Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 2, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/36/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113219323
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1113219323.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu JUDr. Michaela Krajčová a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobkyne: C. súdna exekútorka,
so sídlom Exekútorského úradu Továrenská 532, Senica, IČO: 36 091 952, právne zastúpená: MALICH
advokátskakancelária,s.r.o.,sosídlomDunajská25,Bratislava,protižalovanému:Slovenskárepublika
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava,
o zaplatenie náhrady škody, o odvolaniach žalobkyne aj žalovaného proti rozsudku Mestského súdu
Bratislava IV č. k. B1-20C/1/2013-639 zo dňa 8. decembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č. k. B1-20C/1/2013-639 zo dňa 8.

decembra 2023 p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v rozsahu
99,28 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č. k. B1-20C/1/2013-639 zo dňa 8. decembra 2023 uložil
žalovanému povinnosť do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni sumu 514,81 eur
s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 514,81 eur od 04.06.2013 do zaplatenia. Vo

zvyšnej časti žalobu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť na zaplatiť sumu
71.638,88 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 04.01.2013 do zaplatenia, titulom
náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že do funkcie
súdnej exekútorky bola vymenovaná dňa 10.03.2000. Rozhodnutím zo dňa 15.01.2008 jej minister
spravodlivosti ako prvostupňový orgán dočasne pozastavil výkon funkcie exekútorky s poukazom

na § 222 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. s tým, že po dobu pozastavenia nesmie vykonávať
činnosť podľa Exekučného poriadku. Proti tomuto rozhodnutiu podala dňa 29.01.2008 rozklad, na
základe ktorého dňa 10.03.2008 minister spravodlivosti ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy
ako druhostupňový správny orgán vydal rozhodnutie, ktorým ňou podaný rozklad zamietol a potvrdil
rozhodnutie o pozastavení výkonu funkcie. Dňa 11.04.2008 podala preto na Krajský súd v Bratislave
žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutí o rozklade, aj o
pozastavení výkonu funkcie a to pre ich nezákonnosť. Krajský súd dňa 04.12.2009 vyhlásil rozsudok sp.

zn. 4S 7/2008, ktorým rozhodnutie o rozklade zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 31.12.2009. Zrušenie rozhodnutia o rozklade súd odôvodnil s poukazom na § 250j
ods. 2 písm. c/, d/ a e/ Občianskeho súdneho poriadku nedostatočným zistením skutkového stavu
a nepreskúmateľnosťou pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov a zistením vady, ktorámohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
podalo Ministerstvo spravodlivosti ako druhostupňový orgán odvolanie a dňa 27.10.2010 Najvyšší súd
Slovenskej republiky vydal uznesenie, ktorým odvolanie MS SR odmietol. Žalobkyňa ďalej uviedla, že

sa viacnásobne na MS SR domáhala urýchlenia veci a rozhodnutia o zrušení rozhodnutia o pozastavení
výkonufunkcie(05.11.2010,04.02.2011,06.04.2011a19.05.2011).Následnedňa31.05.2011ministerka
spravodlivosti ako druhostupňový orgán vydala rozhodnutie, ktorým rozhodnutie o pozastavení výkonu
funkcie zrušila a vec vrátila prvostupňovému orgánu na opätovné prejednanie a rozhodnutie, t. j.
„nové rozhodnutie o rozklade“, pričom po ďalších urgenciách žalobkyne minister spravodlivosti C. ako

prvostupňový orgán vydal dňa 12.06.2012 rozhodnutie, ktorým správne konanie o pozastavení výkonu
funkcie zastavil. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.06.2012.

3. Na základe uvedeného dňa 03.12.2012 žalobkyňa doručila na MS SR žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku v sume 71.638,88,-eur, pričom do dňa podania žaloby MS SR nárok neuhradilo,
ani sa k žiadosti nevyjadrilo. Žalobkyňa ďalej uviedla, že svojho nároku sa domáha titulom nezákonného

rozhodnutia a to rozhodnutia o pozastavení výkonu funkcie z 15.01.2008 (proti ktorému podala riadny
opravný prostriedok), v spojení s rozhodnutím o zamietnutí rozkladu z 10.03.2008, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 10.03.2008, a ktoré bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zrušené pre
nezákonnosť, čo vyplýva z celého konania, bez nutnosti výslovného konštatovania vo výroku. S
poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4MCdo 15/2009 zároveň žalobkyňa uviedla, že nakoľko sa v

rámci správneho a ani dokonca disciplinárneho konania vina zo spáchania závažných disciplinárnych
previnení nepreukázala a vzhľadom na skutočnosť, že v správnom konaní neboli zadovážené žiadne
dôkazy, z ktorých by vyplynulo, že prvostupňový správny orgán si v čase vydania rozhodnutia o
pozastavení výkonu funkcie urobil, alebo mohol urobiť ,.predbežný“ záver o správnosti aplikácie inštitútu
pozastavenia výkonu funkcie, považuje za vhodné a konformné so závermi NS SR vyslovenie názoru,

že hoci rozhodnutie o zastavení správneho konania neobsahuje výslovné konštatovanie nezákonnosti
rozhodnutia o pozastavení výkonu funkcie, možno ho za také považovať, resp. ho možno považovať za
rozhodnutie potvrdzujúce neopodstatnenosť a nezákonnosť začatia správneho konania o pozastavení
výkonu funkcie ako takého. Žalobkyňa tiež poukázala na nesprávny úradný postup, spočívajúci v
prieťahoch vo veci, keďže NS SR dňa 27.10.2010 vydal uznesenie, ktorým odvolanie druhostupňového

správneho orgánu odmietol. Žalobkyňa viackrát urgovala urýchlené konanie vo veci, pričom 31.03.2011
jej bolo doručené zo strany druhostupňového orgánu oznámenie o predĺžení lehoty na rozhodnutie v
zmysle § 49 ods. 2 Správneho poriadku, avšak v tomto oznámení chýbal dôvod, pre ktorý nebolo možné
rozhodnúť v zákonných lehotách, aj keď si to uvedené ustanovenie Správneho poriadku vyžaduje.
Po ďalších urgenciách z jej strany dňa 31.5.2011 vydala ministerka spravodlivosti nové rozhodnutie o

rozklade, t. j. takmer po polroku od uznesenia NS SR a to bez toho, aby druhostupňový orgán vykonal
doplnenie dokazovania, resp. vysvetlil, v čom spočívala právna zložitosť posudzovaného prípadu, ktorou
bolo odôvodnené oznámenie o predĺžení lehoty z 31.03.2011. Takisto až dňa 12.06.2012 minister
spravodlivosti zastavil správne konania, pričom ani na základe viacerých urgencií neuviedol dôvod, pre
ktorýrozhodolažpovyšerokuodvydanianovéhorozhodnutiaorozklade.Akbysprávneorgánydodržali

zákonné lehoty, nevznikla by jej škoda v takom rozsahu. Výšku uplatnenej škody odôvodnila tým, že
podľa §17 ods. 1 Exekučného poriadku musí mať exekútor zástupcu - aj pre prípad pozastavenia výkonu
funkcie. Do pozastavenia výkonu žalobkyňa nemala zástupcu určeného, určila jej ho Slovenská komora
exekútorov dňa 20.3.2008 na základe rozhodnutia o pozastavení výkonu v spojení s rozhodnutím o
rozklade, a to C.. G. N.. Doručením rozhodnutia C.. N. začalo jeho zastupovanie a ona už nemohla

vykonávať sama exekučnú činnosť. Zastupovanie končí momentom, keď zaniknú dôvody, pre ktoré
vzniklo (§17 ods. 3 Ex. por.). Dôvodom zastupovania bolo rozhodnutie o pozastavení výkonu, to bolo
zrušené až novým rozhodnutím o rozklade z 31.05.2011, resp. až právoplatným skončením správneho
konania dňa 15.06.2012, keďže až potom MS SR začalo rozosielať na exekučné súdy vyrozumenia o
právoplatnom skončení konania o pozastavení výkonu funkcie. Až potom mohla konať sama. V období

od marca 2008 do júna 2012 mala ustanovených dvoch zástupcov: v období marec 2008-apríl 2010 ju
zastupoval C.. N. a následne od mája 2010 do júna 2012 ju zastupovala C.. N.. Počas zastupovania
uvedeným zástupcom uhrádzala za zastupovanie paušálnu odmenu fakturovanú za jednotlivé mesiace
a to spolu v sume 65.047,88 eur, čím došlo k zmenšeniu jej majetku a teda ku skutočnej škode. Zároveň
si žalobkyňa v zmysle § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. uplatnila aj náhradu trov právneho zastúpenia,

ktoré jej vznikli v súvislosti so správnym konaním o pozastavení výkonu funkcie a súdnym konaním
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správnych orgánov. Na zastupovanie v uvedených konaniach
splnomocnila advokátsku kanceláriu, pričom za poskytnuté právne služby jej bola vystavená faktúra
085/2012 na celkovú sumu 14.112,7 eur s DPH, ktorú uhradila dňa 07.08.2012. Z tejto faktúry na právneslužby poskytnuté v rámci správneho konania o pozastavení výkonu funkcie a súdneho konania o žalobe
prislúcha42hod.a15min.,čopredstavuje6.591,-eursDPH.Spolusitedauplatnilasumu71.638,88eur
(65.047,88 + 6.591,-). Zároveň žalobkyňa uviedla, že vyššie uvedenú sumu si uplatnila voči žalovanému

v žiadosti o predbežné prerokovanie doručenej dňa 03.12.2012 a poskytla mu na splnenie záväzku 1-
mesačnú lehotu. Keďže v uvedenej lehote nebola suma uhradená, žalovaný sa dostal nasledovným
dňom, t. j. 04.01.2013 do omeškania a preto jej vznikol aj nárok na úroky z omeškania
zo žalovanej sumy, a to v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z. , t. j. vo výške 8,75 % ročne. Tiež uviedla, že dňa 03.12.2012 doručila na MS SR žiadosť

o predbežné prerokovanie nároku, dňa 05.04.2013 ju MS SR vyzvalo na doplnenie listín (písomných
dohôd uzavretých medzi ňou a jej zástupcami C.. N. a C.. N.). Tieto listiny doplnila 06.05.2013, pričom
MS SR do podania žaloby nijako nereagovalo.

4. Rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B1-20C/1/2013-639 zo dňa 08. decembra 2023
predchádzal rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 20C/1/2013-517 zo dňa 21. januára 2020, v

ktorom súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 65.047,88 eur s úrokom z omeškania
vo výške 5,5 % ročne zo sumy 65.047,88 eur od 04.06.2013 do zaplatenia, druhým výrokom žalobu
vo zvyšku zamietol a tretím výrokom priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov
konania vo výške 81,6 %. Okresný súd Bratislava I v tomto rozsudku uviedol, že vo vzťahu k
nároku na náhradu škody spočívajúcej v zmenšení majetku žalobkyne v dôsledku vyplatených platieb

zastupujúcemu exekútorovi považoval všetky podmienky vyžadované zákonom č. 514/2003 Z. z. za
splnené a preukázané, pričom splnenie týchto podmienok v rozsudku aj odôvodnil. Nárok na náhradu
škody spočívajúcej v nákladoch na právne zastúpenie žalobkyni nepriznal, pretože dospel k záveru, že
žalobkyňa si mohla uplatniť len tarifnú a nie hodinovú odmenu, nakoľko v prípade hodinovej odmeny nie
je možná verifikácia účelne vynaložených trov. Obe sporové strany sa proti tomuto rozhodnutiu odvolali

a vo veci rozhodoval Krajský súd v Bratislave.

5. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 14Co/111/2020-599 zo dňa 14.03.2023 rozhodol tak,
že rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 20C/1/2013-517 zo dňa 21. januára 2020 zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd skonštatoval, že rozhodnutie

č. 716/2761/2008-41 zo dňa 15.01.2008, ktorým bol žalobkyni dočasne pozastavený výkon funkcie
exekútorky, nebolo zrušené ako právoplatné v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ale v rámci
odvolacieho konania. Až druhostupňové rozhodnutie ministra spravodlivosti SR č. 716/2008-41/RK zo
dňa 10.03.2008 možno považovať za nezákonné, nakoľko na základe žaloby Krajský súd v Bratislave
rozsudkom 4S 7/2008-51 zo dňa 04.12.2009 rozhodnutie žalovaného zo dňa 10.03.2008 zrušil podľa

§ 250 ods. 2 písm. c), d) a e) OSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Odvolací súd teda
zastával názor, že súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, keď za nezákonné rozhodnutie považoval
aj prvostupňové rozhodnutie č. 716/2761/2008-41 zo dňa 15.01.2008, a navyše svoje rozhodnutie
aj nedostatočne odôvodnil. Ďalej odvolací súd rozhodol, že za vzniknutú škodu nemožno považovať
náhrady vyplácané žalobkyňou zastupujúcim exekútorom, ktoré si s nimi žalobkyňa dohodla osobitnou

dohodou, a tým nemožno ani hovoriť o vzniku škody, ktorá je v príčinnej súvislosti s nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci. Súd prvej inštancie nepostupoval správne ani pokiaľ žalobkyni v
situácii, keď sa s advokátom dohodla na inej ako tarifnej odmene, neskúmal účelnosť vynaložených
nákladov, za ktoré by mu patrila náhrada vo výške tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. Na
základe uvedeného odvolací súd zastával názor, že závery súdu prvej inštancie vychádzajú z neúplne

zisteného skutkového stavu veci a nepreskúmateľnosti rozhodnutia, čo odôvodňovalo porušenie práva
na spravodlivý súdny proces. V novom konaní mal súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu, posúdiť dôvodnosť podanej žaloby a preskúmať splnenie zákonných požiadaviek
na priznanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.; v závislosti od výsledkov
dokazovania ustáliť skutkový stav potrebný pre rozhodnutie a závery o skutkových zisteniach a právnom

posúdeníveciodôvodniťspôsobomzodpovedajúcimust.§220ods.2CSPtak,abyobsahovalodostatok
dôvodov a aby bolo aj preskúmateľné v prípadnom odvolacom konaní.

6. V novom konaní súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je do tridsiatich dní od právoplatnosti
rozsudku povinný zaplatiť žalobkyni sumu 514,81 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne

zo sumy 514,81 eur od 04.06.2013 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému nárok na
náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie opätovne preskúmal nárok žalobkyne. Zaoberal sa
splnenímpodmienkyvzmysle§15ods.1zákonač.514/2003Z.z.,atopovinnostipredbežneprerokovať
nárok na náhradu škody s príslušným orgánom, nakoľko v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003Z. z. môže poškodený požadovať pri uplatnení svojho nároku na súde úhradu len v rozsahu nároku,
ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Žalobkyňa preukázala
podanie písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie tomuto orgánu dňa 28.11.2012, túto podmienku

teda splnila.

7. Súd prvej inštancie ďalej znovu preskúmal splnenie ostatných predpokladov na vznik nároku na
náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., pričom prvým je existencia nezákonného rozhodnutia
alebo nesprávneho úradného postupu. Tento predpoklad je v konaní naplnený, pretože v prípade

druhostupňového rozhodnutia ministra spravodlivosti SR č. 716/2008-41/RK zo dňa 10.03.2008 ide
nepochybne o rozhodnutie, ktoré bolo zrušené pre jeho nezákonnosť. Rovnaký právny názor vyjadril
aj odvolací súd, ktorý druhostupňové rozhodnutie ministra spravodlivosti označil za nezákonné. Pokiaľ
išlo o prvostupňové rozhodnutie ministra spravodlivosti SR o dočasnom pozastavení funkcie exekútorky
č. 716/2761/2008-41 zo dňa 15.01.2008, súd prvej inštancie v súlade s právnym názorom odvolacieho
súdu skonštatoval, že toto rozhodnutie nebolo možné pokladať za nezákonné v zmysle ust. § 6 ods.

1 zákona č. 514/2003 Z. z., pretože nebolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom, ale bolo
formálne zrušené až v riadnom konaní o opravnom prostriedku.

8. Ďalej súd prvej inštancie skúmal existenciu škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch,
pričom najskôr sa zaoberal nárokom na náhradu škody spočívajúcej v uhrádzaní platieb zastupujúcim

exekútorom. V konaní bolo preukázané, že dňa 10.03.2008 bol druhostupňovým správnym orgánom
zamietnutý žalobkyňou podaný rozklad proti rozhodnutiu o pozastavení výkonu funkcie súdnej
exekútorky zo dňa 15.01.2008 a toto rozhodnutie bolo potvrdené. Slovenská komora exekútorov
ustanovila dňom 20.03.2008 do funkcie zástupcu žalobkyne C. G. N. a žalobkyňa s ním uzavrela
dňa 21.03.2008 Dohodu o podmienkach zastupovania súdneho exekútora počas pozastavenia výkonu

funkcie. Po úmrtí menovaného Slovenská komora exekútorov dňa 15.04.2010 ustanovila do funkcie
zástupkyne žalobkyne C. B.. Q. N., s ktorou žalobkyňa uzavrela Dohodu o podmienkach zastupovania
súdneho exekútora počas pozastavenia výkonu funkcie dňa 16.04.2010. Súd prvej inštancie sa v otázke
vymedzenia obdobia pozastavenia výkonu funkcie stotožnil s argumentáciou žalobkyne a ustálil, že
žalobkyňa mala pozastavený výkon funkcie od vydania rozhodnutia o rozklade dňa 10.03.2008 až do

právoplatnosti rozhodnutia o skončení správneho konania dňa 15.06.2012.

9. Následne súd prvej inštancie posudzoval splnenie ďalšej podmienky na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, ktorou je samotný vznik majetkovej škody počas trvania dôsledkov
nezákonného rozhodnutia, a teda počas obdobia, kedy mala žalobkyňa pozastavený výkon funkcie

exekútorky. V súlade s právnymi závermi odvolacieho súdu súd prvej inštancie skonštatoval, že v danom
prípadenejdeomajetkovúškodu.Odkázalpritomnavyčerpávajúcevysvetlenieodvolaciehosúdu,prečo
platby vyplatené zastupujúcim exekútorom nemožno považovať za škodu na strane žalobkyne.

10. Žalobkyňa sa v konaní domáhala aj náhrady škody spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia

v konaniach súvisiacich s nezákonným rozhodnutím. Súd prvej inštancie skúmal splnenie podmienok
na náhradu tejto požadovanej škody. Žalobkyňa v konaní žiadala uhradiť náhradu trov konania na
základe časti faktúry Advokátskej kancelárie C.. D. G. č. 085/2012 zo dňa 01.08.2012, resp. na základe
prehľadu vykonaných úkonov priloženého k tejto faktúre. Išlo o úkony celkovo v rozsahu 42 hod. a 15
minút, čo pri dohodnutej hodinovej sadzbe 130,-eur bez DPH predstavovalo sumu 5.392,50 eur bez

DPH. Nárok na náhradu trov konania je vo výške tarifnej odmeny ustanovenej vyhláškou č. 655/2004
Z. z., a nie vo výške prípadnej zmluvnej odmeny. Preto súd prvej inštancie nemohol žalobkyni priznať
žalovanú sumu dohodnutej a vyplatenej odmeny, ale preskúmal dôvodnosť a účelnosť jednotlivých
úkonov právnej pomoci a následne žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania prislúchajúcu
týmto úkonom v zmysle tarifnej odmeny podľa vyhlášky. Prehľad jednotlivých priznaných položiek a ich

výšky súd prvej inštancie uviedol vo forme tabuľky v odseku 39 a nižšie, pričom žalobkyni nepriznal
úkony zo dňa 10.04.2008, 04.12.2009 a 19.01.2020, nakoľko išlo o vypracovanie a podanie žaloby o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti SR na Krajský súd v Bratislave, o prípravu
na pojednávanie na Krajskom súde v Bratislave a následné vypracovanie a podanie vyjadrenia k
odvolaniu žalovaného proti rozsudku tohto súdu. Prvý úkon bol súčasťou konania na súde prvého stupňa

a náhrada trov za všetky úkony na tomto súde bola žalobkyni už priznaná v rozsudku Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 4S 7/2008-51. Súd prvej inštancie žalobkyni nepriznal ani úkony označené ako „porady
s klientom, resp. s C. F. D.“, „štúdium spisu vedeného Ministerstvom spravodlivosti“ alebo „vypracovanie
a podanie listu ministerke spravodlivosti SR“, pretože tieto vyhodnotil ako neúčelné. Súd prvej inštancieteda žalobkyni priznal náhradu trov za ostatné úkony, pretože tieto vyhodnotil ako účelne vynaložené.
Trovy priznal vrátane v danom čase platnej DPH, spolu s režijným paušálom. Celkovo bola žalobkyni
priznaná suma 514,81 eur za 7 úkonov právnej služby.

11. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, žalobkyňa mala v zmysle
§ 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, resp. v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
nárok domáhať sa voči žalovanému zaplatenia úrokov z omeškania. Žalobkyňa úroky požadovala od
04.01.2013, v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. však nárok na úrok z omeškania vzniká

odo dňa oznámenia, že príslušný orgán náhradu škody neuspokojí, alebo uplynutím šesťmesačnej
lehoty na predbežné prerokovanie návrhu. Táto lehota plynula od 03.12.2012 do 03.06.2013, a keďže
príslušný orgán nezaslal žalobkyni zákonom vyžadované oznámenie, žalovaný sa dostal do omeškania
deň nasledujúci po konci lehoty. Súd prvej inštancie tak úroky z omeškania priznal odo dňa 04.06.2013.
Vo zvyšnej časti, ako aj pokiaľ ide o dobu priznania úrokov z omeškania, aj pokiaľ ide o ich výšku, súd
prvej inštancie žalobu zamietol.

12. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s §
262 ods. 1 CSP a trovy konania priznal stranám podľa úspechu v konaní. V konaní bol na viac ako 99 %
úspešný žalovaný, ktorý by mal právo na priznanie trov konania v rozsahu rozdielu úspechu oboch strán.
Keďže však žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli, súd prvej inštancie rozhodol, že žalovanému

nárok na náhradu trov konania nepriznal.

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobkyňa aj žalovaný. Žalovaný podal
odvolanie v časti prvého výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu škody
v sume 514,81 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 514,81 eur od 04.06.2013

do zaplatenia, a to do 40 dní od právoplatnosti rozsudku, z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov v nesprávnym skutkovým zisteniam, teda z dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. f) CSP a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza nesprávneho právneho posúdenia
veci, teda z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom ako nezákonné rozhodnutie vyhodnotil

druhostupňové rozhodnutie ministra spravodlivosti SR č. 716/2008-RK zo dňa 10.03.2008. Žalovaný
sa s týmto záverom nestotožnil, pretože i keď označené rozhodnutie bolo zrušené, nenapĺňa pojmové
znaky nezákonného rozhodnutia, s ktorým je spojený vznik práva na náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z.. Zo strany ministerstva spravodlivosti nebolo v rámci disciplinárneho konania vydané
žiadne nezákonné rozhodnutie, ktoré by spĺňalo podmienky podľa § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z. z.;

druhostupňové rozhodnutie ministra spravodlivosti SR č. 716/2008-41/RK zo dňa 10.03.2008 nenapĺňa
pojmové znaky nezákonného rozhodnutia. Žalovaný poukazoval na skutočnosť, že pre prijatie záverov o
existencii nezákonného rozhodnutia je nevyhnutné prihliadať i na ďalšie konanie po zrušení rozhodnutia.
Typická situácia, kedy nebude splnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia nastáva, ak je
rozhodnutie zrušené z formálnych dôvodov alebo pre nedostatočné odôvodnenie, no v ďalšom konaní

po zrušení rozhodnutia príslušný orgán čo do výroku rozhodne rovnako, ako v prípade zrušeného
rozhodnutia. Aj v prípade žalobkyne tomu bolo rovnako, pretože vyššie označené druhostupňové
rozhodnutie ministra spravodlivosti bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S
7/2008-51 zo dňa 04.12.2009, teda ide o formálne zrušené právoplatné rozhodnutie, napokon ale v časti
konania o pozastavení výkonu funkcie bolo konanie ukončené zastavením konania, a to rozhodnutím

ministra spravodlivosti č. 04519/2012/52 zo dňa 12.06.2012, z dôvodu aktuálneho stavu disciplinárneho
konania, z ktorého dôvodu minister spravodlivosti prijal záver, že v danom štádiu predmetnej veci
pozastavenie výkonu funkcie súdneho exekútora sa nejaví ako opodstatnené z pohľadu účelu
dočasného pozastavenia výkonu funkcie. Teda výsledok konania nepreukázal, že by k pozastaveniu
funkcie súdneho exekútora dôjsť nemalo. Vo veci došlo ku konečnému rozhodnutiu o pozastavení

výkonu funkcie súdneho exekútora zastavením konania nie z dôvodu, že k dočasnému pozastaveniu
výkonu funkcie súdneho exekútora dôjsť nemalo, ale z dôvodu, že z pohľadu účelu inštitútu dočasného
pozastavenie výkonu funkcie súdneho exekútora a s ohľadom na aktuálny stav disciplinárneho konania
v čase zastavenia konania rozhodnutím č. 04519/2012/52 zo dňa 12.06.2012 dočasné pozastavenie
sa už nejavilo ako opodstatnené. Podmienka existencie nezákonného rozhodnutia, s ktorým je spojený

vznik škody a právo na jej náhradu, v tomto prípade by bola naplnená vtedy, ak by k zastaveniu konania
došlo z dôvodu, že vôbec neboli splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia o dočasnom pozastavení
výkonu funkcie súdneho exekútora, resp. že by minimálne v akomkoľvek predchádzajúcom zrušujúcomrozhodnutíbolkonštatovanýobdobnýzáver.Žalovanýmaltedazato,žepriprijímanízáverovoexistencii
nezákonného rozhodnutia súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil.

14. Žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, ak žalobkyni priznal náhradu škody
spočívajúcej v odmene za úkony, ku ktorým došlo pred vydaním rozhodnutia, ktoré súd prvej inštancie
posúdil ako nezákonné rozhodnutie, teda ku ktorým došlo pred dňom 10.03.2008. Ide konkrétne o
úkony z dní 20.01.2008 a 29.01.2008. Ak ako nezákonné rozhodnutie bolo vyhodnotené rozhodnutie
zo dňa 10.03.2008, ako škoda, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím

nemôže byť vyhodnotené zmenšenie majetku spojené s tým, že žalobkyňa zaplatila trovy právneho
zastúpenia za úkony vykonané pred vydaním nezákonného rozhodnutia. Žalovaný uviedol, že samotná
skutočnosť, že § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. výslovne hovorí, že náhrada škody zahŕňa i náhradu
trov konania, ešte neznamená, že pri priznávaní náhrady škody spočívajúcej v trovách konania nie je
potrebné skúmať existenciu príčinnej súvislosti ako jednu zo zákonných podmienok zodpovednosti štátu
za škodu. Žalovaný tvrdil, že súd nesprávne postupoval i pri úkonoch z dní 28.01.2011, 05.04.2011,

18.05.2011, 11.11.2011 a 04.06.2012. Súd prvej inštancie celkom jednoznačne uviedol, že žalobkyni
priznáva náhradu škody spočívajúcej v trovách, ktoré jej vznikli v správnom konaní o pozastavení
výkonu funkcie súdneho exekútora. Označené úkony však vôbec nepredstavujú úkony vykonané pri
zastupovaní v správnom konaní. Trovami správneho konania nie sú náklady na právne zastúpenie pri
úkonoch, pri ktorých účastník urguje správny orgán, aby bezodkladne rozhodol. Ak súd prvej inštancie

postupoval opačne, nesprávne právne vec posúdil. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, alebo zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalobkyni nárok na náhradu
trov konania neprizná.

15.ŽalobkyňasaodvolalaprotivýrokuII.,t.j.protičasti,ktorousúdprvejinštanciezamietolžalobuvčasti
žalovanej istiny a úroku z omeškania. Podané odvolanie odôvodnila tým, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§365 ods. 1 písm. b) CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.
h) CSP). Namietala v prvom rade nesprávny právny názor vyjadrený v uznesení odvolacieho súdu zo
dňa 14.03.2023, č. k. 14Co/111/2020-599, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok vtedajšieho Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 21.01.2020, č. k. 20C/1/2013-517 v celom rozsahu a vrátil vec Okresnému

súdu Bratislava I ako príslušnému prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Závery
odvolacieho súdu, na ktoré odkazuje súd prvej inštancie pri ďalšom posudzovaní splnenia podmienok
na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., považovala žalobkyňa za nesprávne, nelogické
a arbitrárne. Podľa názoru žalobkyne, právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého ust. § 17 ods. 3
Exekučného poriadku nepredpokladá možnosť zmenšenia majetku zastupovaného súdneho exekútora,

nie je správny. Už z jazykového výkladu daného zákonného ustanovenia je zrejmé, že formulácia „podiel
zástupcu na odmene zastupovaného exekútora“ predpokladá zmenšenie odmeny dotknutého súdneho
exekútora o tento podiel na svojej odmene.

16. Podľa žalobkyne je rozhodnutie zo dňa 10.03.2008 svojou podstatou rozhodnutím sankčnej povahy,

ktoré môže byť vydané iba pri splnení zákonom presne určených podmienok a ktoré sa nesporne dotýka
základných práv a slobôd dotknutého súdneho exekútora. V priamej súvislosti s pozastavením výkonu
funkciežalobkyneakosúdnejexekútorkysaaplikoval§17ods.1Exekučnéhoporiadku,atoustanovenie
zástupcu žalobkyni ako súdnej exekútorke, pričom tento zástupca mal súčasne nárok na podiel na
odmene zastupovanej exekútorky. Dôrazne odmietla tvrdenie súdu prvej inštancie, resp. odvolacieho

súdu, že sa vo vzťahu k podielu na odmene zastupovaného exekútora môže jednať o tzv. ekvivalent
zodpovednosti, keďže takýto právny inštitút Exekučný poriadok ani nepozná. Súdnemu exekútorovi v
prípade zastupovania vznikne skutočná škoda v podobe zmenšenia jeho majetkovej sféry v rozsahu
tých peňažných prostriedkov, ktoré zodpovedali podielu jeho zástupcu na odmene počas obdobia jeho
zastupovania. V prípade žalobkyne sa jednalo o zastupovanie od marca 2008 do júna 2012, t. j. počas

trvania pozastavenia výkonu funkcie súdnej exekútorky. Žalobkyňa trvala na tom, že jej vznikol nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.,
pričom preukázala vznik škody v podobe zmenšenia jej majetkovej sféry v rozsahu úhrad peňažných
prostriedkov zástupcom počas obdobia zastupovania od marca 2008 do júna 2012.17. Žalobkyňa v súvislosti s náhradou trov právneho zastúpenia uviedla, že súd prvej inštancie nijako
neodôvodnil námietku týkajúcu sa právnej istoty vyplývajúcej z jednoznačného znenia prechodných

ustanovení, t. j. § 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom a účinnom od 01.01.2013.
Podľa mandátnej zmluvy o poskytovaní právnych služieb uzavretej medzi advokátskou kanceláriou
C.. D. Malicha a žalobkyňou mal právny zástupca žalobkyne nárok na zmluvnú hodinovú odmenu.
Štandardný postup podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je neaplikovateľný na správne konanie, nakoľko
v tomto sa nerozhoduje o náhrade trov konania a správny poriadok ani nemá príslušné ustanovenia,

ktorými by sa dala náhrada trov konania verifikovať. Dôvodnosť vynaložených trov právneho zastúpenia
žalobkyne bola preukázaná o. i. tým, že všetky právne služby poskytnuté žalobkyni jej právnym
zástupcom boli vynaložené účelne a hospodárne, čo dokladá aj jej úspech v oboch doposiaľ právoplatne
skončených konaniach. Nesúhlasila ani s tvrdením súdu prvej inštancie, že niektoré úkony právnej
služby sú v rozpore s vyhláškou č. 655/2004 Z. z., keďže táto uplatňuje iba demonštratívny výpočet
jednotlivých úkonov a pri nepriznaných úkonoch sa jednalo o účelne vynaložené úkony, čo súd prvej

inštancie riadne neposudzoval pred vydaním rozsudku. Právny názor súdu prvej inštancie týkajúci sa
neprípustnosti hodinovej odmeny pri posudzovaní nárokov žalobkyne považovala za neaplikovateľný
vo vzťahu k posúdeniu právnych úkonov, ktoré právny zástupca žalobkyne vykonal pri jej zastupovaní
v správnom konaní. V prípade zastupovania klienta advokátom v správnom konaní sa vo vyhláške
č. 655/2004 Z. z. neupravuje žiaden druh tarifnej odmeny, preto je iba na dohode klienta a advokáta

voľba druhu odmeny, či už tarifná, zmluvná, podielová, paušálna alebo kombinovaná. Odmietala
automatickú aplikáciu záverov rozhodnutí súdov vydaných vo vzťahu k trestnému konaniu na trovy
právneho zastúpenia uplatnené v rámci žaloby, pri ktorých sa jednalo o zastupovanie v správnom
konaní o pozastavenie výkonu funkcie súdneho exekútora a o zastupovanie v súdnom konaní o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov. Záverom taktiež upozornila na

nedostatočné odôvodnenie súdu prvej inštancie, ktorý sa v rozsudku nedostatočne vyrovnal s tvrdeniami
žalobkyne a právnymi závermi odvolacieho súdu v uznesení, a to vo vzťahu k zamietajúcemu výroku
II., ktorým boli zamietnuté nároky žalobkyne v časti žalovanej istiny a v časti úroku z omeškania,
vydanému bez ohľadu na špecifickú povahu prípadu. Samotný súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení
rozsudku, že žalobkyňa nepreukázala vznik škody v časti uplatnenej istiny a jej príslušenstva, čo malo

za následok zamietnutie žaloby, avšak zároveň na inom mieste odôvodnenia potvrdil viaceré dôvody,
resp. podmienky pre priznanie žalovaného nároku, ktoré žalobkyňa splnila napriek procesnej obrane
žalovaného, z čoho vyplýva nejasnosť a vnútorná rozpornosť odôvodnenia rozsudku v napadnutej časti.
Navrhla, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti a vydal rozsudok, ktorým mení rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 08.12.2023, č.

k. B1-20C/1/2013-639, v napadnutom rozsahu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu
71.124,07 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % p. a. zo sumy 71.124,07 eur od 04.06.2013
do zaplatenia. Zároveň žiadala náhradu prvostupňového aj odvolacieho konania v plnom rozsahu.

18. Žalobkyňa sa vyjadrila k odvolaniu žalovaného, pričom odvolanie považovala za nedôvodné a

vecne nesprávne. V nadväznosti na jeho argumentáciu, ktorou spochybňuje existenciu nezákonného
rozhodnutia ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu, zopakovala, že v konaní pred
súdom prvej inštancie považuje za jednoznačne preukázanú existenciu nezákonného rozhodnutia podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., a to rozhodnutie ministra spravodlivosti zo dňa 10.03.2008, ktorým tento
rozhodol o rozklade žalobkyne tak, že ho zamietol a potvrdil rozhodnutie ministerstva spravodlivosti

vydané dňa 15.01.2008, o pozastavení výkonu funkcie žalobkyne ako súdnej exekútorky. K tvrdeniu
žalovaného, že pri vyhodnotení znakov nezákonného rozhodnutia podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je
údajne nevyhnutné prihliadať i na ďalšie konanie po zrušení rozhodnutia, zdôraznila, že v rámci celého
konania o pozastavení výkonu funkcie žalobkyne ako súdnej exekútorky bolo, po zrušení rozhodnutia,
prijatých viacero zrušujúcich rozhodnutí, pričom na záver bolo celé konanie zastavené. Aj uvedené

rozhodnutie o zastavení konania má pritom podľa žalobkyne, s odkazom na judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. 4MCdo/15/2009) rovnaké dôsledky ako zrušenie
rozhodnutia pre nezákonnosť. Žalobkyňa dodala, že súbežne voči nej vedené disciplinárne konanie
na Slovenskej komore exekútorov bolo zastavené, pričom nebola konštatovaná žiadna disciplinárna
zodpovednosť žalobkyne. Tvrdenie žalovaného, že v prípade rozhodnutia ide o formálne zrušené

právoplatné rozhodnutie a teda nešlo o nezákonné rozhodnutie vo vlastnom zmysle slova, je v priamom
rozpore so znením a účelom ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré nijakým spôsobom
nerozlišuje medzi formálnym či iným dôvodom pre napadnutie konkrétneho rozhodnutia, ale posudzuje
iba to, či dané rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť konštatovanú príslušnýmorgánom verejnej moci. Argumentáciu žalovaného, že pri posudzovaní výšky predmetnej škody sa
malo postupovať výlučne formalisticky a podľa prísnej časovej súslednosti odmietala a v tomto smere
považovala rozsudok súdu prvej inštancie za riadne odôvodnený a jeho závery za logické a správne.

V konaní bolo jednoznačne preukázané, že predmetné trovy konania jej vznikli v konaní, v ktorom bolo
vydané nezákonné rozhodnutie v súlade s ust. § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. v konaní o
postavení výkonu funkcie súdnej exekútorky. Na základe uvedeného bola žalobkyňa toho názoru, že sú
splnené podmienky na to, aby odvolací súd odmietol podané odvolanie žalovaného, potvrdil rozsudok
v rozsahu napadnutom odvolaním žalovaného a zároveň vyhovel podanému odvolaniu žalobkyne tak,

že zmení rozsudok v rozsahu napadnutom žalobkyňou, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu v
časti žalovanej istiny a súvisiaceho príslušenstva, a že rozhodne o nároku na náhradu trov konania v
prospech žalobkyne v rozsahu 100 %.

19. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom

- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného
sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 365 Civilného
sporového poriadku) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f),
h) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný skutkovým stavom,

ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného
sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného
sporovéhoporiadku)adospelkzáveru,žeodvolaniežalobcuaaniodvolaniežalovanéhoniesúdôvodné
a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

20. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania,
a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolatelia v podaných
odvolaniach neuvádzali podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom
je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní.

21. V prejednávanej veci sa súd prvej inštancie náležite zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby
z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobkyňa preukazovala
dôvodnosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti žalobkyňou
uplatňovanému nároku, správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných

skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové
zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán, z obsahu spisu vyplynuli počas konania najavo,
následne tieto, v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 CSP v spojení s § 191 CSP)
správne vyhodnotil, a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne

závery.

22. Žalobkyňa sa proti žalovanému prostredníctvom žaloby domáhala zaplatenia sumy vo výške
71.638,88eursúrokomzomeškaniavovýške8,75%ročneod04.01.2013dozaplatenia,akoajnáhrady
trov konania, a to titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci.

23. Súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 514,81 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 514,81 eur od
04.06.2013 do zaplatenia, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu

trov konania. Súdom prvej inštancie priznaná suma predstavuje náhradu škody spočívajúcu v účelne
vynaložených trovách konania, pričom sa jedná o 7 úkonov právnej pomoci (2 x 57,87 eur + 2 x 6,31
eur + 5 x 68,40 eur + 5 x 8,89 eur).

24. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených

týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona,
pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.25. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

26. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

27. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

28. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom.

29. Podľa § 17 ods. 1 až 5 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok), v znení účinnom do 08.08.2012, Po vymenovaní do funkcie exekútora komora určí
exekútorovi na jeho návrh zástupcu pre prípad choroby, dovolenky alebo z iných vážnych dôvodov, pre
ktoré exekútor nemôže vykonávať svoju funkciu viac ako 30 dní. Komora určí exekútorovi zástupcu aj

vtedy, ak ho sám nenavrhol do jedného mesiaca od vymenovania do funkcie exekútora, ako aj v prípade
pozastavenia výkonu funkcie exekútora. Komora zároveň určí výšku podielu zástupcu na odmene
zastupovaného exekútora. (2) Komora ustanoví zástupcu z exekútorov. (3) Zastupovanie sa začína tým
dňom, keď sa zástupca dozvie o skutočnostiach podľa odseku 1, a končí sa, ak zaniknú dôvody, pre
ktoré vzniklo. (4) Kým zastupovanie trvá, nemôže zastupovaný exekútor vykonávať exekučnú činnosť.

Zástupca exekútora zodpovedá za škodu podľa § 33. (5) Zástupca exekútora je oprávnený disponovať
s osobitným bankovým účtom exekútora, ktorého zastupuje, ak zastupovanie trvá viac ako 30 dní.
30. Podľa Komentára k tomuto zákonnému ustanoveniu: Komora pri každom zástupcovi (bez zreteľa
na spôsob jeho ustanovenia) zároveň určí výšku jeho podielu na odmene zastupovaného exekútora.
Ustanovenie zástupcu bez návrhu exekútora a určenie výšky podielu zástupcu na odmene exekútora sú

závažnými rozhodnutiami, ktoré zasahujú do práv a povinností exekútora aj zástupcu. Toto ustanovenie
a určenie podielu na odmene sú výsledkom rozhodovania orgánu záujmovej samosprávy - Slovenskej
komory exekútorov. Ide o rozhodnutia, ktoré zasahujú do oprávnení (povinností) exekútora a zástupcu.
Z tejto stručnej charakteristiky možno vyvodiť, že rozhodnutia komory (prezídia) o ustanovení zástupcu
proti vôli (bez návrhu) exekútora a o určení výšky podielu zástupcu na odmene exekútora sú

rozhodnutiami správneho orgánu, ktoré podliehajú preskúmaniu v správnom súdnictve.

31. Nezákonné rozhodnutie, resp. nezákonnosť rozhodnutia môže byť tak rôzna, že jeho
zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky.
Pretootázka,čibolovydanénezákonnérozhodnutiesabudevždyposudzovaťsozreteľomnakonkrétne

okolnosti prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 103/2011 zo dňa 30.04.2013). Ústavný
súd poukazuje na to, že neexistuje ustálená, v právnej teórii či praxi bežne používaná definícia pojmu
nezákonné rozhodnutie pre účely zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú takýmto rozhodnutím (nález
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 159/2012 zo dňa 03.07.2012). Ani zákon o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci výslovne nedefinuje, čo sa má považovať za nezákonné

súdne rozhodnutie. Je možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek
rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo
záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná, a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Podľa
dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci je nezákonným rozhodnutím rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym
poriadkom Slovenskej republiky.32. Odvolací súd v uznesení sp. zn. 14Co 111/2020 - 599 zo dňa 14.3.2023 vyslovil právny názor
k uplatnenému nároku v danej veci, ktorým sa riadil mestský súd. Uviedol, že pokiaľ ide o ďalší
predpoklad nároku, a to vznik škody, tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že škoda žalobkyni

vznikla vo forme odmeny, ktorú vyplatila zastupujúcim exekútorom počas doby pozastavenia výkonu
funkcie, a preto jej túto aj priznal. Škodu treba vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala
v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Odvolací súd sa v tejto
otázke stotožnil s námietkou žalovaného, že z ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z.
vyplýva, že zástupca ako ekvivalent zodpovednosti, ktorú za zastupovaného exekútora nesie (keďže

jednotlivé úkony realizuje exekútorský úrad zastupovaného exekútora pod hlavičkou zástupcu a na jeho
zodpovednosť), má nárok na podiel na odmene zastupovaného exekútora. Ustanovenie § 17 ods. 3
zákona č. 233/1995 Z. z. nepredpokladá možnosť vzniku škody - zmenšenia majetku zastupovaného
súdneho exekútora, keďže nepredpokladá, že by zastupovaný súdny exekútor mal zástupcovi platiť
akýkoľvek mesačný paušál, tak ako tomu bolo v prípade dohody žalobkyne so zástupcami. Úhrady,
ktoré žalobkyňa na základe dohody so zastupujúcimi exekútormi realizovala, nemôžu predstavovať

škodu, na ktorej náhradu má žalobkyňa právo voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Podiel zástupcu
na odmene zastupovaného súdneho exekútora, v princípe nemôže byť posúdený ako majetková
škoda na strane zastupovaného súdneho exekútora, keďže ide len o ekvivalent zodpovednosti, ktorú
zástupca v predmetných exekučných konaniach vedených exekútorským úradom zastupovaného
súdneho exekútora na seba preberá. Exekútorský úrad zastupovaného súdneho exekútora v tomto

prípade s pozastaveným výkonom funkcie má naďalej príjmy z prebiehajúcich exekučných konaní, a to
bez toho, aby za činnosť niesol zastupovaný súdny exekútor zodpovednosť, keďže tú nesie zástupca.
Preto za daných okolností nemožno podľa odvolacieho súdu za vzniknutú škodu považovať náhrady
vyplácané žalobkyňou zastupujúcim exekútorom, ktoré si s nimi žalobkyňa dohodla osobitnou dohodou,
a tým nemožno v danom prípade hovoriť o vzniku škody, ktorá je v príčinnej súvislosti s nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci. Ak súd prvej inštancie v danom prípade dospel k opačnému záveru,
jeho rozhodnutie nemožno považovať za správne. V súvislosti s uplatneným nárokom žalobkyne na
priznanie náhrady trov konania, odvolací súd vyslovil názor, že konajúci súd nepostupoval správne,
pokiaľ žalobkyni, v situácii, keď sa s advokátom dohodla na inej ako tarifnej odmene, neskúmal účelnosť
vynaložených nákladov, za ktoré by mu patrila náhrada vo výške tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby v zmysle § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. (rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.
3Co/42/2021).

33. Samotná skutočnosť, že rozhodnutie ministra spravodlivosti SR č. 716/2008-41/RK zo dňa
10.03.2008 sa považuje za nezákonné, nie je v tomto konaní sporná. Toto rozhodnutie bolo totiž

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 7/2008-51 zo dňa 04.12.2009 zrušené a vec bola
ministerstvu spravodlivosti SR vrátená na ďalšie konanie. Jednalo sa teda pôvodne o právoplatné
rozhodnutie, ktoré bolo neskôr súdom zrušené pre nezákonnosť. Čo sa však posúdenia vzniku
škody týka, súd prvej inštancie správne odkázal na už vyslovený právny názor odvolacieho súdu v
uznesení č. k. 14Co/111/2020-599 zo dňa 14. marca 2023, v zmysle ktorého platby, ktoré žalobkyňa

na základe dohôd so zastupujúcimi súdnymi exekútormi realizovala, nepredstavujú škodu, na ktorej
náhradu by mala žalobkyňa právo v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Exekútorsky úrad žalobkyne mal aj v čase pozastaveného
výkonu funkcie žalobkyne príjmy z už prebiehajúcich súdnych konaní. Ani ustanovenie § 17 ods.
3 zákona č. 233/1995 Z. z. nepredpokladá zmenšenie majetku zastupovaného súdneho exekútora,

keďženepredpokladámožnosťzastupovanéhosúdnehoexekútoraplatiťzástupcoviakýkoľvekmesačný
paušál. Navyše, odvolací súd dodáva, že v prípade situácie, že sa žalobkyňa rozhodla mesačný paušál
zástupcom platiť a mala by v úmysle vyhnúť sa zmenšovaniu svojho majetku, ako súdnej exekútorke
s dočasne pozastaveným výkonom funkcie, počas doby pozastavenia výkonu funkcie, jej nič nebránilo
vo vykonávaní zárobkovej činnosti, ktorá by bola inak nezlučiteľná s výkonom funkcie exekútora (§ 4

EP), ako napríklad zamestnanie, podnikanie alebo členstvo v štatutárnom orgáne obchodnej spoločnosti
alebo družstva.

34. K opačnému záveru však dospel súd pri posudzovaní, či žalobkyni vznikla v súvislosti s nezákonným
rozhodnutím škoda, tvorená vynaloženými trovami konania. Pokiaľ ide o predpoklad príčinnej súvislosti,

považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že kauzálny nexus je podstatným prvkom zodpovednostnej
skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby nezákonné rozhodnutie a vznik škody boli v logickom slede,
teda aby nezákonné rozhodnutie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto
príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii;príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto
nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody
spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímmôžebyťlentakénezákonnérozhodnutie,bezktoréhobyškodný

následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non), či by škodlivý následok nastal
bez nezákonného rozhodnutia. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 103/2011 zo dňa 30.04.2013). V danom prípade, čo sa týka
trov konania, samotná príčinná súvislosť je daná bez pochýb, pretože pokiaľ by nedošlo k vydaniu
nezákonného rozhodnutia, právne zastúpenie žalobkyne by nebolo potrebné.

35. Ohľadom výšky náhrady škody spočívajúcej vo vynaložených trovách odvolací súd uvádza, že
účelnosť vynaložených trov konania, ktoré vznikli v konaní, v ktorom došlo k vydaniu nezákonného
rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu, sa posudzuje individuálne s prihliadnutím na
okolnosti konkrétnej právnej veci. O účelne vynaložených trovách konania by nebolo možné hovoriť
napríklad vo vzťahu k trovám vynaloženým na úkon, ktorý bol na ochranu práva urobený nadbytočne,
resp. na úkon, ktorý k náprave protiprávneho stavu nemohol viesť. Účelnosť vynaložených trov konania

musí preukázať ten, kto tvrdí, že bol dotknutý nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom, a v dôsledku tejto skutočnosti sa domáha nároku na náhradu škody.
Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v odôvodnení
svojho rozsudku riadnym a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, ktoré úkony právnej pomoci považuje za
účelné, resp. ktorých účelnosť žalobkyňa preukázala.

36. Nakoľko ani v odvolaniach žalobkyňa a žalovaný neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by iným
spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolania nepovažoval
odvolací súd za dôvodné; súd prvej inštancie postupoval v súlade s pokynmi a záväznými názormi
odvolacieho súdu a svoje závery dostatočne odôvodnil. Podľa odvolacieho súdu, napadnutý rozsudok

obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. V rozsudku dal súd jasnú a
presvedčivú odpoveď na podstatnú otázku, prečo žalobe sčasti vyhovel. Dôkazy hodnotil v súlade s
ustanovením § 185 ods. 1 a § 191 ods. 1 CSP, pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo.

37. Berúc do úvahy dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, by odvolací súd

posudzovaním ďalších odvolacích námietok žalobkyne a žalovaného, už len opakoval správnosť
záverov súdu prvej inštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou
právnou úpravou. Žalobkyňa a žalovaný len zopakovali skutočnosti, na ktoré poukazovali pred súdom
prvej inštancie, pričom na dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení
spočíva prvoinštančným súdom vydaný rozsudok. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných,

ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr.

rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu, už
nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

38. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že žaloba

bola dôvodná len v časti o zaplatenie sumy 514,81 eur spolu s úrokom z omeškania od 04.06.2013 do
zaplatenia a vo zvyšujúcej časti bolo potrebné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

39. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.

S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani nevzniesli
žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene
písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie európskeho

súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti
Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod
sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).40. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 255 ods. 2, § 262 ods.
1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP, nakoľko žalovaný bol v konaní na 99,28 % úspešný, preto mu
odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 99,28 %. V zmysle § 262

ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

41. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0

Poučenie:

: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa

(§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).