daru. V konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci ani odvolací súd nevzhliadol správanie
sa žalovaného spočívajúce v nevere voči manželke ako také, ktoré by dosahovalo značnú intenzitu,
resp. že by vykazovalo znaky sústavného porušovania dobrých mravov. Žalovaný mal síce počas
manželstvavzťahsinouženou,avšakpodľaskutkovýchzistenísajednaloopomersjednouženoumimo
manželstva a zároveň počas krátkeho obdobia, kým došlo k rozvodu manželstva. Je pochopiteľné, že aj
takáto nevera bola a je žalobkyňou vnímaná značne negatívne, zraňuje ju a zároveň mala za následok

rozpad manželstva, avšak pri objektívnom hľadisku, ktoré je pri skúmaní správania sa
obdarovaného prvoradé, nedosahuje toto intenzitu značného, ani sústavného porušovania dobrých
mravov, o ktorom by bolo možné hovoriť napríklad vedy, ak by sa nevery dopúšťal po podstatne dlhšie
časové obdobie, prípadne by mal počas manželstva viac mimomanželských vzťahov. Ani okolnosť,
že žalobkyňa sa snažila manželstvo zachrániť a žalovaný túto možnosť nevyužil, nezvyšuje intenzitu

správania sa žalovaného v rozpore s dobrými mravmi na úroveň hrubého porušenia dobrých mravov.

22. Je pochopiteľné, že minimálne do času, keď sa žalovaný dopustil nevery, žalobkyňa žalovaného
ľúbila, bola mu oporou a nevera zo strany manžela jej ublížila a mala za následok rozpad rodiny,
no z objektívneho hľadiska neboli zistené a preukázané žiadne objektívne okolnosti, ktoré by bolo

možné hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Odvolací súd nenamieta, že intenzitu správania
sa žalovaného je potrebné skúmať práve vzhľadom na špecifické okolnosti
daného prípadu, avšak v danom spore nevzhliadol žiadne také špecifické okolnosti, za ktorých by
mohol vyhodnotiť neveru žalovaného ako hrubé porušenie dobrých mravov. Nevera v manželstva
má spravidla za následok rozpad rodiny, avšak podľa názoru odvolacieho súdu predstavuje hrubé

porušenie dobrých mravov až vtedy, ak k tomu pristúpia ďalšie závažné okolnosti na strane jedného
z manželov, alebo sa nevera udeje spôsobom znevažujúcim dôstojnosť druhého z manželov tak, ako
to napr. vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z 29. apríla 2002, sp. zn. 33 Odo
137/2002. Okolnosti nevery žalovaného, ktoré by znevažovali dôstojnosť žalobkyne, z vykonaného
dokazovania nevyplývajú. Takýmito nie je subjektívny pocit žalobkyne, ani obsah komunikácie medzi

žalovaným a jeho známosťou, ani odmietnutie žalovaného tento jeho amorálny čin napraviť, a ani
následok v podobe rozvodu manželstva. Rovnako neboli zistené žiadne vedľajšie okolnosti, ktoré by
rozpor takéhoto konania s dobrými mravmi zvyšovali na úroveň ich hrubého porušenia.

23. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na závery Krajského súdu v Žiline uvádzané v

rozsudku sp. zn. 6Co/92/2017 zo dňa 28.06.2017, tak jeho závery o manželskej nevere ako o hrubom
porušení dobrých mravov nie sú vzhľadom na rozdielne skutkové okolnosti použiteľné na prejednávanú
vec, keďže v uvedenej veci bolo s neverou spojené aj poníženie manžela, pretože o nevere vedelo
väčšie množstvo ľudí, a neverná manželka sa pravidelne zdržiavala, dokonca noci prespávala u svojho
priateľa, v dôsledku čoho bola z jej strany aj zanedbávaná starostlivosť o maloleté dieťa,

pričom v tejto veci takéto, ani obdobne závažné skutkové okolnosti zistené neboli.

24. Pokiaľ ide o hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré mal žalovaný vykonať vykreslením žalobkyne
ako lenivej, detinskej a nevyspelej osoby a zároveň vyjadrením na adresu rodinných
príslušníkov žalobkyne, že majú psychické ťažkosti a liečili sa na psychiatrii, ani

tieto vyjadrenia nedosahujú svojou intenzitou hrubé porušenie dobrých mravov. V štádiu rozvodového
konania, resp. následných súdnych konaní po rozvode manželstva sú takéto a obdobné vyjadrenia
relatívne časté vzhľadom na to, že dvaja ľudia ukončili často dlhoročný vzťah, cítia voči sebe zášť,
v niektorých prípadoch dokonca nenávisť, a potom je aj pochopiteľné, hoc nie správne a ani odvolací
súd to neschvaľuje, že ich vzájomné vyjadrenia jedného voči druhému sú ostrejšie, útočnejšie,

niekedy dokonca extrémne vulgárne. Výrazové prostriedky, ktoré žalovaný použil, boli síce nevhodné,
avšak neboli ani vulgárne, ani výrazne expresívne, ani sústavné, a preto nepredstavujú hrubé porušenie
dobrýchmravov.Tvrdeniežalobkyne,akonaňumôžunazeraťtretieosobyvdôsledkutakýchtovyjadrenízo strany žalovaného, sú jej subjektívne pocity, pričom okolnosť, že by sa žalobkyňou tvrdené nazeranie
na jej osobu zo strany tretích osôb aj objektívne prejavilo, preukázané nebolo.
25. Na základe uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že správanie sa

žalovaného nepredstavovalo porušenie dobrých mravov v takej intenzite, že by ho bolo možné
vyhodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov, a preto žalobkyni nárok na vrátenie daru nevznikol.

26. Žalobkyňa ďalej namietala nesprávnosť výroku o náhrade trov konania, keď podľa nej boli naplnené
dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému v tom, že sa

žalovaný voči žalobkyni dopustil správania, ktoré bolo v rozpore so zákonom a v rozpore s
dobrými mravmi.

27. Náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za
výsledok sporu), charakteristická pre sporové konanie, ktorá je premietnutá v ustanovení § 255 CSP
ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania, pričom úspech vo veci súd vždy skúma čo

do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci je doplnená
zásadou zodpovednosti za zavinenie, ktorá je vyjadrená ustanovením § 256 CSP. Zásada úspechu vo
veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak, že
neúspešná strana je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej
strane vznikli. Ide o náhradu všetkých trov, ktoré sú preukázané, odôvodnené, účelne vynaložené a

ktoré vznikli v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Procesný úspech sa
určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom (t. j. víťazstvom) v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje
porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Plný úspech v spore
môže mať žalobca aj žalovaný. Aplikujúc uvedené na posudzovanú právnu vec, žalovaný bol v konaní
úspešný, pretože žaloba bola zamietnutá.

28. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 113/2019 zo 6. júna
2019 aplikácia § 257 Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza
do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov
konania podľa zásady úspechu v konaní, príslušný súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné

osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom
výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže
spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Takéto rozhodnutie
o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom
konania a nesmie odporovať dobrým mravom.

29. Aplikácia ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku pre nepriznanie náhrady trov konania
musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.
Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa ustanovenia § 257 Civilného sporového
poriadku vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a

výnimočné okolnosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.

30. Odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku upravujúce
moderačné právo súdu, osobitne zdôrazňujúce kritérium dôvodov hodných osobitného zreteľa, sa má

vykladať prísne reštriktívne a teda uplatnenie tohto ustanovenia prichádza do úvahy len výnimočne,
keď výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. V
danom prípade má odvolací súd za to, že zo strany žalobkyne neboli produkované žiadne také dôvody
hodné osobitného zreteľa a žiadne výnimočné okolnosti veci, ktoré by odôvodňovali použitie citovaného
ustanovenia.

31. Ani v predmete sporu, ani u strán sporu nebola vzhliadnutá žiadna taká okolnosť, ktorú by bolo
možné považovať za výnimočnú pre rozhodnutie o náhrade trov konania podľa § 257 CSP. Spor,
ktorého predmetom je vrátenie daru, pričom žaloba je zamietnutá z dôvodu, že k porušeniu dobrých
mravov došlo, avšak intenzita takého správania nedosahuje ich hrubé porušenie, nie je ojedinelým

a ničím výnimočným. Samotné porušenie dobrých mravov zo strany žalovaného taktiež
nepredstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa, aby mu nebola priznaná náhrada trov konania ako
úspešnej strane sporu. Žalobkyňa žiadne iné konkrétne okolnosti, ktoré by mali existovať či už na jej
strane, alebo na strane žalovaného, a ktoré by odôvodňovali rozhodnutie o trovách konania podľa§ 257 CSP, neprezentovala, odhliadnuc od jej subjektívne negatívnych, hoc pochopiteľných pocitov
a nazerania na správanie žalovaného ako nemorálneho. Uvedené okolnosti sú však nepostačujúce a nie
výnimočné, neodôvodňujúce aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Z týchto dôvodov považoval odvolací

súd aj výrok o náhrade trov konania a nepoužitie moderačné práva súdu v zmysle § 257 CSP za
vecne správne.

32. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobkyne ako nedôvodné,
a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1

CSP potvrdil.

33. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Tak, ako v konaní pred súdom prvej inštancie, t. j.
vrátane dôvodov uvedených vyššie, ani v odvolacom konaní súd nevzhliadol dôvody hodné osobitného

zreteľa, ani žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov odvolacieho
konania žalovanému podľa § 257 CSP.

34. O samotnej výške náhrady trov konania v prvoinštančom, ako aj odvolacom konaní, rozhodne súd
prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP): dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,

ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa
podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak
bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní

sapoprivšeobecnýchnáležitostiachpodaniauvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní
zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na
Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).