Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, March 21, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9CoCsp/34/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217218419
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1217218419.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a
členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : Štátny fond
rozvoja bývania, Lamačská cesta 8, Bratislava, IČO : 31 749 542, zastúpený : GARAJ & Partners, s.r.o.,
advokátska kancelária, Jozefská 3, Bratislava, proti žalovaným : 1. K.. C. M., nar. X. X. XXXX, bytom F.
XXXXX/X, F., zastúpený Weis & Partners, s.r.o., advokátska kancelária, Ivánska cesta 30/B, Bratislava,

2. H. M., nar. XX. X. XXXX, bytom F. X, F., 3. K.. S. V., nar. XX. X. XXXX, bytom K.. F. XX, Bratislava, 4.
K.. R. U., nar. X. X. XXXX, bytom J. XXXX/X, F., o zaplatenie 9.439,93 € s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu a žalovaného 1 proti rozsudku (bývalého) Okresného súdu Bratislava II zo dňa 17. 6. 2020 č.k.
16Csp/127/2017 - 822, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach vo veci samej z
m e ň u j e takto :
Žalovaní 1, 2, 3 a 4 sú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 2.324,90 € spolu so zmluvným

úrokom vo výške 6,50 % ročne od 1. 10. 2019 z istiny 2.324,90 € do zaplatenia, ďalej s úrokom z
omeškania vo výške 8.00 % ročne od 1. 10. 2019 z istiny vo výške 2.324,90 € do zaplatenia, s tým, že
plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných, všetko do
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobca m á voči žalovaným 1, 2, 3 a 4 nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1, 2 povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo

výške 2.324,90 € spolu so zmluvným úrokom vo výške 6,50 % ročne od 1. 10. 2019 z istiny 2.324,90 €
do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne od 1. 10. 2019 z istiny vo výške 2.324,90 €
do zaplatenia, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhému
žalovanému, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň zastavil konanie o zaplatenie istiny
vo výške 7.115,30 €, zmluvnej pokuty vo výške 1.040,83 €, zmluvného úroku vo výške 968,38 €, úroku
z omeškania vo výške 48,91 €, zmluvného úroku vo výške 6,50 % ročne od 1. 10. 2019 a zákonného
úroku vo výške 8.00 % ročne od 1. 10. 2019. Voči žalovaným 3 a 4 žalobu zamietol. O náhrade trov

konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobcovi priznal proti žalovaným 1, 2 nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žalovaným 3 a 4 nepriznal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania.
2/ V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že sa žalobca žalobou doručenou súdu dňa
20.10.2017 domáhal voči žalovaným 1 až 4 zaplatenia istiny vo výške 9.439,93 € s príslušenstvom,

ako aj náhrady trov konania titulom neplnenia si zmluvných povinností vyplývajúcich im zo Zmluvy o
poskytnutí podpory zo dňa 04.07.2000. Dňa 04.07.2000 uzavrel so žalovanými 1, 2 Zmluvu o poskytnutí
podpory vo forme úveru č. XXX/XXXX/XXXX, na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver vo výške16.596,96 € (500.000,- Sk) pri základnej úrokovej sadzbe 3,00 % p.a. s lehotou splatnosti 25 rokov
spolu s nenávratným príspevkom vo výške 4.979,09 € (150.000,- Sk) (ďalej len „Zmluva o úvere“).
Žalobca zaslal žalovaným 1 a 2 Výzvu na úhradu zo dňa 13.02.2009 a 12.11.2008 (ďalej len „Výzva

na úhradu“), v ktorej ich vyzval, aby uhradili svoj dlh na omeškaných splátkach. Žalovaní 1, 2 mali
zlú platobnú disciplínu, mesačné splátky neuhrádzali pravidelne a v dohodnutej výške, v niektorom
mesiaci uhradili časť splátky, čím sa dostali do omeškania so zvyšnou časťou splátky, následne neskôr
uhradili vyššiu čiastku, ktorá sa započítala s niektorými dlžnými splátkami, s ktorými už žalovaní boli v
omeškaní. Žalovaní 1, 2 boli k dátumu 06.06.2017 v omeškaní s úhradou 18 splátok. Žalobca odstúpil od

Zmluvy o úvere podaním zo dňa 09.06.2017, čím sa celý dlh stal splatným. Odstúpenie bolo zasielané
všetkým žalovaným. V súvislosti so zasielaním odstúpenia žalobca zdôraznil, že výzva na úhradu bola
žalovaným zasielaná skôr ako samotné odstúpenie, ktoré bolo žalovaným riadne doručené a bolo nimi
riadne prevzaté. Žalovaní sa pred zaslaním samotného odstúpenia mali možnosť dozvedieť o tom,
že sú v omeškaní s úhradou pravidelných mesačných splátok vyplývajúcich z u stanovenia článku IV.
Zmluvy o úvere. Záväzok zo Zmluvy o úvere bol zabezpečený ručením tretími osobami, a to žalovanými

3, 4 v zmysle článku VII. Zmluvy o úvere. Odstúpením žalobcu od Zmluvy o úvere nedošlo k zániku
záväzku, t.j. odstúpením od Zmluvy o úvere nebol spôsobený zánik povinnosti splatiť dlh. Žalobca, ako
právnická osoba zriadená Zákonom o ŠFRB, je účelovým fondom, ktorý v zmysle legálnej definície
pojmu spotrebiteľská zmluva v § 52 ods. 1 Obč. zák. nespĺňa pojmové znaky dodávateľa, t.j. Zmluva o
poskytnutí podpory uzatvorená medzi žalobcom a žalovanými nie je spotrebiteľskou zmluvou. Žalobca

si voči žalovaným okrem istiny uplatňuje aj zmluvnú pokutu, zákonný úrok z omeškania, zmluvný úrok
z omeškania a náklady spojené z uplatnením pohľadávky. Žalobcovi mal teda vzniknúť nárok na
zaplatenie istiny vo výške 9.439,93 € spolu s nesplateným zmluvným úrokom ku dňu 09.06.2017 (dátum
odstúpenia) v zmysle ustanovenia článku IV. Zmluvy o úvere vo výške 968,38 €, ďalej zmluvným
úrokom vo výške 6,50 % p.a. od 05.09.2017 (dátum prevzatia Odstúpenia + 60 dní) z nesplatenej istiny

vo výške 9.439,93 € do zaplatenia, ako aj nesplateným úrokom z omeškania z nesplatených splátok
splatných pred Odstúpením vo výške 48,91 €, úrokom z omeškania vo výške 8,00 % p.a. od 05.09.2017
(dátum prevzatia Odstúpenia + 60 dní) z nesplatenej istiny vo výške 9.439,93 € do zaplatenia, nákladmi
spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške 335,26 € (za odstúpenie od zmluvy o úvere), zmluvnou
pokutou vo výške 1.040,83 €.

2/ Žalovaná 2 vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že všetky úkony v súvislosti so zmluvou č. XXX/
XXXX/XXXX vykonával žalovaný 1, s ktorým od mája 2002 nežije. Žalovaný 1 sa mal pred žalovanou
2 vyjadriť, že splácanie úveru berie na seba a žalovaná 2 bola presvedčená, že tak urobí. O fakte, že
žalovaný 1 úver nespláca, sa žalovaná dozvedela až po prevzatí odstúpenia od zmluvy v roku 2017.
Žalovaná ďalej uviedla, že si je vedomá, že podpísaním zmluvy č. XXX/XXXX/XXXX na seba prevzala

záväzok uhradiť úver a je pripravená uhradiť jeho polovicu.
3/ Žalovaný 3 vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca tvrdí, že zmluva, na základe ktorej
poskytol podporu žalovaným 1 a 2 je absolútnou obchodnou zmluvou, ktorá sa spravuje Obchodným
zákonníkom. V súvislosti s podanou žalobou však žalovaný 3 namieta predovšetkým skutočnosť,
že žalobca považuje tento zmluvný vzťah za výlučne obchodnoprávny. Žalovaný 3 je toho názoru,

že predmetná zmluva sa má posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, nakoľko spĺňa
znaky spotrebiteľskej zmluvy v širšom zmysle. Žalobca uzavrel so žalovanými 1 a 2 Zmluvu o
poskytnutí podpory vo forme úveru. Hoci s prihliadnutím na ustanovenie § 1 ods. 3 písm. p) Zákona
o spotrebiteľských úveroch nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, právny vzťah medzi žalobcom a
žalovanými 1 a 2 rade založený predmetnou zmluvou je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou

zmluvou v širšom zmysle. Žalovaný 3 má za to, že v predmetnej veci ide o vzťah dodávateľa a
spotrebiteľa, nakoľko žalobca je samostatnou právnickou osobou, pričom jeho príjmami sú o.i. aj splátky
úrokov z úverov poskytnutých z fondu, výnosy zo sankcií uložených fondom a v súčasnosti aj výnosy z
prostriedkov fondu uložených v Štátnej pokladnici. Z uvedeného je možné dôvodiť, že ide o právnickú
osobu, ktorá má charakter subjektu hospodáriaceho so ziskom, preto vykonáva činnosť obchodnú,

a tak aj žalobcu je možné subsumovať pod ustanovenie § 52 ods. 3 Obč.zák. Postaveniu žalobcu
ako dodávateľa napovedá aj skutočnosť započítavania platieb urobených žalovanými na príslušenstvo,
čo predstavuje čisto obchodný prístup. Žalovaní 1 a 2 sú pritom nepochybne spotrebiteľmi, ktorí
služby žalobcu využili v zmysle zákona o ŠFRB a nevystupovali v predmetnom právnom vzťahu v
rámci svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti. Právny vzťah vzniknutý predmetnou

zmluvou medzi jej účastníkmi nie je možné posudzovať ako vzťah obchodného charakteru, pretože
podľa samotných záverečných ustanovení Zmluvy sa táto Zmluva riadi najmä Občianskym zákonníkom,
nie Obchodným zákonníkom. Z týchto dôvodov a z vyššie citovaných ustanovení Zmluvy vyplýva, že
nebolo vôľou zmluvných strán uzatvárať zmluvu, ktorá by sa mala spravovať výlučne podľa Obchodnéhozákonníka, ako sa snaží interpretovať žalobca. Sám žalobca v Zmluve umožnil aplikáciu Občianskeho
zákonníka. Dňa 09.06.2017 žalobca odstúpil od Zmluvy podľa čl. VIII. bodu 8.4 Zmluvy, pričom tvrdí,
že odstúpením od Zmluvy sa stal splatným celý dlh. V žalobe sa opakovane odvoláva na ustanovenia

Obchodného zákonníka o odstúpení od zmluvy, z ktorých mu má vyplývať aj nárok na zaplatenie úrokov.
Vzhľadom na skutočnosť, že Zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, v súlade s § 52 a nasl. Obč. zák.
je potrebné použiť pre spotrebiteľa priaznivejšiu právnu úpravu, ktorou je úprava podľa Občianskeho
zákonníka, ktorej sa žalovaní nemohli vzdať. Ak teda boli následky odstúpenia v Zmluve upravené
odlišne od úpravy v Občianskom zákonníku, je takéto dojednanie absolútne neplatné podľa § 39

Občianskeho zákonníka pre rozpor s ustanovením § 54 Občianskeho zákonníka. Dôsledkom odstúpenia
od Zmluvy podľa Občianskeho zákonníka je zrušenie zmluvy s účinkami ex tunc, teda od počiatku.
Zo zrušenej zmluvy vzniklo žalobcovi iba právo domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia podľa
§ 451 Obč. zák.. Žalobca sa voči žalovanému 3 domáha zaplatenia žalovanej sumy titulom ručenia.
Nakoľko, ale odstúpením od Zmluvy záväzkový vzťah zo Zmluvy zanikol, ručenie nemôže zabezpečovať
záväzok, ktorý neexistuje. Odstúpením od zmluvy zaniklo aj ručenie. Nárok na zaplatenie zmluvnej

pokuty odvodzuje žalobca z čl. VIII. Zmluvy, v ktorom sa zmluvné strany dohodli, že v prípade naplnenia
bodu 8.4 (pozn. odstúpenie od Zmluvy) je dlžník povinný uhradiť zmluvnú pokutu vo výške 10 % z
celej dlžnej sumy v termíne do 30 dní od doručenia výzvy dlžníkovi. Žalovaný 3 má za to, že toto
dojednanie je neplatné pre jeho neurčitosť, keď spojenie „celá dlžná suma“ pripúšťa viacero výkladov.
Pre úplnosť tiež žalovaný 3 dodal, že zmluvná pokuta vo výške vyčíslenej žalobcom je podľa jeho názoru

neprimeraná s ohľadom na skutočnosť, že žalovaní vystupovali v pozícii spotrebiteľov. Vo vzťahu k
platnosti ručiteľského záväzku k zmluvnej pokute je žalovaný 3 názoru, že sa ako ručiteľ nezaviazal na
uhradenie zmluvnej pokuty, ale len na úhradu dlhu v podobe poskytnutého úveru, lebo takéto znenie
má ručiteľské vyhlásenie. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že predmetný zmluvný
vzťah sa má posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Preto aj na odstúpenie od Zmluvy

ako jednostranného právneho úkonu žalobcu adresovaného žalovaným je pritom potrebné aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka, a nie ustanovenia Obchodného zákonníka ako to uviedol žalobca.
Žalovaný 4 sa k podanej žalobe v súdom stanovenej lehote nevyjadril.
4/ Podaním zo dňa 09.05.2019 vzal žalobca žalobu späť v časti istiny vo výške 6.058,88 €, v časti
zmluvnej pokuty vo výške 1.040,83 €, v časti úroku vo výške 968,38 €, v časti úroku vo výške 48,91 €,

v časti zmluvného úroku vo výške 6,50 % ročne zo sumy 9.439,93 € od 05.09.2017 do 09.05.2019 vo
výške 1.027,14 € a v časti úroku z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 9.439,93 € od 05.09.2017
do 09.05.2019 vo výške 1.264,17 € a to z dôvodu čiastkových úhrad žalovaných.
5/ Podaním zo dňa 30.09.2019 vzal žalobca žalobu späť v časti istiny vo výške 1.056,15 €, v časti
zmluvného úroku vo výške 6,50 % ročne zo sumy 3.381,05 € od 10.05.2017 do 30.09.2019 vo výške

86,10 €, v časti úroku z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 3.381,05 € od 10.05.2017 do
30.09.2019 vo výške 105,97 € a v časti nákladov spojených s uplatneným pohľadávky vo výške 335,26
€ a to z dôvodu čiastkových úhrad žalovaných. Súd prvej inštancie v zmysle § 144, § 145 ods. 2 CSP
konanie v späťvzatej časti zastavil.
6/ Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobca Zmluvou o poskytnutí podpory č. XXX/

XXXX/XXXX uzavretou dňa 04.07.2000 podľa ustanovení vtedy platného zákona č. XXX/XXXX Z.z. o
Štátnomfonderozvojabývaniaposkytolžalovaným1a2zprostriedkovfonduúvervovýške500.000,-Sk
(16.596,96 €) pri základnej úrokovej sadzbe 3,00 % ročne pri splatnosti 25 rokov a nenávratný príspevok
vo výške 150.000,- Sk (4.979,09 €) na výstavbu polyfunkčného domu. Žalovaní 1 a 2 sa zaviazali dlh
splácať v pravidelných mesačných splátkach, pričom 1. až 299. splátka bola určená na sumu 2.372,- Sk

(78,74 €) a posledná 300. splátka je zostatok dlhu.
7/ Z článku VII bod 7.1, 7.2 a 7.3 zmluvy vyplýva, že zmluvné strany sa v súlade s ustanovením §
546 a 560 Obč. zák. dohodli, že návratnosť dlhu zabezpečená ručením tretích osôb, ktoré prehlásili,
že dobrovoľne slobode a vážne sa rozhodli prijať povinnosť uspokojiť záväzok dlžníka voči fondu a to
v celosti alebo jeho nesplatenej časti vrátane jeho úroku ako aj nevráteného príspevku ak tento bol

poskytnutý. Ručitelia ručia za celý dlh spoločne a nerozdielne podľa ustanovenie § 539 Občianskeho
zákonníka a to po celú dobu až do splatenia úveru. V súlade s článkom VII zmluvy pristúpili na základe
ručiteľského vyhlásenia k zmluve žalovaní 3 a 4 ako ručitelia žalovaných 1 a 2. Z článku VII bod 7.4
a bod 7.8 zmluvy vyplýva, že sa strany dohodli, že dlžník zriadi v prospech fondu záložné právo po
právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia, ktorým je povolené stavbu užívať. V prípade, ak žiadateľ

návrh na vklad záložného práva nepreukáže, alebo ak nepreukáže objektívne skutočnosti, ktoré mu
bránili splniť povinnosť zriadiť záložné právo vzniká právo fondu jednostranne odstúpiť od zmluvy. V
článku VIII bod 8.4 a 8.5 sa strany dohodli, že v prípade, ak je dlžník v omeškaní, s úhradou ktorejkoľvek
splátky dlhšie ako 6 mesiacov, je fond oprávnený po doručení výzvy k vyrovnaniu splátok od zmluvyodstúpiť jednostranne. V prípade naplnenia bodu 8.4 je dlžník povinný uhradiť zmluvnú pokutu vo výške
10 % z celkovej sumy v termíne do 30 dní odo dňa doručenia výzvy dlžníkovi. Z článku VIII bod 8.8
zmluvy vyplýva, že v prípade, ak dôjde k nedodržanou lehoty na výstavbu (24 mesiacov) úroková sadzba

sa zvyšuje za každých aj začatých 6 mesiacov o 0,5 % zo zvyšku nesplatenej podpory.
8/ Rozhodnutím zo dňa 01.06.2006 žalobca v súlade s článkom VIII zmluvy zvýšil žalovaným 1 a 2
úrokovú sadzbu úveru z 3,00 % ročne na 7,00% ročne z dôvodu, že žalovaní nedodržali lehotu výstavby
(24 mesiacov). Rozhodnutím zo dňa 15.04.2010 žalobca znížil žalovaným v 1 a 2 na základe predloženia
právoplatného kolaudačného rozhodnutia úrokovú sadzbu úveru na 6,50 % ročne. Upomienkou

č. 2 zo dňa 13.02.2009 vyzval žalobca žalovaných 1 a 2 k úhrade dlžných splátok úveru pod hrozbou
odstúpenia od zmluvy. Výzvou nazvanou „Posledná výzva pred odstúpením od zmluvy o úvere, zo
dňa 15.10.2014 vyzval žalobca žalovaných 1 a 2 na splnenie si povinnosti zriadiť záložné právo k
nehnuteľnosti v zmysle zmluvy v prospech fondu, pod hrozbou odstúpenia od zmluvy.
9/ Žalobca podaním zo dňa 09.06.2017 od zmluvy odstúpil nakoľko žalovaní 1 a 2 záložné právo v
prospech žalobcu nezriadili a omeškané splátky úveru riadne neuhradili, Žalobca vyzval žalovaných 1

a 2 ako dlžníkov a žalovaných 3 a 4 ako ručiteľov na úhradu celého splatného dlhu spolu vo výške
11.498,05 € v lehote 60 dní. Odstúpenie od zmluvy bolo žalovanému 1 doručené dňa 26.6.2017,
žalovanej 2 dňa 20.6.2017, žalovanému 3 dňa 03.07.2017 a žalovanému 4 dňa14.06.2017. Právny
zástupca žalovaného 1 v prednese pred súdom dňa 05.06.2019 namietal skutočnosť, že sa čiastočné
úhrady započítavali najskôr na príslušenstvo a potom na istinu, nakoľko v predmetnej veci je potrebné

aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa čiastočné úhrady započítavajú najprv
na istinu a potom na príslušenstvo. Tiež vzniesol námietku premlčania a to z dôvodu, že v zmysle
článku VII zmluvy o podpore sa dlžník zaviazal zriadiť záložné právo do troch mesiacov od vydania
právoplatného kolaudačného rozhodnutia. Zo zmluvy vyplýva, že ak žiadateľ návrh na vklad záložného
práva nepreukáže alebo ak nepreukáže objektívne skutočnosti, ktoré mu bránia splniť povinnosť

zriadenia záložného práva, vzniká právo fondu jednostranne odstúpiť od zmluvy s tým, že dlžník je
povinný vrátiť jednorázovo poskytnutý úver a nenávratný príspevok uhradiť spolu s úrokom do 60 dní.
Žalovaný 1 bol po kolaudácii stavby povinný preukázať podanie návrhu na vklad záložného práva do
katastra veriteľovi najneskôr do troch mesiacov po právoplatnosti rozhodnutia o kolaudácii, keďže tak
neurobil, celý dlh sa stal zročným. Kolaudačné rozhodnutie bolo vydané dňa 23.02.2006, pričom z

uvedeného je zrejmé, že dlh sa stal splatným v priebehu roka 2006, pričom žaloba bola doručená
súdu až v roku 2017. Na preukázanie svojich tvrdení právny zástupca žalovaného 1 poukázal na
rozsudokKrajskéhosúduŽilinasp.zn.5Co/70/2019.Žalovaný3rovnakovzniesolnámietkupremlčaniaz
dôvodu, že dlžníci nezriadili v prospech veriteľa záložné právo v lehote troch mesiacov od právoplatnosti
kolaudačného rozhodnutia, čím sa stal celý dlh zročným už v roku 2006.

10/ Súd prvej inštancie po právnej stránke odôvodnil svoje rozhodnutie ust. § 8 ods. 1 zák. č. 124/1996
Z.z. o ŠFRB, ďalej o ust. § 261 ods. 6 písm. d/, § 497, § 303, § 330 ods. 2, § 365, § 369 ods.
1, ods. 2 Obch. zák. , ako aj ust. § 52 ods. 1, ods. 3, § 34, § 37 ods. 1, § 39 Obč. zák., ako aj o obsah
Zmluvy o poskytnutí podpory vop forme úveru zo dňa 4. 7. 2000.
11/ Nakoľko medzi stranami sporu bolo počas celého konania sporné, či je zmluva o poskytnutí podpory

zmluvou spotrebiteľskou, zaoberal sa súd prvej inštancie prvotne touto otázkou. Súd poukazuje na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo/106/2018 zo dňa 29.04.2019 v ktorom Najvyšší súd
SR uviedol, že „Štátny fond rozvoja bývania nevykonáva podnikateľskú ani obchodnú činnosť, tak
ako to má na mysli náš právny poriadok. ŠFRB je osobitný subjekt zriadený zákonom na realizáciu
podpory štátu v oblasti bytovej politiky zákonom ustanovenými nástrojmi, pri ktorej nemá postavenie

dodávateľapodľaustanovenia§52ods.3Občianskehozákonníkaanímuzatvorenézmluvyprirealizácii
podpory štátu v oblasti bytovej politiky nemajú charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovenia
§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka“. Z uvedeného je teda zrejmé, že zmluva o poskytnutí podpory
uzatvorená medzi žalobcom a žalovanými 1 a 2, nie je zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko žalobca nemal
pri uzatváraní predmetnej zmluvy postavenie dodávateľa tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 52 ods.

1 Obč. zák.
12/ Ďalšou spornou otázkou medzi stranami sporu bolo, či sa vzťah medzi žalobcom a žalovanými
vyplývajúci zo zmluvy o podpore spravuje príslušnými ustanoveniami Občianskeho alebo Obchodného
zákonníka. Predmetná otázka mala vplyv hlavne na námietku žalovaného 1, týkajúcu sa nesprávneho
započítavania vykonaných čiastkových úhrad dlhu. Podľa príslušných ustanovení Občianskeho

zákonníka sa čiastková úhrada dlhu započítava najprv na istinu a následne na príslušenstvo. Podľa
ustanovení Obchodného zákonníka sa čiastková úhrada dlhu započítava najprv na príslušenstvo a
až následne na istinu. Na tomto mieste súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5 Cdo/120/2010 zo dňa 29.03.2012, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že „za obchodné záväzkovévzťahy považuje právna úprava aj ďalšie vzťahy, bez zreteľa na povahu účastníkov, ktoré sú taxatívne
vymedzené v § 261 o ds. 3 písm. d) Obchodného zákonníka; právne vzťahy založené zmluvou o úvere
(497 Obchodného zákonníka) preto zo zákona reprezentujú doktrinálnu kategóriu tzv. „absolútnych

obchodov“. Jej rozhodujúcim znakom je forma (typ) vzťahu, nie jeho subjekty; nevyžaduje sa, aby
išlo výlučne o vzťahy medzi podnikateľmi. V právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere, ako
aj v právnom vzťahu, ktorý vznikne zo zabezpečenia záväzku dlžníka v takomto vzťahu, sa jeho
subjekty riadia Obchodným zákonníkom. Skutočnosť, že ide o absolútny obchod vylučuje dohodou
strán o voľbe Obchodného zákonníka v zmysle § 262 ods. 1,2 Obchodného zákonníka (tzv. voľbu

práva). Ide teda o kogentnú povahu citovaného právneho ustanovenia, ktorá spôsobuje, že vzťahy,
ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami Obchodného
zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť. Možno
preto uzavrieť, že pre vzťahy, ktoré sa podľa § 261 spravujú Obchodným zákonníkom, si účastníci
nemôžu ani dohodnúť, že ich vzťah sa bude spravovať iným zákonom (napr. Občianskym zákonníkom),
lebo ustanovenie § 261 ods. 3. písm. d) Obchodného zákonníka je ustanovením kogentným, t. j. ktoré

nepripúšťajehomodifikáciuanivylúčeniejehonormatívneho(zaväzujúceho)účinkudohodouzmluvných
strán“. Z uvedeného rozhodnutia je preto zrejmé, že vzťah medzi žalobcom a žalovanými sa riadi podľa
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Neobstojí teda námietka žalovaného 1 o nesprávnosti
započítania čiastkovej úhrady dlhu ani o nesprávnosti výšky uplatneného úroku z omeškania. Žalobca
čiastkové úhrady započítal správne a v súlade s ustanovením § 330 ods. 2 Obch. zák., rovnako

postupoval správne aj pri uplatnení si úroku z omeškania v zmysle Nariadenia vlády č. 21/2013.
13/ Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú žalovanými 1 a 3 súd konštatuje, že táto tie je dôvodná.
Žalovaní 1 a 3 svoju námietku odvodili od skutočnosti, že žalovaní 1 a 2 nezriadili v prospech žalobcu
záložné právo k nehnuteľnostiam do troch mesiacov od právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia, čím
sa stal dlh žalovaných zročným ešte v roku 2006 a teda prišlo k uplynutiu premlčacej doby, nakoľko

žaloba bola podaná na súd až v roku 2017. Svoju námietku žalovaní 1 a 3 odvodili od ustanovenia
článku VII. bod 7.8 zmluvy o podpore, podľa ktorého ak dlžníci nepreukážu vklad záložného práva alebo
nepreukážu objektívne skutočnosti, ktoré im bránili splniť povinnosť zriadenia záložného práva, vzniká
veriteľovi právo jednostranne od zmluvy odstúpiť. Z predmetného ustanovenia zmluvy je však zrejmé, že
vprípadenesplneniapovinnostizriadiťzáložnéprávozmluvaakotakánezaniká,avšakveriteľovivznikne

právo, nie povinnosť, od tejto zmluvy jednostranne odstúpiť. Z textu tohto zmluvného ustanovenia je
úplne zrejmé, že je len na veriteľovi , či toto svoje právo využije alebo nie. Pokiaľ ide o rozhodnutie
Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/70/2019, na ktoré pri svojej námietke poukázali žalovaní 1 a 3 súd
konštatuje, že toto rozhodnutie je pre predmetné konanie nepoužiteľné, nakoľko z textu predloženého
rozhodnutia vyplýva, že v zmluve o podpore, ktorá bola predmetom konania pred Krajským súdom Žilina

na rozdiel od zmluvy o podpore posudzovanej v tomto konaní, sa priamo stanovovalo, že nezriadením
záložného práva vzniká zročnosť dlhu. Vzhľadom na uvedené súd konštatuje, že splatnosť dlhu nastala
až podaním žalobcu zo dňa 09.06.2017, ktorým od zmluvy platne odstúpil.
14/ Čo sa týka námietok týkajúcich sa zmluvnej pokuty, týmito námietkami sa súd nezaoberal, nakoľko
mal za preukázané, že celá zmluvná pokuta už bola žalobcovi zo strany žalovaných uhradená formou

započítania čiastkovej úhrady dlhu.
15/ Súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5
Cdo/120/2010 zo dňa 29.03.2012 ďalej skúmal platnosť ručiteľského vyhlásenia poskytnutého
žalovanými 3 a 4. Občiansky zákonník vo svojom ustanovení v § 39 hovorí, že neplatný je ten právny
úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým

mravom. Z článku VII. bod 7.1 a bod 7.2 zmluvy o podpore jednoznačne vyplýva, že strany sporu aj
napriek kogentnej povahe ustanovenia § 261 Obch. zák. zabezpečili poskytnutie podpory ručením podľa
ustanovení Obč. zák. Súd prvej inštancie považoval takéto ručiteľské vyhlásenie za absolútne neplatný
právny úkon, nakoľko predmetné ručiteľské vyhlásenie malo byť s poukazom na ustanovenie § 261
Obch. zák., ako aj vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, uzatvorené v zmysle ustanovení

tohto zákona. Ručiteľské vyhlásenie svojím obsahom obchádza kogentné ustanovenie Obchodného
zákonníka, čo podľa názoru súdu zakladá jeho absolútnu neplatnosť. Absolútna neplatnosť znamená,
že vznik zmena alebo zánik práv alebo povinností podľa absolútne neplatného právneho úkonu vôbec
nenastala, táto neplatnosť nastáva priamo zo zákona a pôsobí od počiatku. S poukazom na uvedené súd
žalobu voči žalovaným 3 a 4 zamietol, nakoľko mal preukázané, že vzhľadom na absolútnu neplatnosť

ručiteľského vyhlásenia, sa títo nikdy nestali ručiteľmi záväzku žalovaných 1 a 2.
16/ V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení dospel súd prvej
inštancie k záveru, že žaloba žalobcu je voči žalovaným 1 a 2 dôvodná. Žalobca a žalovaní 1 a 2 dňa
04.07.2000 uzavreli zmluvu o podpore, na základe ktorej bol žalovaným 1 a 2 poskytnutý úver vo výške16.596,96 € (500.000,- Sk) pri základnej úrokovej sadzbe 3,00 % p.a. s lehotou splatnosti 25 rokov spolu
s nenávratným príspevkom vo výške 4.979,09 € (150.000,- Sk). Žalovaní 1 a 2 porušili svoje zmluvné
povinnosti,ktoréimvyplývalizozmluvyopodpore,čímvznikolžalobcovinárokpožadovaťodžalovaných

zaplatenie sumy nesplatenej časti úveru ako aj príslušenstva. Pokiaľ ide o výšku zmluvného úroku súd
uvádza, že táto bola vyčíslená správne a v súlade s ustanovením článku VIII bod 8.8 zmluvy o podpore.
17/ Nakoľko si žalovaní 1 a 2 svoju zmluvnú povinnosť nesplnili, dostali sa do omeškania s plnením
svojho peňažného záväzku. Žalobcovi tak popri práve na zaplatenie dlžnej istiny vzniklo aj právo na
zaplatenie úrokov z omeškania, ktoré si žalobca uplatnil v zákonom stanovenej výške.

18/ O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1,
ods. 2 CSP. Nakoľko mal žalobca voči žalovaným 1 a 2 v konaní plný úspech, súd priznal žalobcovi
náhradu trov konania proti neúspešným žalovaným 1 a 2. Žalovaní 3 a 4 mali voči žalobcovi v konaní
plný úspech. Z obsahu súdneho spisu mal súd za preukázané, že žalovaným 3 a 4 v konaní nevznikla
žiadna poplatková povinnosť ani žiadne trovy právneho zastúpenia. Nakoľko žalovaným 3 a 4 v priebehu
konania žiadne trovy nevznikli, súd rozhodol tak, ako je uvedené v piatom výroku tohto rozsudku a

nárok na náhradu trov konania im nepriznal. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným
uznesením v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

19/ Uvedený rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobca ako aj žalovaný 1, keď v dôsledku
podaných odvolaní odvolaniami nebol napadnutý len výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo

konanie zastavené (výrok II rozsudku).
20/ Žalobca napadol včas podaným odvolaním výrok, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu voči
žalovaným 3 a 4 zamietol; svoje odvolanie žalobca oprel o ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t.j., že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež o ust.
§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.
21/ Žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že odkaz v ručiteľskom vyhlásení na
ustanovenia Občianskeho zákonníka spôsobuje absolútnu neplatnosť ručiteľského záväzku. Žalobca
súhlasí s rozhodnutím NS SR sp. zn. 5Cdo/120/2010 zo dňa 29. 3. 2012, v ktorom sa uvádza :
“za obchodné záväzkové vzťahy považuje právna úprava aj ďalšie vzťahy, bez zreteľa dna povahu

účastníkov…Ide teda o kogentnú povahu citovaného právneho ustanovenia, ktorá spôsobuje, že vzťahy,
ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami Obchodného
zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť…”
Žalobca však nesúhlasí s výkladom súdu prvej inštancie, že odkaz na Občiansky zákonník spôsobuje
absolútnu neplatnosť ručiteľského vyhlásenia v prípade, že právny vzťah sa riadi ustanoveniami

Obchodného zákonníka. Žalobca argumentoval Salvatorskou klauzulou v čl. XI zmluvy o poskytnutí
podpory č. 102/4123/1998 vo forme úveru : “Zmluvné strany sa dohodli pre prípad opomenutia a omylu
na Salvatorskej klauzule (Salvo errore omissioneque).” Žalobca poukazoval na to, že zabezpečenie
úveru je absolútny obchod, preto ustanovenia o ručení podľa Obchodného zákonníka musia byť
aplikované aj na ručenie za poskytnutý úver. Podľa ustanovenia § 261 ods. 7 Obch. Zák. : “Touto

časťou zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových
vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich odsekov…” Potom v kontexte
Salvatorskej klauzuly nie je možné posúdiť ručiteľské vyhlásenie v čl. VII bod 7.1 a 7.2 ako absolútne
neplatné podľa ust. § 39 Obč. zák. Žalobca svoj názor podporil poukazom na rozsudok obchodného
kolégia NS SR zo dňa 18. 5. 2000 sp. zn. 4 Obo/115/99, R 11/2001, ktoré bolo zverejnené v Zbierke NS

1/2001; pričom dôležitá je hlavne doplnková veta : “Ručením sa zabezpečoval záväzok zo zmluvy o
úvere. Záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú
záväzkovou časťou Obchodného zákonníka (§ 261 ods. 3 písm. d/). Preto aj záväzkové vzťahy, ktoré
vznikli pri zabezpečení záväzku z úverovej zmluvy, sa spravujú Obchodným zákonníkom (§ 261 ods.
4). Na tom nič nemohla zmeniť ani skutočnosť, že v ručiteľskom vyhlásení je odkaz na ustanvoenie

Občianskeho zákonníka. Podľa § 263 Obchodného zákonníka sa strany zmluvných vzťahov
nemôžu odchýliť, okrem iných, aj od ustanvoenia § 261 Obchodného zákonníka. Znamená to, že pre
vzťahy, ktoré sa podľa § 261 spravujú Obchodným zákonníkom, si účastníci ani dohodou nemôžu
dohodnúť, že sa budú spravovať iným zákonom (Občianskym zákonníkom). Ručenie v obchodných
záväzkových vzťahoch je v Obchodnom zákonníku upravená komplexne a na vzťahy z neho sa preto

nepoužijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení, teda ani ustanovenie § 549.” Žalobca sa s
takýmto právnym názorom NS SR plne stotožňuje, keď uvedený právny názor rešpektuje aj všeobecne
v právnom poriadku uplatňovanú zásadu favor negotii, t.j. prioritu takého výkladu, ktorý nezakladá
neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý by neplatnosť zmluvy zakladal, ak sú možné oba výklady.22/ Žalobca tiež poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 28. 4. 2011 sp. zn. 2 M Cdo 3/2011, ktorého
právna veta znie : “Záväzkové votary, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu
účastníkov spravujú záväzkovou časťou obchodného zákonníka. Preto aj záväzkové vzťahy, ktoré

vznikli pri zabezpečení záväzku z úverovej zmluvy, sa spravujú Obchodným zákonníkom (§ 261 ods.
4 Obch. zák.). Na tom by nič nemohla zmeniť ani skutočnosť, že v ručiteľskom vyhlásení by bol odkaz
na ustanovenie Občianskeho zákonníka.” Rozsudok súdu prvej inštancie je tak v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR.
23/ Žalobca naostatok v danej otázke upriamil pozornosť aj na Nález Ústavného súdu ČR z 28. 3. 2013,

sp. zn. III. ÚS 3900/12 : „V súkromnoprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené.
Preto každý zákonný zásah do tejto sféry je treba vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je
nutné vykladať ustanovenie o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom reštruktívne a nie
extenzívne.“ V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že znenie ručiteľského vyhlásenia v zmluve o podpore
spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti v ust. § 303 a nasl. Obch. zák. („Kto veriteľovi
písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým

ručiteľom.“). Pokiaľ ide o posúdenie určitosti a záväznosti právneho úkonu, v tomto posudzovanom
prípade, k riadnemu vzniku ručiteľského záväzku na základe ručiteľského vyhlásenia je potrebné uviesť,
že právny úkon je potrebné posudzovať hlavne podľa prejavu vôle zmluvných strán. Prejavená vôľa
žalobcu jednoznačne smerovala k zabezpečeniu poskytnutej podpory formou ručiteľského záväzku
a žalovaní 3 a 4 si boli pri podpise Zmluvy o podpore vedomí právnych následkov ich ručiteľského

vyhlásenia a s tým súvisiacich povinností voči žalobcovi.
24/Žalobcaďalejvodôvodnenípoukazovalnaprincípprávnejistoty,upravenývčl.3zákonač.160/2015
Z.z. (Civilný sporový poriadok), v zmysle ktorého je právna istota stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,

že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na zákalde prihliadnutia na prípadné skutkové a
právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto
odklonu.“ Neopomenuteľným komponentom princípu právnej istoty (čl. 1 ods. 1 ústavy, napr. PL. ÚS
36/95) je predvídateľnosť práva. Súčsťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne
relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď. Za diskriminačný

možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchýlnym spôsobom,
pričom ho nemožno objekltívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).
25/ Žalobca je názoru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie sa javí ako nedostatočne
odôvodnené (zmätočné), v rozpore s ustálenou praxou vyšších súdnych autorít, a to v časti posúdenia
ručiteľského vyhlásenia, jeho vzniku a záväznosti. Žalobca je preto názoru, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces. Ústavný súd SR opakovane vo svojej konštantnej judikatúre vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Nedostatok riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, a teda vadou zakladajúcou

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a zároveň aj jkeho dôvodnosť. (rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo 171/2005). Žalobca tak uzavrel, že právny vzťah založený Zmluvou o poskytnutí podpory
sa spravuje ustanoveniami zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obch. zák., odstúpením od Zmluvy
o poskytnutí podpory podľa ust. § 506 Obch. zák. nezaniká nárok záväzok ručiteľa uhradiť záväzok
za dlžníka, žalobca nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že nenastali účinky vzniku a záväznosti

ručiteľského vyhlásenia. Žalobca navrhoval, aby odvolací súd ním napadnutý výrok rozsudku súdu
prvej inštancie zmenil tak, že uloží žalovaným 3 a 4 povinnosť zaplatiť mu istinu vo výške 2.324,90 € so
zmluvnýmúrokomvovýške6,50%ročnezistiny2.324,90€od 1.102019dozaplatenia,akoajsúrokom
z omeškania vo výške 8,00 % ročne z istiny vo výške 2.324,90 € od 1. 10. 2019 do zaplatenia, s tým, že
plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných, všetko do 3

dníodprávoplatnostirozsudku.Zároveňnavrholpriznaťmuprotižalovaným1až4nároknanáhradutrov
konania v plnom rozsahu. Pokiaľ by sa odvolací súd nestotožnil so žalobcovou argumentáciou, navrhol
žalobca odvolaciemu súdu, a by z dôvodu nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie v
ním napadnutej časti tento rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil
si zároveň náhradu trov odvolacieho konania.

26/ Odvolanie žalovaného 1 (s účinkom aj pre žalovanú 2) smerovalo proti výroku rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým súd žalobe vyhovel a tiež proti výroku o trovách konania (ako tzv. závislému výroku).
Žalovaný 1 zotrval na svojom už skôr prezentovanom právnom názore, že uzatvorená zmluva o úvere
napĺňadefiníciupodľa§52ods.2Obč.zák.,atedažeideospotrebiteľskúzmluvu,nakoľkožalobcamalvčaseuzatvoreniazmluvypostavenieprávnickejosoby,disponovalspôsobilosťoumaťprávaapovinnosti,
mohol teda samostatne a vo vlastnom mene vykonávať činnosti zverené mu zákonom o štátnom fonde
rozvojabývania,atouzatváraťzmluvyoposkytovanípodporyvoformeúveru.Tátočinnosťmácharakter

sústavnosti a účelom týchto zmlúv je bez akýchkoľvek pochybností dosiahnutie zisku. Tiež ide o zmluvu
odplatnú. Základnou črtou spotrebiteľskej zmluvy je to, že je pre spotrebiteľa vopred pripravená a nie
je tak vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom zmluva uzatvorená
so žalovanými túto charakteristiku spĺňa. Tento svoj názor žalovaný 1 podporil v odvolaní poukazom
na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/359/2014, tiež Krajského súdu v Prešove sp. zn.

1Co/278/2014, tiež Krajského súdu v Prešove sp. zn. 24Co/11/2016, a na mnohé ďalšie, ktoré tvoria
súčasť súdneho spisu a ktoré potvrdzujú spotrebiteľský charakter danej úverovej zmluvy. Vzhľadom na
uvedené má žalovaným 1 za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, navyše sa v
tomto prípade odklonil od rozhodovacej praxe súdov na území SR. Navyše v prípade spotrebiteľskej
zmluvy je nevyhnutné jednotlivé čiastkové úhrady žalovaných započítať najprv na istinu a až následne
na príslušenstvo pohľadávky, čo žalovaní počas konania niekoľkokrát zdôrazňovali, avšak súd prvej

inštanciesasuvedenýmargumentomnevysporiadal. Podľažalovaného1malžalobcajednotlivéúhrady
najprv započítať na istinu a až následne na úroky či už zmluvné alebo z omeškania. Zo zmluvného čl.
X bod 2, ako aj čl. VII bod 1 vyplýva, že nebolo vôľou zmluvných strán uzatvárať zmluvu, ktorá by
sa mala spravovať výlučne podľa Obchodného zákonníka; sám žalobca v zmluve umožnil aj aplikáciu
Občianskeho zákonníka.

27/ Žalovaný 1 v odvolaní ďalej poukazoval na ním vznesenú námietku premlčania nároku žalobcu
uplatneného v tomto konaní; v zmysle čl. 7.6 uzavretej zmluvy o úvere sa dlžník zaviazal zriadiť záložné
právo do troch mesiacov od vydania právoplatného kolaudačného rozhodnutia, pričom v zmysle čl. 7.8,
ak žiadateľ návrh na vklad záložného práva nepreukáže alebo ak nepreukáže objektívne skutočnosti,
ktoré mu bránia splniť povinnosť zriadenia záložného práva, vzniká žalobcovi právo jednostranne

odstúpiťodzmluvystým,žedlžníkjepovinnývrátiťjednorazovoposkytnutýúveranenávratnýpríspevok
uhradiť spolu s úrokom do 60 dní. Z uvedeného podľa žalovaného 1 jednoznačne vyplýva, že žalovaný 1
bol po kolaudácii nehnuteľnosti povinný preukázať podanie návrhu na vklad záložného práva do katastra
nehnuteľností najneskôr do 3 mesiacov po právoplatnosti rozhodnutia o kolaudácii, avšak neurobil tak a
jeho dlh sa stal zročným. Kolaudačné rozhodnutie bolo vydané dňa 23. 2. 2006, pričom v tomto prípade

možno predpokladať, že právoplatným sa stalo v priebehu roka 2006, preto sa poskytnutý úver stal
splatným taktiež v priebehu roka 2006, avšak žaloba bola zo strany žalobcu súdu predložená až v r.
2017, čo podporil poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/70/2019 zo dňa 29.
10. 2019.
28/ Žalovaný 1 svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Podľa názoru žalovaného 1 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie trpí tzv. inou
vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a síce, že súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Právo na spravodlivý proces vylučuje ľubovôľu súdov pri

rozhodovaní, a preto je povinnosť súdov svoje rozhodnutie v zmysle § 191 ods. 1, § 220 ods. 2, §
220 ods. 3 CSP odôvodniť, a to tam uvedeným spôsobom. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej; inak ide o tzv. inú vadu konania. Je potrebné, aby súd v odôvodnení rozsudku presvedčivými
argumentmi vyvrátil právne nesprávne námietky účastníkov. Konaním súdu tak došlo k zásahu do práv

žalovaných na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a tiež čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný 1 tak žiadal, aby odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne a žalovanému 1 prizná náhradu trov konania v
rozsahu 100 %, prípadne, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zrušil
a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

29/ Na odvolanie žalovaného 1 podal žalobca písomné vyjadrenie (č.l. 880 - 887 spisu), v ktorom
uviedol, že žalovaný 1 tendenčne poukazuje na rozhodnutia niektorých krajských súdov SR, bez toho,
aby sa vysporiadal s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Žalobca argumentoval
tým, že nakoľko sa v prípade zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru uzavretej medzi žalobcom
ako veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi, resp. ručiteľmi, nejedná o spotrebiteľskú zmluvu a zároveň

sa jedná o zmluvu o úvere, je nevyhnutné na zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru aplikovať
režim Obchodného zákonníka (aplikácia režimu Občianskeho zákonníka je vylúčená tým, že sa nejedná
o spotrebiteľskú zmluvu). Podľa ust. § 261 ods. 6 písm. d/ Obch. zák. sa totiž
jedná o tzv. absolútny obchod - určité zmluvné typy spadajú pod režim Obchodného zákonníka bezohľadu na podnikateľský alebo nepodnikateľský charakter subjektov, ktoré zmluvu uzatvárajú. Aplikácia
Obchodného zákonníka o. i. znamená, že premlčacia doba je štvorročná (§ 397 Obch. zák.); odstúpením
od zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru sa zmluva nezrušuje od počiatku, ale až okamihom, keď

prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej stane (§ 349 Obch. zák.), nárok
na zaplatenie žalovanej sumy nie je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj po odstúpení
od zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru je žalobca oprávnený žiadať od dlžníkov - žalovaných -
vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov (dlžnej sumy) a zaplatenie zmluvných úrokov (ako ceny
poskytnutých peňazí) z nevrátenej časti úveru, a to až do okamihu vrátenia dlžnej sumy (§ 506 Obch.

zák.),tiežtrváručiteľskýzáväzok,keďžeručiteliaprevzalizáväzokvrátiťžalobcovidlžnúsumuzozmluvy
o poskytnutí podpory vo forme úveru spolu s úrokmi, ak tak neurobí dlžník (a odstúpením od zmluvy
nedochádza k transformovaniu záväzku na záväzok vydať bezdôvodné obohatenie).
30/ Žalobca vo vyjadrení poukazoval na charakteristiku podnikania podľa Obchodného zákonníka,
ako takej činnosti, ktorú vykonáva podnikateľ a zároveň kumulatívne spĺňa všetky znaky, ktoré zákon
požaduje, t.j. tie, ktoré sú taxatívne vymenované v odseku 1 : samostatnosť, sústavnosť, uskutočnenie

vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku. Samostatnosť pri výkone
podnikateľskej činnosti podnikateľom je potrebné vykladať v tom zmysle, že podnikateľ sám rozhoduje
o spôsobe a formách svojej podnikateľskej činnosti, t.j. nie je podriadený inému subjektu. V § 2 ods.
1 zákona o ŠFRB je ustanovené, že správcom ŠFRB je Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho
rozvoja SR. Je tak evidentné, že ŠFRB nekoná samostatne, nakoľko je spravovaný MDVRR SR, čo

podčiarkuje aj ďalšie ust. § 20 ods. 1 zákona o ŠFRB, podľa ktorého podrobnosti o organizácii a činnosti
fondu spravuje štatút fondu, ktorý schvaľuje minister. ŠFRB je účelovým fondom, ktorý bol zriadený
na plnenie osobitných úloh štátu, t.j. financovanie priorít štátnej bytovej politiky schválených vládou SR
pri rozširovaní zveľaďovaní bytového fondu. Pojmovým znakom podnikania je dosiahnutie zisku, t.j.
majetkového prospechu; v tomto zmysle žalobca zdôraznil, že účelom činnosti ŠFRB nie je dosahovanie

zisku. Žalobca je osobitný subjekt (sui generis) zriadený zákonom za účelom realizácie bytovej politiky
štátu, pričom zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru je jedným z nástrojov upravených priamo
zákonom, ktoré slúžia na realizáciu štátnej bytovej politiky. Žalobca teda nevykonáva podnikateľskú
činnosť v zmysle § 2 ods. 1 Obch. zák. za účelom dosahovania zisku, ale realizuje štátnu podporu
v oblasti bytovej politiky. Uvedené možno vyvodiť z ust. § 1 ods. 3 zák. č. 150/2013 Z.z. o ŠFRB,

podľa ktorého je žalobca finančnou inštitúciou slúžiacou na implementáciu finančných nástrojov podľa
osobitného predpisu (nariadenie Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 1303/2013 z 17. 12. 2013).
Príjmy žalobcu možno opätovne použiť len na štátnu podporu poskytovanú na účel uskutočnenia pomoci
štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu a v obmedzenej miere na výdavky súvisiace s
činnosťou žalobcu. S prípadným ziskom tak žalobca nemôže naložiť spôsobom, ako to môžu urobiť

podnikateľské subjekty v zmysle Obchodného zákonníka. Na vykonávaní činnosti žalobcu existuje
verejný záujem a existencia tohto verejného záujmu tiež neguje podnikateľský alebo obchodný charakter
žalobcu. Keďže činnosť žalobcu nevykazuje znaky podnikateľskej činnosti, nemôže žalobca spĺňať
ani definičné znaky dodávateľa podľa ust. § 52 ods. 3 Obč. zák., pretože dodávateľ je osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti. Potom zmluva o poskytnutí podpory uzatvorená medzi žalobcom a žalovanými
nie je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Obč. zák. Žalobca naostatok dodal, že Najvyšší
súd SR opakovane konštatoval, že žalobca nevykonáva podnikateľskú ani obchodnú činnosť a nespĺňa
ani pojmové znaky „dodávateľa“ podľa § 52 ods. 3 Obč. zák.; potom ani zmluvy o poskytnutí podpory vo
forme úveru uzatvárané žalobcom nemožno považovať za spotrebiteľské v zmysle § 52 ods. 1 Obč. zák.

(kde spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ
so spotrebiteľom).
31/ Žalobca ďalej vo vyjadrení zotrval na svojom názore, že pokiaľ je konkrétna zmluva ako zmluvný
typ upravená v Obchodnom zákonníku, nemožno na ňu použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka
(s výnimkou tých, ktoré obchodnoprávna úprava neobsahuje, resp. na ne odkazuje). Uvedený názor

podporuje aj skutočnosť, že právny poriadok Slovenskej republiky je budovaný na tzv. dualistickom
systéme záväzkového práva, keď právna úprava rozlišuje dvojakú úpravu nejakých inštitútov (napr.
odstúpenie od zmluvy, premlčanie a pod.).V danom prípade je potrebné vychádzať z ustanovení
Obchodného zákonníka o zmluve o úvere, a tiež z ustanovení o odstúpení od zmluvy nakoľko Obchodný
zákonník obsahuje samostatnú a ucelenú právnu úpravu týchto inštitútov. Občiansky zákonník nie

je kódexom, ktorý by sa mal v danom prípade aplikovať prednostne a už vôbec nie je Obchodnému
zákonníku nadradený. V tejto súvislosti žalobca poukázal na podľa jeho názoru kľúčové ustanovenia
Obch. zák., ktoré odôvodňujú aplikáciu Obchodného zákonníka na právny vzťah založený zmluvou
o úvere, a síce na ust. § 261 ods. 6 písm. d/ Obch. zák., podľa ktorého, „touto časťou zákona saspravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy : zmluvy o úvere (§ 497)“; ako aj ust.
§ 261 ods. 7 Obch. zák., podľa ktorého : „touto časťou zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri
zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa

predchádzajúcich odsekov....“; ako aj ust. § 263 ods. 1 Obch. zák., podľa ktorého „strany sa môžu
odchýliť od ustanovení tejto časti zákona alebo jej jednotlivé ustanovenia vylúčiť s výnimkou ustanovení
§ 261...“
32/ Vzhľadom na zákonnú definíciu považuje žalobca za nepochybné, že so žalovanými uzavrel zmluvu
o úvere, podľa ktorej si žalobca ako veriteľ splnil povinnosť poskytnúť peňažné prostriedky pre dlžníkov

- žalovaných. Okrem uvedeného bol úver poskytnutý z prostriedkov rozpočtu Slovenskej republiky v
zmysle zák. č. 124/1996 Z.z. o ŠFRB. Pre posúdenie právneho vzťahu strán sporu, založeného zmluvou
oúverejepodstatnýpráveúčelposkytnutiapeňažnýchprostriedkov,keďvdanomprípadejenevyhnutné
aplikovať ust. § 8 ods. 1 zákona o ŠFRB, podľa ktorého je jedným z druhov podpory úveru. Na základe
zmluvy o úvere bola poskytnutá podpora vo forme úveru, čo podmieňuje aplikovanie výlučnej úpravy
úverového záväzkového vzťahu v zmysle Obchodného zákonníka; na daný právny vzťah je tak potrebné

použiť ust. § 497 a nasl. Obch. zák., upravujúce zmluvu o úvere v spojení s § 261 ods. 6 písm. d/ a § 263
ods. 1 Obch. zák. Činnosť žalobcu, ako subjektu sui generis v zmysle uznesení Najvyššieho súdu SR
nemá povahu obchodnej činnosti, ani podnikateľskej činnosti a nie je žalobcom vykonávaná primárne
za účelom dosiahnutia zisku. Nie sú tak naplnené zákonom vyžadované pojmové znaky spotrebiteľskej
zmluvy a opačné právne posúdenie v zmysle § 52 ods. 1 SR je z tohto dôvodu nesprávne.

33/ K otázke započítania žalobca poukazoval na spôsob započítavania jednotlivých platieb, ktorý
realizoval v zmysle úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku. S týmto spôsobom, sa stotožnil aj
Krajský súd v Žiline v jeho uznesení zo dňa 26. 1. 2017 sp., zn. 9Co/277/2016, v ktorom uviedol, že
„...započítanie jednotlivých úhrad malo byť vykonané podľa § 330 Obch. zák. najskôr na úrok a potom
na istinu, a to u záväzku najskôr splatného.“

34/ K tvrdeniu žalovaného 1 o údajnom odklone od rozhodovacej praxe žalobca poznamenal, že
žalovaný 1 počas celého konania argumentuje len staršími rozhodnutiami niektorých krajských súdov
SR, ktoré však boli prekonané samotnou rozhodovacou praxou daných súdov a v súlade s príslušnými
ustanoveniami Civilného sporového poriadku ich však nemožno považovať za ustálenú prax vyšších
súdnych autorít, nakoľko za vyššiu súdnu autoritu v systéme súdov SR možno považovať len Najvyšší

súd SR. V zmysle uznesenia NS SR zo dňa 6. 3. 2017 sp. zn. 3Cdo/6/2017 je možné za ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít považovať aj uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/9/2019 zo
dňa 29. 4. 2020, tiež uznesenie NS SR zo dňa 28. 5. 2020 sp. zn. 5Cdo/170/2018, tiež uznesenie
sp. zn. 4Cdo/106/2018, z ktorých mal súd prvej inštancie vychádzať, aby boli v súlade s CSP a s
princípom právnej istoty. Uvedené tiež zodpovedá nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 15. 6. 2016

č.k. II.ÚS 19/2016 - 40 : „Súčasťou princípu právnej istoty, vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy je
požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala
rovnaká odpoveď. Ak všeobecný súd rozhodne v obdobných veciach odlišným alebo protichodným
spôsobom, bez zdôvodnenia odlišného stanoviska prijatého v takejto obdobnej veci, poruší základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“
35/ Na č.l. 901 až 908 spisu sa nachádza písomné vyjadrenie žalobcu k ustálenej rozhodovacej praxi
Najvyššieho súdu SR, v ktorom žalobca konštatoval, že rozhodovacou praxou NS SR už bola vyriešená
právna otázka, či právny vzťah založený medzi žalobcom a žalovanými na základe zmluvy o poskytnutí
podpory vo forme úveru podľa zákona o ŠFRB je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Obč. zák., a

to rozhodnutiami dovolacieho súdu : uznesenie NS SR zo dňa 29. 4. 2019 sp. zn. 4Cdo/106/2018,
uznesenie NS SR zo dňa 29. 4. 2020, sp. zn. 8Cdo/9/2019, uznesenie zo dňa 28. 5. 2020 sp. zn.
5Cdo/170/2018, kedy tri odlišné senáty NS SR dospeli k záveru, že uvedené zmluvy nemajú povahu
spotrebiteľských zmlúv podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. Okrem uvedených rozhodnutí žalobca poukázal
aj na aktuálnu rozhodovaciu prax NS SR založenú na obdobnom skutkovom a právnom základe :

uznesenie NS SR zo dňa 25. 11. 2020 sp. zn. 7Cdo/199/2019, tiež uznesenie NS SR zo dňa 25.
2. 2021 sp. zn. 4Cdo/14/2021, či uznesenie NS SR zo dňa 25. 11. 2021 sp. zn. 1Cdo/77/2019, v
ktorých Najvyšší súd SR rovnako vychádzal zo záveru, že žalobca nenapĺňa znaky dodávateľa, a to
ani z pohľadu vnútroštátneho práva a ani z pohľadu únijného práva : žalobca je inštitútom sui generis -
ekonomickým nástrojom bytovej politiky štátu, ktorý nevykonáva obchodnú alebo ani inú podnikateľskú

činnosť v zmysle § 2 ods. 1 Obch. zák. Žalobca nemá vydané oprávnenie podnikať, ale de facto
koná v súlade so svojím zriaďovacím zákonom, v ktorom nemá vymedzený predmet podnikania, iba
jeho účel a na to naviazané činnosti, ktoré nezodpovedajú obchodnoprávnemu charakteru. Žalobca
je finančnou inštitúciou slúžiacou na implementáciu finančných nástrojov podľa osobitného predpisu,ktorými sú Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady ( EÚ ) č. 1303/2013 zo dňa 17. 12. 2013.
Žalobca je aj Najvyšším súdom SR považovaný za „obrátkový fond“, t.j., že prostriedky v dispozícii
žalobcu možno použiť len na poskytnutie podpory vo forme úverov na rozvoj bytovej politiky štátu a v

nepatrnej a zákonom regulovanej miere aj na správu a činnosť samotného žalobcu. Žalobcovo konanie
nevykazuje znaky obchodného charakteru aj vzhľadom na to, že podporu vo forme úveru poskytuje len
úzkemu okruhu osôb - žiadateľom, ktorí spĺňajú podmienky vymedzené § 7 zákona o ŠFRB. Podporu
vo forme úveru poskytuje žalobca za zvýhodnených podmienok, práve z dôvodu realizácie sociálnej
politiky štátu. Nakoľko charakter spotrebiteľskej zmluvy je daný aj statusom jej účastníkov, tak ak jeden

z nich nie je podnikateľom, nemožno danú zmluvu označiť za spotrebiteľskú. Smernica 93/13/EHS sa v
zmysle odôvodnení uznesenia NS SR sp. zn. 7Cdo/199/2019, uznesenia NS SR sp. zn. 4Cdo/14/2021
a uznesenia NS SR sp. zn. 1Cdo/77/2019 nevzťahuje na žalobcu, a to z dôvodu, že podľa čl. 1 bod 2
Smernice 93/13/EHS jej ustanoveniam nepodliehajú zmluvné podmienky odrážajúce záväzné zákonné
alebo regulačné ustanovenia. Obsahom zmluvného vzťahu so žalobcom sú iba zákonné a regulačné
ustanovenia vyplývajúce zo zákona o ŠFRB.

36/ Najvyšší súd SR vo svojich obdobných sporoch konštatoval opakovane, že žalobca je osobitný
subjekt zriadený zákonom, prostredníctvom ktorého štát realizuje svoju bytovú politiku zákonom
upravenými nástrojmi, medzi ktoré patrí aj zmluva o úvere. Zmluva o úvere zakladá medzi zmluvnými
stranami záväzkový vzťah, ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov bude vždy riadiť ustanoveniami
Obchodného zákonníka (tzv. absolútny obchod podľa § 261 ods. 6 písm. d/ ). A podľa rozhodnutia NS

SR zo dňa 18. 5. 2000 sp. zn. 4Obo/115/99 (ZSR 11/2001) „vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení
záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného
zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť.“ Žalobca zdôraznil, že ak by sa na zmluvu
o poskytnutí podpory vo forme úveru aplikoval Občiansky zákonník, a nie ustanovenia Obchodného
zákonníka, dochádzalo by k nezmyselným následkom (tzv. protežovaniu nedisciplinovaných dlžníkov),

ktorým sa zákonodarca snažil predísť práve zaradením úverovej zmluvy medzi absolútne obchody.
Žalobca má za to, že sú naplnené všetky predpoklady na vyhovenie žalobe žalobcu vrátane priznania
mu náhrady trov konania v rozsahu 100 %.
37/ Na uvedené vyjadrenie žalobcu podal žalovaný 1 písomné vyjadrenie (č.l., 968 a nasl. spisu), v
ktorom poulazoval na ust. § 1 ods. 3 písm. p/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa

ktorého : „Spotrebiteľským úverom nie je úver poskytovaný na účely podľa osobitných predpisov pre
obmedzený okruh osôb vo verejnom záujme a za úrokové sadzby nižšie ako tie, ktoré prevládajú na
finančnom trhu, alebo bezúročný úver, alebo za iných podmienok, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie
ako tie, ktoré prevládajú na finančnom trhu, a za úrokové sadzby, ktoré nie sú vyššie ako úrokové
sadzby prevládajúce na finančnom trhu.“ Žalovaný 1 má za to, že aj úver poskytovaný na základe

osobitných právnych predpisov môže byť spotrebiteľským úverom, ak : úrokové sadzby úveru sú nižšie
ako tie ktoré prevládali na finančnom trhu alebo ak úver bol poskytnutý za výhodnejších podmienok
(iných ako je výška úrokov úveru). Potom je žalobca povinný preukázať, že podmienky, za ktorých
žalovaný úver čerpal, sú výhodnejšie ako tie, ktoré prevládali na finančnom trhu. Potom nutno
zohľadniť všetky náklady za poskytnutie úveru (aj napr. výšku zmluvnej pokuty 10 % z celej dlžnej

sumy v prípade odstúpenia od úverovej zmluvy), ktoré žalovaný musel podľa zmluvy vynaložiť, ako aj
podmienky na získanie úveru. Žalobca však vo vyjadrení neuviedol, na základe čoho dospel k záveru,
že podmienky na čerpanie úveru poskytnutého zo strany žalobcu sú pre žalovaného výhodnejšie ako
tie, ktoré prevládali na finančnom trhu (t.j. predovšetkým úvery poskytované bankami). Nakoľko žalobca
v konaní nepreukázal, že podmienky pre čerpanie úveru sú výhodnejšie ako tie, ktoré prevládali na

finančnom trhu, aj z uvedeného dôvodu považujeme zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanými za
spotrebiteľský.Eurozákonodarcaazákonodarcanevylúčilivšetkyúverovéproduktynaregulovanomtrhu
automaticky zo spotrebiteľsko-právnej ochrany, ale iba tie, ktoré sú výhodnejšie ako úvery poskytované
na finančnom trhu (napr. zo strany bánk). V nadväznosti na rozhodnutia predložené žalobcom žalovaný
1 predložil súdu rozsudok NS SR sp. zn. 8Cdo/64/2019 zo dňa 23. 9. 2020, v ktorom sa o. i.

uvádza : „...Dovolaciemu súdu sú známe závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 27. 3. 2013 sp.
zn. 6MCdo/4/2012, v zmysle ktorých „Zmluva o úvere upravená ustanoveniami § 497 až § 507 Obch.
zák. je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho
účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom“, avšak tieto (vzhľadom na osobitnú úpravu postavenia
Fondu a podmienok pre poskytovanie podpory) nemožno bez ďalšieho aplikovať i v posudzovanej veci.

Ako už bolo uvedené, podmienky pre poskytovanie podpory (vo forme úveru) boli komplexne upravené v
zákone č. 607/2003 Z.z. a v podrobnostiach špecifikované v samotnej Zmluve, rovnako uzavretej podľa
tohto osobitného predpisu. Nešlo teda o úverovú zmluvu uzatváranú podľa § 497 a nasl. Obch. zák.
Ak strany mali záujem riadiť sa pri poskytovaní úveru ustanoveniami Obchodného zákonníka, mohli si vzmluve dohodnúť, že ich záväzkový vzťah sa bude spravovať Obchodným zákonníkom ä § 262 Obch.
zák.)....Dovolací súd má za to, že na aplikovanie obchodnoprávneho režimu bolo potrebné, aby medzi
stranami existoval záväzkový vzťah spĺňajúci podmienky § 261 ods. 1, ods. 2 alebo ods. 6 Obch. zák. V

danej veci (ako už bolo uvedené vyššie) takýto vzťah nevznikol, keďže komplexnú úpravu poskytovania
podpory vo forme úveru Fondom upravoval výlučne osobitný predpis, ktorým bol zákon č. 607/2003
Z.z. Aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka si potom nedohodli zmluvné strany ani v samotnej
Zmluve (§ 262 Obch. zák.). Ak sa potom práva žalobcu na vrátenie úveru (titulom zodpovednosti za
bezdôvodné obohatenie) nespravovali Obchodným zákonníkom, bolo potrebné ich posudzovať podľa

všeobecnej právnej úpravy, ktorou boli ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to vrátane „zániku“ práva
domôcť sa plnenia v dôsledku vznesenia námietky premlčania. Pri rešpektovaní princípu lex specialis
a lex generalis platí, že ak osobitný predpis (v danom prípade zákon č. 607/2003 Z.z.) nemal blanket
na použitie Obchodného zákonníka, bolo potrebné použiť základný predpis občianskeho práva, a to
Občiansky zákonník. Iná by bola situácia, ak by medzi stranami existoval záväzkový vzťah spĺňajúci
podmienky § 261 ods. 1, 2 alebo 6 Obch. zákonníka. V takom prípade by sa premlčanie nároku mohlo

spravovať Obchodným zákonníkom napriek tomu, že by sa predpoklady samotného nároku spravovali
Občianskym zákonníkom (IV. ÚS 214/04 ).“
38/ V nadväznosti na citovanú časť rozsudku NS SR žalovaný 1 poukázal na to, že tak ako zákon
č. 607/2003 Z.z. o štátnom fonde rozvoja bývania, ani tomuto predchádzajúci zákon č. 124/1996 Z.z.
o Štátnom fonde rozvoja bývania nemal blanket na použitie Obchodného zákonníka, t.j. obsahoval

komplexnú právnu úpravu poskytnutia príspevku/úveru, pričom záväzkový vzťah medzi žalobcom a
žalovaným nespĺňa ani podmienky § 261 ods. 1, ods. 2 alebo ods. 6 Obch. zák., na vzťah medzi
žalobcom a žalovaným sa vzťahuje výlučne Občiansky zákonník.
39/ Ďalšie podania strany sporu vo veci neučinili.
40/ Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaných odvolaní (t.j. vo všetkých výrokoch s

výnimkou výroku o čiastočnom zastavení konania) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a §
219 ods. 3 CSP), keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je opodstatnené, odvolaniu žalovaného 1
(s účinkom aj pre žalovanú 2) nemožno priznať úspech.
41/ Súd prvej inštancie v predmetnej právnej veci riešil predovšetkým otázku, či je Zmluva o poskytnutí

podpory vo forme úveru č. XXX/XXXX/XXXX uzavretá medzi žalobcom a žalovanými 1, 2 (ako dlžníkmi)
a žalovanými 3, 4 (ako ručiteľmi) zo dňa 4. 7. 2000 zmluvou spotrebiteľskou a akému právnemu režimu
podlieha, t.j. či sa riadi ustanoveniami obchodného alebo občianskeho hmotného práva. Predmetná
zmluva bola uzavretá podľa zák. č. 124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania, pričom jej
predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 500.000,- Sk ako aj nenávratného príspevku vo výške

150.000,- Sk žalovaným 1, 2 (t.j. dlžníkom); súčasťou predmetnej zmluvy bola aj dohoda o prevzatí
ručiteľského záväzku žalovanými 3 a 4 (ručiteľmi). Otázku, či má predmetná Zmluva o poskytnutí
podpory povahu spotrebiteľskej zmluvy, si súd prvej inštancie vyriešil negatívne, keď uzavrel, že daná
zmluva nemá povahu spotrebiteľskej zmluvy, nakoľko žalobca pri uzatváraní zmluvy nemal postavenie
dodávateľa, tak, ako to vyžaduje ust. § 52 ods. 1 Obč. zák. Súd prvej inštancie tento svoj záver podporil

odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/106/2018 zo dňa 29. 4. 2019, v ktorom
Najvyšší súd SR skonštatoval, že Štátny fond rozvoja bývania nevykonáva podnikateľskú činnosť, ale
je osobitným subjektom zriadeným zákonom na realizáciu podpory štátu v oblasti bytovej politiky a ním
uzatvárané zmluvy o poskytnutí podpory nemajú charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 52
ods. 3 Obč. zák. So záverom súdu prvej inštancie o tom, že stranami sporu uzavretá Zmluva o poskytnutí

podpory vo forme úveru a nenávratného príspevku (zo dňa 4. 7. 2000) nemá charakter spotrebiteľskej
zmluvy, sa odvolací súd stotožnil. Pre vyhodnotenie či predmetnú zmluvu vzhľadom na jej charakter
možno zaradiť medzi spotrebiteľské zmluvy je nutné posúdiť, či daná zmluva spĺňa základné atribúty
spotrebiteľskej zmluvy, t.j. okrem iného požiadavku, aby dodávateľ (v danom prípade žalobca Štátneho
fondu rozvoja bývania) spĺňal podmienku postavenia podnikateľa, pričom práve na vyhodnocovaní

splnenia tejto požiadavky chatrakteristika účastníkmi uzavretej Zmluvy o poskytnutí podpory vo forme
úveru zlyháva. Ako už skonštatoval Najvyšší súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach (už spomenuté
uznesenia NS SR sp. zn. 7Cdo/199/2019, tiež sp. zn. 4Cdo/14/2021, tiež sp. zn. 1 Cdo/77/2019, na
ktoré poukazoval žalobca), žalobca je subjektom sui generis, zriadeným osobitným zákonom za účelom
realizácie štátnej bytovej politiky, pričom nemá postavenie dodávateľa, ako osoby, ktorá koná v rámci

predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalobca nie je subjektom s oprávnením
podnikaťzaúčelomdosiahnutiazisku. Podporu,ktorúžalobcavzmyslezákonaposkytuježiadateľomvo
forme úveru, neposkytuje neobmedzenému okruhu žiadateľov, ale len zákonom vymedzenému okruhu
žiadateľov, spĺňajúcich zákonom stanovené podmienky. Potom žalobca nespĺňa požiadavku, že mápostavenie dodávateľa; nie je totiž osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
42/ V tejto súvislosti odvolací súdna margo argumentácie žalovaného 1, ktorý poukazoval na zák. č.

129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, poznamenáva, že právna úprava zák. č. 129/2010 Z.z. sa na
daný záväzkový vzťah nevzťahuje. Zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách (účinný od 2. 4. 2010) nahradil dovtedy účinný zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch (účinný od 1. 10. 2001), oba výslovne určujú, že sa nevzťahujú na zmluvy o poskytnutí úveru na
účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné

úpravy dokončených stavieb a ich údržbu (porovnaj napr. ust. § 1 ods. 2 písm. a/ zák. č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, alebo obdobne ust. § 1 ods. 3 písm.d/ zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úverochaoinýchúverochapôžičkách).Obaspomenutézákony(zák.č.258/2001Z.z.vosvojomust.§1
ods. 2 písm. h/ a zákon č. 129/2010 Z.z. v ust. § 1 ods. 3 písm. p/) tiež výslovne vylučujú aplikáciu týchto
zákonov na zmluvy o poskytnutí úveru na účely podľa osobitného zákona (podľa osobitných predpisov)
preobmedzenýokruhosôbvoverejnomzáujmeazaúrokovésadzbynižšieakosadzby,ktoréprevládajú

natrhu,alebobezúročne,alebozainýchpodmienok,ktorésúprespotrebiteľarovnakéalebovýhodnejšie
ako tie, ktoré prevládajú na trhu, a za úrokové sadzby, ktoré nie sú vyššie ako sadzby prevládajúce na
trhu, pričom v poznámkach pod čiarou ukazujú oba zákony práve na zákon o Štátnom fonde rozvoja
bývania (zák. č. 607/2003 Z.z.). Uvedené podľa názoru odvolacieho súdu svedčí o tom, že zákonodarca
cielene nemal záujem podriadiť právny režim zmlúv o poskytnutí podpory uzatváraných Štátnym fondom

rozvoja bývania s úspešnými žiadateľmi pod režim spotrebiteľského práva, a to aj v prípade takýchto
zmlúv uzatváraných ešte za účinnosti skoršieho zákona č. 124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja
bývania(akojetomuvprejednávanejveci).Zazákladnúprekážku,ktorábrániposudzovaniuuzatvorenej
zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru odvolací súd považuje skutočnosť, že žalobca nespĺňa
už spomínanú podmienku postavenia „dodávateľa“, z dôvodov uvedených v texte vyššie. Je potom bez

významu, či by prípadne bola alebo nebola splnená podmienka poskytnutia výhodnejších úrokových
sadzieb alebo výhodnejších podmienok, ako tých, ktoré prevládajú na finančnom trhu, čím argumentoval
žalovaný 1.
43/ V konaní bola sporná aj otázka, či sa právny vzťah založený medzi stranami zmluvou o poskytnutí
podporyvoformeúveruriadipredpismiobchodnéhoaleboobčianskehohmotnéhopráva.Pririešenítejto

otázky je podľa odvolacieho súdu nutné vychádzať zo skutočnosti, že predmetom uzavretej zmluvy bolo
poskytnutie úverových finančných prostriedkov žalovaným 1, 2, teda, že uzavretá zmluva bola zmluvou
o úvere. Právnu úpravu zmluvy o úvere obsahuje Obchodný zákonník v ust. § 497 a nasl., pričom ju
upravuje ako tzv. absolútny obchod, čo znamená, že úverová zmluva ako zmluvný typ spadá pod právny
režim Obchodného zákonníka, bez ohľadu na to, medzi akými subjektami bola uzavretá. Po právnej

stránke sa teda úverová zmluva riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka aj v prípade, kedy jej
zmluvnými stranami nie sú podnikateľské subjekty (ako je tomu v súdenej právnej veci), podľa ust. § 261
ods. 3 písm. d/ Obch. zák. A keďže z textu vyššie vyplýva, že predmetná zmluva nie je spotrebiteľskou
zmluvou, tak právne vzťahy z nej plynúce sa neriadia ustanoveniami Občianskeho zákonníka. V zmysle
§ 261 ods. 3 písm. d/ Obch. zák. patria zmluva o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476 ),

zmluva o úvere (§ 497), zmluva o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľská zmluva (§ 601),
zmluva o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluva o tichom spoločenstve (§
673), zmluva o otvorení akreditívu (§ 682), zmluva o inkase (§ 692), zmluva o bankovom uložení
veci (§ 700), zmluva o bežnom účte (§ 708) a zmluva o vkladovom účte (§ 716). Samotná Zmluva o
poskytnutí podpory vo svojich záverečných ustanoveniach, konkrétne v čl. XII, bod 12. 3. podriaďuje

práva a povinnosti zmluvných strán predovšetkým pod zákon č. 124/96 Z.z. o ŠFRB, ale aj na ostatné
všeobecne záväzné právne predpisy, najmä Občiansky zákonník. Z uvedeného zmluvného dojednania
podľa odvolacieho súdu plynie, že sa zmluvné strany dohodli na použití aj Obchodného zákonníka
(ako všeobecne záväzného právneho predpisu), ktorého aplikáciu na právne vzťahy zmluvných strán
odôvodňuje už spomínaná povaha úverového vzťahu medzi zmluvnými stranami ako tzv. absolútneho

obchodu.
44/ Skutočnosť, že určitá zmluva je ako zmluvný typ upravená v Obchodnom zákonníku nevylučuje
absolútne, že sa na ňu nebudú vzťahovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, pôjde však len o
také ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré Obchodný zákonník neobsahuje, prípadne na ktoré
Obchodný zákonník odkazuje. Pokiaľ teda aj existuje duálna právna úprava, t.j. niektoré právne inštitúty

upravuje ako Obchodný tak aj Občiansky zákonník, potom v prípade zmluvy o úvere, vzhľadom na
jej povahu tzv. absolútneho obchodu, je nutné z nej plynúci záväzkový vzťah podriadiť - v prípade
duálnej právnej úpravy - ustanoveniam Obchodného a nie Občianskeho zákonníka. Potom aj v prípade
zabezpečenia úverovej zmluvy rezultuje aplikácia obchodnoprávnej úpravy z ust. § 261 ods. 7 Obch.zák., podľa ktorého „touto časťou zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia
záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich
odsekov....“

45/ Žalobca upozornil na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom rozhodnutí
sp. zn. 4Obo 115/99 (R 11/2001) zo dňa 18. 5. 2000 konštatoval, že „...ručením sa zabezpečoval
záväzok zo zmluvy o úvere. Záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na
povahu účastníkov spravujú záväzkovou časťou Obchodného zákonníka (§ 261 ods. 3 písm. d/). Preto
aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzku z úverovej zmluvy, sa spravujú Obchodným

zákonníkom (§ 261 ods. 4). Na tom nič nemohla zmeniť ani skutočnosť, že v ručiteľskom vyhlásení je
odkaz na ustanovenie Občianskeho zákonníka. Podľa § 263 Obch. zák. sa strany zmluvných vzťahov
nemôžu odchýliť, okrem iných, aj od ustanovenia § 261 Obch. zák. Znamená to, že pre vzťahy, ktoré sa
podľa § 261 spravujú Obchodným zákonníkom, si účastníci ani dohodou nemôžu dohodnúť, že sa budú
spravovať iným zákonom (Občianskym zákonníkom). Ručenie v obchodných záväzkových vzťahoch
je v Obchodnom zákonníku upravené komplexne a na vzťahy z neho sa preto nepoužijú ustanovenia

Občianskeho zákonníka o ručení, teda ani ustanovenie § 549.“
46/ Obdobne Najvyšší súd SR vo svojom uznesení zo dňa 28. 4. 2011 sp. zn. 2M Cdo 3/2011 uzavrel,
že „záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú
záväzkovou časťou obchodného zákonníka. Preto aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení
záväzku z úverovej zmluvy, sa spravujú Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 4 Obch. zák.). Na

tom by nič nemohla zmeniť ani skutočnosť, že v ručiteľskom vyhlásení by bol odkaz na ustanovenie
Občianskeho zákonníka.“
47/ Posudzovaná zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru obsahovala aj čl. VII, ktorého obsahom
bolo ručiteľské vyhlásenie o prevzatí ručiteľského záväzku ručiteľmi - žalovanými 3, 4. Vzhľadom
na vyššie spomenutú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR o kogentnej povahe právnej úpravy

ručenia v Obchodnom zákonníku v prípade zmluvy o úvere súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru, že ručiteľské vyhlásenie, odkazujúce na § 546 a § 560 Obč. zák., v danom prípade obchádza
kogentné ustanovenie Obchodného zákonníka, čo má za následok jeho neplatnosť, podľa § 39 Obč.
zák. Tento názor viedol súd prvej inštancie k záveru, že sa žalovaní 3, 4 vzhľadom na absolútnu
neplatnosť ručiteľského vyhlásenia nikdy nestali ručiteľmi záväzku žalovaných 1, 2, a preto žalobu

voči nim zamietol. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie je názoru, že spomínané ručiteľské
vyhlásenie nerešpektovalo kogentné ust. § 261 Obch. zák., keď bolo v zmluve založené na ust. § 546,
§ 560 Obč. zák., odvolací súd však napriek tomu, berúc do úvahy tzv. Salvatorskú klauzulu dohodnutú
v zmluve, má za to, že ručiteľský záväzok žalovaných 3 a 4 vznikol.
48/ Podľa § 303 Obch. zák., kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil

určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.
49/ Zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru obsahuje v čl. XI dojednanie tzv. Salvatorskej klauzuly,
podľa ktorej „zmluvné strany sa dohodli pre prípad opomenutia a omylu na Salvatorskej klauzule.“
Účelom tzv. Salvatorskej klauzuly v zmluvách je „zachrániť“ záväzkový vzťah pred jeho čiastočnou
neplatnosťou (po latinsky znamená „salvator“ záchranca, spasiteľ). Spomínaná Salvatorská klauzula

znamená, že zmluvné strany pripúšťajú nahradenie neplatnej časti právneho úkonu (táto časť musí
byť oddeliteľná od zvyšku právneho úkonu, ktorý neplatnosťou netrpí) príslušným ustanovením tej
právnej úpravy, ktorá je svojím zmyslom a účelom neúčinnému ustanoveniu najbližšia - v súdenej
veci teda nahradenie podľa Občianskeho zákonníka neplatne dojednaného ručiteľského záväzku
ručiteľským záväzkom podľa Obchodného zákonníka (§ 303 a nasl. Obch. zák.). Ručiteľské vyhlásenie

žalovaných 3, 4 predstavuje záväzok, oddeliteľný od zvyšku zmluvy o úvere. Salvatorská doložka
svojou podstatou podporuje zásadu právnej úpravy, ktorá priorizuje taký výklad právneho úkonu, ktorý
nezakladá jeho neplatnosť, pred výkladom, ktorý naopak jeho neplatnosť zakladá. Keďže ručiteľský
záväzok v posudzovanej zmluve o poskytnutí podpory vo forme úveru bol uzavretý (hoci aj nesprávne
podľa ust. Občianskeho zákonníka), nemôže byť pochybnosť o tom, že zmluvné strany mali vôľu

zabezpečiť záväzok žalovaných 1, 2 ručiteľským záväzkom žalovaných 3 a 4. Vzhľadom na dojednanie
salvatorskej klauzuly v zmluve tak nie je správny záver súdu prvej inštancie, že žalovaní 3 a 4 sa
ručiteľmi nestali; ručiteľský záväzok žalovaných 3 a 4 vznikol, a to na základe § 303 a nasl. Obch. zák.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o zamietnutí žaloby žalobcu vo vzťahu k žalovaným 3 a 4 potom
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

50/ V súlade s už prezentovaným právnym záverom, uvedeným v texte vyššie, že uzavretá zmluva o
poskytnutí podpory nemá povahu spotrebiteľskej zmluvy a riadi sa obchodnoprávnou hmotnou úpravou,
je irelevantná námietka žalovaného 1, že realizované úhrady mal žalobca po správnosti započítať najprv
na istinu a až potom na príslušenstvo, v súlade s občianskoprávnou úpravou. Keďže v zmysle § 330 ods.2 Obch. zák. sa pri plnení peňažného záväzku započíta plnenie najprv na úroky a potom na istinu, ak
dlžník neurčí inak, žalobca postupoval správne, keď poskytnuté úhrady započítal najprv na príslušenstvo
a až následne na istinu, rešpektujúc obchodnoprávny charakter daného záväzkovoprávneho vzťahu

ako tzv. absolútneho obchodu. Skutočnosť, že ide o absolútny obchod, vylučuje voľbu práva a použite
Obchodného zákonníka nemožno vylúčiť ani dohodou strán.
51/ Naostatok sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom prvoinštančného súdu, podľa ktorého
bola nedôvodná žalovaným 1 vznesená námietka premlčania žalobcom uplatneného práva. Žalovaný
1 opodstatnenosť ním vznesenej námietky premlčania vyvodzoval zo zmluvného čl. VII bol 7.8

zmluvy o podpore, podľa ktorého ak dlžníci nepreukážu vklad záložného práva alebo nepreukážu
objektívne skutočnosti, ktoré im bránili splniť povinnosť zriadenia záložného práva, vzniká veriteľovi (t.j.
žalobcovi) právo jednostranne od zmluvy odstúpiť. Žalovaný 1 poukazoval na skutočnosť, že v zmysle
spomínaného článku, „ak žiadateľ návrh na vklad záložného práva nepreukáže alebo ak nepreukáže
objektívne skutočnosti, ktoré mu bránia splniť povinnosť zriadenia záložného práva, vzniká právo fondu
jednostranne odstúpiť od zmluvy s tým, že dlžník je povinný vrátiť jednorázovo poskytnutý úver a

nenávratný príspevok uhradí aj úrok do 60 dní.“ V súlade s čl. 7.6 zmluvy boli žalovaní 1, 2 povinní
zriadiť záložné právo v lehote 3 mesiacov od právoplatného kolaudačného rozhodnutia. Keďže žalovaní
1, 2 nezriadili v prospech žalobcu záložné právo k nehnuteľnostiam do troch mesiacov, mali dlžníci za
to, že dlh žalobcu sa stal zročným ešte v r. 2006, a nakoľko žaloba bola na súde podaná žalobcom
až dňa 20. 10. 2017, právo žalobcu sa podľa ich názoru premlčalo. Dikcia čl. VII bod 7.8 upravuje,

že žalobcovi v prípade nesplnenia si dlžníkom uloženej povinnosti zriadiť záložné právo v lehote 3
mesiacov od právoplatného kolaudačného rozhodnutia, vzniká právo jednostranne od zmluvy odstúpiť,
teda nevzniká mu povinnosť odstúpiť od zmluvy, spojená so zosplatnením dlhu. Žalobca od zmluvy
(z dôvodu nesplácania úveru riadne a včas) odstúpil písomne listom dňa 9. 6. 2017, s výzvou uhradiť
zvyšok dlhu na úvere v lehote 60 dní. Žalobu na súde podal žalobca dňa 20. 10. 2017, k premlčaniu

jeho práva na úhradu zosplatneného dlhu preto nedošlo.
52/ Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach
zmenil (§ 388 CSP) tak, že zaviazal žalovaných 1, 2 ako dlžníkov a žalovaných 3 a 4 z titulu ručiteľského
záväzku na zaplatenie žalobcom uplatneného peňažného plnenia, tak ako je uvedené vo výroku
rozsudku odvolacieho súdu. Keďže ide o dva záväzky zaplatiť žalobcovi (veriteľovi) jeden a ten istý dlh,

bolo nutné vymedziť ich vzájomný vzťah v časti spôsobu plnenia žalovaných vo vzťahu k žalobcovi tak,
že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných.
53/Onárokunanáhradutrovceléhokonania(akoprvoinštančnéhotakajodvolacieho)rozhodolodvolací
súd na základe ust. § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobca vzal žalobu sčasti späť po tom, ako

žalovaní uhradili časť plnenia po podaní žaloby na súd, (č.l. 611 a nasl. spisu), a teda žaloba bola aj v
tejto časti podaná dôvodne; zavinenie za zastavenie konania nemôže ísť na ťarchu žalobcu. Vo zvyšku
bol žalobca v konaní s uplatneným nárokom úspešný.
54/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,

§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).