Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy… ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, May 5, 2025

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 19Csp/128/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123200027
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Polivková

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2025:7123200027.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou A. B. C. v právnom spore žalobkyne: B. D., trvale bytom E. A. X, XXX XX

E.,nar.XX.XX.XXXX,právnezastúpenáA.B.F.,advokátom,sosídlomG.XXX/XX,D.protižalovanému:
C. H. D., D., so sídlom C. XX I., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpenému: J. E. A. J. H., D., so sídlom
E. XX, I., IČO: XX XXX XXX, v konaní o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a určenie
neprijateľných zmluvných podmienok takto

r o z h o d o l :

I. Súd u r č u j e, že úver poskytnutý zo zmluvy o úvere číslo XXXXXX - XXXXX zo dňa 31.05.2018
je bezúročný a bez poplatkov.

II. Súd u r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere číslo XXXXXX - XXXXX zo dňa
31.05.2018 v článku 10. Porušenie zmluvy a sankcie, ods. 10. 1 v znení: „V prípade omeškania dlžníka
s úhradu splátky, je veriteľ oprávnený požadovať úhradu zmluvnej pokuty vo výške 0,1% denne z dlžnej
sumy a za každý deň omeškania.“ je n e p r i j a t e ľ n á.

III. Súd u r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere číslo XXXXXX - XXXXX zo dňa
31.05.2018 v článku 10. Porušenie zmluvy a sankcie, ods. 10. 6 v znení: „Veriteľ a dlžník sa dohodli,

že veriteľ má právo požadovať za vystavenie a zaslanie upomienky o nezaplatení záväzku poplatok vo
výške 15,- eur. Poplatok je splatný v deň doručenia upomienky dlžníkovi (čl. 17, ods. 17.2 tejto zmluvy).
Zmluvné strany sa zároveň dohodli, že platba dlžníka (spoludlžníka) pripísaná na účet veriteľa po dni
splatnosti poplatku sa použije prednostne na úhradu tohto poplatku.“ je n e p r i j a t e ľ n á.

IV. Žalobkyňa m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 03.01.2023 domáhala, aby súd určil, že úver zo zmluvy
o úvere číslo XXXXXX - XXXXX zo dňa 31.05.2018 je bezúročný a bez poplatkov, domáhala sa tiež

určenia v žalobe uvedených neprijateľných zmluvných podmienok a žiadala priznať nárok na náhradu
trov konania. Svoju žalobu odôvodnila tým, že dňa 31.05.2018 so žalovaným ako veriteľom uzatvorila
zmluvu o úvere číslo XXXXXX - XXXXX, ktorej predmetom bolo poskytnutie finančných prostriedkov
vo výške X XXX,- K.. Túto zmluvu uzatvárala ako spotrebiteľ so žalovaným ako právnickou osobou,
ktorá poskytuje úvery v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, pričom právny vzťah, ktorý
medzi nimi vznikol mal spotrebiteľský charakter, a preto v súvislosti s ním je nutné aplikovať normy
spotrebiteľského práva. Ako vyplýva zo zmluvy, žalovaný žalobkyni poskytol finančné prostriedky vo

výške XXXX K., pričom žalobkyňa celý úver splatila, avšak nedisponuje dokladmi, koľko uhradila. Ďalej
poukázala na skutočnosť, že zmluva o úvere neobsahuje zákonom požadované náležitosti s poukazom
na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. c), g) a h) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
a preto je tento úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b)zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Vo vzťahu k bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru poukázala aj na to, že na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru postačuje neuvedenie čo i
len jednej z náležitostí zmluvy vyžadovaných zákonom a poukázala na ust. § 54 ods. 2 OZ, že v

pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Ďalej
uviedla, že spotrebiteľská zmluva uzatvorená medzi ňou a žalovaným má bezpochyby tzv. formulárový
charakter, ide o vopred pripravenú predtlač žalovaného, do ktorej žalovaný dopisoval len jej údaje,
jej zmluvná voľnosť bola obmedzená len na dohodu o výške poskytnutého úveru, pričom všetky
ostatné zmluvné podmienky, ako aj všetky dokumenty predložené spolu so spotrebiteľskou zmluvou

predstavovali diktát dodávateľa – žalovaného bez možnosti žalobkyne ako spotrebiteľky ovplyvniť
ich obsah. Túto spotrebiteľskú zmluvu je z uvedeného dôvodu potrebné podrobiť súdnej kontrole
neprijateľnosti zmluvných podmienok. S odkazom na ust. § 53 ods. 1, 2, 3 a 5 OZ žalobkyňa uviedla,
že zmluva o úvere obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v L. XX. Porušenie zmluvy a sankcie,
ods. 10. 1, nakoľko žalovaný s ňou túto zmluvnú pokutu individuálne nedojednal, a táto spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech jej ako spotrebiteľky.

Zmluvná pokuta bola zakomponovaná do úverových podmienok na vopred pripravenom tlačive zo
strany žalovaného, pričom žalobkyňa ju nemohla žiadnym spôsobom ovplyvniť. Ďalej zmluva obsahuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku v L. XX. Porušenie zmluvy a sankcie, ods. 10. 6, s tým, že podľa názoru
žalobkynejeneprijateľné,abyspotrebiteľznášalakékoľvekvýdavkyžalovaného,ktorémumôžuvzniknúť
svymáhanímpohľadávky,pričomonsámsitietonákladyurčilpevnousumouvopred.Výškupoplatkovza

upomienky žalovaný žiadnym spôsobom neodôvodnil, preto ich požadovanie od spotrebiteľa odporuje
dobrým mravom. V tomto smere žalobkyňa na podporu svojich tvrdení ohľadom neprijateľnosti obdobný
zmluvnej podmienky poukázala na rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 9C/137/2016 zo dňa
03.10.2016. K podanej žalobe ako dôkaz pripojila zmluvu o úvere č. XXXXXX - XXXXX zo dňa
31.05.2018.

2. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril podaním doručeným súdu dňa 27.01.2023, v ktorom ako
prvé namietal miestnu nepríslušnosť pôvodného M. D. E. N. na konanie a rozhodovanie, a žiadal o
postúpenie veci príslušnému súdu. Na podporu tejto námietky uviedol, že medzi sporovými stranami
nebola uzavretá žiadna spotrebiteľská zmluva a na konanie o podanej žalobe preto nie je miestne

príslušný pôvodný M. D. E. N., ale všeobecný súd žalovaného M. D. I. N. K meritu veci žalovaný
uviedol, že popiera dôvodnosť tvrdení žalobkyne a namieta ich rozpor so skutočným stavom veci
a súčasne namieta aj ich rozpor s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Žalovaný uviedol, že
úverová zmluva medzi stranami sporu bola uzavretá dňa 31.05.2018, a to na základe žiadosti o úver
podanej dňa 30.05.2018, pričom zo žiadosti o úver vyplýva, že ju podala žalobkyňa ako fyzická osoba

- podnikateľ, účel čerpania úveru uviedla nákup auta na podnikanie a v závere svojej žiadosti opätovne
vyhlásila, že úver požaduje na účely svojho podnikania. Po schválení žiadosti o poskytnutie úveru
došlo dňa 30.05.2018 k uzavretiu zmluvy o úvere, v ktorej žalobkyňa ako dlžník potvrdila čerpanie
úveru na podnikateľské účely a účel zhodný s tým, ktorý sa uvádzal v žiadosti o úver. Žalovaný
ďalej poprel tvrdenie o spotrebiteľskej povahe úverového vzťahu, nakoľko účel čerpania úveru bol

zisťovaný v predzmluvnej fáze a vyplýval zo žiadosti o úver a uvádzala ho sama žalobkyňa, pričom ho
písomne potvrdila pri podaní žiadosti o úver, resp. uzavretím úverovej zmluvy. Žalovaný ďalej uviedol,
že vykonal všetky racionálne očakávateľné a realizovateľné úkony, aby si overil účel čerpania úveru,
žalobkyňa ho predsa opakovane potvrdila písomne v žiadosti a v zmluve o úvere. Z tohto dôvodu
žalovaný nerozumie aktuálnym tvrdeniam žalobkyne o spotrebiteľskom úvere, ktoré popiera jej skoršie

konanie vyjadrené písomne alebo ústne, alebo prečo v žalobe zamlčuje tieto skutočnosti. Žalovaný
vykonal všetky kroky, ktoré je možné racionálne a objektívne vyžadovať od akéhokoľvek poskytovateľa
úverov pri zisťovaní účelu čerpania úveru. Poukázal na názor Súdneho dvora Európskej únie pri riešení
výkladu únijného práva (smernica 93/13/EHS), v ktorom sa uvádza, že ak dodávateľ koná v dobrej
viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie

spotrebiteľa (ESD, C - 464/01, vo veci A. O. proti Bay Wa AG). Uviedol tiež, že tento záver je opakovanie
preberaný vrcholnými súdnymi inštanciami členských štátov EÚ, napríklad podľa rozhodnutia vo veci
Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR 91/04, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom
alebo v tomto smere uvedie dodávatelia do omylu, je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod
a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľom dobrú vieru, pretože dobrá

viera je všeobecným princípom zmluvného práva. S ohľadom na uvedené žalovaný zastáva názor, že
žalobkyňa v zmluvnom vzťahu zo zmluvy o úvere nemala a nemá postavenie spotrebiteľa, a preto nie
je možné aplikovať zákon č. 129/2010 Z. z. Žalovaný taktiež poprel tvrdenia žalobkyne o zmluvných
sankciách, nakoľko ich výška a dojednanie je podľa jeho názoru v súlade so zákonom a tiež súdnoupraxou, poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.07.2019, sp. zn. 3 Obdo/11/2019,
kde Najvyšší súd uviedol, že za neprimerane vysokú nebola vyhodnotená zmluvná pokuta vo výške
1% z dlžnej čiastky za každý deň omeškania, respektíve zmluvná pokuta vo výške 0,67% z dlžnej

sumy za každý deň omeškania a ani zmluvná pokuta vo výške 0,23% denne, poukazujúc pritom na
rozhodnutia sp. zn. 2Cdo, 2Obdo/39/2010, 33Odo/61/2005, 33Odo/1779/2006. V súvislosti so zmluvnou
pokutou žalovaný poukázal na to, že v posudzovanej veci výška zmluvnej pokuty závisí na dĺžke doby,
počas ktorej trvá porušenie povinnosti. Výška zmluvnej pokuty je tak priamo úmerná a závislá od doby,
ktorá uplynula odo dňa splatnosti zabezpečenej pohľadávky, z pohľadu primeranosti zmluvnej pokuty je

namieste hodnotiť inak zmluvnú pokutu dojednanú vo forme pevne stanovenej čiastky a zmluvnú pokutu
dojednanú vo forme určitej sadzby za určené časové obdobie. Výšku zmluvnej pokuty podľa názoru
žalovaného nemožno posudzovať len z jej celkovej výšky, ak je dôsledkom dlhodobého omeškania a
s tým spojeným navyšovaním o inak primeranú dennú sadzbu zmluvnej pokuty, opačný záver je podľa
názoru žalovaného neakceptovateľný, lebo by vo svojom dôsledku zvýhodňoval dlžníka (čím dlhšie by
dlžník svoje povinnosti neplnil, tým viac by bol zvýhodnený pri posudzovaní prípadnej neprimeranosti

výšky zmluvnej pokuty) a znamenal by spochybnenie funkcií, ktoré má zmluvná pokuta plniť. Žalobkyňa
podľa názoru žalovaného mohla a môže zabrániť rastu celkovej výšky zmluvnej pokuty tým, že by v čo
najkratšom čase splnila svoju povinnosť vrátiť dlžnú sumu, na ktorú sa zmluvne zaviazala ako to vyplýva
z rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 22.11.2006, sp. zn. 33Odo/61/2005 a rozsudku Najvyššieho súdu
ČR z 24.06.2009, sp. zn. 33Odo/1779/2006. Žalovaný taktiež poprel tvrdenie žalobkyne o poplatku za

upomienku, podľa jeho názoru ide o štandardný poplatok, bežný v bankovej praxi, pričom žalobkyňa
opomína, kedy vzniká povinnosť platiť poplatok – v čase omeškania, nie z dôvodu uzavretia zmluvy,
podľa názoru žalovaného žiadny zákon neupravuje právo dlžníka na nesplácanie. Žalovaný s ohľadom
na uvedené uviedol, že žaloba je v rozpore so skutočným stavom veci a je nedôvodná, pričom ide
o objektívne dôvody pre jej zamietnutie, a preto z dôvodu opatrnosti navrhuje zamietnutie žaloby a

uplatňuje si nárok na náhradu trov konania. Ako prílohu svojho vyjadrenia žalovaný predložil žiadosť
o úver – biznis úver zo dňa 30.05.2018, zmluvu o úvere č. XXXXXX - XXXXX zo dňa 31.05.2018 a
splátkový kalendár k zmluve o úvere č. XXXXXX - XXXXX.

3. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrila replikou doručenou súdu dňa 03.03.2023, v ktorej

opätovne uviedla, že zmluvu o úvere uzatvárala ako spotrebiteľ. Samotná skutočnosť, že v úverovej
zmluve je uvedené a jej IČO nič nemení na tom, že pri uzatváraní zmluvy vystupovala ako spotrebiteľ,
a tieto údaje žalovanému poskytla len ako informáciu o svojom zamestnaní, prípadne príjme. Podľa
názoru žalobkyne je dôležité vymedzenie "koná, respektíve nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti" ako je vymedzené v ust. § 52 ods. 3 OZ, pričom model spotrebiteľskej

ochrany podľa slovenského právneho poriadku zahŕňa aj fyzickú osobu - podnikateľa, ktorý nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podnikatelia sa považujú za
spotrebiteľov v tom rozsahu, v akom uskutočňujú úkony mimo zapísaného predmetu podnikania. Z
uvedeného vyplýva, že nie všetky právne úkony, ktoré vykoná fyzická osoba - podnikateľ pri svojej
podnikateľskej činnosti sú vylúčené z modelu spotrebiteľskej ochrany. Žalobkyňa uviedla, že finančné

prostriedky poskytnuté od žalovaného boli použité výhradne na jej osobnú spotrebu, nie sú ani súčasťou
účtovníctva a neboli jej poukázané na podnikateľský účet, ale boli prevedené na jej osobný účet, z čoho
je zrejmé, že boli použité iba na súkromné účely. Ďalej uviedla, že celý formulár zmluvy jej bol predložený
zamestnancom žalovaného, pričom okrem podpisu nijako nezasahovalo do znenia zmluvy a rovnako
aj účel zmluvy bol zvolený práve žalovaným. Rovnako aj čo do výšky úveru iba X XXX,- K. je podľa

názoru žalobkyne zrejmé, že nemohli slúžiť na nákup schopného motorového vozidla slúžiaceho na
riadnepodnikateľskéúčely.Žalobkyňaďalejuviedla,ževtomtoprávnomvzťahunemalažiadnumožnosť
osobitne vyjednať zmluvné podmienky pri zmluve o úvere a musela pristúpiť na diktát dodávateľa,
ktorý jej predložil predformulovanú štandardnú zmluvu. Ďalej poukázala na nekalú obchodnú praktiku
žalovaného, ktorý v rámci svojej podnikateľskej činnosti vyžadoval od spotrebiteľov, aby v spotrebiteľskej

zmluve boli uvedené údaje ako IČO, či účel úveru "na podnikanie", napriek tomu, že spotrebiteľ
potrebuje finančné prostriedky na iné účely, pričom súdu sú z jeho činnosti určite známe obdobné
prípady žalovaného alebo iných dodávateľov, ktorí len zneužívajú nevýhodné postavenie spotrebiteľov,
ktorí chceli získať finančné prostriedky a snažia sa docieliť, aby predmetné spotrebiteľské zmluvy boli
vyňaté z ex offo súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách

a vyhli sa tak prísnejšej právnej úprave zameranej na ochranu slabšej strany. Taktiež poukázala na
nález Ústavného súdu ČR zo dňa 10.01.2012, sp. zn. I. ÚS 1930/11, podľa ktorého porušenie práva
na spravodlivý proces predstavuje takú interpretáciu ustanovení na ochranu spotrebiteľa, a to aj vo
vzťahoch podriadených režimu Obchodného zákonníka, ktorá vedie k odmietnutiu ich aplikácie navzťahy, v ktorých vystupuje fyzická osoba, ktorá má podnikateľské oprávnenie, avšak v týchto vzťahoch
sa ako podnikateľ nespráva. Poukázala tiež na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.05.2011,
sp. zn. 6 Co/84/2011, ktorý konštatoval, že aj odvolací súd sa stotožňuje so závermi prvostupňového

súdu, že je osvedčená potreba prerušiť aktivity žalobcu smerujúce k cieľu, aby sa vyznačoval ako účel
úveru účel, ktorý nie je pravdivý a je to dôvod na ochranu záujmov spotrebiteľa. Takéto konanie, ak je
realizované, je v rozpore so smernicou č. 2005/2009 z 11.05.2005 o nekalých obchodných praktikách
voči spotrebiteľovi na vnútornom trhu, pretože takéto konanie možno zaradiť pod nekalú obchodnú
praktikuazároveňmôženapĺňaťatribútyagresívnejobchodnejpraktiky,čoznamená,žeaksapodstatne

zhoršuje sloboda výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa, každá nekalá praktika sa považuje
za neprijateľnú voči spotrebiteľovi. Poukázala tiež na rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie zo
dňa 27.05.2013, podľa ktorého, ak mal účastník konania v úmysle poskytnúť spotrebiteľom finančné
prostriedky na výkon povolania, bolo nevyhnutné, aby zisťoval, či spotrebitelia skutočne vykonávali
povolanie v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, s prihliadnutím na definíciu
spotrebiteľa, ako aj súvis uzavretia zmluvy s takýmto povolaním žiadateľa o úver, s cieľom jednoznačnej

identifikácie, či ide o vzťah spadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv. Ďalej poukázala na rozsudok
Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. 7Csr 1/2017 zo dňa 31.05.2017, ktorý bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11CoSr/3/2017 zo dňa 07.02.2018, v ktorom krajský súd
skonštatoval, že žalobkyňa v danom prípade nevedela ovplyvniť, akú predtlač úverovej zmluvy veriteľ
predloží, a je nepochybné, že pre veriteľa je výhodnejšie uzavrieť úverovú zmluvu s fyzickou osobou

ako podnikateľom, respektíve s uvedením, že ide o podnikateľský úver podľa Obchodného zákonníka,
pretože v takomto prípade dlžník fyzická osoba podnikateľ, živnostník nie je chránený ustanoveniami
zákona o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd ďalej uviedol, že poznajúc všeobecne známu prax
nebankových inštitúcií pri uzatváraní úverových zmlúv a vychádzajúc z rozhodovacej činnosti súdov má
za to, že niet dôvodu neuveriť žalobkyni, že zmluva, respektíve jej predtlačený formulár s uvedením,

že ide o podnikateľský úver jej neboli vopred pred jej podpisom vysvetlené a nebola upozornená na
rozdiel medzi charakterom zmluvy spotrebiteľskej podľa Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane
spotrebiteľa a zmluvou o úvere podľa Obchodného zákonníka a na prípadné následky vyplývajúce
z rozdielu medzi týmito zmluvami o úvere. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na list Európskej
komisie adresovaný Slovenskej republike k porušeniu č. 2012/4165, upozorňujúci na používanie vopred

formulovanej zmluvnej podmienky, že účelom zmluvy je "výkon povolania "," výkon podnikania " alebo "
výkon zamestnania", hoci úver sa poskytoval spotrebiteľovi, pričom takéto účely boli v zmluve uvádzané
z iniciatívy poskytovateľa úveru, dokonca v niektorých prípadoch zástupca poskytovateľa úveru uviedol,
že spotrebiteľ peniaze nedostane, pokiaľ nebude súhlasiť s uvedením iného ako spotrebiteľského účelu
v zmluve. V niektorých prípadoch, v ktorých bolo uvedené IČO, sa zistilo, že peniaze boli požičané

na účely nákupu spotrebného tovaru, ktorý nijako nesúvisel s výkonom podnikateľskej činnosti dlžníka.
Odvolací súd tiež poukázal na stanovisko generálneho advokáta Súdneho dvora EÚ ju C. H. P. z
23.04.2015 vo veci C-110/14, v ktorom okrem iného uviedol, že v prípade, ak vnútroštátny súd dospeje k
záveru, že nie je jasné, či bola zmluva uzavretá výlučne buď za osobným alebo podnikateľským účelom,
bude treba dotyčnú zmluvnú stranu považovať za spotrebiteľa, pokiaľ podnikateľský účel neprevažuje v

celkovom kontexte zmluvy, a to so zreteľom na súhrn okolností a na posúdenie objektívnych dôkazov,
ktoré má k dispozícii a ktorých hodnotenie náleží vnútroštátnemu súdu. Žalobkyňa uviedla, že sa z
týchto dôvodov nestotožňuje ani s námietkou žalovaného o nepríslušnosti pôvodného M. D. E. N. Vo
vzťahu k neprijateľnej zmluvnej podmienky ohľadne poplatku za upomienky poukázala na rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove. Poplatok za upomienky podľa názoru žalobkyne predstavuje neprijateľnú

zmluvnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, pretože požaduje od
spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú
s nesplnením jeho záväzku, v konkrétnom prípade ide o poplatok za omeškanie čo i len 1 cent.
Táto zmluvná podmienka nebola so žalobkyňou vôbec individuálne dojednaná a navyše spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože

od neho požaduje neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením pohľadávky. Poplatok
umožňuje získať na úkor spotrebiteľa majetkový prospech, keďže žalovaný požaduje paušálne plnenie
nadrámecskutočnýchaúčelnýchvýdavkov.Čosatýkazmluvnejpokuty,žalovanýobhajujetútozmluvnú
podmienku ako dovolenú a primeranú, avšak je zrejmé, že žalovaný účelovo opomína dodať niektoré
skutočnosti. Zmluvná pokuta je len ďalšou sankciou spojenou s omeškaním akejkoľvek splátky, a to

aj opakovane, zmluvné ustanovenie nepočíta ani so žiadnymi prípadnými objektívnymi dôvodmi na
strane spotrebiteľa, resp. s dôvodmi, ktoré spotrebiteľ nezavinil. V tomto prípade taktiež žalobkyňa
poukazuje na to, že žalovaný s ňou túto zmluvnú podmienku individuálne nedojednal a táto spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jej neprospech ako spotrebiteľky,zmluvná pokuta bola zakomponovaná do zmluvných dojednaní na vopred pripravenom tlačive zo strany
žalovaného, v ktorom sa nič nevypĺňalo, nemohla ju žiadnym spôsobom ovplyvniť, zmluvná pokuta
je navyše obsiahnutá v spleti textu medzi viacerými ustanoveniami, ktoré sú navyše písané malým

písmom a na ich naštudovania je potrebné množstvo času. Zmluvná pokuta predstavuje v podstate
30% z výšky celej omeškanej mesačnej splátky, pričom započítanie iných plnení, napríklad poplatku za
upomienku má podľa zmluvy prednosť, čo vedie iba k narastaniu zmluvnej pokuty, keďže táto vychádza
z omeškania splátky (istiny a úroku), takéto započítanie je zároveň neprijateľné a v rozpore s ust. §
52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa uviedla, že otázka neprijateľnosti zmluvnej podmienky

týkajúcej sa poradia započítavania splátok už bola opakovane jednotne judikovaná nie len vo vzťahu k
nebankovým subjektom, ale aj vo vzťahu ku všetkým známym kamenným bankám, pričom poukázala na
rozhodnutia Okresného súdu Prešov a Krajského súdu v Prešove. Žalobkyňa uviedla, že ňou namietané
neprijateľné zmluvné podmienky predstavujú už notoricky známe neprijateľné zmluvné podmienky
používané žalovaným a dodávateľmi, pričom žalovaný napriek vedomosti o rozhodnutiach, ktorými boli
judikovanej tieto zmluvné podmienky ako neprijateľné, tieto naďalej obhajuje. Čo sa týka neprijateľnosti

napadnutých zmluvných podmienok, podľa názoru žalobkyne pre súdenú vec je rozhodujúce, aby
existovalo hoci aj len jedno právoplatné rozhodnutie, ktoré určuje predmetnú zmluvnú podmienku za
neprijateľnú, a teda absolútne neplatnú. Žalobkyňa odkázala taktiež na názory právnej vedy, podľa
ktorých, ak by dodávateľ opätovne uplatnil žalobou o plnenie na základe tej istej neprijateľnej podmienky,
pre ktorú už súd raz plnenie z takejto zmluvnej podmienky nepriznal, súd mu žalobu bez ďalšieho môže

zamietnuť a nemusí už opätovne zdôvodňovať neprimeranosť zmluvnej podmienky, stačí poukázať
už na právoplatný rozsudok súdu, súd nemôže priznať ochranu dodávateľovi, ak sa domáha plnenia
v rozpore so zákonom. Žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný ako dodávateľ nepredložil v konaní
jediný dôkaz na preukázanie vedenia kontraktačného procesu s dlžníkom, potom po skutkovej stránke
ani právnej stránke konajúci súd pri hodnotení dôkazov ani nemôže dôjsť k záveru, ktorý prezentuje

žalovaný, a zamietnuť v tejto časti žalobu. S poukazom na ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka je
potrebné skúmať naopak konanie žalovaného, ako si plnil svoje zákonné povinnosti, najmä postupovať
s odbornou starostlivosťou pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, v tejto súvislosti poukázala na ust.
§ 4 ods. 10 zákona č. 250/2007 Z. z. Záverom svojho podania žalobkyňa uviedla, že argumentácia
žalovaného je špekulatívna, a práve jeho konanie ako dodávateľa finančnej služby je potrebné posúdiť

skrz prizmu dobrých mravov. Ako prílohu svojho podania priložila výpis z účtu F. I., J. zo dňa 30.06.2018
a rozhodnutia, na ktoré poukazovala vo svojom vyjadrení.

4. Konajúci súd oznámením zo dňa 14.03.2022 postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie pôvodnému
M. D. I. N.

5. Podaním doručeným súdu dňa 21.04.2023 žalobkyňa namietla proti postúpeniu veci pôvodnému M.
D. I. N.

6. Oznámením zo dňa 21.07.2023 mestský súd I. N. predložil vec podľa § 43 ods. 2 CSP Krajskému

súdu v I. z dôvodu nesúhlasu s postúpením veci.

7. Oznámením zo dňa 12.01.2024 mestský súd I. N. predložil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky s nesúhlasom s postúpením veci

8. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9Ndc/3/2024 zo dňa 26.03.2024 tento
rozhodol, že nesúhlas Q. D. I. N. s postúpením sporu Q. D. E. je dôvodný a na prejednanie sporu je
príslušný Q. D. E..

9. Žalovaný na repliku žalovanej napriek výzve súdu nereagoval.

10. Žalobkyňa na pojednávaní konanom dňa 21.10.2024 na svoju obhajobu poukázala na doktrínu
Ústavného súdu Slovenskej republiky prezentovanú rozhodnutím sp. zn. I. ÚS 232/2023 zo dňa
15.08.2023, kde Ústavný súd SR skonštatoval, že v prípade, ak ide o fyzickú osobu, ktorá má pridelené
aj IČO pre takto poskytnutý úver, dochádza ku otáčaniu dôkazného bremena v tom smere, že je

na dodávateľovi, aby preukázal, že ten kto bral úver nekonal ako spotrebiteľ, pričom žalovaný bol
v predmetnom konaní úplne pasívny a nepredložil súdu žiadne dôkazy na preukázanie toho, že
žalobkyňa nebola v čase uzatvárania zmluvného vzťahu spotrebiteľkou. Žalobkyňa taktiež poukázala na
rozhodovaciu prax súdov na Slovensku, s tým, že v týchto konaniach, na ktoré poukazuje, boli vypočutíaj obchodní zástupcovia žalovaného, ktorí potvrdili, že prax aj tohto poskytovateľa úverov bola taká, že
v prípade, ak fyzická osoba žiadala o úvere a bolo zistené, že ide o podnikateľa, automaticky jej bol
pridelený biznis úver.

11. Na pojednávaní konanom dňa 07.04.2025 konajúci súd vyzval stranu žalobkyne, aby súdu
doplnila skutkové tvrdenia potrebné pre zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností, na základe
čoho právny zástupca žalobkyne navrhol doplnenie dokazovania prostredníctvom výsluchu samotnej
žalobkyne, preto súd pristúpil k vykonaniu dôkazu výsluchom žalobkyne ako strany sporu.

12. V rámci svojej výpovede žalobkyňa uviedla a bližšie opísala dôvody, pre ktoré sa rozhodla čerpať
úver od žalovaného, ako prebiehal kontraktačný proces medzi stranami sporu a na aký účel boli čerpané
finančné prostriedky z jej strany použité.

13. Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisového materiálu, listinnými

dôkazmi a výsluchom žalobkyne a zistil nasledovný skutkový stav.

14. Zo žiadosti o úver - I. R. zo dňa 30.05.2018 súd zistil, že žalobkyňa ako žiadateľka o úver
identifikovaná podľa IČO a DIČ a zápisu v živnostenskom registri ako živnostníčka žiada o poskytnutie
úveru vo výške X XXX K. za účelom definovaným ako "S. J. G. R. C.“, s tým, že ako prílohu žiadosti

predložila daňové priznanie, vrátane jeho príloh za rok 2017, potvrdenie o výške daňovej povinnosti a
živnostenský list ako dôkaz o právnej subjektivite. V závere žiadosti je zároveň uvedené, že žalobkyňa
ako žiadateľka prehlasuje, že žiada o úver na podnikateľské účely.

15. Zo zmluvy o úvere č. XXXXXX-XXXXX zo dňa 31.05.2018 súd zistil, že žalobkyňa uzatvorila so

žalovaným zmluvu o úvere, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške X XXX K. žalobkyni
ako dlžníčke zo strany žalovaného ako veriteľa, na účely výkonu jej podnikateľskej činnosti, s tým že
žalobkyňa ako dlžníčka bola v zmluve identifikovaná prostredníctvom IČO a zápisu v živnostenskom
registri ako živnostníčky, a bolo uvedené, že vystupuje ako podnikateľský subjekt a poskytnutý úver
použije na účel vyplývajúci alebo súvisiaci s výkonom jej podnikateľskej činnosti – nákup auta za účelom

podnikania.

16. Z výsluchu žalobkyne súd zistil, že dôvodom čerpania úveru z jej strany bola skutočnosť, že bola
v takej situácii, že si nevedela iným spôsobom zabezpečiť pôžičku, preto si našla na internete spoločnosť
žalovaného, že ponúkajú poskytovanie finančných prostriedkov. Na internete mali zverejnenú aj

kalkulačku,ktorousadalivypočítaťsplátky,tamzadalasvojeaktuálneparametre,stým,žejedinýpríjem,
ktorý v tom čase mala, bol príjem zo živnosti. Iný príjem nemala, že by to bol príjem zo zamestnania
a vyšla jej podľa tejto kalkulačky splátka cca XXX,- K. mesačne, s tým, že malo ísť o spotrebiteľský úver.
Na základe uvedeného oslovila pobočku žalovaného v Košiciach, dohodli si osobné stretnutie, pričom
toto stretnutie sa konalo niekedy zhruba posledný deň mesiaca, buď marec, alebo apríl, s tým, že jej

uviedli, že má predschválený úver tak ako zadávala parametre, že môže prísť zmluvu podpísať, ak chce
ešte stále tieto peňažné prostriedky čerpať, preto na pobočku došla niekedy v poobedňajších hodinách
ten posledný deň v mesiaci a v súvislosti s tým na ňu celkom tlačili, aby túto zmluvu podpísala, s tým,
že je to posledný deň v mesiaci, že čím skôr to podpíše ešte v ten deň, tak bude čím skôr môcť tieto
peňažné prostriedky čerpať. Všetko na tomto stretnutí prebiehalo celkom narýchlo, ukázali jej nejaké

strany zmluvy, uviedli, že splátka nebude tak ako podľa kalkulačky, cca ± XXX,- K., ale že tá splátka
vychádza na cca XXX,- K. mesačne a na jej otázku, prečo je táto splátka navýšená, keď kalkulačka
na internete uviedla tú sumu, s ktorou tam prišla, na to jej zamestnanci žalovaného uviedli, že sú tam
rizikové faktory, že je žena, že je rizikový klient, T. a má príjem zo živnosti, a preto z týchto dôvodov jej
vychádzajú horšie podmienky ako bolo uvedené podľa kalkulačky na internete. Presviedčali ju, že pre

ňu to predsa nebude žiadny problém platiť aj splátku XXX,- K. mesačne. Ďalej uviedla, že síce pracovala
na živnosť, teda na zmluvu, ale de facto pracovala ako zamestnanec. Tento úver v tejto rýchlosti a pod
takýmto nátlakom podpísala, nemala v úmysle tento úver neplatiť. Čo sa týka samotného procesu, tak
po podpise jej zmluva neostala, nakoľko jej uvádzali, že táto musí byť rýchlo, keďže ide o posledný deň
mesiaca, poslaná ešte na schválenie do Bratislavy, a táto zmluva jej teda bola doručená až dodatočne

cca 2 týždne po uzatvorení, na adresu jej vtedajšieho trvalého pobytu. Ako účel zmluvy bol uvedený
S. J., s tým, že malo ísť o účel, ktorý tam uviedol žalovaný, s tým, že jej uvádzali, že inak by tento
úver neprešiel, pokiaľ by tam nejaký takýto dôvod neuviedli, čiže ak chce čerpať, musí tam byť nejaký
takýto dôvod uvedený. Uviedla, že na služobné účely nepoužívala svoje auto, ale auto jej vtedajšiehopartnera, neviedla si ani žiadnu knihu jázd, ani nič neuvádzala v účtovníctve. Čo sa týka toho, načo
použila čerpané finančné prostriedky, tak boli to drobné opravy na aute, ktoré užívala, išlo o auto jej
vtedajšieho partnera a zároveň z týchto peňažných prostriedkov kupovala vybavenie do domácnosti

a bežné nákupy, s tým, že v tom čase rekonštruovali svoje bydlisko. Žiadne z týchto prostriedkov si
nedávala do nákladov v rámci účtovníctva. K účelu úveru uvedenému na žiadosti a zmluve uviedla,
že ona spomenula v rámci rozhovoru pri uzatváraní úveru, že by potrebovala peniaze aj na nejaké
drobné opravy na osobnom motorovom vozidle a z tohto dôvodu žalovaný uviedol ako účel úveru kúpu
motorového vozidla na podnikanie, s tým, že s týmto účelom by ten úver mal byť schválený a mal

by prejsť. Žalobkyňa opätovne uviedla, že sa nebránila splácaniu týchto splátok, tieto splácala, avšak
neskôr otehotnela, pridružili sa jej ďalšie nejaké životné problémy, s tým, že celý úver splatila, pričom ho
3x preplatila a problém pre ňu tento úver začal byť v tom čase, keď od nej žalovaný ako veriteľ požadoval
úroky z omeškania vo vyššej sume ako jej bol poskytnutý úver.

17. Z výpisu z účtu v banke žalobkyne z dátumu 30.06.2018 súd zistil, že úver vo výške X XXX K.

bol pripísaný na účet žalobkyne dňa 01.06.2018, pričom z obratov na účte žalobkyne z nasledujúceho
obdobia súd zistil, že žalobkyňa použila peňažné prostriedky na účte okrem bežných výdavkov na
nákupy potravín, výber hotovosti, tankovanie motorového vozidla, či nákupy liekov v lekárňach aj na
nákup v obchodných reťazcoch, ktoré poskytujú stavebné materiály, nábytok a vybavenie domácností,
pričom ide o platbu zo dňa 06.06.2018 v M. E., platbu zo dňa 08.06.2018 v A. D., platbu dňa 08.06.2018

v Q. Q. D., platbu zo dňa 15.06.2018 v M. D., platbu zo dňa 19.06.2018 vo U. – V., platbu zo dňa
19.06.2018 v D., platbu zo dňa 19.06.2018 v D., platbu zo dňa 29.06.2018 v Q. Q. D..

18. Z výpisu zo živnostenského registra konajúci súd zistil, že žalobkyňa pod IČO: XX XXX XXX v
čase čerpania úveru vykonávala podnikateľskú činnosť v predmete podnikania: služby súvisiace so

skrášľovaním tela.

19. Z internetovej ponuky predaja osobných motorových vozidiel do 3,5t súd zistil, že za sumu vo výške
X XXX K. je možné zadovážiť osobné motorové vozidlo značiek ako H., D., Q. H., J., I..

20. Zistený skutkový stav súd posúdil podľa nasledovných právnych noriem a prijal nasledovné právne
závery.

Povaha zmluvného vzťahu

21. Podľa ust. § 52 ods. 1 OZ platí, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu
formu, ktorú uzatvára obchodník so spotrebiteľom.

22. Podľa ust. § 52 ods. 2 OZ platí, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na

prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.

23. Podľa ust. § 52 ods. 3 OZ platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy platilo, že dodávateľ je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti.

24. Podľa ust. § 52 ods. 4 OZ platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy platilo, že spotrebiteľ

je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

25. Podľa ust. § 151 ods. 1 CSP platí, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela,
sa považujú za nesporné.

26. Základná otázka, ktorú si súd musel predbežne v predmetnom konaní vyriešiť, bola otázka povahy
zmluvného vzťahu, ktorý vznikol medzi stranami sporu na základe zmluvy o úvere č. XXXXXX-XXXXX
uzatvorenej dňa 31.05.2018. Predmetná zmluva bola koncipovaná ako zmluva obchodno-právna,žalobkyňa sa však v konaní domáhala, aby súd jej nárokom vyhovel na základe vyhodnotenia tejto
zmluvy ako spotrebiteľskej zmluvy podľa ust. § 52 a nasl. OZ, a v tomto smere jej priznal ochranu.

27. Žalobkyňa bola v predmetnej úverovej zmluve identifikovaná na základe jej postavenia ako fyzická
osoba – podnikateľ, s uvedením tomu zodpovedajúcich identifikačných údajov ako IČO a zápis
v živnostenskom registri, pričom účel úveru bol v zmluve definovaný ako úver na účely podnikania –
kúpa motorového vozidla na účely podnikania. Na týchto skutočnostiach podľa svojich vyjadrení trval
žalovaný, ktorý sa domáhal posúdenia tohto zmluvného vzťahu na ich základe tak ako to vyplýva zo

zmluvy, a teda jeho posúdenia ako obchodno-právneho vzťahu. Žalobkyňa naproti tomu uviedla, že
pri uzatváraní tejto zmluvy nevystupovala ako podnikateľka, ale ako fyzická osoba, úver čerpala za
účelom uspokojovania svojich osobných potrieb, ktoré nijako nesúviseli s jej podnikaním, podnikanie
vkontraktačnomproceseuviedlalenakozdrojjejpríjmupreúčelyposúdeniamožnostiposkytnutiaúveru
a znenie tejto zmluvy teda nezodpovedá skutočnému účelu zmluvy.

28. V prípade sporu ohľadne charakteru zmluvného vzťahu (podnikateľský/spotrebiteľský) má súd
povinnosť skúmať skutočný účel zmluvy a nevychádzať výlučne zo znenia zmluvných dokumentov
tento vzťah zakladajúcich. Táto otázka bola predmetom rozhodovacej činnosti súdov tak nižších, ako aj
najvyššíchsúdnychinštancií.Potrebaobšírnejšiehodokazovaniavtomtosmere,akoajnutnosťotočenia
dôkazného bremena zo spotrebiteľa na dodávateľa vyplynula z praxe dodávateľov, ktorí zneužívajúc

svoje silnejšie postavenie v zmluvnom vzťahu s fyzickou osobou zneužívali postavenie druhej zmluvnej
strany – fyzickej osoby – podnikateľa v rozpore s jej právami, deklarujúc zmluvný vzťah medzi nimi
v rozpore s jeho skutočným účelom, v úmysle zbaviť druhú zmluvnú stranu jej patriacej ochrany ako
spotrebiteľa.

29. Ako na to poukázala žalobkyňa, už E. D. E. ako súd odvolací v bode 20. odôvodnenia rozsudku,
sp. zn. 11CoSr/3/2017 zo dňa 7.2.2018 konštatoval, že spotrebiteľ nevedela ovplyvniť, akú predtlač
úverovej zmluvy jej veriteľ predloží a je nepochybné, že pre veriteľa je výhodnejšie uzavrieť úverovú
zmluvu s fyzickou osobou ako podnikateľom, resp. s uvedením, že ide o podnikateľský úver podľa
Obchodného zákonníka, pretože v takomto prípade dlžník (fyzická osoba - podnikateľ, živnostník) nie

je chránený ustanoveniami zákona o spotrebiteľskom úvere. Hoci žalobkyňa bola v danom prípade
živnostníčkou, to automaticky neznamená, že predmetný úver si mala vziať výlučne za účelom výkonu
podnikateľskej činnosti a nie na svoje osobné účely. S poukazom na výpoveď žalobkyne, ktorá uviedla
že úver potrebovala výlučne na osobné, súkromné účely ako rozvedená matka samoživiteľka, nakoľko
v súvislosti s výkonom svojej práce nemala také výdavky, v dôsledku ktorých by potrebovala čerpať

podnikateľský úver, sa odvolací súd stotožnil s tým, že ide v danom prípade o úvere spotrebiteľský,
pričom k výkladu vôle žalobkyne pri uzatváraní zmluvy o úvere doplnil, že vôľa žalobkyne jednoznačne
smerovala k získaniu úveru - žalobkyňa bola právny laik, potrebovala získať úver, len preklenúť svoju
tieseň a nepriaznivú finančnú situáciu, preto neriešila, čo je v zmluve uvedené, teda, že ide o úver
podnikateľský a zrejme si ani neuvedomovala rozdiel medzi úverom spotrebiteľským a úverom pre

podnikateľa podľa Obchodného zákonníka. Odvolací súd uviedol, že poznajúc všeobecne známu
prax nebankových inštitúcií pri uzatváraní úverových zmlúv a vychádzajúc z rozhodovacej činnosti
súdov mal za to, že niet dôvodu neuveriť žalobkyni, že zmluva, resp. jej pretlačený formulár s
uvedením, že ide o podnikateľský úver, jej neboli vopred pred jej podpísaním vysvetlené a nebola
upozornená na rozdiel medzi charakterom zmluvy spotrebiteľskej podľa Občianskeho zákonníka a

zákona o ochrane spotrebiteľa a zmluvou o úvere podľa Obchodného zákonníka a na prípadné následky
vyplývajúce z rozdielu medzi týmito zmluvami o úvere. Odvolací súd tiež poukázal na list Európskej
komisie adresovaný Slovenskej republike porušeniu č. 2012/4165, upozorňujúci na používanie vopred
formulovanej zmluvnej podmienky, že účelom zmluvy je "výkon podnikania", „výkon povolania alebo
výkon zamestnania", hoci úver sa poskytoval spotrebiteľovi, pričom takéto účely boli v zmluve uvádzané

z iniciatívy poskytovateľa úveru, dokonca v niektorých prípadoch zástupca poskytovateľa úveru uviedol,
že spotrebiteľ peniaze nedostane, pokiaľ nebude súhlasiť s uvedením iného ako spotrebiteľského účelu
zmluve. V niektorých prípadoch, v ktorých bolo uvedené IČO sa zistilo, že peniaze boli požičané na
účely nákupu spotrebného tovaru, ktorý nijako nesúvisel s výkonom podnikateľskej činnosti dlžníka.
Odvolací súd tiež poukázal aj na stanovisko generálneho advokáta súdneho dvora EÚ Pedra Cruz

Villalóna z 23.04.2015 vo veci C - 110/14, v ktorom sa okrem iného uviedla, že v prípade, ak
vnútroštátny súd dospeje k záveru, že nie je jasné, či bola zmluva uzavretá výlučne za osobným
alebo podnikateľským účelom, bude treba dotyčnú zmluvnú stranu považovať za spotrebiteľa, pokiaľpodnikateľský účel neprevažuje v celkovom kontexte zmluvy, a to so zreteľom na súhrn okolností a na
posúdenieobjektívnychdôkazov,ktorémákdispozíciiaktorýchhodnotenienáležívnútroštátnemusúdu.

30. Ďalej, v bodoch 26. a 29. odôvodnenia nálezu zo dňa 15.8.2023 vydanom pod sp. zn. I. ÚS
232/2023 aj Ústavný súdu SR konštatoval, že samotný štatút podnikateľa nevylučuje spotrebiteľskú
ochranu; je potrebné vychádzať z tzv. skutočného účelu zmluvy, ktorým nie je, resp. nemusí byť
účel formálne v zmluve deklarovaný. Iba v prípade jasného preukázania existencie skutočného účelu
zmluvy, a teda i záväzku, možno jednoznačne ustáliť, či ide alebo nejde o spotrebiteľský vzťah.

(...) Na tomto mieste je však nevyhnutné prihliadnuť na konkrétne okolnosti prejednávanej veci, keď
okresný súd (nesprávne) ustálil charakter predmetných zmlúv iba na základe ich obsahu s ohľadom
na to, že ich sťažovateľ uzavrel pod svojím obchodným menom, prideleným identifikačným číslom
a miestom podnikania a zároveň obsahujú osobitné podpísané prehlásenie sťažovateľa, že finančné
prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania. (...) Povinnosť skúmať skutočný účel zmluvy sa pritom
prirodzene spája s dôkazným bremenom dodávateľa. V každom konaní, ktorého predmetom budú práva

a povinnosti spotrebiteľa, ak bude súčasne spochybňovaný jeho štatút, bude povinnosťou dodávateľa
preukázať, že spotrebiteľ konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti.
Dôkaznápovinnosťdodávateľaplyniezpovinnostiodbornejstarostlivostiajepotvrdenáajskutočnosťou,
že celý proces kontraktácie ovláda dodávateľ. Ak teda dodávateľ v každom jednom spornom prípade za
použitia prostriedkov známych pre dôkazné konanie neunesie dôkazné bremeno preukázania štatútu

nespotrebiteľa, bude sa mať za to, že osoba je vždy spotrebiteľom, ktorému patrí spotrebiteľská právna
ochrana (porov. Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol.
Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2019. s. 529.).

31. Konajúci súd vo vzťahu k posúdeniu skutočného účelu zmluvy o úvere pre posúdenie jej charakteru

vykonal potrebné dokazovanie, a to oboznámením sa s dôkaznými prostriedkami, ktoré v tejto súvislosti
predložili strany sporu, a to s obsahom zmluvy o úvere, s obsahom žiadosti o úver a výsluchom
žalobkyne, pričom žalovaný bol v tomto smere v konaní okrem predloženia žiadosti o úver pasívny
a na pojednávaniach, na ktorých k vykonaniu dôkazov (vrátane výsluchu žalobkyne) dochádzalo, sa
nezúčastňoval, nevyužil teda možnosť sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a brániť sa.

32. Prihliadnuc na judikatúrou stanovenú ťarchu dôkazného bremena k skutočnému účelu zmluvy,
ležiacu na žalovanom ako dodávateľovi, súd konštatuje, že okrem žiadosti o úver, ktorá je dokumentom
súvisiacim so spornou zmluvou o úvere a ktorá teda deklaruje obsah samotnej zmluvy o úvere, z ktorých
výlučnesúdskutočnýúčelzmluvyvyvodiťnemôže,žalovanývkonaníneoznačilaninenavrholvykonanie

žiadneho dôkazu, ktorým by svoje dôkazné bremeno o nespotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere
medzi ním a žalobkyňou uniesol.

33. V súlade s prezentovanými názormi právne vedy a judikatúry najvyšších súdnych autorít, posúdením
skutkových okolností predmetného sporu vyplývajúcich z výpovede žalobkyne (ktorú ako dôkaz o tvrdení

o spotrebiteľskom charaktere zmluvného vzťahu žalovaný nevyvrátil žiadnym tvrdením alebo dôkazom)
teda súd dospel k záveru, že niet dôvodu neuveriť žalobkyni, že jej vôľou pri uzatváraní zmluvného
vzťahu so žalovaným bolo čerpať finančné prostriedky z úveru na súkromné účely, avšak možnosť
čerpania jej bola žalovaným s istotou deklarovaná výlučne s uvedením účelu úveru na podnikanie,
pričom pod tlakom situácie podpísala predmetnú zmluvu bez vedomosti o tom, že stanovením

podnikateľského účelu úveru, hoc tento nebol skutočným dôvodom čerpania finančných prostriedkov,
sa zbavuje spotrebiteľskej právnej ochrany.

34. V prospech argumentačný línie žalobkyne súd vyhodnotil aj tú skutočnosť, že je nutné dať za
pravdu žalobkyni, že ak by skutočne bola použila čerpané finančné prostriedky z úveru od žalovaného

na podnikateľské účely spočívajúce v kúpe Q. P. S. C., splátky úveru aj hodnotu E. Q. P. by bola uvádzala
v účtovníctve a daňovom priznaní, nakoľko by týmto postupom dosiahla zníženie daňových povinností.
Konajúci súd v tejto súvislosti poznamenáva, že dokazovanie účtovníctva žalobkyne v predmetnom
konaní nevykonal, nakoľko zo strany žalovaného nedošlo k účinnému popretiu skutkového tvrdenia
žalobkyne o tom, že čerpané finančné prostriedky do účtovníctva neuvádzala, a preto toto skutkové

tvrdenie žalobkyne súd považoval za nesporné.

35. Konajúci súd v tomto smere nemohol zohľadniť rozhodnutia, na ktoré poukazoval žalovaný, nakoľko
z vykonaného dokazovania zrejme vyplynulo, že nie žalobkyňa uvádzala žalovaného do omylu ohľadneskutočnéhoúčeluzmluvyvzáujmedosiahnuťčerpaniefinančnýchprostriedkov,aleboltožalovaný,ktorý
za účelom poskytnutia finančných prostriedkov žalobkyni uviedol do zmluvy účel zmluvy, ktorý nesúhlasil
s účelom požadovaným žalobkyňou. Odhliadnuc od uvedeného súd konštatuje, že na to, aby sa súd

mohol touto argumentačnou líniou zaoberať nepostačuje poukaz na skutkové okolnosti a závery z iných
súdnych konaní, ale bolo zo strany žalovaného potrebné, aby poskytol konkrétne skutkové tvrdenia
a dôkazy o takomto priebehu kontraktačného procesu, k čomu zo strany žalovaného v konaní nedošlo,
keďže takéto prostriedky procesnej obrany v konaní nevyužil, a to ani vo forme tvrdenia, ani vo forme
dôkazov.

36. Zhrnúc zistenia súdu z vykonaného dokazovania, a to na jednej strane argumentačnú líniu
prezentovanú žalobkyňou, ktorá sa súdu javí ako presvedčivá, uveriteľná a podložená dôkazmi
a na druhej strane žalovaným neunesené dôkazné bremeno ohľadne preukázania nespotrebiteľského
charakteru zmluvy o úvere, súd ustálil, že žalobkyňa v predmetnom právnom vzťahu mala a má
postavenie spotrebiteľa a prislúcha jej tomu zodpovedajúca spotrebiteľská právna ochrana.

Úver – bezúročný a bez poplatkov

37. Podľa ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platí, že spotrebiteľ sa môže

pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.

38. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. g) a h) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a účinného

v čase podpisu zmluvy, teda od 25.05.2018 do 30.06.2018, platilo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
g) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,

podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
h) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky

predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

39. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a účinného
v čase podpisu zmluvy, teda od 25.05.2018 do 30.06.2018, platilo, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa

považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. d), e), g) až i), l) a p).

40. Na poklade posúdenia zmluvného vzťahu zo zmluvy o úvere medzi žalobkyňou a žalovaným ako
vzťahu spotrebiteľského sa žalobkyňa domáhala vyvodenia sankcie voči žalovanému ako dodávateľovi

– veriteľovi z nedodržania zákonných náležitostí zmluvy o úvere zo dňa 31.5.2018 ako zmluvy
o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 9 a 11 zákona č. 129/2010 Z. z. v tom smere, aby súd určil úver
čerpaný na základe predmetnej zmluvy ako bezúročný a bez poplatkov.

41. Súd preskúmal obsah zmluvy o úvere zo dňa 31.5.2018 a jej náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 zákona

č. 129/2010 Z. z. platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy a musel dať za pravdu žalobkyni,
že v predmetnej zmluve o úvere absentujú zákonom požadované náležitosti pod písm. g) a h), ktorých
absencia stanovuje potrebu aplikácie sankcie voči veriteľovi podľa ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z. z.

42. Na základe uvedeného súd vyhodnotil žalobu žalobkyne v časti o určenie, že úver je bezúročný
a bez poplatkov ako dôvodnú podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., a preto rozhodol
tak ako je uvedené v I. výroku rozsudku a úver na základe zmluvy o úvere zo dňa 31.5.2018 určil za
bezúročný a bez poplatkov.Neprijateľné zmluvné podmienky

43. Podľa ust. § 53 ods. 1 OZ platí, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného
predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a
zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

44. Podľa ust. § 53 ods. 2 OZ platí, že za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú
také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich
obsah.

45. Podľa ust. § 53 ods. 3 OZ platí, že ak obchodník nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté

medzi obchodníkom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

46. Podľa ust. § 53 ods. 4 písm. k) OZ platí, že za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby
zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.

47. Podľa ust. § 53a ods. 1 OZ platí, že ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu
neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie obchodníkovi z dôvodu takejto podmienky,

obchodník je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom
v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Obchodník má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe
takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť
primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca obchodníka.

48. Podľa ust. § 298 ods. 1 CSP platí, že súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského
sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej
zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v
takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v
spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

49. Podľa ust. § 298 ods. 2 CSP platí, že ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou
za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z
dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť

vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné
zadosťučinenie,súdajbeznávrhuvýslovneuvedievovýrokurozsudkuznenietejtozmluvnejpodmienky,
ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so
spotrebiteľskou zmluvou.

50. Žalobkyňa sa podanou Žalobou domáhala určenia neprijateľnosti dvoch, resp. troch zmluvných
podmienok uvedených v zmluve o úvere zo dňa 31.05.2018, a to konkrétne
- podmienky súvisiacej s povinnosťou žalobkyne ako dlžníčky hradiť poplatok za upomienku vo výške
15 Eur paušálne za jednu upomienku, v spojení s
- podmienkou – stanoveným poradím započítavania platieb dlžníkom a

- podmienky spočívajúcej v povinnosti v prípade omeškania zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,1%
denne z omeškanej sumy.

51. V prvom rade konajúci súd konštatuje, že žalobkyňou namietané zmluvné podmienky sú
z rozhodovacej praxe súdov konajúcich na Slovensku notoricky známymi neprijateľnými zmluvnými

podmienkami.

Paušálny poplatok za upomienky52. V rozhodovacej praxi všeobecných súdov bola problematika paušálnych poplatkov za upomienky
v spotrebiteľských zmluvných vzťahoch opakovane riešená s vyústením do záveru, že takto formulovaná
podmienka, nezohľadňujúca reálne náklady dodávateľa vynaložené na upomínanie spotrebiteľa, je

v rozpore so zmyslom zákona, nakoľko u nej prevažuje sankčný charakter nad informatívnym
charakterom, ktorý je jej účelom, pričom takéto náklady vychádzajúc z ust. § 121 ods. 3 OZ majú
byť dodávateľovi kompenzované v reálnej výške, a namietaným formulovaním slúžia k obohacovaniu
dodávateľa na úkor spotrebiteľa, čo je v spotrebiteľských vzťahoch neprijateľné.

53. Okrem žalobkyňou uvádzaných rozhodnutí týkajúcich sa uvedenej problematiky konajúci
súd poukazuje aj na ďalšie, ktoré sa podrobne zaoberali totožnými zmluvnými podmienkami
v spotrebiteľských zmluvách, akými sú podmienky napadnuté žalobkyňou v tomto konaní.

54. Zo záverov uvedených rozhodnutí je možné zhrnúť, že znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky
napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku

spotrebiteľa),aleajpodmienka,ktorájeneurčitáalebojevrozpores„ratiolegis"zákonnéhoustanovenia,
podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z. z.).
Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je aj podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za
plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv.
teóriaskutočnéhoplneniaspomínanánajčastejšievsúvislostispoplatkamivspotrebiteľskýchúverových

vzťahoch) (rozhodnutie Krajského súdu Prešove, sp. zn. 18Co/109/2011, zo dňa 21.11.2012).

55. Ďalej, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe bolo ustálené, že upomienka, resp. výzva zo
strany veriteľa dlžníkovi má informatívny charakter a musí byť uplatňovaná veriteľom dobromyseľne,
pričom jej účelom je informovať spotrebiteľa o omeškaní so splatením splátky, na základe ktorej

spotrebiteľ uhradí omeškanú čiastku. Uplatňovanie nákladov s ňou spojených je tak možné akceptovať
len do výšky skutočných vynaložených nákladov. Ak má však zmluvne ustanovenie o upomienke
charakter, že dlžník je povinný zaplatiť vždy paušalizovanú sumu, ktorá bez pochybnosti prevyšuje
bežne priame náklady upomínania, teda nie je obrazom reálnych nákladov (napr. 15 eur, ako tomu je v
posudzovanej veci), spotrebiteľovi sa neposkytuje žiadna reálna protihodnota, ale naopak slúži záujmom

dodávateľa (rozhodnutie Krajského súdu Prešov, sp. zn. 18CoCsp/36/2020).

56. V rámci rozhodovacej praxe súdov bolo ohľadne paušálnych poplatkov zhrnuté aj to, že v
prípade takto formulovaného paušálneho poplatku za upomienku sa umožňuje (objektívne) získať na
strane dodávateľa vyššiu čiastku ako sú skutočné náklady vynaložené za upomienku, pričom nie je

rozhodujúce, že v predmetnej veci sú poplatky nižšie ako skutočné výdavky žalobcu, ale rozhodujúce je,
že objektívne tieto poplatky sú spôsobilé získať od spotrebiteľa čiastku prevyšujúcu skutočné náklady.
Rovnako ide o rozpor týchto poplatkov s ust. § 121 ods. 3 OZ, keďže príslušenstvom pohľadávky sú
inter alia náklady spojené s jej uplatnením, čím sa majú na mysli skutočné náklady. V tomto smere
sa rozhodovacia prax slovenských súdov stotožňuje s nemeckou názorovou líniou, podľa ktorej či už

administratívna agenda alebo posúdenie bonity predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa,
a preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti. V rozhodnutí Vrchného
krajinského súdu v Brandenburgu (Brandenburgisches Oberlandesgericht) z 21. júna 2006 č. k. 7U17/06
bolo uvedené, že poplatky za vydanie náhradnej kreditnej karty, vystavenie kvitancie v predpísanej
pozemkovo-knižnej forme, skúmanie a preverovanie pomerov a upomienky sú neprijateľné (rozhodnutie

Krajského súdu Prešov, sp. zn. 3Co/7/2017).

57. V súvislosti s uvedenou podmienkou sa poukazuje tiež na zjavne sankčný charakter výšky
poplatku za upomienku, ktorá zrejme presahuje administratívne náklady banky (resp. nebankového
subjektu, pozn. súdu) spojené s vystavením upomienky, pričom poplatok v takejto výške nemožno

považovať za paušalizáciu nákladov spojených s vystavením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka, ale skôr za zmluvnú pokutu (v zmysle § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka)
za omeškanie dlžníka spojené so zaslaním upomienky veriteľa (rozhodnutie Krajského súdu Prešov, sp.
zn. 15CoCsp/23/2020). Upomienka veriteľa dlžníkovi vzhľadom na jej informačný charakter nemôže mať
charakter sankčný, v opačnom prípade by totiž mala povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty, čo je vo vzťahu

k spotrebiteľovi nečestné, netransparentné. Zmyslom upomienok je upozornenie a súčasne výzva pre
dlžníka, aby si (dodatočne) splnil svoju povinnosť, s plnením ktorej je v omeškaní, preto ich účelom
by nemalo byť získavanie majetkového prospechu vo forme akejsi finančnej sankcie voči spotrebiteľovi
ako dlžníkovi, ktorý by prinášal majetkový prospech dodávateľovi. Poplatok za upomienku nemožnochápať ani ako poplatok za službu, plnenie, ktoré je poskytované spotrebiteľovi. Možno konštatovať,
že takýmto poplatkom sa spotrebiteľovi neposkytuje žiadna protihodnota, práve naopak, javí sa iba ako
ďalšiasankciazaoneskoreniesplnenímzadohodnutéslužbyajeurčenývýlučnevprospechdodávateľa

služby (rozhodnutie Krajského súdu Prešov, sp. zn. 6CoCsp/16/2023).

58. Zohľadniac uvedené závery, s ktorými sa konajúci súd bezpochyby stotožňuje, je zrejmé, že náklady
na upomínanie dlžníka – spotrebiteľa môže byť síce zo strany veriteľa odôvodnene od dlžníka –
spotrebiteľa požadované, avšak len v reálnej, preukázateľnej výške, čo v danom prípade formulovanej

podmienky splnené nie je, a z takto formulovanej podmienky sa tak stáva nástroj na obohacovanie
veriteľa – dodávateľa o sumy, ktoré je možné považovať za skryté sankcie voči spotrebiteľovi, čo nie je
v spotrebiteľských zmluvných vzťahoch prípustné.

59. Konajúci súd má teda za to, že uvedeným zhrnutím, zohľadňujúcim aj závery rozhodovacej praxe
súdov ohľadne uvedenej zmluvnej podmienky je dostatočné vyčerpaná odôvodnenosť záveru, že

zmluvná podmienka zakotvujúca právo veriteľa na paušálne náklady na upomienku prevyšujúce reálne
náklady veriteľa v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľná zmluvná podmienka, a preto konajúci súd
rozhodol tak, že takto formulovaná zmluvná podmienka je neprijateľná, a teda neplatná.

Poradie započítavania splátok dlžníka

60. Otázka neprijateľnosti zmluvnej podmienky týkajúcej sa poradia započítavania splátok, bola taktiež
opakovane jednotne judikovaná konajúcimi všeobecnými súdmi, a to nielen vo vzťahu k nebankovým
subjektom, ale aj vo vzťahu ku všetkým známym kamenným bankám.

61. Okrem rozhodnutí, na ktoré poukazovala v konaní žalobkyňa, existuje množstvo iných rozhodnutí,
ktoré podrobne rozoberajú neprijateľnosť takýchto dojednaní v zmluvných vzťahoch so spotrebiteľom.
Napr. podľa rozhodnutia Krajského súdu Prešov, sp. zn. 6CoCsp/16/2023 bolo zhrnuté, že zmluvná
podmienka týkajúca sa započítania platieb je neprijateľná podľa generálnej klauzuly § 53 ods.
1 OZ, pretože predstavujú zvýhodnenie pre dodávateľa. Za neprijateľnú podmienku je potrebné

považovať zmluvnú podmienku týkajúcu sa započítania platieb podľa vôle veriteľa, keďže spotrebiteľ
ju nemá možnosť ovplyvniť a spôsobuje jeho menej priaznivejšie postavenie. Započítanie iných plnení
(príslušenstva) má podľa zmluvy prednosť pred započítaním istiny, čo vedie iba k narastaniu dlhu
a sankčných úrokov. Takéto započítanie je zároveň neprijateľné a v rozpore s § 52 ods. 2 OZ
(rozhodnutie Krajského súdu Prešov, sp. zn. 1CoCsp/12/2024). Postup ohľadom započítania úhrad

dlžníkom v spotrebiteľských zmluvách najprv na poplatky a úroky je potrebné považovať za postup v
rozpore so zákonom, právom EÚ a teda, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku.

62. Konajúci súd nemá v tomto prípade dôvod neprikloniť sa k takto prijatým záverom rozhodovaných
všeobecnými súdmi, keďže aj v danom prípade predmetná zmluvná podmienka týkajúca sa poradia

započítavania úhrad dlžníka na jednotlivé časti dlhu neprimerane zvýhodňuje dodávateľa, nakoľko
plnenie dlžníka – spotrebiteľa neslúži tomu, k čomu ho dlžník vykonáva, nespôsobuje zánik istiny
dlhu, ale primárne jeho príslušenstva, a to dokonca v podobe už vyššie konštatovaných neprijateľne
vysokých poplatkov za upomienky, ktoré nemajú vplyv na výšku dlhu a nespôsobujú ten následok, ktorý
ním dlžník sleduje, a to zánik dlhu voči veriteľovi. Postup podľa takto stanovenej zmluvnej podmienky

má za následok, že istina dlhu a na neho sa nabaľujúce príslušenstvo sa napriek plneniu zo strany
dlžníka ďalej navyšujú. Predmetné zmluvné dojednanie preto nie je možné hodnotiť inak, ako dojednanie
znevýhodňujúce dlžníka oproti zvýhodňovaniu veriteľa, čo je rovnako v spotrebiteľských zmluvných
vzťahoch neprijateľné.

63. S ohľadom na uvedené konajúci súd aj túto časť zmluvnej podmienky uvedenej v ods. 10.6 zmluvy
o úvere vyhodnotil ako neprijateľnú, a teda neplatnú.

Zmluvná pokuta

64. Ďalej sa konajúci súd zaoberal zmluvnou podmienok týkajúcou sa zmluvnej pokuty vo výške 0,1%
denne za každý deň omeškania, pričom rovnako ako u vyššie uvedených podmienok dospel k záveru,
že táto zmluvná podmienka je v spotrebiteľskom zmluvnom vzťahu neprijateľná.65. Konajúci súd zhodnotil v súvislosti s posudzovanou podmienkou – zmluvnou pokutou tak
argumentáciu žalobkyne, ako aj argumentáciu žalovaného, podopretú najmä rozhodnutím Najvyššieho
súdu SR ohľadne moderačného práva súdu vo vzťahu k zmluvnej pokute. V tejto súvislosti však súd

nemohol vnímať v danom prípade dojednanú zmluvnú pokutu izolovane, len v zmysle relevantných
ustanovení týkajúcich sa zmluvnej pokuty ako právnymi predpismi dovoleného inštitútu zabezpečenia
záväzku, ale v súlade s požiadavkou na ochranu spotrebiteľa musel tento inštitút skúmať v celkovom
kontexte uzatvorenej zmluvy a z nej vyplývajúcich práv a povinností zmluvných strán – dodávateľa
a spotrebiteľa.

66. Úlohou súdu pre posúdenie neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky preto nebolo len posudzovanie
primeranosti zmluvnej pokuty (ako na to poukazoval žalovaný), ale aj prijateľnosti zmluvného dojednania
o nej z hľadiska ochrany spotrebiteľa, individuálnosti tohto dojednania a rovnováhy práv a povinností
vyplývajúcich zo zmluvy pre obe strany sporu.

67. Súd nemal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním za preukázané, že by žalovaný
so žalobkyňou dojednanie o zmluvnej pokute osobitne vyjednával. Celú zmluvu o úvere, vrátane
ods. 10.6 zmluvy o úvere týkajúceho sa zmluvnej pokuty, konajúci súd vyhodnotil ako predtlačený,
vopred naformulovaný text, bez toho, aby žalobkyňa mala možnosť v rámci kontraktačného procesu so
žalovaným do textu, konkrétne do dojednania o zavedení a výške zmluvnej pokuty akokoľvek zasiahnuť.

Žalobkyňa mohla zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam.

68. V prípade, že ide o spotrebiteľský vzťah, dojednanie o zmluvnej pokute musí obstáť v rámci povinnej
súdnej kontroly neprijateľných podmienok, a to so zreteľom na povahu, obsah a všetky osobitosti
právneho úkonu a so zreteľom na vzájomné práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy.

69. Pri hodnotení primeranosti sankcie v podobe zmluvnej pokuty teda konajúci súd posudzoval celkový
kontext zmluvy a súhrn povinností vyplývajúcich zo zmluvy pre obidve zmluvné strany.

70. Žalobkyňa reálne od žalovaného ako veriteľa inkasovala úver v celkovej výške X XXX,- K..

Vychádzajúc z výšky a počtu dojednaných splátok súd vypočítal, že RPMN na predmetný úver bola vo
výške 101,53% ročne, pričom celková suma, ktorú mala žalobkyňa za úver zaplatiť, bola vo výške 48
splátok po 253,68 Eur, t.j. vo výške 12 176,64 Eur, celkovo bola teda žalobkyňa povinná zaplatiť za
tento úver vyše 304% jeho pôvodnej sumy, čo súhlasí s tvrdením žalobkyne, že žalovaným poskytnutý
úver mala po jeho zaplatení trikrát preplatiť. V celkovom kontexte tejto zmluvy vychádza následne ďalšie

navýšenie o sankciu v podobe zmluvnej pokuty vo výške 0,1% za každý deň omeškania, čo vychádza na
36,5% výšky mesačnej splátky mesačne, ako jednoznačne neprimerane vysoká sankcia popri ostatnom
plnení na prospech žalovaného ako veriteľa, t.j. príslušenstve v podobe úroku a eventuálne úroku
z omeškania, či ďalších vyššie rozoberaných poplatkov za upomienky.

71. Namietané zmluvné dojednanie o zmluvnej pokute v kontexte všetkých práv a povinností podľa
názoru súdu nemožno hodnotiť inak, ako tak, že bezpochyby hrubým spôsobom narušuje rovnováhu
medzi stranami zmluvy v neprospech žalobkyne ako slabšej zmluvnej strany, keďže žalobkyňa má za
plnenie od žalovaného v hodnote X XXX,- K. poskytovať žalovanému ako veriteľovi značne vysoké
protiplnenie (príslušenstvo) a ešte naviac aj zmluvnú pokutu – sankčnú paušalizovanú náhradu škody

v rozsahu viac ako 1/3 mesačného plnenia za mesiac omeškania, z ktorého mesačného plnenia naviac
tvorí splátka istiny len niečo viac ako 1/3 sumy povinnej splátky (podľa čl. 2.1 a 3.1 zmluvy zo splátky vo
výške 253,68 Eur tvorí úrok sumu vo výške 170,35 Eur, teda mesačná splátka istiny je z celkovej výšky
mesačnej splátky len vo výške 83,33 Eur).

72. Z takto zanalyzovaného celkového kontextu teda súd vyvodil, že skutočne nemožno predpokladať,
že by žalobkyňa ako spotrebiteľka so zmluvnou podmienkou o zmluvnej pokute súhlasila, ak by bola
individuálne dojednaná, pričom v konečnom súhrne vykonaného dokazovania ani samotný žalovaný
v konaní nepreukázal individuálnosť tohto zmluvného dojednania tak ako by to vyžadovalo ust. § 53
ods. 3 OZ.

73. Na základe uvedeného teda súd uzavrel, že zmluvná pokuta, ktorá nebola individuálne dojednaná
a ktorá spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, je v rozpore s ochranou práv spotrebiteľa, ako aj v rozpore s Chartou základných právEurópskej únie. Dojednaná zmluvná pokuta je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a preto je v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 5 OZ neplatná.

74. S ohľadom na uvedené súd rozhodol tak, že aj túto zmluvnú podmienku uvedenú v ods. 10.1 zmluvy
o úvere určil za neprijateľnú, a teda neplatnú.

Trovy konania

75. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP platí, že o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

76. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP platí, že súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci.

77. V ustanovení § 255 CSP sa ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania stanovuje
zásada úspechu v spore. Úspech vo veci súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky
priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická
pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej
strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu

sporu úspechom (t. j. víťazstvom) v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti
(petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Plný úspech v spore môže mať žalobca aj žalovaný.
U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným
petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej (v prípade žaloby na plnenie ide nielen o istinu, ale
aj o príslušenstvo), t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom rozsahu.

78. Nakoľko porovnaním žalobného petitu žaloby a výroku rozsudku je zrejmé, že súd vyhovel podanej
žalobe v celom rozsahu, t.j. aj vo vzťahu k určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, aj vo
vzťahu k určeniu všetkých žalobkyňou namietaných zmluvných podmienok za neprijateľné, je možné
konštatovať, že úspech v spore mala žalobkyňa.

79. Konajúci súd o nároku na náhradu trov konania teda rozhodol v súlade so zásadou úspechu, a to
tak, že plne úspešnej žalobkyni, ktorej žalobe súd v celom rozsahu vyhovel, priznal proti neúspešnému
žalovanému nárok náhradu trov konania v celom rozsahu, 100%.

80. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP platí, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku m o ž n o podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne

na Mestskom súde Košice.

V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie
sa spisová značka, ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha

(odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného
titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá (§ 48 Exekučného poriadku).