Rozsudok · Ostatné · Judgement

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 6C/54/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724204736
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dalibor Miľan

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2025:6724204736.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudcom Mgr. Daliborom Miľanom v právnej veci žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XX, XXX XX C. D., zamestnaný Ministerstvo vnútra SR ako hasič-
záchranár, s miestom výkonu práce E., občana SR, zast.: Advokátska kancelária BUGRI s.r.o., so sídlom
Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO: 56 434 995, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava – mestská časť
Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 5.262,56 Eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.262,56 Eur, v lehote do 3 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku.

II. Súd p r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%,
ktoré je povinný zaplatiť v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške náhrady.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy
5.262,56 Eur a to titulom náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy za obdobie od novembra 2021 do
októbra 2024 vrátane (t.j. od 01.11.2021 do 31.10.2024), kedy odpracoval spolu 1975,76 hod. určenej
služobnej pohotovosti.

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu (15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel 35%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)

Rozdiel 20% (medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%
30%

(hodín)
(€)
(€)
(€)(€)
(€)
(€)

2021
11/2021
7,00

7,00

6,7152
2,3503
1,3430
16,4522
0,0000
16,4522

12/2021
7,00
7,00
14,00
6,7152

2,3503
1,3430
16,4522
9,4013
25,8535

Spolu
14,00
7,00
21,00
Náhrada za ujmu

32,90 €
9,40 €
42,30 €

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a 30%)
Hodinová sadzba

Rozdiel 35%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel 20%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť

Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%
30%

(hodín)
(€)
(€)
(€)
(€)

(€)
(€)
2022
1/202261,58
8,00
69,58

6,7152
2,3503
1,3430
144,7327
10,7443

155,4770
2/2022
72,00

72,00
6,7152

2,3503
1,3430
169,2230
0,0000
169,2230

3/2022
56,63

56,63
6,7152

2,3503
1,3430
133,0986
0,0000
133,0986

4/2022
48,00

48,00
6,7152

2,3503
1,3430
112,8154
0,0000
112,8154

5/2022
56,00
8,00
64,00
6,7152

2,3503
1,3430
131,6179
10,7443
142,3622

6/2022
56,00

56,00
6,7152

2,3503
1,3430
131,6179
0,0000131,6179
7/2022
78,20

78,20
6,8727
2,4054
1,3745

188,1058
0,0000
188,1058
8/2022
56,00

56,00
6,8727
2,4054
1,3745
134,7049

0,0000
134,7049
9/2022
48,00
8,00

56,00
6,8727
2,4054
1,3745
115,4614

10,9963
126,4577
10/2022
8,00

8,00
6,8727
2,4054
1,3745
19,2436

0,0000
19,2436
11/2022
46,07

46,07
6,8727
2,4054
1,3745
110,8189

0,0000
110,8189
12/2022
48,70
7,05

55,75
7,0788
2,4776
1,4158120,6581
9,9811
130,6393

Spolu
635,18
31,05
666,23
Náhrada za ujmu

1 512,10 €
42,47 €
1 554,56 €

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac

(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel 35%

(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel 20%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť

Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

(€)
2023
1/2023
56,18

56,18
7,5152
2,6303
1,5030
147,7714

0,0000
147,7714
2/2023
55,17

55,17
7,8394
2,7438
1,5679
151,3749

0,0000
151,3749
3/2023
61,2561,25
7,8394

2,7438
1,5679
168,0571
0,0000
168,0571

4/2023
54,17

54,17
7,8394
2,7438

1,5679
148,6311
0,0000
148,6311
5/2023

62,63
8,00
70,63
7,8394
2,7438

1,5679
171,8436
12,5430
184,3866
6/2023

69,65

69,65
7,8394
2,7438

1,5679
191,1050
0,0000
191,1050
7/2023

48,00

48,00
7,8394
2,7438

1,5679
131,7019
0,0000
131,7019
8/2023

70,90

70,90
7,8394
2,7438

1,5679
194,5347
0,0000
194,53479/2023
71,25

71,25
8,4667
2,9633
1,6933
211,1383

0,0000
211,1383
10/2023
51,87

51,87

8,4667
2,9633
1,6933
153,7087
0,0000

153,7087
11/2023
51,28
8,00
59,28

8,4667
2,9633
1,6933
151,9603
13,5467

165,5071
12/2023
61,77
7,50
69,27

8,4667
2,9633
1,6933
183,0458
12,7001

195,7459
Spolu
714,12
23,50
737,62

Náhrada za ujmu
2 004,87 €
38,79 €
2 043,66 €

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a 30%)

Hodinová sadzba
Rozdiel 35%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel 20%(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť

Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

2024
1/2024
72,00

72,00

8,5182
2,9814
1,7036
214,6586
0,0000

214,6586
2/2024
47,15

47,15

8,5182
2,9814
1,7036
140,5716
0,0000

140,5716
3/2024
64,00

64,00

8,5182
2,9814
1,7036
190,8077
0,0000

190,8077
4/2024
61,23

61,23

8,5182
2,9814
1,7036
182,5493
0,0000

182,5493
5/2024
63,27
8,0071,27
8,5182
2,9814

1,7036
188,6313
13,6291
202,2604
6/2024

29,95

29,95
8,5182
2,9814
1,7036

89,2920
0,0000
89,2920
7/2024
55,83

8,00
63,83
8,5182
2,9814
1,7036

166,4499
13,6291
180,0790
8/2024
46,48

46,48
8,5182
2,9814
1,7036

138,5741
0,0000
138,5741
9/2024
47,00

47,00
8,5182
2,9814
1,7036

140,1244
0,0000
140,1244
10/2024
48,00

48,00
8,5182
2,9814
1,7036

143,1058
0,0000
143,1058
Spolu534,91
16,00
550,91

Náhrada za ujmu
1 594,76 €
27,26 €
1 622,02 €

2.Žalovaný vo svojom prvom písomnom podaní, okrem podrobného vyjadrenia sa ku skutkovému a
právnemustavu,namietalmiestnunepríslušnosťOkresnéhosúduZvolenažiadal,abyvecbolavzmysle
§ 43 ods. 1 CSP postúpená na Mestský súd Bratislava IV. V prípade ak by si súd tento názor neosvojil,
ako druhý dôvod miestnej nepríslušnosti uviedol, že žalobca sa domáha náhrady rozdielu odmeny za
určenú a nariadenú služobnú pohotovosť, čo podľa neho charakterizuje pracovnoprávny spor, ktorá
spadá pod výpočet kauzálnych príslušností súdov Slovenskej republiky, kde kauzálne príslušným súdom

I. inštancie je Okresný súd Banská Bystrica. Preto žiadal, aby vec bola postúpená v zmysle § 24 písm.
c/ CSP na Okresný súd Banská Bystrica. Na záver žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

3.Súd na základe obsahu podaného žalobného návrhu, písomných vyjadrení zástupcov strán sporu,
výpovede žalobcu, listinných dôkazov: plnej moci zo dňa 26.11.2024, poverenia Ministerstva vnútra

SR zo dňa 04.09.2024, rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva HaZZ v Banskej Bystrici č. 34 zo
dňa 26.01.2021, rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva HaZZ v Banskej Bystrici č. 169 zo dňa
29.11.2022, oznámenia o výške a zložení platu zo dňa 31.01.2023 F. G./XXXXXX-XXX, prehľadných
tabuliek príjmu za žalované obdobie, obsahujúcich fond pracovného času a celkový počet hodín
odslúženej služobnej pohotovosti, mesačných výpisov plánu služieb z dochádzkového systému SAP,

smernice 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003, rozsudku Súdneho dvora vo veci H. I., ako aj ďalších listinných
a ostatných dôkazov zistil tento skutkový stav:

4.Pokiaľ ide o námietku miestnej nepríslušnosti, vznesenú žalovaným, súd sa stotožnil s písomným
vyjadrením právneho zástupcu žalobcu zo dňa 10.02.2025, kde žalovaný námietku miestnej

nepríslušnosti Okresného súdu Zvolen odôvodnil tým, že pokiaľ je namietaná nesprávna transpozícia
a aplikácia smernice, má podľa neho vykonať túto transpozíciu ústredný orgán štátnej správy.
Podľa žalovaného je miestne príslušným v danom prípade súd, v obvode ktorého má žalovaný ako
ústredný orgán štátnej správy svoje sídlo, teda Mestský súd Bratislava IV. Je treba poznamenať, že
v prejednávanej veci nejde o implementáciu úniového práva do právneho poriadku Slovenskej republiky

všeobecne, ale ide o konkrétne použitie predmetnej, nesprávne implementovanej smernice. Posúdenie
otázky, či sa v konkrétnom prípade jedná alebo nejedná o nesprávnu transpozíciu smernice patrí súdu
miestne príslušnému na konanie o náhradu spôsobenej škody a nie súdu, v obvode ktorého má sídlo
ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu, tak ako to uviedol žalovaný. Zo zisteného
skutkového stavu je nepochybné, že skutočnosť, ktorá založila nárok žalobcu na náhradu škody, nastala

v mieste výkonu jeho služobnej činnosti, kde aj vznikli a prejavili sa následky tejto škody vo forme
nemajetkovej ujmy. V tomto prípade je nesporné, že skutočnosť, ktorá zakladá v konaní uplatnený nárok,
nastala v územnom obvode Okresného súdu Zvolen.

5.Pokiaľ žalovaný alternatívne poukázal na kauzálnu príslušnosť Okresného súdu Banská Bystrica,

ktorý v zmysle platnej právnej úpravy rozhoduje pracovnoprávne spory, súd opäť konštatuje, že
v tomto prípade nejde o mzdový nárok v zmysle výkladových pravidiel zákonníka práce, ale ide
o nárok žalobcu na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, ktorá nie je slovenskom právnom
poriadku kauzálne upravovaná. Žalobca mal možnosť v intenciách § 19 písm. b/ CSP pri miestnej
príslušnosti danej na výber zvoliť si ako miestne príslušný Okresný súd Zvolen, a to preto, že skutočnosti

determinujúce miestnu príslušnosť Okresného súdu Zvolen boli dané už v čase začatia konania
a táto trvá od jeho začatia až do právoplatného skončenia konania. Pokiaľ by sa neprihliadalo na
skutočnosti zakladajúce miestnu príslušnosť v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia,
miestna príslušnosť Okresného súdu Zvolen je daná s odkazom na zákonné ustanovenie § 17 CSP.
Z tohto dôvodu súd potom na vznesenú námietku v zmysle § 42 CSP neprihliadal a vec prejednal

a meritórne vo veci rozhodol.

6.Rozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru (ďalej len „KR HaZZ“)
v Banskej Bystrici č. 169 zo dňa 29.11.2022 bol žalobca dňom 17.11.2022 vymenovaný do stálej štátnejslužby. V súčasnosti žalobca vykonáva štátnu službu v služobnej hodnosti nadrotmajster, vo funkcii
hasič-záchranár, v čate „C“ na hasičskej stanici v meste Zvolen, ktorá patrí do územného obvodu
Okresného riaditeľstva HaZZ vo Zvolene. V služobnom pomere v HaZZ pôsobí žalobca od 01.02.2021,

keď bol rozhodnutím riaditeľa KR HaZZ v Banskej Bystrici č. 34 zo dňa 26.01.2021 vymenovaný do
prípravnej štátnej služby ako príslušník čakateľ. Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý
nerovnomerne [§ 86 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ZoHaZZ)], a to tým
spôsobom, že pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, po ktorom nasleduje služobná pohotovosť
na pracovisku v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ, ide o tzv. služobnú pohotovosť. Pracovná zmena hasiča

sa skladá z: výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné
zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti v pomere 17/7,
s účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín
služobnej pohotovosti v pomere 16/8. Z uvedeného vyplýva, že v rámci jednej pracovnej zmeny hasič
strávi na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín.
7.Okrem určenej pohotovosti, ktorú žalobca odpracuje počas každej pracovnej zmeny, mu ako hasičovi

môže byť - a aj pravidelne býva - nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného
času, a to v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ, a to napr. v prípade, ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnu
obsadenosťvmiestevýkonuslužbyvdôsledkuabsencieniektoréhozkolegov,prirozsiahlychpožiaroch,
živelných pohromách, eventuálne iných udalostiach vyžadujúcich zvýšený počet hasičov.

8.Obe služobné pohotovosti, tak určená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, ako
aj nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného času
a výkon služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny mesiac,
kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti.

9.Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti je hasič odmeňovaný za každú hodinu pohotovosti
peňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, resp.
peňažnou náhradou vo výške 30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak je
služobnápohotovosťvykonávanávdeňslužobnéhopokoja,vdeňštátnehosviatkuvzmysle§122ods.1
ZoHaZZ. Podľa výšky náhrady poskytovanej za výkon pohotovosti, ktorá závisí od toho, či je pohotovosť

vykonávaná v bežný služobný deň alebo v deň služobného pokoja, je určená služobná pohotovosť
rozlišovaná, resp. označovaná aj ako tzv. 15%-tná pohotovosť a 30 %-tná pohotovosť. Výkon služobnej
pohotovosti je rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti – v prípade, ak je nahlásený výjazd pri
požiari, živelnej udalosti, havárii a pod., sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas a na neaktívnu
časť služobnej pohotovosti.

10.V mieste výkonu služby (Zvolen) sa na hasičskej stanici striedajú 3 hasičské zmeny-čaty „A“, „B“ a
„C“, pričom pracovný čas hasiča je rozvrhnutý tak, že každý tretí deň odslúži každá hasičská zmena 24
hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie
služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. určenú služobnú pohotovosť. Nakoľko sa striedajú tri

hasičské zmeny, prvá čata „A“, druhá čata „B“ a tretia čata „C“, sú služobné zmeny hasičov rozvrhnuté
v zásade tak, že každý tretí deň hasič odslúži minimálne 24 hodín v rámci zmeny a následne má
dva dni voľna. Vzhľadom na takéto rozvrhnutie služobného času každá hasičská zmena mesačne
odslúži minimálne 10 pracovných zmien, pričom v niektorých mesiacoch je to až 11 pracovných zmien.
V niektorých týždňoch hasiči odslúžia 2 zmeny týždenne (48 hodín) a v niektorých týždňoch na hasiča

vyjdú 3 zmeny týždenne (72 hodín), a to v závislosti od toho, na ktoré dni im pripadnú dni služobných
zmien v týždni.

11.Pri takto stanovenom rozvrhnutí služobného času má hasič stráviť v službe minimálne 240 hodín (pri
10 zmenách za mesiac) až 264 hodín mesačne (pri 11 zmenách za mesiac). Do tohto rozsahu pritom nie

sú zahrnuté tak hodiny nariadenej pohotovosti, ktoré každý hasič pravidelne vykonáva, ako ani hodiny
nadčasov, pričom častokrát sa stane, že pred koncom služby je vyhlásený poplach a je potrebné ísť
vykonaťvýjazdkpožiaru,ktoréhohasenietrvá5hodín.Vtakomtoprípadepotomtedahasičstrávivpráci
v rámci jednej zmeny 27 hodín nepretržite. Vzhľadom na uvedené služobný čas hasiča je rozdelený tak,
že každý hasič v zmenovej službe má za rok pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň

odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní / 3 zmeny). Ročne je to priemerne 2920 odpracovaných
hodín (121,67 zmenových služieb x 24-hodinová služba).12.S poukazom na zhora opísaný rozvrh služobného času s implementovaním služobnej pohotovosti
vykonávanejvmiestevýkonuslužby žalobcavžalovanomobdobí11/2021–10/2024vrátanelenvrámci
samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej

služby (teda v tzv. 15%-nej a 30%-nej pohotovosti) odpracoval:
-v období od novembra 2021 do decembra 2021 vrátane: 21 hodín,
-v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane: 666,23 hodín,
-v období od januára 2023 do decembra 2023 vrátane: 737,62 hodín,
-v období od januára 2024 do októbra 2024 vrátane: 550,91 hodín.

Za žalované obdobie od novembra 2021 do októbra 2024 vrátane (t. j. od 01.11.2021 do 31.10.2024 -
ďalej aj „žalované obdobie“), som odpracoval spolu 1975,76 hodín určenej služobnej pohotovosti.
Za žalované obdobie som pritom celkovo odpracoval spolu 3105,74 hodín (!) služobnej pohotovosti (z
toho1975,76hodínurčenej+1129,98hodín(!)nariadenej),pričomžiadnaztýchtoodpracovanýchhodín
služobnej pohotovosti mi nebola započítaná do pracovného času. Môj priemerný týždenný pracovný
čas počas celého žalovaného obdobia od novembra 2021 do októbra 2024 vrátane, dosiahol najmenej

53,96 hodín týždenne.
Uvedené skutočnosti žalobca preukázal prehľadnou tabuľkou za žalované obdobie 11/2021 – 10/2024,
z ktorej je zrejmý fond pracovného času ako aj celkový počet hodín odslúženej služobnej pohotovosti,
ďalej výplatnými páskami za žalované obdobie 11/2021 – 10/2024, kde v každej páske je uvedený tak
počet hodín služobnej pohotovosti na pracovisku, ako aj počet nadčasov za daný mesiac a nakoniec

aj mesačnými výpismi plánu služieb z dochádzkového systému SAP za žalované obdobie 11/2021 –
10/2024.

13.Žalobca zdôraznil, že počas celého trvania služobnej pohotovosti, teda počas všetkých hodín, ktoré
odslúži v rámci služobnej pohotovosti, sa ako hasič musí zdržiavať na pracovisku, teda na

hasičskej stanici, pričom z tohto miesta sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby služobnej
pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do jednej minúty
od nahlásenia, preto musí byť počas služobnej pohotovosti oblečený v služobnej rovnošate a musí byť
fyzicky aj psychicky pripravený okamžite vykonať výjazd na miesto určenia. Aj napriek tomu, že časť
služobnej pohotovosti tvorí aj tzv. neaktívna časť“, počas ktorej hasiči čakajú na vyhlásenie výjazdu, tak

aj daný časový úsek je povinný každý hasič tráviť na pracovisku, pričom celý čas musí byť okamžite
pripravený poskytnúť zamestnávateľovi svoje služby - teda vykonať služobný zásah.

14.Aj napriek uvedeným skutočnostiam sa však služobná pohotovosť nezapočítava do pracovného
času, a teda tieto odpracované hodiny nie sú považované za odpracovaný čas. Inými slovami povedané,

napriek tomu, že v práci žalobca strávi v rámci každej jednej zmeny minimálne 24 hodín, tak v súčasnosti
8 hodín z uvedeného času, ktoré strávi na pracovisku pripravený na výkon práce, nie sú považované
za pracovný čas.

15.Spoukazomnauvedenéinformačnéúdajeopísanéžalobcomavyplývajúcezpredloženýchlistinných

dôkazov je zrejmé, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu počas žalovaného obdobia pravidelne
značne presahoval nielen 40-hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje
§ 85 ods. 2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to
ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice. K tejto skutočnosti pritom dochádza v dôsledku stavu, že žiadna
z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti nie je žalobcovi započítavaná do fondu pracovného času,

pretože vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za služobný
(pracovný) čas, čo je v zásadnom rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice a konštantnou judikatúrou
Súdneho dvora.

16.Na základe uznesenia súdu zo dňa 09.01.2025, ktorým bol vyzvaný žalovaný aby sa vyjadril žalobe,

tento súdu doručil písomné vyjadrenie zo dňa 23.01.2025, kde v úvode poukázal na skutočnosť, že
žalobca sa žalobou domáha náhrady nemajetkovej ujmy podľa ustanovení § 11 a nasl. OZ, rozobral
inštitút nemajetkovej ujmy vo svojej právnej podstate, vyjadril sa k opisu niektorých aspektov organizácie
pracovného času v zmysle výkladových oznámení Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES, ďalej poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 424/2012 zo dňa 06.11.2014,

ktorý pripustil neúspešnosť žaloby o ochranu osobnosti pri nízkom stupni závažnosti zásahu, ďalej
urobil výklad § 85 ods. 1, § 86 ods. 1, § 86 ods. 2, § 86 ods.3 a § 92 ods.1 zákona č. 315/2001,
venoval sa transpozícii článku 6 smernice 2003/88/ES, kde táto stanovuje referenčné obdobie na účely
rozvrhu pracovného času do určitého obdobia, v rámci ktorého sa počíta priemer, a to z dôvodovuvedených vyššie (potreby zabezpečiť nepretržitú prevádzku). V zmysle týchto skutočností žalovaný
tvrdil, že aj v praxi sa rozvrhujú služby príslušníkom HaZZ do obdobia 6 mesiacov a následne sa
každý mesiac konkrétne upravuje tak, aby bola zabezpečená nepretržitá prevádzka hasičských staníc

s ohľadom na plánované dovolenky, školenia, kurzy, či neplánované situácie, ako náročné požiare,
či práceneschopnosť niektorých príslušníkov HaZZ. Ďalej sa venoval aj existencii nemajetkovej ujmy,
na ktorú žalobca vo svojej žalobe poukazuje, vôle žalobcu uplatniť si náhradu škody, resp. náhradu
nemajetkovej ujmy v zmysle § 11-13 Občianskeho zákonníka, pričom podľa názoru žalovaného si
žalobca uplatnil mzdové nároky v zmysle § 124 ods. 1 CSP, čo podľa neho vyplýva z posúdenia

viacerých časti žaloby jednotlivo, ako aj zo žaloby ako celku. V závere svojho rozsiahleho písomného
vyjadrenia sa venoval analýze rozhodnutí súdov SR, tak NS SR, KS Bratislava, predložil písomné
vyhotovenia rozsudkov, a to Mestského súdu v Košiciach sp.zn. 77C/17/2023, kde v analogickej veci
súd žalobu zamietol, rozsudok Okresného súdu Trnava sp.zn. 102C/12/2023, kde taktiež prvostupňový
súd analogickú žalobu zamietol, rozsudok Mestského súdu Bratislava IV. sp.zn. B5-24C/34/2023, kde
taktiež v analogickom prípade súd žalobu zamietol. V tomto prípade nemožno nič iné len skonštatovať,

že súdy SR rozhodujú nezávisle v zmysle výkladových pravidiel jednotlivých právnych noriem tak
republikových ako aj únijných. Skutočnosti uvádzané v odôvodnení každého zhora spomínaného
rozhodnutia odzrkadľujú subjektívny právny názor konajúceho sudcu, ktorý v zásade nie je právne
záväzný pre iné súdy, či už rovnakého alebo odlišného stupňa.

17.V duplike svojho písomného vyjadrenia právny zástupca žalobcu reagoval na vyjadrenie žalovaného
k žalobe s tým, že poukázal na to, že to, či podľa niektorého výkladu ustanovení ZoHaZZ ide v prípade
služobnej pohotovosti o výkon štátnej služby alebo nie, je pre meritum tohto sporu úplne nepodstatná
a právne irelevantná (otázka transpozície článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES). Zásadným právnym
problémom totiž je to, že služobná pohotovosť sa žalobcovi ako hasičovi nezapočítavala do služobného

(pracovného) času a teda odslúžená služobná pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný
čas. Následne práve preto, z hľadiska žalovaným formálne vykazovaného počtu odpracovaných
hodín, nedochádza k porušovaniu smernice 2003/88/ES, keďže takto evidenčne („na papieri“) nie
je prekračovaný maximálny 48 hod. týždenný pracovný čas. Ďalej uviedol, že vnútroštátne právo
a kolektívne zmluvy síce formálne stanovujú týždenný služobný čas hasičov a jeho rozsah obmedzujú

stanoveným počtom hodín, avšak tieto obmedzenia dĺžky pracovného času sú čisto formálne, iluzórne
a v reálnej praxi sú sústavne porušované (prekračované)! K prekračovaniu stanoveného týždenného
pracovného času, rovnako aj k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času, dochádza
v prvom rade v dôsledku tej skutočnosti, že služobná pohotovosť hasičov je umelo odčlenená od
výkonu služby a preto formálne nie je považovaná za pracovný (služobný) čas, naopak, je žalovaným

prezentovaná ako „čas odpočinku“. Dôvod, prečo nie je služobná pohotovosť zásahových hasičov
považovaná za pracovný čas a ani započítavaná do pracovného času je zjavne ten, aby žalovaný mohol
navonok predstierať, že ustanovenia o limitoch pracovného času, či už z hľadiska vnútroštátnej úpravy,
alebo aj spomínanej Smernice, sú formálne dodržiavané. K interpretácii a výkladu dôvodnosti, resp.
existencii, či neexistencii nemajetkovej ujmy, právny zástupca žalobcu opakovane zdôraznil, že podanou

žalobu sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa celkového počtu hodín
určenej služobnej pohotovosti, ktoré počas žalovaného reálne odslúžil (odpracoval) a ktoré mu neboli
započítané do služobného času. Práve z dôvodu, že žalovaný nárok má právny základ v nároku na
náhradu škody, je dôvodné nárok preskúmateľným spôsobom kvantifikovať čo najpresnejšie a tým súdu
umožniť posúdiť, či takto vyčíslený nárok spĺňa požiadavku o primeranosti náhrady škody, výšky náhrady

škody, v nadväznosti na iné porovnateľné kritérium. Podľa žalobcu najvhodnejším porovnateľným
kritériom je v danom prípade práve kritérium ceny práce, pretože sa javí absolútne logické a zároveň aj
spravodlivé aby bolo porušovanie všetkých jednotlivých ustanovení Smernice odškodňované podobne,
ako i oceňovaný jeho pracovný čas, keďže k porušeniu práva a vzniku škody, resp. ujmy v podobe straty
času odpočinku došlo práve pri výkone práce v rámci služobného pomeru. Žalobcom použitý postup pri

určení výšky nároku voči žalovanému nemožno v tomto prípade považovať za uplatnenie si akéhosi
mzdového nároku voči nemu, tak ako sa to snažil interpretovať žalovaný. Ani zo žiadneho vyjadrenia, či
písomného podania, ktoré sú obsiahnuté v žalobe, ako aj v samotnom spise, nemožno dôjsť k záveru,
že žalobca sa domáha „mzdového nároku“ voči žalovanému, pretože žalobcove tak právne, ako aj
skutkové tvrdenia, ktorými odvodzoval žalobou uplatnený nárok, nie sú založené na tom, že by svoj

nárok odvodzoval z akéhosi nedostatočného ohodnotenia jeho práce a výkonu služobných povinností
a ani z toho, že za služobnú pohotovosť je ohodnocovaný inak než za zvyšnú časť jeho pracovného
času. Súd sa s týmto logickým odôvodnením žalobcu plne stotožnil.18.Pokiaľ ide o spochybňovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku protiprávneho stavu,
ktorý spôsobil žalovaný, kedy tento tvrdil, že žaloba neuniesol dôkazné bremeno – žalobca poukázal
znovu na rozsudok Súdneho dvora C-243/09 zo dňa 04.10.2010 vo veci H. I., podľa ktorého len samotná

strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody
porušením článku 6 písm. b/ Smernice a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj iný,
prípadne ďalší následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva, pretože už
len samotná strata času odpočinku znamená zásah do základného práva na ochranu zdravia a ujmu
v tomto smere.

19.Podľa § 86 ods. 1 ZoHaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.

20.Podľa § 86 ods. 2 ZoHaZZ, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na

ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni.

21.Podľa § 86 ods. 3 ZoHaZZ, za služobný deň podľa odseku 2 sa považuje deň, v ktorom príslušník
podľa rozvrhu služobného času vykonáva štátnu službu.

22.Podľa § 86 ods. 4 ZoHaZZ, vykonávanie služobných činností príslušníkov s nerovnomerne
rozvrhnutým služobným časom sa rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. S plánovaným
rozvrhom služobného času musí byť príslušník oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom
kalendárneho mesiaca. Vo výnimočných prípadoch môže nadriadený určiť nástup na vykonávanie

služby aj v čase kratšom ako tri dni pred plánovaným nástupom na vykonávanie štátnej služby.

23.Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

24.Podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ, na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v
odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času
a) v mieste vykonávania štátnej služby,
b) b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste,

c) c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.

25.Podľa § 92 ods. 3 ZoHaZZ, služobnú pohotovosť v štátnej službe nemožno príslušníkovi nariadiť
počas dovolenky.

26.Podľa § 92 ods. 4 ZoHaZZ, pri nariadenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby
alebo na inom určenom mieste musí byť vymedzený priestor na odpočinok.

27.Podľa § 92 ods. 5 ZoHaZZ, príslušník, ktorý vykonáva služobnú činnosť spojenú s ochranou záujmov
štátu, plní osobitné úlohy na zabezpečenie potrebnej pohotovosti zboru, je povinný z dôvodu svojho

zaradenia do plánu uvádzania stupňov pohotovosti hlásiť svojmu nadriadenému miesto pobytu v čase
mimo štátnej služby a byť pripravený dostaviť sa na určený signál v určenom čase na určené miesto na
plnenie úloh. Odvolanie proti personálnemu rozkazu o zaradení do plánu vyrozumenia a zvozu alebo o
vyradení z plánu vyrozumenia a zvozu nemá odkladný účinok.

28.Podľa § 85 ods. 1 ZoHaZZ, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva
štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

29.Podľa § 85 ods. 2 ZoHaZZ, služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného
služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

30.Smernica v článku 6 nazvanom „Maximálny týždenný pracovný čas“ ustanovuje, že, členské štáty
prijmúopatrenianevyhnutnénazabezpečenietoho,ževsúladespotrebouchrániťbezpečnosťazdravie
pracovníkov:a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

31.Podľa článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí, že, na účely výkonu právomocí
Únie inštitúcie prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má
všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských
štátoch. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok,

ktorýsamádosiahnuť,pričomsavoľbaforiemametódponechávavnútroštátnymorgánom.Rozhodnutie
je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre
nich. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné.

32.Podľa článku 291 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí, že, členské štáty prijmú všetky opatrenia
vnútroštátneho práva potrebné na vykonanie právne záväzných aktov Únie.

33.Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský
štát Európskej únie povinná dodržiavať. Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii
komunitárneho práva vychádza zo zásady prednosti komunitárneho práva, teda zo zásady, že právne
predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na základe

princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená aj zodpovednosť členského
štátu v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany členského štátu, pričom
osoby, ktoré sú takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody.
Tu je pritom nevyhnutné zdôrazniť, že zodpovednosť štátu v prípade porušenia komunitárneho práva
je absolútna a objektívna, členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť ani sa z nej

exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.
Povinnosť súdov Slovenskej republiky dodržiavať komunitárne právo je pritom explicitne zakotvená aj v
právnom poriadku Slovenskej republiky, pričom prioritne vyplýva z nasledovných ustanovení:

34.Podľa článku 144 ods. 1 zák. č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (Ústava SR), sudcovia

sú pri výkone svoje funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

35.Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou
zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej

zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné
akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Prevzatieprávnezáväznýchaktov,ktorévyžadujúimplementáciu,savykonázákonomalebonariadením
vlády podľa čl. 120 ods. 2.

36.Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

37.Skutočnosť, že komunitárne právo má prednosť pred vnútroštátnou úpravou a vnútroštátna úprava
nesmie byť v rozpore s komunitárnym právom vyplýva z konštantnej judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“). Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor po prvý
krát vysvetlil v rozsudku C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci Simmenthal, v ktorom Súdny dvor
riešil aj dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva v prípade, ak vnútroštátna

norma bola v rozpore s komunitárnym právom. V bodoch 14 - 16 rozsudku C-106/77 zo dňa
09.03.1978 vo veci Simmenthal Súdny dvor uviedol, že: „Priama uplatniteľnosť, o ktorú ide v tomto
prípade, znamená, že predpisy práva Spoločenstva musia byť plne účinné a aplikované jednotným
spôsobom vo všetkých členských štátoch odo dňa nadobudnutia účinnosti a počas celej doby trvania
ich platnosti. Tieto ustanovenia zakladajú s okamžitým účinkom práva a povinnosti pre všetkých,

ktorých sa týkajú, či členských štátov, alebo jednotlivcov, ktorí sú účastníkmi právnych vzťahov
vyplývajúcich z práva Spoločenstva. Tento účinok sa vzťahuje aj na každý súd, ktorému bolo v rámci
jeho právomoci predložené podanie a ktorého poslaním ako orgánu členského štátu je chrániť práva
priznané jednotlivcom právom Spoločenstva. Podľa zásady prednosti práva Spoločenstva je účinkomz dôvodu nadobudnutia účinnosti priamo uplatniteľných ustanovení zmluvy a aktov inštitúcií vo vzťahu
k vnútroštátnemu právu členských štátov nielen strata použiteľnosti každého existujúceho ustanovenia
vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi v rozpore, ale vzhľadom na to, že tieto ustanovenia a akty

sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku použiteľného na území každého členského štátu,
pričom majú prednosť aj zabránenie zavedenia nových vnútroštátnych legislatívnych aktov, ktoré sú
nezlučiteľné s normami Spoločenstva.“ V bode 21 rozsudku vo veci Simmenthal Súdny dvor ďalej
uviedol, že: „Z predchádzajúcich ustanovení vyplýva, že každý vnútroštátny súd, ktorému bolo v rámci
jeho právomoci predložené podanie, je povinný v plnej miere aplikovať právo Spoločenstva a chrániť

práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom, pričom musí prípadne neaplikovať akékoľvek vnútroštátne
ustanovenie právneho predpisu, ktoré je s ním v rozpore, bez ohľadu na to, či bolo prijaté skôr alebo
neskôr ako predpis Spoločenstva.“ S poukazom na citované časti rozsudku Súdneho dvora vo veci
Símmenthal považujem za nepochybné, že právne predpisy Európskej únie majú priamy účinok a ako
také majú prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou, pričom v prípade kolízie medzi vnútroštátnou
právnou úpravou a komunitárnym právom sú súdy každého členského štátu Európskej únie, teda aj súdy

Slovenskej republiky, povinné aplikovať normu komunitárneho práva. V nadväznosti na vyššie uvedenú
argumentáciu o priamej aplikovateľnosti a účinku komunitárneho práva je v okolnostiach tohto prípadu
potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci H. I.. V tomto
rozsudku sa Súdny dvor zaoberal práve otázkou výkladu Smernice v súvislosti s porušením článku 6
Smernice, ktorý ustanovuje maximálny týždenný pracovný čas. Tu treba zdôrazniť, že vo veci H. I. ide o

rozhodnutie Súdneho dvora týkajúce sa pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej
služby spadajúcej do verejného sektora a jeho rozpis služieb (pracovných zmien) stanovoval priemerne
54hodíntýždenneazahŕňal24-hodinovézmeny,pričomkaždátakáto24hodinovázmena,vrámciktorej
musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostáva z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže
byť prerušená zásahovou činnosťou. Ide teda o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom

tohto sporu. Súdny dvor pritom v rozsudku C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci H. I. judikoval: „Na úvod
treba pripomenúť, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie
s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou
určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť
stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne

stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do
vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť
hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka(pozrivtomtozmyslerozsudkyz5.októbra2004,B.ai.,C-397/01ažC-403/01,Zb.s.I-8835,
body 98 a 100, ako aj H. I., už citovaný, body 33 až 35 a 38). Ako už Súdny dvor rozhodol, členské štáty

nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie
tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu
hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri rozsudky B.
a i., už citovaný, bod 99, ako aj I., už citovaný, bod 52). 35. Okrem toho Súdny dvor tiež rozhodol, že
článok 6 písm. b) smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu

priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky B. a i., už citovaný, body 103 až 106, ako
aj I., už citovaný, body 56 až 59).“ Z citovaných častí rozsudku Súdneho dvora vo veci H. I. jednoznačne
vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok a teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z tejto judikatúry Súdneho dvora preto
zároveň nepochybne vyplýva, že aj žalobca mám právo dovolávať sa práv vyplývajúcich zo Smernice

pred tunajším súdom a zároveň, že právna úprava garantujúca mi práva podľa Smernice má prednosť
pred vnútroštátnou právnou úpravou vyplývajúcou zo ZoHaZZ. Z vyššie uvedenej zásady prednosti
a priamej aplikovateľnosti komunitárneho práva pre tento konkrétny prípad vyplýva, že ustanovenia
ZoHaZZ by mali byť v súlade so Smernicou (keďže Smernica by mala byť do ZoHaZZ úplne a správne
implementovaná), pričom v prípade existencie rozporu medzi ustanoveniami ZoHaZZ a Smernicou má

prednosť Smernica ako právny predpis vyššej právnej sily. Tu je však potrebné zdôrazniť, že Smernica
nebola správne (resp. z materiálnej stránky nebola v časti vôbec) transponovaná do právneho poriadku
SR, konkrétne do ustanovení ZoHaZZ, pričom ustanovenia ZoHaZZ sú v rozpore s článkom 6 písm. b)
Smernice, a to z nižšie uvedených dôvodov:
Príloha č. 4 k ZoHaZZ v bode 6 uvádza, že do zákona bola okrem iných prebratá aj predmetná Smernica,

a teda formálne sa javí, že ZoHaZZ by mal byť v súlade so Smernicou ako právnym aktom úniového
práva. Toto však v skutočnosti nie je pravdou, a to z dôvodu, že ZoHaZZ umožňuje služobnému úradu,
aby služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ (hasiča) bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne a de facto
sústavne prekračuje Smernicou stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Základnýproblém je totiž v obsahu pojmu „pracovný čas“ tak, ako ho na jednej strane stanovuje Smernica a
judikatúra Súdneho dvora, a ako ho na druhej strane upravuje ZoHaZZ.
Článok 2 ods. 1 Smernice pritom vymedzuje pojem „pracovný čas“ nasledovne: „ „Pracovný čas“ je

akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.“ Pojem „čas
odpočinku“ definuje článok 2 ods. 2 Smernice nasledovne: „ „Čas odpočinku“ je akýkoľvek čas,
ktorý nie je pracovným časom.“ Súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane skonštatoval, že pojem
„pracovný čas“ uvedený v Smernici, je autonómnym pojmom práva Európskej únie, ktorý treba

definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel Smernice, ktorým je zlepšenie
životných a pracovných podmienok pracovníkov. Súdny dvor zároveň vo svojej judikatúre zdôrazňuje,
že rozlišovanie je binárne - buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Zároveň Súdny dvor vo
svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu
zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času, pričom rozhodujúcim
faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný

byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby. Takéto
závery jednoznačne vyplývajú napr. z rozsudku Súdneho dvora C-397/01 zo dňa 05.10.2004 vo veci C.
B. a rozsudku C-14/04 zo dňa 01.12.2005 vo veci A. J.. V tomto smere je napokon potrebné poukázať
na nasledovné rozhodnutie Súdneho dvora, ktoré sa priamo týka práce hasičov a z ktorého rovnako
jednoznačne vyplýva, že do pracovného času hasičov sa musí započítavať aj čas pracovnej (služobnej)

pohotovosti. Podľa rozsudku Súdneho dvora C-518/15 zo dňa 21.02.2018 vo veci K. J. L.:
„1. Článok 17 ods. 3 písm. c) bod iii) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.
novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle,
že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských
služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení tejto smernice vrátane jej článku 2,

ktorý definuje okrem iného pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“.
2. Článok 15 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že neumožňuje, aby členské štáty
ponechali v platnosti alebo prijali menej reštriktívnu definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia
uvedená v článku 2 tejto smernice.“
3. Článok 2 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom neukladá povinnosť

určiť odmenu za takú domácu pohotovosť, ako je pohotovosť dotknutá vo veci samej, v závislosti od
predchádzajúcej kvalifikácie tohto času ako „pracovného času“ alebo „času odpočinku“.
4. Článok 2 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti, ktorý
pracovník trávi doma s povinnosťou reagovať na výzvu svojho zamestnávateľa do 8 minút, čo do značnej
miery ovplyvňuje jeho možnosti venovať sa iným činnostiam, sa má považovať za „pracovný čas“.“

ZoHaZZ vymedzuje „služobný čas“ vo vyššie citovanom ustanovení § 85 ods. 1, ods. 2. Okrem
uvedeného vymedzenia „služobného času“ ZoHaZZ ďalej upravuje podmienky výkonu štátnej služby
príslušníkov HaZZ v ustanoveniach § 86 - § 94, v ktorých vymedzuje pojmy ako: nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými
dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná

pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia ZoHaZZ však nevyplýva, že by služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, pričom v skutočnosti
sa tento čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka HaZZ. Tu je napríklad
zjavný rozdiel medzi ZoHaZZ na jednej strane, a všeobecným pracovnoprávnym predpisom - zákonom
č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce na strane druhej.

Zákonník práce v § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že: „Čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava
na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej
pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.“ ZoHaZZ však žiadne také ustanovenie ako je citovaný
§ 96 ods. 2 Zákonníka práce neobsahuje, pričom v zmysle § 12 ods. 6 ZoHaZZ je však citovaná úprava
§ 96 ods. 2 Zákonníka práce neaplikovateľná na služobný pomer príslušníka HaZZ, pričom v skutočnosti

sa pracovná (služobná) pohotovosť príslušníkov HaZZ nezapočítava do pracovného času. Keďže
ZoHaZZ nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, tak práve v tejto
skutočnosti spočíva rozpor ZoHaZZ s komunitárnym právom, konkrétne s ustanoveniami Smernice, ako
aj judikatúrou Súdneho dvora. V skutočnosti je služobný čas príslušníkov HaZZ (hasičov) rozvrhnutý na
24 hodinové pracovné zmeny tak, že úhrn takto naskladaného pracovného času pravidelne prekračuje

48 hodín týždenne, pričom spravidla dosahuje v priemere cca. 53 - 56 hodín týždenne. Formálne, z
hľadiska vykazovaného fondu pracovného času sa však javí, že žalobcov služobný (pracovný) čas
nepresahuje 48 hodín týždenne. Je tomu tak ale len z dôvodu, že vnútroštátna právna úprava ZoHaZZ
do služobného (pracovného) času hasiča nezarátava čas služobnej pohotovosti. Služobná pohotovosť,ktorá je žalobcovi pravidelne nariaďovaná a ktorú odpracuje, nie je teda v zmysle vnútroštátnej právnej
úpravy považovaná za súčasť žalobcovho služobného času. Služobnú pohotovosť je však nevyhnutné
v zmysle nižšie citovanej judikatúry Súdneho dvora považovať za „pracovný čas“ tak, ako to kogentne

stanovuje Smernica. Inak povedané, ak by ZoHaZZ pod pojem služobný čas resp. do služobného času
v súlade s judikatúrou Súdneho dvora zahŕňal (započítaval) aj služobnú pohotovosť, bez akýchkoľvek
pochybností by potom aj z formálneho hľadiska služobný čas hasičov prekračoval 48 hodín týždenne.
Keďže však ZoHaZZ pracovnú pohotovosť formálne nepovažuje za súčasť pracovného času, tak potom
sa z hľadiska textácie ZoHaZZ a vykazovaného fondu pracovného času javí, že žalobca ako hasič

odpracuje priemerne menej než 48 hodín týždenne, čo je však v rozpore so skutočnosťou, keďže jeho
priemerný týždenný pracovný čas spravidla dosahuje cca. 53 - 56 hodín týždenne. Z vyššie citovaného
rozsudku Súdneho dvora vo veci Ville de Nivelles jednoznačne vyplýva, že členské štáty sa nemôžu
odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení Smernice, a to vrátane pojmov „pracovný
čas“ a „čas odpočinku“. Smernica pritom neumožňuje ani to, aby členské štáty prijali inú definíciu
pojmu „pracovný čas“, než ako je definícia tohto pojmu obsiahnutá v Smernici. Smernica síce stanovuje

možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu
bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu „pracovný čas“.
Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel Smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené
nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje
pravidlo sociálneho práva Európskej únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý

pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia,
ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný
čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú (služobnú)
pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť
hasičov, hoci by k tomu došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Súdny dvor pritom už viac krát

rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice
tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval
túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.
Zhrnúc teda skutočnosti uvedené v odsekoch 18 - 24 tohto článku žaloby je zjavné, že vnútroštátna
úprava v SR, konkrétne úprava pracovného času obsiahnutá v ZoHaZZ, umožňuje služobnému úradu

(zamestnávateľovi) rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ (hasičovi) jeho služobný (pracovný) čas tak, že tento
presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice, a to v dôsledku skutočnosti,
že služobná pohotovosť nie je podľa ZoHaZZ považovaná za súčasť služobného (pracovného) času
hasiča. Je teda možné uzavrieť, že vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ je v rozpore s článkom 6
písm.b)Smernice,nakoľkoumožňujeslužobnémuúradu,abyslužobnýčashasičabolrozvrhnutýtak,že

tento pravidelne a de facto sústavne prekračuje Smernicou stanovený maximálny 48 hodinový týždenný
pracovný čas. Súd má za to, že Smernica nebola správne (resp. nebola v časti vôbec) implementovaná
do právneho poriadku SR. Zo skutkového v sporovej veci a z priložených listinných dôkazov je zároveň
zrejmé, že ako príslušník HaZZ žalobca počas žalovaného obdobia november 2021 – október 2024
včítane odpracoval priemerne pracovný (služobný) čas v trvaní najmenej 53,96 hodín týždenne, čo

je nepochybne viac, než ktorý čas ako maximálny týždenný pracovný čas povoľuje článok 6 písm. b)
Smernice. Je teda zjavné, že právo žalobcu vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice
bolo a je sústavne porušované. Z rozhodnutia Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci H.
I. jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, čo súdny dvor potvrdil aj priamo

vo 1. výroku tohto rozsudku: „Taký pracovník, ako je H. I. vo veci samej, ktorý ako hasič zamestnaný
v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora odpracoval priemerný týždenný pracovný
čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času, sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského

štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.“ Rozsudok
Súdneho dvora vo veci H. I. teda dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48-hodinového
týždenného pracovného času vyplývajúceho z článku 6 písm. b) Smernice poškodenému pracovníkovi
právo domáhať sa náhrady škody priamo proti členskému štátu. Vzhľadom na uvedené má súd za to,
že ako jednotlivec sa touto žalobou žalobca voči žalovanému môže domáhať náhrady škody vzniknutej

porušením úniového práva, a teda jeho aktívna vecná legitimácia v tomto konaní je jednoznačne daná.
Pokiaľideopasívnuvecnúlegitimáciužalovaného.PodľajudikatúrySúdnehodvora,podľaktorejzásada
zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné,
je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, žetáto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na
verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva
dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V zmysle judikatúry Súdneho

dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt,
ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho
subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský
štát. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu
škody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky, a to:

1. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne
závažné,
2. existencia škody a
3. priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
V prípade, že sú splnené všetky tri vyššie uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky
spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu.

Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako
podmienkytýkajúcesaobdobnýchvnútroštátnychprostriedkovnápravy(zásadaekvivalencie)anemôžu
byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady
(zásada efektivity). Napokon, náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti. V tejto súvislosti
je potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora C-46/93 a C-48/93 zo dňa 05.03.1996 vo veci C. J.

B. A. I.:
1. Zásada, podľa ktorej sú členské štáty povinné nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcom porušením
práva Spoločenstva, ktoré im možno pripísať, sa uplatní, keď je za vytýkané nesplnenie povinnosti
zodpovedný zákonodarný orgán.
2. V prípade, keď porušenie práva Spoločenstva členským štátom možno pripísať vnútroštátnemu

zákonodarcovi konajúcemu v oblasti, kde má širokú voľnú úvahu pri tvorbe normatívnych rozhodnutí,
majú jednotlivci, ktorí utrpeli ujmu, právo na odškodnenie, ak porušený právny predpis Spoločenstva má
za cieľ priznať im práva, ak porušenie je dostatočne závažné a ak existuje priama príčinná súvislosť
medzi porušením a ujmou, ktorá jednotlivcom vznikla. S touto výhradou štát musí napraviť následky
škody, ktorá vznikla porušením práva Spoločenstva, ktoré mu možno pripísať, v rámci vnútroštátneho

práva o zodpovednosti, pričom uplatniteľné podmienky stanovené platnými vnútroštátnymi predpismi
nesmú byť menej priaznivé ako podmienky týkajúce sa podobných vnútroštátnych nárokov a nesmú
byť upravené takým spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie náhrady
škody.
3. Vnútroštátny súd v rámci vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré uplatňuje, nemôže podmieňovať

náhradu škody existenciou úmyselného zavinenia alebo zavinenia z nedbanlivosti zo strany štátneho
orgánu, ktorému možno porušenie pripísať, presahujúceho rámec dostatočne závažného porušenia
práva Spoločenstva.
4. Náhrada škody členskými štátmi, ktorú spôsobili jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, musí
byť primeraná vzniknutej ujme. Keďže v tejto oblasti neexistujú ustanovenia na úrovni Spoločenstva,

je na vnútroštátnom právnom poriadku každého členského štátu, aby stanovil kritériá umožňujúce určiť
rozsah náhrady, pričom tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako kritériá platné pre podobné nároky
na základe vnútroštátneho práva a v žiadnom prípade nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktorý
by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie náhrady škody. Vnútroštátne právne predpisy,
ktoré by vo všeobecnosti obmedzovali náhradu škody len na škodu spôsobenú na niektorých špeciálne

chránených individuálnych záujmoch, s vylúčením ušlého zisku jednotlivcov, nie sú zlučiteľné s právom
Spoločenstva. Osobitnú náhradu škody, ako napr. „exemplárnu“ náhradu škody stanovenú anglickým
právom, musí byť možné získať v rámci sťažností alebo žalôb na základe práva Spoločenstva, ak ju je
možné získať rámci podobných sťažností alebo žalôb na základe vnútroštátneho práva.“ Zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú porušením práva Únie v obdobných prípadoch ako je tento pritom vyplýva aj

z ďalších rozhodnutí Súdneho dvora, a to napr.: rozsudku C- 118/08 zo dňa 26.10.2010 vo veci M. N.
O. P. H. P., uznesenia C-437 zo dňa 11.01.2007 vo veci Q. K., rozsudku v spojených veciach C- 397/01
až C-403/01 vo veci C. B., rozsudku C-524/04 vo veci M. G. R. M. M. G. H. D.. Porušenie práva Únie
pre absentujúcu resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do ZoHaZZ je dôsledkom zákonodarného a
legislatívneho procesu. Pri rešpektovaní zásad ekvivalencie a efektivity je pasívne vecne legitimovaným

subjektom v konaní o náhradu škody porušením práva Únie štát - t. j. žalovaný Slovenská republika,
keďže neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie dodržania požiadavky vyplývajúcej z článku 6
písm. b) Smernice, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného
času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu ZoHaZZ, ktorý umožňuje služobnému úradu rozvrhnúťpríslušníkovi HaZZ (hasičovi) jeho služobný čas takým spôsobom, že tento pravidelne presahuje
maximálnu hranicu 48-hodinového týždenného pracovného času. V mene žalovaného - Slovenskej
republiky, koná Ministerstvo ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor,

pričom Ministerstvo bolo tiež aj garantom právnej úpravy vykonanej ZoHaZZ . V zmysle judikatúry
Súdneho dvora objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú porušením práva Únie tu existuje
bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia úniového práva dopustil, resp. ktorý z orgánov by
mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. Tento záver napokon konštatoval Súdny
dvor aj v pre túto veci referenčnom rozhodnutí vo veci H. I., kde uviedol: „Treba však pripomenúť, že

podľaustálenejjudikatúrySúdnehodvorazásadazodpovednostištátuzaškodyspôsobenéjednotlivcom
porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená
(pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. novembra 1991, I. a i., C-6/90 a C-9/90, Zb. s. I-5357, bod 35;
z 5. marca 1996, C. J. B. A. I., C-46/93 a C-48/93, Zb. s. I-1029, bod 31, ako aj z 26. januára 2010,
M. N. O. P. H. P., C-118/08, Zb. s. I-635, bod 29). Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť
platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán,

ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého
členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť (pozri v tomto zmysle rozsudky C. J. B. A. I.,
už citovaný, bod 32; z 1. júna 1999, S., C-302/97, Zb. s. I-3099, bod 62; zo 4. júla 2000, T., C-424/97,
Zb. s. I-5123, bod 27, a z 30. septembra 2003, S., C-224/01, Zb. s. I 10239, bod 31).V súlade s
judikatúrou môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť verejnoprávny subjekt,

ako je vo veci samej P. T. alebo spolková krajina P., pokiaľ bola táto škoda spôsobená opatreniami
internej povahy, ktoré tento verejnoprávny subjekt prijal v rozpore s právom Únie. Právo Únie navyše
nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť takéhoto verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú
jednotlivcovi takýmito opatreniami vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát (pozri
v tomto zmysle rozsudok T., už citovaný, body 31 a 32).“ Pokiaľ ide o prvú podmienku, a to že cieľom

porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné,
tu je potrebné uviesť, že článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s
osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou
určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia Toto ustanovenie zároveň ukladá členským
štátom povinnosť ustanoviť maximálnu 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas,

v súvislosti s ktorou povinnosťou je v Smernici výslovne stanovené, že táto 48 hodinová hranica zahŕňa
už aj nadčasy. Z článku 22 ods. 1 Smernice ďalej vyplýva, že od uvedenej povinnosti sa nemožno v
žiadnom prípade odchýliť ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to dokonca ani len vtedy,
ak by prekročeniu 48 hodinovej hranice priemerného týždenného pracovného času došlo so súhlasom
dotknutého pracovníka, že žiadny takýto súhlas žalobca služobnému úradu nikdy neudelil. Pravidlo

sociálneho práva vyplývajúce z článku 6 písm. b) Smernice nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke
alebo akémukoľvek obmedzeniu, pričom ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice jednotlivcom priznáva
práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Už len vzhľadom na obsah a účel
samotnej Smernice považujem za zjavné a nepochybné, že cieľom tejto Smernice je priznať práva
jednotlivcom - pracovníkom. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že dostatočne závažné porušenie

práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky,
ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej
právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma Únie ponecháva vnútroštátnym
orgánom. Vždy a v každom jednotlivom prípade sa však porušenie práva Únie považuje za dostatočne
závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Súdny dvor vo

svojej judikatúre pritom už opakovane rozhodol a konštantne rozhoduje, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na
pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ tak ako to predpokladá Smernica a teda, že tento pojem
bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na
to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu 48

hodinovú týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) Smernice. V tomto smere je potrebné poukázať
na rozsudok Súdneho dvora C 303/98 zo dňa 03.10.2020 vo veci P., uznesenie C-241/99 zo dňa
03.07.2001 vo veci G. R. H. (G.) a rozsudok C-151/02 zo dňa 09.09.2003. V uvedenej súvislosti je
napokon potrebné dať do pozornosti súdu aj uznesenie Súdneho dvora C-52/04 zo dňa 14.07.2005
vo veci B. J. I. T. (opätovne išlo o vec, ktorý sa týkala pracovného času hasičov), v ktorom Súdny

dvor výslovne uviedol: „Článok 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení
na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3
smerniceRady93/104/ESz23.novembra1993oniektorýchaspektochorganizáciepracovnéhočasusa
majú vykladať v tom zmysle, že: činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej hasičskej služby,akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených
smerníc, takže článku 6 bodu 2 smernice 93/104 v zásade odporuje prekročenie maximálnej hranice
48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas vrátane pohotovosti na určenom mieste.“ Aj

z citovaného rozhodnutia Súdneho dvora teda vyplýva, že činnosti vykonávané zásahovými službami
verejnej hasičskej služby, patria do rozsahu pôsobnosti Smernice, z čoho jednoznačne vyplýva, že
článok 6 písm. b) Smernice v zásade bráni prekročeniu 48 hodinovej hranice stanovenej pre maximálny
týždennýpracovnýčasvrátanezásahovýchslužieb.Žalobcapočasceléhožalovanéhoobdobiapracoval
nad stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice, ide o zjavné porušenie judikatúry

Súdneho dvora, a preto sa toto porušenie musí považovať za dostatočne závažné porušenie práva
Únie. S poukazom na uvedené skutočnosti má súd jednoznačne za to, že je splnená podmienka
dostatočnej závažnosti porušenia právnej normy Únie. Pokiaľ ide o druhú podmienku, ktorou je
existencia škody, tu je potrebné uviesť, že Smernica ako taká neobsahuje ustanovenie týkajúce sa
náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že
náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,

aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených. Podmienky náhrady škody stanovené vo
vnútroštátnej právnej úprave zároveň nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k
praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity); náhrada škody
zároveň musí byť primeraná vzniknutej ujme (viď napr. vyššie citovaný rozsudok vo veci C. J. B. A. I.). Je

teda na vnútroštátnom práve členského štátu a na súde, aby pri dodržaní uvedených zásad ekvivalencie
a efektivity určili formu odškodnenia a pravidlá spôsobu výpočtu náhrady škody vzniknutej porušením
normy Únie. Právny poriadok SR neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posudzovanie a určenie
výšky náhrady škody, ktorá vznikla poškodenému porušením práva Únie, v tomto prípade porušením
článku 6 písm. b) Smernice. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva resp. judikatúrou

Súdneho dvora v sporoch o nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva
Únie členským štátom, sa subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu ekvivalencie
(rovnocennosti) a efektivity (účinnosti). Zásada ekvivalencie znamená, že vnútroštátny súd nemôže v
prípade konania s úniovým prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá
ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že

dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých
podmienok, za akých by si mohol uplatniť nárok založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme
bez úniového prvku. Zásada efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych
konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych
subjektov, nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym

poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalovaného
nároku na náhradu škody, žalobcom uplatnený nárok je pri absencii explicitnej vnútroštátnej úpravy
nároku na náhradu škody z porušenia práva Únie jednotlivcovi, potrebné posudzovať analogicky podľa
ustanoveníslovenskéhoprávnehoporiadku,ktoréupravujúvzťahyobsahomajúčelomnajbližšie.Týmito
ustanoveniami sú § 11 - § 13 OZ upravujúce nemajetkovú ujmu.

38.Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

39.Podľa § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených

zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie.

40.Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická

osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

41.Podľa § 13 ods. 3 OZ, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

42.V danom prípade porušením článku 6 písm. b) Smernice v prvom rade bolo a je porušované právo
žalobcu na ochranu zdravia, ktoré je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvené aj v
článku 40 Ústavy SR, podľa ktorého: „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného
poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky zapodmienok, ktoré ustanoví zákon.“ Z úvodných ustanovení Smernice, v ktorých sú uvedené dôvody jej
prijatia a ciele ňou sledované vyplýva, že normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále príliš vysoký
výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo zlepšiť

preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň
ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by
mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem "odpočinok" sa musí vyjadriť v jednotkách času, t.
j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný,
týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť

maximálnu hranicu týždenného pracovného času; „primeraný odpočinok" znamená, že pracovníci majú
pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý
a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo
ani dlhodobo nepoškodia zdravie. Zároveň však boli a sú porušované aj žalobcove osobnostné práva
na súkromie a rodinný život, ktoré garantuje článok 19 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého: „Každý má

právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.“ Súd v danom
prípade konštatuje, že u žalobcu dochádza k porušovaniu ústavou garantovaných osobnostných práv
na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúce v porušení práva na primeranú dobu
odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život, a to v príčinnej súvislosti s tým, že
musel reálne odpracovať viac, ako bol v zmysle Smernice povinný. Uvedené osobnostné práva sú pritom

u žalobcu porušované sústavne a dlhoročne, nielen teda počas žalovaného obdobia. Jeho práca hasiča
je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma ako poslanie. V rámci svojej práce neraz nasadzuje
svoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebujem dostatočný odpočinok po práci na
regeneráciu svojich fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v dôsledku sústavného porušovania
práva na primeranú dobu odpočinku nedostáva. Táto skutočnosť má pritom veľmi nepriaznivý vplyv

na kvalitu môjho života a prejavuje sa značne negatívne aj na mojom osobnom a rodinnom živote,
ktorý na úkor blízkych musím tráviť v práci. V dôsledku porušovania práva na maximálne 48 hodinový
týždenný pracovný čas prichádzam o čas, ktorý by som chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine,
priateľom, záľubám resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s mojim pracovným zaradením. Vzhľadom na
fyzickú a psychickú náročnosť jeho práce je pritom dostatok času na oddych nevyhnutný. Pravidelne

odpracuje až cca. 8 hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času, keďže
pravidelne pracuje 53 - 56 hodín týždenne, častokrát aj dlhšie. Týmto je porušované nielen jeho základné
právo na ochranu zdravia, ale aj právo na ochranu súkromia. Vzhľadom na uvedené má súd za to,
že je daný aj základ nároku na náhrady škody, ktorý má v tomto prípade v podmienkach slovenského
právneho poriadku povahu nemajetkovej ujmy, pričom náhrady tejto nemajetkovej ujmy v peniazoch

sa domáha. Napokon pokiaľ ide o tretiu podmienku, ktorou je existencia príčinnej súvislosti medzi
porušením článku 6 písm. b) Smernice a škodou vo forme nemajetkovej ujmy, aj túto považuje súd za
danú. Ak by totiž žalovaný správne prebral ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice do ZoHaZZ, resp.
toto ustanovenie Smernice reálne a správne aplikovala, nedošlo by k porušeniu práva na maximálny 48-
hodinový týždenný pracovný čas a teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak

by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením Smernice dodržaný. V dôsledku
nezarátavania služobnej pohotovosti do pracovného času musel odpracovať viac než je Smernicou
maximálne povolený 48-hodinový týždenný pracovný čas, kde v dôsledku tejto skutočnosti došlo k
porušeniu práva na ochranu zdravia a práva na ochranu súkromia a rodinného života. Z uvedených
dôvodov má súd za to, že príčinná súvislosť medzi porušením úniového práva (t. j. článkom 6 písm. b)

Smernice) a vznikom škody vo forme nemajetkovej ujmy je daná. Ako už bolo uvedené, vnútroštátny
právny poriadok SR nemá špeciálnu právnu úpravu pre nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi
porušením práva Únie zo strany štátu v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) Smernice do
nášho právneho poriadku, a to tak pokiaľ ide o základ nároku, ako ani pokiaľ ide o stanovenie pravidiel na
spôsob výpočtu tohto nároku. Z judikatúry Súdneho dvora, na ktorú už poukázal už vyššie jednoznačne

vyplýva, že náhrada škody musí spĺňať požiadavky primeranosti, efektivity a ekvivalencie. Tento záver
opätovne potvrdil Súdny dvor aj v referenčnom rozhodnutí vo veci H. I., keď vo výroku 3 rozsudku
uviedol: „Náhrada škody zo strany orgánov členských štátov, ktorú tieto orgány spôsobili jednotlivcom
porušením práva Únie, musí byť primeraná vzniknutej škode. V prípade neexistencie ustanovení práva
Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní

zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá takému pracovníkovi, ako je H. I.
vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy Únie musí byť nahradená udelením dodatočného
náhradného voľna alebo finančným odškodnením, a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu
výpočtu tejto náhrady. Referenčné obdobia upravené v článkoch 16 až 19 smernice 2003/88 sú v tejtosúvislosti irelevantné.“ Keďže pre vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú porušením
úniovéhoprávaneexistuješpecializovanávnútroštátnaprávnaúprava,jenamiestepoužiťprávnuúpravu
obsahom a účelom najbližšiu prejednávanej veci, a to v zmysle zásad analógie iuris a analógie legis,

rešpektujúc pritom princípy úniového práva.

43.Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí
mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

44.Podľa § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 od. 2 nariadená služobná
pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 50% zo sumy, ktorou je
príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej
služby, a 100% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

45.Služobná pohotovosť je uhrádzaná vo výške vyplývajúcej z vyššie citovaných ustanovení § 122
ZoHaZZ, a to vo výške 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (ods. 1); pri
nariadenej služobnej pohotovosti je žalobcovi uhrádzaná peňažná náhrada vo výške 50 % zo sumy,
ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (ods. 2 prvá veta). Súd má za to, že ustanovenie § 122
ZoHaZZje,pokiaľideovýpočetnáhradyškodyktorábolaspôsobená,právetakýmustanovením,ktoréje

z hľadiska analógie iuris „najbližšie“ prejednávanej veci. Vzhľadom na požiadavku primeranosti náhrady
škodymásúdzato,ževýškunáhradyškodyjepotrebnévdanomprípadestanoviťanalogickýmpoužitím
ustanovenia § 122 ZoHaZZ, ktoré upravuje náhradu za služobnú pohotovosť a náhradu za nariadenú
služobnú pohotovosť. Hodiny, ktoré žalobca odpracoval nad limit maximálneho priemerného týždenného
pracovného času, je možné analogicky posúdiť ako odpracovanie mimo rozvrhnutia služobného času,

keďže tento by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo, pritom k porušeniu
práv dochádzalo práve výkonom pohotovosti. Súd má preto za to, že primeranú náhradu škody v tomto
prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou
náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ. Počas príslušného kalendárneho mesiaca
vykonáva jednak služobnú pohotovosť určenú v súlade s § 92 ods. 1 ZoHaZZ, ktorá bezprostredne

nadväzuje na vykonávanie štátnej služby, a súčasne môže byť nariadená aj služobná pohotovosť
mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ ak je nevyhnutné zabezpečiť napr.
personálnuobsadenosťvmiestevýkonuslužbyvdôsledkuabsencieniektoréhozkolegov.Obeslužobné
pohotovosti, či už podľa § 92 ods. 1 alebo § 92 ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného času
a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny

mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Vychádzajúc
tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15
% alebo 30 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac
príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 ZoHaZZ (vo výške 50 %
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je

v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej
ujmyakosúčinpočtuodpracovanýchhodínslužobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZzapríslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z
prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % -
15%)avprípadeodpracovanejslužobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZzapríslušnýkalendárny

mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v
čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej
sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 30 %). Súd má za to,
že primeraná náhrada škody teda predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej
pohotovosti (50 % zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ)

a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť (15 % zo sumy príslušnej časti služobného platu
podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30 % z tejto sumy ak ide o deň služobného pokoja), t. j. vo výške
zodpovedajúcej 35 % resp. 20 % zo sumy, ktorá je príslušnou časťou služobného platu (50 % - 15 %
= 35 %, a v prípade ak ide o deň služobného pokoja 50 % - 30 % = 20 %). Takýto spôsob výpočtu
náhrady škody spĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora

a zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti, pričom nie je sumou neprimerane vysokou. Žalobca si
neuplatnil mzdový nárok, ale domáhal sa náhrady škody porušením úniového práva, pričom spôsob
výpočtu výšky náhrady škody podľa ustanovenia § 122 ZoHaZZ výlučne len z dôvodu, že neexistuje
právna úprava, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. Pokiaľide o splatnosť jednotlivých dielčích nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, má súd
za to, že tieto nároky vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli práva
žalobcu porušované, a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. Vzhľadom na povahu týchto

nárokov má žalobca za to, že nemajetková ujma vznikla každý mesiac po tom, čo v priamej súvislosti s
porušením práv žalobcu táto jeho ujma nebola kompenzovaná v služobnom plate navyše o 35 % resp.
20 %, preto rozhodujúcim momentom vzniku tejto ujmy je výplatný termín. U príslušníkov HaZZ je mzda
splatná vždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac, a teda splatnosť mzdy za
mesiac november 2021 nastala dňa 10.12.2021, splatnosť mzdy za mesiac december 2021 nastala dňa

10.01.2022 atď. Vzhľadom k všeobecnej trojročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z ustanovenia § 101
OZ si žalobca uplatnil nárok spätne za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby, a to počínajúc splatnosťou
mzdy za mesiac november 2021 (ktorá nastala dňa 10.12.2021) až po mesiac október 2024 včítane.

46.Pokiaľ ide o právne posúdenie žalovaného nároku súdom, je potrebné uviesť, že žalobou uplatnený
nárok je pri absencii vnútroštátnej právnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Európskej

únie potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovení právneho poriadku SR, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom najbližšie. Takýmito ustanoveniami sú § 11 - § 13 OZ, ktoré upravujú nemajetkovú
ujmu, ktorej náhrada sa poskytuje aj v peniazoch. Právny základ žalovaného nároku spočíva v nároku
na náhradu škody z porušenia práva Európskej únie, pričom ustanovenia § 11 - § 13 OZ sa
používajú len „per analogiam“, a to z dôvodu absencie právnej úpravy nároku na náhradu škody

vzniknutej jednotlivcovi porušením úniového práva štátom. Žalobca výšku uplatňovanej nemajetkovej
ujmy v peniazoch odvíjal od toho, že § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, ktorý upravuje odmenu za nariadenú
služobnú pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania štátnej služby, je tým ustanovením, ktoré je z
hľadiska analógie najbližšie k stanoveniu výšky žalovaného nároku. Hodiny služobnej pohotovosti, ktoré
neboli žalobcovi započítané do služobného času, je podľa jeho názoru možné analogicky posúdiť ako

hodiny odpracované mimo rozvrhnutia služobného času, čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou
pohotovosťou a nariadenou služobnou pohotovosťou, keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak,
aby k porušovaniu práv žalobcu nedochádzalo, pritom k tomuto porušovaniu dochádzalo práve výkonom
služobnej pohotovosti, ktorá sa mu nezapočítavala do služobného / pracovného času. Preto mal žalobca
za to, že primeraná náhrada škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou

uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to
za každú 1 odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia.

47.Zhora uvádzaným spôsobom stanovená a žalobou uplatňovaná primeraná náhrada škody
predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti (50 % zo sumy príslušnej

časti služobného platu podľa § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú
pohotovosť (15 % zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30 % z
tejto sumy ak ide o deň služobného pokoja), teda vo výške zodpovedajúcej 35 % resp. 20 % zo sumy,
ktorá je príslušnou časťou jeho služobného platu (50 % - 15 % = 35 % pri bežnom služobnom dni a 50
% - 30 % = 20 % pri dni služobného pokoja). Aj podľa názoru súdu takýto výpočet náhrady škody je

spravodlivý, objektívny, spĺňajúci odškodňovaciu funkciu súladnú s judikatúrou Súdneho dvora, pričom
tento výpočet zároveň spĺňal aj požiadavku primeranosti, keď uplatnenú sumu nemožno považovať za
neprimerane vysokú.

48.Pokiaľ ide o výpočet náhrady škody/výšku nemajetkovej ujmy, súd vychádzal z nasledovného:

1.Obdobie november 2021 – december 2021:
Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 2 mesiace t. j. 61 dní, pri naplánovanej 24 hodinovej
službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 20,33 zmenových služieb
(61 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 487,92 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (20,33

zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 2 mesiacov predstavuje 8,71
týždňov (61 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 487,92 a priemernom počte týždňov 8,71 v tomto
období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu
služobných zmien predstavuje v priemere 56,02 hodín (487,92 hodín : 8,71 týždňov), čo presahuje
týždenný pracovný čas určený Smernicou a to priemerne o 8,02 hodín každý týždeň.

V mojom prípade za obdobie november 2021 až december 2021 predstavuje:
(i) fond pracovného času 298,60 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 21 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín;(iv) nadčasy 0 hodín.
Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
vrozsahu21hodín.Nauvedenéčasovéobdobieroku2021pripadávpriemere8,71pracovnýchtýždňov,

čo potom v mojom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol môj priemerný
týždenný pracovný čas 36,68 hodín (319,60 hodín : 8,71 týždňov).
V období november 2021 až december 2021 som podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 14 hodín 15%-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mi prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 7 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného

pokoja, za ktorú mi prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá by mi bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, som
v tomto období nevykonával.
Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2021 (november 2021 – december 2021
vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 42,30 EUR.

2.Obdobie január 2022 - december 2022:
Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24
hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových
služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie
(121,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje

52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2920,08 a priemernom počte týždňov
52,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom
spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín (2920,08 hodín : 52,14 týždňov),
čo presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou priemerne o 8 hodín každý týždeň.
V mojom prípade za obdobie január 2022 až december 2022 predstavuje:

(i) fond pracovného času 1934 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 666,23 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 314,49 hodín;
(iv) nadčasy 65,76 hodín.
Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ

v rozsahu 980,72 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných
týždňov, čo potom v mojom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2022 dosiahol môj
priemerný týždenný pracovný čas 57,16 hodín (2980,48 hodín : 52,14 týždňov).
V období január 2022 až december 2022 som podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 635,18 hodín
15%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mi prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej

časti služobného platu za každú hodinu a 31,05 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase
pracovného pokoja, za ktorú mi prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu
za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mi bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ,
som v tomto období odpracoval v rozsahu 314,49 hodín.
Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2022 (január 2022 – december 2022

vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 1554,57 EUR.

3.Obdobie január 2023 - december 2023:
Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24
hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových

služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie
(121,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje
52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2920,08 a priemernom počte týždňov
52,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom
spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín (2920,08 hodín : 52,14 týždňov),

čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou priemerne o 8 hodín každý týždeň.
V mojom prípade za obdobie január 2023 až december 2023 vrátane predstavuje:
(i) fond pracovného času predstavuje 1966 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 737,62 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 471,32 hodín;

(iv) nadčasy 74,23 hodín.
Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 1208,94 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 52,14 pracovnýchtýždňov, čo potom v mojom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2023 dosiahol môj
priemerný týždenný pracovný čas 62,31 hodín (3249,17 hodín : 52,14 týždňov).
V období január 2023 až december 2023 vrátane som podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 714,12

hodín15%-nejurčenejslužobnejpohotovosti,zaktorúmiprináležalaodmenavrozsahu15%zpríslušnej
časti služobného platu za každú hodinu a 23,50 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase
služobného pokoja, za ktorú mi prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu
za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mi bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ,
som v tomto období odpracoval v rozsahu 471,32 hodín.

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2023 (január 2023 – december 2023
vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 2043,66 EUR.

4.Obdobie január 2024 až október 2024 vrátane:
Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 10 mesiacov t. j. 305 dní (rok 2024 je priestupným
rokom) pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič

mal odpracovať 101,67 zmenových služieb (305 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2440,08
odpracovaných hodín za uvedené obdobie (101,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet
týždňov za obdobie 10 mesiacov predstavuje 43,57 týždňov (305 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných
hodín 2440,08 a priemernom počte týždňov 43,57 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný
čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56

hodín(2440,08hodín:43,57týždňov),čorozhodnepresahujetýždennýpracovnýčasurčenýSmernicou
priemerne o 8 hodín každý týždeň.
V mojom prípade za obdobie január 2024 až október 2024 vrátane (t. j. od 01.01.2024 do 31.10.2024)
predstavuje:
(i) fond pracovného času predstavuje 1642 hodín;

(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 550,91 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 344,17 hodín;
(iv) nadčasy 46,18 hodín.
Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 895,08 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2024 pripadá v priemere 43,57 pracovných

týždňov, čo potom v mojom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2024 dosiahol môj
priemerný týždenný pracovný čas 59,67 hodín (470,49 hodín : 43,57 týždňov).
V období január 2024 až október 2024 vrátane som podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 534,91 hodín
15%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mi prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 16 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného

pokoja, za ktorú mi prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mi bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, som v tomto
období odpracoval v rozsahu 344,17 hodín.
Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za obdobie január 2024 až október 2024
vrátane v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 1622,02 EUR.

49.Celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, za žalované obdobie
november2021ažoktóber2024vrátane(t.j.od01.11.2021do31.10.2024),priodpracovanýchhodinách
určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1975,76 hodín predstavuje súhrnne
sumu vo výške 5262,56 EUR, ktorej zaplatenia sa žalobca domáhal.

50.Súd na základe vykonaného dokazovania s poukazom na zhora uvádzané skutočnosti pri
vyhodnotení ako prednesov účastníkov konania, tak listinných dôkazov v intenciách úniového práva
a právnej úpravy SR mal za to, že žaloba žalobcu je plne opodstatnená a dôvodná; a preto jej vyhovel
v celom rozsahu, žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.262,56 Eur

v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

51.Podľa§232ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejlen„CSP“),aksúduložilvrozsudkupovinnosť
plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak.

52.Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

53.Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.54.Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

55.Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

56.Vzhľadom na výsledok sporu, v ktorom bol žalobca úspešný v celom rozsahu, súd o náhrade trov
konania rozhodol tak, ako to vyplýva z druhej časti výroku rozhodnutia, kde priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100% .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v 2 vyhotoveniach (§ 355 ods. 1,§

362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže

odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa

dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).
Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej
forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej

značky (§ 127 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a/ sa týkajú procesných podmienok,b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti – Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších

predpisov).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Apr 7, 2026. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Ostatné , Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Judgement was issued on Monday, May 5, 2025

Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Judgement was issued on Monday, May 5, 2025