Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 11, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 5S/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0825100187
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Denisa Rybárová Slivová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0825100187.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Denisy Rybárovej

Slivovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Petra Molčana a JUDr. Kataríny Petráň Vinczeovej,
v právnej veci žalobcu: Slovenská národná knižnica, so sídlom Námestie J. C. Hronského 1, 036
01 Martin, IČO: 36 138 517, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov,
so sídlom Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina, za účasti ďalších účastníkov konania: 1/ A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom C. D. B. XXXX/XX, XXX XX E. D., právne zastúpený: JUDr. Eva
Skačániová, advokátka, so sídlom Korzo Bélu Bartóka 789/3, 929 01 Dunajská Streda, 2/ F. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale pobytom 930 04 F. G. A. XX, 3/ PhD. H. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom

I. XXXXX/X, XXX XX J., ďalší účastníci konania v rade 2/ a 3/ právne zastúpení: JUDr. Samuel
Baránik, advokát, so sídlom Podjavorinskej 7, 811 03 Bratislava, 4/ Slovenský pozemkový fond, so
sídlom Búdková 36, 817 15 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-
OOP6-2025/011339-003 zo dňa 03.01.2025, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Žalobcovi, žalovanému a ďalším účastníkom konania v rade 1/ až 4/ právo na náhradu trov konania

nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Priebeh administratívneho konania

1. Okresný úrad Martin, pozemkový a lesný odbor, pozemkové oddelenie (ďalej len „prvostupňový
správny orgán“) rozhodnutím č. OU-MT-PLO1-2024/000450-492 zo dňa 25.09.2024, (ďalej len
„prvostupňové rozhodnutie“) podľa ust. § 9 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. 229/1991 Zb.“) ako i podľa ust. § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) vo veci návrhu reštitučného nároku podaného K. B., naposledy
bytom F. G. A. XXX, XXX XX J., proti povinným osobám, a to Slovenská národná knižnica, nám. J.
C. Hronského 1,036 01 Martin, Slovenský pozemkový fond, Búdková 36, 817 15 Bratislava, rozhodol
výrokom I. tak, že dedičia po oprávnenej osobe:
1. F. B. L. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. G. A., M. XX, syn K. B., ktorý bol oprávnenou osobou
podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. e) zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde po pôvodnom

vlastníkovi F. B., spoluvlastník v 1/3-ine z vydávaných podielov
2. A. B. L. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX E. D., D. B. XXXX/XX, syn K. B., ktorý bol oprávnenou
osobou podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. e) zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde po
pôvodnom vlastníkovi F. B., spoluvlastník v 1/3-íne z vydávaných podielov3. N. H. B., B. L. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX J., I. XXXX/X, dcéra K. B., ktorý bol oprávnenou
osobou podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. e) zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde po
pôvodnom vlastníkovi F. B., spoluvlastník v 1/3-íne z vydávaných podielov

spínajú podmienky zákona uvedené v ustanovení § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.
Výrokom II. rozhodol tak, že dedičom po oprávnenej osobe sa priznáva vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam a) Stavby v k. ú.: E., uvedené v prílohe č. 1, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto
rozhodnutia.
Výrokom Ill. rozhodol tak, že dňom vydania nehnuteľnosti je deň, keď toto rozhodnutie nadobudne

právoplatnosť. Okresný úrad Turčianske Teplice, katastrálny odbor na základe tohto právoplatného
rozhodnutia zapíše stavby uvedené vo výroku II. do listu vlastníctva v k. ú.: DIVIAKY na vlastníkov a v
spoluvlastníckych podieloch vyjadrených zlomkom k celku nasledovne:
F. B. v 1/3-ine
A. B. v 1/3-ine
N. H. B., B. v 1/3-ne

Výrokom IV. rozhodol tak, že dedičia po oprávnenej osobe sú povinní do 30 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia uhradiť Slovenskej národnej knižnici zhodnotenie stavieb vo výške 44.561,68 Eur, po
zaokrúhlení 44.561,70 Eur na bankový účet v štátnej pokladnici IBAN: D. XXXX XXXX XXXX XXXX
XXXX. Každý z dedičov uhradí zhodnotenie stavieb vo výške jeho spoluvlastníckeho podielu, t. j, každý
dedič po 14853,90 Eur.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že K. B., synovec po pôvodnom vlastníkovi F. B., uplatnil dňa
08.12.1992 a 31.12.1992 na Pozemkovom úrade v Martine nárok na vydanie nehnuteľností, ktoré boli
odňaté pôvodnému vlastníkovi F. B. podľa § 6 ods. 2 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
konfiškovaním podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. v znení nariadenia SNR č. 64/1946 Zb. Reštitučný
nárok bol zaevidovaný pod číslom 1017/92.

Prvostupňovýsprávnyorgánvodôvodnenírozhodnutiarekapitulovalpriebehadministratívnehokonania.
Obvodný pozemkový úrad v Martine (ďalej len „ObPÚ v Martine“) rozhodnutím č. ObPÚ-2007/00690-
SIM zo dňa 23.08.2007 priznal K. B. ako oprávnenej osobe vlastnícke právo aj právo na náhradu
za nehnuteľnosti, ktoré nebolo možné pre zákonné prekážky vydať. Proti rozhodnutiu podala opravný
prostriedok Slovenská národná knižnica. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 23Sp/55/2008-89 zo

dňa 20.10.2008 rozhodnutie ObPÚ v Martine zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V ďalšom
konaní mal správny orgán posúdiť otázku zmeny stavebno-technického charakteru stavby. Následne
rozhodnutím č. ObPÚ-2015/000887-BLA-P zo dňa 08.04.2015 priznal Okresný úrad Martin oprávnenej
osobe K. B. právo na náhradu za nehnuteľnosti, ktoré nebolo možné pre zákonné prekážky vydať.
Proti rozhodnutiu podali listom zo dňa 13.05.2015 A. B., F. B. a O. B. odvolanie. Krajský súd v Žiline

rozsudkom sp. zn. 29Sp/67/2015 zo dňa 20.11.2015 rozhodnutie Okresného úradu Martin zrušil a
vrátil mu vec na ďalšie konanie. V ďalšom konaní mal správny orgán vyhodnotiť a aplikovať ust.
§ 6 ods. 2 zákona. Po doplnení spisového materiálu Okresný úrad Martin rozhodnutím č. OÚ-MT-
PLO-2016/000939-BLA-P zo dňa 25.04.2016 nepriznal dedičom po oprávnenej osobe vlastnícke práva
ani právo na náhradu z dôvodu, že nespĺňajú ust. § 6 ods. 2 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k

pôde. Proti rozhodnutiu podali dedičia po oprávnenej osobe návrh na preskúmanie rozhodnutia. Krajský
súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 29Sp/42/2016 zo dňa 09.12.2016 rozhodnutie Okresného úradu Martin
potvrdil. Proti uvedenému rozsudku podali dedičia po oprávnenej osobe odvolanie. Najvyšší súd SR
rozsudkom sp. zn. 2Sžr/7/2017 zo dňa 30.04.2020 rozsudok Krajského súdu v Žiline zmenil tak, že
zrušil rozhodnutie Okresného úradu Martin a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Následne Okresný úrad

Martin rozhodnutím č. OÚ-MT-PLO1-2022/000393-415 zo dňa 22.06.2022 uplatnený reštitučný nárok
zamietol, keďže v zmysle ust. § 6 ods. 3 zákona o pôde, uplatnený reštitučný nárok už bol uspokojený
v maximálnej zákonnej výmere (najviac 150ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy).
Proti uvedenému rozhodnutiu podali odvolanie dedičia po oprávnenej osobe. Okresný úrad Žilina, odbor
opravných prostriedkov rozhodnutím č. OÚ-ZA-OOP6-2022/041936-003 zo dňa 04.10.2022 rozhodnutie

Okresného úradu Martin zrušil a vrátil mu vec na nové prejednanie a rozhodnutie. V odvolacom konaní
vytkolprvostupňovémusprávnemuorgánu,ženezistilpresneaúplneskutočnýstavveciazatýmúčelom
si nezaobstaral potrebné podklady, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností pre rozhodnutie a rozhodnutie nevychádzalo zo spoľahlivo zisteného stavu veci. V novom
konaní odvolací orgán zaviazal prvostupňový správny orgán doplniť dokazovanie v smere preukázania,

či vydanými právoplatnými čiastkovými rozhodnutiami vo veci uplatneného nároku, bola resp. nebola
oprávnenej osobe vrátená resp. priznaná náhrada, a to maximálne 250 ha všetkej pôdy, pričom v
odôvodnení nového rozhodnutia tieto skutočnosti podrobne zrekapituluje podľa jednotlivých vydaných
právoplatnýchčiastkovýchrozhodnutí.Čosatýkanehnuteľností-staviebatodomuč.9/kaštieľ/,stodoly,je potrebné v novom konaní rešpektovať rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 29Sp/55/2008, v
ktorom je o.i. uvedené: Ak správny orgán dospeje k záveru, že aplikácia zákona č. 229/1991 Zb. je
daná a je daný reštitučný nárok podľa § 6 ods. 1 alebo 2, je povinný sa zaoberať otázkou, či nie

sú vo vzťahu k predmetnej stavbe dané prekážky, ktoré bránia vydaniu predmetnej nehnuteľnosti s
poukazom na § 11 ods. 4 zákona /s účinnosťou od 01.09.2022 zmena - § 11 ods. 6/, vzhľadom na
námietky odvolateľa - Slovenskej národnej knižnice, keď poukazoval a tvrdil, v akom rozsahu, za aké
časové obdobie a v akých finančných nákladoch došlo k prestavbe predmetnej nehnuteľnosti. Musí sa
zaoberať tiež otázkou, či predmetná stavba stratila svoj pôvodný stavebno-technický charakter, teda

musí vychádzať z toho, aký stavebno-technický charakter predmetná stavba v čase odňatia mala, či
stavebno-technický charakter prestal súvisieť s predmetom poľnohospodárskej výroby. Ak dospeje k
záveru, že aplikácia zákona č. 229/1991 Zb. je daná, vysporiada sa vzhľadom na rozsiahle skutkové
tvrdenia odvolateľa a predložené listinné dôkazy so skutočnosťou, akým spôsobom predmetná stavba
je zhodnotená, či cena určená ku dňu účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. prevyšuje hodnotu stavby v
čase prevzatia štátom, teda sa vysporiada aj s tým, či je daný na mieste postup podľa § 14 ods. 2

zákonač.229/1991Zb.,pričompravdepodobnekvyriešeniutejtootázky,akoajpredchádzajúcichotázok
bude potrebné nielen doplniť zistený skutkový stav, ale zabezpečenie ďalších dôkazov, ako aj vykonanie
znaleckého dokazovania nariadenom v príslušnom odbore. Okresný úrad Martin rozhodnutím č. OÚ-
MT-PLO1-2023/000449-440 zo dňa 06.02.2023 priznal dedičom po oprávnenej osobe vlastnícke právo
k stavbám (kaštieľ a stavba pre výstavné a archívne účely) a nepriznal vlastnícke právo k pozemkom,

nakoľko doterajšími právoplatnými rozhodnutiami už bol uspokojený uplatnený reštitučný nárok v
maximálnej zákonnej výmere uvedenej v ust. § 6 ods. 3 zákona t.j., maximálne 250 ha všetkej pôdy. Proti
uvedenému rozhodnutiu podali odvolanie listom zo dňa 21.02.2023 A. B. a listom zo dňa 23.02.2023
Slovenská národná knižnica. Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov rozhodnutím č. OOP-
ZA-OOP6-2023/030718-002 zo dňa 10.05.2023 odvolanie v časti pozemkov zamietol a rozhodnutie

Okresného úradu Martin potvrdil a v časti stavieb zrušil rozhodnutie správneho orgánu a vrátil mu vec
na nové prejednanie a rozhodnutie. V novom konaní mal Okresný úrad Martin rozhodnúť o ustanovení
súdneho znalca postupom podľa § 36 Správneho poriadku, ktorý vykoná kontrolný znalecký posudok,
aby mohlo byť zodpovedané následne na právnu otázku, či pôvodné stavby kaštieľa a hospodárskej
budovy - sýpky, stratili svoj pôvodný stavebno-technický charakter v kontexte s § 11 ods. 6 zákona č.

229/1991 Zb., rešpektujúc rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 29Sp/55/2008 zo dňa 20.10.2008.
Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu a vrátení spisového materiálu, Okresný
úrad Martin listom zo dňa 24.05.2023 a 17.07.2023 požiadal Slovenský pozemkový fond o objednanie
kontrolného znaleckého posudku a v liste tiež uviedol, na aké otázky má znalec v znaleckom posudku
odpovedať. Slovenský pozemkový fond na základe požiadavky Okresného úradu Martin dňa 27.09.2023

e-mailom zaslal spoločnosti EXPERTA, s.r.o., so sídlom v Žiline, žiadosť o cenovú ponuku na kontrolný
znalecký posudok v k. ú. E.. Na požiadavku Slovenského pozemkového fondu spoločnosť EXPERTA,
s.r.o. obratom zaslala odpovedi že v zmysle inštrukcie MS SR, že v obsahovom vymedzení znaleckej
činnosti podľa prílohy č. 2 k vyhláške č. 228/2018 Z.z. sa nenachádza možnosť, aby sa v rámci
znaleckej činnosti vykonávalo metodické posudzovanie iných znaleckých posudkov. Znalci - fyzické

osoby a znalecké organizácie sú tým vylúčené z posudzovania iných znaleckých úkonov. To znamená,
že žiadny znalec ani znalecká organizácia na území SR nemôže vykonať kontrolný znalecký posudok,
lebo by to bolo v rozpore so zákonom a znalec alebo MS SR by ich mohli riešiť napr. deliktom. Na
základe tejto zistenej skutočnosti Okresný úrad Martin požiadal listom zo dňa 27.09.2023 odvolací
orgán - Okresný úrad Žilina o vyjadrenie, ako má ďalej postupovať v reštitučnom konaní, keďže vo

svojom rozhodnutí o odvolaní vyslovil právny názor, že Okresný úrad Martin má ustanoviť znalca, aby
vykonal kontrolný znalecký posudok a prvostupňový správny orgán je právnym názorom odvolacieho
orgánu pri rozhodovaní viazaný. Odvolací orgán v liste zo dňa 09.10.2023 uviedol, že nakoľko fyzické
osoby a znalecké organizácie sú vylúčené z posudzovania iných znaleckých posudkov, čo znamená, že
znalec ani znalecké organizácia na území SR nemôže vykonať kontrolný znalecký posudok, v ďalšom

konaní Okresný úrad Martin vykoná konfrontáciu znalcov, resp. má nariadiť ústne pojednávanie, na
ktorom účastníci konania budú znalcom klásť otázky k objasneniu protichodných záverov znaleckých
posudkov. Na základe takéhoto právneho posúdenia veci, Okresný úrad Martin listom zo dňa 11.10.2023
v súlade s ustanovením § 21 Správneho poriadku nariadil na deň 07.11.2023 ústne pojednávanie, na
ktorom mal za účasti účastníkov konania vykonať konfrontáciu znalcov, ktorá mala prispieť k objasneniu

skutočnosti, prečo sú výsledky znaleckých posudkov protichodné. Na ústne pojednávanie, ktoré sa
konalo na Okresnom úrade Martin, správny orgán prizval všetkých účastníkov konania a oboch znalcov
N. P. J. a N. O. Q.. Konfrontácie znalcov sa zúčastnil N. O. J. (zástupca Okresného úradu Martin,
pozemkového a lesného odboru), I. I. Q. (splnomocnený zástupca F. B. a N. H. B., B.,) A. B., N. A.B., N. O. Q. (znalec), N. P. J. (znalec), O. R. P. (zástupca SNK), Ing, I. S. (zástupca SNK) a N. N.
I. (zástupca SNK). Z ústneho pojednávania vyplynula požiadavka, aby Slovenská národná knižnica
Okresnému úradu Martin predložila listinu (komunikáciu s MS SR) ohľadom vykonania kontrolného

znaleckého posudku, pretože pri objednávaní kontrolného znaleckého posudku so strany Slovenského
pozemkového fondu bolo Okresnému úradu Martin podané vysvetlenie, že kontrolné znalecké posudky
nie je možné vyhotovovať a Slovenská národná knižnica na pojednávaní túto skutočnosť namietala. V
zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán môže uložiť účastníkovi konania
alebo inej osobe, ktorá má listinu potrebnú na vykonanie dôkazov, aby ju predložil. Slovenská národná

knižnica emailom zo dňa 08.11.2023 zaslala Okresnému úradu Martin požadované listiny. (Dôkaz:
email zo dňa 08.11. 2023) Predmetné listiny následne Okresný úrad Martin spolu s komunikáciou
Okresného úradu Martin s odvolacím orgánom aj Slovenským pozemkovým fondom preposlal emailom
aj právnym zástupcom O. H. D. a I. I. Q.. Po doplnení spisového materiálu a vykonanej konfrontácií
znalcov N. O. Q. a N. P. J. vydal Okresný úrad Martin rozhodnutie č. OU-MT-PL01-2024/000450-474
zo dňa 30.01.2024, ktorým dedičom po oprávnenej osobe priznal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

- stavbám - dom č. 9 /kaštieľ/ (parcela pkn. č. 120), stodola (parcela pkn. č. 119) vedené v pkn.
vložke č. 536 (prepísané z pôvodnej pkn. vložky č. 287) v katastrálnom území E., s povinnosťou
dedičov po oprávnenej osobe do 30 dní od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia uhradiť Slovenskej
národnej knižnici zhodnotenie stavieb vo výške 44.561,68 Eur. Proti uvedenému rozhodnutiu podala
odvolanie Slovenská národná knižnica, ktorá žiadala odvolací orgán, aby rozhodol tak, že napadnuté

rozhodnutie o vlastníctve zmení tak, že neprizná dedičom po oprávnenej osobe právo k posudzovaným
stavbám z dôvodu uplatnenia § 11 ods. 6 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde (t. j. stavby
nemožno vydať, nakoľko zásadnou prestavbou stratili svoj pôvodný stavebno-technický charakter tak,
že už nesúvisia s predmetom poľnohospodárskej výroby) prípadne, ak na takýto postup odvolacieho
orgánu nebudú splnené zákonné podmienky, Slovenská národná knižnica žiadala, aby odvolací orgán

napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec správnemu orgánu na nové rozhodnutie. Okresný úrad
Žilina na odvolanie Slovenskej národnej knižnice rozhodnutím č. OÚ-ZA-OOP6-2024/037580-002 zo
dňa 13.05.2024 rozhodnutie Okresného úradu Martin zrušil a vrátil mu vec na nové prejednanie a
rozhodnutie. V odvolacom konaní vytkol prvostupňovému správnemu orgánu, že napadnuté rozhodnutie
nevychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, nebol presne a úplne zistený skutočný stav veci a

výroková časť napadnutého rozhodnutia je nepreskúmateľná a nevykonateľná. V novom konaní uložil
prvostupňovému správny orgán vysporiadať s vyhodnotením dôkazov a listín nachádzajúcich sa v spise
a následným nadväzujúcim náležitým odôvodnením svojho právneho názoru aj vo vzťahu k použitej
judikatúre slovenských resp. českých súdov.
Následne po doplnení dokazovania zo strany bolo vydané predmetné napadnuté prvostupňové

rozhodnutie. Na základe predložených listinných podkladov mal prvostupňový správny orgán za
preukázané, že K. B. bol oprávnenou osobou v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. e) zákona č.
229/1991 Zb. po pôvodnom vlastníkovi F. B. (zapísaný ako pôvodný vlastník v pkn. vložke č. 287 v k. ú.:
E.), ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti boli skonfiškované
podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. v znení nariadenia SNR č. 64/1946 Zb. Podľa rozhodnutia

konfiškačnej komisie ONV Martin č. Kon.408/46-II/XV zo dňa 11.09.1946 F. B. bol skonfiškovaný majetok
z dôvodu, že bol považovaný za osobu maďarskej národnosti. V správnom spise je priložené osvedčenie
č. 4063 zo dňa 09.02.1946, z ktorého je zjavné, že F. B. požiadal o zachovanie československého
občianstva a že podľa dekrétu č. 33/1945 Sb. je považovaný za československého štátneho občana a je
vyňatý zo všetkých opatrení proti Nemcom a Maďarom. Zároveň bolo preukázané, že F. B. nebol podľa

nariadenia SNR č. 33/1945 Zb. odsúdený. Prvostupňový správny orgán uzavrel, že právni nástupcovia
oprávnenej osoby spĺňajú podmienky zákona uvedené v ustanovení § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.,
a v ďalšej časti rozhodnutia sa ťažiskovo zameral na to, či nie je daná prekážka podľa ustanovenia §
11 ods. 6 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde, podľa ktorého obytnú budovu, hospodársku
budovu a inú stavbu patriacu k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, nemožno vydať v prípade, že

zásadnou prestavbou stavba stratila svoj pôvodný stavebno-technický charakter tak, že už nesúvisí s
predmetom poľnohospodárskej výroby alebo je vo vlastníctve fyzickej osoby.
Podľa § 36 Správneho poriadku bol ustanovený znalec N. P. J., ktorá vyhotovila znalecký posudok
č. 3/2015 zo dňa 30.01.2015. Znalkyňa v znaleckom posudku skonštatovala, že kaštieľ s. č. 1092 -
pôvodný pôdorys objektu (okrem neskôr dostavaných a potom zbúraných WC), jeho výška a vonkajší

vzhľad ostali zachované. Do priestorov veží a časti podkrovia bolo vstavané nové 2. a 3. poschodie.
Z hľadiska druhu sa zmenil charakter stavby, ktorý bol pôvodne zapísaný v PKV ako dom, neskôr
na LV ako kaštieľ a nakoniec ako budova určená na ubytovanie - rekreačné a školiace stredisko. Pri
rekonštrukciách boli vyhotovené nové prvky dlhodobej životnosti v rozsahu: základy 13,90 %, nosnémurivo 0%, stropy 78,11%, schody 59,95 % a krov 31,99 %. Pri dvoch prvkoch stropoch a schodoch ide
o rozsah nad 50%. Okrem toho boli vymenené všetky prvky krátkodobej životnosti, okrem pôvodných
mreží a nefunkčných krbov. Budova stratila svoj pôvodný stavebnotechnický charakter a v súčasnosti

nesúvisí s predmetom poľnohospodárskej výroby. Hospodárska stavba na par. č. 663/2 - pôvodný
pôdorys objektu, jeho výška a vonkajší vzhľad ostali zachované. Do priestoru povaly bolo vstavané
podkrovie. Z hľadiska druhu sa zmenil charakter stavby z pôvodnej poľnohospodárskej budovy (sýpka,
maštaľ), na administratívnu budovu (knihovne, archív). Pri rekonštrukciách boli vyhotovené nové prvky
dlhodobej životnosti (základy 0 %, nosné murivo 0%, stropy 80,46 %, schody 100 % a krov 100 %). Pri

dvoch prvkoch, krove a schodoch, ide o rozsah 100%, pri stropoch nad 50%. Okrem toho boli vymenené
všetky prvky krátkodobej životnosti, okrem pôvodných mreží. Budova stratila svoj pôvodný stavebno-
technický charakter a v súčasnosti nesúvisí s predmetom poľnohospodárskej výroby.
Keďže dediči po oprávnenej osobe, F. B., A. B. a N. H. B., B., s vyhotoveným znaleckým posudkom
č. 3/2015 vyhotovenom znalkyňou N. P. J. zo dňa 30.01.2015 a závermi tam uvedenými nesúhlasili,
do konania predložili vlastný znalecký posudok č. 163/2021 zo dňa 25.10.2021 vyhotovený znalcom

N. O. Q.. V znaleckom posudku znalec uviedol, že od roku 1950 do roku 1991 boli na stavbách
s. č. 1092 Kaštieľ a hospodárska budova - sýpka na pozemkoch CKN p. č. 662, 663 v k. ú. E.,
okres Turčianske Teplice, uvedené na LV č. XXX, vykonané rozsiahle rekonštrukcie na záchranu
kultúrnej pamiatky, ktoré prísne dodržiavali pôvodné vyhotovenie konštrukčných prvkov so zameraním
na zachovanie pôvodného vzhľadu. Stavebnými úpravami nebol zmenený vonkajší vzhľad ani dispozícia

jednotlivých podlaží (suterén, prízemie a poschodie kaštieľa a prízemie a poschodie hospodárskej
budovy - sýpky), boli vybudované ďalšie podlažia v kaštieli ale len vo vežiach s tým, že nebola
zmenená zastavaná plocha veží. V týchto nových podlažiach boli vybudované ubytovacie priestory so
zázemím a chodbami. Na základe toho, je možné konštatovať, že rekonštrukciou sa nezmenil stavebno-
technický charakter kaštieľa a hospodárskej budovy - sýpky. Stavby by bolo možné využívať na bývanie

(kaštieľ) a skladovanie (sýpka), to bez stavebných úprav. V súčasnosti stavby už nesúvisia s predmetom
poľnohospodárskej výroby ale slúžia na spoločenské účely (zasadačka, študovňa, kuchynka, izby s
príslušenstvom, apartmán) a depozit, avšak k tejto zmene (spôsobu) užívania nedošlo v dôsledku
zásadnej prestavby predmetných stavieb, nakoľko všetky vykonané rekonštrukčné práce slúžili podľa
poskytnutých podkladov výlučne na záchranu tejto kultúrnej pamiatky s prísnym zachovaním pôvodného

charakteru stavieb. Na stavbách teda nebola uskutočnená zásadná prestavba a stavby svoj pôvodný
stavebno-technický charakter nestratili.
Prvostupňový správny orgán konštatoval, že z predložených znaleckých posudkov je zrejmé, že závery
v nich uvedené sú rozdielne, a preto za účasti účastníkov reštitučného konania vykonal konfrontáciu
znalcov, pri ktorej sa ale nepodarilo odstrániť odborné rozpory ohľadom otázky straty pôvodného

stavebnotechnického charakteru stavieb, nakoľko obaja znalci, tak N. P. J., ako aj N. O. Q. si svoje
závery vyslovené vo svojich znaleckých posudkoch náležite odôvodnili.
Prvostupňový správny orgán dôvodil, že otázka ohľadne straty pôvodného stavebno-technického
charakteru zásadnou prestavbou je otázka právna, nie technická, a preto znalec nemôže na ňu dať
jednoznačnú odpoveď. Znalecký posudok sa potom stáva len jedným z dôkazových prostriedkov, ktorým

správny orgán dôjde k právnemu záveru ohľadne týchto otázok. Výklad zákonom používaného pojmu
„zásadná prestavba stavby“ bol v predchádzajúcej aplikačnej praxi odvodzovaný na základe posúdenia
prvkov dlhodobej životnosti stavby, čo v súčasnosti nie je možné pokladať za jediné hľadisko posúdenia
stavebno-technického charakteru stavby. Pri interpretácii a aplikácii ustanovenia § 11 ods. 6 zákona
č. 229/1991 Zb. je potrebné pristupovať od prípadu k prípadu pri zachovaní práva na individuálne

posúdenie veci tak z hľadiska osoby oprávnenej, ako aj osoby povinnej.
Závery znalkyne N. P. J. v znaleckom posudku č. 3/2015 vychádzali z posúdenia podielu nových
a pôvodných prvkov dlhodobej životnosti stavieb. V kaštieli pri dvoch prvkoch dlhodobej životnosti
stavby (stropy 78,11 % a schody 59,95 %) a v hospodárskej stavbe pri troch prvkoch dlhodobej
životnosti (stropy 80,46 %, schody 100 % a krov 100 %) došlo k ich výmene nad 50 % a preto

stratili svoj stavebno-technický charakter tak, že už nesúvisia s predmetom poľnohospodárskej výroby.
Naproti tomu znalec N. O. Q. v znaleckom posudku č. 163/2021 tvrdí, že všetky rekonštrukčné práce
smerovali k zachovaniu pôvodného charakteru stavby. Prvostupňový správny orgán dospel k záveru,
že charakter stavby aj po vstavaní poschodí, schodov a výmene krovu starého za nový v tom istom
tvare nemal za dôsledok stratu stavebno-technického charakteru. Dokazovaním síce bolo preukázané,

že pri predmetných stavbách síce došlo k rozsiahlej rekonštrukcii pôvodných objektov, táto ale bola
zameraná na záchranu historickej pamiatky. Pôvodný pôdorys objektu, jeho výška a vonkajší vzhľad
ostali zachované. Bolo preukázané, že došlo aj k oprave, výmene, resp. rekonštrukcii prvkov dlhodobej
životnosti (konštrukčných prvkov). Týmito výmenami, resp. rekonštrukciami sa však nezmenil charakterstavby, ale došlo len k zmene využívania stavieb. Okrem posúdenia technickej otázky je potrebné
dokazovanie zamerať aj na posúdenie právnej otázky, či v dôsledku zásadnej prestavby na predmetných
nehnuteľnostiach došlo k strate pôvodného stavebno-technického charakteru tak, že by strata bránila

vydaniu týchto nehnuteľností v zmysle reštitučných noriem, ktorých hlavných účelom je zmiernenie
majetkových krívd spáchaných nedemokratickým režimom. Pri posudzovaní je teda potrebné zohľadniť
aj skutočnost, že ide o nápravu historických bezpráví. Samotná viazanosť na poľnohospodársku výrobu
je zásahom do práv reštituenta, nakoľko nebyť krivdy (odňatie majetku totalitným režimom), mohol dnes
vo svojom majetku prevádzkovať v zásade akúkoľvek, teda aj nepoľnohospodársku činnosť.

Z aplikačnej praxe je zrejmé, že prvkami dlhodobej životnosti stavby sú základy, zvislé a vodorovné
nosné konštrukcie, prípadne betónové schodisko, ktoré majú rozhodujúci vplyv na životnosť celej
nehnuteľnosti a počas trvania tejto nehnuteľnosti sa skutočne spravidla nemenia. Takýto záver však
nie je možné prijať ohľadne dreveného schodiska a krovu. V tomto prípade sa jedná o nehnuteľnosti,
ktoré pochádzajú pôvodne zo 17. storočia, pričom aj na základe výsledkov znaleckého dokazovania
vyplýva, že čo sa týka objemu zmenených prvkov dlhodobej životnosti, základov a zvislých konštrukcií

došlo k ich obmene v minimálnom percentuálnom rozsahu, ktorý ani zďaleka nedosahuje hranicu
50 %, pri vodorovných konštrukciách (stropoch) a schodoch došlo k obmene nad 50 %, naopak, pri
otázke krovu tento predstavoval podiel na obmene v rozsahu 100 %. Prvostupňový správny orgán
mal za to, že pri schodoch je potrebné upozorniť na skutočnosť, že v kaštieli boli pôvodné betónové
schodiská v rozsahu 24,84 m2 (pivnica 7,26 m2, prízemie 17,58 m2) a novo vybudované v rozsahu

15,49 m2 (1. poschodie 10,08 m2. poschodie 3,09 m2, 3. poschodie 2,34 m2), čo je zmena v objeme
38,40 % a nie 59,95 %, ako je uvedené v znaleckom posudku, nakoľko povrchová úprava schodov
bola aj v pôvodnom aj v novom stave. Znalec redukoval výmery o povrchovú úpravu, čo podľa
prvostupňového organu nebolo nie je správne. Drevené schodisko v stavbe pre výstavné a archívne
účely, ako aj krov, nie je možné zaradiť do charakteristiky prvkov dlhodobej životnosti na nehnuteľnosti,

ktorá má niekoľko sto rokov. Jednotlivé prvky dlhodobej životnosti nie sú z hľadiska svojho podielu na
celkovej konštrukcii stavby rovnocenné. Prvostupňový správny orgán mal za to, že k zmene prvkov
dlhodobej životnosti nad 50 % došlo len pri stropoch. Tieto však z celkového objemu prvkov dlhodobej
životnosti tvoria len nepatrnú časť. Prvostupňový správny orgán prijal záver o tom, že napriek rozsiahlej
rekonštrukcii predmetných nehnuteľnosti nedošlo k prestavbe tak, ako to má na mysli ustanovenie §

11 ods. 6 zákona č. 229/1991 Zb., pretože zásadná prestavba v zmysle prestavania nehnuteľnosti na
inú nehnuteľnosť nebola v priebehu rokov na tejto stavbe, resp. stavbách realizovaná, preto nemohol
aplikovať uvedené ustanovenie § 11 ods. 6 zákona č. 229/1991 Zb., pretože podmienky v ňom uvedené,
splnené v danej veci neboli, a teda nebol dôvod, aby tieto nehnuteľnosti neboli vydané. Prvostupňovým
rozhodnutím bolo dedičom po oprávnenej osobe priznané vlastnícke právo k uvedeným stavbám,

nakoľko vydanie nehnuteľnosti, t. j. naturálna reštitúcia je zákonom preferovaný spôsob uspokojenia
nárokov oprávnených osôb uplatnených v reštitúcií. V priebehu správneho konania bolo jednoznačne
preukázané zhodnotenie stavieb, výška zhodnotenia bola ustálená a dediči po oprávnenej osobe s ňou
súhlasili.

2. Žalovaný rozhodnutím č. OU-ZA-OOP6-2025/011339-003 zo dňa 03.01.2025 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“) rozhodol o odvolaní žalobcu tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie
potvrdil. V odôvodnení podrobne zrekapituloval priebeh administratívneho konania, uviedol dôvody
prvostupňového rozhodnutia a vysporiadanie sa s odvolacími námietkami.
Žalovaný v odôvodnení uviedol, že z predloženého spisového materiálu vyplýva, že reštitučný nárok

si uplatnila oprávnená osoba K. B. včas a v prekluzívnej lehote. Na základe predložených listinných
podkladov je taktiež preukázané, že K. B. bol oprávnenou osobou v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. e)
zákona č. 229/1991 Zb. po pôvodnom vlastníkovi F. B. (zapísaný ako pôvodný vlastník v pkn. vložke
č. 287 v k.ú. E.),. Zo spisového materiálu je preukázané, že podľa rozhodnutia konfiškačnej komisie
ONV Martin č. Kon.408/46-II/XV zo dňa 11.09.1946 F. B. bol skonfiškovaný majetok z dôvodu, že bol

považovaný za osobu maďarskej národnosti. V správnom spise je priložené osvedčenie č. 4063 zo
dňa 09.02.1946, z ktorého vyplýva, že požiadal o zachovanie československého občianstva, že podľa
dekrétu č. 33/1945 Sb. je považovaný za československého štátneho občana a je vyňatý zo všetkých
opatrení proti Nemcom a Maďarom. Zo spisového materiálu je zároveň preukázané, že odvolateľ je
povinnou osobou v zmysle zákona č. 229/1991 Zb., je vedený v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva

č. XXX. Vzhľadom na to, že účastníci konania sa stotožnili so skutkovými a právnymi závermi ohľadne
oprávnenosti K. B. ako oprávnenej osoby na vydanie veci v zmysle zákona č. 229/1991 Zb., ktorý svoj
nárok uplatnil včas, za splnenia podmienok, že predmet konania prešiel na štát v rozhodnom obdobív zmysle ust. § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., nebolo potrebné vykonať v tomto smere ďalšie
dokazovanie.
Z dôvodu objasnenia otázky, či došlo alebo nedošlo k strate pôvodného stavebno-technického

charakteru stavieb predmetu konaniu bolo vykonané znalecké dokazovanie. Žalovaný poukázal na to,
že aj zo samotného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, publikovaného v publikácii Zo súdnej praxe č.
35/03 vyplýva, že k zmene podstaty nehnuteľnej veci, a to z hľadiska druhu, obsahu alebo rozsahu
nehnuteľnosti, došlo zásadnou prestavbou k strate pôvodného stavebno-technického charakteru stavby
spravidla vtedy, ak došlo aspoň pri jednom z prvkov dlhodobej životnosti k výmene reprezentujúcej

nadpolovičiný objemový podiel všetkých konštrukcií daného prvku dlhodobej životnosti stavby. Z tohto
rozhodnutia teda vyplýva, že takto formulovaný záver z tohto rozhodnutia neplatí vždy a za každých
okolností, ale len spravidla, pričom zo samotného obsahu tohto rozhodnutia vyplýva, že je tu možná
individualizácia konkrétneho prípadu kedy takto formulovaný judikovaný záver neprichádza do úvahy
vždy a absolútne.
Žalovaný nesúhlasil s námietkou, že na základe zmenených matematických výpočtov a len na ich

základe prvostupňový správny orgán vo veci rozhodol. V danom prípade prvostupňový správny orgán
poukázal na skutočnosť, ktorá vyplýva zo samotného znaleckého posudku N. P. J., a to že pôvodné
schodisko v pivnici, rovnako ako hlavné schodisko z prízemia na poschodie a vnútorné v bočných
múroch, mali pôvodnú nosnú konštrukciu a taktiež mali pôvodnú povrchovú úpravu, ktorú prvostupňový
správny orgán vyhodnotil tak ako uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. /Pri schodoch je

potrebné upozorniť na skutočnosť, že v kaštieli boli pôvodné betónové schodiská v rozsahu 24,84 m2
(pivnica 7,26 m2, prízemie 17,58m2) a novo vybudované v rozsahu 15,49 m2 (1. poschodie 10,08 m2, 2.
Poschodie 3,09 m2, 3. poschodie 2,34 m2), čo je zmena v objeme 38,40 % a nie 59,95%, ako je uvedené
v znaleckom posudku, nakoľko povrchová úprava schodov bola aj v pôvodnom aj v novom stave./
Z predloženého administratívneho spisu je preukázané, že stavby predmetu konania a to dom č. 9

postavený na pkn. parcele č. 120 a stodola postavená na pkn. parcele č. 119 (v terajšom stave kaštieľ
s. č. 1092 a hospodárska budova) patrili k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti a boli prevažne
využívané na účely ubytovania rodinou Pongráczovcov a obslužného personálu poľnohospodárskej
usadlostiasklad,pričomkpoľnohospodárskejusadlostipatriliajďalšienehnuteľnosti-pozemkyastavby
v katastrálnom území E., ktoré boli pôvodným vlastníkom skonfiškované. Skutočnosť, že kaštieľ bol v

prevažnej miere poškodený cez vojnu nasvedčuje aj zápis pracovnej skupiny pre pozemkovú reformu č.
3611/1949 zo dňa 28.09.1949 - zistenie inventárneho majetku zo skonfiškovaných majetkov bývalého
vlastníkaF.B.,kdesauvádza:vnovomkaštieli(m.č.120)bolozariadenieavšakcezfrontuboloNemcami
vydrancované a rozkradnuté a v kaštieli neostalo žiadne zariadenie ani inventár, po prechode frontu
ostala len poškodená budova bez zariadenia. Nový kaštieľ je poškodený /cez frontu/ a potrebuje nutnú

opravu, lebo hrozí ináč spadnutím krovu, ďalšieho poškodenia stien-múrov a podlahy. V novom kaštieli
dočasne je uskladnené obilie RSD, inak je nepoužívaný.
Žalovaný poukázal na to, že v rámci reštitučného konania boli viaceré pozemky aj stavby v
zmysle právoplatných rozhodnutí prvostupňového orgánu vydané oprávnenej osobe (ich právnemu
predchodcovi) a to vo výmere 250 ha všetkej pôdy. O pozemkoch (pkn č. 119, pkn č. 120 vedené

v pkn vložke č. XXX v katastrálnom území E.), na ktorých sú postavené stavby predmetu konania,
Okresný úrad Martin rozhodol rozhodnutím pod č. OU-MT-PLO1-2023/000449-440 zo dňa 06.02.2023
s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. tak, že dedičia po oprávnenej osobe
nesplňajúzákonnépodmienkynanavrátenievlastníctvaalebopriznaniaprávananáhraduzapredmetné
pozemky, a to z dôvodu, že predchádzajúcimi čiastkovými rozhodnutiami boli vydané oprávnenej osobe

(ich právnemu predchodcovi) pozemky spolu o výmere 250 ha všetkej pôdy. Rozhodnutie o nepriznaní
vlastníctva z dôvodu prekročenia limitu výmery vydaných pozemkov sa však týkalo samotných
pozemkov, pričom rozhodovanie o samotných stavbách na nich stojacich bolo predmetom ďalších
rozhodnutí. Z dostupnej judikatúry ani z ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. nevyplýva skutočnosť, že
nepriznaním vlastníctva k pozemku oprávneným osobám z dôvodu prekročenia limitu výmery

vydaných pozemkov (§ 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb.) nie je možné rozhodnúť o samotnej stavbe za
splnenia podmienok uvedených v zákone o pôde.
Na základe vykonaného dokazovania na základe predložených písomných dokladov, ako aj miestnej
ohliadky a znaleckých posudkoch prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že rekonštrukciu
kaštieľa a hospodárskej stavby nemožno považovať za zásadnú prestavbu, ktorou by stavby stratili

svoj pôvodný stavebno-technický charakter tak, že už nesúvisia s predmetom poľnohospodárskej
výroby. Taktiež skutočnosť, že pozemky pod stavbami sú vo vlastníctve Slovenskej republiky v správe
Slovenskej národnej knižnice nie je prekážkou priznania vlastníckeho práva k stavbám.Keďže neboli naplnené zákonné prekážky, ktoré by bránili vydaniu nehnuteľností, prvostupňový
správny orgán dedičom po oprávnenej osobe priznal vlastnícke právo k uvedeným stavbám, nakoľko
vydanie nehnuteľností, t. j. naturálna reštitúcia je zákonom preferovaný spôsob uspokojenia nárokov

oprávnených osôb uplatnených v reštitúcii. Reštitučný zákon č. 229/1991 Zb. sleduje v prvom rade ten
cieľ, aby bol pôvodný majetok oprávneným osobám reálne vydaný. Iba výnimočne, ak sú bez všetkých
pochybností splnené predpoklady stanovené týmto zákonom v § 11 ods. 6, stavbu vydať nemožno.
Žalovaný mal za to, že prvostupňový správny orgán individuálnym prístupom k právnemu a skutkovému
posúdeniu danej veci zohľadnil konkrétne okolnosti a špecifiká, zákonné prekážky, ktoré by bránili

vydaniu nehnuteľností, na základe čoho potom vyslovil svoje konečné stanovisko a dedičom po
oprávnenej osobe priznal vlastnícke právo k uvedeným stavbám, s povinnosťou do 30 dní od
právoplatnosti napadnutého rozhodnutia uhradiť povinnej osobe zhodnotenie stavieb vo výške
44.561,68 Eur, s čím dedičia po oprávnenej osobe súhlasili. Žalovaný uzavrel, že v konaní neboli
porušené ustanovenia zákona č. 229/1991 Zb. a Správneho poriadku a prvostupňové rozhodnutie
vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci.

Konanie pred správnym súdom

3. Včas podanou všeobecnou správnou žalobou zo dňa 10.03.2025 sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako aj jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia a ich

zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému správnemu orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie.
Žalobca namietal, že z dôvodu nesprávneho procesného postupu správneho orgánu, ktoré malo za
následok nesprávne zistenie skutkového stavu a následne nesprávne právne posúdenie veci, žalovaný
vydal rozhodnutie, ktoré je arbitrárne - založené na svojvôli správneho orgánu, a tým pádom je
nezákonné, nesprávne a zmätočné, je nezrozumiteľné a pre nedostatok dôvodov v ňom uvedených,

a teda nepreskúmateľné a nevykonateľné. Žalobca namietal, že tvrdenie žalovaného, že účastníci
konania sa stotožnili so skutkovými a právnymi závermi ohľadne oprávnenosti K. B. ako oprávnenej
osoby na vydanie veci v zmysle zákona č. 229/1991 Zb., nemá oporu v správnom spise, pretože žalobca
od počiatku reštitučného konania, viackrát a opakovane, poukazoval na to a predložil k tomu potrebné
listinné dôkazy, že pôvodný vlastník v posudzovanom prípade nesplnil všetky podmienky zákona na

vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie, a teda že v posudzovanom prípade nie sú naplnené
podmienky pre uplatnenie postupu podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“).
Žalobca poukázal na ustanovenie Nariadenia Sboru povereníkov č. 26/1948 Sb.n. SNR zo dňa
4.11.1948, ktorým sa upravuje vyňatie pôdohospodárskeho majetku osôb maďarskej národnosti

z konfiškácie, v ktorom § 1 ods. 1 sa ustanovuje „Pôdohospodársky majetok (§ 2 nariadenia) osôb
maďarskej národnosti, ktorý nebol pridelený podľa konfiškačných predpisov, sa čiastočne vyníma z
konfiškácie za podmienok podľa § 2.“
V zmysle § 2 ods. 1: „ Ustanovenie § 1 ods. 1 vzťahuje sa len na majetok osôb, ktoré
a) nadobudly československé štátne občianstvo podľa zákona č. 245/1948 Sb. o štátnom občianstve

osób maďarskej národnosti, a
b) pracovaly (pracujú) na tomto majetku so starostlivosťou riadneho hospodára, okrem že by pre
okolnosti nezávislé na ich vôli (napr. pre starobu, maloletosť, chorobu, vdovstvo alebo invaliditu) samy
neboly mohly (nemohly) na ňom pracovať.“
Predmetom reštitučného nároku v posudzovanom prípade je stavba - kaštieľ a priľahlá budova (pôvodne

sýpka), o ktoré v čase prevzatia štátom ku dňu 01.03.1945 sa už 106 rokov nikto riadne nestaral,
neobýval a neužíval ich, boli schátralé a spustošené. Uvedené tvrdenie vyplýva z čestných prehlásení
pamätníkov obce Diviaky, ako aj zo štúdie „Renesančný kaštieľ v Diviakoch a jeho rekonštrukcia“
nezávisle vypracovanej N. K. D. vydanej v Zborníku „Zo starších výtvarných dejín Slovenska v roku
1965“, jej autor uvádza: „Podľa udania bývalého majitelia kaštieľa, F. B., ponúkol správca panského

majera, Ballay, roku 1860 kaštieľ do prenájmu okresnému súdu v Turčianskych Tepliciach a v tomto
spise sa spomína, že stavba stála od roku 1839 neobývaná.“ Z technických správ, ktoré boli vyhotovené
v súvislosti s jednotlivými rekonštrukciami, ktoré započali už v roku 1952, teda veľmi krátko po prevzatí
staviebštátom,azachovanejfotodokumentácievyplýva,žekaštieľajehopriľahlástavbabolivroku1945
prevzaté ako dlhodobo neudržiavané, neobývané, rapídne spustošené a schátralé. Cez drevenú strechu

zatekali stropy a podlahy, vlhli klenby, rožné arkiere hrozili vypadnúť a vylomiť sa z múra, kamenné
ostenia boli uvoľnené a do hĺbky rozrušené. Išlo o nehnuteľnosť, ktorú v čase započatia rekonštrukcie
bolo potrebné najskôr staticky zabezpečiť, aby sa na stavbe vôbec mohlo ďalej pracovať. Celá stavba
sa tak obkľúčila železobetónovými vencami, základy sa podmurovali a trhliny sa vyplnili.Žalobca namietal, že vo vzťahu k pôvodnému vlastníkovi F. B., neboli naplnené podmienky vyňatia
predmetných nehnuteľností z konfiškácie v zmysle cit. ust. § 2 nariadenia Sboru poverníkov č. 26/1948
Sb.n. SNR, podľa ktorého sa ust. § 1 ods. 1 tohto nariadenia vzťahuje len na majetok osôb, ktoré /

citované s pôvodnou gramatikou/:
„b) pracovali (pracujú) na tomto majetku so starostlivosťou riadneho hospodára, okrem že by pre
okolnosti nezávislé na ich vóli (napr. pre starobu, maloletosť, chorobu, vdovstvo alebo invaliditu) samy
neboly mohly (nemohly) na ňom pracovať."
Pre platné vyňatie nehnuteľností z konfiškácie v zmysle cit. § 2 uvedeného nariadenia, vzhľadom na

použitú spojku „a“ musia byť obe podmienky podľa písm. a) aj písm. b) splnené súčasne. F. B. však
nenaplnildruhúpodmienkuuvedenúvcit.ust.§2písm.b)uvedenéhonariadenia,nakoľkonepracovalna
tomtomajetkusostarostlivosťouriadnehohospodára(kaštieľchátral,pustolabolznačneneudržiavaný).
K uvedenému tvrdeniu boli doposiaľ v správnom konaní predložené najmä nasledovné dôkazy:
a) čestné vyhlásenia pamätníkov obce Diviaky;
b) fotokópia príslušných častí z diela „Zo starších výtvarných dejín Slovenska – Renesančný Kaštieľ v

Diviakoch ajeho rekonštrukcia“, autor K. D., str. 81 až 94 ;
c) fotokópia rukopisu N. K. D. „Rekonštrukcia renesančného kaštieľa v Diviakoch“
d) fotokópia článku z časopisu Pamiatky a múzeá, číslo 4, rok 1958, kolektív autorov;
e) Aktualizačný list pamiatkového objektu NKP - Kaštieľ Diviaky, Č. ÚZ PF 539/1;
f) Stavebný denník z rokov 1952-1957, uložený na Pamiatkovom úrade Bratislava pod A-719.

Napriek uvedenému tvrdeniu a predloženým dôkazom, na ktoré sa žalobca viackrát odvolával, Okresný
úrad Žilina, ani Okresný úrad Martin, sa doposiaľ v celom priebehu správneho konania s tvrdeniami
a predloženou argumentáciou vôbec nevysporiadal. Správny orgán vôbec neposúdil rozsah a obsahové
náležitosti dokumentácie predloženej zo strany žalobcu (napr. čestné vyhlásenia pamätníkov stavu
kaštieľa pred jeho prevzatím zo strany štátu), ktorá preukazuje, že stav kaštieľa a priľahlej stavby

(sýpky) nespĺňali pôvodné účely užívania už v čase ich prevzatia štátom (v skutočnosti boli tieto budovy
neobývané a chátrali už 106 rokov pred týmto úkonom), pričom právni predchodcovia reštituentov
nekonali so starostlivosťou riadneho hospodára a neprejavovali záujem o to, aby bolo s nehnuteľnosťami
naložené v súlade s účelom, na ktorý mali byť užívané. Okresný úrad Žilina (a rovnako tak Okresný úrad
Martin) vo svojom rozhodnutí posudzoval len dôkazy predložené k ustanoveniu § 2 písm. a) uvedeného

nariadenia, avšak tvrdeniami a dôkazmi predloženými na preukázanie nenaplnenia podmienok podľa
ust. § 2 písm. b) nariadenia Sporu povereníkov č. 26/1948 Sb.n. SNR sa vôbec nezaoberal, len ich
prázdno, bez uvedenia akejkoľvek vlastnej argumentácie a dôvodov, prečo ich akceptuje/neakceptuje,
uviedol (zahrnul) vo svojom zdôvodnení (hoci podmienky podľa § 2 písm. a) a b) citovaného nariadenia
musia byť splnené kumulatívne, aby bolo možné vyňať majetok z konfiškácie, v opačnom prípade,

prevzatý majetok nie je z konfiškácie vyňatý, a teda nie je daný postup podľa zákona č. 229/1991 Zb.
K zákonnej prekážke v zmysle § 11 ods. 4 /s účinnosťou od 01.09.2022 sa jedná o § 11 ods. 6) zákona č.
229/1991 Zb./, pre ktorú skonfiškované stavby nie je možné vydať, a to: „Obytnú budovu, hospodársku
budovu a inú stavbu patriacu k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti nemožno vydať v prípade, že
zásadnou prestavbou stavba stratila svoj pôvodný stavebno-technický charakter tak, že už nesúvisí s

predmetom poľnohospodárskej výroby“ žalobca v správnom konaní poukázal na viaceré rozhodnutia
slovenských súdov tvoriace ustálenú judikatúru k otázke zásadnej prestavby, napr.:
Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 149/1996 zo dňa 27.03.1997, v ktorom sa uvádza:
„Pojem prestavba je stavebnými predpismi definovaná ako taká zmena, v dôsledku ktorej sa nezmenia
vonkajšie rozmery stavby, teda jej pôdorysové a výškové označenie. Pre oblasť reštitučných predpisov

je však nutné tento pojem vykladať širšie, a to s ohľadom na prístavby a nadstavby a skúmať stavbu
ako celok po dokončení stavebnej zmeny. Za stratu stavebno-technického charakteru potom treba
považovať tie prípady, kedy pri zásadnej stavebnej zmene dôjde k zásahu (výmene alebo vybudovaniu
nových) do zvislých a vodorovných nosných konštrukčných prvkov stavby, prípadne pôjde o výmenu
konštrukcie strechy či o výmenu schodišťa, ak sú tieto prvky súčasťou nosného systému. Pritom nie je

rozhodnásamotnácenaprevedenýchprácaanito,čibolivykonanézmenyzhľadiskastavebnoprávnych
predpisov dovolené. Pre záver o zásadnej prestavbe, v dôsledku ktorej došlo k strate pôvodného
stavebno-technického charakteru stavby, je potrebné mat' bezpečne preukázané, či aspoň pri jednom
z prvkov dlhodobej životnosti došlo k jeho obmene v rozsahu reprezentujúcom nadpolovičný objemový
podiel všetkých konštrukcií daného prvku posudzovaného objektu. Úvaha o strate pôvodného stavebno-

technického charakteru stavby je otázka právna, súd ju však rieši za súčinnosti stavebného úradu a
znalca z príslušného odboru. Znalcovi však treba ukladať úlohy a otázky, ktoré skutkovo súvisia so
zásadnou prestavbou nehnuteľnosti“.Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 100/02 zo dňa 01.01.2002, ktorý uvádza: „O zásadnej
prestavbe stavby možno hovoriť vtedy, ak pri tejto prestavbe došlo k zmene podstaty nehnuteľnej veci,
a to z hľadiska druhu, obsahu alebo rozsahu nehnuteľnosti. Zásadnou prestavbou dochádza k strate

pôvodného stavebnotechnického charakteru stavby spravidla vtedy, ak došlo aspoň pri jednom z prvkov
dlhodobej životnosti k výmene, reprezentujúcej nadpolovičný objemový podiel všetkých konštrukcií
daného prvku dlhodobej životnosti stavby.“
Rozsudok Krajského súdu Žilina, sp. zn. 29Sp/24/2016 zo dňa 28.10.2016, ktorý uvádza: „Nakoľko
zostalo sporné pri záveroch zásadnej prestavby, v dôsledku ktorej došlo k strate pôvodne

stavebnotechnického charakteru stavby, je potrebné mat' bezpečne preukázané, či aspoň pri jednom
z prvkov dlhodobej životnosti došlo k jeho obmene v rozsahu reprezentujúcom nadpolovičný objemový
podiel všetkých konštrukcii daného prvku posudzovaného objektu. Podľa názoru súdu daná otázka je
vyslovene odbornou otázkou, ktorú po jej odbornom posúdení resp. zodpovedaní bude možné vyriešiť
v kontexte s § 11 ods. 5 Zákona o pôde a vo vzťahu k tomuto ust. vysloviť právny záver, či budova
mlyna zásadnou prestavbou stavba stratila (alebo nestratila) svoj pôvodný stavebno-technický charakter

tak, že už nesúvisí s predmetom poľnohospodárskej výroby a z toho dôvodu ju je možné vydať resp.
nevydať. Preto v danom prípade nebol dostatočne zistený skutkový stav veci (% 250i ods. 2 písm. c)
O.s.p.) a tak isto vzhľadom na tento nedostatočne zistený skutkový stav správny orgán aj nesprávne
vec právne posúdil, keď rozhodol vzhľadom na uvedené skutočnosti o vydaní predmetnej budovy mlyna
oprávneným osobám (§ 250i ods. 2 písm. a) O.s.p.). "

Žalobca namietal, že vychádzajúc z cit. rozhodnutia NS SR sp. zn. 2 Cdo 149/1996 zo dňa 27.03.1997
pod pojmom prestavba nie je potrebné považovať len také stavebné úpravy, ktoré by menili vonkajšie
rozmery stavby, ale práve naopak za prestavbu v zmysle stavebných predpisov je potrebné považovať
aj takú zmenu, ktorá nemá vplyv na pôdorysné a výškové označenie stavby. V súvislosti s reštitučným
konaním s ohľadom na uplatnenie ust. § 11 ods. 6 zákona č. 229/1991 Zb. v nadväznosti na uvedené

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre formuje nasledovné závery: Za stratu stavebno-
technického charakteru stavby treba považovať tie prípady, kedy pri zásadnej stavebnej zmene:
a) dôjde k zásahu (výmene alebo vybudovaniu nových) do zvislých a vodorovných nosných
konštrukčných prvkov stavby, prípadne
b) pôjde o výmenu strechy či o výmenu schodišťa, ak sú tieto prvky súčasťou nosného systému, príp.

c) aspoň pri jednom z prvkov dlhodobej životnosti došlo k jeho obmene v rozsahu reprezentujúcom
nadpolovičný objemový podiel všetkých konštrukcií daného prvku posudzovaného objektu.
Pre posúdenie otázky, či predmetné stavby v dôsledku rekonštrukcie vykonanej v rokoch 1952 až 1991
nemožnovydaťzdôvoduexistenciezákonnejprekážkyvzmysle§11ods.4/súčinnosťouod01.09.2022
zmena - § 11 ods. 6) zákona č. 229/1991 Zb., boli v posudzovanom konaní vyhotovené dva protichodné

znalecké posudky:
- Znalecký posudok č. 3/2015 zo dňa 30.01.2015 vyhotovený N. P. J. – tu žalobca podotkol, že na výbere
osoby znalca ako aj na znení otázok, na ktoré má znalec odpovedať, sa zhodne dohodli všetci účastníci
konania ešte v roku 2009, pričom vo vzťahu k osobe znalca nemali účastníci konania žiadne výhrady, a
- Znalecký posudok č. 163/2021 zo dňa 25.10.2021 vyhotovený N. O. Q. – tu žalobca podotkol, že tento

znalecký posudok bol objednaný a zaplatený výlučne zo strany reštituentov, ktorí si zároveň sami vybrali
osobu znalca, bez akejkoľvek konzultácie so žalobcom.
Za účelom odstránenia protichodných záverov dvoch znaleckých posudkov Okresný úrad Martin na
deň 07.11.2023 nariadil ústne pojednávanie, na ktorom sa za účasti účastníkov konania, vykonala
konfrontácia znalcov, ktorá mala prispieť k objasneniu skutočnosti, prečo sú výsledky znaleckých

posudkov protichodné. Na ústnom pojednávaní boli podané nasledovné vyjadrenia:
N. O. J. (zástupca Okresného úradu Martin): „Pán znalec na základe čoho ste konštatovali, že
stavby zásadnou prestavbou nestratili svoj pôvodný stavebno-technický charakter tak, že už nesúvisiac
s predmetom poľnohospodárskej výroby.“
N. O. Q.: „Na základe príloh priložených v znaleckom posudku a je to podrobne popísané v uvedenom

znaleckom posudku. Každá stavba sa skladá z prvkov dlhodobej životnosti a prvkov krátkodobej
životnosti stavby. Nespochybňujem, že došlo k výmene týchto prvkov a pri užívaní stavby je potrebné
vykonávať výmenu týchto prvkov, aby sa zachovala, resp. predlžila jej životnosť. Netvrdím, že nedošlo k
výmene týchto konštrukcií, ale nezmenil sa tým charakter stavby, len došlo k zmene využívania stavieb.
Všetky rekonštrukcie smerovali k tomu, aby sa zachoval pôvodný charakter stavby.“

N. O. Q.: „Doplňujem, že na str. 6, 7, 8 môjho znaleckého posudku uvádzam na základe čoho som
posudzoval stavby v čase ich odňatia štátom a v čase uplatnenia nároku. V súčasnosti už stavby
nesúvisia s predmetom poľnohospodárskej výroby, ale nezmenil sa stavebnotechnický charakter stavby.
Z fotodokumentácie vyplýva, že pravdepodobne v čase odňatia štátom nebol užívania schopný.“Žalobca poukázal na to, že znalecký posudok musí byť presvedčivý a musí spojovať vysokú odbornosť
so zrozumiteľnosťou slovného vyjadrenia záveru a postupu, akým k nemu znalec dospel. aby správny
orgán bol schopný pochopiť jeho dôkazný význam, aj keď sám nemá odborné vedomosti tak, ako to

vyjadril vo svojom rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžd 4/2014 zo dňa 18.02.2014:
„Formálny obsah znaleckého posudku ako výsledku špecializovanej odbornej činnosti vykonanej za
podmienok ustanovených v zákone č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov znalcom pre zadávateľa tvoria
viaceré jeho časti (§ 17 ods. 3), ktoré vo vzájomných súvislostiach a aj ako celok musia zabezpečiť

preskúmanie jeho obsahu a overenie odôvodnenosti postupov“.
Znalecký posudok vyhotovený N. O. Q. je vnútorne nejednotný, protirečivý a tým nepresvedčivý, nakoľko
znalec vo svojom posudku priznáva, že rekonštrukcie viedli k tomu, aby sa zmenilo využívanie stavieb, a
v závere konštatuje, že prestavbou nestratili svoj pôvodný stavebno-technický charakter. Znalec N. O. Q.
kladie dôraz na skutočnosť, že rekonštrukcia bola vykonávaná s cieľom zachovania pôvodného vzhľadu
(tzn. výtvarno-technického prevedenia) kaštieľa ako historickej budovy, a v rozpore so stavebnými

predpismi (definícia pojmu „prestavba“, viď vyššie) opomína, resp. zľahčuje a nepriznáva náležitý
význam skutočnosti, že vo zvislých konštrukciách stavby boli vbudované nové podlažia. V znaleckom
posudku N. O. Q. zároveň absentujú akékoľvek číselné vyjadrenia týkajúce sa vyhotovených nových
prvkov dlhodobej životnosti predmetných stavieb, hoci ich vyhotovenie priznáva, neposkytuje k nim
potrebné matematické percentuálne výpočty (naproti tomu znalkyňa N. P.. J. vo svojom znaleckom

posudku vyčíslila exaktný percentuálny podiel stavebnotechnických zásahov vo vzťahu k definičným
predpokladom zásadnej prestavby, ktorá predstavuje zákonnú prekážku nevydania reštituovaných
nehnuteľností, pozn.). Úvahy znalca N. O. Q. sa tak pohybujú výlučne v abstraktnej polohe bez
relevantných preukázaní jeho tvrdení, v dôsledku čoho znalecký posudok vyhotovený N. O. Q.
nespĺňa požiadavky definované v judikatúre slovenských súdov vo vzťahu k „prestavbe" a bezpečnému

preukázaniu, či aspoň pri jednom z prvkov dlhodobej životnosti došlo k jeho obmene v rozsahu
reprezentujúcom nadpolovičný objemový podiel všetkých konštrukcií daného prvku posudzovaného
objektu, a preto nemôže byť relevantným podkladom pre rozhodnutie správneho orgánu vo vzťahu k
otázke o uplatnení postupu podľa ust. § 11 ods. 6 zákona č. 229/1991 Zb.
Žalobca namietal, že právna argumentácia a závery žalovaného pri posúdení otázky, či zásadnou

prestavbou stavby stratili svoj pôvodný stavebno-technický charakter tak, že už nesúvisí s
predmetom poľnohospodárskej výroby, si vnútorne odporujú a chýba im logická nadväznosť a
jednota, nezohľadňujú príslušnú ustálenú judikatúru slovenských súdov, a rovnako tak nerešpektujú
relevantné závery znaleckého posudku, ktoré svojvoľne mení, spochybňuje ich odbornú hodnotu,
čím nerešpektuje názor odborníka na danú problematiku. Podľa citovanej judikatúry slovenských

súdov je pre vyvodenie straty pôvodného stavebno-technického charakteru stavby postačujúce, ak
pri aspoň jednom z prvkov dlhodobej životnosti došlo k jeho obmene v rozsahu reprezentujúcom
nadpolovičný objemový podiel všetkých konštrukcií daného prvku posudzovaného objektu, žalovaný
však konštatuje, že strop a krov predstavujú len nepatrnú časť z prvkov dlhodobej životnosti a zároveň
spochybňuje skutočnú hodnotu exaktných znaleckých výpočtov, má ich za pochybné a pristupuje

(resp. schvaľuje) ich zmenu zo strany prvostupňového správneho orgánu, čo žalobca považuje
za neakceptovateľné nerešpektovanie názoru odborníka na danú problematiku. Žalovaný svojvoľne
zmenil výšku percentuálneho podielu uskutočnených stavebno-technických zásahov, čo predstavuje
nahradenie vyjadrenia odborne spôsobilej osoby (znalca) vlastnou neodbornou úvahou. Znalkyňa N. P..
J. náležitým spôsobom preukázala, že rekonštrukčnými zásahmi došlo ku zmene stavebno-technického

charakteru kaštieľa a sýpky, v dôsledku ktorých viac uvedené nehnuteľnosti neslúžia pôvodným
účelom (obytnému účelu a účelu poľnohospodárskej výroby/produkcie). Tieto skutočnosti správny
orgán neposúdil dostatočným spôsobom a svojvoľne (jednostranne) rozhodol iba s prihliadnutím na
antagonistický charakter znaleckého posudku predloženého reštituentmi. Napadnuté rozhodnutie tak
vzhľadom na uvedené nedostatky žalobca považoval za arbitrárne, svojvoľné, nezohľadňujúce ustálenú

judikatúruslovenskýchsúdov,nemajúceoporuvsprávnezistenomskutkovomstave,atýmzanesprávne
a nezákonné.
V súvislosti s protichodnými závermi dvoch znaleckých posudkov, žalobca zároveň navrhol v prípade, ak
rozpory vyplývajúce z predložených posudkov, nebude možné odstrániť v rámci súdnej úvahy, vykonať
znalecké dokazovanie prostredníctvom znaleckého ústavu z príslušného odboru.

Zároveň žalobca poukázal na vnútorný rozpor a chýbajúcu potrebnú myšlienkovú jednotu,
nezrozumiteľnosť a nedostatok relevantných dôvodov napadnutého rozhodnutia. V celom správnom
spise žalovaný (a rovnako tak prvostupňový správny orgán) operatívne pracuje so skutočnosťou (ktorú
má za preukázanú), že stavby po prevzatí štátom si vyžadovali rozsiahlu (generálnu) rekonštrukciuvzhľadom na ich zlý, spustošený a dlhodobo schátraný stav. Skutočnosť, že stavby boli v dezolátnom
stavevdôsledkudlhodobéhoneudržiavania,vyplynulozobochznaleckýchposudkov,uvedenévýslovne
konštatoval aj N. O. Q. v rámci konfrontácie znalcov dňa 07.11.2023 a tieto závery možno nájsť aj

v znaleckom posudku vyhotovenom N. P.. J., podľa ktorej: „V etape užívania stavieb rozhodujúcu
úlohu, na ich kvalitu, zohráva, úroveň starostlivosti - periodické prehliadky, kvalita údržby a včasné
opravy. Vplyvom nedostatočnej údržby klesajú technicky významné charakteristické znaky stavby pod
akceptovateľnú úroveň, rastie riziko ohrozenia zdravia, životov a majetku osôb“. Napriek preukázanému
spustošenému, schátranému a dlhodobo neudržiavanému stavu stavieb, sa správne orgány v priebehu

celého správneho konania ani raz náležite nezaoberal tvrdeniami žalobcu a listinnými dôkazmi,
predloženými na ich preukázanie, že vo vzťahu k posudzovaným stavbám pôvodný vlastník F. B.
nespĺňal podmienky podľa ust. § 2 písm. b) nariadenia Sboru poverníkov č. 26/1948 Sb.n. SNR na to,
aby tieto stavby mohli byť vyňaté z konfiškácie a za terajšieho stavu, aby mohol byť vo vzťahu k nim
uplatnený postup podľa zákona č. 229/1991 Zb. Žalobca aj s ohľadom na uvedené považoval napadnuté
rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené, a tým za nesprávne a nezákonné.

Žalobca v závere žaloby poukázal na to, že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že
A. B. dňa 23.03.2016 zaslal prvostupňovému správnemu orgánu list, v ktorom uviedol, že v zmysle
priloženej dohody o prevode reštitučných nárokov zo dňa 15.03.2016 F. B., N. H. B., B. a O. B. previedli
svoj reštitučný nárok na A. B. (Dôkaz zo správneho spisu: list zo dňa 23.03.2016 a Dohoda o prevode
reštitučných nárokov). Vzhľadom na uvedený prevod reštitučných nárokov na jedného z účastníkov

konania, je otázne, nejasné a zmätočné, prečo Okresný úrad Martin aj naďalej v správnom konaní
akceptoval odvolania podané zo strany právneho zástupcu F. B., N. H. B., B. a (do času jej úmrtia) O.
B., a rovnako tak je otázne, prečo vo svojom výroku priznal vlastnícke právo k stavbám v 1/3-ine aj F.
B. a N. H. B., B., ak obaja svoje reštitučné nároky previedli uvedenou dohodou na A. B..

4. Žalovaný vo vyjadrení žalobe zo dňa 07.05.2025 zotrval na svojom právnom názore vyjadrenom v
napadnutom druhostupňovom rozhodnutí a nestotožnil sa s námietkami žalobcu vyjadreným v podanej
žalobe. Žalobca považoval svoje skutkové i právne závery v preskúmavanej veci za správne a súladné
so zákonom. Žalovaný sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového správneho orgánu, nakoľko
vykonané dokazovanie prvostupňového správneho orgánu dostatočne preukázalo splnenie podmienok

na priznanie vlastníckeho práva pre dedičov po oprávnenej osobe tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti prvostupňového rozhodnutia. Navrhol, aby správny súd žalobu v zmysle § 190 zákona č. 162/2015
Z.z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ako nedôvodnú zamietol.

5. Ďalší účastníci konania v rade 2/ a 3/ v spoločnom vyjadrení k žalobe zo dňa 19.05.2025, v ktorom

sa označili „Oprávnené osoby“, uviedli, že nie sú dané zákonné dôvody na zrušenie napadnutého
rozhodnutia, a preto navrhli, aby súd žalobu zamietol prípadne odmietol. Poukázali na to, že Najvyšší
súd SR rozsudkom sp. zn. 2Sžr/7/2017 zo dňa 30.04.2020 definitívne potvrdil vznik, resp. existenciu
a oprávnenosť reštitučného nároku v predmetnej veci podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov

(ďalej len zákon), pričom sa zásadne stotožnil s argumentáciou, ktorú od začiatku celého procesu
uvádzali oprávnené osoby a ich právni predchodcovia, ktorej správnosť a oprávnenosť bola zrejmá
(zo znenia, zmyslu a účelu zákona) a ktorú povinná osoba účelovo, zištne, bez opory v zákone,
spôsobom zneužívajúcim právo odmietala a spochybňovala. Uvedeným rozsudkom Najvyššieho súdu
SR boli správne orgány viazané. Túto skutočnosť (vzniku a existencie reštitučného nároku pôvodného

vlastníka K. B. - právneho predchodcu oprávnených osôb na základe zákona) považujú Oprávnené
osoby za preukázanú a nespornú a jej spochybňovanie povinnou osobou v správnej žalobe, hoci
o tejto veci bolo Najvyšším súdom SR právoplatne rozhodnuté spomenutým rozsudkom, považujú
Oprávnené osoby za nevhodné a neprípustné, a to osobitne aj s ohľadom na ďalšie skutkové aj
právne okolnosti predmetného prípadu a útrapy spôsobené Oprávneným osobám a ich právnym

predchodcom dlhotrvajúcimi administratívnymi a súdnymi konaniami v dôsledku účelového, zištného a
zákonu odporujúceho prístupu povinnej osoby.
K meritu veci uviedli, že zákonné prekážky vydania stavieb v zmysle ustanovenia § 11 zákona pri
stavbách (i) kaštieľa súp. č. 1092 na pozemku, podľa aktuálneho stavu KN CKN parc. č. 663, pôvodne
podľa pozemkovej knihy na parcele č. 120, a (ii) stodoly - hosp. budovy bez súp. č. na totožnom

pozemku CKN parc. č. 663, pôvodne podľa pozemkovej knihy na parcele č. 119 - ďalej spolu aj ako
Stavby, ku ktorým bol uplatnený predmetný reštitučný nárok, nie sú v danom prípade naplnené. Vydanie
nehnuteľností,tj.naturálnareštitúcia,jevzmyslezákona(napr.vychádzajúczoznenia§6ods.1zákona)
zákonom preferovaný spôsob zmiernenia majetkových krívd a uspokojenia nárokov oprávnených osôbuplatnených v reštitúcii. K vydaniu stavieb oprávnenej osobe nedôjde len v prípade, ak sú naplnené
zákonné prekážky vydania stavieb, vymedzené v ustanovení § 11 ods. 6 zákona, podľa ktorého obytnú
budovu, hospodársku budovu a inú stavbu patriacu k pôvodnej poľnohospodárskej usadlostí, nemožno

vydať v prípade, že zásadnou prestavbou stavba stratila svoj pôvodný stavebno-technickú charakter
tak, že už nesúvisí s predmetom poľnohospodárskej výroby alebo je vo vlastníctve fyzickej osoby, s
výnimkou prípadov, keď fyzická osoba nadobudla stavbu do vlastníctva za okolností uvedených u § 8.
Tieto podmienky, ktoré musia byť kumulatívne splnené pre vznik zákonnej prekážky vydania Stavieb,
v danom prípade nesporne (vzhľadom na obsah oboch v konaní predložených znaleckých posudkov,

obhliadky stavieb, teda aj vzhľadom na skutočný stav veci, resp. skutočný stavebno-technický stav
Stavieb) neboli naplnené, a preto Oprávnené osoby od začiatku legitímne požadujú vydanie Stavieb -
priznanie vlastníckeho práva k nim.
Priamo zo znenia § 11 ods. 6 zákona explicitne vyplýva, že pre vznik/existenciu prekážky vydania
stavby nestačí splnenie len niektorej z tam uvedených podmienok - napr. nestačí, že držiteľ stavby
(povinná osoba) užíva stavbu na iný než pôvodný účel ani že prípadne držiteľ stavby (povinná osoba)

zmení jej druh v katastri nehnuteľností, ak tejto zmene účelu užívania stavby nepredchádzala zásadná
prestavba, priamo v dôsledku ktorej by sa zmenil stavebnotechnický charakter stavby a v priamej
výlučnej príčinnej súvislosti s tým by sa zmenil aj účel užívania stavby. Rovnako k naplneniu hypotézy
predmetnej právnej normy (a nadväzne k vzniku zákonnej prekážky vydania stavieb) nestačí hoci aj
vykonanie relatívne rozsiahlej rekonštrukcie/prestavby, ktorej zmyslom, účelom a zároveň dosiahnutým

dôsledkom/výsledkom nebola zmena stavebno-technického charakteru stavby a nadväzná priamo
súvisiaca zmena účelu jej používania. V konaní sa napr. uvádzalo, že boli zásadne (v rozsahu aj niekoľko
desiatok %) zrekonštruované schody, krov a stropy kaštieľa, či inštalované elektrické vykurovanie -
takáto rekonštrukcia (resp. skôr oprava/údržba vzhľadom na skutočný stav, uvedený aj v znaleckých
posudkoch) nemôže v danom kontexte znamenať, že by Stavby podstúpili zásadnú rekonštrukciu,

ktorou/v dôsledku ktorej dochádza k zmene ich stavebnotechnického charakteru a priamo v dôsledku
ktorej by Stavby stratili spôsobilosť na užívanie na pôvodný účel (aj ubytovanie, skladovanie), osobitne
keď v oboch v konaní predložených znaleckých posudkoch sa zhodne uvádza, že tieto zmeny/
rekonštrukcia/obnova Stavieb „smerovali k udržaniu, resp. zlepšeniu stavu konštrukčných prvkov tak,
aby sa tieto blížili k svojej pôvodnej historickej hodnote - predsa opravou schodov, stropu ani strechy/

krovu (navyše nesporne v danom prípade v rozsahu a spôsobom smerujúcim k zachovaniu pôvodného
vzhľadu, charakteru, určenia, účelu, hodnoty historickej stavby) sa zákonite a ani v danom prípade,
zo stavby kaštieľa ani hospodárskej budovy nestala stavba zásadne iného (stavebnotechnického)
charakteru, vzhľadu, ktorá by nemohla slúžiť na pôvodný účel - napr. na ubytovanie a/alebo skladovanie
- veď práve k udržaniu a rozšíreniu možností ubytovania. Zásadná prestavba, priamo v dôsledku ktorej

by sa zmenil stavebno-technický charakter Stavieb, ktoré dve skutočnosti by kumulatívne nevyhnutne a
výlučne spôsobili zmenu účelu užívania stavby, sa v danom prípade nesporne neudiali a nenastali.
Oprávnené osoby mali za to, že prakticky z celého znenia znaleckého posudku N. J. č. 3/2015,
odvolávajúc sa na zistenia zo získaných historických podkladov a z obhliadky v čase vyhotovovania
tohtoznaleckéhoposudku,vyplýva,žepredmetnéStavbynepodstúpilizásadnúrekonštrukciuanestratili

svoj pôvodný stavebno-technický charakter, a že napr. aj po roku 1991 slúžil kaštieľ na ubytovanie
vyššieho štandardu. Ešte aj v záverečnej 4. časti (4. -Rekapitulácia pod písm. h) znaleckého posudku
N. J. č. 3/2015 znalkyňa uvádza, že: (i) Strata stavebnotechnického charakteru je komplexná otázka,
na ktorú ako znalec môžem odpovedať len z hľadiska technického, nakoľko rozsiahla adaptácia a
obnova, ktoré na oceňovaných (?) nehnuteľnostiach v priebehu rokov 1951-1991 prebehli, smerovali

k udržaniu, respektíve zlepšeniu stavu konštrukčných prvkov tak, aby sa tieto blížili k svojej pôvodnej
historickej hodnote a zároveň zodpovedali novému účelu využitia (pozn.: ktorý nový účel využitia však
neneguje možnosť využitia na pôvodný účel [napr. spomínané ubytovanie], novému účelu využitia
nepredchádzala a k jeho dosiahnutiu [nezbytne] nesmerovala zásadná prestavba, v dôsledku ktorej
by stavba stratila svoj pôvodný stavebno-technický charakter, ako to vyžaduje [pre naplnenie zákonnej

prekážky vydania stavby] §11 ods. 6 zákona); (ii) (Kaštieľ ds. 1092) Pôvodný pôdorys (okrem neskôr
dostavaných a potom zbúraných WC) ostal zachovaný, tiež výška a vonkajší vzhľad objektu (...). Avšak
nadväzne prekvapujúco až nepochopiteľne znalkyňa N. J. vo vzťahu obom Stavbám v závere svojho
znaleckého posudku č. 3/2015 konštatovala, že tieto Stavby zásadnou prestavbou stratili svoj pôvodný
stavebno-technický charakter tak, že nesúvisia s predmetom poľnohospodárskej výroby, a teda je daná

zákonná prekážka priznania vlastníckeho práva oprávnených osôb k týmto nehnuteľnostiam - tento
záver je nesporne (na účely podľa § 11 ods. 6 zákona) nesprávny a nezodpovedá predchádzajúcemu
obsahu daného znaleckého posudku a najmä skutočnému stavu veci - (stavebno-technickému) stavu a
charakteru predmetných Stavieb, a teda (izolovane) týmto záverom sa správny orgán nemohol (a súdnemôže) riadiť pri aplikácii príslušnej právnej normy obsiahnutej v § 11 ods. 6 zákona, ale zohľadniť a
vychádzať z celého, tomuto prekvapivému a nesprávnemu záveru znalkyne N. J. predchádzajúceho,
obsahu znaleckého posudku N. J., resp. z tam uvedených skutočnosti a zistení, zo skutočného stavu

veci, a zároveň z obsahu znaleckého posudku N. Q. č. 163 /2021, keď zistenia a skutočnosti uvedené
v znaleckom posudku N. Q. č. 163/2021 sú takmer úplne rovnaké, ako zistenia znalkyne N. J.; s
tým rozdielom, že znalec N. Q. nadväzne na svoje zistenia (napr. že boli uskutočnené búracie a
rekonštrukčné práce, ktoré majú zachovať pôvodný stavebno-technický ráz stavieb - kaštieľa i sýpku ako
aj okolia Stavieb, prípadne že sa vonkajší vzhľad stavieb kaštieľa i hospodárskej budovu nezmenil alebo

že V rokoch 1988/89 boli vytvorené ubytovacie priestoru so sociálnym zázemím a ostatným vybavením
bez zmenu vonkajšieho vzhľadu) dospel aj k správnemu a logickému záveru, že je možné konštatovať,
že rekonštrukciou sa nezmenil stavebno-technický charakter kaštieľa a hospodárskej budovy - sýpky.
Stavbu by bolo možné využívať na ubytovanie (kaštieľ) a skladovanie (sýpka).
Oprávnenéosobynesúhlasilisožalobnýmidôvodmi,resp.skutočnosťamiuvádzanýmivsprávnejžalobe
Povinnou osobou, predovšetkým ohľadne (ne/naplnenia zákonných prekážok vydania Stavieb, tieto

považujú za účelové, nedôvodné, nezohľadňujúce skutočnosti, ktoré nesporne v konaní vyšli najavo, a
popierajúce zmysel a účel reštitúcii v spojení so skutočným stavom danej veci, a tiež za zištné v záujme
zotrvať (nespravodlivo a bez opory v zákone) v užívaní zjavne neoprávnene skonfiškovaných/odňatých
nehnuteľností, pričom toto konanie Povinnej osoby je z pohľadu Oprávnených osôb možné považovať
za zneužívanie práva.

Oprávnené osoby žiadali, aby aj súd postupoval a rozhodol v súlade so zásadami (i) že z nepráva
nemôže vzniknúť právo (ex iniuria ius non oritur) a (ii) in favorem restitutionis, a že (iii) každý je povinnú
znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivostí,
keďže Oprávnené osoby sa nedopustili žiadneho nezákonného konania, avšak, napriek tomu im zo
strany štátu nezákonným spôsobom bol odňatý majetok, ktorej nezákonnosti sa teda dopustili a ujmu

na právach Oprávnených osôb, resp. ich právnych predchodcov spôsobili nezákonne orgány verejnej
moci, pričom nadväzne sa osobitným zákonom ustanoveným postupom v zásade Oprávnené osoby
legitímne domáhajú navrátenia vecí (Stavieb) od toho, kto im (ich právnym predchodcom) ich neprávom
odňal a zadržuje.

6. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného a ďalších účastníkov konania v rade 2/ a 3/ zo dňa
24.07.2025 uviedol, že žalovaný v rámci svojho vyjadrenia v zásade len zhrnul priebeh správneho
konania, pričom zotrval na svojom právnom názore, prezentovanom v napadnutom rozhodnutí. S
predmetným právnym názorom žalovaného - tzn. že malo byť dostatočne preukázané splnenie
podmienok na priznanie vlastníckeho práva pre dedičov po oprávnenej osobe, sa nestotožnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom rozsudku vedenom pod sp. zn. 2Sžr/7/2017, ktoré bolo
vydané v predmetnej veci dňa 30.04.2020, zaoberal otázkou „rozhodného obdobia“, teda či prechod
vlastníctva na základe konfiškácie podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. v znení nariadenia SNR č.
64/1946 Zb. a jeho zápis do pozemkovej knihy na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie zo dňa
11.09.1946, je možné posudzovať podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde

a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o pôde“), keďže k
prechodu vlastníctva došlo ešte pred rozhodným obdobím vymedzeným v zmysle ust. § 6 ods. 1 zákona
č. 229/1991 Zb., to znamená ešte pred 25.02.1948. Najvyšší súd SR v tejto otázke, opierajúc sa o
prevažujúcu ustálenú rozhodovaciu prax súdov a závery formulované v Stanovisku správneho kolégia
NS SR, vyjadril právny názor, podľa ktorého prechod vlastníctva na základe rozhodnutia konfiškačnej

komisie vydaným pred 25.02.1948 nie je prekážkou na posúdenie reštitučného nároku podľa ust. § 6
ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.. Najvyšší súd SR v uvedenom rozsudku zároveň ustálil, že k prechodu
vlastníctva k posudzovanému majetku z pána F. B. na Československý štát došlo na základe nariadenia
SNR č. 104/1945 Zb. v znení nariadenia SNR č. 64/1946 Zb. na základe rozhodnutia konfiškačnej
komisie zo dňa 11.09.1946 ku dňu 01.03.1945, a preto podmienky jeho prípadného vyňatia spod

konfiškácie je potrebné posudzovať podľa nariadenia Zboru povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR, ktorým
sa upravujú podmienky vyňatia poľnohospodárskeho majetku osôb maďarskej národnosti z konfiškácie,
ako predpokladu pre vyhovenie reštitučnému nároku podľa zákona č. 229/1991 Zb. Najvyšší súd SR
v danej veci teda vyslovil len právny názor, v zmysle ktorého predmetné stavby je možné posudzovať
podľa ustanovení zákona č. 229/1991 Zb., hoci k prechodu ich vlastníctva došlo pred rozhodným

obdobím vymedzeným v zmysle ust. § 6 ods. 1 cit. zákona, zároveň však naďalej zdôrazňoval povinnosť
správneho orgánu v reštitučnom konaní komplexne posúdiť, či v danom prípade boli splnené podmienky
pre vznik nároku na vyňatie majetku z konfiškácie v zmysle nariadenia Zboru povereníkov č. 26/1948
Zb. SNR. a v nadväznosti na to, či je možné predmetné stavby posudzovať podľa zákona č. 229/1991Zb. Nie je preto pravda, ako zavádzajúco uvádzajú vo svojom vyjadrení účastníci konania v rade 2/ a
3 /, že Najvyšší súd SR „definitívne potvrdil vznik resp. existenciu a oprávnenosť reštitučného nároku v
predmetnej veci podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.".

V predmetnom konaní preto naďalej pretrváva potreba v prvom kroku dôsledne posúdiť splnenie
podmienokprevyňatiemajetkuzkonfiškácievzmyslenariadeniaZborupovereníkovč.26/1948Zb.SNR
a až v prípade kladného vyhodnotenia, že podmienky pre vyňatie predmetného majetku z konfiškácie
boli splnené, je možné v druhom kroku posudzovať splnenie podmienok pre vyhovenie reštitučnému
nároku podľa § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. Ustálenie si tejto postupnosti je dôležité pre zásadne

odlišné závery, ktoré z jednotlivých skutkových zistení môžu vyplynúť, totiž:
- ak pán F. B. nesplnil podmienky pre vyňatie predmetných stavieb v zmysle podmienok podľa nariadenia
Zboru povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR, za súčasného stavu nie je možné účastníkom konania v rade
1/ až 3/ priznať vlastnícke právo k týmto stavbám a ani im neprináleží nárok na náhradu za nevydanie
stavieb.
- ak pán F. B. splnil podmienky pre vyňatie predmetných stavieb v zmysle podmienok podľa nariadenia

Zboru povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR, za súčasného stavu je potrebné reštitučný nárok uplatnený
pánom K. B. posudzovať podľa ust. § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., a to s ohľadom na zákonné
prekážky, ktoré bránia vydaniu stavieb (v posudzovanom konaní má žalobca za to, že sú naplnené
podmienky v zmysle ust. § 11 ods. 6 zákona č. 229/1991 Zb.), a v prípade, ak stavby nie je možné vydať
dedičom po oprávnenej osobe pre zákonné prekážky, prináleží im nárok na náhradu v zmysle ust. § 14

zákona č. 229/1991 Zb.
Žalobca, ako už viackrát uviedol priebehu konania, o. i. aj vo svojom prvom vyjadrení zo dňa 06.05.2022
predloženom po navrátení spisu z Najvyššieho súdu SR prvostupňovému správnemu orgánu, je toho
názoru, že pán F. B. k posudzovaným stavbám nesplnil podmienky pre vyňatie z konfiškácie podľa ust.
§ 2 ods. 1 nariadenia Zboru povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku,

na strane 16 predposledný odsek, vo výpočte popri štátnom občianstve a vojenskej knižke nesprávne
odkazuje aj na „dôkazy o vykonávaní práce na predmetnom majetku“. Dôkazy, z ktorých by bolo možné
vyvodiť, že sa pán F. B. staral o posudzované stavby so starostlivosťou riadneho hospodára, však v spise
nefigurujú, resp. ak boli predložené, žalobcovi nie sú známe, nebolo mu umožnené sa s nimi oboznámiť
a vyjadriť sa k nim. Z dôkazov doložených v spise naopak vyplýva, že stavby v čase prechodu vlastníctva

na štát, s účinnosťou k 01.03.1945, boli dlhodobo neudržiavané, neužívané a neobývané. Uvedené
vyplýva zo zachovaných vyjadrení obyvateľov obce Diviaky, ako aj z bádateľských zistení uvádzaných
v teoretických štúdiách. Zistenie, že vo vzťahu k posudzovaným stavbám nebolo vydané Rozhodnutie
o vyňatí majetku z konfiškácie, je možné chápať, ako uviedol vo svojom rozsudku Najvyšší súd SR,
ako formálny nedostatok, procedurálne pochybenie, ktoré samo o sebe nie je prekážkou pre posúdenie

reštitučného nároku podľa ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. Nevydanie predmetného Rozhodnutia
o vyňatí týchto stavieb z konfiškácie by vo vzťahu k iným dôkazom preukazujúcim riadnu údržbu bolo
možné považovať za procedurálne pochybenie bez právnych následkov pre súčasný stav, na druhej
strane, ak doložené dôkazy nasvedčujú tomu, že so stavbami v čase prechodu vlastníctva na štát
nebolo zaobchádzané so starostlivosťou riadneho hospodára. Skutočnosť, že k posudzovaným stavbám

nebolo vydané predmetné Rozhodnutie o vyňatí z konfiškácie je len ďalším zistením, ktoré nasvedčuje
tomu, že pán F. B. k posudzovaným stavbám nesplnil podmienky pre ich vyňatie v zmysle ust. 4 2
cit. nariadenia č. 26/1948 Zb. SNR. Pre úplnosť dodal, že ak pánovi K. B. ako oprávnenej osobe po
pánovi F. B. boli priznané reštitučné nároky v iných konania vedených v zmysle zákona č. 229/1991
Zb., uvedené nič nemení na tom, že podmienky podľa cit. nariadenia č. 26/1948 Zb. SNR musia byť

splnené vo vzťahu k majetku posudzovaného v príslušnom konaní. Vo vzťahu k iným majetkom pán
F. B. mohol splniť podmienky v zmysle cit. nariadenia č. 26/1948 Zb. SNR, z takýchto záverov však
nemožno automaticky, bez náležitého posúdenia dostupných dôkazov vyvodzovať, že tieto podmienky
boli splnené aj k posudzovaným stavbám v predmetnom konaní.
V záujme správneho výkladu a aplikovania zákona je primárne potrebné náležite si ujasniť sledovaný

účel zákona, a následne cez prizmu takto ustáleného teleologického výkladu podrobiť gramatickému
výkladu jeho jednotlivé ustanovenia, každé zvlášť ako aj v spojení s ostatnými ustanoveniami, a to
nie len v rámci práve vykladaného právneho predpisu, ale aj s ohľadom na ostatné právne predpisy
a ich ustanovenia, ktoré sú súčasťou právneho poriadku. Zákon č. 229/1991 Zb. bol prijatý za
účelom vymedzeným v jeho úvode, v zmysle ktorého: „Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky v snahe zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči
vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie
starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde
a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlades požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia uznieslo sa na tomto zákone: ...“ Následne
v zmysle § 11 ods. 6 zákon č. 229/ 1991 Zb. ustanovuje: „Obytnú budovu, hospodársku budovu
a inú stavbu patriacu k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, nemožno vydať v prípade, že zásadnou

prestavbou stavba stratila svoj pôvodný stavebno-technický charakter tak, že už nesúvisí s predmetom
poľnohospodárskejvýrobyalebojevovlastníctvefyzickejosoby,svýnimkouprípadov,keďfyzickáosoba
nadobudla stavbu do vlastníctva za okolnosti uvedených v § 8.“
S ohľadom na dosiahnutie účelu sledovaného zákonom č. 229/1991 Zb. je tak evidentné, že cieľom
naturálnej reštitúcie nie je (za každú cenu) narušiť vlastnícke vzťahy, ktoré sa medzičasom vytvorili, a

zvrátiť, zmariť nové spôsoby užívania stavieb. Naturálna reštitúcia je v súlade s vymieneným účelom
zákona č. 229/1991 Zb. na mieste v tým prípadoch, ak obnovením Pôvodných vlastníckych vzťahov sa
dosiahne lepšia starostlivosť o poľnohospodársku a lesnú pôdu. čo prispeje k hospodárskemu rozvoju
vidieka. tvorbe krajiny a životného prostredia. Vychádzajúc z dikcie cit. ust. § 11 ods. 6 v spojení s účelom
sledovaným zákonom č. 229/1991 Zb. je tak pre uplatnenie ust. § 11 ods. 6 zákona č. 229/1991 Zb.
rozhodujúce posúdenie otázky, či stavby v dôsledku prestavby v čase rozhodovania ešte stále majú

súvis s poľnohospodárskou výrobou alebo už nesúvisia s poľnohospodárskou výrobou. V prípade, ak
stavby prestavbou stratili súvis s predmetom poľnohospodárskej výroby, je naplnená zákonná prekážka
pre priznanie vlastníckeho práva k
posudzovaným stavbám oprávnenej osobe. Správne orgány pre účely rozhodnutia mali náležite
posúdiť, či sa stavbám prestavbou zmenil stavebno-technický charakter tak, že zanikla väzba

na poľnohospodársku výrobu alebo či napriek prestavbe si stavby zachovali pôvodnú funkciu
poľnohospodárskej usadlosti
Podľa žalobcu pri otázke ich pôvodného účelu užívania je potrebné ustáliť nasledovné :
- budova kaštieľa pôvodne slúžila na bývanie (bytová budova)
- hospodárska budova - sýpka v ľavej časti slúžila na skladovanie a maštaľ v pravej časti slúžila pre

ustajnenie koní (nebytová budova).
V dôsledku prestavby sa posudzované stavby začali užívať na nasledovné účely:
- budova kaštieľa
- na administratívne a výstavné účely;
- na výskumné a bádateľské účely (zriadenie študovní);

- pre spoločenské účely (zasadacia miestnosť pre konferenčné stretnutia pracovníkov kultúrno-
vedeckých inštitúcií v rámci medziinštitucionálnej spolupráce);
- nové II. a III. podlažie vo vežiach vybudované za účelom ubytovania pracovníkov iných kultúrno-
vedeckých inštitúcií účastniacich sa konferencií, školení, výskumu.
- hospodárska budova - archívne účely, deponovanie knižničných dokumentov.

Oba objekty sa po prestavbe začali užívať výlučne ako nebytové budovy. Po prestavbe posudzované
stavby začali byť využívané na administratívne účely, na depozitné účely pre knižničné dokumenty, a
keďže stavby mali slúžiť aj ako stredisko pre konferenčné, pracovné a školiace stretnutia, boli v nich
vybudované ubytovacie priestory poskytujúce dočasné, prechodné ubytovanie pracovníkom kultúrno-
vedeckých inštitúcií. Účel užívania sa teda zmenil.

Žalobca mal za to, že posúdenie otázky, či stavby je alebo nie je možné užívať na pôvodný účel
(potenciálne alebo skutočne) nie je vzhľadom na dikciu ust. § 11 ods. 6 zákona č. 229/1991 Zb.
smerodajné, a správne orgány sa ňou nemuseli zaoberať, resp. na jej základe nemali postaviť svoje
rozhodnutie. Ak by správne orgány správne vyložili ustanovenie § 11 ods. 6 a ujasnili si, splnenie/
nesplnenie ktorých podmienok je potrebné v skutkovom stave posudzovať, zdanlivý rozpor medzi

dvoma znaleckými posudkami mohol byť odstránený v rámci ich správnej úvahy, a to vzhľadom na
totožné stanoviská oboch znalcov v rozhodujúcej otázke, a síce, že stavby v súčasnosti už nesúvisia
s poľnohospodárskou výrobou.

7.Ďalšíúčastnícikonaniavrade2/a3/vduplikezodňa11.09.2025uviedli,žepokiaľžalobcainterpretuje

rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžr/7/2017 tak, že Najvyšší súd SR vyslovil „len“ právny názor,
že predmetné stavby je možné posudzovať podľa zákona č. 229/1991 Zb., pričom najvyšší súd podľa
žalobcu zdôrazňuje povinnosť správneho orgánu komplexne posúdiť splnenie podmienok pre vznik
nároku na vyňatie majetku z konfiškácie v nadväznosti na posúdenie predmetných stavieb podľa zákona
č. 229/1991 Zb., prvom rade je treba zdôrazniť, že rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.4.2020 sp.

zn.2Sžr/7/2017jerozsudkomkasačnéhosúduvydanýmvtejtoveci,pretoprávnynázorvňomvyslovený
je v súlade s § 469 SSP záväzný pre správny súd aj pre orgán verejnej správy. Žalobca právny názor
kasačného súdu dezinterpretuje (v rozsudku kasačného súdu nenachádzame požiadavku na opätovnékomplexné posúdenie splnenia podmienok pre vznik reštitučného nároku, kasačný súd sa k posúdeniu
stavieb podľa zákona č. 229/1991 Zb. nevyjadruje).
Pokiaľ žalobca namietal, že právny predchodca ďalších účastníkov konania sa nestaral o predmetné

nehnuteľnostisostarostlivosťouriadnehohospodára,pretonesplnilpodmienkyprevyňatiezkonfiškácie,
ďalší účastníci konania v rade 2/ a 3/ uviedli, že táto otázka bola vyriešená právoplatným rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR ako súdu kasačného, preto je bezpredmetné kasačné závery akokoľvek
spochybňovať. V prípade, že žalobca s právnymi závermi kasačného súdu nesúhlasil, mala možnosť
obrátiť sa napr. na Ústavný súd SR, v ktorého dispozícii je aj zrušenie rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR. Tým, že sa žalobca v príslušných lehotách rozhodnutie kasačného súdu nenapadol, je toto záväzné
a nezmeniteľné a je potrebné ho rešpektovať.
Žalobca ďalej argumentoval preambulou zákona č. 229/1991 Zb. (zákon o pôde) a výkladom
ustanovenia § 11 ods. 6 tohto zákona, pričom dospel k záveru, že účelom zákona nie je naturálna
reštitúcia za každú cenu. Poukázal najmä na to, že podľa jeho názoru kaštieľ prešiel tzv. zásadnou
prestavbou, na základe ktorej stratil svoj pôvodný stavebno-technický charakter, žalobca ďalej cituje

predpisy stavebného práva. Ohľadom uvedeného ďalší účastníci konania v rade 2/ a 3/ uviedli, že v
prvom rade je potrebné citovať Najvyšší súd SR, ktorý sa vyjadril k účelu zákona o pôde, v rozhodnutí sp.
zn. 6Sžo/230/2010 takto: „Najvyšší súd Slovenskej republiky k interpretácií zákona o pôde zdôrazňuje,
že v prípade uvedeného zákona sa jedná o jeden z reštitučných zákonov, ktorými sa demokratická
spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd, spočívajúcich

v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány ako aj
obce sú teda povinné postupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade so zákonnými záujmami osôb,
ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná.
Tento výklad vychádza zo skutočnosti, že zmyslom všetkých reštitučných zákonov bolo zmiernenie
následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období. Ak teda zákonodarca

si bol vedomý, že odstránenie všetkých krívd nie je reálne a že sa musí uspokojiť len s nápravou
niektorých, nemožno potom pripustiť, aby výklad týchto právnych predpisov bol natoľko dogmatický a
ústavne nekonformný, že by zakladal de facto voči niektorým osobám krivdy nové.“
Mali za to, že interpretácia ustanovení zákona o pôde musí zodpovedať účelu tohto zákona, ktorým
je zmiernenie majetkových krívd oprávnených osôb. Interpretácia ustanovenia § 11 ods. 6 zákona o

pôde, ako aj interpretácia zisteného skutkového stavu, ktorú prednáša súdu žalobca, je v rozpore
s účelom reštitučného zákonodarstva, popiera jeho hlavný (horeuvedený) zmysel a teda aj popiera
právny názor Najvyššieho súdu SR. Mali za to, že s otázkou tzv. zásadnej prestavby sa žalovaný
vysporiadal na str. 15/17 rozhodnutia žalovaného zo dňa 03.01.2025, pričom žalovaný v súlade
s účelom zákona hľadal individuálnu spravodlivosť avšak nie na základe svojvôle, ale na základe

jasných pravidiel a zistení, ktoré odôvodňoval v súlade s judikatúrou. Podľa judikatúry totiž platí, že:
Stratou pôvodného stavebnotechnického charakteru stavby je stav nasledujúci po tom, čo stavba
prešla rozsiahlou stavebnou zmenou (prestavbou). Neprestala existovať, ale naďalej existuje ako vec
zmenenej podstaty, obvykle spôsobilej slúžiť na iné než doterajšie účely. Pre záver o strate pôvodného
stavebnotechnického charakteru stavby treba mať overené, či aspoň pri niektorom z prvkov dlhodobej

životnosti došlo k jeho výmene, v rozsahu reprezentujúcom nadpolovičný objemový podiel všetkých
konštrukcií daného prvku objektu (porov. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 27/96 alebo sp.
zn. 2 Cdo 149/96, uverejnený pod č. R 93/1998 Zb. rozh. a pod.). Zdôraznili, že otázka tzv. zásadnej
prestavby nie je otázkou technickou, ale ide o otázku právnou.
Pokiaľ žalobca namietal, že ďalší účastníci konania 2/ a 3/ stratili status oprávnených osôb prevodom

nároku na ďalšieho účastníka konania 1/ A. B., u uvedenému ďalší účastníci konania 2/ a 3/ uviedli, že
od dohody o prevode reštitučného nároku platne odstúpili, čo nebolo medzi ďalšími účastníkmi sporné.
Ďalší účastník konania 1/ priznanie reštitučného nároku ďalším účastníkom konania 2/ a 3/ nenamietal,
zrušenie dohody o postúpení je nesporné a platné.

8. Ďalší účastník konania v rade 1/ vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobu žalobca odôvodnil v podstate
tým, že rozhodnutia Okresného úradu Žilina a Okresného úradu Martin nemajú oporu v správnom spise
pretože pôvodný vlastník nehnuteľnosti o ktorej sa jedná – reštituent nesplnil všetky podmienky zákona
navyňatiepoľnohospodárskehomajetkuzkonfiškácie,pretoniesúsplnenépodmienkyprepostuppodľa
zák. č. 229/1991 Zb. v znení neskorších prepisov. Namieta, že jeho predchodca – pôvodný vlastník

sa riadne nestaral, neobýval a neužíval sporné nehnuteľnosti (kaštieľ a priľahlú budovu), čím tieto
nehnuteľnosti v čase keď ich prevzal štát boli schátralé. S rekonštrukciami nehnuteľnosti štát začal už v
roku 1952, keďže boli v dezolátnom stave. Žalobca poukázal pritom, že neboli splnené ani podmienky
pre platné vyňatie nehnuteľnosti z konfiškácie, o čom svedčia dôkazy – čestné vyhlásenie pamätníkovobce Diviaky, príslušné časti z publikácie K. D., fotokópia článku z časopisu Pamiatky a múzeá z roku
1958, aktualizačný list pamiatkového objektu a stavebný denník z rokov 1952, 1957, ktoré dôkazy už boli
v správnom konaní predložené. Namieta ďalej v podstate to, že žalovaný si osvojil znalecký posudok

N. O. Q. a nevychádzal zo znaleckého posudku N. P. J.. Pokiaľ ide o posúdenie otázky súvisiace s
vyvodením straty pôvodného stavebno-technického charakteru, na nehnuteľnostiach došlo k stavebným
úpravám v takom rozsahu, že zanikol pôvodný účel užívania stavieb.
Ďalší účastník konania 1/ poukázal na to, že v priebehu správneho konania sa viackrát k týmto otázkam
vyjadril, rovnako aj ďalší účastníci konania v 2/ a v 3/ rade, pričom zhodne, ako to uviedli vo svojom

vyjadrení v žalobe účastníci v 2/ a v 3/ rade, pokladá žalobu za nedôvodnú a navrhol, aby ju súd zamietol.
Napádané rozhodnutia považuje za vecne správne a zákonné. Poukázal na to, že ide o konanie o
reštitučnom nároku, ktoré trvá viac ako 35 rokov. V správnom konaní bol zistený skutočný stav veci
a rozhodnutia neodporujú zákonu ani skutočnostiam, ktoré boli v konaní doposiaľ zistené. Pokladal
za nerelevantné a nedôvodné, keď žalobca spochybňuje reštitučný nárok ich právneho predchodcu,
tvrdiac, že ani on a ani jeho právni nástupcovia nespĺňajú podmienky ako oprávnené osoby a že vo

vzťahu k pôvodnému vlastníkovi F. B. neboli naplnené podmienky vyňatia predmetných nehnuteľností
z konfiškácie. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžr/7/2017 zo
16.01.2017, ktorým bola potvrdená existencia a oprávnenosť reštitučného nároku právneho predchodcu
oprávnených osôb, a tým aj jeho právnych nástupníkov. Mal za to, že odvolávka žalobcu na čestné
vyhlásenia pamätníkov Obce Diviaky je taktiež je len účelová a neadekvátna. Od začiatku a na viacerých

miestach spochybňoval práve tieto čestné vyhlásenia, ktoré tvoria prílohu k znaleckému posudku č.
3/2015 N. J.. Tento znalecký posudok sa opiera o veľmi pochybné, nehodnoverné čestné vyhlásenia
O. N., I. M. a O. E. z 28.8.2014. Tieto vyhlásenia boli vyhotovené a podpísané v jeden deň s úplne
totožným textom. Preto sa dôvodne domnieval a aj teraz sa domnieva, že boli vyhotovené účelovo a
sú nevierohodné.

Poukázal na účel reštitučného konania, že za spôsob politickej perzekúcie je možné považovať aj
nekonanie príslušných orgánov, ktoré napriek preukazovanému splneniu podmienok na vyňatie majetku
z konfiškácie, také rozhodnutie nevydali. Bez ohľadu na neexistenciu formálneho rozhodnutia o vyňatí
majetku z konfiškácie boli preto splnené všetky podmienky pre vznik nároku na vyňatie z konfiškácie v
zmysle nariadenia Zboru povereníkov 26/1948. Naďalej považoval za správny znalecký posudok N. O.

Q. č. 163/2021 a rovnako ako ďalší účastníci v 2/ a v 3/ rade poukázal na nesprávne závery znalkyne
N. J.. Tvrdil, že rekonštrukciou sa nezmenil stavebno-technický charakter kaštieľa a hospodárskej
budovy – sýpky. Stavby by bolo možné využívať na bývanie (kaštieľ a skladovanie- sýpka). Stavebným
úpravami došlo k zachovaniu stavebnej pamiatky s úsilím zachovať jej pôvodný charakter a preto aj
aktuálne je možné kaštieľ využívať na pôvodné účely – na bývanie. V súčasnosti síce stavby nesúvisia

s predmetom poľnohospodárskej výroby, ale môžu slúžiť a aj slúžili na spoločenské účely (zasadačka,
študovňa, kuchynka, izby s prísl., apartmán). Rekonštrukčné práce, ktoré boli vykonané slúžili výlučne k
záchrane kultúrnej pamiatky, čím sa aj zachoval pôvodný charakter nehnuteľností, aj ich vzhľad. Stavby
svoj pôvodný stavebno-technický charakter nestratili. Znalci N. J. a N. Q. celkom zjavne vychádzali
okrem opakovanej osobnej ohliadky stavieb v zásade z totožných podkladov. Zhodne konštatujú zmeny,

údržbu a opravy nehnuteľností pri zachovaní ich stavebno-technického charakteru s tým rozdielom,
že N. J. dospela prekvapivo k nesprávnemu záveru. Zdôraznil, že kaštieľ zostal z exteriéru vzhľadovo
aj pôdorysne rovnaký. Apeloval na to, že je ťažko ospravedlniť dlhotrvajúce konanie vo veci tejto
reštitúcie, ktorej cieľom bolo zhojiť krivdy z minulosti. Súhlasne s ďalšími účastníkmi konania v2/ a v
3/ rade považoval konanie povinnej osoby za účelové spochybňovanie relevantných skutočností, čo

možno chápať aj ako zneužívanie práva. Mal za to, že je nutné dospieť k záveru, že neboli naplnené
žiadne podmienky pre vznik prekážky na vydanie nehnuteľností oprávnenými osobami, čo predstavuje
naturálnu reštitúciu, ktorá je v tomto prípade preferovaná.

9. Žalobca právo podať repliku k vyjadreniu ďalšieho účastníka konania 1/ nevyužil.

10. Žalovaný právo podať dupliku nevyužil.

11. Správny súd uznesením č. k. 5S/13/2015-92 zo dňa 12. júna 2015 priznal správnej žalobe zo dňa
10.03.2025 odkladný účinok. Odkladný účinok zaniká právoplatnosťou rozhodnutia správneho súdu vo

veci samej vedenej na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 5S/13/2015. Len pre úplnosť
správny súd dodáva, že v prípade podanej kasačnej sťažnosti, vzhľadom na predmet konania, kasačná
sťažnosť nemá odkladný účinok. Kasačný súd môže uznesením priznať kasačnej sťažnosti odkladný
účinok na návrh.Právny rámec

12. Podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát.

13. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

14. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

15. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“) oprávnenou osobou je štátny občan

Slovenskej republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k
pôvodnejpoľnohospodárskejusadlostiprešlinaštátalebonainéprávnickéosobyvdobeod25.februára
1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1.

16. Podľa § 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 229/1991 Zb. ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla v dobe

od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch
uvedených v § 6 zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 alebo ak bola pred uplynutím tejto
lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky
a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické osoby v tomto poradí: súrodenci osoby uvedenej v odseku 1,
a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými jeho deti.

17. V ust. § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. sú pod písmenom a)- v) vymenované jednotlivé reštitučné
tituly.

18. Podľa § 6 ods. 2 zákona 229/1991 Zb. v znení účinnom od 28.2.1992, obdobne sa postupuje aj v

prípadoch, keď fyzickým osobám vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie
podľa osobitných predpisov.9) Za osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku
z konfiškácie podľa osobitných predpisov,9) treba považovať na účely tohto zákona aj štátnych občanov
Slovenskej republiky, ktorí majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a ktorým sa skonfiškoval
9a) poľnohospodársky majetok a neboli odsúdené podľa osobitných predpisov.9b) Pokiaľ tento majetok

bol už pred rozhodným obdobím pridelený v rámci predpisov o pozemkových reformách, rieši sa nárok
týchto oprávnených osôb podľa § 12, ak došlo k odňatiu prídelu postupom uvedeným v odseku 1.

Poznámky pod čiarou:
9) Napr. nariadenie Zboru povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR, ktorým sa upravuje vyňatie

poľnohospodárskeho majetku osôb maďarskej národnosti z konfiškácie.
9a) Nariadenie Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Zb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení
pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v
znení neskorších predpisov.
Dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. o konfiškácii nepriateľského majetku a o Fondoch národnej

obnovy.
9b) Nariadenie SNR č. 33/1945 Zb. SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a
kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva v znení neskorších predpisov.

19. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia SNR zo dňa 23. augusta 1945 č. 104/1945 Zb. SNR o konfiškovaní

a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov
slovenského národa v znení účinnom v čase vyhlásenia (ďalej len „nariadenie č. 104/1945 Zb. SNR“)
s okamžitou platnosťou a bez náhrady konfiškuje sa pre účely pozemkovej reformy pôdohospodársky
majetok na území Slovenska, ktorý je vo vlastníctve:
a) osôb nemeckej národnosti,

b) osôb maďarskej národnosti, ktoré 1. novembra 1938 nemaly československú štátnu príslušnosť,
c) osôb maďarskej národnosti, pokiaľ prevyšuje výmeru 50 ha,
d) zradcov a nepriateľov slovenského národa akejkoľvek národnosti,e) účastinných a iných spoločností a právnických osôb, v ktorých kapitálovú alebo majetkovú účasť ku
dňu 1. marca 1945 prevažne vlastnily alebo maly v držbe osoby nemeckej alebo maďarskej národnosti,
pokiaľ tieto osoby nepreukážu, že sa činne zúčastnily na protifašistickom boji, alebo osoby, ktoré spadajú

pod ustanovenie ods. 5,
f) účastinných a iných spoločností a právnických osôb, ktorých správa zámerne a aktívne slúžila
nepriateľskému vedeniu vojny alebo fašistickým a nacistickým účelom. Výnimky z tohto ustanovenia
povoľuje Predsedníctvo Slovenskej národnej rady.

20. Podľa ústavního dekretu presidenta republiky ze dne 2. srpna 1945 č. 33/1945 Zb. o úpravě
československého státního občanství osob národnosti německé a maďarské (ďalej len „dekrét č.
33/1945 Zb.“) K návrhu vlády a po dohodě se Slovenskou národní radou ustanovuji:
§ 1.
(1) Českoslovenští státní občané národnosti německé nebo maďarské, kteří podle předpisů cizí
okupační moci nabyli státní příslušnosti německé nebo maďarské, pozbyli dnem nabytí takové státní

příslušnosti československého státního občanství.
(2) Ostatní českoslovenští státní občané národnosti německé nebo maďarské pozbývají
československého státního občanství dnem, kdy tento dekret nabývá účinnosti.
(3) Tento dekret se nevztahuje na Němce a Maďary, kteří se v době zvýšeného ohrožení republiky (§
18 dekretu presidenta republiky ze dne 19. června 1945, č. 16 Sb., o potrestání nacistických zločinců,

zrádců a jejich pomahačů a o mimořádných lidových soudech) přihlásili v úředním hlášení za Čechy
nebo Slováky.
(4) Češi, Slováci a příslušníci jiných slovanských národů, kteří se v této době přihlásili za Němce nebo
Maďary, jsouce donuceni nátlakem nebo okolnostmi zvláštního zřetele hodnými, neposuzují se podle
tohoto dekretu jako Němci nebo Maďaři, schválí-li ministerstvo vnitra osvědčení o národní spolehlivosti,

které vydá příslušný okresní národní výbor (okresní správní komise) po přezkoumání uvedených
skutečností.
§ 2.
(1) Osobám, spadajícím pod ustanovení § 1, které prokáží, že zůstaly věrny Československé republice,
nikdy se neprovinily proti národům českému a slovenskému a buď se činně zúčastnily boje za její

osvobození, nebo trpěly pod nacistickým nebo fašistickým terorem, zachovává se československé státní
občanství.
(2) Žádost o zjištění, že se československé státní občanství zachovává, lze podati do šesti měsíců od
počátku účinnosti tohoto dekretu u místně příslušného okresního národního výboru (okresní správní
komise), anebo bydlí-li žadatel v cizině, u zastupitelského úřadu. Rozhoduje o ní ministerstvo vnitra na

návrh zemského národního výboru, na Slovensku Slovenské národní rady. Tyto osoby jest až do vyřízení
žádosti považovati za československé státní občany, vydal-li jim okresní národní výbor (okresní správní
komise) nebo zastupitelský úřad osvědčení o okolnostech, uvedených v předchozím odstavci.
(3) O zachování československého státního občanství příslušníků československých vojenských
jednotek, kteří jsou německé nebo maďarské národnosti, rozhodne v nejkratší době z moci úřední

ministerstvo vnitra na návrh ministerstva národní obrany. Až do úředního rozhodnutí jest je považovati
za československé státní občany.

21. Podľa § 1 nariadenia zo dňa zo dňa 4. novembra 1948 Sboru povereníkov č. 26/1948 Sb.n. SNR,
ktorým sa upravuje vyňatie poľnohospodárskeho majetku osôb maďarskej národnosti z konfiškácie

(ďalej len „nariadenie Sboru povereníkov č. 26/1948 Sb.n. SNR“)
(1) Pôdohospodársky majetok (§ 2 nariadenia) osôb maďarskej národnosti, ktorý nebol pridelený podľa
konfiškačných predpisov, sa čiastočne vyníma z konfiškácie za podmienok podľa § 2.
(2) Výmera majetku vyňatého z konfiškácie (ods. 1) nesmie presahovať 50 ha; do tejto výmery sa
započítava pôdohospodársky majetok rodinných príslušníkov (§ 3).

(3) Rozhodnutie o vyňatí majetku z konfiškácie (ods. 1) vydá povereník pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy.

22. Podľa § 2 nariadenia č nariadenie Sboru povereníkov č. 26/1948 Sb.n. SNR ustanovenie § 1 ods.
1 vzťahuje sa len na majetok osôb, ktoré

a) nadobudly československé štátne občianstvo podľa zákona č. 245/1948 Sb. o štátnom občianstve
osôb maďarskej národnosti, ab) pracovaly (pracujú) na tomto majetku so starostlivosťou riadneho hospodára, okrem že by pre
okolnosti nezávislé na ich vôli (napr. pre starobu, maloletosť, chorobu, vdovstvo alebo invaliditu) samy
neboly mohly (nemohly) na ňom pracovať.

Posúdenie veci správnym súdom

23. Správny súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa ust. § 10 zákona č. 162/2015
Z.z. Správny súdny poriadok v znení účinnom od 01.07.2023 (ďalej len „SSP“) v konaní podľa ust. §

177 a nasl. včas podanú správnu žalobu prejednal bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných
podmienok podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s úpravou podľa § 107 ods. 1 písm. a) a contrario,
keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania a správny súd nepovažoval nariadenie
pojednávania za potrebné, pričom deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní
vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu. Správny súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia
žalovaného ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a zákonnosť procesných postupov

týchto, ktoré viedli k vydaniu ich rozhodnutí. Pri tomto postupe správny súd vychádzal zo žalobných
bodov v správnej žaloby, ktorými bol viazaný podľa § 134 ods. 1 SSP. pri aplikácii § 135 ods. 1 SSP
vychádzal zo skutkového a právneho stavu v čase vydania rozhodnutia orgánu napadnutého verejnej
správy, keďže nebola daná výnimka podľa § 135 ods. 2 SSP. Správny súd skonštatoval nedôvodnosť
žaloby, v nadväznosti na čo podľa § 190 SSP rozhodol o jej zamietnutí.

24. Predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnom konaní bolo v inštančnom postupe rozhodnutie
vo veci reštitučného nároku uplatneného K. B., že dedičia po oprávnenej osobe K. B.: 1. F. B., 2. A. B.
3. N. H. B., B., ktorý bol oprávnenou osobou podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 229/1991
Zb. po pôvodnom vlastníkovi F. B., spĺňajú podmienky zákona uvedené v ustanovení § 6 ods. 2 zákona

č. 229/1991 Zb. a voči povinnej osobe – žalobcovi sa im priznáva vlastnícke právo k nasledovným
nehnuteľnostiam: Stavby v k. ú.: E., uvedené v prílohe č. 1, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto
rozhodnutia (ďalej aj ako „stavby“), každému v podiele 1/3.
Žalobca v žalobe namietal, že rozhodnutia Okresného úradu Žilina a Okresného úradu Martin sú
nezákonné, pretože pôvodný vlastník nehnuteľností F. B. nesplnil kumulatívne podmienky ust. § 2

nariadenia Sboru poverníkov č. 26/1948 Sb.n. SNR na vyňatie poľnohospodárskeho majetku osôb
maďarskej národnosti z konfiškácie, podľa ktorého sa ust. § 1 ods. 1 tohto nariadenia vzťahuje len na
majetok osôb, ak
a) nadobudly československé štátne občianstvo podľa zákona č. 245/1948 Sb. o štátnom občianstve
osób maďarskej národnosti, a zároveň

b) pracovalv (pracujú) na tomto majetku so starostlivosťou riadneho hospod(ira, okrem že by pre
okolnosti nezávislé na ich vóli (napr. pre starobu, maloletosť, chorobu, vdovstvo alebo invaliditu) samy
neboly mohly (nemohly) na ňom pracovať;
preto nie sú splnené podmienky pre postup podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. Namietal, že
pôvodný vlastník sa o nehnuteľnosti (kaštieľ a priľahlú budovu), riadne nestaral, neobýval a neužíval

sporné nehnuteľnosti, tieto nehnuteľnosti v čase, keď ich prevzal štát boli schátralé. S rekonštrukciami
nehnuteľnosti štát začal už v roku 1952, keďže boli v dezolátnom stave. Správny súd vyhodnotil uvedenú
námietku ako nedôvodnú.

25. Správny súd poukazuje na to, že v zmysle Stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky na zjednotenie výkladu § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon
o pôde) zo 4. júna 1998, sp. zn. Snj 72/97, druhy majetku, ktoré sa má vydať aj podľa § 6 ods. 2, sú
vymedzené v § 6 ods. 1 uvedením, že sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo inú právnickú
osobu - pričom nehnuteľnosťami treba s prihliadnutím na § 1 ods. 1 zákona považovať tie, ktoré sú

uvedené v písm. a) až c) § 1 zákona. Podľa § 1 písm. c) zákona č. 229/1991 Zb. sa zákon vzťahuje
na obytné a hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou
súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov. Z uvedeného stanoviska vyplýva,
že správne kolégium akcentovalo skutočnosť, že slovné spojenia "poľnohospodárskeho majetku" a
"poľnohospodársky majetok" použité v ustanovení § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších

predpisov slúžia len na vymedzenie, kto je oprávnenou osobou na vydanie nehnuteľností, ktoré
prešli na štát konfiškáciou. Za oprávnené podľa tohto ustanovenia treba považovať jednak osoby,
ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov
(napr. nariadenie Zboru povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR), pričom od účinnosti zákona č. 93/1992Zb., ktorým bolo doplnené ustanovenie § 6 ods. 2 treba za osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie
poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov považovať pre účely tohto
zákona aj štátnych občanov ČSFR, ktorí majú trvalý pobyt na území ČSFR a ktorým sa skonfiškoval

poľnohospodársky majetok a neboli odsúdení podľa osobitných predpisov. V tejto súvislosti je treba si
uvedomiť, že konfiškácii, najmä podľa Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. podliehal aj iný
než poľnohospodársky (pôdohospodársky) majetok, a preto bolo potrebné vymedziť osoby oprávnené
tak, aby bolo zrejmé, že ustanovenie § 6 ods. 2 sa vzťahuje len na prípady, keď bol konfiškovaný
poľnohospodársky majetok a nie iný majetok, napr. priemyselný.

26. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 2Sžr/7/2017 zo dňa 03.04.2020 uviedol, že ustanovenie
§ 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. rieši prípad, kedy sa obdobne ako podľa § 6 ods. 1 zákona
č. 229/1991 Zb. postupuje (teda vydajú sa nehnuteľnosti) aj ďalším osobám, ktorých nehnuteľnosti
prešli na štát už pred 25. februárom 1948 podľa predpisov o konfiškácii podľa osobitných predpisov
z roku 1945 (Nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. SNR, Dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Zb.)

s tým, že pre vydanie nehnuteľností musia byť splnené ďalšie tam stanovené podmienky týkajúce
sa oprávnenej osoby. V zmysle týchto podmienok musí ísť o fyzické osoby, ktorým vznikol nárok na
vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov, napr. nariadenia Zboru
povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR. Podľa tohto predpisu nárok na vyňatie pôdohospodárskeho majetku
osôb maďarskej národnosti z konfiškácie vznikol za splnenia (okrem iného) tej podmienky, že takéto

osoby nadobudli československé štátne občianstvo podľa zákona č. 245/1948 Zb. o štátnom občianstve
osôb maďarskej národnosti a súčasne, ak pracovali na tomto majetku so starostlivosťou riadneho
hospodára, okrem toho, že by pre okolnosti nezávislé na ich vôli samy nemohli na nich pracovať. Za
oprávnené podľa tohto ustanovenia treba považovať jednak (i) osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie
poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov (napr. Zboru povereníkov č.

26/1948 Zb. SNR), pričom od účinnosti zákona č. 93/1992 Zb., ktorým bolo doplnené ustanovenie § 6
ods.2,trebazaosoby,ktorýmvznikolnároknavyňatiepoľnohospodárskehomajetkuzkonfiškáciepodľa
osobitných predpisov považovať pre účely tohto zákona aj (ii) štátnych občanov ČSFR, ktorí majú trvalý
pobyt na území ČSFR a (iii) ktorým sa skonfiškoval poľnohospodársky majetok a (iv) neboli odsúdení
podľa osobitných predpisov.

27. Správny súd mal za to, že správne orgány v súlade so záväzným právnym názorom Najvyššieho
súdu v rozsudku sp. zn. 2Sžr/7/2017 zo dňa 03.04.2020 po tom, čo tento súd ustálil, že ust. § 6 ods.
2 zákona č. 229/1991 Zb. predstavuje ďalší reštitučný titul špecificky orientovaný do oblasti možnej
zákonnej reštitúcie konfiškovaného poľnohospodárskeho majetku priamo v režime zákona č. 229/1991

Zb., a teda prelom do inak striktne vymedzeného rozhodného obdobia pre prípady uvedené v § 6 ods.
1 toho zákona, majúc za to, že je v kompetencii správnych orgánov v reštitučnom konaní komplexne
posúdiť, či v danom prípade bez ohľadu na neexistenciu formálneho rozhodnutia o vyňatí majetku
z konfiškácie, boli splnené podmienky pre vznik nároku na vydanie z konfiškácie, správne vyhodnotili
oprávnenou osobou, resp. jej dedičmi predkladané dôkazy, ktorými preukazovali splnenie podmienok

týkajúcich sa oprávnenej osoby.

28. V prvom rade ešte správny súd dodáva, že nie je správna interpretácia tohto rozsudku ďalšími
učeníkmi konania v rade 2/ a 3/, ku ktorej sa pripojil aj ďalší účastník konania v rade 1/, že v tomto
rozsudkubolNajvyššímsudomužkonštatovaný(resp.ustálený)reštitučnýnárokoprávnenejosobyK.B.

podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., ale ako vyššie uviedol správny súd, správna interpretácia tohto
rozsudku je taká, že Najvyšší súdu „pripustil“, že je možné navrátiť aj vlastníctvo k majetku, ktorý bol
skonfiškovaný už pred 25. februárom 1948 podľa predpisov o konfiškácii podľa osobitných predpisov z
roku 1945 (Nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. SNR, Dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Zb.) s tým, že
pre vydanie nehnuteľností musia byť splnené ďalšie tam stanovené podmienky týkajúce sa oprávnenej

osoby.

29. Správne orgány po vykonanom dokazovaní konštatovali, že právni nástupcovia oprávnenej osoby (v
tomto konaní ďalší účastníci konania v rade 1/, 2/, 3/) spĺňajú podmienky zákona uvedené v ustanovení
§ 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. z dôvodu, že:

(i) oprávnená osoba K. B. sa domáhal reštitučného nároku na vydanie veci – nehnuteľností zapísaných
pkn. vložke č. 287 v k. ú.: E. po pôvodnom vlastníkovi F. B., ktorého pôda, budovy a stavby
patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby
konfiškovaním podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. v znení nariadenia SNR č. 64/1946 Zb. a ktorýzomrel dňa XX.XX.XXXX bez zanechania závetu ako slobodný a bezdetný, čo preukazuje úmrtný list zo
dňa 15.04.1992 a potvrdenie Okresného súdu Martin zo dňa 03.09.1997. Z pkn. výpisu vo vložke č. 287
v k. ú E. je nesporné, že pkn. parcely č. 119 a 120 boli pôvodným vlastníctvom vlastníka F. B. v 1/1-ine.

(ii) K. B. preukázal, že je synovcom pôvodného vlastníka F. B., synom brata F. B. B. B., ktorý zomrel dňa
XX.XX.XXXX, pričom ostatní piati súrodenci F. B. boli bezdetní, čo preukazuje čestné prehlásenie zo dňa
13.05.1998, rodný list zo dňa 28.04.1937 a úmrtné listy zo dňa 31.10.1980, 27.09.1991 a 15.04.1992.
K. B. bol štátnym občanom ČSFR a mal trvalý pobyt na jeho území, čo potvrdzuje výpis z občianskeho
preukazu zo dňa 15.08.2000 aj a potvrdenie Obce Trstená na Ostrove zo dňa 05.05.2022, a teda K. B.

bol oprávnenou osobou v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 229/1991 Zb.
(iii) Reštitučný nárok bol uplatnený oprávnenou osobou K. B. včas a v prekluzívnej lehote, a to listami
zo dňa 08.12.1992,14.12.1992 a 31.12.1992 prostredníctvom komerčného právnika O. O. D. a bol
zaregistrovaný na Pozemkovom úrade v Martine pod číslom 1017/1992.
(iv) K. B. zároveň vyzval povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti (predmet konania). Oprávnená osoba
dohodu o vydaní nehnuteľností v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k

pôde s povinnou osobou neuzatvorila, a preto listom zo dňa 17.10 2005 podal na Obvodnom pozemkom
úrade v Martine návrh na rozhodnutie o vlastníctve podľa ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb.
(v) Dňa 25.08.2012 K. B. zomrel a podľa dedičského rozhodnutia č. 8D 121/2012 jeho dedičmi boli
manželka O. B. a deti F. B., A. B. a N. H. B., B.. Dňa XX.XX.XXXX zomrela aj O. B. a podľa potvrdenia
notára O. O. T. jej dedičmi sú jej deti F. B., A. B. a N. H. B., B., ktoré v reštitučnom nároku pokračujú,

ako dedičia po oprávnenej osobe.
(vi) Podľa rozhodnutia konfiškačnej komisie ONV MARTIN č. Kon.408/46-II/XV zo dňa 11.09.1946 F. B.
bol skonfiškovaný majetok z dôvodu, že bol považovaný za osobu maďarskej národnosti.
(vii) V správnom spise je priložené osvedčenie č. 4063 zo dňa 09.02.1946, z ktorého je zjavné, že F. B.
požiadal o zachovanie československého občianstva a že podľa dekrétu č. 33/1945 Sb. je považovaný

za československého štátneho občana a je vyňatý zo všetkých opatrení proti Nemcom a Maďarom.
(viii) Podľa výmeru ONV MARTIN č. 216/1949 zo dňa 10.02.1949 F. B. dňa 10.02.1949 zložil sľub
vernostiČeskoslovenskejrepublike,atýmpodľazákonač.245/48Sb.nadobudolčeskoslovenskéštátne
občianstvo.
(ix) Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžr/7/2017 zo dňa 30.04.2020 to, že nebolo vydané

rozhodnutie o vyňatí majetku z konfiškácie, nie je prekážkou vzniku reštitučného nároku.
(x) F. B. nebol podľa nariadenia SNR č. 33/1945 Zb. odsúdený, čo dokumentuje potvrdenie Krajskej
prokuratúry v Bratislave zo dňa 11.10.1949, čestné vyhlásenie zo dňa 13.05.1998 a potvrdenie Štátneho
archívu v Žiline zo dňa 16.05.2022.
(xi) Taktiež oprávnená osoba K. B. bol štátnym občanom ČSFR a mal trvalý pobyt na jej území.

30. Podľa správneho súdu z vyššie uvedeného vyplýva, napriek tomu, že to správne orgány úplne do
dôsledkov nerozviedli, že zo strany správnych orgánov bolo konštatované, že fyzickej osobe – K. B.,
resp. jeho právnym nástupcom vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie
podľa osobitných predpisov - a to podľa dekrétu č. 33/1945 Sb.

31. Správny súd mal z obsahu administratívneho spisu preukázané, že F. B. požiadal o zachovanie
československého občianstva. Bolo mu ONV v Turčianskom sv. Martine vydané tzv. Osvedčenie
vzoru ,,B“ - Osvedčenie zo dňa 26.07.1947 (pozn. súdu: číslo 10823), z ktorého vyplýva, že F. B. podal
dňa 09.02.1946 pod číslom 4063 riadne odôvodnenú žiadosť o zachovanie československého štátneho

občianstva podľa § 2 ústavného dekrétu prezidenta republiky zo dňa 2. augusta 1945 čís. 33 Sb. a treba
ho až do vybavenia tejto žiadosti považovať za československého štátneho občana. Menovaný je vyňatý
zovšetkýchopatreníprotiNemcomaMaďaromajepodochranoučeskoslovenskýchúradov,nepodlieha
odsunu, jeho majetok a byt nepodlieha zabaveniu a o pracovnom pomere a zásobovaní je postavený
na roveň československým občanom českej alebo slovenskej národnosti.

32. Z historického dokumentu- Prepis zo schôdze Slovenskej národnej rady 1947 o priebehu
8 zasadnutia pléna Slovenskej národnej rady, konaného 14. apríla 1947 (stenografický zápis) –
dostupného na U., vyplývajú podľa správneho súdu nasledovné skutočnosti:

- Podľa dekrétu prezidenta Republiky č. 33/45 Sb. došlo 19.618 žiadostí.
- Pokiaľ ide o prevedenie revízie dočasných osvedčení o čsl. št. občianstve (vzor B) vydaných okresnými
národnými výbormi, poznamenávam, že Povereníctvo vnútra na základe predložených spisov zisťuje,
či podmienky pre zachovanie štátneho občianstva sú splnené alebo nie. Ak žiadosť je opodstatnenáa žiadateľ vyhovuje podmienkam § 2 cit. dekrétu vydá žiadateľovi príslušné osvedčenie. V opačnom
prípade sa žiadosť zamieta a tým stráca platnosť aj dočasné osvedčenie vydané okresným národným
výborom.

- Pri vybavovaní dekretálnych vecí tunajšie povereníctvo pokračuje presne podľa úprav vydaných
Ministerstvom vnútra, takže jednotný postup pri vybavovaní týchto záležitostí je zachovaný.
- Vzhľadom na nastávajúci odsun Nemcov vybavujú sa toho času len žiadosti Nemcov, žiadosti Maďarov
so zreteľom na reslovakizáciu sa toho času nevybavujú.
- Povereníctvo vnútra považuje konfiškáciu majetku za vec veľmi dôležitú a vážnu; následkom toho dbá

na to, aby v konfiškačnom pokračovaní boly prísne dodržiavané všetky platné predpisy a zachovaná
objektivita.
- Okresné národné výbory resp. národné výbory pri rozhodovaní, či sú splnené podmienky pre
konfiškáciu, pokračujú veľmi povrchne. Výmery, ani po stránke formálnej, ani po stránke materiálnej
neobstoja. Je badateľné, že pri rozhodovaní často hrajú úlohu dôvody len osobne zamerané, ale vecne
ničím nepodložené. Časté sú prípady, že v rozhodnutiach o konfiškácii majetku označujú za politicky

nespoľahlivé také osoby, ktorým samy vydaly a to krátko pred konfiškáciou majetku alebo po nej,
svedectvo o národnej, politickej a ľudovodemokratickej spoľahlivosti. Konfiškujú majetky osôb nemeckej
a maďarskej národnosti, ktoré si podaly podľa § 2 dekr. prez rep. č. 33/45 Sb. žiadosť o zachovanie
československéhoštátnehoobčianstvaaktorýmsamyvydalyosvedčenie"B"otom,žesúunichsplnené
podmienky pre zachovanie československého štátneho občianstva podľa ods. 1 § 2 dekr. č. 33/45 Sb.

Keďže podmienky pre zachovanie československého štátneho občianstva sú totožné s podmienkami,
za existencie ktorých sa majetok fyzických osôb nemeckej a maďarskej národnosti podľa č. 2 ods. 1 §
1 dekr. č. 108/45 Sb. nekonfiškujú, národné výbory musia si byť vedomé toho, že v prípade zachovania
československého štátneho občianstva určitej osobe ani jej majetok konfiškovaný byť nemôže. Nie je
možné, aby u jednej a tej samej osoby inakšie bolo posudzované splnenie tých samých podmienok vo

veci zachovania československého štátneho občianstva a inakšie vo veci konfiškácie majetku. Ďalej
neberú ohľad na majetky, ktoré sa podľa odst. 3 § 2 dekr. nekonfiškujú (reštitučné majetky).
- Prevedenie konfiškácie hatia najmä: okolnosť, že veľký počet žiadostí o zachovanie československého
štátneho občianstva podľa § 2 dekr. č. 33/45 Sb. do teraz vybavený nebol.
- Nakoľko podmienky pre výnimku z konfiškácie majetku osôb nemeckej a maďarskej národnosti sú

podľa čís. 2 odst. 1 § 1 dekr. č. 108/45 Sb. totožné s podmienkami pre zachovanie československého
štátneho občianstva podľa § 2 dekr. č. 33/45 Sb., treba až do rozhodnutia Povereníctva vnútra s
konfiškáciou vyčkať v každom takom prípade, kde príslušné okresné národné výbory vydaly stranám
podľa odst. 2 § 2 uvedeného dekrétu osvedčenia o tom, že sú u nich splnené podmienky uvedené v
ods. 1 § 2 tohto dekrétu.

33. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by bolo vo veci žiadosti F. B. o zachovanie
československého občianstva rozhodnuté Povereníctvo vnútra. Ako je vyššie uvedené, proces
rozhodnutia o individuálnych žiadostiach v prípade osôb maďarskej národnosti bol pozdržaný, F. B. sa
stal československým občanom (občianstvo stratil práve v dôsledku Dekrétu prezidenta republiky č.

33/1945 Zb.) až na základe zákona č. 245/1948 Sb. o štátnom občianstve osôb maďarskej národnosti,
ktorým sa otázka navrátenie občianstva riešila už plošne, tento zákon umožňoval osobám maďarskej
národnosti, ktoré boli pred 1. novembrom 1938 československými občanmi a mali trvalé bydlisko v
Československu (a neboli cudzími občanmi), získať späť československé občianstvo po zložení sľubu
vernosti, čím sa čiastočne riešila situácia po presunoch hraníc a obyvateľstva. Už nebolo potrebné

rozhodnutie Povereníctva vnútra na základe návrhu komisii, ktoré by skúmali ako v prípade dekrétu
33/1945 Zb., či žiadateľ zostal verný Československej republike, nikdy sa neprevinil proti národom
českému a slovenskému a buď sa činne zúčastnil boja za oslobodenie, nebo trpel pod nacistickým nebo
fašistickým terorom.

34. Podľa správneho súdu majetok F. B. nesprávneho podliehal konfiškácii, napriek tomu, že podľa
správneho súdu je nepochybné, že v čase vydania rozhodnutia konfiškačnej komisie ONV MARTIN
č. Kon.408/46-II/XV zo dňa 11.09.1946 požíval pôvodný vlastník F. B. ochranu na základe ústavného
dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Zb. – podal žiadosť o zachovanie československého občianstva,
o ktorej nebolo rozhodnuté.

35. Pre úplnosť správny súd poukazuje aj na to, že obsahom administratívneho spisu je aj Osvedčenie
o národnej, štátnej a ľudovo-demokratickej spoľahlivosti F. B. vydané Okresným národným výborom
v Turčianskych Tepliciach značka N./XXXX zo dňa 10.03.1951 oproti poplatku za úradný výkon 20 Kčs.Z vyššie uvedeného historického dokumentu (bod 32) vyplýva, že uvedené osvedčenia o národnej,
štátnej a ľudovodemokratickej spoľahlivosti na Slovensku boli vydávané podľa výnosu Povereníctva
vnútra zo dňa 12. novembra 1945 č. 2607/4-II/1-1945.

- Každú žiadosť o vydanie osvedčenia o národnej, štátnej a ľudovodemokratickej spoľahlivosti prejedná
okresná preverovacia komisia, zistí, či ide o osobu slovanskej národnosti, či sa žiadateľ nedopustil
zradcovskej, fašistickej alebo kolaborantskej činnosti, pre ktorú bol potrestaný, alebo je vyšetrovaný
podľa ustanovení nariadenia č. 33/1945 Sb. n. SNR, alebo či nie je dôvodne podozrelý, že sa takýchto
trestných činov dopustil a podľa výsledku vyšetrenia podá užšiemu okresnému národnému výboru

návrh na vybavenie. Ak Okresná preverovacia komisia nezistila závady, usnesie sa užší okresný
národný výbor vydať žiadateľovi osvedčenie o národnej, štátnej a ľudovodemokratickej spoľahlivosti.
Oproti zamietavému výmeru ONV možno v 15dňovej lehote podať odvolanie na Povereníctvo vnútra.
U Povereníctva vnútra agenda táto je vybavovaná v komisiách. Keď je usnesenie komisie jednohlasné,
konečné rozhodnutie vydá a podpíše prednosta príslušného oddelenia, ak nie je jednohlasné, o vydaní
kladného alebo záporného rozhodnutia rozhoduje sám. Osobám nemeckej a maďarskej národnosti

sa osvedčenie o národnej, štátnej a ľudovodemokratickej spoľahlivosti nevydáva, nakoľko v smysle
ustanovení § 1 ústavného dekrétu prezidenta Republiky zo dňa 2. augusta 1945 číslo 33/45 Sb.
v zásade stratili štátne občianstvo Československej republiky. Výnimočne sa osobám maďarskej a
nemeckej národnosti vydávajú osvedčenia o národnej, štátnej a ľudovodemokratickej spoľahlivosti za
tých istých podmienok, ako osobám slavianskej národnosti v týchto prípadoch: a) keď sa na ne vzťahujú

ustanovenia § 2 ústavného dekrétu prezidenta Republiky č. 33/45 Sb. Keď dokážu, že ostaly verné
Československej republike, nikdy sa neprevinily proti národom českému a slovenskému a buď sa činne
zúčastnily boja za oslobodenie, alebo trpely pod nacistickým alebo fašistickým terorom a definitívne
bolo im zachované československé štátne občianstvo. b) Keď v dobe zvýšeného ohrozenia Republiky v
úradnom hlásení prihlásily sa za Slováka alebo Čecha a túto okolnosť úradným svedectvom preukážu.

36. Správny súd dáva do pozornosti, že ust. § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. ustanovuje, že obdobne
sa postupuje aj v prípadoch, keď fyzickým osobám vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho
majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov. Pričom v poznámke pod čiarou č. 9 sa odkazuje
iba príkladom na nariadenie Zboru povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR, ktorým sa upravuje vyňatie

poľnohospodárskeho majetku osôb maďarskej národnosti z konfiškácie.

37. Správny súd s ohľadom na priebeh administratívneho konania konštatuje, že vo veci uplatneného
reštitučnéhonárokubolioprávnenejosobeK.B.vydanéčiastkovérozhodnutia,ktorýmimubolopriznané
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a právo na náhradu za nehnuteľnosti, majúce súvis aj v tomto konaní

riešenou poľnohospodárskou usadlosťou. S ohľadom na genézu vývoja prípadu mal správny súd za
to, že v dôsledku čiastkových rozhodnutí, napr. ktorým neboli vydané pozemky z dôvodu dosiahnutia
maximálnej možnej výmery, avšak zároveň pri konštatovaní oprávnenosti K. B. ako oprávnenej osoby na
vydanie veci, sa táto otázka v konaní považovala za vyriešenú – riešila sa ako sporná otázka prekážky
vydania, a preto nepovažoval správny súd aj s ohľadom na trvanie konania odôvodnenie rozhodnutia

v tejto pasáži sa dôvod pre zrušenie rozhodnutia. Žalobca síce tvrdí, že už od počiatku poukazuje na
schátralý stav stavieb, avšak podľa správneho súdu nie v konotáciach kumulatívnej podmienky podľa § 2
nariadenia Sboru povereníkom č. 26/1948 Zb. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí s touto odvolacou
námietkou vysporiadal tak, že poukázal na dobový záznam o tom, že stav stavieb v čase konfiškácie bol
ovplyvnený aj prechodom frontu. V správnom súdnom konaní ďalší účastníci konania poukazovali na

svoje skoršie podania, pričom správny súd konštatuje, že obsahom administratívneho spisu pri vyjadrení
K. B. zo dňa 20.10.208 sú listiny, čestné vyhlásenia z 09.10.2008 od O. E., I. P. a J. P., z ktorých vyplýva,
že F. B. prenajímal svoj rozsiahly poľnohospodársky majetok spolu so starým a novým kaštieľom rodine
Kohnovcov, ktorá sa starala o tieto majetky. Tejto ako aj ďalším židovským rodinám F. B. pomáhal
v časoch rasovej perzekúcie.

38. Podľa správneho súdu čo bolo naďalej sporné vo veci, tak, ako to namietal žalobca, bola
otázka správnosti posúdenia straty resp. zachovania pôvodného stavebného technického charakteru
vydávaných stavieb. Správny súd považuje za súladne s pravidlami hodnotenia dôkazov, ako sa
vysporiadali správne orgány so zdanlivo protichodnými znaleckými posudkami. Z oboch posudkov podľa

správneho súdu vyplýva, že rekonštrukčné prace boli vykonané za účelom záchrany kultúrnej pamiatky,
zachoval sa nimi pôvodný charakter nehnuteľností, aj ich vzhľad. Pokiaľ správne orgány pri hodnotení
dôkazov vychádzali z toho, pri posudzovaní právnej otázky, či došlo k zásadnej prestavbe, ktorou
sa v zmysle ustálenej judikatúry rozumie stav, že nehnuteľnosť stratila stavebno-technicky charakterv takom rozsahu, že v jej dôsledku stavba nesúvisí s predmetom poľnohospodárskej výroby, majúc za
to, že pojem zásadná prestavba je potrebné vykladať reštriktívne s ohľadom na účel zákona, ktorým
je zmiernenie majetkových krívd ako aj poukazom na to, že samotná viazanosť na poľnohospodársku

výrobu je zásahom do práv reštituentov, ktorý by, nebyť krivdy, mohol dnes vo svojom majetku
prevádzkovať v zásade akúkoľvek, teda, aj nepoľnohospodársku činnosť, postupovali správne.

39. Správny súd poukazuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 1 M Obdo V
11/2008,vktoromsaNajvyššísúdSRvyjadrilkvyhodnocovaniuznaleckéhoposudkuakodôkazu:Ajkeď

má znalecké dokazovanie špecifický charakter a zvláštne postavenie medzi dôkaznými -prostriedkami,
zostáva jeden z možných dôkazov. "Tak ako ostatné dôkazy, i znalecký posudok, musí súd podrobiť
hodnoteniu podľa ust. § 132 O. s. p.. Posudok preto musí v sebe spojovať vysokú odbornosť so
zrozumiteľnosťou slovného vyjadrenia záverov a postupu, akým k nemu dospel, aby súd, prípadne
iný orgán, pre ktorý je posudok určený, bol schopný pochopiť jeho dôkazný význam, aj keď sám
nemá odborné vedomosti.“ Ak sa uvedené zásady nedodržia, prestal byť rozsudok, či iné rozhodnutie,

výsledkom rozhodovania súdu (sudcu), ale ide iba o "znalecké rozhodnutie", kde súd len deklaruje za
svoj záver niekoho iného. Ústavný súd Českej republiky v rozhodnutí III. ÚS 2253/13 zo dňa 9. januára
2014 poukázal na to, ..že ze stěžejních zásad dokazování v právu moderního státu vyplývá požadavek
kritického hodnocení všech důkazů, včetně znaleckého posudku. Znalecký posudek je nutno hodnotit
stejně pečlivě, jako každý jiný důkaz; ani on a priori nepožívá větší důkazní síly a musí být podrobován

všestranné prověrce nejen právní korektnosti, ale i věcné správnosti.

40. Z predloženého administratívneho spisu je preukázané, že stavby predmetu konania - kaštieľ
a hospodárska budova patrili k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti a boli prevažne využívané na
účely ubytovania rodinou Pongráczovcov a obslužného personálu poľnohospodárskej usadlosti a sklad,

boli aj prenajímané rodine Kohnovcov.
V súčasnosti stavby už nesúvisia s predmetom poľnohospodárskej výroby ale slúžia na spoločenské
účely (zasadačka, študovňa, kuchynka, izby s príslušenstvom, apartmán) a depozit, avšak k tejto
zmene (spôsobu) užívania nedošlo v dôsledku zásadnej prestavby predmetných stavieb, nakoľko všetky
vykonané rekonštrukčné práce slúžili podľa poskytnutých podkladov výlučne na záchranu kultúrnej

pamiatky s prísnym zachovaním pôvodného charakteru stavieb. Na stavbách teda nebola uskutočnená
zásadná prestavba a stavby svoj pôvodný stavebno-technický charakter nestratili. Na základe toho je
možné konštatovať, že kaštieľ by bolo možné využívať na pôvodné účely na bývanie pre vlastníkov
poľnohospodárskej výroby a hospodársku budovu by bolo možné využívať na skladovanie, a to bez
stavebných úprav.

41. Pokiaľ sa jedná o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, publikovaného v publikácii Zo súdnej praxe
č. 35/03, z ktorého vyplýva, že k zmene podstaty nehnuteľnej veci, a to z hľadiska druhu, obsahu
alebo rozsahu nehnuteľnosti došlo zásadnou prestavbou k strate pôvodného stavebno-technického
charakteru stavby spravidla vtedy, ak došlo aspoň pri jednom z prvkov dlhodobej životnosti k výmene

reprezentujúcej nadpolovičný objemový podiel všetkých konštrukcií daného prvku dlhodobej životnosti
stavby. Správny súd má za to, že žalovaný správne vyhodnotil, že z tohto rozhodnutia nevyplýva, že
takto formulovaný záver z tohto rozhodnutia platí vždy a za každých okolností, ale len spravidla, pričom
zo samotného obsahu tohto rozhodnutia vyplýva, že je tu možná individualizácia konkrétneho prípadu,
kedy takto formulovaný judikovaný záver neprichádza do úvahy.

42. Z ustanovenia § § 11 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. vyplýva, že prekážka vydania z dôvodu zásadnej
prestavby je daná za splnenia dvojpodmienky:
(i) zásadnou prestavbou stavba stratila svoj stavebno-technický charakter (test technickej identity
stavby)

(ii) až došlo k zániku súvislosti s pôvodnou funkciou- teda stavba už nesúvisí s predmetom
poľnohospodárskej výroby (funkčný test)

43. Účelom reštitúcií je napravenie krívd, nie ich prehĺbenie, a preto ako už správny súd uviedol vyššie,
ust. § 11 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. je potrebné interpretovať a aplikovať reštriktívne, tak ako to

v predmetnej veci postupovali správne orgány. Za zásadnú prestavbu nemožno považovať ani rozsiahlu
rekonštrukciu, vrátane obnovy historického objektu, pokiaľ nedošlo k zásahu do nosných konštrukcií
stavby alebo k zmene jej statického systému, a stavba si zachovala svoj stavebno-technický charakter
a funkčnú kontinuitu.44. Správny súd sa stotožnil s tým, že rozhodujúce bolo, že hoci z oboch znaleckých posudkov vyplýva,
že došlo k výraznej rekonštrukcii historického objektu, stavby si aj po prestavbe zachovali obytnú

a obslužnú funkciu vo väzbe na poľnohospodársku a lesnú výrobu; samotná skutočnosť rozsiahlej
obnovy preto nepredstavovala prekážku vydania podľa § 11 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. tak, ako
to záverovali aj správne orgány. Správny súd dospel k záveru, že závery správnych orgánov majú
oporu vo vykonanom dokazovaní na základe predložených písomných dokladov, ako aj a znaleckých
posudkoch, ktoré správne orgány náležite vyhodnotili samostatne ako aj vo vzájomnej súvislosti

a poskytli presvedčivú úvahu o otázke zachovania technickej identity stavieb ako aj zachovaní funkčnej
súvislosti stavieb.

45. Správny súd vyhodnotil žalobné námietky ako nedôvodné, a preto žalobu podľa § 190 zamietol.

46. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu správny súd náhradu trov konania nepriznal podľa § 167

ods. 1 SSP a contrario. Účastníkom úspešným v tomto konaní je žalovaný. Nebola však preukázaná
podmienka výnimočnosti, splnenie ktorej predpokladá priznanie náhrady trov konania žalovanému ako
orgánu štátnej správy. Súd nepriznal náhradu trov ani ďalším účastníkom konania v rade 1/ až 3/ v
zmysle § 169 SSP a contrario, pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu. Nevznikli im totiž
trovy v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú by mu explicitne uložil správny súd. Z dôvodov hodných

osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať právo na náhradu ďalších trov konania, takýto
procesný návrh však nebol vznesený.

47. Rozhodnutie správneho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie správneho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440
SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu, prostredníctvom správneho súdu,
ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť

pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.