Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, November 18, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-2S/172/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021201121
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Kúdelčíková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1021201121.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov

senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobkyne: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/X, XXX XX E., právne zastúpená: JUDr. Jozef Göbl, advokát, so sídlom
Pytliacka 15, 040 11 Košice, IČO: 35 571 918, proti žalovanému: Ministerstvo pôdohospodárstva a
rozvoja vidieka Slovenskej republiky, so sídlom Dobrovičova 12, 812 66 Bratislava, za účasti: 1/ Národný
žrebčín„Topoľčianky“,štátnypodnik,sosídlomParková13,95193Topoľčianky,IČO:31447708,právne
zastúpený: JUDr. Eva Mihóková, advokátka, so sídlom 1. Mája 22, 953 01 Zlaté Moravce, IČO: 31 148
336, 2/ F. G., bytom XXX XX H. XX, 3/ G. B., bytom I. XX, XXX XX J., 4/ K. J., bytom L. A. XX, XXX XX

J., 5/ A. M., bytom J. X, XXX XX J., 6/ C. C., bytom XXX XX E. XXX, 7/ N. C., bytom XXX XX O. XXX,
8/ J. D., bytom XXX X X O. XXX, 9/ G. M. P., bytom XXX XX Q. XX, 10/ A. P., bytom D. XX, XXX XX J.,
11/ JUDr. Silvia Lévayová, bytom J. XX, XXX XX J., 12/ R. D., bytom B. XX, XXX XX J., o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. sp. 7125/2021-420, č. z. 8829/2021 zo dňa 28.04.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. sp. 7125/2021-420, č. z. 8829/2021 zo dňa 28.04.2021
z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Správny súd žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov
konania v plnom rozsahu.

III. Správny súd ďalším účastníkom konania právo na náhradu trov konania n
e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Národný žrebčín „Topoľčianky“, štátny podnik podaním zo dňa 10.12.2014 požiadal žalovaného
o vydanie rozhodnutia podľa § 17 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov
k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde“) o tom, či stavba mlyna v Ďurkove a jeho strojového technologického
zariadenia (ďalej len „stavba mlyna v Ďurkove“) nie je alebo je nehnuteľnosťou, na ktorú sa vzťahuje
zákonoúpravevlastníckychvzťahovkpôde(ďalejlen„žiadosťovydanierozhodnutia“).Národnýžrebčín
„Topoľčianky“, štátny podnik v žiadosti o vydanie rozhodnutia poukázal na reštitučný spor vedený na

Okresnom súde Košice – okolie, pričom ďalej konštatoval, že znenie § 1 ods. 1 zákona o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde vylučovalo poskytnutie finančných náhrad za stavbu mlyna v Ďurkove
v zmysle uvedeného zákona s tým, že tieto náhrady poskytoval štát podľa zákona č. 87/1991 Zb.
o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov.2. V nadväznosti na žiadosť o vydanie rozhodnutia žalovaný listom č. 1196/2015-430 zo dňa 10.03.2015
oznámil Národnému žrebčínu „Topoľčianky“, štátnemu podniku ako aj S. C., G. B., K. J., T. C., žalobkyni,

N. C., G. M. P., A. P., M. E. U., R. D., N. V., M. V. a D. E. začatie správneho konania v predmetnej
právnej veci (ďalej len „oznámenie o začatí správneho konania“). Žalovaný zároveň vyzval účastníkov
predmetného správneho konania, aby sa v prípade, že to považujú za potrebné, v lehote 15 dní odo dňa
doručenia oznámenia o začatí tohto konania vyjadrili k žiadosti o vydanie rozhodnutia s tým, že podklady,
z ktorých bude vychádzať pri svojom rozhodovaní, sú medzitýmny rozsudok Okresného súdu Košice

– okolie sp. zn. 11C/958/92 zo dňa 21.02.2000, odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu
Košice – okolie sp. zn. 11C/958/92 zo dňa 21.02.2000, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
12Co/264/00 zo dňa 04.08.2000, rozsudok Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 11C/958/92 zo dňa
20.12.2011, odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 11C/958/92
zo dňa 20.12.2011, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/163/2012 zo dňa 05.04.2013
a stanovisko žalovaného č. 3972/1993 – 410 k žiadosti o vydanie rozhodnutia podľa § 17 ods. 4 zákona

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde zo dňa 03.06.1993.

3. K oznámeniu o začatí správneho konania sa (okrem iného) vyjadrili žalobkyňa a S. C. podaním
zo dňa 09.04.2015, v ktorom uviedli, že stavba mlyna v Ďurkove už neexistuje. Ďalej konštatovali,
že v prípade stavby mlyna v Ďurkove išlo o hospodárske stavby so zariadením, patriace do

poľnohospodárskej usadlosti. Išlo o budovy s ich súčasťami a zariadením, bez ktorého by nemohli byť
užívané v poľnohospodárskej výrobe.

4. Žalovaný rozhodnutím č. 1196/2015-430 Šim. zo dňa 16.06.2015 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie“) rozhodol podľa § 17 ods. 5 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde tak, že „na

nehnuteľnosť – v súčasnosti už neexistujúcu stavbu: „G. V. O.“ (pozemnoknižná zápisnica č. XXX, k.
ú. O., na pozemnoknižnej parcele č. XXX) sa nevzťahuje zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov.“ V odôvodnení
tohto rozhodnutia žalovaný konštatoval, že stavba mlyna sa síce spomínala v darovacej zmluve zo dňa
20.11.1935, avšak keďže neprebehla intabulácia do pozemkovej knihy, v žiadnej pozemnoknižnej vložke

nebol o tejto nehnuteľnosti záznam. Nebolo preukázané, že k stavbe mlyna v Ďurkove patrili pozemky
alebo iné stavby slúžiace poľnohospodárskej výrobe, ktoré by spolu vytvárali funkčný celok. Účastníci
predmetného správneho konania vo svojom vyjadrení zo dňa 15.04.2015 uviedli, že išlo o hospodárske
stavby so zariadením, patriace do poľnohospodárskej usadlosti, maštale, stodoly, hospodársku budovu
s umiestnením mlyna, zariadenia na spracovanie ľanu, šrotovník, slúžiace pre poľnohospodársku

výrobu, včítane píly – gátra na spracovanie vlastného dreva, avšak pre podporu svojho tvrdenia
nepredložiližiadnedôkazy.Ajvovyjadrenízodňa04.05.2015účastnícipredmetnéhosprávnehokonania
namietali, že predmetný mlyn sa nachádzal na pozemku, ktorý tvoril poľnohospodársku usadlosť,
že išlo o súvislý celok napojený na poľnohospodárske pozemky, avšak relevantné dôkazy v tomto
smere nepredložili. Zo zhromaždeného dôkazného materiálu sa nepodarilo zistiť, že stavba mlyna

v Ďurkove bola zaradená do súboru pôdy, stavieb na poľnohospodársku prvovýrobu, stavieb na
uskladnenie, stavieb na bývanie majiteľa, prípadne na bývanie pomocníkov, teda že bola súčasťou
pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti tak, ako to predpokladal § 1 ods. 1 písm. b) zákona o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde. Podľa žalovaného stavbu mlyna v Ďurkove nebolo možné považovať
za nehnuteľnosť slúžiacu poľnohospodárskej výrobe, ako to predpokladal § 1 ods. 1 písm. c) zákona

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde, keďže činnosti uskutočňované v súvislosti s mletím obilia, ktoré
sa vykonávali v mlynoch, bolo potrebné považovať za činnosti zaradené do oblasti potravinárstva, nie
do oblasti poľnohospodárstva. Na podporu tohto stanoviska žalovaný uviedol, že mlyny boli do odboru
potravinárskeho zaradené aj v zákone č. 115/1948 Zb. o znárodnení ďalších priemyselných a iných
výrobných podnikov a závodov v odbore potravinárskom a o úprave niektorých pomerov znárodnených

a národných podnikov tohto odboru. Pokiaľ išlo o zariadenie mlyna, to zjavne nespĺňalo predpoklady
stanovené pre tzv. mŕtvy inventár, a teda ho nebolo možné považovať za iný poľnohospodársky majetok
podľa § 20 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde, ako to predpokladal § 1 ods. 1 písm. d)
zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde. K namietanému nedostatku svojej právomoci rozhodovať
vo veci žiadosti o vydanie rozhodnutia žalovaný uviedol, že § 17 zákona o úprave vlastníckych vzťahov

k pôde síce mal označenie „pozemkový fond“, to však neznamenalo, že by žalovaný ako ústredný orgán
štátnej správy mohol rozhodovať len o existujúcich nehnuteľnostiach vo vlastníctve štátu, ktoré mal
spravovať pozemkový fond. Už zo samotnej dikcie § 17 ods. 5 zákona o úprave vlastníckych vzťahov
k pôde totiž vyplývalo, že malo ísť o rozhodovanie, ak bola z nejakého dôvodu založená pochybnosť,že išlo o nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahoval zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde. V tejto
súvislosti bolo potrebné poukázať na skutočnosť, že zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
vo viacerých ustanoveniach počítal s možnosťou, že nehnuteľnosti už v čase účinnosti predmetného

zákona z nejakého dôvodu neexistovali. Bolo tak zjavné, že zákonodarca nevylúčil, že by nemohli byť
pochybnosti o tom, či sa zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde vzťahoval aj na neexistujúce
poľnohospodárske nehnuteľnosti.

5. O rozklade K. J. a spoločnom rozklade žalobkyne a S. C. proti prvostupňovému rozhodnutiu

rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 2985/2015-420 zo dňa 09.12.2015 (ďalej len „pôvodné rozhodnutie
o rozkladoch“) tak, že tieto rozklady zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

6. O správnej žalobe žalobkyne, S. C. a C. C. proti pôvodnému rozhodnutiu o rozkladoch rozhodol
Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 1S/26/2016 zo dňa 19.11.2020 (ďalej len „zrušujúci
rozsudok“) tak, že toto rozhodnutie postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z.

Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zrušil a vec vrátil žalovanému
na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto rozsudku Krajský súd v Bratislave konštatoval, že žalovaný
v ďalšom konaní opätovne rozhodne tak, že svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodní s tým,
že v odôvodnení by mal uviesť právne predpisy, na základe ktorých rozhodol, ako aj dôkazy, ktoré zistil
v správnom konaní, a ktoré budú podkladom pre rozhodnutie, a tiež to, ako ich vyhodnotil a posúdil,

pričom by mal tiež uviesť, na základe akej správnej úvahy dospel k záveru, ktorý formuloval vo výroku
svojho rozhodnutia.

7. O rozklade K. J. a spoločnom rozklade žalobkyne a S. C. proti prvostupňovému rozhodnutiu po
vrátení veci na ďalšie konanie rozhodol žalovaný rozhodnutím č. sp. 7125/2021-420, č. z. 8829/2021

zo dňa 28.04.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že tieto rozklady zamietol a prvostupňové
rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení tohto rozhodnutia žalovaný v nadväznosti na Krajským súdom
v Bratislave vytýkané pochybenie spočívajúce v tom, že v rámci svojho rozhodovania nezisťoval
právnych nástupcov T. C., a že nekonal s jeho právnym nástupcom a ani mu nedoručil svoje pôvodné
rozhodnutie o rozkladoch, konštatoval, že prvostupňový správny orgán sa o úmrtí T. C. dozvedel

dňa 19.05.2015 po vrátení príslušnej poštovej zásielky. Ako dôvod neprevzatia listovej zásielky bola
uvedená skutočnosť, že adresát zomrel. Oznámenie o začatí správneho konania však bolo prevzaté
dňa 13.03.2015. Na skutočnosť, že účastník konania zomrel, poukázali v rozklade aj žalobkyňa a S.
C.. V rozklade však neuviedli žiadnych právnych nástupcov po zomrelom T. C.. Žalovaný právnych
nástupcov T. C. zisťoval od M. B. E. ako advokáta, ktorý v konaní o rozkladoch proti prvostupňovému

rozhodnutiu zastupoval žalobkyňu a S. C., avšak bez vyjadrenia sa a odpovede k predmetnej žiadosti.
Žalovaný preto okruh účastníkov konania ustálil zo súdneho konania a zo zrušujúceho rozsudku
Krajského súdu v Bratislave, z ktorého vyplynulo, že právnym nástupcom po zomrelom T. C. bol C.
C., ktorému mali byť následne doručované písomnosti týkajúce sa predmetného správneho konania.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný v nadväznosti na Krajským súdom v Bratislave

vytýkanúnepreskúmateľnosťpôvodnéhorozhodnutiaorozkladochkonštatoval,žepokiaľide onámietky
a názor Krajského súdu v Bratislave, podľa jeho názoru prvostupňový správny orgán postupoval
v konaní o žiadosti o vydanie rozhodnutia správne a súladne so zásadami správneho konania.
Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia bolo zrejmé, že prvostupňový správny orgán vychádzal
najmä z vyjadrení účastníkov konania, darovacej zmluvy zo dňa 20.11.1935, z odbornej literatúry

a príslušných právnych predpisov. Na základe týchto podkladov preto prvostupňový správny orgán
nezistil, že stavba mlyna v Ďurkove patrila do súboru pôdy, stavieb na poľnohospodársku prvovýrobu,
stavieb na uskladnenie, stavieb na bývanie majiteľa, prípadne na bývanie pomocníkov, a teda že
bola súčasťou pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti tak, ako to predpokladal § 1 ods. 1 písm. c)
zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde. V konaní pred prvostupňovým správnym orgánom sa

nepreukázalo ani to, že stavba mlyna v Ďurkove bola stavbou slúžiacou poľnohospodárskej výrobe,
ako to predpokladal § 1 ods. 1 písm. c) zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde. Podľa
názoru žalovaného závery prezentované prvostupňovým správnym orgánom v danej veci zodpovedali
zásadám správneho uváženia a boli v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde v spojení so zákonom č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,

usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách v znení neskorších predpisov.

II.Žaloba

8. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 09.07.2021, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 10.07.2021,

domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového
rozhodnutia(ďalejspolulen„rozhodnutiežalovaného“),vráteniavecinaďalšiekonanieapriznaniapráva
na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

9. S rozhodnutím žalovaného žalobkyňa nesúhlasila, pretože bolo nezákonné a pretože ním bola

ukrátená na svojich základných právach ako účastníčka správneho konania. V prípade napadnutého
rozhodnutia išlo o opätovné rozhodnutie žalovaného bez dostatočného zistenia skutkového stavu a
bez zákonného a objektívneho zhodnotenia vykonaných dôkazov. Pre nedostatok právne významných
dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné a zároveň toto rozhodnutie ani nerešpektovalo
podstatný a záväzný právny názor Krajského súdu v Bratislave vyslovený v zrušujúcom rozsudku.
Napadnutým rozsudkom preto bolo porušené právo žalobkyne podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.

10. Žalovaný sa dopustil procesného pochybenia, keď opakovane konal s nespôsobilým účastníkom
predmetného správneho konania a rozhodol proti mŕtvemu S. C., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX.
Právnymi nástupcami S. C. boli F. G. a J. C.. J. C. však zomrela dňa XX.XX.XXXX a jej právnym
nástupcom sa stala F. G.. O tejto skutočnosti žalovaný zrejme nevedel. Nevedel o nej ani právny

zástupca pôvodného účastníka predmetného správneho konania S. C., keďže mu to nikto neoznámil.
O uvedenej skutočnosti sa právny zástupca pôvodného účastníka predmetného správneho konania
S. C. dozvedel až z uznesenia Okresného súdu Košice – okolie č.k. 11C/958/1992-747 zo dňa
24.05.2021, a preto uvedenú skutočnosť ani nemohol žalovanému oznámiť v nadväznosti na jeho
výzvu týkajúcu sa okruhu účastníkov predmetného správneho konania. To však nič nemenilo na

skutočnosti, že smrťou S. C. zanikla jeho procesná spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania
aj správneho konania a zaniklo aj jeho splnomocnenie udelené právnemu zástupcovi. V konečnom
dôsledku teda žalovaný konal s procesne nespôsobilým (mŕtvym) účastníkom predmetného správneho
konania. S právnym nástupcom S. C. žalovaný nekonal. Išlo o neodstrániteľnú procesnú vadu
správneho konania a napadnutého rozhodnutia. Postupom žalovaného v zásade došlo k podstatnému

porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia. Uvedené pochybenie žalovaného predstavovalo samostatný dôvod na
zrušenie napadnutého rozhodnutia.

11. Žalovaný sa dopustil procesného pochybenia aj tým, že nezisťoval, či konal so spôsobilými

účastníkmi predmetného správneho konania. Žalovaný tak konal a rozhodol proti mŕtvemu účastníkovi
tohto správneho konania, a to T. C.. Ani prvostupňový správny orgán ani orgán rozhodujúci o rozkladoch
nekonali s právnymi nástupcami T. C.. Takýto nezákonný procesný postup nielen prvostupňového
správneho orgánu ale aj orgánu rozhodujúceho o rozkladoch mal za následok nezákonnosť oboch
rozhodnutí. Túto vadu nebolo možné odstrániť inak ako zrušením prvostupňového rozhodnutia

žalovaným a vrátením veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uvedené pochybenie žalovaného
predstavovalo porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia.

12. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí a v postupe po zrušení pôvodného rozhodnutia o rozkladoch

absolútne neakceptoval záväzný právny názor Krajského súdu v Bratislave vyslovený v zrušujúcom
rozsudku, hoci bol týmto právnym názorom v ďalšom konaní viazaný. Išlo pritom najmä o právny názor
azáverKrajskéhosúduvBratislaveonepreskúmateľnostiatýmajnezákonnostipôvodnéhorozhodnutia
o rozkladoch pre nedostatok odôvodnenia, na ktorom nedostatku sa absolútne nič nezmenilo ani pri
opakovanom rozhodovaní žalovaného. V tejto súvislosti žalobkyňa uviedla, že odôvodnenie rozhodnutia

muselo korešpondovať s výrokom rozhodnutia správneho orgánu, čo ale v danom prípade splnené
nebolo. Vlastný výrok rozhodnutia správneho orgánu nepresvedčí o správnosti rozhodnutia, ak nie
je riadne odôvodnený. Z odôvodnenia pôvodného rozhodnutia o rozkladoch podľa Krajského súdu
v Bratislave nebola zrejmá správna úvaha žalovaného, ktorá ho viedla k vydaniu tohto rozhodnutia.
Podľa Krajského súdu v Bratislave žalovaný v pôvodnom rozhodnutí o rozkladoch nerešpektoval zásadu

zrozumiteľnosti ako podstatnú náležitosť odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu. Súčasne bolo
možné konštatovať, že aj prvostupňové rozhodnutie vykazovalo nedostatky jeho preskúmateľnosti
z tých istých dôvodov ako pôvodné rozhodnutie o rozkladoch. Napadnuté rozhodnutie vytýkané
vady pôvodného rozhodnutia o rozkladoch a prvostupňového rozhodnutia absolútne neodstraňovalo azáväzný právny názor Krajského súdu v Bratislave nerešpektovalo. Žalovaný sa dokonca ani necítil byť
viazaný záväzným právnym názorom Krajského súdu v Bratislave, ktorá skutočnosť vyplývala z jeho
konštatovania v napadnutom rozhodnutí, že totiž pokiaľ išlo o predmetné námietky a názor Krajského

súdu v Bratislave, podľa názoru žalovaného prvostupňový správny orgán postupoval v predmetnom
správnom konaní správne a v súlade so zásadami správneho konania. Bez najmenších pochybností
preto aj napadnuté rozhodnutie bolo pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné a tým aj nezákonné, a to
vrátane prvostupňového rozhodnutia.

13. Napriek záväznému právnemu názoru Krajského súdu v Bratislave prezentovanému v zrušujúcom
rozsudku žalobkyňa zotrvala na stanovisku, že v predmetnej právnej veci nebola daná právomoc ani
vecná príslušnosť žalovaného na vydanie rozhodnutia podľa § 17 ods. 5 zákona o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde. Právomoc ani vecnú príslušnosť nebolo možné založiť vlastným, rozširujúcim výkladom
právneho predpisu, keďže tak právomoc ako aj vecná príslušnosť musela jednoznačne vyplývať zo
zákona. Analógia v tomto smere nebola prípustná.

III.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe

14. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 27.09.2021 navrhol, aby správny súd žalobu zamietol.

15. Napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v rozpore so zrušujúcim rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave. Naopak, žalovaný sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia riadil právnymi názormi, ktoré
vyslovil Krajský súd v Bratislave v zrušujúcom rozsudku.

16. Žalovaný využil v priebehu správneho konania všetky dostupné a legálne zdroje skutočného
zistenia skutkového stavu na vydanie rozhodnutia, ktoré následne náležite aj odôvodnil. Žalovaný pritom
preukázateľne odstránil všetky vady, ktorými trpelo jeho pôvodné rozhodnutie o rozkladoch.

17. Úlohou žalovaného bolo odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch, resp. presvedčivo zdôvodniť,

ktorý dôkaz bol pre posúdenie veci smerodajný a určujúci. Bolo v plnej kompetencii žalovaného
rozhodnúť o zadovážení a získaní dôkazných prostriedkov na zistenie skutkového stavu veci ako
aj o zaobstaraní podkladov pre svoje rozhodnutie. Na druhej strane bolo dôkazné bremeno práve
na účastníkovi predmetného správneho konania a ten bol povinný navrhnúť na podporu svojich
tvrdení dôkazy, ktoré mu boli známe. Vykonanie navrhnutých dôkazov však prislúchalo žalovanému.

Pokiaľ žalobkyňa v čase rozhodovania žalovaného disponovala relevantnými dôkazmi, mala ich riadne
a včas v priebehu predmetného správneho konania preukázať. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na
stanovisko prezentované v správnej súdnej praxi, že totiž rozhodnutie správneho orgánu sa nezrušuje
preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré ale nemôžu privodiť vecné iné, či
výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka konania.

18. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia bolo zrejmé, že žalovaný vychádzal najmä z vyjadrení
účastníkov konania, darovacej zmluvy zo dňa 20.11.1935, z odbornej literatúry a príslušných právnych
predpisov ako aj ďalších vyššie uvádzaných dôkazov vykonaných prvostupňovým správnym orgánom.
Na základe týchto podkladov žalovaný nezistil zákonom dané dôvody, na základe ktorých by rozhodol

tak,žestavbamlynavĎurkovepatriladosúborupôdy,staviebnapoľnohospodárskuprvovýrobu,stavieb
na uskladnenie, stavieb na bývanie majiteľa, prípadne na bývanie pomocníkov, a teda že predmetná
nehnuteľnosť bola súčasťou pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti tak, ako to predpokladal § 1 ods.
1 písm. c) zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde. V konaní pred prvostupňovým správnym
orgánom sa nepreukázalo ani to, že stavba mlyna v Ďurkove bola stavbou slúžiacou poľnohospodárskej

výrobe, ako to predpokladal § 1 ods. 1 písm. c) zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde. Uvedené
skutkové závery prvostupňového správneho orgánu nevyvrátil v konečnom dôsledku ani Krajský súd
v Bratislave, keďže zrušujúcim rozsudkom prvostupňové rozhodnutie nezrušil.

19. Žalobkyňa síce namietala porušenie zásady zákonnosti, materiálnej pravdy a voľného hodnotenia

dôkazov, neuviedla však žiadne tvrdenia s prepojením na porušenie konkrétnych ustanovení zákona,
ktoré mal žalovaný porušiť. Žalobkyňa neuviedla ani to, ktoré konkrétne dôkazy neboli žalovaným
vykonané. Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„správnyporiadok“)dávalsprávnemuorgánumožnosťrozhodnúťotom,žeurčitýdôkaznebolopotrebné vykonať. Žalovaný mal za to, že túto ani inú zásadu neporušil, keďže dostatočne zistil skutočný
stav veci a tento zrozumiteľne v logických súvislostiach uviedol a zapracoval do svojho rozhodnutia.
Z napadnutého rozhodnutia bolo možné logicky vyvodiť záver, ku ktorému žalovaný ako správny orgán

dospel.

IV.
Replika žalobkyne

20. Žalobkyňa v replike zo dňa 28.10.2021 zotrvala na stanovisku, že žaloba bola dôvodná.

21. Vyjadrenie žalovaného k žalobe, hoci bolo obsiahle, nebolo spôsobilé odstrániť vadu
nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Tvrdenia žalovaného o preskúmateľnosti a dostatočnom
odôvodnení napadnutého rozhodnutia boli úplne vyvrátené samotným obsahom odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia. S námietkami žalobkyne uvádzanými v rozklade sa mal vysporiadať žalovaný

priamo vo svojom rozhodnutí. Žalovaný pritom ani vo vyjadrení k žalobe nereagoval na najdôležitejšie
námietky žalobkyne (a aj iných účastníkov predmetného správneho konania), ktoré boli obsiahnuté aj
v správnej žalobe.

22. Žalobkyňa nenamietala zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Žalobkyňa namietala, že

neboli vykonané žiadne navrhované dôkazy, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie. Z vyjadrenia
žalovaného a ani z napadnutého rozhodnutia nebolo zrejmé, z akých konkrétnych, podstatných a
právne relevantných dôkazov žalovaný vychádzal. Citovanie a vlastný výklad právnych predpisov
nepredstavovali dokazovanie ani hodnotenie dôkazov. Žalobkyňa aj S. C. uvádzané dôkazy navrhovali,
no žalovaný na to absolútne nebral zreteľ. Napadnuté rozhodnutie bolo ešte podstatne menej

preskúmateľné a menej zákonným spôsobom odôvodnené ako pôvodné rozhodnutie o rozkladoch
zrušené Krajským súdom v Bratislave.

23. Tvrdenie žalovaného, že sa zaoberal a riadne vysporiadal s námietkami žalobkyne, bolo nepravdivé.
Hlavné námietky žalobkyne a S. C. neboli nikdy posudzované ani hodnotené, a to ani vo vyjadrení

žalovaného k žalobe. V tejto súvislosti bolo možné poukázať na to, že v prípade stavby mlyna v Ďurkove
nikdy nešlo o priemyselný podnik (mlyn) patriaci do potravinárskeho priemyslu tak, ako to tvrdil žalovaný.
Terajšie zatriedenie výlučne priemyselných mlynov bolo úplne bez právneho významu.

24. Žalovaný konal s účastníkom predmetného správneho konania, ktorý zomrel. Išlo o S. C.. Ten smrťou

stratil procesnú spôsobilosť a jeho smrťou zaniklo aj splnomocnenie udelené právnemu zástupcovi.
Žalovaný v predmetnom správnom konaní nekonal s právnym nástupcom S. C.. Na veci nič nemenilo
to, či žalovaný v čase svojho rozhodovania vedel o smrti S. C.. Takisto bolo bez právneho významu to, či
o smrti S. C. vedel jeho právny zástupca. S názorom, že smrťou S. C. nedošlo k zániku splnomocnenia
udeleného jeho právnemu zástupcovi, nebolo možné súhlasiť.

25. K vyjadreniu Národného žrebčína „Topoľčianky“, štátneho podniku zo dňa 20.09.2021 žalobkyňa
uviedla, že toto vyjadrenie sa nezaoberalo takmer ani jednou žalobnou námietkou. Nebolo preto možné
na takéto vyjadrenie vecne inak reagovať.

V.
Duplika žalovaného

26. Žalovaný v duplike zo dňa 15.11.2021 zotrval na stanovisku, že žaloba nebola dôvodná.

27. Všetky vady konania, na ktoré žalobkyňa poukazovala, žalovaný odstránil v rámci nového správneho
konania, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia. Žalovaný sa v tomto rozhodnutí
vysporiadal so všetkými namietanými skutočnosťami, na ktoré žalobkyňa poukazovala.

28.Zrušenímnapadnutéhorozhodnutiabysavdanomprípadelenzopakovalproces,výsledkomktorého

by vzhľadom na skutkovú stránku veci nebolo vecne iné rozhodnutie, či rozhodnutie výhodnejšie pre
účastníka príslušného správneho konania. Zrušením napadnutého rozhodnutia by sa iba zbytočne
predĺžil už aj tak dlhotrvajúci reštitučný spor vedený na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn.
11C/598/1992, trvajúci od roku 1992.29. Účastník správneho konania nebol oprávnený rozhodnúť o spôsobe rozhodnutia žalovaného, t.j. o
druhu a obsahu rozhodnutia, ktoré mal žalovaný vydať. Ani súd preskúmavajúci napadnuté rozhodnutie

nepreberal na seba právomoc a zodpovednosť správneho orgánu, t.j. nebol správnym orgánom, ktorý
by mohol a mal vyhľadávať dôvody zákonnosti alebo nezákonnosti napadnutých rozhodnutí, pokiaľ
tieto dôvody nepovažoval v priebehu administratívneho konania za relevantné konajúci správny orgán.
V opačnom prípade by takýto postup zasahoval do ústavného princípu trojdelenia moci.

30. Žalobkyňa mala nielen navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie pravdivosti svojich tvrdení mala
povinnosť dôkazy žalovanému aj predkladať. Nesplnenie tejto povinnosti zo strany žalobkyne považoval
žalovanýzaneuneseniejejdôkaznejpovinnostiovplyvňujúcejvýsledokkonania.Zobsahupredloženého
administratívneho spisu pritom nevyplývalo, že by žalovaný nevykonal právne relevantné dôkazy
v záujme náležitého ozrejmenia skutkového stavu veci.

VI.
Vyjadrenia ďalších účastníkov konania

31. Národný žrebčín „Topoľčianky“, štátny podnik vo vyjadrení dňa 20.09.2021 navrhol žalobu
zamietnuť konštatujúc, že sa stotožňuje v celom rozsahu s obsahom a výrokmi napadnutého

rozhodnutia. Žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení v správnej žalobe nepredložila žiadne právne
relevantné skutočnosti, ktoré by presvedčivým spôsobom preukazovali zmenu jej postoja k charakteru
nehnuteľností, ktorých náhrady sa domáhala v súdnom spore vedenom na Okresnom súde Košice –
okolie pod sp. zn. 11C/958/1992. Žalobkyňa naopak popierala svoje doterajšie dôkazy a tvrdenia, čím
znehodnocovala celú prácu súdov a nedôvodne predlžovala súdny spor, ktorý sa začal v roku 1992.

Nehnuteľnosti, ktorých náhrady sa žalobkyňa domáhala, nemali charakter nehnuteľností podľa § 1 ods.
1 písm. b) a písm. c) zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde, pričom na vyplatenie náhrady
z uvedeného titulu ani nebol právny nárok. Takisto nebol právny nárok na vyplatenie akejkoľvek náhrady
za odobraté technologické a strojové vybavenie slúžiace mlynárskej výrobe, keďže zákon o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde takúto náhradu nepoznal.

32. N. C. vo vyjadrení zo dňa 27.10.2021 konštatoval, že so závermi vyplývajúcimi z vyjadrenia
Národného žrebčína „Topoľčianky“, štátneho podniku nesúhlasí, a že sa stotožňuje s tvrdeniami
uvedenými v žalobe. Krajský súd v Bratislave už v minulosti zrušil pôvodné rozhodnutie o rozkladoch
a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Odôvodnenie zrušujúceho rozsudku Krajského súdu

v Bratislave bolo správne, objektívne a N. C. sa s ním v celom rozsahu stotožnil, pričom si zároveň
osvojil aj tvrdenia žalobkyne.

33. Ďalší účastníci konania M. V., N. V. a D. E. podaniami zo dňa 22.09.2021 oznámili, že sa vzdávajú
účastníctva v predmetnom správnom súdnom konaní. Správny súd s nimi preto už ďalej nekonal ako

s účastníkmi predmetného správneho súdneho konania.

VII.
Konanie na správnom súde

34. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“) Správny súd v Bratislave
(ďalej len „správny súd“) začal svoju činnosť 01.06.2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského
súduvBratislave,KrajskéhosúduvNitreaKrajskéhosúduvTrnavenasprávnysúdvovšetkýchveciach,
v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave

pod sp. zn. 2S/172/2021 bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným
výberom pridelená senátu 6S správneho súdu a je vedená na tomto súde pod sp. zn. BA-2S/172/2021.

35. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 SSP
v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie

vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru,
že žaloba je dôvodná. Správny súd rozhodol na pojednávaní dňa 18.11.2025.

VIII.Relevantné právne predpisy

36. Podľa § 1 ods. 1 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde, zákon sa vzťahuje na

a) pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto
zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond, (ďalej len „pôda“),
b) obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti,
včítane zastavaných pozemkov,
c) obytné a hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou

súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov,
d) iný poľnohospodársky majetok uvedený v § 20.

37. Podľa § 17 ods. 5 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde, pri pochybnostiach o tom, či ide
o nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahuje tento zákon, rozhodujú príslušné ústredné orgány štátnej správy
republiky.

38. Podľa § 20 ods. 1 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde, na zabezpečenie prevádzky
poľnohospodárskej alebo lesnej výroby má pôvodný vlastník živého a mŕtveho inventára, ako aj zásob
právo na ich náhradu, pokiaľ ich vniesol do poľnohospodárskeho družstva alebo mu boli odňaté v období
od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Ak pôvodný vlastník zomrel alebo ak bol vyhlásený za mŕtveho,

máprávopožadovaťnáhradunazabezpečenieprevádzkypoľnohospodárskejalebolesnejvýrobyďalšia
oprávnená osoba uvedená v § 4 ods. 2.

39. Podľa § 47 ods. 1 správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie
o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje

v plnom rozsahu.

40. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako
použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal

s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

IX.
Právne posúdenie veci správnym súdom

41. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie žalovaného o tom,
či sa na konkrétnu nehnuteľnosť špecifikovanú v žiadosti o vydanie rozhodnutia, t.j. na stavbu
mlyna v Ďurkove, vzťahuje zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde. Úlohou správneho súdu
bolo v medziach žalobných námietok posúdiť, či žalovaný pri vydaní tohto rozhodnutia a v konaní,
ktoré predchádzalo jeho vydaniu, postupoval v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou

súdnou praxou. Samotné žalobné námietky, presnejšie miera ich konkrétnosti a zdôvodnenia, pritom
determinovali mieru a detailnosť odpovede správneho súdu na tieto námietky.

42.Správnysúdvnadväznostinažalobnénámietkypristúpilvprvomradekposúdeniupreskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia, keďže len preskúmateľné rozhodnutie orgánu verejnej správy je spravidla

spôsobilé byť predmetom ďalšieho hodnotenia z hľadiska jeho tvrdenej nezákonnosti a vád
administratívneho konania. Skôr, ako by správny súd pristúpil k vlastnému posúdeniu preskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia, pripomína, že rozhodnutie orgánu verejnej správy je preskúmateľné, ak
je zrozumiteľné a ak obsahuje dostatok dôvodov. Naopak, ak je rozhodnutie orgánu verejnej správy
nezrozumiteľné alebo neobsahuje dostatok dôvodov, je rozhodnutím nepreskúmateľným. Rozhodnutie

orgánu verejnej správy je teda nepreskúmateľné buď pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok
dôvodov s tým, že nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť spravidla predchádza nepreskúmateľnosť
pre nedostatok dôvodov, pretože nezrozumiteľnosť neumožňuje určiť ani to, o čom a ako orgán verejnej
správy rozhodol. O nezrozumiteľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy pritom spravidla pôjde vtedy,
ak je rozpor medzi výrokom a odôvodnením, ak nemožno rozpoznať, ako vôbec orgán verejnej správy

vo veci rozhodol, t.j. v prípade nezrozumiteľnosti prejavu vôle orgánu verejnej správy, alebo ak je výrok
zmätočný z dôvodu jeho vnútornej rozporuplnosti.43. Pri posudzovaní preskúmateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy nemožno opomenúť, že
eventuálne nedostatky jeho odôvodnenia nie je možné zhojiť zrozumiteľnejším formulovaním dôvodov,
či doplnením dôvodov rozhodnutia orgánu verejnej správy v správnom súdnom konaní. Pre správny

súd posudzujúci zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je právne relevantná len argumentácia
uvedená v rozhodnutí orgánu verejnej správy (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Svk/24/2023 zo dňa 14.12.2023, ods. 32). Inými slovami, písomné
vyjadrenieorgánuverejnejsprávyakožalovanéhovsprávnomsúdnomkonanínenahrádzaodôvodnenie
jeho rozhodnutia vo veci (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3Sžk/9/2017 zo dňa 30.05.2018, ods. 32). Nedostatky odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy
teda nie je možné konvalidovať vyjadreniami orgánu verejnej správy ako žalovaného v správnom
súdnom konaní (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/5/2017
zo dňa 22.05.2017).

44. Z hľadiska uvedených východísk bolo potrebné v intenciách žalobných námietok posúdiť

preskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia majúc pritom na zreteli, že žalobné námietky smerovali
k nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, a že už pôvodné rozhodnutie
o rozkladoch bolo zrušené Krajským súdom v Bratislave, pričom dôvodom zrušenia pôvodného
rozhodnutia o rozkladoch bola jeho nepreskúmateľnosť.

45. Správny súd z napadnutého rozhodnutia zistil, že v jeho bode I. žalovaný v stručnosti zhrnul
priebeh správneho konania, v ktorom bolo vydané toto rozhodnutie, a že v jeho bode II. žalovaný
v zásade opätovne sumarizoval priebeh správneho konania, v ktorom bolo vydané toto rozhodnutie
s tým, že venoval väčšiu pozornosť obsahu prvostupňového rozhodnutia a obsahu podaných rozkladov.
Správny súd z napadnutého rozhodnutia ďalej zistil, že v jeho bode III. žalovaný reagoval na „výhrady“

Krajského súdu v Bratislave prezentované v zrušujúcom rozsudku, a to na „výhradu“, že žalovaný ako
druhostupňový správny orgán nezisťoval právnych nástupcov T. C., ako aj na „výhradu“, že pôvodné
rozhodnutie o rozkladoch bolo nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a že žalovaný v odôvodnení
pôvodného rozhodnutia o rozkladoch a v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia síce poukazoval
na zhromaždený dôkazný materiál, avšak žiaden dôkazný materiál neuvádzal, pričom neuvádzal ani

to, aké vykonal dokazovanie s tým, že súčasťou administratívneho spisu ani nebol žiadny dôkazný
materiál. Správny súd teda z napadnutého rozhodnutia zistil, že vlastná argumentácia žalovaného ako
druhostupňového správneho orgánu, ktorou reaguje na podané rozklady ako aj na „výhrady“ Krajského
súdu v Bratislave prezentované v zrušujúcom rozsudku, je v zásade obsiahnutá v jeho bode III, a preto
sa pri posudzovaní preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia zameral predovšetkým práve na obsah

jeho bodu III.

46. Správny súd z bodu III. napadnutého rozhodnutia zistil, že žalovaný v ňom k meritu veci uviedol
nasledovné:

„Pokiaľ ide o tieto námietky a názor krajského súdu, podľa názoru ministerstva pôdohospodárstva
prvostupňový správny orgán postupoval v konaní o návrhu Národného žrebčína Topoľčianky správne
a v súlade so zásadami správneho konania.

Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné

vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej
činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania pokladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Vykonávanie
dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie,
akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych
predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania
a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že ministerstvo vychádzalo najmä z vyjadrení
účastníkov konania, darovacej zmluvy z 20. novembra 1935, z odbornej literatúry a príslušných právnych
predpisov. Na základe týchto podkladov preto ministerstvo nezistilo, že nehnuteľnosť patrí do súboru
pôdy, stavieb na poľnohospodársku prvovýrobu, stavieb na uskladnenie, stavieb na bývanie majiteľaprípadne na bývanie pomocníkov, teda že bola súčasťou pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti tak,
ako to predpokladá § 1 ods. 1 písm. b) č. 229/1991 Zb. V konaní pred prvostupňovým orgánom
sa nepreukázalo ani to, že stavba mlyna bola stavbou slúžiacou poľnohospodárskej výrobe, ako to

predpokladá § 1 ods. 1 písm. c) zákona č. 229/1991 Zb.

Podľa názoru ministerstva pôdohospodárstva závery prezentované prvostupňovým správnym orgánom
v danej veci zodpovedajú zásadám správneho uváženia a sú v súlade aj s hmotnoprávnymi
ustanoveniami zákona č. 229/1991 Zb. v spojení so zákonom č. 330/1991 Zb.

S poukazom na vyššie uvedené, minister pôdohospodárstva, ako vedúci ústredného orgánu štátnej
správy, ktorý podľa § 61 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. rozhoduje o rozklade na základe návrhu ním
ustanovenej osobitnej komisie, rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia
o rozklade.“

47. Z citovanej relevantnej časti napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný nad rámec
všeobecných úvah o podkladoch pre rozhodnutie a o odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej správy
(použiteľných prakticky v akomkoľvek rozhodnutí orgánu verejnej správy) uviedol v podstate iba jeden
stručný odsek, a to odsek začínajúci slovami „z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmé ...
“, ktorý ale neobjasňuje vlastné úvahy žalovaného ako druhostupňového správneho orgánu, ktoré ho

viedli k záveru o zákonnosti prvostupňového rozhodnutia. V predmetnom odseku totiž žalovaný uviedol
„iba“ vo všeobecnej rovine to, z akých podkladov vychádzal pri prvostupňovom rozhodnutí, a to, že
na základe týchto podkladov nezistil, že stavba mlyna v Ďurkove patrí do súboru pôdy, stavieb na
poľnohospodársku prvovýrobu, stavieb na uskladnenie, stavieb na bývanie majiteľa prípadne na bývanie
pomocníkov, teda že bola súčasťou pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti. Následne ešte žalovaný

uviedol, že v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom sa nepreukázalo ani to, že by stavba
mlyna v Ďurkove slúžila poľnohospodárskej výrobe. Predmetný odsek tak vo svojej podstate predstavuje
iba stručnú sumarizáciu podkladov pre vydanie prvostupňového rozhodnutia a záverov prvostupňového
rozhodnutia a neobsahuje žiadnu vlastnú úvahu žalovaného ako druhostupňového správneho orgánu.
Žalovaný totiž v nadväznosti na uvedenú sumarizáciu dodal len toľko, že závery prezentované v

prvostupňovom rozhodnutí zodpovedajú zásadám správneho uváženia a sú v súlade s hmotnoprávnymi
ustanoveniami relevantných právnych predpisov. Žalovaný teda žiadne svoje úvahy za účelom
dostatočného odôvodnenia svojho rozhodnutia o podaných rozkladoch v kontexte „výhrad“ Krajského
súdu v Bratislave prezentovaných v zrušujúcom rozsudku v konečnom dôsledku v napadnutom
rozhodnutí neuviedol. Žalovaný sa v zásade „iba“ stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia,

vo vzťahu ku ktorému už ale Krajský súd v Bratislave v zrušujúcom rozsudku výslovne uviedol, že „aj
rozhodnutie orgánu verejnej správy prvej inštancie vykazuje nedostatky preskúmateľnosti rozhodnutia
z dôvodov totožných uvedených vyššie.“ Nedostatky preskúmateľnosti prvostupňového rozhodnutia
žalovaný doplnením vlastnej správnej úvahy v napadnutom rozhodnutí nijako neodstraňoval, a to
napriek tomu, že si týchto nedostatkov musel byť vedomý, keďže v napadnutom rozhodnutí uviedol, že

„krajský súd konštatoval, že aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvej inštancie vykazuje nedostatky
preskúmateľnosti“ (str. 2 napadnutého rozhodnutia). Správny súd preto dospel k záveru, že námietka
nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia je dôvodná.

48. V nadväznosti na zmienku žalovaného uvádzanú v napadnutom rozhodnutí, že totiž podľa jeho

názoru prvostupňový správny orgán postupoval v konaní o návrhu Národného žrebčína „Topoľčianky“,
štátneho podniku správne a v súlade so zásadami správneho konania, správny súd poukazuje
na závery Krajského súdu v Bratislave prezentované v zrušujúcom rozsudku, v zmysle ktorých aj
prvostupňové rozhodnutie vykazovalo nedostatky preskúmateľnosti z dôvodov totožných s dôvodmi
vytýkanými pôvodnému rozhodnutiu o rozkladoch. Inými slovami, podľa záverov Krajského súdu

v Bratislave prezentovaných v zrušujúcom rozsudku bolo prvostupňové rozhodnutie v konečnom
dôsledku nepreskúmateľné. Keďže prvostupňové rozhodnutie bolo nepreskúmateľné z dôvodov
uvedených v zrušujúcom rozsudku Krajského súdu v Bratislave alebo teda, keďže prvostupňové
rozhodnutie vykazovalo nedostatky preskúmateľnosti uvedené v zrušujúcom rozsudku Krajského
súdu v Bratislave, nebolo možné konštatovať, že prvostupňový správny orgán postupoval pri vydaní

prvostupňového rozhodnutia správne a v súlade so zásadami správneho konania. Z tohto dôvodu
ani nebolo možné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia založiť len na odkaze na odôvodnenie
prvostupňového rozhodnutia. Pripustenie možnosti založenia odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
len na odkaze na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia by bolo popretím záväzného právnehonázoru, ktorý Krajský súd v Bratislave prezentoval v zrušujúcom rozsudku, a v konečnom dôsledku
aj porušením princípu právnej istoty. V tejto súvislosti správny súd poznamenáva, že význam princípu
právnej istoty vo vzťahu k povinnosti rešpektovať záväzný právny názor správneho súdu zo strany

správneho orgánu sa v českej správnej súdnej praxi premietol do záveru, že ak žalovaný správny orgán
nevyužilmožnosťbrojiťkasačnousťažnosťouprotizáväznémuprávnemunázoruobsiahnutémuvprvom
zrušujúcom rozsudku správneho súdu bez toho, aby mu v tom niečo bránilo, nemôže tak urobiť až
v kasačnej sťažnosti smerujúcej proti ďalšiemu zrušujúcemu rozsudku správneho súdu (porovnaj napr.
Kühn, Z., Kocourek, T. a kol.: Soudní řád správní. Komentář. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2019, str. 655).

49. V nadväznosti na zmienku žalovaného uvádzanú v napadnutom rozhodnutí, že totiž podľa jeho
názoru prvostupňový správny orgán postupoval v konaní o návrhu Národného žrebčína „Topoľčianky“,
štátnehopodnikusprávneavsúladesozásadamisprávnehokonania,správnysúdvovšeobecnejrovine
konštatuje, že nie je úlohou správneho orgánu polemizovať s právnym názorom správneho súdu ani
ho spochybňovať, ale je jeho povinnosťou ho rešpektovať. Nie je pritom nevyhnutné, aby sa správny

orgán s právnym názorom správneho súdu stotožnil. Správny orgán je však povinný riadiť sa právnym
názorom správneho súdu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sž/7/2013 zo
dňa 27.06.2013). Správnemu súdu je zrejmé, že správny orgán sa síce za určitých okolností môže od
právneho názoru správneho súdu odchýliť, ak sa napríklad v dôsledku ďalšieho dokazovania skutkový
stav zmení do tej miery, že správnym súdom vyslovený právny názor sa stane neaplikovateľný, žalovaný

však na žiadne takéto okolnosti v napadnutom rozhodnutí nepoukázal a takéto okolnosti nezistil ani
správny súd.

50. Žalovaný síce vo vyjadrení k žalobe konštatoval, že preukázateľne odstránil všetky vady, ktorými
trpelo pôvodné rozhodnutie o rozkladoch, avšak v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentujú

vlastné úvahy žalovaného ako druhostupňového správneho orgánu, ktorými by reagoval právne
relevantným spôsobom na závery Krajského súdu v Bratislave, že totiž aj prvostupňové rozhodnutie
vykazovalo nedostatky preskúmateľnosti. Na takéto úvahy žalovaného ako druhostupňového správneho
orgánuobsiahnutévodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiažalovanývosvojichpodaniachpredložených
správnemu súdu v priebehu tohto správneho súdneho konania nepoukázal a takéto úvahy žalovaného

ako druhostupňového správneho orgánu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neidentifikoval ani
správny súd.

51. Pokiaľ ide o samotné prvostupňové rozhodnutie, žalovaný má pravdu, keď vo vyjadrený k žalobe
uvádza, že toto rozhodnutie nebolo zrušené Krajským súdom v Bratislave v rámci prieskumu zákonnosti

pôvodnéhorozhodnutiaorozkladoch.KrajskýsúdvBratislaveskutočnezrušil„iba“pôvodnérozhodnutie
o rozkladoch. Žalovaný však z tohto zistenia vyvodzuje nesprávne závery. Samotná skutočnosť, že
Krajský súd v Bratislave nezrušil prvostupňové rozhodnutie, neznamená, že toto rozhodnutie netrpelo
žiadnymi vadami. Z § 191 ods. 3 SSP je zrejmé, že správne súdy môžu pristúpiť k zrušeniu aj
prvostupňového rozhodnutia, a to „v závislosti od okolností“, a že teda správne súdy môžu pristúpiť

k zrušeniu aj prvostupňového rozhodnutia s prihliadnutím k skutkovým a právnym okolnostiam
konkrétnej právnej veci. V preskúmavanej právnej veci Krajský súd v Bratislave zrušil pôvodné
rozhodnutie o rozkladoch z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Pri takejto dôvodne namietanej vade
preskúmavaného rozhodnutia nemusí byť nevyhnutne potrebné rušenie aj prvostupňového rozhodnutia.
Prípadné nedostatky odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia totiž môže odstrániť aj správny orgán

rozhodujúci o riadnom opravnom prostriedku vo svojom rozhodnutí.

52. Pre úplnosť správny súd poznamenáva, že podľa napadnutého rozhodnutia podkladom
prvostupňového rozhodnutia bola (okrem iného) darovacia zmluva zo dňa 20.11.1935. Táto darovacia
zmluva ale nie je súčasťou administratívneho spisu. Správny súd si uvedomuje, že darovacia zmluva

zo dňa 20.11.1935 sa spomína v písomnostiach, ktoré sú obsahom administratívneho spisu, avšak, ako
to už bolo uvedené, táto zmluva nie je súčasťou administratívneho spisu. Nie je potom zrejmé, v akom
zmysle bola darovacia zmluva zo dňa 20.11.1935 podkladom prvostupňového rozhodnutia.

53. V súvislosti so žalobnými námietkami týkajúcimi sa zisťovania skutkového stavu a teda aj podkladov

rozhodnutia žalovaného pozornosti správneho súdu neunikla zmienka žalovaného o listine zo dňa
16.04.1969, ktorou „MNV v Ďurkove“ povolil zbúranie mlyna (ďalej len „listina zo dňa 16.04.1969“)
v jeho písomnosti č. 1196/2015-430 zo dňa 05.09.2015 označenej ako „Vec: Predloženie rozkladu spolu
so spisovým materiálom“. V samotnom napadnutom rozhodnutí sa žalovaný k obsahu listiny zo dňa16.04.1969, ktorá ostatne ani nie je súčasťou administratívnou spisu, už nijako výslovne nevyjadruje,
a teda úvahy žalovaného vo vzťahu k tejto listine a jej obsahu sú nepreskúmateľné. Žalovaný pritom
nepochybne mal vzhľadom na predmet správneho konania venovať v napadnutom rozhodnutí zvýšenú

pozornosť popisu skutkových zistení týkajúcich sa stavby mlyna v Ďurkove a jej charakteru.

54. Pokiaľ ide o pomerne rozsiahle vyjadrenie žalovaného k žalobe, správny súd pripomína,
že nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nie je možné konvalidovať vyjadreniami
žalovaného v správnom súdnom konaní. Správny súd preto pri posudzovaní preskúmateľnosti

napadnutého rozhodnutia mohol vychádzať len z jeho odôvodnenia.

55. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovaného, že zrušením napadnutého rozhodnutia by sa v danom
prípade len zopakoval proces, výsledkom ktorého by vzhľadom na skutkovú stránku veci nebolo vecne
iné rozhodnutie, správny súd uvádza, že toto konštatovanie žalovaného je v súčasnom štádiu veci
predčasné. Správny súd vzhľadom na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok

dôvodov nemohol pristúpiť k posúdeniu zákonnosti výroku napadnutého rozhodnutia, a teda ani
k posúdeniu toho, či je výrok napadnutého rozhodnutia vecne správny. Napokon je potrebné zdôrazniť,
že úlohou orgánov verejnej správy nie je len vecne správne rozhodnúť, ale ich úlohou je svoje
rozhodnutia zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu aj odôvodniť.

56. Pokiaľ ide o žalobné námietky, v rámci ktorých žalobkyňa poukázala na úmrtie účastníkov
predmetného správneho konania v jeho priebehu, správny súd pripomína, že všeobecnou správnou
žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej
správy(§177ods.1SSP),pričomžalobcommôžebyťfyzickáosobaaleboprávnickáosoba,ktoráosebe
tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na

svojich právach alebo právom chránených záujmoch (§ 178 ods. 1 SSP). Žalobkyňa v žalobe netvrdila,
že je právnym nástupcom niektorého z účastníkov predmetného správneho konania, ktorý v priebehu
tohto správneho konania zomrel. Žalobkyňa v žalobe ani neozrejmila, v čom spočíval zásah do jej
verejných subjektívnych práv postupom žalovaného, ktorý opakovane konal s nespôsobilým účastníkom
predmetného správneho konania a rozhodol proti mŕtvemu. Správny súd sa preto bližšie predmetnými

žalobnými námietkami nezaoberal. Napriek tomu správny súd považuje za potrebné poznamenať, že
žalovaný musí samozrejme v ďalšom konaní venovať náležitú pozornosť ustáleniu okruhu účastníkov
predmetného správneho konania.

57. Pre úplnosť správny súd poznamenáva, že jeho pozornosti neunikla skutočnosť, že Krajský súd

v Bratislave sa v zrušujúcom rozsudku zaoberal námietkou úmrtia účastníka predmetného správneho
konania. Správny súd ale v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že jedným zo žalobcov v správnom
súdnom konaní, v ktorom bol vydaný zrušujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave, bol C. C. ako
právny nástupca účastníka predmetného správneho konania, ktorý v priebehu tohto správneho konania
zomrel, a to T. C.. Bolo preto potrebné, aby sa Krajský súd v Bratislave pri svojom rozhodovaní zaoberal

námietkou úmrtia účastníka predmetného správneho konania, čo aj v zrušujúcom rozsudku urobil.

58. Pokiaľ ide o žalobnú námietku nedostatku právomoci žalovaného na rozhodovanie podľa § 17 ods.
5 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde vo vzťahu k stavbe mlyna v Ďurkove, túto správny
súd nepovažoval za dôvodnú. Vo vzťahu k tejto žalobnej námietke sa správny súd v plnom rozsahu

stotožnil s právnym názorom Krajského súdu v Bratislave prezentovaným v zrušujúcom rozsudku, na
ktorý v plnom rozsahu odkazuje. Zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde, ako to konštatoval už
Krajský súd v Bratislave, počítal so skutočnosťou, že nehnuteľnosti uvedené v § 1 ods. 1 tohto zákona
už mohli zaniknúť, keď napríklad v § 14 ods. 1 ustanovuje, že oprávnenej osobe patrí náhrada za obytné
budovy, hospodárske budovy a iné stavby, ktoré podľa tohto zákona nemožno vydať alebo ktoré zanikli

alebo boli prevedené na osobu, ktorá nie je povinná ich vydať.

59. K vyjadreniu Národného žrebčína „Topoľčianky“, štátneho podniku zo dňa 20.09.2021 správny súd
uvádza, že toto vyjadrenie sa týka predovšetkým vecnej stránky rozhodovania žalovaného, a teda
právneho posúdenia veci. K preskúmaniu rozhodnutia žalovaného z hľadiska správnosti právneho

posúdenia veci však správny súd nemohol pristúpiť vzhľadom na nepreskúmateľnosť napadnutého
rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.60. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, a preto ho postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie. Zrušenie prvostupňového rozhodnutia správny súd v skutkových

a právnych okolnostiach preskúmavanej právnej veci nepovažoval za potrebné, keďže žalovaný môže
prípadné vady prvostupňového konania a prvostupňového rozhodnutia odstrániť v rámci ďalšieho
konania a rozhodovania o rozkladoch.

61. V ďalšom konaní bude žalovaný viazaný právnym názorom správneho súdu vyjadreným v tomto

rozsudku. Úlohou žalovaného bude opätovne rozhodnúť o podaných rozkladoch. Pri odôvodnení svojho
rozhodnutia bude úlohou žalovaného dbať na jeho náležité odôvodnenie pamätajúc na to, že nedostatky
odôvodnenia jeho rozhodnutia nebude možné v prípadnom následnom správnom súdnom konaní cez
vyjadrenia k žalobe dopĺňať a konvalidovať.

62. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnej žalobkyni priznal voči

žalovanému plnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodne správny súd po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

63. O trovách konania ďalších účastníkov konania rozhodol správny súd podľa § 169 SSP tak, že im
právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže im neuložil žiadnu povinnosť, v súvislosti s plnením
ktorej by im vznikli trovy a ani nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, kvôli ktorým by im
mal priznať právo na náhradu trov konania, a to s poukazom na správnu súdnu prax (napr. uznesenie
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Svk/1/2025 zo dňa 26.02.2025).

64. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na
Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP v spojení s § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie

kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva

(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právnehoposúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.