Rozsudok · Pracovné právo · Judgement

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoPr/7/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1613207042
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1613207042.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej

a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej, st. a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: B.. E. M., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G., V. G. XXXX/XX, zastúpený advokátkou JUDr. Ľubicou Sopkovou, AK so sídlom
Malacky, Pribinova 3, proti žalovanému: Mesto Malacky, so sídlom Bernolákova 5188/1A, Malacky, IČO:
00 304 913, zastúpený Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners, s. r. o., so sídlom Bratislava, Twin City
Tower, Mlynské nivy 10, o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 12. októbra 2017 č. k. 5Cpr/5/2013-287 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 5Cpr/5/2013-287 z 12. októbra 2017 v časti týkajúcej

sa určenia, že výpoveď daná žalobcovi listom žalovaného zo dňa 26.04.2013 je neplatná, m e n í tak,
že žalobu žalobcu v tomto rozsahu z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď daná žalobcovi žalovaným listom zo
dňa 26.04.2013 je neplatná, žalovanému uložil povinnosť vyplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške
36.202,06 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od dňa vykonateľnosti rozsudku do zaplatenia,
uskutočniť všetky príslušné odvody za žalobcu a nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 %, keď
vychádzal zo žaloby skutkovo odôvodnenej tým, že medzi stranami vznikol pracovný pomer dňom
15.09.2007 na základe pracovnej zmluvy zo dňa 11.09.2007 č. D.-XX/XXXX. Dohodnutý druh práce bol

„technický pracovník“ v súlade so Zákonníkom práce (ďalej len „ZP“) a ďalšími všeobecnými záväznými
právnymi predpismi. Miesto výkonu práce bolo Mesto Malacky. Pracovný pomer bol dohodnutý na
dobu neurčitú s trojmesačnou skúšobnou dobou. Na základe Dohody o zmene pracovnej zmluvy
z 30.11.2011 sa druh práce zmenil na „technický zamestnanec“, ktorý v zmysle dohody o zmene
pracovnej zmluvy plní úlohy súvisiace s technickým a programovým zabezpečením pracoviska (vrátane
metodickej podpory), objektov pripojených na pult centrálnej ochrany a zariadení potrebných pre
činnosť pracoviska, prevádzkou motorových vozidiel. Žalobca poukázal vo svojej žalobe na § 6

bod 8 Organizačného poriadku Mestskej polície v Malackách, z ktorého vyplýva nasledovný opis
pracovnej pozície technický zamestnanec: a) zabezpečuje prevádzku a drobnú údržbu: PCO (pult
centrálnej ochrany) a príslušných zariadení, pripájanie a odpájanie objektov na PCO, vypracúvanie
plánov zásahu v objektoch, aktívne vyhľadávanie a vytváranie zmluvných vzťahov pri ochrane objektov
prostredníctvom PCO, posudzovanie a navrhovanie technickej ochrany objektov vo vlastníctve alebo
správe Mesta Malacky, rádiovej siete na pracovisku, výpočtovej techniky na pracovisku, programové
vybavenie pracoviska a vzájomné prepojenie technických zariadení na pracovisku, záznamových

zariadení na pracovisku (zaznamenávanie telefonických hovorov, rádiostaníc, prevádzky služobných
motorových vozidiel), b) zabezpečuje prevádzku nastavovanie a drobnú údržbu mestského kamerového
systému, archivovanie a distribúciu získaných záznamov, c) zabezpečuje obstarávanie a prevádzku
iných technických zariadení potrebných na plnenie úloh na pracovisku, d) vykonáva, alebo zabezpečujepotrebné zaškolenie zamestnancov na pracovisku v súvislosti s prevádzkou technických zariadení, e)
realizuje technickú ochranu údajov na pracovisku, f) spracúva príspevky do médií v oblasti pripojenia
objektov na pult centrálnej ochrany, g) prevádzka a údržba automobilovej techniky. Dňa 08.04.2013

po skončení práceneschopnosti (v trvaní od 02.04.2013 do 05.04.2013) chcel nastúpiť späť na výkon
práce v riadnom pracovnom čase, avšak na svoje pracovisko sa nedostal, nakoľko počas jeho
práceneschopnosti bola vymenená vložka na zámku v kancelárii, ktorú mal určenú pre výkon práce
u žalovaného. Službukonajúci príslušníci mestskej polície na stálej službe mu kanceláriu neodomkli a
dokoncahoodmietlipustiťidopriestorovstálejslužby,pričomtakpostupovaliúdajnenapokynnáčelníka

Mestskej polície. Na základe tejto skutočnosti v ten istý deň 08.04.2013 doručil žalovanému žiadosť o
odstránenie prekážky v práci a umožnenie pracovať. Dňa 10.04.2013 mu bola zo strany žalovaného
zaslaná výzva, v zmysle ktorej mu bolo oznámené, že miestom výkonu jeho práce je Mesto Malacky, z
čoho vyvodil, že to nie je len kancelária, ktorú spoločne užíva s iným zamestnancom, resp. priestory, kde
príslušníci Mestskej polície Malacky vykonávajú stálu službu. Vo výzve sa ďalej uvádza, že do týchto
priestorov mu bol dočasne obmedzený prístup, pričom z výzvy žalovaného nemal za zrejmé, z akého

dôvodu mu bol prístup na pracovisko obmedzený. Ďalej sa vo výzve uvádza, že od 08.04.2013 žalobca
porušuje ustanovenia uvedené v § 81 ZP. Žalobca sa dňa 16.04.2013 písomne vyjadril k výzve, ktorá
mu bola žalovaným doručená dňa 16.04.2013 a v ktorej uviedol, že zásadne nesúhlasí s tvrdeniami, že
pridelené pracovné úlohy v súlade s pokynom nadriadeného môže plniť aj v iných priestoroch. Žalobca
poukázalnaznenieorganizačnéhoporiadkuMestskejpolícievMalackáchapoukázalnavyššieuvedený

opis pracovnej pozície technického zamestnanca. Vychádzajúc z toho žalobca uvádzal, že na výkon
úloh spojených s realizáciou daných činností prislúchajúcich technickému zamestnancovi je nevyhnutne
potrebný prístup k technickým zariadeniam a výpočtovej technike, ktorá sa nachádza v miestnosti
stálej služby a priestoroch, do ktorých mu bol zamedzený prístup, čím mu je zabránené pracovať a
plniť si riadne svoje pracovné úlohy. Žalobca uviedol, že žalovaný mu okrem tohto od 08.04.2013

žiadnu prácu neprideľoval a ani nevydal žiadny pokyn na vykonanie pracovnej úlohy. Dňa 02.05.2013
žalobca u žalovaného ako zamestnávateľa obdržal písomnosť nazvanú ako „Výpoveď podľa ust. § 63
ods. 1 písm. e) zák. NR SR č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce“ zo dňa 26.04.2013. Ako výpovedný
dôvod žalovaný uviedol závažné porušenie pracovnej disciplíny v tom zmysle, že od 08.04.2013 ku dňu
26.04.2013 sa žalobca nezdržiava na mieste výkonu práce (nie pracovisku) podľa pracovnej zmluvy

a údajne nevyužíva pracovný čas na prácu, čím žalobca podľa odporcu porušil § 81 písm. b) ZP.
Na túto výpoveď žalobca reagoval svojim listom zo dňa 06.05.2013, ktorým oznámil žalovanému svoj
zásadný nesúhlas s doručenou výpoveďou ako aj s jej odôvodnením a právnou kvalifikáciou, nakoľko
boli umelo vykonštruované a absolútne sa nezakladali na pravde. Žalobca tiež žalovaného informoval,
že nesúhlasí s výpoveďou, trvá na ďalšom zamestnávaní a upozornil ho aj na povinnosť poskytnúť

mu náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP. Následne zaslal žalovaný žalobcovi upozornenie zo dňa
13.05.2013 č. 7636/2013 odoslané poštou dňa 14.05.2013, ktoré žalobca prevzal dňa 16.05.2013. V
tomto liste žalovaný žalobcu upozornil, že údajne naďalej porušuje ustanovenia ZP bez toho, aby to
bližšie špecifikoval konkrétnymi ustanoveniami tým, že v pracovnej dobe sa nezdržiava na pracovisku a
nevyužívapracovnýčasnaprácu.Ztohtodôvodusažalobcadňa17.05.2013occa.7,30hod.dostavildo

budovy Mestskej polície Malacky, kde chcel ísť na svoje pracovisko, ktoré mu žalovaný pridelil na výkon
práce. Po príchode do priestorov Mestskej polície Malacky mu službukonajúci príslušník mestskej polície
opätovneneumožnilvstúpiťnapracovisko,t.j.dopridelenejkancelárieanidopriestorovstálejslužbyato
z dôvodu vymenených vložiek do zámkov na kancelárii a na garáži techniky mestskej polície. Žalobcovi
bolo oznámené, že dôvod mu vysvetlí náčelník mestskej polície, ktorého má vyhľadať. Žalobca uviedol,

že napriek jeho snahe sa mu nepodarilo nájsť náčelníka mestskej polície v budove mestskej polície ani v
budove Mestského úradu Malacky. Keďže žalobca nemal možnosť pracovať a viac ako hodinu nenašiel
svojho priameho nadriadeného ani nikoho, kto by mu dal akékoľvek informácie o vzniknutej situácii o
cca. 8,30 hod. žalobca z budovy Mestského úradu a Mestskej polície odišiel, o čom existuje záznam v
kamerovom systéme mesta Malacky. Žalobca potom opäť dňa 17.05.2013 doručil žalovanému žiadosť

o odstránenie prekážky v práci a umožnenie pracovať. V tejto písomnej žiadosti žalobca opäť žiadal
žalovaného, aby mu umožnil pracovať v zmysle pracovnej zmluvy s upozornením na skutočnosť, že
ako zamestnávateľ porušuje svoju povinnosť poskytnúť mu náhradu mzdy v zmysle ust. § 142 ods. 3
ZP. Žalovaný na to reagoval upozornením zo dňa 24.05.2013, v ktorej žalobcu opätovne upozorňuje
na porušenie ust. ZP tým, že v pracovnej dobe sa údajne nezdržiava na pracovisku a tým nevyužíva

pracovný čas na prácu a tiež listom zo dňa 27.05.2013, v ktorom uviedol, že za obdobie od 02.04.2013
do 05.04.2013 bola žalobcovi uhradená náhrada mzdy za práceneschopnosť a od 08.04.2013 mu bola
vykazovaná neprítomnosť v práci - absencia a z tohto dôvodu mu žalovaný nevyplatil mzdu. Žalobca
uvádzal, že jediný dôvod skončenia pracovného pomeru žalovaným s ním je jeho údajná absencia napracovisku od 08.04.2013, ktorou mal závažne porušiť pracovnú disciplínu, avšak mal za jednoznačne
preukázané, že práve žalovaný porušuje povinnosti vyplývajúce mu z uzatvorenej pracovnej zmluvy tým,
že mu dlhodobo neumožňuje pracovať v zmysle pracovnej zmluvy bezdôvodným zamedzením vstupu

na pracovisko, ktoré mu určil na výkon práce práve žalovaný. Žalobca poukázal tiež na to, že počas celej
doby trvania pracovného pomeru u žalovaného nikdy žiadnym spôsobom neporušil pracovnú disciplínu,
nikdy mu nebolo udelené žiadne pokarhanie ani upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny. Naopak
viackrát mu boli poskytnuté odmeny za výkon práce, čo svedčí o tom, že žalovaný bol s prácou žalobcu
dlhodobo spokojný až do dňa 01.02.2013, kedy mu bolo doručené rozhodnutie o znížení osobného

príplatku. K tomu došlo bez riadneho odôvodnenia a bez predchádzajúceho upozornenia na porušenie
pracovnej disciplíny alebo z akéhokoľvek iného relevantného dôvodu. Žalobca teda dôvodil tým, že
žalovaný nemal žiadny právne relevantný dôvod na to, aby mu mohol dať výpoveď v zmysle ust. § 63 ZP.
Opakovane sa domáhal umožnenia pracovať. Žalovaný pritom prekážku v práci neodstránil a v takomto
prípade mal za to, že nie je ako zamestnávateľ oprávnený dať mu ako zamestnancovi výpoveď z dôvodu,
ktorý sám vyvolal, pričom navyše zamestnávateľ mu prácu ani nepridelil.

2. Súd prvej inštancie vychádzal aj z písomného vyjadrenia žalovaného k žalobe, podľa ktorého
dňa 05.04.2013 bolo vydané usmernenie, na základe ktorého bol žalobcovi umožnený prístup k
technickým zariadeniam na pracovisku mestskej polície vrátane prístupu do stálej služby len za
prítomnosti náčelníka. Súčasne bola vymenená vložka do zámku dverí kancelárie, ktorú žalobca

využíval spolu s iným zamestnancom, pričom cieľom tohto bolo a) obmedzenie nekontrolovaného
samostatného vstupu žalobcu do kancelárie, ktorú využíval spolu s iným zamestnancom, nakoľko sa
tam nachádzal materiál, ktorého prevzatie dňa 02.04.2013 odmietol písomne potvrdiť, b) zamedzenie
nekontrolovanej samostatnej manipulácie s výpočtovou technikou v dôsledku podozrenia z porušenia
viacerých ustanovení Bezpečnostnej smernice pre prácu s informačnými systémami žalobcom. V

dôsledku podozrenia z porušovania smernice bol dňa 04.04.2013 vydaný príkaz primátora č. 1/2013, na
základe ktorého bola vykonaná kontrola počítačov a iného technického vybavenia pracoviska mestskej
polície. Žalovaný ďalej uviedol, že dňa 08.04.2013 v čase okolo 6,50 hod. sa žalobca dostavil na
pracovisko Mestskej polície Malacky. Príslušníkom Fabom bol upozornený na obmedzený prístup k
technickým zariadeniam na pracovisku len v prítomnosti náčelníka a bol vyzvaný k tomu, aby na chodbe

uzavretého pracoviska mestskej polície počkal na náčelníka. Žalobca však z pracoviska mestskej polície
odišiel a o cca. 10 minút sa vrátil a odovzdal list ukončujúci jeho práceneschopnosť. Odišiel bez toho,
aby počkal na náčelníka mestskej polície, čo bolo ešte v čase, keď sa tento nadriadený zvyčajne na
pracovisku nezdržiava, o čom žalobca vedel. Žalovaný predpokladal, že zámerom žalobcu ani nebolo
sa stretnúť so svojim nadriadeným, ale naopak sa takémuto prípadnému stretnutiu priamo vyhnúť. Ďalej

žalovanýuvádzalpostupžalobcu,ktorýpostupovaltak,ževtenistýdeňdoručilnaMestskýúradMalacky
písomnosť adresovanú primátorovi mesta, v ktorej žiada o odstránenie prekážky v práci a umožnenie
pracovať, pričom sa však v stanovenej pracovnej dobe za svojim nadriadeným ani nezastavil. Žalobcovi
bola dňa 15.04.2013 doručená výzva na dostavenie sa na pracovisko a súčasne bol upozornený na
to, že svoje pracovné úlohy si môže plniť aj v iných priestoroch ako je kancelária, ktorú využíva s iným

zamestnancom, resp. priestor na služby. Tiež bol upozornený na to, že pokiaľ nasledujúci pracovný
deň po obdržaní výzvy nebude k dispozícii zamestnávateľovi za účelom plnenia pracovných úloh,
bude to považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny s následkom okamžitého skončenia
pracovného pomeru. Napriek tejto výzve sa však žalobca na pracovisko mestskej polície nedostavil a
dňa 16.04.2013 doručil do podateľne mestského úradu písomné vyjadrenie nesúhlasu k takejto výzve.

Ani vtedy sa nepokúsil skontaktovať so svojim priamym nadriadeným. Žalovaný vo svojom vyjadrení
k žalobe ďalej uvádzal, že obmedzenie samostatného prístupu žalobcu k technickým zariadeniam
nespočívalo v zákaze vstupu a prístupu k technickým zariadeniam, ale v regulovanom prístupe v
prítomnosti náčelníka. Žalobca inak mohol samostatne plniť vymedzené úlohy na iných miestach
a to v kancelárii náčelníka, vedúceho oddelenia výkonu služby, prípadne i mimo týchto priestorov

(údržba automobilovej techniky, kontrola objektov pripojených na pult centrálnej ochrany a iné). Dňa
17.04.2013 boli spracované výsledky softvérového auditu, na základe ktorých bolo zistené dôvodné
podozrenie s porušenia pracovnej disciplíny žalobcom v súvislosti s používaním výpočtovej techniky
a to odôvodňovalo naďalej regulovanie prístupu žalobcu (bez prítomnosti nadriadeného) k technickým
zariadeniam na pracovisku mestskej polície. Dňa 18.04.2013 bola spracovaná výzva na vyjadrenie pre

žalobcu, kde sa mal vyjadriť k uvedeným podozreniam z porušenia pracovnej disciplíny a na ktorú mal
reagovať ešte pre d zahájením výkonu práce na pracovisku hneď po svojom príchode. S prihliadnutím
na charakter porušenia pracovnej disciplíny nebolo však vhodné o takomto podozrení žalobcu vopred
informovať. Žalobca sa napriek výzve, ktorú prevzal 15.04.2013 na pracovisko nedostavil a preto mubola doručená dňa 02.05.2013 výpoveď. Žalobca dňa 06.05.2013 písomne oznámil, že trvá na trvaní
pracovného pomeru a uviedol, že mu zamestnávateľ dlhodobo neumožňuje riadne si vykonávať svoju
prácu. Žalovaný uvádzal, že neprítomnosť žalovaného na pracovisku nie je umelo vykonštruované

tvrdenie ale je to faktom. Preto aj bol žalobca 16.05.2013 písomne upozornený na to, že i po doručení
výpovede jeho pracovný pomer naďalej trvá (až do uplynutia výpovednej lehoty) a že tým, že sa v
pracovnej dobe nezdržiava na pracovisku a nevyužíva pracovný čas na prácu, porušuje ust. ZP. Dňa
17.05.2013 sa žalobca v čase o 7,30 hod. dostavil na pracovisko mestskej polície a opakovane sa pýtal
v priestoroch chodby stálej služby na zákaz vstupu na oddelenie a opakovane mu bola príslušníkom

mestskej polície navrhnuté, aby počkal na náčelníka a že môže počkať v priestoroch stálej služby.
Žalobca toto neakceptoval a po jednej minúte odišiel bez toho, aby počkal na svojho nadriadeného,
ktorý sa v čase o 7,57 hod. dostavil na pracovisko. Namiesto toho žalobca v ten istý deň doručil na
Mestský úrad Malacky opätovnú žiadosť o odstránenie prekážky v práci. Žalovaný uvádzal, že od
02.04.2013 kedy žalobca obdržal výpoveď sa dostavil na pracovisko len 08.04.2013 v čase, keď vedel,
že jeho nadriadený sa v práci zvyčajne ešte nenachádza a aj to na dobu neprevyšujúcu 5 minút. Mal

za zrejmé, že žalobca sa zjavne vyhýbal stretnutiu so svojim nadriadeným. Okrem dní 08.04.2013
a 17.05.2013 sa nachádzal v bezprostrednej blízkosti mestskej polície, keď doručoval písomnosti na
Mestský úrad Malacky. Okrem toho iní zamestnanci videli žalobcu na Mestskom úrade Malacky aj
v dňoch 11.04.2013 a 15.05.2013, ani raz však svojho nadriadeného nevyhľadal a nepokúšal sa ho
skontaktovať ani telefonicky. Žalovaný napokon uvádzal, že na to, aby zamestnávateľ mohol prideľovať

zamestnancovi prácu musí byť zamestnanec v dispozičnej sfére zamestnávateľa. V pracovnej dobe sa
mal žalobca nachádzať na pracovisku, t. j. na mieste kde má sídlo Mestská polícia Malacky - na ulici
Radlinského 2751/1, ako vyvodil z organizačného poriadku mestskej polície. Žalovaný tvrdil, že žalobca
vedel o tom, že náčelník za účelom prideľovania pracovných úloh každý pracovný deň o 8,45 hod. vedie
pracovné porady a že nie je možné prideľovať zamestnancom úlohy u nich doma, resp. na iných nimi

určených miestach. Takýchto porád sa sám žalobca až do 02.04.2013 pravidelne zúčastňoval.

3. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol pôvodne rozsudkom zo dňa 23.04.2015 č. k. 5Cpr/ 5/2013-150,
ktorým žalobu zamietol majúc za to, že sú naplnené hmotnoprávne predpoklady pre platnosť výpovede
pokiaľ ide o porušenie pracovnej disciplíny žalobcom. V dôsledku odvolania žalobcu Krajský súd v

Bratislave ako súd odvolací uznesením zo dňa 30.09.2016 č. k. 4CoPr 13/2015-167 tento rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a uložil súdu prvej inštancie
povinnosť zaoberať sa formálnou stránkou výpovede a až následne materiálnymi predpokladmi pre jej
platnosť. Tiež súdu prvej inštancie vytkol nedostatočné odôvodnenie pôvodného rozsudku.

4. V ďalšom konaní pred vydaním nového odvolaním napadnutého rozsudku súd prvej inštancie
skutkovoustálil,žemedzistranamisporuvznikolpracovnýpomernazákladeuzavretejpracovnejzmluvy
zo dňa 11.09.2007. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú s trojmesačnou skúšobnou dobou.
Deň nástupu do práce bol dohodnutý na 15.09.2007. Druh práce bol dohodnutý ako technický pracovník
a bola dohodnutá aj mzda vo forme rozhodnutia o plate. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa

30.11.2011 sa zmenil a doplnil bod 2 pracovnej zmluvy - druh práce a jeho stručná charakteristika. Boli
nanovo dohodnuté platové podmienky a pracovná zmluva bola doplnená o nový bod 15. Dňa 05.04.2013
bol vydaný príkaz primátora č. 1/2013 ako vnútorný predpis žalovaného, ktorým bolo uložené vykonať
kontrolu počítačov na pracovisku Mestskej polície Malacky. Účelom kontroly bolo: a) audit softwaru z
hľadiska legálnosti použitia v rámci licencii, b) kontrola bezpečnosti údajov uložených na pamäťových

nosičoch, c) opodstatnenosť uloženia dát na pamäťových nosičoch. Dňa 05.04.2013 bolo Mestom
Malacky, Mestskou políciou, náčelníkom vydané usmernenie v súvislosti s vykonávanými opatreniami
na pracovisku mestskej polície, a to také, že až do doby odvolania náčelník Mestskej polície v Malackách
umožní technickému zamestnancovi prístup k technickým zariadeniam na pracovisku mestskej polície,
vrátane prístupu do priestorov stálej služby len za prítomnosti náčelníka. Toto usmernenie zobrali na

vedomie zamestnanci mestskej polície a vedomosť o ňom podpísali (z 19 zamestnancov usmernenie
podpísalo 18, keďže žalobca bol v ten deň práceneschopný). Dňa 08.04.2013 sa žalobca dostavil v čase
okolo 6,50 hod. na oddelenie Mestskej polície Malacky, kde mu bolo službukonajúcim zamestnancom
oznámené, že až do odvolania má umožnený prístup k technickým zariadeniam, vrátane prístupu na
pracovisko stálej služby len za prítomnosti náčelníka. Žalobca bol vyzvaný, aby na náčelníka počkal.

Žalobca na uvedenú situáciu reagoval tým, že doručil tiež 08.04.2013 o 8,00 hod. do podateľne
žalovanému list, ktorým žiadal o odstránenie prekážky v práci a umožnenie pracovať. Odôvodnil to
tým, že v čase jeho príchodu na pracovisko nebol na pracovisku nikto, kto by mu vedel sprístupniť
jeho pracovné miesto a ide teda v zmysle § 142 ods. 3 ZP o inú prekážku na strane zamestnávateľa.Žalovaný listom zo dňa 10.04.2013 žalobcu vyzval k nástupu do práce za účelom plnenia pracovných
úloh. Poukázal pritom na povinnosti zamestnanca uvedené v § 81 ZP a tiež na príslušné ustanovenia
pracovného poriadku. Žalobca nesúhlasil s dôvodmi uvádzanými žalovaným a v liste zo dňa 15.04.2013

uviedol, aké sú povinnosti technického zamestnanca, ktoré vyplývajú z jeho pracovnej zmluvy. Poukázal
na to, že na výkon úloh spojených s realizáciou činností, ktoré mu vyplývajú z pracovnej zmluvy
je nevyhnutne potrebný prístup k technickým zriadeniam a výpočtovej technike, ktorá sa nachádza
v miestnosti stálej služby a v priestoroch, do ktorých mu bol zamedzený prístup. Nebolo mu preto
vysvetlené, prečo tak žalovaný postupuje. Tiež žalobca vo svojom liste uviedol, že mu nikto žiadny pokyn

na prácu nevydal.

5. Súd prvej inštancie mal tiež za preukázané, že dňa 26.04.2013 dal žalovaný žalobcovi výpoveď
z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) ZP z dôvodu závažného porušenia pracovnej
disciplíny, ktorú mal porušiť tým, že od 08.04.2013 do dňa výpovede sa nezdržiava na mieste
výkonu práce, ktorým podľa pracovnej zmluvy je Mesto Malacky a nevyužíva pracovný čas na prácu

a to aj napriek výzve, ktorá žalobcovi bola zaslaná. Žalovaný poukázal aj na § 13 ods. 4, ods.
5 svojho Pracovného poriadku. Žalovaný vo výpovedi uviedol, že výpoveď bola prerokovaná so
zástupcom zamestnancov dňa 26.04.2013. Výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 02.05.2013. Žalobca
s výpoveďou nesúhlasil a písomne žalovanému oznámil listom zo dňa 06.05.2013, že nesúhlasí s
výpoveďou a oznámil, že tento mu dlhodobo neumožňuje riadne vykonávať svoju prácu tým, že bez

akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia mu zakázal prístup na pracovisko, teda do kancelárie, ktorá mu
bola pridelená spoločne s ďalším zamestnancom ako aj do priestorov stálej služby mestskej polície a
tiež,žežalovanýmuneprideľujepracovnéúlohynapriekopakovanejpísomnejžiadosti.Žalobcauvádzal,
že tvrdenia žalovaného vo výpovedi sú umelo vykonštruované a absolútne sa nezakladajú na pravde.
Preto žalovanému oznámil v súlade s ust. § 79 ZP, že jeho pracovný pomer u neho naďalej trvá. Tiež

žalovaného upozornil, že je povinný mu poskytnúť náhradu mzdy. Súd prvej inštancie tiež zistil, že
ani po doručení výpovede žalobca do práce nenastúpil. Žalovaný ho preto listom zo dňa 13.05.2013
upozornil, že jeho pracovný pomer neskončil, že plynie výpovedná lehota a naďalej je povinný si plniť
povinnosti v zmysle ZP a iných aj vnútroorganizačných predpisov. Listom zo dňa 17.05.2013 vyzval
žalobca žalovaného opäť na odstránenie prekážky v práci na strane zamestnávateľa a o umožnenie

pracovať v zmysle pracovnej zmluvy. Trval na skutočnosti, že neumožnením mu vstupu do priestorov
mestskej polície naďalej trvá prekážka v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 ZP.

6. Z obsahu výpovede svedka B.. K. R. súd prvej inštancie zistil, že pracuje na Mestskej polícii v
Malackách od júna 2013. Uviedol, že v pracovnej náplni má správu počítačovej siete Mestskej polície

v Malackách. O toto pracovné miesto sa uchádzal v konkurznom konaní, v ktorom bol úspešný.
Svedok uviedol, že prácu vykonáva v kancelárii náčelníka mestskej polície, v priestoroch stálej služby,
na sekretariáte náčelníka mestskej polície, v kancelárii vedúceho výkonu služby mestskej polície,
v garáži mestskej polície. Uviedol, že časovo približne 40 % svojho pracovného času je vo svojej
kancelárii a približne 60 % pracovného času je na iných miestach. Z výsluchu svedka C., náčelníka

Mestskej polície v Malackách zistil, že na základe príkazu primátora č. 1/2013 sa vykonával audit
na počítačoch slúžiacich pre servis, ktoré práve užíval žalobca a tiež na počítačoch, ktoré sú na
pracovisku stálej služby a tiež na úložisku dát. Svedok potvrdil, že on žalobcovi zamedzil prístup na jeho
pracovisko a to z dôvodu efektívnosti a zamerania vykonávanej kontroly. Ak by sa bol však žalobca na
pracovisko dostavil, tak by mu mohli byť vymedzené priestory v rámci pracoviska. Svoju prácu mohol

vykonávať napríklad v kancelárii výkonu oddelenia služby, v kancelárii náčelníka mestskej polície, v
kancelárii administratívneho zamestnanca. Žalobca sa však na pracovisko nedostavil vôbec. Svedok
ďalej povedal, že na pracovisku sa viedla evidencia zverených predmetov a na pracovisku došlo k
opakovanej obmene administratívnych pracovníkov a evidencia nebola vedená presne, v čom on chcel
zjednať nápravu. Chcel, aby sa dodatočne odsúhlasili a potvrdili predmety, ktoré mal žalobca zverené na

pracovisku, čo však on odmietol podpísať. Uviedol tiež, že výpoveď z pracovného pomeru žalobcovi bola
daná z iných dôvodov, nie pre výsledky softwarového auditu vykonaného v počítačovej sieti Mestskej
polície Malacky.

7. Súd prvej inštancie k naplneniu formálnych predpokladov platnosti skončenia pracovného pomeru

výpoveďou v napadnutom rozsudku konštatoval, že vo výpovedi zo dňa 26.04.2013 žalobca uviedol
nasledovný spôsob porušenia pracovnej disciplíny žalobcom: „Od 08.04.2013 k dnešnému dňu sa
nezdržiavatenamiestevýkonupráce,ktorýmpodľapracovnejzmluvysVamiuzavretejjeMestoMalacky
a nevyužívate pracovný čas na prácu - a to aj napriek našej výzve, ktorá Vám bola zaslaná dňa12.04.2013.Týmtoporušujetezákladnúpovinnosťzamestnancauvedenúv§81písm.b)Z.P.Podľa§13
ods. 4 pracovného poriadku je akékoľvek porušenie základných povinností zamestnancov považované
za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Okrem uvedeného v § 13 ods. 5 pracovného poriadku sa

uvádza, že ak zamestnanec písomne nepožiada nadriadeného o udelenie riadnej dovolenky určeným
spôsobom pred jej nástupom a i napriek tomu sa nedostaví do práce, považuje sa jeho postup za
závažné porušenie pracovnej disciplíny s okamžitým skočením pracovného pomeru v zmysle § 68 ods.
1 písm. b) ZP - absencie“.

8. Zistený a ustálený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 81 písm. a), b), c)
ZP, § 17 ods. 2 ZP, § 47 ods. 1 písm. a), b) ZP, § 61 ods. 1, 2 ZP, § 63 ods. 1 písm. e) ZP, §
68 ods. 1 písm. b) ZP, § 74 ZP, § 77 ZP, § 79 ods. 1, 2 ZP a § 142 ods. 3 ZP. Právne posúdil,
že žalovaný neupresnil, ktorým z dôvodov odôvodňuje výpoveď. Teda či sa žalobca nezdržiaval na
začiatkupracovnéhočasunapracovisku,alebonevyužívalpracovnýčasnaprácu,alebožezpracoviska
odchádzal pred skončením pracovného času. Prisvedčil žalobcovi, že vo výpovedi tiež absentuje presné

a nespochybniteľné odôvodnenie v tom, ktoré dni sa žalobca nemal zdržiavať v mieste výkonu práce,
pričom mal za preukázané, že v mieste výkonu práce bol minimálne v dňoch 08., 11. a 16.04.2013.
Zdôraznil, že žalovaný ani v priebehu celého konania nepredložil výkaz o dochádzke žalobcu na
pracovisko. Pokiaľ má byť výpovedný dôvod porušenie povinnosti podľa § 81 písm. b) ZP nezdržiavanie
sa v mieste výkonu práce, zaujal názor, že to nie je výpovedný dôvod. Pri skúmaní formálnej stránky

výpovede tak zistil, že v písomnej výpovedi nebol dôvod výpovede riadne skutkovo vymedzený tak,
aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. V prejednávanom prípade, podľa názoru súdu prvej
inštancie, skutkové vymedzenie dôvodu výpovede, tak ako ho uviedol žalovaný, nemalo náležitosti
platného výpovedného dôvodu, keďže nebolo náležite skutkovo i časovo vymedzené tak, aby ho nebolo
možné zameniť s iným dôvodom. Z tohto dôvodu právne posúdil výpoveď ako neplatnú, keď z textu

výpovede nemal za zrejmé, ktorú z povinností zamestnanca mal žalobca porušiť a kedy, v ktorých
konkrétnych dňoch a časoch tak, aby bol výpovedný dôvod nezameniteľný. Dospel k záveru, že sa jedná
o nedostatočné skutkové vymedzenie výpovede a už z tohto dôvodu je neplatná.

9. Za ďalší závažný nedostatok výpovede súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku označil aj to, že

žalovaný zamieňa miesto výkonu práce, ktorým je dohodnuté Mesto Malacky, a pracovisko, keď ust.
§ 81 písm. b) ZP je viazané výlučne na pracovisko, ktorým v prípade žalobcu bola jeho kancelária,
priestory stálej služby a garáž, kde obvykle vykonával svoju prácu. Uviedol, že odo dňa 08.04.2013
bol žalobcovi zamedzený prístup práve na toto jeho pracovisko bez toho, aby mu bolo vymedzené iné
pracovisko, ktoré by umožňovalo jeho výkon práce v zmysle pracovnej zmluvy. Vyhodnotil, že žalovaný

v priebehu celého konania nezdôvodnil a nevysvetlil relevantnými dôvodmi, prečo v prípade žalobcu
pristúpil k tomu, že mu zamedzil prístup na pracovisko. Pokiaľ žalovaný argumentoval auditom, ktorý
mal byť vykonaný na pracovisku žalobcu, jeho závery žalovaný nikdy nepredložil a v priebehu konania
argumentoval tým, že výpovedným dôvodom, pre ktorý bola žalobcovi daná výpoveď, neboli výsledky
auditu, ale iné dôvody. Ak za takýchto okolností žalovaný ako zamestnávateľ neprideľoval žalobcovi

prácu podľa pracovnej zmluvy a tento sa nedostavil do zamestnania po dobu trvania tejto prekážky v
práci na strane žalovaného a na pracovisku sa nezdržiaval, dospel k záveru, že nemožno toto konanie
žalobcu považovať za porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by bolo dôvodom pre skončenie pracovného
pomeru. Mal za preukázané, že žalovaný obmedzil žalobcovi prístup na jeho pracovisko, avšak
neuviedol mu, v ktorých iných priestoroch a aké iné úlohy má plniť, ktoré by zodpovedali jeho pracovnej

zmluve, keďže žiadnu inú prácu mu neprideľoval. Vychádzal z opisu pracovnej pozície technického
zamestnanca. Z vykonaného dokazovanie mal za nesporné, že žalovaný žalobcovi neumožnil dostaviť
sa na pracovisko, pričom iba v takom prípade by žalobca mohol vykonávať prácu podľa opisu pracovnej
pozície technického zamestnanca. Pokiaľ žalobca prístup na svoje pracovisko nemal, nie na základe
vlastného rozhodnutia, ale z dôvodu na strane zamestnávateľa, súd prvej inštancie zaujal názor, že

nemohol vykonávať dohodnutý druh práce. Zohľadnil, že žalobca sa voči postupu žalovaného aktívne
bránil, nakoľko hneď dňa 08.04.2013 doručil žalovanému žiadosť o odstránenie prekážky v práci a
umožnenie pracovať. Žalovaný svoj postoj voči žalobcovi nezmenil za celé obdobie až do podania
výpovede a ani do rozhodnutia súdu prvej inštancie. Prekážky v práci na svojej strane žalovaný ako
zamestnávateľ neodstránil.

10. Súd prvej inštancie ďalej argumentoval, že ZP ako podmienku výpovede alebo okamžitého
skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa formuluje povinnosť zamestnávateľa
prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď, alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, keďnesplnenie tejto podmienky spôsobuje neplatnosť výpovede. V tomto smere poukázal špeciálne na ust.
§ 17 ods. 2 ZP. Uviedol, že žalovaný predložil stanovisko ZO OZ vo veci ukončenia pracovného pomeru
výpoveďou so žalobcom zo dňa 25.04.2013. Vyhodnotil, že z obsahu tohto dokumentu sa nedá zistiť,

v akom zložení sa malo konať zasadnutie Základnej organizácie odborového zväzu verejnej správy
SLOVES, Mestský úrad Malacky. Žalovaný nepredložil zápisnicu z takéhoto zasadnutia, preto nemal za
preukázané,čibolniektozapisovateľom,pričomnebolapredloženáprezenčnálistinaprítomnýchčlenov.
Súdu prvej inštancie tiež nebolo známe, či sa jednalo o riadne, alebo o mimoriadne zasadnutie. Mal za
to, že splnenie povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v

zmysle § 74 ZP nastane len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného
pomeru obsahuje náležitosti uvedené v § 61 ods. 2 ZP. Dospel k záveru, že žiadosť žalovaného na
prerokovanie výpovede, náležitosti ustanovené v § 61 ods. 2 ZP neobsahovala. Vzal do úvahy, že
žalovaný napriek žiadosti žalobcu nepredložil žiadosť o predchádzajúce prerokovanie výpovede danej
žalobcovi, pričom keď takúto žiadosť predložil (čl. 197 spisu), tak ju predložil so svojou pečiatkou,
avšak už so sídlom na Bernolákovej 5188/1A v Malackách, keď mal nad akúkoľvek pochybnosť za

preukázané, že Mestský úrad mesta Malacky sídli na Bernolákovej ulici až od mesiaca september
2016 a do augusta 2016 mal sídlo na Radlinského ulici č. 1 v Malackách. Vzhľadom na ďalšie dôvody
(neexistencia zápisnice o prerokovaní, neexistencia prezenčnej listiny, neexistencia riadnej evidencie
žiadosti a nasledovného stanoviska) dospel k záveru, že tieto spôsobujú taktiež neplatnosť výpovede.
Z vykonaného dokazovania vyvodil, že žiadosť žalovaného o prerokovanie výpovede žalovanému

buď nebola prerokovaná vôbec, alebo bola prerokovaná iba formálne, bez toho, aby sa zástupcovia
zamestnancov naozaj vyjadrili k argumentom žalobcu, ktoré mali mať, podľa vlastného tvrdenia, k
dispozícii. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovanie vyhodnotil, že výpoveď, ktorú dal žalovaný
žalobcovi, nebola prerokovaná so zástupcami zamestnancov právne posúdil, že aj z tohto dôvodu je
preto neplatná.

11. Ďalšie časti odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 12.10.2017 č. k. 5Cpr 5/2013-287 sa
vzťahovali k jeho rozhodnutiu o náhrade mzdy žalobcovi žalovaným a o povinnosti žalovaného vykonať
za žalobcu odvody a nahradiť mu trovy konania, v ktorom rozsahu bol uvedený rozsudok súdu prvej
inštancie rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 20.03.2019 č. k. 4CoPr 6/2018-399 zrušený a vec mu

bola v tomto rozsahu vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne riadne a včas odvolanie
žalovaný a žiadal ho zmeniť a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo vzťahu k časti rozsudku ohľadom

určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru odôvodnenie napadnutého rozsudku označil za
nezákonné, keď sa podľa neho súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s jeho argumentmi a
tvrdeniami a vec posúdil jednostranne. Poukázal na skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že žalobca
do práce nechodil, pričom v rozpore s uvedeným zistením rozhodol o neplatnosti výpovede. Súdu prvej
inštancie vytkol, že sa neriadil záväzným právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom

uznesení a po doplnení dokazovania len listinnými dôkazmi zmenil svoj predchádzajúci právny záver
oproti pôvodnému rozhodnutiu. Namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Uviedol, že
relevantná výpoveď bola so zástupcami zamestnancov riadne prerokovaná a jej prerokovanie bolo
riadne zdokumentované, keď k odvolaniu doložil listinné dôkazy týkajúce sa tohto prerokovania
výpovede. Tvrdil, že žiadosť o prerokovanie výpovede obsahovala celé jej znenie. Napriek tomu, že v

konaní bolo podľa neho jednoznačne preukázané naplnenie formálnych i materiálnych predpokladov
pre platnosť danej výpovede z pracovného pomeru, súd prvej inštancie podľa neho bezdôvodne zmenil
svoje pôvodné rozhodnutie a žalobe vyhovel. Zastal názor, že prekážky v práci na jeho strane neboli
dané. Súdu prvej inštancie vytkol diametrálnu zmenu svojich pôvodných záverov, keď pôvode vyslovil,
že žalobca sa bezdôvodne nedostavoval do zamestnania, pričom v ďalšom rozhodnutí dospel k záveru

o existencii prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Namietal výklad ust. § 81 písm. b) ZP vyjadrený
súdom prvej inštancie a jeho záver o zameniteľnosti výpovedného dôvodu s iným. Mal za to, že súd
prvej inštancie flagrantným spôsobom porušil zákon, ak nezohľadnil ním predložené dôkazy o naplnení
formálno-právnych predpokladov pre platnosť danej výpovede.

13. Ďalšie odvolacie námietky žalovaného sa týkali rozsudku súdu prvej inštancie ohľadom náhrady
mzdy, povinnosti žalovaného vykonať za žalobcu odvody a nahradiť mu trovy konania.14. Žalobca v rámci odvolacej repliky realizovanej prostredníctvom svojej právnej zástupkyne písomným
podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 22.01.2018 žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Namietal, že odvolanie žalovaného neobsahuje vecné zdôvodnenie a nepredkladá žiadne

nové skutočnosti či dôkazy. Poukázal na to, že na riadnom zasadnutí ZV OZ dňa 25.4.2013 došlo k
prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď vo vzťahu k žalobcovi bola realizovaná
výpoveď z pracovného pomeru. Pripomenul, že zo žalobcom doložených ďalších listinných dôkazov
vyplýva prerokovanie výpovede z pracovného pomeru. Prijaté uznesenie č. 1/2013 mal za dodatočne
vyrobené. Doložené listiny k odvolaniu žalovaného mal za preukazujúce, že prerokovanie výpovede

neprebehlo v súlade s platnou legislatívou alebo nebolo vykonané vôbec, keď podľa neho ani jeden
dokument nemá náležitosti zápisnice z prerokovania výpovede ZV OZ. Tiež namietal, že žalovaný
nepreukázal odoslanie žiadosti o prerokovanie na adresu ZV OZ a jej doručenie. Zaujal názor, že
existenciu a trvanie prekážok v práci na strane zamestnávateľa preukázal sám žalovaný, ktorý mu
zamedzil samotný prístup na pracovisko, keď doposiaľ neprišlo k jeho zrušeniu. Konanie žalovaného
označil za smerujúce proti jeho osobe, keďže nemal v záujme ho s usmernením o dozore nadriadeného

oboznámiť. Konštatoval, že žalovaný podľa neho nepreukázal jeho absenciu na pracovisku, keď
nepredložil žiadnu evidenciu dochádzky. Tvrdil, že jeho neprítomnosť spôsobil výlučne žalovaný. Vo
vzťahu k svojej neúčasti na výberovom konaní na miesto vedúceho zamestnanca mesta Malacky
uviedol, že uvedené výberové konanie sa malo konať viac ako týždeň po vynesení rozsudku, preto
žalovanémuoznámil,žesahonezúčastníajepripravenývrátiťsanasvojepôvodnépracovnézaradenie.

15. Žalovaný v rámci svojej odvolacej repliky realizovanej prostredníctvom svojej pôvodnej právnej
zástupkyne písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 16.02.2018 sa pridržal svojich
predchádzajúcich vyjadrení. Uviedol opätovne, že k prerokovaniu výpovede došlo zákonným spôsobom.
Konštatoval, že žalobca si podľa neho zamieňa pojmy „byť trvale prítomný na pracovisku“ a „výzvu

zamestnávateľa na dostavenie sa na pracovisko a vyčkať nadriadeného“, ktorú výzvu žalobca
odignoroval. Za účelové označil tvrdenie žalobcu o dôvode nedostavenia sa na výberové konanie po
vydaní rozsudku, ktorý nebol v tom čase konečný a právoplatný.

16. Žalobca v písomnej odvolacej duplike realizovanej prostredníctvom svojej právnej zástupkyne

podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 12.03.2018 zotrval na svojej predchádzajúcej právnej
argumentácii. Údaje uvedené žalovaným označil za nepravdivé, neúplné, účelové a zavádzajúce,
keď v odvolacej replike žalovaného sa nachádza citácia z jeho vyjadrenia, ktorá sa však v jeho
vyjadrení nenachádza. Listinnými dôkazmi mal za preukázané, že v roku 2013 mal žalovaný zaslať
žiadosť o prerokovanie výpovede odborovej organizácii, ktorá sa v tom čase na adrese Radlinského 1

nenachádzala. Uviedol, že žalovaný doložil falšované alebo pozmeňované listiny.

17. Následne odvolanie žalovaného a ním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preskúmal Krajský
súd v Bratislave ako súd odvolací a rozsudkom zo dňa 20.03.2019 č. k. 4CoPr/6/2018-399 vyššie
uvedený rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 12.10.2017 č. k. 5Cpr/5/2013-287 v napadnutej

časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej žalovaným žalobcovi dňa
26.04.2013 potvrdil bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219
ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu
prvej inštancie v rozsahu určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru nie je dôvodné. Odvolací
súd sa s právnymi závermi súdu prvej inštancie o tom, že neboli naplnené formálne predpoklady

pre platnosť žalovaným realizovanej výpovede vo vzťahu k nesplneniu zákonnej povinnosti riadne
prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov stotožnil a konštatoval správnosť jeho dôvodov (§
387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty označil za nespôsobilé privodiť iný než ním vyslovený
právny záver o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku na určenie neplatnosti výpovede z pracovného
pomeru práve z týchto dôvodov.

18. Odvolací súd v tomto rozsudku konštatoval, že pri posudzovaní dôvodnosti nárokov zamestnanca
uplatnených v zmysle ust. § 77 ZP je potrebné prioritne sa zaoberať naplnením formálnych zákonných
predpokladov potrebných pre platnosť právneho úkonu skončenia pracovného pomeru, nakoľko ZP
ich nenaplnenie spája s dôsledkom neplatnosti týchto právnych úkonov. V zmysle ust. § 77 ZP je

zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončil pracovný pomer, daná zákonná možnosť domáhať sa
určenia neplatnosti právnych úkonov smerujúcich k zániku ich pracovného pomeru, z ktorého dôvodu
sa dôkazné bremeno zo žalobcu prenáša na žalovaného, a to pokiaľ ide o naplnenie v prvom rade
formálnych predpokladov požadovaných zákonom pre platnosť skončenia pracovného pomeru, ažnásledne je povinný preukázať naplnenie predpokladov hmotnoprávnych, v tomto prípade porušenie
pracovných povinností žalobcom. Tiež konštatoval, že súd prvej inštancie procesne správne vo veci
postupoval, ak dokazovanie zameral najskôr na zistenie naplnenia alebo nenaplnenia formálnych

zákonom vyžadovaných predpokladov pre platnosť právneho úkonu, na základe ktorého bol pracovný
pomer so žalobcom žalovaným ukončený. Týmito formálnymi zákonnými požiadavkami platnosti
právneho úkonu výpovede z pracovného pomeru sú písomnosť prejavu tejto vôle zamestnávateľa
a jeho doručenie zamestnancovi, keď naplnenie týchto formálnych zákonných požiadaviek medzi
stranami sporu sporné nebolo, ďalej vymedzenie dôvodu výpovede spôsobom nezameniteľným s iným

výpovedným dôvodom a prerokovanie výpovede z pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov
spôsobom zodpovedajúcim zákonu a ustálenej súdnej praxi. Až po eventuálnom ustálení naplnenia
formálnych zákonných predpokladov nevyhnutných pre platnosť právneho úkonu s obsahom skončenia
pracovného pomeru nastupuje vyhodnocovanie dokazovania so zameraním sa na posúdenie naplnenia
predpokladov materiálnych, v danom prípade porušenie pracovnej disciplíny žalobcom.

19. Vychádzajúc z uvedeného sa odvolací súd najskôr nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že výpovedný dôvod vo výpovedi žalovaného realizovanej listom zo dňa 26.04.2013 nebol uvedený
zákonu zodpovedajúcim spôsobom, t. j. nezameniteľne s iným prípadným výpovedným dôvodom (ust.
§ 61 ods. 2 ZP). Preskúmaním textu relevantnej výpovede z pracovného pomeru založenej na č. l. 13
súdnehospisudospelodvolacísúdnarozdielodsúduprvejinštanciekzáveru,ževýpovednýdôvodvnej

vymedzený je vymedzený spôsobom zákonu zodpovedajúcim napriek skutočnosti, že podľa výpovede
sa žalobca dopustil porušenia povinností zamestnanca podľa ust. § 81 písm. b) ZP tým, že sa od
08.04.2013 do dňa výpovede nezdržiava na mieste výkonu práce a nevyužíva pracovný čas na prácu, a
neuvádzasavnejexplicitne,ktorúzoskutkovýchpodstátust.§81písm.b)ZPžalobcapodľažalovaného
porušil, t. j. či nebol na pracovisku na začiatku pracovného času v dané dni, či odchádzal z pracoviska

pred skončením pracovného času, keď skutkovú podstatu nevyužívania pracovného času na prácu
žalovaný do výpovede zaradil. Podľa názoru odvolacieho súdu výpovedný dôvod výpovede žalovaného
realizovanej listom zo dňa 26.04.2013 bol vymedzený tak, že nie je dôvod pochybovať o tom, že by
nemohol byť zamenený s iným prípadným výpovedným dôvodom, keď irelevantným sa odvolaciemu
súdu javilo i zamieňanie pojmov „pracovisko“ a „miesto výkonu práce“. Mal za to, že výklad dôvodu danej

výpovede nepripúšťa rozpornosti a pochybnosti o tom, ktoré konkrétne konanie žalobcu žalovaný za
porušenie pracovných povinností žalobcom považuje.

20. Odvolací súd sa však v odôvodnení svojho rozsudku zo dňa 20.03.2019 č. k. 4CoPr/ 6/2018-399
stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný, nesúci dôkazné bremeno o naplnení

formálnych zákonných predpokladov pre platnosť právneho úkonu výpovede z pracovného pomeru,
nepreukázal dokazovaním vykonaným pred súdom prvej inštancie nad všetku pochybnosť prerokovanie
relevantnej výpovede so zástupcami zamestnancov zákonu zodpovedajúcim spôsobom, keď na listinné
dôkazy doložené žalovaným v rámci konania odvolacieho odvolací súd nereflektoval s poukazom na ust.
§366CSP,podľaktoréhoprostriedkyprocesnéhoútokualeboprostriedkyprocesnejobrany(medziktoré

CSP v ust. § 149 radí i dôkazné prostriedky), ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie,
možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu
alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (procesným vadám) alebo d) ich odvolateľ bez svojej
viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd vtedy vyhodnotil, že v danom

prípade k naplneniu žiadneho z uvedených taxatívne vymedzených dôvodov pre možnosť doplnenia
dokazovania v rámci konania odvolacieho nedošlo.

21. Odvolací súd v odôvodnení tohto rozsudku uviedol, že podľa § 191 ods. 1, 2 CSP o voľnom
hodnotení dôkazov dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich

vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Hodnotením
dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti
a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada
voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti
tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného

presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené a boli
predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá,
z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti.
Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexnézávery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem
ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje
do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho

dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení
súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých
zostávajúcichdôkazov.Získanépoznatkypotomporovnáspoznatkamizískanýmihodnotenímostatných
dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod.
Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností,

ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať
skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení
nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka,
ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva,
že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
pravidlámlogickéhomyslenia.Nemožnopotomanipolemizovaťsoskutkovýmizávermisúduanamietať,

čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo
1/2010).

22. Mal za to, že hodnoteniu výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nemožno
nelogickosť vytknúť, keď i podľa odvolacieho súdu žalovaný v konaní nad všetku pochybnosť

nepreukázal, že by prerokovanie výpovede neprebehlo len formálne. Právne posúdenie súdu prvej
inštancie, že k prerokovaniu výpovede danej žalovaným žalobcovi zástupcami zamestnancov došlo len
formálne bez naplnenia skutkovej podstaty ust. § 74 ZP odvolací súd považoval za správne. Podľa
odvolacieho súdu zo žalovaným doložených listinných dôkazov nevyplývalo nad všetku pochybnosť, že
k žiadosti o prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov bola doložená i samotná výpoveď, resp.

že samotná žiadosť obsahovala aj zákonom požadované náležitosti výpovede z pracovného pomeru.
Odvolací súd sa vtedy stotožnil s hodnotením dôkazov realizovaným súdom prvej inštancie, keď v zhode
s ním dospel k záveru, že listinný dôkaz založený na č. l. spisu 197 je pravdepodobne vyprodukovaný
dodatočne za účelom získania úspechu vo veci.

23.OdvolacísúdpoukázalnarozsudokNajvyššiehosúduSRzodňa30.03.2007sp.zn.2MCdo21/2009,
podľa ktorého prerokovanie výpovede z pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov smeruje
k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a nedôvodne neprepúšťal
zamestnancov z pracovného pomeru. Účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať
so zástupcami zamestnancov výpoveď nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie

výpovede alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti
výpovede určené v § 61 ods. 2 ZP (R 47/2007). Od uvedenej konštantnej súdnej praxe sa odvolací
súd nemal dôvod odkloniť, keď navyše podľa platného CSP je zamestnanec v rámci individuálnych
pracovnoprávnych sporov tzv. slabšou stranou sporu s nárokom na vyššiu súdnu ochranu.

24. Vzhľadom na uvedené, keď podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne skutkovo ustálil,
že prerokovanie výpovede danej žalovaným žalobcovi nebolo realizované zákonu zodpovedajúcim
spôsobom, resp. že takéto prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov žalovaný v konaní pred
súdom prvej inštancie nad všetku pochybnosť nepreukázal, zaujal názor, že nebolo povinnosťou súdu
prvej inštancie a ani povinnosťou súdu odvolacieho vyhodnocovať vykonané dokazovanie vo vzťahu

k materiálnym predpokladom pre platnosť danej výpovede, t. j. nebolo jeho povinnosťou vyhodnotiť
výsledky vykonaného dokazovania v tom smere, či žalobca porušil alebo neporušil pracovné povinnosti,
resp. či existovali alebo neexistovali prekážky v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa, keďže
nedodržanie ust. § 74 ZP je sankcionované neplatnosťou výpovede bez ďalšieho.

25. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd vyhodnotil vtedy všetky odvolacie námietky žalovaného
voči rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede z
pracovného pomeru za nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny
rozsudkom zo dňa 20.03.2019 č. k. 4CoPr 6/2018 -399 podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

26. Proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej
sa určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, podal dovolanie žalovaný a navrhol napadnutý
rozsudok, alternatívne i rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť
svojho mimoriadneho opravného prostriedku odôvodnil s poukazom na § 420 písm. f) CSP, majúc zato, že postupom súdov mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace práva a to v takej miere,
že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Uviedol, že odvolací súd založil napadnuté
rozhodnutie na tom, že v konaní nevzal do úvahy všetky navrhnuté dôkazy, pričom svoj postup jasne

a zrozumiteľne neodôvodnil. Namietal, že okresný súd potom, ako bolo jeho prvé rozhodnutie zrušené,
postupoval v rozpore s účinnou právnou úpravou a neuviedol svoje predbežné právne posúdenia,
ktoré skutkové tvrdenia sú sporné, ktoré dôkazy vykonaná a ktoré naopak nevykoná. Ak by uviedol,
že z doposiaľ vykonaného dokazovania má pochybnosti o splnení hmotnoprávnej podmienky platnosti
skončenia pracovného pomeru, mal by možnosť predložiť dôkazy, ktoré musel predložiť až v odvolacom

konaní. Odvolací súd však podľa neho nesprávne uviedol, že na tieto dôkazy neprihliada, na druhej
strane vychádzal pri svojom právnom závere len z domnienok, ako sám pripustil v odôvodnení svojho
rozsudku. Žalovaný namietal i prípustnosť dovolania s poukazom na odklon od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), keď súdy nad rámec posudzovali formu
prerokovaniavýpovedezozástupcamizamestnancov,poukázalnaviacerorozhodnutíNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky (sp. zn. 5Cdo/140/2010, 4Cdo/160/2012, 1Cdo/72/2006), pričom zákon bližšie

nestanovuje žiadne podmienky, v ktorých má zamestnávateľ pri prejednaní konať.

27. K dovolaniu sa písomne vyjadril žalobca a navrhol dovolanie, ktoré považoval za právne irelevantné,
odmietnuť. Vytýkal žalovanému nejasnosti a nesprávnosti v podanom dovolaní z hľadiska označenia
strán sporu, ako aj skutočnosť, že mal v konaní dostatok priestoru predložiť dôkazy, ktoré označil až v

odvolacom konaní. Nesúhlasil s právnym záverom, ktorý uviedol žalovaný v dovolaní, keď mal za to,
že sa súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu, naopak, mal za to, že v žalovaným uvedených
rozhodnutiach bol prijatý záver v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu o nedostatkoch v
prejednaní skončenia pracovného pomeru, ktoré viedli odvolací súd k záveru o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru zo strany žalovaného.

28. O dovolaní žalovaného rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31.03.2021
sp. zn. 8Cdo 240/2019, ktorým rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.03.2019 č. k. 4CoPr
6/2018-399 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej
sa určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej žalovaným žalobcovi 26. apríla 2013

zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP)
strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal
prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie
je nielen prípustné, ale i dôvodné. Vychádzal z toho, že žalovaný vyvodzoval prípustnosť podaného

dovolania v prvom rade na základe ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého dovolanie je
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací súd preto skúmal
opodstatnenosť argumentácie žalovaného, že v konaní došlo k takému nesprávnemu procesnému

postupu súdu, ktorý znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Za podstatu tohto práva označil možnosť
fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať
všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je
podľa dovolacieho súdu právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky.

29. Dovolací súd uviedol, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tvorí riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným

spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo
vecipodstatnéaprávnevýznamné(IV.ÚS14/07).Povinnosťouvšeobecnéhosúdujeuviesťvrozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť
týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07).
V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii

odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl.
46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd
by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie
musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež najeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako
závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07,

I. ÚS 402/08). Poznamenal, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou
sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia.

30. Dovolací súd mal za to, že odvolací súd sa týmto atribútmi spravodlivého procesu pri svojom

rozhodovaní neriadil, a odôvodnenie jeho rozsudku nedáva odpoveď na základnú otázku, ktorá bola
však podľa neho rozhodujúca pre záver o platnosti, či neplatnosti skončenia pracovného pomeru
žalovaného so žalobcom výpoveďou z 25. apríla 2013, keď sám uviedol, že nebolo vzhľadom na
tento záver povinnosťou súdu zaoberať sa dôvodmi výpovede. Naopak jeho záver, že: „hodnoteniu
výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nemožno nelogickosť vytknúť, keď i podľa
odvolaciehosúdužalovanývkonanínadovšetkopochybnosťnepreukázal,žebyprerokovanievýpovede

neprebehlo len formálne bez naplnenia skutkovej podstaty ust. § 74 ZP odvolací súd považuje za
správne. Zo žalovaným predložených dôkazov nevyplýva nad všetku pochybnosť, že k žiadosti o
prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov bola doložená i samotná výpoveď, resp. samotná
žiadosť obsahovala aj zákonom požadované náležitosti výpovede z pracovného pomeru. Odvolací
sa stotožnil s hodnotením dôkazov realizovaných súdom prvej inštancie, keď v zhode sním dospel k

záveru, že listinný dôkaz zložený na č. I. spisu 197 je pravdepodobne vyprodukovaný dodatočne za
účelom získania úspechu vo veci. Dovolací súd zaujal názor, že nemožno tento záver odvolacieho
súdu vyhodnotiť ako súladný s právom na presvedčivé odôvodnenie. Konštatoval, že podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) súd musí v rozhodnutí uviesť' dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia

a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Ide teda o oveľa širšiu škálu
nedostatkov odôvodnenia, pričom ak chce súd uzavrieť, že odôvodnenie je dostatočné, mal by na
argumentysúdupoukázaťavysvetliťichsúvisskonečnýmrozhodnutím,keďžeodôvodneniesúdunižšej
inštancie podávateľa opravného prostriedku nepresvedčilo. Doplnil, že aj najvyšší súd už v minulosti

vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal
stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a
právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto
práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Povinnosť súdu rozhodnutie náležíte odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a

presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými
dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného
práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia
práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležíte
skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo

mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je
porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420
písm. f) CSP.

31. Uviedol, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti

a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Bol toho názoru, že odvolací súd mal
možnosť odstrániť ním tvrdené pochybnosti („pravdepodobne vyprodukovaný dôkaz“) v konaní sám.
Vytkol odvolaciemu súdu, že formalisticky pristúpil k dôkazom navrhnutým v odvolacom konaní. I
keď odvolací súd poukázal na skutočnosť, že dôkazy o prerokovaní výpovede zo strany zástupcu
zamestnávateľa boli predložené až v odvolacom konaní, vzhľadom na priebeh celého sporu, i právny

záver, ktorý vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesením vyslovil odvolací súd, dovolací
súd dospel k záveru, že procesný postup odvolacieho súdu má znaky formálnosti, a jeho závery
(pravdepodobne ...) sú nepresvedčivé a arbitrárne. Umožnenie sporovej strane uskutočniť jej patriace
procesné práva bez toho, aby mu korešpondovalo riadne odôvodnené vysporiadanie sa súdu s
uplatnenými prostriedkami procesného útoku alebo procesnej obrany, označil za postup súdu, pri ktorom

je realizácia práva na spravodlivý proces len iluzórna.

32. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd vydaním formálneho a
arbitrárneho rozhodnutia porušil práva žalobcu na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.f) CSP a vzhľadom na tento dôvod zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu a skutočnosť, že vec vracia
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, dovolací súd sa nezaoberal opodstatnenosťou uplatnenia ďalších
dovolacích námietok.

33. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) opätovne prejednal vec podľa § 379 CSP, §
380 ods. 1 CSP a § 381 CSP v rozsahu zrušenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky uznesením
zo dňa 31.03.2021 sp. zn. 8Cdo 240/2019 bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a
postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP a opätovne dospel k záveru, že odvolanie

žalovanéhoprotirozsudkusúduprvejinštanciezodňa12.10.2017č.k.5Cpr/5/2013-287včastitýkajúcej
sa určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej žalovaným žalobcovi dňa 26.04.2013 nie
je dôvodné, keď dospel opäť k záveru, že súd prvej inštancie pokiaľ ide o splnenie formálnej podmienky
pre platnosť výpovede z pracovného pomeru podľa § 74 ZP ukladajúceho povinnosť zamestnávateľovi
výpoveď z pracovného pomeru realizovanú vo vzťahu zamestnancovi vopred prerokovať so zástupcami
zamestnancov pod sankciou jej neplatnosti vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom z hľadiska

skutočností potrebných pre rozhodnutie vo veci, výsledky vykonaného dokazovania v tomto smere
správne zhodnotil a svoje skutkové a právne závery v tomto smere aj náležite odôvodnil v súlade s ust.
§ 220 ods. 2 CSP. Preto sa odvolací sú s jeho právnymi závermi v tomto rozsahu stotožnil a konštatoval
správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP), pričom v odvolaní žalovaným uvádzané argumenty týkajúce
sa naplnenia kritéria platnosti výpovede z pracovného pomeru podľa § 74 ZP nemal za spôsobilé privodiť

iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku na
určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru.

34. Odvolací súd konštatoval, že vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31.03.219 sp. zn. 8Cdo 240/2019 dôvodnosť dovolania žalovaného a v nadväznosti

naň potrebu zrušenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.03.2019 č. k. 4CoPr/6/2018-399
dovolací súd vzhliadol v porušení práva žalovaného na jeho procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, keď k tomuto malo dôjsť nesprávnym procesným postupom
odvolacieho súdu spočívajúcim v absencii riadneho odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu
k jeho potvrdzujúcej časti, konkrétne k časti odôvodnenia, v rámci ktorej sa odvolací súd stotožnil

s hodnotením dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie pokiaľ ide o naplnenie/nenaplnenie
zákonného kritéria pre platnosť výpovede z pracovného pomeru podľa § 74 ZP, t. j. pokiaľ ide o
prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov vopred pred realizáciou výpovede z pracovného
pomeru a s právnym posúdením tohto aspektu veci súdom prvej inštancie, keď odvolaciemu súdu
konkrétne vytkol dve vady jeho procesného postupu spôsobujúce nedostatočnosť a tým nezákonnosť

odôvodnenia rozsudku a tým porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces. Najskôr odvolaciemu
súdu vytkol arbitrárnosť a nesúlad s právom na presvedčivé odôvodnenie pokiaľ ide o jeho záver, že
žalovaný v konaní nadovšetko nepreukázal, že by prerokovanie výpovede neprebehlo len formálne bez
naplnenia skutkovej podstaty § 74 ZP, majúc za to, že zo žalovaným predložených dôkazov nevyplýva
nadvšetkupochybnosť,žekžiadostioprerokovanievýpovedezástupcamizamestnancovboladoložená

i samotná výpoveď, resp. samotná žiadosť obsahovala aj zákonom požadované náležitosti výpovede
z pracovného pomeru, keď odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie mal za to, že listinný
dôkaz na č. l. 197 spisu je pravdepodobne vyprodukovaný dodatočne za účelom získania úspechu v
spore, keď v ďalšej časti odôvodnenia uznesenia dovolací súd bližšie vysvetľuje nezákonnosť tejto časti
odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu tým, že odvolací súd postupoval pri odôvodňovaní hodnotenia

dôkazov arbitrárne tým, že dôkaz založený na č. l. 197 spisu mal len za „pravdepodobne“ vyprodukovaný
dodatočne, čím je jeho odôvodnenie nezodpovedajúce požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V nadväznosti na to a v spojitosti s touto vytknutou vadou
potom odvolaciemu súdu vytkol i to, že tvrdenú pochybnosť pokiaľ ide o tento dôkaz mal odvolací súd
možnosť odstrániť sám, keď len formalisticky pristúpil k dôkazom navrhnutým v odvolacom konaní,

i keď poukázal na nemožnosť ich vykonania, keďže boli predložené až v tomto odvolacom konaní.
Dovolací súd však vzhľadom na priebeh celého sporu zaujal názor, že postup odvolacieho súdu vo
vzťahu k týmto v odvolacom konaní doloženým dôkaz je formalistický a jeho závery („pravdepodobne“)
sú nepresvedčivé a arbitrárne. Odvolaciemu súdu teda asi alebo možno vytkol nevykonanie dôkazov
v odvolacom konaní, ktoré boli doložené odvolateľom až v tomto odvolacom konaní, za účelom

odstránenia pochybností o pravdepodobnosti dodatočného vyprodukovania dôkazov potrebných pre
úspech žalovaného v konaní o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, prípadne mu
vytkol nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia v tom smere, prečo tieto dôkazy v odvolacom konaní
nevykonal.35. Odvolací súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom zo dňa 23. februára 2022 č. k.:
4CoPr/7/2021-484, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa zo dňa 12. októbra 2017 č. k.

5Cpr/5/2013-287 v napadnutej časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru
danej žalovaným žalobcovi dňa 26.04.2013 opätovne potvrdil.

36.Vychádzalzčl.5ZákladnýchzásadtvoriacichneoddeliteľnúsúčasťZákonníkapráce(ďalejlen„ZP“),
podľa ktorého zamestnanci a zamestnávatelia sú povinní riadne plniť svoje povinnosti vyplývajúce z

pracovnoprávnych vzťahov. Vec opätovne právne posúdil podľa § 74 ods. 1 veta prvá ZP v znení ku dňu
dania výpovede z pracovného pomeru, § 77 ZP, čl. 6 ods. 1 Základných princípov CSP tvoriacich jeho
neoddeliteľnúsúčasť,podľaktoréhostranysporumajúvkonanírovnépostaveniespočívajúcevrovnakej
miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu,
ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene
nerovnovážne postavenie strán sporu, čl. 8 Základných princípov CSP, podľa ktorého strany sporu sú

povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi,
a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Procesne poukázal na § 153 ods. 1
CSP, podľa ktorého strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany včas. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas,
ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť

konania. Podľa § 153 ods. 2 CSP na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,
ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, s tým, že podľa § 188 ods. 1 súd vykonáva dôkazy
na pojednávaní, pričom podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú
ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 154

CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

37. Dal do pozornosti, že podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,

ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia senátu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Podľa § 316 ods. 1 CSP individuálny pracovnoprávny spor na účely tohto zákona je spor
medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych a iných obdobných
pracovných vzťahov.

38. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku zo dňa 23. februára 2022 č. k. 4Co/7/2021-484
konštatoval, že každé civilné sporové konanie, ktorým je i konanie preskúmavané, je okrem zásady
dispozičnej ovládané aj zásadou prejednacou, ktorá spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a
navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda
leží zásadne na nich a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Strana sporu

má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena. K splneniu tejto povinnosti
je zaviazaná každá strana sporu, pričom rozsah a konkrétnu podobu dôkazného bremena určuje
hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná. Uviedol, že v danom prípade právnym
základom pre žalobou uplatnený nárok žalobcu na určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru
je ust. § 77 ZP, ktoré priamo vo svojej dikcii dáva zamestnancovi nespokojnému z výpoveďou zo strany

zamestnávateľanároknapodaniežalobyvdvojmesačnejprekluzívnejlehote,zčohovyvodil,žedôkazné
bremeno ohľadom tvrdení, že výpoveď z pracovného pomeru je platná, je v takomto konaní iniciovanom
zamestnancom, prenesená na žalovaného zamestnávateľa. Žalobca uplatňujúci svoj nárok z ust. §
77 ZP je taktiež i slabšou stranou v individuálnom pracovnoprávnom spore, požíva teda vyššiu súdnu
ochranu. Mal za to, že za týchto okolností bolo teda pre účely úspechu žalovaného v konaní potrebné

nepochybne a úplne preukázať, že došlo k naplneniu prioritne všetkých formálnych náležitostí platnej
výpovede z pracovného pomeru, konkrétne potom vychádzajúc z dôvodov zrušujúceho uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k prerokovaniu výpovede danej žalobcovi vopred so zástupcami
zamestnancov zákonu a súdnej praxi a judikatúre zodpovedajúcim spôsobom, t. j. tak, že k žiadostio prerokovanie výpovede by bola doložená samotná výpoveď z pracovného pomeru, alebo žiadosť o
jej prerokovanie zástupcami zamestnancov by obsahovala náležitosti výpovede z pracovného pomeru.
Konštatoval, že pre prípad prejedávaného individuálneho pracovnoprávneho sporu s vyššou ochranou

žalobcu preto o to viac platí vyššie uvedené o povinnosti unesenia dôkazného bremena o svojich
tvrdeniach stranou sporu, v danom prípade žalovaným, tvrdiacim, že výpoveď z pracovného pomeru
bola vopred riadne prerokovaná so zástupcami zamestnancov, ako aj o tom, že pri hodnotení unesenia
dôkaznej povinnosti strán sporu súdom platí, že ak pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani
vylúčiť, povedie to k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť

tvrdení mala byť preukázaná, t. j. pre žalovaného. Vyhodnotil, že v danom prípade preto za dôkaznej
situácie v konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo k nepochybnému a jednoznačnému preukázaniu
skutočnosti žalovaným, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi bola vopred prerokovaná so
zástupcami zamestnancov, nakoľko v konaní pred súdom prvej inštancie doložené dôkazné prostriedky
(listiny) boli opatrené pečiatkou sídla žalovaného z neskoršieho obdobia, než v ktorom mala byť výpoveď
z pracovného pomeru podľa § 74 ZP prerokovaná. Výsledkom hodnotenia vykonaného dokazovania

preto nemohol byť záver o riadnom a zákonu a judikatúre zodpovedajúcom prerokovaní výpovede, t.
j. skutkové tvrdenia žalovaného neboli vykonaným dokazovaním až do vydania uznesenia o skončení
dokazovania potvrdené dôkaznými prostriedkami doloženými súdu prvej inštancie v rámci konania pred
ním. Z vyššie citovaných procesných ustanovení, najmä z ustanovenia o zákonnej koncentrácii pri
dokazovaní, taktiež z ustanovenia o sudcovskej koncentrácii pri dokazovaní jednoznačne vyvodil, že

na neskôr doložené dôkazy nie je možné prihliadať a ani ich neskôr vykonať, keďže ich vykonanie
by znamenalo nariadenie ďalšieho pojednávania v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, a to
obzvlášť v prípade prejednávania individuálneho pracovnoprávneho sporu, v ktorom nemôže byť na
ťarchu žalobcu ako zamestnanca oneskorené doloženie dôkazov žalovaným zamestnávateľom, a to
i bez toho, že by do procesného kódexu (CSP) nebolo zavedené zákonodarcom ust. § 366 CSP o

novotách v odvolacom konaní, ktoré ešte navyše nemožnosť použitia nových prostriedkov procesného
útoku a procesnej obrany (dôkazov) v odvolacom konaní okrem taxatívne vymedzených prípadov
priamo vylučuje. Vychádzajúc z dikcie tohto ustanovenia odvolací súd vtedy vyvodil, že nové prostriedky
procesného útoku alebo procesnej obrany je v odvolacom konaní možné použiť len v prípade, ak sa
týkajú procesných podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia senátu, ak

mábyťnimipreukázané,ževkonanídošlokvadám,ktorémohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Mal vtedy za nepochybné, že doložením dôkazov v odvolacom konaní žalovaný netvrdil, že sa majú
týkať procesných podmienok alebo vylúčenia sudcu, či nesprávneho obsadenia senátu. Pokiaľ ide o
dôvod, že nimi má byť preukázané, že v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k vadám, ktoré mohli

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolací súd vtedy uviedol, že o takúto procesnú
situáciu nejde, nakoľko dané ustanovenie rieši situáciu, keď v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k
vadámprocesnýmsnásledkomnesprávnehorozhodnutiavoveci,niesituáciunahrádzajúcuneunesenie
dôkazného bremena stranou sporu počas lehoty danej zákonnou alebo sudcovskou koncentráciou
konania (maximálne do vydania uznesenia o skončení dokazovania). Taktiež žalovaný netvrdil a teda

ani nedokázal, že by v odvolacom konaní doložené dôkazy bez svojej viny, objektívne, nemohol
doložiť počas konania pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd vyjadril presvedčenie o nemožnosti
vykonať dôkazy doložené v rámci odvolacieho konania v danom prípade, s čím súvisí, že nemohol
odstrániť nedostatok dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie a len pravdepodobnosť prijatých
skutkových záverov v odvolacom konaní, nakoľko mu to neumožňoval za danej situácie zákon. Odvolací

súdvtedyuviedol,ženemoholvykonaťdôkazydoloženévodvolacomkonaní,ktorébolžalovanýpovinný
doložiť do skončenia dokazovania pred súdom prvej inštancie. Na základe vyššie uvedeného preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru aj po rozhodnutí dovolacieho súdu opätovne ako vecne správny podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

39. Následne rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky o ďalšom dovolaní žalovaného proti
vyššie uvedenému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý zrušil uznesením zo dňa 27.02.2024 sp. zn.:
9Cdo/162/2022. V odôvodnení tohto uznesenia najvyšší súd uviedol, že Okresný súd Malacky
rozsudkom (v poradí druhým) z 12. októbra 2017 č. k. 5Cpr/5/2013-287 určil, že výpoveď daná žalobcovi

listom žalovaného zo dňa 26. apríla 2013 je neplatná, žalovanému uložil povinnosť vyplatiť žalobcovi
náhradu mzdy vo výške 36 202,06 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania odo dňa vykonateľnosti
rozsudku do zaplatenia, uskutočniť všetky príslušné odvody za žalobcu a nahradiť mu trovy konania
v rozsahu 100 %. Viazaný právnym názorom prijatým v uznesení Krajského súdu v Bratislave z 30.septembra 2016, sp. zn. 4Copr/13/2015, ktorým zrušil prvý rozsudok okresného súdu z 23. apríla 2015
č. k. 5Cpr/5/2013-150, ktorým pôvodne súd prvej inštancie žalobu zamietol, majúc za preukázané, že
došlo k naplneniu hmotnoprávnych predpokladov pre platnosť danej výpovede pre porušenie pracovnej

disciplíny, zameral sa v ďalšom konaní na zistenie splnenia formálnych predpokladov skončenia
pracovného pomeru s poukazom na znenie § 74 Zákonníka práce. Konštatoval, že žalovaný predložil
stanovisko ZO OZ vo veci ukončenia pracovného pomeru výpoveďou so žalobcom zo dňa 25. apríla
2013. Z obsahu tohto dokumentu sa súdu prvej inštancie nepodarilo zistiť, v akom zložení sa malo
konať zasadnutie Základnej organizácie odborového zväzu verejnej správy SLOVES, Mestský úrad

Malacky, keď žalovaný nepredložil zápisnicu z takéhoto zasadnutia, nemal za preukázané, či bol niekto
zapisovateľom a nebola predložená prezenčná listina prítomných členov. Mal za nepreukázané, či sa
jednalooriadne,aleboomimoriadnezasadnutie.Právneposúdil,žesplneniepovinnostizamestnávateľa
vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce (ďalej aj
len „ZP“) nastane len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru
obsahuje náležitosti uvedené v § 61 ods. 2 ZP. Už vzhľadom na tieto dôvody vyslovil názor, že žiadosť

žalovaného na prerokovanie výpovede náležitosti ustanovené v § 61 ods. 2 ZP neobsahovala. Uzavrel,
že žalovaný napriek žiadosti žalobcu nepredložil žiadosť o predchádzajúce prerokovanie výpovede
danej žalobcovi. Keď takúto žiadosť predložil (č. l. 197 spisu) mal za to, že ju predložil so svojou
pečiatkou, avšak už so sídlom na Bernolákovej 5188/1A v Malackách, keď mal za nad akúkoľvek
pochybnosť preukázané, že Mestský úrad Mesta Malacky sídli na Bernolákovej ulici až do mesiaca

september 2016 a do augusta 2016 mal sídlo na Radlinského ulici č. 1 v Malackách. Ďalšie dôvody
(neexistencia zápisnice o prerokovaní, neexistencia prezenčnej listiny, neexistencia riadnej evidencie
žiadosti a nasledovného stanoviska) označil tiež za spôsobilé pre neplatnosť výpovede. Z vykonaného
dokazovania tak ustálil, že žiadosť žalovaného o prerokovanie výpovede buď nebola prerokovaná
vôbec, alebo bola prerokovaná iba formálne, bez toho, aby sa odborová organizácia naozaj vyjadrila

k argumentom žalobcu, ktoré mala mať k dispozícii. Dospel k záveru, že výpoveď, ktorú dal žalovaný
žalobcovi, nebola prerokovaná so zástupcami zamestnancov spôsobom, ktorý predpokladá § 17 ods.
2 ZP. Z tohto dôvodu ju tiež posúdil ako neplatnú. Z tohto titulu rozhodol o povinnosti vyplatiť žalobcovi
náhradu mzdy vo výške 36 202,06 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania odo dňa vykonateľnosti
rozsudku do zaplatenia, uskutočniť všetky príslušné odvody za žalobcu a nahradiť mu trovy konania v

rozsahu 100 %.
Najvyššísúdkonštatoval,žeKrajskýsúdvBratislaverozsudkomz20.marca2019sp.zn.4CoPr/6/2018,
na odvolanie žalovaného potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa určenia
neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej žalovaným žalobcovi dňa 26. apríla 2013. Rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutých častiach týkajúcich sa náhrady mzdy, povinnosti vykonať za

žalobcu odvody a náhrady trov konania zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Uviedol, že podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie, viazaný vysloveným
právnym názorom súdu odvolacieho, správne procesne vo veci postupoval, ak sa zameral najskôr na
zistenie naplnenia alebo nenaplnenia formálnych zákonom vyžadovaných predpokladov pre platnosť
právneho úkonu, na základe ktorého bol pracovný pomer so žalobcom žalovaným ukončený. Odvolací

súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že výpovedný dôvod vo výpovedi žalovaného
realizovanej listom z 26. apríla 2013 nebol uvedený zákonu zodpovedajúcim spôsobom. Preskúmaním
textu relevantnej výpovede z pracovného pomeru dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie
k záveru, že výpovedný dôvod v nej vymedzený je vymedzený spôsobom zákonu zodpovedajúcim.
Podľa názoru odvolacieho súdu výpovedný dôvod výpovede žalovaného žalobcovi je vymedzený

tak, že nie je dôvod pochybovať o tom, že by mohol byť zamenený s iným prípadným výpovedným
dôvodom. Odvolací súd sa však stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný,
nesúci dôkazné bremeno o naplnení formálnych zákonných predpokladov pre platnosť právneho
úkonu výpovede z pracovného pomeru, nepreukázal dokazovaním vykonaným pred súdom prvej
inštancie nad všetku pochybnosť prerokovanie relevantnej výpovede so zástupcami zamestnancov

zákonu zodpovedajúcim spôsobom, keď na listinné dôkazy doložené žalovaným v rámci konania
odvolacieho odvolací súd nereflektoval s poukazom na § 366 CSP. Odvolací súd vyhodnotil, že v danom
prípade k naplneniu žiadneho z uvedených taxatívne vymedzených dôvodov pre možnosť doplnenia
dokazovania v rámci konania odvolacieho nedošlo. Vyhodnoteniu výsledkov vykonaného dokazovania
súdom prvej inštancie podľa odvolacieho súdu nemožno nelogickosť vytknúť, keď i podľa odvolacieho

súdu žalovaný v konaní nad všetku pochybnosť nepreukázal, že by prerokovanie výpovede neprebehlo
len formálne. Zo žalovaným doložených listinných dôkazov nevyplýva nadovšetko pochybnosť, že
k žiadosti o prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov bola doložená i samotná výpoveď,
resp. že samotná žiadosť obsahovala aj zákonom požadované náležitosti výpovede z pracovnéhopomeru. Odvolací súd sa stotožnil hodnotením dôkazov realizovaným súdom prvej inštancie, keď
v zhode s ním dospel k záveru, že listinný dôkaz založený na č. 1. spisu 197 je pravdepodobne
vyprodukovaný dodatočne za účelom získania úspechu vo veci. Vzhľadom na uvedené, keď súd prvej

inštancie ustálil, že prerokovanie výpovede danej žalovaným žalobcovi nebolo realizované zákonu
zodpovedajúcimspôsobom,resp.žetakétoprerokovanievýpovedezástupcamizamestnancovžalovaný
v konaní pred súdom prvej inštancie nad všetku pochybnosť nepreukázal, nebolo jeho povinnosťou
(a ani povinnosťou súdu odvolacieho) vyhodnotiť výsledky vykonaného dokazovania v tom smere, či
žalobca porušil alebo neporušil pracovné povinnosti, resp. či existovali alebo neexistovali prekážky

v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa, keďže nedodržanie povinnosti obsiahnutej v §
74 ZP je sankcionované neplatnosťou výpovede bez ďalšieho. Vo zvyšku, t. j. v napadnutej časti
týkajúcej sa žalobou uplatneného nároku na náhradu mzdy a závislých častiach týkajúcich sa uloženia
povinnosti žalovanému vykonať za žalobcu odvody a nároku na náhradu trov konania napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko súd prvej inštancie
nedostatočným odôvodnením svojho rozhodnutia pokiaľ ide o túto časť žalobou uplatneného nároku

odňal stranám sporu právo na spravodlivé súdne konanie pre nemožnosť riadne sa brániť vysloveným
argumentom súdu v rámci konania odvolacieho. Tiež konštatoval, že proti výroku rozsudku krajského
súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, podal dovolanie žalovaný a navrhol napadnutý
rozsudok, alternatívne i rozsudok súdu prvej inštancie, zrušiť. Pripomenul, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením z 31. marca 2021 sp. zn. 8Cdo/240/2019 rozsudok krajského súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie, keď mal za to, že odvolací súd sa neriadil atribútmi spravodlivého procesu
pri svojom rozhodovaní, a odôvodnenie jeho rozsudku nedalo odpoveď na základnú otázku, ktorá
bola však podľa neho rozhodujúca pre záver o platnosti, či neplatnosti skončenia pracovného pomeru
žalovaného so žalobcom výpoveďou z 25. apríla 2013, keď sám uviedol, že nebolo vzhľadom na tento
záverpovinnosťousúduzaoberaťsadôvodmivýpovede(bod30rozsudkukrajskéhosúdu).Naopakjeho

záver, že: „hodnoteniu výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nemožno nelogickosť
vytknúť, keď i podľa odvolacieho súdu žalovaný v konaní nadovšetko pochybnosť nepreukázal, že by
prerokovanie výpovede neprebehlo len formálne bez naplnenia skutkovej podstaty ust. § 74 ZP odvolací
súd považuje za správne. Zo žalovaným predložených dôkazov nevyplýva nad všetku pochybnosť,
že k žiadosti o prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov bola doložená i samotná výpoveď,

resp. samotná žiadosť obsahovala aj zákonom požadované náležitosti výpovede z pracovného pomeru.
Odvolací sa stotožnil s hodnotením dôkazov realizovaných súdom prvej inštancie, keď v zhode s
ním dospel k záveru, že listinný dôkaz zložený na č. l. spisu 197 je pravdepodobne vyprodukovaný
dodatočne za účelom získania úspechu vo veci.“ (bod 28), nemožno vyhodnotiť ako súladným s
právom na presvedčivé odôvodnenie. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len ,,ESĽP“) súd musí v rozhodnutí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah
tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností
každej veci. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument. Ide teda o oveľa širšiu škálu nedostatkov odôvodnenia, pričom ak chce súd
uzavrieť, že odôvodnenie je dostatočné, mal by na argumenty súdu poukázať a vysvetliť ich súvis s

konečným rozhodnutím, keďže odôvodnenie súdu nižšej inštancie podávateľa opravného prostriedku
nepresvedčilo. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom
judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na
zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj
právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a

vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je
totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu,
ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými
námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu
na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve

zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto
vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti

odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd mal možnosť odstrániť ním tvrdené
pochybnosti („pravdepodobne vyprodukovaný dôkaz“) v konaní sám, keď formalisticky pristúpil k
dôkazom navrhnutým v odvolacom konaní. I keď odvolací súd poukázal na skutočnosť, že dôkazy o
prerokovaní výpovede zo strany zástupcu zamestnávateľa boli predložené až v odvolacom konaní,vzhľadom na priebeh celého sporu, i právny záver, ktorý vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom
uznesením vyslovil odvolací súd, procesný postup odvolacieho súdu má znaky formálnosti, a jeho
závery (pravdepodobne) sú nepresvedčivé a arbitrárne. Umožnenie sporovej strane uskutočniť jej

patriace procesné práva bez toho, aby mu korešpondovalo riadne odôvodnené vysporiadanie sa súdu
s uplatnenými prostriedkami procesného útoku alebo procesnej obrany, je postupom súdu, pri ktorom je
realizácia práva na spravodlivý proces len iluzórna. Následne najvyšší súd skonštatoval, že Krajský súd
vBratislaverozsudkomz23.februára2022sp.zn.4CoPr/7/2021rozhodoltak,žepotvrdilrozsudoksúdu
prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej

žalovaným žalobcovi dňa 26. apríla 2013. Uviedol, že odvolací súd potom, ako podrobne zopakoval
v odôvodnení svojho rozsudku priebeh konania, svoje závery, vyjadrené v zrušenom rozsudku, ako
aj rozsiahlu polemiku s dôvodmi uznesenia dovolacieho súdu, vyjadril presvedčenie o nemožnosti
vykonať dôkazy doložené v rámci odvolacieho konania v danom prípade, s čím súvisí, že nemohol
odstrániť nedostatok dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie a len pravdepodobnosť prijatých
skutkových záverov v odvolacom konaní, nakoľko mu to neumožnil za danej situácie zákon. Odvolací

súd nemohol vykonať dôkazy doložené v odvolacom konaní, ktoré bol žalovaný povinný doložiť do
skončenia dokazovania pred súdom prvej inštancie. Najvyšší súd pripomenul, že odvolací súd uzavrel,
žezadôkaznejsituácievkonanípredsúdomprvejinštancienedošloknepochybnémuajednoznačnému
preukázaniu skutočnosti žalovaným, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi bola vopred
prerokovaná so zástupcami zamestnancov, nakoľko v konaní pred súdom prvej inštancie doložené

dôkazné prostriedky (listiny) boli opatrené pečiatkou sídla žalovaného z neskoršieho obdobia, než v
ktorom mala byť výpoveď z pracovného pomeru podľa § 74 ZP prerokovaná. Výsledkom hodnotenia
vykonaného dokazovania preto nemohol byť záver o riadnom a zákonu a judikatúre zodpovedajúcom
prerokovaní výpovede, t. j. skutkové tvrdenia žalovaného neboli vykonaným dokazovaním až do
vydania uznesenia o skončení dokazovania potvrdené dôkaznými prostriedkami doloženými súdu prvej

inštancie v rámci konania pred ním. Z vyššie citovaných procesných ustanovení, najmä z ustanovenia
o zákonnej koncentrácii pri dokazovaní, taktiež z ustanovenia o sudcovskej koncentrácii pri dokazovaní
jednoznačneodvolacísúdvyvodil,ženaneskôrdoloženédôkazyniejemožnéprihliadaťaaniichneskôr
vykonať, keďže ich vykonanie by znamenalo nariadenie ďalšieho pojednávania v rozpore so zásadou
hospodárnosti konania, a to obzvlášť v prípade prejednávania individuálneho pracovnoprávneho sporu,

v ktorom nemôže byť na ťarchu žalobcu ako zamestnanca oneskorené doloženie dôkazov žalovaným
zamestnávateľom, a to i bez toho, že by do procesného kódexu (CSP) nebolo zavedené zákonodarcom
ust. § 366 CSP o novotách v odvolacom konaní, ktoré ešte navyše nemožnosť použitia nových
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany (dôkazov) v odvolacom konaní okrem taxatívne
vymedzených prípadov priamo vylučuje. Vychádzajúc z dikcie tohto ustanovenia podľa odvolacieho

súdu vyplýva, že nové prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany je v odvolacom konaní
možné použiť len v prípade, ak sa týkajú procesných podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo
nesprávneho obsadenia senátu, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť
v konaní pred súdom prvej inštancie. Je podľa odvolacieho súdu nepochybné, že doložením dôkazov v

odvolacom konaní žalovaný netvrdil, že sa majú týkať procesných podmienok alebo vylúčenia sudcu, či
nesprávneho obsadenia senátu. Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že proti rozsudku krajského
súdupodaldovolaniežalovanýspoukazomna§420písm.f)CSP,majúczato,žepostupomodvolacieho
súdu, ktorý nerešpektoval právny názor dovolacieho súdu, vyslovený v uznesení z 31. marca 2021 sp.
zn. 8Cdo/240/2019, ktorým zrušil predchádzajúci rozsudok súdu krajského súdu, došlo k porušeniu jeho

práva na spravodlivý proces. Vytýkal odvolaciemu súdu, že neurobil nič iné, iba zopakoval vadu, pre
ktorú mu dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil na ďalšie konanie, keď mu zároveň vytkol
formalistickýprístupknávrhunavykonaniedôkazov.NajvyššísúdSlovenskejrepublikyakosúddovolací
(§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu,
v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť

dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie je nielen
prípustné, ale i dôvodné.

40. V zrušujúcom uznesení zo dňa zo dňa 27.02.2024 sp. zn.: 9Cdo/162/2022 najvyšší súd uviedol,
že žalovaný vyvodzoval prípustnosť podaného dovolania na základe ustanovenia § 420 písm. f) CSP,

v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie žalovaného, že v konaní došlo ktakému nesprávnemu procesnému postupu súdu, ktorý znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou
tohto práva je podľa dovolacieho súdu možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv

na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Najvyšší súd dospel k záveru, že krajský súd celkom
neprípustné - len na základe vlastného uváženia, nerešpektoval záväzný právny názor najvyššieho
súdu zaujatý v predchádzajúcom zrušujúcom (kasačnom) rozhodnutí najvyššieho súdu. Dovolací súd

mal za to, že by sa pri odôvodňovaní tohto zrušujúceho uznesenia mohol v zásade obmedziť len na
konštatovanie, že už samo nerešpektovanie záväzného právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného
vjehopredchádzajúcomzrušujúcomrozhodnutízakladábezďalšiehodôvoduprezrušenienapadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu, v dôsledku nerešpektovania § 455 CSP (pozri R 76/2016 ako aj
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/104/2001), nakoľko ak dovolací súd zruší
rozhodnutie súdu nižšieho stupňa, je súd nižšieho stupňa viazaný názorom dovolacieho súdu tak pri

posudzovaní otázok hmotného práva, ako aj pri aplikácii procesných predpisov. Dovolací súd však dal
do pozornosti, že i keď v predmetnej veci ide o pracovnoprávny spor (t. j. konanie je zaradené v osobitnej
časti CSP - Spory s ochranou slabšej strany) súdy nemôžu rezignovať v konaní na základné princípy
vyjadrené v Civilnom sporovom poriadku. Konštatoval, že podľa čl. 15 ods. 1 CSP dôkazy a tvrdenia
strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. V

zmysle čl. 2 ods. 2 CSP právnou istotou je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, pričom ak
takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý spravodlivo. Ak súd nedospeje na základe tvrdení strán sporu a vykonaných dôkazov
k dôvodnému záveru, že sú splnené všetky podmienky na vydanie rozhodnutia v súlade s ustálenou

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, resp. ak nie sú splnené podmienky na vydanie
spravodlivého rozhodnutia, obstará aj bez návrhu strán dôkazné prostriedky a vykoná dokazovanie na
vydanie takéhoto rozhodnutia vo veci samej. Potom rozhodne v súlade s princípom právnej istoty, na
ktorý kladie zákonodarca osobitný dôraz v čl. 2 ods. 1 CSP - ochrana ohrozených alebo porušených
práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej

istoty. Dovolací súd zotrval na svojom závere, vyjadrenom v uznesení, ktorým zrušil predchádzajúci
rozsudok krajského súdu (z 20. marca 2019 sp. zn. 4CoPr/6/2018), že vzhľadom na priebeh celého
konania (najmä s poukazom na odôvodnenie a závery uzneseniu krajského súdu z 30. septembra
2016 sp. zn. 4CoPr/13/2015, ktorým zrušil prvý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol),
postup odvolacieho súdu bol arbitrárny a tento nedostatok neodstránil odvolací súd ani v nasledujúcom

rozhodnutí. Jeho odôvodnenie opierajúce sa len o koncentráciu v konaní, nie je podľa neho v súlade s
hore uvedenými základnými princípmi Civilného sporového konania, vzhľadom i na spor, ktorý prebieha,
aj na základe uznesenia odvolacieho súdu, ktorý zrušil a vrátil prvé rozhodnutie s príkazom na doplnenie
dokazovania súdu prvej inštancie, už od roku 2013. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel
k záveru, že odvolací súd tým, že nerešpektoval ustanovenie § 455 CSP a súčasne opätovne vydaním

formálneho a arbitrárneho rozhodnutia, porušil práva žalovaného na spravodlivý proces v zmysle
ustanovenia § 420 písm. f) CSP.

41. Predmetom odvolacieho konania je teda v poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa
12. októbra 2017 č. k. 5Cpr/5/2013-287 v časti, ktorou súd prvej inštancie určil neplatnosť relevantnej

výpovede z pracovného pomeru danej žalovaným žalobcovi, nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky
svojím uznesením zo dňa 27.02.2024 sp. zn.: 9Cdo/162/2022 zrušil rozsudok Krajského súdu v
Bratislave z 23. februára 2022 sp. zn. 4 CoPr/7/2021 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej
žalovaným žalobcovi 26. apríla 2013, a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Týmto

rozsudkom, ktorý je aktuálne predmetom odvolacieho prieskumu, však súd prvej inštancie vyhodnocoval
len dokazovanie vo vzťahu k naplneniu formálnych predpokladov pre platnosť výpovede, a to jej
písomnú formu a doručenie do vlastných rúk žalobcovi, splnenie ktorých zákonných predpokladov
pre jej platnosť nebolo medzi stranami sporné, ďalej naplnenie zákonných predpokladov pre platnosť
výpovede po jej formálnej stránke pokiaľ ide o určitosť vymedzenia výpovedného dôvodu pre účely jeho

nezameniteľností s iným výpovedným dôvodom a prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov
zákonným spôsobom.42. Naplnenie alebo nenaplnenie výpovedných dôvodov po stránke materiálnej, t. j. či žalobca porušil
pracovnú disciplínu a či intenzita jej porušenia dosiahla mieru závažnosti, posudzoval súd prvej inštancie
vo svojom v poradí prvom rozsudku zo dňa 30.09.2016 č. k. 5Cpr/5/2013-150, v rámci ktorého hodnotil

dokazovanie vykonané za účelom zistenia skutočností k tomuto sa viažucich pred vydaním tohto
rozsudku.

43. Nakoľko doposiaľ predmetom odvolacieho aj dovolacieho prieskumu bolo len hodnotenie
vykonaného dokazovania a jeho právne posudzovanie pokaľ ide o naplnenie formálnych predpokladov

pre platnosť výpovede danej žalobcovi žalovaným, odvolací súd vyzval strany sporu na vyjadrenie
sa k výsledkom vykonaného dokazovania a jeho hodnoteniu súdom prvej inštancie v poradí v prvom
jeho rozsudku z č. l. 150 spisu pokiaľ ide o materiálne predpoklady platnosti relevantnej výpovede, a
vyzval ich aj na vyjadrenie sa k ďalším prípadným návrhom na doplnenie dokazovania v tomto smere,
majúc na zreteli základný princíp spravodlivosti platiaci pre civilné sporové konanie, predmetom ktorého
je naviac pracovnoprávny spor so slabšou stranou zamestnanca v spore. Preto mal odvolací súd za

to, že ak v zmysle zrušujúceho rozhodnutia NS SR má byť stranám sporu umožnené vykonávať aj v
odvolacom konaní dokazovanie, hoci nenavrhnuté v štádiu konania pred súdom prvej inštancie, pokiaľ
ide o naplnenie dôvodov výpovede po stránke formálnoprávnej, je potrebné umožniť stranám sporu
znovu sa vyjadriť, prípadne aj doplniť už súdom prvej inštancie vykonané dokazovanie vo vzťahu k
naplneniu materiálnoprávnych dôvodov výpovede, t. j. k zisteniu, či žalobca porušil alebo neporušil

pracovnú disciplínu, a či ju porušil závažným spôsobom.

44. K naplneniu dôvodov pre platnosť výpovede z pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej
disciplíny žalobcom žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 04.06.2025 adresovanom a doručenom
odvolaciemu súdu pripomenul, že súd prvej inštancie rozhodol o zamietnutí návrhu žalobcu na určenie

neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa 26.04.2013. Myslel tým v poradí prvý rozsudok
súdu prvej inštancie a nie rozsudok preskúmavaný, nakoľko dokazovanie vo vzťahu k naplneniu
hmotnoprávnychdôvodovvýpovede(porušeniepracovnejdisciplínyžalobcu)bolosúdomprvejinštancie
vykonané pred týmto v poradí prvým jeho vo veci vydaným rozsudkom, keď po jeho zrušení sa súd
prvej inštancie a následne aj odvolací súd v rámci dokazovania zaoberali len naplnením formálneho

predpokladu platnosti výpovede z pracovného pomeru, a to jej prerokovaním zástupcami zamestnancov.
Žalobca pripomenul, že v prvom rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca si neplnil pracovné
povinnosti, pretože sa v dňoch od 08.04.2013 do 26.04.2013 nezdržiaval na pracovisku, čím podľa
súdu prvej inštancie došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Tento právny záver súdu
prvej inštancie považuje za nezákonný a neobjektívny, keďže skutkový stav bol podľa neho zistený

neúplne, selektívne a v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Podľa neho došlo k zásadným
procesným pochybeniam, ktoré mali vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Pokiaľ ide o zamedzenie prístupu
na pracovisko zo strany zamestnávateľa uviedol, že mu bol fyzicky znemožnený výkon práce - výmenou
zámkov a faktickým zákazom vstupu na pracovisko. Tento stav nastal bez zákonného dôvodu a
bez toho, aby žalobcovi boli poskytnuté náhradné podmienky výkonu práce. Zamestnávateľ (náčelník

MsP Jurkovič) pritom žalobcu ani nemal v úmysle o tomto obmedzení informovať - v danom pokyne
nebolo meno žalobcu (ako jedinému zamestnancovi MsP) ani predtlačené, na rozdiel od ostatných
zamestnancov, ktorí dokument podpísali. Žalobcovi ho nikto nepredložil na podpis, čo podľa neho
preukazuje, že jeho oboznámenie sa s týmto pokynom nebolo ani zamýšľané. Zopakoval, že dňa
8.4.2013 žalobca prišiel do práce o 6:50 hod., no zistil, že sa nevie dostať do svojej kancelárie, nakoľko

na nej boli vymenené zámky, takže si nemohol odomknúť. Pokúsil sa vstúpiť do priestoru stálej služby,
bol však vytlačený kolegami s odkazom, že má čakať na náčelníka. Žalobca sa potom presunul na
mestský úrad, kde napísal žiadosť o odstránenie prekážky v práci. Tú následne osobne doručil na
podateľňu zamestnávateľa. Táto skutočnosť je podľa neho potvrdená úradným záznamom C.. W. a
podpismi ďalších troch príslušníkov MsP zo dňa 8.4.2013, ktorý jednoznačne potvrdzuje, že žalobca bol

v ten deň v práci a chcel vykonávať činnosť, no nebolo mu to umožnené. (prítomnosť žalobcu v práci
potvrdili 4 osoby)
Podobná situácia sa zopakovala aj dňa 17.5.2013, kedy sa žalobca opäť osobne dostavil do práce a
chcel sa dostať na pracovisko, bol identifikovaný službukonajúcim príslušníkom, ktorý ho vyzval, aby
čakal na náčelníka. Žalobca sa následne po bezvýslednom čakaní na náčelníka MsP z chodby pred

stálou službou vzdialil. Aj táto udalosť je zachytená v úradnom zázname C.. W. zo dňa 17.5.2013.
Prítomnosť žalobcu v práci, t. j. v priestoroch zamestnávateľa potvrdili 3 osoby. Oba záznamy podľa
neho potvrdzujú, že žalobca bol prítomný v priestoroch zamestnávateľa, o výkon práce sa usiloval a
neospravedlnená absencia zo strany zamestnanca tak nie je daná. Namietal tiež nezákonnosť postupuv súvislosti s kontrolou IT techniky a auditom. Priamy nadriadený žalobcu G.. B. C. (náčelník MsP) tvrdil,
že obmedzenie prístupu súviselo s príkazom primátora č. 1/2013. Tento príkaz však:
- neuvádza žiaden dôvod kontroly,

- neobsahuje zmienku o obmedzení vstupu ani o výmene zámkov na kancelárii žalobcu,
- nestanovuje rozsah, termíny, ani osobitné podmienky pre zamestnancov.
Žalobca mal za to, že náčelník MsP zamedzením prístupu žalobcu na pracovisko vykonal svojvoľný
zásah do práv žalobcu, a to bez akéhokoľvek právne relevantného dôvodu, čím okrem iného porušil
aj Bezpečnostnú smernicu, ktorá v čl. 7 ods. 19 ukladá zamestnancovi povinnosť spolupracovať pri

kontrole výpočtovej techniky. Žalobcovi však táto spolupráca umožnená nebola. Nebolo mu zrejmé, na
základe akého konkrétneho dôvodu bol vydaný príkaz primátora na kontrolu počítačov, keďže neexistuje
žiadne zistenie narušenia bezpečnosti informačných systémov. V prípade, že by došlo k narušeniu
informačnej bezpečnosti, alebo informačného systému, bol by v súlade s prílohou č. 7 Bezpečnostnej
smernice spísaný záznam o vzniku bezpečnostného incidentu v súlade s čl. 21 Havarijného plánu a
plánu kontinuity činnosti, čo sa však nestalo. Priamy nadriadený žalobcu G.. C. opakovane tvrdil, že

obmedzenie vstupu súviselo so softvérovým auditom, no príkaz primátora sa týkal len kontroly počítačov
všeobecne. Namietal, že zamestnávateľ nepredložil žiaden výstup zo softvérového auditu, hoci mu to
bolo uložené súdom prvej inštancie už dňa 7.1.2015. Konanie náčelníka MsP G.. C. objektívne označil
ako svojvoľné, a to na základe skutočností, že:
a) neexistoval žiadny dokument, ktorý by výmenu zámkov na kancelárii žalobcu autorizoval,

b) v príkaze primátora sa neuvádza obmedzenie vstupu žalobcu na pracovisko, ani jeho práca pre
žalovaného výhradne pod dozorom,
c) žalobcovi nebolo oznámené, ako má pracovať, kde, ani čo má robiť; nebola mu zadaná žiadna úloha
ani nebol vydaný žiadny pokyn na prácu mimo priestorov žalobcovi pridelenej kancelárie,
d) neprišlo k jeho preradeniu na inú prácu, ani k dočasnému prerušeniu výkonu práce podľa § 141a

Zákonníka práce, účinného ku dňu 26.04.2013,
e) pre žalobcu nebol zo strany zamestnávateľa pripravený žiadny „náhradný“ pracovný priestor ani
žiadna technika alebo pomôcky.
Žalobca dal do pozornosti, že Slovenské národné stredisko pre ľudské práva vo svojom odbornom
stanovisku, ktoré je súčasťou spisu, jednoznačne konštatovalo, že na pracovisku žalobcu došlo k

porušeniu jeho ľudskej dôstojnosti a k vytváraniu zastrašujúceho, nepriateľského a ponižujúceho
pracovného prostredia. Podľa strediska dokonca prišlo v prípade žalobcu ku konaniu, ktoré napĺňa znaky
obťažovania v zmysle antidiskriminačného zákona. Zároveň dodáva, že aj v prípade, ak by k takémuto
konaniu nedošlo na základe diskriminačného dôvodu, zamestnávateľ zneužil svoje subjektívne práva
v rozpore s § 13 ods. 6 v spojení s § 13 ods. 3 Zákonníka práce. Súdu prvej inštancie vytkol, že sa

týmto stanoviskom vôbec nezaoberal, čo považoval za závažné porušenie práva na spravodlivý proces
a dôsledné posúdenie všetkých relevantných dôkazov. Dôvodil, že pokyn na „prácu pod dozorom“ je
právne neexistujúci a neodôvodnený a nemožno ho považovať za platný a záväzný pracovný pokyn.
Žalobca pripomenul, že nebol postavený mimo výkon práce, ani preradený na inú prácu. Takéto
pokyny porušujú zásady rovnosti a boli podľa neho diskriminačné a selektívne, pretože sa vzťahovali

výlučne na žalobcu. Mal za to, že išlo o jednostranné rozhodnutie vedúceho zamestnanca s prvkami
šikanózneho, diskriminačného a selektívneho postupu, ktorý sa netýkal žiadneho iného zamestnanca.
Žalobca namietal aj porušenie § 144a ods. 6 Zákonníka práce, účinného ku dňu 26.04.2013, keď
zamestnávateľ predtým, ako vyhodnotil správanie žalobcu ako neospravedlnené zameškanie práce,
mal zákonnú povinnosť prerokovať túto otázku so zástupcami zamestnancov v zmysle § 144a ods. 6

Zákonníka práce, ktorý v znení účinnom ku dňu 26.04.2013 znel: „O tom, či ide o neospravedlnené
zameškanie práce, rozhoduje zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov.“ K takémuto
prerokovaniu však nikdy neprišlo. Zamestnávateľ teda nemal zákonný základ na to, aby jednostranne
kvalifikoval absenciu žalobcu ako porušenie pracovnej disciplíny, čím zároveň porušil vlastnú povinnosť
rešpektovať zákonné postupy pred skončením pracovného pomeru. Uviedol, že už len táto skutočnosť

sama osebe zakladá neplatnosť výpovede. Dal do pozornosti, že zo strany zamestnávateľa došlo aj
k zjavne účelovému a represívnemu zníženiu osobného príplatku ako zložky mzdy žalobcovi. Žalobca
v e-mailovej komunikácii výslovne požiadal o uvedenie dôvodu zníženia príplatku. Namiesto toho,
aby mu bol riadne oznámený, vytknutý a vysvetlený konkrétny nedostatok vo výkone pracovných
povinností, mu bolo zo strany zamestnávateľa oznámené, že dôvodom je jeho postoj k plneniu úloh,

ktoré nespadajú do jeho pracovnej náplne, a že ich plnenie sa očakáva „nad rámec“. Nadriadený mu
otvorene oznámil: „Ak v nasledujúcom období budete odmietať plniť úlohy, ktoré nie sú v pracovnej
náplni, môže to byť dôvodom na prehodnotenie osobného príplatku...“ Takéto konanie zamestnávateľa
je podľa neho v rozpore s princípom rovnakého zaobchádzania, keďže žalobca bol potrestaný za to,že sa odmietol podvoliť nezákonným alebo neprimeraným požiadavkám zamestnávateľa. Označil za
neprípustné, aby zamestnávateľ využíval systém odmeňovania ako nástroj nátlaku, najmä ak ide o
úlohy, ktoré nepatria do rozsahu pracovnej zmluvy a ktoré mal podľa pracovnej náplne vykonávať iný

zamestnanec,ktorýzaprácu,ktorúdlhodobonevykonával,poberalmzdu.Tvrdil,ženazákladevýpovedí
svedkov došlo k zisteniu, že obmedzenie vstupu sa týkalo výlučne žalobcu, keď Mgr. Jurkovič potvrdil, že
zákaz vstupu platil len pre žalobcu. Neexistoval všeobecný zákaz, ani žiadny vnútorný predpis. Vydané
opatrenie zamestnávateľa bolo podľa neho diskriminačné a selektívne. Neboli predložené výsledky
auditu. Nikto nevedel určiť, čo bolo predmetom auditu, kde a na akých zariadeniach sa uskutočnil,

aké boli jeho výsledky. Výsledky auditu napriek príkazu primátora neboli nikdy predložené v súdnom
konaní. Zamedzenie vstupu žalobcu bolo podľa neho svojvoľné. G.. C. vydal pokyn bez akéhokoľvek
právne relevantného dôvodu. Zamestnávateľ žalobcovi neurčil žiadny náhradný pracovný priestor ani
nepridelil pracovné úlohy (a to ani v písomnostiach, ktoré adresoval žalobcovi). Namietal neposkytnutie
náhradných podmienok výkonu práce. Zamestnávateľ nikdy neurčil, kde mal žalobca pracovať, t. j. v
akých priestoroch zamestnávateľa má vykonávať prácu pre žalovaného. Žalobcovi ako technickému

pracovníkovi, ktorý viac ako 5,5 roka pracoval pre žalovaného ako IT technik, nebol mu pridelený
notebook ani žiadne iné technické zariadenie a nepridelil mu žiadne konkrétne pracovné úlohy, ktoré
by mal pre zamestnávateľa vykonávať mimo svoju kanceláriu. Žalobca bol pritom v dňoch 8.4., 16.4. a
17.5.2013 v práci, čo G.. C. sám potvrdil, že žalobca prišiel dňa 8.4.2013 o 6:50 hod. Úradné záznamy
službukonajúceho príslušníka MsP C. W., podpísané aj ďalšími príslušníkmi MsP, prítomnosť žalobcu

na pracovisku taktiež potvrdzujú. Žalovanému vytkol porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Porušené boli podľa neho tieto články:
- Čl. 3 - Zákaz neľudského a ponižujúceho zaobchádzania
Žalobca bol vystavený šikanóznemu správaniu, izolácii a psychickému nátlaku.
- Čl. 6 - Právo na spravodlivý proces

Súd prvej inštancie riadne a dostatočne nevyhodnotil zásadné dôkazy vrátane Stanoviska Národného
strediska pre ľudské práva a výpovedí svedkov.
- Čl. 14 - Zákaz diskriminácie
Pokyn na prácu „pod dozorom“, výmena zámku na kancelárii žalobcu, vylúčenie zo systému - výlučne
voči žalobcovi.

Žalobca tiež namietal procesné nedostatky konania pred súdom prvej inštancie. Súdu prvej inštancie
vytkol, že nevykonal, nevyhodnotil a ani nezobral do úvahy pri svojom rozhodovaní dôkazy: Stanovisko
Strediska pre ľudské práva, svedecké výpovede, dokonca nijako nereflektoval na neexistujúce výsledky
údajného softvérového auditu. Došlo podľa neho k porušeniu § 120 Občianskeho súdneho poriadku,
ktorý v čase rozhodovania súdom prvej inštancie ako procesný predpis upravoval povinnosť súdu

rozhodnúť o vykonaní navrhnutých dôkazov, ako aj možnosť súdu vykonať niektoré dôkazy aj bez
návrhu, najmä ak ide o zistenie rozhodujúcich skutočností pre spravodlivé rozhodnutie. Zdôraznil, že v
danom prípade ide o pracovnoprávny spor, kde je zamestnanec typicky procesne slabšou stranou. Súd
je v takýchto veciach povinný dôslednejšie vyhodnocovať skutkový stav a zabezpečiť účinnú ochranu
práv zamestnanca, ako to vyvodil aj z judikatúry, povinnosť všeobecných súdov zabezpečiť vyvážené

postavenieúčastníkovsporuaeliminovaťnerovnováhumedzizamestnávateľomazamestnancom.Tým,
že súd prvej inštancie nevykonal kľúčové dôkazy a nevypočul svedkov, hoci boli dostupní a relevantní,
namietal porušenie nielen § 185 CSP, ale aj ústavne garantovanú ochranu práv zamestnanca ako
slabšej strany. Zhrnul, že zamestnávateľ znemožnil výkon práce fyzickým zásahom - výmena zámkov,
pokyn pracovať „pod dozorom“, bez riadneho postupu a bez informovania žalobcu. Žalobca kvôli zásahu

žalovaného nemohol fyzicky vstúpiť na pracovisko, nikdy nebolo žalobcovi oznámené kde a ako má
pracovať a ani čo má robiť, nebola mu zadaná žiadna konkrétna pracovná úloha. Takéto konanie
žalovaného označil za objektívnu prekážku v práci na strane zamestnávateľa (§ 142 ods. 3 Zákonníka
práce).
Žalobca uviedol, že bol v pracovných dňoch osobne prítomný v budove zamestnávateľa, čo je podložené

úradnými záznamami príslušníkov MsP aj výpoveďami svedkov. Pohyblivá pracovná doba, ktorú
zamestnávateľ umožňoval zamestnancom, bola zo strany žalobcu dodržaná. Namietal, že výpoveď bola
žalobcovi daná bez splnenia zákonnej podmienky - údajná absencia žalobcu nebola riadne prerokovaná
so zástupcami zamestnancov, čo požadoval § 144a ods. 6 Zákonníka práce. Stanovisko Slovenského
národného strediska pre ľudské práva potvrdilo zásadné porušenie ľudskej dôstojnosti a obťažovanie

žalobcu. Súdu prvej inštancie vytkol, že sa ním vôbec nezaoberal, čo je porušením práva na spravodlivý
proces. Príkaz primátora neobsahoval žiadne oprávnenie na zásah do pracovných podmienok, vstupov,
ani výmenu zámkov. Neexistuje žiadny výsledok ani vyhodnotenie softvérového auditu, čo podľa
neho jednoznačne preukazuje, že žiadny audit sa v skutočnosti nevykonával. Pokyn náčelníka nazamedzenie prístupu žalobcu do priestorov žalovaného bol podľa neho svojvoľný a selektívny. Tvrdenia
zamestnávateľa vyhodnotil za vyvrátené jeho vlastnými dôkazmi (výpovede svedkov, úradné záznamy,
stanoviská, pokyny). Žalobca uviedol, že chcel pracovať, no zamestnávateľ mu to svojím konaním

znemožnil. Výpoveď je teda podľa neho založená na žalovaným umelo a doslova účelovo vytvorenej
situácii, ktorá sa nezakladala na objektívnej realite. Žalobca namietal porušenie § 144a ods. 6 ZP,
a to neprerokovanie údajnej neospravedlnenej absencie žalobcu so zástupcami zamestnancov, hoci
zamestnávateľ je povinný prerokovať posúdenie absencie so zástupcami zamestnancov, čo sa neudialo.
Týmto došlo k porušeniu procesného postupu pri hodnotení neospravedlnenej neprítomnosti, čím bola

výpoveď postavená na protiprávnom základe. Namietal porušenie § 13 ZP - zákaz diskriminácie a
povinnosť rovnakého zaobchádzania. Žalovanému vytkol, že ako zamestnávateľ vytvoril špecifický
režim „pracoviska pod dozorom“ len pre jediného zamestnanca - žalobcu, čím vzniklo selektívne a
diskriminačné zaobchádzanie. Navyše mu bol neoprávnene znížený osobný príplatok ako represia za
odpor voči neprimeraným požiadavkám mimo pracovnej náplne. Namietal porušenie § 47 a § 68 ZP
- neplatnosť výpovede pre nedostatok dôvodu. Pracovný pomer bol ukončený pre údajné závažné

porušenie pracovnej disciplíny, no zamestnávateľ podľa neho sám spôsobil žalobcovi prekážku v
práci, a to znemožnením vstupu žalobcu na pracovisko. Preto neboli podľa neho naplnené zákonné
predpoklady pre výpoveď zo strany zamestnávateľa. Namietal porušenie § 142 ods. 3 ZP- zodpovednosť
zamestnávateľa za prekážky v práci. Žalobca uviedol, že bol pripravený pracovať, nastúpil do práce,
no fyzicky mu bol znemožnený prístup na pracovisko. Ide podľa neho o objektívnu prekážku v práci

na strane zamestnávateľa, nie o absenciu zamestnanca. Namietal tiež porušenie antidiskriminačného
zákona (zákon č. 365/2004 Z. z.), nakoľko zo stanoviska Slovenského národného strediska pre
ľudské práva vyplýva, že pracovné prostredie bolo zastrašujúce, ponižujúce a zneuctievajúce. Bolo
teda naplnené obťažovanie ako forma diskriminácie, na ktorú zákon výslovne pamätá. Tiež namietal
porušenie Ústavy SR (zákon č. 460/1992 Zb.), nakoľko obmedzením vstupu, selektívnym pokynom, ako

aj šikanóznym konaním bola porušená dôstojnosť a právo na spravodlivé pracovné podmienky (čl. 36).
Rovnaké porušenie nastalo aj vo vzťahu k čl. 12 o rovnosti a zákaze diskriminácie. Namietal aj porušenie
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ECHR)
- Článok 6 - nevykonanie dôkazov, porušenie práva na spravodlivý proces.
- Článok 8 - znevažovanie dôstojnosti, zásah do osobnej integrity.

- Článok 13 - nedostatok účinného prostriedku nápravy.
- Článok 14 - diskriminácia zamestnanca.

45. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 5.6.2025 mal za to, že boli splnené všetky hmotnoprávne
predpoklady výpovede danej žalobcovi, na základe písomnej listiny označenej ako: „Výpoveď podľa

ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e ) Zákonníka práce“, zo dňa 26.04.2013, číslo listu: 6867/2013. S
poukazom na znenie Výpovede ako aj vykonané dokazovanie mal za zrejmé, že Žalovaný dal Žalobcovi
výpoveď, zo zákonného dôvodu ustanoveného v § 63 ods. 1 písm. e) zákona ZP, a teda pre existenciu
dôvodov, pre ktoré môže okamžite skončiť pracovný pomer, a to pre závažné porušenie pracovnej
disciplíny Žalobcu. Mal za to, že žalobca zavinene porušil pracovnú disciplínu tým, že si neplnil svoju

základnú právnu povinnosť ako zamestnanca formulovanú v ustanovení § 81 písm. b) ZP, podľa ktorého:
„Zamestnanec je povinný najmä byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný
čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času.“ Uviedol, že podľa odbornej
literatúry, základným predpokladom plnenia uvedenej základnej povinnosti zamestnanca je včasný
príchod na pracovisko a presný odchod z pracoviska. Prioritu tohto predpokladu vyvodil zo skutočnosti,

že pred každým vlastným výkonom práce musí byť zamestnanec zamestnávateľovi k osobnej dispozícii.
Povinnosť zamestnanca byť k dispozícii zamestnávateľovi ako základný predpoklad výkonu práce je z
hľadiska svojho obsahu nielen povinnosťou dostaviť sa na pracovisko. Viacrozmernosť tejto povinnosti
zamestnanca spočíva aj v povinnosti byť prítomný na pracovisku v stave schopnosti i spôsobilosti
vykonávať prácu. (viď Zákonník práce, 3. vydanie, 2022, s. 848 - 871: H. Barancová, M. Lacko).

Uviedol, že žalobca preukázateľne nebol prítomný na pracovisku, ktoré mal aj v zmysle Pracovnej
zmluvy uvedené ako miesto výkonu práce (Mesto Malacky), nevyužíval pracovný čas na prácu, a to
odo dňa 08.04.2013 až do dňa 26.04.2013, kedy mu bola daná Výpoveď, a to ani následne v ďalšom
období počas plynutia výpovednej doby. Žalovaný pritom žalobcu písomne vyzval na plnenie si jeho
pracovných povinností, a to listom zo dňa 10.04.2013, ktorý žalobca prevzal dňa 15.04.2013. Vo výzve

bolo žalobcovi navyše vysvetlené, že jeho miestom výkonu práce nie je výlučne len jeho kancelária, kam
mallendočasneobmedzenývstup,alepriestorMestskejpolícieMalacky,kdepríslušníciMestskejpolície
Malacky vykonávajú stálu službu a kde si môže plniť svoje pracovné úlohy podľa pracovnej zmluvy
a v zmysle pokynov svojho nadriadeného. V predmetnej výzve bol zároveň žalobca upovedomený,že pokiaľ nebude nasledujúci pracovný deň k dispozícii žalovanému ako zamestnávateľovi za účelom
plnenia si pracovných úloh a nepredloží doklad o zákonnom dôvode neprítomnosti, bude to považované
za závažné porušenie pracovnej disciplíny (viď: Výzva zo dňa 10.04.2013, čl. l. 11 súdneho spisu).

Namiesto toho, aby sa žalobca dostavil na pracovisko a vykonával svoju prácu, dňa 16.04.2013 doručil
do podateľne Mestského úradu Malacky písomné vyjadrenie nesúhlasu k výzve. Ani vtedy sa nepokúsil
skontaktovať so svojim nadriadeným, nezotrval na pracovisku a nevyužíval pracovný čas na prácu.
Žalovaný tak z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyvodil, že žalobca neuvádza
pravdivé tvrdenia o tom, že mu nebolo umožnené dostať sa na pracovisko a vykonávať prácu. Uviedol,

že žalobcovi bol v skutočnosti len dočasne obmedzený prístup do kancelárie z dôvodov, že odmietol
potvrdiť prevzatie zverených vecí a z dôvodov podozrenia z porušenia Bezpečnostnej smernice pre
prácu s informačným systémom. Žalobca však mohol vstúpiť do kancelárie, a to v prítomnosti svojho
nadriadeného, na ktorého však odmietol počkať. Z vykonaného dokazovania žalovaný vyvodil, že
žalobca sa dňa 08.04.2013 cca o 6.50 hod., dostavil na pracovisko, pričom mu bolo oznámené, že má
počkať na svojho nadriadeného - náčelníka Mestskej polície Malacky, ktorý mu vysvetlí celú situáciu.

Žalobca však opustil pracovisko, a to bez toho, aby počkal na svojho nadriadeného a vypočul si jeho
usmernenie, či pokyny (viď: Úradný záznam zo dňa 09.04.2013 spísaný p. C. W. - príslušníkom Mestskej
polície Malacky, č. l. 38 súdneho spisu). V tomto smere navyše žalovaný poukázal na skutočnosť, že
náčelník Mestskej polície chodil do práce až na ôsmu hodinu, o čom bol Žalobca uzrozumený, resp.
vedel o tom. Žalobca tak opustil pracovisko bez toho, aby počkal dovtedy, kým jeho nadriadený príde

do práce, pričom následne sa v ten deň do práce už ani nevrátil. Z výsluchu svedka pána B. C.,
náčelníka Mestskej polície Malacky, uskutočneného dňa 29. januára 2015 (viď: zápisnica o pojednávaní,
č. l. 92-97 súdneho spisu a podklady k pojednávaniu, č. l. 98-100 súdneho spisu) žalovaný vyvodil,
že pokiaľ by sa žalobca dostavil na pracovisko, mohla mu byť poskytnutá dočasne iná kancelária,
a to kancelária oddelenia služby, prípadne kancelária administratívneho pracovníka, alebo kancelária

náčelníka, pričom pre plnenie jeho pracovných úloh nebolo nevyhnutné, aby pracoval práve v kancelárii,
kam mal dočasne obmedzený prístup. Navyše poukazujúc na výsluch svedka p. B.. K. R., ktorý sa
uskutočnil dňa 29. januára 2015 (viď: zápisnica o pojednávaní, č. l. 92-97 súdneho spisu) časovo sa
prácažalobcuskladalaztoho,že40%pracovnéhočasusanachádzalvkanceláriiaaž60%pracovného
času na iných miestach. Z uvedeného žalovaný vyvodil, že aj v prípade dočasného obmedzenia vstupu

do kancelárie za prítomnosti nadriadeného mohol žalobca svoju prácu riadne vykonávať. Žalobca tak
podľa žalovaného preukázateľne svojvoľne opustil dňa 08.04.2013 pracovisko, a to bez toho, aby
počkal na svojho nadriadeného, vypočul si jeho pokyny a ďalšie usmernenia, ako aj bez toho, aby sa
vrátil späť do práce, resp. na svoje pracovisko, pričom aj následne konal ďalej tak, že sa do práce
nedostavoval, čím podľa žalovaného jednoznačne porušil svoje povinnosti v zmysle § 81 ZP. Pokiaľ za

takejto situácie Žalobca nenastupoval do práce, podľa žalovaného porušil závažne pracovnú disciplínu.
Mal za to, že v danom prípade nešlo o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, nakoľko tento
bol pripravený prideľovať mu prácu tak ako doposiaľ, a to len za dočasného obmedzenia vstupu do
pridelenej kancelárie (vstup s nadriadeným), pričom žalovaný bol pripravený dočasne na pracovisku
žalobcovi prideliť inú kanceláriu. Žalobca odmietol zotrvať na pracovisku, odmietol počkať na svojho

nadriadeného, odišiel z práce, následne sa do práce nevrátil a ani ďalších 13 pracovných dní sa
nedostavil do práce, nezotrval na pracovisku po pracovný čas, hoci žalovaný bol pripravený prideľovať
mu prácu podľa pracovnej zmluvy. Neospravedlnené absencie žalobcu ako zamestnanca v práci, v
trvaní od 08.04.2013 do 24.04.2013, t. j. 13 pracovných dní, označil za závažné porušenie pracovnej
disciplíny, ktoré mohlo byť dôvodom pre výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) ZP.

Žalovaný mal za to, že postupoval správne, keď pracovný pomer so žalobcom skončil výpoveďou podľa
§ 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Zastal názor, že boli splnené všetky zákonné predpoklady pre
platnosť výpovede danej žalobcovi, že vykonané dokazovanie pred súdom prvej inštancie jednoznačne
preukazuje splnenie hmotnoprávnych náležitostí výpovede danej Žalobcovi a že ďalšie dokazovanie v
tomto smere sa nejaví ako dôvodné. Len ak by predbežný právny názor konajúceho senátu smeroval

k tomu, že hmotnoprávne podmienky Výpovede danej Žalobcovi sú spornou skutočnosťou, navrhol
vykonať dokazovanie výsluchom pána C. W., ktorý vypracoval úradný záznam zo dňa 09.04.2013 (č.
l. 38 súdneho spisu). Žalobu žiadal zamietnuť ako zjavne nedôvodnú, nakoľko skončenie pracovného
pomeru bolo podľa neho urobené v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej
republiky. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie navrhol v celom rozsahu zmeniť tak, že žalobu

odvolací súd zamietne. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V
prípade,žebyodvolacísúddospelkzáveru,žepracovnýpomerbolskončenýneplatne(ajnapriekvyššie
uvedenej argumentácii a vykonanému dokazovaniu), žalovaný navrhol v zmysle ustanovenia § 79 ods.
1 Zákonníka práce rozhodnúť, že nemožno od neho ako od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, abyzamestnanca - žalobcu ďalej zamestnával, a to z dôvodov, že žalobca nevykonáva prácu pre žalovaného
už od roku 2013.

46. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal opätovne vec na odvolacom
pojednávaní, na ktorom zopakoval a doplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie v súlade s §
384 ods. 1, 2 v spojení s § 385 os. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

47. Ako už uviedol odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 30.09.2016 č. k. 4CoPr/13/2015-167, ktorým

zrušil prvý pôvodný súdom prvej inštancie vydaný rozsudok vo veci, a svoje závery zopakoval aj v
potvrdzujúcom rozsudku zo dňa 20. marca 2019 č. k. 4CoPr/6/2018-399 vo vzťahu k určeniu neplatnosti
výpovede z pracovného pomeru, pri posudzovaní dôvodnosti nárokov zamestnanca uplatnených v
zmysle ust. § 77 ZP je potrebné prioritne sa zaoberať naplnením formálnych zákonných predpokladov
potrebných pre platnosť právneho úkonu skončenia pracovného pomeru, nakoľko ZP ich nenaplnenie
spája s dôsledkom neplatnosti týchto právnych úkonov. V zmysle ust. § 77 ZP je zamestnancovi, s

ktorým zamestnávateľ skončil pracovný pomer, daná zákonná možnosť domáhať sa určenia neplatnosti
právnych úkonov smerujúcich k zániku ich pracovného pomeru, z ktorého dôvodu sa dôkazné
bremeno zo žalobcu prenáša na žalovaného, a to pokiaľ ide o naplnenie v prvom rade formálnych
predpokladov požadovaných zákonom pre platnosť skončenia pracovného pomeru, až následne je
povinný preukázať naplnenie predpokladov hmotnoprávnych, v tomto prípade závažné porušenie

pracovnýchpovinnostížalobcom.Týmitoformálnymizákonnýmipožiadavkamiplatnostiprávnehoúkonu
výpovede z pracovného pomeru sú písomnosť prejavu tejto vôle zamestnávateľa a jeho doručenie
zamestnancovi, keď naplnenie týchto formálnych zákonných požiadaviek medzi stranami sporu sporné
nebolo. Ďalej ide o vymedzenie dôvodu výpovede spôsobom nezameniteľným s iným výpovedným
dôvodom a prerokovanie výpovede z pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov spôsobom

zodpovedajúcim zákonu a ustálenej súdnej praxi. Odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku zo dňa
20.03.2019 č. k. 4CoPr/6/2018-399 nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že výpovedný dôvod
vo výpovedi žalovaného realizovanej listom zo dňa 26.04.2013 nebol uvedený zákonu zodpovedajúcim
spôsobom, t. j. nezameniteľne s iným prípadným výpovedným dôvodom (ust. § 61 ods. 2 ZP).
Preskúmaním textu relevantnej výpovede z pracovného pomeru založenej na č. l. 13 súdneho spisu

dospel vtedy odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie k záveru, že výpovedný dôvod v nej
vymedzený je vymedzený spôsobom zákonu zodpovedajúcim napriek skutočnosti, že podľa výpovede
sa žalobca dopustil porušenia povinností zamestnanca podľa ust. § 81 písm. b) ZP tým, že sa od
08.04.2013 do dňa výpovede nezdržiava na mieste výkonu práce a nevyužíva pracovný čas na prácu, a
neuvádzasavnejexplicitne,ktorúzoskutkovýchpodstátust.§81písm.b)ZPžalobcapodľažalovaného

porušil, t. j. či nebol na pracovisku na začiatku pracovného času v dané dni, či odchádzal z pracoviska
pred skončením pracovného času, keď skutkovú podstatu nevyužívania pracovného času na prácu
žalovaný do výpovede zaradil. Podľa vtedajšieho názoru odvolacieho súdu výpovedný dôvod výpovede
žalovaného realizovanej listom zo dňa 26.04.2013 je vymedzený tak, že nie je dôvod pochybovať
o tom, či by nemohol byť zamenený s iným prípadným výpovedným dôvodom, keď irelevantným sa

odvolaciemu súdu javilo i zamieňanie pojmov „pracovisko“ a „miesto výkonu práce“. Výklad dôvodu
danej výpovede podľa odvolacieho súdu nepripúšťa rozpornosti a pochybnosti o tom, ktoré konkrétne
konanie žalobcu žalovaný za porušenie pracovných povinností žalobcom považuje.

48. Tento právny záver odvolacieho súdu o zákonu zodpovedajúcom vymedzení výpovedného dôvodu

žalovaným v relevantnej výpovedi nebol predmetom dovolacieho prieskumu Najvyššieho súdu SR, ktorý
Krajskému súdu v Bratislave a jeho dvom potvrdzujúcim rozsudkom vytkol len hodnotenie dokazovania
a nevykonanie ďalšieho dokazovania v odvolacom konaní výlučne vo vzťahu k prerokovaniu výpovede
zástupcamizamestnancov.Právnezáveryodvolaciehosúduvovzťahuknezameniteľnostivýpovedného
dôvodu teda neboli odvolaciemu súdu najvyšším súdom vytknuté a odvolací súd ani aktuálne nemá

žiaden dôvod ich meniť. Preto uzatvára, že formálnoprávny predpoklad pre platnosť danej výpovede
spočívajúci v nezameniteľnosti výpovedného dôvodu s iným výpovedným dôvodom je v danej veci
naplnený.

49. Vo vzťahu k možnému posúdeniu platnosti alebo neplatnosti výpovede z pracovného pomeru

danej žalovaným žalobcovi odvolací súd po dvoch dovolacích konaniach vo veci doplnil dokazovanie
výsluchom svedkýň B.. Y. E. a K. G., listinnými dôkazmi (rozhodnutia z trestného konania
OR PZ Malacky, odbor kriminálnej polície, 1. oddelenie vyšetrovania, ČVS:ORP-637/1-VYS-
MA-2017, Podpisový poriadok žalovaného, Kolektívne zmluvy na rok 2013 a 2014 a ich dodatky,rôzne korešpondencie odborovej organizácie žalovaného z roku 2013, pracovná náplň žalobcu),
oboznámením sa s obsahom originálu spisovej dokumentácie Základnej organizácie SLOVES Mestský
úrad Malacky o výpovedi žalobcu z pracovného pomeru, listinnými dôkazmi - vyhláseniami N. D.Š. a C.

G.. Z takto vykonaného dokazovania odvolací súd jednoznačne zistil, že žalovaný ako zamestnávateľ
žalobcu doručil odborovej organizácii žalovaného dňa 25.04.2013 žiadosť o prerokovanie výpovede
žalobcovi zástupcami zamestnancov obsahujúcu všetky náležitosti výpovede z pracovného pomeru
danej zamestnancovi zamestnávateľom bez akejkoľvek okrúhlej pečiatky na hlavičkovom papieri Mesta
Malacky s vtedajším sídlom Radlinského 2751/1, Malacky podpísanú primátorom Mesta Malacky,

nakoľko takáto žiadosť tvorí obsah originálu spisovej dokumentácie tejto odborovej organizácie a
vyplynulo to i z výpovede svedkyne B.. E., predsedníčky odborovej organizácie. Z tohto vykonaného
dokazovania teda jednoznačne vyplynulo, že žiadosť bola zástupcovi zamestnancov doručená bez
okrúhlej červenej pečiatky s neskoršou adresou sídla žalovaného Bernolákova 5188/1A, keď táto
okrúhla pečiatka sa na niektoré exempláre žiadosti o prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov
použila pracovníkmi žalovaného až v priebehu súdneho sporu z dôvodu zvýšenia hodnovernosti

dokladov dokladaných do súdneho spisu. Originál žiadosti o prerokovanie výpovede so zástupcami
zamestnancov v originálnej spisovej dokumentácii odborovej organizácie je bez tejto okrúhlej červenej
pečiatky žalovaného s neskorším sídlom. Vykonaným dokazovaním pred odvolacím súdom sa teda
odstránili nepresnosti v dokazovaní a tým potom aj neúplnosť a teda aj nepresvedčivosť jeho hodnotenia
a právneho posúdenia čo sa týka naplnenia formálnoprávnej podmienky pre platnosť výpovede z

pracovného pomeru, nakoľko bolo vykonaným dokazovaním jasne preukázané splnenie zákonnej
povinnosti žalovaného ako zamestnávateľa v tomto smere, že doručil zástupcovi zamestnancov včas
žiadosť o prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov obsahujúcu zákonom požadované
náležitosti výpovede z pracovného pomeru. Neurčité právne závery súdu prvej inštancie a odvolacieho
súdu vytknuté Najvyšším súdom SR, že táto žiadosť bola pravdepodobne dofabrikovaná v priebehu

súdneho sporu, tak sú vylúčené, keďže vykonaným dokazovaním pred odvolacím súdom došlo k
jednoznačnému preukázaniu opaku. Ďalšie zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania boli pre
účely právneho posúdenia veci v tomto smere úplne irelevantné. Žalovaný ako zamestnávateľ po
splnení si vyššie uvedenej zákonnej povinnosti doručiť zástupcovi zamestnancov vopred žiadosť o
prerokovanie výpovede obsahujúcu náležitosti výpovede alebo výpoveď k nej pripojiť nenesie žiadnu

zodpovednosť za spôsob jej prerokovania zástupcami zamestnancov alebo aj za jej neprerokovanie.
Pre právne posúdenie veci v tomto smere sú teda irelevantné prípadné rozpory v skutkových zisteniach,
či sa jednotliví zástupcovia zamestnancov na pracovisku žalovaného za účelom prerokovania výpovede
žalobcu zišli alebo nezišli, koľko ich bolo, kto vykonal zápisnicu, kto ju podpísal, aké konkrétne porušenie
pracovnej disciplíny žalobcom im bol ako dôvod výpovede ústne oznámený, nakoľko v zmysle § 74

ZP aj v prípade neprerokovania výpovede odborovou organizáciou v zákonnej lehote platí fikcia, že
k prerokovaniu došlo. Uvedené zodpovedá aj už dlhodobo zaužívanej súdnej praxi vychádzajúcej
z rozhodnutí najvyšších súdnych autorít, podľa ktorej účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa
vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď nastanú vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o
prerokovanie výpovede alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú

náležitostivýpovedeurčenév§61ods.2ZP(R47/2007).Nazákladeuvedenýchprávnychzáverovpreto
odvolací súd zamietol stranám sporu návrhy na vykonanie ďalšie dokazovania navrhnutého za účelom
odstránenia rozporov v týchto irelevantných skutkových zisteniach, a to v zmysle zásady hospodárnosti
konania pre ich nadbytočnosť pre právne posúdenie veci.

50. Odvolací súd tak dospel k záveru, že formánlnoprávne predpoklady pre platnosť výpovede z
pracovného pomeru žalobcu danej mu žalovaným dňa 26.04.2013 sú splnené, nakoľko bola v písomnej
forme riadne doručená žalobcovi so skutkovo nezameniteľným vymedzením výpovedného dôvodu a
bola zákonu a súdnej praxi a z nej vyplývajúcej judikatúre zodpovedajúcim spôsobom podaná žiadosť
o jej prerokovanie zástupcom zamestnancov.

51. Následne bolo potrebné vo veci vyhodnotiť dokazovanie súdu prvej inštancie resp. vykonať ďalšie
prípadnenavrhnutédokazovanievovzťahuksplneniumateriálnychpredpokladovpreplatnosťvýpovede
danej žalovaným žalobcovi. V tomto smere súd prvej inštancie vykonal dokazovanie pred vydaním v
poradí jeho prvého rozsudku vydaného vo veci zo dňa 23.04.2015 č. k. 5Cpr/5/2013-150.V odôvodnení

tohto rozsudku uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že medzi účastníkmi vznikol pracovný pomer
na základe uzavretej pracovnej zmluvy zo dňa 11.09.2007. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu
neurčitú s trojmesačnou skúšobnou dobou. Deň nástupu do práce bol dohodnutý na 15.09.2007. Druh
práce bol dohodnutý ako technický pracovník a bola dohodnutá aj mzda vo forme rozhodnutia o plate.Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.11.2011 sa zmenil a doplnil bod 2 pracovnej zmluvy
- druh práce a jeho stručná charakteristika. Boli nanovo dohodnuté platové podmienky a pracovná
zmluva bola doplnená o nový bod 15. Dňa 05.04.2013 bol vydaný príkaz primátora č. 1/2013 ako

vnútorný predpis odporcu, ktorým bolo uložené vykonať kontrolu počítačov na pracovisku Mestskej
polície Malacky. Účelom kontroly bolo: a) audit softwaru z hľadiska legálnosti použitia v rámci licencii,
b) kontrola bezpečnosti údajov uložených na pamäťových nosičoch, c) opodstatnenosť uloženia dát na
pamäťových nosičoch. Dňa 05.04.2013 bolo Mesto Malacky, Mestskou políciou, náčelníkom vydané
usmernenie v súvislosti s vykonávanými opatreniami na pracovisku Mestskej polície a to také, že

až do doby odvolania náčelník Mestskej polície v Malackách umožnil technickému zamestnancovi
prístup k technickým zariadeniam na pracovisku Mestskej polície, vrátane prístupu do priestorov stálej
služby len za prítomnosti náčelníka. Toto usmernenie zobrali na vedomie zamestnanci mestskej polície
a vedomosť o ňom podpísali (z 19 zamestnancov usmernenie podpísalo 18). Dňa 08.04.2013 sa
navrhovateľ dostavil v čase okolo 6,50 hod. na oddelenie Mestskej polície, kde mu bolo službukonajúcim
zamestnancom oznámené, že až do odvolania má umožnený prístup k technickým zariadeniam, vrátane

prístupu na pracovisko stálej služby len za prítomnosti náčelníka. Navrhovateľ bol vyzvaný, aby na
náčelníka počkal. Navrhovateľ na uvedenú situáciu reagoval tým, že doručil tiež 08.04.2013 o 8,00
hod. do podateľne odporcu list, ktorým žiadal o odstránenie prekážky v práci a umožnenie pracovať.
Odôvodnil to tým, že v čase jeho príchodu na pracovisko nebol na pracovisku nikto, kto by mu vedel
sprístupniť jeho pracovné miesto a ide teda v zmysle § 142 ods. 3 Zák. práce o inú prekážku na strane

zamestnávateľa. Navrhovateľ dňa 08.04.2013 nebol na pracovisku a nebol ani v ďalších dňoch až do
26.04.2013. Odporca listom zo dňa 10.04.2013 navrhovateľa vyzval k nástupu do práce za účelom
plnenia pracovných úloh. Poukázal pritom na povinnosti zamestnanca uvedené v § 81 ZP a tiež na
príslušné ustanovenia pracovného poriadku. Navrhovateľ nesúhlasil s dôvodmi uvádzanými odporcom
a v liste zo dňa 15.04.2013 uviedol, aké sú povinnosti technického zamestnanca, ktoré vyplývajú z jeho

pracovnej zmluvy. Poukázal na to, že na výkon úloh spojených s realizáciou činností, ktoré mu vyplývajú
z pracovnej zmluvy je nevyhnutne potrebný prístup k technickým zriadeniam a výpočtovej technike,
ktorá sa nachádza v miestnosti stálej služby a v priestoroch, do ktorých mu bol zamedzený prístup.
Nebolo mu preto vysvetlené prečo tak odporca postupuje. Tiež navrhovateľ vo svojom liste uviedol,
že mu nikto žiadny pokyn na prácu nevydal. Dňa 26.04.2013 dal odporca navrhovateľovi výpoveď z

pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce a to z dôvodu závažného porušenia
pracovnej disciplíny, ktorú porušil tým, že od 08.04.2013 do dňa výpovede sa nezdržiava na mieste
výkonu práce, ktorým podľa pracovnej zmluvy je Mesto Malacky a nevyužíva pracovný čas na prácu
a to aj napriek výzve, ktorá navrhovateľovi bola zaslaná. Odporca poukázal aj na § 13 ods. 4, ods. 5
svojho Pracovného poriadku. Odporca vo výpovedi uviedol, že výpoveď bola prerokovaná so zástupcom

zamestnancov dňa 26.04.2013. Výpoveď bola navrhovateľovi doručená dňa 02.05.2013. Navrhovateľ s
výpoveďou nesúhlasil. Písomne odporcovi oznámil listom zo dňa 06.05.2013, že nesúhlasí s výpoveďou
a oznámil, že tento mu dlhodobo neumožňuje riadne vykonávať svoju prácu tým, že bez akéhokoľvek
vysvetlenia či zdôvodnenia mu zakázal prístup na pracovisko, teda do kancelárie, ktorá mu bola
pridelená spoločne s ďalším zamestnancom ako aj do priestorov stálej služby mestskej polície a

tiež, že odporca mu neprideľuje pracovné úlohy napriek opakovanej písomnej žiadosti. Navrhovateľ
uvádzal, že tvrdenia odporcu vo výpovedi sú umelo vykonštruované a absolútne sa nezakladajú na
pravde. Preto odporcovi oznámil v súlade s ust. § 79 ZP, že jeho pracovný pomer u neho naďalej
trvá. Tiež odporcu upozornil, že je povinný mu poskytnúť náhradu mzdy. Ani po doručení výpovede
navrhovateľdoprácenenastúpil.Odporcahopretolistomzodňa13.05.2013upozornil,žejehopracovný

pomer neskonči, že plynie výpovedná lehota a naďalej je povinný si plniť povinnosti v zmysle ZP a
iných aj vnútroorganizačných prepisov. Listom zo dňa 17.05.2013 vyzval navrhovateľ odporcu opäť na
odstránenie prekážky v práci na strane zamestnávateľa a o umožnenie pracovať v zmysle pracovnej
zmluvy. Trval na skutočnosti, že neumožnením mu vstupu do priestorov mestskej polície naďalej trvá
prekážka v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 ZP. Svedok B.. K. R. vo svojej výpovedi

uviedol, že on pracuje na Mestskej polícii v Malackách od júna 2013. Uviedol, že v pracovnej náplni
má správu počítačovej siete Mestskej polície v Malackách. O toto pracovné miesto sa uchádzal v
konkurznom konaní, v ktorom bol úspešný. Svedok uviedol, že prácu vykonáva v kancelárii náčelníka
mestskej polície, v priestoroch stálej služby, na sekretariáte náčelníka mestskej polície, v kancelárii
vedúceho výkonu služby mestskej polície, v garáži mestskej polície. Uviedol, že časovo približne 40 %

svojho pracovného času je vo svojej kancelárii a približne 60 % pracovného času je na iných miestach.
Svedok C., náčelník Mestskej polície v Malackách uviedol, že na základe príkazu primátora č. 1/2013 sa
vykonával audit na počítačoch slúžiacich pre servis, ktoré práve užíval navrhovateľ a tiež na počítačoch,
ktoré sú na pracovisku stálej služby a tiež na úložisku dát. Svedok potvrdil, že on navrhovateľovizamedzil prístup na jeho pracovisko a to z dôvodu efektívnosti a zamerania vykonávanej kontroly. Ak
by sa bol však navrhovateľ na pracovisko dostavil, tak by mu mohli byť vymedzené priestory v rámci
pracoviska. Svoju prácu mohol vykonávať napríklad v kancelárii výkonu oddelenia služby, v kancelárii

náčelníka mestskej polície, v kancelárii administratívneho zamestnanca. Odporca sa však na pracovisko
nedostavil vôbec. Svedok ďalej povedal, že na pracovisku sa viedla evidencia zverených predmetov a
na pracovisku došlo k opakovanej obmene administratívnych pracovníkov a evidencia nebola vedená
presne, v čom on chcel zjednať nápravu. Chcel, aby sa dodatočne odsúhlasili a potvrdili predmety,
ktoré mal navrhovateľ zverené na pracovisku, čo však on odmietol podpísať. Uviedol tiež, že výpoveď

z pracovného pomeru navrhovateľovi bola daná z iných dôvodov, nie pre výsledky softwarového auditu
vykonaného v počítačovej sieti Mestskej polície Malacky.

52. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie v rozsudku zo dňa 23.04.2025 č. k. 5Cpr/ 3/2013-150
posúdil podľa § 9 ods. 1, 3 ZP, § 47 ods. 1 písm. a), b) ZP, § 81 písm. a), b), c) ZP, § 82 písm. a)
ZP, § 63 ods. 1 písm. e) ZP, § 68 ods. 1 písm. b) ZP, § 142 ods. 1, 2 a 3 ZP. Súd prvej inštancie mal

za nesporné, že náčelník mestskej polície je vedúcim zamestnancom zamestnávateľa - odporcu. Mal
za to, že ako taký bol oprávnený ukladať podriadeným zamestnancom pracovné úlohy, organizovať,
riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať na ten účel záväzné pokyny. Vychádzal z toho, že odporca,
jeho vedúci zamestnanec, náčelník Mestskej polície v Malackách vydal usmernenie (záväzný pokyn),
ktorým upozornil zamestnancov, že až do doby odvolania je umožnený technickému zamestnancovi

- navrhovateľovi prístup k technickým zariadeniam na pracovisku len za prítomnosti náčelníka. Podľa
názoru súdu prvej inštancie odporca mal právo vydať takýto pokyn svojmu podriadenému pracovníkovi,
čo je podľa neho v súlade s ust. § 9 a 82 ZP. Za účel takéhoto pokynu mal kontrolu určitého úseku
činnosti na pracovisku. Bol vydaný príkaz primátora, ktorým bolo uložené vykonať kontrolu počítačov
na pracovisku Mestskej polície v Malackách, ktorá sa aj uskutočnila. Následne vydal náčelník Mestskej

polície v Malackách - vedúci zamestnanec odporcu záväzný pokyn, ktorým chcel riešiť vzniknutú situáciu
na pracovisku. Bolo prijaté usmernenie - rozhodnutie, že navrhovateľ má prístup do určitých priestorov
lenzaprítomnostináčelníka.Tiežnemalza spornútúskutočnosť,žetotobolooznámenénavrhovateľovi
a tento bol vyzvaný, aby túto skutočnosť rešpektoval a aby ďalší postup prejednal priamo so svojim
vedúcim pracovníkom. Navrhovateľ sa rozhodol pre taký postup, že namiesto toho, aby rešpektoval

príkaz nadriadeného, aby si dal vysvetliť dôvody postupu zamestnávateľa, nepracoval od 08.04.2013
do 26.04.2013, kedy mu bola daná výpoveď z pracovného pomeru a ani v ďalšom období počas plynutia
počas výpovednej lehoty. Namiesto toho navrhovateľ si začal „dopisovať“ s odporcom a tvrdiť, že nemá
možnosť pracovať, keďže sa nemôže dostať na svoje pracovisko a tým pádom nemôže plniť tie pracovné
povinnosti, ktoré mu vyplývajú z pracovnej zmluvy. Podľa názoru súdu prvej inštancie však príkaz

odporcu nebol v rozpore s § 9 ods. 3 ani § 82 písm. a) ZP a bolo v právomoci náčelníka mestskej polície
ako vedúceho zamestnanca odporcu takýto záväzný pokyn prijať. Navrhovateľ sa však ani nepokúsil
stretnúť so svojim nadriadeným a prerokovať s ním situáciu, ktorá na pracovisku vznikla a začal tvrdiť, že
mu zamestnávateľ ani prácu neprideľuje. Označil za realitu, že navrhovateľ sa na pracovisku nezdržiaval
od 08.04.2013 do 26.04.2013 a aj v ďalšom období a jedná sa podľa názoru súdu prvej inštancie

nepochybne o závažné porušenie pracovnej disciplíny, keďže sa jednalo o neospravedlnenú absenciu
zamestnanca. Navrhovateľovi nikto nebránil zostať na pracovisku a zrejme by mu bolo umožnené dostať
sa aj priamo na svoje pracovné miesto, do svojej kancelárie (miestom výkonu práce však bolo dohodnuté
Mesto Malacky), ak by sa vôbec stretol so svojim nadriadeným. Súd prvej inštancie vyjadril názor, že
v prejednávanej veci nejde o situáciu podľa cit. § 142 ods. 3 ZP, keď zamestnanec nemohol vykonávať

prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ale o situáciu, keď navrhovateľ zrejme zo svojich
osobných pohnútok vôbec do práce nechodil a ani si nechcel dať vysvetliť dôvody, pre ktoré odporca
postupoval voči nemu konkrétnym spôsobom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd bol toho názoru,
že potrebné žalobu zamietnuť. Súd prvej inštancie mal za to, že odporca dal navrhovateľovi platnú
výpoveď, riadne ju odôvodnil a zákonným spôsobom mu ju aj doručoval.

53. S hodnotením vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie pokiaľ ide o naplnenie
materiálnoprávnych dôvodov výpovede žalovaného žalobcovi sa odvolací súd stotožňuje, keď mu nie
je možné vytknúť žiadnu nelogickosť ako jediné zákonné kritérium hodnotenia dokazovania súdom.
Je nepochybné, že primátor mesta Malacky vydal usmernenie o audite počítačov na pracovisku

žalobcu v čase, keď bol žalobca PN. Preto mu pokyn nariadeného- náčelníka mestskej polície o
tom, že vstup do kancelárie a iných príslušných priestorov je mu povolený len v prítomnosti tohto
priameho nadriadeného, nebol v čase jeho PN logicky oznamovaný a nebol vyzvaný počas svojej
PN na akúkoľvek prípadnú súčinnosť v tomto smere v čase jeho PN. Preto procesný útok žalobcu, žeusmernenie primátora a následný pokyn náčelníka mestskej polície bol oznámený všetkým kolegom
žalobcu okrem neho, je neopodstatnený a irelevantný. V deň nasledujúci po ukončení PN žalobca pokyn
nadriadeného sprostredkovaný mu ústne kolegom neuposlúchol, nevyčkal na priameho nadriadeného

v sídle zamestnávateľa, aby sa dozvedel jeho pokyn vo vzťahu k jeho osobe konkrétne mu ukladajúci
postuppriplneníjehopracovnýchpovinností.Neurobiltakanivnasledujúcedniaždodobyzrealizovania
výpovede z pracovného pomeru, nakoľko neprišiel do práce na čas nevyhnutný na oboznámenie sa
s pokynmi nadriadeného pracovníka. Neprejavil žiadnu súčinnosť za účelom získania pokynov pre
účely plnenia si svojich pracovných povinností, urazil sa a sám situáciu ako nekompetentná strana

pracovnoprávneho vzťahu vyhodnotil ako prekážku na strane zamestnávateľa, hoci mu takýto faktický
a zároveň aj právny stav zamestnávateľ neoznámil. Situáciu na pracovisku spôsobujúcu prekážky
na strane zamestnávateľa vyhodnocuje zamestnávateľ a túto situáciu aj oznamuje zamestnancovi
zamestnávateľ. Iný postup v praxi nie je nikdy možný, nakoľko zamestnanec je povinný vyčkať pokyny
nadriadeného na plnenie si pracovných povinností prípadne v iných vyhovujúcich priestoroch než je
doposiaľ pridelené pracovisko, ktoré nie je zazmluvnené, prípadne i pokyny, aké práce má vykonávať.

Až v prípade nezákonného postupu zamestnávateľa má zamestnanec právo využiť zákonné prostriedky
na uplatňovanie si svojich zamestnaneckých práv, keď však k takémuto konaniu žalovaného pred
opustením jeho sídla žalobcom a ani následne do výpovede z pracovného pomeru nedošlo. Podľa
odvolacieho súdu je absurdná argumentácia žalobcu, že sa celý čas nachádzal v mieste výkonu
práve podľa pracovnej zmluvy, ktorým je Mesto Malacky, ktoré neopustil, nakoľko na pokyny priameho

nadriadeného bol povinný v prípade takto zmluvne vymedzeného miesta výkonu práce vyčkať v sídle
zamestnávateľa. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynula skutočnosť, že
žalobca mohol náplň svojej pracovnej činnosti podľa pracovnej zmluvy vykonávať aj v iných priestoroch,
než do ktorých mu bol znemožnený prístup bez prítomnosti nadriadeného, keď navyše tento mu
mohol byť umožnený následne, ak by nadriadeného v zmysle usmernenia kolegu počkal. Vykonaným

dokazovaním došlo k zisteniu, že žalobca neprišiel do sídla žalovaného ani počas plynutia výpovednej
doby, čo podčiarkuje správnosť záveru, že si neplnil povinnosti vyplývajúce mu zo ZP ani v tejto dobe za
účelom zistenia inštrukcií pre výkon práce v sídle zamestnávateľa, čo sa logicky rozumie ako miestom
výkonu práce v prípade jeho vymedzenia „Mesto Malacky“ v pracovnej zmluve v prípade dočasne
nepridelenej kancelárie (dočasne neprideleného konkrétneho pracoviska).

54. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca teda svojím konaním
porušil pracovnú disciplínu, nakoľko v čase od 08.04.2013 do rozhodného dňa žiadosti žalovaného o
prerokovanie výpovede z pracovného pomeru (25.04.2013) sa neospravedlnene nezdržiaval v mieste
výkonu práve, čím sa logicky rozumie za daných okolností sídlo žalovaného, aby bol v jeho dispozičnej

sfére za účelom prebratia informácií o jeho ďalšom výkone práce a plnenia si pracovných povinností.
Dĺžka neospravedlnenej absencie žalobcu po dobu 13 pracovných dní za situácie, že zamestnávateľ
zamestnanca vyzýva (výzva žalovaného zo dňa 12.04.2013 žalobcovi na nástup do práce) počas tejto
doby na jeho nástup do práce a neuznáva zamestnancom tvrdené prekážky na strane zamestnávateľa,
ktoré je oprávnený hodnotiť a oznamovať výhradne zamestnávateľ, je podľa odvolacieho súdu

porušením pracovnej disciplíny v intenzite jej závažného porušenia odôvodňujúceho aj okamžité
skončenie pracovného pomeru, pre ktorý dôvod možno pracovný pomer skončiť so zamestnancom aj
výpoveďou.

55. Právnu argumentáciu žalobcu o tom, že samotná existencia jeho neospravedlnenej absencie

nebola prerokovaná so zástupcami zamestnancov, posúdil odvolací súd ako neopodstatnenú. V
prvom rade má za to, že došlo k prerokovaniu výpovede danej z dôvodu neospravedlnenej
absencie žalobcu v mieste výkonu jeho práce po dobu 13 pracovných dní zástupcami zamestnancov.
Absenciu zamestnanca Zákonník práce nevyžaduje prerokovávať zástupcami zamestnancov dvakrát.
Navyše neprerokovanie rozhodnutia zamestnávateľa o tom, či u zamestnanca ide o zameškanie

práce, so zástupcami zamestnancov (§ 144a ods. 6 ZP účinného ku dňu 26.04.2013) nespôsobuje
neplatnosť tohto rozhodnutia zamestnávateľa, nakoľko podľa § 17 ods. 2 tohto zákona právny
úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov alebo nebol s nimi vopred
prerokovaný,jeneplatný,lenaktovýslovneustanovujetentozákonaleboosobitnýpredpis.Rozhodnutie
zamestnávateľa o zameškaní práce zamestnancom bez prerokovania so zástupcami zamestnancov

ZP neplatnosťou v dikcii ust. § 144a ods. 6 nesankcionuje a výpoveď z tohto dôvodu bola prerokovaná
so zástupcami zamestnancov spôsobom, pri ktorom žalovaný dodržal zákonné povinnosti a nebola
dokazovaním zistený skutočnosť spôsobilá privodiť neplatnosť tejto výpovede. Prerokovanie so
zástupcami zamestnancov je hmotnoprávnou podmienkou pre platnosť výpovede z dôvodu absenciepodľa § 74 ZP, čo splnené bolo. Neprerokovanie existencie absencie zamestnanca zástupcami
zamestnancov nespôsobuje neplatnosť žiadneho právneho úkonu, keď ust. § 144a ods. 6 ZP môže
mať praktický význam v prípade upozornenia zamestnanca zamestnávateľom na menej závažné

porušovanie pracovnej disciplíny napr. z dôvodu krátkodobej absencie.

56. Ako irelevantné vyhodnotil odvolací súd vykonané dokazovanie a prípadne aj ďalšie návrhy
strán sporu na vykonanie dokazovania za účelom zistenia výsledku kontroly počítačov u žalovaného,
zistenia príčin, pre ktoré bola nariadená kontrola výlučne počítača žalobcu, za účelom prípadného

diskriminačného konania žalovaného vo vzťahu k žalobcovi, nakoľko uvedené zistenia v tomto smere
by nedeterminovali rozhodnutie vo veci, ktorého predmetom je neplatnosť výpovede danej žalovaným
žalobcovi pre jeho neospravedlnenú dlhodobú absenciu v práci, ktorá skutočne bola nad všetky
pochybnosti preukázaná a ktorú odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie vyhodnotil ako
závažné porušenie pracovnej disciplíny práve vzhľadom na okolnosti, za ktorých k absencii došlo,
zohľadniac, že žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu na nastúpenie do práce počas jeho absencie

vyzýval za účelom vysvetlenia mu vzniknutej situácie a zadelenia mu pracovných úloh na novo
určenom pracovisku, prípadne v zmysle pokynov nadriadeného aj na pracovisku pôvodnom, ktoré
výzvy žalovaného však žalobca dobrovoľne a úplne úmyselne neakceptoval. Pre rozhodnutie vo veci
je preto aj irelevantné Stanovisko Slovenského národného strediska pre ľudské práva, zaoberajúce
sa prípadnou diskrimináciou žalobcu žalovaným, ktorá netvorí vôbec predmet sporu. Odvolací súd

zdôrazňuje, že žalobca si nie je sám sebe zamestnávateľom, neprideľuje si sám pracovisko a pracovné
úlohy, nevyhodnocuje sám prekážky na strane zamestnávateľa, nie je oprávnený v priebehu pracovného
pomeru sám vyhodnocovať zákonnosť postupu zamestnávateľa a podmieňovať tým jeho oprávnenosť
nebyť prítomný v práci počas pracovného času. Nie je teda oprávnený presiahnuť rámec oprávnení
zamestnanca bez právnych následkov aj v podobe platnej výpovede z pracovného pomeru.

57. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené právne závery, v zmysle ktorých došlo v spore k preukázaniu
naplnenia všetkých formálnoprávnych aj materiálnoprávnych predpokladov pre platnosť výpovede z
pracovného pomeru danej žalobcovi žalovaným dňa 26.4.2013, vyhodnotil odvolací súd odvolacie
námietky žalobcu za nedôvodné a existenciu žalobou uplatneného nároku žalobcu proti žalovanému za

nepreukázanú. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil a žalobu žalobcu v
časti o určenie neplatnosti tejto výpovede zamietol, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie
a ani na jeho zrušenie v tejto časti.

58. Tento rozsudok odvolacieho súdu nie je konečným rozhodnutím vo veci, nakoľko odvolací súd

rozsudkom zo dňa 20.03.2019 č. k. č. k.: 4CoPr/6/2018-399, následne zrušeným dovolacím súdom len
v potvrdzujúcej časti pokiaľ ide o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, preskúmavaný
rozsudoksúduprvejinštanciezodňa12.októbra2017č.k.5Cpr/5/2013-287včastitýkajúcejsanáhrady
mzdy žalobcu žalovaným zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Táto zrušujúca časť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nebola predmetom dvoch

dovolacích prieskumov NS SR a je preto stále predmetom konania prvoinštančného súdu. Súd prvej
inštancie bude teda o tejto časti žalobou uplatneného nároku žalobcu povinný meritórne rozhodnúť a
v tomto konečnom rozhodnutí vo veci rozhodnúť aj o všetkých trovách konania, a to prvoinštančných,
odvolacích aj dovolacích v zmysle § 396 ods. 3 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a s § 453 ods. 1 CSP.

59. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave jednohlasne, teda pomerom
hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolaciemu súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Feb 2, 2026. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Pracovné právo , Zmenené Judgement was issued on Thursday, October 8, 2025

Rozsudok – Pracovné právo ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, October 8, 2025