Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 17, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/100/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4125208401
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4125208401.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členov senátu
JUDr. Evy Šiškovej a Mgr. Mareka Janigloša, v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, C. XX/XXX,
D., zastúpeného advokátom: Mgr. Milan Kralovič, Ulica A. Sládkoviča 1, Trnava (predtým Halenárska
18/A, Trnava), IČO 37 995 413, proti žalovanému: E. F., nar. XX. XX. XXXX, G. XX/X, H., o nariadení
neodkladného opatrenia, v konaní o odvolaní žalovaného zo dňa 19. 09. 2025 proti 1., 2., a 3. bodu I.

výroku a proti III. výroku uznesenia Okresného súdu Nitra č. k. 17C/68/2025-33 zo dňa 12. 09. 2025 v
znení opravného uznesenia Okresného súdu Nitra č. k. 17C/68/2025-71 zo dňa 20. 10. 2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 17C/68/2025-33 zo dňa 12. 09. 2025 v znení
opravného uznesenia č. k. 17C/68/2025-71 zo dňa 20. 10. 2025 v napadnutom 1., 2. a 3. bode I. výroku
a v III. výroku p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

11Co/100/2025
1. Okresný súd Nitra (ďalej aj súd prvej inštancie alebo súd) vyššie označeným uznesením nariadil
neodkladné opatrenie v tomto znení:
„I. Súd n a r i a ď u j e neodkladné opatrenie v nasledovnom znení:

1./ Žalovaný je povinný odstrániť príspevok zverejnený dňa XX.XX.XXXX na užívateľskom účte siete I.
označenom ako „E. F. (J. K. L.)“ obsahujúci video s doplňujúcim textom: „M. J. K. K. A. N. X... A. E., J.
D. I. G. I. H. K. K. „XX E.“ F. ... J. J. K. G. O. A. H., P. O. H. ... #XXXXXXX ... Q. H. H. K. K....“ a všetkých
textových komentárov k nemu prislúchajúcich.
2./ Žalovaný je povinný odstrániť príspevok zverejnený dňa XX.XX.XXXX na užívateľskom účte siete I.
označenom ako „E. F. (J. K. L.)“ obsahujúci videozáznam s doplňujúcim textom: „!!!!!!!! #XXXXXXXX K.

N. X... O. (F.) P. A. ...E. !?!?!?!? J. K. O. N. R. F. X.X.XXXX ... F. D. G. R. S. A., D. K. S. F. "XXXXXXX
Q.". A. T. M., P. H. K. A.. T. K. A. P. N., D. J. K. U., K. F. F. O., N. E. A. P. Q. K. A.. "A." (I.) C. J. P. F. R.
O. O. O. H. B.- H. C. H. G. P. U. R. H., V. K. O. H. A. K.. U., W. A. K. F. G. P. X. A. J.. A. K. D. K. P. K.
P. U. H. O.. T. N. A. J. M., P. A. S. I. C. A. P. J. O. K. P. A....!? H. J. U. A. A. D. J. !? P. O. Q. K. J., O. G.
P. K. K.. #“ a všetkých textových komentárov k nemu prislúchajich.
3./ Žalovaný je povinný odstrániť príspevok zverejnený dňa XX.XX.XXXX na užívateľskom účte siete I.

označenom ako „E. F. (J. K. L.)“ obsahujúci video s doplňujúcim textom: „!! !! !! !! #XXXXXXXX M. H. F.
G.... Q. R. P. V. U., J. E. F. H. F., H. J. F. G.... P. Y. A. F. H. A. A. T., J. I. A., J. K. G. F. P. H. K. O. H. A.
K. ..O. A. A. J. J. K. A. N. X ... E. O. V. A., V. G. H. A. O., W. S. K. R. H. P. H. K. S. H. U. H. K. J. L., K.
J....P. V. ... S. Q. ... S. H. U. X K. R. H. ? P. H. O., J. K. A., W. M. D. XXX D. S. X. ? P. A. G. I. T., J. K. A.
G. D. H., J. M. H. K. K. XXX Q. D. X. "X." P. O. N. R. O. D. K. H. I., P. H. K. O. S., V. K. H. H. O. K. ???
U.? G. T. H. S. H. W. P. H. O. O. H., P. H. K. P. H. H. G. F.. K. F. E. A. J. U.... P. A. A.: R. K. J. O. A. P. T.

P. A., T. O. A., P. E. R. O., P. G. F. G. G. !?!? S. O. O. H. ...S. A. P. C. V. A. ...H. K. A. O. D. A. P. O. V.
C. G. U. J. .... F. T. V.“ a všetkých textových komentárov k nemu prislúchajúcich.4./ Žalovaný je povinný zdržať sa zásahu do osobnostných práv žalobcu.
II. Súd ukladá žalobcovi, aby do 30 dní od právoplatnosti tohto uznesenia podal voči žalovanému na
príslušný súd žalobu vo veci samej, predmetom ktorej bude konanie týkajúce ochrany osobnosti.

III. Súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu.“

2. V odôvodnení svojho uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou podanou
prostredníctvom právneho zástupcu domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by súd uložil
žalovanému povinnosť odstrániť príspevok zverejnený dňa XX. XX. XXXX na užívateľskom účte siete I.

označenom ako „E. F. (J. K. L.)“ obsahujúci video s doplňujúcim textom (I.1./ bod tohto uznesenia), ďalej
príspevok zverejnený dňa XX. XX. XXXX na užívateľskom účte siete I. označenom ako „E. F. (J. K. L.)“
obsahujúci videozáznam s doplňujúcim textom (I.2./ bod tohto uznesenia), ako i príspevok zverejnený
dňa XX. XX. XXXX na užívateľskom účte siete I. označenom ako „E. F. (J. K. L.)“ obsahujúci video
s doplňujúcim textom (I.3./ bod tohto uznesenia).
2.1. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca svoje podanie (žalobu) odôvodnil tým, že dňa XX. XX.

XXXX bol na A. X. v H., po vystúpení zo svojho osobného motorového vozidla zn. Škoda, prepadnutý
jemu dovtedy dvomi neznámymi osobami, a to žalovaným a G. B.. Tieto dve osoby si ho začali natáčať
(vyhotovovať zvukovo-obrazový záznam) a slovne obviňovať z toho, že je pedofil a že sa na príslušnom
mieste mal stretnúť s maloletým dievčaťom za účelom sexu. Uvedené tvrdenia žalobca poprel s tým,
že na mieste bol preto, aby si vybral peňažnú hotovosť v bankomate a nakúpil potraviny v predajni H. A.,

všetko v bezprostrednej blízkosti miesta, kde sa nachádzal. Po vykonaní nákupu bol vyššie označenými
osobami opätovne konfrontovaný proti jeho vôli a neprimeraným spôsobom tak, že ho slovne napádali a
označovali za pedofila, kričali naňho, tykali mu a prinútili ho urobiť s nimi rozhovor pod hrozbou, že inak
zverejnia jeho identitu spolu s nahrávaným videozáznamom s tým, že má byť pedofil. Dotyčné osoby
tvrdili, že žalovaný s ním (so žalobcom) od G. XXXX komunikoval cez internetovú komunitnú stránku

A., na ktorej mal žalovaný vytvorený užívateľský profil 13-ročného dievčaťa, ktorému mal, podľa slov
žalovaného, žalobca dávať sexuálne návrhy, ktoré mali viesť k plánovanému stretnutiu v H. dňa XX. XX.
XXXX práve na mieste, na ktorom sa žalobca nachádzal so svojím motorovým vozidlom. Obe osoby
vyvíjali na žalobcu neustály nátlak, obviňovali ho, kričali naňho a nedali mu žiadny priestor slovne sa
brániť.

2.2. Žalovaný z vyššie popísaného incidentu zo dňa XX. XX. XXXX zverejnil nasledujúci deň
videozáznam na svojom užívateľskom účte „E. F. (J. K. L.)“ na sociálnej sieti I.. V tomto video príspevku,
ako aj v predchádzajúcom video príspevku zo dňa XX. XX. XXXX a nasledujúcom príspevku zo dňa
XX. XX. XXXX (oba zverejnené na tom istom užívateľskom účte) žalovaný označuje žalobcu za pedofila
(„A. N. X“). Žalobca tvrdil, že vo video príspevku zo dňa XX. XX. XXXX ho žalovaný verejne identifikuje,

keď ho označuje menom „A. A.“, uvádza o ňom, že je I. E., že má W., Q. a Y. Q. „H. T.“. Je totiž
pravdou, že žalobca v tom čase pôsobil ako I. E., spolu s Q. U. sú E. G. Q. a F. H. Y.. V nadväzujúcich
komentároch k príspevku je viacero nenávistných, vulgárnych a útočných správ a je zrejmé, že si niektorí
užívatelia spojili označenú osobu s osobou žalobcu („S. O. D. D.“). Žalobca ďalej poukázal na príspevok
žalovaného zo dňa XX. XX. XXXX, v ktorom uvádza údajnú textovú komunikáciu, ktorá mala prebehnúť

medzi ním a žalovaným, pričom žalovaný tvrdil, že on sa mal vydávať za 13-ročné dievča a žalobca s
ním mal komunikovať pod užívateľským menom „A.“.

3.Žalovanýtedanielenžežalobcuneprimeranýmspôsobomosobnekonfrontovalanepravdivohoobvinil
z toho, že je pedofil, ale aj tieto nepravdivé tvrdenia verejne rozšíril a žalobcu verejne identifikoval, a

to všetko prostredníctvom najpopulárnejšej a najvyhľadávanejšej internetovej sociálnej siete na svojom
užívateľskom účte „E. F. (J. K. L.)“, ktorý má viac ako 18 000 sledovateľov a je verejne dostupný. Len
video príspevok zo dňa XX. XX. XXXX mal ku dňu podania návrhu viac ako tisíc reakcií, 200 komentárov
a 300 zdieľaní, čo predstavuje významný spoločenský dosah. Medzi komentármi pod príspevkami je
mnoho vulgárnych útokov voči osobe žalobcu, ako aj komentáre podnecujúce k fyzickému násiliu. Od

momentu jeho zverejnenia začali osobu žalobcu na verejnosti čoraz častejšie konfrontovať cudzí ľudia,
ktorí ho slovne napádajú a označujú za pedofila. Takéto prejavy spolu s hrozbami fyzického útoku v
komentároch pod príspevkami žalovaného vyvolali u žalobcu odôvodnené obavy o zdravie a život, ako
aj o bezpečnosť jeho rodiny. Komentáre pod príspevkom žalovaného sú celkom zjavne nezákonné
a nenávistné, miestami vulgárne, verbálne útoky (tzv. „hate speech“), pričom v niektorých prípadoch

nabádajú aj na násilie. Takémuto konaniu (výrokom) nemôže byť poskytovaná právna ochrana (porovnaj
rozhodnutie veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 16. 06. 2015, Delfi AS proti
Estónsku). V dôsledku konania žalovaného, ktorý zverejnil vyššie opísané príspevky na sociálnej sieti
I., sa žalobcovi prakticky zo dňa na deň pretrhli spoločenské väzby, nemôže vykonávať svoju prácu,ani sa aktívne socializovať, a to napriek tomu, že žalovaným verejne popísané skutky nespáchal. Jeho
život sa stal prakticky nočnou morou a jeho rodina je v súčasnosti jediným prostriedkom, ktorý ho drží
myšlienkami „nad vodou“. Uvedené vyústilo až do zhoršenia jeho psychického stavu a bol tak nútený

vyhľadať odbornú pomoc psychológov (Mgr. Miroslav Lakatoš a Mgr. Ema Krajčovičová). Zároveň bol v
dôsledku týchto skutočností žalobca nútený skončiť pracovný pomer u svojho zamestnávateľa a taktiež
bola bez uvedenia dôvodu so žalobcom pozastavená spolupráca A. U. I. E..

4. Žalobca, ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení v podaní označil Screenshot užívateľského

účtu žalovaného na sociálnej sieti I., Screenshot komentárov k príspevku, Screenshot videosekvencií,
Screenshot komentárov k príspevku, Screenshot video príspevku zo dňa XX. XX. XXXX, zo dňa XX.
XX. XXXX a zo dňa XX. XX. XXXX, potvrdenia o úhrade za psychologické poradenstvo (konzultácie),
dohodu o skončení pracovného pomeru a oznámenie o A. N. E..

5. Z týchto dôkazov súd prvej inštancie zistil, že žalovaný zverejnil video, v ktorom konfrontuje žalobcu

a obviňuje ho, že je pedofil, že sa mal stretnúť s maloletým dievčaťom za účelom sexu, pričom používal
identitu G. I. a so žalovaným komunikoval pod užívateľským menom „A.“. Žalobca obvinenia žalovaného
popieral.

6. Po právnej stránke súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ust. § 324 ods. 1, 2, 3, §

325 ods. 1, 2, § 330 ods. 1, 2, § 336 ods. 1, § 337 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj CSP).

7. Na základe žalobcom predložených dôkazov považoval súd za nesporné, že účet žalovaného
obsahuje video zo dňa XX. XX. XXXX, obsahom ktorého je rozhovor žalovaného so žalobcom, slovné

útoky žalovaného prerastajúce k obvineniu žalobcu, ktorými chcel žalovaný preukázať, že žalobca sa
mal stretnúť s 13 ročným dievčaťom, pričom žalovaný tvrdil, že žalobca používal cudziu identitu G. I.
na stretnutie s 13 ročnou osobou a na základe tohto videa sa v rámci účtu žalovaného začala rozsiahla
písomná konverzácia s príspevkami urážlivého až útočného charakteru, z ktorej vyplynulo, že osoba
na videu, i keď bola retušovaná, bola rozpoznaná a niektorými sledovateľmi označená celým menom

a priezviskom, čo rozvírilo ešte väčšiu diskusiu na sociálnej sieti v rámci účtu žalovaného. Žalobca sa
svojimpodanímdomáhalodstráneniapríspevkovzverejnenýchnaužívateľskomúčtesieteI.označenom
ako „E. F. (J. K. L.)“.

8. V ďalšej časti odôvodnenia svojho uznesenia súd prvej inštancie ozrejmil predpoklady a podmienky

nariadenia neodkladného opatrenia a bol toho názoru, že tieto boli v predmetnej veci splnené.
8.1. Z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov mal za jednoznačne preukázané,
že žalobca osvedčil dôvodnosť nariadenia neodkladného opatrenia v danej veci, keď dostatočným
spôsobom preukázal, že zo strany žalovaného, zverejnením dotknutých videí došlo k narušeniu telesnej
a duševnej integrity žalobcu, čo u neho viedlo k zhoršeniu psychického stavu, v dôsledku ktorého musel

navštíviť odborníkov a po jeho identifikácii v príspevkoch pod videom došlo k ukončeniu jeho pracovného
pomeru dohodou, čo všetko malo nepriaznivý dopad nielen na jeho osobu, ale aj na jeho súkromný a
pracovný život, ako aj jeho rodinu. Žalobca predloženými listinnými dokladmi preukázal nevhodné, až
nedôstojné reakcie na jeho osobu zo strany žalovaného na jeho užívateľskom účte siete I. označenom
ako ,,E. F. (J. K. L.)“, ktoré podľa tvrdení žalobcu malo ku dňu podania návrhu viac ako tisíc reakcií, 200

komentárov a 300 zdieľaní, čo predstavuje významný spoločenský dosah, a preto súd prvej inštancie
vyhovel návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia a uložil žalovanému povinnosť odstrániť
videá, ako aj komentáre uvedené pod nimi zo sociálnych sietí, v dôsledku ktorých neoprávneným
zásahom žalovaného dochádza k ohrozeniu telesnej ako aj duševnej integrity žalobcu. Zverejnením
videa a komentárov pod ním došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, a preto v súlade s ust. § 336

ods.1 CSP súd rozhodol i o povinnosti žalobcu podať v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto uznesenia
žalobu vo veci samej, predmetom ktorej bude ochrana osobnostných práv žalobcu.

9. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške, o ktorej rozhodne samostatným

uznesením v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

10. Uznesenie súdu prvej inštancie v časti I. výroku (bod 1., 2., 3.) a III. výroku napadol žalovaný v
zákonom stanovenej lehote odvolaním, a to v zmysle ust. § 357 písm. d/ CSP. Odvolanie odôvodniltým, že príspevky, ktoré má na základe uznesenia súdu odstrániť, boli predmetom jeho novinárskej
činnosti a novinárskej činnosti jeho kolegu. Príspevkami poukazoval na existujúce dôvody na podozrenie
zo spáchania prečinu sexuálneho zneužívania v zmysle § 201a Trestného zákona v jednočinnom

súbehu s prečinom ohrozovania mravnej výchovy mládeže v zmysle § 211 ods. 1 písm. a/ Trestného
zákona zo strany žalobcu, čo vyplynulo z elektronickej komunikácie prostredníctvom sociálnej siete
A., na ktorej žalobca vystupoval pod prezývkou „A.“. Žalovaný mal za to, že zverejnením príspevkov
na sociálnej sieti I. nijakým spôsobom nezasiahol do osobnostných práv žalobcu, pretože osobnú
slobodu osoby, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom, môže obmedziť

ktokoľvek, ak je to potrebné na zaistenie jej totožnosti, zabránenie jej úteku, zabezpečenie dôkazov
alebo na zabránenie ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti a pod. v zmysle § 85 ods. 2 Trestného
poriadku. Žalovaný v tomto prípade osobnú slobodu žalobcu neobmedzil a svojimi príspevkami sa
snažil zabezpečiť dôkazy na preukázanie spáchania vyššie uvedených trestných činov pre orgány činné
v trestnom konaní pre ďalšie prebiehajúce trestné konanie pod sp. zn. ČP: F., v rámci ktorého bolo
podané trestné oznámenie zo dňa XX. XX. XXXX. Ďalej žalovaný poukázal na priložené potvrdenie

o podaní trestného oznámenia K. D. proti žalobcovi pre dôvodné podozrenie zo spáchania vyššie
uvedených trestných činov žalobcu, ktorý mal zneužiť identitu oznamovateľa protispoločenskej činnosti
pre účely osobného stretnutia s fiktívnou maloletou osobou vo veku 13 rokov takým spôsobom, že
zneužil fotografie s podobizňou oznamovateľa protispoločenskej činnosti a zároveň odoslal žalovanému
jeho vlastnú fotografiu pre účely osobného stretnutia približne 30 minút pred samotným stretnutím. Ďalej

k podanému odvolaniu pripojil i screenshoty z elektronickej komunikácie so žalobcom pred osobným
stretnutím a obrazovo-zvukový záznam s názvom U. K..

11. Žalovaný odmietol tvrdenia žalobcu, že ho spolu s novinárskym kolegom prepadli na A. X. v H.
dňa XX. XX. XXXX v čase o XX:XX hod., pretože žalobca sám navrhol fiktívnej maloletej osobe vo

veku 13 rokov na základe elektronickej komunikácie ako miesto stretnutia A. X. v H., a to aj vzhľadom
na prítomnosť hliadky Policajného zboru SR na mieste stretnutia, ktorá nezistila žiadne protiprávne
konanie z jeho strany, ani zo strany jeho kolegu voči žalobcovi. Dohoda o skončení pracovného pomeru,
oznámenie o pozastavení činnosti I. E. ako i návšteva dvoch psychológov zo strany žalobcu, nemajú
žiadensúvissprejednávanouvecou.Rovnakomalžalovanýzato,ženezodpovedázaobsahpríspevkov

tretích osôb, ktoré sa nachádzajú pod ním zverejnenými obrazovo-zvukovými príspevkami na sociálnej
sieti I., ktoré sú predmetom jeho novinárskej činnosti. V žiadnom zo zverejnených príspevkov nezverejnil
osobnéúdaježalobcuaneporušiltýmnariadenieEÚoochraneosobnýchúdajovfyzickýchosôb(GDPR)
a zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov a rovnako tak
nemožno identifikovať žalobcu ani z obrazovo-zvukového záznamu s názvom „U. K.“ len na základe

toho, že na screenshote priloženom žalobcom k jeho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je
možné vidieť jedno oko z tváre žalobcu.

12. Záverom odvolania žalovaný uviedol, že svojim konaním nezasiahol do osobnostnej sféry žalobcu
tým, že mal poškodiť jeho dobré meno zverejnením príspevkov na sociálnej sieti I., vzhľadom na to,

že z elektronickej komunikácie s fiktívnou maloletou osobou vo veku 13 rokov jednoznačne vyplýva,
že žalobca sa niekoľkokrát domáhal osobného stretnutia s touto fiktívnou maloletou osobou s úmyslom
spáchať voči nej trestný čin sexuálneho zneužívania za finančnú odmenu, a to i napriek tomu, že
fiktívna maloletá osoba sa s ním niekoľkokrát odmietla osobne stretnúť. Čo sa týka zverejnenia
názvu spoločnosti na rovnošate žalobcu, s ktorou mal ako zamestnanec uzatvorený pracovný pomer,

žalovaný uviedol, že identifikačné údaje právnickej osoby nepodliehajú ochrane v zmysle Nariadenia
EÚ o ochrane osobných údajov fyzických osôb (GDPR) a zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných
údajov v znení neskorších predpisov. Bol ochotný zarastrovať z ním vytvoreného obrazovo-zvukového
záznamu zverejneného na sociálnej sieti I. časť, v ktorej je možné vidieť EČV osobného motorového
vozidla, ktorého vodičom bol v čase inkriminovaného osobného stretnutia žalobca.

13. Zo všetkých vyššie uvádzaných dôvodov sa žalovaný domáhal zrušenia povinnosti, ktorú mu uložil
súd prvej inštancie a ktorá sa týkala odstránenia troch príspevkov vytvorených dňa XX. XX. XXXX, XX.
XX. XXXX a XX. XX. XXXX v rámci výkonu jeho novinárskej činnosti. Zároveň sa žalovaný domáhal
zrušenia III. výroku, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému.

Poukázal na to, že spolu s kolegom sa venujú novinárskej činnosti, v ktorej poukazujú na problémy
týkajúce sa okrem iného aj sexuálneho zneužívania maloletých detí prostredníctvom sociálnych sietí.14. K odvolaniu žalovaného sa podaním zo dňa 09. 10. 2025 vyjadril žalobca. Spochybnil tvrdenia
žalovaného, že príspevky, ktoré zverejnil na jeho užívateľskom účte sociálnej siete I. dňa XX. XX.
XXXX, XX. XX. XXXX a XX. XX. XXXX sú predmetom jeho novinárskej činnosti. Žalovaným predložený

novinársky preukaz nepreukazuje, že žalovaný vykonáva činnosť novinára. Z uvedeného vyplýva, že
žalovaný vykonáva činnosť pre G. (podľa všetkého má ísť o obchodnú spoločnosť G. K., O. XXX/XX,
H., M. XX XXX XXX), ktorá však podľa informácií žalobcu nie je registrovaným médiom v zmysle § 179
a nasl. zákona č. 264/2022 Z. z. o mediálnych službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z
užívateľského účtu žalovaného na sociálnej sieti I. je evidentné, že ide o aktivity výlučne súkromnej

osoby (žalovaného) a na ním zverejňované príspevky sa nevzťahuje spravodajská (reportážna) licencia.
K zverejneniu príspevkov došlo bez súhlasu žalobcu, preto sa jedná o neoprávnený a nedovolený
zásah do jeho osobnostných práv, pričom ide o príspevky, ktoré sú nepravdivé. V podanom návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia vysvetlil a preukázal, že tento zásah nielenže bol objektívne
spôsobilý negatívne dopadnúť do jeho osobnostnej sféry, ako aj osobnostnej sféry jeho rodiny,
ale že k tomu skutočne aj došlo, o čom priložil dôkazy. Žalobca ďalej citoval ust. § 12 ods. 1, 2, 3

Občianskeho zákonníka a dodal, že je vecou osobnej slobody jednotlivca rozhodnúť sa nielen, či sa
má jeho podoba zobraziť alebo hlasový prejav zachytiť, ale aj, či sa má zverejniť. V danom prípade
konal žalovaný v zjavnom rozpore s vôľou žalobcu. Nemôže obstáť tvrdenie žalovaného, že svojimi
príspevkami sa snažil zabezpečiť dôkazy na preukázanie spáchania trestného činu a jeho konanie
svedčí skôr o snahe o mediálnu pozornosť (pokiaľ mal žalovaný vedomosť o spáchaní trestného činu,

mohol o týchto skutočnostiach informovať orgány činné v trestnom konaní). Je nepochybné, že následné
zverejnenie videozáznamu o konfrontácii s podozrivou osobou na sociálnej sieti nemôže spĺňať atribúty
informovaniapríslušnýchorgánovavžiadnomprípadenemôžeísťooznamovanietrestnéhočinu.Jedná
sa o flagrantné prekročenie akýchkoľvek oprávnení, ktoré zákon priznáva súkromným osobám, majúcim
vedomosť o podozrení zo spáchania trestného činu. Žalovaný v predmetných príspevkoch označuje

žalobcu za osobu páchateľa trestnej činnosti bez toho, aby bol uvedený skutok právoplatne preukázaný,
čím zároveň porušuje zásadu prezumpcie neviny (ust. § 2 ods. 4 Trestného poriadku). Neoprávnené
zverejnenie predmetných príspevkov vyvolalo reakcie, ktoré sa prejavili nielen vo virtuálnom priestore,
ale negatívne dopadajú na žalobcu a jeho rodinu aj v každodennom „reálnom“ svete.

15. Žalobca ďalej vo vyjadrení uviedol, že žalovaný síce nezodpovedá priamo za obsah komentárov
diskutujúcich užívateľov sociálnej siete pod jeho príspevkami, no jeho zodpovednosť je daná tým,
že komentáre vznikli ako následok jeho neoprávneného zásahu. Zároveň má ako autor príspevkov
možnosť regulovať (t. j. odstrániť) komentáre pod príslušnými príspevkami a pri komentároch, ktoré boli
svojím obsahom nevhodné, vulgárne, zahŕňali akt fyzického násilia voči žalobcovi, či označovali jeho

osobu, resp. jeho rodinu, však žalovaný túto možnosť regulácie nevyužil. Naopak, komentáre, ktoré
sa žalovanému nehodili, bez problémov vymazal. Žalovaný s odvolaním predkladá len také dôkazy,
ktoré majú svedčiť o údajnej vine žalobcu, ale zisťovanie trestných činov nie je právomocou civilného
súdu, a preto žalobca navrhol, aby odvolací súd nevykonal dôkazy predložené žalovaným. Čo sa
týka žalovaným spochybňovanej existencie príčinnej súvislosti medzi skončením pracovného pomeru

žalobcu u svojho zamestnávateľa a predmetným konaním žalovaného, žalobca poukázal na skutočnosť,
že v čase 11:29 videozáznamu priloženého k odvolaniu žalovaný (resp. jeho spoločník) žalobcovi hrozil,
že videozáznam bude e-mailom zaslaný jeho zamestnávateľovi. Zamestnávateľ žalobcu v dôsledku
toho inicioval skončenie pracovného pomeru, k čomu ku dňu 31. 07. 2025 skutočne došlo. Konanie
žalovaného je o to závažnejšie, že po doručení napadnutého uznesenia zverejnil na sociálnej sieti I. dňa

XX. XX. XXXX ďalší videozáznam, v ktorom uviedol, že „S. O. U., U. D.“, (videopríspevok však medzitým
žalovaný odstránil). Je teda na mieste dôvodná obava, že žalovaný nemieni rešpektovať rozhodnutie
súdu a chce ďalším konaním zasahovať do osobnostných práv žalobcu, a to i napriek tomu, že mu súd
v 4. bode I. výroku napadnutého uznesenia uložil povinnosť zdržať sa zásahu do osobnostných práv
žalobcu (táto časť výroku nebola odvolaním napadnutá).

16. Žalobca z vyššie uvádzaných dôvodov považoval uznesenie súdu prvej inštancie za vecne správne
a odôvodnené. Odvolaciemu súdu navrhol, aby toto uznesenie ako vecne správne potvrdil a priznal mu
náhradu trov odvolacieho konania.

17. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 27. 10. 2025. Uviedol, že zotrváva na
odvolacích dôvodoch v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP a že vyjadrenie žalobcu, v ktorom
opakoval svoje tvrdenia prezentované v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, nie je reakciou
na meritórne procesné a právne námietky uplatnené v odvolaní.17.1. Poukázal na procesný rámec konania a právnu povahu rozhodnutia o neodkladnom opatrení,
na charakter zásahu do základných práv a povinnosť aplikácie testu proporcionality, zásadu
kontradiktórnosti a nemožnosť jednostranného rozhodnutia bez vypočutia, povinnosť riadneho

odôvodnenia a preskúmateľnosť rozhodnutia. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5Cdo/53/2017, publ. R 53/2018, z ktorého vyplýva, že súd
je pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení povinný posúdiť kumulatívne tri základné podmienky,
a to osvedčenie dôvodnosti a trvania nároku, osvedčenie potreby bezodkladnej úpravy pomerov
a primeranosť zásahu voči dotknutej strane. Nariadením neodkladného opatrenia v predmetnej veci,

uložením povinnosti odstrániť príspevky zo sociálnej siete I. a uložením generálneho zákazu zásahov
do osobnostných práv žalobcu, bolo zasiahnuté do ústavou garantovaných práv žalovaného, a to
konkrétne slobody prejavu a práva na informácie, slobody umeleckého a novinárskeho prejavu, ktorý
má rozmer verejnej kontroly a spoločenskej kritiky a tiež do práva vlastniť a používať majetok, keďže
rozhodnutie de facto nariaďuje zásah do jeho účtu - teda majetkovej hodnoty. Uznesenie súdu prvej
inštancie nekorešponduje ani s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Axel Springer

AG proti Nemecku, č. 39954/08, 7.2.2012), nakoľko v ňom absentuje akýkoľvek test proporcionality,
ktorý by zvažoval kolíziu základných práv, a to práva žalobcu na ochranu osobnosti (§ 11 OZ) a
práva žalovaného na slobodu prejavu. Ďalej žalovaný poukázal na závery Ústavného súdu SR prijaté
v uznesení pod sp. zn. III. ÚS 288/2019, v náleze pod sp. zn. I. ÚS 575/2016, zásadu kontradiktórnosti
upravenú v čl. 2, ust. § 220 ods. 2 CSP (povinnosť riadneho odôvodnenia a preskúmateľnosť

rozhodnutia) a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 2Cdo/157/2018.
17.2. K procesným pochybeniam a absencii zákonných predpokladov pre nariadenie neodkladného
opatreniažalovanýuviedol,žezobsahuodvolanímnapadnutéhouzneseniajezrejmé,žesúdnepreveril,
či sú splnené všetky kumulatívne podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 325 ods.
1 CSP a svoj záver o ich existencii odôvodnil výlučne reprodukciou tvrdení žalobcu bez kritického

posúdenia ich vecnej a časovej relevancie. Z odôvodnenia uznesenia taktiež vôbec nevyplýva, že by
súd hodnotil aktuálnosť tvrdených zásahov a skúmal, či tieto zásahy pretrvávajú alebo reálne hrozia,
nakoľko v čase rozhodovania uplynulo od zverejnenia predmetných príspevkov viac ako dva mesiace, čo
samo osebe oslabuje tvrdenie o bezprostrednosti a urgentnosti. S poukazom na judikatúru Najvyššieho
súdu SR (sp. zn. 6Cdo/117/2019) žalovaný konštatoval, že neodkladné opatrenie nesmie predvídať,

ani prejudikovať výsledok budúceho konania vo veci samej, pričom napadnuté uznesenie túto zásadu
nerešpektovalo, pretože svojim obsahom a rozsahom v podstate napodobňuje výrok, ktorý by bol
typický pre rozsudok vo veci samej o ochrane osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Uložením
povinnosti odstrániť tri konkrétne príspevky vrátane všetkých komentárov k nim a súčasným uložením
generálneho zákazu zásahov do osobnostných práv žalobcu, súd prekročil rámec neodkladného

opatrenia a poskytol žalobcovi trvalý typ ochrany, ktorý je nezlučiteľný s dočasnou povahou tohto
procesného inštitútu. Takýto postup predstavuje klasický prípad rozhodnutia ultra petitum, pretože
súd rozhodol nad rozsah podaného návrhu, keď uložil všeobecnú povinnosť zdržať sa zásahov do
osobnostných práv, hoci žalobca výslovne žiadal len odstránenie konkrétnych príspevkov (rozhodnutie
NS SR pod sp. zn. 3Cdo/189/2018). Rovnako závažnou vadou je porušenie zásady kontradiktórnosti,

ktorú súd porušil tým, že rozhodol bez vypočutia žalovaného, bez toho, aby mu doručil návrh na
vyjadrenie a bez uvedenia dôvodov, prečo tak nemohol urobiť. Ustanovenie § 329 ods. 1 CSP síce
umožňuje rozhodnúť o neodkladnom opatrení bez pojednávania, no neumožňuje ignorovať právo druhej
strany vyjadriť sa, ak tomu nebránia mimoriadne okolnosti (nález Ústavného súdu SR v konaní pod
sp. zn. I. ÚS 575/2016). K nepreskúmateľnosti uznesenia žalovaný uviedol, že z jeho odôvodnenia

nie je zrejmé, ktoré konkrétne dôkazy považoval súd za osvedčujúce a ktoré tvrdenia žalobcu prijal
ako hodnoverné, nakoľko uznesenie len opisuje obsah návrhu a opakuje pasáže z listinných dôkazov,
ale bez akéhokoľvek hodnotenia ich pravdivosti, či relevantnosti. Nie je zrejmé, z akého dôvodu súd
dospel k záveru o existencii bezprostredne hroziacej ujmy, keďže žiadny dôkaz o takejto ujme v čase
rozhodovania neexistoval. Takýto spôsob odôvodnenia nespĺňa požiadavky ust. § 220 ods. 2 CSP a

je v priamom rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 4Cdo/165/2017. Okrem toho
uznesenie trpí vadou spočívajúcou v nesprávnom poučení účastníkov konania. Súd síce uložil žalobcovi
povinnosť podať žalobu vo veci samej do 30 dní, avšak žalovaného nepoučil o jeho právach podľa ust. §
337 ods. 1 CSP, teda o možnosti podať žalobu vo veci samej a o právnych následkoch takého postupu.
Neposkytnutie tohto poučenia zakladá ďalšiu procesnú chybu, pretože účastníkovi neboli vysvetlené

dôsledky rozhodnutia a jeho možnosti obrany. Závažné pochybenia v uznesení súdu prvej inštancie
žalovaný vzhliadol aj vo výroku o trovách konania, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu, bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom vyhodnotil dôvody takejto náhrady alebo
výšku trov. Podľa názoru žalovaného je uznesenie súdu aj formálne nekonzistentné, a to v označenížalobcu, ktoré spôsobuje pochybnosti o identite účastníka konania. V samotnom uznesení súdu prvej
inštancie je žalobca označený ako A. B., narodený XX. XXXXXXX XXXX, zatiaľ čo v neskorších
procesných podaniach je označený ako M. A. B., narodený XX. P. XXXX, pričom uvedený nedostatok

nebol súdom odstránený postupom podľa ust. § 129 CSP, čo predstavuje porušenie zásady presnosti
a určiteľnosti účastníkov konania, ktorá je nevyhnutnou podmienkou platnosti procesných úkonov.
Vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré sa opiera o nesprávne identifikovaného účastníka, je prinajmenšom
sporná.
17.3. Žalovaný ďalej v odvolaní poukázal na aplikáciu zásady proporcionality a kolíziu základných práv.

Podrobne opísal postup pri aplikácii testu proporcionality (s odkazom na vybrané rozhodnutia Ústavného
súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva a jednotlivé články Ústavy SR) a absenciu akejkoľvek
ústavne konformnej úvahy o proporcionalite zásahu, v dôsledku čoho nemožno považovať napadnuté
uznesenie za ústavne súladné.
17.4. K materiálnej nesprávnosti výroku o trovách konania a nesprávnemu postupu pri ich priznaní
uviedol, že uznesenie súdu prvej inštancie o trovách konania predstavuje ďalšie samostatné procesné

a materiálne pochybenie, ktoré má za následok nezákonnosť uznesenia ako celku. Opätovne zdôraznil
pochybenie na strane súdu prvej inštancie, ktorý nesprávne rozhodol o trovách konania, keď z hľadiska
systematiky civilného procesu je rozhodnutie o trovách neodkladného opatrenia svojou povahou len
doplnkovým rozhodnutím, ktoré nemá autonómnu existenciu bez meritórneho konania a súd rozhodol
o nich bez náležitého dokazovania. Súd neuviedol, ktoré trovy boli predmetom uplatnenia, aké výdavky

boli preukázané, ani na základe akých kritérií dospel k záveru, že žalobca mal v konaní úspech, ktorý by
takéto priznanie odôvodňoval. Takýto postup je v rozpore s ust. § 255 a nasl. CSP a predovšetkým so
zásadouspravodlivostivyjadrenouvust.§262ods.2CSP,podľaktorejmásúdonáhradetrovrozhodnúť
spravidla až v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí vo veci samej. Rozhodnutie o trovách neodkladného
opatrenia je svojou povahou len doplnkovým rozhodnutím, ktoré nemá autonómnu existenciu bez

meritórneho konania. Ak súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania v plnom rozsahu bez toho,
aby bolo možné zistiť, či žalobca bude mať úspech aj vo veci samej, išlo o rozhodnutie predčasné a
nesprávne. Takýto postup nie je v súlade ani s účelom neodkladného opatrenia, ktoré je len dočasným
a predbežným inštitútom. Judikatúra Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutie sp. zn. 2Cdo/157/2018)
jednoznačne uvádza, že „rozhodnutie o trovách konania v rámci neodkladného opatrenia má byť

spravidla vyhradené až pre konečné rozhodnutie vo veci, nakoľko úspech alebo neúspech v konaní o
neodkladnom opatrení nemusí zodpovedať úspechu vo veci samej“. V posudzovanom prípade navyše
nebolo možné objektívne určiť, ktorá strana bola v konaní úspešná, keďže súd prvej inštancie nepriznal
žalobcovi ochranu v celom rozsahu jeho návrhu - hoci o tom uznesenie mlčí, je zrejmé, že žalobca
žiadal aj ďalšie opatrenia, ktoré súd nevyslovil. Aj keby súd mal za to, že žalobca bol v konaní úspešný

v prevažnej miere, mal v súlade s § 255 ods. 1 CSP osobitne posúdiť pomer úspechu a neúspechu
strán a podľa toho rozhodnúť o rozsahu náhrady trov. Tento krok však súd nevykonal a namiesto
toho paušálne priznal plnú náhradu trov, čím porušil princíp proporcionality a spravodlivého rozdelenia
procesnýchnákladov.Súdprvejinštancienevyzvalžalobcu,abypreukázal,akétrovymuvkonanívznikli,
a napriek tomu rozhodol, že mu náhradu priznáva v plnom rozsahu. Takýto postup je v príkrom rozpore

s ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého môže súd priznať náhradu trov len vtedy, ak boli trovy riadne
preukázané. Výrok o trovách, ktorý nemá skutkový základ, je svojou povahou arbitrárny a odporuje
princípu zákonnosti podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR pod sp. zn. III. ÚS 233/2017 a nález pod sp. zn. I. ÚS 99/2018. Okrem materiálnych
nedostatkov výroku o trovách konania žalovaný zdôraznil aj formálne pochybenia spočívajúce v tom, že

III. výrok je formulovaný neurčito, keď hovorí len o „priznaní nároku na náhradu trov konania v plnom
rozsahu“ bez špecifikácie sumy, spôsobu jej určenia a bez odkazu na tarifný základ podľa vyhlášky č.
655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátov.Taktoneurčitývýrokniejespôsobilýbyťvykonateľný
v exekučnom konaní, čo je v rozpore s požiadavkou určitého výroku podľa ust. § 220 ods. 1 CSP.
Súd prvej inštancie v otázke trov konania pochybil v niekoľkých rovinách: 1/ rozhodol predčasne, hoci

nebolo ukončené meritórne konanie; 2/ neodôvodnil, na základe čoho považoval žalobcu za úspešného;
3/ nerozviedol pomer úspechu strán; 4/ nepreukázal výšku trov; 5/ rozhodol neurčito a tým spôsobil
nevykonateľnosť výroku. Všetky tieto vady zakladajú porušenie § 255, § 262 a § 220 CSP a majú
za následok nezákonnosť rozhodnutia. Z týchto dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd výrok
o trovách konania v napadnutom uznesení zrušil a rozhodol tak, že o trovách konania sa rozhodne až

po právoplatnom skončení veci samej, alebo subsidiárne, aby tento výrok zmenil tak, že žiadnej zo strán
sa náhrada trov konania v tomto štádiu nepriznáva. Takýto postup by bol v súlade s princípom procesnej
spravodlivosti, so zásadou hospodárnosti konania a s požiadavkami ústavnej proporcionality.17.5. Ďalej žalovaný namietal neprimeranosť a nevykonateľnosť I. výroku o odstránení príspevkov
a komentárov. Nariadenie povinnosti žalovanému odstrániť tri konkrétne príspevky zo sociálnej siete
I. spolu so všetkými komentármi, ktoré k nim prislúchajú, predstavuje právne, fakticky aj technicky

neudržateľné rozhodnutie. Ide o výrok, ktorý prekračuje rámec zákonnej úpravy neodkladných opatrení,
odporuje princípu proporcionality, je nevykonateľný a v praxi by jeho realizácia znamenala zásah do
práv tretích osôb mimo rámca konania. Takto formulované rozhodnutie navyše porušuje zásadu právnej
istoty, pretože žalovanému ukladá povinnosť, ktorú nemožno presne vymedziť, ani objektívne splniť.
Uložená povinnosť musí byť nielen vnútorne logicky previazaná s cieľom neodkladného opatrenia, ale

aj reálne vykonateľná. Z napadnutého uznesenia však nie je zrejmé, ako by žalovaný mohol zabezpečiť
odstránenie všetkých komentárov, ktoré k jeho príspevkom prislúchajú, ak tieto komentáre publikovali
iné osoby - používatelia sociálnej siete. Súd úplne prehliadol technologickú a právnu realitu sociálnych
sietí, kde autor príspevku nie je vlastníkom jednotlivých komentárov, nemá nad nimi plnú kontrolu a
často ani technickú možnosť ich hromadne vymazať. Týmto výrokom súd žalovanému de facto uložil
povinnosť, ktorú nemožno objektívne splniť, čo spôsobuje jeho nevykonateľnosť v zmysle § 44 ods. 1

Exekučného poriadku, pretože chýba konkrétny, určitý a jednoznačný predmet plnenia. V tomto smere
žalovaný odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 4Cdo/25/2014 a nález Ústavného
súdu SR pod sp. zn. III. ÚS 268/2015. V posudzovanom prípade nie je zrejmé, či sa povinnosť
odstrániť komentáre týka len komentárov napísaných žalovaným, alebo všetkých komentárov bez
ohľadu na autorstvo, čo je podstatná otázka pre určenie rozsahu povinnosti. Z odôvodnenia uznesenia

túto skutočnosť nemožno vyčítať, čo spôsobuje nejednoznačnosť a právnu neurčitosť výroku. Ďalším
problémom výroku je jeho neprimeranosť vzhľadom na sledovaný účel. Ako už bolo rozvedené v
predchádzajúcich častiach, neodkladné opatrenie má len dočasný charakter a má slúžiť na predbežnú
ochranu práv, nie na ich konečné usporiadanie. V tomto prípade však nariadené odstránenie príspevkov
a komentárov predstavuje zásah trvalého charakteru, pretože po odstránení obsahu zo sociálnej

siete dôjde k jeho nenávratnému zmazaniu, čo prakticky znamená definitívne obmedzenie práva na
prejav. Takýto zásah je v rozpore so zásadou proporcionality zakotvenou v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR,
ktorá vyžaduje, aby obmedzenia základných práv boli len v nevyhnutnom rozsahu a aby sledovali
legitímny cieľ primeranými prostriedkami. Súd nezohľadnil ani práva tretích osôb, nakoľko odstránením
komentárov iných používateľov by došlo k zásahu do ich práv na slobodu prejavu bez toho, aby títo

používatelia boli účastníkmi konania alebo mali možnosť sa k veci vyjadriť. Takýto zásah do práv tretích
osôb je neprípustný, keďže súd nemôže rozhodovať o povinnostiach osôb, ktoré nie sú účastníkmi
konania (§ 74 CSP). Nariadením odstránenia komentárov teda súd konal ultra vires – mimo hraníc
svojej právomoci. Ak by sa teda tento výrok stal právoplatným a žalobca by pristúpil k jeho exekúcii,
exekútor by nebol schopný objektívne posúdiť, či žalovaný svoju povinnosť splnil. Neexistuje totiž

jednoznačné kritérium, podľa ktorého by bolo možné určiť, ktoré konkrétne komentáre sa majú odstrániť,
či ide o komentáre autorstva žalovaného, alebo aj komentáre iných osôb. Takýto stav by v praxi
viedol k nepredvídateľným a svojvoľným zásahom, čím by došlo k porušeniu zásady právnej istoty a
predvídateľnosti rozhodnutí, ktorá je jednou z podmienok právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.
Žalovaný konštatoval, že I. výrok napadnutého uznesenia nespĺňa ani základné požiadavky určitosti,

primeranosti a vykonateľnosti. Súd prvej inštancie pri formulácii výroku nebral do úvahy povahu média,
na ktoré sa uznesenie vzťahuje a nezohľadnil, že povinnosť odstrániť obsah zo sociálnej siete sa
vymyká štandardným rámcom občianskoprávneho sporu. Navrhol, aby odvolací súd tento výrok zrušil
ako nezákonný a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie.
17.6. K porušeniu zásady kontradiktórnosti a rovnosti strán v konaní žalovaný uviedol, že súd prvej

inštancie rozhodol o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bez toho, aby mu umožnil, aby sa
s návrhom oboznámil, aby sa k nemu mohol vyjadriť a predložiť svoje dôkazy a bez toho, aby vôbec
uviedol, z akého dôvodu bolo rozhodnuté bez jeho vypočutia. Takýto postup je nielen v rozpore so
zákonom, ale zároveň popiera samotnú podstatu spravodlivého súdneho konania. Ustanovenie § 329
ods. 1 CSP síce pripúšťa, že súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia

bez pojednávania, avšak táto možnosť nie je absolútna. Výnimka z princípu kontradiktórnosti musí
byť vykladaná reštriktívne a môže byť použitá len vtedy, ak by predvolanie protistrany alebo odklad
rozhodnutia mohli ohroziť účel opatrenia, teda, ak by hrozila bezprostredná ujma, ktorej sa má opatrením
zabrániť. V predmetnom prípade však súd nepreukázal žiadnu takú okolnosť a ani z odôvodnenia
uznesenia nevyplýva, že by sa pokúsil overiť, či existuje naliehavosť takéhoto postupu. Naopak,

skutkové okolnosti prípadu, ako vyplývajú zo samotného návrhu žalobcu, nasvedčujú tomu, že od
údajného zásahu po vydanie uznesenia uplynul značný čas, a preto neexistoval žiaden dôvod konať bez
vyjadrenia žalovaného. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. I.
ÚS 575/2016 a II. ÚS 328/2018, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 2Cdo/168/2019, rozsudokEurópskeho súdu pre ľudské práva Ruiz-Mateos proti Španielsku (1993), rozhodnutie Dombo Beheer
B.V. proti Holandsku (1993). Konštatoval, že súd prvej inštancie v konaní o neodkladnom opatrení
poskytol žalobcovi procesné privilégium, keď jeho návrh vybavil v zrýchlenom režime bez toho, aby

žalovanému umožnil reagovať. Takýto prístup narúša rovnováhu medzi stranami a vytvára dojem, že
súd uprednostňuje jednu stranu pred druhou, čo je v priamom rozpore so zásadou impartiality súdu
a rovnosti účastníkov. Súd prvej inštancie neodôvodnil, prečo rozhodol bez vypočutia žalovaného a
ani nevysvetlil, prečo nebolo možné zaslať žalovanému návrh na vyjadrenie, čo by bolo možné aj v
krátkej lehote, napríklad elektronicky. Týmto postupom odňal žalovanému právo na obhajobu, ktoré patrí

medzi základné atribúty spravodlivého konania. Tento postup nemožno považovať za legitímny ani pod
zámienkou efektívnosti alebo rýchlosti konania, pretože aj efektívne konanie musí rešpektovať základné
práva účastníkov. Porušenie zásady kontradiktórnosti a rovnosti strán v predmetnom prípade spôsobilo,
že napadnuté uznesenie nemožno považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a ústavou.
V dôsledku toho je rozhodnutie zaťažené vadou, ktorá mala za následok odňatie možnosti účastníka
konať pred súdom v zmysle ust. § 420 písm. f/ CSP, čo predstavuje absolútny dôvod na jeho zrušenie

vo forme dovolacieho dôvodu, v prípade, že by odvolací orgán rozhodol v neprospech žalovaného.
Súd prvej inštancie porušil elementárne zásady spravodlivého procesu, keď žalovanému neposkytol
možnosť obhajoby a neumožnil mu byť účastníkom kontradiktórneho konania. Vydané uznesenie
nemožno považovať za ústavne konformné, pretože vzniklo v konaní, ktoré nespĺňa základné garancie
spravodlivosti. Je preto nevyhnutné, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec

vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie, v ktorom bude zabezpečená plná kontradiktórnosť, rovnosť
zbraní a reálne právo žalovaného na spravodlivý proces.
17.7. Ku kolízii medzi právom na ochranu osobnosti a právom na slobodu prejavu s aplikáciou
judikatúrnych testov proporcionality a legitímnosti zásahu žalovaný uviedol, že obe tieto práva sú
ústavne garantované, a teda žiadne z nich nemá apriórnu nadradenosť nad druhým. Z napadnutého

uznesenia nevyplýva, že by sa súd zaoberal otázkou, či zásah do slobody prejavu žalovaného sleduje
legitímny cieľ, hoci ochrana osobnostných práv žalobcu je legitímnym cieľom uznaným v článku 10 ods.
2 Európskeho dohovoru. Rovnako nie je zrejmé, či súd skúmal vhodnosť a nevyhnutnosť opatrenia,
pretože bez akéhokoľvek odôvodnenia nariadil odstránenie príspevkov, ktoré mali novinársky charakter
a poukazovali na veci potenciálneho verejného záujmu. S poukazom na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva – rozhodnutia Axel Springer AG proti Nemecku (č. 39954/08, rozsudok zo 7. februára
2012) a Von Hannover proti Nemecku (č. 2) (č. 40660/08 a 60641/08, rozsudok zo 7. februára
2012) uviedol, že v prejednávanej veci vystupoval v pozícii osoby, ktorá verejne upozorňuje na
závažné spoločenské témy, a teda jeho prejav má charakter novinárskej a investigatívnej činnosti. Z
judikatúry ESĽP, najmä z rozhodnutia Thorgeirson proti Islandu (1992) vyplýva, že novinárske prejavy,

ktoré sa týkajú otázok verejného záujmu, požívajú zvýšenú ústavnú ochranu. Súd prvej inštancie sa
týmto nezaoberal a v odôvodnení jeho uznesenia absentuje akákoľvek úvaha o tom, či predmetné
príspevky mali spoločenský alebo verejný rozmer, či sa týkali vecí, o ktorých má verejnosť právo
byť informovaná a či žalobca, ako dotknutá osoba, nie je osobou, ktorá svojím správaním sama
vstúpila do verejného priestoru a musela preto znášať vyššiu mieru verejnej kontroly. Ústavný súd SR

v rozhodnutí I. ÚS 301/2019 jasne formuloval, že osoby, ktoré sa svojím správaním alebo profesiou
vystavujú verejnej pozornosti, musia znášať širší rozsah verejnej kritiky a že zásah do slobody prejavu
novinára možno považovať za nevyhnutný len vtedy, ak by zverejnené informácie nemali žiadnu oporu
v skutkových okolnostiach alebo by boli motivované výlučne snahou poškodiť povesť iného. Nič také
však nebolo v danom prípade osvedčené. Rovnako dôležitým kritériom je proporcionalita samotného

zásahu. Nariadením odstrániť obsah z verejného priestoru súd fakticky uložil formu preventívnej
cenzúry, čo je z pohľadu ústavného práva extrémne opatrenie. ESĽP v rozsudku Cumpănă a Mazăre
proti Rumunsku (2004) konštatoval, že aj v prípadoch, keď novinár prekročí hranice prípustnej kritiky,
zásah do jeho slobody prejavu musí byť primeraný a nesmie viesť k potlačeniu slobodnej diskusie.
V prejednávanej veci súd nezdôvodnil, prečo bolo potrebné pristúpiť k najtvrdšiemu zásahu - k

odstráneniu príspevkov - namiesto menej obmedzujúcich prostriedkov, napríklad uverejnenia opravného
stanoviska alebo ospravedlnenia. Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach (napr. v náleze III. ÚS
288/2019) zdôraznil, že v právnom štáte nemožno slobodu prejavu obmedzovať paušálne a že pri
každom zásahu je nevyhnutné skúmať, či sledovaný cieľ - ochrana osobnostných práv - nebolo možné
dosiahnuť miernejšími prostriedkami. Súd prvej inštancie túto zásadu nerešpektoval, čím spôsobil,

že jeho rozhodnutie nie je ústavne konformné. Napadnuté uznesenie neobsahuje žiadnu úvahu o
legitímnom cieli zásahu, neobsahuje žiadne posúdenie vhodnosti, ani nevyhnutnosti a úplne chýba
váženie v užšom zmysle. Uznesenie je teda nielen procesné chybné, ale aj ústavne neudržateľné,
pretože obmedzuje jedno základné právo bez toho, aby preukázalo jeho nevyhnutnosť. Súd prvejinštancie pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nielenže porušil ustanovenia
Civilného sporového poriadku, ale zároveň nedodržal ústavné a medzinárodnoprávne požiadavky na
ochranu slobody prejavu. Rozhodnutie, ktoré neprešlo testom proporcionality, nemôže obstáť v právnom

poriadku demokratického štátu, pretože nerešpektuje rovnováhu medzi právami chránenými Ústavou
SR a Dohovorom. Takýto zásah do slobody prejavu žalovaného je preto neprimeraný, svojvoľný a v
konečnom dôsledku protiústavný.
17.8. V závere svojho vyjadrenia žalovaný konštatoval, že uznesenie súdu prvej inštancie trpí tak
zásadnými vadami, že nie je možné ho považovať za zákonné, ústavne konformné, ani materiálne

spravodlivé. Súd prvej inštancie postupoval v rozpore s Civilným sporovým poriadkom, Ústavou
Slovenskej republiky, ako aj s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V priebehu konania došlo k viacerým
procesným pochybeniam, ktoré mali zásadný vplyv na výsledok konania a ktoré zároveň znamenajú
porušenie základných práv žalovaného. Prvou skupinou pochybení sú procesné vady, ktoré majú pôvod
v samotnom postupe súdu (porušenie zásady kontradiktórnosti a rovnosti strán, keď súd rozhodol bez

vypočutia žalovaného a bez toho, aby mu umožnil reagovať na návrh, predložiť dôkazy a vyjadriť
sa k podkladom rozhodnutia). Druhou skupinou pochybení sú vady odôvodnenia, ktoré spôsobujú
nepreskúmateľnosť uznesenia. Odôvodnenie napadnutého uznesenia je neúplné, nelogické, vnútorne
rozporné a neobsahuje skutkové ani právne závery, na základe ktorých súd dospel k vydaniu príkazu
na odstránenie obsahu. V uznesení absentuje akýkoľvek test proporcionality, ktorý je v prípade kolízie

medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti nevyhnutný. Súd nepreskúmal, či zásah do slobody
prejavu bol vhodný, nevyhnutný a primeraný sledovanému cieľu, čím porušil čl. 26 ods. 1 a čl. 13 ods.
4 Ústavy SR, ako aj čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Tretia skupina pochybení sa týka samotného obsahu a
formy výroku, nakoľko I. výrok napadnutého uznesenia je neurčitý, technicky nevykonateľný a právne
neudržateľný, pretože ukladá žalovanému povinnosť, ktorú objektívne nie je možné splniť - odstrániť

všetky príspevky a komentáre na sociálnej sieti, vrátane tých, ktoré nepochádzajú od neho, ale od
tretích osôb. Takto formulovaný výrok porušuje ust. § 220 ods. 1 CSP a zároveň ide o zásah do
práv tretích osôb, ktoré nie sú účastníkmi konania, čo je neprípustné. Štvrtou zásadnou vadou je
nesprávne rozhodnutie o trovách konania, ktoré bolo vydané predčasne, bez akéhokoľvek dokazovania
a v rozpore s ust. § 255 a § 262 CSP. Súd priznal žalobcovi náhradu trov v plnom rozsahu bez toho,

aby bolo preukázané, aké trovy mu vznikli a či bol v konaní skutočne úspešný. Takýto výrok je nielen
procesne chybný, ale aj materiálne nespravodlivý, pretože predjímá výsledok meritórneho konania a
znevýhodňuje žalovaného. Piatou a nemenej závažnou vadou je absencia akéhokoľvek hodnotenia
verejného záujmu v súvislosti s prejavom žalovaného. Súd prvej inštancie nezhodnotil, že prejav
žalovaného bol súčasťou verejnej diskusie o otázke, ktorá má význam pre spoločnosť a že žalovaný

vystupoval v pozícii novinára a investigatívneho aktéra, ktorého prejav požíva zvýšenú mieru ústavnej
ochrany. Tým súd porušil čl. 26 ods. 2 Ústavy SR a judikatúru ESĽP (najmä prípady Lingens proti
Rakúsku, Thorgeirson proti Islandu, Bladet Tromso proti Nórsku, Axel Springer AG proti Nemecku),
ktorá stanovuje, že novinársky prejav vo veciach verejného záujmu je základným pilierom demokratickej
spoločnosti a jeho obmedzenie musí byť nevyhnutne podrobené najprísnejšiemu testu proporcionality.

Tieto pochybenia v súhrne zakladajú dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia podľa ust. § 389 ods.
1 písm. a/, b/, c/ CSP, pretože uznesenie bolo vydané pri závažnom porušení procesných pravidiel,
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zároveň je v rozpore so základnými právami účastníka
konania. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal so základnou povinnosťou každého súdu - zabezpečiť
spravodlivé, kontradiktórne a ústavne súladné konanie. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd podľa ust.

§ 389 ods. 1 CSP v celom rozsahu zrušil napadnuté uznesenie Okresného súdu Nitra a vec mu
vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Subsidiárne, v prípade, že by odvolací súd pristúpil k vecnému
preskúmaniu, navrhol, aby napadnuté uznesenie bolo podľa ust. § 388 CSP zmenené tak, že návrh
žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia sa zamieta v celom rozsahu, keďže neboli splnené
zákonné podmienky podľa ust. § 325 a § 326 CSP, nebola preukázaná naliehavosť, nebolo osvedčené

bezprostredné ohrozenie práv žalobcu a opatrenie by bolo v rozpore s princípmi proporcionality,
primeranosti a spravodlivosti. Záverom žalovaný zdôraznil, že je povinnosťou odvolacieho súdu obnoviť
ústavný poriadok veci, zrušiť napadnuté rozhodnutie a zabezpečiť, aby ďalšie konanie prebehlo v súlade
s požiadavkami spravodlivosti, zákonnosti a ochrany základných práv.

18. Žalobca podal k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie zo dňa 13. 11. 2025.
18.1. Uviedol, že v celom rozsahu nesúhlasí s tvrdeniami žalovaného, ktoré boli v značnom rozsahu
podporené neexistujúcou judikatúrou a odmieta ich ako nepravdivé, účelové a v tejto fáze konania
právne irelevantné.18.2. Podľa žalobcu boli splnené predpoklady na nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré sledovalo
upustenie od zásahov do jeho osobnostných práv a odstránenie následkov týchto zásahov, čo nebolo
možné dosiahnuť iným miernejším spôsobom. Zverejnenie sporných príspevkov predstavuje zásah do

práva na ochranu osobnosti, ktorý presiahol prípustnú intenzitu do takej miery, ktorú už v demokratickej
spoločnosti nemožno tolerovať. Žalovaný v príspevkoch označil osobu žalobcu za páchateľa trestnej
činnosti bez toho, aby bol skutok preukázaný, čím porušil zásadu prezumpcie neviny a vyvolal negatívne
a nenávistné reakcie na sociálnej sieti voči jeho osobe. V posudzovanom prípade nejde o príspevky,
ktoré by mali prispievať k verejnej diskusii o otázkach všeobecného záujmu, ale o neoprávnený zásah,

ktorý je objektívne spôsobilý znevážiť žalobcu v spoločnosti bez akejkoľvek vecnej súvislosti s verejným
záujmom.
18.3. Žalobca vo vyjadrení ďalej poukázal na charakter neodkladného opatrenia, ako inštitútu osobitnej
povahy, čomu zodpovedá zjednodušený a zrýchlený procesný postup súdu pri rozhodovaní, pri ktorom
sa nevykonáva dokazovanie, ale postačuje iba osvedčenie navrhovateľom tvrdených skutočností.
18.4. Žalobca považoval závery súdu prvej inštancie za správne a logické a jeho uznesenie za

dostatočne odôvodnené. Odmietol tvrdenie žalovaného, že súd pri vydaní napadnutého uznesenia
postupoval spôsobom, ktorý je v rozpore s princípmi Civilného sporového poriadku a príslušnou
judikatúrou.
18.5. V danom prípade súd prvej inštancie uložil povinnosť odstrániť len tie príspevky zverejnené na
sociálnejsieti,ktorýmizjavnedošlokzásahudoosobnostnýchprávžalobcu,čímbolazachovanázásada

minimalizácie zásahu, nakoľko prostriedok a forma ochranného prostriedku nezasahuje neprimeraným
spôsobom do práv žalovaného. O tom, že I. výrok napadnutého uznesenia je vykonateľný a technicky
možný, svedčí skutočnosť, že žalovaný sám predmetné príspevky spolu so súvisiacimi komentármi zo
svojho užívateľského účtu na sociálnej sieti odstránil po doručení napadnutého uznesenia, na základe
čoho si argumentácia žalovaného vnútorne rozporuje. Rovnako žalobca nesúhlasil s tým, že by nebolo

možné určiť, ktoré príspevky má žalovaný povinnosť odstrániť (presná špecifikácia čo do obsahu, dňa
a miesta je súčasťou ako žalobného petitu, tak aj výroku napadnutého uznesenia), vrátane komentárov
na ne nadväzujúcich. Nemôže obstáť tvrdenie, že by I. výrok odvolaním napadnutého uznesenia
nespĺňal kritériá určitosti, primeranosti a vykonateľnosti.
18.6. K tvrdeniu žalovaného o nesprávnom postupe súdu, ktorý v napadnutom uznesení rozhodol aj

o trovách konania, žalobca uviedol, že o nároku na náhradu trov bolo rozhodnuté v súlade s ust. §
262 ods. 1 CSP, pretože po rozhodnutí, aké bolo vydané v predmetnej veci, nemusí byť v konaní
bezpodmienečne pokračované na základe žaloby vo veci samej (napriek tomu, že môže ísť o dočasnú
úpravu pomerov strán). Inými slovami, súdy vo svojich rozhodnutiach pripúšťajú, že prvoinštančným
rozhodnutím sa konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia končí, preto súd prvej

inštancie postupoval správne, keď v danom prípade zároveň rozhodol o trovách konania. V rámci svojej
argumentácie žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 21Cov22019-235 z 29.
01. 2019.
18.7.Žalobcaboltohonázoru,žerelevanciunariadenéhoneodkladnéhoopatreniazhľadiskaaktuálnosti
a opodstatnenosti nezbavuje ani skutočnosť, že od zverejnenia sporných príspevkov uplynula doba

dvoch mesiacov (na tomto mieste žalobca považoval za potrebné zdôrazniť, že návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia bol doručený súdu prvej inštancie približne mesiac od zverejnenia), pričom
zásah do jeho osobnostných práv totiž nebol jednorazový, ale mal trvajúci charakter. Predmetné
príspevky v čase vydania napadnutého uznesenia boli stále verejne dostupné na užívateľskom účte
žalovaného a boli zdieľané (šírené) ďalšími užívateľmi (čo vyplýva aj z dôkazov pripojených k návrhu).

18.8. Námietku žalovaného o tom, že nebol upovedomený o podanom návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia a nemal možnosť predložiť svoje stanovisko pred vydaním rozhodnutia
považoval žalobca za účelovú, nakoľko žalovaný ani vo svojom odvolaní, ani v následnom písomnom
vyjadrení nenavrhol svoj výsluch, prípadne výsluch inej osoby, rovnako ani skutočnosti, ku ktorým by
sa navrhovaná osoba mala vypočuť.

18.9. Záverom žalobca poukázal na neunesenie dôkazného bremena žalovaného ohľadom výkonu
novinárskej činnosti, hoci na ňu odkazuje a z veľkej časti opiera aj svoju argumentáciu.
Konanie žalovaného nespĺňa základné kritériá žurnalistiky, ktorými sú predovšetkým objektívnosť,
overenie informácií a rešpektovanie etiky novinárskej práce (napr. rešpektovanie prezumpcie
neviny, nepodnecovanie, nezverejňovanie informácií o súkromí dotknutej osoby bez jej súhlasu,

nepodnecovanie akejkoľvek nenávisti priamo, či nepriamo). Sporné príspevky žalovaného naproti
tomu obsahovali nepravdivé, jednostranné a subjektívne hodnotiace difamačné tvrdenia, nezachovávali
žiadnu novinársku formu, boli publikované na súkromnom profile sociálnej siete mimo akéhokoľvek
mediálneho kontextu.18.10. Žalobca poukázal i na absenciu odvolacích dôvodov v odvolaní žalovaného zo dňa 19. 09. 2025,
v ktorom žiadny z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku neoznačil,
ani nezdôvodnil. Urobil tak až v písomnom vyjadrení zo dňa 27. 10. 2025, ktorým reagoval na vyjadrenie

žalobcu k odvolaniu. V tomto smere žalobca odkázal na rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 08. 11. 2023 pod sp. zn. 1VCdo/2/2023. Z týchto dôvodov žalobca
navrhol, aby odvolací súd na tieto dôvody neprihliadal, odvolanie žalovaného ako nedôvodné zamietol,
napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.

19. Žalovaný podal ďalšie vyjadrenie zo dňa 19. 11. 2025 (doručené súdu prvej inštancie dňa 25. 11.
2025), v ktorom analyzoval vyjadrenie žalobcu zo dňa 13. 11. 2025.
19.1. Okrem iného poukázal na argumenty žalobcu, ktoré nereflektujú na právne argumenty žalovaného,
ktorésmerovalikidentifikáciiprocesnýchporušeníakneprípustnostizásahovdoslobodyprejavuformou
neodkladného opatrenia s trvalými účinkami. Argumentácia žalobcu spočívala len v tvrdeniach, ktoré sa
neopierajú o relevantnú dôkaznú, resp. osvedčovaciu situáciu, čo je zásadne nedostatočné. Navyše z

vyjadrenia samotného žalobcu vyplýva, že sporné príspevky boli v čase rozhodovania už odstránené,
čo je v priamom rozpore s jeho tvrdením o trvajúcom zásahu. Tým žalobca sám potvrdzuje, že hlavný
dôvod, o ktorý súd oprel naliehavosť, už dávno pominul, a preto opatrenie nemohlo byť ani potrebné,
ani primerané. Rovnako závažným pochybením je žalobcova interpretácia princípu kontradiktórnosti,
čím sa snažil zľahčiť porušenie tohto základného procesného práva tým, že súd mohol rozhodnúť bez

vypočutia strán. Takáto argumentácia však ignoruje ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR, ktorá jasne
stanovuje, že aj v konaniach o neodkladnom opatrení má súd povinnosť zabezpečiť minimálnu mieru
kontradiktórnosti, ktorá umožní druhej strane vyjadriť sa, pokiaľ existuje priestor na takéto vyjadrenie
a nevzniká ohrozenie účelu opatrenia. Žalobca vo svojom vyjadrení vôbec neuvádza, z akého dôvodu
by zaslanie návrhu žalovanému a poskytnutie minimálnej lehoty na reakciu ohrozovalo účel opatrenia,

čím fakticky potvrdzuje, že takéto ohrozenie neexistovalo a súd postupoval v rozpore s čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru. Za absolútne nesprávnu a zavádzajúcu označil žalovaný časť vyjadrenia
žalobcu, v ktorej namieta, že nepreukázal výkon novinárskej činnosti a že prejavy nie sú prejavmi
požívajúcimi zvýšenú ochranu. Takéto tvrdenie odhaľuje zásadné neporozumenie žalobcu judikatúre
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá už opakovane zdôraznila, že ochrana slobody prejavu sa

vzťahuje nielen na profesionálnych novinárov, ale aj na všetky osoby, ktoré vystupujú ako „public
watchdogs“, investigatívni aktéri, občianski aktivisti či whistlebloweri. Rozhodujúcim nie je profesia,
ale povaha prejavu, jeho spoločenský význam a príspevok k verejnej diskusii. Žalobca pritom sám
vo vyjadrení priznáva, že téma, ktorej sa žalovaný venuje, má „nepochybný význam vo verejnom
záujme“. Osobitnú pozornosť žalovaný venoval vyjadreniu žalobcu týkajúceho sa odvolacích dôvodov,

ktoré mali byť doplnené oneskorene a súd na ne nemá prihliadať. Toto tvrdenie je neopodstatnené,
pretože v odvolaní boli uvedené všetky zákonné dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 CSP a následné
vyjadrenie ich len rozvinulo a konkretizovalo. To je nielen prípustné, ale dokonca požadované tam, kde
je potrebné precizovať právne argumenty v kontexte následného vyjadrenia žalobcu, ktorý nesprávne
aplikuje judikát R 61/2023, ktorý sa týka situácií, keď odvolacie dôvody vôbec neboli uvedené - čo v

tomto prípade nenastalo. Celkový charakter vyjadrenia žalobcu preto možno označiť za dokument, ktorý
nereflektuje základné procesné skutočnosti, ignoruje relevantnú judikatúru, opakuje vlastné tvrdenia bez
ich osvedčenia a nespĺňa ani základné požiadavky právnej argumentácie.
19.2. Za ďalší vážny rozporný prvok považoval žalovaný argumentáciu žalobcu týkajúcu sa tvrdenia o
„sledovaní verejnosťou“ či „širokej negatívnej odozve“. Ide o tvrdenia všeobecné, nekonkrétne, o čom

žalobca nepredložil jediný objektívny dôkaz, že by došlo k zásahu do jeho osobnostných práv zo strany
tretích osôb v príčinnej súvislosti s dotknutými príspevkami. Žalobca ku svojim tvrdeniam, že uvedené
udalosti mali negatívny dopad na jeho duševné zdravie a pracovný status, neuviedol (nepredložil) žiaden
lekársky záznam, žiadne psychiatrické, ani psychologické potvrdenie, ktoré by takúto ujmu podporovali.
Naopak, predložené dokumenty sú subjektívne, majú povahu vlastných tvrdení žalobcu a nenesú

znaky aktívneho skutkového dôkazu. Žalobca tvrdí intenzívnu ujmu, ale nie je ochotný, ani schopný
ju osvedčiť spôsobom, ktorý vyžaduje zákon, a preto takéto tvrdenie nemôže obstáť ani ako základ
pre meritórnu žalobu, tobôž nie pre nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré predstavuje mimoriadny
zásah do práv žalovaného. Závažný rozpor žalovaný vzhliadol aj pri opise samotného skutkového
deja, najmä pokiaľ ide o stretnutie na čerpacej stanici, kde žalobca prezentuje udalosť dramatickým

spôsobom, avšak opäť bez akéhokoľvek objektívneho podkladu. Dokumentácia polície, ani iné dôkazy
nepotvrdzujú žiadne protiprávne konanie žalovaného. Pokiaľ by situácia bola taká vážna, ako ju žalobca
prezentuje, logicky by existoval úradný záznam, obmedzujúci úkon alebo právne následky zo strany
orgánov činných v trestnom konaní. Keďže nič také neexistuje, žalobca svojím opisom skutkového stavuvytvára len subjektívny naratív, ktorý nie je možné považovať za relevantný pre posúdenie splnenia
podmienok neodkladného opatrenia. Žalovaný ďalej poukázal na tvrdenie žalobcu o tom, že „pretrváva
ohrozenie jeho práv“, napriek tomu, že sporné príspevky už neexistujú. Takéto tvrdenie je právne

nezmyselné, pretože neodkladné opatrenie nemá sankčný charakter, ale preventívny. Nemôže byť
nariadené len preto, že žalobca pociťuje retrospektívnu ujmu; musí existovať reálna a bezprostredná
hrozba pokračovania zásahu. Žalobca však neosvedčil žiadnu skutočnosť, ktorá by nasvedčovala tomu,
že žalovaný má v úmysle pokračovať v údajnom zásahu, ani to, že existuje objektívna hrozba, že by k
zásahu mohlo dôjsť. Bez osvedčenia tejto hrozby je neodkladné opatrenie právne neprípustné.

19.3. V ďalších častiach svojho vyjadrenia sa žalovaný zaoberal právnou analýzou nesprávnych
právnych záverov žalobcu so zameraním sa na slobodu prejavu, verejný záujem, proporcionalitu zásahu
a ústavné limity neodkladného opatrenia, (19.4.) analýzou procesných pochybení žalobcu vo svetle §
325 – 329 CSP, ústavných princípov kontradiktórnosti, rovnosti strán a požiadaviek na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, (19.5.) ústavnoprávnou analýzou kolízie slobody prejavu a ochrany osobnosti,
aplikovanou na skutkový stav a zásadnými právnymi omylmi žalobcu, (19.6.) analýzou nesprávnej

technickej a právnej interpretácie výroku uznesenia žalobcom, najmä otázky nevykonateľnosti,
neurčitosti, zásahu do práv tretích osôb a disproporcionality výroku, (19.7.) analýzou nesprávneho
výkladu otázky trov konania žalobcom, najmä absencie preukázania úspechu vo veci, porušenia § 255 a
§ 262 CSP, a procesnej neprípustnosti priznania trov v štádiu neodkladného opatrenia, (19.8.) rozborom
formálnych a identifikačných nedostatkov vo vyjadrení žalobcu a v napadnutom uznesení, vrátane

rozporov v označení osoby žalobcu a ich dopade na zákonnosť konania, prehľadnosť, vykonateľnosť a
procesnú legitimitu návrhu, (19.9.) syntetickým právnym hodnotením všetkých procesných, skutkových,
ústavných a materiálnych nedostatkov vyjadrenia žalobcu a ich dopade na neudržateľnosť napadnutého
uznesenia.
19.10. S poukazom na všetko vyššie uvedené žalovaný zotrval na svojom pôvodnom odvolacom návrhu

a odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 389 ods.
1 CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Alternatívne, v prípade, že by
odvolací súd pristúpil k vecnému preskúmaniu, navrhol, aby napadnuté uznesenie bolo podľa ust. § 388
CSP zmenené tak, že návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne v celom rozsahu,
keďže neboli splnené zákonné podmienky podľa § 325 a § 326 CSP, nebola preukázaná naliehavosť,

nebolo osvedčené bezprostredné ohrozenie práv žalobcu a opatrenie by bolo v rozpore s princípmi
proporcionality, primeranosti a spravodlivosti.

20. Ďalšie písomné vyjadrenia strán podané neboli.

21. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (ust. § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov – ďalej aj CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané proti uzneseniu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (ust. § 357 písm. d/ CSP), oprávneným subjektom, t. j. žalovaným,
v neprospech ktorého bolo uznesenie vydané (ust. § 359 CSP) a v zákonom stanovenej lehote, teda
včas (ust. § 362 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1

CSP a contrario) preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania
(ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP), pričom dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného proti 1., 2. a 3. bodu
I. výroku a proti III. výroku uznesenia súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia nie je možné
vyhovieť, a preto odvolaním napadnutý 1., 2. a 3. bod I. výroku uznesenia a III. výrok uznesenia ako
vecne správne potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

22. Podľa § 324 ods. 1, 3 CSP, pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na
návrh nariadiť neodkladné opatrenie.
Neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť
zabezpečovacím opatrením.

22.1. Podľa § 325 ods. 1, 2 písm. d/ CSP, neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné
bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
Neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby
d/ niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala,
22.2. Podľa § 326 ods. 1, 2 CSP, v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach

žaloby podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej
úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne
osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé,
akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha.K návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva.
22.3. Podľa § 328 ods. 1, 2 CSP, ak súd nepostupoval podľa § 327, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú
splnené podmienky podľa § 325 ods. 1, inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne.

O návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodne súd najneskôr do 30 dní od doručenia návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý spĺňa náležitosti podľa § 326. O návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 2 písm. e) rozhodne súd do 24 hodín od doručenia návrhu.
22.4. Podľa § 329 ods. 1, 2 CSP, súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní

proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.
Pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie.
22.5. Podľa § 330 ods. 1, 2 CSP, súd môže určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas.
Ak to povaha veci pripúšťa, súd môže nariadiť neodkladné opatrenie, ktorého obsah by bol totožný s
výrokom vo veci samej.

22.6. Podľa § 336 ods. 1 CSP, ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania, môže vo
výroku uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. Súd túto
povinnosť neuloží najmä vtedy, ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú
úpravu pomerov medzi stranami.
22.7. Podľa § 337 ods. 1, 2 CSP, ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania a ak

navrhovateľovi povinnosť podľa § 336 ods. 1 neuloží, poučí strany, ktorým sa neodkladným opatrením
ukladá určitá povinnosť, že môžu podať žalobu vo veci samej a o právnych následkoch s tým spojených.
Lehotu na podanie žaloby súd neurčuje.
Súd vo výroku uznesenia podľa odseku 1 uvedie strany a predmet konania vo veci samej. Konanie vo
veci samej sa môže týkať aj nárokov na navrátenie do pôvodného stavu alebo nárokov na náhradu škody

alebo inej ujmy spôsobenej výkonom neodkladného opatrenia.
22.8. Podľa § 362 ods. 1 CSP, odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,
proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
22.9. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
22.10. Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
22.11. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak

a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,
b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,
c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
22.12. Podľa § 380 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích

dôvodoch uplatnené.
22.13. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

23. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie zo skutočností
zadokumentovaných v spise dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil z nich správny právny
záver a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom stručne odôvodnil. Nakoľko odôvodnenie písomného

vyhotovenia uznesenia zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 234
ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov, v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje
a v podstatných bodoch naň v celom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie poukazuje iba na niektoré ďalšie skutočnosti (ust. § 387 ods. 2 CSP).

24. Čo sa týka samotného návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, odvolací súd zdôrazňuje, že v
prípade neodkladného opatrenia zákon predpokladá iba dva dôvody uplatnenia tejto formy procesného
zabezpečenia, a to jednak potrebu bezodkladne upraviť pomery a jednak obavu, že exekúcia bude
ohrozená. Neodkladné opatrenie predstavuje inštitút osobitnej povahy, čomu zodpovedá zjednodušenýa zrýchlený procesný postup súdu pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.
Základným predpokladom pre jeho nariadenie je existencia potreby bezodkladnej úpravy pomerov
medzi stranami, alebo obava, že vykonanie exekúcie súdneho rozhodnutia bude ohrozené, pokiaľ

nemožno tento účel dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Pre nariadenie neodkladného opatrenia sa
tak vyžaduje hodnoverné osvedčenie aspoň základných skutočností potrebných pre záver o dôvodnosti
a trvaní nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako i dostatočné opísanie rozhodujúcich skutočností
odôvodňujúcich nevyhnutnosť potreby neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami sporu alebo
osvedčenie obavy z ohrozenia exekúcie.

25. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že neodkladné opatrenie je výnimočným opatrením, ktoré
možno nariadiť, len ak je skutočne potrebné bezodkladne upraviť pomery medzi sporovými stranami,
teda ak nastane medzi nimi taký stav právnych a faktických vzťahov, ktorý bezpodmienečne vyžaduje
rýchly zásah súdu a poskytnutie súdnej ochrany. Nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu potreby
bezodkladnej úpravy pomerov v zmysle ust. § 325 ods. 1 CSP je prípustné a opodstatnené len vtedy,

ak sa tvrdí a osvedčí, že sú tu právne vzťahy medzi stranami, ak tieto právne vzťahy vyžadujú dočasnú
úpravu, ak táto dočasná úprava je potrebná, aby sa v daných právnych vzťahoch medzi stranami sporu
nevytvoril nenávratný stav a ak sa neprimeraným spôsobom nezasiahne do právnych vzťahov medzi
stranami sporu. Preto musí navrhovateľ neodkladného opatrenia osvedčiť jednak uplatnený nárok, ktorý
žiada chrániť neodkladným opatrením, ďalej právny vzťah medzi stranami sporu, ktorý je potrebné

upraviť neodkladným opatrením, ako i tvrdenie, že je tu reálne nebezpečenstvo a bezprostredne mu
hroziaca ujma. Nárok navrhovateľa neodkladného opatrenia je osvedčený vtedy, ak sa na základe
predložených dôkazov javí aspoň ako pravdepodobný. Ohrozenie práv, nároku a hrozba bezprostrednej
ujmy navrhovateľa neodkladného opatrenia musia byť konkrétne a vždy je potrebné ich osvedčiť, nestačí
ich iba tvrdiť. Chýbajúce osvedčenie bezprostredne hroziacej ujmy nemožno ničím nahradiť, lebo je

základnoupodmienkouprenariadenieneodkladnéhoopatrenia,keďžeideoopatrenie,ktoréjenamieste
nariadiť len vtedy, ak je práve kvôli zabráneniu nejakej reálne hroziacej konkrétnej ujme potrebné
bezodkladne, teda rýchlo a okamžite, zasiahnuť súdnym rozhodnutím.

26. So zreteľom na podstatu, účel a zmysel inštitútu neodkladného opatrenia nie je pre rozhodnutie

o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia potrebné, resp. nevyhnutné vykonávať dokazovanie.
Splnenie predpokladov pre jeho nariadenie však nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení
navrhovateľa neodkladného opatrenia, ale ako už odvolací súd uviedol vyššie, je potrebné tieto tvrdenia
spoľahlivo osvedčiť, a to aspoň do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich
pravdivosti a hodnovernosti, nakoľko pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na

rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. Dokazovanie má v konaní o návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia povahu osvedčovania, pričom osvedčené skutočnosti majú
spĺňať atribút vysokej pravdepodobnosti a iba dosiahnutie takejto náležitej miery pravdepodobnosti
rozhodujúcich skutočností vedie k splneniu podmienky pre nariadenie požadovaného neodkladného
opatrenia. To znamená, že súd na základe dostupných dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie

relevantné skutočnosti, pričom nemusí dodržať formalizovaný postup štandardného procesného
dokazovania. Osvedčené skutočnosti následne spĺňajú atribút vysokej pravdepodobnosti a súd z nich
pri rozhodovaní vychádza. Dosiahnutie náležitej miery pravdepodobnosti rozhodujúcich skutočností z
hľadiska procesného a hmotného práva legitimizuje vyhovujúci výrok, a teda nariadenie požadovaného
neodkladného opatrenia. Procesu osvedčovania (spravdepodobnenia) podliehajú všetky zákonné

podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia, s osobitným dôrazom na potrebu neodkladnej
úpravy pomerov alebo obavu z ohrozenia exekúcie. Z normatívneho textu vyplýva, že pri osvedčovaní
dôvodnosti a trvania chráneného nároku, teda nároku vo veci samej, je navrhovateľ neodkladného
opatrenia povinný dosiahnuť hodnoverné osvedčenie ohrozenia jeho práva alebo nároku (či už
subjektívne alebo objektívne), ktoré musí byť konkrétne a navrhovateľ neodkladného opatrenia ho

musí osvedčiť, nakoľko nestačí len abstraktná (pravdepodobná) možnosť ohrozenia práv navrhovateľa.
Táto sprísnená požiadavka vychádza jednak z premisy, že zjavne nedôvodnému nároku nemožno
poskytnúť predbežnú procesnú ochranu, a jednak z predpokladu, že dôvodnosť nároku vo veci samej
je navrhovateľ spôsobilý osvedčiť jednoduchšie a hodnovernejšie než samotnú potrebu neodkladnej
úpravy pomerov alebo obavu z ohrozenia exekúcie.

27. Po oboznámení sa s obsahom na vec sa vzťahujúceho materiálu odvolací súd konštatuje, že
súd prvej inštancie rozhodol v súlade so stavom veci a zákonom, keď nariadeným neodkladným
opatrením poskytol navrhovateľovi neodkladného opatrenia, teda žalobcovi (ďalej aj žalobca) ochranuv takom rozsahu, v akom žalobca poskytnutie ochrany navrhol a v akom súd jeho návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia vyhovel.

28. V reakcii na odvolaciu argumentáciu žalovaného v jeho odvolaní zo dňa 19. 09. 2025 proti 1., 2. a 3.
bodu I. výroku a proti III. výroku uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 12. 09. 2025 v znení opravného
uznesenia zo dňa 20. 10. 2025 odvolací súd v súhrne konštatuje, že ju nepovažoval za dôvodnú. Vo
vzťahu k odvolacej námietke žalovaného indikujúcej neexistenciu skutočností odôvodňujúcich potrebu
neodkladnej úpravy v predmetnej veci, odvolací súd podotýka, že potrebu bezodkladne upraviť pomery

vzhliadol (rovnako ako súd prvej inštancie) predovšetkým v okolnostiach súdenej veci, kedy žalovaný
na svojom užívateľskom účte siete I. (označenom ako „E. F. (J. K. L.)“ zverejnil dňa XX. XX. XXXX,
XX. XX. XXXX a XX. XX. XXXX príspevky týkajúce sa žalobcu, ktoré obsahovali videozáznam spolu
s textom v znení ako je uvedený v 1., 2. a 3. bode I. výroku uznesenia súdu prvej inštancie,
pričom žalobca bol v týchto príspevkoch spájaný s nezákonnou činnosťou. Tieto príspevky zverejnené
žalovaným sa dostali do verejného priestoru, pričom vyvolali rozsiahlu diskusiu, čomu nasvedčujú

početné negatívne, osočujúce, znevažujúce a vulgárne komentáre na sociálnej sieti a na základe
týchto príspevkov bol žalobca niektorými užívateľmi siete i opoznaný, čo nepochybne preukazujú ním
predložené dôkazy (vo forme komentárov pod príspevkami žalovaného), v ktorých je žalobca označený
menom a priezviskom, resp. je uvedené jeho bydlisko, resp., že je to I. E.. Odvolací súd, rovnako ako súd
prvej inštancie, dospel k záveru, že príspevky žalovaného na jeho užívateľskom účte siete I. (označenom

ako „E. F. (J. K. L.)“ ako i komentáre pod týmito príspevkami zasiahli do osobnej integrity žalobcu
(ukončenie pracovného pomeru u zamestnávateľa dohodou bez uvedenia dôvodu, potrebná návšteva
psychológa, pozastavenie E. N.), ktorý sa potom dôvodne domáhal ochrany svojej osobnosti, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia a súd prvej inštancie potom dôvodne vyhovel jeho návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia spočívajúcom v povinnosti žalovaného odstrániť ním zverejnené

príspevky v dňoch XX. XX. až XX. XX. XXXX spolu s prislúchajúcimi textovými komentármi.
28.1. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že predmetné príspevky boli predmetom jeho novinárskej
činnosti a poukazoval v nich na existujúce dôvody podozrenia zo spáchania prečinov (podľa žalovaného
konkrétne prečinu sexuálneho zneužívania v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozovania mravnej
výchovy mládeže) zo strany žalobcu, resp., že svojimi príspevkami sa snažil zabezpečiť preukázanie

spáchania uvedených trestných činov pre orgány činné v trestnom konaní pre ďalšie prebiehajúce
trestné konanie. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že žalovaný zrejme opomenul, že ani sloboda
jeho prejavu nie je bezbrehá, že nie je orgánom činným v trestnom konaní a jeho úlohou nie je
zavádzajúcim, resp. klamlivým konaním (na sociálnej sieti sa vydával za maloletú 13 ročnú osobu
ženského pohlavia) získavať dôkazy pre trestné konanie. Žalovaný svojim konaním (zverejnením

príspevkov) bez relevantných vecných dôkazov a argumentov vyvolával na sociálnej sieti podozrenie
z páchania závažnej trestnej činnosti, pričom práve na základe ním zverejnených obrazových
a textových príspevkov bol s páchaním tejto činnosti spájaný práve žalobca. Takéto konanie žalovaného
nemôže požívať právnu ochranu slobody prejavu pred ochranou osobnostných práv žalobcu. Pri výkone
práva slobody prejavu je potrebné dodržiavať a rešpektovať právo na ochranu osobnosti ako základné

ústavné právo. Žalobca nie je osobou verejného záujmu, u ktorej, pri kolízii práva na informácie s
jednotlivými osobnostnými právami, má prednosť právo na informácie. Žalovanému nikto neupiera jeho
právo verejne sa vyjadrovať k veciam verejným, avšak nemožno akceptovať, aby žalovaný v rámci
práva na slobodu prejavu citeľne neoprávnene zasahoval do práv iných. K takémuto neoprávnenému
zásahu do práva žalobcu došlo aj zverejňovaním príspevkov zo strany žalovaného na sociálnej sieti,

ktorých pravdivosť nebola preukázaná a sú len jeho domnienkami, ktoré však vo svojich príspevkoch
prezentoval ako skutkové tvrdenia. S poukazom na uvedené potom žalovaný neprípustne a v prostredí
sociálnej siete I. zasiahol do súkromia žalobcu zverejnením svojich príspevkov takým spôsobom, že
to u ostatných používateľov tejto sociálnej siete vyvolalo mylnú predstavu o žalobcovi ako páchateľovi
závažnej trestnej činnosti, čoho dôkazom sú ich komentáre pod príspevkami žalobcu. Žalovaný takto

neprimerane difamujúco zasiahol do oprávnených záujmov žalobcu týkajúcich sa jeho dobrého mena
a občianskej cti, resp. zverejnením týchto príspevkov podnietil ostatných používateľov sociálnej siete
až k nenávisti voči žalobcovi, o čom svedčia pripojené negatívne vulgárne a dehonestujúce komentáre
ďalších používateľov.

29. Vzhľadom na vyššie uvedené možno zverejnené príspevky žalovaného považovať za
objektívne spôsobilé ohroziť osobnostné práva žalobcu, ktorý potom dostatočne osvedčil existenciu
nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy na jeho právach a potrebu neodkladnej úpravy pomerov
medzi ním a žalovaným ako stranami tohto konania, čo bolo aj dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancievyhovel jeho návrhu a v navrhovanom rozsahu aj nariadil neodkladné opatrenie. Po vecnom a právnom
zhodnotení relevantných skutočností v danej veci dospel odvolací súd k záveru, že žalobca osvedčil
splnenie zákonných predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia v rozsahu ním požadovaného

petitu podľa ust. § 324 a nasl. CSP.

30. Len pre úplnosť odvolací súd poukazuje na ust. § 329 ods. 2 CSP, podľa ktorého „pre neodkladné
opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie“. Pri preskúmavaní vecnej
správnosti odvolaním napadnutého 1., 2. a 3. bodu I. výroku uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 12.

09. 2025 o nariadení neodkladného opatrenia je teda aj pre odvolací súd relevantný stav v čase vydania
uznesenia súdu prvej inštancie. Uvedené odvolací súd zdôrazňuje v súvislosti s tvrdením žalobcu v jeho
vyjadrení zo dňa 13. 11. 2025, podľa ktorého žalovaný po doručení uznesenia súdu prvej inštancie
predmetné príspevky spolu so súvisiacimi komentármi sám odstránil zo svojho užívateľského účtu na
sociálnej sieti. Na túto skutočnosť preto odvolací súd neprihliadal, nakoľko nemohol svoje rozhodnutie
založiť na skutočnostiach, ktoré nastali až po vydaní odvolaním napadnutého uznesenia.

31. Odvolací súd dospel k záveru, že v preskúmavanej veci súd prvej inštancie správne rozhodol,
keď uznesením nariadil neodkladné opatrenie z dôvodov, aby zabránil ohrozovaniu telesnej a duševnej
integrity žalobcu prípadným ďalším neprípustným konaním žalovaného. Pri rozhodovaní o odvolaní proti
napadnutému uzneseniu súdu prvej inštancie bol odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj

dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana sporu podľa ust. § 365 ods. 3 CSP môže meniť a dopĺňať len
do uplynutia odvolacej lehoty), a to v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP. Žalovaný ako odvolateľ teda
v podanom odvolaní svojím dispozičným úkonom vymedzil nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej
činnosti odvolacieho súdu.
31.1. Odvolací súd tiež podotýka, že polemika s rozhodnutím súdu prvej inštancie alebo len

prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia nezakladá odvolací dôvod v zmysle príslušného
ustanovenia CSP. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo na to, aby bola sporová strana pred
všeobecnýmsúdomúspešná,tedaabysavšeobecnýsúdstotožnilsjejprávnyminázormiapredstavami,
preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov a rozhodol v súlade
s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne dožadovať sa navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Odvolacie
námietky vymedzené žalovaným v odvolaní, ktorými bol odvolací súd viazaný, neboli dôvodné a ani
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť odvolaním napadnutého 1., 2. a 3. bodu I. výroku uznesenia
súdu prvej inštancie, pričom odvolací súd nezistil vady týkajúce sa procesných podmienok v konaní a v
postupe okresného súdu, na ktoré by musel prihliadnuť z úradnej povinnosti (ust. § 380 ods. 2 CSP),

a preto potvrdil odvolaním napadnutý 1., 2. a 3. bod I. výroku uznesenia súdu prvej inštancie z dôvodov
ich vecnej správnosti podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

32. Žalovaný odvolaním napadol i III. výrok uznesenia súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorým
súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, ale vo vzťahu k výroku o trovách

konania žalovaný v lehote na podanie odvolania nevymedzil žiadnu konkrétnu odvolaciu námietku.
Potvrdenie posudzovaného uznesenia vo vecnej časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo
závislý, zakladá správnosť aj bezprostredne podmieneného výroku o nároku na náhradu trov konania.
Len na okraj odvolací súd dopĺňa, že okresný súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania
náležite aplikoval zásadu plného úspechu žalobcu v konaní, nakoľko súd prvej inštancie návrhu žalobcu

na nariadenie neodkladného opatrenia v plnom rozsahu vyhovel. Z uvedených dôvodov odvolací súd
potvrdiliodvolanímžalovanéhonapadnutýIII.výrokuzneseniasúduprvejinštancieonárokunanáhradu
trov konania.

33. Odvolací súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že žalovaný nepodal odvolanie proti 4. bodu I. výroku

uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým mu bola uložená povinnosť zdržať sa zásahu do osobnostných
práv žalobcu. Odvolanie nebolo podané ani proti II. výroku uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým súd
žalobcovi uložil, aby do 30 dní od právoplatnosti uznesenia podal voči žalovanému na príslušný súd
žalobu vo veci samej, predmetom ktorej bude konanie týkajúce sa ochrany osobnosti. Uznesenie súdu
prvej inštancie potom nadobudlo právoplatnosť v 4. bode I. výroku a v II. výroku, nakoľko odvolanie proti

nim nebolo podané. V predmetnej veci súd prvej inštancie nariadil neodkladné opatrenie pred začatím
konania podľa ust. § 336 ods. 1 CSP a žalobcovi uložil povinnosť v zmysle toho ustanovenia podať
v určenej lehote žalobu, nebolo už potom jeho povinnosťou poučovať žalovaného podľa ust. § 337 ods.
1 CSP o možnosti podať žalobu vo veci samej a o právnych následkoch s tým spojených.34. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď
navšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na
každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS
SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Ďalšia argumentácia žalovaného v jeho odvolaní

už nebola spôsobilá ovplyvniť posúdenie uznesenia súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného
opatrenia, a preto na ňu odvolací súd ani nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

35. V závere svojho uznesenia odvolací súd uvádza, že žalovaný podal po podaní odvolania dve
rozsiahle vyjadrenia (zo dňa 27. 10. 2025 a zo dňa 19. 11. 2025), ktorými reagoval na vyjadrenia
žalobcu a v ktorých nepochybne doplnil a menil dôvody svojho odvolania. Na tieto podania, resp. dôvody

a tvrdenia v nich uvedené, odvolací súd pri svojom rozhodnutí nemohol prihliadať, ani reagovať na
tvrdenia a námietky žalovaného v nich uvedené, a to s poukazom na ust. § 365 ods. 3 CSP, podľa
ktorého odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania. Zákonná koncentrácia konania sa uplatňuje aj v opravných konaniach. Lehota
na podanie odvolania neohraničuje len samotné podanie odvolania (t. j. iniciovanie opravného konania),

ale aj vymedzenie programu odvolacieho konania (určenie rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda) a
argumentáciu tvrdenej vadnosti rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo. Po uplynutí lehoty na
podanie odvolania tak nemožno rozširovať ani meniť odvolacie dôvody, ani navrhované dôkazy.

36. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust.

§ 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok
na ich náhradu v plnom rozsahu proti žalovanému, ktorý vo veci podaného odvolania úspech nemal. O
výške náhrady trov tohto konania (vrátane trov tohto odvolacieho konania) rozhodne po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením súdny úradník súdu prvej inštancie (ust. § 262 ods. 2 CSP).

37. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 393 ods. 2 druhá veta CSP a ust. § 3
ods. 10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov).

Poučenie:

11Co/100/2025

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 CSP)Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 1, 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)