Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, September 23, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/34/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4224200453
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Greguš
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4224200453.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Greguša a členov senátu
JUDr. Pavla Pileka a JUDr. Mareka Olekšáka, v spore žalobkyne v 1. rade: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XXXX/X, XXX XX D. E., žalobkyne v 2. rade: F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom: H. XXX/XX, XXX
XX I. H., žalobkyne v 3. rade: J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. M. XXX/XX, XXX XX G., žalobcovi v 4.
rade: M. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX/X, XXX XX I. H., všetci zastúpení: JUDr. Branislav Bogner,

advokát, so sídlom Vajanského 8, 911 00 Trenčín, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená
Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, v konaní
o určenie vlastníckeho práva vydržaním, o odvolaní žalobcov proti VI. výroku rozsudku Okresného súdu
Komárno č. k. 17C/11/2024 – 322 zo dňa 12. mája 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 17C/11/2024 – 322 zo dňa 12. mája 2025
v napadnutej časti vo výroku VI. m e n í tak, že p r i z n á v a žalobcom v 1., 2., 3. a 4. rade voči

žalovanému nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %.

II. Odvolací súd p r i z n á v a žalobcom v 1., 2., 3. a 4. rade voči žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie rozsudkom označeným v záhlaví (ďalej len

„napadnutý rozsudok“) určil, že A. B. K. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, XXX XX D. E.,
je výlučnou vlastníčkou pozemku - orná pôda, parc. č. O. XXXX, výmera 4.600 m2, kat. ú.: I. H.,
evidovaného na LV č. XXXX, v podiele 1/1 (výrok I.); určil, že F. G. K. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom
H. XXX/XX, XXX XX I. H., je výlučnou vlastníčkou pozemku - orná pôda, parc. č. O. XXXX, výmera
4.598 m2, kat. ú.: I. H., evidovaného na LV č. XXXX, v podiele 1/1 (výrok II.); určil, že J. K. K. N., nar.
XX.XX.XXXX, bytom L. M. XXX/XX, XXX XX G., je výlučnou vlastníčkou pozemku - orná pôda, parc. č.

O. XXXX, výmera 9.162 m2, kat. ú.: I. H., evidovaného na LV č. XXXX, v podiele 1/1 (výrok III.); určil,
že M. N. K. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. X, XXX XX I. H., je výlučným vlastníkom pozemku - orná
pôda, parc. č. O. XXXX, výmera 9.200 m2, kat. ú.: I. H., evidovaného na LV č. XXXX, v podiele 1/1
(výrok IV.); určil, že nehnuteľnosti zapísané v evidencii nehnuteľností katastrálneho odboru Komárno LV
XXXX k. ú. I. H. ako parc. č. H. XXXX orná pôda vo výmere 36.813 m2 patria do dedičstva po neb. A.
N. K. G., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela XX.XX.XXXX (výrok V.); žiadnej zo strán nepriznal náhradu

trov konania (výrok VI.).

1.2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil primárne ustanoveniami: § 132 ods. 1 a
2, § 133 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník“ alebo aj „OZ“); § 5 ods. 1, § 28 ods. 1, 2 a 3, § 29 zákona č. 162/1995 Z. z. o
katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) (ďalej

len „katastrálny zákon“); § 137 ods. 1 písm. c), § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).1.3. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie v podstate odôvodnil tým, že žalobcovia sa návrhom
doručeným na Okresný súd Komárno dňa 09.02.2024 domáhali určenia vlastníckeho práva na tom

skutkovom základe, že na listoch vlastníctva k sporným pozemkom je okrem žalobcov zapísaný ako
duplicitný vlastník Slovenská republika v správe Slovenského pozemkového fondu. Predtým bolo
vlastníctvo a nehnuteľnosti evidované na listoch vlastníctva č.: XXXX, XXXX, XXXX, XXXX k. ú. I.
H., pričom je z nich zrejmé, že duplicitný vlastník Slovenská republika bol zapísaný až v roku 2002,
a to na základe zápisu ROEP (register obnovenej evidencie), kedy bola objavená darovacia zmluva,

ktorou právne predchodkyne žalobcov - J. N. K. P., nar. XX.XX.XXXX (zosnulá XX.XX.XXXX) a A.
N. K. G., nar. XX.XX.XXXX (zosnulá 28.01.1997), obe pôvodne bytom Q. H. (I. H.), B. XX v roku
1985 mali bezodplatne darovať predmetné nehnuteľnosti Československému štátu. Žalobcovia sa
o existencii predmetnej darovacej zmluvy dozvedeli až v roku 2002, kedy bol na ich liste vlastníctva
zapísaný duplicitný vlastník a hodnovernosť ich vlastníckeho práva bola spochybnená. Žalobcovia
sú právnymi nástupcami po pôvodných vlastníčkach (titulom dedenia), po celý čas od nadobudnutia

vlastníckeho práva tieto nehnuteľnosti pokojne a dobromyseľne ako svoje užívali a platili za ne dane,
ako aj ich právne predchodkyne. Vlastníctvo právnych predchodkýň zostalo nedotknuté a naďalej
ostali evidované na ich mená, a to aj napriek podpisu údajnej darovacej zmluvy. Ak by aj niečo
podpísali, urobili by tak v tiesni alebo pod tlakom, keďže boli vdovy vo vyššom veku a v horšom
zdravotnom stave. Z konania vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 6C/121/2011 (v ktorom

sa žalobcovia domáhali formou negatórnej žaloby výmazu duplicitného vlastníka z ich listov vlastníctva)
vyplynulo, že sporná darovacia zmluva nebola nikdy zaregistrovaná na bývalom Štátnom notárstve, čím
vlastníctvo neprešlo na štát a nedošlo k úradnej zmene v evidencii vlastníka predmetných nehnuteľností
v katastri nehnuteľností. Naďalej tak zostali vlastníčkami právne predchodkyne žalobcov. Na základe
tejto skutočnosti bolo predmetné konanie zastavené, keďže Slovenský pozemkový fond (ďalej aj len

„SPF“) uznal ich vlastníctvo a bol ochotný pristúpiť na mimosúdnu dohodu. SPF však bez udania dôvodu
nadohodunepristúpil.ZosnuláA.N.jeešteajvsúčasnostievidovanánaLVč.XXXXakovlastníčkaornej
pôdy v k. ú. I. H., kde je taktiež zapísaný duplicitný vlastník Slovenská republika na základe toho istého
zápisu ROEP z roku 2002 a darovacej zmluvy z roku 1985, tak ako je to aj na všetkých ostatných listoch
vlastníctva. Neskôr, keď sa tento majetok objavil, už dcéry (žalobkyňa v 1. a 2. rade), nemohli požiadať

o prejednanie týchto nehnuteľností v dodatočnom dedičskom konaní, keďže bolo v roku 2002 dopísané
predmetné duplicitné vlastníctvo v prospech SR, čím bolo spochybnené vlastníctvo ich matky. Vzhľadom
na to, že uplynutím viac ako desaťročnej pokojnej, nepretržitej, oprávnenej a dobromyseľnej držby (do
ktorejsazapočítavaajoprávnenádržbaichprávnychpredchodcov),žalobcovianadobudlikpredmetným
nehnuteľnostiam vlastnícke právo vydržaním, navrhli, aby súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní

určil,žežalobcoviaaichprávnapredchodkyňa(A.N.)súvýlučnýmivlastníkmi,takakojeuvedenévyššie
(odsek 1.1.). pričom si uplatnili aj nárok na náhradu trov konania.

1.4. Súd prvej inštancie konštatoval, že je daný naliehavý právny záujem strán sporu, pretože je
nutné z dôvodu evidencie duplicitného vlastníctva vyriešiť právnu neistotu vlastníkov. Ďalej uviedol, že

vyhodnotil dobromyseľnosť žalobcu za nespornú, keďže žalovaný ju nerozporoval. Súd prvej inštancie
dospel k záveru, že žalobcovia, respektíve ich právny predchodcovia užívali sporné nehnuteľnosti
v dobrej viere, držali ich ako vlastné, a preto je možné konštatovať, že boli splnené všetky podmienky
vydržania (predmet vydržania bol spôsobilým vydržania, držba bola oprávnená a dobromyseľná
a uplynula vydržacia lehota). Keďže žalovaný skutočnosti tvrdené žalobcom účinne nepoprel, súd

prvej inštancie ich vyhodnotil ako nesporné. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa
ust. § 257 CSP. Súd prvej inštancie vzhliadol dôvody osobitného zreteľa v argumentácii žalovaného,
ktorá spočívala v tom, že SPF je zástupcom neznámych vlastníkov v rámci zastupovania vlastníkov
pozemkov podľa ust. § 16 ods. 1 písm. b) katastrálneho zákona v konaní pred súdom, a preto mu
takéto poverenie na zastupovanie neznámych vlastníkov zveril štát. SPF vystupoval len ako zástupca

sui generis, jeho právo k predmetným nehnuteľnostiam nebolo dané v zmysle úpravy vecných práv, ale
len ako právo zástupcu neznámych vlastníkov, ustanoveného ex lege, a preto nie je možné od neho
vyžadovať náhradu trov konania namiesto skutočne zisteného vlastníka. Súd prvej inštancie poukázal
na viacero rozhodnutí súdov na podporu svojej argumentácie.

1.5. Proti napadnutého rozsudku podali žalobcovia v zákonnej lehote a v rozsahu výroku VI. odvolanie
domáhajúc sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že procesne
úspešným žalobcom prizná voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Takisto siuplatnili nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Napadnutý rozsudok považovali
za nesprávny z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP.

1.6. Žalobcovia vo svojom odvolaní argumentovali tým, že súd prvej inštancie prihliadol na nedôvodnú
požiadavku žalovaného nepriznať úspešným žalobcom náhradu trov konania podľa ust. § 257 CSP.
Konštatovali, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil procesné postavenie SPF, pretože v tomto
konaní nepôsobil ako zástupca neznámych vlastníkov v rámci zastupovania vlastníkov pozemkov
uvedených v ust. § 16 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na

usporiadanie vlastníctva k pozemkom (ďalej aj len „ZOUVP“), ale nakladal s majetkom štátu ako
vlastníka evidovaného v liste vlastníctva. Žalobcovia poukázali na ust. § 16 ods. 2 vyššie citovaného
zákona a contrario, SPF v tomto prípade nepôsobí ako zástupca vlastníka, pretože predmetný
nehnuteľný majetok nebol vlastnícky evidovaný na neznámych vlastníkov a ani na vlastníkov, ktorých
vlastníctvo nie je evidované podľa predpisov o katastri nehnuteľností v súbore geodetických informácií
a v súbore popisných informácií. Poukázali na ust. § 17 ZOUVP, podľa ktorého SPF pri nakladaní

s pozemkami uvedenými v ust. § 16 ods. 1 predmetného zákona vystupuje vo vlastnom mene, a to aj
pred súdmi a orgánmi verejnej správy. Žalobcovia ďalej konštatovali, že nie je možné aplikovať súdne
rozhodnutia uvedené súdom prvej inštancie vzhľadom na odlišné procesné postavenie žalovaného
v tomto konaní. V tomto prípade SPF vystupoval ako správca majetku štátu podľa ust. § 17 ods. 1
zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku

a pred súdom vystupoval vo vlastnom mene. Žalobcovia vyjadrili názor, že pri rozhodovaní o trovách
konania sa uplatňujú práva a povinnosti priamo voči SPF, ktorý nesie majetkovú zodpovednosť za svoje
procesné konanie. Žalobcovia konštatovali, že v tomto prípade nebola dôvodná aplikácia ust. § 257
CSP.Súdprvejinštanciesadostatočnenevysporiadalsúdajnouexistencioudôvodovosobitnéhozreteľa
a svoje rozhodnutie v tomto smere náležite neodôvodnil. Žalobcovia záverom poukázali na to, že by

bolo porušením zásady spravodlivého procesu a rovnosti strán, ak by mali ako procesne úspešná strana
konania znášať náklady na vedenie súdneho sporu.

2. Krajský súd v Nitre ako odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou
v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP), a že spĺňa náležitosti podľa ust. § 365 a nasledujúce CSP,

preskúmal napadnutý VI. výrok rozsudok súdu prvej inštancie (majúci povahu uznesenia - § 234 ods. 2
CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako
ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario), dospel k záveru o dôvodnosti odvolania žalobcov.

3. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

4. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
5. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

6. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP sa týka akéhokoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody. Ale len za predpokladu, že
predmetné pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom tejto vady sú

pochybenia vo vykonanom dokazovaní, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami alebo posúdenie
predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu, nesprávne realizovaná
manudukčná povinnosť súdu.

7. Právne posúdenie veci predstavuje činnosť súdu spočívajúcu v podriadení zisteného skutkového

stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho
vzťahu. Pri tejto činnosti súd rieši questio iuris (právne otázky), pričom ich riešeniu predchádza riešenie
questio facti (skutkové otázky), respektíve zistenie skutkového stavu. Vo všeobecnosti sa za nesprávne
považuje právne posúdenie, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu
(t. j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu (t.

j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), prípadne správne určenú právnu normu
nesprávne interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.8. Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 257 CSP odvolací súd konštatuje, že sa jedná o výnimočné
ustanovenie, pre ktorého aplikáciu zákon vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody
osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa a ani výnimočné okolnosti

zákon bližšie nešpecifikuje, pričom výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To však
neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. Ide o ustanovenie, podľa
ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného
zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
Predmetnú normu nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na

základné zásady rozhodovania o trovách konania, teda nejedná sa o automatické pravidlo, ktoré by
sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania. Úspešnej strane nemožno nepriznať náhradu trov
konania podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad
rozhodnutiaourčitomdruhunárokov.Súdpreaplikovaniepredmetnéhoustanoveniaskúmaokreminého
aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964). Účelom
citovaného ustanovenia je zmiernenie neprimeranej tvrdosti, respektíve dosiahnutie spravodlivosti pre

strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok, a preto pred tým, než všeobecný
súd dospeje k záveru o potrebe aplikácie ustanovenia § 257 CSP, je potrebné ustáliť otázku procesného
úspechu sporových strán [nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“), II.
ÚS 225/2020 zo dňa 27.08.2020]. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že podľa ustálenej súdnej
praxe (viď napr. nález Ústavného súdu SR, III. ÚS 119/03 zo dňa 16.09.2003, či uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo 67/2010 zo dňa 09.06.2010) musia byť výnimočnosť aplikácie
ustanovenia § 257 CSP, ako aj to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, náležite
odôvodnené. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia aj v tomto patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) (viď napr. rozhodnutia Ruiz Torija v. Španielsko z 09.12.1994;

Hiro Balani v. Španielsko z 09.12.1994; Georgiadis v. Grécko z 29.05.1997; Higgins v. Francúzsko
z 19.02.1998). Samotné odôvodnenie rozhodnutia, v ktorom je aplikované predmetné ustanovenie,
by malo byť precízne, pričom sa ex lege vyžaduje, aby v tomto konaní boli bezpečne preukázané
skutočnosti, na základe ktorých je toto ustanovenie aplikované (nález Ústavného súdu SR, I. ÚS
248/2010 zo dňa 21.10.2010).

9. Odvolací súd konštatuje, že sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v posúdení nároku
na náhradu trov konania, a to konkrétne v tom, že boli splnené podmienky na aplikáciu ustanovenia §
257 CSP. Vo vzťahu k tomuto odvolací súd primárne poukazuje na to, že z odôvodnenia napadnutej
časti rozsudku o náhrade trov konania, majúcej povahu uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP), vyplýva, že

súd prvej inštancie vychádzal pri posudzovaní splnenia kumulatívnych podmienok aplikácie § 257
CSP (1/ existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa a 2/ existencia výnimočných okolností) z tej
skutočnosti, že v prejednávanej veci bol SPF v procesnom postavení zástupcu nezistených vlastníkov,
čo je nesprávny záver, keďže odvolací súd, v zhode s odvolacou argumentáciou odvolateľov, poukazuje
na to, že v prejednávanej veci bolo procesné postavenie SPF dané tým, že tento podľa § 16 ods. 1

písm. a) zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom
nakladá s pozemkami vo vlastníctve štátu, v prospech ktorého ako vlastníka svedčal zápis o duplicitnom
vlastníctve v katastri nehnuteľností. Teda, procesné postavenie SPF nebolo v prejednávanej veci dané
tým, že by nakladal a spravoval pozemky nezisteného vlastníka, keď v konaní nebolo ani sporné
a vyplýva to aj z odôvodnenia už právoplatných výrokov rozsudku vo veci samej, ako vlastník (!) bola

vo vzťahu k nehnuteľnostiam, určenie vlastníckeho práva ku ktorým bolo predmetom tohto konania,
zapísaná Slovenská republika, s ktorými nakladal a spravoval ich SPF. V dôsledku tejto skutočnosti
potom nie sú dané dôvody, v ktorých súd prvej inštancie vzhliadol naplnenie podmienky aplikácie § 257
CSP o nepriznaní náhrady trov konania žalobcom, ktorý by inak vzhľadom na svoj plný procesný úspech
mali podľa § 255 ods. 1 CSP v rozsahu 100 %. Iné dôvody aplikácie § 257 CSP pritom neboli v konaní

ani tvrdené, a to ani v odvolacom konaní, v ktorom sa žalovaný k odvolaniu žalobcov nevyjadril. Civilné
sporové konanie, akým je aj konanie v prejednávanej veci, je pritom ovládané dispozičným princípom
(čl. 7 ods. 1 CSP), v ktorom sú si sporové strany rovné (čl. 6 ods. 1 CSP), a preto súd nad rámec tvrdení
sporových strán a skutočností, ktoré vyšli najavo v priebehu konania (§ 191 ods. 1 CSP) nie je v zásade
ani oprávnený dotvárať a vyhľadávať dôvody aplikácie § 257 CSP nad uvedený rozsah.

10. Odvolací súd napokon dopĺňa, že Slovenská republika má pritom v súkromnoprávnych vzťahoch,
o aký ide aj v prejednávanej veci, postavenie právnickej osoby (§ 21 Občianskeho zákonníka),
s rovnakým postavením so žalobcami (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a toto rovné postaveniemajú žalobcovia so žalovaným aj v prejednávanej veci (čl. 6 ods. 1 CSP). S poukazom na uvedené
len tá skutočnosť, že na jednej strane sporu vystupuje štát, nemôže odôvodňovať aplikáciu § 257 CSP
o nepriznaní náhrady trov konania strane, ktorá by inak mala na ne nárok.

11. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže odvolací súd dospel k záveru, že odvolaním
napadnutý výrok rozsudku je založený na nesprávnom právnom posúdení a v medziach tvrdení
sporových strán a toho, čo vyšlo v priebehu konania najavo, nie sú naplnené dôvody aplikácie § 257
CSP, mal súd prvej inštancie rozhodnúť o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v plnom
rozsahu úspešným žalobcom prizná voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100

%. Odvolací súd preto na tomto základe, keď neboli splnené podmienky na potvrdenie ani zrušenie
odvolaním napadnutého výroku rozsudku, tento podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobcom priznal nárok
na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie proti žalovanému v rozsahu 100 %.

12. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalobcovia boli v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešní, tak im

odvolací súd priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - § 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom
alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ
musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť
spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo

akjedovolateľvsporochsochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohtozákonazastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.