Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 4, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/67/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4219201141
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Olekšák

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4219201141.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Olekšáka a členov senátu JUDr.

Pavla Pileka a JUDr. Romana Greguša, v spore žalobcu: BALLA & BALLA, s.r.o., so sídlom: 947 01
Martovce 258, IČO: 46 793 143, zastúpenému: KOTRUSZ - BENČÍK, s.r.o., so sídlom: Štefánikova 57,
949 01 Nitra, IČO: 47 237 252, proti žalovanému: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom: XXX XX D. XXX,
zastúpenému: JUDr. Karina Gőghová, PhD., advokátka, so sídlom: Eötvösa 1/14, 945 01 Komárno,
o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č.
k. 15C/12/2019 - 596 zo dňa 20. septembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 15C/12/2019 - 596 zo dňa 20. septembra 2023

potvrdzuje.

II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % na účet
právneho zástupcu žalovaného do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady
trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 21.03.2019 domáhal voči žalovanému
zaplatenia 132.162,48 eura s príslušenstvom ako aj náhrady trov konania titulom vydania bezdôvodného
obohatenia na tom skutkovom základe, že žalobca ako obchodná spoločnosť bola založená za účelom

poľnohospodárskej výroby dvomi zakladateľmi, a to E. C. a F. C., ktorí boli zároveň konateľmi spoločnosti
s oprávnením konať v mene spoločnosti samostatne. Dňa 10.05.2016 spoločník a konateľ spoločnosti F.
C. zomrel. Na základe neformálnej dohody medzi spoločníkom a konateľom E. C. a okruhom dedičov po
neb. F. C. došlo k zriadeniu dispozičného oprávnenia v prospech žalovaného k nasledovným bankovým
účtom spoločnosti: (i) bankový účet typu G. C. H. I. vedený bankou G., I., so sídlom: D. J. X, XXX XX C.,
A.: XX XXX XXX, IBAN: K. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX; (ii) bankový účet vedený bankou K. K., I.,
so sídlom: L. XX, XXX XX C., A.: XX XXX XXX, IBAN: K. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX. Predmetné

oprávnenie umožňovalo žalovanému nahliadať do informácií týkajúcich sa bankových účtov, vyberať
z nich hotovosť a zadávať príkazy na úhradu z týchto bankových účtov. S dispozičným oprávnením
neboli však spojené žiadne oprávnenia žalovaného ponechať si finančné prostriedky pre vlastnú
potrebu, prípadne poskytovať finančné plnenia v mene žalobcu v prospech tretích osôb. Účel tohto
oprávnenia predstavovalo zabezpečenie prístupu dedičov po neb. F. C. k informáciám o hospodárení
spoločnosti, kým dôjde k prejednaniu dedičstva a k prechodu obchodného podielu na dediča. Toto
oprávnenie žalovaného k predmetným bankovým účtom trvalo v období rokov 2016 a 2017, pričom

po jeho zániku v rámci sumarizácie účtovníctva konateľ žalobcu zistil, že žalovaný (v priebehu trvania
dispozičného oprávnenia) uskutočnil vklady a výbery v hotovosti z bankových účtov žalobcu v celkovej
výške 132.162,48 eura. K týmto výberom sa v účtovníctve žalobcu nenachádzajú žiadne účtovné
doklady preukazujúce, že by tieto peňažné prostriedky boli po ich výbere v hotovosti ďalej použitépre potreby spoločnosti alebo akýmkoľvek spôsobom zúčtované do spoločnosti. Preto žalobca listom
zo dňa 11.10.2018 vyzval žalovaného na zdokladovanie účelu použitia týchto finančných prostriedkov.
Žalovaný si predmetnú výzvu prevzal, neposkytol žalobcovi žiadne informácie alebo doklady, ktorými

by preukázal, že finančné prostriedky boli spoločnosti vrátené, respektíve že boli použité pre potreby
spoločnosti. Žalovaný v danom čase nebol štatutárnym orgánom žalobcu, ani nebol iným spôsobom
poverený na vykonávanie iných úloh v spoločnosti spojených s disponovaním s financiami spoločnosti.
Na základe týchto skutočností žalobca vyhodnotil, že týmto konaním sa žalovaný obohatil na úkor
žalobcu bez právneho dôvodu a výberom hotovosti z účtov žalobcu získal majetkový prospech v hodnote

132.168,42 eura predstavujúci rozdiel medzi ním uskutočnenými vkladmi a výbermi z týchto účtov, ktorý
bol získaný bez právneho dôvodu, teda neexistoval právny titul v prospech žalovaného, na základe
ktorého by si mohol takúto finančnú sumu ponechať.
2. Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 15C/12/2019 - 596
zo dňa 20. septembra 2023 (ďalej aj len „napadnutý rozsudok“) tak, že vo výroku I. žalobu zamietol; vo
výroku II. priznal žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok právne odôvodnil primárne nasledovnými ustanoveniami:
§ 100, § 101, § 451 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Občiansky zákonník“); § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
4. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie v podstate odôvodnil tým, že na základe vykonaného

dokazovania dospel k záveru, že konateľ žalobcu ústne poveril žalovaného na vyberanie finančnej
hotovosti z účtu spoločnosti, pričom tieto prostriedky vkladal v mene konateľa žalobcu na účet združenia,
respektíve na účely jeho riadneho fungovania, keďže žalovaný bol ustanovený za správcu časti
dedičstva podniku poručiteľa (bývalého spoločníka žalobcu). Sám konateľ žalobcu zriadil dispozičné
oprávnenie k účtom spoločnosti v prospech žalovaného a definoval rozsah predmetného oprávnenia,

pričom táto skutočnosť vyvrátila argument žalobcu o tom, že predmetné oprávnenie bolo zriadené len na
sledovanie hospodárenia spoločnosti dedičmi po poručiteľovi. Žalobca, respektíve jeho konateľ nijako
logicky neodôvodnili rozsah udelenia predmetného opatrenia, a preto súd prvej inštancie popieranie
žalobcu bez ďalšieho považoval za neúčinné. Z potvrdenia banky vyplynulo, že konateľ žalobcu mal
k predmetným účtom zriadené notifikácie, teda mal vedomosť o vkladoch a výberoch z účtov. Predmetné

ústne poverenie sa preukázalo aj výsluchom svedka (M. C.) a žalovaného, ktoré nebolo žalobcom
účinne popreté a logicky potvrdili predložené doklady o hospodárení združenia ako aj zriadenie
plného dispozičného oprávnenia pre žalovaného. Žalobca nepredložil žiadne listinné dôkazy, ktoré by
vyvrátili tvrdenia o využívaní vybavenia spoločnosti žalobcu pre združenie na výkon činností žalobcu,
z ktorých mu plynul príjem a iné výhody. Napriek opakovaným výzvam súdu prvej inštancie žalobca

nepredložil účtovnú dokumentáciu, aby mohol súd prvej inštancie objektívne posúdiť fungovanie žalobcu
a združenia a ich vzájomné prepojenie (úhradu výdavkov a nákladov). Súd primárne prihliadal na
výsluchy svedkov, stabilitu argumentácie a tvrdení sporových strán z dôvodu nedostatku listinných
dôkazov.
5. Súd prvej inštancie poukázal na rozpor argumentácie žalobcu, keďže v žalobe uvádzal, že zriadenie

dispozičného práva slúžilo len na informatívny účel, ale v neskoršom podaní uvádzal, že žalovaný mal
zriadené dispozičné právo, ale výber finančných prostriedkov z majetku žalobcu nepredstavoval prevod
vlastníctva k predmetným prostriedkom, ale len prevod ich držby. Žalovaný túto hotovosť uchovával
u seba, ale naďalej sa jednalo o prostriedky vo vlastníctve žalobcu. Žalovaný tieto prostriedky z účtov
nielen vyberal, ale aj vkladal, v dôsledku čoho sa žalobca dôvodne domnieval, že žalovaný bude takto

s predmetnými prostriedkami nakladať aj naďalej. Súd prvej inštancie mal na základe svedeckých
výpovedí preukázané, že žalovaný disponoval s oprávnením nakladať (ktoré mu udelil konateľ žalobcu)
s účtami žalobcu s tým, že časť vybraných prostriedkov odovzdá konateľovi žalobcu a časť použije
na úhradu ďalších nákladov napr. vkladanie na účet združenia. Takáto skutočnosť podľa názoru súdu
prvej inštancie zakladala právny dôvod využitia predmetných prostriedkov a keďže nebolo v konaní

preukázané, že by si žalovaný časť týchto prostriedkov nechal pre osobnú potrebu, súd prvej inštancie
vylúčil, že by mohlo ísť o bezdôvodné obohatenie. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu
neunesenia dôkazného bremena žalobcom.
6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol na základe pomeru úspechu strán konania, a preto
priznal žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7.Protinapadnutémurozsudkupodalžalobcavzákonnejlehoteavcelomrozsahuodvolaniedomáhajúc
sa zmeny napadnutého rozsudku a to tak, že odvolací súd vyhovie žalobe a prizná mu voči žalovanému
nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Napadnutý rozsudok
považoval za nesprávny z odvolacích dôvodov:(i) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP];
(ii) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§

365 ods. 1 písm. f) CSP];
(iii) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1
písm. h) CSP].
8. Odvolanie odôvodnil tým, že od počiatku tvrdil, že medzi jeho konateľom a žalovaným neexistovala
žiadna dohoda o disponovaní žalovaného s finančnými prostriedkami žalobcu, čo uviedol aj súd prvej

inštancie v odseku 13. napadnutého rozsudku (žalovaný v danom čase nebol štatutárnym orgánom
žalobcu a nedisponoval poverením na vykonávanie úloh žalobcu ....), čo poprel v ďalších odsekoch.
Podľa názoru žalobcu je záver súdu prvej inštancie v odseku 22. v rozpore s odsekom 13. a aj s listinnými
dôkazmi, konkrétne výzvou na zdokladovanie použitia predmetných prostriedkov. Skutočnosť, že
žalobca vyzýval žalovaného na preukázanie využitia týchto prostriedkov, vylučuje, aby mal žalobca
vedomosť o takomto použití, respektíve, že by konateľ žalobcu dal pokyn žalovanému na využitie

predmetných prostriedkov určitým spôsobom. Následné zriadenie dispozičného oprávnenia v prospech
žalovaného bolo motivované snahou o transparentnosť konania zostávajúceho jediného konateľa voči
dedičom po spoločníkovi. Konateľ zriadil predmetné oprávnenie v dobrej viere a v rozsahu, ktorý
považoval za obvyklý a jediný možný. Žalobca poukázal na to, že jeho konateľ nebol informovaný
bankou o možnosti zriadenia oprávnenia spočívajúceho len v pasívnom nahliadaní do účtov žalobcu

bez možnosti vykonávať akékoľvek operácie s prostriedkami na účtoch. Tento úmysel mal byť
preukázaný tým, že žalovaný pri zriadení predmetného oprávnenia nezískal žiadne ďalšie oprávnenia
vo vnútri spoločnosti. Tieto skutočnosti nemá ako žalobca preukázať, ale tieto tvrdenia sú v súlade
s doktrínou plávajúceho dôkazného bremena, bolo úlohou žalovaného preukázať existenciu takéhoto
právneho úkonu. Konateľom zriadené dispozičné oprávnenie nezaložilo žalovanému žiadne oprávnenia

vnútri spoločnosti, pričom neuniesol v tejto otázke dôkazné bremeno, keďže mal preukázať svoje
tvrdenie o zriadení takéhoto oprávnenia. V tejto otázke podľa názoru žalobcu dospel súd prvej
inštancie k nesprávnemu skutkovému zisteniu. Žalobca konštatoval, že správanie sa žalovaného
pred podaním žaloby preukazuje, že nemal záujem byť aktívny v spoločnosti. Žalovaný do podania
žaloby netvrdil existenciu predmetného oprávnenia, čím žalobcu utvrdil v podozrení o nezákonnom

nakladaní s finančnými prostriedkami žalobcu.
9. Žalovaný počas konania neuviedol ani jeden dátum, kedy by došlo k odovzdaniu prostriedkov
konateľovi žalobcu a ani osoby, ktoré by potvrdili jeho tvrdenia, a preto mal žalobca za to, že súd
prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v odseku 14., ktoré mali vyplývať z výsluchu
svedkyne. Majú byť v rozpore s obsahom jej výpovede, keď jej kládol otázky právny zástupca žalobcu.

Nepoznala zdroj finančných prostriedkov, nemala vedomosť na čo mali byť odovzdané, v akej výške boli
odovzdanéakedysatakudialo.Tedazjejvýpovedesúdprvejinštanciedospelknesprávnymskutkovým
zisteniam. Ak by v danom momente išlo o finančné prostriedky žalobcu, museli byť zaznamenané
v jeho účtovníctve a bola by to práve svedkyňa, ktorá by na tom trvala. Táto skutočnosť predstavuje
podľa názoru žalobcu dôkaz o nejakej súkromnej transakcii, pretože nemohlo ísť o disponovanie

s prostriedkami žalobcu a ani v jeho prospech, ktorá nesúvisí s predmetom konania. Preto žalobca
nepredložil svoje účtovníctvo, keďže nikdy nedošlo k takému úkonu, kedy by žalovaný odovzdal
v hotovosti konateľovi žalobcu prostriedky patriace žalobcovi.
10. Žalobca konštatoval, že súd prvej inštancie v odseku 14. dospel k skutkovému záveru o vkladaní
finančnej hotovosti žalobcu žalovaným na účet združenia. Tento záver mal vyplývať z peňažného

denníka – skrátene firma: F. C. za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016 a za obdobie od 01.01.2017
do 31.12.2017. Avšak žalovaný neuviedol pri predložení predmetného dôkazu, aké rozhodujúce
skutočnosti z nich majú vyplývať, to uviedla až jeho právna zástupkyňa na pojednávaní dňa 20.09.2023.
Z predloženého dôkazu vyplýva, že medzi žalobcom a združením prebiehali oficiálne účtovné a platobné
transakcie, a preto neexistovali dôvody, aby pri nich žalovaný vkladal ďalšie prostriedky žalobcu na účet

združenia, pričom by sa neprejavili v predmetnom dôkaze na základe výpovede svedkyne o tom, že
nemali byť zaúčtované. Žalobca týmito transakciami uhrádzal stroje, pričom poukázal na to, že žalovaný
užíval tiež predmetné stroje. Žalovaný mal možnosť preukázať svoje tvrdenie, že prostriedky žalobcu
v hotovosti použil na úhradu záväzkov žalobcu voči združeniu, keďže doteraz disponuje účtovnými
dokladmi združenia ako jeho posledný správca. Žalobca mal za to, že v napadnutom rozsudku absentujú

zrozumiteľné dôvody, prečo súd prvej inštancie žalobu zamietol. Predmetný rozsudok neobsahuje
špecifikáciu a ani výpočet, na čo mali byť použité finančné prostriedky žalobcu. Žalobca na základe
týchto skutočností považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný.11. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil splnenie zákonných
predpokladov pre vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. V odseku 24. súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalovaný využil peňažné prostriedky žalobcu na úhradu záväzkov

združenia a táto skutočnosť vylučuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Žalobca mal za to,
že súd prvej inštancie nepreukázal existenciu žiadneho právneho vzťahu medzi žalobcom a združením,
na základe ktorého by peňažné prostriedky žalobcu mohli byť legálne použité na úhradu záväzkov
združenia. Členom zduženia bol v rozhodnom období práve žalovaný, a preto vklady do združenia mohol
vykonávať len žalovaný a nie žalobca. Teda žalovaný plnil vlastnú povinnosť člena a nie povinnosť

združenia, a preto sa podľa názoru žalobcu, žalovaný bezdôvodne obohatil (žalovanému zanikla
peňažná povinnosť, ktorú by inak mal). Ďalej poukázal na to, že žalovaný v jednom konaní tvrdil, že tieto
prostriedky považoval za vlastné plnenie a na druhej strane tvrdil, že malo ísť o dôvodné platby žalobcu.
Zároveň mal za to, že žalovaný nepreukázal, že vklady do združenia použil v záujme žalobcu a nie
vo vlastnom záujme. Ďalej žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie sa nemal zaoberať otázkou
premlčania, pričom ju nesprávne právne posúdil.

12. Súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu dospel k skutkovým záverom na základe peňažného
denníka. Avšak žalobca poukázal na to, že žalovaný predmetný dôkaz uplatnil až po viac ako
troch rokoch po začatí konania, hoci ako správca združenia bol povinný predmetnú evidenciu viesť
a disponovať ňou. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, prečo neuplatnil sudcovskú koncentráciu
k predmetnému dôkazu. V tejto súvislosti je podľa názoru žalobcu postup súdu prvej inštancie v rozpore

so zákonom a napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, čo predstavuje porušenie práva na spravodlivý
proces.
13. Žalovaný podaním zo dňa 18.12.2023 reagujúc na odvolanie žalobcu uviedol, že dôkazné bremeno
na preukázanie bezdôvodného obohatenia žalovaným na úkor žalobcu zaťažovalo žalobcu. V prvotnom
štádiu bol procesný útok žalobcu zmätočný, keďže počas konania svoje tvrdenia a argumentáciu menil,

a to bez návrhu na zmenu žaloby. Žalobca nereagoval na pokyn súdu prvej inštancie predložiť dôkazy a
ani ich nepredloženie neospravedlnil, sám nepredložil listinné dôkazy na podporu svojich tvrdení a ani
nenavrhol vykonať žiaden dôkaz. Žalovaný konštatoval, že všetky žiadosti o odročenie pojednávania z
jeho strany riadne zdokladoval.
14. V rámci argumentácie žalobcu o protirečení si bodu 13. a 22. napadnutého rozsudku žalovaný

poukázal na vytrhnutie predmetných argumentov žalobcu z kontextu. V bode 13. sa súd prvej inštancie
vysporiadal so zriadením neobmedzeného dispozičného oprávnenia k bankovým účtom žalobcu v
prospech žalovaného, a to konateľom žalobcu. V bode 22. sa zaoberal tým, že konateľ žalobcu definoval
rozsah oprávnení žalovaného, a to daním mu neobmedzeného dispozičného oprávnenia ku všetkým
účtom žalobcu, pričom vychádzal z neexistencie ďalšieho písomného poverenia na nakladanie s

finančnýmiprostriedkami.Žalovanýpoukázalnaskutočnosť,žežalobcamoholjehokonaniespočívajúce
v okamžitej reakcii počas 2 rokov zmeniť, ale tak neurobil. Podľa názoru žalovaného to bolo preto, lebo
konateľ žalobcu vedel o právnom dôvode výberov finančných prostriedkov z účtu žalobcu a o nakladaní
s nimi. Ďalej považoval za neúčinné tvrdenie žalobcu o neinformovaní bankou o možnosti zriadenia
oprávnenia v pasívnom nahliadaní do účtov žalobcu, keďže predmetné informácie sú verejne prístupné

na webových stránkach banky.
15. V otázke negatívnej dôkaznej teórie mal žalovaný za to, že uniesol dôkazné bremeno, keďže
uviedol tvrdenia a na ich podporu označil dôkazy. Zároveň žalovaného nezaťažovalo dôkazné bremeno
v otázke preukázania existencie iného písomného poverenia súvisiaceho s nakladaním s finančnými
prostriedkami žalobcu, keďže túto skutočnosť ani žalovaný netvrdil. Ak by boli predmetné tvrdenia

žalobcu pravdivé, potvrdila by ich svedkyňa C. ako bývalá účtovníčka žalobcu. Podľa názoru žalovaného
súd prvej inštancie vyhodnotil dôkazy v súlade s ust. § 191 CSP a žalobca ani jeden z vykonaných
dôkazov kvalifikovaným spôsobom nespochybnil. Žalobca okrem výsluchu jeho konateľa nenavrhoval
výsluch iných osôb a ani nenavrhoval vykonanie iných dôkazov, pričom zároveň predložil iba tie
notifikácie zasielané bankou v súvislosti s transakciami, ktoré boli v jeho prospech. Súd prvej inštancie

si vyžiadal výpis z banky K. K., I., z ktorého vyplynulo, že notifikácie o pohyboch na účte boli zasielané
aj na tel. č. konateľa žalobcu. Skutočnosť, že žalovaný nezdedil obchodný podiel spoločnosti žalobcu
nepreukazuje, že sa žalovaný nepodieľal na jej riadení.
16. Žalovaný poukázal na to, že bol vypočúvaný v roku 2023 k transakciám uskutočneným v roku
2016-2017, a preto si nepamätal kedy došlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov v hotovosti do rúk

konateľa žalobcu. Tieto transakcie boli medzi účastníkmi bežné a v rámci ich obchodného vzťahu
vo vnútri ich rodiny zaužívané. Žalovaný navrhol vykonať dôkazy z dokumentácie žalobcu, ktoré
však žalobca nepredložil. Žalovaný následne doložil peňažné denníky, ktoré jeho tvrdenia dopĺňajú.
K argumentu žalobcu, že súd prvej inštancie v bode 14. napadnutého rozsudku dospel ku skutkovýmzáverom, ktoré sú v priamom rozpore s výpoveďou svedkyne A. M. C. žalovaný uviedol, že žalobca
uviedol len časť predmetnej výpovede, z ktorej si vytvoril závery hodiace sa v jeho prospech.
17. Ďalej žalovaný tvrdil, že skutkové okolnosti vyplývajúce z peňažného denníka uvádzal už vo

vyjadrení k žalobe a počas celého konania, teda nie až na pojednávaní zo dňa 20.09.2023 (ku ktorému
dňu, dokazovanie nebolo ukončené). Skutočnosť, že medzi žalobcom a združením prebiehali oficiálne
transakcie neznamená, že neprebiehali aj iné transakcie, na ktoré dal pokyn konateľ žalobcu, ktoré
neboli zaúčtované do účtovníctva žalobcu. Konateľ žalobcu bol členom združenia, mal prístup jednak
k pokladni a aj k bankovým účtom, preto ak by sa mu zdala akákoľvek transakcia podozrivá, mal

právomoc na zdokladovanie predmetných transakcií od žalovaného. Skutočnosť, že žalovaný vkladal
vlastné prostriedky do združenia neznamená, že nevkladal do združenia prostriedky na pokyn žalobcu,
respektíve jeho konateľa, a preto konal na základe právneho dôvodu a nie je možné hovoriť o
bezdôvodnom obohatení. Finančné prostriedky boli použité v prospech žalobcu, čo bolo deklarované
neobmedzeným dispozičným oprávnením žalovaného k účtom žalobcu. Ďalej uviedol, že nemohol
vedieť, že na pojednávaní, na ktorom sa vyjadroval k peňažnému denníku, bude súd prvej inštancie

aj rozhodovať. Napriek tejto skutočnosti nie je možné zhodnotiť, že sa rozhodovalo len na základe
skutočností vyplývajúcich z peňažného denníka.
18. Žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaného podaním zo dňa 18.01.2024. Mal za to, že žalovaný
nevyvrátil skutočnosť, že by nebol konateľom žalobcu a že nemal žiadne formálne poverenie od
štatutárneho orgánu žalobcu na vykonávanie právnych úkonov v mene žalobcu a na nakladanie so

žalobcovýmmajetkom.Ďalejžalobcakonštatoval,žesúdprvejinštancienesprávnevyhodnotilvykonané
dôkazy, keďže z nich nevyplynul žiadny dôkaz o odovzdávaní finančných prostriedkov konateľovi
žalobcu žalovaným, ktoré za týmto účelom vyberal z účtov žalobcu. V tomto smere žalobca nemal
možnosť predložiť žiadny dôkaz a ani by tento záver neovplyvnilo predloženie účtovníctva, keďže k
takýmto úkonom nikdy nedošlo, a preto ani nemohol nesplniť dôkaznú povinnosť. Iné, nové a relevantné

skutočnosti žalobca neuviedol, pridržiaval sa predchádzajúcich argumentov a tvrdení.
19. Podľa čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
20. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

21. Podľa § 379 ods. 1 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,
b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,
c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
22. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

23. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
24. Podľa § 385 ods. 1 CSP, na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
25. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.
26.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
27. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať.
28. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
29. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP), bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods.

1 CSP a contrario, prejednal odvolanie žalobcu v súlade s ust. § 378 a nasl. CSP a cítiac sa viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania ako aj skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie a dospel
k záveru, že predmetné odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
30. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde vtedy, ak nesprávny
procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá

odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Ústavnoprávna doktrína považuje
právo na spravodlivý proces za tzv. výsledkové právo. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť
hodnotené v kontexte celého konania. Príkladom porušenia práva na spravodlivý proces je relevantná
intenzita nedostatkov odôvodnenia súdneho rozhodnutia.31. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na
spravodlivý proces, zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Povinnosťou súdov

ako štátnych orgánov je dbať o to, aby ústavné práva subjektov zúčastnených na konaní boli riadne
dodržiavané. Odôvodnenie predstavuje tú časť rozhodnutia, v ktorej súd interpretuje, akým spôsobom
a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Len také odôvodnenie súdneho rozhodnutia
napĺňa požiadavky vyplývajúce zo základného práva na spravodlivý proces, z ktorého je zrejmá
opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia má tak obsahovať

dostatok dôvodov a ich uvedenie má spĺňať požiadavku zrozumiteľnosti. Súd je povinný formulovať
odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a
musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom takéhoto odôvodnenia je
predovšetkýmdeklarovaťsprávnosťrozhodnutia;zároveňjeajprostriedkomkontrolysprávnostipostupu
súdu pri vydávaní rozhodnutia. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej
strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných

prostriedkov. Kým vo výroku rozhodnutia súd vyslovuje ako rozhodol, z odôvodnenia musí vyplynúť,
prečo tak rozhodol. Pri odôvodňovaní rozhodnutia je nevyhnutné vyhnúť sa tomu, aby text odôvodnenia
bol popisný a formálny a naopak dôsledne dbať o to, aby obsahoval jasné a logické argumenty, ktoré sú
konzistentné a navzájom si neodporujú. V prípade, ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje
uvedeným spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, predstavujúce akýsi návod

pre súdy pri písaní odôvodnenia rozhodnutia, ide o nedostatky odôvodnenia, ktoré zakladajú vadu
nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
32. Nepreskúmateľnosťou rozhodnutia, majúcou za následok i jeho nepresvedčivosť, sa účastníkovi
konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky

s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych opravných prostriedkov, a tým sa mu odníma
možnosť konať pred odvolacím súdom. Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy, keď jeho písomné
vyhotovenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu [viď závery
vyplývajúce zo stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
aj len „Najvyšší súd SR“) z 03.12.2015, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a

rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2016 pod č. 2]. Za nedostatok zásadného vysvetlenia
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov,
vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke, od riešenia ktorej bolo rozhodnutie závislé.
33. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP odvolací súd konštatuje,
že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia,

na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej
časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak
výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej
inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení §

192 až § 194 CSP.
34. Právne posúdenie veci predstavuje činnosť súdu spočívajúcu v podriadení zisteného skutkového
stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho
vzťahu. Pri tejto činnosti súd rieši questio iuris (právne otázky), pričom ich riešeniu predchádza riešenie
questio facti (skutkové otázky), respektíve zistenie skutkového stavu. Vo všeobecnosti sa za nesprávne

považuje právne posúdenie, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu
(t. j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu (t.
j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), prípadne správne určenú právnu normu
nesprávne interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
35. Odvolací súd v odvolacom konaní po vykonaní meritórneho odvolacieho prieskumu napadnutého

rozsudku dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkovéhostavuurobilajsprávnyprávnyzáverasvojerozhodnutieajsprávneavrozsahudostatočnom
pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku tak spĺňa vyššie popísanéatribúty (odsek 31. a 32.) takého odôvodnenia rozhodnutia, ktoré napĺňa požiadavky vyplývajúce zo
základného práva na spravodlivý proces.
36. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa ust. § 387

ods. 2 CSP a za účelom vysporiadania sa s relevantnými tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní
odvolací súd in medias res dopĺňa nasledovné:
37. Bezdôvodné obohatenie je osobitným právnym inštitútom mimozmluvného záväzkového práva.
Pod právnym inštitútom možno rozumieť súhrn právnych noriem, ktorých zmysel, účel a funkcia sú
podriadené totožnému cieľu. Cieľ právnej úpravy bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku

(ale aj v iných právnych predpisoch súkromného práva) predstavuje reparáciu nerovnováhy, ku ktorej
dochádza bez relevantného právneho dôvodu v majetkovej sfére subjektov právnych vzťahov. V ust.
§ 451 ods. 1 je vyjadrená všeobecná zásada, podľa ktorej ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí toto obohatenie vydať, pričom v ods. 2 predmetného ustanovenia je vymedzený pojem
bezdôvodného obohatenia. O obohatenie pôjde vtedy, ak sa plnením niekomu dostalo majetkovej
hodnoty vyjadrenej tým, že v jeho majetku došlo buď k zvýšeniu aktív (§ 451 ods. 2 Občianskeho

zákonníka) alebo zníženiu pasív (§ 454 Občianskeho zákonníka). To znamená, že bezdôvodne sa
obohatil ten, koho majetok sa na úkor iného neoprávnene zväčšil, alebo u koho nedošlo k zmenšeniu
majetku aj keď k tomu v súlade s právom malo dôjsť (viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 28 Cdo 2457/2013 zo dňa 22.01.2014).
38. Na vznik osobitného záväzkovo-právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje

kumulatívne splnenie zákonných predpokladov. Prvým zákonným predpokladom je objektívna fakticita
vzniku majetkovej výhody alebo prospechu, merateľná a vyjadriteľná všeobecným peňažným
ekvivalentom. Pojmovým znakom tohto faktického stavu však musí byť absencia relevantného právneho
dôvodu vzniku tohto obohatenia, teda faktický stav pojmovo vyžaduje bezdôvodnosť tohto stavu. Na
vznik právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia nestačí len existencia objektívnej skutočnosti vzniku

majetkovej výhody určitého subjektu práva bez právneho dôvodu. Toto obohatenie musí ísť „na úkor“
iného subjektu práva. To znamená, že majetkový prírastok jedného subjektu sa musí v určitej peniazmi
vyjadriteľnej miere prejaviť v majetkovej sfére iného subjektu. Musí tak existovať určitá kauzálna väzba
medzi obohatením sa jedného subjektu (majetkový prospech) a úbytkom (ujmou) v majetkovej sfére
iného subjektu. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo

bezdôvodné obohatenie získané (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/92/2010 zo dňa
19.01.2012), pričom nedochádza k prenosu dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného, ako je to v
prípadoch subjektívnej zodpovednosti za škodu, kde neexistenciu zavinenia musí preukázať žalovaný
(škodca).
39. Odvolací súd, tak ako súd prvej inštancie, dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno

a nepreukázal, že by sa žalovaný na jeho úkor obohatil bez právneho dôvodu. Vo všeobecnosti
dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli
preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech
(viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/52/2010 zo dňa 24.06.2010). Žalobca svoj nárok
odvodzoval z výzvy na zdokladovanie finančných prostriedkov, respektíve z nereagovania žalovaného

na túto výzvu. Avšak táto skutočnosť sama o sebe nepreukazuje, že by žalovaný získal majetkový
prospech na úkor žalobcu bez právneho dôvodu. Odvolací súd poukazuje na to, že listinnými dôkazmi
predloženými žalobcom je len možné potvrdiť výbery, ale aj vklady peňažných prostriedkov žalovaným a
nie bezdôvodné obohatenie zo strany žalovaného. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie
odvolaciemu súdu vplynulo, že konateľ žalobcu dostával notifikácie ohľadom finančných transakcií

vykonávaných žalovaným, teda musel mať o nich vedomosť. Jednoznačne tak vyplýva, že žalovanému
bolo udelené poverenie na nakladanie s predmetnými finančnými prostriedkami žalobcu, nebolo nijako
obmedzené a od septembra 2017 žalobca dostával notifikácie o týchto transakciách (či už výberoch
alebo vkladoch) a je irelevantná skutočnosť, že žalovaný nebol štatutárom žalobcu, keďže disponoval
riadnym oprávnením zo strany žalobcu. Za celý čas, čo konateľ žalobcu mal vedomosť o týchto výberoch

a vkladoch na základe nastavených notifikácií, nedošlo k obmedzeniu tohto oprávnenia k bankovým
účtom žalobcu. Žalobca uviedol, že neobmedzil dispozičné oprávnenie žalovanému, pretože ho o tejto
možnosti banka neinformovala, respektíve o tom, že môže zriadiť oprávnenie v prospech žalovaného
spočívajúce len v pasívnom nahliadaní do účtov žalobcu bez možnosti vykonávať akékoľvek operácie
s prostriedkami na týchto účtoch. Odvolací súd vo vzťahu k tejto námietke konštatuje, že banka

o týchto informáciách bežne neinformuje, jedná sa o informácie bežne dohľadateľné. V prípade, ak
si žalobca nebol istý, mohol kontaktovať banku, že nesúhlasí s tým, aby žalovaný disponoval s jeho
bankovými účtami a mohol sa poradiť ako postupovať. Keďže žalobca mal vedomosť o týchto vkladocha výberoch zo strany žalovaného, ktorý disponoval riadnym oprávnením udeleným žalobcom, potom nie
je možné dospieť k záveru o neexistencii právneho dôvodu.
40. Odvolací súd ďalej konštatuje, že žalobca nepreukázal, že by si žalovaný predmetné finančné

prostriedky ponechal, respektíve že by ich nepoužil na účely spoločnosti žalobcu a teda sa obohatil na
jeho úkor. Z napadnutého rozsudku pritom vyplýva, na aké účely mali byť využité predmetné finančné
prostriedky žalobcu (časť bola daná v hotovosti jeho strýkovi a časť bola vložená do združenia), čo
podporuje aj výpoveď svedkyne A. M. C. o tom, že sa pred ňou párkrát stretli žalovaný s konateľom
žalobcu(jehostrýkom)adalisinejakéfinancie.Zároveňodvolacísúdnevzhliadolrozpormedziodsekom

13. a 22. napadnutého rozsudku, tak ako namietol žalobca, keďže v odseku 13. napadnutého rozsudku
súd prvej inštancie konštatoval, že bola medzi stranami ústna dohoda o udelení poverenia v prospech
žalovaného, pričom neexistovala iná písomná dohoda o tomto oprávnení. Súd prvej inštancie v odseku
13. napadnutého rozsudku len konštatoval, že žalovaný nemal oprávnenia v rámci spoločnosti žalobcu
a v odseku 22. konštatoval, že žalovaný disponoval oprávnením nakladať s účtami žalobcu. Tieto odseky
napadnutého rozsudku preto odvolací súd nepovažuje za rozporné. Odvolací súd poukazuje na rozpor

tvrdení žalobcu, pretože na jednej strane tvrdil, že žalovaný nemal žiadne oficiálne oprávnenie nakladať
s jeho účtami, ale na druhej strane tvrdil, že mal takéto oprávnenie, keďže uviedol, že takéto oprávnenie
zriadil v dobrej viere v rozsahu, ktorý považoval za obvyklý a jediný možný. Odvolací súd konštatuje,
že žalobca nepreukázal, že by boli kumulatívne naplnené zákonné predpoklady na subsumovanie
konania žalovaného pod inštitút bezdôvodného obohatenia, tak ako je uvedené vyššie (odsek 39.). Už

sama skutočnosť, že žalovaný konal na základe právneho dôvodu vylučuje, aby bolo možné konanie
žalovaného posúdiť ako bezdôvodné obohatenie.
41. Ďalej k námietke žalobcu, že súd prvej inštancie neaplikoval sudcovskú koncentráciu vo vzťahu
k peňažným denníkom predložených žalovaným, odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie nebolo založené len na tomto jednom dôkaze. Racio decidendi napadnutého rozsudku

predstavovalo neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Samotné peňažné denníky mali len
subsidiárny charakter na podporu argumentácie súdu prvej inštancie, na základe ktorej dospel k záveru,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Bolo čisto na súde prvej inštancie, ktoré dôkazy vykoná
a ktoré nevykoná a nie na sporovej strane, respektíve na jej názore, a preto odvolací súd nevzhliadol
túto námietku ako dôvodnú. Takisto vo vzťahu k námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne

právne posúdil námietku premlčania, odvolací súd konštatuje, že je táto námietka nedôvodná. Právo
vzniesť námietku premlčania patrí len žalovanému (§ 100 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka),
a preto len žalovaný mohol namietať, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil ním vznesenú
námietku premlčania, avšak žalovaný v tejto rovine nepodal odvolanie proti napadnutému rozsudku,
pričom odvolací súd podotýka, že podstatou napadnutého rozsudku bolo neunesenie dôkazného

bremena žalobcom a nie premlčanie. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nepreukázal
existenciu žiadneho právneho vzťahu medzi žalobcom a združením, na základe ktorého by peňažné
prostriedky žalobcu mohli byť legálne použité na úhradu záväzkov združenia. Odvolací súd v prvom rade
konštatuje, že súd nemá nič preukazovať. Povinnosť tvrdenia, ako aj dôkazná povinnosť zaťažuje strany
konania, nie však súd. Ďalej odvolací súd poznamenáva, že žalobca bol zároveň v konaní pasívny na

rozdiel od žalovaného, nepredložil relevantné listinné dôkazy na preukázanie jeho tvrdení a nenavrhol
vykonať žiadne dôkazy (okrem výsluchu jeho konateľa). Žalobca bol vyzvaný súdom prvej inštancie na
doloženie účtovníctva, avšak túto povinnosť si nesplnil, zostal pasívny, pričom až v odvolaní uviedol
dôvod nesplnenia predmetnej povinnosti a to ten, že by to bolo zbytočné, keďže takýto úkon sa nestal.
Tento dôvod však nepredstavuje relevantné ospravedlnenie neuposlúchnutia výzvy súdu prvej inštancie.

42. Na záver ako obiter dictum odvolací súd konštatuje, že súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok, pričom je tento názor
rešpektovaný rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010). Takisto ani do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (respektíve práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)

nepatrí právo sporovej strany na rozhodnutie v súlade s jej právnym názorom (m. m. II. ÚS 218/02,
I. ÚS 3/97), ani právo dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktoré sporová strana predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04,
III.ÚS284/08).Odvolacísúdtedaniejeviazanýprávnymnázoromstránsporuanerozhodujenazáklade
nespokojnosti strany s výsledkom konania. Odvolací súd zároveň konštatuje, že je potrebné mať na

zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacomkonaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať
podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).
43. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti

napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, pričom nevzhliadol žiadny zo žalobcom namietaných
odvolacích dôvodov, a preto ho ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.
44. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
45. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

46. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
47.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
48. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, odvolací

súd mu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške
trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.
49. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa.