Rozsudok – Zmluva o dielo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/133/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119337107
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6119337107.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek

senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovič v právnej veci žalobcu: IMOS Brno, a.s.,
Olomoucká 704/174, Černovice, 627 00 Brno, IČO: 253 22 257, Česká republika, konajúca na území
SR prostredníctvom IMOS Brno, a.s., organizačná zložka, Grösslingova 56, 811 09 Bratislava, IČO: 37
848 437, zastúpený: TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., Panenská 6, 811 03 Bratislava, IČO: 35
905 832, proti žalovanému: Sky Group Slovakia, s.r.o., Nálepkova 7122/28, 921 01 Piešťany, IČO: 35
940 476, zastúpený: JUDr. Ján Kanaba ml., advokát, J. Zemana 3141/101, 911 01 Trenčín, o zaplatenie
287.809,09 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.

PN-4Cb/63/2019-485 zo dňa 15. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. PN-4Cb/63/2019-485
zo dňa 15. mája 2024 potvrdzuje.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi istinu vo výške 287.809,09 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne: zo sumy
79.903,77 eur od 23.06.2018 do zaplatenia, zo sumy 167.705,32 eur od 15.07.2018 do zaplatenia, zo

sumy 2.785,00 eur od 26.07.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.440,00 eur od 26.07.2018 do zaplatenia, zo
sumy 960,00 eur od 26.07.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.164,00 eur od 26.07.2018 do zaplatenia, zo
sumy 866,00 eur od 26.08.2018 do zaplatenia, zo sumy 21.786,00 eur od 26.08.2018 do zaplatenia, zo
sumy 1.209,00 eur od 01.12.2018 do zaplatenia, zo sumy 3.700,00 eur od 01.12.2018 do zaplatenia, zo
sumy 6.290,00 eur od 01.12.2018 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške
40,00 eur, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. II. výrokom žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 18.07.2019 domáhal
zaplatenia sumy 287.809,09 eur s príslušenstvom od žalovaného titulom zmluvy o dielo. Žalobca si
okrem istiny uplatnil aj úrok z omeškania v zmysle
§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky
vo výške 40,00 eur v zmysle § 369c Obchodného zákonníka.
Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením so žalobou a prílohami, vyjadreniami
strán sporu, ako aj ostatným obsahom spisu a zistil nasledovný skutkový

a právny stav: Žalobca ako dodávateľ uzatvoril so žalovaným ako objednávateľom písomnú Zmluvu o
dielo č. 2017/06/14-V dňa 28.06.2017, predmetom ktorej bola stavba „Objekt pre výrobu a skladovanie
vína“. Zmluva o dielo, predmet diela a cena za dielo neboli medzi stranami sporné. Žalobca podľa žaloby
dodal žalovanému dielo v zmysle zmluvy o dielo. Žalovanému vyhotovil celkom 11 faktúr, pričom faktúrač. 4209918006 bola uhradená čiastočne v sume 200.000,00 eur. Ostatné faktúry špecifikované v žalobe
neboli uhradené ani len čiastočne. Faktúry a jednotlivé fakturované sumy neboli žalovaným žiadnym
spôsobom spochybnené. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany tvrdil, že dielo mu nebolo dodané

riadne a včas a za omeškanie je zodpovedný žalobca. Z uvedeného dôvodu žalovaný vystavil faktúru
č. 190100196 na sumu 175.000,00 eur. Táto suma predstavovala zmluvnú pokutu za neskoré dodanie
diela. Žalovaný ďalej tvrdil, že dielo má vady, a teda nemohlo byť ani vykonané.
Súdprvejinštancievecprávneposúdilpodľaustanovení§536ods.1,2,3,§369ods.1,2,§369c,§390,
§397zákonač.513/1991Zb.Obchodnýzákonník(ďalejlen„Obchodnýzákonník“),§1ods.1nariadenia

vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka v znení
ku dňu 06.10.2021,
§ 45 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 152, § 255
ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
Po vykonanom dokazovaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili
medzi sebou zmluvu o dielo, predmetom ktorej malo byť zhotovenie stavby. Cena za dielo bola

žalovaným čiastočne uhradená vo výške 200.000 eur (faktúra č. 4209918006). V prvom rade súd
prvej inštancie posudzoval obranu žalovaného, že má voči žalobcovi pohľadávku vo výške 175.000,00
eur, splatnú dňa 20.03.2019. Žalovaný v odpore túto skutočnosť uviedol, avšak procesne ju žiadnym
spôsobom neuplatnil (vzájomnou žalobou, kompenzačnou námietkou). Ak by aj vznikli pochybnosti, či si
žalovaný uplatnil kompenzačnú námietku v zmysle § 152 CSP, tieto pochybnosti boli vyvrátené duplikou

žalovaného, v ktorej oznamuje svoj úmysel si pohľadávku niekedy v budúcnosti započítať. Súd prvej
inštancie mal za to, že kompenzačná námietka bola výslovne vznesená žalovaným až vo vyjadrení zo
dňa 06.03.2024 v rámci koncentračnej lehoty (poučenie o koncentrácii súd stranám sporu doručoval
spolu s predvolaním na pojednávanie). Súčasťou žalobcovho vyjadrenia bolo aj oznámenie, že žalovaný
si započítal pohľadávku vo výške 175.000,00 eur voči žalobcovi Oznámením o jednostrannom zápočte

pohľadávok zo dňa 08.03.2023. Oznámenie o jednostrannom zápočte pohľadávok bolo žalobcovi
doručené dňa 11.04.2024. Žalovaný dátum doručenia nespochybnil, preto ho súd považoval za
nesporný. Týmto dňom, kedy bolo oznámenie žalobcovi doručené, a teda sa dostalo do dispozície
žalobcu, bolo započítanie účinné. Žalobca vzniesol námietku premlčania uskutočnenia právneho úkonu
v zmysle § 390 Obchodného zákonníka.

Súd prvej inštancie posudzoval premlčanie uskutočnenia právneho úkonu započítania
sohľadomnavznesenúnámietkupremlčaniažalobcom.Podľaprávnejteóriejemožnéo.i.započítaťdve
oproti sebe postavené splatné pohľadávky. Žalobcova pohľadávka bola najneskôr splatná (t.j. splatnosť
poslednej faktúry) dňa 30.11.2018. Žalovaného pohľadávka, či už mal na ňu žalovaný zmluvný nárok
alebo nie, bola splatná dňa 20.03.2019 (splatnosť pôvodnej faktúry podľa čl. 26.1 a 26 Zmluvy o dielo,

ale podľa čl. 57.1 a 57.2 Zmluvy o dielo). Žalovaný si svoju pohľadávku mohol započítať vo štvorročnej
premlčacej lehote, a to odo dňa 20.03.2019 do 20.03.2023. V predmetnom prípade, ak aj bol dokument
„Oznámenie o jednostrannom zápočte pohľadávok“ vypracovaný dňa 08.03.2023, tento dokument a
prejav vôle žalovaný adresoval žalobcovi až v roku 2024. Doručený bol žalobcovi dňa 11.04.2024, čo
žalovanýnesporoval,hocimalnatopriestoreštevúvodnejrečinapojednávaní,akoreakciunaposledné

vyjadrenie žalobcu k predmetu konania. Žalovaný však dátum doručenia predmetného oznámenia
nespochybnil, preto súd prvej inštancie považoval tento dátum za nesporný (žalovaný v záverečnej reči
odoslanie dokumentu v roku 2024 sám potvrdil). Ak aj v záverečnej reči žalovaný namietol, že súd by mal
vykonaťdokazovanieohľadomskutočnosti,prečojednostrannýzápočetboldoručovanývroku2024,súd
uviedol, že tento dôkaz mohol navrhnúť v rámci koncentračnej lehoty, pretože jednostrannému zápočtu

žalovaného venoval pozornosť. K tejto časti uviedol len dôkaz: „Oznámenie o jednostrannom zápočte
pohľadávok“, pričom v tomto smere nenavrhol ďalšie dokazovanie. Teda mohol navrhnúť dokazovanie aj
v tomto smere, čo však neurobil. Preto súd dokazovanie v smere navrhnutom žalovaným až v záverečnej
reči nepripustil. Jednak tento návrh bol uskutočnený neskoro, a jednak sa súd spravoval zásadou
hospodárnosti konania, keď by bolo nevyhnutné nariadiť ďalšie pojednávanie. Ak aj existovali okolnosti,

prečo došlo k vykonaniu započítania k 11.04.2024, na tieto súd nemohol prihliadať (ak má žalobca na
mysli odpustenie zmeškania lehoty, avšak žalovaný žiadne tvrdenia neuvádza, prečo by súd mal zvážiť
zaoberať sa neskorým doručovaním dokumentu „Oznámenie o jednostrannom zápočte pohľadávok“ zo
dňa 08.03.2023). Súd sa tiež odvolal na starú rímsku zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ (práva patria
bdelým), kedy žalovaný, ak bol v presvedčení, že má voči žalobcovi započítateľnú pohľadávku, mal

úkon započítania vykonať v rámci štvorročnej premlčacej lehoty. Mohol tak urobiť v čase začatia konania
(podanýmodporom,duplikouapod.).Aksaajžalovanývosvojichvyjadreniachvenujevadámdiela,tieto
premieta len do uplatnenia si zmluvnej pokuty. Iný nárok z vadného plnenia, ak také bolo, nevzniesol.Súd prvej inštancie sa z dôvodu hospodárnosti a účelnosti nezaoberal obsahom nároku žalovaného na
zaplatenie sumy 175.000,00 eur, pretože ak by aj dospel k záveru, že nárok žalovaného má právny
základ a existuje, nemohol by ho žalovanému priznať

z dôvodu žalobcom vznesenej námietky premlčania a oneskoreným vykonaním právneho úkonu
započítania zo strany žalovaného.
Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 06.03.2024 vzniesol hmotnoprávnu námietku
započítania - kompenzačnú námietku v zmysle § 152 CSP. V zmysle § 152 CSP a v spojení s § 147
ods. 2 CSP súd uviedol, že žalovaný je oprávnený uplatniť

v spore aj svoj vlastný kompenzabilný nárok voči žalobcovi. Ide o pohľadávku, ktorú možno jednostranne
započítať proti žalobou uplatnenej pohľadávke podľa predpisov hmotného práva, teda aj v zmysle § 390
Obchodného zákonníka. Započítanie pohľadávok je jedným zo zákonných spôsobov zániku záväzku
a z povahy veci vyplýva, že osoba uskutočňujúca započítací úkon nepopiera pohľadávku, proti ktorej
započítanie smeruje. To má zásadný význam aj pre posúdenie prípadného podania žalovaného
v sporovom konaní. Ak žalovaný žalobou uplatnený nárok popiera, nemožno procesný úkon, ktorým

sa v prebiehajúcom konaní domáha plnenia od žalobcu, považovať za kompenzačnú námietku podľa
§ 147 ods. 2 CSP. V takom prípade ide vždy o vzájomnú žalobu, a to aj ak je žalovaným uplatňovaná
nižšia pohľadávka, než je žalobou uplatnená pohľadávka žalobcu. Ak žalovaný, ktorý inak nárok žalobcu
nepopiera, vznesie
v sporovom konaní kompenzačnú námietku, súd ju posúdi podľa predpisov hmotného práva. Samotná

kompenzačná námietka je hmotnoprávnou námietkou v zmysle § 152 CSP, ktorú zákon zaraďuje medzi
prostriedky procesnej obrany (§ 149 CSP). V súlade
s § 124 ods. 2 CSP je hmotnoprávny úkon strany voči súdu účinný okamihom doručenia a voči ostatným
subjektom od okamihu, keď sa o ňom dozvedeli. Účinky započítania nastávajú v súlade s hmotným
právom spätne ku dňu, keď sa vzájomné pohľadávky stretli (§ 580 Občianskeho zákonníka).

Súd prvej inštancie v závere konštatoval, že žalovaný vo svojich podaniach nespochybnil nárok žalobcu.
Nespochybnil vydané faktúry, rozsah fakturovanej sumy. Zo zmluvy
o dielo vyplýva, že fakturácia prebiehala v rámci procesu v súlade s čl. 36, 37, 38, 39, 40 a 41 zmluvy
o dielo, s ktorým súviselo aj odsúhlasenie fakturovaných prác. Žiadna táto skutočnosť v rámci obrany
žalovaného spochybňovaná nebola, preto nebola

v konaní sporná. Naopak, voči tomuto nároku si uplatnil svoj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty.
Zmluvnú pokutu žalovaný odvíjal od skutočnosti, že dielo nebolo vykonané riadne a včas. Svoju
pohľadávku voči žalobcovi si však započítal po uplynutí štvorročnej premlčacej lehoty, pričom žalobca
premlčanie vykonania právneho úkonu namietol. Žalovaný predložil dôkaz o započítaní pohľadávky voči
pohľadávke žalobcu, pričom započítací prejav adresoval žalobcovi v roku 2024, žalobcovi bol doručený

dňa 11.04.2024. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vyhovel žalobe v celom rozsahu a priznal
žalobcovi istinu aj s celým žalovaným príslušenstvom tak, ako je uvedené vo výroku I. rozsudku. Žalobca
bol v konaní úspešný, preto mu súd prvej inštancie priznal právo na náhradu trov konania od žalovaného
v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Svoje podanie
odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365
ods.1písm.b)CSP,súdprvejinštancienevykonalnavrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcich
skutočností podľa

§ 365 ods. 1 písm. e) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
Žalovaný mal za to, že omeškaním žalobcu s odovzdaním diela mu vznikol nárok na zmluvnú pokutu v
zmysle bodu 57.1 písm. a) Zmluvy o dielo, a to v celkovej výške 175.000,00 eur. Uviedol, že skutočnosť,

že zmluvne dohodnutý termín finálneho odovzdania sa nestihol, možno považovať v tomto konaní za
nepochybnú a nespornú. Argumentácia žalobcu prečo došlo k neskoršiemu odovzdaniu diela nemôže
právne obstáť. Ak totiž mala byť dôvodom neskoršieho odovzdania diela zmena požiadaviek na jeho
vykonanie zo strany žalovaného, prečo nebol v nadväznosti na túto skutočnosť uzavretý štandardný
dodatok k zmluve o dielo reflektujúci aj potrebu posunutia termínu finálneho odovzdania. Zdôraznil, že

oba dodatky k zmluve o dielo boli zhotovované
v českom jazyku, preto možno dôvodne predpokladať, že ich zhotovenie bolo iniciované žalobcom
ako zahraničnou fyzickou osobou sídliacou na území Českej republiky. Obdobne bolo možné spísaťa uzavrieť aj ďalší dodatok, k čomu však nedošlo. Poukázal pritom na ust. § 40 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. K týmto skutočnostiam a faktom
o omeškaní s odovzdaním diela a vzniku nároku žalovaného na zmluvnú pokutu sa však nevykonávalo

žiadne dokazovanie, žiadnym spôsobom neboli posudzované. Žalovaný nesúhlasil so záverom súdu
prvej inštancie, že moment stretu vzájomných pohľadávok (nárok na zaplatenie žalovaného zvyšku ceny
diela a zmluvnej pokuty z dôvodu omeškania s odovzdaním diela) nastal dňa 20.03.2019. Konajúci
súd sa totiž v rámci svojho úsudku zameral výlučne na moment splatnosti zmluvnej pokuty, akoby
počnúc týmto momentom muselo dôjsť k stretu pohľadávok spôsobilých na započítanie, nezaoberal

sa pritom skutočnosťou, že k stretu pohľadávok mohlo dôjsť aj neskôr, odvíjajúc tento okamih od
najneskoršieho možného termínu splatnosti zvyšku ceny diela. Termín splatnosti uvedený na faktúre
zhotoviteľa - žalobcu je bezpredmetný, ak nezodpovedá termínu splatnosti ceny diela dohodnutom v
zmluve. Dodržanie komplikovaného mechanizmu vystavovania faktúr a splatnosti ceny za dielo však
z predložených dôkazov nevyplýva. Niektoré faktúry boli vystavené v tom istom mesiaci. Zo žiadneho
predloženého dôkazu tiež nevyplýva, že stavebnému dozoru bol na mesačnej báze zo strany zhotoviteľa

predkladaný na posúdenie súpis prác, aby preveril jeho súlad s požiadavkami zmluvy o dielo a určil
výšku splatnej platby. Rovnako z predložených dôkazov nevyplýva, že bola vystavená konečná faktúra
s prílohami zmluvne dohodnutej dokumentácie. Z predložených faktúr sa zdá, akoby žiadny súpis
prác na mesačnej báze zhotovovaný nebol, keďže na faktúre v časti „Text Množství“ sú uvedené
len „stavební práce“ a zväčša označenie mesiaca, v ktorom mali byť vykonané fakturované práce.

V niektorých faktúrach úplne absentuje určenie fakturovaných stavebných prác a v niektorých ich
bližšia konkretizácia. Súd teda, podľa názoru žalovaného, dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, keď v rozsudku uviedol, že „Zo zmluvy o dielo vyplýva, že fakturácia
prebiehala v rámci procesu v súlade s čl. 36, 37, 38, 39, 40 a 41 zmluvy o dielo, s ktorým súviselo
aj odsúhlasenie fakturovaných prác.“ Súd prvej inštancie pritom mohol a mal nadobudnúť dôvodné

pochybnosti o dodržaní mechanizmu vystavovania faktúr. Minimálne mohol využiť svoju kompetenciu
podľa § 150 ods. 2 CSP a dožiadať žalobcu o vysvetlenie týchto rozhodujúcich skutočností, ktoré zjavne
nekorešpondovali
s predloženými dôkazmi. Uvedené platí o to viac, ak konajúci súd vedel o jazykovej bariére žalovaného,
v dôsledku ktorej bol v konaní ustanovovaný aj tlmočník/prekladateľ z jazyka ruského do jazyka

slovenského pre jeho konateľov a zároveň boli navrhnutí viacerí svedkovia, ktorí by sa vedeli vyjadriť
k vystavovaniu faktúr. V nadväznosti na vyššie uvedené nesprávne skutkové zistenie zo strany súdu
mal odvolateľ za to, že
v konaní nebol správne zistený moment splatnosti žalovaného zvyšku ceny diela, čo ovplyvňuje aj výšku
prípadných úrokov z omeškania. Žalovaný je presvedčený, že

v prípade, ak zlyhal mechanizmus splatnosti ceny diela dohodnutý v zmluve, odvíja sa táto splatnosť od
zákonných ustanovení. Poukázal na nález Ústavného súdu SR
II. ÚS 204/2020 zo dňa 27.08.2020. Ak by teda súd prijal správny skutkový záver o tom, že fakturácia
neprebiehalavsúladesozmluvouodielo,muselby(vychádzajúczprávnezáväznéhonázoruÚstavného
súdu SR) zisťovať v akom rozsahu a kvalite bolo dielo realizované, či došlo k faktickému prevzatiu

diela, prípadne zisteniu jeho vád. Neposúdenie týchto otázok zo strany súdu a automatické viazanie
povinnosti zaplatiť cenu diela len na zmluvne dohodnuté podmienky predstavuje exces konajúceho súdu
pri aplikácii relevantných právnych ustanovení, ktorý je ústavne nekonformný
a neudržateľný. Záver o právnej neudržateľnosti takého prístupu konajúceho súdu zdôrazňuje, že
z dôkazov predložených v konaní jasne vyplýva, že dielo v čase podpisu preberacieho protokolu

vykazovalo závažné vady brániace jeho užívaniu, ktoré boli vytknuté bezprostredne po tom, ako ich bolo
možné zistiť. Dielo teda preukázateľne nebolo dňa 25.09.2018 odovzdané ani včas a ani riadne. V tejto
súvislosti poukázal na email D. T. Y. adresovaného žalobcovi zo dňa 15.11.2018, ako aj na ust. § 554
Obchodného zákonníka a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
29 Odo 11/2001. Ďalej žalovaný uviedol, že s poukazom na jeho tvrdenia v konaní, dielo vykazuje aj

ďalšie závažné vady, ktoré existovali už v čase podpisu Finálneho protokolu o předání a odevzdání díla,
a je teda na mieste otázka, či vôbec dosiaľ k odovzdaniu diela riadne došlo. V tejto súvislosti sa malo
vykonávať dokazovanie navrhnuté žalovaným, no konajúci súd ho nepripustil. Navyše v prípade, ak
by súd otázku splatnosti ceny diela neposudzoval izolovane (len so zreteľom na ustanovenia zmluvy),
ale zvažoval by aj ďalšie faktory, na ktoré poukázal ústavný súd vo svojom náleze II. ÚS 204/2020 zo

dňa 27.08.2020, dospel by k záveru, že je potrebné vykonať dokazovanie o tom, kedy došlo k stretu
vzájomných pohľadávok strán sporu. Z vykonaného dokazovania, ktoré žalovaný navrhoval (nielen
znalecký posudok, ale aj výsluch viacerých svedkov, ktorí by sa mohli vyjadriť k splneniu povinnosti
žalobcu odovzdať dielo riadne, napríklad výsluch D. T.Š. Y., D. H. alebo I. W., mohlo totiž vyplynúť, žepohľadávky sa stretli po dátume 20.03.2019, alebo dokonca k ich stretu ešte nedošlo (ak majú dosiaľ
neodstránené vady vplyv na splatnosť zvyšku ceny za dielo). Táto okolnosť je nesmierne významná,
berúc do úvahy, že súd nevykonával žiadne dokazovanie o kompenzačnej námietke žalovaného, len

skonštatoval premlčanie započítacieho prejavu vôle, pretože pohľadávky sa údajne stretli pred viac ako
štyrmirokmipredvykonanímzápočtu.Takýtoúsudoksúduprvejinštanciepritommoholbyťvyvrátený,ak
by súd pripustil návrhy žalovaného na vykonanie dokazovania. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta alebo, aby napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 26.08.2024. Odvolanie
považoval v celom rozsahu za nedôvodné, kedy podstata argumentácie žalovaného je postavená na
neprípustných novotách. Tvrdenia žalovaného o splatnosti predmetných faktúr a dodržania mechanizmu
splatnosti ceny za dielo sú neprípustnými novotami, na ktoré by odvolací súd nemal prihliadať.
Okrem toho odvolanie neobsahuje žiadnu ďalšiu argumentáciu, ktorou by žalovaný odôvodňoval svoje

odvolacie dôvody. Žalobca zdôraznil, že v danom prípade mohol žalovaný prvýkrát započítať svoju
domnelú pohľadávku proti pohľadávke žalobcu na zaplatenie ceny za dielo už v momente, keď
žalovanému jeho údajná pohľadávka vznikla - teda dňa 25.09.2018, keď sa žalobca údajne dostal
do omeškania s odovzdaním diela. V tento deň sa totiž pohľadávka žalobcu stretla s domnelou
pohľadávkou žalovaného a bolo možné tieto pohľadávky započítať. Od 25.09.2018 preto žalovanému

plynula všeobecná štvorročná premlčacia doba na uplatnenie svojho práva započítať pohľadávky. V tejto
súvislosti uviedol, že ak by aj bola pravda to, čo tvrdí žalovaný - že pohľadávka na zaplatenie zmluvnej
pokuty sa stala splatnou až 20.03.2019 - nič by to nezmenilo na závere, že právo žalovaného uskutočniť
jednostranný zápočet je premlčané. V takomto prípade by sa totiž právo žalovaného uskutočniť
jednostranný zápočet premlčalo v marci 2023. Žalovaný však uplatnil svoju kompenzačnú námietku až v

roku 2024, teda viac ako rok po tom, čo sa toto právo premlčalo. No uplatnenie kompenzačnej námietky
- hoci premlčanej - má svoje procesné dôsledky, keďže uplatnením kompenzačnej námietky žalovaný
potvrdil existenciu a dôvodnosť nároku žalobcu na zaplatenie ceny za dielo, ktorú žalobca uplatňuje
v tomto konaní. Keďže žalovaný vôbec nerozporoval nárok žalobcu čo do výšky alebo splatnosti,
nerozporoval vystavenie a správnosť faktúr, uviedol nárok žalobcu vo svojom kontrolnom výkaze pre

DPH a uvádzal ho
v účtovníctve (čo výslovne potvrdil v odpore), a nakoniec aj uplatnením kompenzačnej námietky -
žalovaný ani raz nespochybnil žalobcov nárok.
K tvrdeniam žalovaného o nedodržaní mechanizmu fakturácie ceny za dielo, žalobca poukázal na svoju
argumentáciu použitú v konaní, že splatnosť ceny za dielo upravujú body 39 a nasl. predmetnej zmluvy

o dielo, podľa ktorých podmienkou vzniku nároku žalobcu na zaplatenie čiastkových platieb ceny za
dielo je schválenie prác stavebným dozorom žalovaného. Stavebný dozor je totiž oprávnený kontrolovať
vykonanie diela
a prípadne odmietnuť zaplatenie časti ceny, ak sa na diele vyskytnú vady. Dôkazné bremeno pritom
zaťažuje práve stavebný dozor. Ak však stavebný dozor nemá voči vykonaným prácam námietky a

odsúhlasívystaveniefaktúr,vzniknežalobcovinároknazaplateniecenyzadielo,čosaajstalo-stavebný
dozor nemal k jednotlivým čiastkovým prácam na diele žiadne námietky a vystavenie faktúr odsúhlasil.
Už týmto momentom preto vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie fakturovanej ceny za dielo. Žalovaný
však žiadnu z faktúr žalobcovi nezaplatil. Ide pritom o odchýlnu úpravu od dispozitívnych ustanovení
Obchodného zákonníka týkajúcich sa splatnosti ceny za dielo. Žalovaný počas prvoinštančného konania

tieto tvrdenia nepoprel, až v odvolacom konaní prišiel
s tézou, že tento mechanizmus dodržaný nebol, čo je, podľa názoru žalobcu, neprípustnou novotou
podľa § 366 CSP. Navyše je toto tvrdenie aj nesprávne a zjavne účelové, keďže žalovaný počas výstavby
diela ani raz nerozporoval vystavenie akejkoľvek faktúry na zaplatenie akejkoľvek časti ceny za dielo,
neurobil tak ani

v prípade faktúr, ktoré sú predmetom tohto konania.
Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný taktiež neurčito tvrdí, že ak by sa súd zaoberal splatnosťou ceny za
dielo - čo súd nemal dôvod robiť, keďže to žalovaný ani nerozporoval - mohol by dospieť k záveru, že
splatnosť tejto ceny nastala neskôr. Žalobca poukázal na to, že žalovaný nešpecifikuje, kedy tá splatnosť
mala nastať - iba tvrdí, že mohla nastať neskôr. Ide tak o tvrdenie vágne. Odvolacia argumentácia

ohľadom nedodržania mechanizmu splatnosti ceny za dielo a možnej neskoršej splatnosti ceny za dielo
predstavuje neprípustné novoty, preto by odvolací súd na ňu nemal prihliadnuť.
Argumentáciu odvolateľa ohľadne jazykovej bariéry žalovaného a vysvetľovacej povinnosti považoval
za absurdnú. Po prvé: žalovaný je právnickou osobou, ktorá má aj svojich zamestnancov. So žalobcompritom v priebehu realizácie diela komunikovala zamestnankyňa p. D. T., ktorá slovenský jazyk zjavne
ovláda (ako vyplýva z predloženej e-mailovej komunikácie). Ak teda mal p. P. pochybnosti
o správnosti fakturácie ceny za dielo, mohol ich riešiť priamo s p. T., ktorá by ich následne tlmočila

žalobcovi, nič také sa však nestalo. Navyše, p. P. pôsobí na území SR už mnoho rokov, vyjadroval
sa aj do tlače a poskytoval rozhovory, a preto sú tvrdenia žalovaného o absencii znalosti slovenčiny
nedôveryhodné. Po druhé: žalovaný bol v konaní zastúpený advokátom. Súd po tom, čo súčasný
advokát žalovaného prevzal právne zastúpenie žalovaného, umožnil mu vyjadriť sa ku všetkým
skutočnostiam a argumentom žalobcu v stanovenej lehote, a poučil žalovaného

o koncentrácii konania. Súd nemal dôvod sa domnievať, že skutkové tvrdenia žalovaného sú akokoľvek
nedostatočné, poskytol totiž žalovanému dostatočný priestor na predloženie svojich tvrdení, ktorý
žalovaný aj využil. S ohľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 20.09.2024. Namietal, že

najmä v dôsledku vád, ktoré v prvoinštančnom konaní neboli napriek návrhu žalovaného a početným
predloženým dôkazom žiadnym spôsobom posudzované, je zrejmé, že dielo bolo odovzdané po
30.11.2018.Preilustráciu,napríklad,kodstráneniuvadytýkajúcejsaopakovanéhozatečenianastropnej
kazete vo vestibule bol zhotovený protokol až dňa 02.06.2020. Konštatovanie súdu v napadnutom
rozsudku, že „Žalobcova pohľadávka bola najneskôr splatná (t. j. splatnosť poslednej faktúry) dňa

30.11.2018, žalovaného pohľadávka, či už mal na ňu žalovaný zmluvný nárok alebo nie, bola splatná
dňa 20.03.2019.... Žalovaný si svoju pohľadávku mohol započítať vo štvorročnej premlčacej lehote, a
to odo dňa 20.03.2019 do 20.03.2023. “ je teda zjavne nesprávne, keďže po a) k stretu vzájomných
pohľadávok žalobcu
a žalovaného došlo jednoznačne po dátume 20.03.2019, ak vôbec je možné k dnešnému dňu ustáliť,

že splatnosť žalovaného zvyšku ceny diela nastala, keďže dielo stále vykazuje dosiaľ neodstránené
vady. V čase uplatnenia práva zápočtu toto právo teda jednoznačne premlčané nebolo, po b) tieto
skutočnosti mali byť predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, po c) všetky tieto (v rámci
prvostupňového konania neposúdené) skutočnosti majú vplyv na existenciu, prípadne výšku žalovaného
nároku. Tvrdenie žalobcu o údajných neprípustných novotách použitých v odvolaní považoval za

nepravdivé. Žalovaný dal do pozornosti, že už v odpore proti platobnému rozkazu upozorňoval na fakt,
že oneskorené odovzdanie (ku ktorému nesporne došlo) vadného diela má vplyv na žalovaný nárok.
Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3 Obdo/37/2021. Čo sa týka jazykovej bariéry konateľov žalovaného uviedol, že materiálny korektív,
spočívajúci predovšetkým v kompetencii súdu vyžiadať si doplňujúce skutkové tvrdenia podľa § 150

ods. 2 CSP je súčasťou civilného procesu. Neuplatnenie tejto kompetencie zo strany konajúceho súdu
malo pritom pre stranu žalovaného významné negatívne následky, keďže v tomto dôsledku súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Celú túto situáciu podčiarkuje aj
skutočnosť, že konajúci súd vedel o jazykovej bariére žalovaného,
v dôsledku ktorej bol v konaní ustanovovaný aj tlmočník/prekladateľ z jazyka ruského do jazyka

slovenského pre jeho konateľov. V kontexte rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Odo 432/2005
považoval tvrdenie žalobcu ohľadne uznania nároku žalovaného uplatnením kompenzačnej námietky,
za zavádzajúce a nepravdivé. Žalovaný okrem toho zdôraznil, že netvrdí, že žalované faktúry neboli
uhradené, pretože vo vzťahu k nim absentuje schválenie stavebného dozoru (či k takejto absencii došlo
alebo nie, nebolo predmetom žiadneho vyjadrenia žalovaného v konaní). Tvrdil, že k úhrade faktúr

nedošlo, pretože nezodpovedajú reálnemu nároku žalobcu na zaplatenie zvyšku ceny diela a tento sa
odvíja od riadneho a včasného odovzdania diela, tak ako to skonštatoval aj Ústavný súd SR vo svojom
náleze.

5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 03.10.2024. Zdôraznil,

že hoci k odovzdaniu diela došlo po termíne uvedenom v zmluve o dielo, k oneskoreniu došlo z
dôvodu požiadavky žalovaného na naviac práce, ktoré neboli zmluvou o dielo kryté. Takéto posunutie
termínu odovzdania diela, resp. dohodnutých míľnikov pritom zmluva o dielo vo svojich ustanoveniach aj
predpokladá. Ďalej uviedol, že výskyt vád na diele je bežnou súčasťou každej väčšej stavby, a dokonca
aj zmluva o dielo s výskytom vád počíta - upravuje totiž reklamačné konanie, ktoré muselo prebehnúť

na to, aby bola konkrétna vada odstránená. Žalobca nad rámec svojich povinností sanoval všetky
vytknuté vady diela, a to aj napriek tomu, že žalovaný ignoroval postup dohodnutý v zmluve o dielo na
reklamáciu vád, vady nahlasoval svojvoľne a bez dostatočnej dokumentácie, nezvolal obhliadku vád a
podobne. Zdôraznil, že svoj domnelý nárok na zmluvnú pokutu si žalovaný uplatnil až 11.03.2024 voforme kompenzačnej námietky v tomto konaní, teda vyše 5 rokov, odkedy sa žalobca údajne dostal do
omeškania s odovzdaním diela. Dovtedy sa žalovaný len neurčito vyjadroval, že takýto nárok má, a
že čoskoro prikročí k zápočtu pohľadávky žalobcu na zaplatenie ceny za dielo a domnelej pohľadávky

žalovaného na zaplatenie pokuty. Poukázal na to, že žalovaný v konaní nikdy netvrdil, že v dôsledku
výskytu vád na diele nemá byť splatnosť ceny za dielo dňa 30.11.2018. Žalobca pritom vo vyjadrení
z februára 2023 vysvetlil, že výskyt vád na diele a posunutie termínu jeho odovzdania nemá vplyv na
splatnosť ceny za dielo. Žalovaný počas prvoinštančného konania ani raz netvrdil, že mechanizmus
splatnosti ceny za dielo nebol dodržaný, t.j. vystavenie súpisu prác a ich schválenie stavebným dozorom.

ZanepoužiteľnýpovažovalnálezÚstavnéhosúdusp.zn.II.ÚS204/2020,naktorýžalovanýpoukazoval,
tento nález totiž vychádza z premisy, že v prvoinštančnom konaní bolo všeobecným súdom ustálené,
že mechanizmus splatnosti ceny za dielo dohodnutý v zmluve dodržaný nebol, následne nastupuje
povinnosť skúmať riadne a včasné dodanie diela. V tomto prípade však prvoinštančný súd k takémuto
záveru dôjsť ani nemohol, keďže žalovaný
v prvostupňovom konaní nikdy nenamietal nedodržanie mechanizmu splatnosti ceny za dielo. Platí

tiež, že nakoľko žalovaný toto v prvoinštančnom konaní nikdy netvrdil, nemohol sa žalobca voči
tomuto tvrdeniu žiadnym spôsobom brániť, napr. návrhmi na vykonanie ďalšieho dokazovania. Žalobca
preukázal dodržanie mechanizmu splatnosti predloženými dôkazmi, pričom žalovaný nikdy nepoprel
žalobcove skutkové tvrdenia
o dodržaní tohto mechanizmu. Žalobca preto nemal dôvod tieto svoje skutkové tvrdenia a dôkazy

akokoľvek ďalej dopĺňať. Čo sa týka potreby tlmočníka v konaní poukázal na to, že prvoinštančný súd
ustanovil do konania tlmočníčku na preklad z jazyka ruského do jazyka slovenského. Následne však
právny zástupca žalovaného dňa 13.05.2024 oznámil prvoinštančnému súdu, že konateľ žalovaného,
p. P. sa nezúčastní pojednávania dňa 15.05.2024, preto nie je potrebná účasť súdom ustanovenej
tlmočníčky. Žalovaný zároveň nikdy nepožiadal o preklad doručovaných dokumentov

z jazyka ruského do jazyka slovenského - požiadal iba o ustanovenie tlmočníka. Z toho dôvodu súd
mal odôvodnený predpoklad, že žalovaný sa vie s doručovanými písomnosťami oboznámiť. Žalovaný
sa pritom v priebehu konania aj vyjadroval
a predkladal dôkazy, teraz sa však snaží potrebou tlmočníka (avšak nie prekladateľa) odôvodniť
to, že nedostatočne substancoval svoje skutkové tvrdenia v konaní. Je však zjavné, že práva a

právom chránené záujmy žalovaného boli v konaní v plnom rozsahu chránené a nebola mu odopretá
spravodlivosť. Navyše, žalovaný (podpísaný konateľom žalovaného) všetky vyjadrenia do konania až
do udelenia plnej moci právnemu zástupcovi vo februári tohto roka pripravoval v slovenskom jazyku.
Ani raz pritom nenaznačil, že by slovenskému jazyku v písomnej forme nerozumel. Tieto tvrdenia
žalovaného o neporozumení konateľa žalovaného preto nemôžu obstáť. Okrem toho žalobca uviedol,

že skutočnosť, že započítací prejav uplatnený v súdnom konaní sa posudzuje ako uznanie nároku,
voči ktorému započítanie smeruje, potvrdzuje aj právna doktrína, pričom staršie rozhodnutie, podľa inej
právnej úpravy a vydané cudzím súdom, na ktoré poukazuje žalovaný, je na tento prípad nepoužiteľné.
Žalovaný opomína fakt, že sám započítanie ako hmotnoprávny úkon so všetkými náležitosťami vykonal
a výslovne aj potvrdil existenciu pohľadávky žalobcu. Žalovaný tiež opomína, že vykonal aj jednostranný

zápočet so všetkými náležitosťami podľa § 580 Občianskeho zákonníka.

6.Kvyjadreniužalobcusavyjadrilžalovanýpodanímdoručenýmsúdudňa06.11.2024.Tvrdeniažalobcu
o tom, že k uplatneniu nároku na zmluvnú pokutu nedošlo bezprostredne po vzniku nároku na ňu,
považoval za irelevantné. Ak sa žalobca pýta, že na podklade čoho (akých tvrdení či argumentov)

mala byť zvážená zo strany súdu neskoršia splatnosť ceny diela, tak ide práve o zjavné disproporcie
medzi dôkazmi predloženými do konania. Zo žiadneho predloženého dôkazu nevyplýva, že stavebnému
dozoru bol na mesačnej báze zo strany zhotoviteľa predkladaný na posúdenie súpis prác, aby preveril
jeho súlad s požiadavkami zmluvy o dielo a určil výšku splatnej platby (tak ako to vyžadovala zmluva
o dielo). Rovnako z predložených dôkazov nevyplýva, že bola vystavená konečná faktúra s prílohami

zmluvne dohodnutej dokumentácie (tak ako to vyžadovala zmluva o dielo), z predložených faktúr
vyplýva, že žiadny súpis prác na mesačnej báze zhotovovaný nebol (tak ako to vyžadovala zmluva o
dielo), keďže na faktúre v časti „Text Množství“ sú uvedené len „stavební práce“ a zväčša označenie
mesiaca, v ktorom mali byť vykonané fakturované práce. V niektorých faktúrach úplne absentuje určenie
fakturovaných stavebných prác a v niektorých ich bližšia konkretizácia. K tvrdeniu žalobcu o tom, že

výskyt vád na diele je bežnou súčasťou každej väčšej stavby, a dokonca aj zmluva o dielo s výskytom
vád počíta - upravuje totiž reklamačné konanie, žalovaný uviedol, že žalobca akoby úplne opomenul
fakt, že je rozdiel medzi vadami diela prítomnými už pri odovzdaní a vadami, ktoré sa objaviav rámci záručnej doby. Vady prítomné pri odovzdaní majú totiž vplyv na splnenie povinnosti odovzdať
dielo včas a riadne.

7. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 28.11.2024. Uviedol, že
prvoinštančný súd nemal dôvod posudzovať „prípadnú neskoršiu splatnosť ceny za dielo“. Súd totiž
mohol takúto otázku posudzovať iba na podklade konkrétneho tvrdenia žalovaného, ktoré však počas
prvoinštančného konania ani raz nezaznelo. V súvislosti s argumentom, že uplatnením (premlčanej)
kompenzačnej námietky žalovaný uznal nárok žalobcu na zaplatenie ceny za dielo, žalobca poukázal

na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/9/2021 zo dňa 24.05.2022.

8. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

9. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a

§ 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s
§ 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu
v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a dôvodmi odvolania žalovaného
odvolací súd dospel k záveru, že neboli naplnené odvolacie dôvody.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
11. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
Okresného súdu Trnava č.k. PN-4Cb/63/2019-485 zo dňa 15. mája 2024, pretože vykazuje známky
vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali
za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom

iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty
nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného
rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:

13. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 287.809,09 eur s príslušenstvom titulom

neuhradených faktúr zo zmluvy o dielo. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany najmä tvrdil, že dielo
mu nebolo dodané riadne a včas a za omeškanie je zodpovedný žalobca, z ktorého dôvodu žalovaný
vystavil faktúru
č. 190100196 na sumu 175.000,00 eur, predstavujúcu zmluvnú pokutu za neskoré dodanie diela. Z tohto
dôvodu žalovaný vo vyjadrení doručenom súdu dňa 06.03.2024 vzniesol kompenzačnú námietku. Súd

prvej inštancie dospel k záveru o dôvodnosti žaloby a nedôvodnosti procesnej obrany žalovaného, preto
žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 287.809,09 eur spolu s prislúchajúcim úrokom z omeškania
a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. Žalovaný
s uvedeným záverom nesúhlasil a rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním, namietajúc
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f), h) CSP.

14. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, spisového materiálu a odvolania žalovaného
dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne posúdil. Zistenia súdu majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných
dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne, pri súčasnom zohľadnení

ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich
oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia vysporiadal s podstatnými argumentmi sporových strán a svoje rozhodnutie
náležite odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.

15. Odvolací súd poukazuje na to, že v sporovom konaní sú strany sporu povinné označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Dôkazná povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na
svoje tvrdenia, znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu.
Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledkyv podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok
konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany

nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov,
je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

16. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým
splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností

stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka
vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy
právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia,
teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana netvrdila, nebude
predmetom dokazovania. Neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu za
následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

17. Žalovaný v odvolaní poukazoval na svoju jazykovú bariéru, vzhľadom na čo mal konajúci súd
podľa názoru žalovaného využiť svoju kompetenciu podľa § 150 ods. 2 CSP a dožiadať žalobcu o
vysvetlenie skutočností týkajúcich sa dodržania mechanizmu vystavovania faktúr. Vo vzťahu k odvolacej
argumentácii žalovaného odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že žalovaný, ktorý je právnickou

osobou, bol tak v prvoinštančnom konaní, ako aj v odvolacom konaní zastúpený advokátom. Právny
zástupca žalovaného mal pritom v priebehu prvoinštančného konania priestor vyjadriť sa a využiť
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Právny zástupca žalovaného, ako osoba znalá
práva, konal za žalovaného, zúčastnil sa pojednávania, prijímal za žalovaného písomnosti a zasielal
súdu podania. Po tom, ako JUDr. Ján Kanaba ml. prevzal právne zastupovanie žalovaného, súd prvej

inštancie vyzval žalovaného, aby v stanovenej lehote predložil súdu prostriedky procesného útoku
a procesnej obrany, pričom ho poučil o následkoch sudcovskej koncentrácie konania.
Zo strany konajúceho súdu tak bola rešpektovaná zásada rovnosti zbraní
v kontradiktórnom sporovom konaní, ako aj právo sporových strán na spravodlivý proces. V danom
prípade žalovaný nebol v priebehu konaní pred súdom prvej inštancie dostatočne aktívny, keď netvrdil

skutočnosti a rovnako nepredložil dôkazy, ktoré by mu zaručili úspech v spore. Žalobca v tejto súvislosti
dôvodne podotkol, že súd prvej inštancie nemal dôvod požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia, keď v konaní
nič nenasvedčovalo tomu, že je potrebné zisťovať ďalšie podstatné a rozhodujúce skutočnosti. V danom
prípade sa nejedná o nedostatočné zistenie skutkového stavu zo strany súdu prvej inštancie, ale o
neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena

v konaní zo strany žalovaného. Odvolací súd podotýka, že ak by súd nahradil procesnú aktivitu
žalovaného v spore, nepochybne by tým porušil zásadu rovnosti účastníkov súdneho konania a právo
na spravodlivý proces.

18. Vo vzťahu k jazykovej bariére konateľa žalovaného odvolací súd dáva do pozornosti, že súd prvej

inštancie v priebehu konania zistil, že štatutárny orgán žalovaného v predmetnom sporovom konaní
síce rozumie slovenskému jazyku, ale slovensky nerozpráva. Vzhľadom na uvedené zistenie súdu, pre
zachovanie práva konať pred súdom, súd prvej inštancie pribral do konania tlmočníka do ruského jazyka,
ktorému rozumie štatutárny orgán žalovaného. Zároveň súd prvej inštancie v uznesení, ktorým pribral
do konania tlmočníka a prekladateľa uviedol, že v prípade potreby zabezpečí tlmočník a prekladateľ

aj potrebné prekladateľské úkony, ak vznikne taká potreba v spore. Z obsahu súdneho spisu však
nevyplýva, že by taká potreba v priebehu konania vyvstala. Žalobca v tejto súvislosti dôvodne podotkol,
žepodaniažalovanéhoadresovanésúdubolivyhotovenévslovenskomjazykuarovnakožalovanýnikdy
nepožiadal o preklad súdom doručovaných písomností. Emailom doručeným dňa 13.05.2024 právny
zástupcažalovanéhopritomkonajúcemusúduoznámil,žep.P.sanezúčastnípojednávania(vytýčeného

na deň 15.05.2024), nakoľko je mimo SR, z ktorého dôvodu nie je potrebná účasť tlmočníčky p. H. na
predmetnom pojednávaní. S poukazom na uvedené má odvolací súd za to, že zo strany konajúceho
súdu bol zachovaný postup podľa § 155 CSP, zaručujúci právo konať vo vlastnom jazyku, a v tomto
smere nedošlo k žiadnemu procesnému pochybeniu zo strany súdu prvej inštancie.

19. Žalovaný v odvolaní namietal, že ku skutočnostiam o omeškaní s odovzdaním diela a vzniku
nároku žalovaného na zmluvnú pokutu sa nevykonávalo žiadne dokazovanie, žiadnym spôsobom neboli
posudzované. Odvolateľ nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že moment stretu vzájomných
pohľadávok (nárok na zaplatenie žalovaného zvyšku ceny diela a zmluvnej pokuty z dôvodu omeškanias odovzdaním diela) nastal dňa 20.03.2019, keď konajúci súd sa nezaoberal skutočnosťou, že k stretu
pohľadávok mohlo dôjsť aj neskôr. Mal za to, že v konaní nebol správne zistený moment splatnosti
žalovaného zvyšku ceny diela. Uviedol, že ak by súd prvej inštancie prijal správny skutkový záver o tom,

že fakturácia neprebiehala v súlade so zmluvou o dielo, musel by zisťovať v akom rozsahu a kvalite
bolo dielo realizované, či došlo k faktickému prevzatiu diela, prípadne zistenie jeho vád. Neposúdenie
týchto otázok zo strany súdu
a automatické viazanie povinnosti zaplatiť cenu diela len na zmluvne dohodnuté podmienky, považoval
za exces konajúceho súdu pri aplikácii relevantných právnych ustanovení. Zastával názor, že ak by

súd otázku splatnosti ceny diela neposudzoval izolovane (len so zreteľom na ustanovenia zmluvy), ale
zvažoval by aj ďalšie faktory, dospel by k záveru, že je potrebné vykonať dokazovanie o tom, kedy došlo
k stretu vzájomných pohľadávok strán sporu. Z vykonaného dokazovania, ktoré žalovaný navrhoval,
mohlo totiž vyplynúť, že pohľadávky sa stretli po dátume 20.03.2019, alebo dokonca k ich stretu ešte
nedošlo. Uvedenú argumentáciu žalovaného vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

20. Je potrebné zdôrazniť, že v civilnom procese platí tzv. prejednacia zásada, súd nemá vyhľadávaciu
povinnosť vo vzťahu k dôkazom potrebným na zistenie skutkového stavu, nemôže nahrádzať procesnú
aktivitu strán. Vo všeobecnosti podľa tejto zásady je záležitosťou sporových strán, aké predložia
skutkové podklady, vrátane dôkazov. Tvrdiť skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci a navrhovať
dôkazy, tieto skutočnosti podporujúce, je tak vecou žalobcu a žalovaného. Odvolací súd sa stotožnil s

názorom žalobcu, že súd prvej inštancie nemal dôvod posudzovať prípadnú neskoršiu splatnosť ceny za
dielo, ako v odvolacom konaní tvrdí žalovaný, pretože žalovaný uvedenú skutočnosť v prvoinštančnom
konaní nenamietal. Zároveň žalovaný v odvolacom konaní tvrdí neskoršiu splatnosť predmetných faktúr
(t.j. po dátume 20.03.2019), avšak neuvádza, kedy konkrétne, podľa jeho názoru, mala ich splatnosť
nastať. Ide teda o tvrdenie vágne, bez špecifikácie konkrétnych dátumov, kedy ku splatnosti faktúr podľa

názoru žalovaného malo dôjsť. Žalovaný v priebehu prvoinštančného konania netvrdil, že by žalobca
nemal právo na zaplatenie ceny za dielo, nespochybnil vystavené faktúry na zaplatenie ceny za dielo,
či rozsah fakturovanej sumy, ako konštatoval i súd prvej inštancie v bode 30. napadnutého rozsudku.
Vzhľadom na to, že žalobca skutočnosti ohľadne nedodržania mechanizmu splatnosti ceny za dielo
a možnej neskoršej splatnosti ceny za dielo mohol a mal uplatniť už skôr, ak by konal starostlivo so

zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, a to v konaní pred súdom prvej inštancie, nemožno
dospieť k záveru, že by tento prostriedok procesnej obrany uplatnil včas. V danom prípade nejde o
novotu v odvolacom konaní, ktorá by bola prípustná v zmysle ustanovenia § 366 CSP.

21. Odvolací súd ďalej konštatuje, že nie je sporné, že žalovaný v konaní uplatnil kompenzačnú

námietku, ktorou si voči nároku žalobcu započítal svoj tvrdený nárok na zmluvnú pokutu proti žalobcovi
Oznámením o jednostrannom zápočte pohľadávok zo dňa 08.03.2023, ktoré bolo žalobcovi doručené
dňa 11.04.2024. Vzhľadom na žalobcom vznesenú námietku premlčania súd prvej inštancie posudzoval
premlčanie uskutočnenia právneho úkonu započítania. Keďže konajúci súd ustálil, že žalobcova
pohľadávka bola najneskôr splatná dňa 30.11.218 (t.j. splatnosť poslednej faktúry) a pohľadávka

žalovaného, či už mal na ňu zmluvný nárok alebo nie, bola splatná dňa 20.03.2019, je zrejmé,
že žalovaný si svoj nárok Oznámením o jednostrannom zápočte pohľadávok doručeným žalobcovi
11.04.2024, uplatnil po uplynutí štvorročnej premlčacej lehoty, a teda námietka premlčania vznesená
žalobcom je dôvodná.

22. Odvolací súd v tejto súvislosti tiež poukazuje na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, podľa ktorej
právo patrí bdelým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, neodkladajú
svoje rozhodnutia týkajúce sa uplatnenia práv na poslednú chvíľu, svoje procesné úkony pripravujú
s dostatočným časovým predstihom, nespoliehajú sa na náhodu, predvídajú aj možnosti vzniku
komplikovaných situácií sťažujúcich výkon práv a ich uplatnenie v stanovených lehotách (rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 248/2006).

23. Vzhľadom na žalobcom účinne vznesenú námietku premlčania žalovaným uplatneného nároku
kompenzačnou námietkou súd prvej inštancie postupoval v súlade s princípom rýchlosti a hospodárnosti
konania, keď sa nezaoberal obsahom nároku žalovaného na zaplatenie sumy 175.000 eur. Odvolací

súd taktiež poukazuje na to, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná. Z uvedeného je zrejmé, že súd nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy.24. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).

25. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava č.k.
PN-4Cb/63/2019-485 zo dňa 15. mája 2024 potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne
správny.

26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v plnom rozsahu.

27. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie v lehote
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).