Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/23/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1223202315
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1223202315.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: Z.. P.. N. K., H.. X.X.XXXX, R. C.
E. XB, C., zast. JAKUBEK & PARTNERS, s.r.o., IČO: 50 099 175, so sídlom Panenská 5, Bratislava,
proti žalovanej: P.. Q. K., H.. X.XX.XXXX, R. C. D. X, C., zast. verita, s.r.o., IČO: 35 940 875, so sídlom
Miletičova 5B, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského
súdu Bratislava IV zo dňa 6.12.2024, č. k. B2-52C/35/2023-351, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštanciezamietolžalobu,ktorousažalobcadomáhalurčenia,žeje
- výlučným vlastníkom nehnuteľností v celosti (1/1), nachádzajúcich sa na Č. V.. Č.. XX, C., kat. úz.
N., vedené ako - rodinný dom so súp. č. XXXXX, postavený na pozemku parc. č. XXXX/XXX, ktorý je
vedený Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, okres C. P., obec C. - N., pre katastrálne územie
N. na LV č. XXXX; pozemok parc. č. XXXX/XXX o výmere 69 m2, druh zastavaná plocha a nádvorie,
zastavaný rodinným domom, vedený Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, okres Bratislava
II, obec C. - N., pre katastrálne územie N. ako parcela registra „C“ na LV č. XXXX; pozemok

parc. č. XXXX/XXX o výmere 33 m2, druh záhrada, vedený Okresným úradom Bratislava, katastrálny
odbor, okres C. P., obec C. - N., pre katastrálne územie N. ako parcela registra „C“ na LV č. XXXX;
pozemok parc. č. XXXX/XXX o výmere 50 m2, druh záhrada, vedený Okresným úradom Bratislava,
katastrálny odbor, okres Bratislava II, obec C. - N., pre katastrálne územie N. ako parcela registra „C“
na LV č. XXXX,
- podielovým vlastníkom pozemku parc. č. XXXX/X o výmere 256 m2, druh zastavaná plocha a nádvorie,
vedený Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, okres C. P., obec C. - N., pre katastrálne

územie N. ako parcela registra „C“ na LV č. XXXX, spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1110 a pozemku
parc. č. XXXX/XX o výmere 879 m2, druh záhrada, vedený Okresným úradom Bratislava, katastrálny
odbor, okres C. P., obec C. - N., pre katastrálne územie N. ako parcela registra „C“ na LV č. XXXX,
spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1122.

2. Svoje rozhodnutie s odkazom na ust. § 3 ods. 1, § 22 ods. 1, 2, § 23, § 24, § 31 ods. 1, 4, § 33 ods.
1, 2, 3, § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 132 ods. 1, 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom

v rozhodnom čase (ďalej len „OZ“), § 137 Civilného sporového poriadku a vykonané dokazovanie
odôvodnil tým, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal existenciu tvrdeného
reálneho rozporu medzi záujmami žalobcu ako splnomocniteľa a jeho zástupcu ako splnomocnenca.
Úvodom konštatoval, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckehopráva s poukazom na skutočnosť, že v súčasnosti je ako vlastník predmetných nehnuteľností v katastri
nehnuteľností zapísaná žalovaná, čo zároveň zakladá vecnú legitimáciu strán v spore. Žalobca v konaní
namietal vlastnícke právo žalovanej tvrdiac, že táto nemohla nadobudnúť nehnuteľnosti kúpnou zmluvou

zo dňa 20.12.2017, nakoľko predávajúci (ich rodičia) neboli v čase prevodu vlastníckeho práva na
žalovanúichvlastníkmi,apretovzmyslezásadynemoplusiurisnemohlianipreviesťvlastníckeprávona
žalovanú.Vďalšomnamietal,žekúpnazmluva,ktoroužalobcapreviedolvlastníckeprávokpredmetným
nehnuteľnostiam na svojich rodičov ako kupujúcich zo dňa 22.6.2015 je absolútne neplatným právnym
úkonom, a to z dôvodu opodstatneného predpokladu kolízie záujmov, nakoľko kupujúcim v tejto zmluve

bol aj jeho otec, ktorý ju podpísal aj ako splnomocnený zástupca na základe generálnej plnej moci
zo dňa 2.1.2015. Predmetné plnomocenstvo žalobca považoval za absolútne neplatný právny úkon
z dôvodu, že bolo generálne a nebolo výslovne vymedzené ani vyšpecifikované na predaj rodinného
domu a podpísané bolo dňa 2.1.2015. Kúpnu zmluvu za žalobcu ako predávajúceho podpísal Z.. N. K.,
st., žalobca kúpnu zmluvu ani nečítal, nakoľko svojim rodičom dôveroval. Aj keď došlo z jeho strany k
dodatočnému schváleniu právnych úkonu dňa 1.8.2015, takýto právny úkon nemá žiadne právne účinky,

pretože splnomocnenie postihnuté absolútnou neplatnosťou nemožno ako právny úklon ani dodatočne
schváliť. Ak je absolútne neplatné splnomocnenie, tak je absolútnou neplatnosťou postihnutá aj kúpna
zmluva z 22.6.2015. O rozpore záujmov podľa neho svedčí aj fakt, že kúpna cena mala byť zaplatená
na účet v banke, ktorého vlastníkom nikdy nebol a nemal k tomuto účtu ani dispozičné právo (jednalo
sa priamo o účet Z.. Q. K. - matky žalobcu a zároveň kupujúcej), čo dotvára celkový obraz nečestného

konania kupujúcich. Žalobca v konaní tvrdil, že kúpna zmluva bola spísaná zo strany právneho zástupcu
Z.. N. K. B. Z.. Q. K. ako kupujúcich a žalobca ani nemal vedomosť o tom, že úmyselne bolo z ich strany
uvedené iné číslo účtu. Úmysel kupujúcich získať nehnuteľnosti do svojho vlastníctva a neuhradiť za
ne kúpnu cenu označil za v rozpore s jeho záujmom získať kúpnu cenu za predmetné nehnuteľnosti,
ktorá mu nebola uhradená. Žalovaná v obrane tvrdila, že uzatvorenie kúpnej zmluvy z 22.6.2025 a

prevod nehnuteľností na rodičov bol vykonaný výlučne sledujúc záujem žalobcu a na jeho výslovnú
žiadosť, ako aj vzhľadom na záujem žalobcu ochrániť svoj majetok v súvislosti s konaním vo veci
určenia vyživovacej povinnosti voči jeho maloletej dcére. Za podstatu sporu prvoinštančný súd určil
posúdenie existencie tvrdeného rozporu v záujmoch žalobcu ako splnomocniteľa a jeho zástupcu (otca),
ktorý bol zároveň aj jedným z kupujúcich. K poukazu žalobcu na judikatúru uviedol, že z nej vyplýva

predovšetkým skutočnosť, že rozpor zástupcu so záujmami zastúpeného musí byť nielen tvrdený, ale aj
preukázaný, čo sa posudzuje v každej konkrétnej veci individuálne s ohľadom na vykonané dokazovanie
a zistené skutočnosti. Podstatným je, že takýto rozpor medzi záujmami zastúpeného a zástupcu musí
reálne existovať v čase uzatvárania tohto právneho úkonu, ktorého sa rozpor týka. Neskoršie rozpory
(napr. aj v rodine) nie sú právne významné a ani samotná skutočnosť, že zástupca bol aj zmluvnou

stranou, ešte nemusí sama o sebe znamenať konanie v rozpore so záujmami zastúpeného. K samotnej
existencii rozporu medzi záujmami zastúpeného a zástupcu uviedol, že z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalobca sám udelil svojmu otcovi písomné splnomocnenie dňa 2.1.2015, čo nebolo sporné.
K námietkam voči uvedenému splnomocneniu predneseným zo strany žalobcu (potreba špeciálneho
splnomocnenia na podpis kúpnej zmluvy, neurčitosť splnomocnenia) uviedol, že tieto nevyhodnotil ako

dôvodné a majúce oporu v platnej právnej úprave a vykonanom dokazovaní. Z predloženej plnej moci
zo dňa 2.1.2015 (č. l. 29) vyplynulo, že žalobca ako vlastník tam uvedených a presne špecifikovaných
(určitých) nehnuteľností splnomocnil svojho otca, aby ho v plnom rozsahu práv zastupoval vo všetkých
právnych úkonoch súvisiacich s predmetnými nehnuteľnosťami. Označená plná moc podľa názoru
prvoinštančného súdu spĺňala všetky zákonné náležitosti podľa § 34 ods. 1 a 4 OZ, podľa ktorého možno

udeliť aj plnomocenstvo neobmedzené iba na konkrétny právny úkon, pričom pre platnosť takéhoto
splnomocnenia sa vyžaduje iba jeho písomná forma, čo v danom prípade splnené bolo. Vykonaným
dokazovaním ďalej prvoinštančný súd zistil, že dom sa rozhodol predať žalobca na podnet svojich
rodičov okolo apríla 2015, čo vyplýva aj zo samotného písomného vyjadrenia žalobcu z 4.3.2024 (č. l.
197 a nasl.). Dôvodom predaja bolo, že po dramatickom konci s družkou pochopil, že sa na Slovensku

so svojou rodinou (družkou a dcérou) asi neusadí. Za daných okolností dom predstavoval zbytočné
starosti a výdaje, ktorých mal aj tak už dosť. Očakával aj vysoké výdavky na advokátov zastupujúcich
ho pred austrálskymi a britskými súdmi ohľadom únosu dcéry, a preto sa mu nápad otca dom predať
pozdával. Dom chcel predať za cenu v rozpätí od 200.000 eur do 250.000 eur tomu, kto zaplatí viac.
Nakoľko rodičia sa ako prví ponúkli s tvrdením, že oni mu ho predali, čo keby ho predal im späť, vyhovel

im. Naviac sa nemusel zaoberať s hľadaním kupca a obhliadkami domu a tak sa nakoniec dohodli na
kúpnej cene 220.000 eur. Z uvedeného vyvodil, že bolo jednoznačne jeho prejavom vôle nehnuteľnosti,
ktoré predtým kúpil od rodičov, týmto aj znovu predať za dohodnutú kúpnu cenu 220.000 eur. Takto
bola aj uzatvorená kúpna zmluva z 22.6.2015, ktorú za žalobcu podpísal jeho zástupca- otec, ktorýbol aj jedným z kupujúcich (druhým kupujúcim bola matka žalobcu). Naviac predmetný právny úkon, t.
j. predaj nehnuteľností za danú kúpnu cenu žalobca schválil aj ďalším určitým právnym úkonom, a to
listinou(čl.81),vktorejbolojednoznačneuvedené,ktojepredávajúcimaktokupujúcim,nazákladečoho

kataster nehnuteľností následne povolil vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúcich. Prvoinštančný
súd v tejto súvislosti dodal, že ak žalobca nemal v úmysle previesť vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam na jeho rodičov, tak prečo listinu podpísal, čo sám potvrdil. Len tvrdenie žalobcu, že
túto listinu nečítal, že nie je právnik a pod., podľa názoru súdu neobstojí a je účelové. V tejto súvislosti
prvoinštančný súd poukázal aj na to, že žalobca je vzdelaný človek dlhodobejšie pracujúci v zahraničí,

podnikateľ, a preto nemožno uveriť tomu, že podpísal niečo, čo podľa jeho slov nečítal, že nie je právnik,
ale lekár a pod. Listinu- schválenie právnych úkonov označil za jednoznačný a zrozumiteľný text o tom,
čo sa schvaľuje. V tejto súvislosti akcentoval aj na mail žalovanej (č. l. 110) adresovaný žalobcovi, v
ktoromžalovanájasneazrozumiteľneopisovalaproblémynakatastri,akoajďalšímožnýpostup.Zhrnúc
uvedené dospel k záveru, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy z 22.6.2015 nebol žalobcom preukázaný
žiadny reálny rozpor v záujmoch žalobcu ako splnomocniteľa a jeho zástupcu ako splnomocnenca.

Žalobca mal vedomosť s ohľadom na všetky okolnosti (jeho samotné vyjadrenia, obsah listiny s názvom
schválenie právnych úkonov, ktorú podpísal), že ako predávajúci prevádzal predmetné nehnuteľnosti
jeho rodičom ako kupujúcim a na uvedenom nič nemení ani to, že predmetná listina nie je apostilovaná,
nakoľko žalobca jej podpísanie nenamietal.

3.Kžalobcomtvrdenémuúmyslujehorodičovakokupujúcichneuhradiťmukúpnucenuzanehnuteľnosti
súd prvej inštancie uviedol, že takýto úmysel kupujúcich a ani jeho splnomocneného zástupcu reálne
existujúci v čase vykonania právneho úkonu v konaní rovnako preukázaný nebol. Sám o sebe takýto
úmysel nepreukazuje ani skutočnosť, že účet, na ktorý mala byť poukázaná kúpna cena, patril
kupujúcej. Z vyjadrení žalovanej ako aj z výpovede svedkov (rodičov strán sporu) vyplynulo konzistentné

tvrdenie, že tento účet tam ostal z predchádzajúcej kúpnej zmluvy, ktorou žalobcovi predali predmetné
nehnuteľnosti jeho rodičia, a ktorá bola použitá aj pri prevode z 22.6.2015, a kde došlo len k výmene
osôb kupujúcich a predávajúceho. Pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že rodičia mu doposiaľ kúpnu cenu
za nehnuteľnosti neuhradili, prvoinštančný súd uviedol, že z výpovede svedkov bolo zrejmé, že títo
žalobcovi uhradili sumu 140.000 eur (130.000 eur od žalovanej a 10.000 eur sami), a to prevodom dňa

27.6.2017, t. j. ešte pred prevodom nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa 20.12.2017 na žalovanú, čo
žalobca nenamietal. Minimálne časť kúpnej ceny tak žalobcovi bola uhradená v roku 2017. Poukázal
tiež na výpoveď svedkyne Z.. Q.R. K., ktorá uviedla, že kúpnu cenu z kúpnej zmluvy z 22.6.2015 vtedy
nemohli zaplatiť ani vrátiť, lebo to žalobca nechcel a kúpna cena tak nebola uhradená až do roku 2017, a
to vyslovene na žiadosť žalobcu. K spochybňovaniu hodnovernosti svedkov (jeho rodičov) s poukazom

na ich dobrý vzťah so žalovanou a vedomosť o predmete sporu a pod. súd prvej inštancie uviedol, že
svedkovia boli riadne poučení o povinnosti vypovedať pravdu a ich hodnovernosť nie je spochybnená
ani tým, že mali vedomosť o predmete sporu, nakoľko ako vyplýva z celého kontextu konania, boli aj
priamo účastníkmi namietaných prevodov a mali tak vedomosť o týchto skutočnostiach a okolnostiach
prevodu. Naviac ako je zrejmé z tvrdení žalovanej a svedkov, napokon aj samotného žalobcu, žalovaná

sa sama podieľala na vybavovaní predmetných záležitostí ohľadom nehnuteľností medzi žalobcom
a jeho rodičmi, čo vyplýva aj z predloženej mailovej komunikácie ohľadom postupu katastra, pričom
žalobca komunikáciu so žalovanou ohľadom zmluvy zo dňa 22.6.2015 popieral. Skutočnosť, že vzťahy
žalobcu s jeho rodičmi ako aj sestrou sú narušené, je zrejmá z kontextu konania a vyjadrení sporových
strán, avšak uvedené samo o sebe neznamená, že svedkovia nevypovedali o okolnostiach, ktorých boli

aj priamymi aktérmi, a ktoré sú im logicky známe, pravdu. Napokon svedkovia sami tieto skutočnosti
ohľadne súčasných narušených vzťahov uviedli súdu pri svojej výpovedi. K mailovej komunikácii z
14.7.2015, ktorá mala podľa žalobcu potvrdzovať jeho záujem previesť predmetné nehnuteľnosti na v
tom čase už existujúcu spoločnosť CMX s.r.o., a nie na rodičov, súd prvej inštancie uviedol, že ak mal
žalobca takýto záujem, nič mu nebránilo tak urobiť, nakoľko bol ich vlastníkom. Plnú moc z 2.1.2015

tak po vykonanom dokazovaní nevyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon. Žalobca nepopieral,
že prevod vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam schválil, na základe čoho následne kataster
povolil vklad vlastníckeho práca v prospech jeho rodičov ako kupujúcich na základe kúpnej zmluvy z
22.6.2015. V konaní nebol preukázaný žalobcom tvrdený rozpor v záujmoch žalobcu ako zastúpeného
so záujmami jeho otca ako zástupcu pri predaji nehnuteľností, a preto absolútne neplatnou nie je kúpna

zmluva z 22.6.2015, ktorou nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam rodičia žalobcu. Neplatnou
tak nie je ani kúpna zmluva z 20.12.2017, ktorou rodičia žalobcu previedli nehnuteľnosti na žalovanú,
ktorá má riadny nadobúdací titul k predmetným nehnuteľnostiam, čomu zodpovedá aj súčasný zápis
na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností, kde je správne uvedená ako vlastníčka. Žalobu preto akonedôvodnú zamietol a v konaní plne úspešnej žalovanej s odkazom na ust. § 255 ods. 1, 2, § 262 CSP
priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý z odvolacích dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, že súd prvej inštancie neprítomnosť
konfliktu záujmov medzi žalobcom a jeho zástupcom odvodzoval predovšetkým od podania z 4.3.2024,
v ktorom žalobca uviedol, že k rozhodnutiu predať dom dospel po rozhovore s otcom, ktorý bol zároveň

jeho zástupcom pri spornom právnom úkone (kúpnej zmluve z 22.6.2015). Za pravdivé označil, že o
predaj rodinného domu sa žalobca začal zaujímať v apríli 2015 na podnet svojho otca, ktorý sa sám
s manželkou ponúkol, že dom odkúpi späť, avšak uvedený skutkový záver je neúplný a nemožno ho
považovať za rozhodujúci pre úplné zistenie skutkového stavu pre účely tohto súdneho konania. V
rámci uvedeného vyjadrenia žalobca len reagoval na chronológiu celej veci, kde popisoval len jeden
časový úsek celej genézy. Z ostatných vyjadrení žalobcu ako aj z vykonaných dôkazov (predovšetkým

mailová komunikácia z 16.6.2015, výsluch matky žalobcu) totiž vyplynulo, že neskôr žalobca svoj zámer
previesť dom rodičom prehodnotil a otcovi mailom z 16.6.2015 dal pokyn, že „Barák aj byt v BA“ treba
dať prepísať na spoločnosť CMX, s.r.o. To, že svedkyňa Slobodová sa tento objektívne preukázaný
mailový pokyn snažila zvrátiť argumentom, že táto spoločnosť sa v danom čase len zakladala, označil za
zavádzajúce tvrdenie. Spoločnosť bola založená dňa 4.6.2015, kedy zakladatelia podpísali spoločenskú

zmluvu a do obchodného registra bola zapísaná dňa 22.6.2015. Z časového hľadiska pri prevodoch
nehnuteľností a aj v časových súvislostiach tohto konkrétneho prípadu, kedy vklad spornej zmluvy
bol povolený až dňa 14.8.2015, nemôže byť rozdiel 4 dní uveriteľným dôvodom, pre ktorý zástupca
žalobcu sa rozhodol svojvoľne nerešpektovať pokyn žalobcu previesť nehnuteľnosti na spoločnosť
CMX, s.r.o. Vyvodzovať tak z jedného čiastkového vyjadrenia skutkový záver, že žalobca mal vôľu

dom prepísať rodičom (navyše bezodplatne- keďže k úhrade kúpnej ceny nedošlo), je tak celkom
zjavne podľa žalobcu nesprávne a neúplné skutkové zistenie, pretože z ostatných vyjadrení žalobcu
a vykonaných dôkazov vyplynula zmena jeho pôvodného zámeru. Ak sa jeho zástupca rozhodol tento
pokyn nerešpektovať, nesledoval tak záujmy žalobcu, ale predovšetkým svoje záujmy, o to viac, ak
žalobca obsah kúpnej zmluvy nepoznal a nebol s ním oboznámený, čo rovnako vyplynulo z vykonaného

dokazovania. Prvoinštančnému súdu v intenciách uvedeného vytkol, že vôbec pri hodnotení dôkazov
nevzal do úvahy preukázanú zmenu pokynu. Vytkol mu tiež, že v ods. 39. odôvodnenia poukázal na
nesprávny mail, keďže vôľu previesť nehnuteľnosti na spoločnosť CMX, s.r.o. žalobca vyjadril mailom z
16.6.2015, nie 14.7.2015. K podpisu listiny označenej ako schválenie právneho úkonu uviedol, že tak
urobil, nakoľko rodičom dôveroval, a preto obsah listiny neskúmal (nečítal) a rovnako nebol oboznámený

ani s obsahom kúpnej zmluvy z 22.6.2015, čo v konaní bolo preukázané výsluchom jeho otca. Naviac
súdprvejinštanciezáver,ktorýmžalobcovivytýka,žespornúkúpnuzmluvuschválil,nepodložilodkazom
na vykonané dokazovanie. V ďalšom poukázal na to, že v schválení právneho úkonu nie je uvedená
kúpna cena a platobné podmienky. Aj keby si preto žalobca listinu prečítal, nedozvedel by sa o
„podvodnom“ úmysle otca previesť nehnuteľnosti bez skutočnej úhrady kúpnej ceny tak, že ako platobné

miesto na úhradu kúpnej ceny je v zmluve uvedený účet kupujúcej (jeho matky). Pokiaľ súd prvej
inštancie skutočnosť, že žalobca listiny nečítal, vyhodnotil ako účelové, nezohľadnil pritom podstatnú
časť okolností vysvetľujúcich žalobcove konanie, a to únos dcéry a s tým spojený stres a mimopracovné
časové i finančné zaťaženie, pracovné vyťaženie, ubezpečenie žalovanej, že listina bola vypracovaná
právnikom a znalosti, ktoré žalobca ako právny laik nemá, maximálnu dôveru voči rodine- otcovi, a teda

neskúmanie jeho konania (takto by sa správal ktokoľvek v postavení žalobcu). Súd prvej inštancie sa
naviac nezaoberal tým, či táto listina vôbec môže byť vzhľadom na jej obsah platným právnym úkonom.
V tejto súvislosti zdôraznil, že absolútne neplatný právny úkon, akým je aj sporná kúpna zmluva z
22.6.2015,nemožnododatočneschváliť,atoanilistinouoznačenouakododatočnéschválenieprávneho
úkonu. V predmetnej listine naviac nie sú uvedené ani len podstatné náležitosti schvaľovaného právneho

úkonu, ktorými sú podľa § 588 OZ nielen predmet kúpy, ale aj kúpna cena, ktorá v listine uvedená
nie je, či platobné podmienky. Predpokladom platnosti právneho úkonu je aj to, že vôľa konajúceho je
určitá, vážna a vyjadrená zrozumiteľným spôsobom. Integrálnou súčasťou právneho úkonu tak musí
byť predovšetkým vedomosť o jeho obsahu, inak vôľu nemožno považovať za slobodnú či vážnu. Ak
žalobca obsah právneho úkonu nepoznal, keďže kúpna zmluva mu nikým nebola predložená, nemožno

hovoriť o jeho vôli právny úkon vykonať, resp. ho schváliť. Žalovaná v konaní nijako nepreukázala,
že žalobca bol o obsahu spornej kúpnej zmluvy oboznámený, a preto ani podpísanie listiny, ktorou
sa mal tento právny úkon schváliť, nemožno považovať za platný právny úkon. Ak súd prvej inštancie
nepovažoval za „uveriteľné“ tvrdenie, že žalobca si listinu pred podpisom neprečítal, tak zdôraznil, že vdanom čase boli vzťahy medzi žalobcom a jeho rodičmi štandardné a žalobca nemal žiadne indície o
tom, že by otec mohol jeho dôveru zneužiť, a preto celkom prirodzene mu ako jednej z najbližších osôb
dôveroval, čo sa neskôr ukázalo ako veľká chyba. Okrem toho mal žalobca množstvo iných problémov v

súkromnomživote,apretojepochopiteľné,žeprimajetkovejdispozíciizabezpečovanejmuotcom,nebol
maximálne obozretný. Za ďalší nesprávny skutkový záver prvoinštančného súdu označil skutočnosť, že
žalovaná žalobcu o problémoch na katastri informovala, pretože uvedený email z č. l. 110 len všeobecne
popisuje, že „kataster konanie pozastavil“ bez toho, aby sa žalovaná vyjadrila k tomu kto, s kým a
akú zmluvu a za akých podmienok uzatvoril. Absolútne nesprávnym je aj skutkový záver, že žalobca

nepreukázal úmysel rodičov nezaplatiť kúpnu cenu za nehnuteľnosti, o čom svedčí skutočnosť, že v
kúpnej zmluve bol ako účet na úhradu kúpnej ceny uvedený bankový účet kupujúcej matky, nie žalobcu
ako predávajúceho. Presvedčivejší dôkaz tejto skutočnosti nemôže podľa žalovaného existovať. V tomto
smere podľa žalobcu neobstojí ani poukaz súdu na účelovo zladené tvrdenia žalovanej a svedkov K.,
že na zmluvách len zmenili hlavičky. Pri porovnaní obsahu zmlúv z januára a júna 2015 je totiž zrejmé,
že zmluva z júna 2015 bola jasne a účelovo editovaná (okrem hlavičky sa menil aj čl. 1.5.1. ods. 1, čl.

1.5.2. ods. 3, kde došlo k zmene množného čísla na jednotné, 1.5.3. v čl. II. ods. 1- zmena formátovania,
1.5.4. v čl. V. ods. 2 zmena jednotného čísla na množné, 1.5.5. v čl. V. ods. 3 bol zmenený poplatník
správnych poplatkov, 1.5.6. v čl. V. ods. 4 došlo k úprave textu z výlučného vlastníctva na bezpodielové
spoluvlastníctvo, 1.5.7. v čl. V. ods. 5, 6, 7, 8, 9, 10 a 12 došlo k zmene plurálu na singulár, 1.5.8. čl. V.
ods. 11, 13 a 14 došlo k zmene singuláru na plurál). Ak preto zástupca žalobcu vykonal v zmluve úpravy

v takom rozsiahlom počte, pričom si dal záležať na tom, aby bola zmluva upravená aj po štylistickej
stránke, je podľa žalobcu zrejmé, že nešlo len o bežnú zámenu predávajúceho a kupujúceho. Zástupca
žalobcu pôvodné znenie zmluvy upravoval bod po bode, aby bolo štylisticky správne, zasahoval aj do
odseku zmluvy, v ktorom je uvedené bankové číslu účtu so zámerom neuhradiť žalobcovi kúpnu cenu.
Z porovnania zmlúv tak vyplýva, že prvoinštančný súd nesprávne a celkom nekriticky a účelovo prevzal

tvrdenia žalovanej a svedkov, že obsah zmluvy sa nemenil, a že sa vymenili len účastníci v hlavičke
zmluvy, pričom vôbec pri hodnotení dôkazov nezohľadnil, že svedkovia a žalovaná mali spoločný
(rovnaký) záujem na výsledku súdneho konania, so žalovanou o predmete konania komunikovali a
vypovedali tak, aby žalovanej v spore pomohli. Ich svedectvá napriek apelu žalobcu súd nepodrobil
väčšej miere kritiky, pričom samotná svedkyňa Slobodová potvrdila záujem na výsledku súdneho sporu,

keď uviedla, že konanie sa ich bytostne dotýka, nakoľko v prípade neúspechu žalovanej v konaní by
jej museli vrátiť kúpnu cenu. Za nesprávny označil žalobca aj skutkový záver prvoinštančného súdu
uvedený v ods. 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že rodičia zaplatili žalobcovi sumu 140.000
eur ešte pred predajom domu žalovanej. V tejto súvislosti dal do pozornosti skutočnosť, že kúpna cena
bola uvedená vo výške 220.000 eur a nie 140.000 eur a tak bola aj komunikovaná medzi žalobcom

a otcom ako jeho zástupcom ešte predtým, ako žalobca svoj zámer predať dom prehodnotil. Kúpna
cena bola naviac splatná v deň uzatvorenia kúpnej zmluvy, t. j. 22.6.2015 a nie v júni 2017 a v treťom
rade súd prvej inštancie nepochopiteľne prehliadol, že manželia K. poslali ako kupujúci žalobcovi dňa
27.6.2017 len sumu 10.000 eur a sumu 130.000 eur mu poslala žalovaná, ktorá so žalobcom žiadnu
zmluvu neuzatvárala. O uvedenom transfere vypovedali aj v konaní vypočutí svedkovia. Nevedno z

čoho potom súd prvej inštancie vyvodil záver, že sumu 130.000 eur zaplatili rodičia, čo je v rozpore
s vykonaným dokazovaním, keďže rodičia zaplatili len sumu 10.000 eur, aj to až o 2 roky neskôr.
Očividne nesprávny je preto aj záver prvoinštančného súdu o nepreukázaní úmyslu rodičov nezaplatiť
kúpnu cenu. Úmysel nezaplatiť kúpnu cenu naviac deklaroval vo svojej výpovedi aj svedok Z.V.. K.
K.., keď na otázku, či došlo k úhrade kúpnej ceny v deň podpisu kúpnej zmluvy uviedol, že „áno,

lebo zostali tieto peniaze na tom účte tam bolo okolo 400.000 eur“ a následne v odpovedi priznal, že
peniaze poslal žalobcovi neskôr v nižšej sume ako je uvedené v zmluve. Je pritom nepochybné, že
na zaplatenie kúpnej ceny nepostačuje ak kupujúci má peniaze na svojom účte, ale musí tieto peniaze
predávajúcemuajskutočnezaplatiť.Tvrdeniu,žežalobcainýúčetnemal,apretomupeniazenemalikam
poslať, nemožno uveriť a žalovaná tieto tvrdenia nijako nepreukázala. Žalovaná ani svedkovia napriek

tvrdeniam o údajnej rozsiahlej komunikácii so žalobcom nedokázali súdu predložiť ani jeden objektívny
dôkaz, z ktorého by vyplynulo, že sám žalobca dal pokyn na to, aby mu peniaze nevyplácali, resp. aby
platobným miestom žalobcu bol účet kupujúcej matky, a to len z jediného dôvodu. Žalobca nikdy taký
pokyn nedal. Výpovediam svedkov nemožno v tomto smere veriť z dôvodu, že by boli neúspechom v
spore negatívne dotknutí (boli by povinní vrátiť bezdôvodné obohatenie), a preto majú na výsledku sporu

záujem. Dôveryhodnosti ich svedectva nenapomáhajú ani zlé vzťahy so žalobcom a ani skutočnosť,
že svedkovia so žalovanou a jej právnym zástupcom o predmete sporu pred výpoveďou komunikovali.
Zároveň ak by manželia K. priznali, že nemali od začiatku úmysel zaplatiť kúpnu cenu za nehnuteľnosti,
takýmto svedectvom by sa de facto doznali k spáchaniu trestného činu podvodu, za ktorý hrozí pomernevysoký trest, čo je podľa neho dôvod, pre ktorý si svedkovia vymýšľali rôzne dôvody a komplikované
legendy o údajnom pokyne žalobcu, keďže v tomto smere by išlo len o tvrdenie proti tvrdeniu. Preto ich
vôľu treba interpretovať v čase vykonania úkonu podľa toho, ako skutočne konali, a nie podľa dodatočne

vymyslených dôvodov prispôsobených podľa toho, ako sa vec vyvinula v čase.

5. Súdu prvej inštancie v ďalšom žalobca vytkol nesprávne právne posúdenie v otázke existencie
konfliktu záujmov žalobcu (predávajúceho) a jeho zástupcu, ktorý bol zároveň aj kupujúcim. Reálny
konflikt záujmov bol daný i) nerešpektovaním pokynu žalobcu previesť nehnuteľnosti na CMX, s.r.o.,

čím došlo k zneužitiu skôr udelenej plnej moci, ii) úmyslom kupujúcich neuhradiť kúpnu cenu, ktorý
zástupca žalobcu aj zrealizoval, v dôsledku čoho získali na úkor žalobcu neoprávnený prospech,
iii) zámerným uvedením čísla účtu kupujúcej- manželky zástupcu žalobcu (namiesto predávajúceho),
na ktorý mala byť kúpna cena uhradená, pričom kupujúci si sami určili miesto úhrady kúpnej ceny
svoj vlastný účet, a nie účet predávajúceho. Podľa žalobcu, ak by bolo skutočnou vôľou kupujúcich
nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam odplatne (kúpou), potom by kúpnu cenu uhradili v

deň splatnosti, tak ako bolo uvedené v kúpnej zmluve. Prípadne, ak by aj rodičia nevedeli, kam majú
žalobcovi peniaze poslať, potom by v konaní dokázali preukázať aspoň svoju snahu získať takéto
platobné miesto, čo v konaní preukázané nebolo. Žalovaná v konaní nepreukázala, že neuhradenie
kúpnej ceny bolo želaním žalobcu a ani by to nedávalo logiku. Zároveň by v takom prípade nešlo o
kúpu, ale o darovanie, pričom žiadna zo strán netvrdila, že by žalobca chcel nehnuteľnosti rodičom

darovať a nič také nevypovedali ani svedkovia. Nie je tak naplnený pojmový znak kúpy, ktorým je úhrada
kúpnej ceny. Skutočná vôľa uhradiť kúpnu cenu musela byť pritom prítomná v deň uzatvorenia zmluvy
a nie o 2 roky neskôr. Neplatnosť právneho úkonu nemôže dodatočne zhojiť ani snaha zástupcu uhradiť
kúpnucenuneskôr.Votázkeprávnehoposúdenianamietoltiež,žeschválenieprávnehoúkonunemožno
považovať za platný právny úkon, nakoľko absolútne neplatný právny úkon (kúpnu zmluvu) nemožno

dodatočne schváliť; v listine označenej ako schválenie právneho úkonu nie sú vôbec uvedené ani len
podstatné náležitosti schvaľovaného právneho úkonu (o. i. kúpna cena a platobné miesto) a nakoniec
aj preto, že žalobca obsah schvaľovaného právneho úkonu nepoznal (absencia vedomostnej zložky v
dôsledkuktorejnemožnohovoriťoprejavevôle).Naviaczanesprávneoznačilajzáveryprvoinštančného
súdu o tom, že zahraničná verejná listina vyvoláva právne účinky na Slovensku aj bez apostilly (ak

neexistuje medzištátna dohoda). S odkazom na ust. § 52 zák. č. 97/1963 Zb. v spojení s čl. 1 písm.
c) Dohovoru o zrušení požiadavky vyššieho overenia zahraničných verejných listín z 5.10.1961 (č.
213/2002 Z. z.) uviedol, že zahraničná listina, na ktorej má byť úradne overený podpis (austrálskym
notárom), preto bez apostily nemôže vyvolávať v Slovenskej republike právne účinky. Prvoinštančný súd
v tomto smere absolútne odignoroval právnu úpravu a bez ďalšieho priznal dôkaznú silu listine v rozpore

s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov. Ani v prípade, ak by scudzovaciu zmluvu
na nehnuteľnosti podpísal prevodca bez úradne overeného podpisu, tak by súd takúto zmluvu nemohol
považovať za platný nadobúdací titul pre formálne nedostatky, a to ani v prípade, ak by prevodca
podpis na zmluve nerozporoval. Nebolo preto ani povinnosťou žalobcu rozporovať podpis na uvedenom
dokumente, keď dokument má nielen obsahové, ale aj formálne nedostatky. K otázke dôveryhodnosti

svedkov žalobca za absurdný označil záver prvoinštančného súdu, že svedectvo rodičov sporových
strán považoval za dôveryhodné len na základe toho, že vypovedali po zákonnom poučení o povinnosti
vypovedať pravdu. V takom prípade by každé jedno svedectvo musel súd považovať za pravdivé,
pričom by nemal možnosť kriticky hodnotiť obsah svedeckej výpovede, keďže svedok vypovedá vždy
po zákonnom poučení. Prvoinštančný súd úplne odignoroval, že sami svedkovia konštatovali, že sa ich

spor bytostne týka. Súd nevyrušili ani zjavné antipatie medzi svedkami a žalobcom a na strane druhej
nadštandardne dobré vzťahy a sympatie medzi svedkami a žalovanou. Súd dokonca nevyrušovala
ani skutočnosť, že svedkyňa Z.. K. prišla na súd v sprievode žalovanej a jej právneho zástupcu, a
že obaja svedkovia sa so žalovanou o predmete sporu rozprávali aj pred pojednávaniami, na ktorých
boli vypočúvaní. Súd prvej inštancie ich výpoveď napriek tomu kriticky nevyhodnotil a vystačil si s ich

subjektívnymi a celkom zjavne zaujatými výpoveďami. Aj napriek tomu, že predmetom sporu je právny
úkon, ktorý zákon podmieňuje prísnou formálnosťou, žalovaná nedokázala svoje skutkové tvrdenia
preukázať žiadnymi objektívnymi listinnými dôkazmi, a to aj napriek tomu, že sama tvrdila, že žalobca
mal na ňu a rodičov tlačiť vypisovaním množstva emailov a správ. Žiadne rozsiahle komunikácie týkajúce
sa nehnuteľnosti neboli žalovanou preukázané.

6. Žalobca v odvolaní namietal aj zmätočnosť, nepreskúmateľnosť, účelovosť a arbitrárnosť
odôvodnenia rozsudku, v ktorom len veľmi ťažko nájsť akékoľvek úvahy, ktorými sa súd vysporiadal
s tvrdeniami žalobcu a jeho právnym posúdením a argumentáciou. Náznaky úvah sú len povrchné,spravidla spočívajúce len v negovaní skutkových tvrdení žalobcu, bez hlbšieho odôvodnenia, či bez
väzby na vykonané dokazovanie, dokonca na viacerých miestach aj vnútorne rozporné, resp. vzájomne
sa negujúce. Nosná časť odôvodnenia rozsudku s obsahom podľa § 220 ods. 2 CSP chýba a súd

tiež v odôvodnení nepoukázal ani na ustálenú rozhodovaciu prax- túto spomenul len veľmi všeobecne
a nekonkrétne. Uvedeným postupom súd prvej inštancie porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny
proces. Z napadnutého rozsudku zrozumiteľne a presvedčivo nevyplýva, ako a prečo ustálil skutkový
záver, že medzi žalobcom a jeho zástupcom nebol prítomný konflikt záujmov pri kúpe nehnuteľnosti,
za ktorú zástupca v konečnom dôsledku nezaplatil žalobcovi kúpnu cenu, ani ako súd aplikoval

ustanovenie právneho predpisu na tento záver, a prečo ho v konkrétnych okolnostiach vykladal
práve týmto spôsobom. Nevenoval sa tiež platnosti kúpnej zmluvy (pre konflikt záujmov, či v otázke
absencie vôle kupujúceho skutočne uhradiť kúpnu cenu) a ani otázke platnosti schválenia právneho
úkonu (pre formálne a obsahové nedostatky listiny- absenciu apostily, či absencie znalosti o obsahu
schvaľovaného úkonu a jeho podstatných náležitostiach). Prvoinštančný súd sa nijako nevysporiadal ani
so skutočnosťami, ktoré preukazovali prítomnosť skutočného konfliktu záujmov, len stroho skonštatoval,

že neboli dané. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia nepoužil argumenty vychádzajúce z vykonaných
dôkazov, ale odôvodnenie napadnutého rozhodnutia založil na negácii skutkových tvrdení žalobcu bez
použitia akýchkoľvek argumentov, či preskúmateľných logických úvah alebo myšlienkových postupov.
Najvýstižnejšie nekonzistentnosť odôvodnenia rozsudku vystihuje ods. 39. odôvodnenia, v ktorom súd
uviedol, že ak žalobca nemal v úmysle previesť vlastníctvo nehnuteľností na rodičov, ale na spoločnosť

CMX, s.r.o., nič mu nebránilo tak urobiť, nakoľko bol ich vlastníkom, čím spochybnil svoje vlastné
závery. Ak by totiž chcel nehnuteľnosti previesť na svojich rodičov (ako tvrdí súd), mohol tak urobiť
žalobca sám v období, keď sa nachádzal na Slovensku v dňoch 31.5.2015 až 6.6.2015, čo sa však
nestalo. Namiesto toho žalobca v danom čase, dňa 4.6.2015 u notára A.. S. E. podpisoval dokumenty,
ktorými zakladal spoločnosť CMX, s.r.o., na ktorú v zmysle dokazovania chcel nehnuteľnosti previesť. Z

konania žalobcu a chronológie úkonov žalobcu potom nepochybne vyplýva, že minimálne od 4.6.2015
už nechcel nehnuteľnosti previesť na rodičov, inak by 4.6.2015 u notára podpísal zmluvu o prevode
nehnuteľností v prospech kupujúcich rodičov, ale namiesto toho žalobca zakladal obchodnú spoločnosť,
na ktorú chcel následne aj v zmysle listinných dôkazov previesť vlastníctvo k nehnuteľnostiam. V
danom prípade o prevode vlastníctva nerozhodol vlastník, ale sám zástupca, ktorý na to zneužil skôr

udelenú plnú moc. Vnútorná rozpornosť a účelovosť odôvodnenia rozsudku pokračuje úvahami, kde súd
prvej inštancie na jednom mieste spomína, že pre skúmanie prítomnosti konfliktu záujmov je rozhodný
čas vykonania úkonu a nie prípadné neskoršie rozpory. Bez vysvetlenia však súd ponechal to, prečo
nezaplatenie kúpnej ceny zástupcom ako kupujúcim v čase vykonania úkonu riadne a včas za rozpor
záujmov nepovažoval a postačovala mu aj neskoršia len čiastková úhrada. Rovnako súd prvej inštancie

odignoroval ustanovenie zmluvy, podľa ktorej návrh na vklad do katastra mal nasledovať až po úhrade
kúpnej ceny. Konajúci zástupca porušil aj túto zmluvnú podmienku, čo ešte viac zvýrazňuje prítomnosť
skutočného konfliktu záujmov, keďže kupujúci bez zaplatenia kúpnej ceny získal nehnuteľnosti vysokej
hodnoty. Súd prvej inštancie tak pri hodnotení veci postupoval nekriticky, jednostranne v prospech
žalovanej a vneprospech žalobcu. Namietal tiež, že hoci napojednávaní konanom dňa 5.4.2024 zisťoval

u strán ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania s tým, že neskôr navrhnuté dôkazy „súd nevykoná,
nemusí vykonať“, prihliadal aj na žalovanou neskôr predložené dôkazy, pričom vôbec neuviedol z
akého dôvodu voči týmto neskôr predloženým dôkazom neuplatnil sudcovskú koncentráciu konania,
hoci jej skoršie použitie na skoršom pojednávaní sám avizoval. Dodal, že si je vedomý diskrečnej
právomoci súdu pri sudcovskej koncentráciikonania, avšak súdu vyčíta nedostatok odôvodnenia v tomto

smere. Poukázal aj rozdielne odôvodnenie rozsudku pri ústnom vyhlásení v porovnaní s písomným
vyhotovením. Pri ústnom vyhlásení sudkyňa uviedla: „Pokiaľ ide o to, že platobným miestom bol účet
predávajúcej, áno je to neštandardná situácia, ale táto skutočnosť sama o sebe neznamená neplatnosť,
a už vôbec nie absolútnu neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy.“ V písomnom vyhotovení rozhodnutia
však už nič o tejto neštandardnej situácii neuviedla a podrobnejšie sa ňou nezaoberala. Naopak v

rozpore s tým v ods. 36. odôvodnenia súd tvrdí, že nemožno z toho dovodiť absenciu úmyslu zaplatiť
kúpnu cenu.

7. Záverom žalobca namietal, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku absolútne opomenul
uviesť dôkazy, ktoré nevykonal, napriek tomu, že boli stranami navrhnuté, a v dôsledku čoho objektívne

nezistil skutkový stav veci. Súd nevykonal dôkazy smerujúce k zisteniu dôveryhodnosti svedeckých
výpovedí, keď právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 25.9.2024 navrhol, aby svedkyni Z..
K. súd uložil vydať poznámky, s ktorými prišla na pojednávanie, čím sa malo preukázať, že jej
svedectvo nebolo autentickým opisom skutočností, ale išlo o vopred pripravenú svedeckú výpoveďpodľa pripravených poznámok, tak aby svedkyňa čo najviac pomohla v spore svojej dcére. Tento
návrh súd bez odôvodnenia zamietol, pričom zámerne a účelovo to ani nedal do zápisnice. Znemožnil
tým zistiť skutočnosti potrebné pre posúdenie dôveryhodnosti svedkyne, hoci by zabezpečenie tohto

dôkazu nebolo spojené s dodatočnými procesnými úkonmi súdu ani trovami a vykonanie tohto dôkazu
by nepredĺžilo súdne konanie. Nepochybne však nevykonanie tohto dôkazu malo vplyv na objektívne
zhodnotenie dôveryhodnosti svedka, ktorý prišiel na pojednávanie pripravený v sprievode žalovanej a jej
právneho zástupcu. Súd prvej inštancie tiež nevykonal podstatnú časť listinných dôkazov predložených
žalobcom, nakoľko ich v odôvodnení rozsudku nijako nespomína, z čoho vyplýva, že sa nimi a ich

výpovednou hodnotou sa vôbec nezaoberal (letenky preukazujúce prítomnosť žalobcu na Slovensku v
období od 31.5.2015 do 6.6.2015, kedy by žalobca, ak by mal záujem previesť nehnuteľnosti rodičom,
mohol tak urobiť, spoločenská zmluva spoločnosti CMX, s.r.o. podpísaná dňa 4.6.2015 preukazujúca
okamih založenia spoločnosti v spojení s výpisom z obchodného registra spoločnosti CMX, s.r.o.,
listinné dôkazy preukazujúce, že žalobca neriešil majetkovo- právne vysporiadanie so svojou bývalou
partnerkou, ale únos dieťaťa z B. M. N. C.).

8. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Uviedla, že súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal so skutkovým záverom, ktorý
považuje za úplný a rozhodujúci pre zistenie skutkového stavu. Súd prvej inštancie vec správne
vyhodnotil tak po skutkovej i právnej stránke a vydal zákonné a správne rozhodnutie. Bola toho názoru,

že pri objektívnom vyhodnotení dokazovania neobstojí tvrdenie žalobcu, že nebol oboznámený so
samotným obsahom kúpnej zmluvy. Z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by žalobca konal pod
nátlakom alebo bol akokoľvek nútený konať proti svojej vôli, alebo že by bol uvedený do omylu v takom
rozsahu, ktorý by zakladal absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Naopak skutočnosť, že zmluva bola
vypracovaná s jeho vedomím a súhlasom potvrdzuje, že išlo o právne relevantný úkon s úmyslom

zmluvnýchstrán,pretotvrdeniežalobcu,ženepoznalobsahzmluvyjevrozporesjehopredchádzajúcimi
konaniami a okolnosťami prípadu. Poukázala tiež na to, že žalobca sa začal zaujímať o platnosť kúpnej
zmluvy z 22.6.2015 a súvisiacu úhradu kúpnej ceny po viac než šiestich rokoch po jej uzatvorení.
Žalovaná má za to, že žalobca svojím konaním sleduje zámer obohatiť sa na úkor svojich rodičov,
ako aj na úkor žalovanej. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca obdržal finančné

prostriedky zodpovedajúce dohodnutej kúpnej cene podľa kúpnej zmluvy z 22.6.2015. Žalobca účelovo
opakovane uvádza, že nepoznal obsah kúpnej zmluvy, čím naznačuje, že jeho vôľa nebola prejavená
slobodne, vážne a určito. Tieto tvrdenia sú však v rozpore s vykonaným dokazovaním a jeho vlastnými
vyjadreniami. Zdôraznila, že v zmysle zásady „vigilantibus iura scripta sunt“ je predovšetkým vecou
nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich zanedbaním môžu svoje práva

strácať. Žalobca sa podľa nej nemôže domáhať neplatnosti zmluvy len na základe svojej pasivity či
nepozornosti. Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že žalobca je vzdelaný človek, dlhodobo
pôsobiaci v zahraničí, ako aj podnikateľ, a preto nedôveryhodné je jeho tvrdenie, že si kúpnu zmluvu
pred podpisom neprečítal. Súd tiež poukázal na emailovú komunikáciu medzi žalobcom a žalovanou,
kde bola jasne komunikovaná problematika katastrálneho konania, čo bez akejkoľvek pochybnosti

poukazuje na to, že žalobca si bol vedomý právnych úkonov. Súd tiež správne vyhodnotil, že žalobca
sa mohol s obsahom zmluvy oboznámiť ešte pred jej uzatvorením. Žalobca sa nemôže účelovo
dovolávať neplatnosti zmluvy len preto, že v súčasnosti s jej dôsledkami nesúhlasí, prípadne iniciovaním
tohto konania sledovať iné zámery. V zmysle judikatúry je dôležité, že jeho konanie zodpovedalo
prejavenej vôli v čase uzatvárania zmluvy, a preto nemožno dodatočne tvrdiť, že naozaj nepoznal jej

obsah. V konaní podľa nej bolo jednoznačne preukázané, že plná moc z 2.1.2015 bola platná a v
konaní neboli predložené žiadne relevantné dôkazy, ktoré by odôvodňovali jej absolútnu neplatnosť,
žalobca nepopieral, že bol s prevodom vlastníckeho práva oboznámený, a že ho písomne potvrdil aj
v dokumente Schválenie právnych úkonov z 16.7.2015, čím výslovne schvaľuje právne úkony, ktoré
v jeho mene, na základe plnej moci z 4.3.2014 a 2.1.2015 urobil ako splnomocnenec jeho otec. V

konaní nebol preukázaný ani rozpor záujmov medzi splnomocnencom a žalobcom, čo vyplynulo nielen
z obsahu samotného právneho úkonu, ale aj zo skutkových okolností prípadu, z ktorých je zrejmé, že
žalobca bol s prevodom vlastníctva oboznámený, vedel, že jeho predmetom bol prevod nehnuteľností v
prospech jeho rodičov a tento prevod sám písomne schválil. V konaní bolo preukázané, že to bol práve
žalobca, kto inicioval a opakovane vyjadril zámer a vôľu previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

naspäť na svojich rodičov, čo vyplýva nielen z výpovedí svedkov, ale aj z predložených listinných
dôkazov, osobitne z emailovej komunikácie z 16.6.2015, v ktorej žalobca výslovne uvádza, aby bol
jeho majetok, ktorý sa nachádza v jeho vlastníctve, vrátane predmetných nehnuteľností, prevedený
späť na jeho rodičov. Napriek uvedenému sa žalobca pokúša účelovo vytvoriť zdanie právnej neistotya umelo vykonštruovať argumenty, ktoré už boli v konaní vyvrátené, čo žalovaná považuje za zneužitie
procesných práv a účelovú snahu spochybniť právoplatne nadobudnuté vlastnícke právo žalovanej.
Právna istota pritom vyžaduje, aby riadne nadobudnuté vlastnícke práva neboli spochybňované bez

relevantných právnych a skutkových dôvodov a žalobca v odvolaní neuviedol skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali právne posúdenie veci, jeho argumentácia je preto nedôvodná. Tvrdenia žalobcu ohľadom
úhrady sumy 140.000 eur označila žalovaná za irelevantné, keďže uvedené odvolacie dôvody nijakým
spôsobom nesúvisia s platnosťou kúpnej zmluvy. Uvedené odvolacie dôvody predstavujú len účelovú
a právne neopodstatnenú argumentáciu, ktorá nesmeruje k spochybneniu platnosti predmetnej kúpnej

zmluvy, ale slúži len na zavádzanie súdu a vytváranie domnienky právnej neistoty tam, kde objektívne
neexistuje. K spochybňovaniu hodnovernosti svedkov poukázala na to, že to bol práve žalobca, ktorý
na ich výpovediach v priebehu konania trval a v tejto súvislosti poukázala na zásadu zákazu konať
v rozpore so svojím vlastným konaním. Žalobca najprv trval na výsluchu svedkov, no následne v
odvolaní spochybňuje ich výpovede, čím koná v rozpore so svojím predchádzajúcim postojom. V
tejto súvislosti poukázala aj na rozhodnutie NS SR sp. Zn. 4Cdo/92/2020, v zmysle ktorého: „Záver,

že každú výpoveď svedka, ktorý je príbuzným niektorej zo strán, treba bez ďalšieho považovať za
tendenčnú a účelovú a nemožno na ňu pri právnom posúdení veci prihliadnuť, nie je správny, pretože
odporuje koncepcii materiálneho vedenia sporu, dokazovania a hodnotenia dôkazov (čl. 15 Základných
princípov CSP v spojení s § 191 CSP) s ohľadom na vzťah svedka k stranám sporu a jeho možnú
zaujatosť.“ Aj ostatné tvrdenia žalobcu označila za účelové, irelevantné a právne nedôvodné. Súd prvej

inštancievykonalriadneadostatočnédokazovanie,nazákladektoréhodospelkjednoznačnémuzáveru,
že žalobcom tvrdené skutočnosti nemajú vplyv na platnosť právnych úkonov, ktoré sú predmetom
konania. Odvolacie dôvody žalobcu nespochybňujú zákonnosť, vecnú správnosť ani odôvodnenosť
rozhodnutia, sú postavené výlučne na subjektívnej interpretácii skutkového stavu, ktorá je v rozpore s
dokazovanímaprávnymizávermiprvoinštančnéhosúdu.Zároveňvkonaníbolodostatočnepreukázané,

že žalobca bol o rozhodujúcich skutočnostiach informovaný. Jeho procesná stratégia je zameraná len na
dodatočné spochybňovanie ním uskutočnených právnych úkonov. Súd prvej inštancie vykonal dôkladné
a nestranné dokazovanie, správne vyhodnotil všetky relevantné skutkové okolnosti a dospel k záveru
o nedôvodnosti žalobcových tvrdení. Poukázala tiež na to, že právo na spravodlivý proces vyplýva z
princípov spravodlivosti a rovnosti strán, a preto nie je možné toto právo upierať žalovanej. Žalovaná

nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v dobrej viere na základe platne uzatvorenej kúpnej
zmluvy z 4.12.2017, o tieto od ich nadobudnutia dobromyseľne a s náležitou starostlivosťou dbá, pričom
na ich údržbu vynaložila značné finančné prostriedky, riadne uhrádzala všetky výdavky spojené s ich
vlastníctvom a nehnuteľnosti užíva ako vlastné, žalobca sa o ne nikdy nezaujímal a neplatil akékoľvek
poplatky a náklady spojené s ich užívaním. Záverom podporne poukázala na rozhodnutia NS SR sp.

zn. 4Cdo/28/2020, sp. zn. 5Cdo/213/2021.

9. Žalobca v odvolacej replike v celom rozsahu zotrval na odvolacej argumentácii. Tvrdenia žalovanej
označil za vyfabulované, niektoré odvolacie dôvody žalovaná ani nespochybňuje a takticky sa k nim
nevyjadruje. Žalobca v konaní netvrdil, že by konal pod nátlakom, naopak tvrdí, že sám ani nekonal,

keďže spornú zmluvu podpisoval jeho otec na základe skôr udelenej plnej moci, ktorú zneužil v rozpore s
udelenými pokynmi. Spochybnil aj tvrdenie žalovanej, že z výpovede svedka Z.. K. vyplynulo, že žalobca
obsah zmluvy poznal, keď tento uviedol, že nevie, či žalobca kúpnu zmluvu videl. Znalosť žalobcu o
obsahu zmluvy nemožno podľa žalobcu vyvodzovať len z tvrdení žalovanej, že sa uzatvárala rovnaká
zmluva, ako keď žalobca kupoval dom len so zmenami v hlavičke, lebo ani o tejto skutočnosti žalobca

nebol preukázateľne informovaný a žalovaná vo vzťahu k tejto skutočnosti neuniesla dôkazné bremeno.
Za bezvýznamnú označil skutočnosť, kedy sa začal domáhať neplatnosti kúpnej zmluvy súdnou cestou,
nakoľko podstatou sporu je absolútna neplatnosť právneho úkonu, kde neexistuje žiadna prekluzívna
a ani premlčacia lehota na spochybnenie platnosti kúpnej zmluvy a zároveň ani nedošlo k uplynutiu
zákonnej lehoty pre vydržanie vlastníckeho práva v prospech žalovanej, odhliadnuc od toho, že nie

sú splnené ani zákonné podmienky vydržania (absencia dobromyseľnosti). Za nepravdivé označil aj
tvrdeniežalovanej,žežalobcaobdržalfinančnéprostriedkyzodpovedajúcedohodnutejkúpnejcene,keď
táto predstavovala sumu 220.000 eur splatnú v deň uzatvorenia zmluvy a žalovaná v konaní preukázala,
že kupujúci rodičia žalobcovi poslali dňa 27.6.2017 len sumu 10.000 eur. Pokiaľ žalovaná poslala
žalobcovi dňa 27.6.2017 sumu 130.000 eur, s touto žalobca nemal žiaden hmotnoprávny vzťah a teda

k tejto platbe neexistoval a neexistuje žiaden právny dôvod. Ak by sa aj táto čiastka mala započítavať
na kúpnu cenu platenú za rodičov (aj keď nie je zrejmé, na základe akého právneho základu), stále
nie je pravdivé tvrdenie žalovanej, že žalobcovi bola uhradená dohodnutá kúpna cena, pretože reálne
obdržal kúpnu cenu nižšiu o 80.000 eur ako je deklarované v kúpnej zmluve a aj tieto peniaze dostal odva roky neskôr ako bola dohodnutá splatnosť kúpnej ceny. Uvedené časové súvislosti preto indikujú,
že nikdy nebolo skutočnou vôľou kupujúcich nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam odplatne,
za kúpnu cenu uvedenú v zmluve, a preto musí byť sporná zmluva neplatná pre konflikt záujmov a

zároveň pre nedostatky vôle kupujúcich. Podporne v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR
sp. zn. 6MCdo/1/2011, v zmysle ktorého absencia dobromyseľnosti pri právnom úkone smerujúcom
k nadobudnutiu práv, ktorými boli porušené práva tretej osoby, má za následok neplatnosť tohto
právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi. V ďalšom uviedol, že medzi tým, že žalobca je vzdelaný
človek žijúci a podnikajúci v zahraničí, neexistuje žiadna logická a ani iná súvislosť. Naviac v spornej

transakcii žalobca nevystupoval ako podnikateľ. Nemožno preto pri súkromných záležitostiach očakávať
vynakladanie rovnakej miery opatrnosti ako pri výkone podnikateľskej činnosti, kde zákon predpokladá
zvýšenú mieru opatrnosti. Zároveň prvoinštančný súd i žalovaná opomínajú, že žalobca komunikoval s
najbližšími osobami, dôveroval im a spoliehal sa na to, že budú konať čestne, čo je v rodinných vzťahoch
prirodzené a očakávané. Preto neplatí ani tvrdenie o pasivite či nepozornosti žalobcu, ktorý sa naviac
nemal reálne možnosť s obsahom zmluvy oboznámiť, a to ani sprostredkovane z listiny označenej ako

schválenie právneho úkonu. Naviac žalovaná i súd prehliadajú, že konajúci zástupca sa odchýlil od
pokynu nehnuteľnosti previesť na obchodnú spoločnosť. V maily z 16.6.2015 sa neuvádza informácia,
že dom sa má predať naspäť na rodičov, ako uvádza žalovaná, ktorá sa nemôže ani dovolávať konania
v dobrej viere, nakoľko v konaní bolo výpoveďami strán i svedkov preukázané, že do spornej transakcie
bola žalovaná zainteresovaná a spolupodieľala sa na tom, aby došlo k povoleniu vkladu spornej zmluvy

do katastra nehnuteľností, a teda vedela o prerušenom konaní, jeho dôvodoch a sama vyvíjala aktivity
smerujúce k tomu, aby bola vada zistená v katastrálnom konaní odstránená, pričom však k právne
perfektnému odstráneniu vady nikdy nedošlo pre obsahové a formálne nedostatky listiny schválenie
právneho úkonu. Otázkou dobromyseľnosti nadobúdania vlastníckeho práva od nevlastníka sa navyše
už zoberal NS SR v rozhodnutí sp. zn. 1VObdo/2/2020 (R 56/2021). Záverom zhrnul, že vyjadrenie

žalovanej k odvolaniu nijako neneguje odvolacie dôvody a žalovaná k nim len replikuje nesprávne
skutkové zistenia a nesprávne právne úvahy súdu prvej inštancie.

10. Žalovaná v odvolacej duplike zotrvala na doterajšej argumentácii majúc za to, že zo schválenia
právnych úkonov a z emailovej komunikácie z 16.6.2015 vyplýva, že žalobca bol nielen informovaný

o uzatváraní zmluvy, ale aktívne ho aj inicioval, a to s pokynom na prevod nehnuteľností. Rovnako
nemožno tvrdiť, že výsluch Z.. K. preukazuje absenciu vedomia žalobcu o obsahu zmluvy. Absencia
výslovného vyjadrenia svedka, že zmluvu videl, nie je dôkazom toho, že žalobca s obsahom zmluvy
nebol oboznámený, najmä ak zároveň komunikoval o prevode, mal záujem o prevod majetku z dôvodu
okolností jeho osobného života a prejavil vedomú vôľu vykonať prevod majetku a dnes účelovo

prehodnocuje skutočnosti a úkony, ktoré predtým schválil. V konaní tiež bolo preukázané, že žalobcovi
boli v súvislosti s prevodom nehnuteľností uhradené finančné prostriedky a žiadnu ďalšiu sumu žalobca
od rodičov nevymáhal a žiadnym spôsobom neoznačil za neuhradenú až do podania tejto žaloby.
Absencia dôkazov o nesúlade vôle medzi žalobcom a splnomocnencom, ako aj existencia písomného
schválenia konania potvrdzuje platnosť právneho úkonu, ktorého platnosť žalobca po dobu 6 rokov

právne ani fakticky nijako nespochybňoval. Žalobca, ktorého v konaní zaťažuje dôkazné bremeno,
nepreukázal neplatnosť kúpnej zmluvy podľa § 39 a nasl. OZ.

11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu
prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1

CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

12. Podľa § 22 ods. 1, 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uskutočnenia
právneho úkonu (ďalej len „OZ“) zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo

zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie
je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

13. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

14. Podľa čl. 15 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z. z. civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na
ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.15. Podľa § 191 ods. 1, 2 CSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania

najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje
inak.

16. Vyššie citované ust. § 22 ods. 2 OZ obsahujúce negatívne vymedzenie osoby zástupcu má za
cieľ chrániť zastúpenú osobu pred neželateľnými následkami kolízie záujmov, ktorá hrozí predovšetkým

vtedy, ak sám zástupca je stranou dojednávaného právneho úkonu (tzv. samovstup zástupcu,
samokontrahovanie, dvojitý mandát). Nakoľko rozpor v záujmoch je spôsobilý ohroziť legitímne záujmy
zastúpeného a môže viesť k opačnému výsledku, než ku ktorému smeruje základný účel zastúpenia,
Občiansky zákonník favorizuje záujmy zastúpeného a konanie zástupcu v rozpore so záujmami
zastúpeného výslovne zakazuje, a to pod následkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa
§ 39 OZ. Právna teória aj justičná prax sa zhodla na tom, že rozpor v záujmoch zastúpeného a

zástupcu musí fakticky existovať a byť zastúpeným v konaní riadne preukázaný, nestačí možnosť, resp.
predpoklad prítomnosti kolízie. Pri posudzovaní rozporu medzi záujmami zastúpeného a zástupcu je
pritom vždy potrebné vychádzať predovšetkým z povahy právneho úkonu a prihliadnuť tiež na všetky
okolnosti danej veci (obdobne viď rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/217/2007, sp zn. 4Cdo/177/2009,
sp. zn. 5MCdo/4/2011, sp. zn. 20Obdo/30/2020, sp. zn. 2Cdo/223/2016, rozhodnutia NS ČR sp. zn.

32Cdo/679/2009, sp. zn. 21Cdo/4542/2010, sp. zn. 29Cdo/1593/2014, zhodne tiež Števček, M., Dulak,
A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1- 450.
2. vydanie. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2019, str. 166, Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák,
M. a kol., Občanský zákoník I, II, 2. Vydání, Praha: C.H.Beck, 2009, str. 287, K. Eliáš a
kol. Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 1. Svazek. § 1- 487. Praha: Linde, 2008, str. 206).

Uvedené je plne v súlade aj so základným princípom výkladu zmlúv, ktorým je priorita výkladu, ktorý
nezakladá neplatnosť zmluvy pred výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, pokiaľ sú možné oba
výklady. V prípade odplatného právneho úkonu vo všeobecnosti platí, že predávajúci sa snaží odpredať
vec za čo najvyššiu kúpnu cenu a naopak snahou kupujúceho je dosiahnuť kúpnu cenu čo najnižšiu.
V otázke kúpnej ceny preto spravidla existuje rozpor v záujmoch predávajúceho a jeho zástupcu, ak

zástupca súčasne vystupuje na strane kupujúceho (uvedené neplatí, ak predávajúci v dohode o plnej
moci vymedzí konkrétnu výšku kúpnej ceny, za ktorú chce nehnuteľnosť predať).

17. V prejednávanej veci sa súd prvej inštancie po konštatovaní existencie naliehavého právneho
záujmu na určení vlastníckeho práva zaoberal posúdením platnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa

22.6.2015 medzi žalobcom ako predávajúcim v zastúpení Z.. K. K.. na základe plnej moci z 2.1.2015 a
manželmi K. ako kupujúcim, na základe ktorej nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
právni predchodcovia žalovanej. Prvoinštančný súd po vykonanom dokazovaní konštatoval, že žalobca
v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy prítomnú a
ním tvrdenú existenciu kolízie záujmov medzi ním ako zastúpeným a jeho otcom ako zástupcom,

ktorý v zmluvnom vzťahu súčasne vystupoval aj na strane kupujúceho. Ako platné a pre prevod
vlastníckeho práva dostatočné vyhodnotil generálne plnomocenstvo udelené žalobcom dňa 2.1.2015
Z.. K., K.., na základe ktorého bol oprávnený v plnom rozsahu práv zastupovať žalobcu pri všetkých
právnych úkonoch súvisiacich s označenými nehnuteľnosťami. Z dokazovania vyvodil, že žalobca sa
rozhodol nehnuteľnosti predať na podnet svojich rodičov za kúpnu cenu v rozpätí 200.000- 250.000

eur, po dohovore s rodičmi sa rozhodol nehnuteľnosti, ktoré predtým nadobudol od rodičov, predať
naspäť im za dohodnutú kúpnu cenu 220.000 eur, čo korešpondovalo s obsahom kúpnej zmluvy
uzavretej dňa 22.6.2015, ktorú v jeho mene podpísal jeho otec. Prevod vlastníckeho práva na rodičov
potvrdil aj v dodatočnom schválení uzavretého právneho úkonu. Žalobca mal podľa všetkého vedomosť
o tom, že nehnuteľnosti budú naspäť prevedené na jeho rodičov a rovnako aj o problémoch v

konaní o zápis vlastníckeho práva na základe tejto kúpnej zmluvy, na čo nemalo vplyv, že dodatočné
schválenie právneho úkonu nebolo apostilované. Neuveril tvrdeniu žalobcu, že dodatočné schválenie
právneho úkonu, ktoré podpísal, nečítal. Posúdením všetkých okolností prípadu vyvodil, že v čase
uzatvorenia kúpnej zmluvy nemal za preukázaný žiaden tvrdený reálny rozpor v záujmoch žalobcu ako
splnomocniteľa a jeho zástupcu ako splnomocnenca. Za nepreukázaný považoval aj žalobcom tvrdený

a od počiatku daný úmysel kupujúcich neuhradiť v zmluve dohodnutú kúpnu cenu, čo samo o sebe
nevyplýva z platobného miesta uvedeného v zmluve (účet kupujúcej). Naviac časť kúpnej ceny bola
uhradená v roku 2017 (140.000 eur). S týmito skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie
vedúcimi k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby sa odvolací súd plne stotožňuje majúc za to, žeodvolacia argumentácia žalobcu, v ktorej namietal nesprávne skutkové a právne závery, nevykonanie
dôkazov a porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je spôsobilá spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku.

18. Odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnych skutkových zisteniach je v súdnej praxi vykladaný tak, že
musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke,
a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom

na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kedy
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu,
alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej

vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu,
pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna
procesná právna úprava vychádza (rovnako ako právna úprava Občianskeho súdneho poriadku účinná
do30.júna2016)zozásadyvoľnéhohodnoteniadôkazov,vyplývajúcejzústavnéhoprincípunezávislosti

súdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15 základných princípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191
ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného
presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie
je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne
rozhodnutiemusívykazovaťlogickú,funkčnúateleologickúzhoduspriebehomkonania(porov.Števček,

M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový
poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729).

19. Právnym posúdením možno rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétne právnu normu na zistený skutkový stav. Podľa rozhodovacej činnosti

odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP môže byť daný použitím nesprávnej právnej normy
alebo aplikáciou správnej právnej normy, ktorú súd nesprávne interpretoval alebo napokon použitím
správnej právnej normy a jej správnej interpretácie, ale jej nesprávnej aplikácie na zistený skutkový stav
veci (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo/4/2009).

20. Z dokazovania vykonaného v danej veci, ako aj z vyjadrení samotného žalobcu v priebehu
súdneho konania (vrátane písomného vyjadrenia z 4.3.2024) je zrejmé, že predaj nehnuteľností bol
jeho slobodným rozhodnutím, ku ktorému ho viedli osobné dôvody, čo nakoniec vyplýva aj z obsahu
emailu žalobcu adresovaného otcovi zo dňa 16.6.2015 (č. l. 296), z čoho správne vychádzal aj súd prvej
inštancie. Správnosť tohto skutkového záveru samo o sebe nespochybňuje to, že žalobca uvažoval

aj nad prevodom nehnuteľností na spoločnosť CMX, s.r.o. Rovnako sporným v konaní nebolo ani
to, že kúpna cena, tak ako bola dohodnutá v napadnutej kúpnej zmluve z 22.6.2015, zodpovedala
cenovému rozpätiu, v ktorom chcel žalobca nehnuteľnosť predať, dokonca jej výška bola zhodná s
výškou kúpnej ceny dojednanou medzi rodičmi žalobcu ako predávajúcimi a žalobcom ako kupujúcim v
kúpnej zmluve uzavretej medzi nimi dňa 2.1.2015, t. j. necelých 6 mesiacov pred podpisom napadnutej

kúpnej zmluvy. Pozornosti súdu neuniklo, že obe kúpne zmluvy, t. j. kúpna zmluva z 2.1.2015, na základe
ktorej bolo prevedené vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na žalobcu, ako aj napadnutá
kúpna zmluva z 22.6.2015, sú čo do obsahu (zmluvných podmienok) identické, čo rovnako nasvedčuje
neprítomnosti stretu záujmov medzi zástupcom a zastúpeným (v kúpnej zmluve z 22.6.2015 neboli
dojednané pre žalobcu v postavení predávajúceho nevýhodnejšie zmluvné podmienky ako tie, ktoré

zaväzovali jeho rodičov ako predávajúcich v kúpnej zmluve z 2.1.2015). Odvolací súd má zhodne
s názorom prvoinštančného súdu za to, že ani samotné platobné miesto tak, ako bolo dojednané
v kúpnej zmluve zo dňa 22.6.2015 (ktorým bol účet matky žalobcu ako kupujúcej), a ktoré je len
fakultatívnou náležitosťou tohto právneho úkonu, bez ďalšieho nesvedčí o prítomnosti kolízie medzi
záujmami zástupcu a záujmami zastúpeného, a to bez ohľadu na to, či dôvodom bolo ponechanie

znenia z kúpnej zmluvy z 2.1.2015 alebo skutočnosť, že žalobca nemal v danom čase vedený na
Slovensku osobný účet, čo priznal aj v písomnom vyjadrení z 4.3.2014 (č. l. 197) a kupujúci mu podľa
ich tvrdení nemali kam poslať kúpnu cenu a žalobca to ani v danom čase nechcel. Rovnako žalobca
celkom nesprávne v spojení s dohodnutým platobným miestom argumentuje bezodplatnosťou prevodu,nakoľko v zmluve bola riadne dojednaná kúpna cena, a to v rovnakej výške, za akú žalobca dom od
rodičov necelých 6 mesiacov dozadu odkúpil, a o ktorej úhradu sa žalobca niekoľko rokov nezaujímal
(námietky čo do výšky kúpnej ceny neprezentoval ani v mailovej komunikácii s otcom, v ktorej sa v roku

2017 dohadovali na prevode sumy 140.000 eur). Žalobca v spore opomína, že samotné neuhradenie
kúpnej ceny nemá vplyv na platnosť kúpnej zmluvy a na jej vymoženie slúžia iné právne mechanizmy,
ktorých nevyužitie nie je možné sanovať žalobou o určenie vlastníckeho práva. Bezpredmetná je v tejto
súvislosti aj argumentácia žalobcu, ktorý celkom nepochybne mal vedomosť o zamýšľanom prevode
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, že nepoznal obsah kúpnej zmluvy, túto si nečítal, rovnako tak ako

nečítal ním podpísané dodatočné schválenie právneho úkonu uskutočnené v súvislosti s prerušením
konania o povolenie vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Aj z pohľadu odvolacieho súdu sa
javí táto argumentácia ako účelová, a to bez ohľadu na to, že sa jednalo o zmluvný vzťah medzi
blízkymi príbuznými, a že žalobca nemal právne vzdelanie. Jeho konanie a pasivitu neospravedlňujú
ani problémy v osobnom živote, na ktoré v tejto súvislosti poukazoval. Pokiaľ sa týka listiny s názvom
schválenie právnych úkonov, z jej stručného obsahu je dostatočne aj pre laika zrejmé, že sa vzťahujú k

prevodu vlastníckeho práva k označeným nehnuteľnostiam zo žalobcu na jeho rodičov (nie spoločnosť
CMX, s.r.o.), s čím žalobca súhlasil. Ako uviedol súd prvej inštancie, na uvedenom závere nič nemení
ani skutočnosť, že predmetná listina nebola apostilovaná, nakoľko pre účely predmetného konania
je rozhodujúce iba to, že žalobca relevantnými dôkazmi nepreukázal prítomnosť stretu záujmov v
čase uzatvorenia spornej zmluvy. Súd prvej inštancie v súvislosti s predmetným listinným dôkazom

správne poukázal na to, že samotný žalobca v konaní nespochybňoval, že predmetnú listinu podpísal,
toto skutkové tvrdenie nebolo sporné a vzhľadom na obsah predmetnej listiny, ktorou žalobca neskôr
prejavil súhlas s prevodom nehnuteľností na rodičov (nie obchodnú spoločnosť, ako uvádzal v maily
z 16.6.2015), je irelevantným poukaz žalobcu na jeho pokyn previesť nehnuteľnosti na obchodnú
spoločnosťCMX,s.r.o.vmailyz16.6.2015adresovanomjehootcovi,vktoromsúčasnesamotnýžalobca

apeloval na rýchlosť prevodu. Podporne v tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že zákon pre
dodatočné schválenie prípadného excesu v konaní splnomocnenca nevyžaduje žiadnu osobitnú formu
(viď § 33 ods. 1 OZ), a preto k schváleniu právneho úkonu môže dôjsť písomne alebo ústne, výslovne
alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, a uvedené platí
aj vo vzťahu k právnym úkonom, ktoré pre svoju platnosť vyžadujú písomnú formu (viď napr. Fekete, I.:

Občiansky zákonník 1. zväzok (Všeobecná časť), Veľký komentár, 3. aktualizované a rozšírené vydanie.
Bratislava: Eurokódex 2017, str. 399, 401, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Cdo/26/2007). Potrebné je tiež
dodať, že aj pre účely preukázania vedomosti žalobcu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
na jeho rodičov nie sú rozhodujúce formálne nedostatky tejto listiny, na ktoré poukazoval žalobca, a
ktoré majú vplyv len na posúdenie predmetného dôkazu ako verejnej listiny v prípadoch, kedy to zákon

vyžaduje. Z predmetného mailu obsahujúceho aj motív plánovaného prevodu vyplýva, že najlepším
záujmom žalobcu bolo urýchlene previesť nehnuteľnosti, ktoré vlastnil na Slovensku (uvedené vyplýva
aj z emailu z 16.6.2015 adresovaného žalovanej- č. l. 66), k čomu došlo práve urýchleným podpisom
kúpnej zmluvy dňa 22.6.2015 a následnou spoluprácou žalobcu pri odstraňovaní prekážok konania o
povolenie vkladu vlastníckeho práva. Bezpredmetnou je chyba prvoinštančného súdu v označení mailu,

v ktorom žalobca spomínal prevod nehnuteľnosti na spoločnosť CMX, s.r.o. v ods. 39. odôvodnenia
súdneho rozhodnutia (správne mal byť odkaz na mail z 16.6.2015). Neobstojí ani argumentácia žalobcu,
v ktorej poukazoval na nemožnosť dodatočnej konvalidácie absolútnej neplatnosti právneho úkonu-
kúpnej zmluvy z 16.6.2015, nakoľko tak prvoinštančný ani odvolací súd z vykonaného dokazovania
nezistil existenciu kolízie medzi záujmami zástupcu a záujmami zastúpeného v čase podpisu kúpnej

zmluvy, t. j. dôvod absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z 22.6.2015, a preto listina s názvom schválenie
právnych úkonov nič nekonvaliduje. Snahu o konvalidáciu rozhodnutia nemožno nakoniec vyvodiť ani
z rozhodnutia katastrálneho odboru Okresného úradu Bratislava zo dňa 13.7.2015, ktorým prerušil
konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva, a z ktorého vyplýva, že príslušný okresný úrad si
vzhľadomnaskutočnosť,žesplnomocnenýzástupcapredávajúcehojezároveňajkupujúcim,sodkazom

na ust. § 22 ods. 2 OZ overoval prítomnosť možnej kolízie v záujmoch účastníkov právneho úkonu, na
základektoréhomalodôjsťkzmenevlastníckehopráva.Nesprávnosťskutkovýchzáverovnezakladáani
poukaz prvoinštančného súdu v ods. 34. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia na to, že žalobcovi boli
jasne a zrozumiteľne žalovanou opísané problémy na katastri aj následný postup. Na uvedené súd prvej
inštancie poukázal podporne v súvislosti s vedomosťou žalobcu o prevode nehnuteľnosti a problémoch

s tým spojených, ktoré boli žalobcovi komunikované.

21. Žalobca celkom nedôvodne vytýkal aj nesprávnosť skutkového záveru súdu prvej inštancie o
čiastočnej úhrade kúpnej ceny vo výške 140.000 eur s poukazom na to, že jej väčšiu časť (130.000 eur)hradila žalovaná, s ktorou nebol v danom čase v žiadnom hmotnoprávnom vzťahu, nakoľko z ods. 37.
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je zrejmé, že skutkové závery, ktoré v tejto súvislosti vyvodil, majú
plnú oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie s prihliadnutím na obsah svedeckej výpovede

správne konštatoval, že žalobcovi bola titulom kúpnej ceny uhradená v roku 2017 kúpna cena 140.000
eur a vyslovene uviedol, že časť vo výške 130.000 eur bola poskytnutá žalovanou nie žalobcom, ako v
odvolaní uvádza žaloba. V konaní vypočutí svedkovia (manželia K.) zhodne vo svojej výpovedi uviedli,
že o tieto peniaze požiadali žalovanú, ktorá v danom čase bývala v predmetnej nehnuteľnosti, a ktorá ich
poslala žalobcovi za nich. Záver, že titulom kúpnej ceny dojednanej v kúpnej zmluve z 22.6.2015, bolo

žalobcovi uhradených 140.000 eur, je preto správny a zodpovedajúci v konaní vykonaným dôkazom.

22. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že ak by chcel nehnuteľnosti previesť na svojich rodičov, urobil
by tak v čase jeho prítomnosti na K. (31.5.2015- 6.6.2015), tak odhliadnuc od špekulatívnosti tohto
tvrdenia odvolací súd poukazuje na email žalobcu zo 16.6.2015 (č. l. 296), z ktorého vyplýva, že žalobca
po odchode zo K. preveroval, aký dopad bude mať jeho rozchod s partnerkou na jeho majetok podľa

austrálskych zákonov, na základe čoho následne urgoval prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
Rovnako pokiaľ žalobca argumentuje zneužitím generálnej plnej moci udelenej jeho otcovi dňa 2.1.2015,
ktorú platná právna úprava pripúšťa aj pri prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (viď napr. viď
Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. zväzok (Všeobecná časť), Veľký komentár, 3.
aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex 2017, str. 381), tak z jeho pokynov ani

nevyplýva, že by pre účely ním mieneného prevodu (či už na rodičov alebo obchodnú spoločnosť CMX,
s.r.o.), riešil udelenie inej plnej moci.

23. Pokiaľ sa týka samotného hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie odvolací súd ako už uviedol
v ods. 18. odôvodnenia zdôrazňuje, že hodnotenie dôkazov je vecou vnútorného presvedčenia súdu

a jeho logického myšlienkového postupu. Procesnej strane v spore neprináleží právo dožadovať sa
ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). V prejednávanej
veci odvolací súd nezistil, že by súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov postupoval v rozpore
s § 191 CSP, svojvoľne, neobjektívne a výlučne v prospech žalovanej, ako v odvolaní naznačuje

žalobca. Súdom prvej inštancie prijaté závery vychádzajú zo skutočností zistených vykonaným
dokazovaním a sú výsledkom vyhodnotenia pre vec podstatných dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej
súvislosti rešpektujúc rozloženie dôkazného bremena v spore. Ako dôvodnú neuznal odvolací súd
ani argumentáciu ohľadom nevykonania dôkazov. K uvedenému odvolací súd uvádza, že súd nie je
povinný do odôvodnenia rozhodnutia poňať všetky dôkazy predložené stranami, ale v odôvodnení

sa má venovať len tým dôkazom, z ktorých vyvodzoval závery, a o ktoré oprel svoje rozhodnutie.
Dôkazy,ktorýchnevykonanienamietažalobca(letenkypreukazujúceprítomnosťžalobcunaSlovenskuv
rozhodnom čase, spoločenská zmluva obchodnej spoločnosti CMX, s.r.o. a výpis z obchodného registra
tejto spoločnosti), súd prvej inštancie označil v ods. 12. odôvodnenia a ďalej sa im nevenoval, čo však
podľa odvolacieho súdu nezakladá odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. e) CSP, nakoľko

skutočnosti,ktorémaliuvedenédôkazypreukazovať,niesúpodľanázorusúdurozhodujúceskutočnosti,
ktorébybolispôsobiléovplyvniťvecnúsprávnosťnapadnutéhorozhodnutia.RovnakoajNSSRvosvojej
rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že za vadu konania nemožno považovať okolnosť, že si súd neosvojil
tvrdenia sporovej strany, prípadne nevykonal dôkaz na preukázanie skutočnosti, ktorá nebola podstatná
pre daný spor (NS SR sp. zn. 1Obdo V 37/2010, ZSP 4/2013).

24.Kžalobcomnamietanejotázkedôveryhodnostisvedkovodvolacísúduvádza,žetátovkonanínebola
zásadnejším spôsobom žalobcom spochybnená. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že vedomosť
o predmete sporu, príbuzenský vzťah či aktuálne narušenie vzťahov so žalobcom samy o sebe bez
ďalšieho neznižujú hodnovernosť výpovedí manželov K., ktorí spolu so žalovanou boli zainteresovaní do

procesu prípravy prevodu sporných nehnuteľností. Opačný záver nemožno vyvodiť ani zo skutočnosti,
na ktorú poukazoval žalobca v odvolaní, a to že svedkovia prišli na súdne pojednávanie v sprievode
žalovanej a ani ich vyjadrenia, že predmet sporu sa ich bytostne dotýka, čo je objektívna skutočnosť,
nakoľko žalobca podanou žalobou napáda platnosť kúpnej zmluvy, ktorej boli zmluvnou stranou. Z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd svedecké výpovede hodnotil v kontexte celého

dokazovania, a nie izolovane a z výpovedí svedkov neboli zistené žiadne zásadné rozpory v zistených
skutočnostiach, ktoré by viedli k podozreniu o účelovosti a tendenčnosti ich výpovedí. V kontexte
uvedeného odvolací súd za nadbytočné považuje aj prípadné doplnenie dokazovania o oboznámenie sas obsahom poznámok svedkyne, ktorých existencia rovnako bez ďalšieho neznehodnocuje jej výpoveď
a nemusí ani znamenať, že svedkyňa sa na pojednávanie pripravovala so žalovanou.

25. Záverom ako nedôvodnú vyhodnotil súd aj odvolaciu námietku nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), keď súd prvej inštancie prijaté skutkové a
právne závery riadne, zrozumiteľne a rešpektujúc požiadavky kladené tak ust. § 220 ods. 2 CSP, ako
aj ustálenou súdnou praxou vnútroštátnych i nadnárodných súdov odôvodnil a samotná skutočnosť,
že žalobca sa s nimi nestotožňuje, nezakladá arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd SR

vo svojej rozhodovacej činnosti pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak,
žeichskutkovéaprávnezáveryniesúsvojvoľné,neudržateľnéaleboprijatévzrejmomomylekonajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr. sp. zn. IV. ÚS 14/07, sp.
zn. III. ÚS 107/07, sp. zn. I. ÚS 243/07, sp. zn. I. ÚS 155/07, sp. zn. I. ÚS 402/08). Aj ESĽP vo svojej
judikatúre opakovane zdôrazňuje povinnosť všeobecných súdov uviesť vo svojich rozhodnutiach jasne

a zrozumiteľne dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, zaoberať sa najdôležitejšími argumentami
vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, s tým, že
nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia
Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

26. Napadnuté rozhodnutie zodpovedá týmto požiadavkám a jeho kvalitu neznižuje ani stručnosť
záverov, ktoré mali byť podkladom pre zamietnutie žaloby. Súd prvej inštancie v jeho odôvodnení jasne
vysvetlil, že skutočnosti, od ktorých žalobca odvodzoval prítomnosť kolízie záujmov medzi zástupcom a
zastúpeným zohľadniac všetky okolnosti prípadu samy o sebe nepreukazujú faktický rozpor v záujmoch
dotknutých osôb, s čím sa odvolací súd plne stotožňuje. Nemožno prisvedčiť žalobcovi, že súd prvej

inštancie sa nevenoval otázke platnosti kúpnej zmluvy z pohľadu konfliktu záujmov v spojení s otázkou
vôle uhradiť kúpnu cenu, ktorým sa súd prvej inštancie venoval (viď ods. 35.- 37. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia), a pokiaľ sa týka platnosti právneho úkonu označeného ako schválenie
právnych úkonov, nedostatky tejto listiny v podobe absencie apostily sú aj z pohľadu súdu pre účely
tohto rozhodnutia irelevantné. Porušenie práva na spravodlivý súdny proces v intenzite zakladajúcej

odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP nezakladá ani skutočnosť, že súd prvej
inštancie vykonal aj žalovanou neskôr predložené dôkazy bez toho, aby odôvodnil, prečo nepristúpil k
uplatneniu sudcovskej koncentrácie konania. Ako žalobca uznáva, uplatnenie sudcovskej koncentrácie
konaniapatrídodiskrečnejprávomocisúduavzmysle§220ods.2CSPsúdniejepovinnýodôvodňovať
prečo pristúpil k vykonaniu aj neskôr predložených dôkazov; odôvodňovacia povinnosť sa vzťahuje

len na nevykonanie ďalších dôkazov. Odvolací súd nevzhliadol ani namietaný rozpor medzi ústnym a
písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia, keď doslovné neprevzatie ústneho odôvodnenia
do písomného vyhotovenia rozsudku samo o sebe nespôsobuje vadu rozhodnutia a v danom prípade
nedošlo ani k rozporu medzi ústnym a písomným odôvodnením, keď súd prvej inštancie, ako uviedol
pri ústnom odôvodnení rozsudku, nevzhliadol dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy a ani rozpor záujmov v

skutočnosti, že platobným miestom na úhradu kúpnej ceny bol účet jednej z kupujúcich. Skutočnosť,
že do písomného odôvodnenia neprevzal formuláciu zvolenú pri ústnom odôvodnení (slovné spojenie
neštandardná situácia) neznehodnocuje odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Možno preto konštatovať,
že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne zrozumiteľne vyjadril k
všetkým podstatným a pre rozhodnutie významným otázkam. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

je zrejmý vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej a nevyplýva z neho jednostrannosť a taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
zmyslu a podstaty. Logická argumentácia prvoinštančného súdu podporuje záver vyjadrený vo výroku
napadnutého rozhodnutia. Presvedčivosť rozhodnutia neznižuje ani absencia odkazu na príslušnú

judikatúru v otázke potreby preukázania faktického (nielen predpokladaného) rozporu v záujmoch
zastúpeného a zástupcu. Záverom odvolací súd pripomína, že z práva na spravodlivý súdny proces
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov a
rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03)

a rovnako ani právo na zodpovedanie všetkých stranami nastolených otázok. Z uvedeného dôvodu
nebolo v prvoinštančnom a ani v odvolacom konaní potrebné venovať sa všetkým žalobcom položeným
otázkam, ale len tým, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový aprávny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania (I. ÚS 241/07).

27. Zhrnúc uvedené možno plne súhlasiť so súdom prvej inštancie, že v konaní nebola preukázaná
existencia žiadnych relevantných okolností, z ktorých by bez väčších pochybností bolo možné vyvodiť
prítomnosť stretu záujmov medzi žalobcom a jeho otcom (zástupcom a zastúpeným) v čase uzatvorenia
kúpnej zmluvy dňa 22.6.2015. Označenie platobného miesta v kúpnej zmluve ako účet jednej z
kupujúcich, či žalobcom tvrdený úmysel neuhradiť kúpnu cenu a pokyn previesť nehnuteľnosti na

obchodnú spoločnosť v kontexte vykonaným dokazovaním zistených skutočností nemôžu bez ďalšieho
viesťkzáveruoexistenciikolízievzáujmovpodľa§22ods.2OZvrozhodnomčase.Následnézhoršenie
vzťahov medzi žalobcom a rodičmi je pre rozhodnutie vo veci samej, ako správne viedol súd prvej
inštancie v ods. 30. odôvodnenia, bezvýznamné. Spochybňovanie platnosti kúpnej zmluvy dojednanej v
identickom znení ako bola uzatvorená predchádzajúca kúpna zmluva, na základe ktorej rodičia žalobcu
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam previedli na žalobcu, podľa § 39 v spojení s § 22 ods. 2 OZ len na

základe toho, že k úhrade kúpnej ceny nedošlo pri jej podpise, ale až následne v roku 2017, a že žalobca
si vzhľadom na dôverčivosť svojim blízkym neprečítal dotknuté právne úkony, vrátane toho, v ktorom
potvrdil, že súhlasí s prevodom nehnuteľnosti na svojich rodičov, nemožno považovať za dostatočné a
preukazujúce skutočný rozpor v záujmoch, ktorý by vylučoval zastúpenie žalobcu pri uzatváraní kúpnej
zmluvyz22.6.2015jehootcomamalzanásledokabsolútnuneplatnosťtejtokúpnejzmluvyanemožnosť

následného prevodu vlastníckeho práva rodičmi sporových strán na žalovanú.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvej inštancie vo veci samej vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie vo veci, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na
zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a vec správne právne posúdil, odvolací

súd napadnutý prvoinštančný rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu
vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne
úspešnej žalovanej priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v

plnom rozsahu.

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).